Uznesenie – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/108/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6720204759
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6720204759.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna
a sudcov Mgr. Stanislavy Salajovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: Slovenská republika – v mene ktorej
koná Sociálna poisťovňa so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej

moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/43/2020 zo dňa 25. augusta
2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/43/2020 zo dňa 25. augusta 2022 z r u š u j
e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom sp. zn. 15C/43/2020 zo dňa 25. augusta 2022 Okresný súd Zvolen (ďalej

aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) žalobu žalobcu zamietol (I. výrok) a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia
súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal zaplatenie sumy 140.000,00 € ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím,ďalejžiadalzaviazaťžalovanéhonapovinnosťnahradiťmuškoduspôsobenúnezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom za nevyplatenú časť starobného dôchodku od
07.06.2005 do 07.09.2013 v sume 41.492,44 € a za každý ďalší mesiac rozdiel medzi správne určenou
sumou starobného dôchodku a sumou skutočne vyplatenou až do dňa zaplatenia, vrátane príslušného
úroku z omeškania od 07.08.2006 do dňa zaplatenia, zaplatenia súm 150,00 € a sumy 163,18 €, ako
aj zaplatenia trov konania.

2.1. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe žiadosti zo dňa 20.06.2006 o priznanie starobného
dôchodku od 07.06.2005, ktorú podal na pobočke Sociálnej poisťovne vo D., mu Sociálna poisťovňa
ústredie rozhodnutím č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.07.2006 žiadosť zamietla s odôvodnením, že
nedovŕšil dôchodkový vek 62 rokov. Na základe jeho odvolania Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo
dňa 05.01.2007 zrušila predchádzajúce rozhodnutie ako „nesprávne vydané“ a zamietla jeho žiadosť
o priznanie starobného dôchodku s odôvodnením, že nespĺňa podmienky podľa § 65 a § 274 ods. 1

zák. č. 461/2003 Z.z., nakoľko nároky vyplývajúce z prvej kategórií funkcií mu mali byť zohľadnené
vo výsluhovom príspevku priznanom mu od 01.09.1999. Toto rozhodnutie tiež napadol opravným
prostriedkom z 13.06.2007. Po predložení opravného prostriedku so spisovým materiálom na Krajský
súd v Banskej Bystrici Sociálna poisťovňa vydala ďalšie rozhodnutia dňa 23.08.2007, 23.11.2007 a
25.01.2008 – dve rozhodnutia (jedným zrušila predchádzajúce tri rozhodnutia a druhým znova zamietla
jeho žiadosť), 10.02.2009 (ktorým menila svoje rozhodnutia zo dňa 26.7.2006 a 25.1.2008). Krajský súd

v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 21Sd 153/2007-30 zo dňa 15.02.2008 zastavil konanie. Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 9So 44/2008 z 30.06.2008 zrušil napadnuté uznesenie ako nezákonné a vrátilvec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 21Sd/153/2007 zo dňa 08.04.2009 tak, že potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne
zo dňa 25.01.2008 v spojení s rozhodnutím zo dňa 10.02.2009. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn.

9So/116/2009 zo dňa 30.06.2010, napadnutý rozsudok v potvrdzujúcej časti zmenil tak, že rozhodnutia
Sociálnej poisťovne zo dňa 25.01.2008 a zo dňa 10.02.2009 o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok
zrušil ako nezákonné a vrátil jej vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní a v naň nadväzujúcom
rozhodnutí vydanom dňa 13.12.2010 Sociálna poisťovňa podľa žalobcu opäť nerešpektovala zákon
a ani právny názor Najvyššieho súdu SR a pri určení sumy starobného dôchodku mu zohľadnila len

obdobie výkonu služby v Policajnom zbore a základnú vojenskú službu, ale zárobky dosiahnuté za toto
obdobie spadajúce do rozhodného obdobia na zistenie priemerného osobného mzdového bodu mu
svojvoľne nezohľadnila. Nezákonnosť uvedeného rozhodnutia potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici
v rozsudku sp. zn. 26Sd/47/2011 zo dňa 23.06.2011, ktorým rozhodol o jeho opravnom prostriedku
a rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR rozsudkom
sp.zn.9So/159/2011zodňa 31.10.2012rozhodoltak,ženapadnutýrozsudokKrajskéhosúduvBanskej

Bystrici potvrdil. Sociálna poisťovňa v novom rozhodnutí zo dňa 12.12.2012 vypočítala výšku starobného
dôchodku v sume 13.065 Sk. Uvedené rozhodnutie napadol opravným prostriedkom dňa 28.01.2013,
v ktorom poukázal na skutočnosť, že krátenie sumy starobného dôchodku podľa článku 33 ods. 2
Dohovoru o invalidných starobných a pozostalostných dávkach 1967 (č.128) vyhláseného v Z.z. pod č.
416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor“) podľa neho nie je možné, lebo oprávnenosť krátenia a jeho rozsah

nie je uvedený v žiadnom platnom všeobecne záväznom právnom predpise v rámci právneho poriadku
Slovenskej republiky. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa mu krátením správne určenej sumy starobného
dôchodku prekročila svoju právomoc. Tomuto opravnému prostriedku Sociálna poisťovňa nevyhovela
s odôvodnením, „že vyhovieť mu nie je možné“ a dňa 26.02.2013 zaslala opravný prostriedok spolu so
svojímpísomnýmvyjadrenímKrajskémusúduvBanskejBystrici.,ktorývovecieštenerozhodol.Žalobca

argumentoval, že Sociálna poisťovňa svojím, vyššie uvedeným postupom, kde sústavne a opakovane
nerešpektovala zákon, ani príslušné rozsudky Najvyššieho súdu SR, zjavne úmyselne porušila svoje
povinnosti, spôsobila zbytočné prieťahy a nezákonne zasahovala do jeho základných práv a slobôd čím
sa dopustila konania uvedeného v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. („nesprávny úradný postup“).
2.2 Žalobca tvrdil, že v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. v súvislosti so zákonom č. 100/1988 Zb. splnil

podmienky nároku na starobný dôchodok dovŕšením 55. roku veku, a to dňa 20.11.2003, čo potvrdil aj
Najvyšší súd SR rozsudkom 9So/116/2009 zo dňa 30.6.2010. Nepriznaním mu starobného dôchodku
mu bola spôsobená ujma ako na právach, tak aj na majetku. Ujma na právach spočíva najmä v tom, že
mu bolo odopreté jeho základné právo po dovŕšení dôchodkového veku a po splnení ďalších zákonných
podmienok nepracovať, byť finančne zabezpečený z prostriedkov sociálneho poistenia a využívať

voľný čas podľa svojho uváženia. Namiesto relaxu, záľub, cestovania, venovania sa rodine, kultúre
a iným spoločenským a záujmovým aktivitám, si musel hľadať zamestnanie, a to až do 19.09.2007,
kedy začal pracovať na pozícii strážnika v SBS M.A. J. O. R. Agency, s. r. o. E. E.. Pracoval v 12-
hodinových zmenách v nepretržitej prevádzke a z tohto dôvodu bol odlúčený od rodiny. Túto prácu
vykonával za takmer minimálnu mzdu. Okrem nemožnosti užívať si dôchodok, sa mu z dôvodu výkonu

uvedenej pracovnej činnosti zhoršoval aj zdravotný stav. To sa prejavovalo vo zvyšovaní tlaku krvi,
ischemickou chorobou srdca a vyústilo do potreby operačného zákroku dňa 21.01.2011 v Ústave
srdcových a cievnych chorôb v Banskej Bystrici. Z dôvodu tohto vysokého kardiovaskulárneho rizika
dňa 31.03.2011 skončil pracovný pomer v SBS M.A.J.O.R. Agency, s. r. o.. Celé konanie Sociálnej
poisťovne vo veci priznania mu starobného dôchodku považoval za diskriminačné, pretože v zmysle

platných právnych noriem splnil podmienky na priznanie starobného dôchodku ku dňu 07.06.2005, ale
napriek tomu Sociálna poisťovňa svojvoľným, nezákonným konaním mu opakovane odmietala priznať
starobný dôchodok, resp. určiť ho v zmysle príslušných právnych noriem v správnej výške. Uvedenú
nemajetkovú ujmu podľa jeho názoru nie je možné vzhľadom na jeho vek odstrániť uvedením veci do
predošlého stavu. Tak isto iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je podľa neho dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným
postupom Sociálnej poisťovne. Z tohto dôvodu požadoval finančné zadosťučinenie v čiastke 140.000,00
€ vzhľadom na to, že tento protiprávny stav trval už viac ako 7 rokov a táto dĺžka jeho trvania ešte
zvyšuje jeho závažnosť. Ku dňu 07.06.2005 mala byť určená výška jeho dôchodku vo výške 13.065,00
Sk mesačne. Táto suma bolo nezákonne krátená na sumu 3.670,00 Sk. Po príslušných zvýšeniach

a prepočte na menu Euro by mala predstavovať 658,20 € mesačne. Celková suma nevyplateného
dôchodku za obdobie od 07.06.2005 do 07.09.2013, po odpočítaní už mu doplatených dvoch častí
(7.342,00 € dňa 28.12.2010 a 4.132,43 € dňa 24.1.2013 ) a odpočítaní mesačne mu vyplácanej sumystarobného dôchodku činí 41.492,44 € a úroky z omeškania ku dňu 30.09.2013 predstavujú 17.254,88
Eur. Dlžná suma ku dňu 30.09.2013 činí spolu 58.747,31 €.
2.3 Dňa 22.09.2011 požiadal Sociálnu poisťovňu (cestou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

SR) o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
Sociálnej poisťovne. Sociálna poisťovňa ho listom zo dňa 29.10.2011 vyzvala na doplnenie žiadosti.
Doplnenú žiadosť Sociálnej poisťovni zaslal 16.11.2011 s celkovou požadovanou náhradou škody
v sume 157.521,44 €. Dňa 05.12.2011 prevzal rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. XXXXX/XXXX-XX
z 29.11.2011, ktorým jeho žiadosti nevyhovela.

2.4 Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 21.01.2014 k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietnuť.

2.5 Okresný súd Zvolen po vykonanom dokazovaní rozhodol čiastočným rozsudkom sp. zn.
13C/197/2013zo dňa 23.07.2020 tak, že v I. výroku zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 3.892 € z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. V II. výroku rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 132,78
€ z titulu náhrady nákladov v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V III. výroku okresný
súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vo IV. výroku zvyšnú časť nároku ohľadne uloženia povinnosti
žalovanému nahradiť žalobcovi škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom za nevyplatenú časť starobného dôchodku od 07.06.2005 do 07.90.2013 v sume 41.492,44

€ a za každý ďalší mesiac rozdiel medzi správne určenou sumou starobného dôchodku a sumou
skutočne vyplatenou až do dňa zaplatenia, vrátane príslušného úroku z omeškania od 07.08.2006 do
dňa zaplatenia súd vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania. Krajský súd
v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 17Co/85/2020 zo dňa 15.12.2021 právoplatným dňa 10.01.2022
rozsudok okresného súdu v I. výroku a v II. výroku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

RozsudokokresnéhosúduvIII.výrokupotvrdilanáhradetrovrozhodoltak,žežalobcajepovinnýzaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2.6 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol priebeh konania, podrobnú
argumentáciu strán sporu, vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce, zistený skutkový

stav a na vec aplikoval ustanovenia Čl.46 ods. 3 Ústavy SR; 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v platnom znení; § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. h/, § 6 ods. 1 až 4, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17
ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov účinného ku dňu 31.12.2008; 120 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z.

o sociálnom poistení.

2.7 Súd prvej inštancie v poukázal na to, že žalobca žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podal dňa 01.10.2013. Uviedol, že
zákon č. 514/2003 Z.z. v každej etape svojej účinnosti vyžadoval v § 15 ods.1 vopred prerokovať nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným
orgánom podľa § 4 a § 11. Súd prvej inštancie zistil, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku sa

týka iba obdobia od prvého rozhodnutia o žiadosti žalobcu na priznanie nároku na starobný dôchodok
(26.07.2006) do dňa podania doplnenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku 15.11.2011. Súd prvej
inštancieustálil,žepredmetomsúdnehokonaniamôžubyťlentienároky,ktoréžalobcaučinilpredmetom
prerokovania v žiadosti podľa § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody je obligatórnou hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na súde,

čo vyplýva z ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
2.8 Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ďalej ustálil, že ku dňu 15.11.2011 nebolo vydané
žiadne právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Z tohto dôvodu nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím žalobcovi nevznikol, a preto ho súd nemohol priznať. Z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 25.1.2008
a zo dňa 10.02.2009, ktorými bola zamietnutá žiadosť žalobcu o starobný dôchodok nenadobudli
právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodu, že proti nim bol prípustný opravný prostriedok. Na základe
vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca doručil žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanienároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov dňa 15.11.2011, teda predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody sa týkalo iba rozhodnutí žalovaného o starobnom dôchodku,

ktoré boli vydané pred týmto dňom. Absencia predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu
škody tak v súlade s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. vylučuje možnosť uplatnenia si nároku na
náhradu škody žalobcom vo vzťahu k rozhodnutiam žalovaného vydaným po 15.11.2011.
2.9 Súd prvej inštancie preskúmal úradný postup Sociálnej poisťovne a zistil, že v danom prípade
nie je možné rozhodovať o nároku na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, nakoľko

Sociálna poisťovňa v predmetnom konaní o nárokoch na starobný dôchodok u žalobcu síce vydávala
rozhodnutia,pričomvtomtoprípadechýbalazákladnázložkatohtonároku,atoprávoplatnérozhodnutie,
preto súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neaplikoval jednotlivé zákonné ustanovenia súvisiace
s nezákonným rozhodnutím a musel žalobu z týchto dôvodov zamietnuť, a to z dôvodu, že ani
jedno z rozhodnutí žalovaného vydaných pred 15.11.2011 nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko boli
zrušené v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, nie je ich možné považovať za nezákonné.

V rozhodnutiach žalovaného zo dňa 25.05.2018, 28.05.2018, 07.06.2018 a 16.11.2018, ktoré sú
v súčasnosti právoplatné a účinné, naopak boli príslušnými súdmi potvrdené a teda tiež ich nie je možné
považovať za nezákonné. Z uvedeného vyplýva, že ani rozhodnutia žalovaného vydané pred 15.11.2011
a ani v súčasnosti právoplatné rozhodnutia žalovaného o nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho
výšku nespĺňajú podmienky nezákonnosti podľa § 6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda nie je možné

uplatniť si náhradu škody spôsobenú týmito rozhodnutiami.
2.10 Vykonateľnosť rozhodnutí Sociálnej poisťovne podľa § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. je
upravená tak, že rozhodnutie je vykonateľné len čo uplynie lehota na plnenie. Ak v rozhodnutí nie je
uložená povinnosť na plnenie, rozhodnutie je vykonateľné len čo nadobudne právoplatnosť. Právna
teória aj prax priznáva aj rozhodnutiu, ktoré ešte formálne nenadobudlo právoplatnosť, spôsobilosť

vyvolať nim predvídané právne účinky. Vo vzťahu k rozhodnutiam Sociálnej poisťovne o zamietnutí
žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku podľa názoru súdu prvej inštancie neprichádza do
úvahy nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia pred jeho právoplatnosťou ako to vyplýva z výslovnej
úpravy § 213 ods.2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Súd prvej inštancie na
základe týchto úvah uzatvoril, že nárok na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia, aj

v zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi nevznikol z dôvodu, že rozhodnutia Sociálnej
poisťovnenebolivykonateľnébezohľadunaprávoplatnosť.Súdprvejinštancievtomtoprípadeaplikoval
zákonné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu 31.12.2008 a to s poukazom na
zákonné ustanovenie § 27b ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení, nakoľko podľa jeho
názoru k nezákonnému rozhodnutiu a nesprávnemu úradnému postupu mohlo dôjsť pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona, a to vydaním rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX z 25.01.2008
a 10.02.2008, ktorými Sociálna poisťovňa zamietla žiadosť o starobný dôchodok, pričom tu súd prvej
inštancie poukázal na to, že sa zaoberal len konaním Sociálnej poisťovne do času, kedy žalobca podal
doplnenú žiadosť o prerokovanie predbežného nároku v zmysle § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j.
dodňa15.11.2011.Zaneprijateľnésúdprvejinštanciepovažovaltvrdeniažalobcu,žebyvrámcikonania

o náhradu škody nemal prihliadať na právoplatné rozhodnutia žalovanej zo dňa 25.05.2018 v spojení
s druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 16.11.2018, ale naopak by mal znova preskúmať možnosť
kráteniasumyjehostarobnéhodôchodkuvsúladesčlánkom33ods.2Dohovoru,ajkeďsatoutootázkou
už vysporiadali súdy v rámci správneho konania. Dôvodil, že podľa osobitnej časti dôvodovej správy § 6
zákona č. 514/2003 Z.z. účelom konania o náhrade škody nie je zisťovanie nezákonnosti rozhodnutia,

nakoľko to nie je možné, ani účelné. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku
o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený
zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné
riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie
príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Tým sa zabezpečuje, že otázku či je v danom prípade právoplatné

rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný
orgán.
2.11 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie jednoznačne ustálil, že o výške
starobného dôchodku žalobcu bolo právoplatne rozhodnuté, pričom zákonnosť a vecná správnosť
rozhodnutí žalovanej o starobnom dôchodku nemôže byť predmetom konania podľa zákona č. 514/2003

Z.z. a argumenty žalobcu poukazujúce na nesprávnosť právoplatného a zákonného rozhodnutia
žalovanej (napríklad presvedčenie žalobcu o nemožnosti aplikácie článku 33 ods. 2 Dohovoru alebo
odmietanie prihliadnutia na judikatúru zo strany žalobcu), preto súd považoval za nedôvodné vo vzťahu
k meritu veci. Z dôvodu, že nebola preukázaná nezákonnosť rozhodnutí žalovaného, žalobcovi nemohlavzniknúť ním vyčíslená škoda. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žalovaný rovnako tým, že krátil výšku starobného dôchodku, neprekročil svoju právomoc, a preto
nie je možné aplikovať ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Sociálna poisťovňa je jediným

orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodovať o výške starobného dôchodku zo všeobecného
systému sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, a preto je v jej
právomoci rozhodnúť aj o jeho krátení v súlade s článkom 33 ods.2 Dohovoru. O právomoci žalovanej
krátiť výšku starobného dôchodku svedčí rovnako ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR, ako aj
samotný rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sk/27/2020 zo dňa 30.11.2021, ktorým

bola zamietnutá kasačná sťažnosť žalobcu. Čo sa týka žalobcovho nároku na povinnosť žalovanému
nahradiť žalobcovi škodu za nevyplatenú časť starobného dôchodku, tak tento nedoplatok mu už bol
vyplatený v rámci konania o starobnom dôchodku, a preto žalobcom vyčíslený nedoplatok na dôchodku
už od začiatku nie je možné duplicitne požadovať aj vo forme náhrady škody, pričom podľa tvrdení
žalovaného, ktoré žalobca nenamietal, všetky nároky mu boli vyplatené presne tak, ako bolo uvedené
už v právoplatných rozhodnutiach Sociálnej poisťovne.

2.12 Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu aj z hľadiska príslušných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. ohľadne nesprávneho úradného postupu, pričom ustálil, že žalobcovi sa v konaní
nepodarilo preukázať nesprávny úradný postup, a preto aj z tohto dôvodu žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že nesprávny úradný postup definoval zákon č. 514/2003 Z.z. až
do účinnosti novely uskutočnenej zákonom č. 412/2012 Z.z. v § 9 ako porušenie povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do
práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Žalobca v žalobe netvrdil,
že orgán verejnej správy t.j. Sociálna poisťovňa porušila svoju povinnosť urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nevytýkal jej nečinnosť. Za nesprávny úradný postup

Sociálnej poisťovne označil úmyselné porušenie povinnosti, keď opakovane nerešpektovala zákon
ani príslušné rozsudky Najvyššieho súdu SR. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania ustálil,
že žalobca neoznačil žiadne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré by nebolo vydané v zákonnej, či
primeranej lehote existenciu prieťahov pri rozhodovaní o jeho nároku na starobný dôchodok, dáva
do súvisu s faktickým rozhodovaním Sociálnej poisťovne, ktorá vydávala rozhodnutia, s ktorými on

nesúhlasil a v súdnych konaniach podávala Sociálna poisťovňa opravné prostriedky proti rozhodnutiam
krajského súdu o prieskume jej rozhodnutí, čím vec dospela do štádia odvolacieho konania na
Najvyššom súde SR a tento rozhodnutia krajského súdu, aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne opakovane
zrušoval, či menil.

2.13 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že možno súhlasiť so žalobcom v tom, že viac ako desaťročie
trvajúce rozhodovanie o jeho nároku na starobný dôchodok, pričom bola potreba byť v strehu vo
vzťahu k úkonom Sociálnej poisťovne a aktívne sa zúčastňovať súdnych konaní vo veci prieskumu
správnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne, je pre žalobcu obťažujúce a deprimujúce. V zmysle § 9
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008 a až do 31.12.2012 je nesprávnym úradným

postupomakýkoľvekpostupštátnehoorgánuprivýkonejehoprávomoci,pokiaľpriňomalebovsúvislosti
s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Nesprávnym úradným postupom je
teda postup, ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy,
pričom na základe vykonaného dokazovania takéto porušenie konkrétnej právnej povinnosti u Sociálnej
poisťovni rozhodujúcej o žiadosti žalobcu na priznanie nároku na starobný dôchodok v súdnom konaní

zistené nebolo, a preto súd prvej inštancie nemohol priznať predmetný nárok ani z dôvodu nesprávneho
úradného postupu, nakoľko celý postup Sociálnej poisťovne smeroval k zhromažďovaniu podkladov
pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku, ktoré Sociálna poisťovňa právne
posúdila spôsobom odrazeným vo výroku a dôvodoch rozhodnutí, ktoré boli vydávané.

2.14 Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol
a vzhľadom na to, že nebol daný základ nároku na náhradu škody, nebolo potrebné sa vyjadrovať
k samotnej výške nároku, ktorý si žalobca uplatňoval. Na základe vykonaného dokazovania, keďže
žalobcavkonanínepreukázalexistenciuzákladnýchzákonnýchpredpokladovvznikunárokunanáhradu
škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, existenciu nesprávneho úradného postupu, existenciu

prekročenia právomoci Sociálnej poisťovne, súdu prvej inštancie neostalo nič iné, len žalobu žalobcu
zamietnuť.2.15Onárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľapomeruúspechustránvspore
v zmysle § 255 ods.1 CSP v spojení s § 262 ods.1 CSP tak, že v spore neúspešný žalobca je povinný
zaplatiť v spore úspešnej žalovanej plnú náhradu trov konania, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti

uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262
ods. 2 CSP .

3. Proti výroku I. a II. napadnutého rozsudku žalobca podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) nakoľko dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP žalobca odôvodil tým, že:

4.1 Súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov - z písomnej Žiadosti o predbežnom prerokovaní nároku
na náhradu škody spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX
X vydanými od 27.06.2006 a jej nesprávnym úradným postupom, vo veci rozhodovania o jeho žiadosti
z 20.06.2006 o priznanie a výplatu starobného dôchodku od 07.06.2005, doplnenej listom zo dňa
15.11.2011 zistil, že táto žiadosť sa týka iba obdobia od 26.07.2006 do 15.11.2011, čo považoval za

klamlivé tvrdenie, keďže toto z predmetnej
žiadosti podľa jeho názoru vôbec nevyplýva.

4.2 Poukázal na to, že z vysloveného právneho názoru v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9So/116/2009 z 30.06.2010 a na jeho základe vydaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX XXX

XXXX X zo dňa 13.12.2010, ako aj z § 109 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že zákonný nárok
na výplatu dávky starobného dôchodku mu vznikol od 07.06.2005. Tento nárok podľa § 116 ods. 2
citovaného zákona sa vypláca vopred v pravidelných mesačných lehotách a podľa § 113 ods. 1 a 2
tohto zákona nezaniká uplynutím času, resp, nárok na jeho výplatu zaniká smrťou fyzickej osoby, a
teda z tohto skutkového stavu vyplýva, že bola splnená aj hmotnoprávna podmienka uplatnenia nároku

náhrady škody na súde podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného v čase vzniku škody a
nie podľa ods. 4, ako je to uvedené v bode 37 napadnutého rozsudku, lebo v čase vzniku škody ani
v čase uplatnenia jej náhrady u Sociálnej poisťovne (16.11.2011), resp. oznámenia, že jeho žiadosť
neuspokojí (29.11.2011) § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v zákone neexistoval, lebo bol do zákona
zavedený až od 01.01.2013. Tvrdil, že zo žiadosti o predbežnom prerokovaní nároku náhrady škody

jednoznačne vyplýva, že žiadal o priznanie náhrady škody za obdobie od 07.06.2005 až do určenia
správnej sumy starobného dôchodku a nie do 15.11.2006. Nárok náhrady majetkovej škody za toto
obdobie mu nezanikol, a z dôvodu zmeny skutkového stavu nárok upresnil na súdnom pojednávaní
v júli 2022, pričom tento úkon nemožno považovať za zmenu žaloby s poukazom na § 140 ods. 3
CSP, keďže spôsob usporiadania vzťahov vyplýva zo zákona. Namietal, že tento nedoplatok mu nebol

doposiaľ doplatený, a preto sa nejedná o duplicitné požadovanie náhrady škody, ako je to podľa neho
nepravdivo uvedené v bode 47 napadnutého rozsudku.

4.3 Namietal, že v bode 47 napadnutého rozsudku je tiež nepravdivé skutkové zistenie súdu
prvej inštancie, že všetky nároky mu boli vyplatené presne tak, ako bolo uvedené v právoplatných

rozhodnutiach Sociálnej poisťovne a že tieto nenamietal. S uvedeným nesúhlasil a tvrdil, že to namietal,
ako to vyplýva z dôkazov uvedených v žalobe a tiež aj z jeho prednesu na pojednávaní. V poslednom
rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X z 25.05.2018 nenamietal len časť rozhodnutia, v
ktorom bola správne stanovená suma nároku starobného dôchodku 13.004,00 Sk ku dňu 07.06.2005,
ale namietal jej krátenie na sumu 5.158,00 Sk len s použitím čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Namietal to aj

v správnej žalobe a v kasačnej sťažnosti a tiež na pojednávaní, že sa jedná o absolútne neplatný
právny úkon. Argumentoval, že z jasného a jednoznačného znenia čl. 33 ods. 2 Dohovoru v spojení
s čl. l písm. a/, b/ a čl. 2 ods. 1 písm. c/ Dohovoru pre žiaden orgán štátnej ani verejnej moci, s
výnimkou Národnej rady SR ako jediného zákonodarného orgánu Slovenskej republiky, nevyplýva
oprávnenie určiť podmienky a rozsah na krátenie alebo pozastavenie dávky starobného dôchodku,

ak má chránená osoba súčasne nárok na inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia. Krátenie
alebo pozastavenie dávky je podľa neho v zmysle Dohovoru možné vykonať len vo vnútroštátnom
zákonodarstve – zákonom. Keďže sa Národná rada SR na takom zákone doposiaľ neuzniesla dospel
k záveru, že Sociálna poisťovňa vo vydaných rozhodnutiach počnúc dňom 13.12.2010 krátením musumy starobného dôchodku prekročila svoju právomoc, lebo si atrahovala kompetencie Národnej rady
SR, konala ultra vires, čiže v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a teda ide o nezákonnosť. Vydané
rozhodnutia Sociálnej poisťovne považoval v časti krátenia sumy starobného dôchodku za nulitné,

na ktorých nemožno zakladať iné práva. Namietol, že právny zástupca žalovanej na pojednávaní, a
ani žalovaná (vo vyjadrení k žalobe) tieto jeho skutkové tvrdenia výslovne nepopreli, keď krátenie
starobnéhodôchodkuodôvodňovalilenexistenciouprávoplatnýchrozsudkovsprávnychsúdov,zktorých
to má vyplývať, avšak neuviedli žiadny „vnútroštátny“ zákon, ktorý by ustanovoval podmienky a rozsah
krátenia starobného dôchodku a na základe ktorého je Sociálna poisťovňa oprávnená na takéto krátenie

starobného dôchodku, a preto považoval uvedené skutkové tvrdenia za nesporné). Tvrdil, že správne
súdy, ktoré preskúmavali zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci, nie sú súdy skutkové, a preto
ich rozsudky neboli a nie sú pre rozhodovanie Sociálnej poisťovne na krátenie sumy jeho starobného
dôchodku právne záväzné, keďže nemôžu zaväzovať Sociálnu poisťovňu na konanie/rozhodovanie v
rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nad rámce/mimo rámca zákona, v rozpore s princípmi právneho stálu
vyplývajúcimi z čl. 1 ods. l a 2 Ústavy SR a teda na páchanie trestnej činnosti. Sociálna poisťovňa podľa

neho nezákonne zasiahla do jeho ústavou garantovaného práva na vznik nároku na starobný dôchodok
a na jeho výplatu vyplývajúci z § 109 ods. 1, 2 a § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s čl.
14 a 19 Dohovoru, keďže nevydala najneskôr do 60 dni od prijatia jeho žiadosti (z 20.06.2006) správne
a zákonné rozhodnutie o vzniku nároku na starobný dôchodok a na jeho výplatu, hoci splnil všetky v
zákone ustanovené podmienky a dôchodkové dávky mu doposiaľ neposkytuje v správnej sume.

4.4 Ďalej namietal, že správne súdy v jeho veci v skutočnosti preskúmavali rozhodnutia Sociálnej
poisťovne počnúc jej rozhodnutím z 12.12.2012 so svojimi vlastnými rozhodnutiami (R 55/2011) a nie
ich súlad s hmotným právom de lege lata, a preto sa z ich strany jedná o porušenie čl. 142 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a o porušenie čl. 17 Dohovoru o ľudských

právach a základných slobodách - ide teda o nezákonnosť. Z postupu Sociálnej poisťovne (v rozpore
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 26Sd/47/2011, rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 9So/l59/2011) podľa žalobcu jednoznačne vyplýval jej úmysel spôsobiť zbytočné prieťahy v
konaní a iný nezákonný zásah do jeho zákonom chráneného práva na výplatu starobného dôchodku
bez jeho krátenia a práva vlastniť majetok, čo je podľa neho možné hodnotiť len ako zneužitie práva.

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v uznesením sp. zn. 10So/11/2014 zo dňa 11.02.2015,
v zmysle ktorého „z čl. 33 ods. 2 Dohovoru vyplýva oprávnenie na krátenie sumy starobného dôchodku
lebo Dohovor má charakter medzinárodnej zmluvy majúcej prednosť pred zákonom (čl. 154c Ústavy
SR ), s poukazom na R 55/201J uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, z ktorého
vyplýva oprávnenie na krátenie starobného dôchodku“, žalobca považoval zo strany Najvyššieho súdu

SR za flagrantné porušenie zákazu zneužitia práva podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s čl. 1 (Ochranu majetku) Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru.
4.5 Tvrdil, že v napadnutom rozsudku nie sú uvedené skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe ani
vyjadrenia sporových strán týkajúce sa nezákonnosti aplikácie čl. 33 ods. 2 Dohovoru a právoplatných
rozhodnutí SP, ktoré boli pre nezákonnosť zrušené oprávneným orgánom (rozhodnutia SP z 23.08.2007,

23.10.2007 a 25.01.2008 proti ktorým nepodal opravný prostriedok), ako to vyplýva aj z nahrávky
zo súdneho pojednávania . Poukázal na to, že v bode 18. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
uviedol nepravdivé tvrdenie, že žiadna zo strán v konaní nenavrhla doplniť ďalšie dokazovanie. V
bode 41 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol podľa neho ďalšie nepravdivé tvrdenie,
že ani jedno z rozhodnutí žalovanej, vydaných pred 15.11.2011 nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko

boli zrušené v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, nie je ich možné považovať za
nezákonné. Tvrdil, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a zo
dňa 25.03.2008 proti ktorým nepodal opravný prostriedok, podľa poučenia na nich, nadobudli po 30
dňoch od ich doručenia právoplatnosť a boli zrušené príslušným orgánom pre ich nezákonnosť. Proti
týmto rozhodnutiam nemusel podať odvolanie, a to v zmysle § 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 514/2003

Z. z., keďže ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Z obsahu týchto rozhodnutí a postupu Sociálnej
poisťovne podľa neho vyplýval jednoznačný úmysel na zbytočné prieťahy v konaní a na zmarenie mu
základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a tým aj základného ľudského práva
vlastniť majetok. Argumentoval, že z nich nevyplýva, že by Sociálna poisťovňa zisťovala podmienky
a predpoklady a zadovažovala podklady pre vydanie rozhodnutia lebo boli vydané bez jeho podnetu,

v tom čase už preskúmaval Krajský súd v Banskej Bystrici jeho opravný prostriedok proti rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne z 05.01.2007 a Sociálnej poisťovni zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003
Z. z. nevyplýva oprávnenie vydať rozhodnutie na zmenu alebo rušenie rozhodnutia, ak opravnému
prostriedku nevyhovie v celom rozsahu, ani v jednom rozhodnutí Sociálna poisťovňa nevyhovela jehoopravnému prostriedku v celom rozsahu, keď mu starobný dôchodok nepriznala Jednalo sa teda aj o iný
nezákonný zásah do jeho práv, ktoré s rozhodovacou činnosťou Sociálnej poisťovne vôbec nesúviseli.
Uvedené rozhodnutia Sociálnej poisťovne boli pre vyššie uvedenú nezákonnosť zrušené rozsudkom

Krajského súd v Banskej Bystrici sp. zn. 21Sd/153/2007 zo dňa 08.04.2009 a rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 9So/116/2009 zo dňa 30.06.2010, čo vyplýva aj z obsahu napadnutého rozsudku v bode
2. Z uvedeného dôvodu bol podľa neho súd prvej inštancie v zmysle § 6 ods. 1. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. týmito rozsudkami viazaný a právo na náhradu škody mu vzniklo a stále trvá.
4.6 Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že by som neoznačil žiadne rozhodnutie SP,

ktoré by nebolo vydané v zákonnej či primeranej lehote. Tvrdil, že to jasne označil v žalobe, tak aj
vo všetkých ďalších opravných prostriedkoch/odvolaniach proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne a
rozsudkom všeobecných súdov, keď poukazoval, že Sociálna poisťovňa mu od 20.06.2006 priznala
starobný dôchodok až rozhodnutím z 13.12.2010, ale doposiaľ nie v celom rozsahu, na ktorý má nárok v
zmysle všeobecne záväzných platných právnych predpisov. Tvrdil, že v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru v
spojení s čl. 13 ods. 2 Ústavy SR v žiadnom rozhodnutí Sociálnej poisťovne ani všeobecných súdov nie

je uvedené ustanovenie platného zákona, z ktorého by Sociálnej poisťovni (prípadne súdu) vyplývalo
oprávnenie na určenie podmienok a rozsahu krátenia mu sumy starobného dôchodku. Podľa jeho
názoru toto „ustálenie“ nijak neodôvodnil, pričom z postupu Sociálnej poisťovne jednoznačne vyplýva,
že jej konanie je svojvôľou, ktoré je aj naplnením znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívanie
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, a teda aj nesprávnym úradným postupom

podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Tvrdil, že konanie Sociálnej poisťovne v rozhodovacom
procese bolo mimo zákonom jej zverenej právomoci a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čím
považoval za súčasne splnenú podmienku príčinného vzťahu medzi konaním Sociálnej poisťovne a
následku (vzniknutej škody), a preto sa jedná sa o nesprávny úradný postup.
4.7 Aj v bode 42. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie podľa žalobcu dospel k nesprávnym

skutkovým záverom, že vykonateľnosť rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ktorými mu starobný dôchodok
nepriznala, nemôže nastať pred ich právoplatnosťou, s poukazom na § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.
z. Dôvodil, že ani jedným z rozhodnutí vydaných Sociálnou poisťovňou do 13.12.2010 mu nebol priznaný
starobný dôchodok, a teda logicky sa stali vykonateľnými. Ich vykonateľnosť podľa žalobcu jednoznačne
vyplývala aj z každého poučenia, uvedeného v rozhodnutiach vydaných Sociálnou poisťovňou v znení:

„Opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok“. Všetky rozhodnutia vydané
Sociálnou poisťovňou do dňa 25.05.2018 boli pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom - platnými
rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR, pričom súd prvej inštancie
rozhodujúci o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Namietol, že zo znenia § 213 ods.
2 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že v ňom sa rieši problém vykonateľnosti rozhodnutí, v ktorých

sa ukladá povinnosť na plnenie účastníkovi konania. Tvrdil, že nezákonné zamietajúce rozhodnutie
Sociálnejpoisťovnejevykonateľnéokamžite,nazákladevydanéhorozhodnutiamunebolpriznanýnárok
a nebola vyplatená dávka starobného dôchodku, na ktorú mal zákonný nárok. Opravný prostriedok proti
takémuto rozhodnutiu nemal odkladný účinok, na základe takéhoto rozhodnutia správny orgán ihneď (aj
bez ohľadu na podaný opravný prostriedok) neplní. Podmienka uplynutia lehoty na plnenie sa na žalobcu

nemôže aplikovať lebo neprichádza do úvahy, nakoľko lehota na plnenie môže byť uložená len zo strany
správneho orgánu pre účastníka konania. Lehoty na konanie a rozhodnutie Sociálnej poisťovne ako
správnemu orgánu o právach žiadateľa na dôchodkovú dávku a jej výplatu vyplývajú zo zákona (z §
109 ods. 1, 2, z § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. do 60 dní, resp. 90 dní od začiatku konania),
pričom tieto lehoty nemožno v žiadnom prípade stotožňovať alebo viazať s plnením v zmysle § 213

ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., a teda uplynutím lehoty na priznanie starobného dôchodku nemožno
v tomto prípade (zamietajúceho rozhodnutia SP) podmieňovať nadobudnutie jeho vykonateľnosti. Toto
rozhodnutie je podľa žalobcu nesporne vykonateľné, a zároveň je preukázateľne nezákonné, a preto
mu vzniklo právo na náhradu škody podľa § 6 ods. 3 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2 a § 5 ods.
1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia

§ 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v napadnutom rozsudku na nemožnosť priznania mu náhrady
škody, nepostupoval ani v súlade s čl. 3 ods. 1. 2 a čl. 16 ods. 1 CSP a dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, že toto je nadradené čl. 46 ods. 3.4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4.8 V súvislosti s tvrdeným prekročením právomoci Sociálnej poisťovne žalobca poukázal na

odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR č. k. 9Sk/27/2020 z 30.11.2021, ktorým
rozhodoval o jeho kasačnej sťažnosti, v ktorom je uvedené, že podľa Ústavného sudu SR „Dohovor
č. 128 zaväzuje len štát, ale nezakladá práva a povinnosti fyzických a právnických osôb tak, aby
úprava v nich mala prednosť pred zákonom (uznesenie č. k. II. ÚS 588/2017-51)“. Na základe aj tohtouznesenia a aj zo samotného znenia čl. 33 ods. 2 Dohovoru, v zmysle § 151 CSP mal podľa žalobcu
súd prvej inštancie považovať jeho skutkové tvrdenie o nezákonnosti konania prekročením právomoci
Sociálnej poisťovne v jej rozhodnutiach a v potvrdzujúcich rozsudkoch Krajského súdu v Banskej

Bystrici ako správneho súdu, a v rozsudku Najvyššieho súdu SR za nesporné. Možnosť krátenia dávky
starobného dôchodku vydaných Sociálnou poisťovňou vo vydaných rozhodnutiach podľa čl. 33 ods. 2
Dohovoru nebola totiž v rámci jej pôsobnosti prípustná a nevyplýva ani zo žiadneho iného všeobecne
záväzného právneho predpisu. Preto z dôvodu prekročenia právomoci Sociálnej poisťovne v zmysle
§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., na čo sa nevyžaduje zrušenie alebo zmena rozhodnutiami pre

nezákonnosť, mu škoda vznikla, zodpovednosti za vznik ktorej sa štát nemôže zbaviť v zmysle § 3 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Z uvedených dôvodov žalobca dospel k záveru, že súd prvej inštancie ním
uvedené skutkové dôkazy posúdil v bode 46 nesprávne, keď možnosť Sociálnej poisťovne na krátenie
sumy starobného dôchodku aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru jej má vyplývať preto, že je jediným
orgánom, ktorý je oprávnený rozhodovať o výške starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z.
z. a o tejto právomoci má svedčiť rovnako ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR, ako aj samotný

rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sk/27/2020 z 30.11.2021, ktorým bola zamietnutá
jeho kasačná sťažnosť a na ktorý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu poukazuje.
5. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) žalobca odôvodil tým, že:

5.1 Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody za nezákonné rozhodnutia Sociálnej
poisťovne č. XXX XXX XXXX X, ktoré vydala vo veci rozhodovania o mojej žiadostí zo dna 20.062006
o priznanie výplatu starobného dôchodku. Ani jedným zo siedmych vydaných rozhodnutí do 15.12.2010
(zo dňa 06.07.2006, 05.01.2007, 10.02.2009 neprávoplatných vykonateľných, zo dňa 23.08.2007,
zo dňa 23.11.2007, zo dňa 25.01.2003 (2x) právoplatných aj vykonateľných) mu Sociálna poisťovňa

starobný dôchodok nepriznala. Všetky uvedené rozhodnutia boli podľa žalobcu príslušnými orgánmi
(súdmi) zrušené, stali sa vykonateľnými, keďže na základe týchto rozhodnutí mu Sociálna poisťovňa
nevyplatila starobný dôchodok v sume, na výplatu ktorej mal ku dňu uplatnenia nároku (07.06.2005)
právo. Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 13.12.2010 mu starobný dôchodok formálne
priznala, ale nie v správnej a zákonnej výške, pričom sumu krátila bez

opory vo všeobecne záväzných právnych predpisoch na sumu 5.158,00 Sk poukazovaním len na čl. 33
ods. 2 Dohovoru, ktorého jej priamo takéto oprávnenie na krátenie podľa žalobcu v žiadnom prípade
nevyplýva.
5.2 Namietal, že súd prvej inštancie v bode 38. napadnutého rozsudku nesprávne vec právne posúdil,
keď tvrdil, že do 15.11.2011 nebolo vydané žiadne právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré

by bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Tvrdil, že z obsahu zálohy, ako aj jeho vyjadrenia na
pojednávaní vyplýva, že poukazoval na existenciu právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Sociálnej
poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a zo dňa 25.01.2008 (2x), ktorými postupne menila
svoje predchádzajúce rozhodnutia zo dňa 05.01.2007, zo dňa 23.08.2007 a zo dňa 23.11.2007 a
jedným rozhodnutím zo dňa 25.01.2008 ich všetky zrušila a druhým rozhodnutím zo dňa 25.01.2008

zamietla jeho žiadosť o starobný dôchodok. Rozhodnutia proti ktorým nepodal opravný prostriedok sa
stali právoplatnými po 30 dňoch od ich doručenia. Opravný prostriedok pre ich zjavnú nezákonnosť a
nesprávny úradný postup proti nim nepodal, lebo ani jedným rozhodnutím nevyhovela jeho opravnému
prostriedku zo dňa 05.0l.2007 v celom rozsahu a starobný dôchodok mu nepriznala. Sociálna poisťovňa
na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/44/2008 zo dňa 30.06.2008 vydala dňa

10.02.2009 ďalšie rozhodnutie, ktorým zamietla jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku. V tom
čase Krajský súd v Banskej Bystrici konal o jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne zo dňa 05.01.2007, ktorý uvedené rozhodnutia zrušil, a potvrdil druhé rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 25.01.2008 v spojení s rozhodnutím zo dňa 10.09.2009. Aj tieto rozhodnutia boli
zrušené, a to rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 9So/116/2009 zo dňa 30.06.2010.

5.3 Namietal, že súd prvej inštancie vec právne posudzoval v napadnutom rozsudku označením len
niektorých ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., pričom ustanovenia podstatné, z ktorých vyplýva
nezákonnosť konania Sociálnej poisťovne a ich relevancia na vzniknutú mu škodu neoznačil ani
neuviedol ich znenie. Súd prvej inštancie tak neuviedol § 109, podľa ktorého mu vyplýval nárok na

výplatu dávky starobného dôchodku, § 113, podľa ktorého nárok na dávku nezaniká uplynutím času ale
až smrťou, § 210 ods. 2, podľa ktorého organizačné zložky sú povinné rozhodnúť o dôchodkovej dávke
najneskôr do 60 dní od podania žiadosti a túto lehotu možno predĺžiť najviac o 30 dni ak sa jedná o
mimoriadne zložitý prípad. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie vôbec neposudzoval právoplatnosťrozhodnutí Sociálnej poisťovne, ktoré žalobca označil ako právoplatné, hoci znenie § 213 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z. uviedol v hode 38. a z neho jednoznačne vyplýva, že doručené rozhodnutie, proti
ktorému sa nemožno odvolať alebo proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok, je právoplatné.

5.4 Namietal, že právny zástupca žalovanej na pojednávaní nepoprel jeho procesný útok, že tieto
rozhodnutia Sociálnej poisťovne nadobudli právoplatnosť a pre nezákonnosť boli zrušené príslušným
orgánom, a preto by sa v zmysle § 151CSP jeho tvrdenia považujú za nesporné. Súd prvej inštancie
toto nesprávne právne posúdil, keď v bode 41. napadnutého rozsudku uviedol, že u rozhodnutí Sociálnej

poisťovne vydaných pred 15.11.2011 chýbala základná zložka nároku náhrady škody, a to právoplatné
rozhodnutie, keďže boli v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku zrušené, a preto ich nie je
možné považovať za nezákonné. Súd prvej inštancie tu podľa neho jednoznačne nesprávne právne
posúdilskutkovýstav,leborozhodnutia,protiktorýmopravnýprostriedoknepodalpo30dňochnadobudli
zo zákona právoplatnosť, a preto mohli byť zrušené pre nezákonnosť rozhodnutiami súdov len ako
právoplatné. Tvrdil, že podľa § 6 ods. 1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z, súd, ktorý rozhoduje o

nároku na náhrady škody je týmito rozhodnutiami viazaný.

5.5 Namietal, že súd prvej inštancie jeho tvrdenia a tvrdenia právneho zástupcu žalovanej, ktoré sú
zaznamenané v zvukovom zázname z pojednávania súdu od času 1:15:15 do 1:31:25 ani neuviedol pri
právnom posúdení veci, uvedený postup neodôvodnil, čím došlo aj k porušeniu povinnosti vyplývajúcej

z § 220 ods. 2 CSP týkajúceho sa obsahu odôvodnenia rozsudku a tiež aj porušenia povinnosti na
poskytnutie mu súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR Na základe uvedeného dospel k názoru,
že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5.6 Namietal, že súd prvej inštancie v bode 40. napadnutého rozsudku nesprávne

vec právne posúdil, keďže podľa jeho právneho názoru z dôvodu, že žiadosť o predbežné prerokovanie
náhrady škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. doručil 15.11.2011 (správne má byť
16.11.2011), tak sa nárok na náhradu škody týkal len rozhodnutí vydaných pred týmto dňom a absencia
ďalšieho prerokovania nároku po tomto dni vylučuje možnosť si uplatnenia nároku rozhodnutiami
vydanými po tomto dni, čo má vyplývať z § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa žalobcu toto

právne posúdenie veci je nesprávne, lebo dôchodková dávka podľa § 116 ods. 2 zákona č. 461/2003
Z. z. sa vypláca vopred v pravidelných mesačných dávkach a nárok na túto dávku nezaniká uplynutím
času, a preto nie je potrebné každý mesiac podávať žiadosť o prejednanie veci podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., ako to vyplýva z právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Rovnako
aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody, ktorý prejednal so Sociálnou poisťovňou si uplatňuje až do

priznania starobného dôchodku v správnej sume. Súd prvej inštancie vec podľa žalobcu nesprávne
právne posudzoval aj podľa § 16 ods. 4., keďže toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré
aplikoval ku dňu 31.12.2008 podľa § 27b ods. 1 neexistovalo.

5.7 Súd prvej inštancie podľa žalobcu pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutí podľa názoru žalobcu

nepostupoval v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, 2, čl. 15 a čl. 16 ods. 1 CSP, keď nehodnotil nezohľadnil
súvis citovaného ustanovenia § 213 ods. 2 s § 109 ods. 1, 2 a § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. a
tiež s čl. 1 ods. 1.2, čl. 2 ods. 2, čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1, 2,
čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, s čl. 14 a 19 Dohovoru. Tvrdil, že podľa § 109 ods. 1, 2 a § 210
ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. nesmie vzniknúť stav, že občanovi nie je priznaný nárok na starobný

dôchodok a na jeho výplatu. Ak taký stav vznikol, ide o dôvodné podozrenie z naplnenia skutkovej
podstatytrestnéhočinupodľa§326alebo§326a,alebo§327Trestnéhozákona.Dôsledkompodľaneho
nesprávnej a nezmyselnej interpretácie a aplikácie práva, akú vykonal súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku by hol podľa neho absurdný a neprípustný stav, že nie je možné sa domáhať náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, hoci aj zrušeným súdom, ktorým bola nezákonne zamietnutá

žiadosť žiadateľa, resp. mu nezákonným rozhodnutím nebol priznaný nárok vyplývajúci zo zákona
a ústavy, napriek tomu, že je zrejmé, že takéto nezákonne zamietajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne
je vykonateľné okamžite a na základe vydaného rozhodnutia mu nebol priznaný nárok a nebola mu
vyplatená dávka starobného dôchodku, na ktorú mal nárok, a to v spojení so skutočnosťou, že samotný
správny orgán v predmetnom rozhodnutí uviedol, že opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu

nemáodkladnýúčinok, keďcelkomzjavne„podmienka“uplynutialehotynaplneniesanemôžeaplikovať
lebo neprichádza do úvahy, nakoľko lehota na plnenie môže byť uložená pre účastníka konania.
Vyjadril názor, že súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z z.
v napadnutom rozsudku nepostupoval v súlade s čl. 3 ods. 1,2 a čl. 16 ods. 1 CSP a jeho rozhodnutievychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď Sociálnej poisťovne mu priznala nárok na
starobný dôchodok a jeho výplatu ku dňu 07.06.2005, na základe podanej žiadosti zo dňa 20.06.2006,
aj to iba formálne, až rozhodnutím z 13.12.2010 a jej predchádzajúce rozhodnutia nie sú podľa § 213

ods. 2 zákona č 461/2003 Z. z. vykonateľné hoci mu neposkytla a žiadne finančné zabezpečenie zo
sociálneho poistenia, je podľa žalobcu jasná právna nezmyselnosť, keďže toto ustanovenie by bolo
nadradené ustanoveniam Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

5.8 Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa žalobcu postihnuté defektom ústavne

neakceptovateľného formalizmu, ktorým sa rozostrila podstata spravodlivosti, ktorá je bázou racionálnej
právnej argumentácie, keď mu náhradu škody nepriznal.

5.9 K náhrade škody spôsobenej prekročením právomoci zo strany Sociálnej poisťovne zopakoval
svoje tvrdenie, že zo znenia čl. 33 ods. 2 Dohovoru jednoznačne vyplýva, že pre žiaden členský
štát Medzinárodnej organizácie práce, čl. 33 ods. 2 Dohovoru nie je vôbec záväzný, a teda ani

priamo aplikovateľný v rozhodnutiach správnych orgánov, vrátane Sociálnej poisťovne, na krátenie
sumy starobného dôchodku v konkrétnom prípade. Tvrdil, že žiadnym prípustným, logickým, ústavne
konformným výkladom Dohovoru nemožno dospieť k záveru, že štátny orgán - Sociálna poisťovňa
alebo súd (s výnimkou Národnej ray SR) by mohol priamo svojim rozhodnutím v konkrétnom prípade
krátiť starobný dôchodok a zároveň správny orgán (Sociálna poisťovňa) ani súdy v žiadnom prípade

nie sú oprávnené dotvárať, dopĺňať znenie Dohovoru ani (neexistujúci) zákon tak, že sami určia
podmienky a rozsah takéhoto krátenia, ktoré v žiadnom vnútroštátnom všeobecne záväznom právnom
predpise v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky nie sú uvedené. Z rozsudkov správneho
súdu, Najvyššieho správneho súdu SR a Najvyššieho súdu SR podľa žalobcu absurdne a nesprávne
vyplýva pravý opak výkladu znenia a významu textu čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Keďže neprichádza do

úvahy spochybnenie odbornosti sudcov ide evidentne o snahu (z politických, ekonomických dôvodov,
s ohľadom aj na štátny rozpočet) poškodiť bývalých policajtov na ich právach na starobné dôchodky
v náležitej výške. Zo znenia, účelu, zmyslu a podstaty čl. 33 ods. 2 Dohovoru podľa žalobcu
jednoznačne vyplýva, že Slovenská republika ako členský štát Dohovoru nemusí, ale môže, krátenie
alebo pozastavenie výplaty dávky vykonať, ale len podľa podmienok a v rozsahu ustanovených

zákonom. Ak to vykoná ktokoľvek iný ako Národná rada SR, ako jediný zákonodarný orgán SR,
jedná sa podľa názoru žalobcu o konanie ultra vires, t.j. o prekročenie právomoci orgánom verejnej
moci. Tvrdil, že ak Sociálna poisťovňa v konaní o jeho žiadosti o priznanie a výplatu starobného
dôchodku vo veci vydala rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.12.2010, 1 zo dňa 2.12.2012,
zo dňa 20.05.2015 a zo dňa 25.05.2018, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Generálneho riaditeľa

SP totožného čísla zo dňa 16.11.2018, v ktorých mu sumu starobného dôchodku krátila aplikáciou
čl. 33 ods. 2 Dohovoru, prekročila týmto konaním právomoc orgánu verejnej moci atrahovaním si
kompetencií zákonodarného orgánu, a tým mu spôsobila majetkovú škodu. Tvrdil, že medzi týmto
konaním Sociálnej poisťovne a vzniknutou škodou je jasný príčinný vzťah. Z uvedeného je podľa neho
preukázané oprávnenie súdu prvej inštancie rozhodnúť o náhrade škody v zmysle ustanovenia § 6

ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdôraznil, že správne súdy nie sú súdy skutkové, a preto nemôžu v
správnom konaní dotvárať právo, pričom vo svojich rozhodnutiach nezdôvodnili uplatnenie čl. 33 ods.
2 Dohovoru pre rozhodovanie Sociálnej poisťovne, keďže krátenie sumy starobného dôchodku na jeho
základe jednoznačne nepredstavuje zabezpečenie väčšieho rozsahu ústavných práva slobôd.

5.10 Na základe vyššie uvedeného žalobca dospel k záveru, že súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku vec nesprávne právne posúdil, keď oprávnenie Sociálnej poisťovne vykonať krátenie sumy
starobného dôchodku podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru považuje za správne, čo odvodzuje z toho, že
je jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodovať o výške starobného dôchodku zo
všeobecného systému sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a o tejto jej právomoci svedčí

rovnako ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR. ako aj samotný rozsudok Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 9Sk/27/2020, ktorým bola zamietnutá jeho kasačná sťažnosť. Namietal, že súd prvej
inštancie neposúdil jeho skutkové a právne tvrdenia, ako aj uplatnené prostriedky procesného útoku,
že doposiaľ Národná rada SR ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky sa
neuzniesla na zákone, v ktorom by bola ustanovená možnosť, podmienky a rozsah krátenia dávky

starobného dôchodku, napriek tomu, že prijatie takého vnútroštátneho zákona je explicitne vyžadované
v Dohovore. Keďže možnosť krátenia starobného dôchodku nevyplýva priamo zo zákona, keď zároveň
právo byť primerane zabezpečený v starobe je základným právom, ktorého medze môžu byť určené
výlučne zákonom, vykonanie krátenia mu sumy starobného dôchodku SP bez zákonného zmocnenia jepodľa žalobcu konaním ultra vires. Jej rozhodnutia, ktorými klátenie vykonala považoval za jednoznačné
prekročenie právomoci, keďže nekonala na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon a ani jej rozhodnutie nie je v súlade so všeobecne závažnými právnymi predpismi.

Preto podľa neho súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, keď vyvodzuje právo Sociálnej poisťovne
krátiť mu sumu starobného dôchodku zo zákona č. 461/2003 Z. z., z ktorého jej toto právo podľa neho
nevyplýva a nemôže jej vyplývať ani z ustálenej judikatúry, ktorá de facto vykladá neexistujúcu právnu
normu, mení znenie Ústavy SR a dopĺňa zákon. Za neprípustné považoval, že súd pri rozhodovaní o
náhradeškodypodľačl.6ods.4zákonač.514/2003Z.zrozhodovallennazákladejudikatúry. Tvrdenie,

že žalobou uplatnený rozdiel medzi ním správne stanovenou a priznanou mu sumou starobného
dôchodku mu už bol doplatený, že toto nenamietal a že si ho žiada duplicitne, ako to súd prvej inštancie
uviedol v bode 47. napadnutého rozsudku považoval taktiež za nesprávne právne posúdenie veci.

5.11 Poukázal na to, že v žalobe a tiež aj na pojednávaní súdu sa domáhal aj náhrady škody za
nesprávny úradný postup podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z z. keď zbytočnými prieťahmi v konaní

a zjavným zneužívaním práva mu SP nárok na starobný dôchodok a na jeho výplatu, po podaní Žiadosti
z 20.05.2006 priznala až rozhodnutím zo dňa 13.12.2010, aj to nie v celom zákonnom rozsahu, pričom
podmienky nároku na priznanie starobného dôchodku splnil už prežitím dňa 20.11.2003. Argumentoval,
že podľa § 210 ods. 2 zákona č.
461/2003 Z.z. bola Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o priznaní mu nároku na starobný dôchodok

a jeho výplatu najneskôr do 60 dni od podania Žiadosti a splnení podmienok na jeho priznanie a výplatu.
Túto povinnosť nesplnila. Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 13.12.2010 evidentne úmyselne bez
opory v zákone a nerešpektovaním právneho názoru Najvyššieho súdu SR mu nesprávne stanovila
sumu starobného dôchodku výpočtom v rozpore so zákonom č. 461/7003 Z. z. Túto sumu následne
svojvoľne krátila s použitím čl. 33 ods. 2 Dohovoru, keď si konaním ultra vires prisvojila kompetencie

Národnej rady SR. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 13.12.2010 bolo rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 26Sd/47/2011 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9So/159/2011 zo dňa 30.10.2012 zrušené. Rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 12.12.2012 v
spojení s rozhodnutím zo dňa 20.05.2015 bolo zrušené tiež rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9So/57/2016 zo dňa 28.02.2018. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 25.05.2018 a potvrdzujúce

rozhodnutie Generálneho riaditeľa SP zo dňa 16.112018 na základe súdneho prieskumu Krajského
súdu v Banskej Bystrici v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR boli týmito súdmi potvrdené a
na jeho námietku o absolútnej neplatností týchto aktov neprihliadal ani súd prvej inštancie, aj keď
právny zástupca žalovanej toto jeho skutkové tvrdenie nepoprel. Tieto ním uvádzané dôkazy súd prvej
inštancie bez ich akéhokoľvek posúdenia a bez vysporiadania sa s nimi považoval za nedostatočné na

preukázanie nesprávneho úradného postupu Sociálnej poisťovne, a preto žalobca dospel k záveru, že
sa zo strany súdu prvej inštancie jedná o nesprávne právne posúdenie veci.

5.12 Podľa právneho názoru žalobcu bolo právne posúdenie existujúceho skutkového a právneho stavu
veci súdom prvej inštancie nesprávne a jeho poškodzujúce, pretože z platných všeobecne záväzných

právnych predpisov jasne vyplýva, že zo zákona č. 461/2003 Z. z. má žalobca nárok na priznanie
starobného dôchodku za celé obdobie sociálneho poistenia (vrátane služby v Policajnom zbore SR) bez
akéhokoľvek jeho krátenia a na základe prechodného ustanovenia (§ 124 ods. 2) má žalobca nárok na
zachovanievýplatyvýsluhovéhopríspevku,ktorýmubolpriznanýpodľapredchádzajúcejprávnejúpravy.
Žalobca považoval napadnutý rozsudok za nesprávne a nezákonné, arbitrárne (svojvoľné) rozhodnutie,

porušujúce jeho základné pláva. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie považoval za nesprávne,
keďnepovažovalokolnostijehoprípaduzaskutočnostizakladajúceakýkoľveknárokžalobcunanáhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

5.13 Namietol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nesplnil svoju zákonnú a ústavnú

povinnosť zrozumiteľným a preskúmateľný spôsobom vysporiadať sa so všetkými
pre konanie podstatnými a rozhodujúcimi skutočnosťami, so všetkými navrhnutým ani vykonanými
dôkazmi jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach, tieto správne vyhodnotiť, čím došlo k zásahu
do jeho práva na spravodlivý súdny proces. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26794), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkam, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán pokiaľ majú význam pre rozhodnutie vo veci (1 ÚS 46/05), ktorú povinnosťsi podľa neho súd prvej inštancie v predmetnej veci s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
zjavne nesplnil, pričom nadväzne k porušeniu práva a na súdnu ochranu a na spravodlivý proces
dochádza aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, resp. jeho prekvapivosťou vzhľadom na

znenie príslušných právnych predpisov. Súd prvej inštancie si podľa neho nesplnil zákonnú povinnosť
zrozumiteľne objasniť z akého zákonného dôvodu mal v preskúmavanej veci za to, že Sociálna
poisťovňa je mu oprávnená krátiť starobný dôchodok z dôvodu, že poberá výsluhový príspevok a
nadväzne že Sociálnej poisťovni (resp. Slovenskej republike v zastúpení Sociálnou poisťovňou) podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. nevzniká zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a

nesprávnym úradom postupom či prekročením právomoci. Skonštatoval, že súd prvej inštancie aj pri
hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov opomenul vziať do úvahy relevantné ním namietané
skutočnosti, či skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a nie je zrejmé ako a z akých zákonných
dôvodov vo veci samej rozhodol. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa žalobcu nenapína ústavné
ani zákonne požiadavky kladené na zákonné súdne rozhodnutie, ani požiadavky vyplývajúce z práva
odvolateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces. V predkladanej veci je pritom zrejmé, že žalobcovi

bolo opakovaným, dlho trvajúcim nezákonným arbitrárnym konaním orgánov štátu SP a nadväzne aj
niektorých súdov, vrátane súdu prvej inštancie) fakticky zmarené uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci .

5.14 Zo strany súdu prvej inštancie ide podľa žalobcu o svojvoľnú interpretáciu a aplikáciu príslušných

platných právnych predpisov, vrátane aplikovateľných článkov Ústavy a Dohovoru, príslušných
ustanovení zákonov č. 100/1988 Zb, č. 328/2002 Z. z. a č. 461/2003 Z. z., čl. S, čl. 4 v spojení s čl.
9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „Pakt“) čl. 34
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2, a čl. 51 až 54 Charty základných práv EÚ (ďalej len „Charta“) v spojení
s čl. 6 Zmluvy o EÚ, z ktorých vyplýva, že právo na sociálne zabezpečenie, na ktoré sa štát zaviazal

je možné podrobiť len obmedzeniam ustanoveným zákonom a nič v týchto dokumentoch sa nemôže
vykladať tak, aby dávalo ktorémukoľvek štátu, ktorejkoľvek skúpme alebo osobe akékoľvek právo vyvíjať
činnosť alebo sa dopúšťať činov, ktoré by smerovali k potlačeniu niektorého z práv alebo niektorej zo
slobôd uznaných týmto Paktom a Chartou alebo ich obmedzeniu vo väčšom rozsahu, ako tento Pakt
a Charta určujú. Z uvedených dôvodov považoval žalobca konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie

aj za nezlučiteľné s princípmi demokratického a materiálneho právneho štátu vyjadrenými v čl. 1 ods.
1, 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v takej intenzite, ktorá má za následok porušenie práva odvolateľa na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným
postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, práva na súdnu ochranu garantovaného čl 46 ods. 1 Ústavy
SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

oochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,asúčasneideozásahdojehoprávanaprimeranéhmotné
zabezpečenie v starobe podľa čI. 39 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1, 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

5.15 Žalobca vzhľadom na okolnosti prípadu, závažnosť a dobu trvania nezákonností zo strany štátnych
orgánov dospel k záveru, zato, že nie je na mieste nijaký neprimeraný formalizmus, a to v zásade ani
z hľadiska posudzovania jednotlivých podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. keď je zrejmé, že
samotný orgán štátu (Sociálna poisťovňa), mu spôsobuje svojim nezákonným protiústavným postupom,
konaním a rozhodnutiami neospravedlniteľné útrapy a to počas zjavne neprimeranej doby viac ako 16

rokov, za ktorý neakceptovateľný stav musí niesť štát adekvátnu zodpovednosť aj vo forme náhrady
škody. Úlohou súdu prvej inštancie bolo vec náležíte posúdiť a nadväzne spravodlivo rozhodnúť, túto
úlohu však súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nenaplnil, a preto žiadal, aby postup
a rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo náležíte korigované odvolacím súdom tak, aby výsledkom bolo
spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci. Vzhľadom na uvedené skutočností navrhol, aby odvolací

súd zmenil výrok I. napadnutého rozsudku tak že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi majetkovú
škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom Sociálnej poisťovne
za nevyplatenú časť nároku starobného dôchodku ku dňu 07.06.2003 v sume rozdielu medzi sumou
starobného dôchodku 13.004,00 Sk a sumou skutočne mu vyplatenou 5.158,00 Sk, ktorú Sociálna
poisťovňa stanovila v rozhodnutí zo dňa 25.05.2018, a za každý ďalší mesiac v sume rozdielu medzi

sumou 13.004,00 Sk, zvýšenou podľa osobitného predpisu, a sumou skutočne žalobcovi vyplatenou,
tvoriace samostatný dlh, až do dňa začatia vyplácania sumy nároku starobného dôchodku v správnej
sume stanovenej v súlade so zákonom, vyplývajúcej z osobitného predpisu, vrátane príslušného úroku
z omeškania od 07.08.2006 vyplývajúceho z osobitného predpisu až do dňa zaplatenia, eventuálne abyzrušil napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti - výrok I. - aj závislý výrok II. a s uložením povinnosti
súdu prvej inštancie zmeniť výrok I. napadnutého rozsudku v prospech žalobcu vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na skutočnosť že zo zisteného skutkového stavu vyplýva,
že v konaní o starobnom dôchodku žalobcu vydal rozhodnutia
zo dňa 26.07.2006, zo dňa 05.01.2007, zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007, zo dňa 25.01.2008, zo
dňa 10.02.2009 a zo dňa 13.12.2010, pričom žiadne z týchto rozhodnutí nenadobudlo právoplatnosť a

všetky boli zrušené v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku. Z dôvodu absencie právoplatnosti
nie je možné uvedené rozhodnutia žalovanej považovať za nezákonné v súlade s § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.

6.1 Vo vzťahu k argumentácii žalobcu v podanom odvolaní uviedol, že za právoplatné rozhodnutie
sa považuje doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať. Za vykonateľné rozhodnutie

sa v zmysle § 213 zákona č. 461/2003 Z. z. považuje každé rozhodnutie po uplynutí lehoty na
plnenie, a ak v rozhodnutí nie je uložená povinnosť na plnenie, rozhodnuté je vykonateľné, len čo
nadobudne právoplatnosť. Z uvedených ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. je zrejmé, že rozhodnutia
žalovaného týkajúce sa starobného dôchodku žalobcu nemôžu byť vykonateľné, nakoľko a) nenadobudli
právoplatnosť,b)imneuplynulalehotanaplnenie,ktoráplynieibaprávoplatnýmrozhodnutiam.Absencia

právoplatnosti a vykonateľnosti preto vylučuje možnosť považoval rozhodnutia žalovanej za nezákonné
v súlade s § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z

6.2 K žalobcom v odvolaní tvrdenému prekročeniu právomoci žalovaný vyjadril názor,
že Sociálna poisťovňa právo na krátenie výšky dôchodkových dávok podľa dohovoru prináleží, o tom

svedči aj ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR. Sociálna poisťovňa
preto v súvislosti s krátením dôchodkových dávok neprekročila svoju právomoc, pričom
jej postup bol posúdený ako zákonný a správny aj rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 26Sa/2/2019 zo dna 20.01.2020, ktorý žalobca napadol
kasačnou sťažnosťou, ktorá bola zamietnutá rozsudkom Najvyššieho správneho súdu

SR sp. zn. 9Sk/27/2020 zo dňa 30.11.2021. Poukázal na to, že z bodu 62
odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 26Sa/2/2019 jednoznačne vyplýva
právo Sociálnej poisťovne aplikovať ustanovenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru pri určení sumy dôchodkovej
dávky, čo krajský súd aj dostatočne odôvodnil. Z uvedeného dôvodu trval na tom, že v tomto prípade
neprekročil svoju právomoc, a preto nie je prípustná aplikácia ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č.

514/2003 Z. z podľa ktorého pri prekročení právomoci organu verejnej moci nie je zrušenie alebo zmena
rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody, tak ako to požaduje
žalobca.

6.3 Vzhľadom k uvedenému, súd prvej inštancie v napádanom rozsudku dospel

na základe vykonaným dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a žalovaný
nepovažoval uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP žalobcom
za dôvodné.

6.4 Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j.

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol svoj nesúhlas s názorom žalobcu, že rozhodnutia
Sociálnej poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a zo dňa 25.01.2008 nadobudli
právoplatnosť, nakoľko proti nim nepodal opravný prostriedok, a to z dôvodu, že je v rozpore so zisteným
skutkovým stavom. Zotrvával na tom, že žiadne z rozhodnutí nenadobudlo právoplatnosť.

6.5 Rovnako tvrdenie žalobcu, že žalovaný na pojednávaní nepoprel existenciu právoplatnosti
rozhodnutí zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a zo dňa 25.01.2008 považoval za účelové. Žalovaný
sa v priebehu konania opakovane vyjadril, že zo žiadne z rozhodnutí nenadobudlo právoplatnosť.

6.6 Žalovaný k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie trval na tom, že

Sociálnej poisťovni právo na krátenie dôchodkových dávok prináleží, a to s prihliadnutím na ustanovenie
§ 33 ods. 2 Dohovoru, čo vyplýva aj z 62 bodu odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrá sp. zn. 26Sa/2/20019, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 9Sk/27/2020. Krátenie dôchodcovskej dávky Sociálnou poisťovňou preto nie je možné posúdiť ako
prekročenie právomoci.

6.7 Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie vec správne právne posúdil
a nepovažoval uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
žalobcom za dôvodné.

6.8 K výške škody uviedol, že súhlasí s názorom súdu prvej inštancie

uvedenom v bode 55. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že ak nie je daný základ
nároku na náhradu škody, t. j. existencia nezákonného rozhodnutia, nie je potrebné sa
vyjadrovať k samotnej výške nároku uplatnenému žalobcom.

6.9 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný odvolanie žalobcu
nepovažoval za dôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

potvrdil ako vecne správny.

7. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že z fotokópie priloženého vyjadrenia žalovaného je jednoznačne
zrejmé, že v mene Sociálnej poisťovne sa vyjadruje jej organizačná zložka ústredie to riaditeľka odboru
právnej služby, ktorá je na vyjadrení uvedená a podpísaná ako oprávnená osoba. Namietol, že do

pôsobnosti ústredia nepatrí vystupovať pred súdmi v mene SP vo veciach podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ale len vo veciach patriacich do jeho pôsobnosti. Preto by na uvedené vyjadrenie žalovaného súdy
v zmysle CSP nemali prihliadať, a to pre jeho absolútnu neplatnosť. Z vyššie uvedeného mu v zmysle
príslušných ustanovení CSP neprináleží sa ani ďalej vyjadrovať k uvedenému paaktu.

8. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že podľa článku 5 ods. 4 Štatútu Sociálnej poisťovne, generálny
riaditeľ Sociálnej poisťovne môže delegovať pôsobnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 461/2003
Z. z. ako štatutárnemu orgánu Sociálnej poisťovne v pracovnoprávnej oblasti, obchodnoprávnej
oblasti a občianskoprávnej oblasti v nim stanovenom rozsahu na určených vedúcich zamestnancov
Sociálnej poisťovne, ústredia a na riaditeľa pobočky. Konkrétne schvaľovacie, rozhodovacie a podpisové

oprávnenia na účely právnych úkonov v oblasti odvolacieho konania, konania vo veciach žalôb,
sprístupnenia informácii a náhrady škody sú uvedené v písmene I) prílohy ku Kompetenčnému poriadku
Sociálnej poisťovne, kde v zmysle bodu 17. tohto písmena návrh vyjadrenia alebo iného podania
na súd predkladá oprávnený zamestnanec príslušnému riaditeľovi odboru, ktorý návrh schvaľuje
a podpisuje. Uvedenú časť prílohy ku Kompetenčnému poriadku Sociálnej poisťovne žalovaný zaslal v

prílohe. Pôsobnosť príslušného riaditeľa odboru je daná Organizačným poriadkom Sociálnej poisťovne
a Príkazom generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. X/XXXX Organizačná štruktúra Sociálnej
poisťovne, podľa článku X E. X., ktorého odbor právnej služby zastupuje Sociálnu poisťovňu v súdnych
sporoch a konaniach najmä občianskoprávnej a obchodnoprávnej povahy, okrem súdnych sporov
a konaní vo veciach sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia, vypracúva žaloby,

vyjadrenia k súdnym sporom, poskytuje súčinnosť na požiadanie súdu, vypracúva odvolania, dovolania
voči rozhodnutiam súdov a stanoviská v súvislosti s odvolaním a dovolaním podaným voči rozsudkom
súdov v súdnych sporoch, v ktorých zastupuje Sociálnu poisťovňu. Vyjadrenie žalovaného podpísané
riaditeľkou odboru právnej služby, je platným právnym úkonom, a teda s argumentom žalobcu o jeho
neplatnosti žalovaný nesúhlasí. Tvrdenie žalobcu sa navyše javí ako účelové, nakoľko vyjadrenia

žalovaného v tomto civilnom súdnom konaní, a aj v prechádzajúcom správnom súdnom konaní, boli
podpisované príslušným riaditeľom odboru SP, čo však žalobca doteraz nenamietal. Poukázal na to, že
vo vzťahu k meritu veci v odvolacom konaní sa žalobca vo svojom podaní vôbec nevyjadril. Žalovaný tak
považoval odvolanie žalobcu aj naďalej za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny.

9. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal
vec v rozsahu podľa § 379, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 385 CSP (a contrario), rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s § 389
ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec vrátil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.10. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

11. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č.
514/2003 Z. z., ktorý v § 3 ods. 1 určuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci: a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným
postupom. Základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho
orgánmi v daňovom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorého musia byť súčasne splnené
sú: nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, existencia škody ako
majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach
poškodeného a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobca musí v civilnom súdnom konaní preukázať existenciu
všetkých podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nakoľko tieto sú stanovené kumulatívne, a v prípade
nesplnenia čo i len jednej z nich, zodpovednosť štátu nie je daná.
12. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto nesprávne právne posúdil, keď dospel
k nesprávnemu a klamlivému záveru, že Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom Sociálna poisťovňa zo dňa
31.09.2011 a jej doplnenia zo dňa 15.11.2011 sa týkali iba obdobia od 26.07.2006 do 15.11.2011.
12.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že žiadosť o predbežné sa týka iba obdobia od prvého rozhodnutia
o žiadosti žalobcu na priznanie nároku na starobný dôchodok, t.j. od 26.07.2006 do dňa podania
doplnenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, t.j. do 15.11.2011 a ustálil, že predmetom súdneho
konania môžu byť len tie nároky, ktoré žalobca učinil predmetom prerokovania v žiadosti podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je

obligatórnou hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na súde.
12.2 Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že obsah žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku je limitujúcim kritériom pre rozhodovanie o nároku na náhradu škody na súde
a predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa týkalo iba rozhodnutí žalovanej o starobnom
dôchodku, ktoré boli vydané pred dňom 15.11.2011. Zákon č. 514/2003 Z.z. stanovuje obligatórne

prejednanie nároku na náhradu škody v prípadoch, keď k škode došlo protiprávnym rozhodnutím,
rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Zmyslom predbežného prejednania nároku je využitie zákonných
možností na to, aby k náprave narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi
oprávnenými konať za štát a aby sa v týchto prípadoch pokiaľ možno predišlo súdnemu konaniu.

Poškodený sa obracia na súd až vtedy, ak predbežné prerokovanie nároku neviedlo k uspokojeniu jeho
nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody tak predstavuje zákonom
stanovenú podmienku, ktorá musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v civilnom
sporovom konaní.
13. K námietke žalobcu, že podmienky uplatnenia nároku náhrady škody na súde mal súd prvej inštancie

posudzovať podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného v čase vzniku a uplatnenia škody
a nie podľa ods. 4, ktoré nebolo ešte v tom čase účinné, odvolací súd uvádza, že v prípade, ak
právna úprava požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval nárok, táto podmienka nemôže byť
riadne splnená, ak poškodený požaduje iný rozsah nároku voči príslušnému orgánu a iný rozsah nároku
si uplatňuje v rámci konania na súde. Vzhľadom na uvedené potom aj v období pre nadobudnutím

účinnosti zákona č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že
podmienka predbežného prerokovania nároku môže byť považovaná za splnenú len v prípade, ak
v oboch konaniach si poškodený uplatňoval nárok v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu. Pokiaľ
žalobca v odvolaní namietal, že nárok na starobný dôchodok za obdobie až do určenia správnej sumy
starobného dôchodku mu nezanikol a svoj nárok upresnil na súdnom pojednávaní v júli 2022, odvolací

súd konštatuje, že predmetom konania v danej veci je zaplatenia náhrady škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, a teda sa nejedná o nárok, rozhodnutie o ktorom závisí od spôsobu usporiadania vzťahov,
ktorý vyplýva z osobitného predpisu, a preto ani úkon žalobcu, ktorým na súdnom pojednávaní rozširovalsvoj nárok aj na neskoršie obdobie, nemohol mať vplyv na rozsah uplatňovaného nároku, uspokojenia
ktorého sa žalobca v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môže domáhať na súde.
14. Žalobca ďalej namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie, ktorý výsledky dokazovania vyhodnotil

a právne posúdil tak, že v jeho veci nebolo ku dňu 15.11.2011 vydané žiadne právoplatné rozhodnutie
Sociálnejpoisťovne,ktorébybolozrušenéalebozmenenéprenezákonnosťpríslušnýmorgánom.Tvrdil,
žerozhodnutiaSociálnejpoisťovnezodňa 23.08.2007,zodňa 23.10.2007(správnemábyť23.11.2007)
a zo dňa 25.01.2008 proti ktorým nepodal opravný prostriedok, nadobudli po 30 dňoch od ich doručenia
právoplatnosť a boli zrušené príslušným orgánom pre ich nezákonnosť, pričom proti týmto rozhodnutiam

nemusel podať odvolanie, keďže sa podľa neho jednalo o prípady hodné osobitného zreteľa.
14.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X
z 25.01.2008 a 10.02.2009, ktorými bola zamietnutá žiadosť žalobcu o starobný dôchodok ku dňu
07.06.2005 nenadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodu, že proti nim bol prípustný opravný
prostriedok. Súd prvej inštancie preskúmal úradný postup Sociálnej poisťovne a zistil, že v danom

prípade nie je možné rozhodovať o nároku na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia,
nakoľko Sociálna poisťovňa v predmetnom konaní o nárokoch na starobný dôchodok u žalobcu
síce vydávala rozhodnutia, pričom v tomto prípade chýbala základná zložka tohto nároku, a to
právoplatné rozhodnutie, preto pri svojom rozhodovaní neaplikoval jednotlivé zákonné ustanovenia
súvisiace s nezákonným rozhodnutím a musel žalobu z týchto dôvodov zamietnuť a to z dôvodu, že

ani jedno z rozhodnutí žalovanej, vydaných pred 15.11.2011 nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko boli
zrušené v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, nie je ich možné považovať za nezákonné.
V rozhodnutiach žalovanej zo dňa 25.05.2018, zo dňa 28.05.2018, zo dňa 07.06.2018 a zo dňa
06.11.2018, ktoré sú v súčasnosti právoplatné a účinné, naopak boli príslušnými súdmi potvrdené
a teda tiež ich nie je možné považovať za nezákonné. Z uvedeného dospel k záveru, že ani rozhodnutia

žalovanej vydané pred 15.11.2011 a ani v súčasnosti právoplatné rozhodnutia žalovanej o nároku
žalobcu na starobný dôchodok a jeho výšku nespĺňajú podmienky nezákonnosti podľa § 6 ods.1 zákona
č. 514/2003 Z.z. a teda nie je možné uplatniť si náhradu škody spôsobenú týmito rozhodnutiami.
14.2 Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní existencie podmienok vzniku práva žalobcu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť rozhodnutia

Sociálnej poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a zo dňa 25.01.2008, hoci žalobca na
ne poukazoval už v podanej žalobe a na potrebu ich vyhodnotenia z hľadiska plnenia predpokladov pre
konštatovanie ich nezákonnosti vo svojich vyjadreniach ako aj na súdnom pojednávaní konanom dňa
28.07.2022vysloveneupozorňoval.Pokiaľideopožiadavkuprávoplatnostirozhodnutiaorgánuštátuako
jednu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

štátu, platí že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je daná len
vo vzťahu k takému rozhodnutiu orgánu štátu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené až po nadobudnutí
právoplatnosti (viď napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 430/2011).

14.3 Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal ani so skutočnosťou, že Krajský

súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 21Sd/153/2007 zo dňa 08.04.2009 rozhodnutia Sociálnej
poisťovne zo dňa 05.01.2007 v spojení s rozhodnutiami zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a
zo dňa 25.01.2008 zrušil ako nezákonné z dôvodu, že nemajú oporu v zákone, pretože rozhodnutím
zo dňa 05.01.2007 a jeho zmenovými rozhodnutiami Sociálna poisťovňa zrušila svoje rozhodnutie zo
dňa 23.07.2006, pričom však žiadosť žalobcu o starobný dôchodok znovu zamietla, žiadosti žalobcu

opätovne nevyhovela a preto ich nemala rušiť. Úlohou súdu prvej inštancie bude posúdiť, či predmetné
rozhodnutia Sociálnej poisťovne nadobudli právoplatnosť, a to s ohľadom na ustanovenie § 213 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z. v rozhodnom znení, podľa ktorého sa za právoplatné rozhodnutie považovalo
doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať alebo proti ktorému nemožno podať opravný
prostriedok. No súčasne bude potrebné vysporiadať sa aj so záverom Najvyššieho súdu SR vyjadrenom

v uznesení sp. zn. 9So/44/2008 zo dňa 30.06.2008, v ktorom skonštatoval, že všetky tieto rozhodnutia
Sociálnej poisťovne boli vydané v neprávoplatne skončenom správnom konaní o tej istej žiadosti
o starobný dôchodok.

14.4 Záver súdu prvej inštancie o neexistencii právoplatného rozhodnutia, ako nevyhnutného podkladu

prepriznaniežalobouuplatnenéhonároku,bezposúdeniaanáležitéhovyhodnoteniavšetkýchžalobcom
označených rozhodnutí, ktoré podľa neho odôvodňujú v žalobe uplatnený nárok, odvolací súd považuje
za predčasný.15. Zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., je zrejmé, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť daná len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola
spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Výnimku z tohto pravidla potom upravuje

§ 6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., kedy sa možnosť poškodeného subjektu domáhať sa
náhrady škody neviaže na požiadavku zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia, ale k vzniku
škody môže dôjsť ešte predtým, ako sa konkrétne rozhodnutie stane právoplatným, resp. ešte predtým,
ako je takéto rozhodnutie zrušené alebo zmenené. V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak
bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť,

možnonároknanáhraduškodyuplatniťajvtedy,aknezákonnérozhodnutiebolozrušenéalebozmenené
na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na
ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o vykonateľnosťou rozhodnutí
Sociálnej poisťovne súd prvej inštancie správne poukázal na osobitnú právnu úpravu vykonateľnosti
rozhodnutí vo veciach sociálneho poistenia zakotvenú v § 213 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., v zmysle

ktorého rozhodnutie je vykonateľné, len čo uplynie lehota na plnenie. Ak v rozhodnutí nie je uložená
povinnosť na plnenie, rozhodnutie je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť, a skonštatoval, že
nároknanáhraduškodyvdôsledkunezákonnéhorozhodnutia,ajvzmysle§6ods.3zákonač.514/2003
Z.z. žalobcovi nevznikol z dôvodu, že rozhodnutia Sociálnej poisťovne neboli vykonateľné bez ohľadu
na právoplatnosť. Súd prvej inštancie sa pri právnom posudzovaní uvedenej výnimky však opätovne

opomenul vysporiadať s rozhodnutiami Sociálnej poisťovne zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007 a
zo dňa 25.01.2008 ako aj so skutočnosťou, že v zmysle § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. sa na
konanie vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu
upravenom týmto zákonom sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov), ktoré je taktiež nutné pri

posudzovaní výnimky v zmysle § 6 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. zohľadniť.

16. K argumentácii žalobcu, že proti týmto rozhodnutiam nemusel podať odvolanie, a to v zmysle § 6
ods. 2 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z., keďže ide o prípady hodné osobitného zreteľa, odvolací
súd uvádza, že uvedené zákonné ustanovenie umožňuje výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania

riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov. Zákonodarca tým chcel umožniť v
prípadoch hodných osobitného zreteľa umožniť uplatňovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (pri splnení ostatných zákonných predpokladov) aj takým poškodeným, ktorí
podmienku podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nesplnili. Danosť
okolností prípadu hodného osobitného zreteľa musí byť skúmaná v širšom kontexte posudzovanej veci,

posúdenie otázky či o takýto prípad je na posúdení orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Vovšeobecnostivšakmožnoustáliť,žebysamalojednaťoprípady,
keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom,
ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka
(napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej

spôsobilosti a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o
možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.) Existencia takýchto okolností v konaní
preukázanánebola. Medziskutočnostinastraneorgánu,ktorýnezákonnérozhodnutievydaljepotrebné
zaradiť aj diskriminačné správanie sa orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, voči účastníkovi pri
ktorom sa s touto osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa

mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Takéto konanie zo strany Sociálnej poisťovne
napriek tvrdeniu žalobcu v konaní preukázané nebolo.
17. Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej
moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia
pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Žalobca v súvislosti s tvrdeným

prekročením právomoci Sociálnej poisťovne v podanom odvolaní uviedol, že možnosť krátenia dávky
starobného dôchodku Sociálnej poisťovne vo vydaných rozhodnutiach podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru
nebola v rámci jej pôsobnosti prípustná a nevyplýva ani zo žiadneho iného všeobecne záväzného
právneho predpisu a vykonanie krátenia mu sumy starobného dôchodku Sociálnou poisťovňou bez
zákonného zmocnenia považoval za konanie ultra vires.

17.1. K uvedenej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že právomoc Sociálnej poisťovne
na vykonávanie sociálneho poistenia vyplýva z § 120 v spojení s § 172 ods. 2 zákona č.
461/2003 Z.z., na základe ktorých rozhoduje v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom zákonom č. 461/2003 Z.z. o právacha povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia. Výkladom zákonných ustanovení týkajúcich sa započítania doby
profesionálnej služby pre účely zistenia obdobia dôchodkového poistenia pre možnosť, resp. posúdenie

vzniku nároku na starobný dôchodok podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení a pre
určenie jeho výšky sa zaoberal v spojení s aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru a v súlade s Ústavou SR
opakovane Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach
opakovane judikoval (napr. 9So/78/2015, 9So 108/2015, 9 So 214/2008, že Sociálna poisťovňa môže
vykonať krátenie tzv. teoretickej sumy v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru, a to tak, že krátenie je možné

vykonať len pomerne, o sumu zodpovedajúcu pomeru doby služby policajta k celkovej dobe poistenia
tak vo všeobecnom ako aj osobitnom systéme sociálneho poistenia, najviac však o sumu výsluhového
dôchodku. Potreba aplikácie ustanovení čl. 19 a 33 ods. 2 Dohovoru pri stanovení starobného dôchodku
anutnosťkrátiťpristanovenívýškystarobnéhodôchodkusumustarobnéhodôchodku osumupríspevku
za službu, považovaného za výsluhový dôchodok predstavuje ustálenú súdnu prax, ktorá opakovane
prešla testom ústavnosti (II. ÚS 389/2017, IV. ÚS 270/2018, IV. ÚS 624/2018).

17.2 Ak správne preto odvolací súd posúdil skutkové zistenia súdu prvej inštancie a ich následné právne
posúdenie,vrámciktoréhotentodospelkzáveru,žeSociálnepoisťovňatým,žekrátilavýškustarobného
dôchodku, neprekročila svoju právomoc a preto nie je možné aplikovať ustanovenie § 6 ods.4 zákona č.
514/2003 Z.z. Rozsiahla časť odvolanie žalobcu je venovaná polemike s napadnutým rozsudkom ako aj
s právoplatnými rozhodnutiami súdov v jeho veci, v ktorej prezentuje svoj nesúhlas s právnym názorom

Najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky a predkladá vlastný výklad problematiky krátenia
dôchodku i a neprípustnosti priamej aplikácie Dohovoru . Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
ustálenú judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ho účelovo chápať tak,
že jeho naplnením je len, ak sa súd stotožní s argumentáciou strany v konaní. Vzhľadom na už uvedené

odvolací súd konštatuje, že argumentácia žalobcu, ktorú predniesol vo svojom odvolaní týkajúca sa
neprípustnosti krátenia jeho dôchodku v dôsledku prekročenia právomoci Sociálnej poisťovne nebola
spôsobilá spochybniť právne závery napadnutého rozsudku.
18. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že sa domáhal aj náhrady škody za nesprávny úradný postup
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. keď zbytočnými prieťahmi v konaní a zjavným zneužívaním práva mu

Sociálnapoisťovňanároknastarobnýdôchodokanajehovýplatu,popodaníŽiadostizodňa20.05.2006
priznala až rozhodnutím zo dňa 13.12.2010, aj to nie v celom zákonnom rozsahu, pričom podmienky
nároku na priznanie starobného dôchodku splnil už prežitím dňa 20.11.2003. Argumentoval, že ani
jedným zo siedmych vydaných rozhodnutí do 15.12.2010 (zo dňa 06.07.2006, zo dňa 05.01.2007,
zo dňa 10.02.2009, zo dňa 23.08.2007, zo dňa 23.11.2007, 2 x zo dňa 05.01.2008) mu Sociálna

poisťovňa starobný dôchodok nepriznala. Poukázal pri tom na § 210 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.
podľa ktorého bola Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o priznaní mi nároku na starobný dôchodok a
jeho výplatu najneskôr do 60 dní od podania Žiadosti a splnení podmienok na jeho priznanie a výplatu. Z
postupu Sociálnej poisťovne podľa žalobcu jednoznačne vyplýval jej úmysel spôsobiť zbytočné prieťahy
v konaní a iný nezákonný zásah do jeho zákonom chráneného práva na výplatu starobného dôchodku

bez jeho krátenia a práva vlastniť majetok, čo je podľa neho možné hodnotiť len ako zneužitie práva.
18.1 Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu aj z hľadiska príslušných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. ohľadne nesprávneho úradného postupu, pričom ustálil, že žalobcovi sa v konaní
nepodarilo preukázať nesprávny úradný postup, a preto aj z tohto dôvodu žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietol. Svoj záver odôvodnil tým, že žalobca v žalobe netvrdil, že orgán verejnej

správy t.j. Sociálna poisťovňa porušila svoju povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nevytýkal jej nečinnosť. Za nesprávny úradný postup Sociálnej poisťovne žalobca
v podanej žalobe označil úmyselné porušenie povinnosti, keď opakovane nerešpektovala zákon ani
príslušné rozsudky Najvyššieho súdu SR, čím podľa žalobcu Sociálna poisťovňa spôsobila zbytočné
prieťahy a nezákonne zasahovala do jeho základných práv a slobôd. S poukazom na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/127/2018, sp. zn. 2Cdo/2/2017, sp. zn. 6Cdo/250/2010)
vyvodil záver, že objektívna zodpovednosť štátu je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým
je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti.
Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Nesprávnym úradným postupom je
teda postup, ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy,

pričom na základe vykonaného dokazovania takéto porušenie konkrétnej právnej povinnosti u Sociálnej
poisťovni rozhodujúcej o žiadosti žalobcu na priznanie nároku na starobný dôchodok v súdnom konaní
zistené nebolo, a preto súd prvej inštancie nemohol priznať predmetný nárok ani z dôvodu nesprávneho
úradného postupu, nakoľko celý postup Sociálnej poisťovne smeroval k zhromažďovaniu podkladovpre rozhodnutie o žiadosti žalobcu na priznanie starobného dôchodku, ktoré Sociálna poisťovňa právne
posúdila spôsobom odrazeným vo výroku a dôvodoch rozhodnutí, ktoré boli vydávané.

18.2 Na vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa
vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci, vznik škody ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje
legálnu definíciu nesprávneho úradného postupu. Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

príkladmo za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Objektívna zodpovednosť spojená s nesprávnym úradným
postupom predpokladá porušenie pravidiel ustanovených právnymi predpismi pre postup orgánu
verejnej moci pri jeho činnosti, čiže vady v spôsobe vedenia konania. Keďže úradným postupom sa

rozumie postup v medziach právomoci, ktorú orgánu verejnej moci vymedzil platný právny poriadok,
možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej moci (teda aj štátneho orgánu),
ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami.
18.3 Pre zodpovednosť z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že úkony
tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané,

bezprostredne sa to v jeho obsahu neodrazí. Pokiaľ Sociálna poisťovňa zvažovala splnenie podmienok
pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďovala dôkazy, hodnotila zistené skutočnosti, právne
ich posudzovala, jednalo sa o činnosti priamo smerujúce k vydaniu rozhodnutia. Prípadné nesprávnosti
či vady pri zisťovaní predpokladov sa prejavia v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môžu byť zvažované jedine podľa ustanovení

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade nebolo preukázané konanie Sociálnej
poisťovne, ktoré by mohlo byť posúdené ako vady v konaní napĺňajúce podstatu nesprávneho úradného
postupu. Za nesprávny úradný postup orgánu štátu nemožno považovať pochybenia a nedostatky
spočívajúcevtom,žeSociálnapoisťovňaakoorgánštátupredsvojímrozhodnutímnesprávnevyhodnotil

podmienky na jeho vydanie a že v dôsledku toho je rozhodnutie nesprávne alebo nemalo byť vydané,
prípadne malo byť vydané neskôr, v inej podobe či za iných okolností. Žalobca totiž v konaní, v ktorom
boli vydané príslušné rozhodnutia, mohol a aj namietal pochybenia Sociálnej poisťovne pri zisťovaní
podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo pri ich hodnotení v podaných opravných prostriedkoch proti
týmto rozhodnutiu a následne orgány príslušné o nich rozhodovať posudzovali, či došlo k namietanému

pochybeniu.
19. Námietka žalobcu, v ktorej namietal nepravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 18.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žiadna zo strán v konaní nenavrhla doplniť ďalšie dokazovanie,
mená oporu v obsahu súdneho spisu. Ani sám žalobca v podanom odvolaní bližšie nešpecifikoval,
vykonanie akého ďalšieho dokazovania navrhoval, resp. ktorý z ním navrhnutých dôkazov nebol

v konaní súdom prvej inštancie vykonaný.
20. Ako nedôvodnú odvolací súd posúdil aj odvolaciu námietku nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Po oboznámení sa o obsahom napadnutého rozsudku možno skonštatovať, že
jeho odôvodnenia napĺňa požiadavky vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Z ustálenej judikatúry najvyšších
právnych autorít vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS
209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
21. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z uvedených dôvodov podľa § 389 ods. 1
písm. c/ CSP zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, nakoľko nebolo účelné doplniť dokazovanie v rozsahu, v ktorom súd prvej inštancie dosiaľ
k dokazovaniu nepristúpil. Úlohou súdu prvej inštancie po zrušení a vrátení veci bude na podklade
náležite vykonaného dokazovania a právneho posúdenia vo veci opätovne rozhodnúť, pričom svoje
nové rozhodnutie súd prvej inštancie zdôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP s tým, že svoju pozornosťzameria na presvedčivé zdôvodnenie nového rozhodnutia, v ktorom sa v potrebnom rozsahu vysporiada
so všetkými právne relevantnými námietkami oboch strán sporu.
22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd

prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí
rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).