Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoKR/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120203930
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3120203930.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Miriam

Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci žalobkyne A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. A. D. XXX/XX, XXX XX A., právne zastúpenej
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921, proti žalovanej A. E. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytomX.XXXXXXX/X,XXXXXA.,právnezastúpenejJUDr.LenkouSenčákovou,advokátkou,sosídlom
Európska trieda 9, 040 13 Košice, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 38Odi/8/2020-140 zo dňa 12. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 38Odi/8/2020-140 zo dňa 12. októbra 2021 p o t
v r d z u j e .

II. Žalovanej priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvou výrokovou vetou žalobu žalobkyne o zrušenie
oddlženia pre nepoctivý zámer žalovanej zamietol. Druhou výrokovou vetou žalovanej proti žalobkyni
priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia
oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer, o ktorom rozhodol Okresný súd Trenčín uznesením sp.zn.
38Odk/639/2019 zo dňa 04.09.2019, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 11.09.2019. Žalobkyňa
uviedla, že si svoju pohľadávku prihlásila do konkurzu žalovanej, t.j. že je dotknutá oddlžením. Ako
dôvod na zrušenie oddlženia žalovanej žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovaná nemala poctivý zámer,
nakoľko bolo možné usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa spoliehala na to, že svoje dlhy bude riešiť
konkurzom. Poukázala na mimoriadne krátky časový odstup medzi uzatvorením zmluvy o pôžičke dňa

20.05.2019 a vyhlásením konkurzu, pričom žalovaná žiadosť o vyhlásenie konkurzu a s tým súvisiacu
dokumentáciu podpísala dňa 01.07.2019. Žalobkyňa ďalej žalobu odôvodnila tým, že boli dlhoročné
priateľky a kolegyne, mala vedomosť o problémoch žalovanej s otcom svojho vtedy ešte neplnoletého
dieťaťa. Žalovaná pracuje ako pedagogický pracovník v škole, výška príjmu sa jej pravidelne zvyšuje
v dôsledku počtu odpracovaných rokov. Žalobkyňa preto požičala peniaze žalovanej v dobrej viere,
že tieto budú použité na úhradu podlžností, ktorej žalovanej vznikli v čase horšej životnej situácie,
pričom mala za to, že v dôsledku pravidelného zvyšovania príjmu žalovanej a toho, že syn žalovanej

medzičasom nadobudol plnoletosť, bude žalovaná disponovať zvýšeným príjmom a dlh bude postupne
splácať. Žalovaná jej neuviedla, že bude na seba podávať návrh na oddlženie, ako ani to, že sú splnené
predpoklady na jej oddlženie, teda zatajila jej, že má aj ďalších veriteľov ako aj vedené exekučné
konania. Vzhľadom na krátkosť času medzi pôžičkou a vyhlásením konkurzu žalobkyňa nerealizovalakroky k exekučnému vymáhaniu svojej pohľadávky. Teda žalovaná už v čase uzatvárania zmluvy o
pôžičke bola v úpadku a boli splnené podmienky na oddlženie. Takisto žalobkyňa poukázala na § 166g
ods. 2 písm. h/ zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, resp. „ZKR“), pričom v tejto súvislosti uviedla,
že pôžička od žalobkyne bola žalovanej poskytnutá na uspokojenie iného svojho veriteľa, čím ho
zvýhodnila na úkor ostatných. Zároveň žalovaná porušila aj povinnosť vykonávať len bežné právne
úkony v čase platobnej neschopnosti, pričom zmluva o pôžičke nie je bežným úkonom osoby. Mala za to,
že zo strany žalovanej, ktorá nie je podnikateľom, pri uzatvorení zmluvy o pôžičke sa jednalo o zneužitie

dobrej vôle žalobkyne s úmyslom zbavenia sa veriteľa, ktorý vedie evidenciu svojich dlžníkov a žalovaná
by bola diskvalifikovaná pri získavaní ďalšej pôžičky z Fondu na podporu vzdelávania (ďalej len „Fond“).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa je veriteľom
žalovanej, že žalovaná splácala svoj záväzok voči žalobkyni aj po oddlžení a mala snahu vyriešiť vec
mimosúdne tým, že bude postupne splácať žalobkyni svoj záväzok, že žalobkyňa bola ručiteľom za

splnenie záväzku žalovanej voči Fondu, pričom medzi stranami bola sporná skutočnosť, či žalobkyňa má
proti žalovanej pohľadávku titulom zmluvy o pôžičke teda, či došlo k pôžičke, alebo sa jedná o regresný
nárok ručiteľa voči dlžníkovi.

4. Zo súhrnnej prihlášky súd prvej inštancie zistil, že z nej vyplýva, že žalobkyňa si do konkurzu žalovanej

prihlásila pohľadávku vo výške 12.745,03 Eur titulom Zmluvy o pôžičke zo dňa 20.5.2019, ktorý dlh
dlžníčka uznala formou notárskej zápisnice N182/2019.

5. Z Notárskej zápisnice N182/2019 spísanej dňa 28.5.2019 súd prvej inštancie zistil, že z nej vyplýva,
že žalovaná dňa 12.12.2017 uzatvorila s Fondom zmluvu o pôžičke, kde ako ručiteľka vystupovala

žalobkyňa. Pred notárkou obe strany vyhlásili, že dňa 20.05.2019 uzatvorili ústnu Zmluvu o pôžičke,
titulom ktorej si žalovaná požičala od žalobkyne peňažnú sumu 12.845,03 Eur s tým, že suma 12.472,23
Eur bola použitá na jednorazovú úhradu zostatku dlhu žalovanej voči Fondu a suma 372,80 Eur
na úhradu notárskej odmeny za spísanie notárskej zápisnice. Zároveň obsahuje Dohodu o ručení
vrátane písomného vyhlásenia ručiteľa Lukáša Kriška – syna žalovanej, ako aj súhlas s exekúciou

a vykonateľnosťou tejto zápisnice.

6. Zo zoznamu majetku dlžníka nachádzajúcom sa v spise súd prvej inštancie zistil, že žalovaná nemá
žiaden majetok, ani v posledných 3 rokoch nevlastnila majetok väčšej hodnoty. Zo životopisu žalovanej
nachádzajúcom sa v spise súd prvej inštancie zistil, že táto má vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, lieči

sa na onkologické ochorenie, o prvú pôžičku požiadala, keď sa jej narodil syn, nakoľko bola bez partnera,
bývala u rodičov, ktorí boli istý čas bez práce a začala splácať jednu pôžičku druhou, splátky narastali. Zo
zoznamu veriteľov súd prvej inštancie zistil, že do konkurzu žalovanej si prihlásili pohľadávky 5 veritelia.
Ďalej súd prvej inštancie zistil, že v Obchodnom vestníku č. 175/2019 bolo dňa 11.09.2019 zverejnené
uznesenie Okresného súdu Trenčín o vyhlásení konkurzu na majetok a oddlžení žalovanej. Z návrhu

na vyhlásenie konkurzu nachádzajúceho sa spise vyplýva, že tento bol podaný dňa 22.08.2019.

7. Z vkladov v hotovosti nachádzajúcich sa v spise súd prvej inštancie zistil, že žalovaná vložila na účet
žalobkyne dňa 06.06.2019, 08.10.2019, 18.11.2019, 06.01.2020, 24.02.2020, 08.04.2020, 22.05.2020
sumu 100,- Eur. Zo zmluvy č. 4373216377 zo dňa 12.12.2017 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná

si z Fondu zobrala pôžičku vo výške 13.000,-- Eur, kde ako ručiteľ vystupuje žalobkyňa. Z emailovej
komunikácie zo dňa 27.07.2020 založenej v spise vyplýva, že žalovaná mala snahu dohodnúť sa so
žalobkyňou na spôsobe splatenia dlhu voči nej. Z potvrdenia Fondu zo dňa 11.08.2020 súd prvej
inštancie zistil, že dlh žalovanej voči Fondu vo výške 12.472,23 Eur bol splatený dňa 21.05.2019 z účtu
žalobkyne.

8. Súd prvej inštancie v prvom rade konštatoval, že žalobkyňa je aktívne legitimovaná na podanie
predmetnej žaloby, keďže je veriteľom žalovanej a je dotknutá oddlžením, čo ani nebolo medzi stranami
sporné. Sporné však bolo, či žalobkyňa je veriteľom žalovanej titulom poskytnutej pôžičky na základe
ústnej zmluvy o pôžičke alebo titulom regresného nároku ručiteľa. Keďže žaloba o zrušenie oddlženia

bola podaná dňa 29.05.2020 súd prvej inštancie konštatoval, že bola podaná v zákonom stanovenej
lehote 6 rokov od vyhlásenia konkurzu (ktorý bol vyhlásený ku dňu 12.09.2019).9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia oddlženia žalovanej
pre nepoctivý zámer z dôvodu, že žalovaná už v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke mala v úmysle
riešiť vzniknutú situáciu bankrotom, a to s poukazom na mimoriadne krátky časový úsek medzi pôžičkou

a žiadosťou o osobný bankrot, ako aj z dôvodu, že pred podaním návrhu svojim konaním zvýhodnila
niektorého veriteľa, pričom v tejto súvislosti uviedla, že pôžička od žalobkyne bola žalovanej poskytnutá
na uspokojenie iného svojho veriteľa, čím ho zvýhodnila na úkor ostatných. Po vykonanom dokazovaní
dospel súd prvej inštancie k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná.

10. Súd prvej inštancie mal za to, že medzi stranami bolo prioritne sporné uzavretie zmluvy o pôžičke
dňa 20.05.2019, titulom ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanej peňažnú sumu vo výške 12.845,03
Eur na úhradu jej dlhu voči Fondu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluva o pôžičke je
neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí)
veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou
cestou. Ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale

k odovzdaniu predmetu pôžičky do dispozície dlžníka nedošlo, zmluva o pôžičke nevznikla. V danej
veci vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že zmluva o pôžičke medzi stranami
sporu nevznikla, keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňažnej sumy dlžníkovi – žalovanej (čo
vyplynulo nielen z výpovede svedka, ale i sama žalobkyňa vypovedala, že peňažnú sumu, ktorá mala
byť predmetom pôžičky, žalovanej neodovzdala). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval,

že nebolo preukázané, že by medzi žalobkyňou a žalovanou existoval záväzkový právny vzťah titulom
poskytnutia pôžičky. Dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná si v decembri
2017 vzala pôžičku z Fondu, ktorej splnenie bolo zabezpečené ručením žalobkyňou (čo bolo preukázané
nielen samotnou Zmluvou o pôžičke z 12.12.2017, ale i výpoveďou žalobkyne, pričom táto skutočnosť
nebola medzi stranami ani sporná). Takisto nebolo sporné a zároveň bolo preukázané, že žalobkyňa

dňa 20.05.2019 (čo sama vypovedala) zadala príkaz na úhradu dlhu žalovanej voči Fondu a podľa
potvrdenia Fondu, dlh bol uhradený dňa 21.05.2019, kedy bola dlžná suma pripísaná na účet Fondu
z účtu žalobkyne. Z uvedeného mal súd prvej inštancie jednoznačne za zrejmé, že žalobkyňa splatila
dlh za žalovanú, ktorý táto mala voči Fondu z titulu ručenia, v dôsledku čoho jej vznikol regresný nárok
voči žalovanej (§ 550 Občianskeho zákonníka). Takisto sama žalobkyňa na otázku sudcu v rámci

výpovede uviedla, že notársku zápisnicu spísala z dôvodu, aby mala zabezpečenú istotu, že si bude
môcť od žalovanej vymáhať sumu, ktorú za ňu uhradí Fondu. Žalobkyňa zadala príkaz na úhradu dlhu
voči Fondu dňa 20.05.2019, kedy údajne mala byť uzavretá ústna zmluva o pôžičke so žalovanou.
Z uvedených skutkových aj časových okolností dospel súd prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že
žalobkyňa uhradila za žalovanú dlh voči Fondu z titulu ručenia, pričom na zabezpečenie si vymoženia

náhradného plnenia od žalovanej tieto spísali notársku zápisnicu (ktorej podpisu sa žalovaná nebránila),
ktorá mala deklarovať uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke (namiesto regresného nároku žalobkyne ako
ručiteľa) uznaním záväzku zo zmluvy o pôžičke žalovanou, pričom vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že zmluva o pôžičke nevznikla. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že nie
je relevantné, že pohľadávka žalobkyne, ktorá si túto prihlásila do konkurzu titulom zmluvy o pôžičke

bola zistená v celom rozsahu, teda aj do právneho dôvodu. V zmysle § 167 ods. 5 ZKR má popieracie
právo v konkurzoch vyhlásených podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii len iný
prihlásený veriteľ, teda nemá ho ani správca ani dlžník. Uvedená pohľadávka tak nepodliehala žiadnemu
relevantnému prieskumu a naviac skutočnosť, že pohľadávka sa v konkurzoch vyhlásených podľa štvrtej
časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii považuje za zistenú, je relevantná len vo vzťahu k jej

uspokojeniu v rámci konkurzu, teda zoznam pohľadávok s vyznačením zistených pohľadávok nie je
exekučným titulom tak, ako je v prípade konkurzu vyhlásenom podľa druhej časti zákona o konkurze a
reštrukturalizácii (§ 105 ZKR), v ktorom je zabezpečený relevantný prieskum prihlásených pohľadávok
správcom. Vzhľadom k tomu, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vznik zmluvy o pôžičke,
súdprvejinštanciemalzato,ženiejemožnékonštatovať,žežalovanámalanepoctivýzámerspočívajúci

v tom, že už v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke dňa 20.05.2019 mala v úmysle riešiť tento dlh
konkurzom (§ 166g ods. 2 písm. g/ ZKR), ani že by zvýhodnila veriteľa na úkor ostatných (§ 166g ods.
2 písm. h/ ZKR), ako tvrdila žalobkyňa.

11.Súdprvejinštanciepoposúdenícelkovéhosprávaniasažalovanejkonštatoval,ženebolipreukázané

skutočnosti svedčiace o nepoctivom zámere žalovanej. Žalovaná mala snahu, a teda vyvíjala úsilie
k tomu, aby sa spor medzi stranami urovnal, mala záujem na dohode so žalobkyňou o spôsobe
splácania sumy, ktorú žalobkyňa zaplatila titulom ručenia za žalovanú, nebránila sa podpisu notárskej
zápisnice, ktorej obsahom je vyhlásenie - uznanie uzavretia zmluvy o pôžičke napriek tomu, žek odovzdaniu peňažnej sumy nedošlo, snažila sa splácať a splácala svoj dlh voči žalobkyni aj po
oddlžení. Z uvedených skutočností tak súd prvej inštancie nepovažoval za možné ustáliť, že by žalovaná
nemala poctivý zámer na uspokojení žalobkyne.

12. Na záver súd prvej inštancie poukázal na to, že na žalovanú prihliadal miernejšie, keďže táto má
vážne zdravotné problémy (onkologické ochorenie), ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná,
pričom neboli preukázané žiadne skutočnosti, pre ktoré by mal súd na žalovanú prihliadať prísnejšie.

13. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Nakoľko bola žalovaná v konaní plne úspešná,
keďže žalobu zamietol ako nedôvodnú, súd prvej inštancie jej priznal proti neúspešnej žalobkyni právo
na plnú náhradu trov konania.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa.

Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a súd prvej inštancie porušil procesné postupy pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie oddlženia.
Namietala, že súd prvej inštancie ignoroval skutočnosť, že jej pohľadávka zo zmluvy o pôžičke bola
zistená v konkurze a nemôže byť považovaná za spornú. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Obdo/70/2016, pričom toto rozhodnutie je v plnej miere
aplikovateľné aj na (ne)popretie pohľadávky iným veriteľom. V prebiehajúcom konaní súd prvej inštancie
nemôže nahrádzať činnosť správcu alebo iných veriteľov, t.j. skúmať prihlásenú a zistenú pohľadávku
zo zmluvy o pôžičke. Preto mala za to, že nemôže obstáť konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 36.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Zdôraznila, že zákon výslovne priznáva pohľadávkam zisteným

v konkurze podľa štvrtej časti rovnakú silu, ako pohľadávkam v konkurze podľa druhej časti, pričom
poukázala na ustanovenie § 167l ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Vyslovila názor, že
ňou deklarovaný stav, t.j. že dlžníčka uzatvorila pôžičku za účelom vyplatenia skoršieho dlhu je právne
záväzný a námietka spornosti zo strany dlžníčky bola bez právneho významu. Zdôraznila, že súd
prvej inštancie významným spôsobom prekročil svoje rozhodovacie právomoci, keď skúmal nepopretú

pohľadávku po márnom uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, hoci zákon i v prípade tzv osobných
bankrotov vyslovene uvádza, že pohľadávka sa považuje za zistenú. Zároveň dala na zreteľ, že obsah
zmluvných dojednaní medzi ňou a žalovanou je jednoznačný, t.j. nie je nejasný. Uviedla, že jej tvrdenie
je podporené aj skutočnosťami uvádzanými samou žalovanou, ktorá v priebehu súdneho sporu uviedla,
že jej syn bol ručiteľom a osobou povinnou 2. z notárskej zápisnice N 182/2019, NZ 16685/2019 zo

dňa 28.05.2019. Existenciu ručenia potvrdil aj výsluch svedka – syna žalovanej, ktorý potvrdil existenciu
ručiteľského záväzku. Existencia zabezpečovacieho inštitútu je jednoznačným dôkazom preukazujúcim
existenciu hlavného záväzku – pôžičky medzi žalovanou (dlžníčkou) a žalobkyňou. Žalobkyňa tiež
považovala za potrebné poukázať na skutočnosť, že suma v zmysle zmluvy o pôžičke je vyššia, ako
bol dlh dlžníčky zo zmluvy o pôžičke uzavretej s Fondom vzdelávania. Podľa zákona ručenie, ktorým

sa zabezpečuje pohľadávka veriteľa je limitované tak, že ručiteľský záväzok možno prevziať iba vo
výške záväzku dlžníka. Ručiteľ sa totiž nemôže zaviazať na plnenie vo väčšom rozsahu, než v akom
je zaviazaný plniť sám dlžník. Nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že výška
jej pohľadávky je vyššia ako výška samotného záväzku voči Fondu vzdelávania, vyslovila názor, že
v žiadnom prípade sa nemôže jednať o regresný nárok, nakoľko tento vyšší byť nemôže. Uviedla,

že argumentácia žalovanej, že zmluva o pôžičke bola vlastne plnením z ručenia odporuje zistenej
pohľadávke, pričom takto zistená pohľadávka je nevyvrátiteľná. Tiež mala za to, že táto argumentácia
je v rozpore s povahou ručiteľského záväzku, ako záväzku vedľajšieho, keď výška pôžičky presahuje
výšku záväzku uprednostneného veriteľa. Opakovane žalobkyňa poukázala na mimoriadne krátky
časový odstup medzi uzatvorením zmluvy o pôžičke a vlastným vyhlásením konkurzu, pričom zistila, že

žiadosť o vyhlásenie konkurzu a dokumentáciu s tým súvisiacu žalovaná podpísala dňa 01.07.2019, t.j.
mesiac po uzatvorení zmluvy o pôžičke. Tiež upozornila na to, že žalovaná účelovo dáva dohromady
skutočnosti, ktoré nastali pred osobným bankrotom a skutočnosti, ktoré nastali po ňom. Žalovaná jej
nikdy žiadnym spôsobom neuviedla, že na seba podá návrh na oddlženie a neuviedla jej ani to, že
sú splnené predpoklady na to, aby bola oddlžená, t.j zatajila jej existenciu ďalších veriteľov, ako aj

vedenéhoexekučnéhokonania.Pretopovažovalazapotrebnézdôrazniť,žeúmyselžalovanejzvýhodniť
jedného z veriteľov, ako aj riešiť vzniknutý dlh bankrotom je odvoditeľný z preukázaných skutkových
okolností. Žalovaná počas konania obmedzila všetku svoju argumentáciu len na vzťah medzi ňou
a žalobkyňou, pričom oddlžením boli dotknutí i ďalší veritelia, ktorí boli konaním žalovanej rovnakopoškodení. Nakoniec namietala, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej
argumentáciou týkajúcou sa rozdielnej výšky plnení, uzatvorenia nového ručiteľského záväzku, zistením
pohľadávky v konkurze, pričom súčasne skúmal pohľadávku zistenú v konkurze napriek tomu, že zákon

výslovne uvádza, že i v prípade oddlžení podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa
pohľadávka považuje za zistenú. Z uvedených dôvodov žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

15. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že súd prvej inštancie vo veci
rozhodol správne, nakoľko jasne a zrozumiteľne dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom sporu. K námietke žalobkyne, že jej pohľadávka zo zmluvy o pôžičke bola
zistená v konkurze správcom konkurznej podstaty a nemôže by viac preverovaná súdom poukázal na
to, že súd prvej inštancie podrobne uviedol argumenty, pre ktoré nie je možné považovať za relevantné,
že bola údajná pohľadávka zo zmluvy o pôžičke zistená v rámci konkurzu na majetok dlžníčky. Zákon

o konkurze a reštrukturalizácii v § 167l ods. 5 nepriznáva právo popierať pohľadávku ani správcovi, ani
samotnému dlžníkovi. Z uvedeného považovala za zrejmé, že v prejednávanej veci nemohla dlžníčka
úspešne namietať existenciu dlhu z údajnej zmluvy o pôžičke. Správca konkurznej podstaty tiež nemal
právo poprieť pohľadávku žalobkyne, pričom jediným oprávneným na popretie pohľadávky žalobkyne
bolinýveriteľ.Žiadenveriteľvšaknemalvedomosťookolnostiach,zaktorýchvzniklanotárskazápisnica.

Za uznanú sa táto pohľadávka považovala bez skúmania podstatných náležitostí, ktoré boli pre jej
existenciu relevantné. Z uvedeného dôvodu nedošlo k podrobnému preskúmaniu pohľadávky uplatnenej
v konkurze žalobkyňou. Takéto zistenie pohľadávky bolo relevantné vo vzťahu k jej uhradeniu v rámci
konkurzu, ale nespôsobilo vznik exekučného titulu podľa § 105 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
ktoré ustanovenie sa vzťahuje výlučne na pohľadávky zistené v konkurzných konaniach podľa druhej

časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Preto vyslovila názor, že nie je možné konštatovať, že
uzatvorenie údajnej zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a ňou bolo definitívne preukázané tým, že
v konkurznom konaní nedošlo k popretiu jej pohľadávky zo strany iného veriteľa. Zároveň mala za to, že
súd v konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka nemá právo túto pohľadávku žalobkyne
preskúmavať. Aj keď v prejednávanej veci nebola popretá pohľadávka žalobkyne v konkurznom

konaní, nie je možné považovať ju za nespornú. Zákonodarca nepriznal takto zistenej pohľadávke silu
exekučného titulu, a preto je daná právomoc súdu preskúmať túto pohľadávku v súdnom konaní a na
základe vykonaných dôkazov konštitutívne rozhodnúť o jej existencii.

16.Ktvrdeniužalobkyne,žeobsahzmluvnýchdojednanímedzižalobkyňouažalovanouohľadnezmluvy

o pôžička uvedený v Uznaní dlhu – notárskej zápisnici zo dňa 28.05.2019 je jednoznačný, t.j. nie je
nejasný žalovaná poukázala na to, že požiadala o pôžičku z Fondu na podporu vzdelávania, pričom
ručiteľkou bola žalobkyňa. Splátky pôžičky pravidelne uhrádzala, neskôr začala mať finančné problémy
a nemohla splátky pôžičky uhrádzať riadne a včas. Nakoľko bola samoživiteľkou a musela sa starať
o oboch rodičov, ktorí mali vážne zdravotné problémy, starostlivosť o rodinu a uhrádzanie všetkých

výdavkov viedli k tomu, že nestíhala uhrádzať všetky záväzky. Z uvedeného dôvodu Fond na podporu
vzdelávania zaslal jej a žalobkyni ako jej ručiteľke výzvu na splatenie pôžičky. Žalobkyňa sama celú
pôžičku uhradila prevodným príkazom, čo potvrdila na pojednávaní dňa 17.09.2021. Žalobkyňa tiež na
pojednávaní potvrdila, že notársku zápisnicu spísala z dôvodu, aby mala istotu, že si bude môcť proti
nej vymáhať sumu, ktorú za ňu uhradila do Fondu. Žalobkyňa zadala prevodný príkaz zo svojho účtu na

úhradu dlhu voči Fondu dňa 20.05.2019, pričom v rovnaký deň údajne mala byť uzavretá ústna zmluva
o pôžičke. Žalobkyňa plnila voči Fondu vo svojom mene a zo svojho účtu. Žalovaná vyslovila názor,
že listina Uznanie dlhu nie je dôkazom o uzatvorení zmluvy o pôžičke a už vôbec nie o jej obsahu.
Uznanie dlhu zakladá len vyvrátiteľnú domnienku, že dlh v čase uznania existoval. Poukázala na to, že
v konaní však bolo preukázané, že jej dlh voči Fondu zaplatila navrhovateľka, a teda že jej požičané

finančné prostriedky nemohla odovzdať. Žalovaná mala za to, že žalobkyňa splatila jej dlh voči Fondu
z titulu ručenia, na základe čoho žalobkyni proti nej vznikol regresný nárok v súlade s § 550 Občianskeho
zákonníka.Tiežpoukázalanato,žeodpočiatkupopieralaexistenciuzmluvyopôžičkeatýmajexistenciu
ručenia za splatenie tejto pôžičky. Suma údajnej pôžičky, ktorá prevyšuje uhradený zosplatnený dlh
žalobkyňou Fondu vo výške 12.472,23 Eur o 372,80 Eur sú náklady za vyhotovenie notárskej zápisnice,

ktoré žalobkyňa od nej požadovala uhradiť. Uviedla, že údajná zmluva o pôžičke mala byť uzatvorená
dňa 20.05.2019, t.j. jeden deň pred tým, ako boli finančné prostriedky žalobkyne pripísané v prospech
účtu fondu. V tom čase žalobkyni bola už doručená výzva Fondu na plnenie z titulu ručenia. Žalovaná
preto mala za to, že táto výzva Fondu bola dôvodom, pre ktorý žalobkyňa predmetnú sumu Fonduzaplatila, čo vyplynulo aj z jej vyjadrenia pred súdom. Náklady na vyhotovenie notárskej zápisnice vznikli
až týždeň po uzatvorení údajnej zmluvy o pôžičke, t.j. dňa 28.05.2019, keď bola notárska zápisnica
v prospech žalobkyne vyhotovená.

17. Žalovaná ďalej vo vyjadrení poukázala na zásadné momenty, ktoré spôsobili jej problémy so
splácaním jej dlhov, t.j. že o prvú pôžičku požiadala, keď sa jej narodil syn, nakoľko bola bez partnera,
žalobkyňa, ako jej dlhoročná kamarátka mala vedomosti o jej osobných a finančných problémoch.
Žalobkyňa na pojednávaní dňa 17.09.2021 potvrdila, že v roku 2017 sa dozvedela o jej finančných

problémoch aj o tom, že sa ich snažila riešiť pôžičkami od nebankových subjektov. Uviedla, že žalobkyňu
osobitne neinformovla o tom, že nezvláda splácať pôžičku voči Fondu. Splácanie dlhu Fondu chcela
riešiť tak, že požiada maminu sestru o peniaze, avšak žalobkyňa Fondu dlh hneď vyplatila. Žalovaná
tiež uviedla, že nemala v pláne podať na seba návrh na oddlženie, nakoľko o tejto možnosti nemala
informácie, t.j. nemala žiadnu vedomosť o takomto inštitúte. Zdôraznila, že žalobkyni nič nezatajila a že
nikdy nemala v úmysle akokoľvek žalobkyňu poškodiť. Po svojom oddlžení dlžnú sumu, ktorú za ňu

žalobkyňa zaplatila podľa svojich schopnosti žalobkyni uhrádzala, pričom žalobkyňa na jej opakované
návrhy na mimosúdne dohody neprejavila vôľu súdne konanie ukončiť. Nakoniec žalovaná uviedla,
že má za to, že sa nepoctivého konania nedopustila, neprevzala od žalobkyne záväzok z pôžičky
a nemala snahu poškodiť žiadneho so svojich veriteľov. Snažila sa žalobkyni vyjsť v ústrety a tak na
jej žiadosť podpísala listinu uznanie dlhu a mala úmysel žalobkyni čiastku, ktorú za ňu zaplatila, ako aj

náklady na spísanie notárskej zápisnice vrátiť. V čase zaplatenia jej dlhu voči Fondu žalobkyňou až do
doby povolenia oddlženia súdom sa nedopustila ani ľahkomyseľného konania, ani nedbalého prístupu.
Poukázala na to, že bola riadne zamestnaná, mala pravidelný mesačný príjem a nezbavovala sa svojho
majetku. Poznamenala, že úhrada jej dlhu Fondu bola iniciatívou žalobkyne, nemala nikdy možnosť
uprednostniť Fond ako veriteľa pred inými veriteľmi, a to predovšetkým z dôvodu, že o túto úhradu

žalobkyňu nepožiadala, ani finančnými prostriedkami, ktoré použila žalobkyňa na úhradu jej dlhu nikdy
nedisponovala. Vyslovila názor, že napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené. Navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako správny a priznal jej náhradu
trov odvolacieho konania.

18. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že zotrváva na svojej
argumentáciiamázato,žesúdprvejinštancie,akoajžalovanáopomínajúskutočnosť,žejejpohľadávka
zo zmluvy o pôžičke bola zistená v konkurze a nemôže byť považovaná za spornú. Mala za to, že
argumentácia žalovanej založená a ustanovení § 105 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nemá
žiadnu oporu v právnych predpisoch a žalobkyňa chce upozorniť na skutočnosť, že toto ustanovenie

vychádza primárne z právnej úpravy, ktorá existovala pred prijatím ustanovení o oddlžení podľa štvrtej
časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom poukázala na znenie § 11 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii v aktuálnom znení. Považovala za potrebné poukázať na to, že narozdiel od
predchádzajúcej právnej úpravy sa fyzické osoby nemusia domáhať oddlženia samostatne, ale súd
oddlžuje automaticky pri vyhlasovaní konkurzu podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Mala za logické, že zákonodarca nestanovil povinnosť zostavovať výpis zo zoznamu pohľadávok, ak bol
úpadca oddlžený ešte skôr, ako si veritelia prihlásili svoje pohľadávky. Zotrvala na tom, že prihlásená
pohľadávka sa v konkurze považuje za zistenú, t.j. za nespornú márnym uplynutím lehoty na popretie
pohľadávky, a to v rozsahu, v akom nebola popretá. Zákon výslovne priznáva pohľadávkam zisteným
v konkurze podľa štvrtej časti rovnakú silu, ako pohľadávkam v konkurze podľa druhej časti zákona

o konkurze a reštrukturalizácie, pričom poukázala na znenie § 167l ods. 5, § 32 ods. 3 písm. a) a ods.
16 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Preto vyslovila názor, že žalobkyňou deklarovaný stav, t.j.
že žalovaná, ako dlžníčka uzatvorila pôžičku za účelom vyplatenia skoršieho dlhu je právne záväzným
a námietka spornosti zo strany žalovanej je bez právneho významu. Zdôraznila, že súd prvej inštancie
významným spôsobom prekročil svoje rozhodovacie právomoci, keď skúmal nepopretú pohľadávku po

márnom uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok, hoci zákon i v prípade tzv. osobných bankrotov
vyslovene uvádza, že pohľadáva sa považuje za zistenú. Zároveň uviedla, jej tvrdenia boli podporené aj
skutočnosťami uvádzanými samou žalovanou v priebehu súdneho sporu. Opakovane poukázala na to,
že suma v zmysle zmluvy o pôžičke uzavretej medzi ňou a žalovanou je vyššia, ako bol dlh žalovanej
zo zmluvy o pôžičke uzavretej s Fondom vzdelávania, preto mala za to, že v žiadnom prípade sa

nemôže jednať o regresný nárok, nakoľko tento vyšší byť nemôže. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.19. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že úprava v § 105 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii sa vzťahuje na konkurzné konanie podľa druhej časti zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, nevzťahuje sa na konkurzné konanie podľa štvrtej časti tohto zákona. Uplatňovanie

na konkurzné konania podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii prílišný formalizmus
pri jeho aplikácii typu: „nepopretá pohľadávka prihlásená v konkurze sa považuje za zistenú a viac
nie je možné ju považovať za spornú (a to ani v prípade, ak je preukázané, že nikdy neexistovala)“
je absolútne neprípustné. Takýto postup by bol v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii,
ale predovšetkým by sa jednalo o zjavnú nespravodlivosť. Preto mala za to, že v prejednávanej veci

nie je možné ignorovať jednak znenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinné v čase, keď došlo
k rozhodujúcim skutkovým okolnostiam a jednak účel a zmysel zákona. Uviedla, že predmetom konania
je zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka. Nepoctivosť dlžníka však nie je možné odvodzovať
od pohľadávky – údajnej pôžičky poskytnutej žalobkyňou, ktorá nikdy nevznikla. Samotná žalobkyňa
v konaní pred súdom potvrdila, že ona sama uhradila dlh Fondu na podporu vzdelávania, nakoľko ju
tento vyzval na uhradenie splatného dlhu ako jej ručiteľku. Žalovaná tiež uviedla, že ona ako dlžníčka

na túto úhradu nemala žiaden vplyv, a preto nemohla konať nepoctivo a uprednostniť Fond na podporu
vzdelávania pred inými veriteľmi. Vyslovila názor, že aj keď nebola popretá pohľadávka žalobkyne
v konkurznom konaní, nie je možné považovať ju za nespornú. Zákonodarca nepriznal takto zistenej
pohľadávke silu exekučného titulu, a preto je daná právomoc súdu preskúmavať túto pohľadávku
vsúdnomkonaníanazákladevykonanýchdôkazovrozhodnúťojejexistencii.Nakoľkozmluvaopôžičke

so žalobkyňou nebola nikdy uzatvorená, žalovaná mala za to, že nemohlo existovať ani ručenie za
splatenie tejto pohľadávky. Z vyjadrenia svedka G. F. na pojednávaní dňa 17.09.2021 je zrejmé, že tento
sa zaručil za to, že ak nesplatí žalobkyni sumu, ktorú ona zaplatila Fondu, uhradí ju za ňu žalobkyni on.
Nejednalo sa o ručenie za pôžičku, ktorú jej údajne poskytla žalobkyňa, ale o ručenie za úhradu plnenia,
ktoré Fondu z titulu ručenia poskytla žalobkyňa sama vo svojom mene a zo svojho účtu. Žalovaná

uviedla, že Fondu dlh nezaplatila, preto sa Fond obránil na žalobkyňu ako jej ručiteľku a začal riešiť
splateniejejdlhuprávesňou.Dôvodom,prektorýžalobkyňazaplatilajejdlhbolaobava,žebyodnejako
ručiteľkyFondmoholnútenevymáhaťsplateniejejdlhuvrátanepríslušenstva,čímbysadlžnásumaešte
navýšila. Na záver poprela, že jej syn v konaní pred súdom potvrdil existenciu ručenia za pôžičku, ktorú
jej mala poskytnúť žalobkyňa. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako správny a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie žalobkyne
v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380
CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, a preto podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

24. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo
k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom

prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci
na základe podaného odvolania žalobkyňou dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v
súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje

a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

25. Odvolací súd zo obsahu spisu zistil, že žalobkyňa predmetnou žalobou sa domáhala aby súd zrušil
oddlženie žalovanej, o ktorom rozhodol Okresný súd Trenčín uznesením sp.zn. 38OdK/639/2019 zodňa 04.09.2019, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 11.09.2019. Žalobu odôvodnila tým, že
si v konkurznom konaní dlžníčky – žalovanej uplatnila svoju pohľadávku prihláškou, čím preukázala,
že bola dotknutá oddlžením a je aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na zrušenie

oddlženia. V žalobe žalobkyňa uviedla, že so žalovanou uzatvorili dňa 20.05.2019 ústnu zmluvu
o pôžičke, na základe ktorej žalovanej požičala peňažné prostriedky vo výške 12.845,03 Eur. Dôvodom
tejto pôžičky bolo splatenie dlhu zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej žalovanou s Fondom na podporu
vzdelávania. O tejto skutočnosti spísali notársku zápisnicu dňa 28.05.2019 na notárskom úrade
JUDr. Evy Holčíkovej, v zmysle ktorej sa žalovaná zaviazala splatiť žalobkyni poskytnuté peňažné

prostriedky najneskôr do 31.12.2024. Z požičaných peňažných prostriedkov žalovaná žalobkyni vrátila
predvyhlásenímkonkurzulensumu100,--Eur.Nepoctivýzámeržalovanejžalobkyňaodôvodnilatým,že
medzi uzatvorením zmluvy o pôžičke a vyhlásením konkurzu uplynul mimoriadne krátky časový odstup
(návrh na vyhlásenie konkurzu žalovaná podpísala dňa 01.07.2019), t.j. mesiac po uzatvorení zmluvy
o pôžičke. Nakoľko žalovaná bola zamestnaná a mala príjem, žalobkyňa jej požičiavala peniaze v dobrej
viere, že tieto budú použité na vyrovnanie podlžnosti, ktoré žalovanej vznikli v čase jej horšej životnej

situácie. Žalovaná nikdy žiadnym spôsobom jej neuviedla, že na seba podá návrh na oddlženie, ako
ani to, že sú splnené predpoklady na to, aby bola oddlžená, t.j. zatajila jej existenciu ďalších veriteľov,
ako aj vedeného exekučného konania. Žalobkyňa zároveň žalobu odôvodnila ustanovením § 166g
ods. 2 písm. h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého dlžníčka mala nepoctivý zámer,
ak pred podaním návrhu svojim konaním zvýhodnila niektorého veriteľa. Žalovaná ako dlžníčka sama

deklarovala v notárskej zápisnici, že oddlžením zvýhodnila svojho veriteľa.

26. Žalobkyňa v podanom odvolaní okrem iného namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne
odôvodnil napadnuté rozhodnutie.

27. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

28. Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky relevantné, právne a skutkové

otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany (IV.ÚS 115/2003). Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ( I.ÚS 46/05, I.ÚS 353/06, II.ÚS
220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08 ).

29. V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za podstatné pre právny
záver o nedôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, k svojím
záverom dospel na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia dáva odpoveď na relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo dospel súd prvej inštancie k
záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu nepoctivého zámeru žalovanej. Okolnosť, že
táto odpoveď neúspešnú stranu sporu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

30. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená
ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva procesnej obrany,

ak si neosvojí ním navrhnutým spôsobom hodnotenia navrhnutých dôkazov a ak sa neriadi ním
predpokladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov ( III. ÚS 339/0 , II. ÚS 197/07,
IV.ÚS 251/03, II.ÚS 3/97 ).31. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažuje námietku žalobkyne týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie za opodstatnenú.

32. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

33. Podľa § 166f ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má
právodomáhaťsazrušeniaoddlženianávrhomnazrušenieoddlženiapodanýmvočidlžníkovialebojeho
dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý

rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov
viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

34. Podľa § 166g ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, dlžník má poctivý zámer, ak z
jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v
medziachsvojichmožnostíaschopností,najmäakposkytovalsprávcoviaveriteľompotrebnúsúčinnosť,

vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, pokračoval
vo výkone podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti alebo začal podnikať, v prípade nie
nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja
dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa
do spoločnosti alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil.

35. Podľa § 166g ods. 2 písm. g) a h) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého dlžník
nemá poctivý zámer najmä, ak
g) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že pri preberaní záväzkov sa
spoliehal na to, že svoje dlhy bude riešiť konkurzom alebo splátkovým kalendárom,

h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho
veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.

36.Pozhodnotenískutočnostízistenýchzpredloženéhospisudospelodvolacísúdkzáveru,žesúdprvej
inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď

vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd
žiadne vady, okresný súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdením strán sporu a odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako rozhodnutia vo
veci samej. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalobkyni možnosť konať
pred súdom a stotožňuje sa s jeho záverom o tom, že žalobkyňa nepreukázala, že by zo správania

žalovanej boli preukázané skutočnosti svedčiace o nepoctivom zámere žalovanej a že by z jej správania
sapredpodanímnávrhumalasnahuzvýhodniťniektoréhoveriteľanaúkorostatných.Súdprvejinštancie
preto postupoval správne, keď žalobu zamietol a odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

37. Na doplnenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku s poukazom na dôvody odvolania odvolací
súdkonštatuje,žežalobkyňasavpredmetnomkonanídomáhalazrušeniaoddlženiažalovanejzdôvodu,
že v čase uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke sa spoliehala na to, že svoje dlhy bude riešiť oddlžením
a že mala snahu svojim konaním zvýhodniť niektorého veriteľa. Žalobkyňa nepoctivý zámer u žalovanej
videla v tom, že medzi uzavretím ústnej zmluvy o pôžičke dňa 20.05.2019 a podaním návrhu na

vyhlásenie konkurzu a oddlženie uplynula veľmi krátka doba. Zároveň medzi stranami bolo sporné,
či medzi stranami vznikol na strane žalobkyne voči žalovanej regresný nárok vyplývajúci zo zmluvy
o pôžičke uzatvorenej medzi žalovanou a Fondom na podporu vzdelávania dňa 12.12.2017, ktorý bol
zabezpečený ručením žalobkyňou, alebo nárok z ústnej zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovanou dňa 20.05.2019. Vzhľadom na to, že medzi stranami bolo sporné uzavretie ústnej zmluvy

o pôžičke a že žalobkyňa namietala uplynutie veľmi krátkej doby medzi jej uzavretím a podaním návrhu
na vyhlásenie konkurzu a oddlženia žalovanou, odvolací súd mal za to, že pre posúdenie poctivého
zámeru žalovanej na jej oddlžení bolo potrebné predbežne vyriešiť najprv otázku, či k uzavretiu tejto
zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu naozaj došlo. Preto súd prvej inštancie správne postupoval,
keď pri posudzovaní, či žalovaná mala poctivý zámer pri jej oddlžení prejudiciálne skúmal, či medzi

žalobkyňou a žalovanou reálne došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke.

38. Náležitosti zmluvy o pôžičke sú upravené v § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou
o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzujevrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že pre
uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne
alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia

zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť
dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom),
k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ
k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah pôžičky nevznikne. (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.06.2010, sp.zn. 3Cdo 325/2009)

39. Rovnako, ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že zo strany
žalobkyne nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí žalovanej na základe ústnej zmluvy o pôžičke zo
dňa 20.05.2019, na základe ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky vo výške
12.845,03 Eur na úhradu jej dlhu voči Fondu na podporu vzdelávania. Túto skutočnosť žalobkyňa
v konaní ani žiadnym spôsobom nespochybnila, pričom táto skutočnosť bola preukázaná aj výpoveďou

svedka v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že v danom prípade nebolo preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou nebolo preukázané, že by
medzi nimi existoval záväzkový právny vzťah na základe ústnej zmluvy o pôžičke.

40. Z obsahu spisu mal odvolací súd tiež preukázané, že žalovaná s Fondom na podporu vzdelávania

v kalendárnom roku dňa 01.12.2017 uzavrela Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej Fond poskytol
pôžičku. Splnenie tejto pôžičky bolo zabezpečené ručením žalobkyňou, pričom žalobkyňa sa v uvedenej
zmluve ako ručiteľka zaviazala uspokojiť pohľadávku žalovanej proti Fondu na podporu vzdelávania
v prípade, ak ju žalovaná ako dlžníčka neuspokojí. V konaní tiež nebolo sporné, že žalobkyňa ako
ručiteľka dlh žalovanej vzniknutý na základe tejto zmluvy o pôžičke uzavretej medzi ňou a Fondom na

podporu vzdelávania zaplatila dňa 20.05.2019, pričom fondu bol dlh uhradený dňa 21.05.2019, kedy
bola dlžná suma pripísaná na jeho účet. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa splatila dlh za žalovanú v zmysle zmluvy o pôžičke
uzavretej medzi žalovanou a Fondom na podporu vzdelávania ako ručiteľka. Na základe toho žalobkyni
vznikol proti žalovanej regresný nárok podľa § 550 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ručiteľ, ktorý

dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi.

41. Žalobkyňa v odvolaní zároveň namietala, že súd prvej inštancie prekročil svoje právomoci tým,
že skúmal nepopretú pohľadávku po márnom uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 167l ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

podľa ktorého prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť len iný prihlásený veriteľ. Ustanovenia
§ 32 ods. 3, 5 až 7, 9, 11, 13 až 16 a 18 sa použijú primerane. Z citovaného ustanovenia
zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že v konkurznom konaní podľa štvrtej časti zákona
o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávku prihlásenú v tomto konkurznom konaní môže poprieť
len iný prihlásený veriteľ. Inej osobe, t.j. správcovi, ani dlžníkovi zákon oprávnenie na popieranie

prihlásených pohľadávok nedáva. S poukazom na uvedené odvolací súd sa stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, že pohľadávka prihlásená v konkurzoch podľa štvrtej časti zákona o konkurze
a reštrukturalizácii nepodlieha žiadnemu relevantnému prieskumu zo strany správcu, ani dlžníka. Preto
súd prvej inštancie správne konštatoval, že skutočnosť, že aj keď prihlásená pohľadávka, ktorú nepoprel
žiadny z ďalších prihlásených veriteľov sa považuje za zistenú, v konkurznom konaní podľa štvrtej

časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii a že táto skutočnosť je relevantná len vo vzťahu k jej
uspokojeniu v rámci konkurzu. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že ak súd vyhlási konkurz a povolí
dlžníkovi oddlženie podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii, exekúcia pre pohľadávky,
ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené je neprípustná, t.j. zoznam pohľadávok s vyznačením
zistených pohľadávok nie je exekučným titulom. Uvedené vyplýva z druhej časti zákona o konkurze

a reštrukturalizáci, pričom v tejto časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii je zabezpečený riadny
prieskum prihlásených pohľadávok správcom podstaty, t.j. rozdielne ako je to upravené v štvrtej časti
zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že
v danom prípade nebol preukázaný vznik zmluvy o pôžičke, odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že nie je možné dospieť k záveru, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke dňa

20.05.2019 žalovaná mala nepoctivý zámer riešiť svoj dlh konkurzom podľa § 166g ods. 2 písm. g)
zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z toho istého dôvodu tiež nie je možné dospieť ani k záveru, že
by žalovaná zvýhodnila niektorého veriteľa na úkor ostatných veriteľov podľa § 166g ods. 2 písm. h)
zákona o konkurze a reštrukturalizácii.42. Odvolací súd mal zároveň z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a z obsahu spisu
preukázané, že žalovaná mala snahu na urovnaní sporu medzi ňou a žalobkyňou, mala záujem na

dohode so žalobkyňou o splácaní sumy, ktorú žalobkyňa zaplatila titulom ručenia za ňu, nebránila sa
uzatvoreniu notárskej zápisnice, ktorej predmetom bolo uznanie uzavretia zmluvy o pôžičke aj napriek
tomu, že k reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov nedošlo, snažila sa svoj dlh voči žalobkyni
splácať aj po oddlžení. Z uvedených dôvodov odvolací súd má za to, že so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobkyňa nepreukázala skutočnosti svedčiace o nepoctivom závere žalovanej je správny a odvolací

súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje.

43. Žalobkyňa podala odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, t.j. aj v časti druhej
výrokovej vety o náhrade trov konania. Pretože súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, v
súlade so zásadou úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanej aj nárok na náhradu trov
konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %. Aj v tejto časti je preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

správny. Žalobkyňa zároveň v odvolaní neuviedla žiadne konkrétne dôvody, ktorými by spochybnila
správnosť rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.

44. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a predmetnú vec správne právne

posúdil, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny
potvrdil

45. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v plnom rozsahu priznal žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní

úspešná. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti
na ust. § 251 CSP súd prvej inštancie.

46. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).