Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/59/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123205856
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2123205856.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom
C. D. XXXX/XX, E., zastúpená advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., so sídlom Mudroňova
7356/51, Piešťany, proti žalovanej: F. C. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, H., zastúpená:
JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 245 042, so sídlom Tatranská 49,
Bratislava, o zaplatenie 50.000 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
100C/20/2023-98 zo dňa 7.12.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 150 ods. 1, § 151, § 153, § 167 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa

žalobou domáhala, aby súd uložil pôvodne žalovaným 1. C. D. I., 2. F. C. B. a 3. F. J. D. povinnosť
uhradiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie, každej vo výške 50.000 eur. Žalobu odôvodnila
tým, že je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím a invalidnou dôchodkyňou s diagnózou myasthenia
gravis, t. j. ťažká svalová slabosť, autoimunitné neurologické ochorenie. V období pred incidentom
opísaným nižšie viedla riadny spoločenský a kultúrny život, venovala sa práci, vzdelávaniu a záľubám.
Od roku 2009 začala úspešne podnikať v tradingu prostredníctvom spoločnosti X-trade Brokers. V
rámci svojho podnikania sa každodenne stretávala s ostatnými tradermi prostredníctvom internetu na

online prednáškach a raz za čas aj osobne. Vo svojom obchodovaní bola úspešná. Táto práca ju
veľmi bavila a bola dôležitým zdrojom jej príjmu. V roku 2009 hľadala na internete kontakt na lekára,
dermatológa z Bratislavy, ktorý lieči liekom roaccutane, chcela doriešiť svoj dermatologický problém.
Kontakt jej ponúkla prispievateľka z K. G. G., moderátorka spravodajstva vtedy STV, teraz TA3, ktorá sa
u neho liečila. Žiadala od nej e-mail, meno a priezvisko, o osobné stretnutie, ktoré údaje jej žalobkyňa
v dobrej viere poslala a prišla aj na osobné stretnutie, ktoré opísala bez vedomia žalobkyne na K. spolu
so svojimi hodnoteniami „že som hlúpa, mám vredy a jazvy a imaginárneho priateľa“. Tieto informácie

boli impulzom pre žalované C. D. I. a F. C. B. na začatie ohovárania a prenasledovania na internete.
Žalované v 1. a 2. rade (C. D. I., F. C. B.) všemožnými prostriedkami postupovali tak, aby ju psychicky
týrali. Najprv každodenným uverejňovaním jej osobných údajov so zraňujúcimi textami na verejnom
portáli K. a zároveň ich posielaním rodine. Dokonca zverejnili zosmiešňujúce video na verejný portálK., pričom na internete rozširovali odkaz na toto video. V tom čase žalobkyňa bola po prvej polročnej
liečbe systémovým dermatologikom roaccutane a čakala ju druhá liečba, preto takéto odporné osobné
invektívy písané verejne na internete ju mimoriadne zraňovali. V lete 2011 žalované v 1. a 2. rade

vytvorili verejný profil „A.“ s obrázkami na stránke K., kde má žalobkyňa zriadenú e-mailovú schránku
a svoj profil, ktorý nebol vyplnený. Žalované v 1. a 2. rade ho zaplnili hanlivými odkazmi a pripojili k
nemu nimi vytvorený profil „A.“ tak, aby ho nemohla odpojiť a bol viditeľný pre verejnosť. Žalovaná
v 1. rade telefonicky kontaktovala cudzích ľudí v jej blízkom okolí a vysvetľovala im, že na K. sa
predstavuje žalobkyňa ich menom, priezviskom a adresou. Žalobkyňa ďalej uviedla, že rok odolávala

tejto kyberšikane a prenasledovaniu a na jeseň 2011 sa psychicky zrútila, nebola schopná viesť riadny
život pre dlhotrvajúci stres. Vzhľadom k jej chorobe, ktorou trpí, došlo k ohrozeniu jej života. Uvedomila
si, že na verejnosti je hanlivo zosmiešnená a nedokázala komunikovať s inými ľuďmi. Dokonca ani s
kolegami zo spoločnosti X-trade brokers. Nakoľko mailový profil na K. bol zvonka zaplnený urážkami
viditeľnými verejne, nevedela psychicky zvládnuť otvorenie svojho mailu a skontrolovať každodennú
prichádzajúcu poštu, ktorá súvisela s jej podnikaním. V septembri 2011 bola nútená vyhľadať odbornú

psychiatrickú pomoc. C. G. okamžite pristúpil k aplikácii injekcií na upokojenie, ktoré zároveň zhoršili jej
základnú diagnózu. Pod vplyvom liekov a stresu bola psychiky a fyzicky oslabená. Vo svojom podnikaní
nevládala ďalej pokračovať. Na jeseň 2011 sa obrátila na políciu v nádeji, že činnosť žalovanej v 1.
rade bude ukončená. Namiesto toho sa k nej pridala žalovaná v 2. rade a ich činnosť sa vystupňovala a
žalobkyňa musela znova brať ďalšie upokojujúce lieky a nemohla sa vôbec venovať svojmu podnikaniu.

Po telefonickom kontaktovaní konateľky F. D. (pôvodne žalovaná v 3. rade), táto zmazala v decembri
2011 časť hanlivých príspevkov. Následne vykonala opatrenia, aby sa priezvisko žalobkyne nemohlo
vyskytnúť v príspevkoch. Viaceré nicky žalovanej v 1. rade boli zablokované, ale ani to ju nezastavilo.
Napokon bola zablokovaná aj jej IP adresa, ale ani to nepomohlo. Žalovaná v 1. rade pokračovala
v prispievaní. Filter zákazu slov obchádzala tak, aby systém nerozoznal priezvisko žalobkyne. Písala

namiesto „B. z E.“ ešte výraznejšie „B. L. M. G. N. O. F. P. B. Q. z E.“, vždy spolu s urážlivými a vulgárnymi
popismi. Po viacerých urgenciách na F. D. táto nedokázala zastaviť prispievanie hanlivých príspevkov
voči žalobkyni a odmietla sa ďalej zaoberať týmto prípadom. O tomto probléme sa žalobkyňa v tom čase
anonymne radila na portáli K., kam po mesiaci sa obe žalované zaregistrovali a začalo to isté čo na K..
Potom na pol roka žalobkyňa takmer úplne prestala používať počítač. Voči konaniam žalovaných v 1. a

2. rade podala dňa 22.3.2012 žalobkyňa trestné oznámenie na Obvodnom oddelení PZ Piešťany, pričom
28.3.2012 bolo začaté trestné stíhanie za prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 376 Trestného
zákona. Uznesením 2PV 128/12 okresný prokurátor dňa 27.7.2012 zmenil kvalifikáciu skutku na prečin
ohovárania podľa § 373 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, a preto príslušným na vyšetrovanie
sa stal odbor kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Trnave. Uznesením ORP-1228/2-OVK-

TT-2012 odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Trnave bola vec postúpená Obvodnému
úradu Piešťany, odboru všeobecnej vnútornej správy na prejednanie priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Konanie bolo
vybavené ako priestupok, pričom žalovanej v 1. rade bola v tomto konaní uložená pokuta 10 eur.
Žalovaná opätovne zneužila informácie poskytnuté v tomto konaní - priezvisko žalobkyne, bydlisko,

dátum narodenia, zdravotný stav, duševný stav, diagnózu a z týchto osobných informácií sa verejne
vysmievala, verejne ich rozširovala bez súhlasu žalobkyne a dehonestovala ju v stupňujúcej intenzite.
Žalovaná v 1. rade stratila strach pred verejnými orgánmi, pričom prehlásila „za 10,- Eur sa mi tá sranda
oplatí“. Po udelení pokuty vo februári 2012 pokračovala ešte intenzívnejšie zverejňovaním osobných
údajov žalobkyne spolu s ohováraním, hoci sa na K. od októbra 2011 neprihlásila. Žalovaná v 1. rade

na jar 2012 presvedčila prispievateľov, že žalobkyňa jej škodí, a preto ju ostatní začali verejne ohovárať.
V lete 2012 polícia dala odstrániť nevhodný profil na K. pripojený k žalobkyninmu e-mailu a do týždňa
jej tam začali chodiť vyhrážky, že „ak mi na tomto maily tak záleží, dohodnú sa a dajú mi ho zrušiť“,
preto ho žalobkyňa radšej prestala používať. V závere žalobkyňa dodala, že konaním žalovanej v 1. a 2.
rade,nekonanímžalovanejv3.radedošlokspôsobeniurozsiahlejtraumyvobdobínajproduktívnejšieho

veku jej života. Jej psychika bola výrazne podlomená. V súčasnosti vychádza z domova len sporadicky,
prestala sa realizovať v oblasti podnikania, stratila priateľov, dokonca s ňou prestali komunikovať aj
niektorí rodinní príslušníci ovplyvnení výsmešnými rečami žalovanej v 1. rade. Súčasné poškodenie
jej zdravia a psychiky ju výrazne obmedzilo v spoločenskom živote a v niektorých oblastiach ju úplne
vylúčilo.

3. Uznesením zo dňa 7.3.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.2023, súd vylúčil konanie voči
žalovanej v 2. rade o nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 eur na
samostatné konanie.4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 10.04.2017, v ktorom uviedla, že k
osobným údajom žalobkyne nikdy nemala prístup, a preto takéto informácie nemohla ani zverejniť.

Žalobkyňu nikdy osobne nestretla. Žalovaná odmietla obvinenie zo zakladania verejných profilov, z
prenasledovania na internete a z akýchkoľvek fyzických útokov na žalobkyňu. Dištancovala sa od
obvinenia ohľadom uverejnenia a rozširovania hanlivého videa, ako aj od informácie ohľadom profilu
na stránke M.. O existencii takéhoto konta sa dozvedela až zo žaloby žalobkyne. Pokiaľ ide o portál
diva.sk, nikdy sa tam nezapojila do žiadnej aktivity. V závere uviedla, že žaloba žalobkyne sa nezakladá

na pravde a podľa jej názoru ide o účelovú vykonštruovanú vec s cieľom neoprávnene sa obohatiť.

5.Navyjadreniežalovanejreagovalažalobkyňapodanímdoručenýmsúdu16.10.2018,vktoromuviedla,
že žalobkyňa má zdokumentované ako zverejnila žalovaná jej osobné údaje. Žalovaná sa dopĺňala
navzájom s I., jedna dala meno, priezvisko a hanlivé prívlastky a druhá tie isté prívlastky, meno, bydlisko
a ďalšie urážlivé výroky a takto to išlo za sebou, aby každý vedel, že je to o žalobkyni.

6. Žalovaná na vyjadrenie žalobkyne reagovala podaním doručeným súdu dňa 20.3.2019, v ktorom
uviedla, že k osobným údajom žalobkyne mala prístup až keď bola predvolaná na políciu do Piešťan.
Dovtedy jej táto osoba bola známa len ako užívateľ internetového fóra R. pod rôznymi nickmi, kde o sebe
uvádzala rôzne súkromné skutočnosti a zdieľala aj vlastné psychické problémy. Žalobkyňu nikdy osobne

nestretla, nevie ako vyzerá, nikdy s ňou nekomunikovala v súkromnej konverzácii, len na internetovom
fóre, nemá a nikdy nemala jej telefónne číslo. Bola to žalobkyňa, ktorá si našla adresu žalovanej a
uverejnila ju na danom fóre. Túto skutočnosť žalovaná neriešila, lebo to bola jej stará adresa a z nej
bola už dávno presťahovaná. Tak isto neriešila, keď žalobkyňa zverejňovala príspevky s menom jej otca
v znení, aby už konečne zomrel na rakovinu. Otec žalovanej bol v tej dobe vážne chorý (rakovina).

Žalobkyňa dlhodobo na R. o sebe uvádzala príspevky, kde písala o svojom zlom psychickom stave, o
samovražde, o drogových skúsenostiach, o sexuálnych zážitkoch, o problémoch v rodine, o problémoch
vyjsť von medzi ľudí, o problémoch s pleťou a veľa ďalších. Žalovaná ďalej zopakovala, že nikdy
nevytvorila žalobkyni žiadny profil, nevytvorila žiadne video (netuší ako sa vytvárajú videá). V závere
uviedla, že si pamätá, že pani D. skutočne zrušila prístup niektorým užívateľom, ktorí nedodržiavali

pravidlá fóra a medzi nimi bola práve žalobkyňa, ktorá na určitý čas svojimi príspevkami znefunkčnila
fórum R.. Žalobkyňa potom zakladala príspevky na fóre diva.sk. Túto informáciu na fórum R. priniesli
ostatní užívatelia, keďže žalovaná fórum diva.sk nenavštevovala a nemala tam žiaden účet.

7. Podaním zo dňa 15.03.2019 žalovaná vzniesla námietku premlčania, ktorú odôvodnila tým, že

žalobkyňa podala žalobu 20.3.2014, pričom tvrdí, že v lete 2010 začala byť urážaná na fóre R..

8. Žalobkyňa na vyjadrenie žalovanej reagovala podaním zo dňa 22.12.2020, v ktorom uviedla, že
už 10 rokov trpí neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv. Vo verejnej internetovej poradni
prístupnejkaždémupoužívateľoviinternetuuviedliD.I.aF.C.B.toľkojejosobnýchúdajov,abybolavždy

jednoznačne identifikovateľná. K tomu sú pridané urážlivé a hlboko zraňujúce pre ňu toxické texty plné
vulgarizmovapodľudskúdôstojnosť.Namiestotoho,abyodstrániličojejvytvorili,predlžujújejpsychické
utrpenie. Celý problém sa dal vtedy vyriešiť tým, že by F. J. D., prevádzkovateľka internetovej poradne,
toxický text s jej osobnými údajmi odstránila. Doplnila, že od novembra 2010 prežívala extrémny stres,
nemohla sa venovať zárobkovej činnosti, ktorá sa dá vykonávať iba cez internet a ani sa zúčastňovať na

webinároch cez internet. Ak ju žalované v 1. a 2. rade našli niekde na internete komunikovať s niekým
na inom verejnom fóre, kde neboli registrované, tak sa tam zaregistrovali, zverejnili ich osobné údaje, k
nim pripojili vždy texty hlboko zasahujúce jej ľudskú dôstojnosť. A keď žalobkyňu nenašli na internete,
tak útočili na iných používateľov, ako keby to bola žalobkyňa a zas zverejnili jej osobné údaje spolu s
toxickým textom.

9.Súdprvejinštancievdanomkonanínevykonávalžiadnedokazovanie,nakoľkožalobkyňanepredložila
do uplynutia lehoty podľa § 167 ods. 3 CSP súdu žiadne dôkazy. Jediný dôkaz, ktorý označila, bol
spis bývalého Obvodného úradu Piešťany, odbor všeobecnej vnútornej správy, avšak žalobkyňa ani jej
právny zástupca nevedeli uviesť, aké skutkové tvrdenia chcú obsahom spisu preukazovať a tak isto

nevedeli označiť konkrétny listinný dôkaz z predmetného spisu. Napokon však na tomto návrhu na
vykonanie dokazovania netrvali.10. Súd prvej inštancie uviedol, že k vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom
do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú
1/ existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v

porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, 2/ musí ísť o
zásah neoprávnený a 3/ musí byť daná príčinná súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi.
Existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Takýto zásah musí nastať objektívne, to znamená,
že musí byť vylúčená negatívna individualistická psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby. Konaním

vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti postavenia postihnutej fyzickej osoby u ostatných
spoluobčanov, a tým i nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jeho uplatnenia v spoločnosti.
Zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníženiu vážnosti. Na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ. Ďalším predpokladom vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť zásahu. K neoprávneným zásahom

do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé. Neoprávneným zásahom
do osobnosti fyzickej osoby sú v takýchto prípadoch situácie, ak fyzická osoba alebo právnická
osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia alebo aj pravdu skresľujúce skutočnosti.
K neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby však môže dôjsť aj
prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré síce sú pravdivé, no boli uvedené v takej forme, v takých

súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem, že skresľujú pravdu, čím
pôsobia difamačne. Pre difamujúcu povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje, aby bolo všeobecne
chápané ako difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len u určitej skupiny ľudí. Treťou
dôležitou podmienkou vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú

ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto
nemajetkovej ujmy (Občiansky zákonník I, 2. vydanie, C.H. Beck, 2019, s. 83 - 96).

11. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 150 CSP, ktoré zakotvuje jednu zo základných
procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia

(onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus
probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti
„relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má
pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda v
meritórnom rozhodnutí veci. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej

povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana
sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech
v spore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo
zánik jeho povinnosti. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná
povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Inými slovami, bremeno tvrdenia je v korelácii s

bremenom popretia tvrdení protistrany (nem. Behauptungslast, Bestreitungslast). To, že CSP chápe
bremeno popretia tvrdení protistrany ako samostatnú procesnú povinnosť, vyplýva z ustanovenia §
151, ktoré zakotvuje procesné následky (sankciu) za jej nesplnenie. Skutkové tvrdenia sú obsahom
jednotlivých procesných úkonov strán sporu, prípadne predstavujú časť procesných úkonov. Majú formu
písomných podaní či ústnych prednesov. Z hľadiska pravidiel o koncentrácii konania je želateľné, aby

všetky skutkové tvrdenia boli obsiahnuté a) ak ide o žalobcu, tak v žalobe a vo vyjadrení žalobcu podľa
§ 167 ods. 3, b) ak ide o žalovaného, tak vo vyjadrení žalovaného k žalobe podľa § 167 ods. 2 a vo
vyjadrení žalovaného podľa § 167 ods. 4. Skutkové tvrdenia predložené neskôr (napr. vo forme ústnych
prednesov na pojednávaní) je potrebné ospravedlniť tým, že ich strana sporu nemohla predložiť už skôr
(napr. novým skutkovým tvrdením sa reaguje na skutočnosť, ktorá vyšla najavo až z dôkazu vykonaného

na pojednávaní); inak na ne súd nemusí prihliadnuť - § 153 CSP (bližšie CSP, 2. vydanie, C.H. Beck,
2022, s. 615 - 619).

12. Žalobkyňa v podanej žalobe, ale aj vo svojich následných vyjadreniach poskytla súdu len všeobecné
tvrdenia o údajnom zásahu do jej osobnostných práv konaním žalovanej. Žalobkyňa neuviedla žiadne

konkrétne tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé kedy, kde, akým spôsobom, v akom rozsahu, s akou
intenzitou mala zasiahnuť žalovaná do jej osobnostných práv. Žalobkyňa sa vo svojich tvrdeniach
len obmedzila na všeobecné tvrdenia o kyberšikane, zverejňovaní osobných údajov na internete,
zosmiešňujúceho videa, hanlivých odkazoch, vytvorení verejne prístupného profilu, avšak zo žiadnehotvrdenia žalobkyne nie je zrejmé, akého konkrétneho protiprávneho konania sa mala dopustiť žalovaná
voči žalobkyni. Žalovaná tvrdenia žalobkyne poprela. Uviedla, že žalobkyňu osobne nepozná a nikdy jej
nevytvorilažiadnevideoaoexistenciiprofilu,ktorýpopisuježalobkyňa,sadozvedelazožaloby.Tvrdenia

žalobkyne považuje za vykonštruované s cieľom neoprávnene sa obohatiť. Žalobkyňa nevysvetlila, na
základe čoho žalovanú identifikuje ako zakladateľa profilu alebo autora videa, či hanlivých komentárov.
Za procesnej situácie, kedy žalovaná poprela všetky tvrdenia žalobkyne, nebolo možné ustáliť skutkový
stav. Bolo na žalobkyni, aby predostrela súdu úplné a pravdivé tvrdenia o údajnom konaní žalovanej
a označila, príp. predložila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Vzhľadom na to, že nie je splnená

základná podmienka pre konštatovanie zásahu do osobnostných práv zo strany žalovanej, súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

13. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 a 2 CSP podľa pomeru úspechu a neúspechu tak, že žalovaná, ktorá mala v konaní plný
úspech, má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa s návrhom, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP),

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

15. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie v podstate odmietol vykonať dokazovanie vo veci s

odkazom na koncentráciu konania, kedy tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe a doložené v ďalších
vyjadreniach nepovažoval za dostatočne konkrétne na to, aby sa nimi mohol zaoberať. Súd ich
označil len za všeobecné tvrdenia, ktoré boli žalovanou popreté a žalobkyňa do 10.9.2018 súdu
nepreukázala svoje tvrdenia. Žalobkyňa časť dôkazov chcela súdu len ukázať na pojednávaní bez
toho, aby sa z toho robili ďalšie kópie s odôvodnením, aby nedochádzalo k ďalšiemu zvyšovaniu jej

utrpenia. Podľa názoru žalobkyne však existovali dôkazy, ktoré boli obsiahnuté v súdnom spise, a to
buď písomné dôkazy predložené žalobkyňou alebo dôkazy predložené niektorou zo žalovaných k ich
vyjadreniam. Pôvodný súdny spis (ešte pred vylúčením dvoch žalovaných na samostatné konanie)
obsahuje rozsiahly súbor printových dokumentov, z ktorých podľa názoru žalobkyne je možné vyvodiť,
že tvrdenia žalobkyne o zásahu do jej osobnostných práv sa v elektronickom prostredí uskutočňovali.

Práve zásadné rozpory žalobkyne a žalovanej, resp. žalovaných mali byť dokazovaním odstránené.
Žalobkyňa prišla na pojednávanie dňa 14.11.2023 a chcela vypovedať a produkovať ďalšie dôkazy. Súdu
chcela predložiť k nazretiu aj ďalšie písomné dôkazy. Súd ju však poučil, že dôkazy mohla predkladať
len do 10.9.2018 (koncentrácia konania). Žalobkyňa poukázala na to, že konanie na prvoinštančnom
súde trvalo dlho. Navyše došlo k vylúčeniu dvoch žalovaných na samostatné konanie, čo podľa názoru

žalobkyne mohlo prispieť k zneprehľadneniu situácie. Žalobkyňa sa snažila v žalobe a aj v následných
vyjadreniach preukazovať, že zásah do jej osobnosti bol spôsobený všetkými žalovanými v podstate
„súčinnosťou“, a preto podľa jej názoru vec mala byť aj takto spoločne pojednávaná a rozhodnutá.
Žalobkyňauviedla,žesúdupredložilapísomnédôkazyksvojimtvrdeniam,resp.žetietosanachádzajúv
súdnomspise.Podľanázoružalobkynesúdporušiljejprávanaspravodlivýsúdnyproces,keďnevykoval

riadne dokazovanie listinami obsiahnutými v súdnom spise. Keďže súd nevykonal dokazovanie, tak ani
nemohol spravodlivo vec vnímať a rozhodnúť. Rozhodnutie je podľa názoru žalobkyne nepreskúmateľné
a minimálne predčasné. Z uvedených skutočnosti je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávne (nespravodlivo) aj rozhodol.

16. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil. Uviedla, že žalobkyňa počas celého konania pred súdom prvej inštancie nebola
schopná uviesť jediné konkrétne skutkové tvrdenie, ktoré by malo byť príčinou údajného zásahu do jej
osobnostných práv, pre ktorý sa domáhala finančného zadosťučinenia. Bez relevantných skutkových
tvrdení, ktoré by zakladali dôvodnosť žaloby a ktoré by v konaní boli sporné, nie je čo dokazovať.

Napriek tomu, že žalobkyňa bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, tak počas celého
konania nič konkrétne, čo by zakladalo protiprávnosť netvrdila, a preto k tomu ani žiadne konkrétne
dôkazy nepredložila. Za takéhoto stavu absolútnej procesnej pasivity zo strany žalobkyne je tzv. strata
sporu jedinou možnosťou pre akéhokoľvek žalobcu, ako súdny spor môže skončiť. Okresný súd veľmipresne vysvetlil v napadnutom rozsudku, prečo žalobu zamietol, keď uviedol, že žalobkyňa neuviedla
žiadne konkrétne tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé kedy, kde, akým spôsobom, v akom rozsahu, s
akou intenzitou mala zasiahnuť žalovaná do jej osobnostných práv, t. j. zo žiadneho tvrdenia žalobkyne

nie je zrejmé, akého konkrétneho protiprávneho konania sa mala dopustiť žalovaná voči žalobkyni. Ak
absentujú konkrétne tvrdenia – ako v tomto prípade, tak nie je následne ani čo dokazovať.

17. Podľa Najvyššieho súdu SR platí, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti
tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá

upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného
bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na
povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti (rozsudok z
22.9.2010 sp. zn. 3 M Cdo 6/2010). Okrem toho podľa § 132 ods. 2 CSP platí, že opísanie rozhodujúcich
skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Za tohto jasného právneho stavu je
očividná nesprávnosť predstavy žalobkyne, keď vo svojom odvolaní uvádza, že „Pôvodný súdny spis

(ešte pred vylúčením dvoch žalovaných na samostatné konanie) obsahuje rozsiahly súbor printových
dokumentov z ktorých podľa názoru žalobkyne je možné vyvodiť, že tvrdenia žalobkyne o zásahu do
jej osobnostných práv sa v elektronickom prostredí uskutočňovali.“. V súlade s princípmi rýchlosti a
hospodárnosti konania sa však majú dokazovať len rozhodujúce sporné skutkové tvrdenia vychádzajúce
zo základnej náležitosti žaloby v podobe pravdivého opísania rozhodujúcich skutočností. Nie je úlohou

súdov a ani akéhokoľvek žalovaného sa brániť voči „rozsiahlemu súboru printových dokumentov“ a z
ich obsahu si vyberať alebo hádať, čo mohlo a nemohlo zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne.

18. Za zavádzajúce označila žalovaná tiež tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že „Žalobkyňa prišla na
pojednávanie dňa 14.11.2023 a chcela vypovedať a produkovať ďalšie dôkazy. Súdu chcela predložiť k

nazretiu aj ďalšie písomné dôkazy.“. Žalobkyňa sa žiadneho pojednávania nezúčastnila a ani jej právny
zástupca, ktorý sa zúčastnil len na pojednávaní dňa 14.11.2023, žiadne nové dôkazy neprodukoval a
dokonca nebol schopný uviesť ani jediné skutkové tvrdenie, ktoré by chcel v konaní dokazovať. Za stavu
procesnej pasivity a hmotnoprávnej nedôvodnosti na strane žalobkyne nie je dôvod a ani priestor vyčítať
okresnému súdu pochybenie v napadnutom rozsudku alebo v procese, ktorý mu predchádzal, pretože

okresný súd postupoval predvídateľne a správne a vzhľadom na žalobu a procesný postup žalobkyne
ani nemohol rozhodnúť inak, ako napadnutým rozsudkom rozhodol.

19. Žalovaná ďalej uviedla, že vyjadrenie žalobkyne v jej odvolaní k vylúčeniu veci žalovanej okresným
súdom na samostatné konanie je nadbytočné a s týmto odvolacím konaním aj nesúvisiace, pretože toto

vylúčenie na samostatné konania sa udialo na základe právoplatného uznesenia (vtedy Okresného súdu
Piešťany zo dňa 7.3.2023 č. k. 6C/15/2018-427), čo bolo aj plne na mieste zo strany okresného súdu
vykonať, keďže svoje nároky na finančné zadosťučinenie si žalobkyňa uplatnila voči každej žalovanej
osve. Ide o štandardný procesný postup súdov, pri ktorom k žiadnemu „zneprehľadneniu situácie“, ako
to uvádza žalobkyňa, nedošlo. Žalobkyňa bola navyše zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom.

20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

21. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 20.3.2014 domáhala, aby súd uložil
pôvodne žalovaným 1. C. D. I., 2. F. C. B. a 3. F. J. D. povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné
zadosťučinenie(každejvovýške50.000eur),atozdôvodukyberšikanyzasahujúcejdojejosobnostných
práv,keďžalovanév1.a2.radejupodľatvrdenížalobkynenainterneterôznymiprostriedkamiohovárali,

prenasledovali, zverejňovali jej osobné údaje a psychicky ju týrali, čím jej mala byť spôsobená ujma.

22. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 7.3.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.2023,
vylúčil konanie voči žalovanej v 2. rade o nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenievo výške 50.000 eur na samostatné konanie (t. j. konanie v prejednávanej veci vedené pod sp. zn.
100C/20/2023).

23. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a tiež v závislom výroku II. o náhrade trov
konania.

24. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

25. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.
2).

26. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľky uvedených v odvolaní
a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne
správny. Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu

prvej inštancie, ktoré namietala odvolateľka v ňou podanom odvolaní, keďže súd prvej inštancie daný
spor správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne normy, ktoré v súvislosti s danou vecou i
správne vyložil. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý
by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej
inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

27. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. V normatívnej podobe je táto povinnosť premietnutá v čl. 8 základných princípov
CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov

súdu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana
sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani
povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť

rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť
skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla
byť preukázaná vôbec). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok

konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania (porovnaj ust. § 132 ods. 1, § 149, §
150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 CSP).

28. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi

strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Súd musí
starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie,
ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam.

29. Keďže v sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednacia (a takýmto bolo aj konanie v tejto

veci), je tak zásadne vecou strán tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových
tvrdení. Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania,
povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá
zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy,
na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno).

Splnenie dôkaznej povinnosti potom nemá bez predchádzajúceho splnenia povinnosti tvrdenia pre vec
význam, čo platí najmä (nielen však) v prípadoch (medzi ktoré patrí aj tento), v ktorých sa uplatňuje
zásada prejednacia.30. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z
hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce

skutočnosti (§ 150 CSP) sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp.
povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Tvrdenia teda majú byť relevantné z hľadiska hmotného
práva a povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena, ktoré zaťažuje toho, kto
má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany.
Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu

hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti
žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania, keďže súd nemá čo dokazovať,
ak tvrdenie nie je substancované.

31. Súd teda nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.

Uvedené je doplnené v civilnom sporovom procese tým, že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu a nie strán sporu. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili a nie
zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho

zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré
je strana povinná v spore tvrdiť, tak zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej
normy). Strana sporu je totiž povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. zánik
jej povinnosti.

32. Ust. § 11 OZ priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými
môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne
správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu

a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi
neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah
príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných
práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané

zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ).

33. Z obsahu ustanovenia § 13 OZ vyplýva, že základným predpokladom pre priznanie primeraného
zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo ku konkrétnemu zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť
dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že

žalobkyňa v podanej žalobe, ale aj vo svojich následných vyjadreniach poskytla súdu len všeobecné
tvrdenia o údajnom zásahu do jej osobnostných práv konaním žalovanej, no neuviedla žiadne konkrétne
tvrdenia, z ktorých by bolo zrejmé kedy, kde, akým spôsobom, v akom rozsahu, s akou intenzitou
mala zasiahnuť žalovaná do jej osobnostných práv. Žalobkyňa sa vo svojich tvrdeniach len obmedzila
na všeobecné tvrdenia o kyberšikane, zverejňovaní osobných údajov na internete, zosmiešňujúceho

videa, hanlivých odkazoch, vytvorení verejne prístupného profilu, avšak zo žiadneho tvrdenia žalobkyne
nie je zrejmé, akého konkrétneho protiprávneho konania sa mala dopustiť žalovaná voči žalobkyni.
Žalovaná tvrdenia žalobkyne poprela a označila ich za vykonštruované s cieľom neoprávnene sa
obohatiť, keď žalobkyňa nevysvetlila, na základe čoho žalovanú identifikuje ako zakladateľa profilu
alebo autora videa, či hanlivých komentárov, pričom bolo na žalobkyni, aby predostrela súdu úplné

a pravdivé tvrdenia o údajnom konaní žalovanej a označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
V prejednávanej veci žalobkyňa vo svojich podaniach neuviedla konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré
by umožňovali identifikovať konkrétne konanie konkrétnej osoby vo vzťahu k nej v internetovom
priestore. Súd prvej inštancie dospel preto k správnemu záveru, že žalobkyňa dostatočným spôsobom
nešpecifikovala protiprávne konanie žalovanej, ktoré bolo objektívne spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu

na jej osobnostných právach. Z uvedeného dôvodu potom ani nebolo možné v konaní vykonať
dokazovanie, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho
uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.34. Pre sporové konanie je tiež charakteristický princíp kontradiktórnosti konania, v ktorom stoja proti
sebe sporové strany a vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na

prospech. Procesná úprava v CSP výrazne posilnila i princíp hospodárnosti, zavedením možnosti
súdu stanovovať záväzné procesné lehoty na procesné úkony sporových strán, s cieľom poskytnúť
rýchlu a účinnú spravodlivosť. Kontradiktórnosť znamená možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko,
čo v konaní vyšlo najavo. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany včas, pričom procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana

sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí,
že predloženie skutkových tvrdení až na pojednávaní nie je včasné (porov. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, str. 53).

35. Pretože žalobkyňa v konaní neuviedla relevantné skutkové tvrdenia, nemohla obstáť ani odvolacia

námietka žalobkyne o odmietnutí vykonania dokazovania vo veci (za účelom preukázania jej tvrdení
a odstránenia zásadných rozporov v tvrdeniach žalobkyne a žalovanej) a súvisiacej (ne)možnosti
predkladania dôkazov iba na nahliadnutie a iba súdu (s tým, aby sa z nich nerobili ďalšie kópie, aby
nedochádzalo k ďalšiemu zvyšovaniu jej utrpenia) až na súdnom pojednávaní. Zo strany žalobkyne
pritom neboli ani tvrdené osobitné dôvody, ktoré by jej bránili v procesnej ostražitosti. Predkladať

dôkazy iba na nahliadnutie a reagovať na tvrdenia protistrany až na súdnom pojednávaní, ktoré sudca
pripravuje práve na základe výsledkov povinnej procesnej „debaty“ strán konania, aby sa predišlo
odročovaniupojednávaniaabolomožnévovecirozhodnúťspravidlanajedinompojednávaní(§179ods.
1 CSP), by nebolo možné považovať za včasné vykonanie procesných úkonov/prostriedkov procesného
útoku. Odvolateľka nespochybnila, že chcela predložiť prostriedky procesného útoku - uvádzať tvrdenia

a predkladať dôkazy až na pojednávaní, po sudcovskej koncentrácii konania. Žalobkyňa k žalobe
nepripojila žiadne dôkazy, rovnako ani k jej podaniam zo dňa 14.11.2016, 9.1.2017, 11.10.2018 a
17.12.2020, dôkazy (z verejného internetového fóra K.) predložila až spolu s jej podaním z 19.4.2022,
t. j. až po sudcovskej koncentrácii (§ 167 ods. 3 CSP). Jediný dôkaz, ktorý označila, bol spis bývalého
Obvodného úradu Piešťany, odbor všeobecnej vnútornej správy, avšak žalobkyňa ani jej právny

zástupca nevedeli uviesť, aké konkrétne skutkové tvrdenia chcú obsahom spisu preukazovať a tak
isto nevedeli označiť konkrétny listinný dôkaz z predmetného spisu. Napokon však na tomto návrhu
na vykonanie dokazovania ani netrvali (viď č. l. 77 a 79 spisu). Žalobkyňa v odvolaní tiež uviedla, že
prišla na pojednávanie dňa 14.11.2023 a chcela vypovedať a produkovať dôkazy. Z obsahu zápisnice
z pojednávania zo dňa 14.11.2023 ale vyplýva, že na pojednávaní bol prítomný právny zástupca

žalobkyne a žalobkyňa sa pojednávania nezúčastnila. Súd prvej inštancie na danom pojednávaní
(v zhode s názorom vysloveným vyššie odvolacím súdom) uviedol, že žalovaná tvrdenia žalobkyne
poprela a žalobkyňa nenavrhla vykonať žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, keď až po
skoncentrovaní konania predložila súdu výsek z četovej komunikácie, pričom ale zo skutkových tvrdení
žalobkyne nebolo zrejmé, čo táto komunikácia mala konkrétne preukazovať. Súd prvej inštancie tiež

správne konštatoval, že aj keby nebolo konanie skoncentrované, nie je úlohou súdu substancovať
skutkové tvrdenia žalobkyne. Preto odvolaciu námietku o odmietnutí vykonania dokazovania súdom
prvej inštancie nemohol odvolací súd považovať za dôvodnú.

36. Ak potom odvolateľka namietala, že pôvodný súdny spis (ešte pred vylúčením dvoch žalovaných

na samostatné konanie) obsahuje rozsiahly súbor printových dokumentov, z ktorých podľa názoru
žalobkyne je možné vyvodiť, že tvrdenia žalobkyne o zásahu do jej osobnostných práv sa v
elektronickom prostredí uskutočňovali, odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v zmysle § 132
ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, ktoré
boli naviac žalobkyňou (okrem vyššie uvedeného priestupkového spisu) označené až po sudcovskej

koncentrácii konania, prípadne označené a predložené ostatnými žalovanými. Aj túto námietku preto
považoval odvolací súd za nedôvodnú.

37. Pokiaľ išlo o námietku žalobkyne, že vec mala byť prejednaná a rozhodnutá spoločne vo vzťahu
k všetkým trom (pôvodne) žalovaným, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa na výzvu súdu prvej inštancie

podaním zo dňa 10.6.2022 potvrdila skutočnosť, že žalobou sa domáha zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia voči každej zo žalovaných osobitne (od každej žalovanej žiadala zaplatiť
50.000 eur). Za tejto situácie bolo povinnosťou žalobkyne u každej z ňou uvádzaných osôb preukázať
splnenie podmienok vzniku zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnostných práv žalobkyne,z ktorého dôvodu opodstatnenosť požiadavky zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie sa posudzuje
vo vzťahu ku každej z pôvodne žalovaných zvlášť. Námietky voči uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa
7.3.2023, ktorým vylúčil konanie voči (pôvodne) žalovanej v 2. rade o nároku žalobkyne na primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 eur na samostatné konanie, boli preto neopodstatnené.

38. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. V
posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať
za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04).

39. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej
a v súlade s § 380 CSP i vo výroku II. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k výroku II. žalobkyňa
neuviedla žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

40. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

41. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom
na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP).
Aj napriek tomu, že žalobkyni bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, táto skutočnosť nie je
dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešnej strane
sporu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

44. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).