Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200264
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:2022200264.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry

Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra
Macha, PhD., v právnej veci žalobcu: X-NET spol. s r.o., Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, IČO: 31 399
835, právne zastúpený: ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., Jelačičova 8, 82108, Bratislava - mestská časť
Ružinov, IČO: 47 256 443, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101918389/2022 zo dňa 7. júla 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-14S/120/2022-203 zo dňa 16. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn.
TT-14S/120/2022-203 zo dňa 16. augusta 2023 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako „správca dane“, prípadne „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2017 až december 2019, o ktorej výsledku vyhotovil
protokolč.101500129/2021zodňa16.augusta2021.Nazákladevýsledkovvykonanejdaňovejkontroly,

protokolu a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 102553863/2021 zo dňa 13.
decembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový
poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane vo výške 7 320,- € na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“)
za zdaňovacie obdobie január 2019.

2. Správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z faktúry č. 1901001 vystavenej dodávateľom Megsys

s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“) v celkovej sume 43 920,- €, predmetom ktorej mali byť služby:
konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, Hot-line, analýza a meranie,
spracovanie dokumentácie (ďalej aj „fakturované služby“).

3. Správca dane dospel k záveru, že fakturované služby neboli žalobcovi v kontrolovanom zdaňovacom
období spoločnosťou Megsys s.r.o. skutočne dodané, pričom právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o DPH“) je možné uplatniť iba v

prípadoch, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa správcu dane sa daň uvedená
na faktúrach dodávateľa stala splatnou v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH, a to len z titulu jej uvedenia
na daňovom doklade - faktúre, nie z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v § 19
ods. 1 zákona o DPH.4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 101918389/2022 zo dňa 7. júla 2022 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.

5. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správcu dane v zmysle odvolacích námietok a po vyhodnotení
výsledkov dokazovania v rámci doplnenia daňového konania sa stotožnil so závermi správcu dane, že
žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo
realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená deklarovaným dodávateľom, preto podľa jeho

názoru správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti
na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď žalobcovi právo na odpočítanie DPH nepriznal.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v

Trnave, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania
odkladného účinku správnej žalobe ako a priznania práva na úplnú náhradu trov konania.

7. Na základe § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne
výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo
všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe
uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023
v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu Správneho súdu v Bratislave pod sp. zn.

TT-14S/120/2022.
8. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom
sp. zn. TT-14S/120/2022-203 zo dňa 16. augusta 2023, o správnej žalobe rozhodol tak, že žaloba je
dôvodná, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a g/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a
prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

8. Správny súd sa po oboznámení s napadnutými rozhodnutiami a obsahom administratívnych spisov
stotožnil s námietkou žalobcu, že zo záverov finančných orgánov vyplýva nejednoznačnosť v právnom
posúdení skutkového stavu, pretože nebolo možné jednoznačne ustáliť, či nárok na odpočítanie dane
bol odmietnutý z dôvodu, že sporné služby neboli žalobcovi dodané vôbec, alebo z dôvodu, že dodanie

týchto služieb žalobcovi nebolo realizované spoločnosťou Megsys s. r. o.

9. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane opakovane vzniesol pochybnosti vo vzťahu k
zisteným skutočnostiam, avšak tieto neoznámil žalobcovi tak, ako to ukladá § 46 ods. 5 Daňového
poriadku, čím ho pripravil o možnosť efektívne sa brániť. Podľa správneho súdu z Oznámenia zistení z

daňovej kontroly č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021 a Oznámenia výsledkov z daňovej kontroly č.
101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021 je zrejmé, že pochybnosti správcu dane smerovali k skutočnému
dodaniu služieb spoločnosťou Megsys s.r.o. Z takto rozporuplnej argumentácie nebolo podľa správneho
súdu možné určiť, ktoré pochybnosti a zistenia z daňovej kontroly boli pre správcu dane rozhodujúce,
a ku ktorým by obrana žalobcu mala smerovať. Podľa jeho názoru preto nemohlo dôjsť k prenosu

dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku.

10. Správny súd ďalej venoval svoju pozornosť hodnoteniu svedeckých výpovedí Mateja Vendrinského,
U. X., Z. F.M., pričom dospel k záveru, že z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne okolnosti,
ktoré by spochybňovali hodnovernosť svedeckých výpovedí. Mal za to, že správca dane hodnovernosť

uvedených výpovedí spochybnil výlučne na základe domnienok, teda, že p. Z. F. a p. U. X. mohli
mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu p. Mateja Vendrinského, výpoveď p. F. mohla byť dopredu
dohodnutá, keďže je aj v súčasnosti externým dodávateľom žalobcu, avšak výlučne tieto indície podľa
názoru správneho súdu nepostačujú na odmietnutie tohto dôkazného prostriedku en bloc. Správnemu
súdu zároveň neboli zrejmé dôvody, pre ktoré žalovaný vôbec nariadil doplnenie dokazovania práve

výsluchomtýchtoosôb,pokiaľmalpochybnostiodôveryhodnostitohtodôkaznéhoprostriedku.Zobsahu
spisového materiálu správny súd nedospel k záveru, že by žalobca ovplyvňoval obsah uvedených
svedeckých výpovedí, pričom všetci svedkovia boli pred podaním výpovede poučení o povinnosti
vypovedať pravdu, nič nezamlčiavať a o následkoch podania nepravdivej svedeckej výpovede.11. Správny súd poukázal aj na rozpor v posúdení obsahu výpovede uvedeného svedka, keď na jednej
strane správca dane tvrdil, že svedok bol dopredu inštruovaný k svojej výpovedi a mohol mať k dispozícii

zápisnicu o výsluchu svojho syna Ing. Mateja Vendrinského a vzápätí vyvodil, že svedok uviedol iné
skutočnosti ohľadne servera, ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s.r.o. p. Matej Vendrinský.
Na tomto mieste správny súd konštatoval, že svedok Matej Vendrinský uviedol (zhodne) s U. X., že
spoločnosť BOLIX s.r.o. bola subdodávateľom softvéru SAAS, nie servera.

12. Správny súd sa rovnako nestotožnil so záverom správcu dane že z výpovede svedka vyplynula
nemožnosť dodať sporné služby z kapacitných dôvodoch, keďže svedok vo svojej výpovedi uviedol, že
na dodanie služieb boli potrební 3 - 4 zamestnanci, pričom uviedol, ktorí traja zamestnanci tieto služby aj
vykonali. Zároveň uvedené počty osôb (cca 4) ako zamestnancov spoločnosti Megsys s.r.o. uvádzal aj
svedok Matej Vendrinský. Správca dane podľa správneho súdu k tomuto záveru neuviedol bližšie úvahy,
z ktorých by bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel k záveru o nemožnosti dodať uvedené

služby, hoci mal k dispozícii preberací protokol s uvedeným počtom človekohodín, pričom z výpovedí
Mateja Vendrinského bolo zrejmé, že jeden technik môže v priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných
zásahov.

13. Pokiaľ správca dane uvádzal pochybnosť, že žalobca nevedel označiť konkrétne osoby, ktoré práce

vykonali, uvedené podľa správneho súdu nemôže byť relevantne spochybňujúcim zistením správcu
dane, pričom správcovi dane nič nebránilo vykonať dopyt na zistenie konkrétnych zamestnancov
spoločnosti Megsys s.r.o. v príslušnom období a doplniť dokazovanie v tomto smere.

14. Rovnako nebolo podľa správneho súdu v moci žalobcu ovplyvniť ani vedenie účtovníctva a plnenie

si daňových povinností zo strany dodávateľa. Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať
DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či
odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane či neodvedenie sumy dane do štátneho
rozpočtu týmito inými osobami. Správny súd preto v predmetnej veci nepovažoval zistenia a dôkazy
správcu dane za spôsobilé spochybniť vierohodnosť žalobcom predložených dokladov, v dôsledku čoho

ani podľa jeho názoru nedošlo k prechodu dôkazného bremena na žalobcu. odkázal pritom na uznesenie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 3. septembra 2020.

15. Vo vzťahu zisteniam správcu dane, že spoločnosť Megsys, s.r.o. je od 30. mája 2020 bez konateľa,
spoločníkom je spoločnosť so sídlom Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, na adrese

sídla nesídli, posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2020
bolo podané bez vyplnených údajov, posledné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo
podané za zdaňovacie obdobie rok 2019, má evidované daňové nedoplatky na daniach spravovaným
správcom dane, daňovému subjektu bola ukončená registrácia k DPH k dátumu 31. marca 2021, u
daňového subjektu bolo vykonaných viac daňových kontrol, ktoré prešli do určenia dane podľa pomôcok,

nakoľko daňový subjekt nekomunikoval, správny súd nepovažoval tieto skutočnosti za také, ktoré by
mohli byť akokoľvek vyhodnotené v neprospech žalobcu, keďže na ich vznik a priebeh nemohol mať
žiaden dosah, o to viac, že sa uskutočnili v čase keď obchodno-záväzkové vzťahy medzi spoločnosťou
Megsysažalobcomboliukončené.Obdobnýpostojzaujalajkneuhradeniusumyzaprevodobchodného
podielu, resp. samotný prevod obchodného podielu dodávateľa.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

16. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP,
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie
konanie.

17. Sťažovateľ vo vzťahu k nejednoznačnosti posúdenia skutkového stavu a k prenosu dôkazného
bremena uviedol, zo skutkového stavu zisteného u odberateľov žalobcu bolo preukázané, že žalobca
svoj zmluvný záväzok voči odberateľom splnil, a dohodnuté služby poskytol, a teda služby materiálne
existujú. Podľa sťažovateľa však nebolo preukázané, že ide o služby, ktoré mali byť predmetom

deklarovaných dodávok medzi žalobcom a jeho dodávateľom, Megsys s.r.o. teda, že žalobca poskytol
služby odberateľom v subdodávke práve prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o.18. Ďalej sťažovateľ rozporoval záver správneho súdu, podľa ktorého nebolo možné jednoznačne určiť,
ktoré pochybnosti a zistenia z daňovej kontroly boli pre správcu dane rozhodujúce, ku ktorým mala
obrana smerovať, preto nemohlo dôjsť k prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového

poriadku. Podľa sťažovateľa správca dane žalobcovi v priebehu daňovej kontroly zaslal Oznámenie
výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021 a Oznámenie výsledkov daňovej
kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, v ktorých popísal vykonané dokazovanie, skutkový
stav aj so stanoviskom, resp. vyhodnotením správcu dane a spochybnil, že sporné služby boli reálne
dodané deklarovaným dodávateľom, pričom žalobca na výzvu uvedenú v predmetných oznámeniach

reagoval a na podporu svojich tvrdení predkladal vyjadrenia a návrhy na doplnenie dokazovania,
nemožno preto podľa jeho názoru tvrdiť, že k prenosu dôkazného bremena nedošlo.

19. Rovnako sťažovateľ rozporoval stanovisko správneho súdu, že došlo zo strany správcu dane k
spochybneniu hodnovernosti výpovedí svedkov p. Z.Á. F. a C.. U. X.É. výlučne na základe domnienok,
že menovaní mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svedka Ing. Mateja Vendrinského a že výpoveď

p. F. mohla byť dopredu dohodnutá a súdu nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré vôbec nariadil doplnenie
dokazovania práve výsluchom týchto osôb. Sťažovateľ uviedol, že vypočutie svedka C.. U. X. nariadil z
dôvodu, že žalobca ho označil za osobu priamo vykonávajúcu sporné služby a o jeho vypočutie žiadal
už vo svojom vyjadrení k oznámeniu výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla
2021, pričom žalobca vo vyjadrení č. 6/08630255/2021 navrhoval aj vypočutie svedka Z. F., ktorý ako

zamestnanec žalobcu mal kontrolovať preberacie protokoly, predložené k sporným faktúram. Sťažovateľ
z dôvodu, že uvedené osoby (vzhľadom na ich postavenie vo veci dodania sporných služieb deklarované
žalobcom) môžu svojimi výpoveďami doplniť skutkový stav veci, nariadil ich vypočutie.

20. Vo vzťahu k vykonaným svedeckým výpovediam sťažovateľ uviedol, že podľa prvej výpovede p.

Ing. Mateja Vendrinského (dňa 9. marca 2021) mala spoločnosť Megsys s.r.o. mať serverové kapacity
prenajaté formou SAAS, pričom C.. U. X. tvrdil, že spoločnosť mala vlastný server (v Trnave), ktorý
používali na vývoj softvéru a server žalobcu používali na výkon sporných služieb, z čoho vyplýva
rozpornosť ich výpovedí v súvislosti s technickým vybavením spoločnosti. V druhej výpovedi C.. X. dňa
11. augusta 2021 mal uviesť, že spoločnosť BOLIX s.r.o. dodávala formou SAAS spoločnosti Megsys

s.r.o. softvér na urýchlenie spracovania incidentov. Vzhľadom na to, že softvér mal urýchliť spracovanie
incidentov, je podľa sťažovateľa potrebné túto skutočnosť vnímať vo vzťahu k pochybnostiam správcu
dane o nedostatočnej personálnej kapacite dodávateľa tak, že bez jeho poskytnutia by bola nižšia
produktivita práce pri odstraňovaní incidentov a bol by na odstránenie incidentov potrebný dlhší čas
a aj vyššia potreba použitia pracovnej sily. Naopak, pri využití takéhoto softvéru by sa znížila potreba

pracovných síl.

XX. C.. U. X. podľa sťažovateľa v súvislosti s otázkami správcu dane uviedol, že odborné vedomosti
v súvislosti so spornými službami mali okrem konateľa spoločnosti Ing. Mateja Vendrinského a svedka
ešte dvaja externí zamestnanci spoločnosti Megsys s.r.o., a to pán B., meno druhého si nepamätal.

Sťažovateľ zdôraznil, že hoci C.. U. X. a Ing. Matej Vendrinský zhodne tvrdili počet osôb štyri, okrem
„X.“ žiadne dve ďalšie osoby údajne vykonávajúce sporné služby neboli identifikované. Zdôraznil, že
v hláseniach o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti podľa zákona č. 595/2003
Z.z. o dani z príjmov, podaných deklarovaným dodávateľom bolo zistené, že priezvisko B. sa v
nich nevyskytuje (ani ako zamestnanec na trvalý pracovný pomer ani ako zamestnanec na dohodu

mimo pracovného pomeru). Sťažovateľovi preto nie je zrejmé, aký dopyt na zistenie konkrétnych
zamestnancov deklarovaného dodávateľa podľa názoru správneho súdu ešte mal správca dane
vykonať.

22. V súvislosti so závermi správneho súdu, že nebolo v moci žalobcu ovplyvniť vedenie účtovníctva

dodávateľa a nie je možné nepriznať právo na odpočet DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo
sféru žalobcu, sťažovateľ poukázal na to, že účtovné a daňové doklady spoločnosti neboli dostupné
a taktiež konštatoval, že vzhľadom na zistenia nie je možné vylúčiť ani účelovosť predaja spoločnosti.
Prijal však názor, že z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by správca dane tieto skutočnosti
kládol na ťarchu žalobcovi.

23. Podľa sťažovateľa bolo práve na žalobcovi, ktorý poskytoval zamestnancom dodávateľa Megsys
s.r.o. prístupové heslá na servery svojich odberateľov, aby vedel uviesť počet zamestnancov
dodávateľa a vedel tieto osoby identifikovať, prípadne poskytnúť napr. mailovú komunikáciu s nimi, abydisponoval údajmi o osobných zásahoch zamestnancov Megsys s.r.o. na mieste ich výkonu, aby vedel
konkretizovať,akébolispoločnosťouMegsyss.r.o.spracovanédokumentyprekonkrétneprojekty.Podľa
sťažovateľa však žalobca žiadne takéto dôkazy nepredložil, ani sa konkrétne a adresne k spracovaniu

dokumentácie nevyjadril.

24. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti argumentoval s poukazom na ustanovenia § 440 ods. 1
písm. g/ a § 440 ods. 2 SSP, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vôbec neuviedol, aké právne posúdenie
veci správnym súdom považuje za nesprávne, pričom kasačná sťažnosť neobsahuje ani zmienku o tom,

v čom by mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia správnym súdom. Ďalej uviedol, že v konaní
preukázal kumulatívne splnenie materiálnych a formálnych podmienok na odpočítanie dane z faktúr
vystavených dodávateľom a poukázal vo vzťahu k prenosu a rozloženiu dôkazného bremena na bod 47
rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/58/2020 z 29. marca 2023.

25. Podľa žalobcu sťažovateľ v časti III.1 kasačnej sťažnosti v podstate ani nespochybňuje napadnutý

rozsudok, ale snaží sa len vysvetliť a rozviesť niektoré svoje úvahy týkajúce sa skutkového stavu. Takáto
argumentácia podľa žalobcu nie je spôsobilá spochybniť závery správneho súdu uvedené v napadnutom
rozsudku.

26. K námietkam ohľadom rozloženia a prenosu dôkazného bremena v zmysle § 46 ods. 5 Daňového

poriadku na žalobcu, z dôvodu, že žalobca mal vedieť, čo je účelom verifikácie obsahu spornej faktúry na
základe Oznámenia z výsledkov daňovej kontroly č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021 a Oznámenia
výsledkov daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo dňa 22. júla 2021, žalobca uviedol, že výzvy pre
žalobcu boli všeobecné, generické, bez hlbšieho zamyslenia sa nad detailom prípadu, čím správca
dane nikdy nevyzval žalobcu na odstránenie pochybností, pretože sťažovateľ nikdy nešpecifikoval, aké

dôkazy by považoval za dostatočné na odstránenie pochybností, ktoré mal, pričom ho o to žalobca
opakovane počas kontroly žiadal. Žalobcovi nebolo jasné, čo od neho sťažovateľ žiada a z tohto
dôvodu predložil správcovi dane všetko, čo mal k dispozícii, vrátane mnohých návrhov na vykonanie
dokazovania. Neobstojí preto podľa žalobcu tvrdenie, že vzhľadom na to, že žalobca na výzvy správcu
dane reagoval, mal vedieť čo je účelom verifikácie obsahu spornej faktúry.

27. K sťažnostným bodom ohľadom výpovedí svedkov žalobca uviedol, že sťažovateľ sa snaží odstrániť
vytýkané nedostatky týkajúce sa zrozumiteľného vysporiadania sa so svedeckými výpoveďami svedkov
Z. F. a U. X., avšak ide skôr o subjektívne názory sťažovateľa, ktoré nie sú navyše naviazané na právne
posúdenie veci. Žalobca argumentoval, že sťažovateľ potvrdzuje svoje nesprávne úvahy vo vzťahu k

skutkovému stavu, okrem iného z toho dôvodu, že rovnako ako v napadnutých rozhodnutiach správcov
dane poukazuje na subdodávateľské subjekty, ktoré nemali s prípadom žalobcu nič spoločné (HINEM
s.r.o., TS service s.r.o., MG. Prime business s.r.o.).

28. Žalobcovi nebolo zrejmé aký dopad má mať úvaha sťažovateľa smerom k spoločnosti BOLIX s.r.o.

na posúdenie poskytnutých služieb od dodávateľa Megsys s.r.o. pre žalobcu. Obdobne rozporoval
závery sťažovateľa s tým, že pokiaľ sťažovateľ neustále spochybňuje kapacity dodávateľa a predložené
vysvetlenie a dôkazy, je povinný v rámci prenosu dôkazného bremena uviesť (aspoň náznakom), aké
kapacity boli podľa neho potrebné na poskytnutie sporných služieb. Žalobca preto navrhol aby kasačný
súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

29. Sťažovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu ku kasačnej sťažnosti uviedol, že trvá na
opodstatnenosti a argumentácií v podanej kasačnej sťažnosti, a preto navrhuje aby kasačný súd zrušil
napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný
súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a
príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP.

31. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.32. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

33. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

34. Kasačný súd na úvod právneho posúdenia konštatuje, že po preštudovaní obsahu administratívneho
spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu určil ako kľúčovú právnu otázku pre posúdenie
predmetnej veci, či správca dane a sťažovateľ relevantne spochybnili splnenie hmotnoprávnych
podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu. V snahe zodpovedať primárne túto otázku, zameral
kasačný súd svoju pozornosť predovšetkým na časť argumentácie ktorá s touto otázkou bezprostredne
súvisela, pritom neopomenul ani výhrady správneho súdu k procesnému postupu sťažovateľa a správcu

dane, a preto skúmal správnosť aj týchto záverov.

35. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (osobe registrovanej pre daň z pridanej
hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane
vyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej implementácie
v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že
poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby dodávateľa),
(2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), a
(3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie

uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na
osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), nevzniká právo na odpočítanie dane.

36. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ
dane (žalobca) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:

· dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
· daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH),
· daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),
· zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však

formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

37. Osobitne je v danej veci potrebné vnímať skutočnosť, že správny súd zrušil rozhodnutie sťažovateľa
spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a bolo jeho úlohou stanoviť jasne ďalší postup, ktorý
očakáva od orgánu verejnej správy, keďže právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom

rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§191 ods. 6 SSP).

38. V úvode kasačnej sťažnosti sťažovateľ argumentoval, že na základe zisteného skutkového stavu
doplneného dokazovaním u odberateľov žalobcu bolo preukázané, že žalobca svoj zmluvný záväzok
voči odberateľom splnil a dohodnuté služby poskytol, teda služby materiálne existovali. Nebolo však

podľa sťažovateľa preukázané, že ide o služby, ktoré boli predmetom dodávok medzi žalobcom a
deklarovaným dodávateľom Megsys s.r.o.

39. Kasačný súd po preskúmaní právneho posúdenia v časti uvedeného sťažnostného bodu, teda bodov
63 až 65 napadnutého rozsudku konštatuje, že správny súd riadne neodôvodnil, na základe čoho dospel

k záveru, že nebolo možné ustáliť, či nárok na odpočet DPH bol odmietnutý z dôvodu, že sporné
služby neboli žalobcovi dodané vôbec, alebo dodanie služieb nebolo realizované spoločnosťou Megsys
s.r.o. v postavení deklarovaného dodávateľa. Argumentácia správneho súdu apelovala na potrebu
jasného pomenovania pochybností, ktoré vznáša správca dane, a to aj s ohľadom na rozsah dôkazného
bremena. Pre udržateľnosť takto prijatých záverov však musí správny súd prijať jasné argumenty s

odkazom na obsah administratívneho spisu.

40. Keďže správny súd bližšie neodôvodnil rozpornosť uvedených záverov, kasačný súd preskúmal
obsah správnej žaloby a zameral sa na žalobcovu argumentáciu, s ktorou sa správny súd stotožnil.Pokiaľ žalobca namietal čiastkové závery správcu dane, že nebolo preukázané, že fakturované služby
boli žalobcovi skutočne dodané, kasačný súd uvádza, že nie možné tieto závery prezentovať izolovane.
Kasačný súd preto uvádza citáciu rozporovaného čiastkového záveru správcu dane, podľa ktorého:

„Na základe vyššie uvedených skutočností nebolo preukázané, že služby fakturované dodávateľskými
faktúrami, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť Megsys s.r.o., boli daňovému subjektu
X-NET spol. s.r.o. v zdaňovacích obdobiach december 2017- december 2019 skutočne dodané.“ Z
uvedeného záveru je zrejmé, že spochybnenie skutočného dodania fakturovaných služieb je potrebné
vnímať v spojitosti so skutočnosťou, že služby boli fakturované spoločnosťou Megsys s.r.o., ako

deklarovaným dodávateľom. Teda fakticky tento záver znie na spochybnenie skutočného dodania
služieb deklarovaným dodávateľom.
41.Ďalejvzávereprvostupňovéhorozhodnutiasprávcadaneprezentujejednoznačnéstanovisko(str.32
rozhodnutia správcu dane), podľa ktorého: „... zdaniteľné plnenie uvedené na predloženej preverovanej
faktúre, nebolo uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry,
ako aj preukazovanie zaplatenia tejto sumy, nepreukazujú právo na odpočítanie DPH z prijatej

faktúry“. Rovnako nasledujúca argumentácia uvedená na str. 33 rozhodnutia správcu dane je v zásade
totožná so záverom, ktorý uvádza sťažovateľ na str. 46 svojho rozhodnutia nasledovne: „... daňový
subjekt hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo
realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená spoločnosťou Megsys s.r.o., preto správca
dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1

písm. a/ zákona o DPH, keď daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH nepriznal.“

42. Keďže sťažovateľ odkazuje na spornú faktúru vystavenú spoločnosťou Megsys s.r.o. ako
deklarovaným dodávateľom, ktorá znie na deklarovaného dodávateľa, je zrejmé, že týmto spôsobom
správca dane a sťažovateľ stanovili pochybnosť, že služby dodal deklarovaný dodávateľ - Megsys s.r.o.

Na základe uvedeného nevnímal kasačný súd závery správneho súdu ohľadom neustálenosti dôvodov
pre zamietnutie nároku na odpočet DPH ako dôvodné.

43. Kasačný súd ďalej zameral svoju pozornosť na právne posúdenie otázky, či v rámci daňového
konania boli dostatočne jasne odkomunikované pochybnosti správcu dane v zmysle ustanovenia §

46 ods. 5 Daňového poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane je zrejmé, že správca
dane adresoval žalobcovi výzvu č. 100733294/2021 zo dňa 3. mája 2021, označenú ako „Oznámenie
výsledkov daňovej kontroly“. V závere tejto písomnosti správca dane odkazuje na ust. § 45 ods. 1 písm.
f/ Daňového poriadku. Podľa kasačného súdu je však nevyhnutné vyhodnocovať uvedenú písomnosť
materiálne podľa obsahu. Z jej obsahu je zrejmé, že správca dane žalobcu žiada o vyjadrenie k

zisteniam do 8 dní od doručenia tohto oznámenia a zároveň táto písomnosť poukazuje na str. 11 aj na
parafrázované znenie ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku: „Ak však správca dane ... spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom ... je
opäť na len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane“.

44. Z obsahu uvedenej výzvy sú pritom zrejmé pochybnosti správcu dane, že deklarovaný dodávateľ
nevedel dodať vykonané služby, resp. že služby neboli žalobcovi skutočne dodané (napr. poukázal
na nejasnosti ohľadom toho, aké počítače boli na vykonanie služby použité, neidentifikovanie
zamestnancov, ktorí mali službu vykonávať). Rovnako po doplnenom dokazovaní na návrh žalobcu

zaslalsprávcadanežalobcoviOznámenievýsledkovdaňovejkontrolyč.101300031/2021zodňa22.júla
2021, ktoré obdobne ako prvé uvedené oboznámenie uvádza pochybnosti správcu dane k predloženým
dokladom.

45. Keďže správca dane žalobcovi oznámil pochybnosti o predložených dokladoch a vyzval žalobcu na

vyjadrenie, vysvetlenie nejasností a preukázanie, že mu deklarovaný dodávateľ dodal služby na spornej
faktúre, nemožno konštatovať, že by správca dane de facto konal v rozpore s § 46 ods. 5 Daňového
poriadku. Kasačný súd zároveň konštatuje, že jeho závery vo vzťahu k danej kasačnej námietke
nepotvrdzujú samé o sebe správnosť skutkových zistení a ich následného právneho vyhodnotenia, ale
potvrdzujú dodržanie procesného postupu v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku.

46. Takto prijatý záver kasačného súdu nie je zároveň ani v rozpore so žalobcom uvedenou judikatúrou,
keďže v prípade rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24. februára
2022 - „Oboznámenie sa s priebežnými výsledkami daňovej kontroly“ neobsahovalo žiadne výsledkydaňovejkontroly,tedaišlooskutkovoodlišnúvec.Kasačnýsúdzároveňvdanejvecipostupovalvsúlade
rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/2/2024 zo dňa 25. septembra 2024, bod 53
a nasl., v ktorom kasačný súd riešil rovnakú právnu otázku totožných účastníkov konania v obdobnej

veci, a preto v príslušnom rozsahu aj naň odkazuje.

47. Sťažovateľ ďalej rozporoval konštatovanie správneho súdu, že správca dane hodnovernosť
uvedených svedeckých výpovedí spochybnil výlučne na základe domnienok, že Z. F. a C.. U. X.
mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu Ing. Mateja Vendrinského a že výpoveď Z. F. mohla byť

dopredu dohodnutá. Kasačný súd po preskúmaní rozhodnutia sťažovateľa a rozhodnutia správcu dane
konštatuje,žeuvedenýzáversprávnehosúdujenepodložený.Sťažovateľsícevrámcikonštatačnejčasti
svojho rozhodnutia uviedol na str. 28: „Správca dane poukázal na skutočnosť, že Z. F. je stále externým
dodávateľom daňového subjektu, v dôsledku čoho nie je možné vylúčiť účelovosť jeho výpovede.“
Obdobné stanovisko prezentoval aj k výpovedi C.. U. X. na str. 27. rozhodnutia sťažovateľa - „Vzhľadom
na príbuzenský vzťah svedok mohol mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu svedka, svojho syna Ing.

Mateja Vendrinského, v dôsledku čoho mohla byť jeho výpoveď ovplyvnená.“

48. Vzhľadom na celkový kontext a obsah rozhodnutí finančných orgánov však nie je možné dospieť k
záveru, že by došlo k spochybneniu svedeckých výpovedí výlučne na základe uvedených domnienok.
Sťažovateľ vo vlastnom právnom posúdení s uvedenými stanoviskami správcu dane ani ďalej nepracuje,

ale uvádza iné okolnosti, ktoré mali spochybniť výpoveď C.. U. X. (str. 43 rozhodnutia sťažovateľa), či
pochybnosti ktoré vzišli z výpovede Z. F. (str. 42 rozhodnutia sťažovateľa).

49. Kasačný súd rozumie, že uvedená výhrada reagovala na žalobné námietky uvedené v správnej
žalobe, avšak úlohou správneho súdu bolo komplexne posúdiť udržateľnosť záverov sťažovateľa vo

vzťahu k zistenému skutkovému stavu, ktorý nepochybne vychádzal aj z hodnotenia svedeckých
výpovedí. Z rozhodnutia sťažovateľa vyplýva, že správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
aj samotným obsahom výpovede, ktorý sťažovateľ rozoberá na strane 26, 27 a 28 svojho rozhodnutia,
pričomvyhodnoteniezistenýchskutočnostíuzatvárasozáverom,podľaktorého:„Správcadanevýpoveď
Z.F.vyhodnotiltak,žesvedoksíceslovnepotvrdilmožnéuskutočnenieobchodnýchvzťahov,všeobecne

opísal služby uvedené na preberacích protokoloch, ale okrem verbálneho potvrdenia obchodných
vzťahov, svedok neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali dodanie služieb spoločnosťou
Megsys s.r.o.“. V zásade rovnaké stanovisko prijal aj k výpovedi C.. U. X. (str. 27 rozhodnutia
sťažovateľa). Nemožno preto vykladať následné úvahy správcu dane o možnej účelovosti výpovede
svedkov, ako jediný dôvod, prečo týmto výpovediam nepriznal primeranú relevanciu.

50. Pokiaľ chcel správny súd udržať uvedené výhrady, bolo jeho úlohou v konkrétnej podobe spochybniť
vyhodnotenie svedeckých výpovedí daňovými orgánmi a uviesť, prečo mali tieto orgány rešpektujúc
zásadu voľného hodnotenia dôkazov priznať relevanciu svedeckým výpovediam. V danej veci je
predovšetkým potrebné priznať relevanciu skutočnostiam, ktoré sú objektívne schopné zodpovedať

otázku, či zo strany žalobcu došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.

51. Kasačný súd však opätovne konštatuje, že v tejto časti kasačnej sťažnosti nezaujíma stanovisko k
relevantnostisprávcomdaneasťažovateľomzistenýmpochybnostiam,ktorévzišlizobsahusvedeckých
výpovedí, ale dôvodí, že je nesprávny záver správneho súdu, že správca dane hodnovernosť uvedených

svedeckých výpovedí spochybnil výlučne na základe domnienok vyššie uvedených.

52. Vo vzťahu k rozporu vo výpovediach C.. U. X., ktorý mal uviesť iné skutočnosti ohľadne servera,
ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. Ing. Matej Vendrinský, kasačný súd uvádza, že
hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho

obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom (žalobcom). Z tohto dôvodu prípadné
pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca, alebo časti nasledujúcej po
daňovom subjekte nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych
podmienok práva na odpočítanie dane. Preto pochybnosti týkajúce sa výlučne subdodávateľského
článku reťazca nemôžu preniesť dôkazné bremeno pri preukázaní hmotnoprávnych podmienok práva

na odpočítanie dane opätovne na daňový subjekt.

53. Vyhodnotenie rozporu vo svedeckých výpovediach vo vzťahu k tejto otázke kasačný súd vzhľadom
na vyššie uvedené nepovažuje za kľúčové, keďže od vyhodnotenia skutočností, či deklarovanýdodávateľ mal vlastný server, prípadne, či spoločnosť Bolix s.r.o. poskytla deklarovanému dodávateľovi
softvér na urýchlenie spracovania incidentov, nie je priamo závislé pre vyhodnotenie otázky, či sporné
služby boli žalobcovi poskytnuté deklarovaným dodávateľom.

54. Kasačný súd zároveň rozumie argumentácií sťažovateľa, že predmetný softvér mal urýchliť
spracovanie incidentov, čo môže mať priamy súvis s otázkou vyhodnotenia personálnej kapacity
deklarovaného dodávateľa. Predmetom kasačnej sťažnosti boli aj námietky ohľadom tejto otázky.
V tomto smere sa správny súd argumentácií ohľadom nedostatočných personálnych kapacít

deklarovaného dodávateľa venoval v bodoch 76 a nasl. napadnutého rozsudku a je pravdou, že vytkol
správcovi dane neuvedenie bližších úvah, z ktorých by bolo zrejmé, na základe akých podkladov dospel
k záveru o nemožnosti dodať uvedené služby týmito zamestnancami, hoci mal k dispozícii preberací
protokol s uvedeným počtom človekohodín, pričom z výpovedí Ing. Mateja Vendrinského bolo zrejmé,
že jeden technik mohol v priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných zásahov.

55. Správny súd podľa kasačného súdu v tomto smere zaujal správny záver, keď uviedol: „V obchodnej
praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský
subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré
konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. Podstatnou skutočnosťou je, že tieto
služby boli dodané“. Nebolo však potrebné, aby správca dane vykonal dopyt na zistenie konkrétnych

zamestnancov spoločnosti Megsys s.r.o. a v príslušnom období dopĺňal dokazovanie v tomto smere,
keďže spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa (bez ďalšieho) nepostačuje pre prijatie záveru
o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH za podmienky, že nedošlo k spochybneniu
reálneho uskutočnenia služieb, k čomu dospel napokon aj správny súd.

56. Uvedený právny názor je pritom plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho
správneho súdu SR, ktorá vychádza z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorý ustálil, že
okolnosťou spôsobilou vyvolať dôvodné pochybnosti správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych
podmienok, ktoré by mohli viesť k následnému odmietnutiu práva na odpočet dane z pridanej hodnoty,
nie je nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru

na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo
Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD,
C-18/13 zo dňa 13. februára 2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 6. septembra
2012, bod 49).

57. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo a jemu predchádzajúcej
judikatúry možno pre prejednávaný prípad konštatovať, že spochybnenie spôsobilosti dodávateľa
poskytnúť žalobcovi služby uvedené vo faktúre a ostatných dokladoch iba poukazovaním na
nedostatočne preukázané priestorové, personálne či materiálne kapacity dodávateľa, bez jasnej
špecifikácie ktorej časti alebo akého rozsahu zdaniteľných plnení sa tieto pochybnosti týkajú, nie je

dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a pre odopretie práva na
odpočítanie dane. Takéto nezrovnalosti je možné zohľadniť v prípade, ak by bola preukázaná účasť
alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov
zapojenýchdoobchodnéhoreťazca.Tutrebaznovupripomenúť,žesprávcadaneaanisťažovateľtýmto
smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane žalobcovi.

58. Keďže nedostatok personálnych kapacít na základe vyššie uvedených skutočností nie je sám o sebe
dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu, ďalšie dokazovanie smerom k
zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa nepovažuje kasačný súd za účelné. V
zmysle vyššie uvedeného kasačný súd hodnotí ako nadbytočné aj dokazovanie správcu dane smerom

k dodávateľom deklarovaného dodávateľa, ktorých sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádzal, a to aj nad
rámec relevantných subdodávateľov, ktorí v uvedenom zdaňovacom období vystupovali.
59. V závere kasačnej sťažnosti v časti III.3 sťažovateľ rozporoval právne závery správneho súdu
v bodoch 79 až 86 napadnutého rozsudku. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že účtovné a daňové
doklady spoločnosti Megsys s.r.o. neboli dostupné a rovnako nie je možné ani vylúčiť účelovosť predaja

spoločnosti, pričom z prvostupňového rozhodnutia správcu dane podľa sťažovateľa nevyplýva, že by
išlo o skutočnosti, ktoré kládol žalobcovi na ťarchu, kasačný súd dôvodí, že išlo o skutočnosti, ktoré
priamo nesúviseli s činnosťou deklarovaného dodávateľa v zdaňovacom období január 2019 a neboli
v čase realizácie zdaniteľných obchodov zo strany žalobcu predvídateľné. Argumentácia správnehosúdu je preto v tomto bode správna, pričom nemožno dospieť k záveru, že by ju sťažovateľ relevantne
(rešpektujúc ust. § 440 ods. 2 SSP) v kasačnej sťažnosti rozporoval, pokiaľ uvádzal skutočnosti,
ktoré podľa sťažovateľa mal žalobca preukázať, aby potvrdil vierohodnosť ním predložených dokladov.

Kasačný súd preto nepovažovať za účelné venovať bližšiu pozornosť uvedenej kasačnej námietke.

60. Kasačný súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že správny súd pochybil,
pokiaľ vytýkal, že sťažovateľ a správca dane neustálili dôvody pre zamietnutie nároku na odpočet
DPH. Ďalej dospel k nesprávnemu záveru, keď vyhovel námietke žalobcu, že správca dane neoznámil

pochybnosti vo vzťahu k zisteným skutočnostiam žalobcovi tak, ako to ukladá § 46 ods. 5 Daňového
poriadku, rovnako bolo nesprávnym záverom správneho súdu, keď uviedol, že hodnovernosť výpovedí
svedkov C.. U. X. a Z. F. bola spochybnená výlučne na základe domnienok, že mohli mať k dispozícii
zápisnicu o výsluchu Ing. Mateja Vendrinského a že výpoveď Z. F. mohla byť dopredu dohodnutá,
a taktiež pochybil, pokiaľ nariadil ďalšie dokazovanie smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov
deklarovaného dodávateľa.

61. Najvyšší správny súd na základe zvoleného postupu preto považoval kasačnú sťažnosť za
dôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Kasačný súd však zároveň
konštatuje, že jeho závery automaticky neznamenajú, že právne závery sťažovateľa v otázke nesplnenia
hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu sú správne a žalobcovi v konečnom

dôsledku nemá byť právo na odpočet DPH priznané. Je však úlohou správneho súdu, aby po zohľadnení
vyššie uvedených záverov kasačného súdu vec opätovne prejednal a vyhodnotil, či sťažovateľ riadne
spochybnil splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

62. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola
dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil
Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie postupom podľa § 462 ods. 1 SSP.

63. V ďalšom konaní bude Správny súd v Bratislave postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd
v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd
viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného
konania (§ 467 ods. 3 SSP).

64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.