Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/126/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200669
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200669.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M

a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej v právnej veci žalobcu: Heling sk
s.r.o., so sídlom Dunajská 4, Bratislava, IČO: 44 887 264, právne zastúpený: Hronček & Partners,
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Kálov, 1, Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 100591368/2020 zo dňa 3. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho
poriadku z a m i e t a.

II. Správny súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 102484013/2019 zo dňa

05.11.2019, podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,XX € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január
2016.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100591368/2020 zo dňa 03.03.2020
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II.
Žaloba

3. Včas podanou žalobou zo dňa 29.04.2020, doručenou na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj
ako „správny súd““) dňa 04.05.2020, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu

Bratislava, ktorým určil rozdiel dane v sume X.XXX,XX € na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016 a
navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.4.Žalobcanamietal,žežalovanýakoodvolacíorgánvnapadnutomrozhodnutílenformálneskonštatoval
skutočnosti z priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, uviedol len niektoré časti
odvolania, pričom sa s nimi vysporiadal tak, že len formálne odkázal na argumentáciu prvostupňového

orgánu, s ktorou sa stotožnil a len skonštatoval, že prvostupňový orgán postupoval správne a zákonne,
keď vykonal dokazovanie podľa § 24 Daňového poriadku, pričom sa však nijako bližšie vecne
nevysporiadal s jeho argumentáciou a námietkami k zásadným pochybeniam na ktoré poukazoval v
odvolaní. Ďalej uviedol, že žalovaný opomenul jeho viaceré vecné argumenty, resp. nijako nezdôvodnil
prečo tieto považuje za nesprávne a prečo na ne neprihliadol alebo sa k nim vyjadril len formálnym

odcitovaním iného zákonného ustanovenia. Zároveň argumentoval, že žalovaný sa nevysporiadal
ani len so zásadnými otázkami podstatnými pre správne posúdenie veci, pre riadne a úplné zistenie
skutkového stavu (vo vzťahu k neúplnému dokazovaniu ako dôsledku odmietnutia vykonať dôkazy
navrhnutéžalobcomeštepočasdaňovejkontrolyaleajvodvolacomkonaní),správnuaplikáciuprávnych
noriem a vydanie zákonného rozhodnutia vo veci. Mal za to, že obe napadnuté rozhodnutia tak trpia
zásadnými vadami a sú nepreskúmateľné.

5. Ďalej žalobca namietal nesprávne zistenie skutkového stavu, pretože nevykonával sprostredkovanie
služieb, ale tieto služby zabezpečoval, t.j. právne vystupoval ako ich poskytovateľ, ktorý ich však
vykonával prostredníctvom svojich subdodávateľov, čo vyplynulo zo všetkých vykonaných dôkazov
aj z jeho vyjadrení v daňovom konaní a táto skutočnosť nie je sporná. V priebehu daňovej kontroly

bolo ustálené, že žalobca sa v roku 2016 na základe účtovných dokladov predložených k výkonu
daňovej kontroly, venoval najmä zabezpečovaniu telekomunikačných služieb a IT servisu pre obchodnú
spoločnosť COMISTEL, s.r.o. ktorá s účinnosťou k 30.03.2017 zanikla zlúčením a ktorej právnym
nástupcom je spoločnosť Hedge Fund s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10A, 831 06 Bratislava,
pričom v období január 2016 bola hlavným dodávateľom služieb spoločnosť ISSA SK, s.r.o., Tallerova

4, 811 02 Bratislava, IČO: 36 387495 (ďalej len „ISSA SK, s.r.o.“) a ktorá v obchodnom vzťahu
s ním vystupovala v postavení subdodávateľa služieb pre obchodnú spoločnosť COMISTEL, s.r.o.
spočívajúcich najmä v poskytovaní správy siete, server hostingu, poskytovaní billingových služieb,
cloudových služieb, správy CRM systému, zálohovaní dát, updatoch systému a správa vybraných
aplikácií, odstraňovanie sieťových porúch, pravidelný monitoring sietí, konfiguračných úpravách

súvisiacich s prevádzkou vybraných systémov a pod.. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť,
že medzi obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o. a žalobcom bola riadne uzatvorená písomná
Zmluva o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory a ďalších službách v zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že táto zmluva bola medzi uvedenými stranami dňa
16.09.2014 skutočne uzatvorená nebola nijako spochybnená. Na jej základe dochádzalo priebežne aj

počas kontrolovaného obdobia k poskytovaniu dohodnutých služieb. Žalobca uviedol, že tieto služby
neposkytoval však priamo, ale v celom rozsahu jeho subdodávateľ - v 01/2020 spoločnosť ISSA SK
s.r.o., o čom svedčí aj uzatvorená písomná zmluva o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory a
ďalších službách medzi obchodnou spoločnosťou ISSA SK s.r.o. a žalobcom. Poukázal na to, že ide
o štandardný zmluvný vzťah zabezpečovania služieb prostredníctvom subdodávateľov. Zdôraznil, že

hoci p. A. ako osoba v tom čase splnomocnená za žalobcu sa vyjadrila, že išlo o „sprostredkovanie“,
nejednalo sa o sprostredkovanie v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o subdodávateľské
zabezpečenie služieb. Predmetom kontrolovaného obdobia roka 2016 (vybraných mesiacov) boli teda
najmä služby, ktoré žalobca poskytoval pre obchodnú spoločnosť COMISTEL, s.r.o..

6. Za neprijateľné odôvodnenie daňových orgánov žalobca považoval, že z dôkazov o uskutočnených
plneniach nevyplýva, že ich uskutočnila obchodná spoločnosť ISSA SK s.r.o. Zdôraznil, že v zmysle
zmluvy o prevádzke a poskytovaní servisnej podpory a ďalších službách zo dňa 16.09.2014 uzatvorenej
medzi ním a obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o. - čl. 6. ods. 6.4 až 6.5, boli po ukončení
zmluvného vzťahu všetky spracúvané údaje o dátových prenosoch a informácie (t.j. výstupy služieb

poskytovaných kontrolovaným subjektom) (ako výlučné vlastníctvo obchodnej spoločnosti COMISTEL,
s.r.o.)zostranyžalobcuodovzdanéobchodnejspoločnostiCOMISTEL,s.r.o.,pretokontrolovanýsubjekt
v súčasnosti (pozn. ani v čase kontroly) ani objektívne nemôže disponovať nejakými dátami, ktoré
spracúval alebo ich nosičmi. Preto požiadavka správcu dane voči nemu na predloženie akýchkoľvek
ďalších dôkazov, ktoré sú už dávno vo vlastníctve tretej osoby je nezákonná. Mal za to, že pasivitu

iného účastníka zmluvného vzťahu v daňovej kontrole vedenej u žalobcu nemožno pričítať na ťarchu
daňového subjektu, ako vyplýva aj z judikatúry SD EÚ, a to napr. rozsudok SD EÚ vo veci C-277/14
PPUH Stehcemp alebo v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mehagében a Dávid. Finančné orgány
by túto judikatúru mali zohľadniť.7. Žalobca namietal, že správca dane viedol dokazovanie v rozpore so zákonom a nesprávne vyhodnotil
vykonanú svedeckú výpoveď a odpovede svedka B. C. D. s názorom žalovaného, a to, že svedok

nevedel vysvetliť, čo znamenali jednotlivé služby, že nepoznal terminológiu a že nevedel z akej adresy
bola PC sieť spravovaná, nakoľko svedok vedel, čo je obsahom jednotlivých služieb ako aj čo bolo
obsahom ich poskytnutia, avšak nevedel sa iba vyjadriť k detailným postupom prác, pretože tieto práce
tiež outsourcoval na tretiu osobu. Zdôraznil, že je hlavným poskytovateľom sieťových a hostingových
služieb pre obchodnú spol. COMISTEL, s.r.o. a uvedené rovnako vyplýva z protokolov z daňových

kontrol DPH za jún a október 2016 v obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. a účtovných dokladov,
ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, kde ho správca dane opakovane označuje za jej hlavého
dodávateľa. Uviedol, že tvrdenia správcu dane o nepreukázaní, že k zdaniteľným plneniam došlo, boli
vyvrátené reálnymi obratmi a zaplatenými daňami obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o..

8. Ďalej žalobca namietal vykonanie dokazovania nahliadnutím správcu dane do spisových materiálov

obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. - do protokolu č. 101468659/2017 zo dňa 03.07.2017,
do protokolu č. 102126711/2017 zo dňa 09.10.2017, do zápisnice o ústnom pojednávaní č.
100183655/2017 zo dňa 31.01.2017 z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu a tento postup rozporoval, nakoľko správca dane vychádzal zo záveru uvedeného
v oboch uvedených protokoloch, kedy konštatoval, že za obdobia jún 2016 a október 2016 nadobudnuté

tovary, resp. služby od spoločnosti Heling Sk s.r.o. neboli preukázané a správcom dane uznané na
účely odpočítania DPH uplatneného obchodnou spoločnosťou COMISTEL, s.r.o. na vstupe. Tento
postup považoval za nesprávny a to najmä z dôvodu nepreskúmateľných, nedôvodných a nesprávnych
záverov, ku ktorým došiel správca dane v týchto protokoloch, pretože všetky osoby, ktoré v týchto
daňových kontrolách v obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o. aktívne vypovedali a podali vysvetlenie,

jednoznačne dosvedčili prijatie služieb v zmysle faktúr od žalobcu (pri ktorých bol uplatnený príslušný
odpočet) a uzatvorených zmlúv a tiež o tom svedčia aj všetky doklady, dôkazy, ktoré boli predložené
správcovi dane. Vzhľadom na okolnosti týchto daňových kontrol v obchodnej spoločnosti COMISTEL,
s.r.o. žiadal, aby sa na protokoly neprihliadalo a to aj z dôvodu, že sa zakladajú na nesprávnom zistení
a následnom posúdení skutkového stavu veci v rozpore s riadne zisteným skutkovým stavom v tejto

daňovej kontrole.

9. Poukázal na to, že z výsluchov svedkov E. F. a p. G. vôbec nevyplýva, že by správcovi dane ich
odpovede „nestačili“, alebo že by ich považoval za neurčité alebo všeobecné. Zdôraznil, že menovaní
svedkovia ani raz neodpovedali, že by nevedeli o tom, čo sa vykonávalo, aké služby a akým spôsobom.

Ak chceli zamestnanci správcu dane konkrétnejšie odpovede mali sa ich adresnejšie dotazovať a klásť
im otázky týkajúce sa právnych vzťahov a predmetu daňovej kontroly u žalobcu. Týmto postupom
orgánov verejnej správy bolo porušené jeho právo a bolo mu odňaté právo na spravodlivé konanie a
odňatá možnosť uplatnenia jeho práv. Preto žalobca žiadal, aby správny súd po zrušení napadnutého
rozhodnutia nariadil správcovi dane, aby vykonal výsluchy A. G. a p. F. F..

10. Žalobca zastával názor, že zamestnanci finančných orgánov ako osoby bez odbornej spôsobilosti
nemôžu kvalifikovane vyhodnotiť a posudzovať obsah poskytovaných služieb, obsah záznamov
o poskytnutých službách a pracovných výkazov a mal za to, že správca dane pre relevantné
posúdenie veci mal zabezpečiť do konania odborne spôsobilú osobu a prípadne zabezpečiť znalecký

posudok alebo odborné vyjadrenie ohľadne poskytovaných služieb, primeranosti rozsahu v akom boli
deklarované, posúdenie relevantnosti zápisov z poskytnutých služieb, primeranosť nákladov, resp. ceny
v tomto segmente.

11. Poukázal na pochybenie orgánov verejnej správy, ktoré napriek jeho opakovaným návrhom,

nevykonali výsluch p. H. A. ako svedka, ktorý bol osobou, ktorá sa mala podieľať na zabezpečovaní
týchto služieb. Za dostatočné nepovažoval jeho zodpovedanie niekoľkých všeobecných otázok pri začatí
daňovej kontroly dňa 23.02.2018, kedy sa vyjadril ako osoba splnomocnená za žalobcu. Predmetné
plnomocenstvo však bolo v priebehu daňovej kontroly zrušené.
12. Taktiež namietal, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho dodávateľ - obchodná spoločnosť

ISSA SK s.r.o. nepodával daňové priznania k DPH, pretože to nemal ako zistiť a ani preveriť. Uviedol,
že s uvedenou obchodnou spoločnosťou mal uzatvorenú obchodnú zmluvu, dohodnuté podmienky
spolupráceajehozástupcap.A..vsúvislostisjejplnenímkomunikovalsp.G.konateľomtejtoobchodnej
spoločnosti a ktorý mal vedomosť, že práce boli aj vykonané a ich vykonanie potvrdené.13. Zdôraznil, že povinnosťou orgánov verejnej správy je dodržiavať všeobecne záväzné právne
predpisy a to tak hmotnoprávne ako aj procesné. Jedným základným ústavným princípom je princíp

právnej istoty, ktorý je obsiahnutý v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého, v záujme
zachovania právnej istoty nie je taký stav, ktorý by štátnemu orgánu umožňoval konať podľa vlastnej
úvahy a z vlastného rozhodnutia nad rámec zákona a iným, ako zákonom ustanoveným postupom.
Príslušné orgány majú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov tieto správne vykladať
a aplikovať.

14. Zastával názor, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán nekonali v súlade s právnymi predpismi
a preto, ich postup a rozhodnutia sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných
práv a slobôd, zákonom o DPH, princípom právnej istoty, ústavným princípom legality a právneho štátu,
Smernicou č. 2006/112/ES a judikatúrou SD EÚ ako aj slovenských súdov.

15. Uviedol, že z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že
neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 Ústavy, je okrem iného aj princíp
právnej istoty. Všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú
konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (nález
II ÚS 48/97).

16. Žalobca namietal, že správca dane a ani žalovaný nevykonali riadne a relevantné právne posúdenie
veci. Síce formálne odcitovali úryvky z rozhodnutí aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj SD EÚ,
ale tieto závery nesprávne aplikovali. Mal za to, že orgány verejnej správy vôbec nevykonali právne
posúdenie veci v kontexte judikatúry SD EÚ.

17. Ďalej žalobca považoval za neprípustné, aby konanie, ktoré SD EÚ výslovne označil za rozporné
s právom EÚ bolo právnym základom napadnutých rozhodnutí, pretože to spochybňuje relevanciu
a právnu istotu daňových subjektov, že finančné orgány budú v ich veciach procesne postupovať a
rozhodovať svojvoľne a nerešpektujúc právny názor vyšších autorít vykladajúcich práv.

18. Žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ako „SD EÚ“) v spojených
veciach C-80/11 a C-142/11 Mehagében a Dávid, ktorý sa síce zaoberá dôkaznou povinnosťou subjektu
pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty, no vyjadruje názor na daňové dokazovanie a deľbu dôkazného
bremena v daňovom konaní ako takom. Súdny dvor v tomto rozsudku vyslovil právny názor, že daňový

orgán nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že osoba na
faktúre sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba
sa dopustila nezákonnosti, alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o daňový podvod.

19. Zároveň žalobca zdôraznil, že neuznaním jeho práva na odpočet DPH spôsobom orgánmi verejnej

správy, došlo k hrubému porušeniu princípu daňovej neutrality a jeho práva ako daňového subjektu na
odpočítanie dane. Došlo k porušeniu základných princípov uplatňovania systému DPH, ktorý je v EÚ
zjednotený prijatím Smernice č. 2006/112/ES, ktorej výklad a jednotná a správna aplikácia v právnych
poriadkoch a súdnymi orgánmi jednotlivých členských štátov je zabezpečovaná prostredníctvom právne
záväznej judikatúry SD EÚ. V tejto súvislosti poukázal na základné stanovisko a východisko SD EÚ,

prevzaté aj judikatúrou slovenských súdov s tým, že právo na odpočet, ktoré je upravené v článkoch
167 a nasl. Smernice č. 2006/112/ES je základnou zásadou a neoddeliteľnou súčasťou spoločného
systému DPH, ktoré v zásade nemôže byť obmedzené a uplatňuje sa bezprostredne na všetky dane
zaťažujúce plnenie uskutočnené na vstupe (viď rozsudky Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11,
EU:C:2012:373, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru; Bonik, C-285/11, EU:C:2012:774, body 25 a

26, ako aj Petroma Transports a i., C-271/12, EU:C:2013:297, bod 22). Zásada daňovej neutrality sa
odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej
alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH v dôsledku toho
zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich ciele alebo
výsledky pod podmienkou, že tieto činnosti samé v zásade podliehajú DPH. DPH sa uplatňuje na všetky

transakcie výroby alebo distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé
nákladové prvky tvoriace cenu. Z toho vyplýva, že čo sa týka DPH, každá transakcia musí byť sama
predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie
(viď rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-267/15 Gemeente Woerden). Z ustálenej európskej judikatúryteda vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na
vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného
systému DPH zavedeného právnou úpravou EÚ (viď najmä rozsudky z 25.10.2001 Komisia/Taliansko,

C-78/00, Zb. s. I-8195, bod 28; z 10.07.2008 Sosnowska, C-25/07, Zb. s. I-5129, bod 14, a z 28.07.2011,
Komisia/Maďarsko, C-274/10, Zb. s. I-7289, bod 42). Uviedol, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach
ustálil, že opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s
cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho,
čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý

systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú
zásadu spoločného systému DPH (viď rozsudky G. a i., už citovaný, bod 52; Halifax a i., už citovaný,
bod 92; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, Zb. s. I-10385, bod 49, ako aj Dankowski,
už citovaný, bod 37).

20. V nadväznosti na uvedené, žalobca mal za to, že vedenie dokazovania správcom dane bolo

nezákonné, formalistické a neprimerané, bolo vykonané neúplne a bolo vedené nesprávnym spôsobom
a v konaní došlo k viacerým procesným pochybeniam zo strany správcu dane, zistené skutočnosti boli
vyhodnotené nesprávne a subjektívne. Uviedol, že žalovaný a správca dane pochybili, keď mu pričítali
existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, na žalobcu
tak preniesol nedostatky iného daňového subjektu. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného a správcu dane,

že ním vyúčtované plnenia, pri ktorých uplatnil odpočet DPH, sa opiera len o formálne vystavené
faktúry a nie je mu ani zrejmé ako k tomu orgány verejnej správy dospeli. Poukázal na to, že k
vystaveným faktúram boli vždy uzatvorené zmluvy, prípadne boli vyhotovené objednávky a ako doklad
o prevzatí plnenia si účastníci zmluvných vzťahov vystavovali aj výkazy (potvrdenia) o vykonanom
plnení, ktoré tvorili prílohy vystavených faktúr (alebo inak nazvané výkazy) a k reklamným plneniam

predložilsprávcovidaneajfyzickédôkazykvýsledkomplnenia.Zastávalnázor,ževyfakturovanéplnenia
riadne preukázal a nesúhlasil s názorom žalovaného, že keď nepredložil k daňovej kontrole požadované
doklady správcom dane, že k plneniam nedošlo. Poukazoval na neprimerané jednanie a nezákonné
požiadavky zo strany správcu dane na rozsah dôkazov potrebných na uznanie mu odpočtu DPH.
Konštatoval, že postup žalovaného a jeho rozhodnutie predstavuje porušenie jeho majetkových práv.

21. Žalobca zhrnul, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, že nezistil skutkový stav úplne a správne,
svoje tvrdenia riadne nezdôvodnil, nepodložil dôkazmi na podporu svojich pochybností, že napadnuté
rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov a že skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s

administratívnymi spismi. Záverom žalobca poukázal na to, že žalovaný v konaní nepredložil žiadny iný,
nový argument, zdôvodnenie, dôkaz a vysvetlenie. Na základe uvedených dôvodov, žalobca považoval
napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím za nezákonné.

III.

Vyjadrenie žalovaného

22. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním zo dňa 31.07.2020 doručeným súdu dňa
04.08.2020, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

23. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vyjadril k jednotlivým námietkam žalobcu s
poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a SD EÚ a vyhodnotil ich
ako nedôvodné s tým, že sa plne stotožnil s názorom správcu, ktorý podrobne vyhodnotil všetky
zistené okolnosti, vyhodnotil predložené dôkazy žalobcom, ale aj poukázal na podstatné skutočnosti/
pochybnosti, ktoré žalobca neodstránil napriek zaslanej výzve na dôkazy. Skutočnosť, že žalobca má

vo svojej účtovnej evidencii faktúry vystavené preverovanými dodávateľskými spoločnosťami, ešte nie
je dôkazom, že predmet fakturácie bude slúžiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľovi. Žalobca
nepredložil správcovi dane dôkazy vierohodne preukazujúce, že došlo k zdaniteľnému plneniu, a že
mu skutočne vzniklo právo odpočítania si dane podľa § 51 v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 zákona
o DPH. Odpočítanie dane v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie

všetkých stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku.
Dodanie tovaru a služieb, na základe ktorých vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou
uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom
preukázateľnosti, že pri tomto tovare, službe vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke(vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje odpočítanie dane z prijatej
faktúry (je to jeho právo), musí byť však schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli skutočne v
deklarovanom rozsahu, deklarovaným dodávateľom aj uskutočnené. Predloženie faktúr vystavených

v zmysle § 71 zákona o DPH je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, tieto
faktúry však musia byť odrazom reálneho obchodu, ktorý v prípade vzniku pochybností preukazuje
platiteľ dane - kontrolovaný daňový subjekt. Správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu
zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu.
Správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia platiteľa dane o rozhodujúcich

skutočnostiach súvisiacich s uvedenými zdaniteľnými plneniami, a platiteľ dane tieto tvrdenia dostatočne
nevyvrátil. Nesplnenie podmienok nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby
za nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného obchodu. Predloženie vyššie uvedených dôkazných
prostriedkov je nevyhnutné v súlade s § 24 ods. 1 písm. b), c) Daňového poriadku, pre preukázanie
splnenia práva na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie.

24. Na základe spisového materiálu žalovaný vyhodnotil, že správca dane bol úzko súčinný s daňovým
subjektom - žalobcom, vykonal značné množstvo úkonov, či už na požiadanie žalobcu, alebo podľa
vlastného uváženia. Vyhodnotenie dôkazov správcom dane bolo uskutočnené na základe vykonaných
ústnych pojednávaní, výsluchov svedkov, miestnych zisťovaní, medzinárodných žiadostí MVI, ako aj z
podaní žalobcu, jeho dokladov, evidencií, materiálov a listín v súlade s § 24 ods. 4 a § 3 ods. 3 Daňového

poriadku.

25. Mal za to, že správca dane postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, všetky
dôkazy vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, žiadne dôkazy z hodnotenia nevylúčil, posudzoval dôkazy
z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti. Rozhodnutie správcu dane bolo výsledkom

starostlivého zhodnotenia relevantných faktov a nebolo svojvoľné a bolo vydané v súlade s § 63
Daňového poriadku. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol všetky podstatné skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia s uvedením právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval. Správca
dane počas celého výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dodržiaval všeobecne záväzné
právnepredpisy(atohmotnoprávne,akoajprocesné),ktorésúpodľa§1zákonač.1/1993Z.z.oZbierke

zákonov zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

26. Uviedol, že z vyššie uvedeného podstatného zhrnutia vykonaných procesných úkonov správcu
dane počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, všetkých kontrolných zistení a
vyhodnotenísprávcudane,jezrejménespochybniteľnáskutočnosť,žesprávcadanekonalvmaximálnej

súčinnosti so žalobcom v pozícii kontrolovaného daňového subjektu, vykonal značné množstvo
úkonov za účelom získania dôkazov k prevereniu (verifikovaniu) skutočností, ktoré deklaroval žalobca
predloženými faktúrami od spochybnených dodávateľských spoločností ISSA Sk, s. r. o. a LETA s. r.
o.. Z predloženého spisu je nespochybniteľné, že správca dane sa zaoberal všetkými argumentami,
námietkami,činávrhmižalobcu,umožnilžalobcoviplnesiuplatniťsvojeprávakontrolovanéhodaňového

subjektu. Uvedené zistenia a vyhodnotenia správcu dane boli veľmi dobre vyhodnotené po odbornej
stránke, z konania nie je zrejmá zaujatosť, či svojvôľa správcu dane. Žalovaný sa preto plne stotožnil
s uvedenými vyhodnoteniami správcu dane s dôrazom na výsledné vyhodnotenie správcu dane v tom
smere, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno s poukázaním na niektoré rozsudky z rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. K rozsiahlej argumentácii žalobcu na európsku judikatúru

v tom smere, že je na správcovi dane dokazovanie, že „vedel, resp. mohol vedieť“, že sa svojim konaním
žalobca dopustil/zúčastnil podvodného/zneužívajúceho konania, žalovaný sa vysporiadal náležite, keď
poukázal aj na právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde jasne definuje, kedy je
aplikovateľná judikatúra ESD v tomto smere.

27. Žalovaný poukázal na to, že žalobca si riadne neplnil svoje povinnosti ako daňového subjektu,
nebol súčinný správcovi dane v rámci preverovaní obchodných prípadov v súvislosti s daňovou
kontrolou u deklarovanej odberateľskej obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o., už v tom čase bol
žalobca nespoľahlivým daňovým subjektom. Počas výkonu daňovej kontroly bol vyzvaný správcom
dane na predloženie relevantných dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia deklarované faktúrami od

spochybnených dodávateľských spoločností ISSA Sk, s.r.o. a LETA s.r.o.. Na základe týchto skutočností
je zrejmé, že konanie pred správnym súdom si žalobca zapríčinil sám a bolo na samotnom žalobcovi,
aké doklady a dôkazy si zaobstará a predloží správcovi dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho
konania, pričom mohol podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti,predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu,
prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal žalobca na spoločnosti referencie, odporúčania. Taktiež mohol
predložiť e-mailovú komunikáciu, či už s deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s

odberateľskou spoločnosťou a teda bolo na ňom, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si
zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred
správcom dane.

IV.

Replika a duplika

28. Žalobca v replike zo dňa 26.08.2020 k vyjadreniu žalovaného, zotrval na všetkých tvrdeniach
uvedených v žalobe a nesúhlasil v celom rozsahu s jeho tvrdeniami.

29. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

V.
Relevantná právna úprava

30. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

31. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,

a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

32. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak:
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,

d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

V.
Verejné vyhlásenie rozsudku

33. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania,
ktoré mu prechádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

34. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 14. novembra 2024, pretože boli
splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie
pojednávania vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo dňa 18. septembra
2024 oznámené na úradnej tabuli súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva
spravodlivosti SR.

VI.
Právne posúdenie veci správnym súdom

35. Konanie o správnej žalobe bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
1S/126/2020. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť
SprávnysúdvBratislave(ďalejlen„súd“,„správnysúd“),naktorýprešielod1.júna2023výkonsúdnictvav správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre.
Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/126/2020. V súlade
s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004

Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu.

51. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 100591368/2020 zo dňa 03.03.2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu

Bratislava č. 102484013/2019 zo dňa 05.11.2019, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,XX
€ na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016.

52. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil
u správcu dane, t. j. či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil
žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie

január 2016 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne
podmienky na jeho uplatnenie uvedené v § 49 ods.1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na
§ 51ods.1 písm. a) zákona o DPH.

53. Správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nepostačujúce na riadne
posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav,
ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s

administratívnymi spismi.

54. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
Podstatnouvpreskúmavanomprípadejeskutočnosť,žežalobcavrámcidaňovéhokonanianepreukázal

reálnosť dodávky služieb od obchodnej spoločnosti ISSA SK, s.r.o. a jej následné dodanie odberateľovi
obchodnej spoločnosti COMISTEL, s.r.o..

55. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy

štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.

56. Daňový poriadok zakotvuje v § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je
zásada zákonnosti. Podľa uvedeného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o
daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených
na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti
ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie,
pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže
odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v

konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda
vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné,
ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená,
že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových
subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v § 49 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a)

zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok
na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje)
a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú
zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktorépre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve osobou
uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne

kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane pri
posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových
dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba
materiálny základ.

57. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania vyplynula
nepreukázateľnosť dodávky predmetných služieb žalobcovi.

58. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd
uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle § 49 ods. 2

zákona o DPH je právo spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti
z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych
súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.“ Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného
bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt
preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť
povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je
úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa
overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch

ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený.
Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu.
Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo
na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr

a iných písomností, ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry
apísomnosti,čimajúiobsahovýpodklad.Anidokladysovšetkýmipožadovanýmináležitosťaminemusia
byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k
uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je
úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto

povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak
disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s
podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a
pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností,
na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu

dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“, čo však podľa názoru správneho súdu nebol
tento prípad. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných
dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v
konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy,
ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu

vznikla daňová povinnosť, t.j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí
byť náležite preukázané daňovým subjektom.V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých
vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení

s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na
strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených
podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladanýchdaňovýmsubjektom.Akdaňovýsubjekt,na ktoromležídôkaznébremeno,svojetvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“59. Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1
zákonaoDPH,ktoréstanovujúhmotnoprávnepodmienkynazákladektorých,sižalobcamôžeodpočítať
DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj

dodané konkrétnym platiteľom DPH, (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon
neustanovujeaniprivznikuzodpovednostiinejosobyzavadydokladuaanizadobromyseľnostiplatiteľa.
Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu

dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z
daňovýchdokladovpredloženýchplatiteľom,aleajzozistení,čipripredloženýchdokladochneabsentuje
materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v
skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo
tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V
prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom

len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi,
nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje
aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp.
zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa
25.11.2014, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne
pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi

odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov,
výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú
analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené,
daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia
preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly

preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.

60. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní
je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom

platiteľa dane (pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou
povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu,

ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre
uvedenou.Vprípadesprávcomdanepreukázateľnespochybnenýchuskutočnenýchzdaniteľnýchplnení
je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto
zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere
dane (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017). Preto správny súd nesúhlasí s názorom

žalobcu, že podmienka disponovania existenciou materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak
o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej
existenciezdaniteľnéhoplneniaajehopoužitieplatiteľomdane(daňovýmsubjektom)nauskutočňovanie
zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a pri preukazovaní je významný aj charakter
zdaniteľného plnenia. Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť,

je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ
zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne
deklarovať dodanie tovaru alebo služieb faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie.
Samotnáfaktúraniejerelevantnýmdôkazomotom,žedaňovýsubjektskutočnedodalslužby,priktorých

vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je
právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona o DPH, ktoré je spojené s jeho dôkaznou
povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňujenárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu,
ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre

uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení,
je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do
autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane
(viď rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017). Splnenie podmienok na uplatnenie práva na
odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich

formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu,
musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Podľa názoru
správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s
rozhodovacou praxou kasačného súdu a SD EÚ. Správny súd z uvedených dôvodov považuje túto
námietku žalobcu za nedôvodnú.

61. K námietke žalobcu, že výsledok daňovej kontroly je neopodstatnený, zmätočný a v rozpore s
právnymi predpismi a že správcovi dane riadne preukázal, že vyfakturované plnenia reálne prebehli,
pretože o tom existovali záznamy o odovzdaní týchto plnení, ktoré boli správcovi dane predložené,
správny súd uvádza, že nie je možné skonštatovať, že deklarované faktúry sú relevantným dôkazom
o reálnom zdaniteľnom plnení daňových subjektov žalobcovi, pretože na samotných faktúrach sa v

predmete uvádzajú len strohé informácie všeobecného charakteru ako „spracovanie analytických dát“,
„správa počítačových sietí“. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká právo na odpočítanie dane,
nespočívajú len vo formálnej deklarácii, t.j. v predložení dokladov s predpísanými náležitosťami, ale tieto
musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch v právnej
skutočnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

62. K námietke žalobcu, že pasivitu iného účastníka zmluvného vzťahu v daňovej kontrole vedenej
u žalobcu nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, s poukázaním na rozsudok ESD
napr. C-277/14, C-80/11, C-142-11, správny súd uvádza, že s uvedenou judikatúrou súhlasí, ale za
predpokladu, že daňový subjekt (všeobecne) unesie svoje dôkazné bremeno v súvislosti s uplatnením

práva na odpočítanie dane, ktoré nie je možné považovať za automatické právo. V tejto súvislosti
poukázal na právne závery v rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžf/14/2015 na strane 8 „Uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to
daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia
preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly

preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.).“ V rámci
daňovej kontroly vznikli u správcu dane dôvodné pochybnosti o pravdivosti žalobcom predložených
dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. K záveru o tom, že k dodaniu služieb
nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach dospeli orgány verejnej správy aj
na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä výsluchmi svedkov. Správca dane umožnil

žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti odstrániť, avšak z dôkazov ním predložených
uvedené nevyplýva, a preto neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň správny súd poznamenáva, že
skutočnosť, že deklarovaná dodávateľská spoločnosť ISSA SK, s.r.o. nepodávala daňové priznania k
DPH, ani kontrolné výkazy za rok 2016, orgány verejnej správy nedávali za vinu žalobcovi, ale uvedenú
skutočnosť bol správca dane povinný vyhodnotiť a žalovaný sa s týmto vyhodnotením stotožnil. Možno

však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine neunesenie
dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie dane, ktoré
si nárokoval). Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

63. K námietke žalobcu, že pre spoločnosť COMISTEL, s.r.o. išlo o poskytovanie služieb správy

a administrácie siete LAN/WAN, hostingových služieb a iných elektronických služieb, ktoré boli
poskytované online v reálnom čase, a ktorých poskytovanie sa nezaznamenáva v papierovej, ani inej
materiálnej podobe, správny súd uvádza, že bolo na samotnom žalobcovi, aké doklady a dôkazy si
zaobstará a predloží správcovi dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, pričom mohol
podrobne objasniť okolnosti nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom,

že tieto spoločnosti ponúkali, resp. mali zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom,
odkiaľ získal žalobca na spoločnosti referencie, odporúčania. Žalobca však v konaní správcovi dane
nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce dodanie deklarovaných služieb danou obchodnou
spoločnosťou. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.64. K námietke žalobcu, že správca dane mal už v čase daňovej kontroly vyjadriť svoje pochybnosti
podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, správny súd uvádza, že správca dane tak učinil dňa 22.10.2018

keď žalobcovi zaslal výzvu č. 102094306/2018/9104405/ŠTE na predloženie dôkazov a vzniknuté
pochybnosti správcu dane. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

65. K námietke žalobcu, že správca dane začal nezákonne daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 3 Daňového
poriadku, správny súd uvádza, že správca dane mal dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady

budú žalobcom ako platiteľom dane pozmenené, znehodnotené alebo zničené, pričom k uvedenému
záveru dospel na základe získaných údajov z ukončenej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u daňového subjektu obchodnej spoločnosti
COMISTEL, s. r. o. za zdaňovacie obdobia jún 2016 a október 2016, kde žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa. Správny súd preto považuje aj túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

66. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú
nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali,
že správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť,
že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou
spravodlivého procesu. Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi

ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa
vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Žalovaný v
odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako
aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň
uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach,

spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa § 63 ods. 5
Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu

k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí
tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za január 2016 správca dane zistil.

67. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže
byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu
chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené
rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v
konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia

vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli
právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Správny súd zdôrazňuje že
rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením
alebo ak v odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú
nejednoznačné. V danom prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo

riadne odôvodnené, a preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Z uvedených dôvodov
správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

68. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav v tom smere a to, či sa jednalo
o sprostredkovanie služieb alebo vykonanie služieb v subdodávke, správny súd uvádza, že správca

dane vychádzal jednak zo skutočností, ktoré mu oznámil splnomocnený zástupca žalobcu p. A. pri
začatí daňovej kontroly a jednak z vykonaného dokazovania, ktorým nebolo preukázané reálne dodanie
deklarovaných služieb dodávateľmi - obchodnou spoločnosťou ISSA SK, s.r.o. Preto správny súd
považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

69. K námietke žalobcu, že správca dane v konaní nevykonal výsluch navrhnutého svedka p. A., správny
súd uvádza, že správca dane bol oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré
skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi, pričom hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej
úvahy orgánu verejnej správy, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú,či vykonané dôkazy postačujú alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V danom
prípade bolo v konaní preukázané, že navrhnutý svedok už vo veci vypovedal pri začatí daňovej kontroly
(viď zápisnica o začatí daňovej kontroly č. 100439230/2018/9104405/ŠTE zo dňa 23.02.2018) a správca

dane jeho výpoveď považoval za dostatočnú. Podľa Daňového poriadku určuje procesný postup daňový
orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a
úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy
avakomrozsahuvykonáaktoréskutočnostistačíosvedčiťinýmipodkladmi.Pretosprávnysúdpovažuje
túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

69. K námietke žalobcu, že správca dane ako dôkazy použil doklady na základe nahliadnutia do
vykonaných daňových kontrol u deklarovanej odberateľskej spoločnosti COMISTEL, s. r. o., správny súd
uvádza, že správca dane konal v súlade s § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku v nadväznosti aj na § 3
ods. 3 a 5 Daňového poriadku, a teda získané dôkazy možno považovať za zákonné, na ktoré správca
dane bol povinný prihliadať. Preto správny súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

70. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s judikatúrou SD EÚ, na ktorú žalobca poukazoval
v odvolaní, správny súd uvádza, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí objasnil dostatočne, prečo sa
danájudikatúraSDEÚnevzťahovalanajehoprípad.Vdanomprípadeideonesplneniehmotnoprávnych
podmienok na priznanie nároku na odpočítanie DPH, a preto judikatúra SD EÚ týkajúca sa podvodného

konania sa na prejednávanú vec nevzťahuje.

71. Správny súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi
ďalšími dôkazmi nepreukázal, že deklarované zdaniteľné plnenia reálne prijal od dodávateľskej
spoločnosti - ISSA SK, s.r.o. Ďalej na základe výsledku vykonaných daňových kontrol za zdaňovacie

obdobia jún 2016 a október 2016 u daňového subjektu COMISTEL, s.r.o. bolo v konaní preukázané,
že obchody žalobcu boli založené z veľkej časti na prefakturovaní služieb obchodnej spoločnosti
COMISTEL, s. r. o., ktorá si z prijatých faktúr od žalobcu ako platiteľa dane, neoprávnene uplatnila právo
na odpočítanie dane. Taktiež bolo v konaní preukázané, že ostatné služby, ktoré mala spoločnosť -
ISSA SK, s.r.o. poskytnúť žalobcovi ako platiteľovi dane a to, najmä reklamné činnosti na deklarovaných

akciách, takisto neboli v konaní potvrdené. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že správca dane
zaslal p. I. G., jedinému konateľovi a spoločníkovi spoločnosti ISSAK SK, s.r.o., občanovi Českej
republiky, predvolanie na výsluch svedka č. 100552633/2018/9104405/ŠTE zo dňa 14.03.2018, aby
sa dostavil ako svedok k správcovi dane a zároveň ho vyzval, aby so sebou priniesol všetky účtovné
a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady daňového subjektu ISSA SK,

s.r.o. za každé zdaňovacie obdobie v roku 2016.Zásielka sa vrátila správcovi neprevzatá s poznámkou
„odstěhován“. Správca dane zaslal dňa 19.10.2018 opakovane výzvu na predloženie dokladov č.
102078528/2018/9104405/ŠTE zo dňa 19.10.2018 a zásielka sa vrátila s poznámkou „adresát je
neznámy“. Za účelom získania svedeckej výpovede konateľa spoločnosti ISSA SK, s.r.o. zaslal správca
dane do Českej republiky Medzinárodnú žiadosť o výmenu informácii (ďalej len „žiadosť o MVI“) č.

100910111/2018zodňa09.05.2018. Českýsprávcadanevodpovedič.580517/2018zodňa15.10.2018
uviedol, že svedok I. G. bol dvakrát predvolaný k svedeckej výpovedi, avšak na pojednávanie sa
nedostavil. Svedok na adrese pobytu poštu nepreberá a pri miestnom zisťovaní bolo zistené, že sa
na mieste trvalého pobytu ani nezdržuje. Český správca dane požiadal aj Políciu ČR o predvedenie
svedka k svedeckej výpovedi dňa 10.10.2018, avšak ani Polícií ČR sa svedka nepodarilo predviesť

z dôvodu neznámeho pobytu. Z uvedeného je tak zrejmé, že správca dane vyčerpal všetky možnosti,
aby zabezpečil svedeckú výpoveď konateľa ISSA SK, s.r.o. Zároveň bolo v konaní preukázané, že
správca dane v priebehu vedeného dokazovania získal informácie od Sociálnej poisťovne, ktoré sa týkali
daňového subjektu - obchodnej spoločnosti ISSA SK, s.r.o. Z uvedeného vyplýva, že táto spoločnosť
nedeklarovala žiadne uskutočnené plnenia, teda ani dodanie služieb žalobcovi ako platiteľovi dane a ani

neodpočítala daň v prípade, že by deklarované služby zabezpečovala subdodávateľsky.

72. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti
nakontaktovania sa na dotknutú spoločnosť, predložiť dôkazy o tom, že táto spoločnosť ponúkala,
resp. mala zverejnenú ponuku, alebo reklamu, prípadne dôkazy o tom, odkiaľ získal platiteľ dane

na spoločnosť referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu či už s
deklarovanou dodávateľskou spoločnosťou, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na
žalobcovi, aby už v čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť
predložiť s odstupom času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti svyššie uvedeným, správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Sžfk/9/2017 bod 6.10, v ktorom sa uvádza: „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr.
právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom

spore a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod
patričnezdokumentovať.“NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.4Sžf/20/2011uviedol,že:
„pokiaľsiplatiteľuplatňujenároknaodpočítaniedanezdodávateľskejfaktúry,ibapredloženieúčtovných
dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen
po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu

preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane,
ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať
jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou
uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ
neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie
DPH.“ Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

sp.zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a
tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú
skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku „ak daňový subjekt disponuje
existenciou materiálneho plnenia“, ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola. Nemožno

hovoriťotom,žebyžalobcavyčerpalsvojedôkaznébremeno,keďžepochybnostivyplývajúcezdôkazov
vykonaných správcom dane o skutočnom naplnení zmluvného vzťahu medzi žalobcom a obchodnou
spoločnosťou ISSA SK, s.r.o. mohol zmeniť žalobca predložením dôkazov o reálnosti deklarovaných
obchodov, ktoré by pri normálnom chode vecí musel mať k dispozícii. Predloženie dokladov je len jednou
z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, aj keď majú doklady všetky

náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.

73. Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady
skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska
je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení,

a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o
ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom,
na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa
prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

74. Správny súd dospel k záveru, že za daných okolností vyvodili orgány verejnej správy z výsledkov
daňovej kontroly správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili
tak, ako boli deklarované. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že zmluvnému vzťahu žalobcu
s dodávateľom - spoločnosťou ISSA SK, s.r.o. okrem formálnych dokladov a podpisov štatutárnych
zástupcov zmluvných strán, chýba akákoľvek reálnosť a dôkazy o materiálnom plnení. Na základe

uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav
vyhodnotili správne, t.j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania
nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie služieb tak, ako bolo deklarované
na predmetných faktúrach, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za
faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane tak správne konštatoval porušenie § 49

ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z
tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť
a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a
služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu
dane, pretože mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca

dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa
neuskutočnili.

75. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca
dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by

vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne
postupovalpodľaDaňovéhoporiadku,ktorýjetakouprocesnouprávnounormou,prostredníctvom ktorejsprávca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne
určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu
správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva

daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane
a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. V súlade s výsledkami vykonaného
dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho
povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil

a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj
s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie
obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce
žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových
dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie

účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného
plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto
prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty
a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo
strany daňového subjektu zúčastneného na kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

76. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane,
pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal
rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu,
pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá

právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok,
aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom
reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe
určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení,
nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil

pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou
priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie
všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.

77. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože
nepreukázal, že zo strany dodávateľa bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle § 9
zákona o DPH, a preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a následne mu ako
odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2
zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľa žalobcu vyhodnotil obchodné prípady

dôvodne tak, že k dodaniu služieb v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže
daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a
tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo
preukázané. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané správcom dane v prvom stupni, sú vecne správne,

a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.

78. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v žalobe,
keď ich nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý
niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis
I. ÚS 56/01). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo
dňa 21. januára 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa

09. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa
19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola
daná súdom podrobná odpoveď. Podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu
spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené.Povinnosťodôvodňovaťrozhodnutienemožnovykladaťvzmysle,žejepotrebnévyporiadaťsaskaždým
argumentom.

79. K návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred SD EÚ správny súd uvádza, že tento návrh nie
je dôvodný. Posudzovaná vec nie je z pohľadu rozhodovacej činnosti SD EÚ sporná a je v podstate
konzistentne riešená, keď v prípade nesplnenia hmotnoprávnych podmienok neprichádza do úvahy
priznanie nároku na odpočítanie DPH, a preto návrh na prerušenie konania zamietol.

80. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že aj napriek úspechu
žalovaného v konaní mu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy v konaní
nevznikli.

81. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.