Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120211195
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120211195.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a

členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B., C. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, XXX XX F., zastúpenej: KAIFER advokátska kancelária s.r.o., so
sídlom Fibichova 11, 040 01 Košice, IČO: 36 861 561, proti žalovanej: Obec Lemešany, so sídlom
Lemešany 186, 082 03 Lemešany, IČO: 00 327 344, zastúpenej: PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, o zaplatenie
7.830,- eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20C/88/2020-386
zo dňa 17.07.2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto
cit.:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 7 379,51 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 7 379,51 eura od 17.7.2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 88,50%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. G. zapísanej na liste
vlastníctva číslo XXXX ako parcela registra „B.“ č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 1553 m2 a

na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „H.“ č. XXX/X - orná pôda o výmere 13 m2, za
obdobieod09.07.2018do08.07.2020.Žalovanávkonanínamietalaaktívnuvecnúlegitimáciužalobkyne
s poukazom na vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a taktiež vzniesla námietku
premlčania. Z vykonaného dokazovania a nesporných tvrdení žalobkyne pre súd prvej inštancie
vyplynulo, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. G. zapísanej na
liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela registra „B.“ č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 1553 m2 a
na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „H.“ č. XXX/X - orná pôda o výmere 13 m2. Žalovaná

užíva vyššie uvedené nehnuteľnosti ako športový areál - futbalové ihrisko bez toho, aby poskytovala
žalobkyni ako výlučnej vlastníčke predmetných nehnuteľností akékoľvek protiplnenia za ich užívanie.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 6Co/32/2019-417, podľa ktorého
v minulosti matka žalobkyne, I. D., zmluvou zo dňa 19.10.2004 prenajala obci G. predmetný pozemok,vtedy ako súčasť väčšieho celku (parc. č. XXX/X o výmere 4.466 m2). Žalobkyňa nadobudla pozemok
od svojej matky, takzvane na dvakrát. Prvú časť o výmere 920 m2 (F. XXX/X na LV XXXX) darovacou
zmluvou z 02.03.2007, zvyšok darovacou zmluvou z 11.08.2010. Krátko pred nadobudnutím účinnosti

zákona č. 66/2009 Z.z., matka žalobkyne dala obci výpoveď z nájomnej zmluvy listom z 28.05.2009,
doručeným 15.06.2009, a teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. (01.07.2009) trval nájomný
vzťah.
Súd prvej inštancie konštatoval, že je v predmetnej veci viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, že
ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. existovala medzi vlastníkom pozemku - právnou predchodkyňou

žalobkyne a žalovanou nájomná zmluva na prenájom pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania,
na dobu neurčitú s výpovednou dobou. V danom prípade vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009
Z.z. medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nevzniklo. Tým, že nájomný vzťah mal
skončiť po uplynutí výpovednej doby, tento vzťah nemal ani zákonnú a ani súkromnú formu úpravy.
Preto žalovaná užívala tieto nehnuteľnosti, ku ktorým neexistoval nájomný vzťah, bez právneho dôvodu.
Žalobkyňa medzičasom nadobudla na základe darovacej zmluvy geometrickým plánom vyčlenený

pozemok, vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej vlastníčky tohto pozemku. Žalovaná teda
užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu, a preto na strane žalovanej vzniká
bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne.
Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal námietkou premlčania, ktorú vzniesla žalovaná. Žalobkyňa si v
konaní uplatnila nárok za obdobie od 09.07.2018 do 08.07.2020, pričom žaloba bola podaná na súd dňa

24.09.2020. Z úradnej činnosti získal súd vedomosť, že žalobkyňa si voči žalovanej opakovane uplatňuje
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (napr. konanie 14C/230/2016), a preto už 09.07.2018 (prvý
deň obdobia, za ktorý si uplatňuje nárok) musela mať vedomosť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a kto sa na jej úkor obohatil. Premlčaný by teda bol nárok od 09.07.2018 do 23.09.2018 (24.09.2020 bola
na súde podaná žaloba), čo je 76 dní, keďže žaloba by musela byť podaná 09.07.2020. Avšak v čase od

27.03.2020 do 30.04.2020 premlčacia doba neplynula v súlade so zákonom č. 62/2020 Z.z. o niektorých
mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a
v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, čo je 34 dní. Nárok je teda premlčaný v časti
42 dní (76-34). Dospel k záveru, že pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, tak žaloba bola podaná v
3 ročnej objektívnej premlčacej dobe.

Vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si uplatnila nárok
vo výške 2,50 eura za m2, čo predstavuje menej ako 10 % z hodnoty nehnuteľnosti podľa znaleckého
posudku č. XXX/XXXX vyhotoveného znalcom J. J. A.. Žalovaná predmetný znalecký posudok počas
celého konania nespochybňovala, nenavrhla kontrolné znalecké dokazovanie a nepredložila a ani
nenavrhla žiadne dokazovanie, ktorým by závery uvedeného znaleckého posudku vyvrátila. Súd prvej

inštancie teda vychádzal z trhovej ceny nehnuteľností v znaleckom posudku č. XXX/XXXX a pri výške
bezdôvodného obohatenia vychádzal zo sumy 2,50 eura za m2, čo je čiastka nižšia ako je desatina ceny
predmetného pozemku, pričom súdu prvej inštancie sa javí takáto suma ako primeraná. Pri zohľadnení
výmery pozemku žalobkyne 1.566 m2 (2,50 eura x 1.566), predstavuje ročné bezdôvodné obohatenie
sumu 3.915,- eur. Žalobkyňa si uplatnila nárok za 2 roky, čo predstavuje sumu 7.830,- eur, pričom, nárok

je v časti 42 dní premlčaný, to je v sume 450,49 eura (3.915,- eur/365 x 42 dní). Súd prvej inštancie
preto priznal žalobkyni sumu 7.379,51 eura a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Konštatoval, že žalobkyňa bola úspešná v časti zaplatenia

7.379,51 eura zo sumy 7.830 eur, t.j. v rozsahu 94,25 % a žalovaná vo zvyšných 5,75 %. Úspech
žalobkyne, ktorý prevyšuje úspech žalovanej je preto 88,50 %. Súd nezistil žiadny dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý by žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Za dôvod hodný osobitného
zreteľa nepovažoval to, že žalovaná je obcou, resp., že by sa jednalo o prostriedky daňovníkov a
poplatníkov, pričom iný dôvod žalovanou nebol tvrdený a zo spisu ani nevyplynul. Súd preto zaviazal

žalovanú na náhradu trov konania v rozsahu 88,50 %.

4. Proti výrokom I. a III. tohto rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie o
žalobkyňou uplatnenom peňažnom nároku rozhodol nesprávne a v rozpore so zákonom, čo vyplýva z

obsahu súdneho spisu aj písomného vyhotovenia rozsudku. Súdom prvej inštancie v rozsudku uvedený
„záver“ o ,,pričom súdu sa javí takáto suma ako primeraná“ nevyplýva z vykonaného dokazovania a
nevyplýva bez ďalšieho z platnej právnej úpravy, ktorú by súd mohol prípadne aplikovať a rozsudok
je tak pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný, keďže uvedené tvrdenie, či záver (bez akejkoľvekďalšej argumentácie) nie je spôsobilé byť podkladom takéhoto skutkového, či právneho hodnotenia
a posúdenia tejto právnej sporovej veci. Nepovažovala za správny záver súdu prvej inštancie, čo
preukazuje samotný obsah súdneho spisu, že výšku peňažného nároku a spôsob jeho výpočtu v spore

nenamietala. Aktuálne však zo súdneho rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, ako súd prvej inštancie pri
hodnotení vykonaného dokazovania dospel k “javiacej sa primeranosti” uplatneného nároku vo vzťahu k
„pomeru“, či pri porovnávaní s prezentovanou “všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti” (7.379,51 eura ku
44.400,- eur). Navyše zadanie objednávateľa znalcovi bolo úplne jasné a zjavne nekorektné – stanoviť
všeobecnú hodnotu „akoby” stavebných pozemkov v obci G., no predmetné pozemky neboli a nie sú

ani podľa vtedy a ani podľa teraz platného Územného plánu obce G. stavebnými pozemkami a tak už
samotný počiatok súkromného znaleckého dokazovania javí neodstrániteľné nedostatky. Namietala, že
súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol a ani nijako vecne a právne neodôvodnil svoju úvahu o tom,
prečo by mala žalovaná sporová strana predmetný znalecký posudok (súkromný znalecký posudok číslo
XXX/XXXX zo dňa 13.07.2015 bol vyhotovený za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti
– pozemku parcela č. XXX/X v katastrálnom území G.) spochybňovať, či navrhovať kontrolné znalecké

dokazovanie a predložiť a navrhnúť dokazovanie, ktorým by závery uvedeného znaleckého posudku
mali byť vyvrátené. Žalobkyňa v priebehu celého sporu nepreukazovala súdu dôvodnosť žalobou
uplatňovaného peňažného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nepreukazovala to nijako
čo do dôvodu a nepreukazovala to najmä čo do výšky práve pre rozhodné obdobie od 09.07.2018
do 08.07.2020 a teda k dokazovaniu vo vzťahu k predmetu žalobou uplatneného nároku/predmetu

konania, reálne ani v tomto súdnom sporovom konaní nedošlo. Žalujúca sporová strana neuniesla za
danej dôkaznej situácie, za ktorú nesie zodpovednosť žalujúca a nie žalovaná sporová strana, dôkazné
bremeno svojho tvrdenia vo vzťahu k samotnej dôvodnosti výšky žalobou uplatneného peňažného
nároku a súd prvej inštancie dané pominul a neuviedol žiadnu právnu normu, na základe ktorej bez
reálneho súvisiaceho dôkazu „vyhodnotil“ súdu prvej inštancie „javiacu“ sa „primeranosť“ práve takejto

sumy.
Namietala, že súd prvej inštancie na prekvapenie nerešpektoval pokyn odvolacieho súdu daný
uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22Co/13/2022 zo dňa 27.04.2023, keďže sa v uznesení
odvolacím súdom vysloveným pokynom o nedostatočne zistenom skutkovom stave v ďalšom konaní
súd prvej inštancie nijako neriadil. Súd prvej inštancie však následne nariadil vo veci pojednávanie

na deň 17.07.2023, na ktorom v úvode strany sporu oboznámil s uznesením odvolacieho súdu, no
vo vzťahu k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu sa na pojednávaní nezrealizovalo nič a to
ani z procesnej aktivity žalujúcej sporovej strany a ani z prípadnej aktivity vychádzajúcej z uznesenia
odvolacieho súdu. Predmetný záver súdu, že sa javí takáto suma ako primeraná, nemá pri tomto type
sporu a pri žalobou uplatnenom nároku, s poukazom na vykonané dokazovanie, ktoré odvolací súd už

vyhodnotil ako nedostatočne zistený skutkového stav, oporu v zákone.
Ďalej žalovaná namietala, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 17.07.2023 absentuje
okrem iného aj presvedčivé právne vysvetlenie a zdôvodnenie toho, čo nastolil ústavný súd a k čomu
smeroval aj pokyn a usmernenie odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 27.04.2023, a to prečo by
zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

malo byť trvalým riešením a prečo by zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. o
niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a na vyššie územné celky malo byť naopak len dočasným riešením. Podľa
žalovanej v oboch prípadoch normotvorca obmedzil vlastnícke právo vlastníka nehnuteľnosti na základe
aktu normotvorcu – zákonom. V oboch prípadoch sa podľa jednej aj druhej právnej normy očakáva

právnou normou predpokladaným spôsobom docieliť stav konečného právneho vyriešenia obmedzenia
vlastníckeho práva zákonom zriadeným zákonným vecným bremenom. V prípade vecných bremien
zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia
vlastníka nehnuteľnosti, pričom totožnosť oboch typov vyplýva aj zo skutočnosti, že v oboch prípadoch je
rozsah zákonného vecného bremena určiteľný už pri jeho vzniku, to jest od účinnosti vyhlásenej právnej

normy a obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca.
Zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov obsahuje aj ustanovenie § 17 odsek 3, ustanovenia § 18a
a už spomínané ustanovenie § 23, v ktorých normotvorca jednoznačne vyjadruje cieľ, aby sa práve
vlastníci bytov a nikto iný, stali spoluvlastníkmi pozemku pod bytovým domom a spoluvlastníkmi tzv.
priľahlého pozemku. Normotvorca naopak konečné riešenie, či riešenie natrvalo, týkajúce sa pozemkov

pod bytovým domom predsa jednoznačne rieši v Občianskom zákonníku a v jeho ustanovení § 135c
ods. 2 a 3. Práve zákonné vecné bremeno je pre vlastníka pozemku „impulzom“ na usporiadanie,
ktoré predpokladá zákonodarca, ktorý vníma vážnosť danej situácie pri realizácii sociálnych práv (právopokojného a nerušeného bývania). Nebol a nie je daný legitímny dôvod vytvárať právny rozdiel medzi
kategóriou tzv. zákonných vecných bremien.
V podmienkach zákona č. 66/2009 Z.z. obec po delimitácii majetku štátu len znáša, vo verejnom záujme,

náklady na údržbu a správu cintorínov, verejnej zelene a v tomto súdom posudzovanom prípade náklady
na správu a údržbu športového areálu, ktorý nemá žiaden hospodársky využiteľný prvok. Prirodzene
nemala zo športového areálu žiadny finančný profit, či benefit, keďže daným spôsobom žalovaná plnila
spoločnosťou uložené úlohy a zákonom dané funkcie samosprávy. Bolo a je preto dôležité zamerať
pozornosť súdu práve na tú skutočnosť, či predmetné nehnuteľnosti tvoriace časť športového areálu,

podobne ako verejnú zeleň a cintoríny, ako samospráva v rozhodnej dobe pre toto sporové konanie
užívali na základe zákonom daného právneho dôvodu a právneho titulu. Pre správne rozhodnutie o
tomto spore je iste podstatný zámer a vôľa zákonodarcu upraviť predmetné právne vzťahy nedostatočne
riešené, či neriešené v podstate od roku 1990 a to práve zákonom číslo 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky.

Žalovaná uviedla, že v zákone č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a na vyššie územné celky,
za objektívne vzniknutého a trvajúceho právneho stavu, keď normotvorca zveril realizáciu pozemkových
úprav inému orgánu, či inštitúcii, odlišnej od samosprávy, nemožno pri komplexnom a objektívnom
posudzovaní rozumne a spravodlivo bez ďalšieho skonštatovať, že sťažovateľka ako obec mala právo

tento pozemok užívať a počas trvania tohto vzťahu mala a mohla usporiadať vzťah s vlastníčkou
sporného pozemku postupom podľa zákona číslo 66/2009 Z.z. V tomto prípade preukázateľne došlo
k dohode so všetkými vlastníkmi, či spoluvlastníkmi obdobných pozemkov v obci, okrem dedičov
po pani D., s ktorými sa dohodnúť nepodarilo. Žalovaná navrhla odkúpenie. K dohode nedošlo.
Žalovaná navrhla pokračovanie v nájomnom vzťahu. K dohode nedošlo. Navrhla zámenu poskytnutím

adekvátneho pozemku vo vlastníctve obce spôsobom podľa zákona číslo 330/1991 Z.z. K dohode
nedošlo. Snažila sa s vlastníkom dohodnúť aj inak. Ani k prípadnej inej dohode nedošlo. Následne
žalovaná preto iniciovala konanie o pozemkových úpravách v zmysle zákona č. 330/1991 Z.z. Príslušný
Okresný úrad, pozemkový a lesný odbor, v konaní OU-PO-PLO-2016/053636 dodnes nijako nerozhodol
a javí sa, že je od 19. júla 2016 vo veci nečinný. Žalovaná má za to, že urobila vo veci usporiadania

vzájomných právnych vzťahov všetko, čo jej zákon umožňuje. Napriek tomu sú dodnes vzájomné
vzťahy s vlastníčkou pozemku neusporiadané. Podľa platnej právnej úpravy súd môže zvoliť riešenie
spočívajúce napríklad aj v prikázaní pozemku za náhradu do vlastníctva vlastníka stavby. Súdu prvej
inštancie dané skutočnosti žalovaná uviedla, no v rozsudku sa s nimi nijako nezaoberal a nevyporiadal
sa s nimi. Nevyporiadal sa s nimi vo vzťahu k veci samej (ustanovenie § 220 odsek 2 CSP). Nevyporiadal

sa s nimi ani vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov sporového konania (ustanovenie § 257
CSP ).
Žalovaná navrhla, aby odvolací súd v odvolacom konaní rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 388 CSP v spojení s ustanovením § 390 písm. a) CSP zmenil tak, že vyhlási rozsudok,
ktorým súd túto žalobu zamieta.

5. K odvolaniu podala vyjadrenie žalobkyňa. Poukázala na skutočnosť, že v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie náležite preukázala dôvodnosť svojho nároku titulom bezdôvodného obohatenia,
v dôsledku ktorej skutočnosti je vyššie uvedená námietka zo strany žalovanej nedôvodná.
Vo vzťahu k záveru odvolacieho súdu, ktorý zrušil pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie uviedla,

že nesprávnym právnym posúdením a nedostatočne zisteným skutkovým stavom zo strany súdu
prvej inštancie mal odvolací súd na mysli skutočnosť, že súd prvej inštancie konajúci a rozhodujúci
v pôvodnom prvostupňovom konaní nedostatočne zistil skutkový stav a ten následne nesprávne
subsumoval pod hypotézu právnej normy vyjadrenej v ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., v
dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru o existencii a vzniku vecného bremena v

zmysle právnej normy vyjadrenej v ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Uvedené pritom nesporne
vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu konkrétne z bodu 16,17,18 a 19, ktoré logicky
a bezprostredne predchádzajú bodu 20 uznesenia odvolacieho súdu. V tejto súvislosti len pre bližšie
ozrejmenie žalobkyňa pripomína, že v bode 16 a 17 odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu,
odvolací súd poukázal na nález ÚS SR zo dňa 19.01.2023, sp.zn. I. ÚS 27/2023-17, ako aj na

rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorý rozhodoval v inej obdobnej právnej veci) zo dňa 25.06.2020, č.k.
20Co/63/2019-281, ktoré súdy vo vzťahu k otázke vzniku a existencie vecného bremena v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z. jednoznačne konštatovali, že ak ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z.
existoval nájomný vzťah, tak vecné bremeno zo zákona nevzniklo. Odvolací súd vychádzajúc z týchtoprávnych názorov v bode 18 konštatoval, že „ku dňu účinnosti tohto zákona existovala medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nájomná zmluva na prenájom týchto pozemkov na dobu neurčitú
s výpovednou dobou.“ V nadväznosti na vyššie uvedené tak v bode 19 odôvodnenia odvolací súd

konštatoval, že: „odvolaciemu súdu sa v súlade s vyššie prezentovanými názormi ústavného súdu a
tunajšieho súdu javí, že v danom prípade vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nevzniklo. Tým, že nájomný vzťah mal skončiť po uplynutí
výpovednej doby, tento vzťah nemal ani zákonnú a ani súkromnú formu úpravy. Preto žalovaná by
užívala tieto nehnuteľnosti, ku ktorým neexistoval nájomný vzťah bez právneho dôvodu.“ Súd prvej

inštancie konajúci a rozhodujúci po vrátení veci konal nepochybne v zmysle pokynov odvolacieho
súdu a v intenciách právnej normy vyjadrenej v ust. § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku a
v bode 35 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie správne konštatoval, že: „v danom prípade
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou
nevzniklo. Tým, že nájomný vzťah mal skončiť po uplynutí výpovednej doby, tento vzťah nemal ani
zákonnú ani súkromnú formu úpravy. Preto žalovaná užívala tieto nehnuteľnosti, ku ktorým neexistoval

nájomný vzťah vez právneho dôvodu. Žalobkyňa medzičasom nadobudla na základe darovacej zmluvy
geometrickým plánom vyčlenený pozemok, vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej vlastníčky
tohto pozemku. Žalovaná teda užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu, a
preto na strane žalovanej vzniká bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne.“ Vzhľadom na uvedené
žalobkyňa konštatovala, že odvolacia argumentácia žalovanej týkajúca sa „údajného" nerešpektovania

pokynuodvolaciehosúdu,súdomprvejinštanciejeopätovnenedôvodná,neopodstatnenáapoprivyššie
uvedených skutočnostiach ani nemôže úspešne obstáť.
Žalobkyňa nepovažovala za dôvodné odvolacie námietky žalovanej ohľadne preukázania žalobou
uplatneného nároku čo do výšky požadovaného peňažného plnenia. V konaní pred súdom prvej
inštancie žalobkyňa osvedčila svoj nárok čo do výšky požadovaného peňažného plnenia, a to

s poukazom na znalecký posudok č. XXX/XXXX vypracovaný J. J. A., ktorý stanovil všeobecnú
hodnotu nehnuteľnosti (vo vlastníctve žalobkyne) podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku vo výške 44.400,- eur. Predmetný znalecký
posudok nebol zo strany žalovanej v priebehu konania žiadnym spôsobom spochybňovaný. Žalovaná
v predmetnom odvolaní síce stroho konštatuje, že „nie je správny záver súdu prvej inštancie, čo

preukazuje samotný obsah súdneho spisu, že sme výšku peňažného nároku a spôsob jeho výpočtu v
spore nenamietali." Žalovaná však účelovo bližšie nešpecifikuje, v ktorom z jej vyjadrení by mala byť
ňou uplatnená výška bezdôvodného obohatenia žalovanou spochybňovaná. Žalovaná si je nepochybne
sama vedomá, že žalobkyňou uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia v priebehu konania žiadnym
spôsobom nespochybňovala, a preto sa obmedzuje len na takéto strohé a všeobecné konštatovanie,

ktorým konštatovaním žalovaná odvolací súd len účelovo zavádza. V tejto súvislosti dala žalobkyňa
súdu prvej inštancie na zreteľ, že v zmysle ustálenej súdnej praxe sa odplata za užívanie cudzej
nehnuteľnosti poskytuje vo výške 10 % z hodnoty predmetnej nehnuteľnosti ročne. Poukázala na
rozsudok Krajského súdu v Žiline, zo dňa 28.05.2013, sp.zn. 5Co/447/2012, v spojení s Rozsudkom
Okresného súdu Žilina, zo dňa 21.06.2012, sp.zn. 2C/208/2009. Správnosť a legitímnosť vyššie

uvedenej úvahy, že ročná náhrada za užívanie cudzej nehnuteľnosti sa poskytuje vo výške 10 % z
hodnoty predmetnej nehnuteľnosti, pritom žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie osvedčila
aj poukazom na odôvodnenie právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove, zo dňa 21.05.2019,
sp.zn. 6Co/32/2019 týkajúceho sa rovnakého pozemku a obdobnej právnej veci žalobkyne: A. B. c/a
žalovaná: K. G., (v ktorom konaní sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy vo výške 7.047,- eur) len za

iné predchádzajúce obdobie. Krajský súd v Prešove v právnej veci sp.zn. 6Co/32/2019 dospel k záveru,
že náhrada priznaná v tomto konaní je, s poukazom na znalecké závery o trhovej cene nehnuteľnosti a
čiastku nižšiu ako je desatina ceny predmetného pozemku, primeraná. Zo záverov znaleckého posudku
J. J. A. č. XXX/XXXX (na ktoré závery prihliadal aj Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp.zn.
6Co/32/2019) vyplýva, že vyššie menovaný znalec ohodnotil predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve

žalobkyne vo výške 44.400,27 eura, ktorá hodnota by mala podľa záverov znalca predstavovať
najpravdepodobnejšiu cenu, ktorú by mali dosiahnuť tieto nehnuteľností na trhu v podmienkach voľnej
súťaže. S prihliadnutím na výmeru predmetných nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne t.j. 1.553 m2,
je teda nutným prijať záver, že menovaný znalec určil vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve
žalobkyne cenu 28,59 EUR/m2. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry (ktorú si osvojil aj Krajský súd

v Prešove v konaní vedenom pod sp.zn. 6Co/32/2G19), podľa ktorej by mala ročná náhrada za
užívanie cudzej nehnuteľnosti predstavovať sumu vo výške 10 % z hodnoty predmetnej nehnuteľnosti
je teda nepochybným, že primeraná ročná náhrada za užívanie nehnuteľností žalobkyne by objektívne
rešpektujúc závery znalca v Znaleckom posudku č. XXX/XXXX mala predstavovať sumu vo výške 2,86EUR/m2. Žalobkyňou uplatňovaný nárok vo výške 2.50 eura ročne za 1 m2 je nepochybne primeraný,
ba dokonca nižší než by bola žalobkyňa oprávnená požadovať.
Žalobkyňa uviedla vo vzťahu k výške požadovaného peňažného plnenia, že žalovaná nemala žiadne

námietky až do pojednávania konaného dňa 17.07.2023. Namietanie primeranosti uplatnenej výšky
bezdôvodného obohatenia v priebehu pojednávania konaného dňa 17.07.2023 zostalo len v rovine
tvrdenia. Žalovaná na tomto pojednávaní nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by primeranosť uplatnenej
výšky bezdôvodného obohatenia spochybnila, pričom na otázku súdu, či majú strany sporu nejaké
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania žalovaná jednoznačne odpovedala, že žiadne ďalšie návrhy

na doplnenie dokazovania nemá. Uvedené pritom nesporne vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo
dňa 17.07.2023. Podľa žalobkyne zároveň nemožno v tejto súvislosti opomínať zásadu koncentrácie
konania, ktorá je vyjadrená v právnej norme v ust. § 153 CSP. Žalobkyňa má nepochybne za to, že
namietanie uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej (a to aj napriek tomu, že to
ostalo len v rovine ničím nepodloženého tvrdenia) nemožno hodnotiť vzhľadom na štádium konania (po
vrátení veci odvolacím súdom až na pojednávaní konanom dňa 17.07.2023 t.j. krátko pred rozhodnutím

vo veci samej) inak, ako konanie nerešpektujúce zásadu koncentrácie konania resp. konanie v zjavnom
rozpore s touto zásadou, a preto na uvedené argumenty žalovanej nemožno v tomto štádiu konania
ani prihliadať.
V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že predmetné nehnuteľnosti nemajú stavebný charakter,
žalobkyňa dala v prvom rade do pozornosti, že územným plánom obce z februára 2010, (ktorý v konaní

predložila žalobkyňa), bol pozemok vo vlastníctve žalobkyne určený na účel ako „rekreačné územie,
ihriskáašport."Zároveňžalobkyňadalaodvolaciemusúdudopozornosti,ževzmyslezákonač.50/1976
Z.z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v
rozhodnom čase) (ďalej aj „stavebný zákon") bolo potrebné stavbou rozumieť aj nekryté športové ihriská.
Tu nepochybne opätovne strácajú správnosť a opodstatnenosť úvahy žalovanej, nakoľko pozemok

vo vlastníctve žalobkyne bol v rozhodnom čase stavebným pozemkom, na ktorom stál športový areál
(futbalové ihrisko) vo vlastníctve a užívaní žalovanej.
V ďalšom dáva žalobkyňa do pozornosti, že vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovanej v rozsahu
tvrdenia, že by súd prvej inštancie nemal dostatočne zdôvodniť „prečo by zákonné vecné bremeno
podľa zákona číslo 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov malo byť trvalým riešením

a prečo by zákonné vecné bremeno podľa zákona číslo 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a na
vyššie územné celky malo byť naopak len dočasným riešením" žalobkyňa v prvom rade uvádza, že
nepovažuje ani za relevantné sa k uvedenému bližšie vyjadrovať. Neopodstatnenosť a nedôvodnosť
vyššie spomenutej odvolacej argumentácie žalovanej vidí žalobkyňa najmä v tej skutočnosti, že v konaní

pred súdom prvej inštancie (po vrátení odvolacím súdom) už nebolo sporným, že vecné bremeno v
zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. nevzniklo, nakoľko ku dňu účinnosti tohto zákona existoval
medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nájomný vzťah.
Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej v rozsahu tvrdení o tom, že by mala žalovaná urobiť pre
usporiadanie vzájomných právnych vzťahov všetko, čo jej zákon umožňuje, žalobkyňa uviedla, že toto

opätovne ničím nepodložené tvrdenie žalovanej je vzhľadom na štádium tohto konania bezpredmetné a
právne irelevantné. Napriek tomu, že vzhľadom na štádium tohto konania ide o zjavnú neopodstatnenosť
tvrdení žalovanej o „údajnej snahe“ usporiadať vzájomné vzťahy medzi ňou ako vlastníčkou stavby a
žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku, uviedla, že žalovaná aj v tomto rozsahu odvolací súd účelovo
zavádza. V tejto súvislosti dáva do pozornosti, že pravda je taká, že nie žalovaná, ale naopak žalobkyňa

mala záujem definitívne vysporiadať majetkové a užívacie vzťahy k dotknutým pozemkom, na ktorých
sa nachádza futbalové ihrisko žalovanej, o čom nesporne svedčí aj zrealizované stretnutie na obecnom
úrade žalovanej za účasti právneho zástupcu žalobkyne, žalovanej a jej právneho zástupcu, ako aj
e-mailová komunikácia z októbra a novembra 2018 medzi právnym zástupcom žalobkyne a právnym
zástupcom žalovanej. Žalovaná a ani jej právny zástupca však žiaden konkrétny návrh nepredložili.

K usporiadaniu vlastníckych a užívacích vzťahov teda nedošlo spôsobom ako to predpokladá obsah
právnej normy vyjadrenej v ust. § 2 zákona č. 66/2009 Z.z.
Žalobkyňa tak navrhla, aby odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. V odvolacej replike žalovaná zopakovala a zotrvala na svojich odvolacích námietkach voči rozsudku
súdu prvej inštancie.7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. So zreteľom na obsah odvolania žalovanej (§ 124 CSP) bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok

I. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne v časti o zaplatenie
7.379,51 eura s príslušenstvom, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže výrok II., ktorým
bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, žalobkyňa odvolaním nenapadla, nebol preto v odvolacom
konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

10. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, teda že súd
prvej inštancie porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku
je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana

môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho

rozhodnutie, je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

12. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní

súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie
skutkového stavu. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať pochybenia v hodnotiacom postupe, napr. aby
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konanínajavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či
zrejmého omylu.

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR,
sp.zn. 7Cdo7/2010).

14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

15. Podľa § 451 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez práv neho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

17. Podľa § 458 ods.1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

18. Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z., o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky ak
nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné
právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti
tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je
držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o

stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností
je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

19. Predmetom tohto súdneho konania je uplatnený nárok žalobkyne za užívanie jej pozemku, a to
parcely registra č. F. B. XXX/X- ostatné plochy o výmere 1.553 m2 zapísanej na LV XXXX a parcely
registra č. F. H. XXX/X – orná pôda o výmere 13 m2 zapísanej na LV XXXX v k.ú. G. za obdobie od
09.07.2017 do 08.07.2020 v celkovej sume 7.830,- eur titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa

tvrdila, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 existoval medzi jej právnou predchodkyňou a žalovanou
nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy č. X/XXXX z 19.10.2004, po ukončení ktorého nemohlo už
dôjsť k vzniku zákonného vecného bremena.

20. Súd prvej inštancie pôvodne rozsudkom č.k. 20C/88/2020-141 zo dňa 10.12.2021 vo výroku I.

zamietol žalobu a vo výroku II. uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu
100 %.

21. Odvolací súd uznesením zo dňa 27. apríla 2023, č.k. 22Co/13/2022 - 354 zrušil rozsudok a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyslovil právny názor, že v danom prípade

vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou
nevzniklo, keďže ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. existovala medzi vlastníkom pozemku -
právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nájomná zmluva na prenájom týchto pozemkov na
dobu neurčitú s výpovednou dobou a po jej uplynutí nájomný vzťah nemal ani zákonnú a ani súkromnúformu úpravy. Preto žalovaná by užívala tieto nehnuteľnosti, ku ktorým neexistoval nájomný vzťah, bez
právnehodôvodu.Žalobkyňanadobudnutímpozemkunazákladedarovacejzmluvyvstúpiladovšetkých
práv a povinností pôvodnej vlastníčky tohto pozemku a užívaním pozemkov žalovanou vzniklo žalobkyni

právo na primeranú náhradu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vo veci konať a posúdiť žalobný
nárok žalobkyne v súlade s prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu s tým, že pokiaľ súd
prvej inštancie dospeje k záveru o dôvodnosti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia,
kvantifikuje jej právo na primeranú náhradu za užívanie jej pozemkov bez právneho dôvodu.

22. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom opätovne rozhodol o nároku žalobkyne tak, že mu
takmer úplne vyhovel a zaviazal žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 7.379,51
eura titulom užívania predmetných nehnuteľností bez právneho dôvodu po uplynutí výpovednej doby
nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou, pričom žalobkyňa
vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej vlastníčky týchto nehnuteľností. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol.

23. Zákon č. 66/2009 Z.z. je predpisom, ktorý upravuje vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami
vo vlastníctve obcí a pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve iných osôb ako obcí. Zákon sa okrem iného
vzťahujeajnapozemky,naktorýchjeumiestnenýajšportovýareál.Žalovanámánapozemkužalobkyne
(okrem toho aj na ďalších pozemkoch) umiestnený športový areál. Tento športový areál je vo vlastníctve

obce. Ustanovenie § 4 zákona 66/2009 Z.z. stanovuje pre prípad, že by ku dňu účinnosti tohto zákona
neexistovalo zmluvne dohodnuté iné právo medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, vznik vo
verejnom záujme vecného bremena vlastníka pozemku pod stavbou.

24. Odvolací súd konštatuje, že úlohou súdu prvej inštancie v zmysle pokynov odvolacieho súdu

uvedených v bode 21 zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bolo znova vo veci konať a posúdiť
žalobný nárok žalobkyne v súlade s prezentovaným právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací
súd vzhľadom na závery Ústavného súdu SR v uznesení č.k. I. ÚS 27/2023-17 zo dňa 19.01.2023
ustálil právny záver, že v danom prípade vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nevzniklo a žalovaná sa ďalším užívaním dotknutého pozemku

po zániku nájomného vzťahu bezdôvodne obohacovala na úkor žalobkyne.

25. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona č. 66/2009 Z.z. viaže zákonodarca vznik zákonného
vecného bremena na dve právne skutočnosti, a to nadobudnutie účinnosti tohto Zákona č. 66/2009 Z.z. a
neexistenciu iného zmluvne dohodnutého práva medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku ku dňu

účinnosti tohto zákona, pričom pre vznik zákonného vecného bremena vyžaduje kumulatívne splnenie
oboch vyššie uvedených skutočností.

26. V súlade s uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne dospel
k záveru, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. existovala medzi vlastníkom pozemku - právnou

predchodkyňou žalobkyne a žalovanou nájomná zmluva na prenájom týchto pozemkov na dobu neurčitú
s výpovednou dobou. Zákon č. 66/2009 Z.z. rešpektuje úpravu takýchto vzťahov. Pokiaľ by však
súkromná úprava takýchto vzťahov ku dňu účinnosti zákona neexistovala, tento „nelegálny vzťah“ sa
nahrádza vzťahom vyplývajúcim „ex lege“ vzniknutým vo verejnom záujme, a to zriadením vecného
bremena. V danom prípade ale vecné bremeno medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovaným

nevzniklo. Tým, že nájomný vzťah sa skončil po uplynutí výpovednej doby, tento vzťah nemal ani
zákonnú a ani súkromnú formu úpravy. Preto žalovaná užíva tieto nehnuteľnosti tak, ako to zistil
súd prvej inštancie, bez právneho dôvodu. Žalobkyňa medzičasom nadobudla na základe darovacej
zmluvy geometrickým plánom vyčlenený pozemok, vstúpila tak do všetkých práv a povinností pôvodnej
vlastníčky tohto pozemku. Za užívanie pozemkov žalovanou má právo na primeranú náhradu. Je v

rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníckeho práva (§ 126) a Ústavou SR
(čl. 20), aby žalovaná, hoci obec a vo verejnom záujme, užívala pozemok žalobkyne bez akejkoľvek
náhrady.

27. Vzhľadom na neexistenciu vecného bremena v predmetnej právnej veci už nie je právne dôvodné,

aby súd prvej inštancie vysvetľoval, či zdôvodňoval odlišnosť právnej úpravy zákonného vecného
bremenapodľazákonač.182/1993Z.z.ovlastníctvebytovvporovnanísozákonnýmvecnýmbremenom
podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Odvolacia argumentácia žalovanej týkajúca sa analógie bytového zákonaje aj vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu o tom, že vecné bremeno nevzniklo, bezpredmetná
a právne irelevantná.

28. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Cdo/2/2021 z 25.04.2023, ktorý v spore totožných strán ako v prejednávanej veci uviedol, že cit:. ,,31.
Súhlasiťtotižtrebasodvolacímsúdomajsožalobkyňouvtom,žesituácieriešenévsúvislostisovznikom
zákonných vecných bremien v zákone č. 66/2009 Z.z. na jednej strane a v zákone č. 182/1993 Z.z. na
strane druhej sú do tej miery odlišné a to najmä čo do zákonodarcom zamýšľaného času trvania oboch

porovnávaných bremien, že to vztiahnutie pravidla ustáleného judikatúrou pre zákon č. 182/1993 Z.z.
aj pre zákon č. 66/2009 Z.z. vylučuje. Účel a zmysel zákona č. 66/2009 Z. z. je totiž vskutku odlišný
od účelu a zmyslu zákona č. 182/1993 Z.z. a analogický postup podľa judikátu R 73/2016 a ani podľa
žiadnehoinéhozdovolanímspomínanýchrozhodnutípretoajvprípadochposudzovanýchpodľazákona
č. 66/2009 Z.z. do úvahy neprichádza (pominúc na tomto mieste fakt, že riešenie prijaté odvolacím
súdompodľanázorudovolaciehosúduokrempoctivejanalýzyrozdielovobochúpravvykazujetiežznaky

riešenia objektívne spravodlivého - pre obe strany sporu a najmä pre vlastníka zaberaného pozemku
zaťaženého bremenom, ktorý pri aktuálnom nastavení právnej úpravy, o ktorej je reč, prakticky ani inú
možnosť primäť druhú stranu vzťahu na obojstranne uspokojivé riešenie stavu nezhody vlastníctva k
pozemku a stavbe nemá).“

29.K rovnakémuprávnemunázorudospelpritomtunajšíodvolacísúdajvobdobnýchprávnychveciach,
ktoré sú založené na rovnakom skutkovom a právnom základe v porovnaní s predmetnou právnou
vecou, a to napr. v rozsudku č.k. 5Co/113/2019-310 zo dňa 24.11.2020, v rozsudku Krajského súdu
v Prešove č.k. 6Co/23/2022-514 zo dňa 30.03.2023, či v rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k.
2Co/31/2021-445 zo dňa 15.06.2022.

30. Odvolací súd pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu (napr.
PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.
ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za

rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým komponentom
princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu otázku za
rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ je splnená
podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný predpoklad

na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia musel
dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

31. Odvolací súd sa ďalej stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa preukázala
svoj nárok čiastočne aj čo do výšky požadovaného peňažného plnenia, a to s poukazom na znalecký

posudok č. XXX/XXXX vypracovaný J. J. A., ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti (vo
vlastníctve žalobkyne) podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z, o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku vo výške 44.400,- eur. Súd prvej inštancie vychádzal z trhovej ceny
nehnuteľností stanovenej predmetným znaleckým posudkom vo výške 2,50 eura za 1 m2, ktorú
ako 10 % z hodnoty pozemku považoval za primeranú. Správne konštatoval súd prvej inštancie,

že žalovaná v priebehu konania nespochybňovala predmetný znalecký posudok, nenavrhla kontrolné
znalecké dokazovanie a nepredložila a ani nenavrhla žiadne dokazovanie, ktorým by závery uvedeného
znaleckého posudku vyvrátila. Z obsahu spisu vyplýva, že namietanie primeranosti žalobkyňou
uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia v priebehu pojednávania konaného dňa 17.07.2023 (po
vrátení veci odvolacím súdom) zostalo len v rovine tvrdenia, aj to až v rámci záverečnej reči (č.l.

382 spisu). Žalovaná na pojednávaní konanom dňa 17.07.2023 nenavrhla žiaden dôkaz, ktorým by
primeranosť uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia žalobkyňou spochybnila, pričom na otázku
súdu, či majú strany sporu nejaké ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania žalovaná odpovedala, že
žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Platí, že ak chce strana spochybniť závery
znalca, je jej povinnosťou predložiť k týmto svojim tvrdeniam také procesne relevantné dôkazné

prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Obsah spisu nenasvedčuje tomu,
aby žalovaná týmto spôsobom postupovala.32. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zásadu koncentrácie konania podľa ust. § 153 CSP ods.
1 a 2, podľa ktorého strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich

strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.

33. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/92/2021 z 27.10.2022, ktorým
zamietol dovolanie totožnej žalovanej ako v prejednávanej veci, keď uviedol, že v posudzovanom
prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom,
ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, cit. ,,Odvolací súd sa
vyjadril k podstatnej odvolacej argumentácii žalovanej a nie je pravda, že len odkázal na iné rozhodnutie
v obdobnej veci z 21. mája 2019 sp zn. 6Co/32/2019. V bode 54. odôvodnenia vysvetľuje, že: „...

ak súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vychádzal zo záveru znaleckého posudku znalca J. J.
A., ktorý v závere znaleckého posudku uviedol, že všeobecná hodnota nehnuteľností a stavieb bola
stanovená podľa vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a je
znaleckým odhadom ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu 30.06.2015, ktorú by tieto mali dosiahnuť
na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s

patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou
pohnútkou“, pričom žalovaná, ako to konštatuje v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie,
nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali inú sumu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom
období, nemožno tomuto postupu nič vyčítať “, čím sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k výške

priznaného nároku.“

34. Na základe týchto skutočností, keď žalobkyňa predložila znalecký posudok J. A. č. XXX/XXXX
za účelom preukázania výšky požadovaného peňažného plnenia a žalovaná v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie ho nespochybňovala, či spôsob jeho výpočtu a ani uplatnenú výšku

bezdôvodného obohatenia, tak súd prvej inštancie považoval uvedené za nesporné.

35. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b/ CSP) odvolací súd
uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.

36. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo
na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces

zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako
nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

37. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu

spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný,
bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balanic./
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

38. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.39. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal doterajší priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, čoho sa
žalobkyňa domáhala, čo uvádzala žalovaná na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali po vrátení

veci súdu prvej inštancie. Súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery vzhľadom na právny názor odvolacieho
súdu, ktorým bol viazaný. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými
úvahami sa riadil. Odôvodnil, prečo považoval za nesporný tak základ nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia z dôvodu viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu, ako aj jeho výšku

vzhľadom na to, že žalovaná v priebehu konania vôbec nespochybňovala znalecký posudok, na ktorom
žalobkyňa založila požadovanú výšku žalovaného bezdôvodného obohatenia. A preto nepovažoval za
spornú ani primeranosť stanovenej ceny pozemku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

40. Zároveň nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovanej, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal
s tvrdeniami žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov sporového konania podľa § 257
CSP.Zodôvodneniabodu39napadnutéhorozsudkujasnevyplýva,žesúdprvejinštancieskúmalmožné
dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom dospel k záveru o ich neexistencii v tomto spore. Uviedol, že
žalovanou tvrdený dôvod, že v jej prípade ide o obec, že by sa tak jednalo o prostriedky daňovníkov a

poplatníkov, nepovažoval za dôvodný, pričom dodal, že iný dôvod žalovanou nebol tvrdený a zo spisu
ani nevyplynul.

41. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

42. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako aj v súvisiacom
výroku III. o trovách konania ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP, keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalobkyni bol voči neúspešnej žalovanej
priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).