Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122203998
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8122203998.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Daniely Babinovej a členov senátu

JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom
C. XXX, XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., obaja právne zastúpení
JUDr. Danielom Tarbajom, advokátom, so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, IČO: 53 450 345,
proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Žižková 11, 811 02 Bratislava,
IČO: 36 854 140, právne zastúpená HAVRILLA & CO. s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 2, 811 07
Bratislava, IČO: 36 364 606, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16Csp/67/2022 - 337 z

18. 01. 2024,takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

,,I. Súd určuje, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom F. E. G. H. XXX/XXXX/XXXX
z 19. 05. 2016 je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovaný je povinný vydať žalobcom bezdôvodné obohatenie vo výške 1 371,16 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 20. 05. 2022 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného súd prvej inštancie uviedol, že po vrátení veci
odvolacím súdom a doplnení dokazovania dospel opätovne k záveru, že nepostačuje, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere má písomnú formu a ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej v texte ako ,,ZoSÚ“)
si nemožno vykladať tak, že musia byť kumulatívne splnené podmienky nedostatku písomnej formy a
absencie niektorej z tam vymenovaných náležitostí zmluvy. Takýto výklad podľa súdu prvej inštancie
nemá základnú logiku a viedol by k absurdnému záveru, že stačilo by ak by dodávateľ v zmluve uviedollen výšku spotrebiteľského úveru bez ďalších náležitostí, čo určite nebolo zámerom zákonodarcu.
Citované ustanovenie sa žiada vykladať tak, že záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je
potrebné prijať pri nedostatku písomnej formy o spotrebiteľskom úvere alebo pri absencii konkrétnych

obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Výklad a aplikácia § 11 ZoSÚ musí byť v
súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo
vzťahu k podstatným obsahovým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm.
a/ ZoSÚ. Pokiaľ zmluva neobsahuje niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. a/, nie je
zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma.

Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že za jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa je
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), pretože uvedený údaj zohľadňuje
všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom posúdenia
výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšej zmluvnej strany
v spotrebiteľskom právnom vzťahu, teda spotrebiteľovi, stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady

použité na jeho výpočet. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve spomínaný údaj chýba,
napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
nepostačuje. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2
písm. k/ spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Preto táto absencia
spôsobuje fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Napokon sám žalovaný vo svojom vyjadrení

z 11. 01. 2024 uviedol, že pri výpočte RPMN použil jediný predpoklad, konkrétne, že úverová zmluva
zostane platná dohodnutý čas a zmluvné strany si budú plniť svoje povinnosti.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že sa v zmysle pokynu odvolacieho súdu zaoberal aj tou skutočnosťou,
či žalovaný ako poskytovateľ úveru - dodávateľ náležite skúmal schopnosť spotrebiteľov splácať úver
- bonitou. Zistil, že poskytovanie bankových služieb je predmetom podnikateľskej činnosti právneho

predchodcu žalobcu, pričom zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaný pri uzatváraní zmluvy jednal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, zamestnania alebo povolania. Vychádzal
z právneho názoru, že za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých
je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania

zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ
musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, ako
aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo

nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje. Súd prvej inštancie formulárové, ba priam ľahkovážne, skúmanie bonity
dodávateľom u spotrebiteľa vyhodnotil za v rozpore s dobrými mravmi, všetko v kontexte len žalovaným
uvedenými mesačnými finančnými výdavkami, a preto žalobu aj kvôli nedostatočnému skúmaniu bonity
v prevyšujúcej časti zamietol. Súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané, že bonita spotrebiteľov

nebola skúmaná adekvátnym spôsobom a dodávateľ nekonal s odbornou starostlivosťou. Z uvedeného
je tiež možné uzavrieť, že sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Vychádzajúc z vyššie prijatých záverov súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia mali žalovanému
zaplatiť len sumu 3 934,- eur, ktorú reálne ako úver vyčerpali a keďže mu zaplatili až 5 540,18 eur, bolo
dôvodné výrokom II. tohto rozsudku zaviazať žalovaného k zaplateniu sumy 1 371,16 eur predstavujúcu

jeho bezdôvodné obohatenie v dôsledku plnenia bez právneho dôvodu podľa § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka.
Následne sa súd prvej inštancie zaoberal aj námietkou premlčania vznesenou žalovaným, pričom
uvedené bolo súdu prvej inštancie uložené aj odvolacím súdom. Konštatoval, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného

o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, a o tom, kto ho získal. Nie je rozhodujúce,
že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti skôr. Pri bezdôvodnom
obohatení musí súd prihliadať v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 OZ tak na uplynutie subjektívnej
lehoty (dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jeho úkor obohatil) ako aj objektívnej lehoty (tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, desať

rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo). Vo vzťahu k subjektívnej lehote žalobcovia
uviedli a prehlásením Združenia HOOS (č. l. 194 spisu) doložili, že o bezdôvodnom obohatení sa
dozvedela v októbri 2021, teda dvojročná subjektívna premlčacia lehota by im uplynula až v októbri 2023,
pričom žaloba bola na súd doručená 26. 04. 2022, teda včas. Pre absenciu akéhokoľvek dôkazu opakutak súd prvej inštancie nepovažoval námietku premlčania z hľadiska subjektívnej premlčacej lehoty za
dôvodnú a považoval za zrejmé, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k premlčaniu.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Žalobcovia boli v konaní plne úspešní, preto majú voči
neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených

v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci, kedy nesprávne aplikoval ust. § 11 ods. 1 ZoSÚ. Podľa predmetného ustanovenia sa uplatní fikcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverového vzťahu iba vtedy, ak zmluva o spotrebnom úveru nemá
predpísanú formu (ods. 1) alebo neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) ZoSÚ.
Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v úverovej zmluve absentuje povinný údaj
v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, čo spôsobuje fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru

podľa úverovej zmluvy. Toto odôvodnenie súdu prvej inštancie pokladá žalovaný za nepreskúmateľné,
nakoľko sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal inštrukciami odvolacieho súdu uvedenými v odvolacom
rozsudku, ktorý poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 02. 2021, sp.
zn. 7Cdo/183/2020, v zmysle ktorého veriteľ nemá povinnosť uviesť v zmluve konkrétny matematický
výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet

RPMN, špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Uvedené rozhodnutie
pritom patrí do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd v bode 35. odôvodnenia
odvolacieho rozsudku jasne uvádza, že pri posudzovaní povinnej náležitosti zmluvy vyplývajúcej z § 9
ods. 2 písm. k) ZoSÚ má súd brať zreteľ na názor vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/183/2020. Žalovaný tak trvá na tom, že v danom prípade úverová zmluva mala

predpísanú písomnú formu a aj obsahovala všetky zákonom vymienené min. náležitosti podľa ZoSÚ.
Žalovaný pri výpočte RPMN v úverovej zmluve použil jediný predpoklad a to ten, že pri výpočte RPMN
sa vychádza z predpokladu, že úverová zmluva zostane platná dohodnutý čas a že žalovaný ako banka
a žalobcovia ako dlžníci si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách stanovených v úverovej
zmluve, čo jednoznačne vyplýva zo znenia čl. I bod 4 úverovej zmluvy. Zo znenia úverovej zmluvy

jednoznačne vyplýva: výšky úveru – článok I., bod 1. – úver vo výške 3 934,- eur, výška splátky - článok
IV., bod 1. – výška splátky 58, 05 eur, resp. posledná splátka vo výške 57, 91 eur, interval a počet
splátok - článok IV., bod 1. – poradie (1-95 splátok) a termín splátky – 11. deň v mesiace (termín prvej
splátky – 11. 07. 2016, termín poslednej splátky – 11. 05. 2024) uvedenie výšky úrokov - článok I., bod
2. – pevná úroková sadzba vo výške 9,00% p.a. a náklady na poistenie a prípadné poplatky - článok V.

Na základe uvedeného žalobca považuje za vyložene svojvoľný výklad ust. § 11 ZoSÚ zo strany súdu
prvej inštancie, pretože gramatickým a logickým výkladom predmetného ustanovenia je možne dospieť
k jediným záveru, že úmyslom zákonodarcu bolo postihnúť tie pokútne spotrebiteľské úverové zmluvy,
ktoré zámerne neuvádzajú tieto zákonom vyžadované náležitosti a to iba v dôsledku úmyslu klamať
spotrebiteľa. V danom prípade však táto skutočnosť nebola preukázaná, pretože právny predchodca

žalovaného dlhoročne pôsobil ako štandardná banka pod prísnym dohľadom NBS a všetky náležitosti
boli uvedené v úverovej zmluve.
Ďalej žalovaný uviedol, že odvolací súd zaviazal súd prvej inštancie k tomu, aby za účelom posúdenia
skúmania bonity klientov zo strany žalovaného vykonal dokazovanie. Súd prvej inštancie síce
žalovaného vyzval na vyjadrenie sa k priebehu vykonaného skúmania bonity z jej strany, ktoré bolo z

jej strany doložené a náležite odôvodnené, avšak žiadne ďalšie úkony súdu prvej inštancie, ktorými by
na základe vykonaného dokazovania dospel z uvedenému záveru o „neadekvátnom, formulárovom, ba
priam ľahkovážnom a v rozpore s dobrými mravmi“ spôsobe preverovania bonity zo strany žalovaného
v konaní preukázané neboli a ani sa v odôvodnení druhého rozsudku v tejto časti nenachádzajú.
Na základe uvedeného pokladá žalovaný za odôvodnenie druhého rozsudku v tejto časti za

nedostatočné, neodôvodnené a nepreskúmateľné. Naopak preverovanie bonity žalobcov bolo zo strany
žalovaného vykonané náležite a podľa vtedy platných a účinných zákonných predpisov. Žalobcovia
úverom OTP refinanc expres refinancovali 2 úvery: 1. spotrebný úver v Sberbank Slovensko a.s. a
2. povolené prečerpanie bežného účtu v Prima Banke Slovensko, a.s. Pri tomto type úveru podľa
úverovejzmluvysapríjemvneoverovalažalobcoviaakoklientipreukazovalipríjemnazákladečestného

prehlásenia z 12. 05. 2016 a rovnako tak prostredníctvom samotnej žiadosti o poskytnutie spotrebného
úveru, kde údaje o svojich príjmoch a výdavkoch poskytli. Ako dôkaz uviedli čestné prehlásenie z 12.
05. 2016 podpísané žalobkyňou v 1. rade - čestné prehlásenie z 12. 05. 2016 podpísané žalobcom v
2. rade - návrh na poskytnutie OTP refinanc úveru č.: I. - žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru z10. 05. 2016. V čase podpisu úverovej platilo Odporúčanie NBS č. 1/2014 v oblasti politiky obozretnosti
na makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov. Z výkladu čl. IX ods. 2
tohto odporúčania a contrario vyplýva, že pri refinancovaní bez výrazného navýšenia, nemusela banka

preverovať príjem klienta postupom podľa čl. V. a VI. odporúčania. Refinancovanie bez výrazného
navýšenia znamená, že nový úver neprevyšuje súčet splácaných úverov o nižšiu z hodnôt 2 000,-
eur alebo 5 % súčtu zostávajúcich istín refinancovaných úverov. V praxi bol zaužívaný a aj NBS
akceptovaný stav, že pri refinancovaní úveru nie je potrebné príjem preveriť, nakoľko pôvodná banka
už pri poskytnutí pôvodného úveru schopnosť klienta posúdila, úver bol zapísaný v registri a bol vedený

ako riadne splácaný a teda po jeho prenesení do inej banky sa nič nemení a pokračuje sa v splácaní.
Napriek uvedenému si právny predchodca žalovaného od žalobcov pýtal informáciu o príjme aspoň
vo forme čestného vyhlásenia, pričom žalobcovia ako klienti boli povinní pravdivo banku informovať o
svojom príjme. Tento zaužívaný postup pri refinancovaní bol následne aj výslovne premietnutý do znenia
zákona.
Žalovaný napokon namietal aj nesprávny výklad a aplikáciu ust. § 101 ods. 1 v nadväznosti na ust.

§ 107 Občianskeho zákonníka. Žalovaný považuje odôvodnenie rozsudku za opäť nepreskúmateľné,
pričom súd sa tu vôbec nezaoberal legitimitou a pravdivosťou doloženého prehlásenia žalobcov a najmä
sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalovaného, podľa ktorej v tomto prípade je počiatkom plynutia
subjektívnej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v časti zaplateného úroku je vždy každý
konkrétny deň v kalendárnom mesiaci zvlášť, za ktorý bola splátka spolu s úrokom zaplatená a nie

je možné považovať za úrok zaplatený naraz v jeden konkrétny deň. V tomto prípade tak je treba
posudzovať počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty vo vzťahu k jednotlivým splátkam osobitne
a nie ako celku, tj. začiatok premlčacej lehoty zvlášť za mesiac január, február, marec atď. Ak žalobcovia
podali žalobu dňa 26. 04. 2022 možno teoreticky za nepremlčaný považovať iba nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v prípade subjektívnej premlčacej lehoty dva roky spätne od podania žaloby

na súd, tj. maximálne za obdobie od 26. 04. 2020 do 26. 04. 2022. V zmysle dôkazov založených v
súdnom spise vyplýva, že v období od 26. 04. 2020 žalobcovia splatili v prípade subjektívnej premlčacej
lehoty 17 pravidelných mesačných splátok s úrokom a dňa 01. 09. 2021 prestali splácať poskytnutý
úver. Žalobcovia v tomto období v prípade plynutia subjektívnej premlčacej lehoty splatili úroky vo výške
261,97 eur. Ak aj súd prvej inštancie neprihliadol na argumenty žalovaného ohľadom nemožnosti určiť

úver podľa úverovej zmluvy za bezúročný a bezpoplatkový, tak bol povinný podľa ust. § 101 ods. 1
Občianskeho zákonníka ex officio prihliadnuť na žalovaným vznesenú námietku premlčania a to vo
vzťahu k sume vo výške 1 109,19 eur v prípade začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v období
dva roky pred podaním žaloby ako celkovou sumou úrokov zaplatených žalobcami vo výške 1 371,16
eur, mínus sumou zaplatenou za úroky uhradených v období od 26. 04. 2020 do 26. 04. 2022, de facto do

01. 09. 2021 vo výške 261,97 eur, tj. časť úrokov ktorých možná vymáhateľnosť nepodlieha premlčaniu.
Nazákladevšetkýchskutkovýchaprávnychargumentov,žalovanýnavrholodvolaciemusúdu,abypodľa
ust. § 388 CSP v spojení s ust. § 390 CSP druhý rozsudok rozsudkom v celom rozsahu zmenil tak, že
žalobu zamietne v celom rozsahu a podľa ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodne o trovách konania tak, že
zaviaže žalobcov na náhradu trov konania žalovaného v rozsahu 100%.

5. Voči odvolaniu žalovaného podali vyjadrenie žalobcovia. Uviedli, že zotrvávajú na celej právnej
argumentácii a skutkových tvrdeniach nimi uvedených v prvoinštančnom konaní, pričom vyjadrenia
uvedené žalovaným považujú za nesprávne, zavádzajúce a alibistické. Z rozsudku odvolacieho súdu,
najmä odseku 35. odôvodnenia, je zrejmé, že tento nevylúčil absenciu predpokladov na výpočet RPMN,

avšak prvotný rozsudok súdu prvej inštancie v tomto smere považuje za nedostatočne odôvodnený.
Žalovaný vo vzťahu k predpokladom pre výpočet RPMN vo svojom odvolaní uvádza, že „Žalovaná
pri výpočte RPMN v úverovej zmluve použila jediný predpoklad a to ten, že pri výpočte RPMN sa
vychádza z predpokladu, že úverová zmluva zostane platná dohodnutý čas a že žalovaný ako banka
a žalobcovia ako dlžníci si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách stanovených v ÚZ.“

Je však nepochybné, že na výpočet RPMN nepostačuje jeden jediný predpoklad. Ak by sa vychádzalo
prinajmenšom z veličín, ktoré sú nevyhnutné na výpočet RPMN či už podľa vzorca uvedené v Prílohe
č. 2 ZoSÚ alebo z kalkulačky NBS (https://rpmn.nbs.sk), je potrebné mať minimálne konkrétny údaj
o dátume čerpania úveru alebo spôsobe čerpania, ktorý však v zmluve absentuje. Pokiaľ by sa aj
vychádzalo z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/183/2020 a sp. zn. 7Cdo/277/2021, tak

bez ohľadu na nedostatok uvedenia konkrétneho výpočtu RPMN, žalobcovia nedokážu zo zmluvy
vyčítať aký údaj žalovaný pre tento predpoklad použil, pričom ťažisková argumentácia dovolacieho súdu
spočívala v tom, že všetky údaje musia byť uvedené priamo v zmluve. V danom prípade tomu tak
zjavne nie je. Zdá sa, že žalovaný je toho názoru, že spotrebiteľ by mal vedieť sám, ako má zistiťzo zmluvy predpoklady pre výpočet RPM. Najnovšie žalobcovia dali do pozornosti vo vzťahu k tejto
náležitosti aktuálne prebiehajúce prejudiciálne konanie na Súdnom dvore EÚ C-677/23, iniciované na
základe uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/18/2023 z 12. 10. 2023. Pre posúdenie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje neuvedenie čo i len jednej z obligatórnych náležitosti
vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch, ktorých absencia má za následok bezúročnosť
a bez poplatkovosť úveru. Z tohto dôvodu záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru je správny.
Vyjadrenia uvedené žalovaným vo vzťahu k bonite považujú žalobcovia za nesprávne a účelové. Čo
sa týka skúmania bonity a postupu s odbornou starostlivosťou, tak tvrdenia žalovaného uvedené v

odvolaní žalobcovia považujú buď za alibistické alebo zavádzajúce. Dodávateľ v kontraktačnom procese
žiadnym spôsobom neskúmal bonitu, čo sám konštatoval tým, že sa malo jednať o refinanc a „pri tomto
type úveru podľa ÚZ sa teda príjem neoveroval" (viď. bod 2.5 vyjadrenia žalovaného z 11. 01. 2024).
Dodávateľ dokonca ani nenahliadol do úverových registrov, hoci takáto povinnosť preň vyplýva priamo
z § 7 ods. 15 a 16 ZoSÚ. Dodávateľ sa však nijako nezaoberal ani reálnymi mesačnými výdavkami.
Pokiaľ žalovaná poukazuje na dokument Odporúčanie NBS č. 1/2014, tak z čl. IX ods. 2 ako to uvádza

žalovaná vyplýva, že pred akýmkoľvek zvýšením celkovej zostatkovej výšky retailových úverov klienta
presahujúcim nižšiu z hodnôt 2 000,- eur alebo 5 % súčtu zostávajúcich istín, odporúča sa banke
hodnotiť schopnosť klienta splácať úver. Čo sa týka refinancovanej pohľadávky voči spoločnosti Prima
banka Slovensko, a.s., žalovaný nijako neuviedol, či vôbec došlo k refinancovaniu a v akej výške. Z
predložených listinných dôkazov vyplýva, že sa jednalo o povolené prečerpanie s limitom 1 500,- eur.

Rovnako absentuje potvrdenie spoločnosti Prima banka Slovensko, a.s. o tom, v akej výške bol dlh. Z
dôvodu absencie akéhokoľvek dôkazu majú žalobcovia za to, že v čase uzatvorenia zmluvy neexistoval
dlh voči Prima banka Slovensko, a.s. Pre absenciu relevantného dôkazu o riadnom skúmaní nielen
príjmov, ale aj výdavkov, tak nemožno považovať argumentáciu žalovaného za dôvodnú.
Čo sa týka námietky premlčania, vznesenej žalovaným, tak túto žalobcovia nepovažujú za dôvodnú. V

tomto smere odkázali na ich vyjadrenie z 19. 09. 2022. Bol prekonaný dogmatický, formalistický trend,
ktorý objektivizoval začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, čo znamenalo, že časť aplikačnej
praxe počítala aj začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby aj objektívnej premlčacej doby od
rovnakého okamžiku a to od zaplatenia tej ktorej platby spotrebiteľom veriteľovi, aj keď v skutočnosti
veriteľ na túto platbu nemal nárok. Žalobcovia navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalobcov podal žalovaný odvolaciu repliku. Uviedol, že pokiaľ žalobcovia vo vyjadrení
uvádzajú, že pri výpočte RPMN v úverovej zmluve tu absentuje dátum a spôsob čerpania úveru a
to, že tvrdenie žalovaného, podľa ktorého z čl. III, bod 2 ÚZ jednoznačne vyplýva, že „po splnení

podmienok uvedených v čl. II. a v tomto článku môže Dlžník čerpať úver postupne v lehote do 09.
06. 2016.“ je v tomto prípade neurčitým údajom vzbudzujúcim pochybnosti, tak uvedené tvrdenie
žalobcovia bližšie neodôvodňujú a je práve v prospech samotného spotrebiteľa, že úver môže čerpať
postupne do stanovenej lehoty, pričom stanovenie tejto lehoty napĺňa predpoklad dostatočného určenia
doby čerpania úveru ako predpokladu na výpočet RPMN, nakoľko ohraničenie doby čerpania úveru

je stanovené podpisom úverovej zmluvy a splnením určených podmienok v úverovej zmluve a práve
uvedenou lehotou (do 09. 06. 2016) na jeho postupné čerpanie. Žalovaný naďalej trvá na tom, že
súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal inštrukciám Krajského súdu uvedenými v druhostupňovom
rozsudku, ktorý poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 02. 02. 2021, sp.
zn. 7Cdo/183/2020, v zmysle ktorého veriteľ nemá povinnosť uviesť v zmluve konkrétny matematický

výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet
RPMN, špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN.
K námietke žalobcov týkajúcej sa absencie, okrem neuvedenia predpokladov na výpočet RPMN, aj
iných povinných náležitostí v úverovej zmluve, ktoré by zakladali jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť
žalovaný dal opakovane do pozornosti odvolacieho súdu, že v napadnutom rozsudku nie je prítomné

posudzovanie iných povinných náležitostí, okrem neuvedenia predpokladov na výpočet RPMN. Na
základe tohto nie je ani predmetom odvolacieho konania posudzovanie absencie týchto náležitostí,
nakoľko neboli zo strany žalovanému v odvolaní napadnuté. Pokiaľ však mal súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o určení úverovej zmluvy za bezúročnú a bezpoplatkovú za jediný dôvod neuvedenie
predpokladov na výpočet RPMN, nemôže byť predmetom odvolacieho konania posudzovanie úverovej

zmluvy v inom smere, v ktorom navyše nebolo v konaní vykonané ani dokazovanie, pričom odvolací súd
vychádza pri rozhodovaní už zo zisteného skutkového stavu a to podľa § 383 CSP.Vo vzťahu k posudzovaniu bonity žalovaný odkázal na svoje odvolanie v bode 3.4 ako aj na svoje
vyjadrenie z 11. 01. 2024, v ktorom sa rozsiahlo vyjadril k spôsobu, akým bola bonita klientov – žalobcov
z jeho strany riadne preskúmaná.

Žalobcovia vo vzťahu k námietke premlčania neuvádzajú žiadnu ďalšiu argumentáciu a teda žalovaný
považuje napadnutý rozsudok v tomto smere za nepreskúmateľný, pričom súd prvej inštancie sa
tu vôbec nezaoberal legitimitou a pravdivosťou doloženého prehlásenia žalobcov a najmä sa vôbec
nezaoberal argumentáciou žalovaného ohľadne počiatku plynutia subjektívnej nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

7. K odvolacej replike podali žalobcovia odvolací dupliku. Uviedli, že žalovaný doposiaľ v konaní tvrdil,
že použil na výpočet RPMN iba jediný predpoklad „a to ten, že pri výpočte RPMN sa vychádza z
predpokladu, že zostane platná dohodnutý čas a že žalovaný ako banka a žalobcovia ako dlžníci si
budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách stanovených v ÚZ. "Na tvrdenie žalovaného
vo svojom podaní z 17. 04. 2024 vo vzťahu k námietke žalobcov k dátumu a spôsobe čerpania úveru

uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, žalovaný uvádza, že „Dlžník čerpať úver postupne v lehote do
09. 06. 2016". Z uvedeného tvrdenia vyplýva neurčitosť tejto náležitosti ako jedného z predpokladov
pre výpočet RPMN. Preto z tohto dôvodu majú žalobcovia naďalej za to, že samotné predpoklady pre
výpočet RPMN nie sú v zmluve uvedené nielen po formálnej stránke, avšak ani po materiálnej stránke
relevantným a transparentným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti.

Naďalej žalobcovia zastavajú názor, že absentujú aj ďalšie náležitosti, ktoré v konaní namietali.
Predmetom celého konania je posudzovanie absencie týchto náležitostí, hoci by aj neboli zo strany
žalovanéhovodvolanínapadnuté,resp.súdomprvejinštancieexaktneakoabsentujúceuvedené,keďže
ako už bolo uvedené, pre posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru postačuje neuvedenie čo
i len jednej z obligatórnych náležitosti vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch, ktorých

absencia má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. V prípade ex offo posudzovania
obligatórnych náležitostí žalobcovia poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10.
Vo vzťahu k bonite žalobcovia naďalej nepovažujú tvrdenia žalovaného za relevantné. Za dôležité v tejto
súvislostipovažujúzdôrazniť,ževpreskúmavanomprípadežalovanýsámuvádza,žepríjemanivýdavky
nijako neoveroval a nenahliadal ani do databáz, čím postupovala priamo contra legem. Žalovaný

sa spoliehal v otázke bonity na akési čestné prehlásenia vypracované a vyplnené zamestnancom
žalovaného, čo nemožno vyhodnotiť ako dodržanie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa s odbornou
starostlivosťou.

8. Vo vyjadrení k odvolacej duplike žalobcov žalovaný zotrval na svojich odvolacích námietkach

a tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov k odvolaniu.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. V prejednávanej vec súd prvej inštancie pôvodne rozhodol rozsudkom č.k. 16Csp/67/2022-205 z

27. 10. 2022, ktorým určil vo výroku I., že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom OTP
E. G. H. XXX/XXXX/XXXX z 19. 05. 2016 je bezúročný a bez poplatkov, vo výroku II. uložil žalovanému
povinnosť žalobcom vydať bezdôvodného obohatenie vo výške 1 371,16 eura spolu s spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1 371,16 eura od 20. 05. 2022 až do zaplatenia, všetko v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výrokoch III., IV. a V. určil neprijateľnosť zmluvných

podmienok uvedených v Zmluve o spotrebiteľskom F. E. G. H. XXX/XXXX/XXXX z 19. 05. 2016.

11. Odvolací súd rozsudkom č.k. 18CoCsp/10/2023-279 z 24. 10. 2023 vo výroku I. potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch III., IV. a V. a vo výroku II. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo
výrokoch I., II. a súvisiaci výrok VI. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť, či
úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, s tým, že pri posudzovaní
povinnej náležitosti zmluvy vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ vezme zreteľ na názor vyplývajúci z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/183/2020 z 24. 02. 2021. Ďalej odvolacísúd uložil súdu prvej inštancie ex offo posúdi povinnosť žalovaného, ako veriteľa posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalobcov ako spotrebiteľov splácať spotrebiteľský úver v zmysle ustanovení
§ 7 ods. 1 ZoSÚ a za týmto účelom vykonať dokazovanie. Napokon sa súd prvej inštancie mal opätovne

vyporiadať s námietkou žalovaného o premlčaní nároku žalobcov v rámci subjektívnej premlčacej doby.

12. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom opätovne vyhovel žalobe žalobcov a určil, že úver
poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom F. E. G. H. XXX/XXXX/XXXX z 19. 05. 2016 je
bezúročný a bez poplatkov a uložil žalovanému povinnosť žalobcom vydať bezdôvodného obohatenie

vo výške 1 371,16 eura s príslušenstvom.

13. Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým sa strana sporu domáha, aby odvolací súd
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu
odvolacím súdom len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie v podanom odvolaní, resp. podľa § 365 ods.
3 CSP doplní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací

súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri
svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli
uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo a na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré
by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za

nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa
§ 363 CSP. Zákonná povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí aj obsahovo
vymedziť, prečo má za to, že je ten ktorý odvolací dôvod naplnený, a teda musí uviesť konkrétne tvrdenia
a podoprieť ich konkrétnymi dôkazmi na preukázanie toho ktorého ním tvrdeného odvolacieho dôvodu.
Účelom odvolacieho konania totiž nie je, aby odvolací súd vyhodnocoval tvrdenia a dôkazy, ktoré strany

uviedli a označili v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolací súd posudzuje správnosť napadnutého
rozhodnutia, a to len v kontexte odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie a obsahovo vymedzí do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

14. Žalovaný uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnych skutkových

zisteniach súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a v nesprávnom právnom závere súdu prvej
inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

15. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor

v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné
zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré

z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť
zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo
hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne
ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým
záverom, je zrejmý nesúlad.

16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery(pozrinapr.NajvyššísúdSR,sp.zn.7Cdo/7/2010).17. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalovaného
(OTP banka Slovensko, a.s.) ako veriteľ a žalobcovia ako dlžníci uzavreli 19. 05. 2016 zmluvu o
spotrebiteľskom F. E. G. H. XXX/XXXX/XXXX (ďalej len ,,Zmluva“), na základe ktorej právny predchodca

žalovaného poskytol žalobcom úver vo výške 3 934,- eur s mesačnou splátkou 58,05 eur, úrokom vo
výške 9 % ročne, RPMN vo výške 9,58 %, priemernou RPMN 15,33 % ročne a celkovou čiastkou, ktorú
musí dlžník zaplatiť vo výške 5 540,18 eur. Termín konečnej splatnosti bol stanovený k 11. 05. 2024.

18. Ako bolo už v konaní ustálené uzatvorená Zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou

zmluvou, nakoľko právny predchodca žalovaného vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri
uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalobcovia sú spotrebitelia, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zároveň, že súd prvej
inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z
postavenia právneho predchodcu žalovaného ako veriteľa a žalobcovi ako dlžníkov zo Zmluvy a že je

namieste aplikovať ZoSÚ.

19. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (19. 05. 2016), zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,

vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

20. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (19. 05. 2016), spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú

formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. a) až k), r) a y)

21. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,

s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

22. Predmetom konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom Európskej únie.

Rozsudky Súdneho dvora EU majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a v rozsahu v ktorom
vnútroštátneprávoimodporuje,masúdpovinnosťzdržaťsaaplikáciekonfliktnéhovnútroštátnehopráva.

23. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom opätovne dospel k záveru, že úver poskytnutý
na základe Zmluvy je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie predpokladov potrebných na

výpočet RPMN podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

24. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa,
pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším
indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky

predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

25. Odvolací súd uvádza, že je si vedomý, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 7/2021 bolo zverejnené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.
02. 2021, sp. zn. 7Cdo/183/2020, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril právny názor,

podľa ktorého z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ v znení do 31. 03. 2015 nevyplýva, že by jednou
z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej
miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet. Napokon na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu
poukázal v zrušujúcom rozsudku č.k. 18CoCsp/10/2023-279 z 24. 10. 2023 aj odvolací súd.

26. Napriek tomu odvolací súd uvádza, že v čase vyhlásenia tohto rozsudku odvolacieho súdu už Súdny
dvor EÚ dňa 23. 01. 2025 rozhodol rozsudkom vo veci C-677/23 o návrhu na začatie prejudiciálneho
konania, podaného rozhodnutím Krajského súdu v Prešovez 12. 10. 2023, ktorý súvisí s konaním A.B, F.B proti Slovenskej sporiteľni, a.s. Z bodov tohto rozsudku
vyplýva :

,,58. Pokiaľ ide o povinnosť uviesť tieto rôzne predpoklady v zmluve o úvere v súlade s článkom 10
ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, z judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku vyplýva, že táto
povinnosť má zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami.

59. Toto uvedenie tak musí spotrebiteľovi umožniť overiť, či obchodník správne vypočítal RPMN, a ak

nie,uplatniťsvojepráva,najmäprávonaodstúpenieodzmluvystanovenévčlánku14smernice2008/48,
pričom lehota na uplatnenie tohto odstúpenia od zmluvy sa predĺži v prípade porušenia požiadaviek
stanovených v článku 10 tejto smernice, ako aj ostatných práv stanovených vo vnútroštátnej právnej
úprave, ako sankcia prijatá v súlade s článkom 23 uvedenej smernice.

60. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o úvere

najmä náležitosti, ako je RPMN uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 (rozsudok z 09.
11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15, EU:C:2016:842, bod 70)

61. Na základe tejto judikatúry treba konštatovať, že uvedenie predpokladov použitých na výpočet
RPMN v zmluve o úvere má tiež, najmä z dôvodov uvedených v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku, pre

spotrebiteľa zásadný význam.

62. Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky
stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23

smernice 2008/48 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15,
EU:C:2016:842, bod 71).

63. Vzhľadom na to, že, ako bolo pripomenuté v bode 55 tohto rozsudku, predpoklady použité na
výpočet RPMN môžu byť zložité, je potrebné ich zrozumiteľne, stručne a výslovne uviesť v zmluve

o úvere, pričom samotná možnosť spotrebiteľa identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých
ustanovení tejto zmluvy nepostačuje.

64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 10
ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet

RPMN musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ
mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto 2. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice
2008/48,zmenenejsmernicou2011/90,samávykladaťvtomzmysle,žepredpokladypoužiténavýpočet

ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto
súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“

27. V súlade s vyššie uvedeným rozsudkom Súdneho dvora preto odvolací súd nesúhlasí s odvolacou
námietkou žalovaného, že zákon nepožaduje predpoklady pre výpočet RPMN, špeciálne v zmluve

označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN a že len stačila samotná možnosť pre žalobcov ako
spotrebiteľov identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých ustanovení tejto zmluvy, ako na ne
žalovaný poukázal vo svojom odvolaní.

28. Z obsahu zmluvných článkov je nepochybné, že v predmetnej Zmluve tento údaj chýba, nie je

výslovné uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN. Rozloženie údajov o výške úveru,
splátky, intervale, počte a termíne splátok, výšky úrokov, úrokovej sadzby, nákladov na poistenie
a poplatky do jednotlivých článkov Zmluvy na splnenie povinnosti uvedenia všetkých predpokladov
použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov nepostačovalo. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so sudom prvej inštancie, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba jej povinná

náležitosť uvedená v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keďže nie sú v nej uvedené všetky predpoklady použité
prevýpočetRPMN.Účelomtohtoustanoveniajetotižto,abyspotrebiteľpochopilúdajoRPMNaabymal
informáciu o tom, ktoré údaje sa použijú pre jej výpočet. Je potrebné uviesť, ktoré údaje sú relevantné
pre výpočet, a teda pre výšku RPMN, že vychádza sa pri v tomto údaji z výšky úveru, počtu splátok,výšky mesačnej splátky, či už s poistením alebo bez poistenia a podobne a tieto predpoklady pre výpočet
RPMN musia byť v zmluve uvedené bez ohľadu na to, že jednotlivé tieto údaje sú v zmluve uvedené,
ale len preto, že predstavujú inú povinnú náležitosť zmluvy. Logickým výkladom týchto ustanovení

je potrebné dospieť k záveru, že splnením povinnej náležitosti zmluvy vo forme uvedenia všetkých
predpokladov použitých pre výpočet RPMN nie je, ak jednotlivé údaje potrebné pre výpočet RPMN sú
v zmluve uvedené ako iná jej povinná náležitosť, inak by zákonodarca nemal dôvod duplicitne uvádzať
pri absencii týchto jednotlivých povinných náležitostí, či už ohľadom výšky úveru alebo výšky a počtu
mesačnej splátky, ale aj ohľadom uvedenia všetkých predpokladov pre výpočet RPMN sankciu vo forme

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

29. V predmetnej Zmluve chýba uvedenie všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN, čo je
uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ a v dôsledku toho zo zákona nastáva fikcia o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie taktiež pri posudzovaní splnenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ právnym predchodcom žalovaného zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval
pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver.

31. Vzhľadom na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27. 03. 2014, C -
449/13 z 18. 12. 2014 a C - 679/18 z 05. 03. 2020, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné
právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní
preukázanie skúmania bonity spotrebiteľa veriteľom pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Bolo na žalovanom, aby tento preukázal, že bonitu žalobcov jeho právny predchodca náležite skúmal,

že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

32.Zdoplnenéhodokazovaniasúdomprvejinštancievyplýva,žežalovanýpreukazovalriadneskúmanie
bonity žalobcov s odbornou starostlivosťou pred uzavretím Zmluvy predložením čestných vyhlásení
žalobcov o výške príjmu, žiadosti žalobcov o poskytnutie úveru a návrhu na poskytnutie F. E. G. úveru,

v rámci ktorých žalobcovia uviedli svoje mesačné príjmy, zamestnania, dosiahnuté vzdelania, rodinný
stav a počet členov domácnosti. Skúmanie bonity zo strany žalovaného bez overenia výšky mesačného
príjmu a výdavkov žalobcov, však nie je postačujúce pre splnenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods.
1 ZoSÚ.

33. Odvolací súd, obdobne ako súd prvej inštancie, má za to, že len z údajov uvedených žalobcami pred
uzavretím Zmluvy nemohol žalovaný úplne zistiť celkovú finančnú situáciu na ich strane, teda takýto
postup právneho predchodcu nemožno považovať za skúmanie bonity. Je neprípustné, aby si veriteľ
pred poskytnutím úveru žiadnym spôsobom neoveril výšku príjmu dlžníka pred poskytnutím úveru, resp.
jeho overenie v tomto konaní žalobca nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno. Správne súd prvej

inštancie vyhodnotil formulárové, ba priam ľahkovážne, skúmanie bonity dodávateľom u spotrebiteľa
ako v rozpore s dobrými mravmi. Nemožno konštatovať, že zo strany žalovaného sa jednalo o konanie
s odbornou starostlivosťou.

34. Pokiaľ žalovaný poukazoval na Odporúčanie NBS č. 1/2014 v oblasti politiky obozretnosti na

makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov, z ktorého výkladu čl. IX ods. 2
a contrario vyplýva, že pri refinancovaní bez výrazného navýšenia, nemusela banka preverovať príjem
klienta postupom podľa čl. V. a VI. odporúčania, odvolací súd uvádza, že prednosť majú ustanovenia
ZoSÚ, účinné v čase uzavretia Zmluvy, ktoré žiadne také ,,oslobodenie“ pre právneho predchodcu
žalovaného pri refinancovaní úveru od skúmania bonity neupravujú.

35.Zatohtostavujenutnékonštatovať,ževkonanížalovanýnepreukázalsplneniesipovinnostiuloženej
mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods.
1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale
akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Dôsledkom podcenenia

bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd v súlade
s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez
zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Za daného stavuaj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je
správny.

36. Keďže úver poskytnutý na základe zmluvy uzavretej medzi stranami sporu je s poukazom na ust.
§ 11 ods. 1 písm. b) a ods. 2 ZoSÚ bezúročný a bez poplatkov, žalovaný mal nárok len na vrátenie
sumy, ktoré žalobcom reálne poskytol, t.j. 3 934,- eur. Žalobcovia však žalovanému zaplatil viac, a to
celkovo 5.540,18 eura. Vzhľadom na uvedené suma 1 371,16 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného, ktorú je povinný vydať žalobcom, keďže ju získal plnením z neplatného právneho

úkonu (§ 451 OZ).

37. Ďalšou rozhodujúcou právnou otázkou bolo posúdenie premlčania, nakoľko žalovaný v odvolaní
namietal nesprávne právne posúdenie premlčania žalobcami uplatneného nároku v subjektívnej
premlčacej dobe.

38. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

39. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 430/2018 z

05.12.2018, v ktorom ústavný súd nepochybne podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa (vo
veci 22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti
vo vyššie uvedenom konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa o bezdôvodnom obohatení
dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo dňa
08. 08. 2016.

40. Podľa názoru Ústavného súdu SR, vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 51/2020 z 09. 06.
2020, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/163/2018: „Nemožno
pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych
ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej

istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický
predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu
kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako
takej. Ide teda o ďalší typ skutkových okolností, ktoré treba vzhľadom na už uvedené špecifiká
posúdiť najvyšším súdom nanovo“. Ústavný súd v danej veci ďalej konštatoval, že predchádzajúce

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/67/2011 a sp. zn. 5Cdo/121/2009; nedávajú odpoveď na
otázku, či je namieste plynutie začiatku subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa
o právnej úprave zakotvujúcej bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť
zákona neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, kedy reálne dôjde k plneniu
spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí skutočnej vedomosti

spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte je potrebné sa vysporiadať s otázkou
súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či je pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi
plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie nepatrí. Je preto otázne, či potom možno za moment, kedy sa
dlžník dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať
uzatvorenie konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“

41. V rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/29/2021 z 28. 09. 2021 najvyšší súd zvýraznil špecifickosť situácie,
vzniknutej a vyvolanej osobitosťou právnej úpravy spotrebiteľského práva, najmä zák. č. 129/2010
Z.z. V podstatnom uviedol, že „[z]a skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná
pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho

úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru
dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť
splátkyspotrebiteľskéhoúveruvovýškedohodnutejvúverovejzmluve.Beztejtovedomostijespotrebiteľ
v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami
vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom

vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená
osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila
potrebnú starostlivosť. Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok
(resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluveuvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore
takéhoto zmluvného dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti)... Otázku
nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa

na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto
vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého
spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len
na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet
veriteľa, čo by v podstate znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej (niektorých) ustanovení

so zákonom ... Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a
teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov
zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v
tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.“ Podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ
dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú

(preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti ... je potrebné si uvedomiť, že ide o
subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť
svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho
právo stalo nárokom (ratio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už
skôr“.

42. Odvolací súd preto zástava názor, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy
oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane
zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady
v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že

na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca
okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že
na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne
dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré
sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie

plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalobcovia dozvedieť mali a mohli
s poukazom na to, že mali poznať právo, ale na okamih, kedy sa skutočne dozvedeli, že na ich úkor sa
žalovaný bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mali žalobcovia k dispozícii údaje, ktoré im umožňovali
podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedeli, že právny dôvod
na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný.

43. Za týchto okolností treba prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie v predmetnej veci, že začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal byť v súlade s
vyššie uvedenou judikatúrou posunutý na moment, kedy sa žalobcovia skutočne dozvedeli o vzniku
bezdôvodného obohatenia, čo v prejednávanej veci možno posunúť na moment, kedy získali potrebné

informácie od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v októbri 2021 (č.l. 194 spisu), pričom
dvojročná subjektívna premlčacia doba by uplynula až v októbri 2023. Žalobcovia podali žalobu dňa 26.
04. 2022, teda v rámci tejto premlčacej doby. Odvolací súd dodáva, že žaloba bola podaná aj v rámci
10-ročnej objektívnej premlčacej doby, keďže tá ešte neuplynula ani od uzavretia samotnej Zmluvy (19.
05. 2016).

44. Za tohto stavu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny v zmysle ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP.

45.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.

Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní
nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešným žalobcom v
rozsahu 100 %, ktorý podal vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP)

46. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).