Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123202604
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Anovčin
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123202604.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Anovčina a členov senátu
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Denisa Vékonyho, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. –
D. E. F., C. XXXX/XX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou LUKAJKA & PARTNERS s. r. o.,
so sídlom Trenčín, Jesenského 7713/12, IČO: 52 471 420, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene
ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu

škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 19C/21/2023 – 102 zo dňa
12. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a vo výroku III.
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovanú (pozn. súd prvej inštancie

nesprávne uvádza v celom texte „žalovaný“) zaplatiť žalobcovi sumu 4 426,36 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 926,36 eur od 28.01.2023 do zaplatenia, a to do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobu v ostatnej časti zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal náhrady škody vo výške 5 926,36 eur s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 926,36 eur od
28.01.2023. Škoda mala žalobcovi vzniknúť z dôvodu nezákonného stíhania, a to ako majetková škoda

vo výške 926,36 eur, pozostávajúca z trov obhajoby v trestnom konaní za úkony právnej služby, a ako
nemajetková ujma za nezákonné stíhanie v období od 06.12.2018 do 18.05.2022, čo značne poznačilo
jeho súkromný a rodinný život, za čo žiadal finančnú náhradu. Z vykonaného dokazovania zistil súd
prvej inštancie nasledovný skutkový stav: Uznesením povereného príslušníka Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Trenčíne, Odbor kriminálnej polície zo dňa 06.12.2018, sp. zn.: ČVS: ORP-972/2-
VYS-TN- 2017 Kz, bol žalobca obvinený zo zločinu neoprávneného vyrobenia a používania
platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1, ods. 3 písm.

b) Trestného zákona v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, ktorý
mal spáchať na tom skutkovom základe, že aj napriek tomu, že v období mesiacov apríl až jún 2017 už
nebol majiteľom ani konateľom spoločnosti M-V LOG, s.r.o., Trenčianske Jastrabie 458, IČO:
47910305, tak aj napriek tejto skutočnosti si v dispozícií ponechal tankovacie platobné karty vydané
spoločnosťouOMVSlovensko,s.r.o.,Einsteinova25,Bratislava,práve prespoločnosťM-VLOG,
s.r.o., Trenčianske Jastrabie, prostredníctvom ktorých neoprávnene odčerpal v období od 14.04.2017

do 14.06.2017 pohonné hmoty využívajúc ponechané platobné karty pre potreby tankovania pohonných
hmôt určených spoločnosti M-V Logistik s.r.o., Skačany 406, čím tak spôsobil poškodenej
spoločnosti M-V Log, s.r.o, Trenčianske Jastrabie 458, škodu vo výške minimálne 23 216,86 eur. Vočiuzneseniu o vznesení obvinenia žalobca nepodal sťažnosť. Dňa 10.09.2019 bola na Okresný
súd Trenčín podaná obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. 2Pv 840/17/3309-44.
Okresný súd Trenčín vydal dňa 21.01.2020 trestný rozkaz sp. zn. 3T/107/2019-278, proti ktorému podal

žalobca odpor. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/107/2019 zo dňa 10.09.2020
bol žalobca uznaný vinným zo spáchania zločinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného
prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 odsek 1, odsek 3 písmeno b)
Trestného zákona. Voči citovanému rozsudku podal žalobca odvolanie. Uznesením Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 3To/88/2020-354 zo dňa 31.03.2021 bol rozsudok Okresného súdu Trenčín

v celom rozsahu zrušený a vec bola súdu prvého stupňa vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.
Po doplnení dokazovania bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/107/2019 zo dňa
28.10.2021 oslobodený v celom rozsahu spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok,
pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Proti citovanému oslobodzujúcemu rozsudku podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Trenčín odvolanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3To/4/2022-390
zo dňa 18.05.2022 zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné. Žalobca podal dňa 17.10.2022

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. O vybavení žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bol žalobca upovedomený písomne listom zo dňa 27.01.2023.
Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,
2, § 8 ods. 5, 6, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej aj
len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
01.02.2013, § 1 ods. 3, 4, § 12 ods. 3 písm. a), § 14 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb.Uviedol,žezákon

č. 514/2003 Z. z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri jej výkone,
ak sú splnené podmienky zodpovednosti podľa tohto zákona. Vznik zodpovednosti štátu predpokladá: a/
nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, b/ existenciu škody, c/ príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Predpokladom
zodpovednosti štátu je príčinná súvislosť medzi ujmou poškodeného, ako i následkom a

rozhodnutím,ktorébolozrušenéprenezákonnosť,niemedziujmouaskutočnosťou,ktoráboladôvodom
zrušenia rozhodnutia. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu
objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon nepozná
ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť. Žalobca
si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu existencie nezákonného rozhodnutia, ktorým

má byť rozhodnutie o vznesení obvinenia a z tohto titulu si uplatnil nárok na náhradu
trov obhajoby a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom
zrušené pre nezákonnosť. V predmetnom prípade po vznesení obvinenia žalobcu bola
pre totožný skutok podaná obžaloba, o ktorej rozhodol súd tak, že žalobcu ako obžalovaného oslobodil

spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol tento trestne stíhaný.
Zákon stanovuje, že nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. V zmysle ustálenej judikatúry vyšších súdov sa prijal názor, ktorý
si osvojil aj súd v predmetnej veci, a to že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten,
kto bol oslobodený spod žaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej

uznesením o vznesení obvinenia. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu
k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb., zotrváva súdna
prax aj naďalej, aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Judikatúra totiž jednoznačne dospela k záveru,
že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť má tiež uznesenie o zastavení trestného stíhania, ako

aj oslobodenie spod obžaloby. Podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade
neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri
začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Pri vyhodnocovaní
žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody vyplývajúceho z nezákonného rozhodnutia v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. sa súd zaoberal aj námietkou žalovanej, že v danom

prípade nebola splnená jedna z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, a to, že žalobca
v pozícii obvineného nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Obidve sporové strany
poukázali na viaceré rozhodnutia, ktoré podporujú ich názory o nutnosti, resp. naopak nepotrebnosti
splnenia uvedenej podmienky. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“ alebo „najvyššísúd“) v rozsudku zo dňa 24.01.2024, sp. zn. 2Cdo/146/2022, zhrnul ustálenú judikatúru dovolacieho
súdu v tejto otázke a vysporiadaval sa aj s námietkou nutnosti podania sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia, s ktorou sa okresný súd plne stotožnil a na odklon od nej nevidel žiadny dôvod.

Najvyšší súd uviedol, že: „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením judikatúra súdov (R 37/2014) považuje za špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia
o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania

vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, t. j. že
skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal; že skutok nie je trestným činom; resp. že skutok
nespáchal obvinený (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/167/2016). I keď jedným zo
základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle
§6ods.1vetaprvázákonač.514/2003Z.z.jezrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorým
bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu

zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola
odčinená. V rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/65/2020 z 29. septembra 2020 najvyšší súd konštatoval, že zákon
č. 514/3003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže
zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil
právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom

verejnej moci je výsledok tohto konania. V tomto smere nie je správny výklad v otázke
podmienenia nároku na náhradu škody podaním opravného prostriedku (sťažnosti) proti uzneseniu o
vznesení obvinenia s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keď tento jeho
výklad ide proti zmyslu a obsahu tohto zákona, „...aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená“ (sp. zn. 4MCdo/15/2009). Rozhodujúci je z hľadiska nároku,

ktorý uplatnil žalobca, výsledok trestného konania. Za správny argument uvedený dovolateľom naopak
dovolací súd považuje poukázanie na skutočnosť, že i v prípade podania sťažnosti a jej zamietnutia,
rozhodujúci je z hľadiska nároku výsledok trestného konania a objektívna zodpovednosť
štátu, bez ohľadu na zavinenie, ako je uvedené vyššie. Taktiež veľký senát občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „veľký senát“) v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/2/2022

z 24. októbra 2022 sa stotožnil s názorom, že „zrušenie rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia)
sa stáva bezpredmetným a nadbytočným v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti splnenia tejto podmienky je neskorší výsledok trestného konania. Takéto hodnotenie
veci potom legitimizuje právny názor, že právo na náhradu škody možno priznať aj vtedy,
ak poškodený nesplnil podmienku vyžadovanú ustanovením § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003

Z. z. a nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), nakoľko je namieste vychádzať z extenzívneho výkladu
ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo všetkých tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do
ustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu (jedná sa o prípady, ktoré
sú posudzované z pohľadu výsledku trestného konania).“. Nezákonnosť trestného stíhania je spravidla

konštatovaná až jeho právoplatným zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza
zvyčajne po rade procesných úkonov, vrátane dokazovania, preto nie je možné od poškodeného žalobcu
rozumne požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného stíhania
už na jeho začiatku. Keďže podstata nároku na náhradu škody v týchto prípadoch sa neviaže na
správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale len na samotný výsledok trestného stíhania,

ktorým je v týchto analogických veciach oslobodzujúci rozsudok, striktná požiadavka na vyčerpaní tohto
opravného prostriedku je prepiatym formalizmom, zakladajúcim porušenie práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a ktorý v týchto
prípadochznamenápopretieúčeluazmysluzákona,abykaždámajetkováujmaspôsobenánesprávnym
či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Veľký senát preto dospel k záveru, že splnenie podmienky

podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci aozmeneniektorýchzákonovsanevyžaduje.Vzmyslevyššie
uvedeného teda ako nesprávne treba vyhodnotiť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý konštatoval, že
priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu (v súvislosti s nezákonným rozhodnutím – uznesenie
ovzneseníobvinenia)jepodmienenévýslovnesplnenímpovinnostizostranypoškodenéhospočívajúcej

vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu.“. Vzhľadom na vyššie
uvedené mal súd prvej inštancie za to, že z hľadiska priznania nároku za popísanej situácie
nie je rozhodujúcim to, či poškodená osoba využila alebo nevyužila opravné prostriedky, a preto sa
otázkou podania riadneho opravného prostriedku zo strany žalobcu súd ani nezaoberal a bolo pretoaj nadbytočné skúmať existenciu dôvodov, pre ktoré žalobca sťažnosť nepodal (lebo jej podanie sa
nevyžaduje) a toho, či by tieto mohli alebo nemohli byť dôvodmi hodnými osobitného
zreteľa. Ďalším predpokladom pre zodpovednosť štátu je existencia škody a príčinnej

súvislosti. V zmysle judikatúry škodou sa myslí ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného
(spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadrená všeobecným ekvivalentom, t. j.
peniazmi a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. To, že v dôsledku vynaloženia trov
obhajoby došlo k zmenšeniu majetkového stavu u žalobcu mal súd preukázané predloženou faktúrou
č. PO2020031 a potvrdením, z ktorých dôkazov vyplýva, že obvinený zaplatil trovy obhajoby vo výške 1

200,- eur. Ako vyplýva z citovaného § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov
konaniasúajtrovyprávnehozastúpenia,ktorézahŕňajúúčelnevynaloženéhotovévýdavkyaodmenuza
zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Predmetné ustanovenie nevylučuje možnosť
obvineného dohodnúť si so svojím právnym zástupcom advokátom aj zmluvnú odmenu
v zmysle § 2 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z. z., avšak pre účely priznania náhrady škody sa táto
škoda priznáva len vo výške tarifnej odmeny advokáta. Podľa názoru súdu, ak si žalobca

uplatnil v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím škodu menšiu, než
boli skutočné náklady na vynaloženie trov konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia,
bolo by nespravodlivé skúmať, či jednotlivé úkony právnej služby odmeňované zmluvnou odmenou boli
ním hradené, nakoľko preukázateľne mu vznikla škoda z titulu trov trestného konania vyššia než akú je
súd oprávnený odškodniť v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom jej

príčinná súvislosť je nespochybniteľná. Nakoľko v prejednávanom prípade existujú naznačené
skutočnosti, t. j. žalobca si v konaní uplatnil trovy v menšom rozsahu než boli ním zaplatené faktúry, súd
námietky žalovanej o tom, že časť trov obhajoby zaplatila iná osoba, resp. že zaplatenie
časti vyúčtovaných trov obhajoby nebolo zo strany žalobcu preukázané, považoval za irelevantné. Zo
žalobcom predložených dôkazov jasne vyplýva, že trovy jeho obhajoby vznikli vo väčšom rozsahu, než

aký si uplatnil, pričom vznik majetkovej škody v uplatnenom rozsahu 926,36 eur bol bezpochyby z jeho
strany preukázaný. Súd sa preto sústredil na posúdenie otázky, ktoré vynaložené trovy obhajoby sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla
následkom nezákonného rozhodnutia, t. j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom
pomere príčiny a následku, a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia,

ku škode by nebolo bývalo došlo. Žalobca v postavení obvineného má právo zvoliť si obhajcu, pričom
využitím tohto práva došlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu, t. j. ku škode. Preto súd úkony obhajcu,
ktoré boli vykonané za účelom zrušenia trestného stíhania, považoval za také, ktoré sú v
príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia. Súd v rámci svojho rozhodnutia reflektoval aj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. apríla 2016 spis. zn. 6 Cdo 402/2015,

v ktorom najvyšší súd k problematike konštatoval, že: „Aj v prípade, ak nárok na náhradu
nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v
ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška

ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase
robenia úkonov.“. Žalobca si v konaní uplatnil z titulu náhrady trov obhajoby sumu 926,36 eur. Zo spisu
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/107/2019 mal súd preukázané vykonanie uplatnených 7 úkonov
právnej služby, pričom podľa citovanej tarify advokátovi za tieto úkony prináleží odmena nasledovne:
19.02.2020 – prevzatie a príprava zastúpenia – odmena vo výške 110,50 eur, 25.02.2020 – písomné

podanie – odpor proti trestnému rozkazu - odmena vo výške 110,50 eur, 27.04.2020 – písomné podanie
– vyjadrenie ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich - odmena
vo výške 110,50 eur, 11.06.2020 – účasť na konaní pred súdom - odmena vo výške 110,50
eur, 10.09.2020 – účasť na konaní pred súdom - odmena vo výške 110,50 eur, 17.09.2020
– písomné podanie – odvolanie proti rozsudku - odmena vo výške 110,50 eur, 28.10.2021 – účasť na

konaní pred súdom - odmena vo výške 115,13 eur. Podľa § 12 ods. 3 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z.
pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého
horná hranica prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, t. j.
v prejednávanom prípade ide o sumu 110,50 eur za rok 2020 a o sumu 115,13 eur za rok 2021. Súd

preto priznal trovy obhajoby vo výške 778,13 eur + paušálnu náhradu režijných výdavkov pri
úkonoch z roku 2020 vo výške 10,62 eur a pri úkonoch v roku 2021 vo výške 10,87 eur, t. j. súhrnne vo
výške 74,59 eur. Nakoľko obhajca žalobcu bol platiteľom DPH od 01.08.2020, pričom DPH
si aj pri predbežnom prerokovaní so žalovaným uplatnil, súd v súlade s § 18 ods. 2 advokátskejtarify z úkonov vykonaných po 01.08.2020 priznal k trovám obhajoby aj DPH, ktorú v súhrne
predstavuje suma vo výške 73,64 eur. Pokiaľ žalovaná namietala najmä účelnosť vykonania úkonu
právnej služby zo dňa 27.04.2020 – písomné podanie – vyjadrenie ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú

za vinu a dôkazom o nich, súd po oboznámení sa s obsahom predmetného úkonu dôvodnosť námietok
žalovanej o neúčelnosti tohto úkonu nevzhliadol. Ak žalovaná poukazovala na skutočnosť, že
tieto tvrdenia, obsiahnuté v namietanom podaní, mal žalobca prezentovať v prípravnom konaní, t.
j. ešte pred podaním obžaloby, súd prijal záver, že názor žalovanej o tom, kedy mali byť skutočnosti
na obhajobu žalobcu vznesené, je irelevantný. Žalobca má právo uvádzať dôvody nedôvodnosti svojho

obvinenia počas celého trestného konania. Rovnako z priebehu trestného konania nebolo preukázané,
že ak by tieto skutočnosti uviedol pred podaním obžaloby, že by to malo za následok zrušenie trestného
stíhaniažalobcu,keďžeajpoichvznesenívštádiutrestnéhokonaniapopodaníobžalobyprokurátortrval
na dôvodnosti trestného stíhania, pričom aj proti oslobodzujúcemu rozsudku podal opravný prostriedok.
Súd vzhľadom na uvedené aj namietaný úkon právnej služby považoval za účelný,
za ktorý žalobcovi priznal náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V tomto smere súd

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.04.2016, sp.
zn. 6Cdo/402/2014. Z dôvodu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia si žalobca
uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, a to vo výške 5 000,- eur. Svoj nárok odôvodnil tým, že
celkový tlak zo vzneseného obvinenia, výsluchov, vykonávanie znaleckých posudkov, podania obžaloby
a celkového vedenia trestného stíhania voči žalobcovi trval viac ako 3 roky, ktorý sa negatívne odrazil

na psychike žalobcu. V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemajetková ujma v peniazoch sa
uhrádza poškodenému iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenúnezákonnýmrozhodnutímazároveňakniejemožnétúto
ujmuuspokojiťinak.Pretosasúdzaoberaltým,čivdanomprípadeibasamotnékonštatovanieporušenia
práva je dostatočným zadosťučinením. Ujmu, ktorú utrpel žalobca, nie je možné dobre uspokojiť inak,

ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy. Samotné konštatovanie porušenia práva nebolo podľa súdu
dostatočným zadosťučinením, a to najmä vzhľadom na dĺžku trvania vedeného trestného stíhania voči
žalobcovi pre konania kvalifikované ako zločin a aj dôvod oslobodenia spod obžaloby (skutok sa nestal).
Preto súd rozhodol aj o priznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Skutočnosť, že súdne konania majú
negatívny vplyv na psychiku žalobcu, mal súd preukázanú aj z jeho výsluchu, počas ktorého žalobca

pôsobil zmätene, vystresovane, veľakrát nerozumel položenej otázke a pod. Žalobca sa v konaní
nesnažil poukazovať na ujmu, ktorú v súvislosti s jeho trestným stíhaním mohlo utrpieť jeho okolie
(napr. jeho synovia, ktorí mu kládli nepríjemné otázky typu, či pôjde do väzenia a pod), keď uviedol,
že za nich hovoriť nemôže, ale uvádzal to, ako toto trestné stíhanie vplývalo na neho. Je nepochybné,
že prebiehajúce trestné stíhanie so sebou prináša množstvo povinností v súvislosti s

obhajobou (a to tak finančných ako aj časových), ktoré by vytváralo neprimeraný tlak na každého z nás.
Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností mal súd za to, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej
ujmy v rozsahu, ktorá by mala byť krytá peňažnou satisfakciou, a teda že len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je podľa názoru súdu dostatočným zadosťučinením, a to s prihliadnutím na dĺžku
trvania, závažnosť skutku, pre ktoré sa trestné konanie viedlo a vzhľadom na dôvod oslobodenia spod

obžaloby (skutok sa nestal). Pokiaľ sa žalovaná bránila v konaní poukazom na skutočnosť, že väčšinu
obmedzení alebo následkov trestného stíhania žalobcu spôsobila jeho bývalá manželka, je na
mieste zdôrazniť, že zodpovednosť za vedenie trestného stíhania je objektívna a túto zodpovednosť
nemôže prenášať štát na iné osoby, pretože sú to práve príslušné štátne orgány, ktoré na základe
vyhodnotenia získaných podkladov prijímajú rozhodnutie, či je dôvod na vedenie trestného

stíhania voči určitej osobe alebo nie. To, že je vedenie trestného stíhania voči komukoľvek stresujúca
situácia s nepriaznivým dopadom i na psychiku človeka, je nepochybným faktom. Samotné oslobodenie
spod obžaloby a v tomto konaní konštatovanie, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu, preto podľa
názoru súdu nemôže byť dostatočnou morálnou satisfakciou pre žalobcu, ktorá by v celom rozsahu
bola spôsobilá napraviť ujmu, ktorá už vznikla. Súd prvej inštancie poukázal na závery rozhodnutia NS

SR zo dňa 27.08.2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal otázkou unesenia
dôkazného bremena pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj na závery v
rozhodnutí NS SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/130/2020. Po prijatí záveru, že ujmu žalobcu je
potrebné odčiniť aj priznaním primeranej finančnej náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy, sa súd
sústredil na posúdenie otázky jej výšky. V prípade závažnejšej trestnej činnosti, z ktorej je poškodený

obvinený resp. obžalovaný, je dopad trestného stíhania na osobu poškodeného závažnejší, nakoľko
mu hrozí závažnejší trest. V tomto prípade nebolo medzi stranami sporné, že žalobca bol obžalovaný
zo zločinu, čo je závažnejšia forma trestného činu. K vyššej závažnosti zásahu do osobnostných práv
poškodeného dochádza aj v prípade dlhšie trvajúceho trestného konania. Súd mal z vykonanéhodokazovania preukázané, že trestné stíhanie žalobcu trvalo 42 mesiacov (3,5 roka). Hoci predmetné
trestné stíhanie nemalo vplyv na jeho vzťah s manželkou (počas trestného stíhania boli v rozvodom
konaní), trestné stíhanie zanechalo stopy na jeho vzťahu s maloletými synmi, ktorí boli vo veku

7 a 12 rokov, keď vnímali vedenie trestného stíhania voči svojmu otcovi, hoci možno úplne nerozumeli
všetkým jeho konzekvenciám, a práve otázky typu – „pôjdeš do väzenia?“ boli tými, ktoré by negatívne
vplývali na každého rodiča maloletého dieťaťa, najmä za situácie, keď dieťa je
vo veku, ktorý mu neumožňuje úplne rozumieť vzniknutej situácii, pričom celú situáciu komplikuje aj
skutočnosť rozpadu rodiny vzhľadom na prebiehajúce rozvodové konanie. Hoci žalobca nepreukázal,

že by sa mu v dôsledku stíhania konkrétne zhoršil zdravotný stav, či už fyzický alebo psychický, že by
musel absolvovať nejakú liečbu, alebo že by vyhľadal odbornú lekársku pomoc na zmiernenie následkov
stresujúceho obdobia života, je potrebné konštatovať, že každé trestné stíhanie objektívne u každého je
psychickou záťažou pre jednotlivca, spôsobuje stres, pocity frustrácie, neistoty či strachu, pričom už len
samotnú prítomnosť takýchto stavov, aj bez diagnostikovania konkrétnej poruchy, je nutné zohľadniť.
Podľa názoru súdu negatívny vplyv trestného konania na žalobcu bol znásobený aj tou skutočnosťou,

že bolo dvakrát rozhodované vo veci odvolacím súdom, pričom nakoľko trestné konanie bolo vedené pre
zločin, stále tu nad poškodeným visela reálna hrozba uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Skutočnosťou, ktorá znižuje výšku primeranej náhrady nemajetkovej ujmy, je, že žalobca nepreukázal,
žebytrestnéstíhaniemalodopad najehopodnikanie(pracovnýživot)čivnímaniejehoosobyvjeho
komunite. Takýmto dôvodom je aj skutočnosť, že žalobca bol už raz odsúdený (hoci ešte ako mladistvý).

Súd preto po zohľadnení všetkých vyššie opísaných skutočností (trestné stíhanie pre zločin trvajúce 3,5
roka, opakované rozhodovanie vo veci aj odvolacím súdom, jeho aktívny prístup k trestnému konaniu
po podaní obžaloby, otec maloletých detí, všeobecne prijímaný fakt strachu, stresu, neistoty a frustrácie
pri akomkoľvek vedení trestného stíhania) žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške 3 500,- eur,
ktorú súd považoval za dostatočnú vytrpenej ujme žalobcu a v ostatnej časti jeho žalobu ako nedôvodnú

zamietol. Žalobca požadoval spolu s náhradou škody aj 5 % úrok z omeškania od 28.01.2023 (odo dňa
nasledujúceho po doručení správy o odmietnutí plnenia v rámci predbežného prerokovania
nároku). Nakoľko žalobca si v žiadosti o predbežné prejednanie nároku uplatnil sumu 8 026,- eur, pričom
súd mal z dokazovania preukázané, že zamietavá odpoveď v rámci predbežného prejednania nároku
mu bola doručená dňa 27.01.2023, súd mu v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z. z. priznal aj úrok z omeškania v uplatnenej výške, t. j. 5 % úrok z omeškania z uplatnenej
sumy od 28.01.2023 do zaplatenia, keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola na úrovni 2,5 %, čiže žalobca mal nárok na
vyšší ako uplatnený úrok z omeškania. Súd zaviazal žalovanú na zaplatenie priznanej sumy v lehote 30
dní od právoplatnosti rozhodnutia, nakoľko akceptoval jej námietku o tom, že vyplatenie priznanej sumy

vzhľadom na formálny proces vyplácania súm prostredníctvom Justičnej pokladnice si vyžaduje väčší
časový rozsah, a preto nie je v možnostiach žalovanej priznanú sumu vyplatiť v lehote 3 dní tak, ako
to požaduje žalobca. V prejednávanej veci súd rozhodoval o 2 nárokoch žalobcu. Prvým nárokom bol
nárok na náhradu škody, v ktorom bol v plnom rozsahu úspešný, a preto mu patrí nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Druhým nárokom bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, kde žalobca bol

opäť úspešnou sporovou stranou, nakoľko mu tento nárok čo do právneho základu bol priznaný. Súd
preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, a to proti výroku I., ktorým súd
prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu škody, a proti výroku III. o náhrade trov

konania, označiac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedla, že napadnutý
rozsudok súdu trpí vadami subsumovateľnými v rámci označených odvolacích dôvodov v časti právneho
posúdenia a právneho záveru v otázke nepodania sťažnosti žalobcu ako dôvodu neumožňujúceho
priznať náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., v časti nesprávnych skutkových zistení a v časti
priznanej náhrady škody a jej rozsahu, priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej rozsahu, a rovnako

v časti s tým súvisiaceho priznania náhrady trov konania žalobcovi. Ak súd v predmetnej veci rozsudku
v rozpore so zákonom, bez toho, aby skúmal dôvody hodné osobitného zreteľa na strane
žalobcu, priznal tomuto nárok na náhradu škody, aj keď nepodal opravný prostriedok proti nezákonnému
rozhodnutiu, t. j. nepodal sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
je vo vzťahu k rozsudku aj z tohto dôvodu daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d),

písm. f), písm. h) CSP, a to z dôvodov, že uvedeným výkladom zákona bolo zasiahnuté
do práva na spravodlivý proces žalovanej bez toho, aby súd dokazoval, či je zákonné a dôvodné
netrvať na podmienke podania opravného prostriedku ako podmienke pre priznanie nároku na náhradu
škody. Nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia je takou zákonnou prekážkou, ktoráex lege neumožňuje nárok na náhradu škody priznať zákonným spôsobom. Uvedené potvrdzuje aj
dikcia ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá jasne podmieňuje možnosť priznať nárok
na náhradu škody, ak sa poškodená osoba bránila opravným prostriedkom. V prípravnom konaní sa

žalobca žiadnym spôsobom nebránil, pričom jeho ľahkovážny prístup v trestnom konaní potvrdzuje aj
jeho výpoveď na nariadenom pojednávaní, keď tento uviedol, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia nepodal, lebo on vtedy veľmi nerozumel, myslel si, že to súvisí s rozvodom s bývalou
manželkou D. B., o ktorej v inej časti výsluchu uviedol, že to aj celé „spískala“, a že to pominie, pričom
v tom čase si myslel, že sa to nejako vyrieši, a preto (aj keď veci nerozumel) nemal potrebu zvoliť

si advokáta. Keďže žalobca ako obvinený sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal,
predĺžil celé trestné konanie a toto pokračovalo až do štádia súdneho procesu, a pritom je možné,
že ak by sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal, mohlo trestné konanie skočiť inak -
bez toho, aby vznikla škoda, na ktorú poukazuje žalobca v žalobe. Podmienku nepodania sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia možno odpustiť ako zákonnú podmienku iba v prípade existencie
dôvodov osobitého zreteľa. Podľa žalovanej však dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu

neexistovali. Zákonné znenie ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je jasné a určité a nie
je možné bez ďalšieho postupovať v otázke nepodania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia
podľa judikatúry súdov, keďže podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústava“) súd v ústavnom
poriadku postupuje podľa zákona, nie podľa judikatúry. Je rozdiel medzi účinkom zrušenia rozhodnutia
ako titulom vzniku nároku na náhradu škody a medzi zákonnými podmienkami priznania nároku na

náhradu škody, ktoré musí žalobca splniť, aby takýto nárok bolo možné priznať. Je tak zrejmé,
že trvanie trestného stíhania si primárne privodil sám žalobca, ktorý sa nebránil riadnym opravným
prostriedkom proti vzneseniu obvinenia, a ak súd rozsudkom napriek tomu nárok žalobcovi priznal,
bez akéhokoľvek skúmania osobitných dôvodov na jeho strane, ktoré žalobca nepreukázal, porušil
konajúci súd zákon a rozsudok súdu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych

skutkových zistení a porušením práva na spravodlivý proces žalovanej, ktorá bola v súdnom konaní
vystavená nepredvídateľnej aplikácii práva a na jej ujmu bol žalobcovi priznaný zákonný nárok, aj
keď tento preukázateľne kumulatívne nesplnil zákonné podmienky jeho priznania. Súd navyše v týchto
prípadoch nemôže zákonne odôvodňovať ani konaním vo veciach ústavného práva
osoby, keďže takýmto postupom bola porušená aj ústava a právo na spravodlivý proces žalovanej,

keďže právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy možno priznať výhradne
v intenciách čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého možno právo podľa čl. 46 ústavy uplatniť iba v rozsahu
ustanovenom zákonom, t. j. v tomto prípade v rozsahu ustanovenom zákonom č. 514/2003 Z. z. Na
porušení ústavného práva žalovanej na spravodlivý súdny proces a založení odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), písm. d) a písm. h) CSP nič nemení ani odôvodnenie konajúceho súdu, keď

konajúci súd pri právnych úvahách jednostranne argumentoval vybranou judikatúrou najvyššieho súdu
aosobitnerozhodnutímveľkéhosenátusp.zn.1VCdo/2/2022zodňa24.10.2022,ktorébolopublikované
v Zbierke rozhodnutí NS SR v mesiaci december 2022, pričom sa vôbec nevysporiadal s judikatúrou, na
ktorú poukazovala žalovaná, a na ňu nadväzujúcou argumentáciou žalovanej. Osobitne sa konajúci súd
nevysporiadal s uznesením NS SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, proti ktorému smerujúca

ústavná sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 29/2024-28 zo dňa 18.01.2024
odmietnutá. Predmetné súdne rozhodnutie pritom prelamuje líniu rozhodovania judikovanú rozhodnutím
veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, keďže senát najvyššieho súdu nepodanie
sťažnosti ako opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, titulom ktorého sa uplatňoval
nárok na náhradu škody, posúdil ako právnu prekážku podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,

pre ktorú nemožno priznať nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a to bez
toho, aby vec s odlišným právnym názorom predložil veľkému senátu. Išlo pritom o
obdobnú vec, ako je súdená vec, pričom aj v danej veci bol žalobca oslobodený spod
obžaloby a nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia bolo posúdené ako prekážka
priznania nároku na náhradu škody. Vo veci uznesenia sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023 tak

najvyšší súd nevzhliadol striktnú požiadavku na vyčerpaní opravného prostriedku sťažnosti ako prepiaty
formalizmus a popretie účelu a zmyslu nároku na náhradu škody pri trestnom stíhaní, ako to judikoval
veľký senát a osvojil si nekriticky a jednostranne aj konajúci súd. Naopak najvyšší súd v uznesení sp.
zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023 výslovne uviedol: „§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. možno
vykladať tak, že ten voči komu bolo vydané nezákonné rozhodnutie je povinný sa domáhať nápravy jeho

zrušením alebo zmenou formou opravného prostriedku, aby vyčerpal zákonnú možnosť
nápravy a ak následne nie je nezákonnosť odstránená, resp. nedôjde k zmene alebo
zrušeniu nezákonného rozhodnutia, môže požadovať náhradu škody, ktorá mu v dôsledku toho vznikla.
Ak si je vedomý skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k odstráneniu nezákonného postupu aneuvedie ich, sám sa podieľa na vzniku škody, ku ktorej by ani nemuselo dôjsť. Zákonodarca týmto
ustanovením neupiera ústavné právo poškodeného na náhradu škody, len sa ním snaží o vyčerpanie
všetkých možnosti nápravy tak, aby nedochádzalo ku zbytočným škodám spôsobeným nezákonným

rozhodnutím, pričom pravdepodobne sleduje § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je
povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom
prostredí.“. Súčasne v uznesení NS SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023 senát aproboval
právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého: „...odvolací súd konštatoval, že pokiaľ by žalobca podal
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, v ktorej by poukázal na (obligatórny) odklad výkonu

rozhodnutia o priestupku, došlo by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k zrušeniu uznesenia
o vznesení obvinenia, resp. k zastaveniu trestného stíhania. Predmetná sťažnosť tak predstavovala
efektívny opravný prostriedok...“. S poukazom na uvedené preto nemožno judikatúru súdov SR, na
ktorú sa na neprospech žalovanej odvoláva jednostranne aj konajúci súd, považovať za jednotnú a
ustálenú. Ak sa navyše konajúci súd v rozsudku s uvedenými námietkami nevysporiadal, založil vadu
nepreskúmateľnosti vydaného rozhodnutia v dotknutej časti, a to v intenzite porušenia princípu rovnosti

a porušenia ústavného práva na spravodlivý proces žalovanej. K založeniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP došlo tým, že konajúci súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to konkrétne k nesprávnemu skutkovému zisteniu
o výške materiálnej škody a jej uhradení žalobcom, keď súd priznal žalobcovi náhradu majetkovej škody
vo výške 926,36 eur, aj keď z vykonaného dokazovania bezpochyby vyplynulo, že danú sumu v celom

rozsahuneuhradilžalobca,atedavjehomajetkovejsférenedošlokúbytku,t.j.skutočnýnárokžalobcovi
na úhradu trov konania v ich podstatnej časti vôbec nevznikol. V danej časti uplatňovaného nároku
bolo nepochybne preukázané, že vystavená faktúra č. PO2020112 v sume 350,- eur,
faktúra č. F. v sume 120,- eur, faktúra č. PO2020168 v sume 420,- eur, faktúra č. F. v sume 180,-
eur, faktúra č. PO2021246 v sume 240,- eur boli uhradené spoločnosťou M-V Logistik, s.r.o. a nie

samotným žalobcom, pričom podľa oboznámeného výpisu z obchodného registra žalobca nebol a nie
je v spoločnosti M-V Logistik, s.r.o. ani spoločníkom, ale má funkciu výhradne konateľa, za ktorej výkon
mu patrí mzdový nárok. Žiadne iné skutkové zistenia v danej otázke produkované neboli a žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal, že sumu za nasledovné úkony právnej služby: účasť na
Hlavnom pojednávaní (HP) na OS Trenčín dňa 11.06.2020, účasť na HP na OS Trenčín dňa 10.09.2020,

odvolanie zo dňa 17.09.2020 + odôvodnenie odvolania obžalovaného zo dňa 09.11.2020, účasť na
HP na OS Trenčín dňa 28.10.2021 uhradil zo svojho majetku. K založeniu odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP došlo aj tým, že súd dospel k nesprávnemu záveru o zásahu trestného
stíhania do osobného života a rodinného života žalobcu a k nesprávnemu záveru o kauzalite medzi
tvrdenou ujmou a trestným stíhaním žalobcu, keď súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy aj

na základe záveru, že trestné stíhanie zanechalo stopy na jeho vzťahu s maloletými
deťmi, pričom však ide o skutkový záver, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže jednak
konajúci súd nezohľadnil, že osobu žalobcu v súvislosti s trestným stíhaním jeho deťom vykresľovala
primárne jeho bývalá manželka (matka maloletých detí), čo potvrdil vo výsluchu aj žalobca, a jednak
samotná otázka položená synmi žalobcu žalobcovi nezakladá, bez priameho dokazovania vo sfére

vzťahužalobcuajehodetí,ktorévykonanénebolo,správnyskutkovýzáverozhoršenídanéhorodinného
vzťahu; osobitne pokiaľ ide o osobný život žalobcu, ktorý bol profilovaný vzťahom s bývalou manželkou,
ktorá podľa vyjadrenia žalobcu mala priamy podiel na jeho trestnom stíhaní a aj na formovaní vzťahu
s jeho deťmi. Zo všetkých vyššie uvedených dôkazov plynie, že záver súdu o vzniku majetkovej škody
žalobcovi a o kauzalite a vzniku ujmy žalobcu v osobnom a rodinnom živote v súvislosti s trestným

stíhaním je nepreukázaný, t. j. skutkové zistenia súdu z vykonaných dôkazov sú nesprávne a je potrebné
ich objektivizovať, pretože ujmu žalobcu v osobnom živote a rodinnom živote nemožno považovať
za preukázanú, čo mal konajúci súd vyhodnotiť osobitne pri forme jeho odškodnenia a jeho rozsahu.
Vychádzajúc z nesprávnych skutkových zistení založil konajúci súd aj vadu rozsudku spočívajúcu v
nesprávnomprávnomposúdeníveci,atovčastiaplikácieustanovení§15ods.1,§17ods.2,§17ods.3

zákona č. 514/2003 Z. z. Napadnutým rozsudkom konajúci súd porušil ustanovenia zákona č. 514/2003
Z. z. a zákonné podmienky priznania náhrady škody spolu s pravidlami dokazovania v neprospech
žalovanej aj v súvislosti s povinnosťou žalobcu uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno. Konajúci súd nesprávne právne vyhodnotil predpoklady pre priznanie nároku na náhrady
škody, keďže žalobca neprerokoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súlade s § 15 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nesprávneho úradného postupu, naopak z obsahu súdneho spisu
nespornevyplýva,žetitulompredbežnéhoprerokovanianárokunanáhraduškodyžalobcomjevýhradne
nezákonné rozhodnutie. Z tohto dôvodu existovala procesná prekážka, ktorá neumožňovala nárok na
náhradu škody v časti nemajetkovej ujmy priznať, keďže z podanej žaloby plynie, že žalobca svojnárok na nemajetkovú ujmu odvodzuje od trvania trestného stíhania v čase, čo zodpovedá právnemu
titulu nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní. V tejto súvislosti žalovaná citovala
z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, pojednávajúcich o príčinnej súvislosti medzi konaním

a následkom. Uviedla, že konajúci súd sa vôbec nevysporiadal s námietkami žalovanej, že vo
veci nie je daná kauzálna súvislosť nezákonného rozhodnutia a vzniku ujmy v nemajetkovej sfére, ktorej
sa dovoláva žalobca. Konajúci súd vôbec nevenoval pozornosť teórii tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,
jednotlivo nevyhodnotil, ktoré skutočnosti vstupujú ako základ pre konštatovanie kauzality vzniku škody
a ujmy v nemajetkovej sfére žalobcu a neposúdil ani mieru, v akej sa tieto na jednotlivých

a konkrétne akých škodlivých následkoch v osobnom živote, rodinnom živote a pracovnom živote
žalobcu podieľajú. Žalovaná má s poukazom na všetky vyjadrenia a námietky uvedené počas súdneho
konaniaaajspoukazomnanámietkyvpodanomodvolanízato,žeexistenciakauzalitynebolažalobcom
preukázaná, t. j. nemožno prijať záver, že následkom trestného obvinenia žalobcu vznikla žalobcovi
ním tvrdená ujma v nemateriálnej sfére. Na uvedených záveroch žalovaná trvá aj z dôvodu, že vzťah
kauzality nebol žalobcom bezpečne a hodnoverne vôbec preukázaný, keďže do úvahy v rovine kauzality

príčiny a následku, ktorá viedla k žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujme, prichádzajú ako jej príčiny
vo vecnom zmysle súčasne viaceré skutočnosti, a to konanie tretích osôb, ktoré mali spôsobiť trestné
stíhanie žalobcu (menovite označené žalobcom počas jeho výsluchu), rozvod manželstva a osobné
vzťahy s bývalou manželkou a s tým spojené obchodné spory žalobcu so spoločnosťou M-V Log, s.r.o.,
v ktorej predtým vykonával funkciu konateľa, ktoré mohli mať a podľa vykonaného dokazovania aj mali

bezprostrednývplyvnajehoosobnúsféru,rodinnúsféruaosobnéprežívaniedanéhoobdobiaužalobcu,
keďže ukončenie funkcie konateľa v spoločnosti bolo spojené časovo aj s rozvodom žalobcu a bývalej
manželky ako spoločníčky a vlastníčky danej obchodnej spoločnosti. Konajúci súd nesprávne právne
posúdil aj subsidiárny charakter nemajetkovej ujmy ako nároku na odčinenie
následkov trestného stíhania a rovnako danosť kritérií pre určenie jeho rozsahu (§ 17 ods. 2, ods. 3

zákona č. 514/2003 Z. z.). Vzhľadom na hore uvedené skutkové závery, ktorých sa dovoláva žalovaná,
má žalovaná za to, že správne právne malo byť ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003Z.z.aplikovanétak,žesažalobcovinemajetkováujmavpeniazochnepriznávaakonštatujesa
výhradne vo výroku rozsudku porušenie jeho práva, ktoré je s ohľadom na mieru zavinenia dĺžky trvania
jeho trestného stíhania a ďalšie jeho okolnosti dostatočným zadosťučinením. Dôvody, pre ktoré súd

žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu v konkrétnom rozsahu, sú založené na hore zhrnutých nesprávnych
skutkových zisteniach a vo zvyšku na nepodložených (pocitových) postojoch spojených s tvrdenou,
avšak v súdnom konaní nepreukázanou imateriálnou ujmou žalobcu. Samotné odôvodnenie danej
aplikácie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. trpí aj vadou nepreskúmateľnosti vydaného rozhodnutia,
keďže nie je možné bezpečne ustáliť prečo samotné konštatovanie porušenia práva, s ohľadom na

špecifickú povahu trestného stíhania žalobcu a jeho priebehu, nie je dostatočným zadosťučinením pre
žalobcu. Uvedené zakladá aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku.
V tejto súvislosti konajúci súd zjavne nesprávne právne posúdil správanie sa žalobcu v trestnom stíhaní,
keďtentonepodanímsťažnostianeuvádzanímrelevantnejskutkovejobranyvčasevzneseniaobvinenia
trvanie trestného stíhania predĺžil. Pokiaľ ide o priznaný rozsah nárokov na náhradu škody v časti

materiálnej škody spočívajúcej v trovách obhajoby, tak za stavu označených nesprávnych skutkových
zistení konajúceho súdu trpí rozsudok aj vadou nesprávneho právneho posúdenia uplatňovaných
nárokov – nákladov obhajoby, keďže ak žalobca nepreukázal, že uhradil faktúru č. F. v sume 350,- eur,
faktúru č. F. v sume 120,- eur, faktúru č. F. v sume 420,- eur, faktúru č. PO2020195 v sume
180,- eur a faktúru č. F. XXX v sume 240,- eur, konajúci súd nesprávne právne posúdil vznik škody

v majetkovej sfére žalobcu a majetková škoda spočívajúca v trovách obhajoby za úkony fakturované
označenými faktúrami mu vôbec nemala byť priznaná. Neobstojí ani zjavne nesprávna, arbitrárna
a ústavné práva žalovanej porušujúca teória konajúceho súdu, podľa ktorej, ak si žalobca uplatnil škodu
v menšej miere, patrí mu táto aj bez toho, aby jej vznik musel preukázať a ich príčinná súvislosť je
nespochybniteľná. Daná právna úvaha a právny záver súdu sú zjavne nezákonné, nemajúce oporu

v pravidlách dokazovania a ani v relevantnej ustálenej judikatúre súdov. Ak totiž v majetkovej sfére
žalobcu škoda nevznikla, t. j. jeho majetok sa nezmenšil, ale náklady obhajoby uhradila spoločnosť M-
V Logistik, s.r.o., ako samostatný subjekt práva s vlastným majetkom, nie je zákonný dôvod žalobcovi
nárok na majetkovú škodu v uvedenom rozsahu priznať. Rovnako príčinná súvislosť sa automaticky
neprezumuje, ale je potrebné ju preukazovať, na čo konajúci súd rezignoval. Nesprávnym právnym

posúdením trpí aj posúdenie účelnosti vykonania úkonu právnej služby zo dňa
27.04.2020 – písomného vyjadrenia ku skutočnostiam, ktoré sa žalobcovi kládli za vinu a dôkazom
o nich, ktorého účelnosť súd posúdil cez nesprávne právne hľadiská, za nesprávneho použitia právnej
úpravy. Je síce pravdou, že skutočnosti na svoju obranu môže obvinený uvádzať v celom trestnomstíhaní, ale rozdiel je v tom, či takéto úkony má ako majetkovú škodu znášať žalobca alebo v rámci
jej náhrady žalovaná, keďže je zrejmé, že žalobca bral trestné stíhanie ľahkovážne, nevykonal včas
úkony k objasneniu skutočností, ktoré sa mu kládli v čase vznesenia obvinenia za vinu, čo malo priamy

vplyv na trestné stíhanie a jeho dĺžku a musí byť reflektované aj pri posudzovaní účelností úkonu, ktorý
bol vykonaný so značným časovým odstupom od okamihu obvinenia žalobcu. Test účelnosti vykonaný
súdom spätne z hľadiska následného postupu prokurátora, ktorý aj tak podal vo veci žalobcu obžalobu,
je navyše jednak nesprávny a nemá oporu v zákone pri presadzovaní kritérií účelnosti úkonov právnej
služby, keďže vyjadrenie žalobcu mohlo mať vplyv na priebeh trestného stíhania, ak by bolo vykonané

včasebezprostrednepoobvinení,ajednakdanýtestpoukazujeprávenadôvodnosťnámietokžalovanej
a danosť odvolacích dôvodov, keďže oneskorené ozrejmenie skutkových okolností trestného stíhania
spravidla nemá vplyv na meritórny postup v trestnom stíhaní. Vzhľadom na dané námietky žalovanej
je nepochybné, že v súlade so zákonom mohla byť žalobcovi priznaná náhrada majetkovej škody za
trovy obhajoby nanajvýš v rozsahu dvoch úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava obhajoby
vrátane prvej porady a za odpor voči trestnému rozkazu zo dňa 25.02.2020, t. j. vo výške celkovo 290,68

eur s DPH. Pokiaľ ide osobitne o rozsah priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, konajúci súd nesprávne
právne posúdil intenzitu zásahu do práv žalobcu, keďže žalobca nebol vystavený invazívnym úkonom
orgánov činných v trestnom konaní, nebol zadržaný a neboli u neho vykonávané ani žiadne špecifické
zásahy do súkromia (domová prehliadka, prehliadka iných priestorov a pod.). V tomto
zmysle je vada nesprávneho právneho posúdenia veci súdom v otázke výšky náhrady nemajetkovej

ujmy priznanej žalobcovi spojená aj s nesprávnymi skutkovými zisteniami a s nepreskúmateľnosťou
rozhodnutia,atoosobitnevbodoch39až45.jehoodôvodnenia,ktoréjejednakvšeobecné,nekonkrétne
a pocitovo podfarbené, a jednak ak konajúci súd v bode 39. odôvodnenia rozsudku uviedol,
že žalobca nárok odôvodnil vykonávaním znaleckých posudkov, nemá dané konštatovanie oporu vo
vykonanom dokazovaní a vo výsluchu žalobcu. V tomto zmysle je napadnutý rozsudok aj zmätočný.

Intenzita zásahu do nemajetkovej sféry žalobcu s ohľadom na prostriedky použité orgánmi činnými
v trestnom konaní proti žalobcovi nebola súdom vzhľadom na ich vplyv na výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy právne posúdená správne a odôvodnená preskúmateľne. Porušením zákona trpí aj
súvisiaci výrok III. napadnutého rozsudku, keďže s ohľadom na napádanie podstaty
uplatňovaného nároku žalobcu a rozsahu nároku na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej

ujmy konajúci súd nesprávne vyčíslil aj rozsah nároku na náhradu trov konania (pomer úspechu), keď
vôbec nevzal do úvahy pravidlo úspechu v konaní, ktoré sa odvíja od výšky uplatňovaného nároku. Ak
sa výška trov strany v súdnom konaní odvíja od základu, ktorým je uplatňovaný nárok, nie je dôvod,
aby sa pri rozhodovaní o trovách upúšťalo od aplikácie pravidla úspechu v súdnom konaní. V tomto
zmysle bola žalovaná v súdenej veci v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy úspešná v pomere

30 % k 70 % úspechu žalobcu, daný pomer však konajúci súd nepremietol do výroku
III. rozsudku o trovách konania, aj keď následkom výroku III. rozsudku bude rozhodovanie vyššieho
súdneho úradníka, ktorý na ťarchu žalovanej bude prvotné úkony právneho zástupcu žalobcu v konaní
počítať zo základu uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur, tak
ako to ustanovuje aj vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. Na tomto právnom

závere nič nemení ani odôvodnenie rozsudku v bode 51., kde súd konštatuje, že pokiaľ ide o nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy nemohol žalobca predvídať výsledok v časti priznania jeho výšky na základe
úvahy súdu, a preto za tento nenesie procesnú zodpovednosť. Uvedený právny záver je výsledkom
nesprávneho právneho posúdenia veci a je aj v priamom rozpore s § 255 ods. 1, ods. 2 CSP, a to
z dôvodu, že aj s poukazom na ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy je vylúčené akéhokoľvek žalovaného

vystavovať svojvôli žalobcu o výške uplatňovaného nároku, z ktorého sa ako základu budú počítať trovy
konania a úkonov právnych služieb poskytovaných žalobcovi v relevantnom čase, a to všetko za stavu,
že v rozpore so zásadou rovnosti strán a princípov spravodlivosti nebude za svoj uplatňovaný nárok
žalobca niesť procesnú zodpovednosť. Z odôvodnenia rozsudku vo veci náhrady trov konania navyše
plynie, že rozhodnutie o trovách je nielen nesprávne, ale aj nepreskúmateľné, keďže nemožno zistiť

z akých konkrétnych dôvodov vzťahujúcich sa na súdenú vec konajúci súd posúdil úspech žalobcu ako
plný úspech vo veci sporu. Z tohto dôvodu žalovaná navrhla náhradu trov konania žalobcovi priznať
výhradne v rozsahu rozdielu úspechu a neúspechu žalobcu a žalovanej, po zákonnom
objektivizovaní nároku na náhradu škody uplatňovaného v súdnom konaní, a to v súlade so závermi
judikatúry Najvyššieho súdu SR, napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 339/2021

zo dňa 31.01.2022. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, eventuálne pre nesplnenie zákonných podmienok priznania nároku na náhradu škodyzmenil podľa § 388 CSP tak, že sa žaloba zamieta a žalovanej sa priznáva nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že vo vzťahu k nepodaniu sťažnosti
voči uzneseniu o vznesení obvinenia sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že v prípade uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023 ide o obdobnú vec. V rámci skutkového
stavu veci riešeného rozhodnutiami, na ktoré poukazuje žalovaná, vydaniu nezákonného
rozhodnutia predchádzalo vedenie motorového vozidla zo strany žalobcu/sťažovateľa pod vplyvom

alkoholu.Tátoskutočnosťmalazanásledokvydanienezákonnéhorozhodnutia,pričomvdanomprípade
teda žalobca/sťažovateľ sa sám podieľal na vzniku škody, pretože k vzneseniu obvinenia žalobcu/
sťažovateľa došlo na základe prezumpcie správnosti rozhodnutia správneho orgánu o
priestupku ako verejnej listiny opatrenej doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Neobstojí argument
žalovanej, že ide o obdobné prípady a ani ten, že v danom prípade došlo k prelomeniu línie rozhodovania
judikovanú rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022. V prvom rade v

poukazovanom prípade žalovanou sa žalobca/sťažovateľ podieľal na vzniku škody. V prípade
žalobcu však nejde o prípad, kedy by sa sám žalobca podieľal na vzniku škody. V prípade žalobcu
uznesenie o vznesení obvinenia vôbec nemalo byť vydané. V druhom rade, pokiaľ by došlo k prelomeniu
línie rozhodovania judikovanú rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022,
zastáva žalobca názor, že pokiaľ by sa senát najvyššieho súdu chcel odchýliť od právneho názoru

vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpil by vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu,
tak ako to ustanovuje § 48 ods. 3 CSP. K žalovanou tvrdeným nesprávnym skutkovým zisteniam žalobca
uviedol, že si v tomto smere uplatňoval preukázateľne vykonané a nevyhnutné náklady na obhajobu.
Už len samotná prvotná faktúra č. F. zo dňa 20.02.2020 vo výške 1 200,- eur, uhradená žalobcom
dňa 20.02.2020, presahuje žalobcom uplatňovaný nárok v sume 926,36 eur. Je teda neodškriepiteľné,

že žalobcovi vznikla priama škoda súvisiaca s nezákonným trestným stíhaním a vydaným rozhodnutím
v prípravnom konaní, ktorá presahuje ním uplatnený nárok. Žalobca nebol v prípravnom konaní
zastúpený obhajcom, v ktorom dôsledku si neuplatňuje žiadnu majetkovú škodu z času pred podaním
obžaloby. V tomto smere žalobca považuje za potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu žalovanej, že nesprávnym
právnym posúdením trpí aj posúdenie účelnosti vykonania úkonu právnej služby zo dňa 27.04.2020 –

písomné vyjadrenie ku skutočnostiam, ktoré sa žalobcovi kládli za vinu a k dôkazom o nich,
ktorého účelnosť súd posúdil cez nesprávne právne hľadiská, za nesprávneho použitia právnej úpravy.
Žalobca považuje tvrdenie žalovanej o ľahkovážnosti bratia vedenia trestného stíhania za absurdné,
ničím nepreukázané. Žalobca sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia konajúceho súdu, ktorý uviedol,
že mal právo uvádzať dôvody nedôvodnosti svojho obvinenia počas celého trestného konania. Rovnako

z priebehu trestného konania nebolo preukázané, že ak by tieto skutočnosti uviedol pred podaním
obžaloby, že by to malo za následok zrušenie trestného stíhania žalobcu, keďže aj po ich vznesení v
štádiu trestného konania po podaní obžaloby prokurátor trval na dôvodnosti trestného stíhania, pričom
aj proti oslobodzujúcemu rozsudku podal opravný prostriedok. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že titulom, z ktorého žalobca odvodzuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, je uznesenie

o vznesení obvinenia zo dňa 06.12.2018. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že konajúci
súd nesprávne právne vyhodnotil predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, keďže podľa jej
názoru žalobca neprerokoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu. Žalobca nikdy nechcel prerokovať svoj nárok z titulu nesprávneho úradného postupu, od
podania žiadosti o predbežné prerokovanie uvádzal, že titulom ujmy je uznesenie o vznesení

obvinenia zo dňa 06.12.2018, a preto žiadal prerokovať nezákonné rozhodnutie. V súvislosti s náhradou
nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.09.2023, sp.
zn. 5Co/5/2023, ktorý v obdobnom prípade odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta
2019, sp. zn.4Cdo/125/2019. S poukazom na uvedené neobstojí argument žalovanej, že konajúci súd
nesprávne právne posúdil aj subsidiárny charakter nemajetkovej ujmy ako nároku na

odčinenie následkov trestného stíhania, a rovnako danosť kritérií pre určenie jeho rozsahu. Žalovaná
zastáva názor, že malo byť aplikované ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. tak,
že sa žalobcovi nemajetková ujma v peniazoch nepriznáva a konštatuje sa výhradne vo výroku rozsudku
porušenie jeho práva, ktoré je s ohľadom na mieru zavinenia dĺžky trvania jeho trestného stíhania a
ďalšie jeho okolnosti dostatočným zadosťučinením. Pokiaľ by súd pristúpil k aplikácií ustanovenia §

17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a teda by len vo výroku súdu bolo konštatované porušenie práva
žalobcu, nešlo by podľa neho o dostatočné zadosťučinenie. Práve naopak, zo strany súdu by
išlo iba o bagatelizovanie závažnosti ujmy. Podľa názoru žalobcu by takéto rozhodnutie mohlo pôsobiť
cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého„nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“ (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.
augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019). Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 20.04.2022, sp. zn. 24Co/79/2021, a uviedol, že výšku nemajetkovej ujmy aj s prihliadnutím na

závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017,
na ktorý poukazoval aj odvolací súd vo svojom rozsudku, nakoniec stanovil na sumu 15,- eur za každý
deň trestného stíhania. V prípade žalobcu by bola nemajetková ujma vo výške viac ako 16 000,- eur.
S ohľadom na uvedené je preto výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žiadal žalobca, len nepatrná
a zároveň primeraná následkom, ktoré boli žalobcovi nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia

a následným trestným konaním spôsobené. Vo vzťahu k odvolaniu žalovanej voči výroku o náhrade trov
konania žalobca uviedol, že sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Žalobca navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne
správny potvrdil a žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaná v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu uviedla, že žalobca vo vyjadrení opomína

podstatné odvolacie dôvody, ktoré v podanom odvolaní poukazujú na vecnú a zákonnú neudržateľnosť
napadnutého rozsudku, majúcu základ najmä v jednostrannom a v neprospech žalovanej zameranom
výklade ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vo sfére podmienok priznania nároku na náhradu škody
a v neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k rozsahu konajúcim súdom priznaného nároku
na náhradu škody. Ak žalobca uvádza, že v súvislosti s výkladom a aplikáciou zákona č. 514/2003 Z.

z. a jeho ustanovenia § 6 ods. 2 v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa
30.03.2023 nejde o obdobnú vec, ktorá prelamuje jednotnú líniu rozhodovania v súlade so závermi
veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, s uvedeným tvrdením
sa žalovaná nestotožňuje. Je zrejmé, že skutočnosti, ktoré žalobca zvýrazňuje ako tie, ktoré majú
preukazovať odlišnosť veci, sú pre jej právne posúdenie právne irelevantné a za

podstatnéjepotrebnépovažovaťskutočnosť,žežalobcovivoznačenejveciNajvyššiehosúduSRsp.zn.
7Cdo/78/2022 nebol nárok na náhradu škody priznaný napriek tomu, že bol oslobodený spod obžaloby,
pretožeibatotokritériummôžebyťdanédoporovnania sozávermiveľkéhosenátuvcitovanom
rozhodnutí, ktoré znejú tak, že sťažnosť nie je potrebné podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia vo
všetkých prípadoch, v ktorých bol žalobca následne spod obžaloby súdom oslobodený a daný záver

nijakým spôsobom neoperuje s aspektom zavinenia trestného stíhania, keďže jeho zavinenie môže byť
potenciálne dané vždy, ak sa obvinený procesne nebráni, t. j. aj nevyužíva riadne opravné prostriedky
vyhradené Trestným poriadkom proti uzneseniam orgánov činných v trestnom konaní. Je tak zrejmé,
že daný prípad sa v plnej miere odkláňa od záverov veľkého senátu, prelamuje jednotnú rozhodovaciu
líniu najvyššieho súdu a ani tvrdenia žalobcu nič nemenia nielen na tejto skutočnosti, ale najmä na

nezákonnosti a arbitrárnosti rozsudku súdu, ktorý sa s argumentáciou žalovanej ani len
nevysporiadal. Nesprávna a nič nevypovedajúca je aj nepodložená hypotéza žalobcu,
ktorý v rovine domnienky hodnotí postup senátu najvyššieho súdu, ktorý hore označenú vec nepredložil
na konanie veľkému senátu. Vo vzťahu k výške majetkovej škody priznanej
napadnutým rozsudkom je nepochybné, že dané náklady obhajoby v rozsahu

926,36 eur nezaplatil žalobca, ale obchodná spoločnosť, ktorá nie je ani v jeho vlastníctve. Na danej
skutočnosti nič nemení ani tvrdenie žalobcu o „neodškriepiteľnosti“ vzniku škody, keďže
tvrdenia žalobcu splnenie zákonných podmienok pre jej priznanie nezakladajú a zákonnou podmienkou
priznania nároku na náhradu škody primárne je, že škoda osobe žalobcu v zmysle úbytku na jeho
majetku vôbec vznikla. Rovnako sa nemožno stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že úkon právnej služby

zo dňa 27.04.2020 bol vykonaný účelne, keďže žalobca mal v celom trestnom konaní adekvátny priestor
pre skutkové tvrdenia a vlastnú výpoveď, ktorú mohol realizovať počas výsluchov svojej osoby ako
podozrivého a obvineného. Priznanie nákladov obhajoby za daný úkon právnej služby v štádiu trestného
konania, ak bol prejavom taktiky žalobcu v trestnom stíhaní, je povinný znášať sám žalobca, bez jeho
refundácie žalovanou, keďže neuvádzaním rozhodujúcich skutočností v prípravnom konaní sa sám

žalobca vystavil stavu trvania trestného stíhania a nemožno žiadnym spôsobom ex post modelovať
a špekulovať o tom, ako by sa zachovali orgány činné v trestnom konaní, keď by skutočnosti uvádzané
neskôr písomne v zastúpení obhajcom uviedol žalobca už skôr, napríklad v rámci vlastného výsluchu
v prípravnom konaní. Žalovaná preto v tejto súvislosti zotrváva na uplatnenom odvolacom dôvode
a vyjadrenie žalobcu považuje za právne irelevantné, akademické. V časti uvádzania právneho titulu

nárokunanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.žalobcadefactopotvrdzujeodvolacienámietky
a tvrdenia žalovanej o tom, že jeho nárok nebol prerokovaný z právneho titulu, pre existenciu ktorého
možno priznať nárok na náhradu škody spojený s trvaním trestného konania na súde, keďže trvanie
prípravného konania vyvolaného vznesením obvinenia žalobcovi tvorí iba jeho zlomok. Ak mal žalobcazáujem uplatňovať nárok na nemajetkovú ujmu titulom vedenia trestného stíhania a jeho dĺžky, mal
povinnosť tento prerokovať aj zo samostatného právneho dôvodu, ktorým je nesprávny úradný postup
orgánov štátu, keďže práve tento subsumuje dôvod uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

z dôvodu postupu orgánov štátu v konaní a dĺžky trestného stíhania. S tvrdeniami žalobcu, kedy tento
obhajuje výšku priznaného nároku na nemajetkovú ujmu sa nemožno stotožniť. Keďže
ide zo strany žalobcu navyše o všeobecné formulácie, uplatnené bez presahu na súdenú vec, žalovaná
odkázala na podrobné zdôvodnenie odvolania a má za to, že pre vady absencie priamej
a preukázanej kauzality a absencie preukázania tvrdenej ujmy na strane žalobcu, mal súd správne

postupovať podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca sa v časti náhrady
trov konania vyjadril popisným, parafrázovým spôsobom, ktorým však nepriamo potvrdil existenciu
odvolacích dôvodov konštatovaných žalovanou, podľa ktorých sa pri výpočte tarify za úkon právnej
služby v dôsledku nesprávneho a nezákonného rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % bude pri úkonoch právnej služby vychádzať zo sumy žalovanej a nie zo sumy súdom
priznanej. Vzhľadom na skutočnosť, že súdom a žalobcom prezentovaný prístup o 100 % úspechu vo

veci nemá zákonnú reflexiu v znení vyhlášky č. 655/2004 Z. z., považuje žalovaná svoje odvolanie aj
v tejto časti za dôvodné v plnom rozsahu a žiada, aby sa zákonne pomer úspechu a neúspechu v konaní
vyjadril aj v súvislosti s výškou priznanej nemajetkovej ujmy.

5. Žalobca v písomnej duplike k replike žalovanej uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k odvolaniu

a opätovne poukazuje na to, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a
osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať
vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné;
ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je
založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia.

Nakoľko výsledkom trestného stíhania vedeného voči žalobcovi bolo právoplatné rozhodnutie súdu
ojehooslobodeníspodobžaloby,jepotrebnépovažovaťzanezákonnérozhodnutieuznesenie o
vznesení obvinenia, pričom rozhodujúcim je, že trestné stíhanie žalobcu pokračovalo aj
pred súdom v dôsledku prokurátorom podanej obžaloby. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa žalobca
plne stotožňuje s názorom konajúceho súdu a zároveň s jeho odôvodnením. Žalobcov nárok je dôvodný

a spravodlivý.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. Odvolaním žalovanej bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku I. a vo
výroku III. o náhrade trov konania. V zamietajúcom výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý
nebol, v tejto časti nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd v tejto časti nepreskúmaval.

8. Súd prvej inštancie vo výroku I. napadnutého rozsudku čiastočne vyhovel žalobe žalobcu na tom
právnom závere, že žalobcovi priznaný nárok predstavuje v sume 926,36 eur majetkovú škodu a v sume
3 500,- eur náhradu nemajetkovej ujmy, za ktoré zodpovedá žalovaná z titulu zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to uznesením o vznesení obvinenia, keď na jeho základe

vedené trestné stíhanie voči žalobcovi sa právoplatne skončilo jeho oslobodením spod obžaloby.

9. Podstata odvolacích argumentov žalovanej bola koncentrovaná najmä na tvrdenia o nemožnosti
priznať žalobcovi náhradu škodu z dôvodu, že nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú poukazovala

žalovaná, tvrdenia o nesprávnych skutkových zisteniach o výške materiálnej škody a jej uhradení
žalobcom, o nesprávnych skutkových zisteniach o zásahu trestného stíhania do osobného života
a rodinného života žalobcu, o nesprávnom závere o kauzalite medzi tvrdenou ujmou a trestným stíhaním
žalobcu, o neprerokovaní žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nesprávnehoúradného postupu, v dôsledku čoho existovala procesná prekážka, ktorá neumožňovala nárok na
náhradu škody v časti nemajetkovej ujmy priznať, o nesprávnom právnom posúdení účelnosti vykonania
úkonu právnej služby zo dňa 27.04.2020 a napokon na tvrdenia o nesprávnom právnom posúdení

pomeru úspechu strán sporu vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania.

10. Žalovaná v podanom odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h)
CSP spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na

relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,

že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

13. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne

aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné.

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

17. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.18.Podľa§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,aktentozákonneustanovujeinak,právo nanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

19. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

21. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

22. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení.

23. Žalovaná v podanom odvolaní namietala nesplnenie podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody,ktoráspočívavtom,žežalobcanepodalsťažnosťprotiuzneseniuovzneseníobvineniaakoriadny
opravný prostriedok, čo podľa žalovanej vyžaduje ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
je jasné a určité a zároveň rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo
dňa 24.10.2022 bolo prelomené neskorším uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo

dňa 30.03.2023, v ktorom senát najvyššieho súdu nepodanie sťažnosti ako opravného prostriedku proti
nezákonnému rozhodnutiu, titulom ktorého sa uplatňoval nárok na náhradu škody, posúdil ako právnu
prekážku podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pre ktorú nemožno priznať nárok na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci. Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
s ňou uvedenými námietkami a uznesením najvyššieho súdu nevysporiadal.

24. Uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Účinky zrušenia
rozhodnutia, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, nastali oslobodením žalobcu spod obžaloby.
Tým bola splnená podmienka zrušenia rozhodnutia o vnesení obvinenia ako nezákonného. Pokiaľ ide
o skutočnosť, že žalobca nepodal voči tomuto uzneseniu sťažnosť ako opravný prostriedok, v dôsledku

čoho nemali byť podľa žalovanej splnené podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, tak veľký senát
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR dňa 24.10.2022 pod sp. zn. 1VCdo/2/2022 rozhodol,
že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený, nakoľko je
namiestevychádzaťzextenzívnehovýkladuustanovenia§6ods.2zákonač.514/2003Z.z.vovšetkých

tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do ustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu
(jedná sa o prípady, ktoré sú posudzované z pohľadu výsledku trestného konania).

25. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného
vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, nebolo viac ich rozhodnutie

spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Tento princíp je zdôraznený aj v čl. 2 základných
princípov Civilného sporového poriadku. Súdne rozhodnutie musí byť spoľahlivo predvídateľné a princíp
právnej istoty v sebe implikuje požiadavku, aby súdy v rovnakých podmienkach
aplikovali právnu normu rovnakým spôsobom. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný aj v praxi
slovenských súdov, a to najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych

autorít“. Najvyššou súdnou autoritou v každej krajine je nesporne najvyšší súd a ustálenosť judikatúry je
definovaná cez prizmu inštitútu veľkého senátu. Veľký senát svojím obsahom predstavuje inštitucionálne
zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP.26. Pokiaľ teda veľký senát prijal rozhodnutie, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok
v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom
konaní oslobodený (čo je aj prípad tohto sporu), nakoľko je namieste vychádzať z extenzívneho

výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., tak súd prvej inštancie nemal inú možnosť,
než v súlade s princípom právnej istoty rozhodnúť v zmysle tohto rozhodnutia, ktoré je ustálenou
rozhodovacou praxou najvyššej súdnej autority. Z tohto dôvodu preto nemožno prisvedčiť námietke
žalovanej, že nebola splnená podmienka na priznanie nároku na náhradu škody spočívajúca v podaní
riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, z ktorého ako nezákonného svoj nárok odvodzuje.

Vzhľadom na viacero obdobných konaní, kedy bolo uvedené rozhodnutie aplikované, sa nemôže
žalovaná úspešne dovolávať ani porušenia jej práva na spravodlivý proces z dôvodu, že by súd aplikoval
právo nepredvídateľne a rozhodol prekvapivo.

27. Hoci judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure má normatívnu silu a aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v mnohých svojich rozhodnutiach priznal normatívne pôsobenie

judikatúry s odôvodnením, že bezdôvodné opomenutie jeho rozhodnutia alebo rozhodnutia najvyššieho
súdu či opomenutie ustálenej judikatúry alebo doterajšej judikatúry má spravidla za následok
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť vydaného rozhodnutia, ktoré potom ústavný súd považuje za
protiústavné. Ustálenú judikatúru súdu najvyššieho súdu a v nej obsiahnutú interpretáciu tak treba
považovať za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej právnej normy.

28. Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022
zo dňa 30.03.2023 došlo k prelomeniu rozhodovacej línie obsiahnutej vo
vyššie uvedenom rozhodnutí veľkého senátu, tak odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje.
Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže

vyvíjať, avšak rozhodnutie, na ktoré poukazovala žalovaná, je podľa názoru odvolacieho súdu iba
ojedinelým rozhodnutím, vybočujúcim z doterajšej línie rozhodovacej praxe, ktorú predstavuje práve
rozhodnutie veľkého senátu, z ktorých dôvodov nie je dôvodné sa odchýliť od rozhodnutia veľkého
senátu a postupovať v zmysle uznesenia najvyššieho súdu prezentovaného žalovanou. Aj keď sa
súd prvej inštancie explicitne nevysporiadal s rozhodnutím najvyššieho súdu, na ktoré poukazovala

žalovaná, jeho odôvodnenie nepredstavuje porušenie práv žalovanej v takej miere, že by došlo
k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, keď jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nebolo potrebné
splnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
keď odkázal na ustálenú súdnu prax vyjadrenú v rozhodnutí veľkého senátu, od ktorej
nevidel dôvod sa odkloniť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011, v zmysle ktorého dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo a právne
porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá
sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.

29. Žalovaná ďalej namietala nesprávnosť skutkového zistenia o výške materiálnej škody a jej

uhradení žalobcom, keď súd priznal žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 926,36 eur, aj keď
z vykonaného dokazovania bezpochyby vyplynulo, že danú sumu v celom rozsahu neuhradil žalobca,
a teda v jeho majetkovej sfére nedošlo k úbytku, t. j. skutočný nárok žalobcovi na úhradu trov konania
v ich podstatnej časti vôbec nevznikol.

30. Ani túto odvolaciu námietku žalovanej nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Z vykonaného
dokazovania bolo jednoznačne preukázané to skutkové zistenie, že žalobca uhradil na trovách obhajoby
viac, ako bola ním žalovaná suma, a to konkrétne sumu 1 200,- eur. Toto skutkové zistenie
je obsiahnuté aj v odôvodnení napadnutého rozsudku s uvedením konkrétneho dôkazu (potvrdenia)
o uhradení uvedenej sumy priamo žalobcom a súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s námietkami

žalovanej. Za situácie, kedy si žalobca uplatnil menej, než sám z vlastných prostriedkov
na trovách obhajoby uhradil, je bezpredmetné zaoberať sa tým, či ďalšie platby na trovách obhajoby
uhrádzala tretia osoba. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že priamo v majetkovej sfére
došlo k úbytku peňažných prostriedkov v sume vyššej, než si žalobca uplatnil ich náhradu z titulu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím voči žalovanej.

31. Podľa žalovanej súd prvej inštancie tiež dospel k nesprávnemu záveru aj o zásahu trestného stíhania
do osobného života a rodinného života žalobcu a k nesprávnemu záveru o kauzalite medzi tvrdenou
ujmou a trestným stíhaním žalobcu.32. Vznik nemajetkovej ujmy žalobcovi, nezákonné rozhodnutie ako aj príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a nezákonným rozhodnutím bola v konaní jednoznačne preukázaná. Nemajetková ujma priznaná

vo výške 3 500,- eur bola súdom prvej inštancie správne posúdená, odvolací súd ju považuje za
primeranú a zodpovedajúcu kritériám uvedeným v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Uznesenie
ozačatítrestnéhostíhaniaaovzneseníobvineniažalobcovibolonezákonné,keďžalobcabolpreskutok,
pre ktorý bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, spod obžaloby oslobodený. Ako správne skonštatoval
súdprvejinštancieajsuvedenímrelevantnejjudikatúry,uznesenieozačatítrestnéhostíhaniaavznesení

obvinenia je nutné považovať za nezákonné z dôvodu oslobodenia žalobcu spod obžaloby,
pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, v dôsledku čoho žalovaná
je objektívne zodpovedná za škodu, ktorá v dôsledku toho žalobcovi vznikla, a ktorej zodpovednosti sa
žalovaná nemôže zbaviť.

33. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, t. j.

vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a ak bolo
preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo.

34. Súd prvej inštancie sa zaoberal nielen tým, či žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ale aj
tým, či k nej došlo v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, ako aj tým, či v

danom prípade nebolo postačujúce zadosťučinenie iba vo forme samotného konštatovania porušenia
práva. Vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu bol aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne
preukázaný, a to samotným výsluchom žalobcu, ktorý je jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd
prvej inštancie komplexne vyhodnotil nielen z hľadiska obsahu výpovede žalobcu, ale aj z hľadiska jeho
bezprostredného vnímania. Zisteniam, ku ktorým súd prvej inštancie z tohto dôkazu dospel, ako aj ich

hodnoteniu súdom prvej inštancie nie je objektívne čo vytknúť a zistenia súdu nemožno považovať iba
za všeobecné. Pokiaľ ide o otázku unesenia dôkazného bremena žalobcu o vzniku nemajetkovej ujmy,
tak odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dáva do pozornosti závery rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27.08.2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019.

35. Aj zo zápisnice z pojednávania, na ktorom bol žalobca vypočutý, je zrejmé, že žalobca sa v konaní
nesnažil poukazovať na ujmu, ktorú v súvislosti s jeho trestným stíhaním mohlo utrpieť jeho okolie, keď
jednoznačneuvádzal,žezainýchhovoriťnemôže,nonegatívnevnímalotázkyosvojomtrestnomstíhaní
od svojich detí. To, ako sa jeho deti o jeho stíhaní dozvedeli, nie je pritom podstatné. Už len vzhľadom
na kvalifikáciu trestného činu ako zločinu a tri rozhodnutia súdu prvého stupňa a dve rozhodovania

odvolacieho súdu v trestnom konaní žalobcu nepochybne prinieslo množstvo povinností v súvislosti
s obhajobou, nehovoriac o úkonoch prípravného konania. Za situácie hrozby vyššieho trestu, trvania
trestného stíhania viac ako tri roky, vystavenia žalobcu nepríjemným otázkam svojho okolia, dokonca zo
strany jeho najbližších, je nepochybné, že trestné stíhanie pôsobilo naňho stresujúco a zasiahlo do jeho
súkromného života, a to vzhľadom na výsledok trestného stíhania, keď sa skutok nestal, neoprávnene

a nedôvodne. Žalobca tak jednoznačne preukázal vznik nemajetkovej ujmy v rozsahu, ktorá musí byť
krytá peňažnou satisfakciou, a za uvedených okolností len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným zadosťučinením. Iba samotné
konštatovanie porušenia práva žalobcu by za uvedených okolností nebolo spravodlivé.

36. Pokiaľ žalovaná namieta, že väčšinu obmedzení alebo následkov trestného stíhania žalobcu
spôsobila jeho bývalá manželka, tak aj odvolací súd upriamuje pozornosť na objektívnu
zodpovednosť žalovanej za vedenie trestného stíhania, ktoré nemôže prenášať na iné osoby, a ktorej
sa nemôže zbaviť.

37. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, tak za vyššie zistených
skutočností negatívne pôsobiacich na žalobcu počas jeho nezákonného trestného stíhania a zároveň
odhliadnuc od iných negatívnych situácii v živote žalobcu (ako napr. konflikt s manželkou a rozvodové
konanie) je aj podľa názoru odvolacieho súdu priznané finančné zadosťučinenie 3 500,- eur za približne
3,5 roka nezákonného trestného stíhania prinajmenšom adekvátne a zodpovedajúce ujme, ktorú v jeho

a výlučne v jeho dôsledku utrpel. Žalobca bol počas dlhého obdobia vystavený stíhaniu za zločin,
hrozil mu vyšší trest a bol podrobený viacerým úkonom trestného konania, v nadväznosti na čo bol
vystavený ajnegatívnymreakciámokolia.Vtakýchtookolnostiachjepotomnáhradanemajetkovej
ujmy nevyhnutná a jej výška, v prepočte nedosahujúca ani 3,- eurá za jeden deň trestného stíhania, jerozhodne primeraná, a to aj s vedomím toho, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní neboli
voči žalobcovi vykonávané žiadne invazívne úkony v zmysle domovej prehliadky, resp. zadržania a pod.

38. S námietkami žalovanej, že žalobca neprerokoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nesprávneho úradného postupu, ale len
z titulu nezákonného rozhodnutia a z podanej žaloby plynie, že žalobca svoj nárok na
nemajetkovú ujmu odvodzuje od trvania trestného stíhania v čase, sa nemožno stotožniť. Žalobca
bol nepochybne trestne stíhaný a vzhľadom na jeho právoplatné oslobodenie spod

obžaloby bol stíhaný nezákonne. Prvotnou a nezákonnou príčinou zásahu do osobného života žalobcu
bolo objektívne uznesenie o vznesení obvinenia. Trestné stíhanie voči žalobcovi nemohlo byť vedené
bez uznesenia o vznesení obvinenia. Žiaden úkon trestného konania voči žalobcovi ako obvinenému
nemohol byť vykonaný bez vznesenia obvinenia. Hrozba vysokého trestu bola daná kvalifikáciou
skutku, z ktorého bol žalobca nezákonne obvinený. Samotné trestné stíhanie v akomkoľvek trvaní
by neexistovalo bez obvinenia žalobcu. Jedinou priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody,

ktorej náhrada bola žalobcovi priznaná, je rozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré bolo nezákonné,
pričom žalobca svoj nárok z tohto titulu s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky ako príslušným
orgánomajpredbežneprerokoval.Dĺžkatrestnéhostíhaniabolajednýmzfaktorov,ktoréprispelikvzniku
väčšej ujmy v osobnej sfére žalobcu, avšak táto dĺžka bola daná úkonmi trestného konania, pričom len
v súdnom konaní bolo vydaných päť meritórnych rozhodnutí. Žalobca sa nedomáhal náhrady škody na

skutkovom základe neprimeranej dĺžky trestného konania, ergo prieťahov v trestnom konaní, kedy by
bolo namieste uvažovať o nesprávnom úradnom postupe. Žalobca sa svojho nároku domáhal z titulu
nezákonného rozhodnutia, ktorého jedným z dôsledkov bolo aj množstvo úkonov trestného konania
a tým ovplyvnená jeho dĺžka, avšak všetky tieto skutočnosti spolu s ďalšími, uvedenými vyššie, majú svoj
pôvod v nezákonnom uznesení o vznesení obvinenia, ktoré je tak priamou príčinou vzniku majetkovej

a nemajetkovej škody žalobcu. Ani skutočnosť, že sa žalobca nebránil proti vznesenému obvineniu
podaním sťažnosti nebola nielenže priamou, ale preukázateľne ani nepriamou príčinou vzniku škody,
keď takýto opravný prostriedok nie je v zmysle ustálenej súdnej praxe podmienkou pre priznanie
nároku na náhradu škody z nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia v prípade oslobodenia
spod obžaloby a zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by si žalobca sám spôsobil trestné stíhanie

nepodaním sťažnosti proti uvedenému uzneseniu, resp. že by v dôsledku toho sám spôsobil jeho
predĺženie.Odvolacísúdjenaopaktohonázoru,žeprávepodanímsťažnostibyžalobcapredĺžilkonanie,
keď tento opravný prostriedok by bol vo výsledku s najväčšou pravdepodobnosťou neúčinný, keďže
o sťažnosti by rozhodoval prokurátor, pričom ani žalobcova obrana v štádiu súdneho konania neviedla
k späťvzatiu obžaloby zo strany prokurátora a ani k upusteniu od obžaloby z jeho strany po zrušení

prvého prvostupňového rozsudku odvolacím súdom, naopak prokurátor na obžalobe nielenže
trval, ale voči oslobodzujúcemu rozsudku podal odvolanie. Vo svetle týchto faktov sa argumentácia
žalovanej ohľadne príčinnej súvislosti vzniku škody javí nielen ako nedôvodná, ale dokonca zjavne
účelovo zameraná na vyhnutie sa plneniu z titulu zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Prokuratúra
v trestnom konaní po podaní obžaloby neakceptovala obranu žalobcu a podala aj odvolanie proti

oslobodzujúcemu rozsudku. V tomto konaní namieta, že žalobca si nepodaním sťažnosti sám zavinil
trestnéstíhanieaovplyvniljehodĺžku.Postupprokurátoravtrestnomkonaníaargumentáciaprokurátora
v tomto konaní sú zjavne rozporné. Z týchto súvislostí skôr vyplýva, že bola to práve prokuratúra, ktorá
nedôvodnespôsobilapredĺženietrestnéhostíhaniaazároveňajzvýšilanárokžalobcunanáhraduškody,
keď neakceptovanie obrany žalobcu a podanie odvolania voči oslobodzujúcemu rozsudku zo strany

prokurátora mali za následok vykonanie ďalších úkonov v trestnom konaní a poskytnutie ďalších úkonov
právnej služby obhajcom žalobcu v trestnom konaní.

39.Žalovanánapokonvpodanomodvolanínamietlaajnesprávneprávneposúdenieúčelnostivykonania
úkonu právnej služby zo dňa 27.04.2020 – písomného vyjadrenia ku skutočnostiam, ktoré

sa žalobcovi kládli za vinu a k dôkazom o nich. Ani s týmito námietkami žalovanej sa odvolací súd
nestotožnil. Uvedený úkon právnej služby bol obhajcom žalobcu v trestnom konaní vykonaný a jeho
trovy boli účelne vynaložené a sú tak škodou žalobcu, ktorú je žalovaná povinná nahradiť.

40. V konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako je v tomto prípade, môže

súd priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta
určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov. Skutočnosť, že uvedený úkon
právnej služby bol vykonaný, bola preukázaná, nebola sporná. Rovnako nebolo sporným, že výška trov
za tento úkon zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinnýmv čase robenia úkonov (vyhláške č. 655/2004 Z. z.). Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal aj
účelnosťou uvedeného úkonu, zaoberal sa obsahom predmetného úkonu a až následne ho vyhodnotil
ako účelný. Odvolací súd sa s vyhodnotením uvedeného úkonu a tým aj jeho trov ako účelných zo strany

súdu prvej inštancie stotožňuje, keď zmyslom úkonu bolo spochybnenie dôvodnosti stíhania žalobcu.
Uvedený úkon nebol duplicitný, žalobca nerozdelil svoje argumenty do viacerých podaní, a v konečnom
dôsledku bolo jeho právom v zmysle Trestného poriadku uvádzať argumenty spochybňujúce jeho
obvinenie počas celého trestného konania. Obhajca žalobcu vykonal jeden takýto úkon a ostatné
jeho úkony predstavujú okrem prevzatia zastúpenia opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdu

v trestnom konaní a účasti na konaniach súdu. Vyhodnotiac trovy uvedeného úkonu vo všetkých týchto
súvislostiach, ako aj v súvislosti s postupom prokuratúry v štádiu súdneho konania popísaného vyššie,
sú trovy uvedeného úkonu obhajoby žalobcu jednoznačne účelne vynaložené s následkom povinnosti
žalovanej nahradiť ich žalobcovi ako škodu, za ktorú žalovaná zodpovedá. Žalovanej argumentácia,
že vyjadrenie žalobcu mohlo mať vplyv na priebeh trestného stíhania, ak by bolo vykonané v čase
bezprostredne po obvinení, sa javí ako absurdná už len v tej súvislosti, že aj po oslobodzujúcom

rozsudku trvala na obžalobe a podala voči oslobodzujúcemu rozsudku odvolanie. Uvedený úkon bol
v čase, kedy bol vykonaný, zameraný na riadnu obhajobu obvineného v trestnom konaní, a preto účelne
vykonaný,pričomzaneúčelnýhonemožnopovažovaťibazdôvodu,ževýsledok,ktoréhosanímžalobca
domáhal, sa neodstavil ihneď po jeho vykonaní, resp. z hypotetického dôvodu možnosti privodenia
priaznivejšieho rozhodnutia pre žalobcu ako obvineného v skoršom štádiu trestného konania, ak by bol

úkon vykonaný skôr.

41. V podanom odvolaní žalovaná namietla aj nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, keď súd prvej
inštancie podľa nej nesprávne nezohľadnil pomer úspechu a neúspechu strán sporu, keďže žalobcovi
priznal plnú náhradu trov konania napriek tomu, že žalobu čiastočne v uplatnenej nemajetkovej

ujme zamietol.

42. Je pravdou, že žalobca požadoval vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, než mu bola priznaná.
Uvedené by potom v časti tohto nároku, keďže žalobca si uplatnil dva nároky (náhradu majetkovej
škody a náhradu nemajetkovej ujmy), odôvodňovalo priznanie náhrady trov konania úspešnejšej strane

sporu, a to podľa pomeru jej úspechu v spore. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy je však špecifickým sporom, kedy výška náhrady nemajetkovej ujmy (samozrejme za splnenia
podmienky, že základ nároku je daný) závisí od úvahy súdu. Žalobca bol úspešný čo do
základu uplatneného nároku a výška súdom priznaného plnenia bola závislá od úvahy súdu, pričom
žalobcom uplatnený nárok nemožno považovať za neprimerane premrštený oproti tomu, v akej výške

mu bol priznaný. Žalobcu tak bolo treba považovať v zásade za plne procesne úspešného a priznať mu
plnú náhradu trov konania aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď jej výška závisela od
úvahy súdu. V prípade takéhoto sporu sa uvedeným spôsobom rozhodovalo o náhrade trov konania za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (§ 142 ods. 3 O.s.p.). Je pravdou, že Civilný sporový poriadok
takéto ustanovenie nepozná, dokonca otázku náhrady trov nemožno posúdiť ani podľa ustanovenia

iného zákona, no v takom prípade je podľa názoru odvolacieho súdu namieste použiť čl. 4 ods. 2
CSP, podľa ktorého, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa
normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy
všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu

prax najvyšších súdnych autorít. Podľa § 142 ods. 3 O.s.p (text pred bodkočiarkou v znení
účinnom do 30.06.2016) aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú
náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Podľa názoru odvolacieho
súdu, keď je strana sporu v základe nároku úspešná a výška priznaného plnenia závisí od úvahy súdu,

nezodpovedá princípu všeobecnej spravodlivosti rozhodovať o trovách konania podľa § 255 CSP podľa
pomeru úspechu zohľadniac čisto matematicky výšku uplatneného nároku a výšku priznaného nároku.
Princípu všeobecnej spravodlivosti a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov zodpovedá použitie
normyužneúčinnéhoustanovenia§142ods.3O.s.p.(prebodkočiarkou),ktorúbyodvolacísúdzvolil,ak
by bol zákonodarcom, pretože podľa jeho názoru iba jej použitie je v danom spore spravodlivé. Uvedené

rozhodnutie o trovách konania korešponduje aj s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý
vNálezeč.k.III.ÚS475/2018zo04.februára2021uviedol,že:„ZmyslomnovejprávnejúpravyCivilného
sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskehosúdneho poriadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a
nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového poriadku súdom nie je v

súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“.

43. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej ako nedôvodné,
a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

45. O samotnej výške náhrady trov konania v prvoinštančnom, ako aj odvolacom konaní, rozhodne súd

prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).