Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 21, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoKR/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120203518
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3120203518.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci žalobcu LICITOR factoring, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 36 435 601, právne
zastúpeného KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Skuteckého 6, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX
XX D., právne zastúpenému JUDr. Luciou Sklenárovou, advokátkou so sídlom kancelárie Ul. SNP 94,
965 01 Žiar nad Hronom, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Odi/7/2020-170 zo dňa 8. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Odi/7/2020-170 zo dňa 8. októbra 2021 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu žalobcu o zrušenie
oddlženie pre nepoctivý zámer žalovaného zamietol a druhou výrokovou vetou žalovanému priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zrušenia oddlženia

žalovaného pre nepoctivý zámer z dôvodu, že žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne
neschopný, keďže mal dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov, úmyselne sa priviedol
do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh, čo je zrejmé zo správania sa žalovaného
pred podaním návrhu a nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a
schopností. Žalobca v žalobe uviedol, že je veriteľom žalovaného na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok č. 97/2010 zo dňa 01.04.2020, ktorou pôvodný veriteľ C. E. E., F. postúpila na žalobcu
pohľadávku ku dňu postúpenia v celkovej výške 14.431,68 Eur, ktorá vznikla na základe Zmluvy

o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2024310 8 03 zo dňa 22.04.2004, ktorou bol
žalovanému v 1. rade a p. G. B. v 2. rade poskytnutý úver vo výške 9.958,18 Eur (300.000,- Sk), pričom
notárskou zápisnicou č. N 89/2004, Nz 37314/2004 dlžníci vyhlásili, že súhlasia s vykonateľnosťou tejto
zápisnice pre exekúciu podľa Exekučného poriadku. Nakoľko dlžníci neuhradili svoj dlh napriek viacerým
výzvam, právny predchodca žalobcu podal návrh na vykonanie exekúcie. Podľa žalobcu žalovaný nebol
v čase podania návrhu platobne neschopný, keďže pred vyhlásením konkurzu splácal svoj dlh na
účet žalobcu zrážkami zo mzdy a iných príjmov v rámci exekúcie vedenej proti žalovanému súdnym

exekútorom A. A. H. pod sp. zn. I. XXXX/XX, v ktorej sa vykonávali zrážky zo mzdy žalovaného u
zamestnávateľa D. J. C. F., z čoho vyplýva, že žalovaný mal dostatočný príjem na postupnú úhradu
svojho záväzku a pokračovaním v plnení svojich záväzkov by dokázal splatiť svoje záväzky voči všetkým
veriteľom. Využitím inštitútu oddlženia poškodil veriteľov, keďže po oddlžení nie je povinný uhradiť aničasť svojich záväzkov. Pokiaľ by žalovaný so stabilným príjmom mal skutočne poctivý zámer a úprimnú
snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností, naďalej by splácal svoje záväzky veriteľom, resp. by
využil inštitút splátkového kalendára, čím by došlo aspoň k čiastočnému uspokojeniu veriteľov. Žalobca

tvrdil, že žalovaný nespĺňa ani druhý zákonný predpoklad platobnej neschopnosti, a to nemožnosť
peňažnú pohľadávku voči nemu vymôcť exekúciou, pričom v exekúcii vedenej A. H. bola pohľadávka
žalobcu pravidelne mesačne uspokojovaná zrážkami zo mzdy žalovaného, a to ešte pred podaním
návrhu na konkurz. Mesačný príjem žalovaného bol vo výške 950,- Eur, z toho mesačné výživné platil vo
výške 150,- Eur a zrážky zo mzdy boli vykonávané vo výške 1/3 jeho mzdy. Teda žalovaný mal dostatok

finančných prostriedkov na vlastné potreby, výrazne presahujúce sumu životného minima pre jednu
plnoletú fyzickú osobu. Žalovaný tak uviedol v návrhu nepravdivú dôležitú informáciu, nebol platobne
neschopný a mal snahu poškodiť svojho veriteľa.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval medzi stranami sporu
nesporné skutočnosti, že žalobca je veriteľom žalovaného, v rámci exekúcie boli vykonávané u

žalovaného zrážky zo mzdy v prospech žalobcu, žalovaný hradil výživné vo výške 150,- Eur mesačne,
býva u starého otca, ktorému prispieval na bývanie 50,- Eur mesačne a následne 100,- Eur mesačne.
Žalovaný má stály pravidelný príjem vo výške cca 950,- Eur, po vyhlásení konkurzu nevykonal voči
žalobcovi žiadne dobrovoľné úhrady, aj po vyhlásení konkurzu niektorým veriteľom poskytoval splátky
a vykonával aj podnikateľskú činnosť ako živnostník. Ďalej nebolo sporné, že pohľadávka žalobcu resp.

jeho právneho predchodcu vznikla titulom Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č.
2024310 8 03 zo dňa 22.04.2004, na základe ktorej bol žalovanému a jeho manželke poskytnutý úver
vo výške 9.958,18 Eur. Žalobca v priebehu exekúcie od roku 2007 do 24.09.2019 vymohol cestou
exekúcie od žalovaného celkovo sumu 21.097,56 Eur, z toho na svoju pohľadávku 16.117,85 Eur a trovy
súdneho exekútora 4.979,71 Eur, pričom suma 6.914,70 Eur, ktorá bola vymožená zrážkami v období

7/2018-9/2019, bola vrátená na žiadosť súdnemu exekútorovi. V rámci exekučného konania žalobca
teda vymohol od žalovaného na svoju pohľadávku sumu 9.203,15 Eur za obdobie r. 2007 až 24.05.2018
a zostatok neuhradenej pohľadávky žalobcu je vo výške 15.071,15 Eur.

4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba o zrušenie

oddlženia podaná dňa 12.05.2020 bola podaná v zákonom stanovenej lehote 6 rokov od vyhlásenia
konkurzu (ktorý bol vyhlásený ku dňu 15.05.2018) a žalobca je aktívne legitimovaný na podanie
predmetnejžaloby,keďžejeveriteľomžalovanéhodotknutéhooddlžením,keďtentomávočižalovanému
pohľadávku titulom Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2024310 8 03 zo dňa
22.04.2004, na základe ktorej bol žalovanému a jeho bývalej manželke poskytnutý úver vo výške

9.958,18 Eur, kde táto pohľadávka bola Zmluvou o postúpení č. 97/2010 zo dňa 01.04.2020 postúpená
na žalobcu od právneho predchodcu C. E. E., F., ktorú žalobca vymáhal v exekučnom konaní I. XXXX/
XX na podklade exekučného titulu – Notárskej zápisnice č. N 89/2004, NZ 37314/2004.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že účelom oddlženia podľa

štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov,vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„ZKR“)niejegaranciaúplnéhouspokojeniapohľadávok
veriteľov, ktoré hoci riadne prihlásené i zistené boli v konkurze uspokojené iba čiastočne. Účelom
oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou jeho dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze
neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po

stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.01.2017 sp. zn. III. K. XXX/XXXX).

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a ustálení nesporných skutočností dospel k záveru,
že podaná žaloba nie je dôvodná. Uviedol, že medzi stranami bolo prioritne sporné, či žalovaný bol

alebo nebol platobne neschopný, keďže pohľadávka žalobcu bola vymáhaná exekučne zrážkami zo
mzdy, žalovaný mal a má podľa žalobcu dostatočný príjem, z ktorého bol schopný pohľadávku žalobcu
postupne uhradiť, teda podľa tvrdenia žalobcu žalovaný nebol platobne neschopný, keďže pohľadávku
voči dlžníkovi bolo možné vymôcť exekúciou. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný je riadne
zamestnaný a má čistý príjem vo výške cca 950,- Eur, z ktorého sa mu v prospech žalobcu vykonávali

pravidelné zrážky zo mzdy, pričom za obdobie od roku 2007 do 5/2018, vymohol na svoju pohľadávku
od žalovaného sumu 9.203,15 Eur. K polemike žalobcu o platobnej neschopnosti dlžníka pri návrhu na
oddlženieformoukonkurzu(§166gods.2písm.f/ZKR)súdprvejinštancieuviedol,žepodľajehonázoru
žalovaný bol platobne neschopný. Súd prvej inštancie poukázal na definíciu platobnej neschopnostifyzickej osoby obsiahnutú v ustanovení § 3 ods. 2 ZKR (Fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie
je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku
nemožno voči dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa

§ 19 ods. 1 písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný) s tým, že je pravdou, že peňažnú
pohľadávku bolo možné voči dlžníkovi vymôcť exekúciou, nakoľko má stály príjem, z ktorého sa v čase
podania návrhu na oddlženie formou konkurzu vykonávali zrážky vo výške, čo odôvodňuje záver o
tom, že pohľadávka bola vymožiteľná. Na základe uvedeného však podľa súdu prvej inštancie odpadá
len predpoklad platobnej neschopnosti vyplývajúci z druhej vety, t. j. nemožnosti vymôcť pohľadávku

voči dlžníkovi exekúciou a je potrebné preto skúmať, či žalovaný ako dlžník v čase podania návrhu na
oddlženie formou konkurzu bol platobne neschopný z dôvodu, že nebol schopný plniť 180 dní po lehote
splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
svoje tvrdenie, že by žalovaný bol platobne schopný, teda že žalovaný bol schopný plniť 180 dní po
lehote splatnosti všetky peňažné záväzky, keď netvrdil ani nepreukázal výšku všetkých záväzkov, ktoré
žalovaný mal (v tomto smere neoznačil ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy). Medzi stranami nebolo

sporné a zároveň v rámci dokazovania bolo preukázané (oznámeniami jednotlivých veriteľov napr. I.
L. E., E., C. M. E., E., N. G. O. F.), že žalovaný mal viaceré záväzky voči viacerým veriteľov, pričom
nebolo preukázané, že všetky záväzky voči všetkým svojim veriteľom bol schopný plniť zo svojho príjmu.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že výklad pojmu „nie je schopný plniť“ podal P. E. Q. R. vo svojom
stanovisku, kde ustálil, že tento znak úpadku je daný vtedy, ak u dlžníka objektívne nastala situácia,

ktorá bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v stanovenej (zmluvnej, resp. inak určenej) lehote splatnosti,
aj keby chcel (uznesenie P. E. Q. sp. zn. XX S. XXX/XXXX, zo dňa 6.9.2005). Podľa názoru súdu je preto
potrebné platobnú neschopnosť dlžníka vykladať tak, že dlžník nie je schopný plniť splatnú pohľadávku
veriteľa riadne a včas, a to aj v kontexte ostatných jeho dlhov. Súčasne mal za to, že sa musí jednať
o úhradu všetkých dlhov riadne a včas, pretože iný výklad by znamenal, že žiaden dlžník by nemohol

žiadať o oddlženie splátkovým kalendárom, v ktorom sa stály príjem dlžníka predpokladá a pri ktorom je
s poukazom na § 166 ods. 1 ZKR rovnako predpokladom platobná neschopnosť dlžníka (podľa názoru
súdu viazaná na plnenie dlhov riadne a včas, t. j. úplne a v lehote splatnosti). Súd prvej inštancie preto
ustálil,žežalovanýbolvčasepodanianávrhuplatobneneschopný,nakoľkovkonanínebolapreukázaná
platobná schopnosť žalovaného.

7. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že žalobca na jednej strane ako dôvod podania predmetnej
žalobyuviedol,žežalovanývčasepodanianávrhunebolplatobneneschopnýazároveňnastranedruhej
ako ďalší dôvod podania žaloby uviedol, že sa žalovaný úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti,
teda v tomto bode sám žalobca uviedol, že žalovaný bol platobne neschopný, pričom do platobnej

neschopnosti sa mal priviesť žalovaný úmyselne. Z uvedeného vyplýva, že žalobca si sám vo svojich
tvrdeniach odporoval, keď tvrdil, že žalovaný nie je platobne neschopný, pričom zároveň tvrdil, že
žalovaný je platobne neschopný a do platobnej neschopnosti sa priviedol úmyselne, čo má byť zrejmé
zo správania dlžníka pred podaním návrhu. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že žalovaný sa úmyselne
priviedol do platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh, súd prvej inštancie uviedol, že

žalobca netvrdil žiadne skutočnosti (a teda ani nepreukázal), z čoho, teda z akého konkrétneho konania,
správaniaaskutkovžalovaného,jemožnousudzovaťúmyselnéprivedeniesadoplatobnejneschopnosti
za účelom podania návrhu na konkurz, teda v akom konaní, správaní žalobca vidí úmysel priviesť sa
do platobnej neschopnosti.

8. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie posudzoval celkové
správanie žalovaného pred podaním návrhu ako aj po jeho podaní, pričom dospel k jednoznačnému
záveru, že žalovaný mal poctivý zámer. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že pohľadávka žalovaného
voči právnemu predchodcovi žalobcu vznikla zo zmluvy o úvere, titulom ktorej bol žalovanému
a jeho bývalej manželke poskytnutý úver vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 Eur). Z dokazovania

takisto vyplynulo, že predmetná zmluva ako zmluva spotrebiteľská vôbec nebola predmetom súdneho
prieskumu a jej právneho posúdenia ohľadom jej platnosti, výšky úročenia, a pod., keďže žalovaný
s bývalou manželkou uznali vykonateľnosť svojho dlhu notárskou zápisnicou ako exekučným titulom.
Súd prvej inštancie v danom prípade zohľadnil, že dlžníkom bol poskytnutý úver vo výške 9.958,18
Eur, pričom v čase postúpenia pohľadávky na žalobcu bola jej výška 14.431,68 Eur (t. j. nárast takmer

o 50 %) a žalobca tvrdil, že zostatok neuhradenej pohľadávky je vo výške 15.071,15 Eur napriek
tomu, že v rámci exekúcie za obdobie 2007-5/2018 bola žalobcovi uhradená pohľadávka vo výške
9.203,15 Eur, teda žalobca má záujem, aby žalovaný za poskytnutý úver vo výške istiny 9.958,18 Eur
zaplatil celkovo 24.274,30 Eur (9.203,15 Eur zaplatil v rámci exekúcie + 15.071,15 Eur neuhradenýzostatok). A teda napriek tomu, že žalovaný doposiaľ žalobcovi uhradil takmer celú istinu poskytnutého
úveru, žiada zrušiť oddlženie žalovaného pre nepoctivý zámer, aby mohol naďalej vymáhať zostatok
pohľadávky vo výške 15.071,- Eur. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané,

že voči žalovanému žalobca, resp. právny predchodca žalobcu viedol exekúciu už od roku 2007 až do
vyhlásenia konkurzu, teda od žalovaného vymáhal pohľadávku 11 rokov (za ktoré obdobie vymohol od
žalovaného sumu 9.203,- Eur). Žalovaný mal pri tom aj ďalšie záväzky voči ďalším veriteľom (čo vyplýva
z Dohody o vyporiadaní BSM ako aj jednotlivých oznámení), ktoré sa snažil splácať, pričom niektoré sa
mu splatiť podarilo. Žalovaný napriek tomu, že sa voči nemu viedla exekúcia, resp. viaceré exekúcie,

bol riadne zamestnaný (či už v pracovnom pomere alebo na dohodu, či vykonával živnosť, pričom zo
správy E. C. vyplýva, že počas obdobia od 01.01.2015-11.05.2020 nepoberal dávku v nezamestnanosti),
teda nepracoval „na čierno“, nevyhýbal sa práci, a teda ani splácaniu svojich záväzkov. Podľa svojich
možností a schopností tieto splácal zo svojho príjmu, a to nielen pred podaním návrhu, ale splátky
vykonávalajpojehopodaníaoddlžení.Zcelkovéhosprávaniažalovanéhotakvyplýva,žetentovynaložil
primerané úsilie na čo najvyššom, aspoň čiastočnom uspokojení svojich záväzkov. Súd prvej inštancie

uzavrel, že nebolo preukázané žiadne konanie, z ktorého by bolo možné vyvodzovať, že žalovaný nemal
záujem na uspokojení svojich veriteľov. Práve naopak, voči žalovanému bola vedená exekúcia od roku
2007, boli mu vykonávané zrážky zo mzdy, pričom mal snahu splácať záväzky aj ostatným veriteľom z
príjmu,ktorýmubolpoukázanýpovykonanízrážok.Takistonebolopreukázané,žebysižalovanýneplnil
v rámci konkurzu svoje povinnosti počas konkurzu. Zo správ správcu nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá

by mohla mať negatívny vplyv na posudzovanie poctivosti zámeru žalovaného. Súd prvej inštancie mal
preto za to, že žalovaný mal pri oddlžení poctivý zámer a vynaložil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy v
medziach svojich možností a schopností a v prípade, ak by návrh na oddlženie nepodal, len ťažko by
sa vymanil zo spleti svojich dlhov, ktorých výška stále narastala.

9.Súdprvejinštanciesanestotožnilstvrdenímžalobcu,žebyžalovanýzvýhodňovalniektorýchveriteľov
oproti žalobcovi. Žalovaný po oddlžení dobrovoľne splácal nielen záväzky voči iným veriteľom, ale aj
voči žalobcovi zrážkami zo mzdy, pričom nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalovaný namietal a
bránil sa vykonávaniu zrážok zo mzdy, vzhľadom k čomu žalovaný nepoukazoval splátky v prospech
žalobcu ešte aj iným spôsobom (poštovou poukážkou ako v prípade iných veriteľov).

10. V závere napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na žalovaného neprihliadal
prísnejšie ako žiadal žalobca z dôvodu, že žalovaný mal skúsenosti s podnikaním. Súd prvej inštancie
sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že podnikateľskú činnosť vykonával len za tým účelom, aby mohol
pracovať pre spol. C. E. (nie ako zamestnanec), pričom uvedenému zodpovedá nielen Dohoda o

vykonaní práce, faktúry a výdavkové/príjmové pokladničné doklady na čl. 113-127, ale aj správa E. C.
na čl. 112, z ktorej vyplýva, že v období, na ktorú mal žalovaný oprávnenie na podnikanie v predmete
„piliarska výroba“ (t. j. 14.01.2018-09.03.2011) nebol tento v žiadnom inom pracovnom pomere. Z
uvedeného je tak zrejmé, že žalovaný nevykonával „skutočnú“ podnikateľskú činnosť, z ktorej by mohol
nadobudnúť dostatočné vedomosti ohľadne podnikania, ale túto vykonával len za účelom, aby mohol

vykonávať prácu pre spol. C. E..

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
a žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, keďže súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, priznal voči

neúspešnému žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania, pričom o ich výške bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý napadol
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP, považujúc

ho za nesprávny, svojvoľný, zmätočný a vnútorne rozporný, ako aj za arbitrárny a v rozpore s čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, eventuálne aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania. Zároveň
žiadal priznať žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie

a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

13. Žalobca v odvolaní namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne zistenie
skutkového stavu vo vzťahu k posúdeniu platobnej neschopnosti žalovaného. Trval na tom, že žalovanýpred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu formou oddlženia, ako aj po tomto momente disponoval
dostatočnými finančnými prostriedkami na plnenie svojich záväzkov a v prípade postupného, čo i len
čiastočného plnenia, bol schopný splácať a následne aj riadne splatiť všetky svoje záväzky. Mal za

to, že predpokladom platobnej neschopnosti je skutočnosť, že fyzická osoba nie je schopná, čo ani
len čiastočne „plniť“ svoj záväzok. Z hľadiska gramatického výkladu definície platobnej neschopnosti
poukázal na nedokonavý vid slovesa „plniť“, ktorý pomenúva dej, ktorý je nedokončený, stále prebieha
a stále trvá. Podľa jeho názoru, ak dlžník je schopný plniť splatnú pohľadávku veriteľa aspoň čiastočne,
nie je možné takéhoto dlžníka považovať za platobne neschopného. Na podporu svojej argumentácie

poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. XXXX/X/XXXX zo dňa 18.10.2018, rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. XXXX/X/XXXX-XXX zo dňa 17.06.2019 i uznesenie P. E. Q. R.
sp. zn. XXXXX XXX/XXXX zo dňa 06.09.2005. Podľa žalobcu platobná neschopnosť musí byť stavom
objektívnym a trvalým. Žalovaný má stabilný a nadštandardný mesačný príjem 950,- Eur, z ktorého je
stáleschopnýsplácaťsvojezáväzky.Zaplatobnúneschopnosťnemožnopovažovaťstav,kedydlžníklen
odmieta plniť svoj dlh. Žalobca zdôraznil, že aj po vyhlásení konkurzu za obdobie júl 2018 – september

2019 súdny exekútor vymohol od žalovaného sumu 6.914,70 Eur prostredníctvom zrážok zo mzdy, ktoré
sa pohybovali v rozmedzí 540 – 730,- Eur, pričom žalovaný bol schopný zo svojho príjmu čiastočne
plniť svoje záväzky aj ďalším veriteľom. Závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 36. rozsudku
považoval žalobca za zmätočné a arbitrárne, pretože súd prvej inštancie tu konštatuje, že bolo možné
voči dlžníkovi pohľadávku vymôcť exekúciou, nakoľko má stály príjem vo výške, ktorá odôvodňuje záver

o tom, že pohľadávka bola vymožiteľná (čo podľa žalobcu vyvracia domnienku platobnej neschopnosti),
súd prvej inštancie však dospel k záveru, že žalovaný bol v čase podania návrhu na oddlženie platobne
neschopný. Žalobca nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena zo
strany žalobcu. Uviedol, že žalobca nemá objektívne ako zistiť všetkých veriteľov žalovaného, pričom
za týmto účelom navrhol vykonať dokazovanie dopytom na všetkých známych veriteľov. Je pritom

evidentné,žezvykonanéhodokazovaniavyplynulopostupnésplácaniepohľadávokveriteľovžalovaným
z príjmu, ktorý dosahoval, teda žalovaný mal priestor na uspokojovanie všetkých svojich veriteľov.
Navyše súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil tú skutočnosť, že žalobca musel vymožené finančné
prostriedky po oddlžení vrátiť, po oddlžení od žalovaného preto neprijal žiadne plnenie, pričom ostatným
veriteľom, ktorým žalovaný plnil na základe ústnej dohody, tieto plnenia zostali a žalobca ostal v tomto

smere znevýhodnený. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer, pretože
po vyhlásení konkurzu nevykonal v prospech žalobcu žiadne úhrady svojho záväzku, zvýhodňoval
ostatných veriteľov tým, že im selektívne (nie pomerne) poskytoval peňažné plnenia.

14. Žalobca ďalej namietal nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie o neexistencii

podnikateľských skúseností žalovaného. Uviedol, že žalovaný od 14.01.2008 do 09.03.2011 vykonával
podnikateľskú činnosť s predmetom podnikania „piliarska výroba“. Záver súdu, že žalovaný nevykonával
„skutočnú“ podnikateľskú činnosť nevyplýva z vykonaného dokazovania. Dôvody, ktoré žalovaného
viedli spolupracovať so spoločnosťou C. E. mimo režimu Zákonníka práce a vyhnúť sa tak založeniu
pracovnoprávneho vzťahu neboli predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej

inštancie mal pri posudzovaní poctivého zámeru na žalovaného prihliadať v zmysle § 166 ods. 3
ZKR prísnejšie, jeho závery sú v tomto bode zmätočné, svojvoľné a nemajúce oporu vo vykonanom
dokazovaní. Žalobca taktiež v odvolaní uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný mal v čase
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dostatok finančných prostriedkov na vlastné potreby (vo výške
380,- Eur), výrazne presahujúce sumu životného minima v roku 2018 pre jednu plnoletú fyzickú

osobu. Bolo teda nepravdivé tvrdenie žalovaného uvedené v jeho životopise pri podaní návrhu na
vyhlásenie konkurzu, že mu na jeho potreby po úhradách exekučných zrážok nič nezostáva. Vzhľadom
na zjavné opomenutie dôležitej a rozhodujúcej skutočnosti preukazujúcej nepoctivý zámer žalovaného,
s ktorou sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal a vzhľadom na nevykonanie žalobcom
navrhnutých dôkazov v tomto smere, napadnutý rozsudok vykazuje znaky svojvôle a možno ho

považovať za arbitrárny. Z rozsudku vôbec nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal
s uvedenou námietkou žalobcu, akékoľvek myšlienkové úvahy súdu v tomto smere v rozsudku
absentujú, čím súd prvej inštancie porušil i právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca ďalej namietal,
že súd prvej inštancie v bode 37. rozsudku posudzoval spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy, pričom
v tomto konaní nemal žiadne oprávnenie posudzovať, či už spotrebiteľský charakter zmluvy alebo

samotnú pohľadávku veriteľa, dĺžku exekučného konania, ale mal skúmať len to, či sú naplnené zákonné
dôvody pre prijatie záveru o nepoctivom zámere dlžníka, preto bol žalobca aj týmto postupom súdu vo
svojej pozícii pri uplatňovaní svojich práv znevýhodnený.15. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu písomným podaním zo dňa 30.12.2021, v ktorom uviedol,
že s dôvodmi odvolania nesúhlasí. Uviedol, že súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy,
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, správne právne vec posúdil

a konanie nemalo žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci. Poprel
tvrdenie žalobcu, že žalovaný nebol platobne neschopný. Zdôraznil, že išlo o stav trvalý, nie prechodný,
kedy v čase podávania návrhu nebol schopný po splatnosti záväzkov plniť viac ako 180 dní. Dlhy
boli pritom splatné už dávno. V žiadnom prípade neodmietal dlhy platiť, jednoducho už nezvládal
dlhotrvajúcu zlú finančnú situáciu. Žalovaný mal za to, že s posúdením platobnej neschopnosti sa súd

prvej inštancie riadne vysporiadal, pričom posúdil platobnú neschopnosť aj v kontexte iných dlhov.
Súd prvej inštancie postupoval aj v súlade s účelom zákona, ktorý umožňuje oddlženie tak, ako to
vyplýva z dôvodovej správy zákona č. 377/2016 Z. z., kde účelom návrhu zákona je riešenie úpadku
fyzických osôb, ktorý predstavuje v Slovenskej republike významný ekonomicko - sociálny problém.
Podľa argumentácie žalobcu by potom nebolo takmer možné fyzickú osobu oddlžiť, čo je v rozopre
so základným účelom oddlženia. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie mal

na žalovaného prihliadať prísnejšie z dôvodu, že tento mal dostatočné podnikateľské skúsenosti. Trval
na svojej argumentácii uvedenej aj v konaní pred súdom prvej inštancie, že podnikateľskú činnosť
vykonával len ako živnostník pre jedného odberateľa, ktorý bol pred tým jeho zamestnávateľom a ktorý
ho následne zobral pracovať len na živnosť. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že závery súdu sú v tejto
časti zmätočné, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, prečo súd prvej

inštancie neprihliadal na žalovaného prísnejšie, keď vyhodnotil, že podnikateľská činnosť vykonávaná
len pre jednu spoločnosť nebola činnosťou, pri ktorej by mal získať dostatočné vedomosti ohľadne
podnikania. K námietke, že súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, žalovaný
uviedol, že žalobca ani nekonkretizuje, aký dôkaz súd nevykonal, pričom na poslednom pojednávaní
žiadna zo strán nenavrhla ďalšie vykonanie dokazovania. Podľa žalovaného je rozsudok súdu prvej

inštancie dostatočne odôvodnený, jasný a zrozumiteľný, k porušeniu práva na spravodlivý proces
nedošlo, preto navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

16. Súd prvej inštancie dňa 17.01.2022 doručil žalobcovi písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
žalobcu a zároveň mu umožnil, aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní od jeho doručenia, ktorú možnosť

žalobca do momentu konania a rozhodovania odvolacím súdom nevyužil, k podaniu žalovaného sa
nevyjadril.

17. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 CSP s použitím ustanovenia
§ 196a ods. 1 a 3 ZKR, po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP)

a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal odvolanie
v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP,
bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

18. Predmetom konania bola žaloba na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer z dôvodu,
že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný nebol platobne neschopný, pred podaním
návrhu mal snahu poškodiť svojho veriteľa, úmyselne sa priviedol do platobnej neschopnosti, pričom
v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu (§ 166g ods. 2 písm. c/, e/, f/, h/

ZKR), ako aj z dôvodu, že zo správania žalovaného po podaní návrhu nemožno usudzovať, že vynaložil
úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností a schopností (§ 166g ods. 1 ZKR). Podstatnou
argumentáciou žalobcu pri odôvodňovaní uvedených skutkových podstát nepoctivého zámeru bolo
tvrdenie, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mal žalovaný dostatočný príjem, z ktorého
bol schopný pohľadávku žalobcu postupne uhradiť, pohľadávka žalobcu bola vymáhaná v exekúcii

zrážkami zo mzdy, a teda žalovaný nebol platobne neschopný. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením,
že okrem žalobcu mal viacero veriteľov, všetky dlhy vznikli počas jeho bývalého manželstva, počas
ktorého s bývalou manželkou nenadobudli takmer žiaden majetok a v rámci Dohody o vyporiadaní BSM
si dlhy rozdelili. Tieto sa snažil podľa svojich možností uhrádzať. Od roku 2011 pracuje ťažko fyzicky
v bani, pričom po zrážkach zo mzdy mu na účet bola pripisovaná suma cca 300-400,- Eur, z ktorej

hradil dve vyživovacie povinnosti spolu vo výške 150,- Eur mesačne, prispieval na bývanie starému
otcovi a uhrádzal dlhy voči ostatným veriteľom. Splátky veriteľom boli však už na úkor zabezpečovania
základných životných potrieb na stravu, bývanie, lieky, osobné potreby. Nachádzal sa v spleti dlhov a
jediné východisko videl v oddlžení.19. Pre rozhodnutie o podanom odvolaní právne významnou otázkou bolo, či žalovaný ako dlžník pri
oddlžení poctivý zámer mal, resp. nemal a či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v právnom

závere o zamietnutí žaloby žalobcu je vecne správne. Odvolací súd sa preto pri preskúmaní rozhodnutia
v odvolacom konaní zameral na preskúmanie tejto otázky v rozsahu odvolateľom vymedzených dôvodov
odvolania, pričom odvolací súd s poukazom na ustanovenia § 383 CSP vychádzal zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie, ktorý považoval za dostatočný a ktorý bol spôsobilý na rozhodnutie vo
veci samej a nepovažoval za potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať.

20. Z obsahu spisu a skutkového stavu tak, ako ho na základe vykonaných dôkazov zistil súd prvej
inštancie, vyplýva, že žalovaný je od 20.05.2011 evidovaný ako zamestnanec zamestnávateľa D. J.
C., F., s mesačným príjmom vo výške cca 950,- Eur, kde podľa predložených výplatných pások boli
žalovanému vykonávané pravidelné zrážky zo mzdy v sume 540 – 730,- Eur mesačne a podľa výpisu z
bankového účtu mu za obdobie r. 2017 – 3/2020 chodila na účet výplata mesačne vo výške okolo 380,-

Eur. Žalovaný má dve maloleté deti, na ktoré je povinný prispievať spolu na obe deti sumou 150,- Eur
mesačne. Od roku 2011 býva u starého otca, ktorému do roku 2018 prispieval na bývanie sumou 50,-
Eur, za elektrinu a smeti sumou 38,- Eur a od roku 2018 mu prispieva vo výške 100,- Eur mesačne.
Z Dohody o vyporiadaní BSM žalovaného s bývalou manželkou zo dňa 04.04.2013 vyplýva, že títo si
rozdelili dlhy vzniknuté počas manželstva, pričom viaceré dlhy boli v celom rozsahu splatené žalovaným

zrážkami zo mzdy, napr. dlhy voči S. E., F. (I. XXXX/XX), C. E. (I. XXX/XX) C. O., F., T. E., F., mesto
Handlová (I. XX/XXXX) a tie, ktoré neboli uhradené v plnej výške v čase podpisu tejto dohody, boli
splácané zrážkami zo mzdy žalovaného v rámci exekúcií (vedených od roku 2002, 2006, 2010), resp.
mesačnými splátkami žalovaným. Z predložených poštových poukazov vyplýva, že žalovaný v roku
2018 a 2019 splácal svoj záväzok voči I. L. E. E. a N. A. E. E.. Do konkurzu vyhláseného na majetok

žalovanéhodňa15.05.2018siokremžalobcuprihlásilpohľadávkujedenveriteľ,atoC.M.E.,E.vovýške
2.373,26 Eur, ktorý mal so žalovaným uzavretú dohodu o zrážkach zo mzdy s tým, že od vyplatenia
úveru žalovaný nesplatil ani jednu splátku. Zo správy správcu B. U. vyplýva, že žalovaný nemal žiaden
majetok a je postihovaný cca 3 exekúciami.

21.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Podľa § 3 ods. 2 tretia a štvrtá veta ZKR, fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná

plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči
dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1
písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.

23. Podľa § 166f ods. 1 ZKR, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia

oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov
od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak
preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na
spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

24. Podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno
usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,
zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo
výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie

nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti
opätovne zaradil.

25. Podľa § 166g ods. 2 písm. dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak c) v návrhu alebo v prílohe návrhu
alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú informáciu, aj

keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu, e) zo správania
sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti,
aby bol oprávnený podať návrh, f) v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o
tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, h) ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, akzo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa
alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.

26. Podľa § 166g ods. 3 ZKR, súd prihliada prísnejšie na skutočnosti ovplyvňujúce poctivý zámer u
dlžníka, ktorý v minulosti mal alebo stále má významnejší majetok, má skúsenosti s podnikaním, pôsobí
alebo pôsobil ako vedúci zamestnanec alebo pôsobí alebo pôsobil v orgánoch právnickej osoby alebo
má iné osobitné životné skúsenosti.

27. Po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania dospel odvolací súd k záveru, že súd
prvej inštancie v tejto veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dostatočne zistil skutkový stav
potrebný pre rozhodnutie a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď vydal rozsudok, ktorým
žalobu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil žiadne vady. Súd prvej inštancie
sa dostatočne vysporiadal s tvrdením strán sporu a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil.
Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku zákona na odôvodnenie

rozsudku súdu ako rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a stotožňuje sa s jeho záverom o tom, že žalobca
nepreukázal, že by žalovaný v čase podania návrhu na oddlženie nebol platobne neschopný, ako aj s
jeho záverom o tom, že nebola v konaní zistená existencia nepoctivého zámeru žalovaného pri oddlžení.
Okresný súd postupoval správne, keď žalobu zamietol, pričom odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP

odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje.

28. Vzhľadom na dôvody žalobcom podaného odvolania odvolací súd na podporu správnosti
napadnutého rozhodnutia dodáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

správne poukázal na účel oddlženia fyzickej osoby, ktorým je zbaviť dlžníka jeho dlhov, aby ho dlhy
neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života a aby tieto dlhy negenerovali
ďalší jeho úpadok. Odvolací súd dopĺňa, že konštrukcia oddlženia fyzických osôb je založená na
„ex post“ kontrole poctivého zámeru dlžníka pri oddlžení, čo znamená, že pri podaní návrhu na
vyhlásenie konkurzu vo forme oddlženia sa súd rozhodujúci o oddlžení nezaoberá existenciou poctivého

zámeru. Možnosť preskúmania poctivého zámeru pri oddlžení je ponechaná na veriteľoch, keď každý
z dotknutých veriteľov, ktorých pohľadávka povolením oddlženia sa stala nevymáhateľnou, sa môže
v zákonnom určenej šesťročnej lehote domáhať zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer. Kritériá
nepoctivého zámeru sú vymedzené v § 166g ods. 2 ZKR príkladným výpočtom, pričom nie je vylúčené,
aby nepoctivý zámer dlžníka veriteľ preukazoval aj iným konaním, z ktorého je možné dospieť k

dôvodnému záveru o nepoctivom zámere dlžníka pri oddlžení. Zároveň ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR
pozitívne vymedzuje poctivý zámer, t. j. také konanie dlžníka, z ktorého je možné vyvodiť jeho poctivý
zámer pri oddlžení, pričom sa jedná o konanie po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu.

29. Z ustanovenia § 166f ods. 1 ZKR vyplýva, že pri podaní žaloby o zrušenie oddlženia dôkazné

bremeno o preukázaní nepoctivého zámeru z akéhokoľvek dôvodu vymedzeného v § 166g ods. 2 ZKR
(alebo iného) zaťažuje veriteľa (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XXXXX/XX/XXXX
zo dňa 31.01.2023, sp. zn. XXXXX/X/XXXX zo dňa 18.04.2023). Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.
zn. XXXXX/XX/XXXX vo vzťahu k dôkaznému bremenu uviedol: „Predpokladom úspešnosti žaloby o
zrušenie oddlženia je, že veriteľ v zmysle § 166f ods. 1 ZKR preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení

poctivý zámer. Dôkazné bremeno spočíva na veriteľovi, ktorý v spore o zrušenie oddlženia pre nepoctivý
zámer dlžníka tento musí preukázať, pričom kritériá pre určenie nepoctivého zámeru sa týkajú najmä
ekonomického správania dlžníka pred podaním návrhu na oddlženie a po jeho podaní. Skutočnosť, že
v spore o zrušenie oddlženia má dôkazné bremeno veriteľ, vyplýva aj z obsahu zákonného ustanovenia
§ 166f ods. 1 ZKR, v ktorom zákonodarca výslovne uviedol: „Veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má

právodomáhaťsazrušeniaoddlženianávrhomnazrušenieoddlženia...akpreukáže,žedlžníknemalpri
oddlžení poctivý zámer.“ ... Povinnosť veriteľa preukázať nepoctivý zámer dlžníka znamená, že dotknutý
veriteľ, t. j. žalobca, musí uviesť konkrétne tvrdenia, prečo má za to, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý
zámer a súčasne musí tieto tvrdenia podoprieť dôkazmi, t. j. preukázať. Súd teda v konaní najskôr
vyhodnocuje splnenie tejto procesnej povinnosti žalobcu a unesenie dôkazného bremena žalobcom a

až následne môže vyhodnocovať, či žalovaný preukázal skutočnosti vylučujúce žalované právo. Súd
prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo zásady formálnej pravdy, ktorou sa civilné sporové konanie
dôsledne riadi, teda v konaní bol limitovaný preukázanými tvrdeniami žalobcu ohľadom nepoctivého
zámeru žalovaného na oddlženie.“30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací konštatuje, že súd prvej inštancie správne uviedol, že bol to
žalobca, ktorý bol povinný preukazovať svoje tvrdenia, pretože na ňom je bremeno tvrdenia, t. j. najprv

povinnosť tvrdiť, že existuje konkrétny dôvod nepoctivého zámeru pri oddlžení dlžníka a následne ho
zaťažuje dôkazná povinnosť toto tvrdenie preukázať.

31. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca v žalobe ani v priebehu konania netvrdil, ani
nepreukázal, z akého konkrétneho konania, správania, či skutkov žalovaného je možné usudzovať

úmyselné privedenie sa do platobnej neschopnosti za účelom podania návrhu na oddlženie. Zo strany
žalobcu nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalovaný namietal a bránil sa vykonávaniu zrážok zo
mzdy, keď žalobca dobrovoľne splácal nielen záväzky voči iným veriteľom, ale aj voči žalobcovi zrážkami
zo mzdy. Odvolací súd stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci
neboli zo strany žalobcu tvrdené a preukázané okolnosti a konanie žalovaného odôvodňujúce existenciu
nepoctivého zámeru žalovaného.

32. Žalobca odôvodňoval nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení najmä tým, že žalovaný pred
podaním ako aj po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nebol platobne neschopný, z jeho príjmu
boli v rámci exekúcie vykonávané zrážky zo mzdy, teda výška jeho príjmu bola postačujúca aspoň
na čiastočnú úhradu dlhu a pohľadávku žalobcu bolo možné postupne vymôcť. Podstatnou výhradou

žalobcu v odvolaní a počas celého konania bolo jeho tvrdenie o tom, že príjem žalovaného z
existujúceho zamestnania postačoval aspoň na čiastočnú úhradu jeho záväzkov, nebola splnená
podmienka platobnej neschopnosti žalovaného ako dlžníka v zmysle § 3 ods. 2 ZKR a bol preto
splnený jeden z príkladmo vymenovaných dôvodov nepoctivého zámeru pri oddlžení podľa § 166g ods.
2 písm. f) ZKR. Žalobca zároveň v odvolaní namietal zmätočnosť a arbitrárnosť záverov súdu prvej

inštancie, ktorý na jednej strane konštatoval, že peňažnú pohľadávku bolo možné voči dlžníkovi vymôcť
exekúciou, nakoľko žalovaný má stály príjem, z ktorého sa v čase podania návrhu na oddlženie formou
konkurzu vykonávali zrážky vo výške odôvodňujúcej záver, že pohľadávka bola vymožiteľná, zároveň
však dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že by žalovaný bol platobne schopný,
a teda bol schopný plniť 180 dní po lehote splatnosti všetky peňažné záväzky, keďže žalobca netvrdil

ani nepreukázal výšku všetkých záväzkov, ktoré žalovaný mal.

33. V súvislosti s uvedenými námietkami odvolací súd uvádza, že s argumentáciou žalobcu sa nemožno
stotožniť. Odvolací súd zdôrazňuje, že existencia určitého príjmu, resp. zamestnania dlžníka nie je
sama o sebe spôsobilá na záver o platobnej schopnosti dlžníka ku dňu vyhlásenia konkurzu, čo bolo

opakovane vyjadrené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.

34. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR č. 1/2024 pod poradovým č. 13 (rozsudok NS SR sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo
dňa 14.06.2023) vyplýva: „Len samotná skutočnosť, že jeden zo záväzkov žalovaného bolo možné

postupne vymôcť v exekúcii neznamená, že žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
nebol platobne neschopný.“ Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia definícia platobnej neschopnosti
vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 2 ZKR, podľa ktorého fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je
schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Právna domnienka upravená
v poslednej (štvrtej) vete § 3 ods. 2 ZKR slúži na zjednodušenie posudzovania platobnej neschopnosti

dlžníkov, nie je však definíciou platobnej neschopnosti, ktorá je v prípade fyzickej osoby obsiahnutá v
predposlednej (tretej) vete § 3 ods. 2 ZKR. Z citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva: „Pokiaľ neplatí, že
len v prípade, ak nemožno voči dlžníkovi vymôcť peňažný dlh exekúciou, je dlžník platobne neschopný,
potom nemôže platiť ani výrok, že ak je voči dlžníkovi možné vymôcť peňažný dlh exekúciou, dlžník
nikdy nebude platobne neschopný. Ak dovolateľka v konaní tvrdila, že len na základe toho, že bolo

možné voči dlžníkovi vymôcť jej peňažný dlh exekúciou, dlžník nemôže byť platobne neschopný, toto
tvrdenie nemá oporu v právnej úprave. ... Jeho platobnú neschopnosť preto nie je možné posudzovať
oddelene, len s poukazom na peňažnú pohľadávku žalobkyne, ale aj v súvislosti s jeho schopnosťou
plniť ostatné peňažné záväzky. Aj keď je potrebné vziať do úvahy, že možnosť tvrdenia a predkladania
dôkazov dotknutým veriteľom vo vzťahu k pohľadávkam iných veriteľom je značne obmedzená, nič to

nemení na tom, že súdy nižšej inštancie správne poukázali na tieto ďalšie záväzky žalovaného voči iným
veriteľom, a teda platobnú neschopnosť žalovaného posudzovali komplexne s hodnotením ekonomickej
situácie žalovaného. Proti žalovanému sa viedla aj ďalšia exekúcia v prospech banky. Pluralita veriteľov
žalovaného a ďalšia exekúcia svedčia v neprospech platobnej schopnosti dlžníka.“35. Z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súd SR sp. zn. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 31.01.2023 vyplýva:
„Objektívnou neschopnosťou dlžníka plniť je pritom nutné rozumieť stav, kedy dlžník nemá dostatok

objektívnych prostriedkov, aby splatný peňažný záväzok uhradil. Výklad pojmu „nie je schopný plniť“
možno chápať tak, že tento znak úpadku je daný vtedy, ak u dlžníka objektívne nastala situácia, ktorá
bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v stanovenej lehote splatnosti, aj keby to dlžník chcel. Platobná
neschopnosť musí byť všeobecná, teda musí byť zrejmé, že plnenie záväzku je pre dlžníka nemožné.
Rovnako tiež samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmu žalovaného ešte neznamená, že

tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu, iných záväzkov a
existenciefinančnéhomajetkužalovaného.Ideokomplexnéposúdeniekonkrétnejživotnejsituácie,teda
nielen jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto (hoci aj dlhodobo) uhrádzať, použitím len matematického
výpočtu bez zohľadnenia ostatných sociálnych a ekonomických súvislostí tak, ako to zo zákona
jednoznačne vyplýva.“

36. Najvyšší súd SR teda vo viacerých rozhodnutiach dospel k záveru, že samotná existencia
pracovnoprávneho vzťahu a existencia príjmu, resp. možnosť čiastočných úhrad záväzkov (aj v rámci
exekúcie), sama o sebe nepreukazuje platobnú schopnosť dlžníka v čase podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu.

37. V súlade s uvedenými závermi je potrebné platobnú neschopnosť posudzovať komplexne, t. j. s
prihliadnutím na všetkých veriteľov dlžníka, výšku ich pohľadávok, výšku príjmu dlžníka, jeho náklady,
existenciu jeho finančného majetku a zisťovania objektívnej nemožnosti úhrady záväzku voči jednému
alebo viacerým veriteľom bez toho, aby tým došlo k znevýhodneniu alebo k poškodeniu iných veriteľov.
Z definície platobnej neschopnosti vyplýva, že dlžník musí byť schopný splácať všetky svoje záväzky

riadne a včas, pretože ak nie je objektívne spôsobilý splácať čo i len jeden svoj záväzok 180 dní po
lehote splatnosti, potom spĺňa kritérium platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 ZKR.

38. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na to, že žalobca nepreukázal svoje
tvrdenie o tom, že žalovaný nebol platobne neschopný, resp. že bol platobne schopný, v čase podania

návrhu na vyhlásenie konkurzu.

39. Z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca je veriteľom žalovaného na
základe zmluvy o úvere, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver vo výške istiny 9.958,18 Eur, kde
žalobca od právneho predchodcu nadobudol pohľadávku postúpením, pričom táto v čase jej postúpenia

dosahovala výšku 14.431,68 Eur. Žalovaný pred podaním návrhu na konkurz čiastočne uhrádzal
záväzok, v rámci exekúcie za obdobie od 2007 do 5/2018 uhradil z predmetnej pohľadávky čiastku
9.203,15 Eur a neuhradený zostatok predstavuje čiastku 15.071,15 Eur. V čase podania návrhu na
konkurz bol žalovaný zamestnaný a výška čistého príjmu po vykonaní zrážok zo mzdy predstavovala
380,- Eur, žalovaný mal však aj ďalších veriteľov a po podaní návrhu na konkurz so správcom

spolupracoval, kde zo správy správcu vyplýva, že na jeho majetok boli vedené tri exekúcie a žalovaný
nemal žiaden majetok. Žalobca tieto skutočnosti nepoprel a ich nesprávnosť nepreukázal.

40. Odvolací súd konštatuje, že zo strany súdu prvej inštancie bolo vykonaných dostatok dôkazov
preukazujúcichexistenciuviacerýchveriteľovžalovaného(DohodaovyporiadaníBSM,poštovépoukazy

o splácaní dlhu voči spoločnosti I. L. E.. a N. A. E. E., oznámenie spoločnosti C. M. E. E., N. G. O. F., I. L.
E. E., výplatné pásky preukazujúce vykonávanie zrážok zo mzdy a ďalšie), ako aj dôkazy o majetkových
pomerochžalovaného(výpisyzúčtužalovaného,správasprávcuB.U.zodňa24.07.2018a21.11.2019),
na základe ktorých súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný bol v čase podania návrhu platobne
neschopný, nakoľko v konaní nebola preukázaná platobná schopnosť žalovaného. S takýmto záverom

sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru o nepreukázaní tvrdenia
žalobcu, že žalovaný nebol platobne neschopný, keďže nebolo preukázané, že v čase podania návrhu
na konkurz disponoval takým finančným majetkom, ktorý by bol postačujúci na úhradu všetkých jeho
peňažných záväzkov po lehote splatnosti 180 dní, teda nielen voči žalobcovi, ale aj voči ďalším veriteľom
žalovaného.Odvolacísúdpretorozhodnutiesúduprvejinštancienepovažujezaarbitrárne,odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia je dostatočné a plne zrozumiteľné. Postupom súdu prvej inštancie preto
nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.41.Vprejednávanejvecinebolosporné,žežalovanýpredpodanímnávrhu,akoajvčasepodanianávrhu
na vyhlásenie konkurzu bol zamestnaný pričom po odpočítaní zrážok jeho čistý príjem predstavoval
čiastku okolo 380, - Eur. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplýva, čo žalobca nepoprel, že v čase

podania návrhu evidoval žalovaný viacerých veriteľov, tzn. bola nesporná pluralita viacerých veriteľov.
Ďalej bola nesporné, že žalovaný za bývanie uhrádzal čiastku 100,- Eur mesačne, elektrinu 18,- Eur
mesačne a nebola sporná existencia vyživovacej povinnosti žalovaného k dvom maloletým deťom
vo výške 150,- Eur mesačne. Zo správy správcu konkurznej podstaty žalovaného vyplýva, že nebol
zistený žiaden majetok podliehajúci konkurzu. Po zohľadnení majetkovej a osobnej situácie žalovaného,

a to existencie dlhu voči žalobcovi vo výške 15.071,15 Eur, existencie preukázanej ďalšej splatnej
pohľadávky prihláseného veriteľa C. M. E. E. vo výške 2.373,26 Eur, po zohľadnení výšky čistého príjmu
žalovaného, ktorý žalobca účinne nepoprel a nespornej skutočnosti o neexistencii žiadneho majetku
žalovaného podľa správy správcu, potom odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, dospel k záveru
o nepreukázaní platobnej schopnosti žalovaného, t. j. jeho schopnosti uhrádzať pohľadávky veriteľov,
ktoré boli splatné viac ako 180 dní ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu.

42. Ako bolo uvedené, z rozhodnutí NS SR vyplýva, že platobnú schopnosť je potrebné posudzovať
komplexne nielen vo vzťahu k individuálnej pohľadávke konkrétneho veriteľa (žalobcu), ale celkovo
vo vzťahu aj k iným pohľadávkam iných veriteľov, vrátane komplexného posúdenia majetkovej
situácie žalovaného, t. j. zohľadnenia aj jeho výdavkov, celkovej životnej situácie a jeho finančného

majetku. Všeobecné tvrdenie žalobcu o existencii stabilného príjmu zo zamestnania žalovaného,
ktorý je spôsobilý aspoň na čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľa, nepostačuje na preukázanie
nepoctivého zámeru žalovaného spočívajúceho v tvrdení o platobnej schopnosti žalovaného v čase
podania návrhu na konkurz, pretože nezohľadňuje komplexné posúdenie konkrétnej životnej situácie
žalovaného, teda nielen vo vzťahu k jednotlivej pohľadávke (žalobcu) a schopnosti túto uhrádzať,

ale nezohľadňuje ani ostatné sociálne a ekonomické okolnosti na strane žalovaného aj vo vzťahu k
pohľadávkam iných veriteľov žalovaného, k jeho výdavkom a finančnému majetku.

43. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Ako bolo uvedené, ani čiastočné
uhrádzanie dlhu (a to ani v rámci exekúcie), resp. existencia pracovnoprávneho vzťahu s pravidelným

príjmom, sama o sebe nepreukazuje platobnú schopnosť žalovaného. Pri zohľadnení výšky pohľadávky
žalobcu, pri zohľadnení plurality ďalších veriteľov, vedenia exekúcie, osobných a majetkových pomerov
žalovaného, súd prvej inštancie správne vyhodnotil zistený skutkový stav, keď dospel k záveru o
nepreukázaní platobnej schopnosti žalovaného ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu.

44. Pokiaľ žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že
žalovaný nebol platobne neschopný, s týmto tvrdením sa odvolací súd z uvedených dôvodov nestotožnil.
Odvolací zastáva názor, že platobne neschopným sa rozumie ten, koho peňažné záväzky nie sú kryté
jeho finančným majetkom (peňažné prostriedky, pohľadávky z účtu, peňažné pohľadávky, dlhové cenné
papiere atď.). Podstatou definície platobnej neschopnosti teda nie je to, či je dlžník schopný záväzok

uhradiť v splátkach, ale či disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol uhradiť v
celosti. Žalobca v konaní existenciu takého majetku u žalovaného netvrdil. Súd prvej inštancie správne
posúdil zistený skutkový stav ako aj dôkazné bremeno strán sporu, keď dospel k záveru o nepreukázaní
tvrdenia žalobcu, že žalovaný v čase podania návrhu na konkurz nebol platobne neschopný.

45. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie zjavne opomenul dôležitú a rozhodujúcu
skutočnosťanezoberalsaargumentácioužalobcu,žežalovanývnávrhunavyhláseniekonkurzuformou
oddlženia uviedol nepravdivú informáciu, keď tento v životopise pri podaní návrhu uviedol, že mu na
jeho potreby po úhradách (t. j. exekučných zrážkach a výdavkoch) nič nezostáva, pričom v tomto smere
nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy. Na túto výhradu odvolací súd neprihliadol, pretože nemá žiadny

vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie
neuviedol, aký konkrétny dôležitý údaj týkajúci sa osobnej alebo majetkovej situácie žalovaného mal byť
nepravdivý, resp. aký konkrétny údaj mal žalovaný zamlčať. Žalobca netvrdil, že by žalovaný uviedol
nepravdu o výške svojho príjmu zo zamestnania, výške vykonávaných zrážok, či zamlčal existenciu
iného majetku. Hoci je zrejmé, že príjem žalovaného po odpočítaní exekučných zrážok predstavoval cca

sumu 380,- Eur mesačne, teda nejedná sa o nulový zostatok, je potrebné tu však vziať do úvahy aj ďalšie
skutočnosti, a to že žalovaný z tejto sumy uhrádzal výdavky spojené s bývaním vo výške 100,- Eur,
elektrinu 18,- Eur a bol povinný uhrádzať aj výživné na dve maloleté deti vo výške 150,- Eur mesačne.
Teda nejedná sa o tak významné skreslenie informácií o finančnej situácii žalovaného, ktoré by mohloovplyvniť výsledok posudzovania žalovaného do takej miery, že by bolo možné konštatovať naplnenie
skutkovej podstaty nepoctivého zámeru uvedenej v § 166 ods. 2 písm. c) ZKR.

46. Rovnako odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej
inštancie nemal oprávnenie pri rozhodovaní v tomto konaní posudzovať, či už spotrebiteľský charakter
úverovej zmluvy alebo samotnú pohľadávku veriteľa a dĺžku exekučného konania. Uvedená námietka
rovnako nemá žiadny vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa názoru
odvolacieho súdu zo strany súdu prvej inštancie sa jednalo len o zhrnutie faktov o zostávajúcej výške

pohľadávky žalobcu, pričom nešlo o rozhodujúcu argumentáciu súdu, na ktorej by súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie o zamietnutí podanej žaloby. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní správne
zaoberal celkovou majetkovou situáciou žalovaného a správne posudzoval správanie žalovaného pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj po jeho podaní, v rámci čoho správne vyhodnotil,
že žalovaný uhrádzal pohľadávku žalobcu zrážkami zo mzdy, popri vykonávaní ktorých sa snažil
prostredníctvom poštových poukážok splácať dlh aj voči ďalšiemu veriteľovi. Akékoľvek úvahy súdu

prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere záväzkového vzťahu medzi stranami sporu v tomto prípade
nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

47. Odvolací súd s stotožnil i so závermi súdu prvej inštancie, ktorý pri posudzovaní pomerov
žalovaného neaplikoval ustanovenie § 166g ods. 3 ZKR a neprihliadal prísnejšie na skutočnosti

ovplyvňujúce poctivý zámer žalovaného. Hoci žalovaný v období od 14.01.2008 do 09.03.2011
disponoval oprávnením na podnikanie v predmete „piliarska výroba“, žalovaný v priebehu konania
uviedol, že túto činnosť vykonával len pre jedinú spoločnosť C. E., čo preukázal listinnými dôkazmi
vykonanými súdom prvej inštancie, a to faktúrami a výdavkovými/príjmovými pokladničnými dokladmi,
pričom zároveň poprel, že by podnikateľskú činnosť prevádzkoval aj vo vzťahu k ďalším odberateľom.

Odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, zastáva názor, že v prípade žalovaného sa nejednalo
o takú podnikateľskú činnosť, z ktorej by mohol nadobudnúť dostatočné vedomosti ohľadne podnikania.
Žalobca na vyvrátenie uvedeného tvrdenia žalovaného nenavrhol vykonať žiadne ďalšie dôkazy, ktorými
by preukázal vykonávanie podnikateľskej činnosti žalovaným v širšom rozsahu odôvodňujúcom prijať
záver, že v danom prípade by pre skúsenosti žalovaného s podnikaním prichádzalo do úvahy i prísnejšie

posudzovanie okolností ovplyvňujúcich poctivý zámer žalovaného.

48. Odvolací súd preto považoval napadnuté rozhodnutie v prvom výroku, ktorým žalobu zamietol,
za vecne správne. Žalobca podal odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, vrátane
druhého výroku o náhrade trov konania. Pretože súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, v

súlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP správne priznal žalovanému voči žalobcovi právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

49. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o veci samej, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

50. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení v § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí podľa §
262 ods. 2 CSP.

51. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).