Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, September 23, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111230741
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedlačková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8111230741.2

Rozhodnutie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej
a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu: DS service, s. r. o., Kopčianska 10,
851 01 Bratislava, IČO: 36 842 303, zast.: JUDr. Marek Polakovič, advokát,
Duchovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Slavomír Duch,

Ľubochnianska 2552/3b, 080 06 Ľubotice, IČO: 33 872 074, zast.: JUDr. Juraj Hadrbulec, advokát,
Riečna 2, 811 02 Bratislava, o zaplatenie sumy 7.950,38 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde Prešov, sp. zn. 21Cb/10/2012, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.
k. 5Cob/15/2021-269 zo dňa 16.11.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom
č. k. 21Cb/10/2012-193 zo dňa 8.10.2020 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 7.950,38 eura, 14,25 %
ročný úrok z omeškania zo sumy 5.922,24 eura od 26.6.2008 do 30.6.2008 a počnúc dňom 1.7.2008
do zaplatenia vo výške, ktorá zodpovedá v každom jednotlivom polroku trvania omeškania v percentách

súčtu čísla 10 a základnej úrokovej sadzby NBS (od 1.1.2009 základnej úrokovej sadzby ECB) vo výške
platnej vždy k 1. dňu príslušného kalendárneho polroka, maximálne vo výške 14,25 %; 14,25 % ročný
úrok z omeškania zo sumy 112,19 eura
od 24.6.2008 do 30.6.2008 a počnúc dňom 1.7.2008 do zaplatenia vo výške, ktorá zodpovedá v každom
jednotlivom polroku trvania omeškania v percentách súčtu čísla 10 a základnej úrokovej sadzby NBS
(od 1.1.2009 základnej úrokovej sadzby ECB) vo výške platnej vždy

k 1. dňu príslušného kalendárneho polroka, maximálne vo výške 14,25 %; 14 % ročný úrok
z omeškania zo sumy 1.915,95 eura od 29.10.2008 do 31.12.2008 a počnúc dňom 1.1.2009
do zaplatenia vo výške, ktorá zodpovedá v každom jednotlivom polroku trvania omeškania
v percentách súčtu čísla 10 a základnej úrokovej sadzby ECB vo výške platnej vždy
k 1. dňu príslušného kalendárneho polroka, maximálne vo výške 14,25 % (výrok I.). V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol (výrok II). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia k obrane žalovaného uviedol, že dátum vyhotovenia príjmového
pokladničného dokladu, ktorý predložil žalovaný na súdnom pojednávaní
dňa 7.6.2012, bol 20.10.2008 (platnou menou v SR boli v tom čase slovenské koruny - Sk). Pôvodná

suma faktúr, ktorú mal žalovaný preplatiť žalobcovi (faktúry boli vystavenév slovenských korunách, platidlom dňa 20.10.2008 boli taktiež slovenské koruny), predstavovala sumu
319.513 Sk (faktúra č. F80015 zo dňa 11.6.2008 na sumu 258.413,30 Sk, faktúra č. F80016 zo dňa
9.6.2008 na sumu 3.379,70 Sk, faktúra č. F80028 zo dňa 14.10.2008 na sumu 57.720 Sk, spolu bola

teda vyfakturovaná k úhrade suma 319.513 Sk).
Po čiastočnej nespornej úhrade zo dňa 24.11.2008 vo výške 80.000 Sk, zostala k úhrade suma 239.513
Sk. Na predmetnom príjmovom doklade, ktorý predložil žalovaný je však uvedená
iná suma, a to suma 239.513,15 Sk. Pri hodnotení dôkazov, a to každého jedného samostatne, ako
aj v ich vzájomných súvislostiach, neunikla pozornosti súdu tá skutočnosť, že suma 239.513,15 Sk je

sumou, ktorá by vznikla, ak by boli faktúry dodatočne (po 1.1.2009) prepočítavané zo slovenských korún
na menu eur (platnú v SR od 1.1.2009) a následne spätne na slovenské koruny: faktúra č. F80015 zo
dňa 11.6.2008, suma v Sk 258.413,30 Sk, suma
v eurách 8.577,75 eura, faktúra č. F80016 zo dňa 9.6.2008, suma v Sk 3.379,70 Sk, suma
v eurách 112,19 eura, faktúra č. F80028 zo dňa 14.10.2008, suma v Sk 57.720 Sk, suma
v eurách 1.915,95 eura, spolu suma v eurách 10.605,89 eura. Čiastočná úhrada dňa 24.11.2008 po

prepočte na eura 2.655,51 eura. Zostáva uhradiť 7.950,38 eura, pričom suma 7.950,38 eura po prepočte
konverzným kurzom (1 euro = 30,126 Sk) predstavuje sumu 239.513,15 Sk. Prvoinštnačný súd sa
priklonil k tomu, že ak by bol príjmový doklad vyhotovený skutočne
dňa 20.10.2008 (v čase, keď platidlom na území SR boli slovenské koruny), nebola by na ňom uvedená
suma 219.513,15 Sk (ktorá mohla vzniknúť s najväčšou pravdepodobnosťou prepočtom súm uvedených

na faktúrach na menu euro a späť na slovenské koruny), ale suma 239.513 Sk, t.j. suma zodpovedajúca
súčtu súm uvedených na faktúrach po zohľadnení čiastočnej úhrady vo výške 80.000 Sk. Faktúry, ktoré
mal žalovaný platiť žalobcovi, boli vystavené v slovenských korunách a ak by boli skutočne uhradené
dňa 20.10.2008, boli
by uhradené len v slovenských korunách. Prepočet na menu euro v čase pred zmenou platidla na menu

eur by nebol potrebný. Je teda zrejmé, že príjmový pokladničný doklad, v ktorom
je dátum vyhotovenia 20.10.2008 a ktorý predložil žalovaný na súdnom pojednávaní
dňa 7.6.2012, bol vyhotovovaný dodatočne a nie je pravý a suma, ktorá je na ňom uvedená, nebola
nikdy žalovaným uhradená. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že celú obranu žalovaného považoval za
účelovú, nedôvodnú aj v súvislosti s tým, že v peňažnom denníku žalovaného

za rok 2008 nie je dodržaná číselná postupnosť v nadväznosti na plynutie času, teda
je predpoklad, že so zápismi v peňažnom denníku žalovaného za rok 2008 sa dodatočne manipulovalo.
K nevykonaniu znaleckého dokazovania súd prvej inštancie uviedol,
že z vyjadrení pribratého znalca jednoznačne vyplynulo, že nie je možné skúmať pravosť podpisu a
odtlačku pečiatky z fotokópie pokladničného dokladu.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom
č. k. 5Cob/15/2021-269 zo dňa 16.11.2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) na základe odvolania
žalovaného potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. Súčasne priznal žalobcovi proti
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k odvolacej námietke týkajúcej
sa nesprávneho postupu súdu spôsobujúceho porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces
konštatoval, že táto námietka naplnená nebola, pretože po preskúmaní celého konania
pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie čiastkového procesného práva

žalovaného. Ďalej konštatoval, že pokiaľ sa žalovaný nestotožňuje s vyhodnotením
ním uvádzaných dôkazov, táto skutočnosť nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Keďže súd prvej inštancie rozhodoval
na základe dôkazmi overeného skutkového stavu, preto aj túto námietku považoval odvolací súd za
nedôvodnú. Súčasne doplnil, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za

taký, ktorý by bol okrem iného aj z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a teda spôsobilý na
jeho derogáciu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval, že žalovaný dostal v konaní pred
všeobecným súdom s poukazom na § 387
ods. 2 CSP dostatočnú odpoveď aj na túto námietku. K námietke nesprávnych skutkových zistení z
vykonaných dôkazov odvolací súd poznamenal, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený

na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení a súčasne,
že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti. Podľa záveru odvolacieho súdu ani táto odvolacia námietka nebola naplnená,
keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne a z odôvodneniasamotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky. Na záver svojho rozhodnutia
odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/13/2009 z
24.2.2010 a uviedol,

že vystaviteľom príjmového pokladničného dokladu mal byť X. J., ktorý však
v priebehu konania ako vypočutý svedok vystavenie takéhoto pokladničného dokladu, ktorý predstavuje
súkromnú listinu, poprel. V zmysle vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ak teda vystaviteľ listiny správnosť, resp. jej pravdivosť poprie, leží dôkazné bremeno pravosti
listiny na tom účastníkovi, ktorý z tejto listiny vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, pričom touto

osobou v danom spore je osoba žalovaného.
V danom prípade vyvodzovanie pre seba priaznivých priamych dôsledkoch u žalovaného spôsobuje
tá skutočnosť, že uvedeným listinným dôkazom chcel preukázal uhradenie dlžnej sumy žalobcovi,
resp. právnemu predchodcovi žalobcu. Bolo teda na samotnom žalovanom, aby preukázal pravosť
predmetného listinného dôkazu a v tomto smere vo svojom odvolaní samotný žalovaný nesprávne
konštatuje, že dôkazné bremeno malo byť na strane žalobcu.

Práve naopak, dôkazné bremeno o pravosti predmetnej listiny bolo na strane žalovaného.
V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na skutočnosť, že samotná výška pohľadávky, vznik
tejto pohľadávky, resp. uhradenie predmetnej sumy zo strany tretej osoby žalovanému, neboli medzi
stranami konania sporné. Jediná sporná skutočnosť, ktorá v predmetnom konaní predstavovala predmet
dokazovania bola skutočnosť, či takto uhradené finančné prostriedky žalovanému zo strany tretej

osoby boli následne aj preplatené, resp. uhradené právnemu predchodcovi žalobcu, a to X. J..
Uvedenú skutočnosť sa však žalovanému nepodarilo preukázať, a teda neuniesol dôkazné bremeno.
Čo sa týka samotného znaleckého dokazovania zo súdneho spisu vyplýva zámer súdu prvej inštancie
nariadiť ohľadne pravosti predmetnej listiny aj dokazovanie, pričom zo spisu taktiež vyplýva, že
znalec ustanovený súdom odmietol vykonať znalecké dokazovanie pravosti podpisu na uvedenej listine

vzhľadom na predloženie iba fotokópie príjmového pokladničného dokladu, ktorá je nedostatočná
v zmysle vyjadrení samotného znalca, teda, že sa nejedná o dostatočne čitateľnú fotokópiu.
Následne bolo úlohou samotného žalovaného predložiť znalcovi alebo súdu originál predmetného
listinného dôkazu tak, aby mohol byť podpis na predmetnej listine spôsobilým predmetom znaleckého
dokazovania. Skutočnosť, že žalovaný originál listiny v priebehu súdneho konania stratil a tento originál

následne nevedel súdom ustanovenému znalcovi predložiť, pripadá na ťarchu samotného žalovaného
a nie žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie správne právne vec posúdil
a pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného žalobe v správnej výške vyhovel.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalovaný zastúpený advokátom (ďalej aj
„dovolateľ“). Žiadal, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil vadou podľa § 420 písm. f) CSP.
6. Žalovaný v úvode dovolania zhrnul skutkový stav veci a doterajší priebeh konania
na súde prvej a druhej inštancie. Dôvod prípustnosti podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný odôvodňoval

tým, že v rozsudku odvolacieho súdu nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, ako sa
súd vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami žalovaného. Odvolací súd bez toho, aby sa v
konkrétnostiach venoval jednotlivým právne relevantným odvolacím námietkam žalovaného, iba vágne
konštatoval, že nebolo zistené porušenie práv žalovaného na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru
dovolateľa okresný ani krajský súd nezabezpečili v zákonom požadovanej kvalite procesné záruky

ochrany základného práva
na súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej istoty,
princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu a princíp rovnosti zbraní,
a teda aj týmto došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd v bodoch 13. až 24.
svojho rozsudku uviedol všeobecné tvrdenia o dokazovaní v súdnom konaní

a o spravodlivom súdnom procese, avšak nedal žiadne konkrétne odpovede na odvolacie námietky
žalovaného, ani žiadnym spôsobom vo vzťahu k meritu veci neodôvodnil dostatočne svoj rozsudok.
Odôvodnenie rozsudku je podľa mienky dovolateľa veľmi stručné, nejasné
a nekonzistentné.

7. Žalovaný ďalej odôvodňoval vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP tým, že súd prvej inštancie síce v bode
17. svojho rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne S. I., avšak s týmto dôkazom
sa nijako nevysporiadal, a hoci žalovaný túto skutočnosť vo svojom odvolaní namietal, nevysporiadal
sa s ňou ani odvolací súd. Žalovaný namietal, že odvolací súd pri hodnotení dôkazov nepostupovaldôsledne podľa § 191 ods. 1 CSP, pretože prihliadol iba na okolnosti svedčiace v prospech žalobcu a
v neprospech žalovaného, ale okolnosti, ktoré svedčili v prospech žalovaného vôbec nevyhodnotil, hoci
predstavovali zásadnú časť odvolania žalovaného. V napadnutom rozhodnutí podľa názoru dovolateľa

absentuje náležité zdôvodnenie súdneho rozhodnutia len na základe selektívne vybraných dôkazov, a to
výlučne dôkazov v prospech žalobcu a náležité zdôvodnenie arbitrárnej ignorácie dôkazov v prospech
žalovaného,atonapriektomu,ženatožalovanýriadnepoukázalvosvojomodvolaní,čímboloporušené
jeho právo na spravodlivý súdny proces.

8. Dovolateľ mal tiež za to, súd prvej inštancie ako aj odvolací súd porušili jeho právo
na spravodlivý proces tým, že na základe vykonaného dokazovania - výsluchu svedka X. J. dospeli k
nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež nesprávne právne vec posúdili. Poukázal na výpoveď daného
svedka, ktorý v súvislosti s príjmovým pokladničným dokladom najprv sám spontánne uviedol, že podpis
sa javí ako jeho a až po intervencii otázkami žalobcu zmenil svoje vyjadrenie v tom zmysle, že podpis sa
javí ako sfalšovaný. Žalovaný prezentoval názor, v zmysle ktorého výpoveď svedka Imricha Kozla sa javí

ako nedôveryhodná, pričom odvolací súd túto skutočnosť napadnutom rozsudku ignoroval a žiadnym
spôsobom sa ňou nezaoberal.

9. Žalovaný vytýkal súdom nižšej inštancie, že na svedecké výpovede vyššie uvedených svedkov
neprihliadali, pričom súdy nijako nezdôvodnili, prečo na ne neprihliadli.

Obzvlášť odvolací súd bol povinný sa s týmito výpoveďami vysporiadať, nakoľko
na to poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie ani
odvolací súd sa nezaoberali možnosťou znaleckého dokazovania z kópie listiny,
ako na to poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní.

10. Dovolateľ ďalej odôvodňoval vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP tým, že súdy nezákonným
spôsobom preniesli dôkazné bremeno na žalovaného, hoci toto zaťažovalo žalobcu. Poukázal na
tvrdenie žalobcu, ktorý označil príjmový pokladničný doklad
za sfalšovaný, a preto žalobca nesie dôkazné bremeno v tomto spore. Nie je povinnosťou žalovaného
preukazovať negatívne skutočnosti, t.j. že doklad nie je sfalšovaný,

ale je povinnosťou žalobcu preukázať, že je sfalšovaný, pokiaľ uvedené žalobca tvrdí.
Naproti tomu súdy nižšej inštancie konštatovali, že dôkazné bremeno o pravosti predmetnej listiny bolo
na strane žalovaného. Podľa názoru dovolateľa napadnutým rozsudkom došlo k denegatio iustitiae,
kedy odvolací súd nerozhodol v súlade s princípom právnej istoty
a zodpovednosť za výsledok unesenia dôkazného bremena preniesol zo žalobcu na žalovaného, čo je

v rozpore so základnými princípmi nielen Civilného sporového poriadku, ale aj právneho štátu.

11. Na záver dovolania žalovaný namietal porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, keď mal za
to, že žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku nemožno vykladať
a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého

účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní
veci.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu zo dňa 22.8.2022 uviedol, že dovolanie žalovaného
považuje v celom rozsahu za nedôvodné a účelové.

K námietke žalovaného, že nedostatočným odvodnením rozsudku došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces, žalobca uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.
V súvislosti s príjmovým pokladničným dokladom žalobca uviedol, že v konaní dostatočne preukázal, že
doklad predložený žalovaným nie je pravý a bol vyhotovený dodatočne, pričom poukázal na vykonané

dokazovanie. K námietke nevykonania znaleckého dokazovania žalobca uviedol, že znalec ustanovený
súdom odmietol vykonať znalecké dokazovanie pravosti podpisu na fotokópii dokladu, ktorá nie je
dostatočná. Skutočnosť, že žalovaný originál listiny
v priebehu súdneho konania stratil, pripadá teda na ťarchu samotného žalovaného a nie žalobcu.
Na základe uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol,

resp. aby ho ako nedôvodné zamietol.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky pred samotným posúdením prípustnosti a dôvodnosti dovolania
konštatuje, že prvotne na dovolanie podané žalovaným podľa § 125 ods. 2 CSP neprihliadal, keď malza to, že dovolanie nebolo podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom v zmysle § 23 ods. 1
zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci (zákon o e-
Governmente). Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom

sp. zn. III. ÚS 404/2023
zo dňa 7. novembra 2023 rozhodol, že opatrením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č.k.3Obdo/45/2022zodňa28.februára2023boloporušenéprávosťažovateľanasúdnuochranuajeho
právo na spravodlivé súdne konanie a súčasne zrušil opatrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 3Obdo/45/2022 zo dňa 28. februára 2023. Následne bola vec súdom prvej inštancie opätovne

predložená najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o podanom dovolaní.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala
strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP a contrario) dospel k záveru, že dovolaniu nie je možné vyhovieť.

15. Z § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu dovolacieho súdu prípustné, sú
taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia,
či sú alebo nie sú splnené zákonné predpoklady, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (III. ÚS 474/2017 a I. ÚS 438/2017).

16. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP
sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.
Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera

porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla
značnú, výraznú resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Prípustnosť
dovolania na základe tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia
môžebyťdanávprípadoch,akodvolacísúdnedostatočnýmodôvodnenímsvojhorozhodnutiaznemožní
strane v dovolaní uplatniť dovolací dôvod podľa ustanovenia § 432 CSP, t.j. namietať nesprávne právne

posúdenie veci (rovnako aj 3Obdo/42/2019); ak odvolací súd uskutoční výklad právneho predpisu na
zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný
a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia (viď aj 3Obdo/72/2016 a 3Obdo/10/2017),
alebo ak sa odvolací súd nevysporiada so skutočnosťou, ktorá je kľúčová pre rozhodovaný spor
a má podstatný vplyv na výsledok konania (viď aj 3Obdo/93/2019). V rozhodovanom spore podľa

názoru dovolacieho súdu nešlo o žiaden prípad z uvedených vyššie, ktorý by mohol založiť prípustnosť
dovolania. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvej inštancie s ním tvorí
jednotu, pričom vo výsledku
z odôvodnení oboch rozhodnutí súdov nižších inštancií sú dostatočne zrejmé dôvody priznania nároku
žalobcu. V uznesení sp. zn. 3Obdo/2/2019 zo dňa 11. apríla 2019 dovolací súd skonštatoval, že

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá všeobecná nespokojnosť
dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (prípadne aj súdu prvej inštancie), ktoré vyznelo v jeho
neprospech.

17. Žalovaný odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa 420 písm. f) CSP tým, že „súd prvej inštancie

síce v bode 17. svojho rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne S. I., avšak s
týmto dôkazom sa nijako nevysporiadal, a hoci žalovaný túto skutočnosť vo svojom odvolaní namietal,
nevysporiadal sa s ňou ani odvolací súd“.
Vtejtosúvislostižalovanýďalejnamietal,že„odvolacísúdprihodnotenídôkazovnepostupovaldôsledne
podľa § 191 ods. 1 CSP, pretože prihliadol iba na okolnosti svedčiace v prospech žalobcu a v neprospech

žalovaného, ale okolnosti, ktoré svedčili v prospech žalovaného vôbec nevyhodnotil, hoci predstavovali
zásadnú časť odvolania žalovaného“.

18. V súvislosti s preskúmavaním hodnotenia dôkazov dovolací súd poznamenáva,
že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je určené na prehodnotenie dokazovania

(1Cdo/145/2020). V rámci tohto dôvodu prípustnosti dovolania je však najvyšší súd oprávnený
preskúmavať logickú, funkčnú a teleologickú konzistentnosť hodnotenia dôkazov ako súčasť
posudzovania práva na spravodlivý proces (III. ÚS 104/2022 z 23. júna 2022).
Preskúmaním hodnotenia dôkazov vo vyššie uvedených intenciách dovolací súd konštatuje,že krajský súd nevyhodnotil dôkazy svojvoľne a mimo prípustného a logického rámca hodnotenia
dôkazov tak, aby tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Odvolací súd vyhodnocoval dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, ktoré boli podstatné

pre vyriešenie veci - zaplatenie dlhu žalovaným. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti vyhodnotil
dôkaz - príjmový pokladničný doklad zo dňa 20.10.2008, ktorým žalovaný preukazoval zaplatenie dlhu
právnemu predchodcovi žalobcu, že tento nie je pravý a suma, ktorá je na ňom uvedená, nebola
žalovaným nikdy uhradená. Pri hodnotení tohto dôkazu zobral do úvahy skutočnosť, že suma uvedená
na príjmovom pokladničnom doklade je sumou, ktorá by vznikla, ak by boli faktúry dodatočne (po

1.1.2009) prepočítavané zo slovenských korún
na menu eur (platnú v SR od 1.1.2009) a následne spätne na slovenské koruny.
Ďalej zobral do úvahy skutočnosť, že v peňažnom denníku nebola dodržaná číselná postupnosť. A
napokon uviedol, že fotokópia tohto pokladničného dokladu nebola urobená z pravého pokladničného
dokladu podpísaného p. J., teda nie je relevantným dôkazom o deklarovanej úhrade. Odvolací súd v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,ževzmyslerozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.4Cdo/13/2009

bolo na žalovanom, aby preukázal pravosť predmetného listinného dôkazu, pretože ide o súkromnú
listinu a vystaviteľ listiny
(X. J.) vystavenie takéhoto pokladničného dokladu poprel. Ak aj odvolací súd nedal žalovanému
odpoveď na odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s výpoveďou svedkyne S.
I. (ktorá vysvetlila číslovanie dokladov v peňažnom denníku, rozdiel medzi daňovými výdavkami v

peňažnom denníku oproti výdavkom v daňovom priznaní) nemožno konštatovať, že došlo k porušeniu
práva žalovaného
na spravodlivý proces, pretože aj zohľadnenie tvrdení danej svedkyne by nebolo spôsobilé zvrátiť záver
konajúcich súdov o nepreukázaní pravosti vystavenej listiny, keďže samotný vystaviteľ jej vystavenie
poprel a vzhľadom na existenciu fotokópie nebolo možné vykonať znalecké dokazovanie. Skutočnosti

tvrdené p. I. teda neboli kľúčové
pre rozhodovaný spor a nemali vplyv na výsledok konania.

19. S poukazom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že hodnotenie dôkazov súdmi nižšej inštancie
v posudzovanom prípade nie je mimo prípustného a logického rámca hodnotenia dôkazov, a teda

kontrolou hodnotenia dôkazov dovolacím súdom nebolo zistené porušenie práva žalovaného na
spravodlivý proces.

20. K namietanej vade zmätočnosti spočívajúcej v tvrdení, že „na základe vykonaného dokazovania
- výsluchu svedka X. J. dospeli súdy k nesprávnym skutkovým zisteniam“ dovolací súd uvádza, že

prípadné nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu alebo nesprávne prijaté skutkové závery zo strany
konajúcich súdov, nie je možné podrobiť dovolaciemu prieskumu (pozri napr. rozhodnutia uverejnené
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). V
tejto súvislosti dovolací súd opätovne pripomína (rovnako aj sp. zn. 3Obdo/40/2017, 3Obdo/52/2017,
3Obdo/17/2018

a 3Obdo/18/2018), že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na odstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a
úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 CSP („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd“).
Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a
druhej inštancie.

21. Dovolací súd tiež uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo
na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,tedaabybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkamiaprávnyminázormi.Doobsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov, resp. tohto, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (pozri Števček M.,Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok, 2.
vydanie, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2022, 1550 s.).
Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky takisto už viackrát

vo svojich skorších rozhodnutiach prezentovali názoru, že z práva na spravodlivý súdny proces
nevyplýva pre stranu sporu právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,
ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03 a napr. uznesenie Najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/129/2018, 3Cdo/162/2018).

22. Dovolateľ ďalej v dovolaní namietal, že súdy nižších inštancií vyhodnotili vykonané dokazovanie
jednostranne v prospech žalobcu a v tom kontexte namieta porušenie princípu rovnosti zbraní.

23. Obsah súdneho spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti
procesných strán. Súd prvej inštancie vytvoril obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa
k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na
námietku žalovaného smerujúcu k nevyváženému spôsobu dokazovania dovolací súd pripomína, že

dokazovanie je časť civilného súdneho konania,
v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať
o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie
(I. ÚS 52/03). Súd v civilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a

nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu, nie strán sporu. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel
k záveru, že nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá vadu zmätočnosti

(R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila.

24. Dovolateľ ďalej odôvodňoval vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP tým, že „súdy nezákonným
spôsobom preniesli dôkazné bremeno na žalovaného, hoci toto zaťažovalo žalobcu. Poukázal na
tvrdenie žalobcu, ktorý označil príjmový pokladničný doklad

za sfalšovaný, a preto žalobca nesie dôkazné bremeno v tomto spore. Nie je povinnosťou žalovaného
preukazovať negatívne skutočnosti, t.j. že doklad nie je sfalšovaný,
ale je povinnosťou žalobcu preukázať, že je sfalšovaný, pokiaľ uvedené žalobca tvrdí.
Naproti tomu súdy nižšej inštancie konštatovali, že dôkazné bremeno o pravosti predmetnej listiny bolo
na strane žalovaného. Podľa názoru odvolateľa napadnutým rozsudkom došlo k denegatio iustitiae,

kedy odvolací súd nerozhodol v súlade s princípom právnej istoty
a zodpovednosť za výsledok unesenia dôkazného bremena preniesol zo žalobcu na žalovaného, čo je
v rozpore so základnými princípmi nielen Civilného sporového poriadku, ale právneho štátu“.

25. Odvolací súd v bode 23. napadnutého rozsudku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/13/2009 z 24.2.2010 a uviedol, že „vystaviteľom príjmového
pokladničného dokladu mal byť Imrich Kozlo, ktorý však v priebehu konania
ako vypočutý svedok vystavenie takéhoto pokladničného dokladu, ktorý predstavuje súkromnú listinu,
poprel. V zmysle vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak teda
vystaviteľ listiny správnosť, resp. jej pravdivosť poprie, leží dôkazné bremeno

na pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý z tejto listiny vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky,
pričom touto osobou v danom spore je osoba žalovaného.
V danom prípade vyvodzovanie pre seba priaznivých priamych dôsledkoch u žalovaného spôsobuje
tá skutočnosť, že uvedeným listinným dôkazom chcel preukázal uhradenie dlžnej sumy žalobcovi,
resp. právnemu predchodcovi žalobcu. Bolo teda na samotnom žalovanom, aby preukázal pravosť

predmetného listinného dôkazu a v tomto smere vo svojom odvolaní samotný žalovaný nesprávne
konštatuje, že dôkazné bremeno malo byť na strane žalobcu.
Práve naopak, dôkazné bremeno o pravosti predmetnej listiny bolo na strane žalovaného“.26. Dovolací súd v prvom rade poznamenáva, že v zmysle súdnej praxe
nie je pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom rozhodujúce, či ide o originál listiny
alebo jej odpis alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom

predpokladaným spôsobom (totožne sp. zn. 4MCdo/9/2005, 3Cdo/243/2007
a 7Cdo/16/2013). Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky súdny poriadok) v žiadnom svojom
ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny.
Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu
listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd

zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t.j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli sporové strany. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa
zásad uvedených v § 191 ods. 1 CSP. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť
jeho dôkaznú silu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 25. novembra 2010, sp. zn. 3Obo/61/2009).

27. Dovolací súd konštatuje, že v súvislosti s vyhodnotením dôkazného bremena vo vzťahu k pravosti
príjmového pokladničného dokladu postupovali súdy nižšej inštancie správne a v súlade so záverom
prezentovaným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4Cdo/13/2009 z 24.2.2010. V posudzovanom prípade, ak žalobca ako vystaviteľ poprel
pravosť príjmového pokladničného dokladu, teda v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej
neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho spravodlivo požadovať,
preto správne odvolací súd s poukazom na citované rozhodnutie konštatoval, že bolo na samotnom
žalovanom, aby preukázal pravosť predmetného listinného dôkazu. Pokiaľ žalobca poprel pravosť

predloženejneoverenejfotokópiepríjmovéhopokladničnéhodokladu,nedošlotýmkpresunudôkazného
bremena v tom zmysle,
že by žalobcovi vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá.

28. K rovnakému názoru dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení

sp. zn. III. ÚS 288/2016 zo dňa 11. mája 2016. Vo veci posudzovanej ústavným súdom sťažovateľ ako
žalobca v konaní pred všeobecným súdom (o. i.) predložil potvrdenie o vrátení pôžičky z 3. marca 2004
podpísané žalovaným. Žalovaný poprel, že potvrdenie z 3. marca 2004 podpísal. Okresný súd vo vzťahu
k potvrdeniu konštatoval, že „ide o súkromnú listinu ktorej pravosť žalovaný poprel, v dôsledku čoho
dôkazné bremeno o jej pravosti bol povinný znášať žalobca a keďže žalobca dôkazné bremeno na túto

otázku neuniesol, vychádzal okresný súd z toho, že žalobca (pri nepredložení iných dôkazov na otázku
vrátenia pôžičky) vrátenie pôžičky nepreukázal“. Ústavný súd v súvislosti so splnením dlhu žalobcu
konštatoval,
že„neobstojínázorsťažovateľaprodukovanývpriebehukonaniaonesprávnomvyhodnotenídôkazného
bremena vo vzťahu k pravosti potvrdenia z 3. marca 2004. Právna teória v zhode

s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 199/2005 uverejnenom
v časopise Zo súdnej praxe č. 14/2010, na ktorý poukázal i sám sťažovateľ, dospela k záveru
opresunedôkaznéhobremenapravostisúkromnejlistinyvprípadejejspochybneniadruhýmúčastníkom
konania na predkladateľa takejto listiny. Ak preto okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľ
dôkazné bremeno o pravosti tejto listiny neuniesol, jeho záver

je v zhode so súdnou praxou i právnou teóriou. V situácii, keď týmto potvrdením
z3.marca2004aaniinýmdôkazomnebolopreukázanériadnesplneniedlhusťažovateľomžalovanému,
malo to za následok nepreukázanie splnenia dlhu...“.

29. Dovolací súd s poukazom na body 16. až 27. uzatvára, že vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu

dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ neuviedol taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý mu
znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.

30. Keďže konanie pred odvolacím súdom nebolo poznačené namietanou vadou zmätočnosti uvedenou

v ustanovení § 420 písm. f) CSP, najvyšší súd dovolanie žalovaného odmietol podľa ustanovenia § 447
písm. c) CSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

31. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v
rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.