Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202916
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6923202916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice

Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v právnej
veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B., D. XXX/XX, zastúpeného Mgr. Martinom
Jankovičom, advokátom, so sídlom Železničná 257/19, Revúca, proti žalovanému: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151
866, o zaplatenie 6.668,95 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota, pracovisko Revúca, č. k. 17C/16/2023-126 zo dňa 5. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I., v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi

sumu 2.000,- Eur m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.668,95 Eur, do 15
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Vo výroku I., v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške
9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 03. 10. 2023 do zaplatenia, rozsudok okresného súdu m e n í
tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o
ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 03.10.2023 do
zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol
(výrok II.). O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že „žalobca má nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 100 % zo súdom priznanej náhrady“ (výrok III.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 6.668,95 Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
spolu s úrokmi z omeškania od doručenia žaloby žalovanému. V žalobe a v písomných podaniach
uvádzal, že „nesprávna, resp. neúplná transpozícia Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“
alebo „smernica“) do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení

(ďalej len „Zákon o HaZZ“) má za následok nerešpektovanie maximálneho priemerného 48-hodinového
týždenného pracovného času u žalobcu, v dôsledku čoho mu vznikla škoda porušením práva EÚ vo
forme nemajetkovej ujmy, pričom absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením
práva EÚ nesie Slovenská republika. Členský štát ako adresát smernice je povinný prijať také opatrenia,aby sa dosiahol cieľ a účel smernice a ak túto povinnosť členský štát nesplní, je zodpovedný aj za
nesprávnu aplikáciu smernice, pritom je irelevantné, že sa žalovaný nepodieľa na aplikácii smernice.
Žalobca je hasičom na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Revúcej. Je ženatý, má dve deti, syn je 23-ročný,

dcéra je 16-ročná. Býva s rodinou v rodinnom dome v Revúcej. Syn študuje na Technickej univerzite v
Žiline, od septembra 2023 nastupuje do 5. ročníka. Dcéra študuje na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci,
od septembra 2023 nastupuje do 3. ročníka. V dôsledku nesprávnej transpozície smernice č. 2003/88/
ES do zákona o HaZZ prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, na najvyššiu
prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok, na vedenie súkromného, rodinného života),
za čo mu patrí primerané odškodnenie. Ide o súkromnoprávny spor patriaci do právomoci súdu SR;
z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že spor medzi štátom a jednotlivcom pri porušení práva EÚ
majú rozhodovať vnútroštátne súdy. Súd je oprávnený a povinný skúmať, či zo strany štátu došlo k
porušeniu práva Únie pri preberaní smernice. Právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu náhrady

škody za porušenie práva Únie, preto sa má analogicky aplikovať § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka.
Jeho služobná činnosť patrí do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES. Súdny dvor EÚ konštatoval, že
smernica sa má uplatňovať na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami
v teréne, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok, aj keď sú zásahy nepredvídateľné. Je irelevantné,
či ide o dobrovoľného alebo profesionálneho hasiča. Slovenská republika neprijala opatrenia, aby bol

služobnýčaspríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozborudefinovanývsúladespojmompracovnýčas
podľa čl. 2 smernice a aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) smernice, ktorý členské štáty nemôžu viazať na podmienku ani obmedzovať.
Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy za tri roky spätne pred
podaním žaloby tvrdiac, že k nemajetkovej ujme dochádzalo v mesiacoch júl 2020 až jún 2023, pričom

upustenie od neoprávneného zásahu, odstránenie trvajúcich následkov ani morálna satisfakcia (napr.
ospravedlnenie)niesúvdanomprípadepostačujúce,pretožeexistenciazásahuajejtrvanieodôvodňujú
peňažnú náhradu. Za primeranú náhradu považuje rozdiel medzi odmenou za nariadenú služobnú
pohotovosť (50 % platu) a odmenou za služobnú pohotovosť, ktorá mu bola vyplatená (15 %, resp.
30 %), t. j. 35 %, resp. 20 % platu za každú hodinu odslúženej služobnej pohotovosti, spolu 2.144,35

hodín. Požadovaná suma má funkciu odškodňujúcu, ale nie je neprimerane vysoká, je primeraná podľa
podmienok § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka“.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalovaný navrhol
žalobu zamietnuť. V rámci svojej procesnej obrany namietal, že smernica č. 2003/88/ES sa neuplatňuje

na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti civilnej obrany, teda sa nevzťahuje v plnom
rozsahu na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú zásahovú
činnosť s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom a nariadenou pohotovosťou, čo možno podľa
žalovaného subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru má špecifiká štátnej služby policajtov a vojakov (napr. v osobitnom

systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Žalobcovi nemohla vzniknúť škoda,
nakoľko sa predmetná smernica na neho nevzťahuje. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vydaný vo veci
C - 429/09 Günter Fuss nemožno na daný prípad použiť, nakoľko vo veci C - 429/09 išlo o
mestského hasiča, ktorého výkon služby sa odlišuje od príslušníka HaZZ, ktorého zriaďovateľom je
štát, pričom príslušník Hasičského a záchranného zboru požíva rozsiahle výhody a osobitný systém

sociálneho zabezpečenia. Nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného, keď žalobca nežaluje
svojho zamestnávateľa, ale štát. Žalobca mal na porušenie smernice upozorniť svojho nadriadeného a
žiadať, aby mu nebola takto určovaná pohotovosť. Súd by mal preveriť, či poškodený prejavil primeranú
snahu s cieľom odvrátiť škodu a či včas využil dostupné prostriedky na právnu ochranu. Vo vzťahu
k transpozícii smernice č. 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku žalovaný uviedol, že táto

smernica bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného Zákonom o HaZZ, čo
je uvedené v transpozičnej prílohe tohto zákona. Pracovný čas v zmysle čl. 2 smernice a judikatúry
Súdneho dvora EÚ v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. Zmysel čl. 2 smernice bol transponovaný do § 85 a nasl. Zákona o HaZZ. Zákon o HaZZ
v § 85 definuje služobný čas ako časový úsek, v ktorom príslušník Hasičského a záchranného zboru

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. „Aj služobná pohotovosť je výkonom štátnej
služby, počas nej je príslušník Hasičského a záchranného zboru služobnému úradu k dispozícii, preto
je služobná pohotovosť súčasťou služobného času. § 86 a § 92 Zákona o HaZZ nepopierajú, že
služobná pohotovosť je výkonom štátnej služby, len vystihujú rozdiely medzi určenou a nariadenoupohotovosťou. To vyplýva i z kolektívnych zmlúv pre príslušníkov HaZZ. Podľa smernice č. 2003/88/ES
priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, smernica
č. 2003/88/ES umožňuje ustanoviť odlišné obdobie; čl. 16 smernice stanovuje referenčné obdobie na

4 mesiace a čl. 17 ods. 3 smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť určiť dlhšie referenčné
obdobie na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnych zmluvách na 12 mesiacov. Zákon o HaZZ
upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas 40
hodín týždenne a hasičovi možno prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300
hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času nesmie byť

dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. V zmysle kolektívnych zmlúv hasiči
vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby
v rámci 12-hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie

štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.
Čo sa týka referenčného obdobia, nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6
mesiacov.Uvedenéreferenčnéobdobievšakneodporujetomu,abybolododržanézákonnéustanovenie
40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Napriek tomu,
že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený

konkrétnym počtom hodín, zákon a kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného
času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za
príslušný rok. Článok 6 smernice je teda transponovaný do Zákona o HaZZ podľa žalovaného správne.
Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany vzniesol tiež námietku miestnej nepríslušnosti okresného súdu
tvrdiac, že miestne príslušným je súd, v obvode ktorého má sídlo Ministerstvo vnútra SR ako ústredný

orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu smernice“. Pokiaľ ide o výšku žalobcom požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaný v rámci svojej procesnej obrany poukázal na judikatúru Súdneho
dvora EÚ (vo veci C - 303/98, C - 46/93, C -104/89, C - 37/90), na rozhodnutia súdov Slovenskej
republiky v obdobných veciach, v ktorých bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur
až 2.500,- Eur a v súvislosti s uplatnenými úrokmi z omeškania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, v zmysle ktorého by sa do omeškania dostal až nezaplatením súdom
priznanej náhrady v deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vykonal dokazovanie
výsluchom žalobcu, ako aj oboznámením sa s celým obsahom spisu. Uviedol, že listinné dôkazy neboli

na pojednávaní čítané v súlade s § 204 Civilného sporového poriadku, keďže boli doručené protistrane
a neboli ňou spochybnené. Pokiaľ ide o navrhnutý dôkaz - listinu s tabuľkou o výpočte žalovanej
sumy, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že mal za to, že nejde
o dôkaz - ide o žalobcom vytvorenú tabuľku, do ktorej žalobca zadal údaje vyplývajúce z predložených
dôkazov – z výplatných pások a ktorou tabuľkou žalobca vysvetlil spôsob výpočtu uplatnenej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy Konštatoval, že vykonanie iných dôkazov stranami sporu do vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania nebolo navrhnuté. Z predložených listinných dôkazov okresný súd
zistil nasledovný skutkový stav: „Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 7/2020 bola hodinová sadzba
mzdy žalobcu 10,1257 Eur, fond pracovného času (ďalej len FPČ) 170 h. Podľa prehľadu dochádzky
žalobca za mesiac 7/2020 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 02.07. 24 h, 05.07. 24 h, 11.07. 24

h, 20.07. 24 h, 23.07. 24 h, 29.07. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 8/2020 bola hodinová
sadzba mzdy žalobcu 10,1257 Eur, FPČ 193,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 8/2020
odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 01.08. 24 h, 04.08. 24 h, 07.08. 24 h, 16.08. 24 h, 18.08.
6,5 h, 19.08. 25 h a 15 m, 20.08. 10 h a 45 m, 25.08. 24 h, 28.08. 24 h, 31.08. 24 h. Podľa výplatnej
pásky žalobcu za mesiac 9/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,1257 Eur, FPČ 190 h. Podľa

prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 9/2020 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 03.09. 24
h, 06.09. 24 h, 11.09. 24 h, 15.09. 24 h, 16.09. 12 h, 17.09. 24 h, 21.09. 24 h, 24.09. 24 h, 27.09. 24
h, 30.09. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 10/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu
10,1257 Eur, FPČ 189 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 10/2020 odpracoval (vrátane
služobnej pohotovosti) 06.10. 24 h, 12.10. 24 h, 15.10. 24 h, 18.10. 24 h, 21.10. 24 h, 24.10. 15 h, 30.10.

24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 11/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,1257
Eur, FPČ 179 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 11/2020 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 02.11. 24 h, 05.11. 24 h, 06.11. 12 h, 08.11. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac
12/2020 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,1257 Eur, FPČ 182,5 h. Podľa prehľadu dochádzkyžalobca za mesiac 12/2020 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 07.12. 12 h, 08.12. 24 h, 11.12.
24 h, 14.12. 24 h, 20.12. 24 h, 22.12. 9 h, 26.12. 24 h, 27.12. 12 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu
za mesiac 01/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,7394 Eur, FPČ 187 h. Podľa prehľadu

dochádzky žalobca za mesiac 01/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 01.01. 24 h, 12.01.
24 h, 25.01. 24 h, 28.01. 24 h, 31.01. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 02/2021 bola
hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,7394 Eur, FPČ 152 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac
02/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 03.02. 24 h, 06.02. 24 h, 07.02. 12 h, 08.02. 12 h,
09.02. 25 h, 11.02. 24 h, 21.02. 16 h, 24.02. 24 h, 27.02. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac

03/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,7394 Eur, FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky
žalobca za mesiac 03/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 02.03. 24 h, 05.03. 24 h, 08.03.
24 h, 11.03. 24 h, 14.03. 24 h, 17.03. 24 h, 20.03. 24 h, 23.03. 24 h, 29.03. 25,5 h, 30.03. 15,5 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 04/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 10,7394 Eur,
FPČ 159,75 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 04/2021 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 04.04. 24 h, 07.04. 24 h, 13.04. 24 h, 16.04. 24 h, 19.04. 24 h, 22.04. 24 h, 25.04. 15 h,

28.04. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 05/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu
10,7394 Eur, FPČ 170 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 05/2021 odpracoval (vrátane
služobnej pohotovosti) 01.05. 24 h, 04.05. 24 h, 07.05. 24 h, 10.05. 24 h, 13.05. 15,5 h, 16.05. 24 h,
19.05. 24 h, 22.05. 24 h, 25.05. 24 h, 31.05. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 06/2021
bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 162,65 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za

mesiac 06/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 03.06. 24 h, 09.06. 24 h, 12.06. 24 h, 15.06.
24 h, 18.06. 24 h, 21.06. 18 h a 39 m, 24.06. 24 h, 25.06. 9 h, 28.06. 24 h, 30.06. 24 h. Podľa výplatnej
pásky žalobcu za mesiac 07/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 170 h. Podľa
prehľadudochádzkyžalobcazamesiac07/2021odpracoval(vrátaneslužobnejpohotovosti)01.07.12h,
03.07. 24 h, 06.07. 24 h, 09.07. 24 h, 15.07. 24 h, 18.07. 26 h, 24.07. 24 h, 26.07. 12 h, 27.07. 24 h. Podľa

výplatnej pásky žalobcu za mesiac 08/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 153
h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 08/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)
08.08. 24 h, 14.08. 24 h, 17.08. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 09/2021 bola hodinová
sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 183 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 09/2021
odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 04.09. 24 h, 07.09. 24 h, 09.09. 9 h, 10.09. 24 h, 13.09. 24

h, 16.09. 24 h, 19.09. 24 h, 22.09. 24 h, 28.09. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 10/2021
bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 188,8 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za
mesiac 10/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 04.10. 24 h, 04.10. 24 h, 07.10. 24 h, 08.10.
12 h, 10.10. 24 h, 13.10. 24 h, 14.10. 10 h, 16.10. 24 h, 19.10. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu
za mesiac 11/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 155,7 h. Podľa prehľadu

dochádzky žalobca za mesiac 11/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 03.11. 24 h, 09.11.
24 h, 12.11. 24 h, 15.11. 24 h, 24.11. 14,5 h, 27.11. 24 h, 29.11. 12 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu
za mesiac 12/2021 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 149,7 h. Podľa prehľadu
dochádzky žalobca za mesiac 12/2021 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 03.12. 24 h, 06.12.
24h,07.12.12h,09.12.13h,10.12.12h,15.12.24h,18.12.13ha42m,20.12.12h,21.12.24h,24.12.

24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 01/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333
Eur, FPČ 160 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 01/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 02.01. 24 h, 11.01. 24 h, 12.01. 12 h, 20.01. 24 h, 21.01. 7 h, 23.01. 24 h. Podľa výplatnej
pásky žalobcu za mesiac 02/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 168 h. Podľa
prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 02/2022 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 07.02. 24

h, 10.02. 16 h, 13.02. 24 h, 16.02. 24 h, 19.02. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 03/2022
bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 167,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca
za mesiac 03/2022 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 06.03. 24 h, 18.03. 24 h, 24.03. 24 h,
27.03. 24 h, 30.03. 16 h, 31.03. 8 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 04/2022 bola hodinová
sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 186 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 04/2022

odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 02.04. 24 h, 07.04. 3 h, 08.04. 24 h, 11.04. 24 h, 12.04. 9,5
h, 14.04. 15 h, 17.04. 24 h, 20.04. 16 h, 23.04. 24 h, 26.04. 24 h, 27.04. 1 h a 5 m. Podľa výplatnej
pásky žalobcu za mesiac 05/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur, FPČ 198,5 h. Podľa
prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 05/2022 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 08.05. 24
h, 11.05. 15 h, 12.05. 4 h, 13.05. 15 h, 17.05. 24 h, 20.05. 24 h, 23.05. 17 h, 26.05. 24 h, 29.05. 24 h.

Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 06/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,0333 Eur,
FPČ 144,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 06/2022 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.06. 24 h, 10.06. 24 h, 16.06. 19 h, 18.06. 3 h a 52 m, 19.06. 24 h, 22.06. 24,5 h, 25.06. 24
h, 28.06. 21 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 07/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu11,3061 Eur, FPČ 176 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 07/2022 odpracoval (vrátane
služobnej pohotovosti) 07.07. 24 h, 10.07. 24 h, 13.07. 24 h, 15.07. 5 h a 22 m, 16.07. 24 h, 25.07. 24 h,
28.07. 24 h, 29.07. 12 h, 31.07. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 08/2022 bola hodinová

sadzba mzdy žalobcu 11,3061 Eur, FPČ 165 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 08/2022
odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 03.08. 19 h, 06.08. 24 h, 21.08. 24 h, 24.08. 24 h, 26.08. 24
h, 30.08. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 09/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu
11,3061 Eur, FPČ 193 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 09/2022 odpracoval (vrátane
služobnej pohotovosti) 02.09. 24 h, 03.09. 12 h, 05.09. 24 h, 08.09. 24 h, 14.09. 24 h. Podľa výplatnej

pásky žalobcu za mesiac 10/2022 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,3061 Eur, FPČ 159 h. Podľa
prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 10/2022 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 05.10. 24
h, 08.10. 24 h, 23.10. 24 h, 26.10. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 11/2022 bola hodinová
sadzba mzdy žalobcu 11,3061 Eur, FPČ 182 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 11/2022
odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 01.11. 24 h, 08.11. 24 h, 10.11. 17,5 h, 13.11. 24 h, 16.11.
24 h, 23.11. 24 h, 25.11. 24 h, 28.11. 21 h, 29.11. 6 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 12/2022

bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,3061 Eur, FPČ 139,5 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca
za mesiac 12/2022 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 01.12. 11,5 h, 04.12. 24 h, 07.12. 24 h,
12.12. 15 h a 20 m, 13.12. 24 h, 19.12. 15,5 h, 20.12. 13 h a 5 m, 22.12. 24 h, 25.12. 24 h, 31.12. 24 h.
Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 1/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,9939 Eur, FPČ
160 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 1/2023 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)

02.01. 12 h, 06.01. 24 h, 09.01. 24 h, 12.01. 24 h, 15.01. 24 h, 16.01. 1 h, 18.01. 24 h, 30.01. 24 h. Podľa
výplatnej pásky žalobcu za mesiac 2/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,9939 Eur, FPČ 147,5
h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 2/2023 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti)
02.02. 24 h, 05.02. 19 h, 08.02. 17 h a 15 m, 14.02. 24 h, 17.02. 24 h, 20.02. 24 h, 23.02. 24 h, 26.02.
24h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 3/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,9939

Eur, FPČ 176 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 3/2023 odpracoval (vrátane služobnej
pohotovosti) 01.03. 24 h, 08.03. 24 h, 10.03. 24 h, 13.03. 24 h, 14.03. 12 h, 19.03. 24 h, 22.03. 24 h,
25.03. 24 h, 28.03. 24 h, 31.03. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 4/2023 bola hodinová
sadzba mzdy žalobcu 11,9939 Eur, FPČ 166 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 4/2023
odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 09.04. 24 h, 12.04. 24 h, 15.04. 24 h, 24.04. 18 h, 27.04. 21

h, 30.04. 24 h. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 5/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu
11,9939 Eur, FPČ 180 h. Podľa prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 5/2023 odpracoval (vrátane
služobnej pohotovosti) 03.05. 24 h, 09.05. 24 h, 12.05. 24 h, 15.05. 24 h, 16.05. 16 h, 17.05. 12 h,
18.05. 24 h, 19.05. 20 h, 21.05. 24 h, 24.05. 24 h, 27.05. 24 h, 30.05. 24 h, 31.05. 10 h. Podľa výplatnej
pásky žalobcu za mesiac 6/2023 bola hodinová sadzba mzdy žalobcu 11,9939 Eur, FPČ 158,5 h. Podľa

prehľadu dochádzky žalobca za mesiac 6/2023 odpracoval (vrátane služobnej pohotovosti) 05.06. 16 h,
07.06. 8 h, 08.06. 24 h, 14.06. 21 h, 17.06. 24 h, 24.06. 12 h, 26.06. 21,5 h, 29.06. 24 h“.

1.4 Okresný súd v odsekoch 24. až 43. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval §
193, § 85, § 86, § 88 ods. 1, § 89 ods. 1 a 2, § 91, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 až

3 Zákona o HaZZ, § 85 ods. 5 a 13,§ 86 , § 87 ods. 1 a 2, § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce, § 11, § 13, § 100, § 101, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník,
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ďalej čl. 1 ods. 2 a 3, čl. 2 ods. 1,2 a 9, čl. 6
písm. b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. c), čl. 19 a čl. 22 smernice č. 203/88/ES
a uviedol, že žalobca sa v predmetnej veci žalobou podanou voči štátu domáha náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch tvrdiac, že ujma mu vznikla porušením práva Európskej únie, konkrétne smernice
č. 2003/88/ES v dôsledku jej netransponovania do Zákona o HaZZ tak, aby bol určený v súlade so
smernicou maximálny týždenný pracovný čas. V danej veci ide o súkromnoprávny spor medzi štátom
a fyzickou osobou z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej štátom, ktorý patrí do právomoci súdu. Na
tom nič nemení ani skutočnosť, že k nemajetkovej ujme malo dôjsť v dôsledku porušenia práva EÚ,

keďže Súdny dvor EÚ judikoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v rámci vnútroštátnych právnych
predpisov týkajúcich sa zodpovednosti zabezpečil jednotlivcovi voči členskému štátu právo na náhradu
škody, ktorá bola jednotlivcovi spôsobená neprebratím smernice s priamym účinkom. Spor teda patrí do
právomoci súdu, súd je oprávnený a povinný v tomto súdnom konaní posúdiť zodpovednosť Slovenskej
republiky ako členského štátu Únie za škodu vrátane posúdenia, či skutočne došlo k neprebratiu alebo

k nesprávnemu prebratiu smernice do jej právneho poriadku. Miestne príslušným súdom na prejednanie
tohto sporu je všeobecný súd žalovaného ako aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody. Miestom, kde nastala skutočnosť zakladajúca právo na náhradu
škody je miesto, kde žalobca vykonával služobný pomer. Toto miesto je v obvode Okresného súduRimavská Sobota, ktorý je súdom miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie predmetnej
veci. Vo vzťahu k žalovaným namietanému nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore,
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že túto námietku žalovaného

nepovažuje za dôvodnú. Pokiaľ žalobca tvrdí, že mu vznikla škoda tým, že štát porušil právo Európskej
únie, keď v dôsledku neúplnej alebo nesprávnej transpozície smernice č. 2003/88/ES slovenský
právny poriadok nemá smernicou č. 2003/88/ES stanovený limit maximálneho týždenného pracovného
času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vrátane služobnej pohotovosti, zodpovedným
subjektom je štát, nie zamestnávateľ žalobcu, ktorý len aplikoval existujúcu právnu úpravu. Zdôraznil,

že pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením
práva EÚ v dôsledku neúplnej alebo nesprávnej smernice je členský štát, teda v predmetnej veci
Slovenská republika. Vo vzťahu k samotnému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za porušenie práva EÚ nesprávnou/neúplnou transpozíciou smernice č. 2003/88/
ES. Konštatoval, že zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom. Nesprávne transponovanie smernice je
postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý postup sa podľa tohto zákona nepovažuje za nesprávny úradný postup,
preto okresný súd podľa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku na daný spor tento zákon

neaplikoval. Za týchto okolností je podľa okresného súdu potrebné v prípade zistenia zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, podľa podmienok nastavených Súdnym dvorom EÚ,
analogicky aplikovať tú právnu normu nášho právneho poriadku, ktorá upravuje vzťahy čo do obsahu a
účelu najbližšie. Keďže ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, najbližšou právnou úpravou je
právna úprava § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.

1.5 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že pre posúdenie zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu, ktorú si žalobca uplatňuje vo forme
náhrady nemajetkovej ujmy, musí súd v prvom rade zistiť, či sú splnené podmienky zodpovednosti
za škodu spôsobenú jednotlivcom členským štátom EÚ porušením práva EÚ, stanovené judikatúrou

Súdneho dvora EÚ. Týmito podmienkami sú, že štát porušil právnu normu EÚ, cieľom porušenej právnej
normy EÚ je priznať jednotlivcom práva, porušenie práva EÚ je dostatočne závažné a medzi týmto
porušenímprávaEÚaškodouspôsobenoupoškodenýmjednotlivcomexistujepriamapríčinnásúvislosť.
„Súdny dvor EÚ už konštatoval priamy účinok čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, že ide o právnu
normu EÚ, ktorá jednotlivcom priznáva práva i to, že nedodržanie požiadaviek upravených v čl. 6 písm.

b) smernice č. 2003/88/ES je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora EÚ a musí sa považovať
za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Tieto závery možno podľa okresného súdu aplikovať
i v predmetnej veci, a teda pokiaľ Slovenská republika porušila právo EÚ tým, že netransponovala
smernicu č. 2003/88/ES tak, aby právny poriadok SR zabraňoval v prípade služobného pomeru žalobcu
prekračovať priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES,

je daná zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu vzniknutú v dôsledku porušenia tohto článku
smernice“. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že možno uzavrieť, že ak Slovenská republika porušila právo EÚ a v príčinnej súvislosti s týmto
porušením práva EÚ vznikla žalobcovi škoda, žalovaný (Slovenská republika) za túto škodu zodpovedá.
Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ nie je pre vznik zodpovednosti Slovenskej republiky za

škodu porušením práva EÚ podstatné, že žalobca nežiadal svojho zamestnávateľa o prideľovanie práce
v časovom rozsahu v súlade so smernicou. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ (C - 429/09),
takáto požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity. Pokiaľ žalovaný v rámci svojej procesnej
obrany namietal, že štátna služba vykonávaná žalobcom nespadá do pôsobnosti smernice č. 2003/88/
ES a že táto smernica bola do Zákona o HaZZ transponovaná správne, okresný súd v odôvodnení

odvolanímnapadnutéhorozsudkuuviedol,žemázato,žesmernicač.2003/88/ESsavzťahujenavšetky
odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle čl. 2 smernice č. 89/391/EHS (podľa ktorého sa uvedená
smernica vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné a neuplatňuje sa tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr.
ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany). V uvedenej súvislosti

okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na znenie smernice
je pre posúdenie, či činnosť žalobcu spadá do pôsobnosti smernice, rozhodujúci charakter jeho činnosti,
pričom z hľadiska posúdenia pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je irelevantné, či je zamestnávateľom
poškodeného jednotlivca mesto, štát, či súkromný subjekt a za akých pracovných podmienok je jehopráca vykonávaná. Ak nie sú splnené podmienky výnimky podľa čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS,
činnosť žalobcu spadá do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES. Konštatovanie, že pracovná činnosť
žalobcu spadá do pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, je podľa okresného súdu v súlade s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ, pričom nie je daný žiadny dôvod sa v tejto veci od uvedenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ odchyľovať. Na základe vyššie uvedeného možno podľa okresného súdu urobiť záver, že
činnosť vykonávaná žalobcom v rámci služobného pomeru v HaZZ spadá do pôsobnosti smernice č.
2003/88/ES.

1.6 Pokiaľ ide o prekročenie maximálneho týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín,
stanoveného článkom 6 bod 2 smernice č. 2003/88/ES, okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku uviedol, že Zákon o HaZZ umožňuje prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas v rozsahu 48 hodín stanovený článkom 6 bod 2 smernice č. 2003/88/ES, v dôsledku čoho
možno konštatovať, že Slovenská republika netransponovala smernicu č. 2003/88/ES do Zákona o
HaZZ správne, teda porušila právnu normu Európskej únie. „To, že sa má započítavať do služobného

času príslušníkov hasičského a záchranného zboru i služobná pohotovosť vykonávaná na pracovisku
i keď pracovník žiadne s tým spojené úkony nevykonáva, len je pripravený ich v prípade potreby
začať vykonávať (čo do značnej miery ovplyvňuje jeho možnosti venovať sa iným činnostiam) vyplýva
z judikatúry Súdneho dvora EÚ“. Zákonník práce síce stanovil v súlade so smernicou č. 2003/88/ES
maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín, referenčné obdobia, za ktoré sa priemer určuje,

ako aj to, že neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa považuje za pracovný čas; tieto ustanovenia
Zákonníka práce sa však na služobný pomer žalobcu vzhľadom na znenie § 12 ods. 6 a § 193
HaZZ nevzťahujú. Samotný Zákon o HaZZ výslovný maximálny limit týždenného služobného času
neustanovuje a ustanovenia tohto zákona upravujúce služobný čas nebránia tomu, aby služobný čas
vrátane pohotovosti prekročil 48 hodín týždenne; také obmedzenia ako sú upravené v Zákonníku práce,

v Zákone o HaZZ upravené nie sú. Podľa Zákona o HaZZ je služobný čas príslušníka Hasičského
a záchranného zboru časový úsek, v ktorom príslušník Hasičského a záchranného zboru vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného
zboru je 40 hodín týždenne. V prípade nerovnomerne rozvrhnutého služobného času sa služobný čas
rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov, dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nesmie

byť vyššia ako 18 hodín. Služobný úrad určuje príslušníkovi Hasičského záchranného zboru služobnú
pohotovosť v štátnej službe, v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 Zákona o HaZZ v rámci rozvrhnutia služobného času.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Služobný úrad

je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník Hasičského a záchranného zboru mal medzi
koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12
hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní 32 hodín a aby raz týždenne mal dva po
sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku. V kalendárnom roku možno príslušníkovi Hasičského
a záchranného zboru prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. Pri takejto právnej

úprave môže byť služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru rozvrhnutý nerovnomerne
tak, že odpracuje týždenne viac ako 48 hodín. I pri dodržaní uvedených ustanovení Zákona o HaZZ
môže dochádzať k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou
č. 2003/88/ES. Príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru v prípade nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času je určovaný výkon štátnej služby maximálne 18 hodín denne a následne služobná

pohotovosť maximálne 6 hodín denne, ktorá nie je započítavaná do služobného času a je odmeňovaná
osobitne. Pokiaľ počas služobnej pohotovosti vznikne potreba zásahu, ide o prácu nadčas. Pri rozvrhnutí
služobného času v zmysle Zákona o HaZZ môže teda príslušník Hasičského a záchranného zboru
odpracovať i niekoľko týždňov v mesiaci, v rámci ktorých súčet jeho služobného času a služobnej
pohotovosti bude presahovať 48 hodín. Smernica umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci

ktorého v priemere pracovný čas (vrátane pohotovosti) nepresiahne 48 hodín týždenne. V prípade, ak
si štát takéto referenčné obdobie určí, môže sa v súlade so smernicou v rámci 7 dní prekročiť pracovný
čas 48 hodín, neskôr však musí pracovník odpracovať menej, aby v priemere za štátom stanovené
obdobie neodpracoval viac ako 48 hodín. Smernica určuje v akom rozpätí môže štát toto referenčné
obdobie určiť. Čím dlhšie referenčné obdobie sa nastaví, tým flexibilnejšie sa môže pracovný čas

rozvrhovať. Referenčné obdobie nie je podľa okresného súdu stanovené smernicou tak ako to tvrdí
žalovaný, smernica len určuje limity, v ktorých si ho členské štáty môžu upraviť. Slovenská republika
však v Zákone o HaZZ nestanovila, aký je maximálny priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, preto zo Zákona o HaZZ nevyplýva ani to, že by sa mal robiť nejakýpriemer a za aké obdobie sa má priemer vypočítavať. Toto je stanovené len v Zákonníku práce, ktorý sa
však v tejto časti na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. „Za takýchto okolností –
ak Zákon o HaZZ nebráni prekračovaniu 48 hodinového pracovného času pre každé obdobie siedmich

dní, je v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES“.

1.7 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že ďalej skúmal, či v príčinnej súvislosti s porušením právnej normy Európskej únie vznikla žalobcovi
škoda. Konštatoval, že v dôsledku porušenia práva EÚ Slovenskou republikou dochádzalo u žalobcu

v žalovanom období k výkonu práce nad maximálny smernicou stanovený limit, v príčinnej súvislosti
s čím došlo u žalobcu k zásahu do jeho práva na odpočinok, na súkromný a rodinný život, čím mu
vznikla nemajetková ujma. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že vznik nemajetkovej
ujmy žalobcu nebol preukázaný. Uviedol, že výpoveď žalobcu vyhodnotil ako dostatočne presvedčivú
a preukazujúcu vznik ujmy, pokiaľ počas dlhého obdobia (v tomto prípade troch rokov) dochádzalo
opakovane k prekračovaniu maximálneho 48 – hodinového pracovného času, čo muselo mať dopad na

žalobcu a na jeho život. Pokiaľ by Zákon o HaZZ bol v súlade so smernicou, žalobca by za žalované
obdobie odpracoval menej a tento čas by mohol využiť na iné aktivity podľa vlastného uváženia.
Neobstojí preto podľa okresného súdu námietka žalovaného, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda
(vo forme nemajetkovej ujmy), keďže služobná pohotovosť bola v noci, keď vykonaným dokazovaním
bola preukázaná nemajetková ujma žalobcu, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušovaním

právnej normy Európskej únie Slovenskou republikou. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že Súdny dvor EÚ vo viacerých svojich rozhodnutiach
konštatoval, že maximálna hranica 48 hodín pre priemerný týždenný pracovný čas (vrátane pohotovosti
a práce nadčas) je zvlášť dôležité pravidlo sociálneho práva Spoločenstva, ktoré musí byť na
prospech každému zamestnancovi ako minimálny nárok na ochranu jeho bezpečnosti a zdravia. Cieľom

smernice č. 2003/88/ES je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných
podmienok pracovníkov. Námietku žalovaného, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, pretože bol za
služobnú pohotovosť odmeňovaný, pričom u príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je osobitný
systém sociálneho zabezpečenia, vyhodnotil okresný súd ako neopodstatnenú, nakoľko vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES došlo

k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia,
za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie s prihliadnutím na to, že v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ ide o závažný zásah do práv žalobcu.

1.8 Okresný súd v odôvodnení odvolaním padnutého rozsudku ďalej konštatoval, že žalobca sa domáha

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť
úlohu odškodňovaciu, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada neprimerane vysoká. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy určil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pokiaľ ide o rozsah spôsobenej ujmy, súd prvej inštancie
bral podľa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku do úvahy, že k prekročeniu 48 hodín v rámci

7 dní došlo u žalobcu takmer v každom mesiaci žalovaného trojročného obdobia, pričom často išlo aj
o dva či tri týždne za sebou s takýmto prekročením. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej
pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/
SE, predstavuje u žalobcu za obdobie 08.08.2020 - 30.06.2023 cca 1450 hodín. Ide o dlhý čas, ktorý
mohol žalobca využiť inak, podľa vlastnej úvahy. V súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy

okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že bral do úvahy aj výšku
náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch v iných prípadoch, pri rôznych porušeniach osobnostných práv,
či rozsah odškodňovania obetí trestných činov, keďže rôzne porušenia práv majú rôzne intenzívne
dopady, čo by sa malo odzrkadľovať v priznávaných náhradách. Žalobca svoj nárok na náhradu škody
spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do voľného času trávneho s rodinou. Zdôraznil,

že všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, aby sa predišlo tomu, že v dôsledku
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce spôsobia úraz sebe, svojim spolupracovníkom
alebo iným osobám a že si krátkodobo alebo dlhodobo poškodia zdravie. Konštatoval, že žalobca bol
v dôsledku rozvrhnutia pracovného času v rozpore s právom Európskej únie ukrátený o voľný čas,
ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a

psychickej relaxácii. V uvedenej súvislosti okresný úd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že nie je namieste určovať výšku peňažnej náhrady výpočtom, tak ako to navrhol žalobca.
Žalobcom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.668,95 Eur nepovažoval okresný súd za
primeranú. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy podľa okresného súdu prináleží poškodeným subjektompri intenzívnejších zásahoch do práv poškodeného. Primeranou náhradou je podľa okresného súdu
náhrada nemajetkovej ujmy vo výšky 2.000,- Eur, a to po zohľadnení dĺžky doby porušenia práv žalobcu
acharakterunásledkovporušeniajehopráv -skráteniežalobcovhočasunaodpočinok,ktorýnebyťtohto

porušenia,moholtentočasvyužiťnasvojufyzickúalebopsychickúregeneráciu,resp.tráviťhosrodinou.
Z výpovede žalobcu však podľa okresného súdu vyplýva, že zásah do osobnostných práv žalobcu sa
neprejavil vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo na
jeho zdravotnom stave, prípadne v iných oblastiach jeho života. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že
rozhodovacia prax súdov SR v obdobných veciach, pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy, nie je jednotná, priznávané sú náhrady nemajetkovej ujmy v rovnakej, v nižšej i vo vyššej výške,
pri posúdení konkrétnych okolností prípadu sa však okresnému súdu vyššia suma ako 2.000,- Eur javila
ako neadekvátna, preto žalobe vyhovel len pokiaľ ide o zaplatenie sumy 2.000,- Eur a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol.

1.9 Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo

žalovanej sumy 6.668,95 Eur od dátumu doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že obe strany sporu poukazovali na judikatúru
vyšších súdov týkajúcu sa úrokov z omeškania v podobných sporoch – v sporoch o ochranu osobnosti,
či o náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Konštatoval, že neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít

ohľadne práva na úroky z omeškania pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva
EÚ, avšak i pri práve na zaplatenie úrokov z omeškania za omeškanie s plnením, na ktoré bol
povinný subjekt zaviazaný v súvislosti s porušením práva EÚ, je podľa okresného súdu potrebné
aplikovať Súdnym dvorom EÚ koncipovanú zásadu ekvivalencie, podľa ktorej kritériá pre priznanie
náhrady za porušenie práva Spoločenstva nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá pri podobných

nárokoch uplatňovaných na základe vnútroštátneho práva. „V prípade náhrady nemajetkovej ujmy
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (čo je najpodobnejší nárok k uplatnenému nároku),
patria poškodenému úroky z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy najskôr odo dňa
oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6-mesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok plynutia omeškania neskôr“. V súlade

so zásadou ekvivalencie je podľa názoru okresného súdu potrebné poškodenému priznať úroky
z omeškania z náhrady za porušenie práve EÚ obdobným spôsobom. Keďže v prípade porušenia
práva EÚ sa nevyžaduje predbežné prerokovanie nároku, žalovaný sa podľa okresného súdu dostal do
omeškania obdobne ako je tomu pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dňom
oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody. V predmetnej veci je to deň

03.10.2023, kedy žalovaný doručil súdu vyjadrenie k žalobe, kde uviedol, že celý žalobcom uplatnený
nárok neuznáva čo do základu i výšky. Od tohto dňa patria žalobcovi podľa okresného súdu úroky z
omeškania zo súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ sa žalobca domáhal
úroku z omeškania od skoršieho dátumu (od dátumu doručenia žaloby), úroky z omeškania mu boli
vzhľadom na vyššie uvedené okresným súdom priznané až od 03.10.2023. Vo vzťahu k výške úrokov

z omeškania okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že základná úroková
sadzba ECB bola k prvému dňu omeškania 4,5 %, preto žalobcovi patria úroky z omeškania vo výške
9,5 % ročne. Žalobca si nárok na úroky z omeškania uplatnil v nižšej výške, preto mu úroky z omeškania
priznal okresný súd len v uplatnenej výške 9,25 % ročne. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd
rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne od

03.10.2023 do zaplatenia z priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy 2.000,- Eur, vo zvyšnej časti
uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP
tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo súdom priznanej
sumy 2. 000 Eur.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca a žalovaný odvolali. Žalobca v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že podáva
odvolanie proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré odôvodňuje nasledovnými odvolacími
dôvodmi: a) súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací

dôvod uplatnený žalobcom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), b) súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod uplatnený
žalobcom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP), c) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod uplatnený žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP), d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací
dôvod uplatnený žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP), e) zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené (odvolací dôvod uplatnený žalobcom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
g/ CSP). Žalobca v odvolaní uviedol, že nemá žiadne pripomienky voči tomu ako súd prvej inštancie
posúdil základ jeho nároku, pričom s vyčerpávajúcim odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v časti
základu nároku v plnej miere súhlasí; nesúhlasí len s výškou priznanej sumy náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá sa mu javí ako neprimerane nízka. Zdôraznil, že jeho odvolanie tak smeruje len voči

výške, na základe voľnej úvahy súdu prvej inštancie, priznaného plnenia náhrady nemajetkovej ujmy,
nie voči súdom prvej inštancie akceptovanému základu nároku žalobcu. Vo vzťahu k súdom prvej
inštancie priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- Eur, žalobca v rámci odvolacieho
dôvodu uplatneného v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie
pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom
neodôvodnil, pretože v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie chýba akýkoľvek myšlienkový postup

ako súd prvej inštancie k sume 2.000,- Eur priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dospel a prečo
nepriznal žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy viac. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní
súdu prvej inštancie vytkol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, ako sa súd
prvej inštancie, pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, vysporiadal s argumentáciou
žalobcu a ako dospel k priznanej sume náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že ohľadom priznávania

súm náhrad nemajetkových ujem je si vedomý rozdielnej rozhodovacej praxe, keď súdy priznávajú
žalobcom náhrady nemajetkových ujem určených na základe odlišných výpočtov, z týchto výpočtov
náhrad nemajetkových ujem však podľa žalobcu možno vyvodiť jednu podstatnú okolnosť, ktorou je tá
okolnosť, že vo vzťahu k žalobcovi dochádzalo počas žalovaného obdobia troch rokov pravidelne
k prekračovaniu 48-hodinového priemerného pracovného týždňa, a to aj opakovane „v rámci tých-

ktorých7dnítoho-ktoréhotýždňavkalendárnommesiaci“.Vnadväznostinauvedenéžalobcavodvolaní
uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že rozhodovacia prax súdov
SR v obdobných veciach, pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, nie je jednotná,
pretože sú priznávané náhrady nemajetkových ujem v rovnakej, v nižšej i vo vyššej sume - v danej veci
však po posúdení konkrétnych okolností prípadu, sa mu suma 2.000,- Eur javila z hľadiska odškodnenia

ujmy žalobcu ako najadekvátnejšia. Z uvedeného záveru súdu prvej inštancie nie je podľa žalobcu
zrejmé, ku ktorej konkrétnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, najmä krajských súdov, sa
súd prvej inštancie v danom prípade priklonil, keď dostatočným spôsobom neodôvodnil, prečo sa
nepriklonil práve k rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici (týkajúcej sa senátov
14Co a 16Co), na ktorú minimálne v piatich prípadoch žalobca poukázal už v podanej žalobe

žalobca. Súd prvej inštancie pritom akceptoval námietku žalobcu, že žalovaný dlhodobo toleruje tento
stav, ktorý je rozpore so smernicou č. 2003/88/ES, avšak táto súdom prvej inštancie konštatovaná
dlhodobá nečinnosť žalovaného sa neodrazila vo výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, čo súd
prvej inštancie bližším spôsobom neodôvodnil, a aj preto sa rozhodnutie súdu prvej inštancie javí ako
nepreskúmateľné. V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní uviedol, že nedostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia zakladá v súdnej praxi prípustnosť dovolania pre zmätočnosť podľa § 420 písm.
f/ CSP a poukázal pritom na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/34/2018, sp. zn. 8Cdo/152/2018, sp. zn.
5Cdo/57/2019, sp. zn. 4Cdo/120/2019, sp. zn. 1Obdo/7/2018 a sp. n. 1Obdo/82/2018. „Rovnako sa
podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR vyžaduje riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v tom zmysle, aby

sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými
a právnymi otázkami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS
14/07)“. S odkazom na vyššie uvedené rozhodnutia NS SR, subsumujúc ich pod skutkový stav
posudzovaného prípadu, možno podľa žalobcu dospieť k záveru, že odvolaním napádaný rozsudok
súdu prvej inštancie je v časti odôvodnenia sumy priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nepresvedčivý,

pretože neobsahuje žiadne konkrétne preskúmateľné hľadiská, na základe ktorých dospel súd prvej
inštancie ku žalobcovi priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy. Takýmto postupom súdu prvej
inštancie vznikla podľa žalobcu zo strany súdu prvej inštancie ničím neodôvodnená svojvôľa, ktorá
nenapĺňa kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čím sa stalo rozhodnutie súdu
prvej inštancie zároveň nepredvídateľným.

2.1 Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
d/ CSP, žalobca v odvolaní uviedol, že za vadu konania, ktorá v konečnom dôsledku pre neho
(žalobcu) znamenala stratu do úvahy pripadajúcich prostriedkov procesného útoku považuje tú, žesúd prvej inštancie mu v rámci predbežného právneho posúdenia žiadnym spôsobom nenaznačil,
prípadne neuviedol, že mieni vychádzať z iného dátumu vzniku omeškania žalovaného, čo by
konkrétne v posudzovanom prípade znamenalo navýšenie percentuálneho bodu zákonného úroku

z omeškania smerom k vyššiemu percentuálnemu bodu oproti žalobou uplatnenému percentuálnemu
bodu, v dôsledku čoho bol žalobca na svojich právach z hľadiska prekvapivosti rozhodnutia a jeho
nepredvídateľnosti ukrátený. Zdôraznil, že pri koncipovaní žaloby vychádzal zo zákonného úroku
z omeškania vo výške 9,25 % ročne, ak by však mal vedomosť o úvahách súdu, že mieni posunúť
začiatok plynutia omeškania žalovaného s plnením žalovaného nároku na neskorší dátum, mohol si

uplatniť procesný úkon rozšírenia žaloby, o ktorú možnosť však bol v konečnom dôsledku ukrátený
práve s ohľadom na prekvapivý právny názor súdu prvej inštancie, ktorý nemohol predvídať, keďže tento
právny názor súdu prvej inštancie neodznel v rámci predbežného právneho posúdenia nároku.

2.2 Pokiaľ ide o samotnú súdom prvej inštancie priznanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca
v odvolaní uviedol, že aj napriek tomu, že súd prvej inštancie dostatočným a zrozumiteľným spôsobom

neodôvodnil priznanie nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške (2.000,- Eur), má za to, že súdom prvej
inštancie priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná. Zdôraznil, že podanou žalobou
sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6.668,95 Eur, ktorú vyčíslil ako súčet
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za obdobie od júla 2020 do júna 2023 vrátane a rozdielu
peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/2001
Z. z., pričom má za to, že listinnými dôkazmi, ktoré predložil súdu prvej inštancie preukázal, že pri
takom rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by
inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej
relaxácii. Zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú už v žalobe a uviedol, že žalovaného námietka,

že nepreukázal spôsobenú mu ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva, že
v žalovanom období odpracoval celkom 2 144,35 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu v rozpore
s čl. 2 ods. 1 smernice neboli započítané do pracovného času, pričom zároveň opakovane u neho
dochádzalo k prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného služobného času. V závere odvolania
žalobcanavrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievodvolanímnapadnutejčasti(vovýroku

II.) zrušil a v uvedenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie - konkrétne jeho výrok II. zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a žalobcovi prizná celú požadovanú sumu 6.668,95 Eur náhrady nemajetkovej ujmy spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z celej žalovanej sumy 6.668,95 Eur od dátumu 04.09.2023
do zaplatenia a prizná mu tiež nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; zároveň si žalobca

uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že „aj v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, resp. aj v prípade zmeny rozsudku súdu prvej inštancie
odvolacím súdom v podobe možného zníženia náhrady nemajetkovej ujmy žiada, aby mu súd voči
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %“. Poukázal pritom na
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 3194/22 zo dňa 5. 9. 2023, na nález Ústavného súdu SR sp.

zn. I. ÚS 1934/23 zo dňa 11. 10. 2023 a na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6. 12. 2023.

3. Žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolanie podal z dôvodu vymedzeného v ustanovení § 365 ods.
1 písm. d), f) a h) CSP, a teda argumentoval tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu
zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania.

3.1 Žalovaný v odvolaní uviedol, že predmetom tohto súdneho konania je nárok označený žalobcom ako

nároknanáhraduškody,ktorámumalavzniknúťvdôsledkuporušeniaprávaEurópskejúniekjehoujme,
konkrétne v dôsledku nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Zdôraznil, že aby
mohol súd prvej inštancie konštatovať, že obsah smernice č. 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z.

z. prevzatý nesprávne, musela by mu byť zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov
alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov, platných na území Slovenskej republiky so
smernicou Európskej únie, toto právo však podľa žalovaného bez akýchkoľvek pochybností nespadá
do právomoci súdu prvej inštancie, resp. do právomoci iného všeobecného súdu členského štátuEurópskej únie. Súd prvej inštancie si podľa žalovaného takýto záver nemohol osvojiť ani ako otázku
predbežnú,pretožedôsledkytakéhotokonštatovaniabypresiahlipredmettohtosúdnehosporu,vktorom
sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy.

3.2 Pokiaľ ide o námietku žalovaného, týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,
s ktorou sa súd prvej inštancie nestotožnil, žalovaný v odvolaní poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými
subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.

Žalovaný súčasne konštatoval, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi
„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval
tento záver na vznik zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie predpisov v procese preberania
a následnej aplikácie smernice. Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý
musí byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika
v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do

zákona č. 315/2001 Z. z., mal podľa žalovaného preukázať v čom dané pochybenie spočíva. Na to,
aby bolo možné konštatovať, že smernica č. 2003/88/ES bola prebratá (transponovaná) do zákona
č. 315/2001 Z. z. nesprávne, bolo podľa názoru žalovaného nevyhnutné vykonať porovnanie znenia
zákona č. 315/2001 Z. z. pred a po nadobudnutí účinnosti smernice č. 2003/88/ES, pretože len na
základe takejto konfrontácie by bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia

smernice. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že „nebolo jeho povinnosťou skopírovať
doslovné znenie každého ustanovenia smernice č. 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z., a to aj
vzhľadom na priamy účinok smernice; inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie
je možné považovať za rozporné so smernicou č. 2003/88/ES“. Následne žalovaný v odvolaní uviedol,
že k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov

smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia smernice v rozpore s ich obsahom. Prípadný
nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice. Bol toho názoru,
že Slovenská republika pri preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy, preto pri
absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žalobcovi žiadna škoda a tým ani zodpovednosť
žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Zároveň mal žalovaný za to, že

žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu; žalobca za nárok na náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Žalovaný zotrval na tvrdení, že žalobca namietal
nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu,
preto Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu smernice č. 2003/88/
ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

3.3 Vo vzťahu k pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice č. 2003/88/ES, pretože táto sa na služobný pomer
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času nevťahuje. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je

pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 smernice č. 89/391/EHS a negatívne je vymedzený v jej čl. 2 ods. 2
tejto smernice. Na základe uvedeného žalovaný v odvolaní konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany nevzťahuje. Úlohy,
ktoré plnia príslušníci Hasičského a záchranného zboru možno podľa názoru žalovaného subsumovať
pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS.

Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Gunter Fuss nepovažoval žalovaný za
relevantné, nakoľko sa týka mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu v akom
fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike.

3.4 V časti odvolania označenej ako „K transpozícii relevantných článkov smernice č. 2003/88/

ES“ žalovaný uviedol, že smernica č. 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia v súvislosti s organizáciu pracovného času pokiaľ ide o doby denného
odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času,
ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Predmetná smernica
bola do slovenského právneho poriadku transponovaná okrem iného aj zákonom č. 315/2001 Z. z., čo

je uvedené v transpozičnej prílohe č. 4 tohto zákona pod bodom 6. Tvrdenie žalobcu, že k nesprávnej
transpozícii smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. došlo z toho dôvodu, že doba služobnej
pohotovosti sa nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov označil žalovaný v odvolaní
za neopodstatnené. Pre prípad, že by súd po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa lendospel k záveru, že smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne,
nemožno podľa žalovaného hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, čo je dôvodom
nazamietnutiežaloby.Výškunemajetkovejujmy,ktorúžalobcapožaduje(6.668,95Eur)označilžalovaný

za zjavne neprimeranú, a to aj porovnaním výšky náhrad nemajetkových ujem, ktoré sú priznávané
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s tvrdenou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia.
Zdôraznil, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože
neuviedol v čom neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv spočíval. Nestačí podľa žalovaného,
aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí vyvolať konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby,

čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Uviedol, že chýbajúce skutkové tvrdenia
žalobcu nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných
prípadoch; vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať
v každom jednom prípade individuálne. V nadväznosti na uvedené poukázal žalovaný v odvolaní na
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako na ustanovenie, ktoré upravuje podmienky, kedy vzniká
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že má za to, že žalobca nepreukázal zásah do jeho

súkromného alebo rodinného života, či iný zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch,
či v jeho nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá
by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu
kompenzáciu vtedy ak by iná náprava nebola vôbec možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala

postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak by bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jejvážnosťvspoločnosti.Podmienkoupriznanianáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch(t.j.materiálnej
satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej
ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
nesie žalobca bremeno tvrdenia. Z bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať

skutočnosti svedčiace o existencii škody a o zásahu do osobnostných práv. V uvedenej súvislosti
žalovaný v odvolaní zdôraznil, že keď sa žalobca v zmysle žaloby domáha náhrady nemajetkovej
ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah do jeho osobnostných práv
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515

zo dňa 30.06. 2021). Skutočnosť, že žalobca namieta celkovú organizáciu pracovného času, t. j.
nerovnomerné rozloženie pracovného času, je podľa žalovaného vecou medzi žalobcom a jeho
služobným úradom, uvedené nespadá pod charakter žalôb na ochranu osobnosti, inak povedané
nie je podľa žalovaného daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi ujmou spôsobenou
žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície smernice a organizáciou pracovného času, ktorú žalobca

namieta. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal dôvodnosť ani výšku uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, nakoľko z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná
súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou a tvrdeným nesprávnym prebratím smernice č. 2003/88/
ES, keďže žalobca na preukázanie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy,
ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote a ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym

prebratím smernice č. 2003/88/ES.

3.5 Vo vzťahu k žalobcovi priznaným úrokom z omeškania žalovaný v odvolaní uviedol, že zastáva
názor,ževprípadenemajetkovejujmyvznikápovinnosťtútouhradiťaždňomprávoplatnéhorozhodnutia
príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej

povinnosti.UvedenévychádzazrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6Cdo185/2011
zo dňa 14. 03. 2012, podľa ktorého: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej doby
plnenia sa dlžník dostáva do omeškania“. Uviedol, že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo 185/2011 by sa dostal do omeškania až momentom, kedy by súdom priznanú náhradu

nemajetkovej ujmy riadne a včas žalobcovi nezaplatil, t. j. prvý deň omeškania by nastal až dňom
nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, nie však skôr, preto podľa žalovaného
žalobcovi právo na úroky z omeškania z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepatrí.

3.6 V závere odvolania žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta a aby priznal žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí
z dôvodov uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že
žalobca si podanou žalobou uplatnil mzdový nárok a nie nemajetkovú ujmu, resp. že svojou žalobou

iba maskoval uplatnené mzdové nároky namiesto nemajetkovej ujmy, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku jednoznačne uviedol,
že zo žaloby jasne vyplýva, že žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ktorý mu zo Zákona o HaZZ patrí,
ale sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ členským štátom EÚ -
žalovaným. Vo vzťahu k námietke žalovaného o nedostatku právomoci súdu prvej inštancie vo veci

konať a rozhodnúť, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že takýto názor žalovaného
si nemôže osvojiť, pretože má za to, že všeobecný súd má právomoc na prejednanie tohto sporu, čo
napokonsprávneuviedolsúdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozsudkuačokorešpondujesbohatou
rozhodovacou praxou. Zdôraznil, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva
Únie v dôsledku nesprávneho prebratia – transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho
právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom aj z judikatúry Súdneho

dvora EÚ vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom
a štátom majú rozhodovať vnútroštátne súdy. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že podľa čl. 29 smernice
č. 2003/88/ES, táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát
Európskej únie a adresát smernice je po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie zodpovedný

za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice;
v prípade, že si štát, teda žalovaný túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaný zodpovedný aj za
nesprávnu aplikáciu smernice č. 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku
jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže smernica č. 2003/88/ES
je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody

spôsobenej nesprávnym prebratím smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., je pasívne
vecne legitimovaný žalovaný (štát), preto žalobca túto odvolaciu námietku žalovaného považuje za
nedôvodnú. Rovnako za nedôvodnú označil žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného aj odvolaciu
námietku žalovaného, týkajúcu sa nesprávneho posúdenia pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES súdom
prvej inštancie, ktorá sa podľa žalovaného na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru nevzťahuje, argumentujúc tým, že v tejto otázke je potrebné vychádzať z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol, že smernica č. 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti príslušníkov
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú
zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu

tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť príslušníkov určitým rizikám.
V uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že na účely smernice č.
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho-ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Únie , ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha

pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie.

4.1 V nadväznosti na uvedené žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že námietka
žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade

služobného času ako aj na ich odmeňovanie nevzťahuje je nedôvodná a poukázal pritom na to, že
Súdny dvor EÚ osobitne v prípade hasičov v rámci svojej rozhodovacej praxe potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný
pracovný čas stanovený čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES (rozsudky vo veci C-429/09, C-52/04).

Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do
pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie čl. 6 písm. b)
smernice č. 2003/88/ES. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že žalobca neuniesol bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením práva Únie, žalobca vo vyjadrení odvolaniu žalovaného uviedol,
že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, štát zodpovedá jednotlivcovi za porušenie práva EÚ, pričom
predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie vyplývajú z judikatúrySúdneho dvora. „Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú
porušením práva Únie, ak porušená právna norma Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo
právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát; porušenie práva Únie je dostatočne

závažné, pričom medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje
príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd“. V uvedenej
súvislosti poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného na čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES a uviedol, že tento článok smernice priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok,

keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky
prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov
presiahol 48 hodín, keď do pracovného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa v rozpore
s čl. 2 ods. 1 smernice nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom žalobca preukázal predloženými
listinnými dôkazmi, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to od júla 2020 do júna 2023

vrátane, dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu presahoval hranicu 48
hodín. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva Únie dostatočne závažným spôsobom, keďže
porušenie čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES je vo vzťahu k žalobcovi dostatočne závažné, pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyÚnie,ktorápokiaľideohornúhranicutýždennéhopriemerného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie

práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Splnená je aj podmienka
príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keďže
v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu ku vzniku škody
(nemajetkovejujmy),atovdôsledkuzásahudojeho právanaochranuzdraviavzmyslečl.40ÚstavySR
tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy

SR, keďže žalobca musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES. Námietku
žalovaného,žemedziporušenímprávaÚnieavznikomškodynastranežalobcuniejepríčinnásúvislosť,
pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práva, žalobca vo vyjadrení
kodvolaniužalovanéhooznačilzaneopodstatnenú,pričomuviedol,žečl.6písm.b)smerniceč.2003/88/
ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych

požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto nemožno považovať za primerané požadovať od
žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku
najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu ku svojmu zamestnávateľovi.

4.2 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedol, že nesúhlasí ani s odvolacou námietkou

žalovaného, že žalobca nepreukázal spôsobenú mu ujmu, pretože preukázal, že v žalovanom období
odpracoval hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/
ES neboli započítané do pracovného času a zároveň opakovane vo vzťahu k nemu dochádzalo
k prekračovaniu limitu 48 hodinového týždenného služobného odpracovaného času, pričom jednotlivé
kalendárne týždne, keď k tomu dochádzalo riadne identifikoval. V uvedenej súvislosti žalobca vo

vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznil, že požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje za
primeranú, pričom k porušovaniu jeho práv dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Vo
vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa priznaných úrokov z omeškania žalobca vo vyjadrení k
odvolaniu žalovaného uviedol, že poukazuje na novšiu rozhodovaciu prax NS SR ako je žalovaným
uvádzané rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo/185/2011 zo dňa 14. 03. 2012, a to na uznesenie NS SR

sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27. 01. 2022 a na v ňom citovanú judikatúru.

4.3 V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 25Cdo 1260/2023 zo dňa 25. 10. 2023 a uviedol, že na základe vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
uvedených skutočností žiada, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil v zmysle ním podaného odvolania tak, že v celom rozsahu žalobe vyhovie, a teda žalobcovi
priznáajzvyšokuplatnenejsumynáhradynemajetkovejujmy,ktorúpožadoval priznaťpodanoužalobou.
Zároveň navrhol, aby mu súd priznal voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa pridržiava svojich písomných vyjadrení vo
veci samej, vrátane podaného odvolania, na ktoré v plnej miere odkazuje. Zdôraznil, že sa stotožňuje
s výrokom II. rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 17C/16/2023-126 zo dňa 05. 01. 2024,
ktorým súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Uviedol, že podľa jeho názoru nedošlok naplneniu ani k preukázaniu žiadneho zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov. Navrhol, aby
odvolací súd odvolanie žalobcu buď odmietol, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II.
ako vecne správny potvrdil.

6. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolania žalobcu a žalovaného v rozsahu a z dôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a
contrário) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, ako
je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

7. Podľa článku 7, veta druhá a tretia Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

8. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri

rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2
a 5 a zákonom.

9. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú

iné orgány.

10. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore,
služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

11. Podľa § 86 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne

nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.

12. Podľa § 91 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať

štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

13. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

14. Podľa § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

15. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených

týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

16. Podľa § 122 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená
služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou

jepríslušnáčasťjehoslužobnéhoplatu,a30%ztejtosumy,akideodeňslužobnéhopokoja.Náhradaza
služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

17. Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (ďalej len "Smernica"),

táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej
dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce.18. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné v zmysle
článku 2 Smernice č. 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

19. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

20. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,

že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé
obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

21. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

22. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník"), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

23. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo.

24. Podľa čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, každý má právo na odpočinok a
zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

25. Po prejednaní odvolaní žalobcu a žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel
odvolací súd k záveru, že a) odvolanie žalovaného je opodstatnené pokiaľ ide o súdom prvej inštancie
žalobcovi priznaný úrok z omeškania a že b) odvolanie žalobcu je opodstatnené pokiaľ ide o výšku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, a to z nižšie uvedených dôvodov:

26. V konaní nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s miestom
výkonu štátnej služby na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Revúcej. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy odôvodnil žalobca dlhodobým porušovaním jeho práv garantovaných normami únijného práva;
k tomuto malo dochádzať v súvislosti s prekračovaním maximálneho limitu týždenného pracovného času
určeného čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Žalobca svoj procesný útok založil na argumentácii

o nesprávnej transpozícii čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. Na podporu svojich tvrdení o porušovaní
čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, a teda o pravidelnom prekračovaní maximálneho týždenného
pracovného času presahujúceho 48 hodín, žalobca predložil súdu prvej inštancie listinné dôkazy –
výplatné pásky za mesiace 07/2020 až 06/2023. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa

ustanovení smernice č. 2003/88/ES, zákona č. 315/2001 Z. z. a Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku zároveň správne venoval pozornosť výkladu pojmov „pracovný čas“
či „čas odpočinku“; tieto vyplývajú jednak zo smernice č. 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie, na ktorú súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal
a súčasne závery z nej vyplývajúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku správne aplikoval.

27. Odvolací súd, reagujúc na námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu prvej inštancie na
prejednanie a rozhodnutie tohto sporu, poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého
súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením

práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno
zaradiť medzi súkromnoprávny spor; iný orgán oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu
škody voči štátu pre porušenie práva Únie v Slovenskej republike neexistuje. Skutočnosť, že žalovaným
v tomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byťaj štát. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie zároveň vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne
súdy (pozri napr. C-429/09). Z právnej teórie a z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (napr.

C-456/98) zároveň vyplýva, že ak v konaní pred všeobecným súdom Slovenskej republiky vyplynie
potreba aplikácie smernice, vnútroštátny súd sa nemôže vyhnúť porovnaniu ustanovení smernice s
ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná. Zároveň sa súd nemá
uspokojiť len s uvedením tej- ktorej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu a tým
považovať smernicu za správne prebratú; súd by mal venovať pozornosť aj porovnaniu znenia smernice

s vnútroštátnou právnou úpravou. Súd prvej inštancie tak bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či
zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva Únie pri preberaní smernice č. 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z. z., ktorý tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky, a teda súd prvej inštancie bol
oprávnený a povinný skúmať, či jednotlivé ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. zodpovedajú cieľom
čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES; bez posúdenia tejto otázky by nebolo možné prejednávaný spor
rozhodnúť.

28. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES nebol v zákone č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý. Predmetný článok smernice ustanovuje, že
priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín.
Pracovným časom je v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
predpismi a/alebo praxou; čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl. 2 ods.
2). Podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Zákona o HaZZ je služobným časom príslušníka Hasičského
a záchranného zboru časový úsek, v ktorom tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícií služobnému
úradu; služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je 40 hodín týždenne (§ 85 ods. 2 veta

prvá zákona č. 315/2001 Z. z.); služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru môže byť
rozvrhnutýnerovnomerne;nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovjerozvrhnutýnaobdobie
šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času nesmie byť dĺžka služobného času
v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je

najviac 24 hodín v služobnom dni (§ 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). V zmysle ustanovenia § 92
ods. 1 citovaného zákona určuje služobný úrad príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

29. Z ustanovení § 85 ods.1, ods.2, § 86 ods.1, ods.2 a § 92 ods.1 zákona č. 315/2001 Z. z.,
vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v
rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby v rámci určenej služobnej pohotovosti; služobná
pohotovosť sa však do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ nezapočítava, a to napriek
tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou. Vnútroštátna právna úprava v zákone č.

315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti
do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu
týždennéhopracovnéhočasustanovenúvčl.6písm.b)smerniceč.2003/88/ES.Zákonč.315/2001Z.z.
tak v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ
čas určenej služobnej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti

alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“.

30. Odvolací súd považuje za relevantné upriamiť pozornosť aj na porovnanie znenia posudzovaných
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej
vstupe; dané ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v znení

účinnom od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene ustanovenia
§ 86 ods. 1, len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (z pôvodného obdobia celého
roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich mesiacov) a výkon služobnej
pohotovostibolrozdelenýnaslužobnúpohotovosť,ktorábezprostrednenadväzujenaslužobnýčas(§92
ods. 1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2). V kontexte uvedeného

mal odvolací súd za to, že žalovaný v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej
únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom pracovníka.
V dôsledku tejto skutočnosti potom neobstojí tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávneprebratie smernice č. 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z .z. nie je v rozpore
so smernicou.

31. Žalovaný v odvolaní poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a
„aplikáciou smernice“. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď sa žalovaný na aplikácií
smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, je táto
skutočnosť z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za
škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Smernica č.

2003/88/ES je adresovaná členským štátom (čl. 29); žalovaný ako členský štát Európskej únie, a teda
adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia legislatívnej a faktickej povahy za účelom dosiahnutia
smernicou sledovaného cieľa, t. j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na
bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času. Ak k nesprávnej aplikácii smernice došlo
v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky, je štát zodpovedný
aj za nesprávnu aplikáciu smernice. Nakoľko je smernica č. 2003/88/ES určená štátu, ktorý zodpovedá

za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice č.
2003/88/ESdoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyjepasívnevecnelegitimovanýštátakožalovaný,
za ktorého koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy. Na základe
uvedeného sa potom žalovaný neopodstatnene v spore bráni nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie.

32. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na žalobcu
nevzťahuje, táto argumentácia je totožná s jeho procesnou obranou prezentovanou v konaní na súde
prvej inštancie. Žalovaný namietol nemožnosť uplatňovania smernice č. 2003/88/ES na žalobcu z
dôvodu, že štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno subsumovať pod
negatívne vymedzenie smernice č. 89/391/EHS, konkrétne pod jej čl. 2 ods. 2. Súd prvej inštancie sa

s touto otázkou rozsiahlo a najmä správne v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vysporiadal,
preto odvolací súd už len na zdôraznenie správnosti poukazuje na to, že takýto právny názor vyplýva
z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, pričom vnútroštátny súd je povinný plne uplatňovať výklad
práva Únie, ktorý Európsky súdny dvor podal (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022).

33. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, teda
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Rozhodol
tiež, že smernica č. 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie
pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným,

a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice č. 2003/88/ES nemôže byť pojem
pracovníka vykladaný podľa vnútroštátnych právnych predpisov rôzne, ale má autonómny význam
vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti
pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva

nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa
vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky
pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice č. 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci
Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuss, body 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na
uvedené je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica č. 2003/88/ES sa nevzťahuje

na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj skutočnosť,
či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský
alebo štátny. Článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno

podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuss, body 33 až
35 odôvodnenia). Členské štáty Európskej únie nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku
6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo

veci Fuss, body 35 a 52). Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná
pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok zapracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod
27). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor Európskej únie ustálil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuss, C-52/04 vo veci Personalrat der
Feuerwehr Hamburg).

34. Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na

pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES je preto skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas
služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej „ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý
sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť

byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas doby
pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka
slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a
venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas
pracovníka“ (pozri rozsudok C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo

dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu
sa uvedený záver plne vzťahuje aj na žalobcu.

35. Zároveň je nesprávny tiež názor žalovaného, že čl. 17 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje
členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu

ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia,
keď sa jedná o protipožiarne služby civilnej ochrany. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 17 ods. 1 smernice
č. 2003/88/ES sa vzťahuje len na vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iné osoby s právomocou
nezávislého rozhodovania (a), rodinných pracovníkov (b) alebo pracovníkov slúžiacich náboženské
obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách (c). Na žalobcu ako pracovníka protipožiarnej

ochrany sa vzťahuje čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) danej smernice, ktorý odklon od čl. 6 neumožňuje.

36. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie o splnení predpokladov zakladajúcich
zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú na strane žalobcu, nárok na náhradu ktorej si žalobca
uplatnil voči žalovanému vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku správne konštatoval, že predpoklady vzniku zodpovednosti
žalovaného za škodu vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú judikatúru súd
prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal. V zmysle uvedenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ zodpovedá štát jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie ak: (a)
porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá

povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením
práva Únie členským štátom a vznikom škody na strane jednotlivca existuje príčinná súvislosť, pričom
o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd sa s takýmto záverom súdu
prvej inštancie stotožňuje, pretože článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva pracovníkom
právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedený článok

smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie článku 6 písm. b)
smernice č. 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože
slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov
presiahol48hodín.Porušeniečlánku6písm.b)smerniceč.2003/88/ESjezároveňvovzťahukžalobcovi

dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Európskej únie, ktorá pokiaľ ide
o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na
voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD
(napr. C-429/09).

37. V príčinnej súvislosti s porušením práva Európskej únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu ku
vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledkuvyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) došlo aj v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v
zmysle smernice č. 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas,
ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom a záľubám.

38. Relevantnou nebola ani námietka žalovaného týkajúca sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného

času u hasičov v referenčnom období; v tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie zo dňa 11.04.2019 C-254/18 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité
intéreuere,vzmyslektoréhomábyťpriemernýmaximálnytýždennýpracovnýčas48hodínrešpektovaný
počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca po sebe nasledujúcich pevných
referenčných období.

39. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.668,95
Eur. Zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v žalovanom období
odpracoval 1.450,42 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu v rozpore s čl. 2 smernice č. 2003/88/ES
neboli započítané do fondu pracovaného (služobného) času. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený
tým, že v období od júla 2020 do júna 2023 vrátane pracoval v priemere viac ako 48 týždenne bol

preukázaný a za tento zásah do práv žalobcu na súkromný a rodinný život ako aj zásah do práva na
ochranu jeho zdravia patrí žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

40.Vkontexteuvedenéhookresnýsúdsprávnenaposúdeniežalobouuplatnenéhonárokuaplikoval§11
v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka, týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej

fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Len samotné konštatovanie porušenia
práva Únie by vzhľadom na závažnosť porušenia práva Únie nebolo dostatočným zadosťučinením;
dostatočnýmzadosťučinenímsajavíbyťpráveodškodnenievpodobepeňažnejnáhradytaktovzniknutej
ujmy, čo v konečnom dôsledku správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku. Zároveň netreba opomínať, že právo Európskej únie uznáva, že v dôsledku jeho

porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej ujmy (čl. 82 Nariadenia Európskej
únie č. 2016/679). Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že rozhodovacia
prax Krajského súdu v Banskej Bystrici je taká, že priznávaná suma náhrad nemajetkových ujem za
rovnaké porušenie práva EÚ a s tým spojené zásahy do osobnostných práv žalobcov sa spravidla
pohybuje vo vyšších sumách ako je žalobcovi súdom prvej inštancie priznaná suma 2.000,- Eur (viď.

napr. rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/130/2023, sp. zn. 14Co/36/2022, sp.
zn. 16Co/3/2023, sp. zn. sp. zn. 11Co/78/2023, sp. zn. 14Co/88/2023). V uvedenej súvislosti odvolací
súd uvádza, že právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu týkajúcu sa práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie, preto odvolací súd už v mnohých
rozhodnutiach ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu (žalobcov) najbližšie k

zásahu do osobnosti (analógia podľa §§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na právne závery, ktoré vyplynuli z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 04.01.2007, sp.
zn. III. ÚS 300/06, podľa ktorého „aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch

neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (napr. IV. ÚS 49/06)“. Napokon sám žalovaný v odvolaní (aj keď prirodzene v kontexte svojho
tvrdenia týkajúceho sa výšky žalobcom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy) poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017, kde ústavný súd uviedol: „Pri určovaní
sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu

činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako; v ich
judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej
náhrady“. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.,
v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemaketkovej ujmy sumu
2.000,- Eur (a tým de facto aj vo výroku II.) podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi sumu 6.668,95 Eur, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Pre úplnosť odvolací
súd uvádza, že pokiaľ žalovaný vo vzťahu k výške uplatnenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy okrem
iného v odvolaní namietal aj spôsob jej výpočtu žalobcom, tak je potrebné zdôrazniť, že súd určuje výšku
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy ana okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva žalobcu došlo, spôsob jej výpočtu zvolený
žalobcom nie je preto pre jej určenie súdom rozhodujúci; podstatná je závažnosť takto vzniknutej ujmy
konštatovaná predovšetkým rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ.

41. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, uvedeným v odseku
54. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, prečo podľa jeho
názoru patrí žalobcovi z priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy aj nárok na úroky z omeškania.

Odvolací súd poukazuje pritom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR riešiacu otázku
omeškaniasplnenímpeňažnejnáhradynemajetkovejujmyvprípadochpriznaniatejtonáhradyzdôvodu
neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti, keďže peňažná náhrada nemajetkovej ujmy
bola žalobcovi priznaná na základe analogickej aplikácie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, preto
je namieste analogicky aplikovať aj judikatúru NS SR riešiacu otázku omeškania s plnením peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy. V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd na rozsudok NS SR sp. zn.

1Co 15/97 zo dňa 24. 06. 1998, uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R
45/2000, ktorého právna veta znie: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká
až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty
na plnenie sa dlžník dostáva do omeškania“. Rovnaký právny názor vyslovil NS SR aj v rozhodnutí
sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14. O3. 2012, na ktoré poukázal vo vzťahu k úrokom z omeškania vo

svojom odvolaní žalovaný. Pokiaľ žalobca vo vzťahu tejto otázke vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného
poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27. 01. 2022, odvolací súd uvádza,
že z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia NS SR (sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27. 01. 2022)
jasne a zreteľne vyplýva, že predmetom uvedeného konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
uplatnený v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý zákon v ust. § 16 ods. 4 výslovne upravuje nárok na

úrok z omeškania. V tomto konaní však súd prvej inštancie, tak ako je vyššie uvedené, na posúdenie
žalobou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval ust. § 11 a ust. § 13 Občianskeho
zákonníka, nie zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý (resp. ktorého ustanovenia) na daný spor nedopadá.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tej časti výroku I., v ktorej súd prvej
inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 2.000,- Eur od 03. 10. 2023

do zaplatenia podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

42. O trovách konania (prvoinštančného a odvolacieho) rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 2 CSP tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní

od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá
veta CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393
ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.