Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/87/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120209350
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2120209350.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXX/X, D. - E., zastúpeného advokátom: JUDr. Gergely Pšenák, M. R. Štefánika
30, 940 01 Nové Zámky, IČO: 42369436, proti žalovanému: F. G. H., nar. X.X.XXXX, trvale bytom I.
XXX, zastúpenému splnomocnenkyňou: In Medias Res, s.r.o., Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, IČO:
36 863 351, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 17C/67/2020–173 zo dňa 9. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany
osobnosti podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len O.z.) a to morálnej satisfakcie (ospravedlnenia) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
10.000 eur (I.). Žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu
(II.). Právne rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 11, § 13 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 420 ods. 1 a
2 O. z.; § 3 ods. 1, 2, 5, 6, § 6 ods. 1 až 3, § 15, § 16, § 96 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu

odňatia slobody a o zmene a doplnení zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZVTOS“); §
7 ods. 1 a 4, § 9 ods. 1 a 4, § 23 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008 Z.
z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška MS SR č. 368/2008 Z.z.“); § 1, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1 až 3, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1 až 3, § 11
ods. 1 až 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“); § 151
ods. 1 a 2, § 153 ods. 1 až 3, § 191 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal ospravedlnenia od žalovaného v znení: Ospravedlňujem
sa pánovi A. B. za to, že som ako pedagóg v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad
Parnou nezaobchádzal rovnako s pánom A. B., čím som návrhom na preradenie do iného oddielu v
ústavenavýkontrestuodňatiaslobodymubránilvprávevzdelávaťsa.Zároveňžiadaluložiťžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca
žalobu odôvodnil tým, že dňa 21.7.2015 bol premiestnený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
Hrnčiarovce nad Parnou (ďalej len „ústav“) na ďalší výkon trestu, kde bol umiestnený na oddiel

s diferenciačnou skupinou B. Žalovaný v tom čase pracoval v ústave ako pedagóg. Žalobca bol
zo strany žalovaného počas výkonu trestu odňatia slobody v ústave šikanovaný, žalovaný neustále
útočil na osobu žalobcu. Počas výkonu trestu odňatia slobody žalobca navštevoval denné štúdium
elokovaného pracoviska Arcibiskupského gymnázia biskupa P. Jantauscha v Trnave, z dôvodu dennéhoštúdia bol dňa 31.8.2015 umiestnený v ústave na oddiel 3BC. Dňa 26.10.2016 bol žalobca na návrh
žalovanéhodiskriminačneaúčelovopreradenýzoddielu3BCnaoddiel4C,atonazákladenepravdivých
a diskriminačných informácií prezentovaných zriaďovacej komisii. Žalovaný udával, že žalobca mal

mať problémy so spoluodsúdenými na oddiele, zo 40-tich spoluodsúdených sa naňho mala sťažovať
väčšina za to, že neustálym vypisovaním sťažností mal pútať pozornosť, preto mal byť celý oddiel
negatívne hodnotený, rovnako tiež mal mať nezhody a konflikty so spoluodsúdenými. Týmto konaním
žalovaného bolo porušené právo žalobcu na vzdelanie podľa článku 42 Ústavy SR. Žalobca podal
podnet - sťažnosť na postup ústavu, prokuratúra poukazovala na vyjadrenie ústavu, ktorý disponoval

poznatkami,ževzťahyvrámcioddielumedzijednotlivýmiodsúdenýmisúnarušenévdôsledkusprávania
žalobcu vo vzťahu k ostatným odsúdeným. Žalovaný podal na žalobcu trestné oznámenie pre trestný
čin ohovárania, k čomu bol žalobca vypočutý, kedy sa dozvedel, že na základe diskriminačných a
nepravdivých informácií bol preradený z oddielu, kde mohol uplatniť riadne svoje právo na vzdelanie.
Uvedeným diskriminačným konaním žalovaného a zneužitím právomoci podaním návrhu na preradenie
mal žalobca počas výkonu trestu odňatia slobody sťažené podmienky na štúdium, čím žalobcovi vznikla

škoda vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobca diskriminačné a účelové konanie žalovaného preukazuje
písomným hodnotením žalobcu ako odsúdeného zo dňa 8.6.2017 a 7.12.2017, podľa ktorých správanie
a vystupovanie žalobcu počas výkonu trestu odňatia slobody v predchádzajúcom ústave bolo na
požadovanej úrovni, príkazy a nariadenia príslušníkov rešpektuje, v kolektíve odsúdených konflikty
nevyvoláva, dodržiava časový rozvrh dňa a ústavný poriadok. Disciplinárne bol odmenený 3-krát, a to

mimoriadnym povolením návštevy, disciplinárne potrestaný nebol. Žalobca poukázal na ustanovenie §
81 ods. 1 písm. a/ zákona číslo 84/1969 Zb. o výkone trestu odňatia slobody, podľa ktorého do oddielu
s bezpečnostným režimom sa umiestni odsúdený, ktorý sústavne porušuje ústavný poriadok, odmieta
plniť svoje povinnosti, pôsobí na ostatných odsúdených v rozpore s účelom výkonu trestu, ohrozuje
bezpečnosť príslušníkov sporu, odsúdených, alebo iných osôb, ušiel z výkonu trestu, o útek sa pokúsil

alebo ho pripravoval. Žalovaný sa mal dôveryhodným spôsobom dozvedieť, že žalobcovi niečo hrozí,
a teda musí ochrániť jeho práva, zároveň nepodnikol súbežne kroky voči osobe žalobcu, neoznámil
riaditeľovi, že kvôli správaniu sa žalobcu sú vyvolávané konflikty medzi inými väzňami. Žalovaný tým
konal aj v rozpore so základnými zásadami výkonu trestu v zmysle § 3 ods. 2 ZVTOS. Na základe
uvedeného má žalobca za to, že je predpoklad na podanie žaloby v zmysle ust. § 11 O.z. Konaním

žalovaného boli zákonom chránené práva žalobcu dotknuté, a to vo forme diskriminácie, ktorá mala
vplyv na jeho vtedajší ako aj súčasný život, z ktorého dôvodu si nárokuje aj náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 10.000 eur.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu žiada zamietnuť. Skutočnosti, na ktoré poukazuje
žalobca, sa týkajú postupu v rámci jeho služobného pôsobenia v ústave vo funkcii pedagóg oddelenia.

Žalobca namieta jeho postup ako príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) pri vykonávaní
štátnej služby podľa zákona č. 73/1997 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície a podľa
zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže. Žalovaný namietol nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie, nakoľko konal v služobnom pomere a na základe svojho funkčného zaradenia.

S poukazom na ust. § 1 písm. b/ zákona č. 4/2001 Z. z. a § 6 ods. 1 ZVTOS, nie je vecný a
ani právny dôvod, aby bol ako fyzická osoba žalovaný, v rámci služobného zaradenia vykonával
zaobchádzanie so žalobcom v zmysle ZVTOS ako i vykonávacej vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z. Pri
zaobchádzaní vždy dodržiaval základné zásady výkonu trestu, pričom na zaobchádzaní s odsúdeným
sú zúčastnené viaceré osoby, ktoré prichádzajú do priameho kontaktu s odsúdeným a poznatky o

priebehu výkonu trestu odsúdenej osoby sú priebežne zaznamenávané v príslušnej dokumentácii, čím
je zabezpečená objektivita výstupov o správaní odsúdeného v podmienkach výkonu trestu odňatia
slobody. Služobná činnosť žalovaného ako pedagóga podlieha kontrole nadriadených. „Účelové a
diskriminačné" konanie z jeho strany odmietol, ako fyzická osoba nedisponuje záznamami o priebehu
výkonu trestu odňatia slobody žalobcu, tieto pre účely súdneho konania môže poskytnúť len ústav.

K preradeniu žalobcu na iný oddiel (z oddielu 3BC na oddiel 4C) poukázal na § 7 vyhlášky č.
368/2008 Z.z., podľa ktorého umiestnenie alebo zmenu umiestnenia určuje riaditeľ ústavu alebo ním
určený príslušník spravidla na návrh umiestňovacej komisie, jej predsedom je vedúci oddelenia výkonu
trestu. Žalovaný ako pedagóg príslušného oddielu bol oprávnený umiestňovacej komisii dať podnet
na zmenu umiestnenia odsúdeného, nejedná sa o zneužitie, či prekročenie právomoci. Odsúdený

nemá oprávnenie vyberať si umiestnenie v ústave, resp. odsúdeného je možné premiestniť na iný
oddiel aj bez uvedenia dôvodu. Preradenie žalobcu na iný oddiel bolo preskúmavané dozorovým
prokurátorom pod sp. zn 3 Kn 79/15/2200, pričom dozorový prokurátor ako orgán oprávnený vykonávať
dozor nad zachovávaním zákonnosti v zmysle § 96 ZVTOS nezistil žiadne porušenie zákona, podnetžalobcu bol vyhodnotený ako nedôvodný. Žalovaný považuje žalobu za bezobsažnú, nedôvodnú s
cieľom uškodiť jeho osobe, nakoľko sa nezakladá na pravde. Ide o subjektívne pocity žalobcu bez
právneho základu ako i preukázania tvrdených skutočnosti. Žalobca neuviedol jediný dôvod, ktorým by

sa mal dopustiť porušenia zákona alebo jeho práv, a to ani vo vzťahu k údajnej diskriminácii žalobcu.
Žalobca neuviedol dôkaz o tom, že mu nemajetková ujma bola skutočne spôsobená, nie sú rozhodujúce
len subjektívne pocity žalobcu, ale objektívne hľadisko. Žalobca nepreukázal neoprávnený zásah do
chráneného osobnostného práva, nepreukázal existenciu ujmy na osobnosti, ktorá by spočívala v
znížení jeho dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere, a nepreukázal ani vzájomnú príčinnú súvislosť

medzi neoprávneným zásahom a ujmou. Žalovaný absolútne popiera všetky tvrdenia, že konal v rozpore
so ZVTOS alebo Antidiskriminačným zákonom, vzhľadom na podané trestné oznámenia žalobcu, ide o
zjavné pokračovanie jeho neprimeraného postoju voči nemu.
Žalobca v replike uviedol, že vyjadrenie žalovaného považuje za zavádzajúce a nedôvodné. Ohľadne
námietky nedostatku pasívnej legitimácie uvádza, že žalovaný ako fyzická osoba udával nepravdivé
informácie o žalobcovi počas výkonu trestu odňatia slobody o tom, že mal mať problémy so

spoluodsúdenými v rámci oddielu, toto však doposiaľ nevyvrátil žiadnym dôkazom. Žalovaný návrhom
na preradenie do iného oddielu v ústave bránil v práve žalobcu vzdelávať sa, návrh bol podaný bez
relevantných podkladov, preto konaním žalovaného ako fyzickej osoby a nie ako príslušníka ZVJS bolo
porušené právo na vzdelanie, žalobca preukázal dostatok pasívnej legitimácie žalovaného v podanej
žalobe. Žalovaný nevyvrátil tvrdenia žalobcu opísané v žalobe, žalobca má za to, že riadne popísal

okolnosti ohľadne neoprávneného zásahu do chráneného osobnostného práva, existenciu ujmy na
osobnosti aj vzájomnú príčinnú súvislosť, žaloba je tak dôvodná.
Žalovaný v duplike opätovne namietol nedostatok pasívnej legitimácie a poukázal na jeho postup v
rámci služobného pôsobenia v ústave, pričom konal nie ako fyzická osoba, ale ako príslušník ZVJS,
náplňou jeho služobnej činnosti ako pedagóga oddelenia výkonu trestu je predovšetkým zaobchádzať

s odsúdeným, t. j. využívať prostriedky zaobchádzania uvedené v § 16 ZVTOS. Odsúdený je počas
výkonu trestu odňatia slobody v zmysle § 4 ZVTOS obmedzený v práve na nedotknuteľnosť osoby,
slobode pohybu a pobytu, pričom umiestnenie alebo zmenu umiestnenia určuje riaditeľ ústavu alebo
ním určený príslušník, nejedná sa o právo odsúdeného byť umiestnený (ubytovaný) na oddiel, ktorý
si vyberie, naopak ústav môže odsúdeného preradiť na iný oddiel aj bez uvedenia dôvodu, prípadne

preradiť ho na iný oddiel i preventívne, napr. aj pri náznaku interpersonálnych konfliktov. Odmieta, že
by bránil žalobcovi sa vzdelávať. Možnosť vzdelávať mali odsúdení v ústave nielen na oddiele 3BC, ale
aj na ďalších oddieloch, teda aj na oddiele 4C. Žiadny oddiel v ústave nebol a ani v súčasnosti nie je
určený výlučne na umiestnenie odsúdených, ktorí sú zaradení do štúdia. Navrhol, aby žalobca preukázal
vzájomnú súvislosť medzi jeho preradením na oddiel 4C a údajným bránením v práve sa vzdelávať. Ako

vyplýva z dôkazov, dňa 26.10.2016 bol preradený z oddielu 3BC na oddiel 4C (list Krajskej prokuratúry
Trnava z 22.12.2016), v hodnotení ústavu zo 07.11.2017 je uvedené: "...v súčasnosti navštevuje denné
štúdium elokovaného pracoviska Arcibiskupského gymnázia biskupa P. Jantauscha v Trnave“. Aktuálne
je študentom tretieho ročníka, z čoho je zrejmé, že i po preradení na iný oddiel (4C) sa žalobca naďalej
vzdelával. Tvrdenia žalobcu boli preskúmavané prokurátorom, ale prokurátor pochybenie ani porušenie

zákona nezistil.
Súd prvej inštancie vo veci prvý krát rozhodol rozsudkom č. k. 17C/67/2020-66 zo 6.9.2021 tak,
že žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Proti predmetnému rozsudku podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Trnave uznesením
č. k. 10Co/5/2022-89 zo 16.12.2022 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nezaoberal namietaným diskriminačným
konaním žalovaného spočívajúcom v žalobcom tvrdenom šikanóznom správaní a dlhšie trvajúcich
útokoch na žalobcu vrátane poskytovania nepravdivých údajov smerujúcich napokon k preradeniu
žalobcu. Odvolací súd mal za to, že konanie žalovaného súd neposúdil z hľadiska antidiskriminačnej
legislatívy - t. j. z hľadiska porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačného

zákona v spojení s § 3 ods. 2 ZVTOS a možného vybočenia žalovaného z jeho zákonných kompetencií
(exces).
Po vrátení veci prvoinštančný súd konanie žalovaného podrobil kontrole z hľadiska porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, a teda z hľadiska kumulatívneho splnenia podmienok diskriminácie - forma
diskriminácie (spôsob), dôvod (iné postavenie - musí existovať domnienka jeho existencie a príčinnej

súvislosti s konaním), oblasť (druh konania), ktoré podmienky na vyvodenie zodpovednosti za zásah
musia byť preukázané.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav veci: Žalobca bol dňa 21.7.2015
premiestnený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou na ďalší výkon trestu.BolumiestnenýnaoddielsdiferenčnouskupinouB,žalovanývtomčasepracovalvústaveakopedagóg.
Počas výkonu trestu odňatia slobody žalobca navštevoval denné štúdium elokovaného pracoviska
Arcibiskupského gymnázia biskupa P. Jantauscha v Trnave, v ústave bol umiestnený na oddiel 3BC. Dňa

26.10.2016 bol žalobca na návrh žalovaného preradený z oddielu 3BC na oddiel 4C, toto konanie vníma
diskriminačne a účelovo, nakoľko sa podľa neho tak stalo na základe nepravdivých a diskriminačných
informácií prezentovaných zriaďovacej komisii žalovaným ako pedagógom ústavu. Išlo o informácie
o tom, že žalobca mal mať problémy so spoluodsúdenými na oddiele, väčšina spoluodsúdených sa
naňho mala sťažovať za neustále vypisovanie sťažností, čím mal pútať pozornosť, z tohto dôvodu bol

celý oddiel negatívne hodnotený, tiež mal mať nezhody a konflikty so spoluodsúdenými. Podľa žalobcu
takýmto zneužitím právomoci žalovaného - podaním návrhu na preradenie a následným preradením na
iný oddiel mal žalobca sťažené podmienky na štúdium, čím bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv
a vznikla mu škoda vo forme nemajetkovej ujmy.
Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že žalovaný ako fyzická osoba v zastúpení príslušníka
napísal hodnotenie, resp. dal podnet na základe hodnotenia riaditeľovi a komisii na preradenie, pričom

uvedené informácie vykresľovali obraz jeho osoby nie v dobrom svetle. Z následných trestných konaní,
ktoré boli vedené voči žalovanému zistil zo zápisníc o výsluchoch osoby, že to bol práve žalovaný,
ktorý tieto informácie o ňom uviedol, žalovaný nepredložil jediný relevantný podklad z čoho vychádzal.
Konanie žalovaného bolo svojvoľné, keďže nekonal v súlade so zákonom o výkone trestu, príp.
služobným zákonom, zákonom o ZVJS. Diskriminačným konaním žalovaného bola porušená občianska

povinnosť, ktorá vyplýva z ústavy a zo zákona o výkone trestu, t. j. viesť riadny život a došlo k porušeniu
ľudskej dôstojnosti - ohováraním, uvedením nepravdy. Uviedol, že v rámci oddielu 3BC bol študentský
režim, bola tam študovňa, izby, kde boli ubytovaní iba študujúci odsúdení, nie pracujúci. Bolo to niečo
ako internát, on tam študoval gymnázium, v tom čase bol asi druhák. Po preradení do oddielu 4C, v
ktorom bolo 90 väzňov rôzneho charakteru, aj pracujúci, aj nepracujúci, oddiel nebol uspôsobený na

štúdium pre študenta dennej formy štúdia.
Žalovaný pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že pri hodnotení žalobcu vychádzal zo správania
odsúdeného, z pedagogickej dokumentácie a z poznatkov, ktoré mal o odsúdenom. Pri jeho hodnotení
konal ako príslušník ZVJS, nie ako fyzická osoba. Vyradenie z oddielu sa robí na základe návrhu
pedagóga, v rozhodnom čase bol v služobnom pomere k ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, daný návrh

na preradenie zvažuje komisia a záver schvaľuje riaditeľ ústavu. Uvedené je presne upravené v zákone.
Na otázku zástupcu žalobcu, z akých dokumentov vychádzal pri hodnotení a podávaní návrhu komisii
na preradenie žalobcu na iný oddiel a odkiaľ mal poznatky o konfliktnom správaní žalobcu, žalovaný
uviedol, že pedagóg oddielu je zodpovedný za oddiel odsúdených, ktorých má na starosti. Školský oddiel
3BC mal max. kapacitu 44 odsúdených. V práci pedagóga je podstatné, aby medzi odsúdenými na

oddiele panovali dobré vzťahy a tým sa prispievalo k ich resocializácii. Návrh do komisie dáva pedagóg,
na základe svojej pedagogickej činnosti medzi odsúdenými, o ktorej sú poznatky vedené v pedagogickej
dokumentácii odsúdeného. Komisia zasadá každý týždeň, posudzuje všetky návrhy, ktoré sú jej dané
v rámci ústavu a oddielov. Komisia pozostáva zo zástupcov všetkých oddelení ústavu, komisia má
cca 6 členov, ktorí sa k danému návrhu vyjadrujú, je tam aj člen preventívno-bezpečnostnej služby

ústavu, títo majú na starosti vzťahy medzi odsúdenými a majú preventívnu službu v rámci ústavu, ich
úlohou je predchádzať možným konfliktom. Hlavným dôvodom návrhu bola prevencia vzniku konfliktu
na oddiele. Návrh posúdila komisia, uznala ho ako podstatný, na záver ho schválil riaditeľ ústavu.
Odsúdený podľa zákona nemusí vedieť dôvod, prečo je preradený. Vychádza to z vyhlášky č. 368/2008
Z.z., nie je povinnosťou komisie preradenie oznamovať, jednoducho sa to fakticky zrealizuje. Žalovaný

konal na základe svojich poznatkov ako pedagóg ústavu a pedagogickej dokumentácie odsúdeného,
táto je archivovaná v ústave. K pedagogickej dokumentácii má prístup každý príslušník ústavu, ktorý
je zodpovedný za resocializáciu. Fungovalo to tak, že keď niečo odsúdený urobil a malo to tam byť
zaznamenané, zobral dokumentáciu a zaznačil tam poznámku. Napr. pozitívne: „odsúdený sa dlhodobo
dobre správal“, pričom sa tam napíše meno príslušníka a dátum.

Zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že § 11 O.z. predstavuje lex generalis vo vzťahu k ochrane
osobnosti, cti a dôstojnosti, pričom antidiskriminačný zákon je lex specialis, v danom prípade je vysoko
pravdepodobné,žemohlanastaťpriamadiskrimináciavzmysle§2aods.2Antidiskriminačnéhozákona.
To, že nedošlo k diskriminačnému konaniu preukazuje žalovaný, platí teda obrátené dôkazné bremeno.
Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že žaloba nebola pôvodne podaná ako antidiskriminačná,

podstatou žaloby malo byť žalobcom tvrdené porušenie jeho práva na vzdelanie, pričom toto bolo
vyvrátené dôkazmi predloženými samotným žalobcom, a to najmä šetrením úradu inšpekčnej služby
ako aj dozorujúceho prokurátora, nebolo zistené žiadne šikanózne, či diskriminačné konanie, žaloba je
vyslovene účelová s cieľom získania majetkového prospechu vo forme uplatnenej nemajetkovej ujmynepodloženej ani skutkovo, ani právne. Zároveň zástupca žalovaného vzniesol námietku premlčania,
nakoľko k diskriminačnému zásahu malo dôjsť 26.10.2016, pričom žaloba bola podaná 8.12.2020, až po
3 rokoch, nárok je tak premlčaný. Krajský súd podľa jeho názoru prekročil rámec svojho rozhodovania,

kedy svojvoľne mení základ podanej žaloby, ktorá nespadá pod typ žaloby ex offo, vytvára dojem, že
sa jedná o antidiskriminačný spor, pričom ide o žalobu na ochranu osobnosti. V podanej žalobe sa
nenachádza ani dôkaz o existencii diskriminácie, je potom absurdné, aby Krajský súd prenášal dôkazné
bremeno na žalovaného. Nie je zrejmé, aká namietaná občianska povinnosť vyplývajúca z Ústavy SR, či
zákona o výkone trestu mala byť porušená. Hodnotenie žalobcu z obdobia 6/2017 a 11/2017 sa netýkajú

rozhodného obdobia, je absurdné tvrdenie žalobcu, že pokiaľ má žalovaný vyvrátiť pasívnu legitimáciu,
mal predložiť dôkaz, že konal ako príslušník ZVJS, nie ako fyzická osoba.
Žalobcom navrhnutý svedok F. F. J., riaditeľ ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou pri výsluchu na
pojednávaní na otázku ohľadne osoby žalobcu uviedol, že išlo o osobu, ktorá seba vnímala nie ako
odsúdeného, vždy sa snažil niečím zvýrazniť. Raz bol riešený disciplinárne, z dôvodu ponechania si
vecí v inom ústave pri jeho premiestnení. Svedok so žalobcom absolvoval viacero pohovorov, vždy išlo

o riešenie medziľudských vzťahov v rámci kolektívu, bol konfliktný v rámci interpersonálnych vzťahov,
fyzické konflikty nevyvolával. Z uvedených dôvodov bol viackrát premiestňovaný, takýto postup sa
deje zvyčajne pri interpersonálnych problémoch medzi odsúdenými. Na otázku, prečo sa v hodnotení
žalobcu zo dňa 7.11.2017 a 8.6.2017 nenachádzajú údaje ohľadne spomínaných konfliktov žalobcu v
rámci interpersonálnych vzťahov, svedok uviedol, že ak by každý taký podnet dávali do hodnotení, veľa

obvinených „by neprešlo“ cez podmienečné prepustenie, preto bývali oficiálne hodnotenia viac v ich
prospech. Ak návrh na preradenie predloží do komisie pedagóg, robí to na základe svojho vnímania, či
je uvedený človek v kolektíve ako zdroj napätia, následne sa návrh komisiou vyhodnotí. Často sa stáva,
že človek zapadne v inom kolektíve a problémy potom po preradení s ním nie sú. Ohľadne diferenciácie
oddielu 3BC svedok uviedol, že ide o oddiel s diferenciačnou skupinou B, do skupiny C sa zaraďujú

problematickejší odsúdení. Oddiel 3BC nebol školský, ide len o terminológiu odsúdených, žiaden z
oddielov nie je školský. Na otázku súdu, či okrem súdu poskytnutých dokladov- záznamov z aplikácie
VVVT žalobcu, je možné poskytnúť aj iné záznamy ohľadne hodnotenia žalobcu, svedok uviedol, že ide
len o vnútorné záznamy zboru, ktoré slúžia viac-menej pre kolegov (poznatky o správaní odsúdeného,
o prehodnocovaní programu zaobchádzania, žiadosti odsúdených), vedeli by uvedené doložiť pre súd,

alebo pre políciu, ale nie pre odsúdeného, nakoľko uvedené dokumenty by mohli privodiť konflikty medzi
odsúdenými, prípadne medzi zamestnancami ústavu, ide o záznamy na účely ich interných potrieb.
Rozsah dokumentov môže byť až 200 strán. Na otázku žalovaného ohľadne porušenia práva žalobcu
na vzdelanie, svedok uviedol, že preradením z odd. 3BC na odd. 4C nebolo porušené právo žalobcu na
vzdelanie, išlo stále o rovnaký diferenciačný stupeň B, pričom aj na oddiele 4C je možné študovať, boli

tam síce skôr odsúdení, ktorí chodia do práce, ale boli tam aj takí, ktorí študovali. Napokon aj žalobca
tam riadne doštudoval.
Žalobcom navrhnutý druhý svedok G. E. K., pedagóg ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, uviedol, že
žalobca bol zverený do jeho oddielu 3BC, išlo o obdobie cca 9/2015 - 9/2016. Na žalobcu si spomína
tak, že bol problematický v kolektíve, mal suverénne vystupovanie, odsúdenými bol označovaný ako

„denunciant“(bonzák).Svedoknávrhnapreradeniežalobcunedával,problémysnímriešildohovorením.
Súd prvej inštancie vyžiadal z ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou z aplikácie odsúdeného všetky dostupné
hodnotiace záznamy vytvorené žalovaným ako pedagógom žalobcu za obdobie od 31.8.2015 do
jeho preradenia. Hodnotenie sa týkalo programu zaobchádzania v oblasti edukácie, voľnočasových
aktivít, zaraďovania do práce, vzťahu k vonkajšiemu prostrediu, uvedené body sa plnili, prípadne sa

plnili čiastočne. V zázname o individuálnych činnostiach z 25.10.2016 je pedagógom uvedené, že pri
pohovoroch s viacerými odsúdenými v odd. 3BC zaregistroval negatívne nálady voči odsúdenému, ktoré
sa časom stupňujú. Odsúdený síce nevyvoláva konflikty so spoluodsúdenými, ale spôsoby riešenia jeho
požiadaviek sú tŕňom v oku spoluodsúdených. Odsúdený B. zbytočne upriamuje na seba pozornosť a
následnenacelýoddiel.Ajkeďsacelýoddielsnažíplniťsipovinnosti,súneustálevpozornostipersonálu

ústavu. Uvedené si pedagóg overoval ďalšími pohovormi, čo bolo potvrdené. Pedagógovi bolo uvedené,
že v lete 2016 zvažovali (odsúdení z oddielu) obrátiť sa na vedúceho oddelenia s cieľom situáciu riešiť.
Pedagóg uvedené konzultoval s VOVT. Následne je zaznamenané, že z organizačných dôvodov bude
spracovaný návrh na preradenie odsúdeného na iný oddiel diferenciačnej skupiny „B“.
Súd prvej inštancie uviedol, že základným predpokladom vyvodenia zodpovednosti za ujmu spôsobenú

neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby v zmysle § 13 O. z. je preukázanie existencie
neoprávnenéhozásahu,resp.protiprávnycharaktertohtozásahu.Namietanýmkonanímpredstavujúcim
neoprávnený zásah malo byť šikanózne správanie a dlhšie trvajúce útoky zo strany žalovaného na
žalobcu, vrátane poskytovania nepravdivých údajov, v dôsledku čoho bol žalobca premiestnený do inéhooddielu v rámci ústavu na výkon trestu. Z hľadiska posúdenia antidiskriminačnej legislatívy uvedené
namietané konanie by bolo možné podriadiť pod ust. § 2a bod 4 Antidiskriminačného zákona ako
formu diskriminácie - obťažovanie (resp. šikana), následkom čoho by mohol nastať zásah do slobody

alebo ľudskej dôstojnosti, ktorý mal v súdenom prípade napokon vyústiť do zásahu do osobnostných
práv - t. j. do nemožnosti štúdia žalobcu - v danom čase odsúdeného. Na preukázanie uvedeného
tvrdenia žalobcu súd tak vykonal ďalšie žalobcom navrhované dôkazy, a to výsluchy svedkov a z
ústavu vyžiadal požadované hodnotenia žalobcu. Išlo o hodnotiace záznamy v module informačného
systému - agendy obvinených a odsúdených („tzv. aplikácia VVVT“) z ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou

( č. l. 122-124 spisu) za sporné obdobie od 31.8.2015, kedy bol žalobca zaradený do oddielu, až do
26.10.2016 - t. j. do preradenia, konkrétne ide o záznamy vytvorené žalovaným. V zázname zo dňa
25.10.2016 je pedagógom uvedené, že pri pohovoroch s viacerými odsúdenými v odd. 3BC zaregistroval
negatívne nálady voči odsúdenému, ktoré sa časom stupňujú. Odsúdený síce nevyvoláva konflikty so
spoluodsúdenými, ale spôsoby riešenia jeho požiadaviek sú tŕňom v oku spoluodsúdených. Odsúdený
B. zbytočne upriamuje na seba pozornosť a následne na celý oddiel. Aj keď sa celý oddiel snaží plniť si

povinnosti, sú neustále v pozornosti personálu ústavu. Uvedené si pedagóg overoval ďalšími pohovormi,
čo bolo potvrdené. Bolo tiež zistené, že v lete 2016 zvažovali odsúdení z oddielu obrátiť sa na vedúceho
oddelenia s cieľom situáciu riešiť. Pedagóg uvedené konzultoval s VOTS.
Aj keď v súdenom konaní sa uplatňuje obrátené dôkazné bremeno (nakoľko ide aj o antidiskriminačný
spor), na tom nič nemení tá skutočnosť, že žalobca je povinný tvrdiť skutočnosti, že k porušeniu

zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súd prvej inštancie mal za to, že ak má byť porušením zásady
rovnakého zaobchádzania žalobcom namietaná šikana, resp. prezentovanie nepravdivých informácii
žalovaným hodnotiacej komisii, uvedené tvrdenie nebolo v konaní preukázané. Ak súd má vychádzať
z prezumpcie existencie tvrdeného diskriminačného konania, žalovaný podľa názoru prvoinštančného
súdu uvedené tvrdenia žalobcu vyvrátil, a teda preukázal opak, že k žiadnemu diskriminačnému konaniu

(k šikane) nedošlo, a teda zo strany žalovaného nejde o diskrimináciu. Ako bolo ozrejmené žalovaným
pri výsluchu, pri hodnotení žalobcu vychádzal zo správania žalobcu ako odsúdeného, z pedagogickej
dokumentácie a z vlastných poznatkov z pedagogickej činnosti. Jeho úlohou ako pedagóga ústavu bolo
predchádzať možným konfliktom a navodzovať dobré vzťahy v rámci resocializácie medzi odsúdenými
a prijímať k uvedenému cieľu potrebné opatrenia. A práve účinným opatrením v danom prípade je

možnosť podať návrh na preradenie odsúdeného do iného oddielu, ak existujú náznaky konfliktov. Z
uvedeného dôkazu - hodnotiaceho záznamu („aplikácia VVVT“) nie je potom možné ustáliť, že išlo
o šikanózne konanie, keď nepravdivosť hodnotenia z ničoho nevyplýva, práve zo záznamov možno
zistiť, že žalobca bol osobou, ktorá v kolektíve spôsobovala napätie a riziko možného konfliktu.
Realizáciu oprávnenia podať návrh na preradenie ako účinný prostriedok predchádzania možného

vzniku konfliktu súd vyhodnotil ako správny a zákonný postup žalovaného, keď napokon uvedená
právomoc žalovanému vyplývala priamo zo zákona, konkrétne z § 23 ods. 2 vyhlášky MS SR č.
368/2008 Z. z. Z výsluchu žalobcom navrhnutého svedka F. F. J., riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad
Parnou vyplýva, že žalobcu hodnotil ako osobu, ktorá seba vnímala nie ako odsúdeného, vždy sa
snažil niečím zvýrazniť. Disciplinárne bol riešený raz, z dôvodu ponechania si vecí v inom ústave

pri jeho premiestnení. F. J. s ním absolvoval viacero pohovorov, vždy išlo o riešenie medziľudských
vzťahov v rámci kolektívu, bol konfliktný v rámci interpersonálnych vzťahov, pričom fyzické konflikty
nevyvolával. Z uvedených dôvodov bol viackrát premiestňovaný, toto sa zvyčajne pri interpersonálnych
problémoch medzi odsúdenými realizovalo. Na otázku, prečo sa v hodnotení žalobcu zo 7.11.2017
a 8.6.2017 nenachádzajú údaje ohľadne spomínaných konfliktov žalobcu v rámci interpersonálnych

vzťahov, svedok uviedol, že ak by každý taký podnet dávali do hodnotení, veľa obvinených „by neprešlo“
cez podmienečné prepustenie, preto bývali oficiálne hodnotenia viac v ich prospech. Objasnil tiež, že
ak návrh na preradenie predloží do komisie pedagóg, robí to na základe svojho vnímania, či je uvedený
človek v kolektíve ako zdroj napätia, následne sa návrh komisiou vyhodnotí. Často sa stáva, že človek
zapadne v inom kolektíve a problémy potom po preradení s ním nie sú. Ohľadne diferenciácie oddielu

3BC svedok F. J. uviedol, že ide o oddiel s diferenciačnou skupinou B, do skupiny C sa zaraďujú
problematickejší odsúdení. Oddiel 3BC nebol školský, ide len o terminológiu odsúdených, žiaden z
oddielov nie je vyslovene školský. Na otázku sudcu, či okrem súdu poskytnutých dokladov - záznamov
z aplikácie VVVT žalobcu, je možné poskytnúť aj iné záznamy ohľadne hodnotenia žalobcu, svedok
uviedol, že existujú aj interné záznamy zboru, ktoré slúžia viac-menej pre kolegov (poznatky o správaní

odsúdeného, o prehodnocovaní programu zaobchádzania, žiadosti odsúdených), vedeli by uvedené
doložiť pre súd, alebo pre políciu, ale nie pre odsúdeného, nakoľko uvedené dokumenty by mohli
privodiť konflikty medzi odsúdenými, prípadne medzi zamestnancami ústavu, ide o záznamy na účely
ich vnútorných potrieb. Dokumenty môžu mať rozsah až 200 strán. Na otázku žalovaného ohľadneporušenia práva žalobcu na vzdelanie, svedok F. J. uviedol, že preradením z odd. 3BC na odd. 4C
nebolo porušené právo žalobcu na vzdelanie, išlo stále o rovnaký diferenciačný stupeň B, pričom aj v
rámci oddielu 4C bolo možné študovať, boli tam síce skôr odsúdení, ktorí chodili do práce, ale aj takí,

ktorí študovali. Napokon aj žalobca tam riadne doštudoval. Z výsluchu žalobcom navrhnutého druhého
svedka G. E. K., pedagóga ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou vyplýva, že žalobca bol zverený do jeho
oddielu 3BC, išlo o obdobie cca 9/2015- 9/2016. Na žalobcu si spomína tak, že bol problematický v
kolektíve, mal suverénne vystupovanie, odsúdenými bol označovaný ako „denunciant“ (bonzák). Svedok
návrh na preradenie žalobcu nedával, problémy s ním riešil dohovorením.

Z vykonaných dôkazov navrhnutých žalobcom, a teda z „aplikácie VVVT“ ohľadne odsúdeného žalobcu
vyplýva jeho problematickosť v rámci kolektívu, kedy svojím správaním upriamoval pozornosť na celý
kolektív, spoluodsúdení mali toto zle znášať, uvedenú informáciu zaznamenal takto vedúci pedagóg
(žalovaný), pričom zhodne o žalobcovi uvedené tvrdili aj samotným žalobcom navrhnutí svedkovia,
pričom namietané preradenie žalobcu z totožných dôvodov nebolo jeho jediným. Z uvedeného
dokazovania potom možno konštatovať, že konanie žalovaného - podanie návrhu na preradenie z

dôvodov jeho preukázaných problematických medziľudských vzťahov nepredstavovalo šikanózne, či
diskriminačné konanie, a teda exces, resp. vybočenie z jeho služobných povinností stanovených
zákonom. Ak takáto možnosť bola aprobovaná priamo zákonom, pričom dôvody na takýto postup boli
v konaní preukázané, nemôže uvedené konanie predstavovať neoprávnený zásah, či diskriminačné
konanie.

Napokon nebolo preukázané ani to, že samotné preradenie žalobcu na iný oddiel by pre neho
predstavovalo nemožnosť prístupu ku vzdelaniu, keď na pojednávaní žalobca uviedol, že aj v rámci
preradenia na iný oddiel, cca v roku 2016 doštudoval (žalobca bol medzičasom preradený z odd. 4C
na 5AB, a teda namietané preradenie iniciované žalovaným nebolo napokon jeho jediným preradením
z rovnakých dôvodov). Na objasnenie charakteru ujmy ohľadne prístupu k vzdelaniu žalobca na otázku

doplnil, že išlo o horšie štúdium, nakoľko oddiel 4C nebol primárne určený na štúdium, bolo tam 2x
viac odsúdených, ktorí pracovali, pričom oddiel 3BC bol spravidla určený na štúdium. Z uvedeného teda
vyplynulo, že žalobca v zariadení riadne doštudoval, teda nebolo preukázané jeho tvrdenie o odňatí
možnosti doštudovať, keď napokon žiaden zo spomínaných oddielov nebol ani oficiálne určený na
štúdium, pričom išlo o oddiely rovnakej diferenciačnej skupiny. Na objasnenie charakteru jednotlivých

oddielov na otázku súdu žalovaný uviedol, že oddiely 3BC, 4C a 5AB predstavovali oddiely rovnakej
diferenciačnej skupiny B, v každom z nich bolo možné študovať, pričom žalobca bol vždy preradený z
dôvodov konfliktov medzi odsúdenými, uvedené malo smerovať k minimalizácii konfliktov. Označenie
oddielovpísmenamiB,C,znamenalorožnéoddiely-ichoznačenievovzťahuklokalizácii(nakoľkoÚstav
v Hrnčiarovciach má tvar štvorca), číslovanie 3, 4, 5 označuje len poschodia, uvedené označenie nemá

nič s diferenciačnou skupinou. Medzi nimi nie sú rozdiely, napr. 3BC bol vytvorený pre odsúdených
zaradených do štúdia, ale nebola to povinnosť. Odsúdený zaradený do štúdia mohol byť tak aj v inom
oddiele s diferenciačnej skupinou B. Ak teda žalobca napokon v preradenom oddiele doštudoval, nebola
preukázanáanižalobcomtvrdenáujmaanapokonanipríčinnásúvislosťsujmouanamietanýmkonaním
žalovaného (nemožnosťou doštudovať a preradením). Takto vykonané dôkazy súd prvej inštancie

považoval za dostatočné na preukázanie skutočnosti, že k diskriminácii nedošlo, ďalšie navrhnuté
dôkazy k preukázaniu diskriminačného konania už považoval za nadbytočné (ďalší svedkovia), pričom
dôkazy ohľadne vyžiadania ďalších hodnotiacich záznamov súd nepovažoval za účelné vzhľadom na
interný charakter uvedených dokumentov - hodnotení. Rovnako ani listiny predložené žalobcom na
ostatnom pojednávaní ohľadne hodnotení žalobcu, a to: návrh na podmienečné prepustenie zo dňa

4.3.2020, ako aj žiadosť o vysvetlenie zo dňa 18.10.2019 neboli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu, keď
uvedené dokumenty nepreukazujú žiaden zásah do osobnostných práv žalobcu, príp. diskriminačné
konanie, ani ujmu na osobnostných právach žalobcu.
Ohľadne pasívnej legitimácie žalovaného sa súd prvej inštancie pridržal pôvodného právneho názoru.
Žalobca v podanej žalobe žalovaného označil ako fyzickú osobu, ktorá ako pedagóg v ÚVTOS

Hrnčiarovce nad Parnou podala návrh na preradenie žalobcu na iný oddiel, v ktorom návrhu uviedol
podľa žalobcu nepravdivé a diskriminačné informácie, pričom takto zneužil svoju právomoc, a teda je
subjektom zodpovednosti za namietaný zásah do jeho osobnostných práv. Zo spisu a z predložených
listín je zrejmé, že uvedený návrh na preradenie žalobcu podal žalovaný jednoznačne v rámci svojho
služobného pomeru a v rámci výkonu svojho pracovného zaradenia ako príslušník Zboru väzenskej

a justičnej stráže v pozícii pedagóg, nie ako fyzická osoba. Kompetencia žalovaného podať návrh na
preradenieodsúdenéhonainýoddielmupriamovyplývazust.§23ods.1,2vyhláškyMSSRč.368/2008
Z.z., v zmysle ktorého pedagóg oddielu vypracúva program zaobchádzania s odsúdeným, súčasťou
programu zaobchádzania môže byť aj návrh na zmenu diferenciačnej skupiny, ktorý návrh následnekomisia predkladá riaditeľovi ústavu na rozhodnutie. Ide teda o plnenie si úloh žalovaného, resp. o
výkon jeho činnosti v rámci jeho služobného pomeru k Zboru väzenskej a justičnej stráže. Subjektom
zodpovedným za prípadný zásah do osobnostných práv by pri takomto plnení služobných úloh však

nebol samotný zamestnanec ako fyzická osoba, prichádzala by do úvahy zodpovednosť ústavu, ktorého
úlohy žalovaný v služobnom pomere plnil. Z takto upraveného postupu pri premiestňovaní odsúdeného
je zároveň zrejmé, že nie sám pedagóg rozhodoval o konečnom preradení žalobcu na iný oddiel, ktoré
malo byť priamym dôsledkom smerujúcim k obmedzeniu jeho práva na vzdelanie, táto kompetencia
patrí riaditeľovi ústavu podľa § 7 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z., a to v súčinnosti s

umiestňovacou komisiou, ktorej zloženie je špecifikované v zákone. Vzhľadom k tomu, že žalovaný
konanie namietané žalobcom vykonával v rámci jeho služobného zaradenia príslušníka ZVJS a zároveň
v zmysle zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu ako i vykonávacej vyhlášky MS SR č. 368/2008
Z.z, nie je dôvodné, aby žalovaný ako fyzická osoba niesla zodpovednosť za žalobcom namietané
konanie. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti má byť fyzická osoba použitá právnickou
osobou na výkon jej činnosti, je nutné sa zaoberať tým, či zodpovednosť za takýto zásah nesie samotná

fyzická osoba alebo právnická osoba. Analogicky (§ 853 O.z. v spojení § 420 ods.2 O.z.) pokiaľ bol
neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený
priamo právnickou osobou, pričom pre posúdenie, či ide o činnosť pre právnickú osobu je určujúca
existencia miestneho časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. Ako je vyššie uvedené,

oprávnenie žalovaného na podanie návrhu na preradenie mu vyplývalo z už spomínaných zákonných
ustanovení, pričom nebol preukázaný ani exces vo forme diskriminačného konania. Subjektom, ktorý v
skutočnosti rozhodol o premiestnení žalobcu v rámci jednotlivých oddielov, ktoré konanie by eventuálne
súviselo s jeho nemožnosťou sa vzdelávať v rámci iného oddielu, nebol žalovaný, ale bol ním riaditeľ
ústavu ako jeho štatutárny orgán. Vzhľadom na skutočnosť, že pôvodca zásahu - žalobcom označená

fyzická osoba nie je podľa názoru súdu zodpovedným subjektom namietaného neoprávneného zásahu,
žaloba trpí aj nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, z uvedeného dôvodu žalovaný ako fyzická osoba
nie je nositeľom povinnosti žalobcom požadovanej, jeho nárok je tak voči žalovanému nedôvodný. Zo
spisu je navyše zrejmé, že konaním žalovaného v rámci plnenia jeho služobných úloh nebolo zistené
žiadne vybočenie - exces z jeho zákonom vymedzených právomocí. Konanie namietané žalobcom

bolo navyše na podnet žalobcu preskúmavané dozorovým prokurátorom pod sp. zn 3 Kn 79/15/2200,
pričom dozorový prokurátor ako orgán oprávnený vykonávať dozor nad zachovávaním zákonnosti v
zmysle § 96 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu nezistil žiadne porušenie zákona, podnet žalobcu
bol vyhodnotený ako nedôvodný. Ak by došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov,
príslušný prokurátor by v rámci dozoru nad zachovávaním zákonnosti pri výkone trestu odňatia

slobody konštatoval takéto porušenie, k čomu však nedošlo. Ak má súd konštatovať nezákonnosť
zásahu do osobnostných práv, môže vychádzať z výsledkov šetrení kompetentných orgánov, tu najmä
prokurátora vykonávajúceho dozor, resp. z výsledkov vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní.
Žalobca nielenže nepoukazoval na konkrétny výsledok šetrenia iného kompetentného orgánu, ktorý by
konštatoval porušenie zákona, ale ani dodatočne počas tohto konania sa mu nepodarilo preukázať, že

by k porušeniu zákona, resp. k inému konaniu smerujúcemu k poškodeniu práv, či brániacemu výkonu
práv žalobcu naozaj došlo.
V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie poukázal aj na článok 19 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zaručuje
ochranu súkromného a rodinného života len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené; pod
neoprávneným zasahovaním je potrebné rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej

úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a
slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 55/1998 z 18.10.2001).
Ohľadne vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu mal prvoinštančný súd za to, že táto
je vznesená dôvodne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z relatívne

samostatných prostriedkov zabezpečenia ochrany osobnostných práv, ktoré síce nepodliehajú
premlčaniu, avšak jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo
jednoznačne majetkovej povahy. Ide o peňažný nárok (reparačný nárok), ktorý rovnako ako iné obdobné
práva na peňažnú satisfakciu, ktorých základom je nemajetková rovina (napr. bolestné alebo sťaženie
spoločenského uplatnenia), podlieha režimu premlčania, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

Táto v zmysle ust. § 101 O.z. začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát.
Objektívnou skutočnosťou zakladajúcou vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
samotný zásah do osobnosti, osobnostných práv fyzickej osoby a premlčacia doba začína plynúť dňom
nasledujúcim po dni, kedy k namietanému zásahu došlo, teda dňom kedy bolo možné uplatniť právopo prvýkrát. Ak spôsobenou ujmou v súdenom prípade má byť skutočnosť o nemožnosti, resp. sťažení
štúdiažalovanéhopojehopreradení, svojeprávonauplatnenienáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
mohol žalobca vykonať prvýkrát dňa 27.10.2016, t. j. nasledujúci deň po preradení. Od tohto dňa

začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 27.10.2019. Žalobca však svoju
žalobu podal na súde dňa 8.12.2020, teda po uplynutí premlčacej doby Na uvedenom nič nemení
skutočnosť tvrdená žalobcom, že o namietanom konaní žalovaného sa dozvedel až v roku 2019 (keď
mu boli doručované odpovede na jeho žiadosti - zápisnice zo 17.12.2018 o výsluchu osoby svedka -
žalovaného), subjektívna premlčacia doba sa v danom prípade neaplikuje (viď rozh. NS SR sp. zn.

5Cdo 278/2007 z 25.9.2008, sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo 17.2.2011).
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobu žalobcu je nutné ako nedôvodnú zamietnuť. Označený žalovaný
ako pôvodca zásahu nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, pričom samotný žalobný nárok
uplatnený žalobcom v tomto konaní nebol preukázaný, nakoľko absentujú základné predpoklady na
úspešné vyvodenie zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, a to vôbec
existencia neoprávneného (protiprávneho) zásahu, resp. diskriminačného (šikanózneho) konania,

rovnako aj existencia zásahu - ujmy spočívajúcej v nemožnosti žalobcu študovať, pričom následne
absentuje logicky aj príčinná súvislosť medzi základnými predpokladmi zodpovednosti. Nakoľko
predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv neboli v konaní preukázané, pričom navyše
v konaní bola zo strany žalovaného úspešne uplatnená aj námietka premlčania (nárok na úhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch), súd prvej inštancie nárok žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný

zamietol.
V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP, keď žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovivplnomrozsahu.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznanie nároku na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalobca označil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
Uviedol, že podanou žalobou sa domáha písomného ospravedlnenia a finančného odškodnenia vo

výške 10.000 eur ako náhrady za ujmu mu spôsobenú žalovaným, nakoľko bol počas VTOS žalovaným
šikanovaný, žalovaný neustále útočil na osobu žalobcu, pričom dňa 26.10.2016 bol žalobca na návrh
žalovanéhodiskriminačneaúčelovopreradenýzoddielu3BCnaoddiel4C,atonazákladenepravdivých
a diskriminačných informácií prezentovaných zriaďovacej komisií žalovaným a zneužitím právomoci
podaním návrhu na preradenie. Nepravdivým bolo to, že žalobca mal mať negatívne vzťahy so všetkými

spoluodsúdenými a mal vyvolávať medzi nimi konflikty. Prvoinštančný súd v odseku 26 pripustil,
že konanie žalovaného je možné podriadiť pod ust. § 2a bod 4 Antidiskriminačného zákona ako
formu diskriminácie – obťažovanie (šikana), následkom čoho mohol nastať zásah do slobody alebo
ľudskej dôstojnosti. Konanie žalobcu spočívalo v podstate len v tom, že ostatní väzni sa mali na
žalobcu sťažovať. Dôležitý je však dôvod sťažností. Žalobca totižto len využíval svoje ústavné právo

a v prípade, ak mal pocit, že došlo k zásahu do jeho práv v rámci VTOS, upozornil na to zákonom
danými prostriedkami. Preto argumentácia typu: „Odsúdený B. zbytočne upriamuje na seba pozornosť
a následne na celý oddiel. Aj keď sa celý oddiel snaží plniť si povinnosti, sú neustále v pozornosti
personálu ústavu,“ nemôže mať v danom rozhodnutí oporu a nemôže sa na tomto zakladať, hoci opak je
pravdou. V dôsledku konania žalovaného tak neodôvodnene došlo k preradeniu, hoci nie on prijal dané

rozhodnutie, ale na základe klamlivých informácií o žalobcovi toto rozhodnutie inicioval. V právnom štáte
nemôžu nastávať situácie, kedy sa s osobami bude narábať diskriminačne z dôvodu, že využijú svoje
práva. Tým pádom sa trestá uplatnenie si práv jednotlivcom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že šikana
zo strany žalovaného nebola preukázaná a preto ani neskúmal vec z hľadiska obráteného dôkazného
bremena, hoci pripustil, že ide o antidiskriminačný spor. Avšak v rámci konania boli prezentované

rôzne správy, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je konfliktná osoba a nevyvoláva konflikty s inými,
iba upozorňuje na nedostatky ktoré počas VTOS postrehol. To, že podľa pedagógov v rámci VTOS
spôsoboval žalobca „riziko“ vzniku konfliktov ešte neznamená, že spôsoboval aj nejaké konflikty. Preto
neboladanádôvodnosťjehopreradenia.To,žesažalovanýodvolávanaskutočnosť,žeodsúdenémunie
je nutné uviesť dôvod preradenia neznamená, že môže v rámci svojej činnosti tvrdiť nepravdu, iniciovať

na jej základe konanie o preradení odsúdeného a tým pádom nerovnako zaobchádzať s ním než s
inými. Nerovnaké zaobchádzanie je možné postrehnúť v skutočnosti, že žalobca nebol v inom postavení
než ostatní, na čom nemení nič ani skutočnosť, že využíval zákonné práva domáhať sa nápravy v
rámci pobytu vo VTOS. Medzi žalobcom a ostatnými odsúdenými teda existovalo rovnaké postavenie.Aj napriek tomu bol podaný šikanózny návrh voči jeho osobe na preradenie, čo významným spôsobom
zasiahlo do jeho práva na vzdelanie.
Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2019, podľa ktorého špecifikom

antidiskriminačných sporov je tzv. obrátené dôkazné bremeno v spore. V prípade antidiskriminačných
sporov v zmysle cit. ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona platí, že žalobca nemusí preukazovať
kvalifikovaný dôvod diskriminácie, ale postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne
usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania. Podmienku vyžadovanú nie len uvedeným
názorom ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov a teda oznámenie skutočností, z ktorých možno

dôvodne usudzovať, čo bolo diskriminačného konania považuje žalobca vzhľadom na vyššie uvedené
za splnenú.
Prvoinštančný súd sa rovnako tak odvoláva na výpoveď svedka F. F. J., ktorý okrem iného uviedol,
že žalobca nebol disciplinárne trestaný za konfliktné správanie. Mal byť podľa neho konfliktný a z
uvedeného dôvodu mal byť preradený viac krát, avšak uvedené skutočnosti sa v hodnoteniach žalobcu
zo 7.11.2017 ani z 8.6.2017 nenachádzajú. Tieto skutočnosti preto nie sú preukázané a žalobca má za

to, že súd na ne nemôže ani prihliadať. Argumentácia typu „ak by každý taký podnet dávali do hodnotení,
veľaobvinenýchbyneprešlocezpodmienečnéprepustenie“jeirelevantnáaniejemožnésaoňuvrámci
rozhodnutia opierať, nakoľko nejde o tvrdenie, ktoré by bolo spôsobilé vyvrátiť akúkoľvek skutočnosť. Z
výsluchu svedka G. E. K., ktorý je rovnako pedagógom z ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou vyplýva síce,
že žalobca mal byť problematický, avšak tento návrh na preradenie žalobcu nedával, nakoľko problémy

s ním riešil iba dohovorom. Na otázku súdu, s kým a aké problémy mal mať žalobca a teda prečo
bol považovaný za problematického svedok uviedol, že si vybavuje jedného odsúdeného L., ktorý bol
disciplinárne riešený za nelegálne prechovávanie mobilného telefónu, pričom tento odovzdal žalobca
predmetnému svedkovi. Z uvedeného vyplýva, že sa rovnako možno domnievať, že táto „problémovosť“
žalobcu vyplýva znova len z toho, že realizoval svoje práva na ochranu pred nezákonným konaním v

rámci pobytu v ÚVTOS a pri odsúdenom L. len upozornil na jeho nezákonné konanie a očividne nebol
žiadny iný dôležitý dôvod na jeho preradenie. Z právneho hľadiska je nutné konštatovať, že hoci dozorca
môže mať zákonnú možnosť podať návrh na preradenie hocijakého väzňa a tento môže byť následne
aj bez oboznámenia dôvodov preradenia preradený, táto skutočnosť neznamená to, že týmto je možné
ospravedlniť diskriminačné konanie žalovaného, o čo sa prvoinštančný súd snaží vo svojom rozhodnutí.

Súd prvej inštancie rovnako tak uviedol, že žalobca mal možnosť doštudovať a aj doštudoval, preto
nebolo porušené jeho právo na vzdelanie. Žalobca považuje uvedenú argumentáciu za účelovú, nakoľko
už aj bezdôvodným sťažením štúdia dochádza k porušeniu jeho práva na vzdelanie. Štúdium je
náročné a preto bezdôvodné a diskriminačné preradenie žalobcu do oddielu, kde mal podstatne sťažené
podmienky pre štúdium je jednoznačne porušením práva na prístup k vzdelaniu.

Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácií súd uviedol a konštatoval, že nie je dôvod, aby žalovaný niesol
zodpovednosť za konanie ako fyzická osoba, nakoľko žalobcom namietané konanie vykonával v rámci
služobného zaradenia. S uvedeným žalobca nesúhlasí, nakoľko ak by nebola daná pasívna vecná
legitimácia, súd mal žalobu zo zákona zamietnuť, čo však nespravil. Uvedené nebolo namietané ani
v rámci zrušovacieho rozsudku Krajského súdu. Žalovaný síce pracoval ako príslušník ZVJS počas

útokov na žalobcu, avšak jednoznačne išlo o exces v dôsledku porušenia antidiskriminačných predpisov.
Uvedený exces nemohol konštatovať ani prokurátor ani žiadny iný orgán, nakoľko na konštatovanie
diskriminačného konania je príslušný jedine súd. Preto odvolávanie sa na preskúmanie konania
žalovaného prokurátorom nie je v súlade so zákonom. Je to prenášanie zodpovednosti na absolútne
nepríslušný orgán. Navyše to, že žalovaný neporušil predpisy na úseku výkonu trestu odňatia slobody

neznamená, že neporušil antidiskriminačnú legislatívu. Súd prvej inštancie na jednej strane pripustil,
že išlo o diskriminačné konanie, zároveň však na druhej strane túto skutočnosť náležite nepreskúmal,
nakoľko nevykonal dostatočné množstvo dôkazov a už aj z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne
skutkové zistenia.
Pokiaľ ide o premlčanie nároku žalobcu, s tvrdením súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje.

Súd na určenie plynutia premlčacej doby aplikoval, podľa názoru žalobcu nesprávne ust. § 101 O.z.
Nemajetková ujma je však škoda, ktorá vznikla vo sfére žalobcu a tým pádom by sa na uvedené podľa
žalobcu malo aplikovať ust. § 106 ods. 1 O.z. Nebolo by totižto správne ani z hľadiska všeobecnej
spravodlivosti, aby sa uvedené premlčalo ešte predtým, ako sa žalobca reálne mohol dozvedieť o
diskriminačnom konaní žalovaného.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, prípadne
odvolanie odmietnuť z dôvodu absencie legitímneho odvolacieho dôvodu a ako nezrozumiteľné
a nepreskúmateľné. Uviedol, že podstatnú časť odôvodnenia odvolania tvoria viaceré domnienkyžalobcu, avšak bez akejkoľvek dôkaznej váhy a verifikačnej hodnoty, nemajúce žiaden skutkový základ
vo vykonanom dokazovaní a nevyplývajú zo spisového materiálu. Žalobca neprodukoval v konaní pred
súdom prvej inštancie absolútne žiadne dôkazy, na rozdiel od žalovaného. Žalovaný sa presvedčivo

(listinnými dôkazmi zabezpečenými do konania predovšetkým zo strany súdu prvej inštancie) vyjadril k
týmto notorickým námietkam žalobcu už vo svojom prvotnom vyjadrení k podanému návrhu a neskôr i
v priebehu pojednávania, kedy zodpovedal a vysvetlil všetky položené otázky súdu alebo protistrany,
následne iniciatívne v rámci procesnej obrany a na požiadavku súdu špecifikoval a objasnil relevantné
listinné dôkazy preukazujúce objektívnosť a verifikovateľnosť jeho konzistentného postoja. Skutočnosti

uvádzané žalobcom v odvolaní tak nie sú zákonným odvolacím dôvodom, keďže súdy sú viazané
skutkovým stavom vo veci preukázaným ku dňu vydania rozhodnutia, čo v tomto prípade i súd prvej
inštancie dôsledne rešpektoval. Žalobca naviac vo svojom odvolaní neuvádza ani žiadne nové skutkové
tvrdenia,aninepredkladážiadnenovédôkazy,činevznášanovédôkaznénávrhy.Žalobcasavpodanom
odvolaní snaží rôznymi fabuláciami vniesť do konania dojem, že boli v tomto konaní preukázané
znaky diskriminačného konania a v tejto spojitosti prekrúca odôvodnenie súdu prvej inštancie vo

svoj prospech, kedy uvádza, že súd prvej inštancie "pripustil" (?), že konanie žalovaného je možné
označiť ako formu diskriminácie - obťažovanie, popravde však súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
uvádza, že z hľadiska posúdenia antidiskriminačnej legislatívy by bolo možné posúdiť ako určitú formu
diskriminácie, avšak len za splnenia povinnosti žalobcu tvrdiť skutočnosti (poukázať na relevantnú
skutočnosť alebo označiť aspoň nepriamy dôkaz o takejto skutočnosti), že došlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania, šikane alebo ohováraniu, čo je v súlade i s rozhodnutím ÚS ČR, sp. zn. Pl.
ÚS 37/2004, na ktoré poukázal odvolací súd v rámci svojho predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia
(pozn. právna veta v zmysle "v prípade dôkazu odlišného zaobchádzania sa diskriminácia predpokladá,
je však vyvrátiteľná, ak sa preukáže dokazovaním opak", pričom z predmetného konania vyplýva nielen
vyvráteniežalovanýmtýkajúcesaakýchkoľvekdohadovodiskrimináciialebošikane,alepredovšetkýmv

predmetnom konaní absentuje akýkoľvek dôkaz odlišného zaobchádzania, ktorý žalobca nebol doposiaľ
schopný v tomto konaní produkovať a predložiť. Žalobca sa obhajuje v tom smere, že bol nekonfliktná
osoba a len využíval svoje ústavné práva (?). Tieto tvrdenia však boli v konaní vykonaným dokazovaním
v celom rozsahu vyvrátené. Žalobca taktiež poukazuje na ním predložené správy (pozn. niektoré zjavne
až po uplynutí nielen sudcovskej, ale i zákonnej koncentrácie konania), ktoré majú svedčiť v jeho

prospech o tom, že nemal byť konfliktný, resp. rizikový element v rámci svojho oddielu, pozabúda však
na to, že tieto správy sa týkajú buď odlišného obdobia, než ktoré je ako rozhodné obdobie preskúmavané
v tomto konaní alebo sú vystavené úplne iným ústavom na výkon trestu odňatia slobody, čo potom nemá
žiadnu relevanciu k prejednávanej veci. Vo vzťahu k vypočutým svedkom sa žalobca snaží bagatelizovať
vyjadrenia týchto svedkov voči jeho osobe, opätovne prekrúcať zmysel ich výpovedí, vonkoncom

sa nevenuje zásadným skutočnostiam svedčiacim v jeho neprospech bez snahy ich spochybniť, ale
sústreďuje sa len na nepodstatné vyjadrenia, ktoré považuje mylne za zásadné pre toto konanie. V
neposlednom rade žalobca vyhlasuje, že žalovaný síce pracoval ako príslušník ZVJS počas útokov (?)
na žalobcu, avšak jednoznačne (?) išlo o exces v dôsledku porušenia antidiskriminačných predpisov.
K takejto nepreskúmateľnej a ničím nepodloženej úvahe je zložité zo strany žalovaného zaujať i vecné

stanovisko, keďže žalobca pokladá svoje domnienky za dané a objektívna pravda ho podľa všetkého
nezaujíma. Žalobca sa však v ďalšej časti sám zamotáva vo vlastných fabuláciách, keď uvádza, že
to, že žalovaný neporušil predpisy na úseku výkonu trestu odňatia slobody neznamená, že neporušil
antidiskriminačnú legislatívu (?!). Pritom sám vo svojich písomných vyjadreniach v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie opakovane deklaruje, že konaním žalovaného malo dôjsť k porušeniu nielen

jeho ústavných práv, ale i predpisov na úseku výkonu trestu odňatia slobody.
Rovnako tak treba považovať za účelovú a mylnú aplikáciu ust. § 106 ods. 1 O.z. vo vzťahu k námietke
premlčania vznesenej žalovaným na finančné odškodnenie žalobcu. Žalobca absurdne argumentuje
tým, že žalobca sa mal dozvedieť o porušení jeho práva na vzdelanie až po rokoch odo dňa jeho
preradenia v ÚVTOS HnP (?). Podľa všetkého je totiž žalobca v tomto konaní osobou plne spôsobilou

na právne úkony a teda je zrejmé, že jeho vedomosť o prípadnom porušení akéhokoľvek jeho práva v
rozhodnom období výkonu trestu mu bola zrejmá už práve v čase, resp. momentom, kedy malo podľa
jeho tvrdenia dôjsť k takémuto porušeniu.
Žalovaný preukázal, že neboli produkované také dôkazy, ktoré by mali za následok dôvodnosť podanej
žaloby, čo sa týka predovšetkým doslova vymyslenej "šikany", či "diskriminácie" osoby žalobcu. V žalobe

ani v rámci dokazovania v tomto konaní neboli špecifikované a preukázané relevantné dôvody, pre
ktoré žalobca navrhoval akékoľvek ospravedlnenie zo strany žalovaného, či dokonca vznik nároku na
špekulatívne finančné odškodnenie žalobcu. Z týchto dôvodov je žaloba zjavne nedôvodná. Čo sa
týka dôkazov vykonaných v tomto konaní, žalobca účinne v priebehu konania nesporoval tieto dôkazy,len do značnej miery v snahe privodiť sebe prospech prekrúcal ich zmysel a výpovednú hodnotu,
čo znamená, že v zmysle príslušnej právnej úpravy sú preukázané a dávajú za pravdu tvrdeniam
žalovaného v tomto konaní. Žalobca v tomto konaní opakovane ako písomne, tak i verbálne napádal

v negatívnom slova osobu žalovaného bez akejkoľvek miery sebakritiky keď uvádzal, že žalovaný mu
mal porušiť nestotožnenú "občiansku povinnosť" (konkrétne viesť riadny život) vyplývajúcu z Ústavy
SR, resp. zo zákona o výkone trestu (?) a súčasne mal žalovaný "diskriminačne porušiť jeho ľudskú
dôstojnosť ohováraním, resp. uvedením nepravdy", ktorá sa mala následne nejakým spôsobom posúvať
ďalej (?). Súdom vykonané dokazovanie, konkrétne zabezpečené správy z ÚVTOS Hrnčiarovce nad

Parnou a vypočutí svedkovia na pojednávaní svedčia objektívne pre tú skutočnosť, že žalobca bol
konfliktný v rámci interpersonálnych vzťahov, pričom ako osoba sám seba vo výkone trestu vnímal ako
nie odsúdeného. V otázke namietaného preradenia žalobcu z oddielu 3BC na oddiel 4C sa svedkovia
vyjadrili jednoznačne, že odsúdený nemá nárok, resp. právo jedného ubytovania (t. j. bez možnosti
preradenia do iného oddielu alebo izby) počas celého výkonu trestu, o tom rozhoduje vždy príslušný
ZVJSnazákladesprávaniasaodsúdeného.Naviaczdôraznili,žepríslušnýpedagóglendávanazáklade

svojich poznatkov návrh na preradenie odsúdeného, pričom tento návrh 6-členná komisia za účelom
prehodnotenia preskúma a po jeho prerokovaní dáva výstup (zápisnicu) vo veci služobnému zástupcovi
riaditeľa ústavu, ktorú v konečnom dôsledku musí schváliť ešte samotný riaditeľ ústavu. Zároveň
potvrdili, že žalobca pokračoval i po jeho preradení v jeho štúdiu a riadne doštudoval, nejedná sa teda o
žiadne porušenie, ani sťaženie jeho práva na vzdelanie, či práva na prístup k vzdelaniu, pričom žalovaný

podrobne vysvetlil súdu, čo znamená označenie jednotlivých oddielov a ich podstatu. Na základe
týchto skutočností je preukázaná absencia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní,
čo potvrdili ako vypočutí svedkovia, tak i správa z ÚVTOS HnP nachádzajúca sa v spise, z ktorých
vyplýva, že žalovaný po celé obdobie pôsobenia v ÚVTOS HnP vystupoval ako príslušník zboru a konal
riadne v rámci výkonu svojich služobných povinností. Zásadnou skutočnosťou pre nedôveryhodnosť

osoby samotného žalobcu a špekulatívnosť jeho tvrdení (uplatneného nároku) prezentovaných z jeho
strany sa však javí i to, že žalobca po preradení do oddielu 4C (ktoré preradenie považuje za
šikanózne zo strany žalovaného) bol v tom istom roku 2016 opätovne preradený na ďalší oddiel 5AB
(ktoré preradenie nemá žiadnu spojitosť so žalovaným a prekvapivo žalobca toto preradenie žiadnym
spôsobom nenapáda, ani ho nepokladá za šikanózne ?!), pričom podľa jeho vlastného vyjadrenia sa

nejednalo o jeho jediné ďalšie preradenie. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalobca si len svojvoľne
a bez racionálneho základu vybral za jeho domnelú príčinu nespokojnosti práve osobu žalovaného
v tomto konaní, ktorý je nútený sa už viac ako 3 kalendárne roky brániť nezmyselným a hanlivým
vyjadreniam a útokom žalobcu na jeho osobu. Žalovaný má za to, že jeho tvrdenia možno považovať za
nesporné a žiadnym produkovaným dôkazom zo strany žalobcu v tomto konaní za vyvrátené. Žalobca

neustál ani svoju elementárnu povinnosť dôvodným a verifikovateľným spôsobom označiť akékoľvek
hmatateľné šikanózne, či diskriminačné konanie voči jeho osobe (dokonca neobjasnil súdu ani žiadnu
pohnútku konania žalovaného) a naopak žalovaný preukázal všetky relevantné skutočnosti svedčiace
pre bezzákladnosť podanej žaloby. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa všetky zákonné atribúty obsiahnuté
v ust. § 220 ods. 2 CSP. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol ako rozhodol, sú jasne,

určito a zrozumiteľne podložené, sú v jeho právomoci a v kontexte vykonaného dokazovania pôsobia
presvedčivo.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že obsahom vyjadrenia žalovaného boli v podstate len
abstraktnétvrdeniaotom,akožalobcanepreukázalžiadneskutočnosti,nepredložildôkazyanedôvodne

poukazuje na diskriminačné konanie žalovaného. Sám však neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a
dôkazy, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní. Žalovaný ďalej uvádza, že tvrdenia
o nekonfliktnosti žalobcu boli vyvrátené, čo je však opäť iba subjektívne tvrdenie žalovaného, ktoré
však nezodpovedá objektívnej realite. Žalovaný len obhajuje konanie súdu, jeho rozhodnutie a postup, s
ktorým sa však s ohľadom na skutočnosti predložené žalobcom v podanom odvolaní nemožno stotožniť

a nemožno ho označiť ako „zákonný“. Nakoľko žalovaný nepredložil žiadne tvrdenie a ani dôkaz,
ktorým by vyvrátil tvrdenia žalobcu uvedené v podanom odvolaní, žalobca trvá na všetkých dôvodoch a
skutočnostiach, ktoré predložil v podanom odvolaní a trvá aj na svojej pôvodnej žalobe. Je toho názoru,
že v podanom odvolaní dostatočne vyvrátil tvrdenia žalovaného a takisto preukázal, že je aktívne vecne
legitimovaný. Rovnako tak preukázal aj skutočnosť, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný. Žalobca

trvá na podanom odvolaní a navrhuje, aby mu súd v celom rozsahu vyhovel.

5. Ďalšie podania strán už v odvolacom konaní neboli predložené.6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že

podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.

7. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto – rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej

inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

8. V predmetnom spore súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 17C/67/2020-66 zo
6.9.2021, ktorým I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

9. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu uznesením č.k. 10Co/5/2022-89 zo dňa 16.12.2022 prvý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom
rozhodnutí uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní, v intenciách záverov
odvolacieho súdu, zaoberať sa a procesne sa vysporiadať s celým nárokom uplatňovaným žalobcom,

teda aj žalobcom tvrdeným diskriminačným konaním žalovaného (spočívajúcom v šikanóznom správaní
a dlhšie trvajúcich útokoch na osobu žalobcu, vrátanie poskytovania nepravdivých informácií o žalobcovi
ÚVTOS), majúcim za následok porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorej uplatňovanie
upravuje Antidiskriminačný zákon, vrátane prostriedkov právnej ochrany v prípade jej porušenia.
Žalobcom tvrdené konanie žalovaného tak náležite posúdi i z hľadiska možného vybočenia (tzv. excesu)

z jeho služobných povinností.

10. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti
žalovanému v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku doručiť žalobcovi písomné ospravedlnenie
v znení: Ospravedlňujem sa pánovi A. B. za to, že som ako pedagóg v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou nezaobchádzal rovnako s pánom A. B., čím som návrhom
na preradenie do iného oddielu v ústave na výkon trestu odňatia slobody mu bránil v práve vzdelávať
sa. Zároveň sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania je posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

12. Podľa § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania

spočívavzákazediskrimináciezdôvodupohlavia,náboženskéhovyznaniaaleboviery,rasy,príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti.

Podľa § 2a ods. 1, 2, 3 a 4 Antidiskriminačného zákona: (1) Diskriminácia je priama diskriminácia,
nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je
aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. (2) Priama diskriminácia je konanie alebo
opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzaloalebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. (3) Nepriama diskriminácia
je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli
znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,

rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. (4) Obťažovanie je také správanie, v dôsledku
ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho,
ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo
následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.

Podľa § 3 ods. 1 Antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého
zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
Podľa § 9 ods. 1, 2 a 3 Antidiskriminačného zákona: (1) Každý má podľa tohto zákona právo na
rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. (2) Každý sa môže domáhať svojich práv na
súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch

alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten,
kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého
zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež
domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

(3) Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 11 ods. 1 až 3 Antidiskriminačného zákona: (1) Konanie vo veciach súvisiacich s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté
porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu
označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“). (2)
Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu

skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. (3) Na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje
Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 1, 2, 5 a 6 ZVTOS: (1) Vo výkone trestu sa rešpektuje ľudská dôstojnosť odsúdeného
a nesmú byť použité kruté, neľudské alebo ponižujúce spôsoby zaobchádzania alebo trestania.(2)

Všetky práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú všetkým odsúdeným v súlade so zásadou
rovnakého zaobchádzania. (5) Trest sa vykonáva diferencovane. Pohyb, kontakt, spôsob zabezpečenia
a uplatňovania práv odsúdeného je rozdielny podľa stupňa stráženia. (6) Na zvýšenie účinnosti výkonu
trestu sa vykonáva vnútorná diferenciácia a vytvárajú sa špecializované oddiely.
Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 ZVTOS: (1) Stráženie, dozor, dohľad a zaobchádzanie s odsúdenými a

podmienky výkonu trestu zabezpečuje zbor, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (2) Príslušník zboru
je oprávnený odsúdenému vydávať príkazy a pokyny, uplatňovať obmedzenia podľa tohto zákona a
používať donucovacie prostriedky v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitným predpisom. (3)
Zamestnanec podieľajúci sa na plnení úloh zboru (ďalej len „zamestnanec zboru“) je oprávnený vydávať
odsúdenému pokyny a príkazy a vykonávať zaobchádzanie v rozsahu, v akom sa podieľa na plnení

úloh zboru.
Podľa § 14 ods. 1 ZVTOS vnútorná diferenciácia je umiestňovanie odsúdených do oddielov a skupín v
rámci toho istého stupňa stráženia na zvýšenie účinnosti zaobchádzania s odsúdenými.
Podľa § 15 ods. 1 ZVTOS na splnenie účelu zaobchádzania podľa § 11 určený pedagóg vypracuje pre
odsúdeného program zaobchádzania.

Podľa§16ods.1ZVTOSprizaobchádzanísodsúdenýmsanasplneniecieľovprogramuzaobchádzania
využívajú formy a metódy pedagogického a psychologického pôsobenia, metódy sociálnej práce,
ústavný poriadok, disciplinárna právomoc, zaraďovanie do práce, vzdelávanie a kultúrno-osvetová
činnosť.
Podľa § 7 ods. 1 a 4 vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z.: (1) Určený príslušník zboru z generálneho

riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len "generálne riaditeľstvo") oznámi dotknutým
ústavom určenie ústavu, v ktorom bude odsúdený vykonávať trest. Riaditeľ ústavu alebo ním určený
príslušník zboru určí oddiel, kde bude odsúdený ubytovaný; pri umiestnení do oddielu sa môže určiť
aj zaradenie odsúdeného do práce. (4) Umiestnenie odsúdeného a zmenu umiestnenia určuje riaditeľústavualebonímurčenýpríslušníkzboruspravidlananávrhumiestňovacejkomisie(ďalejlen"komisia"),
ktorej predsedom je vedúci oddelenia výkonu trestu. Členmi komisie sú pedagóg, psychológ, lekár
alebo ďalší zdravotnícky pracovník, sociálny pracovník, príslušník zboru alebo zamestnanec zboru z

organizačno-právneho oddelenia, úseku zamestnávania, výroby a odbytu, preventívno-bezpečnostnej
služby, oddelenia ochrany alebo ďalší príslušníci zboru alebo zamestnanci zboru určení riaditeľom
ústavu. Zdravotnú spôsobilosť na zaradenie do práce posudzuje lekár. Riaditeľ ústavu alebo ním určený
príslušník zboru môže v odôvodnených prípadoch určiť zmenu v zložení komisie. Určený príslušník
zboru vykoná o rozhodnutí záznam v príslušnej dokumentácii.

Podľa § 9 ods. 1 a 4 vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z.: (1) Odsúdený vykonáva trest v diferenciačnej
skupine "A”, "B”, "C” alebo v špecializovanom oddiele; v špecializovanom oddiele, okrem oddielu
doživotných trestov, sa diferenciačná skupina neurčuje. (4) Diferenciačnú skupinu určí riaditeľ ústavu
na návrh komisie najmä na základe: a) záverov a odporúčaní psychologického vyšetrenia, b) poznatkov
o správaní odsúdeného vo výkone trestu a výkone väzby, c) poznania osobnostného narušenia, d)
poznania postojov k plneniu povinností a programu zaobchádzania.

Podľa § 23 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z.: (1) Pedagóg oddielu, do ktorého je
odsúdený umiestnený po pobyte v nástupnom oddiele, vypracuje program zaobchádzania a sprístupní
odsúdenému určené ciele a úlohy. Na účely stanovenia programu zaobchádzania a hodnotenia
jeho plnenia sú príslušník zboru a zamestnanec zboru oprávnení spracúvať poznatky o prejavoch
správania a postojoch odsúdeného. (2) Pedagóg vypracuje program zaobchádzania do troch mesiacov

od umiestnenia odsúdeného do oddielu; pritom spolupracuje najmä so psychológom, špeciálnym
pedagógom, pedagógom vzdelávania a sociálnym pracovníkom. Ak súčasťou programu zaobchádzania
je návrh na zmenu diferenciačnej skupiny, komisia navrhne riaditeľovi ústavu umiestniť odsúdeného do
oddielu príslušnej diferenciačnej skupiny.
Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 O.z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 420 ods. 1, 2 O.z. : (1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

(2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona
nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa § 307 CSP antidiskriminačný spor je spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej
inštancie o nedôvodnosti nároku žalobcu a to tak z dôvodu nepreukázania porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, ako aj z dôvodu neexistencie neoprávneného zásahu do jeho osobnosti.

14. Zákaz diskriminácie je upravený v rôznych právnych normách, pre rôzne oblasti a rôzne situácie.
Osobitnú oblasť diskriminácie upravuje § 3 ods. 2 ZVTOS, podľa ktorého všetky práva ustanovené týmto
zákonom sa zaručujú všetkým odsúdeným v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, pričom
v poznámke odkazuje na Antidiskriminačný zákon. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočíva v zákaze diskriminácie z určitých dôvodov, a to pohlavia, náboženského vyznania alebo

viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti (§ 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona). Spôsoby
diskriminačného konania vymedzuje Antidiskriminačný zákon jednotlivými formami diskriminácie (§

2a ods. 1 Antidiskriminačného zákona). Medzi tieto formy patrí priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih, pokyn na diskrimináciu a
nabádanie na diskrimináciu. Aby určité správanie, konanie alebo určitá situácia bola porušením
zásady rovnakého zaobchádzania, Antidiskriminačný zákon vyžaduje splnenie podmienok, ktorými sú
diskriminačný dôvod, oblasť a forma diskriminácie. V rámci posúdenia porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania je namietané konanie vždy potrebné posúdiť z hľadiska kumulatívneho splnenia týchto
podmienok (diskriminačný dôvod, forma diskriminácie a oblasť).
Diskriminačný dôvod, jeho existenciu a príčinnú súvislosť medzi konaním a týmto dôvodom, je potrebné
vyvodiť z okolností prípadu a musí existovať dôvodná domnienka jeho existencie a príčinnej súvislostis konaním. Antidiskriminačný zákon v ust. § 2 vymedzuje konkrétne dôvody, z ktorých je zakázaná
diskriminácia, pričom niektoré sú pomenované výslovne a výpočet je doplnený aj dôvodom, ktorým je
„iné postavenie“. Výpočet diskriminačných dôvodov je relatívne otvorený, keďže diskriminačný dôvod

iného postavenia zahŕňa aj iné situácie, ktoré nie sú výslovne uvedené v enumerácii týchto dôvodov a
predstavuje variabilný prvok v prípade situácií, ktoré zákonodarca nepredvídal (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2016, 1050 s.).
Diskriminácia môže spočívať v zámernom znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok, pričom

pod pojmom diskriminácia možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti rozlišovania
osôb pri priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu
zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách, bez objektívneho
a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje zdôvodnenie,
ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumný rámec primeranosti medzi použitými prostriedkami
a zamýšľaným cieľom.

15. Podľa súdom prvej inštancie aplikovaného ust. § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, žalovaný
je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch slovenský zákonodarca

implementovaním európskych antidiskriminačných smerníc obrátil dôkazné bremeno a vo väčšej miere
ním zaťažil žalovaného. Žalobcovi ale nestačí len poukázať na to, že bol diskriminovaný, ale musí
predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania a až potom dôjde k prechodu povinnosti preukázať, že k diskriminácii nedošlo, na
žalovaného. Povinnosťou žalobcu je teda preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou

osobou, ktorá je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca, voči nej však nebola aplikovaná
diskriminácia. Žalobca je povinný preukázať aj dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je
diskriminácia zakázaná (viď cit. § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona). Ďalej je potrebné, aby žalobca
preukázal vznik ujmy, ktorá mu vznikla na základe nedodržania práva na rovnaké zaobchádzanie. Medzi
dôvodomnamietanejdiskriminácieavzniknutouujmoumusíexistovaťpríčinnásúvislosť.Žalobcovistačí

predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať diskrimináciu zo strany žalovaného, na čo
stačia aj nepriame dôkazy. Žalobca teda nemusí preukázať s istotou, že došlo k diskriminácii, postačuje
len určitá miera pravdepodobnosti.
Otázkou dôkazného bremena v antidiskriminačnom spore sa zaoberal i Ústavný súd SR, ktorý v
uznesení sp. zn. IV.ÚS 16/09 zo dňa 30.04.2009 uviedol, že z vnútroštátnej právnej úpravy vyplýva, že

dôkaznébremenoneťažílenavýlučnežalovanústranu,aleťažíajžalobcu.Žalobcamusíprioritneuniesť
dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej
diskriminácii, resp. porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj
predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania

je jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú
stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania.
Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo
vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu.
Posun v dôkaznom bremene teda v zmysle uvedeného nie je automatický, nenastáva ihneď ako

žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Žalobca v žalobe, ktorou sa domáha ochrany pred diskrimináciou,
musí označiť nielen osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ale tiež musí
označiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno) k skutočnostiam, z ktorých
možno usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Navyše musí tvrdiť, že
pohnútkou diskriminačného konania je niektorý zákonom nedovolený dôvod vymenovaný v § 2 ods. 1

Antidiskriminačného zákona, napr. pohlavie, rasa, vek a pod. Až v prípade, že zo strany žalobcu sú
preukázané skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť, že došlo k diskriminácii, je povinnosťou žalovaného
preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Hoci antidiskriminačné spory s
poukazom na ustanovenie § 307 CSP predstavujú osobitnú množinu sporov v civilnom súdnom konaní,
žaloba musí spĺňať kvalitatívnu podmienku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania prima facie. Ani

táto zásada nezbavuje žalobcu dôkaznej povinnosti automaticky. Ak má žalobca objektívne možnosť
získať dôkazné prostriedky za účelom preukázania svojich tvrdení, je v jeho záujme, aby tieto dôkazné
prostriedky v žalobe uviedol. Ak sa tak nestane, vystavuje sa tým, okrem iného postupu súdu, ktorý
neaplikuje procesný inštitút preneseného dôkazného bremena automaticky, ale až potom, čo dospeje kdôvodnému záveru o možnom porušení práva na rovnaké zaobchádzanie. Ak súd k takémuto záveru
nedospeje, vystavuje sa žalobca riziku procesného následku nesplnenia dôkaznej povinnosti, ktorým je
zamietnutie žaloby.

16.Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych a teoretických východísk, povinnosťou žalobcu bolo
tvrdiť a preukázať rozdiel v zaobchádzaní s ním žalovaným v porovnaní s iným odsúdeným, ktorý bol
na rovnakej pozícii ako on, voči ktorému však nebola aplikovaná diskriminácia. Zároveň tiež tvrdiť a
preukázať aj dôvod (pohnútku), kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná

a formu diskriminácie.

17. Žalobca v žalobe tvrdil, že bol zo strany žalovaného počas výkonu trestu odňatia slobody v ústave
šikanovaný, žalovaný neustále útočil na osobu žalobcu, pričom dňa 26.10.2016 bol žalobca na návrh
žalovanéhodiskriminačneaúčelovopreradenýzoddielu3BCnaoddiel4C,atonazákladenepravdivých
a diskriminačných informácií prezentovaných zriaďovacej komisii žalovaným a zneužitím právomoci

podaním návrhu na preradenie. Nepravdivými informáciami malo byť to, že žalobca mal mať problémy
so spoluodsúdenými na oddiele, mala sa naňho sťažovať väčšina spoluodsúdených, za neustále
vypisovanie sťažností, za čo mal byť celý oddiel negatívne hodnotený, mal mať nezhody a konflikty so
spoluodsúdenými. Takýmto preradením z oddielu 3BC na oddiel 4C žalobca tvrdil porušenie jeho práva
na vzdelanie podľa článku 42 Ústavy SR.

18. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému porušeniu zákazu diskriminácie (zo žalobcom neuvedeného
dôvodu) súd prvej inštancie uzavrel (a odvolací súd sa s tým stotožňuje), že nárok žalobcu nebol
preukázaný, žalovaný tvrdenia žalobcu vyvrátil a preukázal opak. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca
v konaní tvrdil porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, resp. diskrimináciu svojej osoby žalovaným

bez uvedenia diskriminačného dôvodu a zároveň neuviedol žiadne konkrétne objektívne skutočnosti,
z ktorých by vyplynula diskriminácia jeho osoby zo žiadneho z dôvodov vymenovaných v § 2 ods. 1
Antidiskriminačného zákona. V konaní zostalo úplne neznámym, nezdôvodneným a nevysvetleným,
zakéhodôvodumalžalovanýsožalobcomnerovnakozaobchádzať.Žalobcanepreukázalžiadendôvod,
kvôli ktorému malo k zakázanej diskriminácii dôjsť a takáto konkrétna skutočnosť zakladajúca jeho

diskrimináciu (bez uvedenia dôvodov) sa z preukázaných okolností prípadu nedá ani vydedukovať.
Žalobca preto prioritne neuniesol svoje bremeno tvrdenia a dôkazu, keď v zmysle § 11 ods. 2
Antidiskriminačného zákona neoznámil súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne a objektívne
usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Podľa odvolacieho súdu žalobca nepreukázal skutočnosti, ktoré by na základe racionálneho posúdenia

založili prenos dôkazného bremena na žalovaného, t. j. skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť, že
došlo k diskriminácii jeho osoby, keďže na prenesenie dôkazného bremena v takomto spore zo strany
žalobcu na žalovaného nestačí len tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovaného došlo k jeho diskriminácii,
ale je potrebné, aby žalobca uviedol skutkové tvrdenia a označil alebo predložil také relevantné
dôkazy, z ktorých možno dôvodne (teda bez zásadnejších dôvodných pochybností) usudzovať, že

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v jeho prípade došlo a že žalovaný v jeho prípade
postupoval odlišne v porovnateľných prípadoch (pričom ani v odvolaní žalobca žiadne porovnateľné
prípady neoznačil). Samotný prezentovaný subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby
v danom vzťahu so žalovaným nemôže byť dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo
dôjsť k diskriminačnému postupu. V ostatnom v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie

preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom, s ktorým sa stotožňuje.

19. Žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie v odseku 26 pripustil, že konanie žalovaného je
možné podriadiť pod ust. § 2a bod 4 Antidiskriminačného zákona ako formu diskriminácie – obťažovanie
(šikana), následkom čoho mohol nastať zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.

Odvolací súd z odseku 26 napadnutého rozsudku zistil, že súd prvej inštancie (za použitia
podmieňovacieho spôsobu) v ňom konštatoval, že z hľadiska posúdenia antidiskriminačnej legislatívy
uvedené namietané konanie by bolo možné podriadiť pod ust. § 2a bod 4 Antidiskriminačného zákona
akoformudiskriminácie-obťažovanie(resp.šikana),následkomčohobymoholnastaťzásahdoslobody
alebo ľudskej dôstojnosti. Z nasledujúceho odseku 27 vyplýva, že na preukázanie uvedeného tvrdenia

žalobcu (v odseku 26) súd prvej inštancie vykonal ďalšie žalobcom navrhované dôkazy a to výsluchy
svedkov a hodnotenia žalobcu, ktoré ale podľa záveru uvedeného v odseku 29 napadnutého rozsudku
žalobcom tvrdené konanie nepreukázali. Odsek 26 preto nie je možné vykladať izolovane, ale v spojení
s nasledujúcimi odsekmi a to tak, že podmienkou podradenia konania žalovaného pod § 2a ods. 4Antidiskriminačného zákona bolo preukázanie diskriminačného konania žalovaného, ktoré ale žalobcom
nebolo preukázané a žalovaný ho vyvrátil a preukázal opak. Žalobcom prezentovaný výklad odseku
26 tak, že súd prvej inštancie pripustil, že konanie žalovaného je možné podradiť pod § 2a ods. 1

Antidiskriminačného zákona, bol preto nesprávny.

20. Odvolateľ v odvolaní namietal, že jeho konanie spočívalo v podstate len v tom, že ostatní väzni
sa mali na neho sťažovať. Dôležitý je však dôvod sťažností. Žalobca totižto len využíval svoje ústavné
právo a v prípade, ak mal pocit, že došlo k zásahu do jeho práv v rámci VTOS, upozornil na to zákonom

danými prostriedkami. Preto argumentácia typu: „Odsúdený B. zbytočne upriamuje na seba pozornosť a
následnenacelýoddiel.Ajkeďsacelýoddielsnažíplniťsipovinnosti,súneustálevpozornostipersonálu
ústavu.“ nemôže mať v danom rozhodnutí oporu a nemôže sa na tomto zakladať, hoci opak je pravdou.
V právnom štáte nemôžu nastávať situácie, kedy sa s osobami bude narábať diskriminačne z dôvodu,
že využijú svoje práva. Tým pádom sa trestá uplatnenie si práv jednotlivcom. Nerovnaké zaobchádzanie
je možné postrehnúť v skutočnosti, že žalobca nebol v inom postavení než ostatní, na čom nemení nič

ani skutočnosť, že využíval zákonné práva domáhať sa nápravy v rámci pobytu vo VTOS.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol zo strany žalovaného počas
výkonu trestu odňatia slobody šikanovaný, žalovaný neustále útočil na osobu žalobcu, dňa 26.10.2016
bol žalobca na návrh žalovaného diskriminačne a účelovo preradený z oddielu 3BC na oddiel 4C, a to
na základe nepravdivých a diskriminačných informácií prezentovaných zriaďovacej komisii žalovaným a

zneužitím právomoci podaním návrhu na preradenie. Nepravdivými informáciami malo byť to, že žalobca
mal mať problémy so spoluodsúdenými na oddiele, konkrétne že sa mala naňho sťažovať väčšina
spoluodsúdených za to, že vypisovaním sťažností mal žalobca pútať pozornosť na ich oddiel a celý
oddiel mal byť negatívne hodnotený, taktiež mal mať nezhody a konflikty so spoluodsúdenými a mal
mať aj osobné nezhody s viacerými spoluodsúdenými.

Tieto podstatné skutkové tvrdenia žalobcu žalovaný poprel a uviedol vlastné skutkové tvrdenia.
Pravdivosť, resp. nepravdivosť žalovaným prezentovaných informácii bola predmetom dokazovania
pred súdom prvej inštancie.
Žalobca až v odvolaní uviedol, že podľa neho je dôležitý dôvod sťažností a že žalobca len využíval svoje
ústavné právo a v prípade, ak mal pocit, že došlo k zásahu do jeho práv v rámci VTOS, upozornil na to

zákonom danými prostriedkami a domáhal sa nápravy v rámci pobytu vo výkone trestu.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že nakoľko žalobca toto tvrdenie predniesol a označil za
dôležité až v odvolacom konaní, je potom novým podstatným skutkovým tvrdením, ktoré ale nebolo
v žalobe uvedené. Inak povedané, žalobca v žalobe za diskriminačný dôvod neoznačil využívanie
ústavného a zákonného práva žalobcu domáhať sa nápravy v rámci pobytu v ústave a toto potom ani

nebolo predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 153 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky
Podľa § 312 CSP žalobca môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie
skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na
vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany sú strany povinné uplatniť včas. Žalobca môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd
zdôrazňuje, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu
konania, ale iba v určenom štádiu konania. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP
odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP. Opravný prostriedok

s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy, ktoré doteraz neboli použité,
ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní predsúdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené
ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie
prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej

inštancie.
Žalobca uviedol až v odvolaní, že podľa neho je dôležitý dôvod sťažností spoluodsúdených a že on
len využíval svoje ústavné právo a zákonné práva a upozorňoval na nedostatky a domáhal sa nápravy
v rámci pobytu vo výkone trestu. Odvolací súd počas odvolacieho konania nemohol prihliadnuť na tieto
nové prostriedky procesného útoku, ktoré žalobcom doposiaľ neboli použité, nakoľko žalobca ich mohol

uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca netvrdil splnenie niektorej z podmienok pre
použitie týchto prostriedkov procesného útoku až v odvolacom konaní v zmysle citovaného § 366 písm.
a) až d) CSP a tieto podmienky ani nevyšli najavo, preto na uvedené novoty žalobcu uplatnené až
v odvolacom konaní nemohol odvolací súd prihliadnuť.
Odvolací súd ešte dodáva, že odvolateľ nekonkretizoval, ktoré ústavné právo a zákonné práva využíval
žalobca, akými prostriedkami, kedy a koho a na čo upozorňoval a akej nápravy sa domáhal, preto

takto všeobecne formulované tvrdenie bez uvedenia podrobností by opäť nepostačovalo na unesenie
bremena tvrdenia a následného prenesenia dôkazného bremena na žalovaného. Žalobca naviac ani
netvrdil, že dôvodom návrhu žalovaného na jeho preradenie na iný oddiel malo byť uplatňovanie
práv žalobcu, ale počas celého konania tvrdil, že to boli nepravdivé informácie o jeho konfliktoch so
spoluodsúdenými.

21. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2019
a názory všeobecných súdov, podľa ktorých podmienkou je oznámenie skutočností, z ktorých možno
dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania a uviedol, že túto podmienku považuje
žalobca vzhľadom na vyššie uvedené (v texte odvolania boli vyššie uvedené nové skutkové tvrdenia

o dôvodoch sťažností žalobcu - pozn. odvolacieho súdu) za splnenú.
S uvedeným názorom žalobcu sa odvolací súd nestotožnil a to nielen z dôvodu, že na žalobcom
označené nové skutkové tvrdenie žalobcu nemohol odvolací súd prihliadnuť, ale aj z dôvodu, že
označenie diskriminačného dôvodu, resp. opísanie okolností prípadu umožňujúcich jeho vyvodenie,
v žalobe absentovali. Na uvedené poukazoval aj žalovaný počas konania a aj vo vyjadrení k odvolaniu,

kde uviedol, že v konaní absentuje akýkoľvek dôkaz odlišného zaobchádzania, ktorý žalobca doposiaľ
v konaní neprodukoval a takýto relevantný dôvod ani nešpecifikoval a pohnútku konania žalovaného
neoznačil.
K naplneniu diskriminácie musí konanie porušovať niektorý z dôvodov podľa § 2 ods. 1
Antidiskriminačného zákona, t. j. musí sa jednať o konanie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania

alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,
sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo
z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pod pojem „iné postavenie“
je možné zahrnúť ďalšiu, skôr nevymenovanú hodnotu alebo záujem. To však neznamená, že

pod antidiskriminačný dôvod iného postavenia možno subsumovať akékoľvek dôvody. Je záujmom
zákonodarcu,abyišlolenotaképrípady,ktorésúrovnakoaleboobdobnezávažnéakodôvodyvyjadrené
v zákone expressis verbis.
Pokiaľ žalobca v žalobe explicitne neuvedie, čo považuje za diskriminačný dôvod, musí v žalobe
aspoň opísať skutočnosti, z ktorých je možné dôvodne a objektívne usudzovať, čo ním bolo. Aj

podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 30/2019 postačuje, ak žalobca oznámi
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania. Žalobca
v súdnom konaní má tvrdiť a preukazovať, že s ním nebolo zachádzané obvyklým (neznevýhodňujúcim
spôsobom), ako aj skutočnosť, že znevýhodňujúce zaobchádzanie bolo motivované diskrimináciou,
ktorá sa preukazovať nemusí, v prípade dôkazu odlišného zaobchádzania sa predpokladá, je však

vyvrátiteľná ak sa preukáže dokazovaním opak (porov. rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS
37/2004). To znamená, že žalobca musí uviesť podstatné a rozhodujúce skutočnosti, z ktorých môže
súd jednoznačne vyvodiť, čo bolo dôvodom diskriminácie. Žalobca ani v prípade anitidiskriminačného
sporu nie je zbavený tejto povinnosti (uvádzať podstatné a rozhodujúce tvrdenia) a v prípade jej
nesplnenia tak nesie následok spočívajúci v zamietnutí žaloby z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia.

Obe strany sporu, nielen žalovaný, majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkovétvrdeniatýkajúcesasporu.Schopnosťstranysporuuniesťbremenotvrdeniaspolusdôkazným
bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie
povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné arozhodujúce) má pre strany sporu procesnoprávnu sankciu, konkrétne v podobe prehry sporu. Prejaví
sa teda v meritórnom rozhodnutí veci. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán
sporu a riadi sa zásadou formálnej pravdy

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca mal byť žalovaným šikanovaný, žalovaný mal na neho útočiť a dňa
26.10.2016 bol žalobca na návrh žalovaného preradený z oddielu 3BC na oddiel 4C a to na základe
nepravdivýchinformáciiposkytnutýchzriaďovacejkomisiižalovaným,pričomnepravdivýmiinformáciami
mali byť problémy žalobcu so spoluodsúdenými, konkrétne nezhody a konflikty žalobcu s ostatnými
spoluodsúdenými a sťažovanie sa väčšiny spoluodsúdených na žalobcu.

Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca síce v žalobe uviedol, že bol zo strany žalovaného počas
výkonu trestu odňatia slobody v ústave šikanovaný a že žalovaný neustále útočil na osobu žalobcu,
avšak tieto svoje dve tvrdenia bližšie nekonkretizoval. Žalobca neopísal skutky, ktorými sa toto malo
udiať, neuviedol ani podstatné okolnosti, akým spôsobom ho mal žalovaný šikanovať, akým spôsobom
mal žalovaný na žalobcu útočiť, kedy, z akého dôvodu. V žalobe teda úplne chýbal opis jednotlivých
skutkov (šikanovania a útočenia). Z takýchto všeobecných tvrdení nebolo možné vyvodiť nielen formu

diskriminácie, ale ani to, čo malo byť pohnútkou diskriminačného konania žalovaného, preto ohľadne
tvrdení, že žalobca bol zo strany žalovaného šikanovaný a že žalovaný neustále útočil na osobu žalobcu,
bola žaloba aj pre neunesenie bremena tvrdenia nedôvodná. Aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
uviedol, že k takémuto nepreskúmateľnému tvrdeniu je zložité z jeho strany zaujať vecné stanovisko.
Jediným dostatočne opísaným skutkom bolo, že dňa 26.10.2016 bol žalobca na návrh žalovaného

diskriminačne a účelovo preradený z oddielu 3BC na oddiel 4C, a to na základe nepravdivých
a diskriminačných informácií prezentovaných zriaďovacej komisii žalovaným a zneužitím právomoci
podaním návrhu na preradenie. Nepravdivými informáciami malo byť to, že žalobca mal mať problémy
so spoluodsúdenými na oddiele, mala sa naňho sťažovať väčšina spoluodsúdených, za neustále
vypisovanie sťažností, za čo mal byť celý oddiel negatívne hodnotený, mal mať nezhody a konflikty so

spoluodsúdenými.
Ani vo vzťahu k tomuto tretiemu skutku žalobca v žalobe výslovne neuviedol, čo je podľa neho
diskriminačným dôvodom, čo bolo pohnútkou, že žalovaný takto konal a tento dôvod diskriminácie
nebolo možné vyvodiť ani z okolností prípadu opísaných žalobcom v žalobe, preto ani v prípade tohto
skutku (ako ani v prípade predchádzajúcich dvoch) nebola splnená jedna z podmienok vyžadovaných

Antidiskriminačným zákonom pre konštatovanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a to
diskriminačný dôvod.

22. Spôsoby diskriminačného konania vymedzuje Antidiskriminačný zákon jednotlivými formami
diskriminácie. Medzi tieto formy patrí aj tzv. obťažovanie, ktoré je definované ako správanie, v dôsledku

ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho,
ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo
následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti. Pod túto formu diskriminácie
možno zaradiť aj prípady šikany. Typickými prejavmi takéhoto správania je okrem iného šírenie
nepravdivých informácií, nepodložených tvrdení, ohováranie, útočné a urážlivé poznámky, sťažovanie

plnenia úloh, a iné v závislosti od individuálnych okolností prípadu.
Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vykonaným dokazovaním dospel súd prvej
inštancie k záveru, že nepravdivosť hodnotenia z ničoho nevyplýva, práve naopak, z hodnotiacich
záznamov aplikácie VVVT a výsluchu svedkov mal prvoinštančný súd preukázanú problematickosť
žalobcu v rámci kolektívu, preto informácie uvedené žalovaným o žalobcovi boli pravdivé. V nadväznosti

na uvedené potom možno konštatovať, že konanie žalovaného nenaplnilo zákonom predpokladanú
formu diskriminácie, t. j. nebolo šikanou.
Podľa § 2a ods. 4 Antidiskriminačného zákona obťažovanie je také správanie, ktorého úmyslom alebo
následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti. Z obsahu žaloby vyplýva,
že žalobca sa domáha od žalovaného ospravedlnenia a finančného zadosťučinenia za porušenie

práva žalobcu vzdelávať sa. Žalobca sa nedomáha nápravy za zásah do jeho slobody alebo ľudskej
dôstojnosti, ale za sťaženie a bránenie v práve vzdelávať sa, čomu zodpovedá aj samotný petit
žaloby, čím neboli naplnené predpoklady vyžadované citovaným ustanovením vyžadujúce úmysel alebo
následok v podobe zásahu do slobody alebo ľudskej dôstojnosti. Konanie žalovaného tak nebolo možné
kvalifikovať ako obťažovanie, resp. šikanovanie podľa § 2a ods. 4 Antidiskriminačného zákona.

Naviac odvolací súd dodáva, že nie každé šírenie nepravdivých informácii je diskriminačným konaním.
Ak diskriminačný dôvod absentuje, môže sa jednať o zásah do osobnostných práv. Inak povedané, ak
by aj žalovaný uviedol umiestňovacej komisii o žalobcovi nepravdivé informácie, tak samotné šírenie
nepravdivých informácii (bez diskriminačného dôvodu) nie je porušením zákazu diskriminácie. Takétokonanie bez diskriminačného dôvodu by mohlo byť zásahom do osobnostných práv žalobcu v zmysle
§ 11 a § 13 O.z. za splnenia tam uvedených podmienok.

23. Žalobca v žalobe tvrdil, že konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho práva na vzdelanie, za čo
požaduje od žalovaného ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy.
Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter,
všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť.
Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú

výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej
osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t. j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým
právnym postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym
poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich scudzovať,
deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti (sú
časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva), sú

nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich postihovať exekúciou. Na rozdiel od
nich majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov, prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii,
premlčaniu a preklúzii. Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým
je priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti (subjektívne
rýdzo osobné, resp. osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako jednotné právo (doslovné

znenie „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva,
ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom
k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúci z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú
jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11
výslovne život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej

povahy. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade,
ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré
sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto
právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom

rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/200916 zo dňa 17.2.2011)
Osobnosť fyzickej osoby je v zmysle § 11 a § 13 O.z. chránená len vo vzťahu k zásahom do jej
jednotlivých osobnostných práv. Z ustanovenia § 11 O.z. vyplýva, že medzi osobnostné práva chránené
týmto ustanovením patria právo na život, zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno

a prejavy osobnej povahy. Občianskoprávna ochrana osobnostných práv vychádza z ústavného rámca,
a to z čl. 7, čl. 14 - 16, čl. 19 a 21 Ústavy SR. Odvolací súd poukazuje na to, že právo na vzdelanie nie
je osobnostným právom. V zmysle čl. 42 a nasl. Ústavy SR je právo na vzdelanie kultúrnym právom,
preto mu nie je možné poskytnúť ochranu podľa § 11 a 13 O.z., čo podľa odvolacieho súdu bolo ďalším
dôvodom pre zamietnutie žaloby bez potreby preukazovania splnenia predpokladov vzniku nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie po posúdení veci aj podľa ustanovení § 11 až 13 O.z. a dospel k správnemu
záveru, že predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv neboli v konaní preukázané,
nakoľko absentuje existencia neoprávneného (protiprávneho) zásahu, existencia ujmy spočívajúcej v
nemožnosti žalobcu študovať, pričom následne absentuje logicky aj príčinná súvislosť medzi základnými

predpokladmi zodpovednosti. Aj s poukazom na záver súdu prvej inštancie o tom, že informácie
poskytnutéžalovanýmumiestňovacejkomisiiožalobcovibolipravdivé,odvolacísúddospelkrovnakému
záveru ako prvoinštančný súd, že uvedením týchto informácii do návrhu na preradenie nebol žalovaný
objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a v danom prípade tak nemožno hovoriť
ani o neoprávnenosti zásahu.

Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že žalobca za porušenie práva na vzdelanie považoval
to, že mal podstatne sťažené podmienky pre štúdium a to z dôvodu, že na oddiely 4C nebola študovňa
a boli tam ubytovaní aj odsúdení, ktorí boli zaradení do práce. Z výsluchu svedka F. F. J., riaditeľa
ústavu, mal súd prvej inštancie preukázané, že žiadny oddiel v ich ústave nebol vyslovene školský a aj
na oddiely 4C bolo žalobcovi umožnené študovať, čo žalobca nepoprel. V konaní nebolo sporné ani to,

že žalobca aj po preradení na oddiel 4C ďalej študoval a doštudoval, preto právo na vzdelanie žalobcu
porušené nebolo. Podľa odvolacieho súdu za podstatné sťaženie podmienok pre štúdium nie je možné
považovať to, že na oddiely 4C nebola študovňa a že tam boli ubytovaní aj odsúdení, ktorí chodili do
práce, nakoľko žiadny z oddielov v ústave nebol určený výlučne pre študentov a žalobca bol preradenýna oddiel v rovnakej diferenciačnej skupine. Iné skutočnosti o sťažených podmienkach štúdia žalobca
netvrdil, preto ani z tohto dôvodu k porušeniu práva žalobcu na vzdelania nedošlo.

24. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa odvoláva na výpoveď svedka F. F. J., ktorý
okrem iného uviedol, že žalobca nebol disciplinárne trestaný za konfliktné správanie, mal byť konfliktný a
z uvedeného dôvodu mal byť preradený viac krát, avšak uvedené skutočnosti sa v hodnoteniach žalobcu
zo 7.11.2017 ani z 8.6.2017 nenachádzajú. Tieto skutočnosti preto nie sú podľa žalobcu preukázané a
súd na ne nemôže prihliadať. Argumentácia typu „ak by každý taký podnet dávali do hodnotení, veľa

obvinených by neprešlo cez podmienečné prepustenie“ je irelevantná a nie je možné sa o ňu v rámci
rozhodnutia opierať, nakoľko nejde o tvrdenie, ktoré by bolo spôsobilé vyvrátiť akúkoľvek skutočnosť.
Ďalej namietal, že z výsluchu svedka G. E. K., ktorý je pedagógom v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou
síce vyplýva, že žalobca mal byť problematický, avšak tento návrh na preradenie žalobcu nedával,
nakoľko problémy s ním riešil iba dohovorom. Svedok si vybavil jedného odsúdeného L., ktorý bol
disciplinárne riešený za nelegálne prechovávanie mobilného telefónu, pričom tento odovzdal žalobca

svedkovi. Z uvedeného vyplýva, že sa rovnako možno domnievať, že táto „problémovosť“ žalobcu
vyplýva znova len z toho, že realizoval svoje práva na ochranu pred nezákonným konaním v rámci
pobytu v ÚVTOS a pri odsúdenom L. len upozornil na jeho nezákonné konanie a očividne nebol žiadny
iný dôležitý dôvod na jeho preradenie.
Podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP: (1) Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. (2) Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.
Hodnoteniedôkazovvzmysleustanovenia§191ods.1CSPječinnosťsúdu,priktorejhodnotívykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd

v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP možno napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva v tom, že bol nesprávne vytvorený skutkový
základ rozhodnutia, ktorá nesprávnosť je spôsobená chybným vyhodnotením vykonaných dôkazov.
K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením

dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie

dôkazovbybolomožnévytknúťsúduprvejinštancievprípade,akbyzobraldoúvahyskutočnosti,ktoréz
vykonanýchdôkazovaleboprednesovstránnevyplynuli,aleboinaknevyšlivkonanínajavo,prípadne,že
by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní
najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický

rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je
možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými
závermi.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 191 CSP
splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie,

s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Vnútorné presvedčenie súdu
(ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a
zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky.
Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom
inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť

dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolanínemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
Z obsahu spisu vyplýva, že svedok F. F. J., riaditeľ ústavu, pri svojej výpovedi potvrdil, že žalobca bol

konfliktnývrámciinterpersonálnychvzťahov,kvôličomubolviackrátpremiestňovaný.Svedokprisvojom
výsluchu vysvetlil, že uvedené skutočnosti sa nenachádzajú v hodnoteniach žalobcu zo dňa 7.11.2017
a 8.6.2017 preto, lebo ak by každý taký podnet dávali do hodnotení, veľa obvinených by neprešlo cez
podmienečné prepustenie. Podľa svedka žalobca fyzické konflikty nevyvolával, vždy išlo o riešenie
medziľudských vzťahov, kvôli čomu dokonca sám svedok absolvoval so žalobcom viacero pohovorov,

čo žalobca nepoprel.
Podľa názoru odvolacieho súdu to, že ústav do hodnotení žalobcu zo dňa 7.11.2017 a 8.6.2017
tieto skutočnosti neuviedol, neznamená, že sa nestali, resp. že nie sú pravdivé. Svedok F. F. J. ich
neuvedenie v hodnotení vierohodne objasnil a v súlade s ostatnými informáciami podanými svedkom
v rámci výsluchu nebolo dôvodné jeho výpoveď považovať za irelevantnú. Odvolací súd poukazuje
na to, že výpoveď svedka F. F. J. nebola namietaná stranami sporu z hľadiska možnej zaujatosti

alebo nedôveryhodnosti, preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie na ňu neprihliadal. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že problémovosť žalobcu v kolektíve bola preukázaná aj inými
dôkazmi a to výpoveďou svedka G. E. K., ktorý problémy so žalobcom riešil dohovorom a potvrdil, že
spoluodsúdený žalobcu označovali ako denuncianta (bonzáka) a uvedené preukazovali aj hodnotiace
záznamy z aplikácie VVVT za predmetné obdobie. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď

v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil nielen každý dôkaz jednotlivo, ale následne aj vo vzájomných
súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
25. Odvolateľ ďalej namietal, že to, že podľa pedagógov v rámci VTOS spôsoboval žalobca „riziko“
vzniku konfliktov ešte neznemená, že spôsoboval aj nejaké konflikty. Preto nebola daná dôvodnosť jeho
preradenia.

K tomuto odvolací súd uvádza, že posúdenie toho, či riziko vzniku konfliktov je alebo nie je dôvodom
na preradenie odsúdeného na iný oddiel, je v kompetencii zriaďovacej komisie a riaditeľa ústavu.
Žalovaný pri svojom výsluchu uviedol, že v práci pedagóga je podstatné, aby medzi odsúdenými na
oddiele panovali dobré vzťahy a jeho úlohou je aj predchádzať možným konfliktom a k uvedenému
cieľu prijímať potrebné opatrenia. Žalovaný ďalej potvrdil, že dôvodom jeho návrhu na preradenie

žalobcu bola prevencia vzniku konfliktu na oddiele. Preradenie na iný oddiel je možné aj preventívne,
teda aj len pri náznaku možných interpersonálnych konfliktov. Aj riaditeľ ústavu pri svojom výsluchu
potvrdil, že návrh na preradenie podáva komisii pedagóg aj na základe toho, že odsúdený je v kolektíve
vnímaný ako zdroj napätia, čo následne vyhodnotí komisia. Riaditeľ pri svojej výpovedi potvrdil, že
pri interpersonálnych problémoch medzi odsúdenými sa zvyčajne realizovalo premiestnenie na iný

oddiel. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný pri podaní návrhu na preradenie žalobcu na iný oddiel
sledoval oprávnený cieľ, postupoval na základe osobitných predpisov a jeho konanie bolo primerané a
nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že z vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že by sa žalovaný k žalobcovi správal inak ako k ostatným odsúdeným, ktorí
spôsobovali riziko vzniku konfliktov. Podanie návrhu na preradenie žalobcu na iný oddiel z dôvodu, že

žalobca spôsoboval riziko vzniku konfliktov, potom nemožno považovať za diskrimináciu.
Ubytovanie odsúdeného na konkrétnom oddiely v ústave na výkon trestu odňatia slobody je
nenárokovateľné, odsúdený nemá právo si vyberať oddiel, na ktorom bude umiestnený, naopak, ústav
môže odsúdeného preradiť na iný oddiel aj bez uvedenia dôvodu, prípadne preradiť ho na iný oddiel
iba preventívne, napr. aj pri náznaku interpersonálnych konfliktov. Rozhoduje o tom výlučne riaditeľ

ústavu na návrh umiestňovacej komisie (§ 7 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z.:), pričom dôvod
premiestnenia nie je potrebné odsúdenému oznámiť. Na preradení odsúdeného sa zúčastňujú viaceré
osoby, ktoré prichádzajú do priameho kontaktu s odsúdeným, opierajú sa aj o poznatky o priebehu
výkonu trestu, ktoré sú priebežne zaznamenávané v príslušnej dokumentácii, čím je zabezpečená
objektivita dôvodov preradenia odsúdeného.

26. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného, lebo ak by nebola daná, súd mal žalobu zo zákona zamietnuť, čo však nespravil
a uvedené nebolo namietané ani v rámci zrušovacieho rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaný síce
pracoval ako príslušník ZVJS počas útokov na žalobcu, avšak jednoznačne išlo o exces v dôsledku

porušenia antidiskriminačných predpisov. Uvedený exces nemohol konštatovať ani prokurátor ani
žiadny iný orgán, nakoľko na konštatovanie diskriminačného konania je príslušný jedine súd. Preto
odvolávanie sa na preskúmanie konania žalovaného prokurátorom nie je v súlade so zákonom, je to
prenášanie zodpovednosti na absolútne nepríslušný orgán. To, že žalovaný neporušil predpisy na úsekuvýkonu trestu odňatia slobody neznamená, že neporušil antidiskriminačnú legislatívu. Podľa žalobcu
okresný súd na jednej strane pripustil, že išlo o diskriminačné konanie, zároveň však na druhej strane
túto skutočnosť náležite nepreskúmal, nakoľko nevykonal dostatočné množstvo dôkazov a už aj z

vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia.
Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v odseku 26 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
nepripustil, že išlo o diskriminačné konanie žalovaného, ale len uviedol, že podmienkou podradenia
konania žalovaného pod § 2a ods. 4 Antidiskriminačného zákona bolo preukázanie diskriminačného
konania žalovaného, ktoré ale podľa nasledovného odseku 29 nebolo žalobcom preukázané a žalovaný

ho vyvrátil a preukázal opak.
Žalobca v odvolaní ďalej vytkol, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné množstvo dôkazov a už aj
z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia.
Žalobca však neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy súd prvej inštancie nevykonal a rovnako neoznačil
skutkové zistenia, ktoré podľa žalobcu neboli správne. Uvedená námietka potom bola natoľko
všeobecná, že z nej nebolo zrejmé, ktorých konkrétnych pochybení sa mal podľa žalobcu súd prvej

inštancie dopustiť, preto sa nemohla stať predmetom odvolacieho prieskumu.
Nedôvodnou bola aj námietka žalobcu o nesprávnom závere súdu prvej inštancie o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý sa podľa žalobcu dopustil excesu v dôsledku porušenia
antidiskriminačných predpisov.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),

alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z
účastníkov konania nenamieta. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy žalobca
akostranasporucivilnéhosúdnehokonaniajesubjektomhmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaní
ide, ktorý je aktívne vecne legitimovaný a na druhej strane je žalovaný, ktorý je subjektom hmotno-

právnej povinnosti, ktorý je pasívne vecne legitimovaný.
Neoprávnený zásah do osobnostných práv dotknutého subjektu môže predstavovať exces z plnenia
služobných povinností. Ak bol neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti spôsobený niekým,
kto bol použitý právnickou či fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či fyzickej osoby,
postihujú občianskoprávne sankcie samotnú právnickú či fyzickú osobu. Predpokladom však je, aby

činnosť pracovníka nepostrádala miestny, časový a vecný vzťah k plneniu tejto osoby, avšak prípadný
exces takýto vzťah k plneniu úloh tejto osoby postráda (porov. rozsudok Vrchného súdu v Prahe sp. zn.
1Co/335/2004 zo dňa 25. augusta 2005 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1670/2007).
Ide o to či z objektívneho i subjektívneho hľadiska sledoval zamestnanec plnenie služobných povinností
(porov. R 55/1971).

Ako už bolo konštatované, v prípade žalobcu sa nejednalo o zásah do osobnostných práv žalobcu
(malo sa jednať o zásah do práva na vzdelanie, t. j. kultúrneho práva), súd prvej inštancie nepovažoval
za preukázanú existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu a ani to, že konanie
žalovaného bolo excesom pri plnení jeho služobných povinností, s čím sa stotožňuje aj odvolací
súd a dodáva, že konanie žalovaného nepostrádalo miestny, časový a vecný vzťah k plneniu jeho

pracovných povinností, keď návrh na pradenie žalobcu do iného oddielu podal žalovaný v rámci svojho
služobného pomeru a výkonu pracovného zaradenia ako príslušníka ZVJS (v pozícií pedagóga, nie
ako fyzická osoba), pri plnení si úloh v rámci vypracovávania programu zaobchádzania s odsúdenými,
súčasťou ktorého môže byť aj návrh na zmenu diferenciačnej skupiny, pričom takéto oprávnenie vyplýva
žalovanému priamo zo zákona (§ 23 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z.). Konanie žalovaného

preto nebolo vybočením z jeho služobných povinností. Exces zo zákonom vymedzených právomocí
žalovaného nezistil ani dozorový prokurátor, ktorému oprávnenie vykonávať dozor nad zachovávaním
zákonnosti vyplýva z § 96 ZVTOS, ktorý na podnet žalobcu preskúmal preloženie žalobcu na iný oddiel,
ale žiadne porušenie zákona nezistil.
Do úvahy potom prichádzala len zodpovednosť ústavu (ako zamestnávateľa), ktorého úlohy žalovaný

(ako zamestnanec) v služobnom pomere plnil, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie správne konštatoval
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného s poukazom na analogické použitie § 853 O.z.
v spojení s § 420 ods. O.z., v zmysle ktorého pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto
právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Naviac

o konečnom preradení žalobcu na iný oddiel nerozhodoval žalovaný ako pedagóg, ale riaditeľ ústavu
podľa § 7 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z., a to v súčinnosti s umiestňovacou komisiou.27. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie na určenie plynutia premlčacej doby aplikoval nesprávne
ust.§101O.z.Nemajetkováujmaješkoda,ktorávzniklavosférežalobcuatýmpádombysanauvedené
podľa žalobcu malo aplikovať ust. § 106 ods. 1 O.z. Nebolo by totižto správne ani z hľadiska všeobecnej

spravodlivosti, aby sa uvedené premlčalo ešte predtým, ako sa žalobca reálne mohol dozvedieť o
diskriminačnom konaní žalovaného.
Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu
príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne
posúdenie veci je nesprávne, ak súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu alebo, že

správnepoužitýprávnypredpisnesprávneinterpretoval,prípadnehonazistenýskutkovýstavnesprávne
aplikoval.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie síce nepovažoval nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy za preukázaný, avšak zaoberal sa aj prípadným premlčaním tohto nároku a mal za
to, že námietka premlčania vznesená žalovaným bola dôvodná.
Podľa § 100 ods. 1 O.z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 O.z. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul

bez toho, aby sa právo vykonalo. Použitie námietky premlčania má za následok zánik súdnej
vymáhateľnosti práva, v dôsledku čoho nemožno premlčané právo oprávnenému priznať. Premlčaním
právo nezaniká, trvá naďalej, iba sa závažne oslabuje, nakoľko zaniká vynútiteľnosť prostredníctvom
súdu a jeho uplatniteľnosť je obmedzená len na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.
Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Základným účelom inštitútu premlčania

je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva
(nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe
nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im
zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v
nejurčenýmspôsobomupríslušnéhoorgánusvojeprávonevykonala,vznikápovinnejosobeoprávnenie

vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať
u súdu svojho práva.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha režimu premlčania, a to vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby je podľa § 101 O.z.
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť

osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k
takémuto zásahu došlo.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobca domáha žalobným návrhom, táto vyjadruje náhradu
za bránenie v práve vzdelávať sa, resp. za sťaženie podmienok na štúdium. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že zásah do práv žalobcu mal nastať momentom preradenia žalobcu na iný oddiel, t. j. dňa

26.10.2016,žalobcamoholsvojeprávonanáhradunemajetkovejujmyvykonaťprvýkrátdňa27.10.2016.
Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 27.10.2019. Žalobca
podal žalobu na súd až dňa 08.12.2020, teda po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na to, že
žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie bol povinný na túto námietku prihliadnuť
a po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobcu na

náhradunemajetkovejujmy nebolomožnéuplatnenýnárokžalobcovipriznať,apretosúdprvejinštancie
správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú aj z tohto dôvodu zamietol.
Žalobcavodvolanízopakovalsvojnázorprezentovanýužpredsúdomprvejinštancieopotrebeaplikácie
ustanovenia § 106 ods. O.z. na daný prípad z dôvodu, že nemajetková ujma je podľa neho škoda a o
namietanom konaní žalovaného sa žalobca dozvedel až v roku 2019. Z obsahu napadnutého rozsudku

vyplýva, že súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou dostatočne vysporiadal keď uviedol,
že subjektívna premlčacia doba sa v danom prípade neaplikuje a zároveň poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 278/2007 z 25.9.2008 a sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo 17.2.2011,
s ktorými sa stotožňuje aj odvolací súd a dopĺňa, že nemajetková ujma nie je škoda, lebo nevznikla
v majetkovej sfére poškodeného (nespočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného ani v ušlom

zisku). Nemajetkovú ujma spočíva v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo spoločenskej vážnosti
alebo spoločenského uplatnenia poškodenej osoby.
Otázka, či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy a kedy začína plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba na uplatnenia práva, je v rozhodovacej praxi vyriešená (napr. rozhodnutia sp. zn.2Cdo/278/2007, 5Cdo/265/2009, 1Cdo/100/2009, 8Cdo/24/2017, 8Cdo/119/2017 a najmä rozhodnutie
sp. zn. 2Cdo/194/2011 - R 58/2014). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady
za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 O.z. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu

objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Súd
prvej inštancie teda dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný
s poukazom na § 101 O.z., s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje a námietku žalobcu
o nesprávnom právnom posúdení tejto otázky súdom prvej inštancie považuje za nedôvodnú.

28. Žalobca v odvolaní označil za odvolací dôvod aj § 365 ods. 1 písm. d/ CSP bez uvedenia konkrétnych
odvolacích argumentov týkajúcich sa tohto dôvodu. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolanie
musí byť odôvodnené, čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je
potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie
odvolacieho dôvodu. Odvolací súd je viazaný využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale

aj pokiaľ ide o odvolateľom použitú odvolaciu argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej
inštancie v rámci daného odvolacieho dôvodu). Takto odvolateľ vymedzuje konkrétny predmet, resp.
hĺbku odvolacieho prieskumu.
Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d/CSPdopadánaakékoľvekpochybeniavprocesnompostupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jedná sa teda o vadu v procesnom postupe súdu, ktorý
predchádzal vydaniu rozhodnutia, nie o vadu samotného rozhodnutia.
Žalobca v odvolaní neuviedol, akú konkrétnu vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, malo konanie na súde prvej inštancie, teda v akom konkrétnom pochybení prvoinštančného
súdu vidí naplnenie tohto odvolacieho dôvodu, preto v tejto časti odvolania absentovalo jeho obsahové

vymedzenie, čo vylučovalo možnosť jeho prieskumu odvolacím súdom.

29.Ďalšieargumentyžalobcuodvolacísúdpovažovalprerozhodnutievovecisamejzanerozhodné,keď
i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na
podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
251/2004, III. ÚS 209/2004, II. ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu žalobcu už nespôsobilú

ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vysporiadal v
odôvodnenísvojhorozhodnutiaprvoinštančnýsúd,tedaodvolacísúdnepovažovalzapotrebnéreagovať
špecifickou odpoveďou.

30. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie

preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu (vrátane konkrétnymi odvolacími
dôvodmi nespochybnenej časti o náhrade trov konania) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

31. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal
proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana,
ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov

proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobca), pričom nezistil skutočnosti odôvodňujúce postup
podľa § 257 CSP.

32 . Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)