Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 8, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321010079
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2321010079.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Kataríny Batisovej a členov senátu

Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvalé bydlisko D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody ÚVTOS Želiezovce a obžalovaného A. E., nar.
XX.XX.XXXX v F., trvalý pobyt G. XX/X, F., pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona a iné, o odvolaní oboch obžalovaných a prokurátorky proti rozsudku Okresného súdu
Galanta zo 04.10.2023, č. k. 31T/7/2021-561, na verejnom zasadnutí konanom 08.10.2024 v Trnave,
takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.
II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona sa

obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvalé bydlisko D.,
t. č. vo výkone trestu odňatia slobody ÚVTOS Želiezovce

a

obžalovaný A. E., nar. XX.XX.XXXX v F.,
trvalé bydlisko G. XX/X, F.,

o d s u d z u j ú :
Obžalovaný A. B.

podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 (ďalej len Trestný zákon) za
použitia ustanovenia § 36 písm. p), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného
zákona a s prihliadnutím na § 39 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
6 (šesť) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušuje sa výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu

Galanta sp. zn. 0T/37/2020 zo dňa 05.02.2020, právoplatného 05.02.2020, ako
aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovaný A. E.
podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 6. augusta 2024 (ďalej len Trestný zákon)
za použitia ustanovenia § 36 písm. p), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona

a s prihliadnutím na § 39 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť)
rokov.Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 04.10.2023, č. k. 31T/7/2021-561 (ďalej
aj napadnutý rozsudok), uznal obžalovaných A. B. a A. E. za vinných zo zločinu znásilnenia podľa
§ 199 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho

násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase mesiaca júl alebo august 2017 v D. v budove strediska miestnej správy a
údržby železničnej infraštruktúry na G. X, v sprchovacom kúte na prízemí, nachádzajúcom sa vedľa
šatne pre robotníkov, spoločne nahí pristúpili k A. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorá sa práve sprchovala, A. B.
jej priložil nôž na bok tela a ku krku, povedali, aby urobila, ako jej prikážu a donútili ju najskôr k orálnemu

styku a následne s ňou obaja vykonali aj súlož.
2. Okresný súd za uvedený skutok obžalovanému A. B. uložil podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona,
spoužitím§37písm.h),písm.m)Trestnéhozákona,§38ods.4Trestnéhozákona,trestodňatiaslobody
vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Obžalovanému A. E. uložil podľa § 199 ods. 2 Trestného

zákona, s použitím § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody
vo výmere 9 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona
zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
3. Vo vzťahu k obžalovaným okresný súd argumentoval tým, že obaja urobili na hlavnom pojednávaní
vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že sú nevinný zo spáchania skutku

uvedeného obžalobe. Následne okresný súd vykonal dokazovanie na hlavných pojednávaniach v
dňoch 21.07.2021, 18.01.2023, 26.04.2023, 06.09.2023, 04.10.2023, vykonal dokazovanie výsluchom
obžalovaného B. a obžalovaného E., výsluchom poškodenej A. B., výsluchom svedkyne H. B.,
výsluchom svedkyne I. B., výsluchom znalkyne doc. Mgr. Art. Jaroslavy Gajdošíkovej Zeleiovej, PhD.,
oboznámením listinných dôkazov a znaleckých posudkov obsiahnutých v spise, pričom z výsledkov

vykonaného dokazovania zistil okresný súd skutkový stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto
rozsudku.
3.1. Okresný súd dôvodil, že z dokazovania vykonaného na hlavných pojednávaniach mal za
preukázané, že skutok sa stal a vina obžalovaných bola jednoznačne preukázaná. Poškodená od
počiatku vyšetrovania konštantne opisovala podstatný priebeh skutku, kde k nemu prišlo a označila aj

páchateľov. Okresný súd u nej nezistil dôvod, prečo by o tom klamala. Okresný súd poukázal, že v osobe
poškodenej sa jedná o simplicitnú osobnosť z okraja spoločnosti s chabým občianskym povedomím,
a v tomto zmysle treba chápať aj jej postoj ku skutku, ktorý bol na nej spáchaný, a ktorý mohla podávať
ako „zábavnú historku“. Okresný súd sa nestotožnil s obhajobnými návrhmi, že skutok bolo nemožné
vykonať v sprchovom kúte, avšak z fotodokumentácie vyplýva, že sprchové kúty nie sú uzavreté a súd

nevidel prekážku, pre ktorú by sa v ňom nedalo ľahnúť cez prah. Okresný súd poukázal na znalecký
posudok z ktorého vyplynulo, že poškodená nemá sklony si vymýšľať, zveličovať a jej pamäť je funkčná.
3.2. Okresný súd uviedol, že spáchanie skutku potvrdzujú aj výpovede oboch obžalovaných. Z nich
každý uviedol, že videl práve toho druhého s poškodenou v sprche pri intímnostiach. Okresný súd
z uvedených výpovedí obžalovaných ustálil, že neuvádzajú pravdu (keďže obe eventuality sa vylučujú),

avšak týmto priznali, že v tú noc došlo k intímnemu styku s poškodenou (hoc svoju účasť zamlčiavajú).
Okresný súd uviedol, že ak by bol tento styk dobrovoľný, nemali by obžalovaní dôvod svoju účasť
negovať. Z toho však, že svoju účasť negujú (a označujú toho druhého), okresný súd ustálil, že k styku
medzi poškodenou a oboma obžalovanými došlo nedobrovoľne a tým boli spáchané uvedené trestné
činy v zmysle výpovede poškodenej. Výpoveď poškodenej potvrdzujú aj výpovede svedkýň I. a H. B.,

ktorým o skutku povedala poškodená a označila pri tom oboch obžalovaných ako páchateľov.
3.3. Ďalej okresný súd uviedol, že na rozdiel od obžaloby nemal preukázané naplnenie znakov
kvalifikovanej skutkovej podstaty, teda, že čin bol spáchaný na chránenej osobe - dieťati, a to v súvislosti
s postavením, stavom alebo vekom tejto chránenej osoby. Takáto právna kvalifikácia nijako nevyplývala
zo skutkovej vety ani z vykonaného dokazovania a na jej preukázanie neboli navrhnuté žiadne ďalšie

dôkazy. Okresnému súdu nebolo nijako preukázané, že vek poškodenej hral v konaní obžalovanýchnejakú podstatnú okolnosť a že obžalovaní sa dopustili týchto skutkov práve z dôvodu, že sa jednalo
o osobu mladšiu ako 18 rokov.

3.4. K výroku o treste u obžalovaného B., okresný súd uviedol, že ukladal úhrnný a súhrnný trest odňatia
slobody za spáchanie 2 zločinov a 1 prečinu v zákonnej sadzbe za trestný čin z nich najprísnejšie trestný,
ktorým je zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona, a to od 7 do 15 rokov. U obžalovaného
nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a zistil 2 priťažujúce okolnosti - spáchal viac trestných činov a bol
už za trestný čin odsúdený rozhodnutiami Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/141/2020 v spojení s

rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/37/2021, a sp. zn. 1T/169/2002 v spojení rozhodnutím
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/97/2007. Pri prevahe priťažujúcich okolností sa dolná hranica
trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu rozdielu hornej a dolnej hranice trestnej sadzby na 9 rokov a
8 mesiacov. Keďže obžalovaný spáchal viacero úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je
zločinom, viacerými skutkami, horná hranica trestnej sadzby sa v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona
zvýšila o jednu tretinu na 20 rokov. Okresný súd v zmysle § 42 ods. 2 Trestného zákona ukladal nie

miernejší ako uložený v konaní Okresného súdu Galanta sp. zn. 0T/37/2020, ktorý je nepodmienečný
trestodňatiaslobodyvovýmere1roka4mesiace.Okresnýsúdpoukázal,ževzhľadomnadoterajšíživot
obžalovaného, ktorý opakovane a dlhodobo pácha trestnú činnosť a to napriek viacerým odsúdeniam
a výkonom trestov odňatia slobody, ako i na závažnosť a početnosť páchanej trestnej činnosti, a
postoj obžalovaného, uložil okresný súd trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov. Keďže odsúdený

bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za
úmyselný trestný čin vo veci odsúdenia Okresným súdom Galanta sp. zn. 1T/169/2002, ktorý vykonal
dňa 15.09.2014, zaradil ho súd na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia.

3.5. K výroku o treste u obžalovaného E., okresný súd uviedol, že ukladal úhrnný trest odňatia slobody

za spáchanie 2 zločinov v zákonnej sadzbe za trestný čin z nich najprísnejšie trestný, ktorým je zločin
znásilnenia podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona, a to od 7 do 15 rokov. U obžalovaného nezistil
žiadnu poľahčujúcu okolnosť a zistil 1 priťažujúcu okolnosť - spáchal viac trestných činov. Na odsúdenia
OkresnýmsúdomGalantasp.zn.1T/172/1992aOkresnýmsúdomŽiarnadHronomsp.zn.2T/276/1995
súdneprihliadalpreodstupčasuazdôvoduichpovahy,keďžeboliuloženézamajetkovútrestnúčinnosť.

Pri prevahe priťažujúcich okolností sa dolná hranica trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu rozdielu
hornej a dolnej hranice trestnej sadzby na 9 rokov a 8 mesiacov. Pri určení výmery trestu prihliadol
okresný súd na doterajší život obžalovaného, ktorý sa v poslednom období, od svojho posledného
prepustenia z výkonu trestu v roku 2005, nedopúšťal trestnej činnosti, bol riadne zamestnaný a staral
sa o rodinu, a uložil mu trest na spodnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, ktorá dostatočne zohľadňuje

závažnosť jeho konania a postoj k spáchaniu trestného činu. Keďže odsúdený nebol v posledných 10
rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil
ho súd na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
4. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný B.
a obžalovaný E. zahlásili ihneď odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku. Prítomný prokurátor si po

vyhlásení rozsudku ponechal lehotu, avšak v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie do výroku o
vine v neprospech oboch obžalovaných.
5. Obžalovaný B. zahlásené odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Roberta Čibrika
písomnýmpodanímdoručenýmokresnémusúdudňa11.12.2023,vktoromuviedol,žeodvolaniepodáva
čo do výroku o vine a výroku o treste.

5.1. Obhajca namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nevysporiadanie sa so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Poukázal, že v priebehu celého trestného konania nebol
okrem výpovede poškodenej produkovaný žiadny priamy či nepriamy usvedčujúci dôkaz preukazujúci
skutočnosť, že sa obžalovaný B. dopustil skutku, tak ako uviedol okresný súd vo výroku odsudzujúceho
rozsudku. Vykonané dôkazy neumožňujú vyvodiť jednoznačný a ničím nespochybniteľný záver, že sa

skutok uvedený v obžalobe stal. Obhajca poukázal, že výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní zo
dňa 06.09.2023 nie je vierohodná a v mnohých častiach rozporná s jej výpoveďou z prípravného konania
zo dňa 12.10.2018. Poukázal najmä na skutočnosť, že v prípravnom konaní poškodená uvádzala,
že každý z obžalovaných mal nôž v ruke, avšak na hlavnom pojednávaní uviedla, že nôž mal iba
obžalovaný B. a iba on sa jej vyhrážal. Taktiež poškodená na hlavnom pojednávaní uviedla, že žiadne

iné trestné oznámenie nepodala. Toto vyjadrenie poškodenej je v priamom rozpore s jednoznačne
preukázanou skutočnosťou, že na základe podaného trestného oznámenia bolo voči obžalovanému B.
začaté trestné stíhanie za zločin znásilnenia, ktoré sa mal voči poškodenej dopustiť v auguste 2017
v chatke v Bratislave. Uvedené trestné konanie bolo zastavené, z dôvodu, že bolo nepochybné, žesa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie. Obhajca uviedol, že dané skutočnosti vyvolávajú
výrazné pochybnosti o dôveryhodnosti poškodenej.
5.2. Obhajca poukázal na skutočnosť, že nevierohodnosť poškodenej potvrdzuje aj znalecký posudok

Doc. Mgr. Art Jaroslavy Gajdošíkovej Zeleiovej, PhD. č. 40/2018, kde znalkyňa uviedla, že nie je
vylúčené, že poškodená je schopná klamať za účelom sociálnej akceptácie, a boli u nej identifikované aj
známky vývinovej nezrelosti, ktoré sa prejavili tak, že ak na nejaký svoj prejav dostáva pozitívnu spätnú
väzbu, tak ho tým istým spôsobom opakovala. Na základe uvedeného obhajca uviedol, že vierohodnosť
poškodenej je mimoriadne nízka a s verziou o znásilnení prišla až po roku od samotnej udalosti, pričom

neexistuje žiaden iný dôkaz, ktorý by jej tvrdenia potvrdzoval alebo aspoň podporoval. Vzhľadom na
skutočnosť, že nemala problém obžalovaného B. krivo obviniť už v minulosti, nie je možné jej výpoveď
považovať za dôveryhodnú. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd napadnutý
rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil a súčasne, aby podľa § 322
ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

6. Obžalovaný E. zahlásené odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Mgr. Martina
Vranoviča písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 04.12.2023, v ktorom uviedol, že
odvolanie podáva čo do výroku o vine a výroku o treste, ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému
rozsudku predchádzalo.

6.1. Obhajca uviedol, že odvolacie námietky vzťahuje predovšetkým k výroku o vine, pretože je
založený na chybe pre neúplnosť skutkových zistení, pričom okresný súd sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie a nevyhodnotil dôkazy v súhrne. Taktiež v danom konaní
prišlo kporušeniuprávaobžalovanéhonaobhajobuanebolazachovanátotožnosťskutkuvovymedzení
objektívnej stránky právnej kvalifikácie.

6.2. Obhajca namietal, že v rozsudku absentuje riadne odôvodnenie a konkrétne hodnotenie dôkazov
a hodnotiace úvahy, ktoré by v príčinnej súvislosti odôvodňovali vinu obžalovaného, keďže okresný
súd neuvádza konkrétne informácie podané poškodenou vo vzťahu k ustálenému skutku. Okresný
súd založil vinu len na výpovedi poškodenej, ktorá vystupovala ako jediný priamy svedok skutku, aj
keď v jej výpovedi na hlavnom pojednávaní a výpovedi z prípravného konania sa nachádzali rozpory

ohľadom toho, kto držal nôž a kto sa s nožom vyhrážal, poškodená odlišne opisovala údajné konanie
obžalovaných, ktoré predstavujú podstatnú okolnosť násilia. Nie je možné sa stotožniť s tvrdením
okresného súdu, že poškodená od počiatku konštante opisovala podstatný priebeh skutku. Poškodená
v kontexte súhrnu dôkazov ohľadom použitia noža produkovala odlišné výpovede, čo môže viesť ku
konštatovaniu, že poškodená nie je vierohodná svedkyňa. Poškodená taktiež tvrdila v prípravnom

konaní, že jej obžalovaný B. priložil nôž na bok tela a ku krku a na hlavnom pojednávaní uviedla, že
nôž jej priložil najprv k bruchu a potom aj ku krku, obhajca uviedol, že brucho ako časť tela nemôže byť
považované za situované na boku tela. Obhajca poukázal na všeobecnú vierohodnosť poškodenej v tom
smere, že poukázal na uznesenie OR PZ v Bratislave ORP-876/1-VYS-B2-2018 z 23.08.2018, ktorým
bolo zastavené trestné stíhanie vo veci zločinu znásilnenia, kde bolo preukázané, že poškodená klamala

na spoluobžalovaného B. a vymyslela si že ju znásilnil, t. j. druhovou rovnaký skutok si vymyslela, čo
preukazuje jej všeobecnú nedôveryhodnosť.
6.3. Obhajca namietal ďalej, že okresný súd neuvážil a nevyhodnotil či u poškodenej nastali v dôsledku
skutku post traumatické následky, pričom táto otázka nebola objasňovaná a ani skutok ako taký nebol
žiadnym odborným dôkazom potvrdený. Znalkyňa Zeleiová sa vyjadrila, že nemôže potvrdiť kauzalitu

so skutkom znásilnenia a ani okresný súd sa nezaoberal či nejaký odborný podklad potvrdil príčinnú
súvislosť stavu poškodenej so znásilnením. Uvedená znalkyňa nepotvrdila žiadnu post traumatickú
diagnózu u poškodenej ohľadom znásilnenia. Taktiež obhajca uviedol, že z ničoho nevyplýva, že
by rodinné príslušníčky na hlavnom pojednávaní nepotvrdili, že by im poškodená spomínala tiež
obžalovaného E.. Svedkyňa H. B. uviedla, že obžalovaný E. sa v tom čase nachádzal v budove,

v susediacej miestnosti, avšak nepotvrdila, že by ku skutku došlo, nevidela, že by bola poškodená
sobžalovanýmvsprche.DanásvedkyňapotvrdilavýpoveďobžalovanéhoE.otom,žeobžalovanývyšiel
von a poškodená tam prišla a išla sa vyvracať.
6.4. Obhajca ďalej namietal, že tvrdenie okresného súdu týkajúce sa potvrdenia spáchania skutku
oboma obžalovanými považuje za nesprávne, pretože žiaden z obžalovaných nepotvrdil, že by videl

toho druhého použiť nôž, vyhrážky alebo násilie voči poškodenej. Pokiaľ mal mať niekto z obžalovaných
motiváciu mať pohlavný styk s poškodenou, že ho poškodená priťahovala, tak to bol obžalovaný B..
Odlišnévýpovedeobžalovanýchotom,ktomalurčitéintímnostispoškodenouvšakvôbecneznamenajú,
žesastalskutokznásilneniačisexuálnehonásiliaažebyprípadnýstykspoškodenoubolnedobrovoľný.6.5. Okresný súd taktiež pochybil v tom, že výpoveď poškodenej nie je v súlade s realitou, pretože
nie je možné, aby v jednom sprchovom kúte sa mohli naraz vykonávať praktiky o ktorých poškodená
vypovedala, pretože do jedného sprchového kúta sa nezmestia dvaja dospelí muži s jednou ženou

vykonávajúci súbežne rôzne sexuálne praktiky.
6.6. Obhajca taktiež namietal aj skutočnosť, že predmetné trestné stíhanie bolo začaté až jeden a pol
roka po skutku, čo vylučuje postavenie poškodenej ako obzvlášť zraniteľnej obete a spochybňuje
dôveryhodnosť jej výpovede. Taktiež prečo poškodená nevyhľadala žiadnu psychiatrickú pomoc,
nepodstúpila žiadnu terapiu, nebrala žiadne lieky, preto nemohli vzniknúť také post traumatické následky

u poškodenej, ktoré by objektivizovali nejakú traumu.
6.7. Obhajca poukázal, že v konaní prišlo k porušeniu práva na obhajobu u obžalovaného v tom
smere, že mu v prípravnom konaní nebolo umožnené preštudovať spis, keďže vyšetrovateľ PZ stanovil
preštudovanie na deň 15.12.2020, avšak o tomto termíne nebol obžalovaný včas upovedomený,
dozvedel sa o tom až dňa 14.12.2020. Obhajca uviedol, že v tom období bol núdzový stav pre COVID-19.
Vyšetrovateľ určil ďalší termín preštudovania na deň 22.12.2020 o čom upovedomil obžalovaného dňa

16.12.2020, avšak dňa 16.12.2020 prijala vláda Slovenskej republiky uznesenie čím predĺžila zákaz
vychádzania od 19.12.2020 do 29.12.2020 čo sa vzťahovalo na preštudovanie spisu. Medzi výnimkami
nebola určená výnimka spočívajúca v dostavení sa pred orgány činné v trestnom konaní, a preto
sa obžalovaný nedostavil na dané preštudovanie. Vyšetrovateľ PZ následne už neurčil ďalší termín
preštudovania, nereflektoval na zákaz vychádzania v čase núdzového stavu.

6.8. Obhajca ako ďalšie porušenie práva na obhajobu uviedol, že konajúci sudca neumožnil obhajcovi po
prečítaní prednese obžaloby zaujať stanovisko k obžalobe, čím prišlo k porušeniu práva obžalovaného
na obhajobu a spravodlivé konanie.
6.9. Okresný súd neumožnil odstraňovať rozpory vo výpovediach svedkyne I. B. v prípravnom konaní
(výpoveď z pred vznesenia obvinenia) a výpovede na hlavnom pojednávaní, čím neumožnil použiť

obhajobnú taktiku, ktorou chcela obhajoba poukázať na nedôveryhodnosť poškodenej.
6.10. Na základe uvedených skutočností obhajoba navrhla, aby krajský súd v zmysle § 321 ods. 1 písm.
a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol, že v zmysle § 285
písm. a) Trestného poriadku obžalovaného E. spod obžaloby prokuratúry v celom rozsahu oslobodzuje,
pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný alebo podľa § 285 písm.

c) Trestného poriadku, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný.
7. Proti napadnutému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie aj prokurátorka,
ktorá podala odvolanie v neprospech oboch obžalovaných. Prokurátorka uviedla, že sa nestotožnila
s odôvodnením napadnutého rozsudku, keď okresný súd sa odklonil od právnej kvalifikácii uvedenej
v podanej obžalobe a nepriznal kvalifikačný znak podľa § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, že

predmetný skutok mali spáchať obžalovaní na chránenej osobe a to dieťati. Prokurátorka poukázala
na skutočnosť, že okresný súd vzhliadol v osobe poškodenej simplicitnú osobnosť z okraja spoločnosti
a chabým občianskym povedomím, v súvislosti s ktorým treba chápať aj jej postoj ku skutku.
Okresný súd citoval i závery konštatované znalkyňou z odboru psychológie, doc. Mgr. Art. Jaroslavy
Gajdošíkovej Zeleiovej, PhD., ktorá uviedla, že u poškodenej skonštatovala, že má intelekt globálne

subnormný, výkonovo nerovnomerný, osobnosť poškodenej bola vo vývine, vykazovala známky
detinskosti a bazálnej neistoty, čo ju robilo ľahko dôverčivou, ovplyvniteľnou a sociálne závislou a nie
autonómnou v myslení a konaní, preto determinovanou okolnosťami a dominantnými osobnosťami.
V súvislosti s uvedeným konštatovaním je možné vysloviť záver, že obžalovaní vzhľadom na svoj vek,
životné skúsenosti a bohatú trestnú minulosť, veľmi rýchlo zhodnotili osobnosť poškodenej ako aj jej

vek, že ide o osobu mladšiu ako 18 rokov, a túto skutočnosť obžalovaní ani počas konania nenamietali,
aj keď bola vyjadrená v skutkovej vete obžaloby. Nie je možné sa stotožniť s okresným súdom, že na
jednej strane u poškodenej vzhliadol simplicitnú osobnosť z okraja spoločnosti s chabým občianskym
povedomím a na druhej strane konštatoval, že táto okolnosť neznamená, že nie je hodná zákonnej
ochrany a môže sa na nej beztrestne páchať trestná činnosť. Z uvedeného je zrejmé, že úmysel

obžalovaných smeroval jednoznačne k spáchaniu trestného činu znásilnenia na chránenej osobe –
dieťati. Osobu poškodenej si obžalovaní vybrali úmyselne z dôvodu, že vedeli, že sa jedná o maloletú
osobu s prejavmi detinskosti, ovplyvniteľnosti a dôverčivosti, a preto kvalifikačný znak podľa § 139 ods.
1 písm. a) Trestného zákona bol naplnený. Na základe uvedeného prokurátorka navrhla, aby krajský
súd zrušil napadnutý rozsudok v časti výroku o vine a s poukazom na § 322 ods. 1 Trestného poriadku

sám rozhodol vo veci.
8. Následne obhajca obžalovaného E. zaslal doplnenie odvolania a vyjadrenie k odvolaniu prokuratúry
dňa 11.12.2023, v ktorom uviedol, že skutok vo výroku o vine rozsudku nemá vymedzené znaky konania
obžalovaného, ktoré by zodpovedali obligatórnemu znaku objektívnej stránky skutkovej podstatytrestného činu podľa § 199 ani § 200 Trestného zákona, ani § 199 ods. 2 písm. a) Trestného zákona
v spojení s § 138 písm. a) Trestného zákona ani § 20 Trestného zákona. Obhajca poukázal, že v skutku
nie je vymedzené, že by vôbec a akým konkrétnym konaním obžalovaný vykonal násilie alebo hrozbu

bezprostredného násilia voči poškodenej, a preto sa nejedná o trestný čin. Taktiež v skutku nie je
vymedzené, že by obžalovaný E. použil nôž voči poškodenej, ani že by k použitiu noža došlo po dohode
s obžalovaným B., preto nie je podklad ani pre kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa § 199 ods. 2
Trestnéhozákona.Kodvolaniuprokuratúryuviedol,žepredmetnéodvolanienezohľadňujerozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na rozhodnutie 2 Tdo/65/2013, podľa ktorého

sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne
spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu
voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa
spáchať trestný čin. Z formulácie skutku napadnutého rozsudku a ani obžaloby nijako nevyplýva, že
niektorý z obžalovaných bol ovplyvnený súvislosťou s vekom poškodenej, uvedenie dátumu narodenia
poškodenej nie je postačujúce na použitie právnej kvalifikácie § 199 ods. 2 písm. b) Trestného zákona

s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Pokiaľ prokuratúra poukazuje na charakteristiku
poškodenej podľa znaleckého posudku, tak táto nevyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní a nijako
sa nedotýka žiadneho z obžalovaných ani ich prípadnej motivácie a ani ich vnímania vedomosti o veku
poškodenej. Obžalovaný nemal v čase stretnutia s poškodenou k dispozícii žiaden psychologický rozbor
poškodenej. Obhajca poukázal, že vedomosť o tom, že je poškodená dieťaťom je spochybnená tým, že

poškodená v prítomnosti obžalovaných konzumovala alkohol, čo nie je prejav detinskosti a obžalovaný
E. prvýkrát v živote videl poškodenú, nevedel je vek. Na základe uvedeného obhajca navrhol odvolanie
prokurátorky zamietnuť ako nedôvodné.
9. Spisový materiál bol krajskému súdu riadne predložený na rozhodnutie o odvolaní obžalovaných
a odvolaní prokurátorky dňa 04.01.2024.

10. Za účelom prejednania podaných odvolaní nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na
deň 24.09.2024. Obhajca obžalovaného E. JUDr. Mgr. Martin Vranovič požiadal o odročenie termínu
verejného zasadnutia. Predmetnej žiadosti obhajcu bolo vyhovené a bol určený nový termín verejného
zasadnutia na deň 08.10.2024. Verejného zasadnutia sa zúčastnila prokurátorka, obžalovaný B. a jeho
obhajca Mgr. Robert Čibrik, obžalovaný E. žiadal vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti,

avšak zúčastnil sa jeho obhajca JUDr. Mgr. Martin Vranovič. Účasť obžalovaného B. bola zabezpečená
z ÚVTOS Želiezovce prostredníctvom video-konferenčného zariadenia podľa § 61b Trestného poriadku,
pričom obhajoba voči tomuto postupu neuplatnila žiadne výhrady.
11. Keďže žiadne návrhy na doplnenie dokazovania procesné strany nemali, pristúpilo sa ku konečným
návrhom,vrámciktorýchprokurátorkauviedla,žesavplnomrozsahupridržiavaodôvodneniapodaného

odvolania a poukazuje na skutočnosti v ňom uvedené a navrhuje mu vyhovieť. Prokurátorka uviedla,
že v konaní pred okresným súdom bolo dostatočne preukázané, že obžalovaní spáchali skutok na
dieťati, boli si vedomí tejto okolnosti, pričom tento skutok spáchali v súvislosti s vekom maloletej
poškodenej. Tiež uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje zrušiť vo výroku o vine a rozhodnúť
rozsudkom odvolacieho súdu o vine obžalovaných na skutkovom základe uvedenom v rozsudku,

pričom toto konanie je potrebné kvalifikovať, tak ako bolo uvedené v obžalobe, alternatívne navrhla
vrátiť vec okresnému súdu, aby v potrebnom rozsahu znovu vec prejednal a rozhodol. Pokiaľ ide
o odvolania obžalovaných, tieto navrhla zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca Mgr. Robert Čibrik sa
pridržal písomne odôvodneného odvolania a konečného návrhu tam uvedeného, ďalej uviedol, že
okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými

pre rozhodnutie, a preto žiada zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec okresnému súdu, aby znovu
v potrebnom rozsahu rozhodol a zároveň navrhol, aby odvolanie prokuratúry bolo zamietnuté ako
nedôvodné. Obhajca JUDr. Mgr. Martin Vranovič na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v plnom rozsahu
pridržiava odvolacích námietok, zvlášť zdôraznil, že svedkyne vypočuté v konaní nepotvrdili, že by im
poškodenáspomínalaobžalovanéhoE.,akoosobu,ktorámalamaťúčasťnaskutkuanebolipreukázané

žiadne objektívne známky násilného pohlavného styku u poškodenej. Taktiež poukázal aj na novelu
Trestného zákona v tom smere, že od skutku uplynulo už 7 rokov, podľa novely neexistuje zákonný
podklad na zvyšovanie spodnej hranice trestnej sadzby, a žiadal priznať poľahčujúcu okolnosť pre
obžalovaného podľa § 36 písm. p) Trestného zákona, pretože trestné konanie trvalo neprimerane dlho.
Na záver uviedol, že žiada napadnutý rozsudok zrušiť a oslobodiť obžalovaného a odvolanie prokuratúry

zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný B. v konečnom návrhu uviedol, že pridržiava sa konečného
návrhu jeho obhajcu a na záver uviedol, že keby je vinný, tak sa prizná.
12. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aja) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti;
ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,
ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
13. Krajský súd ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní na to oprávnenou
osobou – obžalovanými a prokurátorkou - postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým podali tieto oprávnené osoby
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie

obžalovaných B. a E. sú dôvodné (čo do výroku o treste) a odvolanie prokurátorky dôvodné nie je. Je
treba pripomenúť, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, je povinný krajský súd prihliadať len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom také chyby
zistené neboli.
14. Možno tiež pripomenúť, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu tvoria vzájomnú jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní.

15. Súčasne je potrebné pripomenúť, že v trestnom konaní nie sú súdy povinné dať odpoveď na všetky
námietky uplatnené obžalovanými, ale len na tie, ktoré sú kľúčové pre posúdenie veci v otázke viny.
Inak vyjadrené, súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo obžalovaných na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu. Konajúci súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov trestnej veci uvádzaných obžalovanými.
Krajský súd je toho názoru, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu takéto
odpovede obžalovaným poskytli.

Ku výroku o vine obžalovaných a konaniu, ktoré mu predchádzalo
16. Pokiaľ ide o konanie, preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd
dodržal všetky ustanovenia zákona viažuce sa ako k príprave a začiatku, tak aj k priebehu hlavného
pojednávania. Ani v procese dokazovania sa žiadneho procesného pochybenia okresný súd nedopustil,
keď na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli. Tieto

dôkazy následne vyhodnotil individuálne a v ich súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 ods. 12
Trestného poriadku a dospel k správnemu záveru, že sa skutok stal a spáchali ho obžalovaní ako
trestne zodpovední páchatelia. Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade
s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktorédôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
najmä ak si navzájom odporovali. Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je
v tomto smere presvedčivé a spĺňa kritériá predpokladané v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku,

nemá voči odôvodneniu napadnutého rozsudku podstatné výhrady, preto naň odkazuje bez potreby na
tomto mieste príslušné argumenty detailne opakovať.
17. Možno len v stručnosti zhrnúť, že o spáchaní skutku obžalovanými v danom mieste a čase
nemal ani krajský súd najmenšie pochybnosti. Kľúčovými dôkazmi v tomto smere sú výpovede osôb -
svedkov, sčasti aj vlastná výpoveď každého obžalovaného, no predovšetkým výpoveď poškodenej A.

B. a výpovedí svedkov H. B., I. B., znaleckého posudku č. 40/2018 znalkyne doc. Mgr. Art. Jaroslavy
Gajdošíkovej Zeleiovej, PhD., znaleckého posudku KEU PZ ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2019/1310,
zápisnice o prehliadke tela obžalovaného E.. Okresný súd správne v odôvodnení napadnutého rozsudku
po obsahovej stránke tieto dôkazy nielen podrobne rozviedol, ale ich aj správne vyhodnotil. Aj
krajský súd týchto svedkov považoval za vierohodných a ich výpovede za pravdivé, nakoľko vzájomne
korešpondovali, dopĺňali sa a boli v súlade aj s inými dôkazmi.

18. Obžalovaný B. namietal prostredníctvom svojho obhajcu najmä skutočnosť, že okresný súd
nedostatočne zistil skutkový stav a nevysporiadal sa s okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Krajský súd k tejto námietke považuje za potrebné uviesť, že okresný súd sa v potrebnom rozsahu
vysporiadal so všetkými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie a dostatočne zistil skutkový stav.
Okresný súd správne poukázal na skutočnosť, že poškodená od začiatku vyšetrovania podrobne

opisovala podstatný priebeh skutku uvedeného v obžalobe, kde a kedy k nemu prišlo a kto sú
páchateliadanéhoskutku.Poškodenávosvojejvýpovedinahlavnompojednávaníjednoznačneoznačila
páchateľovdanéhoskutkuapodrobnepopísalapriebehakosacelýskutokodohral.Poškodenávosvojej
výpovedi uviedla, že ako jej mama s bratom zaspali išla sa osprchovať a asi po 5 minútach za ňou do
sprchyprišliobajaobžalovaníB.aE.,bolinahíaB.malvrukenôž,najprvichodsebaodsácala,nozačali

sa jej vyhrážať, aby spravila ako prikážu, inak ju zabijú, nôž jej priložil k bruchu a potom ku krku, nútili ju
robiť fajku, potom ju položili na chrbát na zem a jednému musela fajčiť a druhý ju nakladal, najprv fajčila
E. a B. ju nakladal, potom sa vymenili, sprchu jej namierili na tvár, aby nekričala. Krajský súd sa stotožnil
s hodnotením výpovede poškodenej okresným súdom vzhľadom na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Z výpovede poškodenej jednoznačne vyplynulo, že obaja obžalovaní k nej pristúpili v sprchovacom kúte

apodhrozbounásiliasnožomvykonalisúložataktiežajsexuálnenásilie.Opredmetnejnedobrovoľnosti
poškodenej so súložou svedčí tá skutočnosť, že ako pristúpili k poškodenej ona ich odtláčala, avšak sa
jej vyhrážali nožom, že ju zabijú, tak sa nakoniec poškodená podvolila páchateľom.
19. Obžalovaný B. namietal, že okresný súd uveril výpovedi svedkyne poškodenej, v ktorej sa vyskytli
viaceré nezrovnalosti, a preto mal okresný súd považovať poškodenú za nedôveryhodnú. Krajský súd

dospel k totožnému záveru ako okresný súd ohľadom dôveryhodnosti poškodenej A. B. a vychádzal
najmä z podstatného opisu daného skutku, ale aj zo znaleckého dokazovania znalkyne doc. Mgr.
Art. Jaroslavy Gajdošíkovej Zeleiovej, Phd. a jej vypracovaného znaleckého posudku č. 40/2018 zo
dňa 08.01.2019, týkajúceho sa poškodenej A. B.. Krajský súd poukazuje, že zo znaleckého posudku
vyplynulo okrem iného, že procesy kódovania u poškodenej a jej udržanie a znovuvybavenie informácii

aj po ich presune z krátkodobej do dlhodobej pamäte sú funkčné, výkon je v dolnom pásme vekovej
normy. Osobnosť poškodenej je vo vývine, vykazuje známky detinskosti a bazálnej neistoty, čo ju
robí ľahko dôverčivou, ovplyvniteľnou a sociálne závislou. Poškodená má nízke sociálne porozumenie,
sociabilita a schopnosť tvoriť emočné sýtené väzby. Poškodená nevykazuje v procesoch zapamätávania
alebo vnímania konfabulatórnu dynamiku, nepreukázali sa u nej sklony k zveličovaniu. V súvislosti s

predmetným konaním nevykazuje známky klamstva, keďže telesné signály, triangulácia výpovedí a
diskrétne posttraumatická symptomatika verifikujú jej obsah. Poškodená je schopná správne vnímať a
reprodukovať udalosti a okolnosti prípadu, jej schopnosť je však limitovaná nízkou slovnou zásobou,
slabou telesnou schémou, málo diferencovaným prežívaním a najmä iniciovanou posttraumatickou
dynamikou, ktorá sa zvýrazňuje obnovovaním pamäťových stôp a obnáša aj disociatívne pamäťové

fenomény. Z uvedeného konštatovania znalkyne je evidentne preukázané, že poškodená nemá sklony
ku fabuláciam a jej všeobecná aj špecifiká vierohodnosť je v dostatočnej miere u poškodenej potvrdená.
20. Obžalovaný B. aj obžalovaný E. namietali prostredníctvom obhajcov najmä všeobecnú
dôveryhodnosť poškodenej v tom smere, že obžalovaného B. už v minulosti mala krivo obviniť
v trestnom konaní za zločin znásilnenia vedenom na OR PZ v Bratislave II. Obžalovaný B. poukázal,

že predmetné trestné konanie bolo zastavené z dôvodu, že bolo nepochybné, že sa nestal skutok,
pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Krajský súd sa nemôže stotožniť s tvrdením obhajoby, že v inom
trestnom konaní poškodená klamala a podľa názoru súdu nie je možné označiť poškodenú za klamárku
a tento spôsob aplikovať na zníženie dôveryhodnosti poškodenej v tomto trestnom konaní. Krajskýsúd uvádza, že procesný postup orgánov činných v trestnom konaní v inom trestnom konaní nemá
žiadny relevantný dopad na prípadnú dôveryhodnosť resp. nedôveryhodnosť poškodenej v tomto
trestnom konaní. Krajský súd sa taktiež nestotožnil s konštatovaním obhajcu obžalovaného v tom,

že vierohodnosť poškodenej je mimoriadne nízka, pretože o znásilnení podala trestné oznámenie až
skoro rok od samotnej udalosti, pretože ako vyplýva zo znaleckého dokazovania na osobu poškodenej,
najmä na skutočnosť jej občianskeho povedomia, poškodená nemusela spáchaný skutok vnímať až
v trestnom právnej rovine. Skutočnosť, že v minulosti bolo iné trestné konanie zastavené v žiadnom
prípade nemôže spôsobovať nedôveryhodnosť poškodenej, keď všetky dôkazy jednoznačne vytvárajú

dostatočný priebeh žalovaného skutku. Krajský súd uvádza, že aj keď v osobe poškodenej sa jedná
o simplicitnú osobnosť z okraja spoločnosti s chabým občianskym povedomím, je potrebné aj pochopiť
postoj poškodenej ku skutku ako ho vnímala a aký vplyv spáchaný skutok na ňu mal. Krajský
súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď je poškodená z marginalizovanej skupiny obyvateľov
z okraja spoločnosti, toto konštatovanie nemôže v občianskej demokratickej spoločnosti znamenať, že
poškodená je vyňatá zo zákonnej ochrany a na poškodenej je možné páchať akúkoľvek trestnú činnosť.

21. Krajský súd ohľadom výpovede poškodenej uvádza, že poškodená jednoznačne označila za
páchateľov daného skutku oboch obžalovaných. Diskrepancia výpovede poškodenej na hlavnom
pojednávaní ohľadom polohy noža, ktorým mal obžalovaný B. hroziť poškodenej ohľadom boku
tela a následne poškodená uviedla, že jej obžalovaný B. mieril nožom na brucho považuje krajský
súd vzhľadom na osobu poškodenej a jej simplicitnú osobnosť za dostatočne vyjadrené miesto,

kam obžalovaný mieril nožom. Konštatovanie obhajoby, že bok tela je odlišná časť tela s bruchom
tela považuje krajský súd za tvrdenie bezpredmetné, najmä vzhľadom na osobu poškodenej, ktorej
vyjadrovacie schopnosti sú dosť v obmedzenom rozpätí slovnej zásoby. Krajský súd poukazuje, že
poškodená následne uvádzala, že obžalovaný jej hrozil na krk, z toho možno uzavrieť skutočnosť,
že poškodená konzistentne vypovedala o pokračovaní v hrozbe nožom zo strany obžalovaného.

Taktiež skutočnosť, že v prípravnom konaní poškodená uvádzala, že mal každý z obžalovaných
vlastný nôž a na hlavnom pojednávaní uvádzala, že mal nôž iba obžalovaný B., v žiadnom prípade
nespôsobuje nedôveryhodnosť poškodenej. Poškodená svojou výpoveďou na hlavnom pojednávaní
iba precizovala dané skutočnosti ohľadom spáchaného skutku. Krajský súd tak ako okresný súd
nemal žiadnu pochybnosť o tom, že prišlo k hrozbe násilia voči poškodenej nožom a následnému

spáchaniuznásilneniaasexuálnehonásilianapoškodenej.Skutočnosť,žepoškodenáoznačilaajosobu
obžalovaného E., že mal mať aj on nôž a hroziť jej pred znásilnením, a túto skutočnosť poškodená na
hlavnom pojednávaní poprela, nemôže v žiadnom prípade spôsobovať nedôveryhodnosť poškodenej
ohľadom celého skutku znásilnenia. Ohľadom spôsobenej hrozby násilia nožom voči poškodenej krajský
súd uvádza, že z vykonaných svedeckých výpovedí bolo jednoznačne dokázané, že obžalovaný B. mal

nôž a týmto hrozil spoločne s obžalovaným E. poškodenej s úmyslom vyvolať u poškodenej strach, aby
pristúpila k pohlavnému styku a orálnemu styku.
22. Obžalovaný E. namietal prostredníctvom svojho obhajcu skutočnosť, že poškodená po skutku
znásilnenia nemala žiadne posttraumatické následky a táto otázka nebola objasňovaná v trestnom
konaní. Krajský súd k uvedenému považuje potrebné zdôrazniť, že v danom prípade je potrebné

zohľadniť najmä aj skutočnosť, že k podaniu trestného oznámenia prišlo skoro viac ako po roku
a určité znaky posttraumatických následkov u poškodenej mohli sa oslabiť. Taktiež je potrebné
v danom smere zohľadňovať aj osobnosť poškodenej. Skutočnosť, že určité posttraumatické následky
neboli skúmané u poškodenej nemôže spôsobovať neakceptáciu príčinnej súvislosti so znásilnením
poškodenej. Ohľadom obhajobných námietok týkajúcich sa toho, že poškodená nevyhľadala žiadnu

psychiatrickúpomocanepodstúpilažiadnuterapiu,pretojejnemohlivzniknúťposttraumatickénásledky,
krajský súd zdôrazňuje, že nie každá obeť znásilnenia ihneď po skutku je v takom stave, že musí
obligatórne navštíviť psychiatrickú pomoc, avšak je potrebné k týmto skutočnostiam vzhliadnuť aj na
osobu poškodenej, ktorej ani vlastná matka nechcela uveriť, že prišlo k danému skutku, pretože matka
poškodenej začala mať priateľský vzťah s obžalovaným B..

23. Krajský súd poukazuje, že okresný súd sa správne vysporiadal so skutočnosťou ohľadom spáchania
skutku oboma obžalovanými, pretože ako vyplýva z jednotlivých výpovedí obžalovaných vzájomne
sa usvedčujú v tom, že obžalovaný B. uvádza ako videl obžalovaného E. ako mal pohlavný styk
s poškodenou a taktiež obžalovaný E. uvádzal ako mal obžalovaný B. pohlavný styk s poškodenou.
Obžalovaný B. vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaný E. mal zaspávať vo vedľajšej šatni

s poškodenou, následne za ním poškodená prišla úplne nahá a začala na neho kričať prečo spí s jej
mamou na čo nereagoval a následne asi po polhodine išiel pozrieť do sprchy kde uvidel poškodenú
a obžalovaného E. ako poškodenú líže na intímnych častiach za čo bol na obžalovaného E. nahnevaný,
že spal s poškodenou. Následne aj obžalovaný E. vypovedal, že keď prešiel do vedľajšej miestnostividel poškodenú a obžalovaného B. v sprche, kde sa hladkali a rozprávali, následne išiel von fajčiť
a keď bola sprcha voľná, tak sa osprchoval a išiel spať. Uvedené výpovede obžalovaných v podstatnej
miere dotvárajú mozaiku predmetného skutku, ktorý podrobne a bez závažných rozporov opísala

vo svojej výpovedi poškodená. Obaja obžalovaní uviedli, že videli intímnosti druhého obžalovaného
s poškodenou, obaja potvrdili svoju prítomnosť v sprche s poškodenou. Ohľadom nedobrovoľnosti
pohlavného styku, krajský súd uvádza, že okresný súd správne uviedol, že obaja obžalovaní využili
strach poškodenej použitím hrozby noža, aby dosiahli spoločný cieľ a to znásilnenie a sexuálne násilie
u poškodenej. Okresný súd správne poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by bol tento sexuálny

styk dobrovoľný, nemali by obaja obžalovaní dôvod na tomto sexuálnom styku nič negovať, prípadne
zamlčiavať.
24. Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením okresného súdu ohľadom miesta, kde prišlo k spáchaniu
skutku. Krajský súd poukazuje, že obhajobná námietka tvrdená obhajcom o nemožnosti spáchania
skutkutakakotoopísalapoškodenávsprchovomkúte,jeúčelová,pretožezuvedenejfotodokumentácie
z miesta činu – predmetného sprchového kúta je evidentné, že vedľa seba sa nachádzajú murované

sprchové kúty, ktorých sprchovacia časť je oddelená iba malým vymurovaním predelom. Z uvedeného
je evidentné, že do sprchového kúta sa bez najmenších problémov mohli dostať obaja obžalovaní
spolu poškodenou. Obhajobné námietky ohľadom toho, že sa dvaja dospelí muži nezmestia s jednou
ženou do sprchového kúta a súbežne vykonávajú súlož považuje krajský súd za zavádzajúce a účelové,
pretože predmetné sexuálne aktivity sa mohli odohrávať v časti v sprchovom kúte a v časti aj pred ním,

pretože sprchový kút nebol žiadnym spôsobom uzatvorený napr. nejakou zábranou.
25. Obhajobou namietané porušenie práva na obhajobu v prípravnom konaní v tom smere, že
obvinenému E. nebolo umožnené záverečné preštudovanie spisu, krajský súd uvádza, že obvinenému
boli určené viaceré termíny na preštudovanie spisu a je pravdou, že v čase preštudovania spisu
dňa 22.12.2020 bol vyhlásený núdzový stav pre COVID-19 a bol stanovený zákaz vychádzania od.

19.12.2020 do 29.12.2020. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právo na záverečné
preštudovanie spisu je právo obvineného v prípravnom konaní a obvinený mohol toto svoje právo
aktívne namietať u vyšetrovateľa a dopytovať ho, nech mu umožní toto jeho právo realizovať, avšak
v tomto smere zostal obvinený nečinný a zo spisového materiálu nevyplýva žiadna žiadosť alebo
dopyt na vyšetrovateľa, aby obvinenému umožnil nové záverečné preštudovanie spisu. Krajský súd

taktiež poukazuje, že obvinený mal možnosť aj následne si preštudovať spis, či už na konajúcom
okresnomsúdekdemoholnavrhovaťdôkazyarobiťprocesnénávrhy.Krajskýsúdnamietanúskutočnosť
nevyhodnotil ako skutočnosť, ktorou by prišlo k porušeniu práva na obhajobu u obžalovaného.
26. Ďalej obhajca obžalovaného E. namietal procesný postup konajúceho sudcu v tom smere, že
sudca po prednesení obžaloby neumožnil obhajcovi zaujať stanovisko k obžalobe a tým závažným

spôsobom porušil právo na obhajobu. K uvedenému krajský súd uvádza, že z predmetnej zápisnice
zhlavnéhopojednávaniavyplýva,žeobhajcovineboloumožnenésavyjadriťkobžalobeprostredníctvom
stanoviska, avšak toto právo mal obhajca počas všetkých hlavných pojednávaní a nie iba na prvom
hlavnom pojednávaní, kde bola prednesená obžaloba. Je nevyhnutné zdôrazniť, že obhajca sa na
každom hlavnom pojednávaní mohol vyjadriť k podanej obžalobe, robiť procesné návrhy. Krajský súd

uvádza, že išlo zo strany konajúceho sudcu za neštandardný postup v zmysle ustanovení Trestného
poriadku, avšak týmto postupom neprišlo k porušeniu práva na obhajobu, ako to uvádzal obhajca
obžalovaného.
27. Krajský súd uvádza, že okresný súd postupoval pri vykonávaní hlavných pojednávaní v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku a žiadnym spôsobom neprišlo k porušeniu práva na obhajobu.

K namietaným skutočnostiam ohľadom nepripustenia odstraňovania rozporov medzi výpoveďami
z hlavného pojednávania a výpoveďou pred vznesením obvinenia u svedkyne I. B., je potrebné
uviesť, že na návrh prokurátora a obhajcu sa na hlavnom pojednávaní odstraňovali rozpory vo
výpovedi svedkyne I. B. z hlavného pojednávania a výpovedi po vznesení obvinenia z prípravného
konania zo dňa 16.07.2019. Okresný súd považoval za dostatočné predmetné odstraňovanie rozporov

a ďalšie odstraňovanie rozporov s výpoveďou z pred vznesenia obvinenia považoval za nadbytočné,
z toto dôvodu predmetný návrh zo strany obhajoby zamietol. Krajský súd sa stotožnil s procesným
postupom okresného súdu, pretože vykonané odstraňovanie rozporov považuje za dostatočné za
účelom objasnenia skutkového stavu.
28. Krajský súd zdôrazňuje, že v prvom rade vo vzťahu k existencii vyvažujúcich faktorov je potrebné

uviesť, že aj keď výpoveď poškodenej bola dôkazom pre odsúdenie obžalovaných ťažiskovým,
rozhodujúcim, nešlo o dôkaz osamotený, ojedinelý, ale naopak dôkaz podporovaný vo veci ďalšími
vykonanými dôkazmi, aj keď nepriamymi. Je potrebné poukázať, že tak ako uviedol okresný súd, obaja
obžalovaní poukazovali vo svojich výpovediach, že videli druhého obžalovaného ako mal intímny styks poškodenou, teda vzájomne sa usvedčovali. Taktiež aj výpovede svedkyne H. B. a svedkyne I. B.
potvrdili, že sa im poškodená zdôverila, že ju znásilnili obaja obžalovaní, teda aj tieto svedecké výpovede
objektivizujú vykonané dôkazy uskutočnené v súdnom konaní.

29. Zvyšná časť odvolacích námietok oboch obžalovaných spočíva v kritike spôsobu, akým okresný súd
na hlavnom pojednávaní svedecké výpovede ako aj ostatné dôkazy vyhodnotil a aké skutkové zistenia
z nich ustálil.

30. K odvolacím námietkam prokurátorky považuje za potrebné krajský súd uviesť, že z vykonaného
dokazovania nebolo žiadnym spôsobom ustálené, že predmetného skutku sa mali obžalovaní dopustiť
pod zámienkou, že sa u poškodenej jednalo o dieťa. Krajský súd považuje za potrebné k odvolaniu
prokurátorky poukázať najmä na znenie právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 03.12.2013 sp. zn. 2 Tdo/65/2013, ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v ustanoveniach
§ 139 ods. 2 a § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona v neprospech obvineného, z ktorej

vyplýva, že sa zároveň vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby
túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením
účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje
rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Taká subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo
stavu chránenej osoby sa vyžaduje aj pri kvalifikačnom použití ostatných ustanovení uvedených v §

139 ods. 1 pod písmenami a) až d) a f) až i) Trestného zákona. Z predmetného rozhodnutia ďalej
vyplynulo, že je potrebné, aby bol vek (postavenie, stav) poškodeného (v určitej vecnej súvislosti)
zároveň aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku (rozhodnutie páchateľa,
smerujúce k spáchaniu trestného činu). Krajský súd uvádza, že z formulácie skutku v napadnutom
rozsudku a taktiež ani v obžalobe nebolo exaktne vymedzené, že niektorí z obžalovaných sa dopustil

skutku v súvislosti s vekom poškodenej. Krajský súd sa stotožnil s vyjadrením obhajcu obžalovaného,
že iba uvedenie dátumu narodenia poškodenej nemôže postačovať na automatické použitie právnej
kvalifikáciepodľa§199ods.2písm.b)Trestnéhozákonaspoukazomna§139ods.1písm.a)Trestného
zákona.Okresnýsúdsprávnepoukázal,ženemalpreukázanénaplnenieznakovkvalifikovanejskutkovej
podstaty, teda že čin bol spáchaný na dieťati a to v súvislosti s jej postavením a stavom alebo vekom

tejto poškodenej. Krajský súd poukazuje, že daná právna kvalifikácia nevyplývala zo skutkovej vety ani
z vykonaného dokazovania a okresný súd správne uviedol, že na preukázanie danej právnej kvalifikácie
neboli navrhnuté ani žiadne dôkazy, preto nebolo zo strany prokuratúry žiadnym spôsobom preukázané,
že vek poškodenej bol podstatným pilierom v konaní obžalovaných. Krajský súd zdôrazňuje, že okresný
súd správne postupoval ohľadom kontradiktórnosti súdneho konania v tom smere, že ak prokuratúra

zostala nečinná a nenavrhovala žiadne dôkazy ohľadom dokazovania, tak okresný súd nemohol
vo svojom postupe vykonávať žiadne dôkazy ktoré prokuratúra nenavrhla. Okresný súd správne
vyhodnotil danú skutočnosť smerujúcu k osobnosti poškodenej, keď táto nemôže sama o sebe spôsobiť
automatické priznanie právnej kvalifikácie. Krajský súd ďalej uvádza, že zo svedeckých výpovedí
vyplynula skutočnosť, že poškodená konzumovala alkoholické nápoje spoločne s obžalovanými a jej

matkou, a preto aj táto skutočnosť poukazuje na to, že páchatelia trestného činu mohli mať dojem, že
sa nejedná o dieťa, keď poškodená konzumovala alkohol za prítomnosti jej matky. Ďalej je potrebné
aj ustáliť skutočnosť, že obžalovaný E. vo svojej výpovedi uviedol, že nevedel koľko mala poškodená
rokov, a taktiež videl poškodenú prvýkrát v živote, nepoznal ju a nevedel jej vek. Krajský súd sa stotožnil
s názorom obhajoby v tom, že úvaha prokuratúry týkajúca sa skutočnosti, že obžalovaní si nevybrali

matkupoškodenejnaspáchanieskutku,alevybralisipoškodenúohľadomjejveku,zailuzórnuafiktívnu,
pretože sa jedná iba o domnienku, ktorá nemá základ vo vykonanom dokazovaní.

31. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, krajský súd pripomína, že v trestnom konaní platia zákonom
stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich

je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok
nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,
ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho
množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé
pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods.12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrneadospelklogickyodôvodneným
skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe

svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom
prípadetotižniejemožnénapadnutémurozsudkuvytknúťžiadnuvaduvzmysleuvedenéhoustanovenia
(porovnaj R 53/1992). Krajský súd tiež v súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov opakovane vo
svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola
stranakonaniapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,

predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak
si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to
nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je
ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo
veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani

nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným
všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10
Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie
sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).
32. V konkrétnostiach posudzovaného prípadu krajský súd konštatuje, že okresný súd vyhodnotil
výpovede poškodenej a jednotlivých svedkov H. B., I. B. správne ako pravdivé a vierohodné. Je potrebné
zdôrazniť, že tvrdenia poškodenej a jednotlivých svedkov a taktiež sčasti aj jednotlivých obžalovaných
si vzájomne korelovali, dopĺňali sa a vytvárali tak jasný obraz o tom, čo sa v kritickom čase uvedenom

v obžalobe odohralo. Racionálne a uveriteľne poškodená odpovedala na otázky, prostredníctvom
ktorých došlo k popisu priebehu žalovaného skutku, pričom samotní obžalovaní vo svojej obrane iba
popierali spáchanie skutku a opisovali sexuálny styk iného obžalovaného. Krajský súd uvádza, že k
predmetným obhajobným námietkam obžalovaného B. a obžalovaného E. ohľadom nedôveryhodnosti
poškodenej, je potrebné konštatovať, že z vykonaného dokazovania je v dostatočnej miere preukázaná

vina oboch obžalovaných za uvedený skutok vo výroku napadnutého rozsudku. Krajský súd považuje za
potrebnéuviesťohľadomprítomnostiobžalovanéhoE.prisexuálnomstykuspoškodenou,žepoškodená
vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaný E. mal v hornej časti ruky čierne tetovanie. Z uskutočnenej
zápisnice o obhliadke tela obžalovaného E. vyplynula skutočnosť, že obžalovaný má v hornej časti
tela čierne tetovanie. Z uvedených skutočností vyplýva, že keď poškodená identifikovala predmetné

tetovanie v hornej časti obžalovaného, tento musel byť bez oblečenia hornej časti tela, a preto dané
skutočnosti len potvrdzujú výpoveď poškodenej o sexuálnom styku.

33.Krajskýsúdsastotožnilsnázoromokresnéhosúdu,žezvykonanéhodokazovaniabolovdostatočnej
miere preukázané, že poškodená nemá sklony si vymýšľať, zveličovať a jej pamäť je plne funkčná.

Odvolacie námietky oboch obžalovaných týkajúce sa nedôveryhodnosti poškodenej boli podľa názoru
krajského súdu v plnej miere vyvrátené znaleckým dokazovaním znalkyne doc. Mgr. Art. Jaroslavy
Gajdošíkovej Zeleiovej, PhD. Je potrebné poukázať, že výpoveď poškodenej je potvrdená aj výpoveďou
svedkyne I. B. a H. B., ktorým poškodená povedala o skutku a označila oboch obžalovaných ako
páchateľov.

34. Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolacie námietky oboch obžalovaných
smerujúce proti rozsahu dokazovania, spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov a z neho plynúcich
skutkových zistení, ktoré okresný súd premietol v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku,
za nedôvodné. Možno pripomenúť v tomto smere, že právo na spravodlivý proces neznamená právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.
K právnej kvalifikácii skutku
35. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, okresný súd zistený skutkový stav správne právne posúdil

ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona. K subjektívnej stránke trestného
činu krajský súd dopĺňa, že obaja obžalovaní teda ako trestne zodpovedné subjekty konali v priamomúmysle podľa § 15 písm. a) Trestného zákona, keď svojim protiprávnym spoločným konaním hrozbou
bezprostredného násilia donútili ženu k súloži, čin spáchali závažnejším spôsobom konania - so zbraňou
a spoločným konaním hrozbou bezprostredného násilia donútili iného k orálnemu styku.

36. Pokiaľ ide o námietky obžalovaného E. ohľadom nenaplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty
trestného činu podľa § 199 a § 200, krajský súd uvádza, že z vykonaného dokazovania je preukázané,
že obžalovaný B. mal pri sebe nôž a tento nôž použil voči poškodenej a taktiež je nepochybné,
že spoločne s obžalovaným E. pôsobili na poškodenú v úmysle vykonať súlož a sexuálne násilie

na poškodenej. Podľa názoru krajského súdu skutková veta vo výroku o vine obsahuje úplný popis
skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, a preto nemohlo prísť
k porušeniu práva obžalovaných na spravodlivý proces.
37. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka
tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý
je obžalovaný trestne stíhaný, presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,

prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s
iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu
popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku
sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného
stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa

môžu zmeniť. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť.
Krajskýsúdzároveňpoukazujenatúskutočnosť,žeaksazmenialenokolnostitýkajúcesamiestaačasu
spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu alebo forma zavinenia, ale je zachovaná
podstataskutku,t.j.samotnékonaniealebonásledok,ktorýboltýmtokonanímspôsobený,jezachovaná
totožnosť skutku (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Tz 109/95).

K výroku o treste všeobecne
38. Pokiaľ ide o výrok o treste, krajský súd na úvod považuje za potrebné pripomenúť niektoré teoretické
východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
39. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v ustanovení § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má

zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestnýchčinov,trestzároveňvyjadrujemorálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Trestmápostihovať
iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
40. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť úmerný k spáchanému

trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka
páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti
už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin,
obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy
páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom

spoločnosti,štátuačlenomspoločnostipredútokmipáchateľovtrestnýchčinovavýchovnýmpôsobením
na ostatných členov spoločnosti.
41. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia

(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.
42. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol

riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a

generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať ajmorálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie,
negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
43. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,

ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
44. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa
i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v

spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne
tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé.
Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a
preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým
predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy
páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom

v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť.Spravodlivosťtrestujetakmožnépovažovaťajzapredpokladprerastaniarepresívnehopôsobenia
trestu do pôsobenia výchovného.
K výroku o treste konkrétne u obžalovaného A. B.
45. Keďže krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, musel

vykonať dokazovanie ohľadom výroku o treste a to v rozsahu potrebnom pre zistenie stavu veci
pre rozhodnutie. Krajský súd na podklade takto vykonaného dokazovania sám rozhodol o treste pre
obžalovaného B. za horeuvedené trestné činy, keďže tento postup nebol spojený s neprimeranými
ťažkosťami.
46.Pokiaľideosamotnývýrokotreste,obhajobasavodvolacíchnámietkachtomutovýrokunevenovala.

47. Krajský súd uvádza, že obžalovaný B. má v odpise registra trestov 13 záznamov, za rôznorodú
trestnú činnosť od majetkovej trestnej činnosti až po násilnú trestnú činnosť, za ktorú mu boli ukladané
prevažne nepodmienečné tresty odňatia slobody. Krajský súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť
že obžalovanému bolo 10 záznamov zahľadených je potrebné prihliadať na posledné tri záznamy
odsúdenia. Krajský súd posudzoval skutočnosť, či u obžalovaného B., prichádza do úvahy uloženie

súhrnného trestu a zistil, že okresný súd správne postupoval, keď obžalovanému B. ukladal súhrnný
trest k trestnému rozkazu Okresného súdu Galanta zo dňa 05.02.2020, sp. zn. 0T/37/2020, právoplatný
05.02.2020. Krajský súd uvádza, že obžalovaný B. spáchal trestný čin skôr, ako mu bol doručený trestný
rozkaz Okresného súdu Galanta sp. zn. 0T/37/2020, a preto je mu potrebné uložiť súhrnný trest pri
zrušení výroku o treste v uvedenom rozhodnutí. Krajský súd poukazuje, že pri poslednom odsúdení

Okresným súdom Galanta sp. zn. 1T/141/2020 mu bol uložený samostatný trest, čiže súbeh medzi
týmto a predmetnými skutkami bol prerušený doručením trestného rozkazu Okresného súdu Galanta
sp. zn. 0T/37/2020 dňa 05.02.2020. Krajský súd uvádza, že mohol obžalovanému B. uložiť úhrnný a
súhrnný trest odňatia slobody za spáchanie 2 zločinov a 1 prečinu v zákonnej sadzbe za trestný čin z
nich najprísnejšie trestný, ktorým je zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona, a to od 7

do 15 rokov. Krajský súd na rozdiel od okresného súdu zistil jednu poľahčujúcu okolnosť a to podľa §
36 písm. p) Trestného zákona, že páchateľ spáchal trestný čin, trestné stíhanie pre ktorý bolo vedené
neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno pričítať spravodlivo páchateľovi alebo jeho obhajcovi.
Krajskýsúdpoukazuje,žeodspáchaniaskutkuubehloviacako7rokovaodvzneseniaobvineniaubehlo
viac ako 5 rokov, tieto prieťahy neboli spôsobené ani obžalovanými ani ich obhajcami. U obžalovaného

zistiljednupriťažujúcuokolnosť- bolužzatrestnýčinodsúdenýrozhodnutiamiOkresnéhosúduGalanta
sp. zn. 1T/141/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/37/2021, a sp. zn.
1T/169/2002 v spojení rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5To/97/2007. Keďže obžalovaný
spáchal viacero úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, viacerými skutkami,
horná hranica trestnej sadzby sa v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšila o jednu tretinu na 20

rokov.

48. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že keď rozhodoval na verejnom zasadnutí o ukladaní trestu
pre obžalovaného, tak prišlo k účinnosti novely Trestného zákona v spojení s nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý nadobudol účinnosť odo dňa 06.08.2024. Legislatívnou zmenou

prišlo k vypusteniu ustanovenia týkajúceho sa pomerovania poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
pri zvyšovaní resp. znižovaní zákonom uloženej trestnej sadzby. Vychádzajúc z vyššie uvedených
teoretických východísk krajský súd obžalovanému B. za spáchané trestné činy ukladal podľa§ 41 ods. 2
Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest za zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1,ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1
Trestnéhozákona.Tútotrestnúsadzbukrajskýsúdnemodifikovalpostupompodľa§38ods.4Trestného

zákona, ako ho modifikoval okresný súd v napadnutom rozsudku, pretože predmetné ustanovenie
Trestného zákona stratilo účinnosť (a krajský súd navyše zistil prítomnosť aj poľahčujúcej okolnosti).
49. Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, krajský súd obžalovanému B. uložil nepodmienečný súhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Pokiaľ ide o konkrétnu výmeru trestu, krajský súd v rámci
zákonného rozpätia 7 rokov až 20 rokov obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody

pod trestnú sadzbu, teda vo výmere 6 rokov. Krajský súd pri ukladaní trestu aplikoval aj ustanovenie
§ 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu a to najmä z dôvodu dĺžky trestného
konania. Podľa názoru súdu v predmetnom trestnom konaní vznikli konaním resp. nekonaním orgánov
činných v trestnom konaní a okresného súdu neprimerané prieťahy vo veci samej. Z pohľadu krajského
súdu je (aj pri zmene Trestného zákona) aktuálne na obžalovaného nevyhnuté dôsledne pôsobiť
výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody ako najprísnejším prostriedkom trestania. Vzhľadom

na skutočnosť, že pri ukladaní súhrnného trestu sa obžalovanému ukladal trest za spáchanie zločinu (v
prejednávanej trestnej veci) krajský súd postupoval podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a zvýšil hornú
hranicu trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného (žalovaného zločinu) o jednu tretinu na
20 rokov. Krajský súd uvádza, že pri osobe obžalovaného je nevyhnutné zohľadniť všetky relevantné
skutočnostiatotrestnúčinnosťspoukazomnazávažnosťtrestnejčinnosti,povahutrestnéhočinu(zločin

spáchaný na poškodenej kvalifikovaným spôsobom so zbraňou) ako i na skutočnosť, že k náprave
obžalovaného doposiaľ neviedol žiaden uložený trest, ani nepodmienečné tresty, ktoré v minulosti
vykonal. Pri jeho trestaní je preto treba akcentovať ochrannú funkciu trestu, keď len nepodmienečný
trest odňatia slobody obžalovanému zabráni v páchaní tejto úmyselnej trestnej činnosti a tak ochráni
život a zdravie iných subjektov. Podľa názoru krajského súdu je uložený trest primeraný a spravodlivý. A

vo výsledku je aj podľa názoru krajského súdu takto vymeraný trest vzhľadom na osobu obžalovaného
B. ako recidivistu trestnej činnosti, závažný charakter súdenej trestnej činnosti a okolnosti prípadu
aj trestom spravodlivým, ktorý splní svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej
prevencie a zároveň aj morálne odsúdi jeho konanie.

50. Takto uložený trest je podľa názoru krajského súdu zákonný, zodpovedajúci kritériám stanoveným
v ustanovení § 34 Trestného zákona, je tiež primeraný a spravodlivý, obsahujúci v sebe obsahuje prvky
tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie, vrátane morálneho odsúdenia konania obžalovaného.
K tzv. vonkajšej (súdnej) diferenciácii u obžalovaného A. B.
51. Pokiaľ sa páchateľ sankcionuje nepodmienečným trestom odňatia slobody, je

povinnosťou súdu súčasne rozhodnúť o tom, v akom ústave na výkon trestu odňatia slobodu ho
bude vykonávať, keďže v podmienkach Slovenskej republiky sa tresty odňatia slobody vykonávajú
diferencovane v ústavoch na výkon trestu s minimálnym, stredným a maximálnym stupňom stráženia.
52. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, krajský súd obžalovaného s použitím
ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným

stupňom stráženia, keďže v posledných desiatich rokoch bol obžalovaný vo výkone trestu odňatia
slobody za úmyselný trestný čin.
K výroku o treste konkrétne u obžalovaného A. E.
53. Keďže krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, musel
vykonať dokazovanie ohľadom výroku o treste a to v rozsahu potrebnom pre zistenie stavu veci

pre rozhodnutie aj u obžalovaného E.. Krajský súd na podklade takto vykonaného dokazovania sám
rozhodol o treste pre obžalovaného E. za horeuvedené trestné činy, keďže tento postup nebol spojený
s neprimeranými ťažkosťami.
54.Pokiaľideosamotnývýrokotreste,obhajobasavodvolacíchnámietkachtomutovýrokunevenovala.
55. Krajský súd uvádza, že obžalovaný E. má v odpise registra trestov 8 záznamov, za rôznorodú

trestnú činnosť od majetkovej trestnej činnosti až po násilnú trestnú činnosť, za ktorú mu boli ukladané
podmienečné aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, pričom všetky odsúdenia sú zahľadené, a na
obžalovaného sa hľadí akoby nebol súdne trestaný. Lustráciou ZVJS bolo zistené, že obžalovaný bol
naposledy vo výkone trestu odňatia slobody od roku 1999 do 2005 za odsúdenie rozsudkom Okresného
súdu Galanta pod sp. zn. 2T/22/2000. Okresný súd obžalovanému správne uložil úhrnný trest odňatia

slobody za spáchanie 2 zločinov v zákonnej sadzbe za trestný čin z nich najprísnejšie trestný, ktorým je
zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 2 Trestného zákona, a to od 7 do 15 rokov. Krajský súd na rozdiel
od okresného súdu zistil jednu poľahčujúcu okolnosť a to podľa § 36 písm. p) Trestného zákona, že
páchateľspáchaltrestnýčin,trestnéstíhanieprektorýbolovedenéneprimeranedlho,aktútoskutočnosťnemožno pričítať spravodlivo páchateľovi alebo jeho obhajcovi. Krajský súd poukazuje, že od spáchania
skutku ubehlo viac ako 7 rokov a od vznesenia obvinenia ubehlo viac ako 5 rokov, tieto prieťahy neboli
spôsobené ani obžalovanými ani ich obhajcami. U obžalovaného zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa

§ 37 písm. h) Trestného zákona- a to že spáchal viac trestných činov.

56. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že keď rozhodoval na verejnom zasadnutí o ukladaní trestu
pre obžalovaného E., tak prišlo k účinnosti novely Trestného zákona v spojení s nálezom Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý nadobudol účinnosť odo dňa 06.08.2024. Legislatívnou zmenou

prišlo k vypusteniu ustanovenia týkajúceho sa pomerovania poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
pri zvyšovaní resp. znižovaní zákonom uloženej trestnej sadzby. Vychádzajúc z vyššie uvedených
teoretických východísk krajský súd obžalovanému za spáchané trestné činy ukladal podľa§ 41 ods.
1 Trestného zákona úhrnný trest za zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona v jednočinnom súbehu so zločinom sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Trestného zákona.

Túto trestnú sadzbu krajský súd nemodifikoval postupom podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona, ako ho
modifikoval okresný súd v napadnutom rozsudku, pretože predmetné ustanovenie Trestného zákona
stratilo účinnosť (a krajský súd navyše zistil prítomnosť aj poľahčujúcej okolnosti).
57. Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, krajský súd obžalovanému E. uložil nepodmienečný úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov. Pokiaľ ide o konkrétnu výmeru trestu, krajský súd v rámci

zákonného rozpätia 7 rokov až 15 rokov obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody
pod trestnú sadzbu, teda vo výmere 6 rokov. Krajský súd pri ukladaní trestu aplikoval aj ustanovenie
§ 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu a to najmä z dôvodu dĺžky trestného
konania. Podľa názoru súdu v predmetnom trestnom konaní vznikli konaním resp. nekonaním orgánov
činných v trestnom konaní a okresného súdu neprimerané prieťahy vo veci samej. Z pohľadu krajského

súdu je (aj pri zmene Trestného zákona) aktuálne na obžalovaného nevyhnuté dôsledne pôsobiť
výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody ako najprísnejším prostriedkom trestania. Krajský
súd poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 6 Trestného zákona, kde musel obžalovanému uložiť trest
odňatia slobody, pretože horná hranica trestnej sadzby prevyšuje 8 rokov. Krajský súd uvádza, že
pri osobe obžalovaného je nevyhnutné zohľadniť všetky relevantné skutočnosti a to trestnú činnosť

s poukazom na závažnosť trestnej činnosti, povahu trestného činu (zločin spáchaný na poškodenej
kvalifikovaným spôsobom so zbraňou) ako i na skutočnosť, že k náprave obžalovaného doposiaľ
neviedol žiaden uložený trest, ani nepodmienečné tresty, ktoré v minulosti vykonal. Pri jeho trestaní
je preto treba akcentovať ochrannú funkciu trestu, keď len nepodmienečný trest odňatia slobody
obžalovanému zabráni v páchaní tejto úmyselnej trestnej činnosti a tak ochráni život a zdravie iných

subjektov. Podľa názoru krajského súdu je uložený trest primeraný a spravodlivý. A vo výsledku je aj
podľa názoru krajského súdu takto vymeraný trest vzhľadom na osobu obžalovaného E. ako recidivistu
trestnejčinnosti,závažnýcharaktersúdenejtrestnejčinnostiaokolnostiprípaduajtrestomspravodlivým,
ktorý splní svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň aj morálne
odsúdi jeho konanie. Krajský súd u obžalovaného pri ukladaní trestu hodnotil aj skutočnosti, že od

posledného odsúdenia viedol riadny život a stará sa o invalidnú manželku, tieto všetky skutočnosti boli
premietnuté aj do mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Avšak krajský súd
považuje za potrebné uviesť, že obžalovaný E. už v minulosti bol odsúdený za druhovo rovnaký trestný
čin na nepodmienečný výkon trestu a ani odstup času u osoby obžalovaného ho nepoučil a opätovne sa
dopustil trestného činu znásilnenia. Na základe uvedeného krajský súd je toho názoru, že obžalovaný

musí prijať zodpovednosť za svoje nezákonné konanie, a preto mu bol vymeraný trest odňatia slobody
vo výmere 6 rokov.
58. Takto uložený trest je podľa názoru krajského súdu zákonný, zodpovedajúci kritériám stanoveným
v ustanovení § 34 Trestného zákona, je tiež primeraný a spravodlivý, obsahujúci v sebe obsahuje prvky
tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie, vrátane morálneho odsúdenia konania obžalovaného.

K tzv. vonkajšej (súdnej) diferenciácii u obžalovaného A. E.
59. Pokiaľ sa páchateľ sankcionuje nepodmienečným trestom odňatia slobody, je
povinnosťou súdu súčasne rozhodnúť o tom, v akom ústave na výkon trestu odňatia slobodu ho
bude vykonávať, keďže v podmienkach Slovenskej republiky sa tresty odňatia slobody vykonávajú

diferencovane v ústavoch na výkon trestu s minimálnym, stredným a maximálnym stupňom stráženia.

60. Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, krajský súd obžalovaného E.
s použitím ustanovenia § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu sminimálnymstupňomstráženia,keďževposlednýchdesiatichrokochnebolobžalovanývovýkonetrestu
odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Zhrnutie

61. Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolaní obžalovaných a odvolania
prokurátorky, prejednal danú trestnú vec, postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného
poriadku napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a na základe § 322

ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol spôsobom uvedeným v enunciáte, pretože skutkové
zistenia plynúce z dokazovania vykonaného pred okresným súdom to umožňovali. Krajský súd podľa
§ 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry Galanta zamietol, pretože bolo
nedôvodné.

62. Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestný poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.