Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4621202427
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4621202427.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera
Kolenčíka a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom A.
XXXX/X, A., v zastúpení: JAVOR-TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská
cesta 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, proti žalovanému: PPC Čab, a.s., so sídlom Čab 268, Nové
Sady, IČO: 00 589 276, v zastúpení: Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s. r. o., so

sídlom Jesenského 7713/12, Trenčín, IČO: 52 471 420, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a
náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 28. mája 2024, č.
k. TO-5Cpr/19/2021-359, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku II. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) uznesením zo dňa 28. mája 2024, č. k. TO-5Cpr/19/2021-359 konanie o žalobe
žalobkyneonáhradumzdyzastavil.Druhýmvýrokompriznalžalovanémunároknanáhradutrovkonania
pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia súdu

prvej inštancie zo dňa 28. 05. 2024 č. k. TO-5Cpr/19/2021-359.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.

3. V odôvodnení poukázal na to, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému určenia,
že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28. 05. 2021, dané žalovaným žalobkyni je

neplatné, pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá a žalobkyni patrí náhrada mzdy. Okresný
súd Nitra (v tom čase Okresný súd Topoľčany) vydal dňa 20. 06. 2022 vo veci čiastočný rozsudok č. k.
5Cpr/19/2021-166, ktorým žalobu žalobkyne o určenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou
zo dňa 28. 05. 2021, dané žalovaným žalobkyni je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou a
žalovaným trvá zamietol (I. výrok), žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(II. výrok). Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25CoPr/6/2022-229 zo dňa 28. 09. 2022 odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (I. výrok), v časti náhrady trov konania ho zrušil
(II. výrok). Tieto rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 18. 10. 2022. Rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 4CdoPr/2/2023-317 zo dňa 29. 11. 2023 bolo dovolanie žalobkyne zamietnuté
(I. výrok) a žalovanému priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania (II. výrok).

4. Žalobkyňa podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 26. 04. 2024 zobrala žalobu v časti o

náhradu mzdy späť a žiadala konanie zastaviť. V súvislosti s otázkou náhrady trov konania navrhla,
aby súd aplikoval § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v okolnostiach prejednávanejveci. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nebude javiť ako neprimeraná tvrdosť
voči žalovanému a nezasiahne výrazne do jeho majetkových pomerov. Späťvzatie žaloby bolo zaslané
žalovanému na vyjadrenie súhlasu, pričom žalovaný podaním doručeným súdu dňa 09. 05. 2024 súhlasil

so zastavením konania v tejto časti, ktoré bolo od začiatku zjavne nedôvodné a neopodstatnené.

5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie náhrady
mzdy, preto súd rešpektujúc toto dispozičné právo žalobkyne konanie v tejto časti v súlade so zákonnými
ustanoveniami a súhlasom žalovaného zastavil. V danom prípade sa týmto rozhodnutím konanie končí,

a preto súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov
konania. Pri rozhodovaní o trovách konania v časti žaloby o náhradu mzdy, kde konanie bolo zastavené
pre späťvzatie žaloby žalobkyňou, súd postupoval podľa § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana
procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Otázku zavinenia
súd skúma z procesného hľadiska. Žalobkyňa späťvzatie žaloby žiadnym spôsobom neodôvodnila. Súd
ustálil, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinila žalobkyňa, ktorá svoju žalobu vzala späť.

Súd nemal pza reukázané, že by žalobkyňa vzala žalobu späť z dôvodu, že by sa žalovaný správal v
intenciách žalobného návrhu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2
Obo183/92z27.10.1992,vzmyslezáverovktorého,akžalobcavezmežalobuspäťzinéhodôvodu,než
pre určité správanie sa žalovaného, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania.

6. Žalobkyňa v späťvzatí žaloby žiadala pri rozhodnutí o trovách konania aplikovať § 257 CSP. Zo spisu
súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne neprizná náhradu trov konania.
Žalobkyňa okrem svojho všeobecného tvrdenia o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, kedy
súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, tieto ničím nezdôvodnila a ani nijakým spôsobom
nepreukázala. Zo spisu nevyplynula a žalobkyňou ani nebola preukázaná taká vážna skutočnosť, ktorá

by v komplexe s ostatnými mala istým spôsobom „zvýhodniť“ na jednej strane žalobkyňu na úkor
žalovaného a súčasne na druhej strane postihnúť žalovaného nepriznaním náhrady tých nákladov, ktoré
musel vynaložiť v súvislosti s týmto sporom. Nárok na náhradu trov konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP
v časti žaloby o náhradu mzdy, kde konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby žalobkyňou, súd preto
priznal aj v tejto časti žalovanému, a to v rozsahu 100 %. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške

náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

7. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výroku o náhrade trov konania (II. výrok) podala včas odvolanie
žalobkyňa, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

V podanom odvolaní uviedla, že má za to, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je
správne, pričom na strane žalobkyne sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.
Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v okolnostiach prejednávanej veci. Takéto rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania sa zároveň nebude javiť ako neprimeraná tvrdosť voči žalovanému a
nezasiahne výrazne do jeho majetkových pomerov. Podľa verejne dostupných údajov (www.finstat.sk)

boli celkové výnosy žalovaného za posledný dostupný rok 2022 vo výške 22 004 287 eur a čistý zisk
(po odpočítaní všetkých nákladov) bol 953 604 eur. Za ostatné tri roky dosiahol žalovaný celkový zisk
1 842 355 eur. Z vyššie uvedeného je tak zrejmé a preukázané, že prípadné nepriznanie náhrady
trov konania procesne úspešnému žalovanému nebude mať znaky neprimeranej tvrdosti. Pokiaľ ide o
okolnosti prejednávanej veci v danom spore sa jedná o spor pracovnoprávnej povahy, kde žalobkyňa

má postavenie slabšej strany. Ako uviedol Najvyšší súd v prejednávanej veci v uznesení 4CdoPr/2/2023
z 29. 11. 2023, pre prípadný súdny spor o neplatnosť výpovede musí zamestnávateľ vedieť preukázať,
či bol zamestnanec v čase výpovede osamelý. Keďže zamestnávateľ nemá možnosť si overiť
tvrdenú pozíciu osamelého zamestnanca, je namieste, aby vyžadoval minimálne čestné prehlásenie o
osamelosti, ktorým zamestnanec na základe slobodnej vôle dobrovoľne vyhlasuje konkrétne tvrdenie o

určitých veciach alebo skutočnostiach. Teda čestné vyhlásenie je dokument, ktorého podpisom človek
potvrdzujejehopravdivýobsahažesijevedomýprávnychnásledkovnepravdivéhočestnéhovyhlásenia
podľa zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

8. Žalobkyňa v ďalšom poukázala na to, že v súlade s vyššie uvedeným ako aj rozhodnutiami súdov

nižšieho stupňa v prejednávanej veci je nóvum pre súdnu prax, podľa ktorého zamestnanec musí
skutočnosť, že je osamelým zamestnancom preukazovať nie v súdnom konaní, ale už zamestnávateľovi
pred podaním žaloby (preukázanie tak bude vyhodnocovať nie súd ale zamestnávateľ), a to vo forme
čestného prehlásenia, ktoré si má právo ľubovoľne vyhotoviť zamestnávateľ a poňať do neho aj rôznepodľa jeho vôle zvolené zodovednostné otázky, ktoré so samotným statusom osamelého zamestnanca
nesúvisia, s tým, že nepodpísanie takéhoto čestného prehlásenia zamestnancom bude mať za následok
neunesenie dôkazného bremena o osamelosti zamestnanca v samotnom súdnom konaní. Rovnako tak

nóvum v súdnej praxi a nové možnosti pre zamestnávateľov v iných obdobných veciach predstavuje
okolnosť prejednávajnej veci spočívajúca v právnom posúdení konania ako súladného so zákonom,
čiže v tom, že nepredstavuje obchádzanie zákona a konanie v rozpore s dobrými mravmi taký postup
zamestnávateľa, keď po nástupe zamestnankyne na materskú dovolenku prijme najskôr do pracovného
pomeru na dobu určitú - na zastupovanie tejto zamestnankyne počas materskej dovolenky nového

zamestnanca, počas trvania materskej dovolenky u tohto zamestnanca následne príde k zmene
pracovných podmienok s tým, že jeho pracovný pomer sa zmení na dohodnutý, t. j. na čas neurčitý
a hoci reálne existuje stále len jedna pracovná pozícia vykonávaná vždy len jedným zamestnancom,
formálne tak vytvorí zamestnávateľ počas trvania materskej, či rodičovskej dovolenky zamestnanca
dve pracovné pozície (jednu pracovnú pozíciu zastúpeného zamestnanca a jednu pracovnú pozíciu
zastupujúceho zamestnanca), pričom pri návrate zastúpeného zamestnanca z materskej či rodičovskej

dovolenky následne jeho pracovnú pozíciu zruší pre nadbytočnosť, a u zamestnávateľa tak ostane iba
jedna pracovná pozícia tak, ako tomu bolo pred odchodom zastúpeného zamestnanca na materskú,
či rodičovskú dovolenku, ako aj počas trvania tejto dovolenky. Žalobkyňa mala zato, že uvedený
postup je v rozpore s dobrými mravmi a predstavuje obchádzanie zákona. Táto otázka zároveň v
doterajšej súdnej praxi nebola riešená, keď ako uviedol aj Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí

o dovolaní žalobkyne, tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd tento postup a konanie žalovanej
ako zamestnávateľa posudzovali aj z pohľadu, či nepredstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi
a obchádzanie zákona s tým, že ho vyhodnotili ako postup v súlade so zákonom nespôsobujúci pritom
neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobkyne pre (vytvorenú) nadbytočnosť. Uvedený postup
zamestnávateľa prejednávaný v tomto konaní a predstavujúci okolnosti prejednávanej veci dosial nebol

všeobecnými súdmi riešený a žalobkyni ako zamestnancovi nebolo a nemohlo byť ani po oboznámení
sa s existujúcou súdnou praxou zrejmé, že takýto postup bude právom aprobovaný.

9. Záverom uviedla, že uvedené skutočnosti tak v súhrne predstavujú okolnosti prejednávanej veci
predstavujúce dôvody osobitného zreteľa a pričom žalobkyňou prejednávaný prípad zároveň prispeje

aj k právnej istote iných zamestnávateľov.

10. Žalovaný k žalobkyňou podanému odvolaniu uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za vecne
správne a zákonné, pretože je založené na riadnom a dostatočne presvedčivom odôvodnení a odvolacie
dôvody žalobkyne považuje za neopodstatnené. Stotožňuje sa s odôvodnením konajúceho súdu

uvedeným v bode 11 napadnutého uznesenia. Žalobkyňa svojím konaním – podaním nedôvodnej a
neopodstatnenej žaloby a následným späťvzatím žaloby v časti o náhradu mzdy zavinila, že žalovanému
vznikli trovy konania a z toho dôvodu je i povinná ich nahradiť v zmysle § 256 CSP. Žalovaný so
žalobkyňou ukončil pracovný pomer v súlade s platnou právnou úpravou, žalobkyni ako zamestnankyni
vyplatil odstupné a i napriek tomu žalobkyňa podala neopodstatnenú žalobu. Z daného dôvodu žalovaný

nemôže súhlasiť s nepriznaním náhrady trov konania, ktoré vznikli zavineným konaním žalobkyne.
Taktiež žalobkyňa nijako nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa a v odvolaní proti uzneseniu
ich nepriznanie odôvodnila len odvolávaním sa na majetkové pomery žalovaného, ktoré sú z hľadiska
pomeru k priznaniu náhrady trov konania irelevantné. Odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolaním
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalovanému priznal náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, prejednal
odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel

k záveru, že odvolanie žalobkyne smerujúce proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti výroku II.
o nároku na náhradu trov konania je nedôvodné. Preto v tejto časti napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje na
obsah odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie vzťahujúceho sa k priznaniu nároku na náhradu trov
konania žalovanému, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

13. Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal pokiaľ ide o prvoinštančné uznesenie napadnuté odvolaním žalobkyne v časti výroku II.
o nároku na náhrade trov konania len námietkami uvedenými v odvolaní, ktorými žalobkyňa namietala,
že jej bola nesprávne uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, majúc za to, že v danej
veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa
mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

15. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej
strane náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo
bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon; tieto sa musia uplatňovať len

za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je
nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (porovnaj napr. II. ÚS 31/04). Pri rozhodovaní o
trovách konania v zmysle § 255 CSP v spojitosti s § 251 CSP platí, že sa hradia len preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky a že sa právo na náhradu trov konania riadi mierou
procesného úspechu.

16. V sporových konaniach sa teda ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j.
strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Oslobodenie
od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné. Ani v prípade, ak bolo neúspešnej
strane priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (ktoré sa vzťahuje len na jej prípadnú poplatkovú

povinnosť), nezbavuje ju to povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane. V rámci trov úspešnej
strany môžu byť priznané aj súdne poplatky zaplatené úspešnou stranou, ktoré je jej povinná neúspešná
strana nahradiť. Len v prípade, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať (§ 257 CSP).

17. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo
veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje
so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech
vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech
nemala. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana

(žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010). Ak mala teda strana vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo. Ak je pomer úspechu obidvoch strán zhruba rovnaký, súd rozhodne, že žiadna zo strán nemá

právo na náhradu trov konania.

18. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania zo strany žalobkyne dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a následne vecnesprávne rozhodol, keď dospel k záveru, že žalobkyňa zavinila zastavenie konania, keď vzala žalobu späť
(neuvádzajúc dôvod svojho späťvzatia) bez toho, aby žalovaný v zmysle žaloby plnil to, čo žalobkyňa
žalobou žiadala. Odvolací súd teda nezistil dôvodnosť námietok žalobkyne, ktoré by odôvodňovali

procesný postup v zmysle § 388 CSP tak, ako to navrhovala v podanom odvolaní, s tým, aby odvolací
súd nepriznal náhradu trov konania žalovanému.

19. Odvolací súd však v súvislosti s prezentovanými odvolacími dôvodmi žalobkyňou poznamenáva,
že ak teda dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou

súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
procesných stranách, teda na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel
zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil
zastavenie konania. Ak žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o
reakciu na správanie žalovaného (čo je aj tento prípad), a teda nemožno pričítať procesné zavinenie
žalovanému, potom trovy žalovaného znáša žalobca, resp. žalobkyňa.

20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej
inštancie, s tým, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď o trovách konania rozhodol v zmysle §
256 ods. 1 CSP, a teda, že náhradu trov konania priznal strane, ktorá nezavinila zastavenie konania, t. j.
žalovanému. Odvolací súd posudzujúc dôvodnosť podaného odvolania pri preskúmaní veci postupoval

v zmysle príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, a to konkrétne § 256 ods. 1, keďže zistil,
že boli splnené zákonné podmienky na to, aby súd uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovaného
žalobkyni.

21. Súd prvej inštancie sa správne obmedzil na skúmanie procesného zavinenia na zastavení

predmetného konania, a to v tom smere, že skúmal, z akého dôvodu žalobkyňa vzala podanú žalobu
späť. Žalobkyňa podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25. 04. 2024 uviedla, že berie žalobu
v časti o náhradu mzdy späť a žiada konanie zastaviť. Zároveň navrhla, aby súd pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov konania aplikoval ust. § 257 CSP. Žalobkyňa pritom bližšie neuviedla, z akého
dôvodu zobrala žalobu späť a v súvislosti s aplikáciou § 257 len konštatovala, že dôvody osobitného

zreteľa spočívajú v okolnostiach prejednávanej veci, pričom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania žalovanému sa nebude javiť ako neprimeraná tvrdosť voči nemu a výrazne nezasiahne do jeho
majetkových pomerov. Odvolací súd, v zhode s názorom súdu prvej inštancie, musí konštatovať, že
žalobkyňa v podaní, ktorým zobrala žalobu späť a rovnako tak v podanom odvolaní neuviedla žiadne
také skutočnosti, ktoré by boli možné založiť existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa tak, ako

ju má na zreteli § 257 CSP, a teda okolnosť, ktorá by ju zbavila povinnosti znášať trovy zastaveného
konania. Skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla (jednak pozitívne výsledky hospodárenia žalovaného za r.
2023ajednakpreukazovaniezamestnancompredzačatímsúdnehosporu,žejeosamelýzamestnanec)
nemožnopovažovaťzadôvodyhodnéosobitnéhozreteľapodľa§257CSP,prektorébysúdžalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania, na ktoré mu vychádzajúc z § 256 ods. 1 CSP tento zákonný

nárok vznikol. Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc z okolností danej veci ako aj nepreukázania iných
okolností viažucich sa k osobe žalobkyne, bolo potrebné rozhodnúť tak, že žalovanému sa priznáva
nárok na náhradu trov konania, keď nedošlo k existencií dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle
§ 257 CSP, tak ako to správne vyhodnotil aj prvoinštančný súd.

22. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje vecnú správnosť uznesenia súdu prvej inštancie
v napadnutej časti trov konania, v dôsledku čoho postupoval procesným postupom v zmysle § 387 ods.
1, 2 CSP a napadnuté uznesenie v jeho výroku II. ako vecne správne potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a §

255ods.1CSPtak,žežalovanýmávočižalobkyninároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu
100 %. O výške náhrady trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).