Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123268171
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123268171.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátuJUDr.AndrejaRadomskéhoaJUDr.RomanaLajošavsporežalobcu:A.B.C.,C.,C.C.D.X,XXX
XX E. - F. G. H., I.: XX XXX XXX, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2,
821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: H. J., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. L. XXXX/XX, XXX XX E., o zaplatenie 3.792,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 6Csp/36/2023-153 zo dňa 05.02.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa § 497 Obchodného zákonníka, podľa

§ 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1 a 2 a § 565 Občianskeho zákonníka, podľa § 1 ods. 2
a 8, podľa § 7 ods. 1, 2, 16, 17, 19 a 20, 24, 27, podľa § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 Zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Výrok o trovách konania
odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú

žalobca považuje za základ, od ktorého odvodzuje svoj nárok, je zmluvou spotrebiteľskou. Pre
spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom,
ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom
spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie
špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne
ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým

spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na
jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k
podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje
ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľpožaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho
plneniu, je neplatná.

4. Je nedôvodné pri zistených skutkových okolnostiach predpokladať, že veriteľ s odbornou
starostlivosťou posudzoval príjmové a výdavkové pomery žalovaného, jeho bonitu, zvýrazniac, že mu
poskytoval úver 6.000 eur, ktorým mal byť refinancovaný ním stanovený zostatok predchádzajúceho
úveruskapitalizovanéhovovýške5.498,66eurstým,žežalovanýbezpochýbmalproblémsosplácaním
úveru s mesačnou splátkou 151,37 eur a príjem žalovaného mal byť len 360 eur (teda dokonca

pod úrovňou minimálnej mzdy v roku 2017 - https://www.epi.sk/odborny-clanok/minimalna-mzda-a-
minimalne-mzdove-naroky-v-roku-2017.htm),výška novostanovenej splátky mala byť 90 eur, pričom
žalobca pri posudzovaní výdavkov nepočítal aj s poistným v sume 4,61 eur - sám vo vyjadrení na výzvu
súdu a predloženom dokumentu výpočet primárnej návratnosti uviedol, že túto do výpočtu nezarátal (pri
príjme 360 eur je aj suma 4,61 eur mesačne pre nízkopríjmové skupiny životne dôležitá), a tiež žiadnym
spôsobom nepreveroval výdavky žalovaného, keď len zadal údaj životného minima 199 eur. Muselo

mu byť zrejmé, že suma 90 eur nezodpovedá reálnym výdavkom na úver, tiež skutočnosť, že žalovaný
nie je schopný splácať doterajší záväzok a má nedostatočný príjem, pričom žiadnym spôsobom ďalej
nepreverí výdavky žalovaného, nemožno teda hovoriť, že postupoval s odbornou starostlivosťou.

5. Žalobca sám odkazuje na ustanovenia § 7 ods. 19 a 20 zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak

zákonodarca pri týchto ustanoveniach v § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch vylúčil ich
použitie,keďžejezrejmé,žepriposudzovaníschopnostisplácaťúverprirefinancovaníúverujepotrebné
o to viac zvýšiť opatrnosť a zvýšiť odbornú starostlivosť pri poskytovaní a refinancovaní úveru, ktorým
uvedený úver v tomto spore nepochybne podľa zmluvy bol.

6. Žalobca vôbec neskúmal výdavky žalovaného, nezisťoval, aké výdavky má spojené s ubytovaním,
taktiež musí z niečoho žiť, teda mať výdavky na stravovanie, ošatenie, záľuby, atď., stravovaním,
platbami za mobilný telefón, internet, a ďalšie. Podľa názoru súdu vnímanie právneho predchodcu pri
posudzovaní bonity žalovaného bolo bez náležitej odbornej starostlivosti, pričom vôbec nezohľadňovalo
individuálne pomery žalovaného a jeho výdavky, ktoré právny predchodca vôbec neskúmal. Zároveň je

zrejmé, že muselo mu evokovať problém so splácaním, keď predchádzajúci úver refinancoval práve u
právneho predchodcu žalobcu.

7. Žalobca nepreukázal, že by ho skutočne zaujímala bonita žalovaného, keď ho zaujímali len príjmy.
Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti žalovaného, súd prvej inštancie považuje aj ľahkomyseľnosť

dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ
žalobca využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj pri overovaní si bonity žalovaného,
životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na
odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/3/2011.

8. Je zrejmé, že právny predchodca žalobcu si povinnosť skúmať bonitu žalovaného splnil len
formálne, pričom v nej nezohľadnil náklady žalovaného, nehovoriac o tom, že taká významná finančná
inštitúcia musí a musela mať vedomosť o negatívnom vývoji najmä koeficientu rastu životných
nákladov nízkopríjmových domácností nielen v čase uzatvárania zmluvy. Tu treba pripomenúť odbornú
starostlivosť dodávateľa, pričom nemožno vychádzať len z tvrdení, či čestného prehlásenia spotrebiteľa,

ak tieto nie sú podopreté konkrétnymi podkladmi a nestačí mať preukázaný len príjem spotrebiteľa, lebo
zákon jasne hovorí o preverení údajov nielen o príjme, ale aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
čo tu žalobca nepreukázal, že náležite preveril. „Ak sa veriteľ uspokojí len s tvrdením žalovaného, je to
nepostačujúce, keďže nejde o náležité preverenie bonity. Žalobca teda ničím nepreukázal preverenie
výdavkov žalovaného, hoci to zákon jasne vyžadoval. Vzhľadom aj na uvedené, aj výšku príjmu uvedenú

v zmluve nezodpovedajúcu predloženým výplatným dokladom, a tomu, že vôbec neboli zisťované
výdavky žalovaného, má súd za to, že došlo k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa zistiť konkrétnu
výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Odborná starostlivosť
naviac predpokladá, aby údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, veriteľ overil, resp. dlžník objektívne
podložil“. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp.zn.19Co/130/2019.

9. Následne konštatoval, že v danom prípade nemohol prehliadnuť skutočnosť, že právny predchodca
žalobcu postupoval nedbanlivo, ak dostatočne neoveril životné náklady žalovaného, ktorý mal problémso splácaním už existujúcich pohľadávok, preto o to viac mali právneho predchodcu zaujímať výdavky
žalovaného.

10. Povinnosť súdu z úradnej moci preskúmať či veriteľ posúdil bonitu spotrebiteľa vyplýva z rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ C-679/2018 zo záverov ktorého vyplýva, že články 8 a 23 Smernice európskeho
parlamentu a rady 2008/48/Es sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinností stanovenej v článku tejto smernice, podľa
ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa vyvodiť dôsledky, ktoré

z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

11. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa má vykladať tak, že bonita dlžníka
musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy,
pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti.
Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove pod sp.zn. 3Co/53/2019,

22Co/107/2018, 7Co/126/2016 a 12Co/107/2019.

12. Postupníkovi spoločnosti A. B. C., C. (https://www.nbs.sk/sk/dohlad-nad-financnym-trhom-prakticke-
informacie/vyroky-pravoplatnych-rozhodnuti/_1/dDatum Vydania/-/-/-/1/EOS%20KSI/pp) bolo v súlade s
§ 20 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, Národnou bankou Slovenska udelené povolenie

na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozhodnutím zo dňa 05.08.2016, čím je
nepochybne splnená podmienka prechodu, resp. prevodu práv zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle § 17 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. Pre platnosť postúpenia sa však vyžaduje preukázanie splnenia ďalšej podmienky v zmysle § 17

ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda, že predmetom postúpenia bola pohľadávka zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere po termíne konečnej splatnosti, resp. že sa pohľadávka stala splatnou
pred uvedeným termínom.

14. Keďže právny predchodca žalobcu pre porušenie povinností v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch

nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a
bez platného postúpenia záväzku, nie je na strane žalobcu ani dostatok aktívnej vecnej legitimácie
uplatňovať pohľadávku.

15. Podľa názoru súdu prvej inštancie vnímanie právneho predchodcu pri posudzovaní bonity
žalovaného bolo bez náležitej odbornej starostlivosti, nehovoriac o tom, že taká významná finančná
inštitúcia pri zistení skutočnosti, že žalovaný nezvláda splácať predchádzajúci úver, a zostatok jeho
príjmu (tzv. disponibilný príjem) len minimálne vzhľadom na stúpajúce náklady prevyšuje životné
minimum a zároveň nezisťuje individuálne pomery žiadateľa za súčasnej situácie, kedy musí a musel

mať vedomosť o negatívnom vývoji najmä koeficientu rastu životných nákladov nízkopríjmových
domácností nielen v čase uzatvárania zmluvy (viď Správa Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny a
oznámenie o výške životného minima zo dňa 20.5.2016 zverejnené na internete: M.), a teda musí si byť
vedomý následkov a vysokého rizika spojeného s nesplácaním úveru, čoho následkom je aj nemožnosť
postúpenia pohľadávky podľa § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch.

16. Na základe uvedených skutočností, preto súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie si predmetnej pohľadávky z dôvodu nepreukázania
platného postúpenia pohľadávky zmysle § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch.

17. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalovanému ako úspešnému v konaní,
keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadnu
náhradu trov konania neuplatnil a ani mu zo spisu tieto nevyplývajú. V zmysle platnej právnej úpravy o
konkrétnej výške náhrady trov konania má byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnostitohto rozhodnutia. V tomto prípade však súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať na
článok 17 CSP, kde je stanovený princíp hospodárnosti konania, ako aj postup súdu bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a tiež článok 4 CSP a princíp analógie iuris. Žalovanému

by ako úspešnému v spore teda patril nárok na náhradu trov konania, avšak náhradu trov konania si
neuplatnil ani zo spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, preto v súlade s uvedenými princípmi
súd rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

18. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie podľa ust.

§ 365 CSP. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil v otázke skúmania bonity
podľa § 7 a § 11 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, v zmysle ktorého právny predchodca žalobcu spoločnosť C. C. N. porušil svoju
povinnosť a neskúmal bonitu klienta s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o
spotrebiteľských úveroch, a preto podľa názoru súdu nebol postupca s poukazom na § 11 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa - žalovaného jednorazové splatenie

úveru, čo malo mať za následok, že úver nemohol byť na žalobcu platne postúpený, a teda žalobca
nie je v konaní vecne aktívne legitimovaný. Žalobca má za to, že postupca pred uzavretím zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX O. J. XX.XX.XXXX riadne skúmal bonitu žalovaného o čom žalobca
predložil súdu prvej inštancie dôkaz. Preto záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z
dôvodu neplatnosti zosplatnenia a následného postúpenia pohľadávky vychádza podľa názoru žalobcu

z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobca má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam.Žalobcanáslednecitovalustanovenie§7ods.
1 a ods. 24 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom pri § 7 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch
zdôraznil, že ustanovenie ods. 19 až 23 sa nevzťahuje na: a/ spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden
alebo viac existujúcich úverov poskytnutých podľa tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver“) alebo

na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru
(ďalej len navýšený úver“), ak výška poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet
zostávajúcich výšok refinancovaných úverov alebo navýšených úverov. Zároveň poukázal na znenie
ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a konštatoval, že zo zmluvy je zrejmé, že
účel poskytnutia úveru bolo vyplatenie z jeho aktuálnych záväzkov žalovaného. Uvedené je obsiahnuté v

článku II. bod 1 zmluvy, kde je uvedený záväzok, na vyplatenie ktorého bude úver použitý, a to konkrétne
splátkový úver č. XXXXXXXXXX v C. s mesačnou splátkou vo výške 151,37 eur (celková dlžná suma
5498,66 eur). V bode článok I. bod 1 zmluvy je uvedené, že výška splátky je 93,22 eur, pričom úver bol
poskytnutý vo výške 6.000,- eur. Z uvedeného vyplýva, že poskytnutý refinančný úver 6.000,- eur mal
vyplatiť ďalšie existujúce záväzky žalovaného vo výške 5.498,66 eur. To znamená, že celkové finančné

zaťaženie žalovaného po poskytnutí úveru pozostávalo iba z novoposkytnutého úveru vo výške 6.000,-
eur. Je zrejmé, že celková výška mesačného finančného zaťaženia žalovaného po poskytnutí nového
úveru bola nižšia o 58,15 eur oproti výške mesačného finančného zaťaženia pred poskytnutím úveru
a teda poskytnutím úveru nedošlo k zhoršeniu jeho finančnej situácie. Je teda zrejmé, že v danom
prípade išlo o spotrebiteľský úver, ktorým sa splatil jeden úver (refinančný úver) a účelom poskytnutia

tohto úveru bolo zníženie finančného zaťaženia žalovaného. Žalovanému bol kreditný zostatok vo výške
501,34 eur poukázaný na účet. Žalovaným deklarovaný príjem bol vo výške 360,- eur. Zohľadňujúc
skutočnosť, že existujúce úvery žalovaného s mesačnou splátkou spolu vo výške 151,37 eur sa vyplatia
novoposkytnutým úverom v celosti, je suma existujúcich záväzkov vo výške 0,00 eur. Teda celková
výška splátok je 90,- eur. Ako už žalobca uviedol ukazovateľ schopnosti splácať (disponibilný zostatok)

je vyšší ako suma mesačnej splátky, na základe čoho postupca vyhodnotil, že splátka poskytnutého
úveru je nižšia ako disponibilný zostatok aj po odrátaní životného minima, a teda podmienka primárnej
návratnosti z disponibilných príjmov klienta bola splnená. Žalobca mal za to, že postupca pri uzatváraní
zmluvy postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami. Bonita žalovaného bola riadne skúmaná a
nakoľko sa úverové zaťaženie žalovaného nenavýšilo, ale práve naopak podstatne znížilo, nemohol ani

postupca logicky dôjsť k inému záveru ako k takému, že žalovaný je schopný predmetný úver splácať
a súd vec nesprávne posúdil a dospel k záveru o opaku, pričom nie je zrejmé na základe akých úvah
súd prvej inštancie postupoval, keď žalovaný bol absolútne pasívny. Žalobca opäť zdôraznil, že má
za to, že postupca bonitu náležite skúmal. Jednalo sa o refinančný úver, ktorý mal aj znížil finančnézaťaženie žalovaného. Zároveň poukázal na zmysel refinancovania, ktorým je predovšetkým ušetriť na
nákladoch spojených so splácaním úveru teda ušetriť na úrokoch a prípadných poplatkoch, prípadne
na zníženie mesačného splátkového zaťaženia, ktoré má spotrebiteľ splniť, čím sa zlepšuje schopnosť

spotrebiteľa splniť svoje záväzky a vzhľadom na uvedené zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2017 pri
poskytovaní refinančných úverov zjednodušil celý postup upravený zákonom o spotrebiteľských úveroch
najmä skúmanie bonity s ohľadom na to, že v takýchto prípadoch už spotrebiteľ má existujúce záväzky,
pre ktoré musel splniť zákonom a pôvodnými veriteľmi stanovené podmienky. Uvedené skutočnosti
jednoznačne potvrdzujú záver o zachovaní odbornej starostlivosti veriteľa pri posudzovaní schopnosti

žalovaného splácať úver s ohľadom na dobu, druh, účel úveru a príjem žiadateľa, keď refinancovanie
už existujúceho záväzku bolo účelom poskytovaného úveru. Zo žalobcom predložených listinných
dôkazov je zrejmé, že postupca pred poskytnutím úveru vyhodnotil bonitu klienta, a to nahliadnutím do
úverového registra, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal v tejto dobe jeden existujúci záväzok a ktorých
bol splatený poskytnutý úverom. Žalobca zároveň overoval príjem žalovaného, ktorý bol vo výške 360,-
eur. Podľa názoru žalobcu taký spôsob skúmania bonity žalovaného nemožno považovať za postup

v rozpore s odbornou starostlivosťou aj s ohľadom na refinančný účel poskytnutého spotrebiteľského
úveru na čo však konajúci súd vôbec neprihliadol, a preto dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie v rozhodnutí vyhodnotil
nesprávne predložené dôkazy, čím dospel k nesprávnemu záveru o tom, že postupca zjavne nekonal
s odbornou starostlivosťou. Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a svoje

povinnosti porušil čím mali byť naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 Zákona
prvá veta o spotrebiteľských úveroch t.j. v prípade, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou,
nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Postupca
mal pri preverovaní bonity klienta k dispozícii okrem údajov z úverového registra, ktoré obsahujú
údaje o úverovej histórii žalovaného spolu s údajmi o aktívnych záväzkov žalovaného informácie

týkajúce sa príjmu žalovaného ako aj informácie o rodinnom stave deklarované žalovaným, okrem
iného aj svoj rodinný stav - slobodný, pričom postupca zohľadnil životné minimum žalovaného vo
výške 199,- eur, teda bola naplnená dikcia ustanovenia § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalobcu splácať úver bol jednoznačný záver o platobnej
spôsobilosti/schopnosti žalovaného splácať daný úver. V rámci nákladov na zabezpečenie základných

životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa, nakoľko žalovaný v žiadosti
deklaroval, že nemá vyživovaciu povinnosť voči žiadnej osobe. Životné minimum na členov domácnosti
teda jeden žalovaný boli brané do úvahy pri výpočte limitu ku dňu poskytnutia úveru to bolo 199,-
eur, teda 0,- eur + 90,- eur + 199,- eur sa rovná 289,- eur čo je menej ako overený čistý príjem
spotrebiteľa vo výške 360,- eur. Žalobca má za to, že postupca reálne mohol pri poskytovaní úveru

vychádzať iba z aktuálnej situácie žalovaného, ktorá v čase poskytnutia úveru bola priaznivá a po
odbornom posúdení bonity žalovaného získal postupca jednoznačný záver o jeho platobnej schopnosti.
Žalobca považuje za preukázané, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy aj
s ohľadom na určité špekulácie, že dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľove náklady
na bývanie, stravu, internet, telefón atď., považuje žalobca za spôsob vybočujúci respektíve výrazne

prekračujúci rámec zákona. Pôvodný veriteľ disponoval pred poskytnutím úveru s dostatočnými a
overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať objektívny obraz o žalovaného finančnej
situácii a jeho schopnosti predmetný úver splácať. Ak by tomu tak nebolo išiel by tým predsa sám proti
sebe, nakoľko by sa nechcene vystavil riziku platobnej neschopnosti žiadateľov o úver nad čím sa súd
prvej inštancie v rámci svojho právneho posúdenia v týchto intenciách ani nezamýšľal. V tejto súvislosti

poukázal žalobca na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17CoCsp/24/2022 z 20.10.2022,
z ktorého citoval i na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp//19/2021 z 25.11.2021,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 8CoCsp/36/2022 zo dňa 27.10.2022, uznesenie Krajského
súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/233/2019 z 11.06.2020, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
5CoCsp/85/2021 zo dňa 31.08.2022, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10CoCsp/20/2021 zo

dňa 13.09.2022, z ktorých tiež citoval a uzavrel, že v konaní bolo preukázané, že právny predchodca
žalobcu vykonal skúmanie bonity žalovaného v príslušných databázach a registroch v dôsledku čoho
postupoval postupca v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou a dostatočne preskúmal bonitu
žalovaného. K týmto skutočnostiam súd prvej inštancie zaujal nesprávny procesný postup v podobe
rozporovania aj preukázaných tvrdení žalobcu. Žalobca považuje za preukázané, že neboli splnené

podmienky porušenia povinnosti zo strany postupcu, nakoľko tento si preukázateľne svoju povinnosť
preveriť bonitu dlžníka dostatočne splnil. Preto navrhol, aby odvolací súd preskúmal rozsudok v zmysle
§ 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančnéhoaodvolaciehokonaniavplnomrozsahurespektíve,abyrozsudokvzmysleustanovenia§ 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň
si žalobca vyčíslil trovy odvolacieho konania vo výške 299,54 eur.

19. Odvolanie žalobcu bolo zaslané na vyjadrenie žalovanej, adresát si však zásielku neprevzal v
odbernej lehote a vyjadrenie k odvolaniu žalovaná do spisu nepredložila.

20. Odvolací súd na základe podaného odvolanie preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich

CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto
a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
17.01.2025 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

21. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

22. Odvolací súd tak v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v

kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil

po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor,
v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), a to vzhľadom
na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v
hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné

zohľadniťajinéokolnosti,akosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktoréz
vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže
byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP,
lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je
správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým)

skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

24. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že v danom prípade zmluva o spotrebiteľskom
úvere zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú žalobca považuje za základ, od ktorého odvodzuje svoj nárok je
zmluvou spotrebiteľskou. Súd prvej inštancie konštatoval, že je nedôvodné pri zistených skutkových

okolnostiach predpokladať, že veriteľ s odbornou starostlivosťou posudzoval príjmové a výdavkové
pomery žalovaného, jeho bonitu zvýrazniac, že mu poskytoval úver 6.000,- eur, ktorým mal byť
refinancovaný ním stanovený zostatok predchádzajúceho úveru vo výške 5.499,- eur s tým, že žalovaný
bez pochýb mal problém so splácaním úveru s mesačnou splátkou 151,37 eur a jeho príjem mal byť len360,- eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že to bolo dokonca pod úrovňou minimálnej mzdy v roku 2017.
Výška novostanovenej splátky mala byť 90,- eur, pričom žalobca pri posudzovaní výdavkov nepočítal
aj s poistným v sume 4,61 eur. Uvedené uviedol sám vo vyjadrení na výzvu súdu a predloženom

dokumente, kde pri výpočte primárnej návratnosti uviedol, že túto do výpočtu nezarátal. Súd prvej
inštancie konštatoval, že pri príjme 360,- eur je aj suma 4,61 eur mesačne pre nízkopríjmové skupiny
životne dôležitá. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že právny predchodca žalobcu žiadnym
spôsobom nepreveroval výdavky žalovaného, keď len zadal údaj životného minima 199,- eur. To, že
právny predchodca žalobcu s odbornou starostlivosťou neposudzoval bonitu žalovaného odôvodnil súd

prvej inštancie aj tým, že mu muselo byť zrejmé, že suma 90,- eur nezodpovedá reálnym výdavkom
na úver. Tiež skutočnosť, že žalovaný nie je schopný splácať doterajší záväzok a má nedostatočný
príjem, pričom žiadnym spôsobom ďalej nepreveril výdavky žalovaného. Preto nemožno hovoriť, že
právny predchodca žalobcu postupoval s odbornou starostlivosťou. Zároveň súd prvej inštancie v bode
8 odôvodnenia konštatoval, že pri odbornej starostlivosti dodávateľa nemožno vychádzať len z tvrdení,
či čestného prehlásenia spotrebiteľa ak tieto nie sú podopreté konkrétnymi podkladmi a nestačí mať

preukázanými len príjem spotrebiteľa, lebo zákon jasne hovorí o preverení údajov nielen o príjme, ale
aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, čo tu žalobcu nepreukázal, že by náležite preveril. Podľa
názoru súdu prvej inštancie právny predchodca žalobcu postupoval nedbanlivo ak dostatočne neoveril
životné náklady žalovaného, ktorý mal problém so splácaním už existujúcich pohľadávok. Z výpočtu
primárnej návratnosti zmluvy o úvere, ktorá tvorí prílohu podanej žaloby vyplýva, že veriteľ akceptoval

overenú výšku čistého príjmu na základe interných informácií vo výške 360,- eur u žalovaného. Zobral do
úvahy životné minimum spotrebiteľa a nakoľko žalovaný deklaroval jedného člena domácnosti a rodinný
stav slobodný, počítal teda 199,- eur + 90,- eur, spolu 289,- eur, čo malo byť menej ako overený čistý
príjme spotrebiteľa vo výške 360,- eur.

25. Právny predchodca žalobcu C. C., N.. uzatvorila so žalovaným ako dlžníkom dňa XX.XX.XXXX
zmluvu o splátkovom úvere (spotrebiteľský úver), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý
splátkový úver vo výške 6000 eur, s označením druhu úveru: Spotrebný úver na čokoľvek, s fixnou
úrokovou sadzbou do splatnosti vo výške 10,90 % ročne v deň uzatvorenia zmluvy, výškou úrokovej
sadzby po zohľadnení zľavy vo výške 8,90 % ročne v deň uzatvorenia zmluvy, výškou splátky 93,22

eur mesačne 29. deň v kalendárnom mesiaci, výška poslednej splátky úveru uvedená v splátkovom
kalendári, splatnosťou prvej splátky 29.12.2017, počtom splátok 96, konečnou splatnosťou 29.11.2025,
RPMN 10,95 %, priemernou hodnotou RPMN 12,57 %, celková čiastka spojená s úverom 8.948,14 eur,
odplatou podľa Občianskeho zákonníka 9,83 % ročne, poplatky za poistenie úveru 4,61 eur mesačne.

26. V bode II. 1 zmluvy je uvedené, že úver bude použitý na vyplatenie záväzkov v Banke, číslo záväzku
XXXXXXXXXX, splátkový úver v C., mesačná splátka 151,37 eur, aktuálny zostatok záväzku 5.498,66
eur.

27. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 6.3.2022

plynie, že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že nastal prípad porušenia v zmysle bodu
8.1 písm. a) Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery C. C., N. s
účinnosťou od 1.1.2015 v aktuálnom znení - omeškanie dlžníka so splácaním pohľadávky banky o viac
ako 3 mesiace a preto banka vyhlásila ku dňu 5.3.2022 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy.
Ďalej uviedol, že pohľadávku vo výške 3.979,10 eur je potrebné uhradiť do 15 dní na tam uvedené číslo

účtu.

28. Z výpisu transakcií z účtu (čl. 56-68) plynie, že dňa 31.10.2017 došlo k čerpaniu úveru vo výške
349,97 eur, dňa 2.11.2017 navýšenie úveru 5.509,87 eur a 140,16 eur.

29. Z výzvy zo dňa 1.2.2022 plynie, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej
sumy488,26eurdo15dníoddoručeniavýzvystým,ževprípadeneuhradenia,budeoprávnenývyhlásiť
mimoriadnu splatnosť.

30. Z výzvy zo dňa 6.3.2022 plynie, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej

sumy 3977,95 eur s tým, že v prípade neuhradenia, bude oprávnený postúpiť pohľadávku tretej osobe.31. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 30.6.2022 plynie, že právny predchodca žalobcu
oznamuje žalovanému, že postúpil pohľadávky z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX bez uvedenia výšky
tejto pohľadávky na žalobcu.

32. Súd prvej inštancie v bode 14 odôvodnenia zvýraznil, že žalobca predložil ako dôkaz skúmania
bonityžalovanéholeninternýdokumentjehoprávnehopredchodcubezpredloženiaakýchkoľvekďalších
dôkazov. Preto z dôvodov vyššie popísaných odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a odvolacia námietka vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu zo strany

žalobcu nie je dôvodná.

33. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn.
7Cdo 7/2010).

34. Podľa ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.

35. Podľa § 7 ods. 16 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a

b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.

36. Podľa ust. § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch Vynaložením odbornej starostlivosti sa
rozumie najmä to, že veriteľ

a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na
údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet

sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú
zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

37. Podľa ust. § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch na výpočet ukazovateľa schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,17ta)
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a

d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

38. Podľa ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských úveroch ustanovenia odsekov 19 až 23 sa
nevzťahujú na a) spotrebiteľský úver, ktorým sa splatí jeden alebo viac existujúcich úverov poskytnutých
podľa tohto zákona (ďalej len „refinancovaný úver“) alebo na zmenu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

ktorej predmetom je navýšenie výšky spotrebiteľského úveru (ďalej len „navýšený úver“), ak výška
poskytnutého spotrebiteľského úveru výrazne neprevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných
úverov alebo navýšených úverov.39. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že z ustanovenia § 7 ods. 4 zákona o spotrebiteľských
úveroch vyplýva, že zákonodarca vylúčil použitie ustanovenia § 7 ods. 19 a 20 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ale že o to viac je potrebné zvýšiť opatrnosť a zvýšiť odbornú starostlivosť pri poskytovaní

a refinancovaní úveru, ktorým uvedený úver v tomto spore nepochybne podľa zmluvy bol. Odvolací súd
k tomu uvádza, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že právnym predchodcom žalobcu bol
refinancovaný zostatok predchádzajúceho úveru žalovaného, ktorý bol kapitalizovaný vo výške 5.498,66
eur. Žalovanému však bol poskytnutý úver vo výške 6.000,- eur, teda o 501,34 eur vyšší, pričom tak
ako konštatoval súd prvej inštancie žalovaný bez pochýb mal problém so splácaním úveru s mesačnou

splátkou 151,37 eur a príjem žalovaného mal byť 360,- eur teda pod úrovňou minimálnej mzdy v roku
2017. Tak ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie i odvolací súd má
za to, že v danom prípade nemožno aplikovať ustanovenie § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľských
úveroch,pretoževovzťahukvýškepríjmužalovaného,ktorýaninebolzisťovanýrelevantnýmspôsobom
a vyplýva len z interných zistení právneho predchodcu žalobcu, výška poskytnutého spotrebiteľského
úveru výrazne prevyšuje súčet zostávajúcich výšok refinancovaných úverov. Jedná sa o viac ako 10%

navýšenie, ktoré vo vzťahu k príjmu predstavuje 1,5 násobok deklarovaného príjmu žalovaného.

40. Preto odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 43 svojho
odôvodnenia, že právny predchodca žalobcu si povinnosť skúmať bonitu žalovaného splnil len formálne
a zároveň s názorom vyjadreným v bode 46 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, že povinnosť

súdu z úradnej moci preskúmať, či veriteľ posúdil bonitu spotrebiteľa vyplýva z rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ C-679/2018 so záverov, z ktorého vyplýva, že články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2008/48/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinností stanovenej v článku tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa vyvodiť dôsledky, ktoré z

porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej

jeho možnostiam uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

41. Podľa ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za

bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa
považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

42. Odvolací súd plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak ako to uviedol v bode 47 odôvodnenia,
že ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa má vykladať tak, že bonita dlžníka
musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy,
pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti

(rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp.zn. 3Co/53/2019, 22Co/107/2018, 7Co/126/2016 a
12Co/107/2019).

43. Zároveň súd prvej inštancie správne zistil, že terajšiemu žalobcovi bolo Národnou bankou
Slovenska udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozhodnutí

zo dňa 05.08.2016. Súd prvej inštancie správne v bode 49 odôvodnenia konštatuje, že pre platnosť
postúpenia sa vyžaduje preukázanie splnenia ďalšej podmienky v zmysle § 17 ods. 1 písm. b/ zákona o
spotrebiteľskýchúveroch,teda,žepredmetompostúpeniabolapohľadávkazozmluvyospotrebiteľskom
úvere po termíne konečnej splatnosti, resp. že sa pohľadávka stala splatnou pred uvedeným termínom.

44. Keďže právny predchodca žalobcu pre porušenie povinností v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch
nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania abez platného postúpenia záväzku, nie je na strane žalobcu ani dostatok aktívnej vecnej legitimácie
uplatňovať pohľadávku.

45. Preto podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne žalobu zamietol z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie si predmetnej pohľadávky z dôvodu
nepreukázania platného postúpenia pohľadávky v zmysle § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z27.10.2021sp.zn.4Cdo/162/2020,zktoréhovyplýva,ževsporochoochranuslabšejstranysúdskúma

vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92
ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade,
že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa.

46. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v danom prípade neobstojí ani odvolacia námietka
žalobcu, čo do nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.

47. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a
hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri
rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

48. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery,

ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (napr. sp.zn. IV.ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,
aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkou a právnymi názormi (I.ÚS 50/04).

49. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania. Na jeho odôvodnenie v bode 56
odôvodnenia odvolací súd odkazuje.

50. Preto odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.

51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Aj v odvolacom konaní by žalovanému ako úspešnému v spore patril
nárok na náhradu trov konania avšak túto si neuplatnil a zo spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, preto

odvolací súd v zhode s princípmi uvedenými v článku 17 a článku 4 CSP vyslovil, že stranám náhradu
trov odvolacieho konania nepriznáva.

52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).