Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 3, 2024

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 7C/58/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323203103
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Tomášová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2024:8323203103.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Tomášovou v právnej veci žalobcu: A.. B. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc,
s.r.o. so sídlom Ku Potoku č. 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava,
IČO: 00 151 866, v konaní náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 500,- eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy s tým,
že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa XX.XX.XXXX domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5 000,- eur a zaviazal žalovaného na
náhradu trov konania.

Podaniežalobyodôvodniltým,žejepríslušníkomHasičskéhoazáchrannéhozboruSlovenskejrepubliky
s miestom výkonu štátnej služby v D. a okolí, pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v
súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Štátnu službu
aktuálne vykonáva v hodnosti poručík, vo funkcii technik - špecialista Záchrannej brigády HaZZ v
D.. Touto žalobou sa proti žalovanému domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu,
že do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej
únie č. 2003/88/ES, v dôsledku čoho mu vzniká škoda. Na jeho strane dochádza k porušeniu

práva garantovaného mu právom Európskej únie, keďže jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky presiahol dĺžku týždenného pracovného času
určeného smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 a prekročenie
limitu pracovného času členským štátom Európskej únie zakladá zodpovednosť štátu pre osoby
postihnuté týmto prekročením. Uplatňuje si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov
pred podaním žaloby, t.j. od 12.10.2020 do 11.10.2023.

V ďalšom uviedol, že jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien,
po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn
takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného
rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy právaEurópskej únie, ktoré záväzne určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná
sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom jej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto

porušením zakladá právo na náhradu.

Poukázal, že služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 zákona o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Jeho jeden služobný deň sa skladá zo
štátnej služby, t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej

určenej služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 ZoHaZZ) v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov
2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne
nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 a 2023 sa jednalo
o16hodinovépracovnézmeny(výkonslužby),poktorýchbezprostrednenasledovalaurčená8hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo strávil na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v
jednom služobnom dni.

Služobná pohotovosť bola určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín nasledovne:
- rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t.j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a od 5:30 do 7:00
– štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín).
- roku 2022 a 2023 na čas od 22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00

– štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 16 hodín).
V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, režim
služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas.

Keďže v mieste výkonu jeho služby sa strieda niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži

každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda
o už spomínané nerovnomerné rozvrhnutie služobného času. Teda každý tretí deň odslúži 24 hodín
a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom
každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. Nakoľko na každú zmenu
bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, strávi na pracovisku bežne 240 až 264 hodín za

mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov.

Poukázal, že počas služobnej pohotovosti sa ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z tohto
sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu.
Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do 1 minúty od vyhlásenia, teda musí byť počas celej doby

služobnej pohotovosti, ktorá mu je nariaďovaná v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu.
Napriek tejto skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného
času. Táto skutočnosť sa potom v konečnom dôsledku prejavuje tak, že aj keď reálne v súvislosti so
služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci apríl 2022 strávil viac než 240 hodín, v rámci fondu
pracovného času mu je vykázaných len 160 hodín. Z takto vykazovaného fondu pracovného času, ktoré

nezohľadňuje skutočný čas pracovnej pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou.

Vzhľadom na uvedené nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok a jeho určený čas služieb v
jednotlivých týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok a regeneráciu, čo je v rozpore s právom

Európskej únie. Vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobným úradom), musí tam
byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti (výjazd
do 1 minúty od nahlásenia). Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, jeho
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať
si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a

preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu bolo jeho právo na odpočinok
ustavične niekoľko rokov porušované.

Uviedol, že jeho služobný čas mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv
vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. K porušeniu jeho práv pritom dochádzalo práve výkonom

služobnej pohotovosti. Uplynutý čas mu vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak, preto si uplatňuje
nemajetkovú ujmu voči žalovanému.V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u neho k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku :
1. zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom

stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie,
2. a súčasne zásahu do práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.

Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní

o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je
pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne
pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ,
v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský
a záchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a

organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy
podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov.

Žalovaná Slovenská republika ako členský štát Európskej Únie neprijala opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmetná smernica bola prijatá v
záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb z povolania a jej cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň
ich ochrany, a to bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej

normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-429/09).

Poukázal, že napriek tomu, že Príloha č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že

do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.novembra
2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6. Prílohy č. 4), znenie jeho príslušných
ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie Zákona o Hasičskom zbore nepotvrdzuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom zbore ako právna

úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu
nadväzujúcu judikatúru ESD. Zákonník práce sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov
Hasičského zboru nevzťahuje. Ďalším nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo
Smernice 2003/88/ES nepreberal ustanovenia jej Článku 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná

pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod.

Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu uviedol, že Smernica 2003/88/
ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve

každéhočlenskéhoštátu,abyprirešpektovanízásadrovnocennostiaefektivityurčilo,čiškodavzniknutá
pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a
výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je
potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej

v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
EÚ jednotlivcovi, táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv.Vzhľadom na procesnú absenciu ako úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa
mal postup súdu v konaní o náhradu škody jemu spôsobenej porušením úniového práva spravovať
existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t.j. že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, vrátane jej konkrétnej výšky, na základe vlastnej úvahy a pri zohľadnení všetkých okolností
prípadu. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť
účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Vo vyjadrení k žalobe

uviedol, že pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a
článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/
EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2
ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Smernica2003/88/ESsaneuplatňujenaodvetviačinností,ktorézahŕňajúurčitéosobitnéčinnostislužieb

civilnej ochrany. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú
činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej

služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“

v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Uviedol, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko
ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú, a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti
za škodu.

V ďalšom uviedol, že namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v súdenom spore. Žalobu

pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1. Európska
Komisia na Súdny dvor Európskej únie, 2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá,
t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie.
Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán
verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je

zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii.

Poukázal, že navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č.
315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza.

Podľa neho sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi
(Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným
zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od
individuálnehoprístupuinejosobykpracovnoprávnymvzťahomkonkrétnehozamestnanca.Malzato,že

Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, preto nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti
za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd
prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako
táto skutočnosť nesúvisí s jeho zodpovednosťou za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku

Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
na jeho strane.

K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES uviedol, že z hľadiska vhodnosti transpozície

Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť aj výpočet
(za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré (na rozdiel od práv osobnostných)
podlieha režimu premlčania v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z § 101 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a žalobca ho aj takto uplatňuje. Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu
pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku,
maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny

a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. V uvedenom výpočte je možné ďalej zohľadniť aj dni služobného voľna poskytnuté na základe
kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a
teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie
o vhodnosti transpozície Smernice vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby.

Poukázal, že z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností vyplýva, že z hľadiska maximálneho
priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na referenčné obdobia, bola Smernica

2003/88/ES transponovaná správne. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda
pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe
pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe

jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky
pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku,
skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k
dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto

potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny
pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti
Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného
výkonu práce pre zamestnávateľa. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný
v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný

čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia teda
definujúslužobnýčaspríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboruakočasovýúsek,vktorompríslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj
nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej
služby podľa rozvrhu služobného času. Z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že

okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa § 91
zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86
ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej

službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú
rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale

mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou

pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou
pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času.

V ďalšom uviedol, že podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní
nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/
ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmäpri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť

dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného

času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle
§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako
vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý
aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy 2019 – 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022 či Kolektívnej zmluvy 2023
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej
služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /

16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023.

Čo sa týka referenčného obdobia uviedol, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý
na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie
však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek
tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený

konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú
štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne.

V ďalšom poukázal, na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť
kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Európskej
únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva
2. porušenie práva je dostatočne závažné a

3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. má za
to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom.

Poukázal, že v prvom rade mu nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával

nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v
zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie
svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej

legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať

žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za
vykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnúodmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.
Žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. Služobné dni žalobcu
sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený

najneskôrtridnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiaca.Žalobcapočassvojhopôsobenia
v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani
ústne) a teda má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu
výkonuslužieb)ajkonkludentnetak,žekonalpodľaplánovanéhorozvrhnutiaslužobnéhočasu,navýkon
práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím

služobným časom súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca
nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom.

V ďalšom uviedol, že z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva,
že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na

vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Vzhľadom na uvedené má za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za
vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

Poukázal, že ani samotný žalobca v žalobe netvrdí, ani bližšie nepopisuje, že by sa tento zásah
negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.

V ďalšom uviedol, že žalobca ani neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol

v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú
reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na
rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva,
je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. žalobca, ako ani

jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť
zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

3. Súd sa oboznámil so žalobou a jej prílohami, listinnými dokladmi predloženými stranami konania,

písomnými vyjadreniami strán konania, výpoveďou žalobcu a žalovaného a zistil nasledovný skutkový
stav:

4. Z prehľadov predložených žalobcom vyplýva, že v období od 12.10.2020 do 11.10.2023 týždenný
pracovný čas žalobcu prekročil dĺžku týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín určeného

Smernicou EP a R č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003.

Podľa prehľadu o počte odpracovaných hodín žalobcu za jednotlivé kalendárne mesiace vrátane
služobnej pohotovosti za žalované obdobie, v mesiaci 10/2020 odpracoval 240 hodín, priemerný
týždenný pracovný čas bol 54,19 hodín, 11/2020 odpracoval 167 hodín, priemerný týždenný pracovný

čas bol 43,30 hodín, v mesiaci 12/2020 odpracoval 185 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol
44,66 hodín, v mesiaci 01/2021 odpracoval 122 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 56,93
hodín, 02/2021 odpracoval 216 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 54 hodín, v mesiaci
03/2021 odpracoval 216 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 50,40 hodín, v mesiaci 04/2021
odpracoval 216 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 52,14 hodín, v mesiaci 05/2021 odpracoval

231,75 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 54,08 hodín, v mesiaci 06/2021 odpracoval 160,70
hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 37,50 hodín, v mesiaci 07/2021 odpracoval 198,40
hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 47,89 hodín, v mesiaci 08/2021 odpracoval 177,92
hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 44,48 hodín, v mesiaci 09/2021 odpracoval 208,52
hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 50,33 hodín, v mesiaci 10/2021 odpracoval 158,40

hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 38,23 hodín, v mesiaci 11/2021 odpracoval 233 hodín,
priemerný týždenný pracovný čas bol 54,37 hodín, v mesiaci 12/2021 odpracoval 187 hodín, priemerný
týždenný pracovný čas bol 45,14 hodín, v mesiaci 01/2022 odpracoval 144 hodín, priemerný týždenný
pracovný čas bol 38,77 hodín, v mesiaci 02/2022 odpracoval 168 hodín, priemerný týždenný pracovnýčas bol 45,23 hodín, v mesiaci 03/2022 odpracoval 241,50 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
bol 54,53 hodín, v mesiaci 04/2022 odpracoval 242,83 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
bol 56,66 hodín, v mesiaci 05/2022 odpracoval 220,50 hodín, priemerný týždenný pracovný čas

bol 53,22 hodín, v mesiaci 06/2022 odpracoval 156,58 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
bol 37,80 hodín, v mesiaci 07/2022 odpracoval 122,67 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
bol 33,03 hodín, v mesiaci 08/2022 odpracoval 170,70 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
bol 42,68 hodín, v mesiaci 09/2022 odpracoval 193,62 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol
48,40 hodín, v mesiaci 10/2022 odpracoval 217,50 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 52,50

hodín, v mesiaci 11/2022 odpracoval 176,02 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 45,63 hodín,
v mesiaci 12/2022 odpracoval 218 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 50,87 hodín, v mesiaci
01/2023 odpracoval 219,43 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 51,20 hodín, v mesiaci
02/2023 odpracoval 217,17 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 56,30 hodín, v mesiaci
03/2023 odpracoval 183,73 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 44,35 hodín, v mesiaci
04/2023 odpracoval 217,75 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 52,56 hodín, v mesiaci

05/2023 odpracoval 233,50 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 52,70 hodín, v mesiaci
06/2023 odpracoval 154,50 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 40,06 hodín, v mesiaci 07/2023
odpracoval 168 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 43,56 hodín, v mesiaci 08/2023 odpracoval
165 hodín, priemerný týždenný pracovný čas bol 41,25 hodín. V uvedených obdobiach došlo celkovo
počas 18 mesiacov k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín (celkový počet mesiacov

bol 36).

Tieto skutočnosti v konaní sporné neboli, žalovaný predmetné prehľady a výpočty žalovaného
nerozporoval.
5. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že v záchrannej brigáde hasičského zboru v Humennom pracuje

od 1.1.2003 ako technik špecialista odborných služieb na úseku strojová služba. Pokiaľ sa jedná o
jeho pracovný čas, tak jeho zmena začína o 7.00 hod. ráno, avšak o 6.45 musí byť na pracovisku, a
to z dôvodu odovzdania zmeny, ktorá sa odovzdáva ústne, o siedmej už začína výkon svojej práce.
On pripraví techniku na daný deň, skontroluje prevádzkové žiadanky na výjazdy motorových vozidiel,
následne potom prekontrolovaní tieto doklady, odnesie na podpis svojmu nadriadenému a ten určí, ktoré

jazdy a trasy vlastne schváli. Následne jeho zmena prebieha na základe denného poriadku, ktorý je v
tejto brigáde prijatý, teda doobeda sa realizuje výcvik plus čas odpočinku v zmysle tohto poriadku, od 11-
tej do 11:30 čas na odber stravy a následne poobede je ďalší výcvik, kde sa vykonávajú kondičné jazdy,
údržba techniky, takisto údržba osobných vecí, ktoré sú potrebné na výkon jeho činnosti v hasičskom
zbore. Súčasťou denného programu je aj telesná príprava a samoštúdium. V ďalšom poukazuje, že

medzi 17.00 a 17.30 musia odobrať ďalšiu stravu, teda večeru. Následne sa rozoberie priebeh celého
dňa, nasleduje samoštúdium a od 20-tej začína vlastne takzvaná pohotovosť. Po nastúpení do zmeny
musí byť na pracovisku 24 hodín, pretože na každú jeho zmenu nadväzuje aj nariadená pohotovosť, a
teda po dobu 24 hodín nemôže opustiť svoje pracovisko. Pričom čas pracovnej pohotovosti sa mu neráta
do pracovného času. Ústne na to upozornil aj svojho zamestnávateľa, avšak nedostal žiadnu odpoveď.

V ďalšom uviedol, že je ženatý. Má dve dcéry, jedna dcéra je už dospelá, študuje na vysokej škole. Jedna
dcéra je maloletá, teraz ukončila 6. ročník. Práve táto maloletá dcéra sa ho stále dotazuje, že prečo nie
je doma, kedy bude tráviť čas s ňou. Pýta sa ho, kedy pôjdu na dovolenku, pretože aj teraz sú napríklad
prázdniny a on jej túto skutočnosť ozrejmiť nevie. On, okrem toho že vykonáva prácu špecialistu,

vykonáva aj funkciu inštruktora pre pásovú techniku a musí z toho dôvodu absolvovať potrebné školenia,
pričom aj teraz bol nedávno na školení 1 týždeň na Lešti. Minulý rok boli jeho obidve dcéry na dovolenke
iba s manželkou a to vzhľadom na tú skutočnosť, že on vzhľadom na výkon svojej práce nedostal od
zamestnávateľa dovolenku. Jeho manželka zatiaľ všetko rieši sama a chod domácnosti zvláda sama,
ale tak isto má na neho aj určité nároky, ktoré vlastne on nevie, vzhľadom nato, že nevie si začleniť svoj

čas, splniť. Má sťažené podmienky a vplýva na jeho rodinný život. Poukázal, že napr. keď začala vojna
na Ukrajine, pretože mali nariaďované mimoriadne služby, kde v tomto prípade napríklad doobeda trávili
čas na hranici a poobede trávili čas v E., nebol vôbec v D..

Pokiaľ sa jedná o jeho zdravotný stav fyzicky uviedol, že fyzickú kondíciu má dobrú, avšak pokiaľ sa

jedná psychický stav, tak je vystresovaný, je podráždený a to sa prenáša aj do jeho rodinného života.
Príde domov a je nervózny a vtedy vlastne sa s manželkou aj hádajú. Dcére to nejako vysvetlí, ale
s manželkou vlastne dochádza aj z toho dôvodu medzi nimi ku konfliktu. Uviedol, že dcéra chodí na
volejbalový krúžok, pretože hrá volejbal za D., a tak isto chodí na tanečnú, ale všetky tieto aktivity dcéryvlastne manažuje jeho manželka. Času na dcéru má málo. Za obdobie posledných štyroch rokov bol na
jej tréningu, alebo súťaži, asi iba dvakrát.

V ďalšom uviedol, že aj rodinné aktivity, oslavy, sa prispôsobujú jeho pracovnému času. Jeho dcéra
má napríklad narodeniny 1.10., ale tieto vtedy neoslavujú. Oslavujú až vtedy, keď on nato má čas. Tiež
pokiaľ sa jedná o jeho koníčky, hoby, uviedol, že bol niekedy aktívny futbalista aj teraz ešte futbal hrá,
ale už je to iba minimum, napríklad už ani tréningy v hale nestíha. Podľa toho ako má čas, tak iba tomuto
svojmu koníčku sa venuje.

Poukázal, že predtým pracoval v civilnej ochrane a to 5 rokov a 8 mesiacov a následne od 1.1.2003
na základe priameho rozkazu civilná ochrana prešla pod hasičský zbor a teda nemal na výber.
Boli uzrozumení o podmienkach o tom, že budú mať 24 hodinové pracovné zmeny, ale bližšie tieto
skutočnosti ozrejmené im neboli. Prvýkrát začínal pociťovať túto ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku
výkonu jeho práce, možno po piatich, šiestich rokoch. Bolo to po narodení druhej dcéry, ktorá mala

zápal srdcového svalu a potrebovala zvýšenú zdravotnú starostlivosť a vzhľadom na jeho pracovnú
vyťaženosť vlastne toto s ňou absolvovať nemohol. Upozornil nato aj svojho zamestnávateľa, avšak ten
mu umožnil čas stráviť s dcérou, ale iba formou OČR.

6. Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že nie je daná základná prvá hmotná-právna podmienka na

priznanie nároku žalobcovi na nemajetkovú ujmu, teda nedošlo z jeho strany k porušeniu akéhokoľvek
zákona, resp. skutočnosti na základe ktorých žalobca svoj nárok v tomto konaní opiera. Nebolo v konaní
preukázané, žeby žalobca nad 48 hodín vykonával prácu pre neho, to je základná podmienka, ktorá v
tomto konaní nebola splnená, a preto už nie je potrebné podľa jeho názoru skúmať ani ďalšie hmotno-
právne podmienky na preukázanie toho, že na strane žalobcu nemajetková ujma nastala. Žalobca ani

nepreukázalzásah,tedatovakejsféremuškodavznikla,akouformouavakomrozsahubolozasiahnuté
do jeho osobnostných práv. Tento zásah však musí byť závažný a v tomto smere žalobca neuniesol
zatiaľ dôkazné bremeno. V ďalšom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cbo/29/2021, v zmysle ktorého, pri takomto nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
skúmať individuálny prístup a skúmať každý spor jednotlivo a v tomto smere aj preto žiada, aby súd na

toto rozhodnutie prihliadal.

7. Žalobca a aj žalovaný v písomných vyjadreniach predložených súdu počas prebiehajúceho konania
zotrvali na svojich stanoviskách uvedených v žalobe a k vyjadreniu k žalobe, ktoré v nich zopakovali,
poprípade rozviedli, súd preto nepovažoval za účelné a hospodárne (vzhľadom na ich obsiahlosť),

aby ich opätovne uvádzal v písomnom vyhotovení rozsudku. Predmetné vyjadrenia boli stranám sporu
doručené, strany sporu a tiež súd sa nimi v priebehu konania oboznámili.

8. Podľa Článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR, právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

Podľa Článku 19. ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

Podľa Článku 40. Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia
majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,
ktoré ustanoví zákon.

Podľa Článku 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní

sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

9. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje
Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) .

Podľa článku 1. bod 2. smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálnu dobu denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na prvý týždenný pracovný čas a b) určité
aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.Podľa článku 1. bod 3. smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia, verejné a súkromné, v
zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smere 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.
Podľačlánku2.ods.1smernicenaúčelytejtosmerniceplatiatietodefinície:1."pracovnýčas"jepríslušný
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.

Podľa článku 6 písm. b) smernice členské štáty musia zabezpečiť zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený
zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa článku 16. písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

Podľa článku 17. bod 1. smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a
16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania;
b) rodinných pracovníkov alebo

c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

Podľačlánku17.bod3.písm.iii)smernice,vsúladesodsekom2tohtočlánkusamôžuvykonaťodchýlky
článkov 3, 4, 5, 8 a 16: služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky,
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

10. Podľa § 1 od. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
v rozhodnom období ( ďalej len „Zákon“), tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne vzťahy, ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby.

Podľa § 85 ods. l Zákona, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu.

Podľa § 85 ods. 2 Zákona, služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného

služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia

ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

Podľa § 91 ods. 1 až ods. 3 Zákona, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec
určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom záujme

štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť, nariadi
sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok medzi
dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom roku
možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

Podľa § 92 ods. 1 Zákona, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) Zákona, ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

Podľa § 122 ods. 3 Zákona, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v
ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

11. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), fyzická

osobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,
ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

12. Podľa Čl. 3. ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

13. V konaní sa žalobca domáhal nahradenia škody formou nemajetkovej ujmy, ktorá mu podľa jeho
tvrdení vznikla tým, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu EP a R č. 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z.z. o Hasičskom záchrannom zbore, tento zákon neustanovuje maximálne vymedzenie dĺžky
týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín. V zmysle tohto zákona ani služobná pohotovosť nie

je súčasťou týždenného služobného času.

Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR s miestom výkonu štátnej služby
v Humennom a okolí. V období od 12.10.2020 do 11.10.2023 týždenný pracovný čas žalobcu prekročil
dĺžku týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín určeného Smernicou EP a R č. 2003/88/ES zo

dňa 04.11.2003 a to celkovo 18 krát počas 36 mesiacov.

V rokoch 2020-2021 žalobca pracoval na 17 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 7 hodinová služobná
pohotovosť, v rokoch 2022-2023 pracoval na 16 hodinové zmeny a na ne nadväzovala 8 hodinová
služobná pohotovosť. Do služobného času žalobcu zo strany v uvedených rokoch nebol započítavaný

čas služobnej pohotovosti.

Tieto skutočnosti v konaní neboli sporné.

14. Žalovaný v konaní v prvom rade namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane

a z uvedeného dôvodu žiadal žalobu zamietnuť.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného

práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je
imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29.06.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009).

Predpokladom úspešnosti žaloby je preukázanie toho, že strany sporu sú vecne legitimované (t.j. že

žalobu podal nositeľ určitého hmotnoprávneho oprávnenia proti tomu, kto je z hľadiska hmotnoprávneho
nositeľom tomu zodpovedajúcej povinnosti).15. Súd je toho názoru, že žalovaný je v danej právnej veci pasívne vecne legitimovaný. Slovenská
republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice do
zákona č. 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas

jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice
EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda
o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa
porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem
nahradiť.

Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Zo samotného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci F. G. vyplýva, že v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa
náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda

dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej
republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

Súd v tomto smere ešte poukazuje, že v otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp.

judikatúrou SDEÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva
Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti
(ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v
prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá
ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že

dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za
takých podmienok, za akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej
norme bez úniového prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia
vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v
prospechprávnychsubjektov,nemôžebyťupravenétakýmspôsobom,ktorýbyvýkonprávpriznávaných

úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje
špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej úpravy obsahom a účelom
čo najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva.

Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje
zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, ktorý v § 4 písm. e) vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v
mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone

verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len
v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s
ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu
transpozíciu Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátava

aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193
zákona č. 315/2001 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov).
Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom
zákonodarnéhoalegislatívnehoprocesu,ktorýjevzmysle§9vylúčenýzpôsobnostizákonač.514/2003
Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady

SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a), d) Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu
vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/Ústavy SR.

16. Žalovaný v konaní ďalej namietal, že dotknutá smernica bola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná správne a tvrdil, že paragrafové znenie zákona o HaZZ neodporuje dotknutej

smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona o HaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej
pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve
v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnejslužobnej pohotovosti započítať do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne
nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na

ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie vyplýva z §
122 ods. 3 zákona o HaZZ, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu,
až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej smernice je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku a 48-
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňa nadčasy aj pracovnú pohotovosť. Zákon

o HaZZ umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného
času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú
v článku 6 písm. b) smernice.

Súd dospel k záveru, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej
únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný)

čas pracovníka. Cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona č. 315/2001
Z. z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od
členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom
právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice

do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje
jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín.

Súdny dvor EU potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj
žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku,
celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na

porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť
je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EU dodal, že ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú

možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (H./XX zo dňa 11.11.2021, H./XX zo dňa 09.03.2021, H./XX zo
dňa 09.09.2021 a H./XX zo dňa 09.03.2021).

Podľa rozsudku Súdneho dvora C-518/2015 Matzar členské štáty sa nemôžu pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich
z ustanovení tejto smernice, ktorá definuje pojmy pracovný čas a čas odpočinku. Článok 15 smernice
neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu
pracovný čas. Článok 2 smernice sa má vykladať tak, že čas pracovnej pohotovosti, ktorú pracovník

trávi doma s povinnosťou reagovať na výzvu zamestnávateľa do ôsmich minút, čo do značnej miery
ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam sa má považovať za pracovný čas.

Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci H./XX A. I. G. D.,
podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ ES, sa majú vykladať v

tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná
služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže
čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v
prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k

zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení
dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti,
zdravia,tiežverejnéhoporiadkuvprípadezávažnýchasvojimrozsahommimoriadnychokolností,napr.v
prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám,

ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu,
nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

Ohľadom uvedenej žalovaným namietanej skutočnosti súd ešte uvádza, že na záver o porušení článku
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v zmysle článku 16 písm.

b) Smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES uplatnil
na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá
veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom období žalobcov
priemerný služobný čas viackrát mesačne presiahol hranicu 48 hodín (za žalované obdobie to bolo 13
krát). Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného

týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. H./XX).

Súd sa okrem toho nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES
umožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru. Tento článok sa vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb
s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich
náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a
služby civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý neumožňuje odklon od
článku 6 Smernice 2003/88/ES).

17. Ako nedôvodnú súd tiež vyhodnotil žalovaným namietanú skutočnosť, že ustanovenia Smernice EP
a R č. 2003/88/ES sa na žalobcu ako hasiča nevzťahujú.

Čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci

uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a teda poškodený pracovník má právo sa domáhať
náhrady škody v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času
vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice priamo proti členskému štátu.

K uvedenej argumentácii žalovaného súd tiež uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ

je potrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči.

Súdny dvor EÚ v rozsudku C-429/09 z 25.11.2010 F. G. uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice
nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,

keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladáčlenskýmštátompovinnosťstanoviť48hodinovúhranicuprepriemernýtýždennýpracovnýčas,v
súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku
22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také
činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom

súhlasu dotknutého pracovníka. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný
pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia ( obdobne aj rozsudky z 5. októbra 2004, A.. H./XX až XXX/XX, s. J., body 98
a 100, H./XX vo veci E.).

Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v
teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným
osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť

pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postaveniepracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovaného o tom,
že Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez právneho
významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný,

mestský alebo štátny Článok 6 písm. b/ Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

Na účely Smernice nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
Únie.

18. Po vysporiadaní sa s vyššie uvedenými skutočnosťami tvrdenými žalovaným, súd následne pristúpil
kposúdeniudôvodnostinárokužalobcunanáhradunemajetkovejujmy,kposúdeniasplneniazákonných
predpokladov nároku uplatneného žalovaným na náhradu nemajetkovej ujmy a k posúdeniu výšky
žalobcom uplatneného nároku.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie, predpoklady zodpovednosti
vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú
porušením práva Únie, ak:

a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo
zakladá povinnosti pre členský štát,
b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a
c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

Predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva
vyplývajúceho z noriem EÚ, súd mal splnené, pretože:
1. článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný
čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín,

2. uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože
slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov
presiahol 48 hodín,
3. porušenie uvedeného článku vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného

času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je
v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EU (napr. H./XX) a
4. porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok žalobcu resp. času tráveného
inak ako v mieste jeho pracoviska.

Súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného, že medzi porušením práva Európskej únie
a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľanaporušovaniejehoprávaanepožiadalhoonáhraduškody,atedanevyvinulprimerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra súdneho
dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že Článok 6 písm. b/ smernice nevyžaduje, aby

dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených
týmto ustanovením a takýto postup by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Európskej únie by bol znemožnený alebo

nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Európskej únie
museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva,
ktoré im priznáva právo Európskej únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.19. Ujma môže nastať tak v majetkovej, ako i v nemajetkovej sfére osoby poškodenej. Nemajetková
ujma je ujmou v osobnej sfére poškodeného. Náprava nesleduje cieľ navrátenia do pôvodného stavu či
poskytnúť poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale predstavuje skôr určité spravodlivé zmiernenie

následkov vzniknutej ujmy.
Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. v dôsledku nedostatočného
transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť
žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu, stanovenú v čl.6 písm. b) smernice
2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nad čas povolený právom

Únie, kedy sa vyžadovalo, aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,
pričom došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda
právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.
Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, ale najmä nemohol zo
svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemohol ani
oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok

bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života.

Súd nárok na náhradu nemajetkovej ujmy preto posúdil podľa právnej úpravy, ktorá je svojou povahou a
účelom najbližšia uplatnenému nároku žalobcu, teda v zmysle ust. §§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka.

Žalobcovi vznikla ujma v nemajetkovej sfére tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel
reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica implementovaná správne. Súdmi SR
pritom už bolo ustálené, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére
možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a
nie cez inštitút náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípad porušenia práva jednotlivca garantovaného

právom EÚ.

20. Žalobca bol teda ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi,
fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho
práva, súd preto aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým

osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho
zákonníka zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe.

Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES je

zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť

čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom,
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu do práv
osobnostných práv žalobcu.

So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené a jeho okolnosti

nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je
zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany
osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna
úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods.
1Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) je dôvodný

záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženiedôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EU možno
nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle

slovenského práva.

21. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí
uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške. Aj keď výška
nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné

hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to
predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom
nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, te dato, či by predmetnú ujmu takto
v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti za ktorých k porušeniu práva
došlo.

Súd konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená

nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku
vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola
Smernica prebratá do zákona správne. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy,
resp. doplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie výšky
nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 F. G. a jednoznačné znenie

Smernice z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovi vznikla.

Všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo
veci C - 429/09 G. považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie

dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie
limitu 48 hodín pravidelne vždy o niekoľko hodín týždenne – priemerne okolo 5 až 10 hodín) a jeho
trvanie (v posudzovanom období 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou.

Pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,

súkromie a rodinný život, súd prihliadal na vyššie uvedené kritéria v Rozsudku G., a na závažnosť
ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané,
okolnosti zásahu a v neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

Žalobca do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje
aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do
jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať
a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne
nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať,

nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času nemôže v dostatočnom rozsahu oddychovať,
hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na odpočinok je u žalobcu
permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy,
ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú pozíciu žalobcu za vysoko
zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú.

Práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti
okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných
pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a
rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia

obyvateľstvaakontrolypožiarnehozabezpečeniabudov.Otoviacsajavípotreba,abyžalobcaakohasič
mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa mohol venovať svojim
záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolaniaAplikujúc vyššie uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol v období od
12.10.2020 do 11.10.2023 ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich
psychických a fyzických síl, ako aj budovaním vzťahov v rámci rodiny, keď tento čas musel tráviť

výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený Smernicou. Tento stav trval dlhodobo. Zároveň
súd zohľadnil, že žalobca v konaní nepreukázal reálny trvalý, resp. závažný dopad tohto zásahu na
jeho medziľudské vzťahy, rodinné vzťahy, prípadne na zhoršenie zdravotného stavu. Zohľadniac túto
skutočnosť, ako aj doterajšiu súdnu prax v obdobných veciach súd dospel k záveru, že primeranou
výškou nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie je suma 2 500,- eur, v ktorej časti žalobe vyhovel

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Súd žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2 500,- eur z uplatnenej sumy 5 000,- eur a
vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, pričom rozhodnutie o výške ujmy bola na úvahe konajúce súdu a to
po zohľadnený konkrétnych okolností prejednávaného prípadu.

Zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto
prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku. Nebolo by celkom spravodlivé požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval
iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. V takom prípade, je pri rozhodovaní o náhrade trov

konania potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS
170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Nemožno však
opomenúť ani fakt, že zo strany žalobcu môže dôjsť k značnému nadhodnoteniu výšky sporu. Vhodným
riešením v takom prípade bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne
iba z prisúdenej sumy ( k vyššie uvedenému pozri Števček, M., Ficová, S.. Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016,
926-927 s.).

Vzhľadom na uvedené súd mal za to, že žalobca bol v konaní plne úspešný pokiaľ sa jedná o
základné právo a samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcovi tak patrí proti neúspešnému

žalovanému nárok na plnú náhrada trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy.

Súd preto o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania
z prisúdenej sumy, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.