Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 18, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121201755
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3121201755.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu: A. B., s miestom podnikania C. XXX, XXX XX A.,
IČO: 47 334 371, právne zastúpeného: poruban advokáti s. r. o. so sídlom
Jilemnického 2/532, 911 01 Trenčín, IČO: 50 818 473 proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom
Špitálska 4,6,8, 816 43 Bratislava, IČO: 00 681 156, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cb/38/2021-215 zo dňa 21. novembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v zamietajúcej časti o zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške 20.000 Eur p o t v r d z u j e.

Vo zvyšnej časti vo výroku I. a vo výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie
z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov
konaniarozhodnesúdsamostatnýmuznesením.Rozhodoltakonárokužalobcunazaplatenie20.599,40

Eur, ktorý si žalobca uplatnil proti žalovanému žalobou podanou na súd dňa 18.03.2021 titulom náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
ozodpovednostizaškoduspôsobenejprivýkoneverejnejmociaozmeneadoplneníniektorýchzákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.).

1.2. Žalobca v žalobe dôvodil tým, že Inšpektorát práce Trenčín mu dňa 26.02.2014 uložil pokutu
2.000,00 Eur za to, že dňa 13.12.2013 o 12:30 hod. v prevádzke "D. E. C.", Dlhé F. XXXX, XXX

XX A., mal porušiť zákaz nelegálneho zamestnávania. Národný inšpektorát práce dňa 15.05.2014
zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín. Krajský súd v Trenčíne dňa
07.10.2015rozhodnutieNárodnéhoinšpektorátuprácezrušilavecvrátilnaďalšiekonaniezdôvodujeho
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti. Inšpektorát práce Trenčín mu rozhodnutím zo dňa 18.04.2016
č. k. 666/011/2014/2.1/L,IPTN/KAHIP/ROZ/2016/338 znova uložil pokutu 2.000,00 Eur
a Národný inšpektorát práce dňa 03.08.2016 rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/382, O-386/2016 zasa
zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín; rozhodnutie mu bolo

doručené dňa 08.08.2016. Krajský súd v Trenčíne dňa 21.11.2017 rozsudkom sp. zn. 11S/187/2016-42
rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že došlo k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej; rozsudok nadobudol právoplatnosťdňa 18.01.2018. Inšpektorát práce Trenčín dňa 04.07.2018 mu rozhodnutím č.k. 666/011/2014/2.1/
L, IPTN/KAHIP/ROZ/2018/292, znova uložil pokutu 2.000,00 Eur a Národný inšpektorát práce dňa
13.09.2018 rozhodnutím

č. S/2014/01809, O-386/2016, znova jeho odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce
Trenčín; rozhodnutie mu bolo doručené 17.09.2018. Krajský súd
v Trenčíne dňa 10.04.2019 rozsudkom sp. zn. 13S/43/2018-43 rozhodnutie Národného inšpektorátu
práce zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že je zaťažené vadou nezákonnosti; rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 17.06.2019. Napokon Národný inšpektorát práce dňa 12.07.2019 konanie

o uloženie pokuty žalobcovi zastavil. Na základe rozhodnutí orgánov verejnej správy, pre ktoré je
ústredným orgánom štátnej správy Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
konajúce menom žalovanej Slovenskej republiky, bol žalobca zaradený do verejne prístupnej evidencie
osôb - Centrálneho registra splatných pohľadávok štátu vedeného podľa zákona č. 374/2014 Z. z.
o pohľadávkach štátu, a to konkrétne správcom pohľadávky Inšpektorátom práce Trenčín dňa
24.06.2016 i napriek tomu, že Národný inšpektorát práce ešte ani nerozhodol o odvolaní žalobcu

a rozhodnutie o uložení pokuty nebolo právoplatné. Splatnosť tejto pohľadávky nastala najskôr dňa
8.8.2016, kedy bolo doručené rozhodnutie Národného inšpektorátu práce žalobcovi. Napriek tomu,
že toto rozhodnutie bolo s právoplatnosťou dňa 18.01.2018 Krajským súdom v Trenčíne zrušené
pre nezákonnosť, táto pohľadávka bola vymazaná až 03.11.2020. Podľa názoru žalobcu tak odo
dňa 24.06.2016 do najskôr dňa 08.08.2016 a odo dňa 18.01.2018 do dňa 03.11.2020 Inšpektorát

práce Trenčín neoprávnene evidoval pohľadávku štátu, ktorá neexistovala a táto pohľadávka bola v
Centrálnom registri splatných pohľadávok evidovaná aj v čase podania žaloby. Mal za to, že v registri
mohla byť evidovaná jedine pohľadávka na základe rozhodnutia Národného inšpektorátu práce zo dňa
13.09.2018 - najskôr od 17.09.2018 do 17.06.2019, kedy rozhodnutie o pokute bolo právoplatne zrušené
Krajským súdom v Trenčíne, ale táto uvedená v registri nikdy nebola. Okrem toho bol súčasne vedený

aj v komerčnej databáze o neplatičoch, ktorá čerpá informácie z Centrálneho registra pohľadávok štátu.
Čo sa týka náhrady škody, vo vzťahu k nemajetkovej ujme spôsobenej evidenciou v Centrálnom registri
pohľadávok štátu, pokiaľ ide o súkromnú sféru, žalobca uviedol, že z dôvodu evidencie v Centrálnom
registri pohľadávok štátu bol považovaný za nedôveryhodného pre obchodných partnerov, s ktorými
spolupracoval, alebo by mohol spolupracovať, pretože mali za to, že si neplní svoje povinnosti voči

štátu. Uviedol, že niektorí obchodní partneri buď nereagovali na spoluprácu, alebo odmietali spoluprácu
nadviazať, ako napr. G. F. - F. resp. G. H., F., H.. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme spôsobenej evidenciou
v Centrálnom registri pohľadávok štátu, pokiaľ ide o verejnú sféru, žalobca uviedol, že z dôvodu
evidencie v Centrálnom registri pohľadávok štátu je žalobca považovaný za nespoľahlivého na účely
štátnej pomoci a dotácií, o ktoré sa nemohol uchádzať ako samostatne hospodáriaci roľník s tým istým

IČO, pretože podmienkou bolo, že žiadateľ nesmie za určité obdobie porušiť zákon č. 82/2005 Z.z. o
nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní. Konkrétne išlo o výzvu na predkladanie žiadostí o poskytnutie dotácie
v zmysle schémy štátnej pomoci č. SA.46904(2016/XA) na poskytovanie dotácie na zabezpečenie
účasti chovateľov a pestovateľov na výstavách; výzvu na predkladanie žiadostí o poskytnutie podpory

na prijímanie znevýhodnených pracovníkov vo forme mzdových dotácií v schéme Pôdohospodárskej
platobnej agentúry v súlade s Výnosom Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej
republiky z 10. decembra 2014
č. 660/2014-100 o poskytovaní podpory v poľnohospodárstve, potravinárstve, lesnom hospodárstve a
rybnom hospodárstve na základe schémy štátnej pomoci č. SA.46931 na prijímanie znevýhodnených

pracovníkov vo forme mzdových dotácií v znení Dodatku č. 1; výzvu na predkladanie žiadostí o
poskytnutie dotácie na platby poistného PPA oznamuje žiadateľom, že zverejnila Výzvu na predkladanie
žiadostí o poskytnutie dotácie v zmysle schémy štátnej pomoci č. SA.54400(2019/XA) na poskytovanie
dotácienaplatbypoistného.Podľanázoružalobcu,nezákonnýmirozhodnutiami bolozasiahnutédojeho
súkromia, cti, dobrého mena, postavenia, povesti ako i pracovného a podnikateľského života, pretože je

od 2016 verejnosťou vnímaný ako viacnásobný porušovateľ pracovnoprávnych predpisov. So zreteľom
na to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, si žalobca uplatnil v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci aj nemajetkovú ujmu 20.000,00 Eur.
Žalobca ďalej dôvodil tým, že v súvislosti

s nezákonnými rozhodnutiami Národného inšpektorátu práce mu bola spôsobená tiež škoda, ktorá
vznikla vynaložením výdavkov v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnych orgánoch. Ide
o odôvodnené a účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia vo výške 599,40 Eur v zmysle vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(3x prevzatie a príprava, 3x odvolanie proti rozhodnutiam Inšpektorátu práce Trenčín, ktoré Národný
inšpektorát práce potvrdil a Krajský súd v Trenčíne zrušil). Zdôraznil, že nezákonné rozhodnutia orgánov

verejnej správy opakovane potvrdené Krajským súdom v Trenčíne, ako aj protiprávne postupy pri
evidovaní pohľadávok, sa negatívne premietli do jeho postavenia
v spoločnosti, a to nielen ako človeka, ktorý bol vedený na štátnom blackliste v rozpore so skutočnosťou,
ale aj ako fyzickej osoby-živnostníka, ktorému bolo znemožnené naplno rozvíjať podnikateľské aktivity.

1.3. Z dokazovania vykonaného oboznámením sa s vyjadreniami žalovaného, výsluchom žalobcu,
výsluchom svedka I. G. B. a oboznámením obsahu predložených listinných dôkazov zistil súd prvej
inštancie nasledovné.

1.4. Z vyjadrení žalovaného vyplynulo, že nárok uplatnený žalobou považuje za nedôvodný. Namietal
jeho premlčanie a bol názoru, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých podmienok, ktoré

sú predpokladom pre uplatnenie nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Mal za to, že žalobca síce vo svojej žalobe opísal tvrdený nesprávny úradný postup, avšak vôbec
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobou a príčinnú súvislosť. Navyše z ustanovenia
§ 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 nevyplýva, že súd by mal automaticky priznať náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v každom konaní; naopak náhrada nemajetkovej ujmy sa nahrádza len v prípade,

ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím.

1.5. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že je už unavený z celého procesu, ktorý trvá od roku 2013,
kedy sa na základe pochybenia štátneho orgánu dostal do pozície osoby, ktorá musí stále vysvetľovať

a obhajovať sa. Žalobca poukazoval na to, že v rámci svojej pracovnej činnosti sa vždy správal
zodpovedne, vykonával zamestnania a funkcie, ktoré si vyžadovali zodpovedný prístup a ktorých výkon
podliehal i preverovaniu. Uviedol, že je konateľom
a obchodným riaditeľom obchodnej spoločnosti A. H. D. zároveň je živnostník. V čase trvania zápisu v
registri pohľadávok štátu žiadal o hypotéku, tiež o granty v rámci činnosti samostatne hospodáriaceho

roľníka. Úvery ani granty mu neboli poskytnuté. Ušlý zisk alebo škodu, ktorá mu zamietnutím týchto
žiadostívznikla,nevedelvyčísliť,avšakvedeluviesťsumy,oktorévrámcispomínanýchdotáciiagrantov
žiadali, nakoľko tieto sa žiadali v rámci istej schémy a nemohli byť žiadané svojvoľne. Rádovo išlo o
desaťtisíce eur. Pokiaľ ide
o ušlý zisk, žalobca uviedol, že tento nie je možné vyčísliť, nakoľko ak by bola schválená dotácia napr.

na techniku pre ovocné sady, mohli by dosiahnuť vyšší výnos. Spolu
s manželkou, s ktorou vykonávali podnikateľskú činnosť, zamýšľali vziať si podnikateľský úver, ostalo
však len v rámci úmyslu. Nebolo to možné zdokladovať, nakoľko žiadna z bánk nevydá potvrdenie o
tom, že sa žiada o podnikateľský úver a tento bol zamietnutý pre zápis
v registri dlžníkov. Pokiaľ ide o komunikáciu s obchodnými partnermi, žalobca nevedel posúdiť, či došlo

k jej zmene zápisom v registri pohľadávok štátu, nakoľko niektorí obchodní partneri s nimi po tom, ako
boli zapísaní v predmetnom registri, prestali komunikovať. Zmenu pocítili posledného pol roka, kedy ich
začali oslovovať zahraniční partneri napr. z Poľska alebo Lotyšska s tým, že si vybrali konkrétne ich
spoločnosť na spoluprácu. Z počiatku si tú zmenu ani neuvedomoval, nevedel, prečo od nich požadujú
zálohové platby či platbu vopred. Dopracoval sa k tomu až prostredníctvom pracovníkov banky, keď

mu bolo oznámené, že je vedený v nejakom registri. Až vtedy pochopil, čo konkrétne tých dodávateľov
odradzovalo. Aktuálne ich oslovujú na spoluprácu i zahraničné subjekty, ktoré majú záujem o oficiálnu
spoluprácu, napr. obchodná spoločnosť G., ktorá pôvodne odmietla spoluprácu
s nimi, od marca 2021 po tom, ako im vysvetlili situáciu, s nimi začala spolupracovať. Za rok 2021 išlo o
obrat cca 8 000 Eur. Po tom, ako zistil, že je vedený v registri pohľadávok štátu, z pozície podnikateľa

roľníka sa cítil nepríjemne, ponižujúco. Stálo ho to množstvo rozhovorov a vysvetľovania, čo sa udialo,
prečo sa to udialo. Takúto skúsenosť mal nielen ako fyzická osoba živnostník a roľník ale i ako konateľ
s. r. o. Poukazoval na to, že sa nedá oddeliť pracovný život od súkromného. Bol vystavený častým
otázkam, prečo je uvedený
v evidencií, či sa to nedalo nejako inak vyriešiť. Tretie osoby čerpali informácie o tom, že je zaradený

v evidencií dlžníkov štátu i z komerčných zdrojov. Pri zadaní jeho mena tam svietil čerený výkričník -
dlžníkštátu.Niekaždéhosapodarilopresvedčiť,žejezapísanývevidenciídlžníkovneoprávnene.Musel
vysvetľovať, objavilo sa to v chovaní ľudí voči nemu, keď vzťahy k nemu týchto osôb výrazne ochladli.
Nebolo príjemné, keď ho pri nejakom osobnom stretnutí známy oslovil: no čo ty neplatič. Ďalej žalobcauviedol, že žiadal o hypotéku za účelom výstavby rodinného domu, o ktorú žiadal ako fyzická osoba.
Žiadal aj kontokorent, spotrebiteľský úver v období 2014 -2020, nevedel uviesť presný termín. Pokiaľ
ide o dôvod, pre ktorý úvery neboli poskytnuté, tak banka nie je povinná uviesť dôvod, banka uvedie

len výsledok - zamietnuté. Po výmaze v registri pohľadávok o úvery nežiadal. Čaká na výzvu na SHR,
nepôjde o úver ale o grant. Pokiaľ ide o podnikateľský úver na živnosť, nateraz nevidí naň dôvod. Teraz
bol schválený splátkový spotrebiteľský úver pre spoločnosť A., kde je konateľ. Žiadal o PPA o dotáciu,
zatiaľ o podanej žiadosti nie je rozhodnuté.

1.6. Z výpovede svedka I. G. B. vyplynulo, že žalobca je jeho bratom a je konateľom jednej z jeho
spoločností. V regióne podniká 23 rokov, pričom podnikanie
v regióne si vyslovene zakladá na mene. Vždy dôrazne dbali na tom, aby si zodpovedne plnili svoje
záväzky, osobitne voči záväzky voči štátu. Stala sa však vec, ktorá mala vplyv v dvoch rovinách, jednak
podnikateľskej, jednak rodinnej. Poveril svojho brata - žalobcu vedením obchodnej spoločnosti A.. Nie je
príjemné,keďvspoločnosti,ktorásiažpuntičkárskysnažíplniťsvojezáväzky,ještatutáromosoba,ktorá

jevedenáakoneplatičštátu.Uviedol,žesasnažiaprípadnéproblémysneplatičmiriešiťisúdnoucestou.
Nie je príjemné, ak čelili tomu, že štatutár ich spoločnosti, bol vedený ako neplatič štátu. Pokiaľ ide o
ďalšiu rovinu, sú súdržná rodina, preto kým si celú situáciu vysvetlili, bola medzi nimi dusná atmosféra.
O tom, že je žalobca evidovaný v registri pohľadávok štátu, sa dozvedel, keďže bývajú vedľa seba, sú
susedia,vedúspolurozhovory.Tútoinformáciumutiežposkytlizostranybankyvrámcikonsolidovaného

posudzovania, kedy bol upozornený, že jeden z konateľov spoločnosti A. H. je evidovaný ako dlžník
voči štátu. Pokiaľ ide o skutočnosť, či ho daná informácia ovplyvnila, uviedol, že čo sa súkromnej roviny
týka, brat je vždy brat. Pokiaľ ide
o rovinu profesijnú, bolo to komplikované obdobie, bol to čas, keď bol covid. Jedna z jeho spoločností
sa ocitla vo výrazných problémoch. Komunikácia tak medzi nimi bola zúžená na nevyhnutný rozsah.

Časom sa to zlepšilo. Poukázal na to, že za 23 rokov sa meno B.
v regióne stalo pojmom a ľudia nevnímajú, o ktorého B. ide, či je to G. alebo A.. Ľudia sa začali účelovo
žalobcovi vyhýbať. Ak niečo potrebovali, išli za ním s tým, že žalobcovi nedôverujú, že ho nerešpektujú.
Tiež v tom období podalo výpoveď celé IT oddelenie a obchodný riaditeľ. Ďalej uviedol, že so žalobcom
obnovil vzťahy jednak preto, že to bola nevyhnutnosť, nakoľko firma ich živí. Nebolo to ľahké obdobie,

ale rodina je rodina. Nepripúšťal si však, že by brat účelovo v niečom oklamal štát. Uviedol, že už
desaťročia si zakladajú na tom, že si plnia všetky záväzky, či už voči štátu, voči zamestnancom, voči
dodávateľom. Žalobca mu danú situáciu vysvetlil. Keď mu povedal, že zo strany Generálnej prokuratúry
SR mu bol uznaný jeho nárok, považoval to za finále s tým, že už nie je o čom diskutovať, tým to bolo
vysvetlené. Vzťahy so žalobcom mali narušené asi po 3 roky. Uviedol tiež, že on sám mal v tom čase

psychické problémy, mal podnikateľské problémy s inou obchodnou spoločnosťou, bol to mix problémov,
pričom je ťažko oddeliteľné, čo bolo dôvodom. Pokiaľ ide o dôvod, prečo bol žalobca evidovaný v registri
pohľadávok štátu, žiadne doklady o tom nečítal.

1.7. Z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že Inšpektorát práce Trenčín uložil pokutu 2.000

Eur dňa 26.2.2014 žalobcovi pre porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Uvedené rozhodnutie
bolo dňa 15.5.2014 potvrdené Národným inšpektorátom práce Trenčín. Rozhodnutím Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 07.10.2015 bolo zrušené rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa 15.05.2015
a vec vrátená na ďalšie konanie. Inšpektorát práce Trenčín uložil dňa 18.04.2016 žalobcovi opätovne
pokutu 2.000 Eur. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 03.08.2016 potvrdené Národným inšpektorátom práce

Trenčín. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/187/2016-42 zo dňa 21.11.2017 bolo zrušené
rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa 15.5.2015 a vec vrátená na ďalšie konanie.
Inšpektorát práce Trenčín uložil dňa 04.07.2018 žalobcovi opätovne pokutu 2.000 Eur. Uvedené
rozhodnutie bolo dňa 13.09.2018 potvrdené Národným inšpektorátom práce Trenčín. Rozsudkom
KrajskéhosúduvTrenčíneč.k.13S/43/2018-43zodňa10.04.2019bolozrušenérozhodnutieNárodného

inšpektorátu práce a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Dňa 12.07.2019 Národný inšpektorát práce
Trenčín konanie o uloženie pokuty žalobcovi zastavil. Žalobca listom zo dňa 15.06.2017 adresovaným
obchodnej spoločnosti G. H. oslovil uvedenú obchodnú spoločnosť s ponukou na spoluprácu. Obchodná
spoločnosť G. H. listom zo dňa 20.06.2017 oznámila žalobcovi, že sa rozhodla ponuku na spoluprácu
neakceptovať. Na žiadosť žalobcu zo dňa 13.07.2020 adresovanú obchodnej spoločnosti G. H.

na oznámenie dôvodu, pre ktorý neakceptovala obchodnú ponuku na spoluprácu so žalovaným z
15.06.2017, Obchodná spoločnosť G. H. listom zo dňa 22.07.2020 oznámila, že po preverení histórie
a platobnej disciplíny žalobcu prostredníctvom portálu J. vyhodnotila opakované podlžnosti voči
Inšpektorátu práce Trenčín ako rizikové z pohľadu potenciálnej spolupráce. Žalobca listom zo dňa15.06.2017 adresovaným obchodnej spoločnosti G. H. oslovil uvedenú obchodnú spoločnosť s ponukou
na spoluprácu.
Obchodná spoločnosť G. H. listom zo dňa 20.06.2017 oznámila žalobcovi, že sa rozhodla ponuku na

spoluprácu neakceptovať. Žalobca listom zo dňa 02.03.2018 adresovaným obchodnej spoločnosti F. H.
oslovil uvedenú obchodnú spoločnosť
s ponukou na spoluprácu. Na žiadosť žalobcu zo dňa 13.07.2020 adresovanú obchodnej spoločnosti
F. H. na oznámenie dôvodu, pre ktorý neakceptovala obchodnú ponuku na spoluprácu so žalovaným
zo dňa 02.03.2018, obchodná spoločnosť F. H. listom zo dňa 22.07.2020 oznámila, že na základe

verejne dostupných internetových stránok v marci 2018 zistila, že sa žalovaný nachádza na zozname
dlžníkov štátu. Z uvedeného dôvodu nereagovala na navrhovanú spoluprácu. Ministerstvo financií
Slovenskej republiky listom zo dňa 29.11.2019 žalobcovi oznámilo, že voči nemu ako fyzickej osobe
sú evidované dve pohľadávky štátu a to: pohľadávka štátu, správcom ktorej je Inšpektorát Trenčín vo
výške 2.000 Eur s dátumom zaradenia 24.06.2016 a pohľadávka štátu, správcom ktorej je Inšpektorát
Trenčín vo výške 2.000 Eur s dátumom zaradenia 22.02.2017. Listom zo dňa 17.6.2020 Ministerstvo

financií Slovenskej republiky žalobcovi oznámilo, že pohľadávky voči nemu ako fyzickej osobe a to:
pohľadávka štátu, správcom ktorej je Inšpektorát Trenčín vo výške 2.000 Eur s dátumom zaradenia
24.6.2016 a pohľadávka štátu, správcom ktorej je Inšpektorát Trenčín vo výške 2.000 Eur s dátumom
zaradenia 22.02.2017 neboli ku dňu podania žiadosti o sprístupnenie informácie vymazané. Listom
zo dňa 08.02.2021 Ministerstvo financií Slovenskej republiky žalobcovi oznámilo, že pohľadávka

štátu, správcom ktorej je Inšpektorát Trenčín vo výške 2.000 Eur s dátumom zaradenia 24.06.2016
nebola ku dňu podania žiadosti o sprístupnenie informácie vymazaná; pohľadávka štátu, správcom
ktorej je Inšpektorát Trenčín vo výške 2.000 Eur s dátumom zaradenia 22.02.2017 bola vymazaná
dňom 03.11.2020. Na návrh žalobcu vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku prebehlo predbežné
prerokovanie nároku podľa § 15 zák. č 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone

verejnej moci.

1.8. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2,
4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) a poukázal tiež na ustanovenia § 150
ods. 1 a § 151 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

1.9. Prioritne sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania, ktorú žalovaný vzniesol vo vzťahu
k žalobou uplatnenému nároku, keď tvrdil, že tvrdený nesprávny úradný postup je potrebné posudzovať

samostatne po každom rozhodnutí správneho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Národného
inšpektorátu práce. Podľa názoru žalovaného, žalobca sa o skutočnosti, že mu mala vzniknúť škoda
alebo nemajetková ujma, dozvedel už po vydaní rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.10.2015
sp.zn. 13S/136/2014.

1.10. Prvoinštančný súd poukázal na to, že otázka premlčania práva na náhradu škody uplatneného
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je osobitne upravená v § 19 citovaného zákona tak, že právo na náhradu
škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo

zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za
desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola
spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7
a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Podľa názoru prvoinštančného súdu

v danom prípade nebola preukázaná skutočnosť, že by sa žalobca o škode dozvedel pred uplynutím
trojročnej premlčacej doby. Žaloba bola na súde podaná dňa 18.03.2021; z vykonaného dokazovania
výsluchmi žalobcu a svedka ako i z listinných dôkazov - oznámení Ministerstva financií Slovenskej
republikyadresovanýchžalobcovivyplýva,žežalobcasaoskutočnosti,žejeakofyzickáosobazapísaný
v centrálnom registri dozvedel v priebehu roku 2019. Iný, tomuto dátumu predchádzajúci dátum, kedy by

sa žalobca o škode dozvedel, zistený nebol, preto námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil
ako nedôvodnú.

1.11. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že pre vznik práva na náhradu škodya nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., musia byť súčasne splnené tri zákonom stanovené podmienky, a to: existencia
nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, vznik škody ako majetkovej alebo

nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom. Prvým zo základných zákonom stanovených predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. je existencia nesprávneho úradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia.

1.12. V danom prípade mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu,
keď bol žalobca evidovaný v centrálnom registri splatných pohľadávok štátu so zápisom pohľadávky
2.000 Eur správcom pohľadávky Inšpektorát práce Trenčín
sdátumomzaradenia24.06.2016asozápisompohľadávky2.000EursprávcompohľadávkyInšpektorát
práce Trenčín s dátumom zaradenia 22.02.2017, a to i napriek tomu, že rozhodnutím Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 07.10.2015 bolo zrušené rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa

15.05.2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 11S/187/2016-42 zo dňa 21.11.2017 bolo zrušené rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo
dňa 15.05.2015 a napokon rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 13S/43/2018-43 zo dňa 10.04.2019 bolo zrušené rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa
13.09.2018. K výmazu zápisu žalovaného z centrálneho registra splatných pohľadávok štátu nedošlo

ani po tom, ako Národný inšpektorát práce Trenčín konanie
o uloženie pokuty žalobcovi dňa 12.07.2019 zastavil.

1.13. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú existenciu škody, spočívajúcu v nemajetkovej ujme spôsobenej
evidenciou v Centrálnom registri pohľadávok štátu, táto bola zo strany žalobcu tvrdená ako ujma v

rámci podnikateľskej činnosti, keď s ním obchodní partneri, ako sa až spätne dozvedel, počas obdobia
evidencie v Centrálnom registri pohľadávok štátu nereagovali na spoluprácu alebo žiadali platbu vopred,
atiežakoiujmanapovestivrámcisúkromnýchvzťahov.Zanepreukázanúsúdprvejinštanciepovažoval
nemajetkovú ujmu spočívajúcu
v odmietnutí ponúk na spoluprácu zo strany obchodných partnerov. Žalobca, ako sám tvrdil

a ako vyplýva i z verejne dostupných registrov, nemal žiadne iné dlhy voči štátu. Podľa názoru
prvoinštančného súdu sa nejavilo ako pravdepodobné, že by podnikateľské subjekty, ktoré mali byť
žalobcom oslovené na spoluprácu, ako rizikový faktor zhodnotili zápis
v Centrálnom registri pohľadávok štátu z dôvodu pohľadávky Inšpektorátu práce Trenčín, ak ostatné
rizikové faktory (exekúcie, hrozba konkurzu/osobného bankrotu, pohľadávky voči Daňovému úradu,

Sociálnej poisťovni) neboli dané. Ako nepreukázanú súd prvej inštancie vyhodnotil i žalobcom tvrdenú
nemajetkovú ujmu vo vzťahu k osobnej, resp. súkromnej rovine. Uviedol, že niet pochybnosti o
bezúhonnosti žalobcu a o tom, že neboli a nie sú známe žiadne iné pohľadávky štátu či iných subjektov
voči žalobcovi. Teda len samotná evidencia žalovaného v Centrálnom registri pohľadávok štátu z
dôvodu pohľadávky Inšpektorátu práce Trenčín sa nejavila byť spôsobilá vyvolať pochybnosť o tom,

že žalobca si svoje záväzky či už voči štátu alebo iným subjektom riadne plní. Ako vyplynulo z
výsluchu svedka, brata žalobcu, po tom, ako žalobca vysvetlil dôvod, prečo je v evidencii zapísaný,
nemal svedok pochybnosť o konaní žalobcu. Rovnako nemal súd prvej inštancie preukázané, že by
zápis v Centrálnom registri pohľadávok štátu z dôvodu pohľadávky Inšpektorátu práce Trenčín bol
dôvodom pre nepriznanie pôžičky bankou a ani to, že zápis v Centrálnom registri pohľadávok štátu z

dôvodu pohľadávky Inšpektorátu práce Trenčín by bol dôvodom pre nepriznanie dotácii PPA, nakoľko
podmienkou pre poskytnutie dotácii bolo, aby žalobca ako žiadateľ neporušil zákon o nelegálnej práci.
Za preukázaný nesprávny úradný postup však bol v predmetnom spore ustálený nesprávny zápis
žalobcu v Centrálnom registri pohľadávok štátu z dôvodu pohľadávky Inšpektorátu práce Trenčín, a
nie rozhodnutia, ktorými boli žalobcovi rozhodnutiami Inšpektorátu práce Trenčín ukladané pokuty pre

v uvedených rozhodnutiach tvrdenú nelegálnu prácu. Súd prvej inštancie uzavrel, že v predmetnom
spore neboli či už výsluchom žalobcu alebo výsluchom svedka preukázané také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že zápisom žalobcu v Centrálnom registri pohľadávok štátu došlo
u žalobcu k nemajetkovej ujme. Zároveň poukázal na znenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
v zmysle ktorého je možné priznať nemajetkovú ujmu len v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.1.14. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti žalobou
uplatneného nároku bolo na žalobcovi. Bolo teda na ňom, aby uvádzal skutkové tvrdenia a na ich
preukázanie predložil, navrhol alebo označil také dôkazy, z vykonania ktorých by bolo možné dospieť k

ním tvrdenému záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku.
Z vykonaného dokazovania však dospel k záveru, že neboli splnené všetky zákonom stanovené
podmienky pre priznanie žalobou uplatneného nároku, lebo aj keď bola preukázaná existencia
nesprávneho úradného postupu, nebola preukázaná existencia nemajetkovej ujmy
a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním správneho orgánu a vznikom tvrdenej nemajetkovej

ujmy. Z uvedeného dôvodu žalobu zamietol a žalovanému, ktorý bol v spore plne úspešný, priznal v
zmysle § 255 ods. 1 CSP proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.1. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil alebo
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

2.2. Žalobca predovšetkým namietol, že i napriek rozsiahlosti napadnutého rozsudku je rozhodnutie
prvoinštančného súdu nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie dostatočne neuviedol, že v čom videl
nepreukázanie nemajetkovej ujmy ako podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup. Jeho závery nie sú len nejasné, nezrozumiteľné a nedostatočne konkrétne – jeho argumenty

absentujú úplne, preto je rozhodnutie arbitrárne. Formulácie typu „nejaví sa ako pravdepodobné“ (bod
100. odôvodnenia) nemôžu obstáť v súdnom prieskume. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
nezodpovedá základnej požiadavke vyplývajúcej z § 220 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd, okrem
iného, dbá na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Uvedená požiadavka je nepochybne nielen
zákonnou povinnosťou každého súdu, ale je súčasťou ústavného práva každého, čo vyplýva z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (Čl. 6 ods. 1 Dohovoru
oochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd),akoajzrozhodnutíÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
(Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).

2.3. Žalobca zdôraznil, že nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku sa prejavila tiež

v absolútnej absencii odôvodnenia zamietnutia žaloby v časti týkajúcej sa uplatnenej náhrady
majetkovej škody v zmysle bodu IV. žaloby. O tomto jeho nároku sa súd prvej inštancie vôbec nezmienil,
neuviedol, ako sa s ním vysporiadal, čo je v extrémnom rozpore s právom na spravodlivý proces.

2.4. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval a interpretoval zákon č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
V bode 97. súd síce správne konštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu, teda že on, žalobca
bol do registra zaradený jednak predčasne, kedy pohľadávka štátu ešte nebola splatná, pretože nebolo
o nej rozhodnuté odvolacím orgánom a jednak nebola vymazaná včas a následne bola pohľadávka
evidovaná duplicitne. V ďalších bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku sa však už prejavil odklon

od ustálenej praxe vyvodzovania zodpovednosti za spôsobenú nemajetkovej ujmy. Žalobca opätovne
poukázal na právo jednotlivca na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s inými ľudskými bytosťami vrátane
vzťahov profesijnej alebo obchodnej povahy (ESĽP, C. v. Belgicko z 07.08.1996). Pojem súkromný život
nevylučuje aktivity profesijnej alebo obchodnej povahy. Napokon, je to počas pracovného života, keď
má väčšina ľudí významnú možnosť rozvíjať vzťahy s vonkajším svetom (ESĽP, Niemietz v. Nemecko,

16.12.1992). Uviedol, že z jeho výpovede a tiež
z výpovede svedka vyšlo najavo, že predmetné aktivity a vzťahy boli jednoznačne narušené
nedôsledným postupom inšpekcie práce pri evidovaní pohľadávok, negatívne sa premietli do jeho
postavenia v spoločnosti, a to nielen ako človeka, ktorý bol vedený v štátnych registroch v rozpore
so skutočnosťou, ale aj ako fyzickej osoby-živnostníka, ktorému bolo znemožnené naplno rozvíjať

podnikateľské aktivity.

2.5. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie zjavne nesprávne vyžadoval dôkazný štandard, ktoré nie
je pri nemajetkovej ujme potrebný. V prípade imateriálnej ujmy spôsobenej štátom zákon č. 514/2003
Z. z. dopĺňa všeobecnú úpravu v § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. Jediný rozdiel, ktorý aktivuje

použitie osobitného zákona, je zodpovednostný subjekt. Preto sa nemožno stotožniť sa s tým, že sa
musí preukazovať
a kvantifikovať nemajetková ujma, ak v prípade občianskoprávnej zodpovednosti stačí, aby existoval
zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočívav porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite; vyvolanie
následkov sa nevyžaduje. Z napadnutého rozsudku to nie je zrejmé, ale súd prvej inštancie vyžadoval
ujmu presne dokázať ako pri majetkovej škode, pričom pri ujme to neplatí a treba vychádzať z

okolností prípadu. Navyše, tu proti slabšej strane – jednotlivcovi – stojí silný štát reprezentovaný svojimi
orgánmi a tento nerovný vzťah musí byť zohľadňovaný súdmi, ktoré tvoria jedinú a poslednú inštanciu
ochrany subjektívnych práv. Súd prvej inštancie ďalej v bode 102.odôvodnenia zúžil predpoklady
vzniku zodpovednosti iba na zápis v Centrálnom registri pohľadávok štátu, hoci z písomných podaní i
samotného priebehu ústneho konania vyšlo najavo, že štát reprezentovaný Národným inšpektorátom

práce resp. Inšpektorátom práce Trenčín pochybil tiež tým, že neoprávnene eviduje I. A. B. aj v Zozname
fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania. Smutné je, že sa
tam stále nachádza aj v čase písania odvolania, hoci Krajský súd v Trenčíne dvakrát zrušil rozhodnutia o
tom, že došlo k nelegálnemu zamestnávaniu (príloha č. 1), a teda už neexistuje právoplatné rozhodnutie,
že by žalobca zaplatil, resp. mal platiť nejakú pokutu.

2.6. Žalobca tiež poukázal na to, že pokiaľ súd prvej inštancie v bode 104. odôvodnenia rozsudku dôvodil
ustanovením § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého je možné priznať nemajetkovú
ujmu len v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, vôbec
nevysvetlil, prečo by v danom prípade malo stačiť samotné konštatovanie. Okrem toho, nezaoberal

sa ani jeho argumentáciou o ušlom zisku predostretou v písomnom vyjadrení z 11.10.2021, že ak
by žalobca nebol vedený ako neplatič voči štátu, mohol financovať svoje podnikanie prostredníctvom
správne nastaveného úveru.

2.7. Namietol tiež, že hoci došlo k aj nezákonnému spracúvaniu jeho osobných údajov, súd prvej

inštancie sa vôbec nezaoberal touto líniou, ktorú dal do pozornosti v písomnom vyjadrení z 18.07.2022.
V dôsledku spracúvania nepravdivého údaja o ňom došlo aj
k porušeniu pravidiel obsiahnutých vo všeobecnom nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov
a o voľnom pohybe takýchto údajov (GDPR), a to najmä Článku 5 (zásady spracúvania), Článku 6

(zákonnosť spracúvania), Článku 17 ods. 1 písm. a/ a d/ (právo na vymazanie)
a Článku 18 (právo na obmedzenie spracúvania). Podľa Článku 82 GDPR má každá osoba, ktorá utrpela
majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v dôsledku porušenia tohto nariadenia, právo na náhradu utrpenej
škody od prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa, pričom stačí fakt, že došlo k samotnému porušeniu
a nie je potrebné preukazovať ani špecifikovať ujmu

a jej výšku – ide teda o vhodnú analógiu v rámci príbuzného typu sporu.

3.1. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnil v plnom rozsahu
s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby a napadnutý rozsudok označil za vecne
správny a riadne odôvodnený. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie primerane vysvetlil, z akých úvah

vychádzal pri svojom rozhodovaní. Uviedol, že úlohou všeobecného súdu nie je vysvetľovať, akým
spôsobom mala sporová strana preukazovať nemajetkovú ujmu. Navrhovanie dôkazov je výlučne v
dispozícii žalobcu. Prvoinštančný súd vykonal všetky dôkazy navrhnuté žalobcom na podporu jeho
tvrdení a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o nepreukázaní vzniku nemajetkovej
ujmy žalobcom.

3.2. Žalobca poukázal na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, podľa ktorej právo na náhradu
škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobené nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha
zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. V zmysle ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. judikát R 89/2004, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.07.2009,
č. k.: 3Cdo 55/2008) predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody/nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zák. č. 514/2003 Z.z.“) je kumulatívne splnenie nasledovných podmienok, ktorými sú: nesprávny úradný
postup, resp. nezákonné rozhodnutie, vznik škody/nemajetkovej ujmy
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím
a vznikom škody/nemajetkovej ujmy.3.3. Uviedol, že žalobca v žalobe síce opísal údajný nesprávny úradný postup Národného inšpektorátu
práce, avšak vôbec nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ktorú v žalobe uplatnil a príčinnú súvislosť.

Samotné tvrdenie žalobcu, že mu vznikla škoda/nemajetková ujma v dôsledku nesprávneho úradného
postupu, nie je dostatočné. Žalobca je povinný preukázať a špecifikovať, aká konkrétna nemajetková
ujma mu vznikla, v čom spočíva údajná nemajetková ujma, tiež je povinný preukázať, že nemajetková
ujma vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu (príčinná súvislosť), t.j. že medzi nimi existuje
vzťah príčiny

a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by
ani nemajetková ujma. Samotné konštatovanie žalobcu, že mu bola nesprávnym úradným postupom
Národného inšpektorátu práce spôsobená bližšie nešpecifikovaná nemajetková ujma, nezakladá
automaticky právo na jej náhradu. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy zákon podmieňuje tým, že
kvalifikovaná ujma na právach žalobcu skutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba ako možný
(do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny

a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na práva žalobcu. V
konaní o náhradu škody v podobe náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci má
žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti, resp. dobrej povesti a že tento
zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj
preukázať, aká ujma mu vznikla.

Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, t.j. preukázať skutočnosti svedčiace o
existenciizásahu.Keďsažalobcadomáhanáhradynemajetkovejujmy,musínakonkrétnychskutkových
okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho
súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Žalobca však v tomto
konaní nepreukázal naplnenie jedného

z kumulatívnych predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu v podobe ním iba tvrdenej
škody/nemateriálnej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Národného
inšpektorátu práce. Navyše žalobca bol evidovaný v Registri pohľadávok štátu z dôvodu, že neuhradil
splatnú pohľadávku voči štátu. Žalobcovi bolo právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Inšpektorátu
práce Trenčín uložené uhradiť pokutu vo výške 2000,- EUR, túto povinnosť si však dobrovoľne nesplnil.

Štátu teda vznikla pohľadávka voči žalobcovi a bol zaevidovaný v Registri pohľadávok štátu v súlade so
zák. č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pohľadávkach štátu“).

3.4. Žalovaný ďalej poukázal na to, právne vzťahy zodpovednosti za škodu sú upravené

v § 420 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Obč. zák., ktoré predstavujú všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti
za škodu (lex generalis), a tiež v osobitných právnych predpisoch
(lex specialis), napr. zák. č. 514/2003 Z.z. Všeobecná právna úprava pôsobí subsidiárne, iba vtedy, ak
osobitný zákon neustanovuje inak. V zmysle všeobecnej zásady o vzťahu osobitného a všeobecného
zákona (lex specialis derogat generali) platí, že nároky upravené (osobitným) zákonom č. 514/2003 Z.z.

nemožno posudzovať podľa (všeobecného) zákona,
v danom prípade podľa ustanovenia § 420 Obč. zák. Ak osobitný zákon stanoví určité podmienky pre
uplatnenie nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu, hoci by tento predpis
stanovil niektoré podmienky odlišne. Hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise možno iba
vtedy, ak chýba špeciálna úprava v zákone osobitnom. (R 75/2016) Predpokladom zodpovednosti štátu

za škodu/nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je nielen preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu alebo
nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, ale aj preukázanie vzniku konkrétnej škody/nemajetkovej
ujmy a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním správneho orgánu a vzniknutou škodou/
nemajetkovou ujmou. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa

zák. č. 514/2003 Z.z., pričom na tieto zodpovednostné vzťahy sa, ako žalobca mylne uvádza vo svojom
odvolaní, neaplikujú ustanovenia § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a ani
ustanovenia
zák. č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. V prípade ochrany osobnosti a ochrany osobných údajov ide

o samostatné právne prostriedky ochrany, odlišné od zodpovednosti za škodu. Tiež konanie
o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie sporom s ochranou slabšej strany, ako uvádza
žalobca v odvolaní. Slovenská republika je v občianskoprávnych vzťahoch samostatným subjektom
práva (právnickou osobou podľa § 21 Obč. zák.), má v zmysle CSP procesnú spôsobilosť, a je tedaspôsobilá vystupovať ako samostatná strana sporu (zastúpená príslušným štátnym orgánom). Štát,
resp. štátne orgány majú v súkromnom práve rovnocenné právne postavenie ako iné fyzické osoby a
právnické osoby, ktoré sú účastníkmi konania,

a disponujú rovnakými procesnými právami a povinnosťami.

3.5. V súvislosti s námietkou žalobcu, že aj v čase písania odvolania sa nachádzal
v Zozname fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania,
žalovaný uviedol, že po overení namietanej skutočnosti zistil, že po zadaní IČO žalobcu do predmetného

zoznamu sa zobrazila hláška „Neboli nájdené žiadne záznamy.“. Žalovaný dal zároveň do pozornosti, že
predmetom sporu je náhrada škody/nemajetkovej ujmy údajne spôsobená evidenciou žalobcu v Registri
pohľadávok štátu
z dôvodu, že neuhradil splatnú pohľadávku voči štátu, nie evidencia z dôvodu porušenia zákazu
nelegálneho zamestnávania. Zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz
nelegálneho zamestnávania, a Register pohľadávok štátu sú dva odlišné registre, ktorých zriadenie,

vedenie a dôvod zápisu podlieha rôznej právnej úprave. Žalobca
k dnešnému dňu nie je evidovaný v Registri pohľadávok štátu, dôkazom čoho je Výpis
z Centrálneho registra pohľadávok štátu ku dňu 27.02.2023 a Výpis zo Zoznamu fyzických osôb a
právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania ku dňu 27.02.2023

3.6.Pokiaľžalobcavodvolanísúduprvejinštancievytýkal,žesanezaoberaljehoargumentáciououšlom
zisku predostretou v písomnom vyjadrení z 11.10.2021 a ani sa nevenoval nezákonnému spracúvaniu
osobných údajov, ktoré dával do pozornosti
vpísomnomvyjadreníz18.07.2022,žalovanýpoukázalnaprávnuúpravusporovéhokonania,konkrétne
na ustanovenia § 156, § 132 ods. 1 a § 216 ods. 1 CSP a zdôraznil, že súd je viazaný žalobným návrhom

žalobcu. Žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto
jeho vymedzením je súd v zásade viazaný.
Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrh žalobcu a prisúdiť viac, než zásada
viazanosti súdu petitom vyžaduje i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa žalobca domáha.
Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie

nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom
návrhu. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2017, sp. zn. 2Cdo/216/2016)
Skutkový a právny rámec súdneho konania určuje žalobca svojím žalobným návrhom. Podľa názoru
žalovaného si žalobca svojou žalobou zo dňa 17.03.2021 jednoznačne uplatnil náhradu škody a
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Ak sa počas súdneho konania rozhodol rozšíriť petit

žaloby, mal tak urobiť zmenou žaloby v súlade s § 139 a nasl. CSP. Zmena žalobného návrhu je
dispozičný úkon, na ktorý je oprávnený výlučne žalobca. K rozšíreniu žaloby o náhradu ušlého zisku či
rozšíreniu žaloby o uplatnenie nárokov z údajného neoprávneného nakladania štátnych orgánov
s osobnými údajmi žalobcu však zo strany žalobcu nedošlo. Spomínané tvrdenia žalobcu ostali len vo
forme úvah spomenutých v jeho vyjadreniach k tejto právnej veci

a prvoinštančný súd svojim rozsudkom rešpektoval predmet konania vymedzený žalobným návrhom
žalobcu. Pre úplnosť žalovaný dodal, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument žalobcu, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo
veci samej. Taktiež nemožno za nedostatok odôvodnenia rozhodnutia považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Žalovaný preto navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 30.03.2023 uviedol, že podanie žalovaného neprináša žiadne
zásadné tvrdenia, ktoré by oslabovali jeho odvolacie dôvody a argumentáciu. Zotrval preto na námietke
nepreskúmateľnosti rozsudku, ktorý je nejasný, nezrozumiteľný, nedostatočne konkrétny a niektoré

odpovede na žalobu absentujú úplne. Súd prvej inštancie dospel podľa jeho názoru k nesprávnym
skutkovým zisteniam a nesprávne aplikoval
a interpretoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Uviedol, že z vyjadrenia žalovaného nadobudol dojem, akoby sa ten snažil odvrátiť pozornosť
od podstaty sporu. Napríklad, on nikde netvrdil, že nemal byť zverejnený v Registri pohľadávok štátu.

Je však nesporné, že tam bol evidovaný, aj keď tam už nemal byť. Ak tam už nebol v čase odoslania
vyjadrenia na súd, tak neostáva nič iné, než iba si povzdychnúť, že konečne. Nie je tiež možné
súhlasiť s úvahami žalovaného o vzťahoch všeobecného a osobitného zákona. Žalobca zdôraznil,
že bez akýchkoľvek pochybností si uplatňuje náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., podľaktorého boli preukázané jednotlivé podmienky zodpovednostného vzťahu: nesprávne úradný postup
resp. nezákonné rozhodnutie orgánov inšpekcie práce, vznik majetkovej a nemajetkovej ujmy, príčinnú
súvislosť medzi postupom/rozhodnutím a vznikom škody/ujmy. Nie je však právne udržateľné od neho

vyžadovať, aby preukazoval a presne kvantifikoval nemajetkovú ujmu, ktorej posúdenie napokon aj tak
závisí od voľnej úvahy súdu. Rovnaké právne vzťahy však musia mať rovnaké právne režimy, bez
ohľadu na ich formálne rozdelenie do rôznych zákonov. Taktiež nikdy netvrdil, že v danom prípade ide o
spor so slabšou stranou sporu, avšak nič to nemení na hmotnoprávnom postavení drobného živnostníka
stojaceho proti úradnej mašinérií, ktorej zjavne nezáleží na jednotlivcovi a nechá ho neoprávnene

verejne vystavovať potupe. Súd ako garant ochrany práv a právom chránených záujmov musí byť prvý,
ktorý sa postaví na stranu poškodeného, ak dôjde k zjavnému zásahu do súkromia zo strany orgánu
verejnej moci. Uviedol, že svoj žalobný návrh nemenil a poukázanie na nelegálne nakladanie s jeho
osobnými údajmi je len ďalší čriepok do mozaiky zásahu do jeho práv, ktorým odôvodňuje primeranosť
výšky náhrady škody/ujmy.

5. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zák. č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), t.j. v medziach podaného odvolania a jeho
dôvodov, z nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario spojení s § 219 ods. 3

CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je opodstatnené len čiastočne.

7. Žalobca vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP) a namietal i
nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP).

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP
treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom

porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného,
ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie
sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní.

9. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 365 ods. 1 písmeno f) CSP spočíva
nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom
čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi

prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov
účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení
dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

10. Právnym posúdením zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

11. Vzhľadom na predmet sporu a dôvody podanej žaloby o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
20.000 Eur spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného a náhrady škody vo výške
599,40 Eur vzniknutej v súvislosti s ním odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že
pre posúdenie opodstatnenosti žaloby bolo v predmetnom spore rozhodujúce zistenie, či pre vznik
žalobcom uplatnených nárokov v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.) boli súčasne splnené všetky tri zákonom
stanovené podmienky, a to existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia,vznik škody ako majetkovej alebo nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

12. V preskúmavanej veci nebola sporná otázka existencie nesprávneho úradného postupu žalovaného,
keď z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca bol evidovaný
v centrálnom registri splatných pohľadávok štátu so zápisom pohľadávky 2.000 Eur správcom
pohľadávky Inšpektorát práce Trenčín s dátumom zaradenia 24.06.2016 a so zápisom pohľadávky
2.000 Eur správcom pohľadávky Inšpektorát práce Trenčín s dátumom zaradenia 22.02.2017, a to

i napriek tomu, že rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.10.2015 bolo zrušené rozhodnutie
Národného inšpektorátu práce zo dňa 15.05.2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.
11S/187/2016 - 42 zo dňa 21.11.2017 bolo zrušené rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa
03.08.2016, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/43/2018 zo dňa 10.04.2019 bolo zrušené
rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa 13.09.2018 a že hoci dňa 12.07.2019 bolo napokon
Národným inšpektorátom práce Trenčín konanie o uloženie pokuty žalobcovi zastavené, nedošlo

k výmazu zápisu žalobcu z centrálneho registra splatných pohľadávok štátu. Za spornú považoval súd
prvej inštancie otázku existencie nemajetkovej ujmy, pričom z dôkazov vykonaných výsluchom žalobcu,
výsluchom svedka I. G. B., brata žalobcu a oboznámením sa s obsahom písomnej korešpondencie
medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou G., H. a písomnej korešpondencie medzi žalobcom
a obchodnou spoločnosťou F., H. dospel k záveru, že žalobca vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy

v súvislosti s jeho zápisom v centrálnom registri pohľadávok štátu nepreukázal. Súd prvej inštancie
dôvodil tým, že dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku zaťažovalo žalobcu a
pretože ten dôkazné bremeno o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku neuniesol, jeho žalobe nebolo
možné vyhovieť.

13. Žalobca v odvolaní v zásade argumentoval tým, že súd prvej inštancie v súvislosti s nemajetkovou
ujmou zaujal nesprávny právny názor o potrebe náležitého preukázania a kvantifikovania nemajetkovej
ujmy. Žalobca dôvodil tým, že nejde o majetkovú škodu, preto postačuje už len samotná existencia
zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu tak, ako je tomu v prípade občianskoprávnej
zodpovednosti v zmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, lebo zák. č. 514/5003 Z.z. dopĺňa

všeobecnú úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku.

14. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa
odseku 2 citovaného ustanovenia, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

15. Zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.09.2009 umožňuje nahradiť osobám poškodeným
nesprávnym úradným postupom vzniknutú nemajetkovú ujmu. Z právnej úpravy obsiahnutej v § 17
ods.2, 3 citovaného zákona vyplývajú náležitosti, ktoré je potrebné splniť na preukázanie nároku na
peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu totiž nevzniká automaticky, len na základe
konštatovania nesprávneho úradného postupu. V zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. je

primárnymzadosťučinenímsamotnékonštatovanieporušeniapráva.Aksatakétozadosťučinenienejaví
ako postačujúce, následným možným stupňom zadosťučinenia je uspokojenie ujmy inak ako finančne
a až následne, ak nemožno majetku nemajetkovú ujmu uspokojiť inak, patrí poškodenému peňažná
náhrada a ods. 3 citovaného ustanovenia upravuje skutočnosti ovplyvňujúce výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy.

16. Postupnosť krokov pri preukazovaní nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 17 zák. č. 514/2003 Z.z. pritom zaťažuje žalobcu povinnosťou uniesť dôkazné bremeno tvrdenia,
že v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného mu vznikla ujma, ktorú je potrebné
odškodniť finančne. Názor o potrebe unesenia dôkazného bremena o existencii kvalifikovaných dôvodov

pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy poškodením podľa § 17 ods. 2, 3 zákona číslo
514/2003 Z.z. už opakovane vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, napríklad v uznesení sp.
zn. I. ÚS 285/2018, a tiež v uznesení sp. zn. IV. ÚS 271/2018. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 27.10.2022 sp. zn. 5Cdo/6/2022 v súvislosti s posudzovaním nárokov na uhradenienemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky konštatoval, že správny je taký postup, pri ktorom súd skúma,
či je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom len samotné konštatovanie porušenia práva, či je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak

ako v peniazoch, alebo je možné uhradiť ju iba v peniazoch. Zdôraznil sporový charakter konania
o nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
a poukázal na dôkazné bremeno nesené stranami sporu odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 285/2018. Dovolací súd sa v ním posudzovanej veci stotožnil
so závermi odvolacieho súdu o tom, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť

už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej
ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých sa k nej došlo.

17. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca
nepredložil také dôkazy, ktoré by odôvodňovali záver, že zápisom v centrálnom registri pohľadávok štátu
utrpel nemajetkovú ujmu, a to či už v rámci podnikateľskej činnosti alebo v rámci súkromných vzťahov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že len samotná evidencia žalobcu v predmetom registri
sa nejavila ako spôsobilá vyvolať pochybnosti o tom, že žalobca si svoje záväzky voči štátu alebo iným
subjektom riadne
plní, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že z ďalších verejne dostupných registrov nevyplývali
žiadne iné dlhy žalobcu. Preto sa nejavilo ako pravdepodobné, že odmietanie ponúk na spoluprácu

zo strany obchodných partnerov bolo následkom zápisu žalobcu v centrálnom registri pohľadávok štátu
a že by bola narušená dôvera v bezúhonnosť žalobcu i v jeho súkromnej sfére. Nebolo tiež preukázané,
že by práve v dôsledku zápisu žalobcu
v uvedenom registri žalobcovi nebola poskytnutá pôžička bankou alebo nebola priznaná dotácia z PPA.

18. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností nesie tá strana sporu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Nesplnenie dôkaznej povinnosti strán
sporu má za následok neunesenie dôkazného bremena, čo sa prejaví rozhodnutí vo veci samej.
Výsledok hodnotenia dôkazov súdom sa vytvára na základe uváženia a zhodnotenia jednotlivých
dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti, tak, aby sa vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V zmysle

ustanovenia § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako ma z hľadiska
pravdivosti ten -, ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale len vo
výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192,

§ 193 CSP, avšak o takýto prípad v preskúmavanej veci nejde ).

19. V posudzovanom prípade, čo sa týka nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
20.000 Eur, súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil
skutkový stav veci, aplikoval správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrozumiteľne vyplývajú z logickej nadväznosti a s hodnotiacou
väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový stav veci. Súd prvej
inštancie sa náležite zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou sa
žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v jeho pracovnej i súkromnej sfére
nesprávnym úradným postupom žalovaného, a to evidovaním žalobcu v centrálnom registri pohľadávok

štátu.

20. Na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena o vzniku
nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že čo sa týka odmietnutých ponúk na spoluprácu zo strany
obchodných partnerov žalobcom, ktorými žalobca mienil preukazovať vznik nemajetkovej ujmy na jeho

povesti v rámci podnikateľskej činnosti, žalobcom predložené dôkazy nenasvedčujú jeho tvrdeniu,
že obchodné spoločnosti G. H. a F., H. už v roku 2017, resp. v roku 2018 dôvodili pri odmietnutí
spolupráce so žalobcom nedôveryhodnosťou žalobcu z pohľadu jeho platobnej disciplíny v
súvislosti s evidenciou žalobcu v centrálnom registri pohľadávok štátu. Takéto odôvodnenie odmietnutia
spolupráce v danom období nevyplýva zo žiadneho listinného dôkazu predloženého žalobcom. Tieto

obchodné spoločnosti prezentovali ako dôvody odmietnutia spolupráce evidenciou žalobcu na zozname
dlžníkov štátu až dodatočne - v roku 2020, a to na základe žiadostí žalobcu zo dňa 13.07.2020,
obidve spoločnosti listami zo dňa 22.07.2020. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu uvedené listiny
nie sú relevantným dôkazom o skutočnosti, že by dôvodom odmietnutia spolupráce zo strany obochvyššie uvedených obchodných spoločností ako potenciálnych obchodných partnerov žalobcu boli práve
pochybnosti o povesti žalobcu ako rizikového obchodného partnera z dôvodu jeho podlžnosti voči štátu.
Odvolací súd tiež zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nepredložil ani žiadne dôkazy

o tom, že by mu nebola poskytnutá pôžička z banky alebo že mu nebola priznaná dotácia z PPA práve
v dôsledku jeho evidencie v predmetnom registri dlžníkov štátu. Rovnako čo sa týka osobnej, súkromnej
sféry žalobcu, súd prvej inštancie správne uzavrel, že len samotný zápis žalobcu v centrálnom registri
pohľadávok štátu nebol spôsobilý vyvolať pochybnosti o bezúhonnosti žalobcu vo vzťahu k bratovi
a blízkym osobám v takej intenzite, že to u žalobcu vyvolalo vznik ním tvrdenej závažnej imateriálnej

ujmy, ktorú by bolo možné odškodniť len peňažnou náhradou. Z dôkazov predložených žalobcom teda
nevyplynuli také skutočnosti o zásahu do jeho pracovného, resp. profesionálneho a súkromného života,
na základe ktorých bolo možné konštatovať naplnenie jedného z kumulatívnych predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, to existenciu nemateriálnej škody.

21. Pokiaľ žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nezaoberal jeho argumentáciou o ušlom

zisku predostretou v písomnom vyjadrení z 11.10.2021 a nevysporiadal sa ani s tým, že došlo
aj k nezákonnému spracúvaniu jeho osobných údajov, čo namietal v písomnom vyjadrení z 18.07.2022,
odvolací súd zdôrazňuje, že na takých skutkových tvrdeniach žaloba nebola založená. Z obsahu
žaloby vyplýva, že žalobca, v spore právne zastúpený advokátom, predmet tohto sporu po skutkovej
i právnej stránke vymedzil uplatnením náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

a zo žiadneho z jeho ústnych či písomných podaní nemožno vyvodiť, že by sa domáhal zmeny žaloby
v zmysle § 139 CSP. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že v kontexte vyššie uvedených záverov
o povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno o následkoch zásahu štátu pri výkone verejnej moci do
jeho pracovnej a súkromnej sféry, je irelevantné tvrdenie žalobcu o silnejšej pozícii štátu vo vzťahu
k nemu ako jednotlivcovi, pretože len samotný status žalovaného a jeho nesprávny úradný postup samé

o sebe v predmetnom spore nezakladajú nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu v peniazoch.

22. V súvislosti s hodnotením dôkazov vo vzťahu k uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu odvolací
súd ešte poznamenáva, že sa práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola

strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a tiež
ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

23. Pretože žalobca nepreukázal také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho zápisom

v centrálnom registri pohľadávok štátu mu bola spôsobená nemajetková ujma v peniazoch, súd prvej
inštancie s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. rozhodol správne, keď v tejto
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku
I. v časti, v ktorej bola žaloba zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur zamietnutá, potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny, vychádzajúci z dostatočne zisteného skutkového stavu a zo

správneho právneho posúdenia veci.

24. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo zvyšnej časti zamietajúceho výroku I. dospel odvolací súd
k záveru, že v tejto časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol aj žalobu o zaplatenie 599,40 Eur, je
potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec

vrátiť súdu prvej inštancie ďalšie konanie a nové rozhodnutie, lebo postupom súdu prvej inštancie bolo
porušené právo žalobcu na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred
odvolacím súdom.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy

20.599,40 Eur z titulu náhrady škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., z toho 20.000 Eur ako nemajetkovej
ujmy a 599,40 Eur ako škody vzniknutej vynaložením výdavkov v súvislosti s uplatňovaním a bránením
práva na správnych orgánoch v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

26. Z výroku napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu v celom
rozsahu, avšak z jeho odôvodnenia vyplývajú dôvody zamietnutia len vo vzťahu k nároku žalobcu
na zaplatenie nemajetkovej ujmy 20.000 Eur. Dôvody, pre ktoré zamietol žalobu aj vo zvyšnej časti
žalobou uplatneného nároku o náhradu škody vo výške 599,40 Eur, súd prvej inštancie v odôvodnenísvojho rozhodnutia neuvádza. Pod porušením práva na spravodlivý proces je pritom potrebné rozumieť
aj porušenie ústavou zaručeného procesného práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

27. Pretože odvolaním napadnutý rozsudok neobsahuje vo vzťahu k zamietajúcemu výroku o nároku
na náhradu škody vzniknutej vynaložením trov právneho zastúpenia v konaniach pred správnymi
orgánmi žiadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľný, odvolací súd ho v tejto časti výroku
I. a zároveň v súvisiacom výroku II.
o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v rozsahu

zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní sa súd prvej
inštancie vysporiada s touto časťou nároku žalobcu, vykoná dokazovanie, vyhodnotí jeho výsledky, vec
právne posúdi a svoje rozhodnutie vo veci riadne odôvodní tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 220 CSP;
v zmysle § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule

(§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa
§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom
(§ 429 ods. 1 CSP).