Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 22Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118209689
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1118209689.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov: JUDr.

Peter Duman a Mgr. Matúš Staríček v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D.
XXX, E. C., zastúpený: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Stará Vajnorská
cesta 37, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorého koná 1. Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava a 2. Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 18C/14/2019-607 zo dňa 11. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu v časti náhrady
škody vo výške 19 773,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 19
773,48 eura od 24.02.2018 do zaplatenia voči žalovanému, konajúcemu prostredníctvom Generálnej
prokuratúry SR. Výrokom II. uložil žalovanému, konajúcemu prostredníctvom Generálnej prokuratúry
SR, povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe vo výške 6 360

eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobu v časti nemajetkovej ujmy vo výške 13 980
eur s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 20.250 eur od 24.02.2018 do zaplatenia voči žalovanému,
konajúcemu prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, výrokom III. zamietol. Výrokom IV. žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému, konajúcemu prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, náhradu
trov konania pred súdom I. inštancie v rozsahu 86,40 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením. Výrokom V. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému, konajúcemu
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, náhradu trov konania pred súdom I. inštancie v rozsahu

100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením (V. výrok). O trovách
(predchádzajúceho) odvolacieho konania rozhodol výrokom VI. tak, že žiadna zo strán nemá právo na
ich náhradu.

1.1 V poradí prvým rozsudkom zo dňa 01.12.2021, č. k. 18C/14/2019-510 zastavil konanie v časti
náhrady škody vo výške 52 982,32 eura s 5% úrokom z omeškania zo sumy 52 982,32 eura od
24.02.2018 (I. výrok). Žalobu v časti náhrady škody vo výške 19 773,48 eura spolu s 5 % úrokom

z omeškania z predmetnej sumy od 24.02.2018 do zaplatenia zamietol (II. výrok). Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe vo výške 6 360 eur
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (III. výrok) a v časti nemajetkovej ujmy vo výške 13 980 eur
s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 20 250 eur od 24.02.2018 žalobu zamietol (IV. výrok). Žalobcovisúčasne uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 86,40 % s tým, že o
výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením (V. výrok). Na základe odvolaní žalobcu
aj žalovaného, rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 28.02.2023, č. k. 23Co/41/2022-577 tak, že

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., IV. a V. zrušil a v tomto rozsahu vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd prikázal
súdu prvej inštancie vyrovnať sa v ďalšom konaní s otázkou orgánu konajúceho za štát z hľadiska
uplatnených nárokov žalobcu a pokiaľ v záhlaví napadnutého rozsudku boli označené za žalovaného
dva orgány, musí tomu zodpovedať aj výroková časť rozsudku súdu, z ktorej bude zrejmé, ktorý orgán je

zaviazaný na plnenie, v akej časti a voči ktorému orgánu boli nároky žalobcu zamietnuté. V následnom
napadnutom rozhodnutí v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na obsah žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci zo dňa 23.02.2018
adresovanej Generálnej prokuratúre SR, z ktorej zistil, že žalobca pred podaním žaloby na súd požiadal
o predbežné prerokovanie nárokov z titulu nezákonnosti vznesenia obvinenia aj z dôvodov rozhodnutia
o väzbe. Konštatoval, že subjektom zodpovedným z nezákonného rozhodnutia je štát a v mene štátu

koná Generálna prokuratúra SR, ak prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu v prípravnom konaní a podal
na žalobcu obžalobu. Z uvedených dôvodov preto konal s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom
konajúcim v mene Slovenskej republiky. Žalobca navrhol do konania pripustiť ako druhého zástupcu
štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, čo súd pripustil a upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6Cdo/149/2011, podľa ktorého označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý

koná za štát zo svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní. Súd je povinný bez
zreteľného označenia obsiahnutého v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v
rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu konať. Konal preto s Generálnou prokuratúrou SR, samostatne nezamietol nárok
voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, takýto postup je vylúčený, pretože bol uplatnený

jeden nárok voči jednému žalovanému. Z vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že
hoci na strane žalovaného ako štátu sú označené dva rôzne orgány konajúce za štát, vo vzťahu k
otázke pasívnej legitimácii nemožno uplatnený nárok posudzovať ako dva samostatné nároky. Súd prvej
inštancie preto v napadnutom rozhodnutí len doplnil výrokovú časť o presnú špecifikáciu konajúceho v
mene žalovaného.

1.2 Po právnom posúdení veci podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), f), m), ods. 3, § 5 ods. 1,
§ 6 ods. 1, § 8 ods. 5, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods. 1 až 3 zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“ alebo ,,citovaný zákon“), § 255 ods. 1, § 256 ods. 1,
§ 262 ods. 2 a § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)
dospel prvoinštančný súd k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Uviedol, že po vrátení veci odvolacím
súdom žiadna zo strán svoje skutkové tvrdenia nerozšírila, nebolo vykonané žiadne ďalšie dokazovanie,

súd prvej inštancie vychádzal z právnych a skutkových záverov konštatovaných v predchádzajúcom
prvoinštančnom rozhodnutí.

1.3 Súd prvej inštancie zistil, že uznesením Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
úradu inšpekčnej služby ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013 zo dňa 23.05.2013 bolo žalobcovi vznesené

obvinenie za prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, zločin
vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20, § 189 ods. 1 ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Uznesením
Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp/50/2013 z 25.05.2013 bol žalobca ako obvinený vzatý do väzby
počnúc dňom 23.05.2013 o 8.00 hod. Príkazom na prepustenie z 18.12.2013 sp. zn. 29T/228/2013

sudkyňa pre prípravné konanie prepustila žalobcu ako obžalovaného z väzby na slobodu. Rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 3To/148/2014-2285 zo dňa 24.02.2015 bol zrušený rozsudok Okresného
súdu Galanta zo dňa 17.09.2014 sp. zn. 29T/228/2013 ohľadom žalobcu v oslobodzujúcom výroku.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku bol žalobca ako obžalovaný podľa § 285 písm. c) Trestného
poriadku v plnom rozsahu oslobodený spod obžaloby. Žalobca dňa 23.02.2018 požiadal o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci žiadosťou adresovanou
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v celkovej výške 72 55,80 eura. Žalovaný v zastúpení
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky podaním z 24.05.2018 žiadosť ako nedôvodnú odmietol.
Z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov z 01.10.2019 súd prvejinštancie zistil, že žalobcovi bola poskytnutá psychologická služba na jeho žiadosť dvakrát 25.11.2013
a 15.07.2013. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 177 zo dňa 18.07.2013
bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Úrad práce, sociálnych

vecí a rodiny Nové Zámky žalobcu od 27.01.2014 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky SPOU-PO-PK-4/2018 zo dňa 07.05.2018 bol
personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 177 z 18.7.2013 zrušený. Personálnym
rozkazom riaditeľa Okresného riaditeľstva policajného zboru v Šali bol žalobca dňom 15.05.2018
ustanovený do funkcie referent Obvodného oddelenia policajného zboru Šaľa, odboru poriadkovej a

dopravnej polície. Žalobcovi bola dňa 08.06.2018 zamestnávateľom poukázaná suma 39 398,55 eura.
Priemerný zárobok žalobcu v období 1/2013 - 3/2013 bol vo výške 1 054,74 eura. Ku dňu 30.10.2013
žalobca nemal záznam v registri trestov ani v registri priestupkov. Podľa správy Obce F. G. sa žalobca v
obci od novembra 2011 nezdržiaval. V júli 2011 mu skončila nájomná zmluva v obecnom nájomnom byte
a v novembri 2011 sa z nájomného bytu vysťahoval. Dňa 25.06.2013 sa odhlásil z trvalého pobytu v obci.
Podľa správy o povesti od Obce F. G. vyšetrovacieho spisu bol žalobcovi pridelený 22.06.2009 obecný

nájomný byt, do ktorého sa nasťahoval s priateľkou. Počas roka 2011 zistili, že od neho priateľka odišla
a preto mu nájomná zmluva od 01.07.2011 nebola predĺžená a v novembri 2011 sa vysťahoval. Podľa
zhodnotenia služobnej činnosti počas trvania služobného pomeru na OO PZ Močenok od 08.02.2013
žalobca nedosahoval očakávané výsledky. V hodnotiacom systéme bol na poslednom mieste a vo
vyhodnoteniach za mesiace február až máj 2013 bol hodnotený ako neuspokojivý. Žalobca do spisu

založil špecifikáciu trov trestného konania v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pre účely konania o
náhrade škody k sp. zn. ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013, 29T/228/2013, s vymedzením úkonov právnej
služby, cestovného, straty času. Z predloženého vyčíslenia nie je zrejmé kedy a kým bolo vystavené.
Faktúrou č. 1801115 vystavenou 20.07.2018 Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners s. r. o. boli
žalobcovi fakturované právne služby obhajoby v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-42/BKOK-

V-2013 a 3T/145/2013 na základe mandátnej zmluvy zo dňa 25.05.2013 v znení dodatku zo dňa
11.7.2018 na sumu 5 900 eur so splatnosťou 27.07.2018. Platobným príkazom žalobca previedol sumu
5 900 eur v prospech príjemcu. Faktúrou č. 1-57/2013 vystavenou G. H., advokátom bola žalobcovi
fakturovaná odmena za právne služby (konzultácie, trestná vec) na sumu 300 eur, splatná 29.08.2013.
Podľa príjmového pokladničného dokladu z 27.08.2013 G. H. prijal sumu 300 eur od pani C. za A. B. C..

1.4 Súd prvej inštancie zistený skutkový stav vyhodnotil tak, že v spojení s oslobodzujúcim rozsudkom je
väzbu žalobcu nutné považovať za nezákonnú, keď žalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia
a vzatí do väzby sťažnosti. Bola tým daná podmienka pre uplatnenie náhrady škody a nemajetkovej
ujmy s tým, že nároky si tiež uplatňoval v rámci žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov, ktorej nebolo

vyhovené, a teda bola splnená podmienka na uplatnenie nárokov súdnou cestou. Po späťvzatí žaloby v
časti 52 982,32 eura s príslušným úrokom z omeškania, uplatnený nárok žalobcu na náhradu majetkovej
škody pozostával z trov právneho zastúpenia vyčíslených v sume 15 927,48 eura a náhrady straty na
zárobku v sume 3 846 eur. Z predložených dokladov vyplynulo, že vyúčtované trovy sa vzťahujú aj na
iné trestné konanie, pričom z faktúry ich bližšia špecifikácia nevyplývala, z faktúry vystavenej G. H.,

advokátom, nie je zrejmé vo vzťahu k akému trestnému stíhaniu boli právne služby poskytnuté, pričom
voči žalobcovi boli vedené viaceré trestné stíhania, čo sám aj potvrdil. Podľa príjmového pokladničného
dokladu zo dňa 27.08.2013 G. H. prijal fakturovanú sumu 300 eur nie od žalobcu, ale od pani C.. Súd
prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca jednoznačne nepreukázal, že právnym zástupcom v
súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 29T/228/2013 vyplatil vyúčtované

trovy právneho zastúpenia vo výške 15 927,48 eura. Zo žalobcom predložených účtovných dokladov
tak nevyplýva, vo vzťahu ku ktorému trestnému konaniu žalobca úhrady trov obhajoby vykonal, že tieto
náklady vznikli v jeho majetkovej sfére, a že mu vznikla majetková škoda vo výške 15 927,48 eura.
Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu v uvedenej časti spolu s príslušným úrokom z omeškania
zamietol. Nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 3 846 eur titulom nevyplatenej mzdy za obdobie

od 23.05.2013 do 23.07.2013 súd prvej inštancie zamietol, pretože vo vzťahu k tomuto nároku žalobca
neuniesol dôkazné bremeno. Počas sporu neprodukoval žiaden dôkaz preukazujúci, že mu za uvedené
obdobie nebola vyplatená žiadna mzda, tvrdenie, že mu zamestnávateľ oznámil, že ako keby mal
neplatené voľno, žiadnym spôsobom nepreukázal.

1.5 Posúdením uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s vedením trestného
konania a v súvislosti s jeho väzobným stíhaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že čiastočne je
dôvodný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím vo väzbe. V konaní
bolo preukázané, že v súvislosti s trestným stíhaním bol žalobca vo väzbe po dobu 210 dní, dĺžka väzbymala negatívny vplyv na psychický stav žalobcu, na jeho rodinný život a na spoločenské postavenie.
Za dôvodné považoval priznať žalobcovi za obdobie prvých dvoch dní väzby (23.05.2013 a 24.05.2013)
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120 eur (60 eur/deň) a za obdobie od 25.05.2013 do 18.12.2013

vo výške 30 eur/deň, t. j. 6 240 eur (208 x 30 eur), teda za ďalšie obdobie plynutia tejto väzby kedy
trvanie väzby už poškodená osoba neprežíva tak intenzívne, t. j. spolu vo výške 6 360 eur. Suma
30 eur/deň v prípade žalobcu predstavuje cca 100% sumy jeho príjmu, ktorý dosahoval pred jeho
vzatím do väzby, zodpovedá jeho životnej úrovni, zohľadňuje skutočnosť, že väzba zasiahla do jeho
profesijného života, väzobné stíhanie nemalo za následok pretrhnutie jeho rodinných väzieb. Zohľadňuje

čiastočnú stratu jeho priateľov a napokon takáto náhrada je rozumne primeraná utrpenej ujme na
povesti žalobcu a v konečnom dôsledku neprevyšuje maximálnu náhradu priznanú za telesné zranenia a
násilné činy. Pokiaľ ide o priznaný nárok, súd prvej inštancie na základe návrhu žalovaného konajúceho
prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR odôvodneného administratívno-technickou náročnosťou
procesu na uvoľnenie prostriedkov predĺžil lehotu na plnenie na 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Vo zvyšnej časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13 980 eur spolu s

celkovým nárokom na úroky z omeškania vo výške 5% ročne z uplatnenej nemajetkovej ujmy 20 250
eur žalobu zamietol, pretože žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno nad rámec priznanej
náhrady za väzobné stíhanie. Aj následné vedenie trestného konania po prepustení žalobcu z väzby
predstavuje čiastočný zásah do osobnostných práv, v konaní však nebolo preukázané, že by tento
zásah odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd vychádzal z toho, že po prepustení

z väzby, na ktoré nadväzoval oslobodzujúci rozsudok okresného súdu a následne bolo vedené len
odvolacie konanie, právna neistota žalobcu nebola v takom rozsahu ako v predchádzajúcom konaní.
V konaní nebolo preukázané, že by po prepustení z väzby došlo u žalobcu len v priamej príčinnej
súvislosti s týmto trestným konaním k takým zásahom, napr. k neobnoveniu prerušených vzťahov, ktoré
by odôvodňovali náhradu ujmy v peniazoch. Z výsluchu svedkov bolo zistené, že žalobca si zachoval

priateľské vzťahy, tvrdenia o tom, že by došlo k rozvratu jeho partnerského vzťahu preukázané neboli
(žalobca sa k tomu priamo pri výsluchu nevyjadril a vyjadrenia svedkov sú v rozpore so správami obce
F. G.), sám žalobca uviedol, že jeho vzťah s deťmi trestné stíhanie nijako neovplyvnilo. Pokiaľ ide o
pracovné príležitosti, súd prvej inštancie poukázal na to, že proti žalobcovi bolo vedené aj iné trestné
konanieazároveňužpredvznesenímobvineniasavrámcijehopracovnýchvýkonovvyskytlinedostatky,

základe čoho bol v hodnoteniach za mesiac február až máj 2013 hodnotený ako neuspokojivý. Ani
z obsahu samotného rozkazu o ukončení služobného pomeru nevyplýva priama príčinná súvislosť
medzi rozhodnutím o vznesení obvinenia, keď v danom prípade príslušné orgány vykonávali samostatné
konanie, na základe ktorého síce čerpali z výsluchov vedených v trestnom konaní, tento postup však
bol následne aj orgánmi vyššieho stupňa spochybnený, v dôsledku čoho bol rozkaz na prepustenie aj

dodatočne zrušený a žalobcovi bola v tejto súvislosti nahradená mzda a zároveň mu bola poskytnutá
možnosťopätovnesavrátiťdopôvodnéhopracovnéhovzťahu.Žalobcažiadnymspôsobomnepreukázal
existenciu zdravotných dopadov, nepreukázal, že by mu v tomto smere bola spôsobená pretrvávajúca
ujma. Súd tiež nepriznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania z uplatnenej nemajetkovej ujmy v celom
rozsahu z dôvodu, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe

súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej doby plnenia sa
dlžník dostáva do omeškania (v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok NS SR zo 14.
marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011).

1.6 O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania súd prvej

inštancie rozhodol tak, že žalobcovi, pokiaľ ide o žalovaného konajúceho prostredníctvom Generálnej
prokuratúry SR, uložil povinnosť nahradiť trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 86,40%,
pričom vychádzal z toho, že žalobca bol v konaní úspešný v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
rozsahu 6 360 eur (6,80%), žalovaný konajúci prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR bol úspešný
v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a procesne aj v časti, v ktorej súd konanie zastavil na základe

čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom (93,20%). Žalovaný, konajúci prostredníctvom Generálnej
prokuratúry SR mal v konaní prevažný úspech, súd mu proti žalobcovi priznal právo na náhradu
trov konania v rozsahu 86,40% (93,20 - 6,80). Pokiaľ ide o žalovaného konajúceho prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti SR, súd žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania pred súdom I.
inštancie v rozsahu 100%, nakoľko voči tomuto subjektu nebol zo strany žalobcu úspešne uplatnený

žiadny nárok. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (262 ods. 2 C. s. p.). Pokiaľ ide
o náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané tak žalobcom ako aj
žalovaným a na ich základe bolo pôvodné rozhodnutie zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie, súdnemôže konštatovať úspech na jednej strane a preto žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v jeho zamietajúcej
časti náhrady škody v rozsahu 15 927,48 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej
sumy od 24.02.2018 do zaplatenia; náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe spočívajúcej v
náhrade ušlej mzdy v dôsledku výkonu väzby v rozsahu 2 092,84 eura s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne z dlžnej sumy od 24.02.2018 do zaplatenia; v zamietajúcej časti požadovanej nemajetkovej

ujmy čo do istiny, ako aj voči závislému rozhodnutiu o trovách konania a žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a v napadnutej časti rozhodol v súlade s podaným odvolaním. Žalobca
odkázalnaodvolaciedôvody,podľaktorýchsúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovk
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p.).

2.1 Žalobca dôvodil tým, že pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, predložil špecifikáciu jednotlivých
úkonov a nákladov, ktoré sa mali vzťahovať na konanie vedené pod sp. zn. 29T/228/2013 a zároveň
predložil dve faktúry, a to č. 1801115 vystavenú Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners s. r. o. dňa
20.07.2018, ktorou mu boli fakturované právne služby obhajoby v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS:
SKIS-42/BKOK-V-2013a3T/145/2013nazáklademandátnejzmluvyzodňa25.05.2013vznenídodatku

zo dňa 11.07.2018 na sumu 5 900 eur so splatnosťou dňa 27.07.2018. Druhou faktúrou č. 1-57/2013
vystavenou G. H., advokátom, mu bola fakturovaná odmena za právne služby (konzultácie, trestná vec)
na sumu 300 eur splatná dňa 29.08.2013. Podľa žalobcu bolo vykonaným dokazovaním preukázané
skutočnévykonaniejednotlivýchúkonovjehoobhajcomvtrestnomkonaní,akoajskutočnosť,ževykonal
úhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 900 eur a 300 eur. Dohoda medzi advokátom a klientom

nemusí reflektovať tarifnú odmenu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pričom úkony právnej pomoci
v trestnej veci boli vykonané a advokát ich na základe osobitnej dohody vyúčtoval a on zaplatil. Je
irelevantné, že samotnú úhradu za neho ako obvineného vo väzbe vykoná jemu blízka osoba. Súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vykonanie jednotlivých úkonov právnej pomoci
advokátomvyplývazobsahusamotnéhospisuvtrestnejveci,pričomvýškaškodyspočívajúcavodmene

za zastupovanie je obligatórne špecifikovaná bez ohľadu na výšku individuálne dohodnutej odmeny
podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ako tarifná odmena advokáta. Teda samotná výška škoda
za poskytovanie služieb právneho zastúpenia vyplýva z citovaného zákona a to ako tarifná odmena
advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci a citovaný zákon v § 18 ods. 3 konštituuje nevyvrátiteľnú
právnu domnienku o tom, že odmena za zastupovanie sa určí ako tarifná odmena advokáta, pričom sa

neprihliada na výšku skutočne dojednanej odmeny, t. j. výšku skutočnej škody. Je pritom nepodstatné, že
zaplatil odmenu za právnu pomoc v trestnom konaní vo väčšom rozsahu, alebo aj v menšom. Zo znenia
§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z. nevyplýva, že by sa nahrádzala skutočná škoda, ktorá by bola limitovaná
do maximálnej výšky náhrady skutočnej škody za zastupovanie určenej ako tarifná odmena advokáta,
práve naopak z § 18 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho

zastúpenia, ktoré zahŕňajú odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta.

2.2 Ohľadne zamietajúceho výroku týkajúceho sa ušlej mzdy žalobca konštatoval, že samotné
nevyplatenie mzdy za obdobie výkonu väzby nebolo sporné. Nevyplatenie mzdy za obdobie výkonu
väzby predstavuje neexistujúcu skutočnosť, ktorú nie je možné preukazovať a uniesť dôkazné bremeno

o neexistencii skutočnosti, ktorá nastala. Žalobca vyčíslil náhradu škody spôsobenej väzbou od
23.05.2013 do skončenia služobného pomeru personálnym rozkazom zo dňa 23.07.2013 ako náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe aj ako náhradu príjmu za uvedené obdobie, pričom bol
preukázaný jeho priemerný hodinový zárobok podľa § 134 Zákonníka práce vo výške 6,3419 eura, čo
pri fonde pracovného času predstavuje priemerný mesačný zárobok vo výške 1 046,42 eura. Preto jeho

nárok na stratu na zárobku za dva mesiace výkonu väzby predstavuje sumu 2 092,84 eura, v ktorej časti
podáva voči zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolanie.

2.3 K zamietajúcej časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13 980 eur žalobca
uviedol, že bol jednoznačne preukázaný vznik jeho práva na náhradu nemajetkovej ujmy tak z dôvodu

nezákonnej väzby, ako aj z dôvodu vedenia trestného stíhania, ktoré bolo nezákonné. Poukázal na
nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu ku kritériám uvedeným v § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mal prvoinštančný súd stanovovaťpodľa kritérií uvedených v § 17 ods. 3 citovaného zákona, keď priznaná výška je vzhľadom na vykonané
dokazovanie neprimerane nízka.

3. Žalovaný podal prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie,
kde konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody vo výške 15 927,48 eura z titulu úhrady trov
trestného konania, ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a žalobcom namietanými rozhodnutiami.
Navyše v špecifikácii trov trestného konania boli vyčíslené trovy aj za také úkony, ktoré právny zástupca
žalobcu Mgr. Tibor Timár v prípravnom konaní a tiež v konaní pred súdom vôbec nerealizoval, pretože

sa nezúčastnil na viacerých vyšetrovacích úkonoch a tiež aj na hlavnom pojednávaní na Okresnom
súde Galanta (dňa 29.01.2014, 05.02.2014 a 12.02.2014). K odvolacím námietkam žalobcu ohľadne
zamietnutia náhrady škody týkajúcej sa nevyplatenej mzdy vo výške 3 846 eur uviedol, že žalobca
v konaní predložil iba potvrdenie Ministerstva vnútra SR, centrum podpory Nitra, označené ako A.
B. C., čoz 295306, doplatok za neplatné skončenie služobného pomeru, z ktorého dôkazu vyplýva,
že z titulu neplatného skončenia služobného pomeru bola žalobcovi dodatočne vyplatená mzda za

obdobie od 24.07.2013 do 14.05.2018. Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka
PZ SR personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 177 zo dňa 18.07.2013, pričom jeho služobný
pomer skončil dňom doručenia daného rozkazu dňa 23.07.2013. Do skončenia služobného pomeru
bol žalobca príslušníkom PZ SR s nárokom na služobný plat, ktorý mu mal byť riadne vyplatený,
a teda mu nemohla vzniknúť majetková škoda z titulu ušlej mzdy za obdobie od 23.05.2013 do

23.07.2013. Nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda z titulu ušlej mzdy za uvedené obdobie v
príčinnej súvislosti s trestným stíhaním voči jeho osobe, za ktorú by mala niesť zodpovednosť Slovenská
republika podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Zároveň poukázal na to, že žalobca v konaní pred súdom
prvej inštancie do vyhlásenia rozsudku relevantným spôsobom nepreukázal, ako žalovanú čiastku vo
výške 3 846 eur, uplatnenú z titulu nevyplatenej mzdy vypočítal a až v podanom odvolaní upresnil, že

z titulu ušlej mzdy si uplatňuje čiastku 2 092,84 eura. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu o nemožnosti
preukázania daného nároku týkajúceho sa nevyplatenia mzdy, ktorú skutočnosť možno preukázať
dopytom u zamestnávateľa, ide o dôkaznú povinnosť zaťažujúcu žalobcu. Škoda musí byť nielen
tvrdená, ale aj bezpečne preukázaná, pričom dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno zaťažuje stranu
sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda žalobcu ako poškodeného a nestačí len tvrdenie, že

mu vznikla škoda, ktorú si uplatňuje. V súvislosti so zamietnutím žaloby v časti nemajetkovej ujmy
vo výške 13 980 eur s príslušným úrokom z omeškania žalovaný poukázal na náležité odôvodnenie
priznanej sumy prvoinštančným súdom, ktorý vzal do úvahy rozsah a intenzitu neoprávneného zásahu,
spočívajúceho vo väzobnom stíhaní žalobcu a tiež prihliadol na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých
k nej došlo (doba trvania väzby), ďalej na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v súkromnom

živote a v spoločenskom uplatnení. Prvoinštančný súd sa náležite so zamietnutím žaloby v časti nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13 980 eur s príslušenstvom náležite vyrovnal v bode 62.
a 63. rozsudku. V uvedenom smere poukázal na výpovede svedkov v súvislosti s nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že k rozvratu jeho partnerského vzťahu došlo len v dôsledku
trestného stíhania vo veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený, navyše jeho vzťah s deťmi trestné

stíhanie nijako neovplyvnilo a pred vznesením obvinenia žalobcovi v trestnej veci sa v rámci jeho
pracovných výkonov vyskytli nedostatky, v dôsledku ktorých bol za mesiac február 2013 až máj 2013
hodnotený ako neuspokojivý. Opakovane poukázal na to, že v rovnakom čase sa proti žalobcovi viedli
dve trestné stíhania a to pod ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený a
pod ČVS: SKIS-460/OISZ-V-2012 za skutok spáchaný dňa 03.08.2012, ktorá trestná vec je vedená na

Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 2T/36/2018 a nie je skončená. Navyše žalobca v odvolaní nárok
na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 13 980 eur relevantným spôsobom neodôvodnil, neoznačil tie
vykonané dôkazy, ktoré jeho nárok odôvodňujú a preukazujú. Žiadnym spôsobom tiež neodôvodnil, že
priznaná nemajetková ujma s ohľadom na vykonané dokazovanie je neprimerane nízka, neoznačil tie
dôkazy pred súdom prvej inštancie, ktoré mali preukazovať nárok na vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy

za väzbu, než mu bola priznaná. Dôkazná povinnosť je v uvedenom smere na strane poškodeného.
Navyše, žalobca bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený a to uplatnením zásady in dubio
pro reo, pretože osoby, ktoré žalobcu usvedčovali v prípravnom konaní zmenili pred súdom svoje
výpovede. Uplatnenie danej zásady neznamená, že je nepochybné, že žalobca skutok nespáchal.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd žalobcom napadnuté výroky ako vecne správne potvrdil.

4. Ďalšie vyjadrenia strany sporu súdu nedoručili.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C. s. p.) a
že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h), C. s. p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
však nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne
správny potvrdiť.

6. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého prvoinštančného
rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a z dôvodu vyrovnania sa
s odvolacími námietkami žalobcu uvádza nasledovné:

9. Predmetom odvolacieho konania je v súlade s rozsahom a odvolacími dôvodmi uplatnenými žalobcom
preskúmať správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol v časti náhrady škody v rozsahu 19 773,48 (výrok I.), pričom odvolaním žalobca napadol
tento zamietajúci výrok v rozsahu trov právneho zastúpenia v sume 15 927,48 eura s príslušenstvom
a v rozsahu náhrady straty na zárobku v sume 2 092,84 eura s príslušenstvom. Ďalej je predmetom

odvolacieho konania preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku III. v časti
zamietnutej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu istiny 13 980 eur. Odvolaním žalobca
napadol aj rozhodnutie o trovách konania (výroky IV.-VI.).

10. Odvolacie dôvody žalobcu spočívali v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).

11. K uplatneným odvolacím dôvodom uvádza odvolací súd predovšetkým nasledovné východiská:

12. Podľa článku 8 C. s. p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Princíp hospodárnosti je vyjadrený v článku 17 C. s. p., podľa ktorého súd postupuje v konaní
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

13. Z uvedeného vyplýva, že povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení je procesnou
povinnosťou strany sporu. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje
nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej
logiky. Nesprávne právne posúdenie veci ako odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený

skutkový stav súd
a) neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu),
b) aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú),
c) obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo
d) správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

14. Podľa žalobcu k naplneniu odvolacích dôvodov prišlo, pretože mu v zmysle vyhlášky č. 655/2 004 Z.
z. vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške 15 927,48 eura. Z vykonaného dokazovania je podľa
žalobcu preukázané, že skutočne prišlo k vykonaniu jednotlivých úkonov obhajcom žalobcu v trestnomkonaní, pričom je preukázaná aj skutočnosť, že žalobca vykonal úhradu trov právneho zastúpenia v
sume 5 900 eur a 300 eur. Je irelevantné, že samotnú úhradu za obvineného vykonala jemu blízka
osoba. Súd prvej inštancie vec aj nesprávne právne posúdil, pretože vykonanie jednotlivých úkonov

právnej pomoci advokátom vyplýva z obsahu samotného spisu v trestnej veci žalobcu a výška škody,
ktorá žalobcovi vznikla ako odmena zaplatená advokátovi za poskytovanie služieb právneho zastúpenia
vyplýva priamo zo zákona (§18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) ako tarifná odmena advokáta.

15. K tejto odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

16. Svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odvodzuje od konania vedeného
na Ministerstve vnútra SR pod sp. zn. ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013 (nezákonné postupy v rámci
tohto konania), od rozhodnutí v rámci tohto konania – uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa
07.05.2013, uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi zo dňa 23.05.2013, uznesenie prokurátora
Krajskej prokuratúry Trnava zo dňa 24.05.2013 o zamietnutí sťažnosti, uznesenie Okresného súdu

Trnava sp. zn. Tp50/2013 zo dňa 25.05.2013 o vzatí do väzby a obžaloba zo dňa 18.11.2013.
Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 17.09.2014, sp. zn. 29T/228/2013 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/148/2014 zo dňa 24.02.2015 bol žalobca oslobodený spod
obžaloby.

17. Podľa § 3 ods. 1) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

18. Podľa ods. 2) citovaného ustanovenia sa zodpovednosti podľa odseku 1 nemožno zbaviť.

19. Podľa § 5 ods. 1) citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

20. Na preukázanie škody vo výške 15 927,48 eura (ktorá je predmetom odvolacieho konania)
vzniknutej trovami právneho zastúpenia žalobca predložil listinu nazvanú „Špecifikácia trov trestného

konania v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. pre účely súdneho konania o náhradu škody“. Uvedená
listina obsahuje meno klienta, ktorým je žalobca a uvedenie sp. zn. ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013
a 29T/228/2013. Ďalej listina obsahuje výpočet úkonov právnej služby od 23.05.2013 do 24.02.2015
s vyčíslením odmeny za právnu službu pri každom úkone, vyčíslenie náhrady trov cestovného a za stratu
času, spolu v sume 15 927,48 eura. Z uvedenej listiny nevyplýva, kto a kedy ju vystavil, nie je predložená

faktúra, ktorá by korešpondovala s uvedeným vyčíslením, ani doklad, preukazujúci uhradenie sumy
15927,48euražalobcom.Zobsahuspisuvyplýva,žežalobcapredložilfaktúruč.1801115vystavenúdňa
20.07.2018 s dátumom splatnosti 27.07.2018, ktorou mu Advokátska kancelária TIMAR & partners s. r.
o. fakturovala právne služby obhajoby v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013
a 3T/145/2013 na základe mandátnej zmluvy zo dňa 25.05.2013 v znení dodatku zo dňa 11.07.2018 v

sume 5 900 eur. K tejto faktúre žalobca predložil príkaz na úhradu sumy 5 900 eur prijatý bankou dňa
02.08.2018. Žalobca ďalej predložil faktúru č. 1-57/2013 vystavenú dňa 26.08.2013 advokátom G. H. na
sumu 300 eur ako odmenu za právne služby (konzultácie, trestná vec). Podľa príjmového pokladničného
dokladu zo dňa 27.08.2013 uvedenú sumu uhradila p. C.. Súd prvej inštancie preto správne zistil, že
žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal, že by v súvislosti s konaním vedeným na Ministerstve

vnútraSRpodsp.zn.ČVS:SKIS-42/BKOK-V-2013vspojenískonanímvedenýmnaOSGalantapodsp.
zn. 29T/228/2013 a na Krajskom súde v Trnave, sp. zn. 3To/148/2014 vyplatil trovy právneho zastúpenia
vo výške 15 927,48 eura, keď súčasne správne konštatoval, že zo žalobcom predložených účtovných
dokladov nevyplýva, vo vzťahu ku ktorému trestnému konaniu žalobca úhrady trov obhajoby vykonal,
že tieto náklady vznikli v jeho majetkovej sfére (a nie v majetkovej sfére tretej osoby, napr. p. C.) a že mu

tedavtejtosúvislostivzniklamajetkováškodyvovýške15927,48eura.Odvolacísúdsastýmtozáverom
prvoinštančného súdu stotožňuje, pričom dodáva a zdôrazňuje, že preukázaná existencia škody vo
výške15927,48euraasúčasnepreukázanápríčinnásúvislosťmedzitvrdenýmvznikomuvedenejškody
anezákonnýmirozhodnutiami,odktorýchžalobcasvojnárokvtomtokonaníodvodzuje,súobligatórnymináležitosťami vzniku práva žalobcu na náhradu škody voči štátu v zmysle citovaných ustanovení § 3
ods. 1, 2 a § 5 zákona č. 514/2003 Z. z.. Z uvedeného vyplýva, že v prípade absencie niektorej z týchto
náležitostí – absencia preukázania škody alebo absencia preukázania uvedenej príčinnej súvislosti má

za následok nesplnenie zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody voči žalovanému štátu
a uplatnená žaloba preto nemôže byť úspešná. Nespochybniteľné preukázanie uvedených náležitostí
bolo potrebné o to viac, že v konaní nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo vedené v rovnakom čase aj
ďalšietrestnékonanie(zaskutok,ktorýmalbyťspáchanýdňa03.08.2012,prečinzneužívaniaprávomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona).

21. Nie je možné súhlasiť s odvolacími tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých postačujúce je preukázanie
vykonania jednotlivých úkonov obhajcu v trestnom konaní, pričom výška škody zodpovedá výške tarifnej
odmeny advokáta podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Z pojmu „náhrada škody“ nepochybne vyplýva, že
musí ísť o majetkovú ujmu, ktorá v skutočnosti vznikla – teda úbytok majetku žalobcu, ako aj správne
konštatoval súd prvej inštancie. Z dôkazov predložených žalobcom však takýto úbytok v majetkovej

sfére žalobcu nevyplynul.

22. V súvislosti s náhradou škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi trovami právneho zastúpenia v sume
15 927,48 eura tak odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, ktorý aj
správne vyhodnotil a správne aplikoval relevantné právne normy. Odvolacie námietky žalobcu sú preto

nedôvodné.

23. Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj námietky žalobcu vo vzťahu k ušlej mzde za uplatnené
obdobie od 23.05.2013 do 23.07.2013 (od zadržania a následného vzatia do väzby do skončenia
služobného pomeru). Je potrebné súhlasiť so súdom prvej inštancie, že ani vo vzťahu k tomuto nároku

žalobca neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, neuniesol teda dôkazné bremeno (ods. 54 napadnutého
rozsudku). Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, že nevyplatenie mzdy predstavuje
neexistujúcu skutočnosť, ktorú nie je možné preukázať. Súhlasne s vyjadrením žalovaného odvolací
súd poukazuje na možnosť zabezpečiť relevantný dôkaz o uvedenej tvrdenej skutočnosti od služobného
úradu,vktoromžalobcavykonávalštátnuslužbudo23.07.2013,kedyboljehoslužobnýpomerukončený

personálnym rozkazom ministra vnútra SR zo dňa 18.07.2013, doručeným 23.07.2013. Naviac odvolací
súd dodáva, že v žalovanom období – do 23.07.2013 trval výkon štátnej služby žalobcu, patril mu
teda služobný príjem, ktorého sa mohol domáhať voči služobnému úradu podľa zákona č. 73/1998 Z.
z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a
justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. Nie je teda možné konštatovať, že pokiaľ aj

vzniklažalobcovimajetkováujmazdôvodunevyplatenejmzdyzaobdobieod23.05.2013do23.07.2013,
ide o škodu, náhrada ktorej spadá pod režim zákona č. 514/2003 Z. z.. Ide o nárok spadajúci pod režim
citovaného zákona č. č. 73/1998 Z. z.

24. Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nad

rámec sumy 6 360 eur, ktoré súd prvej inštancie podrobne uviedol v odsekoch 55. – 62. odôvodnenia
napadnutého rozsudku.

25. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

26.Podľaods.3citovanéhoustanoveniavýškanemajetkovejujmyvpeniazochpodľaodseku2saurčuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

27. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu, na rozdiel od pojmu
„škoda“, ktorý sa vzťahuje na majetkovú sféru. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti,
najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života.28. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o náhrade nemajetkovej ujmy vychádzal z nesporne zisteného skutkového stavu, že žalobca bol vo

väzbe od 23.05.2013 do 18.12.2013. Prvoinštančný súd dospel k záveru o dôvodnosti priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie prvých dvoch dní väzby (23.5.2013 a 24.5.2013) vo výške
120 eur (60 eur/deň), pretože u zadržanej osoby dochádza k prvotnému šoku so zadržaním, pričom
sa jedná spravidla o najintenzívnejšie pociťované obdobie, kedy sú náhle narušené takmer všetky
zložky každodenného života. Za obdobie od 25.05.2013 do 18.12.2013 vo výške 30 eur/deň, t. j. 6 240

eur (208 x 30 eur), kedy ďalšie trvanie väzby už poškodená osoba neprežíva tak intenzívne, t. j.
spolu vo výške 6 360 eur. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z kritérií zakotvených
v citovanom ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a zohľadnil, že žalobca pri zadržaní
utrpel prvotný šok zo zatknutia v spojení s najintenzívnejším pociťovaním obmedzenia jeho slobody
a náhlym prerušením takmer všetkých zložiek jeho každodenného života a aj následným výkonom
väzby v Leopoldove došlo k zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti, osobnej slobody jeho izolácii od

rodiny v dôsledku čoho bol traumatizovaný, prežíval stres, frustráciu, pocity neistoty, depresie, narušené
bolo jeho súkromie v oblasti sociálnych vzťahov, nakoľko nemohol štandardne udržiavať vzťah so
svojou rodinou. Výkon väzby mal za následok morálne odsúdenie žalobcu jeho známymi, priateľmi
a spoločnosťou. Na druhej strane súd prvej inštancie vychádzal aj z toho, že po prepustení z väzby,
na ktoré nadväzoval oslobodzujúci rozsudok okresného súdu a následné odvolacie konanie, právna

neistota žalobcu nebola v takom rozsahu ako v predchádzajúcom konaní. V konaní nebolo preukázané,
že by po prepustení z väzby došlo u žalobcu len v priamej príčinnej súvislosti s týmto trestným konaním
k takým zásahom, napr. k neobnoveniu prerušených vzťahov, ktoré by odôvodňovali náhradu ujmy v
peniazoch. Z výsluchu svedkov bolo zistené, že žalobca si zachoval priateľské vzťahy, tvrdenia o tom, že
by došlo k rozvratu jeho partnerského vzťahu preukázané neboli. Sám žalobca uviedol, že jeho vzťah s

deťmi trestné stíhanie nijako neovplyvnilo. Pokiaľ ide o pracovné príležitosti, proti žalobcovi bolo vedené
aj iné trestné konanie a zároveň už pred vznesením obvinenia sa v rámci jeho pracovných výkonov
vyskytli nedostatky, na základe čoho bol v hodnoteniach za mesiac február až máj 2013 hodnotený ako
neuspokojivý.

29. So zisteniami súdu prvej inštancie a vyhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa odvolací súd stotožňuje, pričom dodáva, že súd prvej inštancie
správne poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi bolo v tom čase vedené aj iné (vyššie označené)
trestné konanie, ktoré malo tiež nepochybne vplyv na psychickú a sociálnu sféru žalobcu. Nie možné
pritom reálne oddeliť vplyv jedného trestného konania na žalobcu a jeho sociálne okolie od druhého

trestného konania, keď tieto prebiehali fakticky súčasne ( konania začaté a prebiehajúce pod sp. zn.
ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013 a sp. zn. ČVS: SKIS-460/OISA-V-2012 s následnými súdnymi konaniami
na Okresnom súde Galanta a Krajskom súde v Trnave).

30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolacích

námietok žalobcu, odvolacie dôvody, na ktoré žalobca poukázal vo svojom odvolaní naplnené neboli,
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preto potrebné ako vecne správne potvrdiť vrátane
závislých výrokov o náhrade trov konania postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p.. Vo
vzťahu k napadnutým výrokom o trovách konania odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri
formulovaní svojich výrokov vychádzal z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu

(23Co/41/2022 zo dňa 28.02.2023), ktorý uložil prvoinštančnému súdu povinnosť vyrovnať sa s otázkou
orgánu konajúceho za štát z hľadiska uplatnených nárokov, a teda pokiaľ boli označené dva orgány,
konajúce za žalovaného, musí tomu zodpovedať aj výroková časť rozsudku.

31. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške podľa

§ 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v
celomrozsahuúspešnýanebolitudanéžiadnedôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,ktorébyodôvodňovali
výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C. s. p.). O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a
to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, pričom v rozhodnutí ustáli, na účet ktorého zo

zástupcov žalovaného a v akom rozsahu patrí priznaná náhrada trov konania.32. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3
ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393
ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).