Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722010037
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8722010037.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov

JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.02.2025,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona účinného
do 05.08.2024, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/4/2022 zo
dňa 18.09.2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného A. B. A. C. D. E. A. , nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom G. H. I. XXXX/X, F.,

u z n á v a v i n n ý m , ž e

ako zamestnanec spoločnosti E. J. – K., s. r. o., L. XXXX/XX, J., kde pracoval ako vodič na základe
pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.05.2021, dňa 03.06.2021 neodviedol zamestnávateľovi časť
prijatej tržby za tovar vo výške 99,98 eur, dňa 04.06.2021 neodviedol zamestnávateľovi časť prijatej
tržby za tovar vo výške 100,- eur a dňa 08.06.2021 neodviedol zamestnávateľovi celú prijatú tržbu za
daný deň vo výške 911,88 eur, finančné prostriedky si ponechal pre vlastnú potrebu, čím poškodenej
spoločnosti E. J. – K., s. r. o., so sídlom L. XXXX/XX, Poprad, IČO: XX XXX XXX, spôsobil celkovú

škodu vo výške 1.111,86 eur,

t e d a

prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku škodu malú,

č í m s p á c h a l

prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024.

Z a t o m u u k l a d á :Podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024 trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch)
mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody z a r a ď u j e
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodenú spoločnosť E. J. – K., s. r. o., J., H. L. I. XXXX/XX, IČO: XX
XXX XXX, s jej nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods.
1 Tr. zákona účinného do 6.8.2024, a to na tom skutkovom základe, že

- ako zamestnanec spoločnosti E. J. – K., s. r. o., L. XXXX/XX, J., kde pracoval ako vodič na základe
pracovnej zmluvy uzatvorenej dňom 31.05.2021, dňa 06.06.2021 neodviedol zamestnávateľovi časť

prijatej tržby za tovar vo výške 99,98 eur, dňa 04.06.2021 neodviedol zamestnávateľovi časť prijatej
tržby za tovar vo výške 100,- eur a dňa 08.06.2021 neodviedol zamestnávateľovi celú prijatú tržbu za
daný deň vo výške 911,88 eur, finančné prostriedky si ponechal pre vlastnú potrebu, čím poškodenej
spoločnosti E. J. – K., s. r. o., so sídlom L. XXXX/XX, Poprad, IČO: XX XXX XXX spôsobil celkovú škodu
vo výške 1.111,88 eur.

Za to mu bol podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona účinného do 6.8.2024, s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr.
zákona a § 37 písm. m) Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, na výkon
ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodená spoločnosť E. J. – K., L., J., bola so svojím nárokom na
náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti uvedenému rozsudku podal riadne a včas obžalovaný odvolanie, ktoré prostredníctvom obhajcu

aj bližšie písomne odôvodnil. Nestotožňuje sa s obsahom napadnutého rozsudku a má za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu nie je súladné s vykonaným dokazovaním v predmetnom trestnom
konaní. Má ďalej za to, že napadnutý rozsudok je značne arbitrárny, čo spôsobuje jeho nezákonnosť.
V neposlednom rade sa nestotožňuje s právnym posúdením predmetnej trestnej veci zo strany
prvostupňového súdu. Poukázal na to, že v predmetnej trestnej veci bol pôvodným rozsudkom

Okresného súdu Poprad č. k. 4T/4/2022-319 zo dňa 31.01.2023 podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku oslobodený spod obžaloby, ktorý bol založený na totožnom skutkovom základe ako je
napadnutý rozsudok. Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní po vydaní rozsudku zo
dňa 31.01.2023 podľa neho nevyplynuli nové skutočnosti, ktoré by zakladali inú dôkaznú situáciu
v čase vydania napadnutého rozsudku, ako bola pri pôvodnom rozsudku. Tvrdí, že konajúci súd

pri vyhlásení napadnutého rozsudku neuviedol žiadne nové zistené skutočnosti a dôkazy, ktoré by
preukazovali iný záver o vine alebo nevine obžalovaného v predmetnej trestnej veci. Je presvedčený,
že prvostupňový súd pri vyhlásení napadnutého rozsudku absolútne opomenul uviesť aké skutočnosti
a dôkazy považoval za preukázané a ktoré konkrétne okolnosti ho viedli k vyvodeniu záveru o vine
obžalovaného. Tieto podstatné skutočnosti pre meritórne rozhodnutie prvostupňový súd opomenul aj v

samotnom písomnom vyhotovení odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vzhľadom na uvedené je podľa
jeho názoru napadnutý rozsudok tak arbitrárny, že nemôže požívať žiadnu právnu ochranu a odvolací
súd by nemal konštatovať záver o dostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Má za to, že
v napadnutom rozsudku absentujú takmer všetky podstatné náležitosti jeho riadneho odôvodnenia a
prvostupňový súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami obžalovaného a jeho obhajoby, pričom súd

zároveň opomenul uviesť ako postupoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a u neho teda vyvstáva
pochybnosť, či súd vôbec postupoval dostatočným spôsobom tak, ako to vyžaduje § 2 ods. 12 Trestného
poriadku. Obžalovaný poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 107/07 zo dňa 30.10.2007, podľa ktorého:
„Právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy je zabezpečené aj procesnými zárukami,
medzi ktoré patrí i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyžaduje, aby rozhodnutie bolo

náležite odôvodnené. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantnédôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.“ Citoval aj nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 265/05 zo
dňa 14.09.2006, podľa ktorého: „Jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces chránených

v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou
ktorého je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého nedostatočnosť
v danom prípade sťažovateľka namietala. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho,
aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ

pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda rozporné
s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ Obžalovaný v odôvodnení odvolania následne
opätovne tvrdí, že prvostupňový súd opomenul riadne zdôvodnenie všetkých pre vec relevantných
skutočností, ako aj uviesť dostatočné právne posúdenie uvedenej trestnej veci. Prvostupňový súd sa
mal obmedziť len na veľmi strohé a abstraktné posúdenie veci, keď iba vo všeobecnosti poukázal, že
s prihliadnutím na vykonané dokazovanie mal za to, že skutok sa stal, tento je trestným činom a že ho

mal spáchať obžalovaný (strana 5 napadnutého rozsudku). Následne súd citoval zákonné ustanovenia
Trestného zákona a Trestného poriadku, a v závere sa obmedzil len na postup pri ukladaní trestu
obžalovanému. Obžalovaný opakovane tvrdil, že prvostupňový súd nikde v odôvodnení napadnutého
rozsudku neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali jeho vinu, akým konkrétnym
postupom hodnotil jednotlivé vykonané dôkazy, a ako dospel k vlastným záverom pri posudzovaní viny

alebo neviny obžalovaného, pričom sa nevysporiadal ani s jeho obhajobou a úplne opomenul ním
tvrdené skutočnosti. Tvrdí, že takáto abstraktnosť odôvodnenia mu znemožňuje riadne vykonávať svoje
vlastné ústavné a zákonné práva, čoho následkom je aj nemožnosť patrične argumentovať proti obsahu
napadnutého rozsudku.

Obžalovaný sa v odôvodnení svojho odvolania ďalej nestotožňuje s tým, ako súd vyhodnotil
dokazovanie, keď sa bez kritického hodnotenia dôkazov evidentne priklonil k výpovedi a domnienkam
svedkyne B. M., t. j. konateľky obchodnej spoločnosti, ktorá v predmetnej trestnej veci vystupuje v
procesnom postavení poškodeného. Obžalovaný počas celého trestného konania, ako aj ihneď po
skutku, t. j. už 09.06.2021 uvádzal a informoval poškodenú, ako aj orgány činné v trestnom konaní, že

časť tržby zo dňa 04.06.2021 a 06.06.2021 si ponechal len ako zálohu, pretože mal vedomosť od iných
zamestnancov, že si môžu zo získanej tržby ponechať časť peňazí ako zálohu. Z dokazovania malo
vyplynúť, že aj nechával písomnú informáciu o tom, akú čiastku si ponechal ako zálohu, o čom mali mať
zodpovedné osoby vedomosť. K tržbe zo dňa 08.06.2021 vždy uvádzal, že ju stratil, resp. mu mohla
byť aj niekým odcudzená. Tvrdí, že vzhľadom na obnos peňazí, ako aj situáciu, v ktorej sa nachádzal,

konal pod vplyvom stresu a neoznámil dňa 08.06.2021, že tržbu stratil. Následne ihneď na druhý deň
kontaktoval svojho nadriadeného, ako aj svedkyňu M. o tom, že tržbu zo dňa 08.06.2021 stratil a zároveň
prejavil záujem osobne sa dostaviť na firmu a zabezpečiť všetky úkony smerujúce k tomu, aby škodu
spôsobenú firme svojou nedbanlivosťou nahradil. Aj tak učinil a dňa 09.06.2021 sa dostavil na firmu,
kde z vlastnej iniciatívy uviedol poškodenej, že škodu nahradí. Za týmto účelom súhlasil s náhradou

škody a podpísal dohodu o zrážkach zo mzdy, zápisnicu zo zasadnutia škodovej komisie a uznal svoj
dlh v celom rozsahu. Taktiež prejavil záujem odpracovať ďalšie dni pre poškodenú spoločnosť, ktoré
by pokryli vzniknutú škodu. Takýto jeho prístup mala potvrdiť aj svedkyňa B. M. a listinné dôkazy –
SMS správa. V konaní malo byť preukázané, že on sa poškodenej nezatajoval, takmer bezprostredne
po strate tržby sa skontaktoval s poškodenou spoločnosťou, prišiel osobne do priestorov poškodenej

spoločnosti, kde prejavil snahu vrátiť finančné prostriedky. Svedkyňa B. M., ako konateľka poškodenej
spoločnosti, po tom, čo opustil priestory poškodenej spoločnosti dňa 09.06.2021 v čase obeda, podala
na neho trestné oznámenie. Jemu sa javí postup svedkyne M. ako unáhlený. Svedkyňa taktiež potvrdila
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.09.2024, že pred podaním trestného oznámenia nevyužila
žiadne iné právne prostriedky, napr. podanie žaloby na civilný súd. Svedkyňa aj po tom, čo prejavil snahu

vrátiť finančné prostriedky a prisľúbil poškodenej spoločnosti, že stratenú tržbu vráti, podala trestné
oznámenie. Je presvedčený, že v trestnom konaní nebolo preukázané úmyselné zavinenie z jeho strany
na škodu cudzieho majetku ponechať si cudzie finančné prostriedky pre vlastnú potrebu. V konaní
podľa neho nebol vyprodukovaný jediný relevantný dôkaz, ktorý by spochybnil jeho tvrdenie, že tržbu zo
dňa 08.06.2021 skutočne stratil. Zároveň ani z jeho konania a prístupu, keď inicioval vrátiť poškodenej

spôsobenúškodunevyplynulo,žebysimoholnejakéfinančnéprostriedkyponechaťnatrvalo.Poukazuje
súdu, že svedkyňa M. sa výhradne domnievala, že by si peniaze ponechal u seba. Má za to, že v
konaní nebolo spochybnené a vyvrátené, že k strate tržby z jeho strany dňa 08.06.2021 došlo. Ani
časť tržby zo dňa 04.06.2021 a 06.06.2021 si nechcel ponechať, ale túto vzal len ako zálohu, o čommal informovať poškodenú spoločnosť. Za danej dôkaznej situácie, ktorá sa od prvotného rozsudku
nezmenila, ale mala potvrdiť, že on nekonal vo forme úmyselného zavinenia a taktiež nie spôsobom,
aký je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku, podľa neho nemožno vyvodiť iný záver, ako

o jeho nevine. Preto nerozumie ako prvostupňový súd v napadnutom rozsudku dospel k úplne odlišnému
skutkovému a právnemu záveru, ako je to v prípade rozsudku zo dňa 31.01.2023, aké dôkazy, ktoré
vykonal súd po rozsudku zo dňa 31.01.2023 mali preukázať vinu obžalovaného, a že daný skutok
by sa mal javiť ako trestný čin. Nakoľko však napadnutý rozsudok tieto úvahy prvostupňového súdu
vôbec neobsahuje, obžalovaný ani nemá možnosť proti neexistujúcim úvahám prvostupňového súdu

ako argumentovať. V súlade s výpoveďami jeho a svedkov B. M., L. E. L. a L. E. ml. a listinných dôkazov
je podľa neho zjavné, že v konaní vyplynuli viaceré podstatné pochybnosti o skutkovom stave a o
vnímaní rozhodných skutočností svedkov, najmä svedkyne B. M., ktorej tvrdenia boli predovšetkým v
rovine domnienok. Za takej dôkaznej situácie, keď ani nie je možné tieto podstatné skutkové pochybnosti
odstrániť ďalšími dôkaznými prostriedkami je nevyhnutné, aby súd rešpektoval a uplatnil zásadu in dubio
pro reo a oslobodil ho spod obžaloby, nakoľko nebolo dostatočne preukázané, že skutok tak, ako je

popísaný v podanej obžalobe sa stal, tento spáchal obžalovaný a zároveň by aj tento skutok mal napĺňať
skutkovú podstatu prečinu sprenevery. Ďalej obžalovaný poukazuje na dôležitý princíp trestného práva
– princíp ultima ratio. Berúc do úvahy všetky vykonané a získané dôkazy sa mu nejaví jeho konanie ako
trestný čin. Pri uplatňovaní princípu ultima ratio je nevyhnutné posudzovať konanie obžalovaného veľmi
komplexne a dôkladne, čo podľa neho konajúci súd v napadnutom rozsudku neučinil a s tvrdeniami

obhajoby sa ani len vôbec nezaoberal. V danej trestnej veci došlo medzi poškodenou spoločnosťou
a ním výhradne k pracovnoprávnej zodpovednosti, kde poškodená spoločnosť disponovala (aj dnes
disponuje) viacerými právnymi prostriedkami na usporiadanie zodpovednostného právneho vzťahu,
ktoré nevyužila, ale využila najkrajnejší prostriedok – podanie trestného oznámenia – čo nemôže byť
za daného stavu akceptované. V opačnom prípade by bolo možné konštatovať, že trestnoprávne

prostriedky ochrany spoločenských vzťahov môžu byť zneužívané občanmi do takej miery, že pre možnú
materiálnu a časovú náročnosť civilných konaní budú občania využívať výhradne trestné konanie na
ochranu vlastných záujmov. Nakoľko z dokazovania vyplynulo, že on si peniaze nechcel ponechať a
vykonal úkony smerujúce k vráteniu stratenej tržby, a zároveň neexistuje jediný relevantný dôkaz, že
by si peniaze u seba ponechal, jeho konanie nemôže byť posudzované ako spáchanie trestného činu.

Záverom dodal, že sa nestotožňuje s postupom súdu, ktorý ho uznal za vinného zo spáchania prečinu
sprenevery podľa
§ 213 ods. 1 Trestného zákona účinného do 06.08.2024. Odhliadnuc od posudzovania skutkového
stavu predmetnej trestnej veci poukazuje na to, že prvostupňový súd v rámci odôvodnenia napadnutého
rozsudku ani len neuviedol, prečo pri posudzovaní skutku postupoval v zmysle ustanovení Trestného

zákona účinného do 06.08.2024 za situácie, že právna úprava Trestného zákona účinného po
06.08.2024 je zjavne priaznivejšia. Obžalovaný má vedomosť, že prvostupňový súd pri vyhlásení
napadnutého rozsudku na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.09.2024 uviedol v rámci skráteného
odôvodnenia rozsudku, že z pohľadu súdu nebolo možné uplatniť neskoršiu právnu úpravu, nakoľko
k zmene, resp. zníženiu trestnej sadzby pri prečine sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona

nedošlo.Takétokonštatovanieprvostupňovéhosúdupovažujeobžalovanýzazjavnenesprávne.Vznení
§ 2 ods. 1 Trestného zákona: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší“. Z gramatického výkladu citovaného zákonného ustanovenia bezpodmienečne

vyplýva, že priazeň úpravy Trestného zákona je nevyhnutné posudzovať ako celok a neobmedzovať sa
výhradne na trestnú sadzbu toho ktorého trestného činu. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že
Trestný zákon v znení účinnom po 06.08.2024 je priaznivejšou právnou úpravou aj v danom prípade,
nestotožňuje sa s prístupom prvostupňového súdu. Samotnú trestnosť činu je nevyhnutné posudzovať v
znení neskôr účinného Trestného zákona, čo platí aj v prípadnom ukladaní trestu. Trvá však výhradne na

svojej nevine, nakoľko si nikdy jemu zverené cudzie finančné prostriedky nechcel ponechať. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti, ako aj fakt, že tržbu zo dňa 08.06.2021 stratil a časť tržby zo dňa 04.06.2021 a
06.06.2021 si ponechal len ako zálohu, ktorú od začiatku chcel poškodenej vrátiť, o čo aj reálne prejavil
záujem, jeho konanie a postup nemôže byť vyhodnocovaný ako trestný čin. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie

prvostupňovému súdu, eventuálne sám vo veci rozhodol.

Na základe podaného odvolania krajský súd v súlade s ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, akoaj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne
dôvodné.

Vprvomradejepotrebnéuviesť,žekonanie,ktorénapadnutémurozsudkupredchádzalo,bolovykonané
bezpodstatnýchprocesnýchchýb,pričombolidodržiavanéajpríslušnéustanoveniaTrestnéhoporiadku,
ktorými sa má zabezpečiť právo obžalovaného na obhajobu.

Vo vzťahu ku skutku uvedenom v obžalobe súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal

zákonným spôsobom všetky pre rozhodnutie potrebné dôkazy, pričom skutkové zistenia, ktoré na ich
základe urobil, obsahujú skutočnosti tvoriace všetky pojmové znaky prečinu sprenevery podľa § 213
ods. 1 Tr. zákona. Krajský súd síce v popise skutku zistil nepresnosti, tie sa však netýkajú ustálených
znakov uvedeného prečinu a ich existenciu nijako nespochybňujú.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal,

ktoré skutočnosti z nich vyplývali a na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové závery
ustálil. Aj keď nie celkom dôsledne popísal, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, prečo obrane obžalovaného neuveril a prečo použil Trestný zákon v znení účinnom do
6.8.2024, tak je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového súdu z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok a tak ich nie je možné posudzovať izolovane, ale komplexne.

Vzhľadom na odvolacie námietky krajský súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že nie je pravdou,
aby bol prvostupňový súd viazaný svojím predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré pre chyby bolo
v odvolacom konaní na podklade odvolania prokurátora podaného v neprospech obžalovaného zrušené.
V predmetnej veci bolo okresným súdom skôr rozhodnuté rozsudkom z 31.1.2023 tak, že obžalovaný

sa podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodzuje, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Tento rozsudok však Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.
5To/14/2023 zo dňa 3.10.2023 v celom rozsahu zrušil a vec okresnému súdu vrátil, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V napadnutom rozsudku z 31.3.2023 totiž zistil množstvo chýb,
ktoré podrobne popísal v zrušujúcom uznesení a v dôsledku ktorých boli pochybnosti o správnosti

zrušeného rozsudku. V ďalšom konaní už vytknuté nedostatky okresný súd odstránil, dokazovanie
v naznačenom smere doplnil a na rozdiel od zrušeného rozsudku už dospel v podstate k správnym
skutkovým, ako aj právnym záverom (až na chyby, na ktoré je poukázané nižšie).

Okrem už uvedeného podstata obrany obžalovaného proti napadnutému rozsudku z 18.9.2024 spočíva

v tom, že časť tržby zo dňa 03.06.2021 a 04.06.2021 si ponechal len ako zálohu na mzdu, pretože mal
vedomosť od iných zamestnancov, že si môžu zo získanej tržby ponechať časť peňazí ako zálohu.
Pokiaľ ide o tržbu zo dňa 08.06.2021, tak túto stratil, respektíve mohla mu byť aj niekým odcudzená.
Len pod vplyvom stresu už dňa 08.06.2021 neoznámil, že tržbu stratil. No na druhý deň už kontaktoval
svojich nadriadených a týmto uviedol, že tržbu zo dňa 08.06.2021 stratil a prejavil aj záujem nahradiť ju.

Je presvedčený, že v trestnom konaní nebolo preukázané jeho úmyselné zavinenie na škodu cudzieho
majetku ponechať si finančné prostriedky pre vlastnú potrebu, a teda aby sa dopustil trestného činu
sprenevery. Podľa obžalovaného za takej dôkaznej situácie mal súd uplatniť zásadu in dubio pro reo
a oslobodiť ho spod obžaloby.

Napriek uvedenej obrane obžalovaného aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn
dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú
záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona sa dopustí, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola

zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú.

Podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom do 5.8.2024 sa škodou malou rozumie škoda prevyšujúca
sumu 266,- eur a v znení účinnom od 6.8.2024 škoda prevyšujúca sumu 700,- eur.

Objektom trestného činu sprenevery je ochrana vlastníckeho práva a obdobného majetkového práva
k veci. Predmetom útoku je cudzia vec, ktorá bola páchateľovi zverená. Objektívna stránka spočíva
v prisvojení si cudzej veci, ktorá bola páchateľovi zverená, čím zároveň spôsobí na cudzom majetku
škodu malú. Cudzou vecou sa rozumie vec, ktorá nepatrí páchateľovi buď vôbec, alebo nepatrí výlučnelen jemu. Za cudziu vec sa tradične považujú najmä cudzie hotové peniaze (napr. uzn. NS ČR sp. zn.
8Tdo 111/2017). Predmetom útoku trestného činu sprenevery môže byť aj tržba, ktorá bola zverená
páchateľovi a je cudzou vecou (uzn. NS ČR sp. zn. 7Tdo/1493/2015 a sp. zn. 2Tzn 72/1995).

Základným znakom predmetného trestného činu je prisvojenie zverenej cudzej veci. Prisvojením veci sa
podľa § 130 ods. 4 Tr. zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má
oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou. Zverenou vecou sa podľa § 130 ods.
3 Tr. zákona rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy v oprávnenom

užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť
ju len na dohodnutý účel alebo za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.

Cudzia vec je zverená páchateľovi, keď je mu odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou
nakladal určitým spôsobom. Za zverenú cudziu vec je potrebné považovať tiež jej peňažný ekvivalent,
ale aj výťažok, ktorý bol za zverenú vec získaný páchateľom podľa dohody medzi ním a osobou, ktorá

mu vec zverila (R 67/1954). Skutková podstata trestného činu sprenevery nevyžaduje, aby osoba, ktorá
vec páchateľovi zverila, bola jej vlastníkom. V oblasti pracovnoprávnych vzťahov nie je predpokladom
trestnej zodpovednosti za spreneveru podľa § 213 Trestného zákona existencia dohody o hmotnej
zodpovednosti za hodnoty zverené zamestnancovi, ale konanie spočívajúce v úmyselnom prisvojení si
cudzej zverenej veci a vznik škody. Dohoda o tzv. hmotnej zodpovednosti iba predurčuje režim, ktorým

bude posudzovaná prípadná zodpovednosť za škodu (rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tz 134/2001). Znaky
trestného činu sprenevery by páchateľ napĺňal tiež vtedy, keby prevzal tržbu s tým, že ju odovzdá na
určitom mieste, ale ponechal si ju, hoci by nebol ani zamestnancom poškodeného (podobne uzn. NS
ČR sp. zn. 2Tzn 92/1995).

Páchateľ si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, keď s vecou naloží v rozpore s účelom,
ku ktorému mu bola cudzia vec daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí
základný účel zverenia. Prisvojenie je teda také nakladanie páchateľa s vecou, ktoré má trvale vylúčiť
veriteľa z dispozície s vecou. Prisvojením takejto veci sa nerozumie získanie veci do vlastníctva,
pretožetrestnýmčinomniejemožnénadobudnúťvlastníckeprávo,alezískaniemožnostineobmedzenej

dispozície s vecou, respektíve možnosť nakladať s ňou ako s vlastnou, nie je však rozhodujúce,
ako potom páchateľ s prisvojenou vecou, ktorá mu bola zverená, skutočne nakladá. Pre záver
o prisvojení si veci teda nie je rozhodujúci spôsob, ako páchateľ so spreneverenou vecou, ktorú si už
prisvojil, konkrétne naložil.

Pre dokonanie trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zákona je rozhodujúci okamih, v ktorom
páchateľ vylúčil poškodeného z dispozície s vecou, a spôsobil tým škodu malú na cudzom majetku.
Akákoľvek následná dispozícia s vecou už nemá na naplnenie znakov skutkovej podstaty citovaného
trestného činu žiadny vplyv (uzn. NS ČR sp. zn. 3Tdo 1060/2017).

Po subjektívnej stránke sa pri tomto trestnom čine vyžaduje úmysel [priamy podľa § 15 písm. a)
Tr. zákona alebo nepriamy podľa § 15 písm. b) Tr. zákona v spojení s § 17], pričom záver o jeho
subjektívnych znakoch sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania (R 60/1972-IV).

Ako vyplýva z výpovedí obžalovaného a svedkov B. M. a L. E. st., ako aj z registračných listov
Sociálnej poisťovne o vzniku a zániku poistenia zamestnanca, dňa 1.6.2021 vznikol pracovný pomer
obžalovaného v spoločnosti E. J. – K. s.r.o. s predmetom práce vodič. Obsahom jeho pracovnej činnosti
bolo prevziať tovar, podľa zoznamu rozvozov tento doručiť zákazníkom a od určených zákazníkov
aj prevziať tržbu v peniazoch a túto po návrate z jazdy odovzdať spoločnosti E. J. – K. s.r.o., a to

vhodením v priesvitnej obálke do trezoru v kancelárii spoločnosti. V súlade s uvedenými povinnosťami
však obžalovaný v dňoch 3.6.2021, 4.6.2021 a 8.6.2021 nepostupoval. Dňa 3.6.2021 z hotovostnej
tržby prevzatej od zákazníkov namiesto sumy 622,93 eur odovzdal spoločnosti len sumu 522,95 eur
(neodovzdal teda sumu 99,98 eur). Po rozvoze tovaru dňa 4.6.2021 z hotovostnej tržby prevzatej od
zákazníkov v sume 576,85 eur odovzdal poškodenej spoločnosti len sumu 476,85 eur (neodovzdal

teda sumu 100,- eur). Napokon po rozvoze dňa 8.6.2021 z tržby prevzatej za tovar v sume 911,88 eur
poškodenej spoločnosti neodovzdal nič. Takto spôsobil poškodenej spoločnosti E. J. – K., s.r.o. škodu v
celkovej výške 1.111,86 eur. Tieto skutočnosti, okrem výpovedí obžalovaného a konateľky poškodenejspoločnosti B. M., sú preukázané aj zoznamom rozvozov, knihou jázd obžalovaného a zápisnicou zo
zasadnutia škodovej komisie z 8.6.2021, ktorá je vlastnoručne podpísaná aj obžalovaným.

Uvedené skutkové zistenia nespochybňuje ani obžalovaný. Tvrdí však, že chýbajúcu časť tržby z 3.
a 4.6.2021 si ponechal ako zálohu (lebo mal vedomosť od iných zamestnancov, že si môžu zo získanej
tržby ponechať časť peňazí ako zálohy) a že tržbu z 8.6.2021 stratil, resp. mu mohla byť odcudzená.
Namieta teda absenciu subjektívnej stránky trestného činu sprenevery a naplnenie znaku prisvojenia
si cudzej veci.

S ohľadom na uvedené námietky obžalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že zavinenie
vyjadruje vnútorný vzťah páchateľa k následku jeho konania. Subjektívna stránka je takým psychickým
vzťahom páchateľa, ktorý nemožno priamo pozorovať, a na zavinenie preto možno usudzovať
zo všetkých okolností prípadu, za ktorých ku spáchaniu trestného činu došlo. Môže to byť aj určité
správanie páchateľa, pretože aj konanie je prejavom vôle. Záver o zavinení musí byť podložený

výsledkami dokazovania a musí z nich logicky vyplynúť. Okolnosti subjektívneho charakteru možno
spravidla vyvodzovať iba nepriamo z okolností objektívnej povahy, z ktorých je možné podľa zásad
logického myslenia usudzovať na vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu
chráneného Trestným zákonom (porovnaj napríklad R 62/1973 a R 41/1976).

Z hľadiska úmyslu teda stačí zistenie, že páchateľ vedel, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie
záujmu chráneného zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy
úmysel). Priamy úmysel je naplnený, keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone
porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom.

Súd prvého stupňa uvedené pravidlá v prejednávanej veci rešpektoval, pretože si pre svoje závery
o priamom úmysle obžalovaného opatril dostatok dôkazov. Na úmysel obžalovaného správne usudzoval
zo všetkých zistených okolností, za ktorých bol čin spáchaný. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že obžalovaný poznal obsah svojich pracovných povinností. Vedel, že tržba z vykonaného rozvozu
patrí poškodenej spoločnosti a po vrátení sa z jazdy musí celú tržbu odovzdať poškodenej spoločnosti.

Svedeckými výpoveďami L. E. L., L. E. ml. a konateľky poškodenej spoločnosti B. M. bola vyvrátená
obrana obžalovaného, že si mohol z tržby ponechať zálohu na mzdu. Uvedení svedkovia popreli,
aby si zamestnanci spoločnosti mohli svojvoľne ponechať časť tržby, pričom žiadneho konkrétneho
zamestnanca, ktorý by si takto svojvoľne ponechal z tržby zálohu na mzdu neoznačil ani obžalovaný.
Takáto možnosť nevyplýva ani z písomného vyhotovenia pracovnej zmluvy, ktorá je podpísaná len

konateľkou poškodenej spoločnosti ako zamestnávateľom. Napriek tomu si obžalovaný časť z tržby 3.
a 4.6.2021 opakovane ponechal, pričom túto skutočnosť konateľke poškodenej spoločnosti a ani inému
zamestnancovi tejto spoločnosti vopred a ani v čase odovzdania tržby neoznámil. Je tak zrejmé, že si
obžalovaný chcel prisvojiť časť jemu zverenej tržby a spôsobiť tak na majetku poškodenej spoločnosti
škodu.

Rovnako aj o úmyselnom prisvojení si celej tržby z 8.6.2021 obžalovaným svedčia okolnosti objektívnej
povahy a správanie sa obžalovaného. Na úmyselné zavinenie obžalovaného je možné usudzovať
už zo skutočnosti, že k neodovzdaniu celej tržby z utorka 8.6.2021 došlo po tom, čo si obžalovaný
svojvoľne prisvojil časť tržby z 3. a zo 4.6.2021, teda zo štvrtka a z piatka, hoci bol upozornený na

povinnosť odovzdať ich poškodenej. Za krátku dobu trvania pracovného pomeru (6 pracovných dní)
uobžalovanéhonešlotedaoprvýprípadponechaniasitržby,aleužo prípadtretí.Obraneobžalovaného
o strate či odcudzení tržby 8.6.2021 nezodpovedá ani správanie sa obžalovaného. Ten dňa 8.6.2021
stratu či odcudzenie tržby nikomu nehlásil, a to nielen zástupcovi poškodenej spoločnosti, ale ani
polícii. Naopak, pri vrátení sa z rozvozu 8.6.2021 L. E. ml. pri vychádzaní z kancelárie poškodenej

spoločnosti obžalovaný uviedol, že všetko odovzdal a že všetko je v poriadku. Následne 9.6.2021 sa
nadriadenému L. E. st. spočiatku vyhýbal, keď mu do telefónu tvrdil, že je u lekára, hoci v skutočnosti
u lekára nebol. Pritom už ponechanie časti tržby z 3. a zo 4.6.2021 odôvodnil tým, že potreboval peniaze.
Následne si ponechal aj tržbu z 8.6.2021. Z toho je zjavné, že obžalovaný nemal reálnu možnosť
peniaze v najbližšej dobe vrátiť, ale že si ich prisvojoval v úmysle trvale vylúčiť poškodenú spoločnosť

z dispozície so zverenou tržbou. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že obžalovaný poškodenej
spoločnosti peniaze doposiaľ nevrátil, ale ním spôsobená škoda v celkovej výške 1.111,86 eur bola
znížená len o zrážku zo mzdy vo výške 246,31 eur (ako vyplýva z výplatnej pásky obžalovaného za
mesiac jún 2021 a zo svedeckej výpovede B. M.).Na základe uvedeného ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný ako vodič povinný
prevziať tržbu a odviesť ju svojej zamestnávateľke E. J. – K., s.r.o., v rozpore s týmito povinnosťami

poškodenej neodviedol časť prijatej tržby v celkovej výške 1.111,86 eur, ale túto si ponechal pre vlastnú
potrebu a v tejto výške spôsobil poškodenej spoločnosti škodu. Tým naplnil všetky pojmové znaky
prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona, pretože si prisvojil cudziu vec (tržbu v celkovej výške
1.111,86 eur), ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku škodu v celkovej výške 1.111,86
eur, teda škodu malú. Trestného činu sa dopustil vo forme priameho úmyslu [§ 15 písm. a) Tr. zákona],

pretože si chcel prisvojiť cudzie peniaze, ktoré mu boli zverené, a spôsobiť škodu 1.111,86 eur.

Súčasne je však potrebné prvostupňovému súdu vytknúť nepresnosti v popise skutkovej vety, ktoré
sa však netýkajú znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Jednak ide o zjavnú chybu
v číselnom označení prvého dňa neodvedenia prijatej tržby, keď namiesto správneho označenia dátumu
3.6.2021 je v skutkovej vete napadnutého rozsudku chybne uvedený dátum 6.6.2021. Chybne (o 2

centy) je uvedená aj celková výška škody spôsobenej obžalovaným, keď namiesto škody 1.111,86 eur
je chybne uvedená škoda 1.111,88 eur, hoci jednotlivé neodvedené tržby sú v skutkovej vete uvedené
v správnej výške (99,98 + 100 + 911,88 = 1.111,86).

Uvedené chyby v popise skutku však nemajú vplyv na konštatovanie o naplnení všetkých pojmových

znakov prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona, ich oprava nemá vplyv na právne postavenie
obžalovaného, a tak odvolací súd mohol tieto chyby opraviť aj na podklade odvolania obžalovaného.

Chyby sa však prvostupňový súd dopustil aj pri právnom hodnotení skutku. Za dôvodné je totiž potrebné
považovať odvolacie námietky obžalovaného, podľa ktorých prvostupňový súd skutok nesprávne

posudzoval podľa Trestného zákona účinného do 5.8.2024.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa

priaznivejší.

Použitienovéhozákonajevšakpotrebnéposudzovaťakocelok,abykonečnývýsledokbolprepáchateľa
priaznivejší. Potrebné je hodnotiť starý a nový zákon ako z hľadiska ustanovení osobitnej časti, tak aj so
zreteľom k ustanoveniam všeobecnej časti Trestného zákona. Pri posudzovaní otázky, aký zákon použiť,

nemôže teda ísť len o porovnanie trestných sankcií starého a nového zákona. Pritom je rozhodujúci
výsledok porovnania trestov, ktoré by boli pri použití zákonov ako celkov páchateľovi za konkrétnych
posudzovaných okolností uložené (pozri R 11/1991).

Pokiaľ ide o skutok spáchaný obžalovaným, tak podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania

činu (8.6.2021), ako aj podľa Trestného zákona v zneniach následne účinných do vyhlásenia rozsudku,
sa trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola
zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, pričom sa potrestá odňatím slobody až na 2
roky. Aj škoda spôsobená obžalovaným v sume 1.111,86 eur by bola stále škodou malou. Avšak podľa
Trestného zákona v znení zákona č. 40/2024 Z. z. účinnom od 6.8.2024 sa podľa § 38 ods. 4 už pri

prevahe priťažujúcich okolností dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby nezvyšuje o jednu
tretinu. Vzhľadom na zistenú prevahu priťažujúcich okolností je tak právna úprava Trestného zákona pre
obžalovaného vo výsledku nepochybne priaznivejšia v znení účinnom od 6.8.2024.

Uvedená chyba sa následne premietla aj do výroku o treste. Súd prvého stupňa, správne zistiac

u obžalovaného prevahu priťažujúcich okolností, totiž ukladal trest odňatia slobody v rámci zvýšenej
trestnej sadzby 8 mesiacov až 2 roky, hoci správne mal trest ukladať v rámci trestnej sadzby až na 2 roky.

Vzhľadom na uvedené chyby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a rozsudkom sám
o veci rozhodol. V prvom rade odstránil chyby skutkovej vety a obžalovaného uznal za vinného z prečinu

sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona v znení účinnom od 6.8.2024.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu krajský súd vychádzal zo základných zásad ukladania trestov
uvedených v § 34 Tr. zákona, pričom prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,zavinenie, pohnútku, existenciu priťažujúcej okolnosti a neexistenciu poľahčujúcich okolností, na osobu
obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu,
najmä na jeho chýbajúce úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na

nedostatočné úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od
spáchania trestného činu. Prihliadol aj na to, že obžalovaný získal trestným činom majetkový prospech.

Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok závažnosť konania obžalovaného zvyšuje
skutočnosť, že nešlo o jednorazové konanie, ale že si na škodu cudzieho majetku prisvojil cudziu tržbu

v troch prípadoch počas krátkej doby pracovného pomeru trvajúceho len 6 pracovných dní. Škodu
poškodenej spoločnosti doposiaľ neuhradil, ale len po skončení pracovného pomeru mu na náhradu
škody bola vykonaná zrážka zo mzdy, a to vo výške 246,31 eur zo sumy škody spôsobenej v celovej
výške 1.111,86 eur. Počas obdobia po spáchaní predmetného trestného činu 8.6.2021 teda neprejavil
úsilie o nahradenie škody spôsobenej trestným činom (okrem podpísania dohody o zrážkach zo mzdy,
ktoré však pre zánik pracovného pomeru nemohlo viesť k celej náhrade škody).

V prípade obžalovaného pritom nejde o prvé protiprávne konanie. V odpise registra trestov má tri
záznamy o spáchaní trestných činov, medzi nimi aj o spáchaní prečinu krádeže z roku 2009, vyriešeného
schválením zmieru. Naposledy bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu
Kežmarok sp. zn. 6T/14/2012 zo dňa 24.10.2019 zo zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej

výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20
Tr. zákona, za čo mu bol za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3
rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 5 rokov, za súčasného nariadenia
probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Rozsudok vo výroku o treste nadobudol
právoplatnosť 17.2.2020. To znamená, že predmetný úmyselný prečin sprenevery spáchal v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia a že v jeho spáchaní mu nezabránil ani prebiehajúci probačný dohľad
či hrozba výkonu trestu odňatia slobody.

Obžalovaný sa dopúšťal aj priestupkov, keď má v centrálnej evidencii priestupkov a správnych deliktov
11 záznamov s tým, že po spáchaní prečinu sprenevery sa dňa 17.3.2024 dopustil aj priestupku proti

majetku.

Aj odvolací súd z poľahčujúcich a priťažujúcich okolností uvedených v § 36
a § 37 Tr. zákona zistil len jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zákona, lebo bol už za
trestný čin odsúdený, a to vyššie uvedeným rozsudkom sp. zn. 6T/14/2012 zo dňa 24.10.2019.

Po zohľadnení všetkých uvedených skutočností, ako aj skutočnosti, že obžalovaný doposiaľ vo výkone
trestu odňatia slobody nebol a že mu hrozí aj výkon podmienečne odloženého trestu odňatia slobody
vo výmere 3 rokov, a tiež doby trestného stíhania, dospel krajský súd k záveru, že pre obžalovaného
primeraný a účel trestu napĺňajúci je nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov.

Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody u obžalovaného podľa § 49 ods. 3 Tr. zákona do
úvahy neprichádzal, pretože predmetný úmyselný trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia. Naviac by podmienečný odklad do úvahy neprichádzal ani podľa § 49 ods. 1 Tr. zákona,
pretože vzhľadom na opakované páchanie trestných činov a priestupkov, pri ktorých sankcie nespojené
s odňatím slobody nemali výchovný účinok, už účel trestu bolo možné dosiahnuť len výkonom trestu

odňatia slobody.

Keďže obžalovaný nikdy vo výkone trestu nebol, podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

V zhode s napadnutým rozsudkom odvolací súd tiež podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodenú
spoločnosť E. J. – K., s.r.o., s jej nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Záverom odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že zaoberal sa aj námietkou obžalovaného
o potrebe uplatniť princíp ultima ratio, avšak dospel k záveru, že nie je dôvodná. V právnom poriadku

Slovenskej republiky totiž princíp ultima ratio nie je zakotvený. Pri posudzovaní trestnosti činu ho možno
uplatniť len pri prečinoch prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zákona (viď
R 96/2014). Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonaniačinu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je
jeho závažnosť nepatrná.

Vzhľadom na spôsob spáchania činu, ktorým obžalovaný zneužil dôveru svojho zamestnávateľa,
vzhľadom na opakovanie protiprávneho konania a spáchanie činu v priamom úmysle je nepochybné,
že závažnosť predmetného činu je vyššia ako nepatrná. Nemožno preto súhlasiť s obžalovaným, že nie
je trestne zodpovedný aj pre uplatnenie princípu ultima ratio. Pre jeho uplatnenie totiž nie sú splnené
podmienky.

Naviac tento princíp by do úvahy neprichádzal ani z hľadiska českej právnej úpravy, ktorá ho výslovne
v Trestnom zákonníku upravuje. Aj podľa českej rozhodovacej praxe (napr. uznesenie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 3Tdo/512/2016 z 26.4.2016) samotná existencia inej právnej normy, umožňujúca
nápravu závadného stavu spôsobeného obvineným, ešte nezakladá nutnosť postupu len podľa tejto
normy s odkazom na citovanú zásadu ultima ratio, bez možnosti aplikácie trestno-právnych inštitútov.

Základnou funkciou trestného práva je ochrana spoločnosti pred kriminalitou, a to predovšetkým
prostredníctvom postihu trestných činov, za ktoré sú považované iba protiprávne činy, ktoré trestný
zákon označuje za trestné a ktoré vykazujú znaky uvedené v zákone. Správanie obžalovaného má
trestnoprávnu povahu a jeho opakované, resp. pokračujúce protiprávne správanie dosiahnutého stupňa
škodlivosti vylučuje, aby obžalovaným vyvolaný protiprávny stav zostal iba v rovine pracovnoprávnej či

občianskoprávnej. Je potrebné si uvedomiť, že zásadný princíp – nikto nemôže mať prospech zo svojho
protiprávneho správania, by rešpektovaním námietky obžalovaného bol jednoznačne popretý. Jeho
sprenevera ponechaná v pracovnoprávnej či občianskoprávnej rovine by znamenala len to, že zámerne
spôsobená škoda, neuhradená ani po niekoľkých rokoch, by bola celým výsledkom, ktorý by vyznel
v neprospech poškodeného a obžalovaný by nebol motivovaný k tomu, aby sa ďalšieho poškodzujúceho

konaniaznovunedopustil.Účeltrestnéhokonaniajevšakopačný–odradiťpáchateľaodtrestnejčinnosti
a chrániť poškodených.

Z uvedených dôvodov teda odvolací súd jednomyseľne napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil
a sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.