Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5623011887
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5623011887.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudkýň JUDr.
Evy Kyselovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 28. januára 2025 prejednal
odvolania podané prokurátorom, obžalovaným A. B. a poškodeným C. A. D. proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/100/2023 z 3.6.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaného A. B., prokurátora

a poškodeného C. A. D. z a m i e t a , pretože nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/100/2023 z 3.6.2024 bol
obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.
zák. na skutkovom základe, že:

dňa 22.12.2022 v čase o 19.33 hod. v bare Jumbo Pub, nachádzajúcom sa na E. F. XX/XX, G. A., po
predchádzajúcej komunikácii fyzicky napadol C. A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XX/XX, G. A., a
to tak, že ho začal udierať päsťami rúk, na čo sa C. A. D. začal brániť tak, že ho tiež začal udierať,
následne sa počas tejto bitky držali a šklbali za oblečenie, pričom sa búchali o zariadenie podniku, až
kým nespadli na zem.

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm.
j) Tr. zák., § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na peňažný trest vo výmere 400,-eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák.
súd obžalovanému ustanovil náhradný trest odňatia slobody
vo výmere 1 mesiac, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodeného C. A. D. s nárokom

na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prokurátor, obžalovaný aj poškodený.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania podaného v neprospech obžalovaného uviedol, že
nesúhlasí s názorom okresného súdu, ktorý konanie obžalovaného na rozdiel

od podanej obžaloby nekvalifikoval aj ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3
písm. c) Tr. zák. Úvahy okresného súdu nepovažuje za správne, pretože nimi absolútne diskvalifikoval
výpoveď poškodeného učinenú na hlavnom pojednávaní ohľadom skutkového deja týkajúceho sa
tej časti incidentu, ktorá sa odohrala v čase po 19:34:55 hod., pri ktorej o 19:35 hod. poškodený
spolu s obžalovaným spadli na zem, kde zápasili, pričom poškodený priebeh tohto incidentu popísal.
Poškodený od začiatku trestného konania uvádzal, že

ku zraneniu palca došlo počas útoku obžalovaného na jeho osobu, avšak nedokázal presne identifikovať
moment, kedy k tomuto zraneniu došlo. Až na hlavnom pojednávanípo vzhliadnutí kamerového záznamu poškodený identifikoval moment, kedy ku zraneniu palca došlo.
Tento nedostatok v popise skutkového deja nemôže znamenať odmietnutie jeho výpovede v tejto
časti a tým následne k zmene právnej kvalifikácie žalovaného skutku. Práve zo spôsobu výpovedí

poškodeného od prípravného konania až po hlavné pojednávanie, kedy uvádzal len okolnosti, o ktorých
si bol istý, svedčia v prospech pravdivosti a hodnovernosti jeho výpovede a vyvracajú možnosť, že jeho
výpoveď bola účelovo pripravená napríklad
na základe záznamov bezpečnostných kamier, na rozdiel od výpovede obžalovaného, ktorý vypovedal
podľa obsahu kamerového záznamu a interpretoval ho vo svoj prospech. Je toho názoru, že

prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil výpoveď poškodeného učinenú
na hlavnom pojednávaní po vzhliadnutí kamerových záznamov a nemal ju odmietnuť v podstate ako
nehodnovernú, či pochybnú. Pravdivosti výpovede poškodeného svedčí fakt, že poškodený vypovedal
od počiatku autenticky, jeho výpovede neboli pripravené a ovplyvnené inými dôkazmi. Nestotožňuje
sa s takým hodnotením jeho výpovede, ako uviedol okresný súd, ktorý ju diskvalifikuje len preto, že
si poškodený na detaily popisu stresovej násilnej situácie nie celkom dobre pamätá. Nestotožňuje sa

s pohľadom prvostupňového súdu, ktorý vylúčil dôveryhodnosť výpovede poškodeného len preto, že
určitý detail, ku ktorému sa nevedel hodnoverne vyjadriť, popísal až po vykonaní iného dôkazu - po
prehratíkamerovéhozáznamu,poktorompresneurčilmoment,kedydošlokporaneniu.Poškodenýsám
povedal a jeho vyjadrenie podporil aj znalec, že pod vplyvom adrenalínu v danom momente nepocítil
bolesť, ktorá mu bola spôsobená. Poškodený teda bezprostredne nevnímal moment, v ktorom došlo

k poraneniu jeho palca, a preto ho nemohol vo svojej výpovedi popísať. Vnímal však a popisoval od
začiatku, že k tomuto zraneniu došlo jedine počas bitky medzi ním a obžalovaným. Nemožno preto
vylúčiť jeho výpoveď len preto, že necítil bolesť v momente, kedy došlo ku zraneniu palca, a že tento
moment identifikoval až po prehratí kamerového záznamu. Dôvody, pre ktoré poškodený nemusel
cítiť poškodenie palca bezprostredne, keď k nemu došlo, objektívne popísal znalec, ktorý uviedol, že

všľachovo-väzivovomaparátesanervynenachádzajú...,alkoholtlmívedomie,reakcie,emócie.Jepreto
tohonázoru,žeokresnýsúdmaluznaťobžalovanéhozavinnéhozceléhoskutkupopísanéhovobžalobe
a tento právne kvalifikovať aj ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.
Pokiaľideotrest,sdruhomtrestujemožnésastotožniť,avšaktentotrestpovažujezaneprimeranenízky,
najmä s ohľadom na generálnu prevenciu pred obdobnými konaniami v zariadeniach, kde sa zdržiava

väčšie množstvo ľudí a konzumuje alkohol, pretože ako je vidieť aj na tomto prípade, drobná šarvátka
v bare či krčme môže v konečnom dôsledku vyústiť do situácie nebezpečnej aj pre nezainteresovaných,
kde môže dôjsť k ťažkým alebo ťažko napraviteľným následkom na poruche zdravia. Celý incident sa
odohral len preto, že poškodený odmietol partii podnapitých hostí naliať alkohol a snažil sa vo svojom
bare zachovať pokoj a poriadok, pričom tak konal v zmysle zákona

č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke
protialkoholických záchytných izieb. Následne, čo do výroku o náhrade škody, mal súd priznať
poškodenému nárok na náhradu škody minimálne v rozsahu bodového ohodnotenia zranení tak, ako
to uviedol znalec vo svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.5.2024. Na základe
uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu,

aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Obžalovaný k odvolaniu prokurátora prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že toto je nedôvodné.
Úvahy, resp. tvrdenia prokurátora vyjadrené v odvolaní o vierohodnosti výpovede poškodeného sú
scestné a nevie si rozumne vysvetliť, čo vedie prokurátora k tvorbe takýchto odvolaní. Samotný

prokurátor vo svojom odvolaní konštatuje, že poškodený
od počiatku vo svojich výpovediach presne a detailne nepopisoval priebeh skutkového deja. Tu možno
len dodať, že poškodený mal od počiatku ako majiteľ predmetného baru plne k dispozícii kamerové
záznamy, ktoré následne poskytol polícii a boli vykonané na hlavnom pojednávaní, kde bol poškodený
právoplatne odsúdený z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom

základe, že dňa 22.12.2022 v čase 19.33 hod. v bare JUMBO Pub, nachádzajúcom sa na E. F. XX/
XX, G. A.,
po predchádzajúcej komunikácii došlo k fyzickej potýčke medzi obžalovaným C. A. D. a poškodeným A.
B., a to tak, že sa navzájom udierali päsťami rúk, trhali za oblečenie, búchali sa navzájom o zariadenie
podniku, až kým nespadli na zem, a teda, ako to uvádza ďalej v danom rozsudku súd, C. A. D.

sa dopustil fyzicky a na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného, v tomto
prípade poškodeného A. B.. Aj v tomto konaní poukazuje na všetky vyjadrenia svojho obhajcu v tomto
trestnom konaní, aj na uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/73/2024 zo dňa 5.11.2024,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie obžalovaného C. A. D. ako produkované v snahe zbaviť sa následkovtrestnoprávnej zodpovednosti. Ako to uviedol krajský súd, iniciátorom úderov voči poškodenému A. B.
bol práve obžalovaný C. A. D., a preto nie je možné sa stotožniť s tvrdením obhajoby C. A. D., že by
u obžalovaného šlo o nutnú obranu, ktorou by sa bránil voči úderom poškodeného A. B.. Práve naopak,

bol to C. A. D., ktorý udrel ako prvý a urobil tak náhle, čo je evidentné z obrazového kamerového
záznamu a až následne sa strhol incident, v dôsledku ktorého došlo k vzájomnému napádaniu sa
obžalovaného a poškodeného. Možno len dodať, že C. A. D. sa počas celého trestného konania snažil
účelovo vypovedať, prispôsobovať si veci tak, aby vyhovovali jeho záujmom, staval sa do roly obete,
pričom to bol práve on, ktorý pod vplyvom alkoholu prvý zaútočil a snažil sa útočiť na A. B., ktorý sa len

bránil jeho atakom a nemal žiadny záujem na konflikte s C. A. D. a vôbec mu nechcel spôsobiť a ani
nespôsobil žiadne zranenia. Ak bol C. A. D. okolo dátumu 22.12.2022 zranený, tak si tieto zranenia
spôsobil sám bez toho, aby na tom mal nejakú vinu on (A. B.). C. A. D. sa mohol zraniť v snahe udrieť
A. B..

Obžalovaný A. B. v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu poukázal na to,

že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3T/39/2023 z 15.5.2024 bol C. A. D. uznaný
za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe, že dňa
22.12.2022 v čase 19.33 hod. v bare JUMBO Pub, nachádzajúcom sa na E. F. XX/XX, G. A., po
predchádzajúcej komunikácii došlo k fyzickej potýčke medzi obžalovaným C. A. D. a poškodeným A.
B., a to tak, že sa navzájom udierali päsťami rúk, trhali za oblečenie, búchali sa navzájom o zariadenie

podniku, až kým nespadli na zem, a teda, ako to uvádza ďalej v danom rozsudku súd, C. A. D. sa dopustil
fyzickyanamiesteverejnostiprístupnomvýtržnostitým,ženapadoliného,vtomtoprípadepoškodeného
A. B.. Na daný odsudzujúci rozsudok nadväzuje uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/73/2024
z 5.11.2024, pričom poukazuje najmä na to, ako krajský súd reagoval na odvolacie námietky C. A. D.,
kde odvolací súd okrem iného uviedol, že okresný súd správne vyhodnotil výpovede svedkov, ako aj

obrazový záznam, ktorý mal k dispozícii a ktorý sčasti pokrýval skutkový dej kritického dňa. Aj podľa
názoru krajského súdu z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že iniciátorom úderov voči poškodenému
A. B. bol práve obžalovaný C. A. D., a preto nie je možné sa stotožniť s tvrdením obhajoby C. A. D.,
že by u obžalovaného išlo o nutnú obranu, ktorou by sa bránil voči úderom poškodeného A. B.. Práve
naopak, obžalovaný C. A. D. udrel ako prvý a urobil tak náhle, čo je evidentné z obrazového záznamu

a až následne sa strhol incident, v dôsledku ktorého došlo k vzájomnému napádaniu sa obžalovaného
a poškodeného. Z vykonaného dokazovania je možné ustáliť, že to bol obžalovaný C. A. D., ktorý fyzicky
napadol ako prvý poškodeného A. B. a nepochybne sa tak stalo na priestranstve, ktoré má charakter
miesta verejne prístupného, čím došlo k fyzickej potýčke medzi obžalovaným a poškodeným. Rovnako
tak bolo preukázané, že sa následne poškodený a obžalovaný navzájom udierali päsťami rúk a trhali za

oblečenie, až spadli na zem tak, že obžalovaný svojím telom spadol na poškodeného. Je nepochybné,
že Krajský súd v Žiline svojím rozhodnutím, sp. zn. 1To/73/2024 z 5.11.2024, potvrdzujúc rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3T/39/2023 z 15.5.2024 ustálil, že iniciátorom úderov voči
poškodenému A. B. bol dňa 22.12.2022 v čase o 19.33 hod. práve C. A. D.. Vzhľadom na predmetné
uznesenie krajského súdu sú minimálne pochybnosti o správnosti skutkových zistení, ktoré sú uvedené

v napadnutom rozsudku a boli podstatné pre rozhodnutie prvostupňového súdu, a teda okresný súd
dospel v napadnutom rozsudku
na základe vykonaného dokazovania k zjavne nesprávnym skutkovým záverom. Preto žiada, aby
krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol, alebo aby ho spod obžaloby v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil podľa §

285 písm. a) Tr. por.

Poškodený C. A. D. v odvolaní prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu uviedol, že nesúhlasí
s výrokom, ktorým bol odkázaný so svojím nárokom
na náhradu škody na civilný proces. Podľa jeho názoru v adhéznom konaní bola dokázaná

zodpovednosť obžalovaného za škodu, ktorú mu svojím protiprávnym konaním spôsobil obžalovaný.
Stotožňuje sa s odvolacími námietkami prokurátora, pokiaľ ide o zavinenie obžalovaného. Žiada, aby
krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody zrušil a obžalovanému uložil povinnosť
nahradiť mu škodu vo výške 10 000,- eur, ktorá pozostáva z bolestného podľa znaleckého posudku,
z náhrady príjmu počas šiestich mesiacov práceneschopnosti, kedy bol bez príjmu, a to vo výške

minimálnej mzdy a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- eur.

Na podklade podaných odvolaní krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle§ 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolania prokurátora, obžalovaného a poškodeného nie sú dôvodné.

K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový

stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne

riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok
prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu
vo vykonaných dôkazoch.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo
v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov

o podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne.

Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko

kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len
v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody,
na ktorých samosudca okresného súdu založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na

vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov

vyslovených súdom prvého stupňa.Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.
zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto
smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie
uvedeného zákonného ustanovenia.

Trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky,
verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že
a) napadne iného,
b) hanobí štátny symbol,
c) hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku,

d) hrubým spôsobom ruší zhromaždenie občanov alebo priebeh športového alebo kultúrneho podujatia,
alebo
e) vyvoláva verejné pohoršenie vykonávaním pohlavného styku alebo vykonávaním sexuálneho
exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík.

Podľatohtoustanoveniasapostihujehrubáneslušnosťalebovýtržnosťpáchanáverejnealebonamieste
verejnosti prístupnom.

Objektom tohto trestného činu je záujem na ochrane pokojného občianskeho spolužitia pred
závažnejšími útokmi narušujúcimi verejný pokoj a poriadok. Spravidla sú ale výtržníctvom ohrozované

aj ďalšie chránené záujmy, najmä zdravie ľudí, cudzí majetok, česť, morálka, dôstojnosť ľudí a pod. (tzv.
sekundárny objekt).

Objektívna stránka trestného činu spočíva v konaní páchateľa, ktoré môže mať dve formy, a to hrubú
neslušnosť alebo výtržnosť, ktorej sa páchateľ dopustí verbálne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste

prístupnom verejnosti (konkrétne konanie páchateľa môže pritom napĺňať i obe tieto formy).

Hrubou neslušnosťou sa rozumie konanie, ktorým sa hrubým spôsobom porušujú pravidlá občianskeho
spolužitia a zásady občianskej morálky (ide napr. o hanobenie historickej alebo kultúrnej pamiatky,
hrubé rušenie zhromaždenia občanov, prípadne hrubé útoky na česť a vážnosť občana). Zo slov hrubá

neslušnosť plynie, že musí ísť o závažnejšiu neslušnosť priečiacu sa pravidlám občianskeho spolužitia
a zásadám občianskej morálky. Hrubý charakter neslušnosti nemožno odvodzovať len z charakteru
osobnosti páchateľa a jeho pohnútky, ale je potrebné hodnotiť napr. aj vlastný prejav páchateľa, a to i vo
vzťahu k prostrediu, kde k nemu došlo.

Výtržnosťou sa rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok,
pričom je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho
spolužitia. Je to na rozdiel od hrubej neslušnosti spravidla fyzické alebo psychické násilie, ktoré je
namierené proti osobám i veciam. Ide o násilný alebo slovný prejav takého charakteru, že hrubo uráža,
vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu osôb

súčasne prítomných. Avšak každé fyzické napadnutie občana, i keď sa ho páchateľ dopustil verejne
alebo na mieste verejnosti prístupnom, nemusí naplňovať skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva
podľa § 364 Tr. zák.
Ako bolo vyššie uvedené, formy výtržníckeho konania musia totiž narušovať občianske spolužitie hrubo,
to znamená vo zvýšenej miere, pričom nestačia menej závažné, bežné alebo obvyklé prejavy rušenia

tohto spolužitia. Predmetom ochrany tu primárne nie sú individuálne záujmy jednotlivých občanov, napr.
ich zdravie, majetok, česť a pod., ale širšie poňatý komplex vzťahov, ktorými je usporiadaná koexistencia
väčšej spoločnosti ľudí v nejakom mieste, okruhu. Z tejto povahy chráneného záujmu vyplýva, že ak má
byť nejaké konanie považované za výtržnosť, musí sa určitým výraznejším spôsobom dotýkať verejného
poriadku ako hodnoty, ktorá presahuje individuálne záujmy jednotlivcov.

Pri posudzovaní činov výtržníckej povahy je nutné z hľadiska naplnenia formálnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu výtržníctva podľa § 364 Tr. zák. najmä:
a) prihliadnuť na intenzitu, rysy a priebeh útoku (slovné či iné nebezpečné prejavy),b) posúdiť okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (na pracovisku, na ulici,
na parkovisku, v reštaurácii, na zhromaždení občanov, ďalej denná či nočná doba, počet páchateľov),
c) zisťovať pohnútku činu (arogancia voči ostatným občanom, vyprovokovanie),

d) zhodnotiť následky (poranenie osôb, poškodenie vecí),
e) zhodnotiť osobu páchateľa (doterajší spôsob života, povahové vlastnosti, kriminálna minulosť).

Miestom verejnosti prístupnom sa pritom rozumie každé miesto, na ktoré má prístup širší okruh ľudí
individuálne neurčených (otvorený aj uzavretý priestor), takže hrubá neslušnosť alebo výtržnosť by

mohla byť postrehnutá viacerými ľuďmi, ktorí tam však v dobe činu nemusia byť. Nemusí ísť o miesto
prístupné komukoľvek, stačí, že ide o miesto prístupné, aj keď len niektorým osobám. Miestom verejnosti
prístupnom nie je súkromný byt ani iné priestory, ktoré nie sú voľne prístupné verejnosti, a to ani vtedy, ak
je možno výtržnícky prejav (napr. otvoreným oknom) vidieť a počuť. Prístupnosťou sa rozumie možnosť
vidieť a počuť prejav páchateľa, i keď miesto činu nie je priamo verejnosti prístupné (napr. je za plotom,
na lešení).

Subjektom môže byť ktokoľvek a z hľadiska zavinenia ide o úmyselný trestný čin.

Vzhľadom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, krajský súd poukazuje aj na
podstatné časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorých sa najmä uvádza:

.. „Obžalovaný vyhlásil, že je nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Obžalovaný vo
svojej výpovedi potvrdil, že poškodeného fyzicky napadol, zahnal sa na neho rukou a následne ho udrel

minimálne jedenkrát. Z výpovede obžalovaného tak mal súd preukázané, že v inkriminovaný deň po
predchádzajúcom verbálnej komunikácii
s poškodeným poškodeného v čase o 19.33 hod. fyzicky napadol a to úderom päsťou. V naznačenom
smere je výpoveď obžalovaného podporená aj výpoveďou svedka - poškodeného, ktorí zhodne ako
obžalovaný potvrdil, že obžalovaný ho vo vyššie uvedenom čase udrel päsťami do vrchnej časti tela.

Aj z kamerového záznamu mal súd preukázané, že v uvedenom čase obžalovaný pravou rukou fyzicky
napadol poškodeného. Z lekárskej správy mal súd preukázané, že poškodený nasledujúci deň po
napadnutí vyhľadal lekára a pri vyšetrení uviedol, že bol napadnutý úderom do ľavej strany v temporálnej
(t. j. spánkovej) oblasti.
Obžalovaný sa obhajoval tým, že prvý útočil poškodený a obžalovaný len reagoval na predchádzajúci

útok zo strany poškodeného. Súd pripomína, že je vecou obžalovaného, aký spôsob obhajoby zvolí.
Nepochybne pri voľbe spôsobu obhajoby je motivovaný dosiahnutím čo najpriaznivejšieho výsledku
trestného stíhania. Napriek postoju obžalovaného je menovaný zo spáchania skutku usvedčovaný
viacerými dôkazmi, na seba nadväzujúcimi, vzájomne sa dopĺňajúcimi a podporujúcimi a to čiastočne
vlastnou výpoveďou, výpoveďou svedka – poškodeného, ako aj podporne kamerovým záznamom a to

v otázke identifikácie útočníka a spôsobu fyzického napadnutia s popisom miesta na tele poškodeného,
na ktoré bol vedený útok obžalovaným. Súd pripomína, že svedok - poškodený vlastnými zmyslami
vnímal konanie obžalovaného, ktoré nepopiera ani samotný obžalovaný. Súd nemal dôvod neveriť
výpovedi obžalovaného a poškodeného o priebehu skutku uvedeného v rozsudku, pretože v tomto
rozsahu sa zhodujú. Súd nemal dôvod neveriť výpovedi obžalovaného a poškodeného v naznačenom

smere aj z toho dôvodu, že ich výpovede sú podporené nielen kamerovým záznamom, ale aj obsahom
lekárskej správy o vyšetrení poškodeného bezprostredne po napadnutí obžalovaným (správa obsahuje
údaje o napadnutí poškodeného úderom do ľavej strany v spánkovej oblasti, ktoré tak zodpovedajú
výpovedi obžalovaného a poškodeného o priebehu skutku vo vyššie uvedenom rozsahu).
Obhajoba obžalovaného je založená na tvrdení, že sa bránil voči predchádzajúcemu útoku zo

strany poškodeného. Uvedená časť výpovede obžalovaného nie je spoľahlivo preukázaná žiadnym
ďalším dôkazom, uvedený priebeh skutku nepotvrdil žiadny z vypočutých svedkov a ani kamerovým
záznamom. Súd neposúdil konanie obžalovaného ako konanie v nutnej obrane. Nejde o nutnú obranu,
ak k prípadnej ujme na zdraví došlo pri vzájomnej potýčke, čo je aj prípad prejednávanej veci.
Z dokazovania mal súd preukázané, že v uvedenej fáze incidentu obaja aktéri (obžalovaný a poškodený)

rukou viedli útok jeden voči druhému a následne sa vzájomne držali, šklbali, pretláčali, a preto nie
je možné uzavrieť, že jeden z nich bol výlučne v útočnej pozícii a druhý vo výlučne obrannej pozícii.
Na základe vyššie uvedených skutočností je tak vyvrátená obhajoba obžalovaného o konaní v nutnej
obrane.Neuniklo pozornosti súdu, že podľa výpovede poškodeného obžalovaný mal prvýkrát zaútočiť na
poškodeného počas incidentu v čase asi o 19.30 hod., ktorého účastný bol aj H. D.. Obžalovanému sa
kladie za vinu skutok, ktorý sa mal odohrať v čase od 19.33 hod., pričom aktérmi tohto skutku mal byť

obžalovanýapoškodený.Zvykonanéhodokazovania(výpoveďobžalovaného,poškodeného,kamerový
záznam) mal súd preukázané, že uvedenému skutku predchádzala verbálna aj fyzická potýčka, v čase
asi o 19.30 hod., ktorej účastníkmi bol poškodený a svedok D.. Účasť obžalovaného na uvedenom
incidente je založená na tom základe, že sa snažil vzniknutú situáciu vyriešiť rozdelením poškodeného
a D., k čomu napokon aj došlo, čím bol uvedený incident ukončený. Vykonaným dokazovaním

nebola potvrdená výpoveď poškodeného, že v uvedenej fáze obžalovaný útočil na poškodeného. Aj
z kamerového záznamu jednoznačne vyplýva, že počas tohto incidentu obžalovaný stál chrbtom k
poškodenému a preto uvedené postavenie obžalovaného nepredstavuje zámer útočiť na poškodeného
a nevyjadruje tak jeho útočnú pozíciu. Kamerový záznam potvrdzuje výpoveď obžalovaného, že v tejto
fáze incidentu obžalovaný bol v kontakte s poškodeným zrejme v dôsledku pôsobenia D. a jeho snahy
priblížiť sa k poškodenému. D. pri jeho snahe odtlačil obžalovaného ku poškodenému, čím došlo

k fyzickému kontaktu medzi obžalovaným a poškodeným. Záveru, že v tejto fáze bol incident ukončený
nasvedčuje aj výpoveď obžalovaného, že sa situácia na určitý čas ukľudnila a v tom čase komunikoval
s poškodeným. Z vyššie uvedených dôvodov z trestnoprávneho hľadiska samostatný skutok (ktorý je
predmetom obžaloby) začal s určitým odstupom v čase o 19.33 hod.
Obžalovanému nepochybne svedčí aj motív jeho konania. Niet pochýb o tom, že fyzickému napadnutiu

zo strany obžalovaného predchádzala komunikácia medzi obžalovaným a poškodeným, ktorá bola
podľa výpovede obžalovaného sprevádzaná vulgárnymi prejavmi zo strany poškodeného aj na adresu
obžalovaného a súčasne z komunikácie vyplynulo, že na základe rozhodnutia poškodeného skupina
ľudí (ktorej súčasťou bol aj obžalovaný) nebude v podniku obslúžená a má podnik opustiť. Nenaplnenie
predstavy obžalovaného o spôsobe vybavenia zákazníkov poškodeným v spojení s vulgárnymi prejavmi

zo strany poškodeného
a v spojení s požitím alkoholu odbúrali zábrany u obžalovaného a viedli ho ku konaniu, ktorého sa
dopustil.
Z vyššie uvedených skutkových zistení tak vyplýva, že vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich priamych a

nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby,
upravený v rozsudku, spáchal obžalovaný. Z týchto dôkazov potom možno vyvodiť len jediný záver
o tom, že skutok spáchal obžalovaný a vylúčiť tým možnosť prijatia iného záveru.
Spôsob fyzického útoku vedeného obžalovaným voči poškodenému, jeho intenzita, miesto, do ktorého
úder rukou smeroval, preukazujú, že obžalovaný konal v priamom úmysle, pretože uvedeným spôsobom

chcel porušiť záujem chránený Trestným zákonom, ktorým je ochrana pokojného občianskeho spolužitia
pred závažnejšími útokmi narušujúcimi verejný pokoj a poriadok.
Z vyššie uvedených dôvodov súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný spáchal skutok
na mieste verejnosti prístupnom, dopustil sa fyzicky výtržnosti tým, že fyzicky napadol poškodeného.

V prípade konania obžalovaného teda ide o násilný prejav takého charakteru, ktorý vzbudzuje obavy
o bezpečnosť zdravia. Je nepochybné, že uvedeným útokom došlo k fyzickému zásahu do telesnej
integrity poškodeného...“.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vopravnomkonanínemáodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

V okolnostiach danej veci sa ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil

konania, uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že sa len bránil, že poškodený ho
napadol ako prvý. Je pochopiteľné, že obžalovaný popiera spáchanie súdeného skutku. Výpoveď
obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom aj na to, že môže uvádzať nepravdu
a tú prezentovať ako jedinú pravdu – svoju. Preto je vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť
súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej pravdivosti“. Obžalovaný tvrdil, že bol

v čase činu
na mieste činu, len inak interpretuje to, čo sa tam malo stať, resp. nestať. Pripustil, že v reakcii na fyzický
útokzostranypoškodenéhonajehoosobusaneudržalaopätovalútok,išlovšakonutnúobranu.Krajský
súd rovnako ako súd prvého stupňa sa s uvedenou obhajobou obžalovaného nestotožnil a uvádza, žeo nutnú obranu nepôjde ani tam, kde páchateľ reaguje na útok takým spôsobom, že útok v skutočnosti
odplácaanieodvracia.Beztrestnostipodľa§25Tr.zák.sapretonemôžedovolávaťten,ktosapriobrane
neobmedzí na odvrátenie útoku, ale podnikne ďalšie útočné činy neprimerané obrane, alebo kto sa dá

do súboja s útočníkom, ako bolo v posudzovanom prípade. Z vykonaného dokazovania,
najmä kamerových záznamov bezpečne vyplýva, že obžalovaný po predchádzajúcej komunikácii
s poškodeným ho fyzicky napadol, a to úderom päsťou do oblasti hlavy a fyzická potýčka medzi
obžalovaným a poškodeným ďalej pokračovala, následne sa vzájomne udierali, bránili, trhali za
oblečenie, búchali sa navzájom o zariadenie podniku, až obaja spolu spadli na zem tak, že poškodený

svojím telom spadol na obžalovaného. Skutočnosť, že sa obžalovaný bránil, ešte sama osebe
neznamená, že nemohol spáchať trestný čin výtržníctva.
Po vzhliadnutí kamerových záznamov aj krajský súd vyhodnotil obranu obžalovaného ako neprimeranú.
Z hľadiska naplnenia zákonných znakov trestného činu výtržníctva je irelevantné, či išlo o úder
opakovaný alebo ojedinelý, nakoľko konanie obžalovaného spočívalo vo fyzicky násilnom prejave, ktorý
vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia (tu konkrétne vo vzťahu k osobe poškodeného) a možno ho

hodnotiť ako dostatočne závažné konanie na to, aby narušilo verejný pokoj a poriadok a zároveň sa
udialo na mieste verejnosti prístupnom za prítomnosti viacerých osôb.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh skutkového deja ustálil tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, a nestotožnil sa s odvolacími námietkami

obžalovaného,žesúpochybnostiosprávnostiskutkovýchzistení,ajnapriektomu,žeobžalovanýkonflikt
nevyvolal.

K odvolaniu prokurátora

Podľa obžaloby prokurátora sa obžalovaný mal dopustiť okrem prečinu výtržníctva podľa § 364 ods.
1 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu aj prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3
písm. c) Tr. zák., na skutkovom základe že dňa 22.12.2022 v čase o 19.33 hod. v bare Jumbo Pub,
nachádzajúcom sa na E. F. XX/XX, G. A., po predchádzajúcej komunikácii fyzicky napadol C. A. D.,
a to tak, že ho začal udierať päsťami rúk, na čo sa C. A. D. začal brániť tak, že ho tiež začal udierať,

následne sa počas tejto bitky držali, šklbali za oblečenie, pričom sa búchali o zariadenie podniku, až kým
nespadli na zem, čím pri tejto bitke boli poškodenému C. A. D. spôsobené zranenia, a to otras mozgu
ľahkého stupňa, pohmoždenie driekovej oblasti chrbtice, pohmoždenie mäkkých častí ľavého kolena,
roztrhnutie šľachového aparátu palca pravej ruky, ktoré si vyžiadalo operačné riešenie, ktoré zranenia
si u poškodeného vyžiadali obmedzenie obvyklého spôsobu života v trvaní 3 až 4 mesiace.

Okresný súd, na rozdiel od obžaloby, nekvalifikoval konanie obžalovaného aj podľa
§ 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. a svoj právny názor odôvodnil nasledovnými právnymi úvahami,
s ktorými sa stotožnil aj krajský súd.

.. „Súd nemal preukázanú dôvodnosť obžaloby aj v rozsahu skutku kvalifikovaného ako prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c/ Tr. zákona. Predovšetkým z výpovede poškodeného mal
súd preukázané, že zranenia na hlave, chrbtici a kolene mu boli pravdepodobne spôsobené pri prvom
incidente v čase o 19.30 hod. (o uvedenej okolnosti poškodený vypovedal konzistentne nielen počas
celého trestného konania, ale aj počas priestupkového konania). Ako už bolo vyššie uvedené, pri

incidente v čase o 19.30 hod. obžalovaný zjavne nebol v útočnej pozícii voči poškodenému, snažil
sa situáciu ukľudniť a aktérov (poškodeného a D.) rozdeliť. Z uvedeného zistenia plynie záver, že
u obžalovaného v tejto fáze absentuje úmyselné konanie obžalovaného, smerujúce k ublíženiu na zdraví
poškodeného...“.

Krajský súd v tejto súvislosti pripomína, že ani samotný prokurátor v písomných dôvodoch podaného
odvolanianenamietalnapadnutýrozsudokvčasti,vktorejokresnýsúdpovykonanomdokazovanínemal
preukázaný úmysel obžalovaného k spôsobeniu ublíženia na zdraví poškodeného na hlave, driekovej
oblasti chrbtice, ľavého kolena (§ 156 ods. 1 Tr. zák.), ktoré zranenia si vyžiadali dobu obmedzenia
obvyklého spôsobu života poškodeného

do 7 dní. Odvolací súd po preskúmaní spisu je rovnakého názoru, že obžalovaný pri útoku o 19.33 hod.
nemal úmysel spôsobiť poškodenému ublíženie na zdraví... „Vo vzťahu k zraneniu palca pravej ruky poškodený v priebehu trestného konania uvádzal
protirečivé údaje, keď najskôr tvrdil, že nevedel uviesť, kedy mu bolo spôsobené uvedené zranenie a
až v poslednej výpovedi (opakovanej výpovedi v konaní pred súdom) opísal, kedy a akým spôsobom

mu uvedené zranenie bolo spôsobené. Zmenu výpovede poškodený vysvetlil tým, že dovtedy nebol
komplexne oboznámený s kamerovým záznamom, pričom až po vzhliadnutí kamerového záznamu a
po oboznámení sa s výpoveďou znalca
o mechanizme uvedeného zranenia, vypovedal v naznačenom rozsahu. Uvedené vysvetlenie však
nepochybne znamená, že zmenená výpoveď poškodeného o uvedenej skutočnosti je ovplyvnená

výsledkami dokazovania a to obrazovým záznamom, ako aj výpoveďou znalca na hlavnom pojednávaní.
Svedok vrátane poškodeného má vo výpovedi uvádzať okolnosti, ktoré sú dôležité pre trestné konanie
a ktoré vnímal vlastnými zmyslami. V súvislosti s uvádzaným údajom je však nepochybné, že svedok
- poškodený nevypovedal o uvedenej okolnosti na základe vnímania prežitej udalosti jeho vlastnými
zmyslami. Nemožno tiež prehliadnuť, že v rámci pôvodne vedeného priestupkového konania poškodený
uviedol, že aj zranenie palca pravej ruky mu bolo spôsobené v dôsledku pádu pri prvom incidente (pri

ktorom obžalovaný nebol v pozícii útočníka voči poškodenému). Vysvetlenie poškodeného o obsahu
záznamu
o podaní oznámenia v uvedenom rozsahu je nepresvedčivé a súčasne protirečivé, keďže najskôr
uvádzal, že konajúci policajt uvedený údaj nesprávne zaprotokoloval a neskôr poškodený pripustil, že
bol v danom čase pod vplyvom liekov, čo mohlo mať dopad na správnosť ním uvádzaných údajov.

Zmenená výpoveď poškodeného o spôsobe zranenia palca pravej ruky (úmyselným vykrútením zo
strany obžalovaného) nie je preukázaná žiadnym ďalším dôkazom) a v kontexte vyššie uvádzaných
skutočností nepôsobí dôveryhodne a presvedčivo. Poškodený pri podaní oznámenia uviedol, že
zranenie palca pravej ruky bolo spôsobené pri páde v čase o 19.30 hod. a uvedený mechanizmus vzniku
zranenia pripustil aj znalec MUDr. Letko. Nemožno tak vylúčiť, že aj uvedené zranenie bolo spôsobené

pri prvom incidente. Naviac z opisu skutku uvedeného v obžalobe nevyplýva, v súvislosti s akým
úmyselným konaním obžalovaného smerujúcim proti poškodenému mal byť spôsobený ťažší následok
na zdraví (ťažká ujma na zdraví z nedbanlivosti). Medzi fyzickým útokom obžalovaného na poškodeného
a spôsobeným následkom z nedbanlivosti, nie je daná bezprostredne príčinná súvislosť, pretože táto
bola prerušená vzájomným držaním, pretláčaním, zápasením nielen zo strany obžalovaného, ale aj

poškodeného...“.

Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že právna kvalifikácia súdeného skutku podľa
odseku 3 písm. c) § 156 Tr. zák., vzhľadom na skutkový stav, ktorý bol ustálený v podanej
obžalobe aj v uznesení o vznesení obvinenia, po vykonanom dokazovaní nezodpovedá v tomto smere

všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedeného
zákonného ustanovenia.

Odvolací súd v okolnostiach danej veci pripomína, že právna kvalifikácia podľa § 156 ods. 1, ods. 3
písm. c) Tr. zák. sa odvíja od skutočnosti, že ide o úmyselný trestný čin, pri ktorom sa vyžaduje úmysel,

ktorý musí zahŕňať aj to, že smeroval k spôsobeniu ublíženia
na zdraví; avšak páchateľ nedbanlivostným konaním spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, v danom prípade
predstavuje ťažkú ujmu na zdraví zranenie poškodeného: roztrhnutie šľachového aparátu palca pravej
ruky,ktorésivyžiadalooperačnériešenieaobmedzenieobvykléhospôsobuživotapoškodenéhovtrvaní
3-4 mesiace.

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (R 117/2014) zavinenie vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby a podmienky použitia kvalifikačného pojmu (spôsobenie ťažkej ujmy na
zdraví), je ďalšou osobitnou podmienkou okrem použitia § 18 Tr. zák., aby bol naplnený kvalifikačný
pojem. Uvedené musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané a ustálené v skutkových

záveroch,t.j.vsamotnomskutkuodsudzujúcehorozsudku.Krajskýsúdzdôrazňuje,žekukaždejtrestnej
veci je potrebné pristupovať individuálne. V prejednávanejveci v skutkovej vete obžaloby nie sú uvedené
také konkrétne skutkové okolnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ktoré by zodpovedali právnej
kvalifikácii ustálenej prokurátorom ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c)
Tr. zák.

Aj krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že z opisu skutku uvedeného v obžalobe
nevyplýva, v súvislosti s akým úmyselným konaním obžalovaného smerujúcim voči poškodenému mal
byť spôsobený ťažší následok na zdraví (ťažká ujma na zdraví z nedbanlivosti). Ani samotný prokurátorv písomných dôvodoch podaného odvolania v potrebnej miere nevysvetlil, v čom videl úmyselné konanie
obžalovaného a v čom videl jeho nedbanlivostné zavinenie, pokiaľ ide o spôsobený ťažší následok, a to
najzávažnejšieporaneniepalcapoškodeného.Páchateľjetrestnezodpovednýnielenzanásledok,aleaj

za účinok (t.j. za zmenu na predmete útoku), ktorý spôsobil, iba ak ho aj zavinil. Zavinenie musí preto
zahŕňať príčinný priebeh (vzťah) aspoň v podstatných črtách medzi konaním páchateľa a následkom
alebo účinkom. Len ak páchateľ môže predvídať príčinný priebeh, môže zodpovedať za vzniknutý
následok, a to aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti.

Súdny znalec MUDr. Tibor Letko, ktorý vo veci vypracoval znalecký posudok z odboru zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie chirurgia, na hlavnom pojednávaní okrem iného uviedol, že k spôsobeniu zranenia
na palci pravej ruky mohlo dôjsť tak, že palec bol vytočený tak, že sa nachádzal od ukazováka v uhle
väčšom ako 90 stupňov, smerom od ukazováka k zápästiu. V znaleckom posudku k mechanizmu vzniku
zranení konštatoval, že najčastejšia príčina je zápasenie, vytočenie a vykrútenie palca druhou osobou,
do úvahy prichádza aj pri páde zachytenie palca a jeho vyvrátenie, vytočenie.

Pokiaľ poškodený k spôsobeniu zranenia palca na hlavnom pojednávaní tvrdil, že predmetné zranenie
mu bolo spôsobené tým spôsobom, že obžalovaný ho pri zápasení držal rukami za jeho ruky; doslova
uviedol, že: „už na zemi držím svojou ľavou rukou jeho pravú ruku, aby ma nemohol udierať a moju pravú
ruku zrejme drží obžalovaný a vykrúca mi ju, aby som ju nemohol použiť k obrane..“, treba pripomenúť,

že v skutkovej vete takýto mechanizmus vzniku zranení nie je popísaný. V obžalobe je uvedené, že
obžalovaný začal poškodeného udierať päsťami rúk, na čo sa poškodený začal brániť tak, že ho začal
udierať, (uvedeným konaním nemohlo nastať poranenie palca - pozn. krajského súdu), následne sa
obžalovaný a poškodený počas bitky držali a šklbali za oblečenie, pričom sa búchali o zariadenie
podniku, až kým nespadli na zem. V skutkovej vete obžaloby ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je

popísaný mechanizmus vzniku najzávažnejšieho zranenia u poškodeného, ktorý vyplynul z výpovede
poškodeného učinenej na hlavnom pojednávaní
po prehratí kamerových záznamov.

Z uvedených dôvodov nebolo možné akceptovať argumentáciu uvedenú v odvolaní prokurátora.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní postupoval správne, keď použil zásadu „in dubio pro reo“ (v
pochybnostiach v prospech obžalovaného) a konanie obžalovaného neposúdil aj ako prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.

K výroku o treste

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh
výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému.

Pokiaľ sa prokurátor vo svojom odvolaní podanom v neprospech obžalovaného domáhal

u obžalovaného uloženia peňažného trestu vo vyššej výmere, krajský súd sa s takýmto návrhom
nestotožnil.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj

poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd
zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon,
na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok

represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu
– rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa
prejavujeprvokgenerálnejprevencie(výchovnépôsobenietrestunaostatnýchčlenovspoločnosti).Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu
k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to
ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu

odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu,
najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie
páchateľa o dosiahnutie urovnania
s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu

trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným
činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to
nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s
prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a
to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri

určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262,
§ 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k
poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu
finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým

následkom trestného činu.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 56 ods. 2 Tr. zák. bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1 (podľa tohto ustanovenia
možno peňažný trest uložiť len páchateľovi úmyselného trestného činu, ktorý získal alebo sa snažil
získať majetkový prospech - pozn. odvolacieho súdu), môže súd peňažný trest uložiť, ak ho ukladá za
prečin a vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody
neukladá.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov,
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.

K odvolacej námietke prokurátora o neprimeranosti trestu odňatia slobody z hľadiska generálnej
prevencie senát krajského súdu uvádza, že záujem generálnej prevencie nemôže odôvodňovať
ukladanie„prísnych“trestovbezzohľadneniaskutočnéhozáujmuindividuálnejprevencie.Krajskýsúdsa
preto nestotožnil s odvolacími argumentmi prokurátora, že u obžalovaného je potrebné zvýšiť účinnosť
trestu v záujme dosiahnutia jeho účelu (§ 34 ods. 1 Tr. zák.) a je potrebné mu uložiť prísnejší trest,

pokiaľ ide o jeho výmeru, keď podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné prevýchovu obžalovaného
zabezpečovať vyššou výmerou peňažného trestu.

Na záver treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie

noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali
v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv
a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi.
Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov
spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie.

Ak sa teda páchateľovi zabráni aj v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom
spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom
možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti.K výroku o náhrade škody

Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa o odkázaní poškodeného C. A. D. s nárokom na náhradu

škody na civilný proces, odvolací súd po preskúmaní tejto časti výroku odvolaním napadnutého výroku
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v rámci adhézneho konania zodpovedá stavu veci
azákonu.Vzhľadomnato,žeobžalovanýneboluznanýzavinnéhoajzprečinuublíženianazdravípodľa
§ 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák. a neboli preukázané skutkové okolnosti priamo sa viažuce na nárok
poškodeného na náhradu škody (bolestné, náhrada ušlej mzdy, atď.), okresný súd správne rozhodol,

keď nevyhovel nároku na náhradu škody, resp. keď poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody
odkázal na civilný proces. Odvolanie poškodeného preto krajský súd ako nedôvodné zamietol podľa
§ 319 Tr. por.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku,
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.