Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120204919
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1120204919.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Ing. N. O., B.. XX.X.XXXX, I.
XXX/XX, Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, proti
žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 300.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 7C/14/2020-158, zo dňa 26.9.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.2.2020 domáhal proti
žalovanej titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zaplatenia náhrady
škody 100.000 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur.

2. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že pod sp. zn. EX 1579/2012 bola voči nemu ako
povinnému vedená exekúcia súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Szabóm. Exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Banská Bystrica sp. zn. SR 071/2010,
zo dňa 29.2.2012. Proti exekúcii podal námietky, ktoré ale Okresný súd Trenčín ako exekučný súd
zamietol a porušil aj lehotu na rozhodnutie o námietkach. Následne rozhodcovský rozsudok napadol
žalobou na Okresnom súde Banská Bystrica, ktorý žalobe vyhovel a rozhodcovský rozsudok zrušil
rozsudkom sp. zn. 27Cb/26/2012, zo dňa 27.6.2016. Exekučný súd následne exekúciu zastavil, čím
podľa žalobcu de facto zrušil svoje predchádzajúce uznesenie o zamietnutí námietok proti exekúcii.
Ďalej uviedol, že exekučný súd mal vyhovieť jeho námietkam. Exekúcia vedená voči jeho osobe mu

spôsobila značnú majetkovú škodu ako aj nemajetkovú ujmu, ktorá zapríčinila ekonomickú likvidáciu
jeho osoby, ochromenie aktivít (súkromných, pracovných či podnikateľských), možnosti čerpať úvery,
leasingy i celkovú blokáciu majetku, bankových účtov a majetkových práv, nehovoriac o negatívnych
reakciách pracovného, podnikateľského ako i súkromného okolia so všetkými dôsledkami (najmä straty
zákaziek,projektovaobchodov)avuvedenejsúvislostižiadalvykonať,okremlistín(ods.5a6rozsudku)
aj znalecké dokazovanie.

3.Pokiaľideostručnýobsahnapadnutéhorozhodnutia(§393ods.2C.s.p.),súdprvejinštancieuviedol,
že žalobca navrhol v konaní vykonať aj nasledovné dôkazy: žiadal pripojiť spis exekučného súdu sp. zn.
49Er/1407/2012 a spis súdneho exekútora JUDr. Ladislava Szabóa sp. zn. EX 1579/2012, ktoré dôkazy
nevykonal pre nadbytočnosť, pretože existencia a priebeh exekučného konania nebol medzi stranamisporný, ani nebolo sporné to ako exekučné konanie bolo skončené, na preukázanie čoho postačovali
aj predmetné uznesenia č. k. 49Er/1407/2012-71, zo dňa 10.3.2015 a č. k. 49Er/1407/2012-111, zo dňa
21.9.2016.Dodal,žežalobcaakoúčastníkpredmetnéhoexekučnéhokonaniamaldotohtospisuprístup,

mohol do spisu nahliadnuť a predložiť z neho listiny, ktoré považoval za relevantné pre preukázanie
ním tvrdených skutočností. Žalobca tiež ako dôkaz žiadal vykonať rozhodcovský rozsudok, ktorý dôkaz
nevykonal, pretože ho k žalobe žalobca nepripojil, ale aj z dôvodu, že by to bolo nadbytočné, pretože
medzi stranami nebolo sporné, že takýto rozsudok existoval a že na jeho podklade bola začatá exekúcia
proti žalobcovi. Zároveň žalobca žiadal ako dôkaz vykonať aj rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. 27Cb/26/2012, zo dňa 27.6.2016 ako aj predmetný spis sp. zn. 27Cb/26/2012, ktoré dôkazy
taktiež nevykonal pre nadbytočnosť, pretože medzi stranami nebolo sporné, že rozhodcovský rozsudok
bol uvedeným rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zrušený, ani nebolo sporné to, že takéto
konanie prebiehalo, pričom aj v danom prípade žalobca ako účastník predmetného konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku mal do spisu prístup, mohol do neho nahliadnuť a predložiť z neho listiny,
ktoré považoval za relevantné pre preukázanie ním tvrdených skutočností.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca žiadal vykonať aj znalecké dokazovanie na preukázanie
škody a jej výšky a výšky nemajetkovej ujmy. Ani tento dôkaz nevykonal, nakoľko predovšetkým takýto
dôkaz si mohol žalobca obstarať sám a mohol ho predložiť súdu (§ 209 C. s. p.). Dôvodil, že znalecké
dokazovanie podľa § 207 ods. 1 C. s. p. má miesto v dokazovaní v prípade, že rozhodnutie závisí

od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky a pre zložitosť posudzovaných otázok
nepostačuje odborné vyjadrenie. Otázka dokazovania výšky škody a nemajetkovej ujmy nie je otázkou,
na ktorú by boli potrebné vedecké poznatky (navyše ani žalobca neuvádzal, o aké poznatky by malo
ísť). Zdôraznil, že najprv musí žalobca produkovať skutkové tvrdenia, ktoré ak by boli sporné, mohli
by byť podrobené posúdeniu, ktoré predpokladá § 207 ods. 1 C. s. p.. Znalecké dokazovanie neslúži

na nahradenie procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť, na ktorú nadväzuje bremeno dôkazné. V žalobe,
resp. replike (č. 1. 117 spisu) tvrdil žalobca v podstate to, že predmetná exekúcia v rokoch 2012 až
2016 spôsobila jeho osobe značnú a neodstrániteľnú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu, resp. uvádzal
len veľmi nekonkrétne, všeobecné tvrdenia o tom, ako bol narušený pravidelný beh vecí, resp. že išlo o
ekonomickúlikvidáciujehoosoby,podnikania,ochromeniejehoaktivít,čerpanieúverov,celkovúblokádu

majetku, straty zákaziek a pod., ale išlo o veľmi všeobecné tvrdenia, o nič konkrétne, ani o bližšie
skutkové tvrdenia.

5. Zároveň uviedol, že nevykonal ako dôkazy listiny navrhované žalobcom v podaní zo dňa 21.9.2022
a to: výpis z obchodného registra spoločnosti TAL COMPANY, s.r.o., IČO: 45 717 711 a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2019, zo dňa 27.8.2019, keďže tieto boli
predložené oneskorene, nakoľko už v uznesení č. k. 7C/14/2020-110, zo dňa 10.11.2021, doručenom
žalobcovi dňa 3.2.2022, bol žalobca poučený, že na neskôr predložené a označené dôkazy súd nemusí
prihliadnuť. V prípade uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky túto listinu súd
nevykonalajzdôvodu,ženejdeorozhodnutie,ktorésatýkavzťahumedzistranamiaztohtorozhodnutia

nebolo možné zistiť žiadne okolnosti pre skutkový stav danej veci. Dal do pozornosti, že s poukazom na
Čl.11ods.4ZákladnýchprincípovC.s.p.môžebraťdoúvahylenskutočnosti,ktorévyšlinajavovdanom
konaní, nie skutočnosti, ktoré vyšli najavo v iných súdnych sporoch, navyše týkajúcich sa iných strán.
Poznamenal, že argumentácia z predmetného rozhodnutia sa tiež týkala iných skutkových okolností
(nezákonné trestné stíhanie fyzickej osoby) a inej právnej úpravy (rozhodnutie sa týkalo vzťahov, ktoré

vznikli pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z. z.).

6. Vo vzťahu k skutkovému stavu súd prvej inštancie z uznesenia exekučného súdu
č. k. 49Er/1407/2012-71, zo dňa 10.3.2015 zistil, že exekučnému súdu bola dňa 25.5.2012 doručená
žiadosť MPL TRADING spol. s r.o. ako oprávneného, proti žalobcovi ako povinnému 2/, o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie 1.000 eur s príslušenstvom, zmluvnej pokuty 77,39
eura a trov rozhodcovského konania a právneho zastupovania v rozhodcovskom konaní 958,75 eura a
to na základe rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Ladislava Szabóa poverením č. 5309*108638 zo dňa 29.5.2012. Z uvedeného uznesenia, ako aj
zo žalovanou nepopretých skutkových tvrdení žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi

stranami bolo na exekučnom súde vedené exekučné konanie na vymoženie uvedených pohľadávok
pod sp. zn. 49Er/1407/2012 a že žalobca ako povinný v 2/ podal námietky proti exekúcii a proti trovám
exekúcie, ktoré exekučný súd zamietol. Zo žalovanou nepopretých skutkových tvrdení žalobcu mal
tiež za preukázané, že žalobca podal na Okresnom súde Banská Bystrica žalobu, ktorou sa domáhalzrušenia rozhodcovského rozsudku a o ktorej sa konalo v konaní sp. zn. 27Cb/26/2012. Medzi stranami
nebolo sporné ani to, že Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom sp. zn. 27Cb/26/2012, zo dňa
27.6.2016, predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil.

7. Z uznesenia exekučného súdu č. k. 49Er/l407/2012-111, zo dňa 21.9.2016, ako aj z ďalších žalovanou
nepopretých skutkových tvrdení žalobcu vyplynulo, že exekučný súd týmto uznesením, doručeným
žalobcovi dňa 27.9.2016, vyhlásil predmetnú exekúciu proti žalobcovi (ako povinnému 2/ - pozn.
odvolacieho súdu) za neprípustnú a exekúciu v danej časti zastavil. Exekučný súd odôvodnil rozhodnutie

tým, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol voči žalobcovi (tam povinnému 2/) právoplatne
zrušený, resp. že exekúcia na podklade zrušeného rozhodcovského rozsudku nie je prípustná. Zo
žiadosti žalobcu o predbežné prejednanie nároku, ktorú doručil Ministerstvu spravodlivosti SR, mal
súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné
prerokovanie nároku podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. s tým, že z oznámenia ministerstva zo dňa
24.2.2020vyplynulzamietavýpostojktejtožiadosti.Vychádzajúczuvedenýchskutkovýchzistenídospel

súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je nedôvodná v celom rozsahu.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že dokazovaním bolo preukázané, že žalobca splnil podmienku
predpísanú v § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a že žalovaná nárok predbežne prerokovala. Žalovaný
nárok odvodzoval žalobca od nezákonného rozhodnutia, ktorým malo byť uznesenie exekučného súdu

č. k. 49Er/l407/2012-71, zo dňa 10.3.2015, ktoré bolo podľa žalobcu de facto zrušené uznesením
exekučného súdu č. k. 49Er/l407/2012-111, zo dňa 21.9.2016. S týmto názorom sa súd prvej inštancie
nestotožnil, keď vychádzal z úpravy § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý predpokladá, že právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom, avšak uznesenie exekučného súdu č. k. 49Er/l407/2012-71, zo dňa 10.3.2015, nikdy zrušené
ani zmenené nebolo. Nebola tak splnená základná požiadavka pre to, aby žalovaný nárok žalobcovi
vznikol a to existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobcovi preto nevznikol nárok na náhradu škody v
zmysle § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

9. Ďalej poukázal na to, že žalobca alternatívne odvodzoval uplatnený nárok od nesprávneho úradného
postupu. Súd prvej inštancie ozrejmil, že podmienkou vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je, aby došlo (i) k nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu úradnému postupu,
(ii) k vzniku škody a (iii) medzi uvedenými predpokladmi musí byť príčinná súvislosť. Uviedol, že ani
v prípade tejto alternatívnej argumentácie žalobca nepreukázal splnenie zákonom predpokladaných

podmienok. Zdôraznil, že Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatoval, že
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je súčasťou „prípravnej“ fázy exekučného konania. Toto
poverenie nemá priame právne účinky voči osobe povinného, nie je rozhodnutím vo veci samej a
nezakladá prekážku res iudicata pre posúdenie formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu v neskorších štádiách (fázach) exekučného konania. Poverenie na vykonanie exekúcie je

individuálny právno-aplikačný akt adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor
môže začať vykonávať exekúciu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ECdo/249/2013,
2ECdo/106/2014, 3ECdo/266/2013, 4ECdo/94/2013, 5Cdo/205/2011, 6ECdo/16/2013, 7ECdo/13/2013,
8ECdo/190/2014). Ide len o „predbežné“ závery prijaté v „prípravnej fáze“ v rámci postupu podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré môže (a v niektorých prípadoch aj musí) exekučný súd

neskôr prehodnotiť. Uzavrel, že samotné poverenie na vykonanie exekúcie ani postup exekučného
súdu smerujúci k jeho vydaniu alebo pri jeho vydávaní preto nebol spôsobilý žalobcovi spôsobiť
akúkoľvek škodu a je teda vylúčené, aby zo strany exekučného súdu mohlo uvedeným postupom dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu.

10. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by splnil požiadavku predpokladanú § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. aj z dôvodu, že nepreukázal, že podľa § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. došlo k vybaveniu sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, k právoplatnému rozhodnutiu vydanému v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom

konaní, k právoplatnému rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo k právoplatnému rozhodnutiu
ÚstavnéhosúduSRoústavnejsťažnosti,ktorýmbyÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávona
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal tiež na skutočnosť, že bez preukázania splneniatejto podmienky nie je dôvod zaoberať sa existenciu ostatných podmienok pre priznanie nároku na
náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom nesprávneho úradného postupu.

11. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 1 písm. a), § 3 ods. 1
písm. a) a d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1 a § 17 zákona
č. 514/2003 Z. z. žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.
s. p., keď z dôvodu, že žalovaná bola v spore v celom rozsahu úspešná, v súlade so zásadou úspechu
by jej patrila náhrada trov konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom však na skutočnosť, že zo spisu žiadne

trovy žalovanej nevyplynuli, v súlade s Čl. 17 Základných princípov C. s. p. rozhodol, že žalovanej sa
náhrada trov konania nepriznáva (R 72/2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2018, sp.
zn. 7Cdo/14/2018).

12. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu
prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych

argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne ťažiskovo tvrdil, že v danej veci nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu a k nesprávnemu úradnému postupu a taktiež nesprávne tvrdil, že takéto rozhodnutie
nebolo ani nikdy zrušené, resp. zmenené. Bol názoru, že aplikácia pojmu „nezákonné rozhodnutie“

a „nesprávny úradný postup“ ako aj aplikácia podmienky zmeny/zrušenia nezákonného rozhodnutia
zjavne neobstojí, keď výklad a aplikácia uvedených pojmov sú ústavne neudržateľné a neobhájiteľné a
súd prvej inštancie argumentoval v rozpore so slovným znením, ako aj v rozpore s podstatou a účelom
zákonnej úpravy. Považoval za nutné zdôrazniť, že exekučný súd je oprávnený a súčasne aj povinný
ex offo skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Uvedenú základnú povinnosť
a úlohu exekučného súdu súd prvej inštancie nielenže bagatelizoval, ale plne opomenul.

14. Poukázal na chronológiu prípadu a zdôraznil, že exekučný súd uznesením sp. zn. 49Er/1407/2012,

zo dňa 10.3.2015, ním podané námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol, navyše porušil
zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie o námietkach a spôsobil tak prieťahy. Tiež dal do pozornosti,
že exekučný súd uznesením sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 21.9.2016, doručeným mu dňa 27.9.2016,
vyššie uvedenú exekúciu vo vzťahu k jeho osobe napokon osobitným výrokom vyhlásil za neprípustnú
a exekúciu druhým výrokom zastavil, čím de facto zrušil svoje predchádzajúce uznesenie zo dňa

10.3.2015, ktorým podané námietky proti exekúcii právoplatne (zjavne nesprávne) zamietol. Mal za to,
že súd prvej inštancie bol v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. plne viazaný uzneseniami
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 10.3.2015 a
sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 21.9.2016, ako aj rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 27Cb/26/2012, zo dňa 27.6.2016. Zdôraznil, že bolo nesporné, že exekučný súd exekúciu

napokon vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, čo plne neguje správnosť jeho predchádzajúceho
rozhodnutia o zamietnutí žalobcom ako povinným 2/ podaných námietok proti exekúcii (ako aj
nesprávnosť vydania poverenia súdnemu exekútorovi). Bol názoru, že uvedený procesný stav de facto
znamená, že pôvodné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí podaných námietok proti exekúcii
bolo zrušené, resp. zmenené. V tomto smere poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 7Cdo/27/2011.

15. Dôvodil, že uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 10.3.2015,
ktorým boli zamietnuté jeho námietky proti exekúcii a kde súd ignoroval jeho námietky vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku ako exekučnému titulu, bolo zjavne nezákonné a navyše bolo vydané

po uplynutí zákonnej lehoty na jeho vydanie. Exekučný súd (t. j. orgán štátu, ktorý škodu a
nemajetkovú ujmu spôsobil) tak najprv zjavne nesprávne vydal poverenie súdnemu exekútorovi, kde
mal správne zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, následne nesprávne (nezákonne) nevyhovel
podaným námietkam proti exekúcii, o ktorých navyše rozhodol cca 2 a pol roka po uplynutí zákonnejlehoty na rozhodnutie o námietkach (o námietkach proti exekúcii bol pritom exekučný súd povinný
rozhodnúť najneskôr v zákonnej lehote do 60 dní od ich doručenia), pričom samotné porušenie zákonnej
lehoty vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote je nielen prieťahom, ale súčasne automaticky aj

nezákonným a nesprávnym úradným postupom. Dodal, že existenciu prieťahov preukazuje samotné
uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 10.3.2015, ktorým súd rozhodol o
námietkach podaných ešte v roku 2012. Mal tak za nesporné, že exekučný súd konal pri rozhodovaní
o námietkach nesprávne, navyše so zjavnými prieťahmi. Exekučný súd mal podaným námietkam
proti exekúcii vyhovieť v zákonnej lehote a súčasne nepripustiť vedenie exekúcie voči žalobcovi ako

povinnému 2/; v danej veci ide tak o kumuláciu nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu a súčasne
aj o nesprávny úradný postup.

16. Zdôraznil, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu, k čomu poukázal na závery obsiahnuté v uzneseniach Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
545/2010-15 a č. k. I. ÚS 456/2011-19. Exekučný súd v priebehu exekučného konania skúma formálne a
materiálnepredpoklady,zaktorýchmožnoexekúciuvykonávať.Akexekučnýsúdzistíprekážkubrániacu
vykonaniu exekúcie, je povinný z úradnej moci a v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania rozhodnúť

o zastavení exekúcie, resp. o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení. Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal
právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,
že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení
povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal

rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Dodal, že exekučný súd je povinný návrh na vykonanie
exekúcie zamietnuť, ak už pri postupe podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia
relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, k čomu poukázal aj
naprávnezáveryobsiahnutévrozhodnutíNajvyššiehosúduSRzodňa31.3.2011,sp.zn.7Cdo/23/2011,

R 50/2012.

17. Oponoval záveru súdu prvej inštancie, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je súčasťou
„prípravnej“ fázy exekučného konania, že poverenie nemá priame právne účinky voči osobe povinného,
nie je rozhodnutím vo veci samej a nezakladá prekážku res iudicata pre posúdenie formálnej a

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách (fázach) exekučného konania a že
samotné poverenie na vykonanie exekúcie, ani postup okresného súdu smerujúci k jeho vydaniu alebo
pri jeho vydávaní preto nebol spôsobilý žalobcovi spôsobiť akúkoľvek škodu. Argumentoval, že dané
úvahy sú zmätočné a priečiace sa základnej formálno-právnej logike, nakoľko na základe udelenia
poverenia exekútorovi sú voči povinnému spustené všetky invazívne úkony exekútora a uloženie série

viacerých procesných ako i hmotných povinností a obmedzení, ktoré vždy spôsobujú ochromenie osoby
povinného vo viacerých aspektoch (právnych, ekonomických, majetkových a pod.). Logicky, ak by
exekučný súd nevydal poverenie súdnemu exekútorovi resp. ak by včas a správne rozhodol o podaných
námietkach proti exekúcii a vyhovel im, k vzniku škody a nemajetkovej ujmy by nedošlo. Niekoľko rokov
bol vedený ako dlžník voči ktorému je vedená exekúcia, pričom tieto skutočnosti a negatívne informácie

ojehoosobebolinavyševerejneprístupnénainternete(napr.vzoznamedlžníkovwww.dlznik.sk,registri
exekúcií ako i v rôznych registroch dlžníkov a informačných zoznamoch používaných najmä bankami
a leasingovými spoločnosťami).

18. Dal do pozornosti, že exekúcia voči nemu vedená v rokoch 2012 až 2016 mu spôsobila značnú

majetkovú škodu ako aj spätne neodstrániteľnú nemajetkovú ujmu, ktorá zapríčinila de facto jeho
ekonomickú likvidáciu, nehodnovernosť, ochromenie akýchkoľvek aktivít (súkromných, pracovných či
podnikateľských), nemožnosti čerpať úvery, leasingy ako i celkovú blokádu majetku, bankových účtov a
majetkových práv, nehovoriac o negatívnych reakciách pracovného, podnikateľského ako i súkromnéhookolia so všetkými negatívnymi a poškodzujúcimi dôsledkami (najmä straty zákaziek, projektov a
obchodov) ako i negatívneho zásahu do sféry jeho vnútorného psychického prežívania. Od roku 2010 do
2017 pritom pôsobil ako jediný spoločník a konateľ spoločnosti TAL COMPANY, s.r.o., IČO : 45 717 711,

so sídlom v Žiline, ktorá reálne podnikala najmä v oblasti stavebníctva, kde dôveryhodnosť zmluvného
a realizačného partnera a jeho personálneho vedenia sú absolútne nevyhnutným predpokladom pre
úspešné podnikanie, kontrahovanie zákaziek a akékoľvek uplatnenie. Od počiatku nezákonne vedená
exekúcia mu spôsobila značnú a neodstrániteľnú majetkovú škodu ako aj nemajetkovú ujmu, ktoré boli
spôsobené najmä v dôsledku nezákonného rozhodnutia exekučného súdu o námietkach proti exekúcii

a nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Mal za to, že medzi vznikom škody a nemajetkovej
ujmy a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu a nesprávnym úradným postupom je objektívne daná
príčinná súvislosť. Ak by exekučný súd nevydal poverenie súdnemu exekútorovi, resp. ak by včas a
správne rozhodol o podaných námietkach proti exekúcii a vyhovel im, k vzniku škody a nemajetkovej
ujmy by nedošlo; išlo o jedinú príčinu vzniku škody a nemajetkovej ujmy (žiadne iné exekúcie voči jeho
osobe neboli vedené).

19. Namietal tiež, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,nakoľkoužvžalobe(okreminého)navrholvykonaťdôkazyatopripojenieexekučnéhospisu
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/1407/2012, (obsahujúci uznesenie sp. zn. 49Er/1407/2012, zo
dňa 10.3.2015, uznesenie sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 21.9.2016, vrátane procesných úkonov strán,

doručeniek a doložiek právoplatnosti), pripojenie spisu súdneho exekútora JUDr. Ladislava Szabóa sp.
zn.
EX 1579/2012 (obsahujúci rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Banská
Bystrica sp. zn. SR 071/2010, zo dňa 29.2.2012, vrátane procesných úkonov strán, doručeniek a
doložiek právoplatnosti), znalecké dokazovanie za účelom preukázania škody a jej výšky. Súd prvej

inštancie odmietol vykonať uvedené dôkazy, napriek ich dôvodnosti, pričom mal za zarážajúce a v
súdnej praxi prakticky nevídané, že si súd si počas vyše 2 rokov vedenia konania vôbec nepripojil
exekučný súdny spis sp. zn. 49Er/1407/2012 a spis súdneho exekútora sp. zn. EX 1579/2012 na
základe návrhu žalobcu, dokonca ani neoznámil, že tieto spisy nepripojí a že má zabezpečiť fotokópie
obsahu spisov. Bol názoru, že v civilnom súdnom konaní má súd dbať na to, aby sa skutkový stav veci

zistil čo najúplnejšie a strany sporu mali možnosť vykonať dôkazy podporujúce alebo preukazujúce ich
tvrdenia, čo vyplýva tak z Ústavy SR ako i základných zásad civilného procesu a v danom prípade ide
zjavne o porušenie rovnosti zbraní. Dôvodil, že súd prvej inštancie v danom prípade odmietol vykonať
dostupné dôkazy a súčasne uzavrel, že neuniesol dôkazné bremeno. Z odôvodnenia rozsudku pritom
zreteľne vyplýva, že nevedel posúdiť skutkový (ako i procesný stav exekúcie) v základných faktoch a

skutočnostiach.Skutkovézáverysúduprvejinštancie súibajehoúvahounabázedomnienok,ktorévšak
nie sú objektívne ničím podložené. Niet relevantného dôvodu aby mu bolo odopreté preukázať skutočný
stav veci a podporiť svoje tvrdenia. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok neúplnosť
skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, ako v tomto prípade) a teda k
porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. III. ÚS 332/09 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/259/2010, sp. zn. 4Cdo/100/2018
a sp. zn. 5Cdo/202/2018.

20. Oponoval tiež záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti vykonania ním navrhovaného znaleckého
dokazovania, keď sa súd prvej inštancie obmedzil len na priamu škodu spočívajúcu v zmenšení majetku,

pričom plne opomenul, že jednou z foriem škody je aj ušlý zisk, ktorého existenciu tvrdil už v podanej
žalobe. Podotkol, že je podnikateľom, konateľom a pôsobí vo viacerých obchodných spoločnostiach, kde
dosahuje zisk, resp. ako spoločník má právo na rozdelený zisk medzi spoločníkov. Dodal, že vykonanie
predmetného dôkazu bolo plne namieste, nakoľko určenie výšky škody (najmä priamej škody a ušlého
zisku) rozhodne vyžaduje komplexné vedecké, resp. odborné znalosti, najmä z odboru ekonómie

a účtovníctva. Vykonanie znaleckého posudku by súčasne overilo, resp. vyvrátilo tvrdenia žaloby o
vzniku a výške škody, pričom v otázke náhrady škôd (vrátane ušlého zisku) je vykonávanie znaleckých
posudkov v súdnej praxi bežné a štandardné. Podotkol, že súdu prvej inštancie pritom nič nebránilo,
aby namiesto znaleckého posudku vykonal iba jednoduchší úkon - odborné vyjadrenie, ak by uzavrel,
že mu odborné vyjadrenie postačuje. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS

168/2019 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2019 uviedol, že odmietnutie vykonania
celého radu dôkazov súdom prvej inštancie bolo viacnásobným porušením práva na spravodlivý proces
a zásady rovnosti zbraní a určitou neochotou sa vecou materiálne zaoberať, vykonávať dokazovanie a
reálne umožniť strane (žalobcovi) uniesť dôkazné bremeno.21. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, mal za to, že súd prvej inštancie opomenul, že (na rozdiel od náhrady
škody) v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 „...za situácie, kedy žalobca

nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom
však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto
škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou
nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť súd výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého
uváženia a jednotlivých okolností prípadu.“ Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie uviedol, že ako

dôkaz nevykonal listinu - uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2019 a to z dôvodu jeho
oneskoreného predloženia a z dôvodu, že nešlo o rozhodnutie, ktoré sa týka vzťahu medzi stranami a
z tohto rozhodnutia nebolo možné zistiť žiadne okolnosti pre skutkový stav danej veci. Uvedenú úvahu
súdu prvej inštancie odmietol ako plne zmätočnú, nakoľko predmetné rozhodnutie nie je ani dôkazom,
ani skutočnosťou, ale judikátom (právoplatným rozhodnutím súdu) na podporu právnej argumentácie,
ktoré možno používať neobmedzene, aj v odvolacom a dovolacom konaní. Odmietol aj záver súdu

prvej inštancie, že pri porušení zákonnej 60-dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu o podaných
námietkach je potrebné, aby došlo k právoplatnému rozhodnutiu vydanému v disciplinárnom konaní,
ktorým by sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, k právoplatnému rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým
by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo k

právoplatnému rozhodnutiu Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by Ústavný súd SR
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Mal za to, že
porušenie zákonnej lehoty exekučným súdom je pritom samo o sebe nesprávnym (t. j. nezákonným)
úradným postupom (podobne ako porušenie zákonných lehôt pri väzbe obvineného, porušenie zákonnej
lehoty na vyhotovenie súdneho rozhodnutia a pod.). Ide o zákonné lehoty, ktoré konajúci orgán (t. j.

exekučnýsúd)musírešpektovať.Záveromuviedol,žeuvedenézmätočnéažprávneabsurdnéaplikačné
závery a úvahy iba svedčia o neudržateľnosti vyslovených záverov a úvah súdu prvej inštancie ako
aj jeho celkového postupu a prístupu k strane, podanej žalobe a spôsobu vedenia konania výrazne
zvýhodňujúceho žalovanú (Slovenskú republiku) na úkor žalobcu (občana štátu).

22. Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu uviedla, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej
inštancie a bola názoru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledkom
ktorého bol riadne zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby z dôvodu preukázanej
neexistencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., resp. neexistencie
nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9

ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Poukázala na skutočnosť, že rozsudok obsahuje vyčerpávajúce
odôvodnenie tak vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu
tohto stavu, vedúcemu súd prvej inštancie k svojmu rozhodnutiu a nemožno ho považovať za
nepreskúmateľný či nedostatočne odôvodnený. Dala do pozornosti, že žalobca v odvolaní argumentoval
zhodne ako pred súdom prvej inštancie tým, že skutočnosť, že Okresný súd Trenčín uznesením sp.

zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 21.9.2016, vyhlásil exekúciu voči žalobcovi za neprípustnú a zastavil ju,
malo podľa názoru žalobcu spôsobiť, že „exekučný súd de facto zrušil svoje predchádzajúce uznesenie
sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 10.3.2015, ktorým podané námietky žalobcu (tam povinného 2/) proti
exekúciiprávoplatne(zjavnenesprávne)zamietol.Žalovanábolanázoru,žetakátoanalógiajeabsolútne
neprípustná a nemá akúkoľvek oporu v platnom práve, čo skonštatoval aj súd prvej inštancie, keď

uzavrel, že uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 49Er/1407/2012-71, zo dňa 10.3.2015, ktorým súd
o. i. námietky žalobcu ako povinného 2/ proti exekúcii zamietol, nebolo ako právoplatné rozhodnutie
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čím toto rozhodnutie nenapĺňa atribúty nezákonného
rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z..

23. Vo vzťahu k opätovne replikovanému tvrdeniu žalobcu, že exekučný súd „... najprv zjavne nesprávne
vydal poverenie súdnemu exekútorovi, kde mal správne zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia ...“
poukázala na to, že postup súdu pri vydávaní poverenia nie je možné považovať za právno-aplikačný
postup, ktorý má priame právne účinky na poškodeného. Pokiaľ štátny orgán zisťuje či posudzuje

predpoklady pre vydanie rozhodnutia, zhromažďuje podklady (dôkazy) pre rozhodnutie, hodnotí zistené
skutočnosti, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, kedy prípadné nesprávnosti či vady
tohto postupu sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované jedine z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (k čomu poukázala na rozsudokNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/115/2010). Táto argumentácia vychádza aj z dôvodovej správy k
zákonu č. 514/2003 Z. z., v ktorej sa okrem iného uvádza, že „zákon nedefinuje pojem nesprávny
úradný postup. V rámci uvedeného ustanovenia sa riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako

rozhodovacou činnosťou“. Inak povedané, postup Okresného súdu Trenčín pri preskúmavaní žiadosti
o vydanie poverenia, ktorý sa plne prejavil vo vydaní poverenia, nie je v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. spôsobilý predstavovať nesprávny úradný postup, ktorým by mohla byť žalobcovi spôsobená škoda,
tak ako to aj konštatoval súd prvej inštancie. Zdôraznila, že poverenie na výkon exekúcie nevykazuje
priame právne účinky voči osobe povinného, preto nakoniec povinný voči nemu ani nemôže použiť

opravné prostriedky. K osobitnému charakteru poverenia na výkon exekúcie poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/205/2011, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS
45/2008-20. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov teda dospel k správnemu záveru, že
samotné poverenie exekútora na výkon exekúcie nemohlo samo o sebe v žiadnom prípade spôsobiť
žalobcovi akúkoľvek škodu.

24. Pre úplnosť vo vzťahu k argumentácii žalobcu podotkla, že bolo povinnosťou Okresného súdu
Trenčín v danom exekučnom konaní vydať poverenie na vykonanie exekúcie bez toho, aby ex offo
skúmal exekučný titul, t. j. predmetný rozhodcovský rozsudok z hľadiska existencie nezákonnosti,
nakoľko až prijatím novely Exekučného poriadku a zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, s poukazom na § 44 ods. 3, bolo súdom umožnené spätné preskúmavanie

jednotlivých exekučných konaní, v ktorých bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok tak, ako
tomu bolo aj v tomto konaní. Okrem uvedeného sa žalobca v odvolaní pridržal aj svojej argumentácie
týkajúcej sa namietaného nesprávneho úradného postupu, ktorým malo byť to, že exekučný súd
nevyhovel jeho podaným námietkam proti exekúcii. Uvedené však za žiadnych okolností nemožno
subsumovať pod nesprávny úradný postup, nakoľko sa týka procesného postupu, ktorý však nikdy

nebol príslušným orgánom vyhodnotený ako nesprávny/nezákonný. Namietaný postup v konaní zároveň
predstavuje konanie súdu, ktoré sa bezprostredne odzrkadlilo, resp. našlo bezprostredný výraz v
samotnom rozhodnutí, v danom prípade v uznesení Okresného súdu Trenčín č. k. 49Er/1407/2012-71,
zo dňa 10.3.2015, ktorým súd námietky žalobcu proti exekúcii zamietol, v ktorej súvislosti poukázala
aj na právne závery obsiahnuté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/24/2004, sp.

zn. 3Cdo/220/2010 a sp. zn. 6Cdo/115/2010. Sumarizujúc uviedla, že z ustálenej judikatúry vyplýva
jednoznačnýzáver,žepostuporgánuverejnejmoci(hocinesprávny),ktorýnachádzaodrazvovydanom
rozhodnutí, nemožno považovať za titul (v podobe nesprávneho úradného postupu) pre uplatnenie
nároku na náhradu škody, nakoľko titulom môže byť v takom prípade výlučne nezákonné rozhodnutie.
Žalobca si teda celkom nesprávne uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného

postupu a takýto žalobcom namietaný postup Okresného súdu Trenčín nemožno považovať na účely
uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny/nezákonný. Bola
názoru, že žalobcom opätovne namietané konanie a postup Okresného súdu Trenčín pri vydaní
poverenia a následnom zamietnutí námietok proti exekúcii nie je možné kvalifikovať ako nesprávny
úradný postup podľa § 9 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z., čo žalobcovi vysvetlil aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí.

25. Dodala, že žalobca v podanom odvolaní rovnako ako aj pred súdom prvej inštancie uviedol, že
samotné porušenie zákonnej lehoty vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote je nielen prieťahom,
ale súčasne i nezákonným a nesprávnym úradným postupom, keď existenciu prieťahov preukazuje

samotné uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/1407/2012, zo dňa 10.3.2015, ktorým súd
rozhodol o námietkach podaných ešte v roku 2012. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, že existencia nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. nebola preukázaná. Sumarizujúc bola názoru, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
a nevyhnutnému záveru, že žalobca nedisponuje titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody. V

danom prípade tak nebol naplnený prvý a základný predpoklad pre vznik nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu, resp.
preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia. Vo vzťahu k žalobcom namietanému nevykonaniu
dôkazov uviedla, že súd prvej inštancie v odseku 6 napadnutého rozhodnutia žalobcovi vyčerpávajúco
vysvetlil, prečo nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, osobitne za situácie, kedy sa tieto týkali

výlučne ustálenia konkrétnej výšky škody, zatiaľ čo žalobca nepreukázal ani prvú a základnú podmienku
pre vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to preukázanie existencie
zodpovednostného titulu. Podľa § 185 ods. 1 C. s. p. súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zhrnul, ktoré skutočnosti boli medzi stranami nespornéa preto správne považoval dokazovanie v tomto smere za nadbytočné, pričom plne rešpektoval C. s. p.,
keďvykonalibatiedôkazy,ktorépovažovalzanevyhnutnéprekomplexnézhodnotenieskutkovéhostavu
veci, keďže ďalšie žalobcom navrhované dôkazy bolo možné považovať za neúčelné a nehospodárne,

nakoľko by neprispeli k objasneniu veci a predstavovali by iba neúčelné predlžovanie konania spojené
s nárastom trov.

26. Zdôraznila, že povinnosť tvrdenia v konaní o náhradu škody podľa osobitného predpisu zaťažuje
žalobcu, ktorý si v danom prípade v rámci žaloby uplatnil sumu, pričom zjavne nedokázal uviesť, akým

spôsobom prišiel k uplatňovanej výške majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Dala do pozornosti,
že úlohou žalobcu je nielen jasná špecifikácia jednak uplatňovanej výšky majetkovej škody, resp.
nemajetkovej ujmy, ale aj ozrejmenie akým spôsobom/výpočtami k uvedenej sume dospel tak, aby sa
súd s určitými tvrdeniami mohol vysporiadať. Ak žalobca nevie jasne a zreteľne uviesť, akým spôsobom
dospel k určitej sume, ktorú požaduje od štátu ako náhradu škody, je zrejmé, že nedokáže splniť svoju
povinnosť tvrdenia a preukázať tak opodstatnenosť svojho nároku. Poukázala tiež na skutočnosť, že

žalobca ani nijakým relevantným spôsobom nešpecifikoval, akým významným spôsobom by vykonanie
ďalších ním požadovaných dôkazov týkajúcich sa výšky škody, prispelo k objasneniu skutkového stavu
veci za situácie, keď nedisponuje už zodpovednostným titulom.

27. Žalobca v odvolacej replike konštatoval, že žalovaná logicky zastáva napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie, pričom vady rozsudku a konania súdu prvej inštancie však bagatelizuje až opomína. Zotrval
na dôvodoch odvolania, žalovaná zopakovala len procesnú obranu uplatnenú už v konaní pred súdom
prvej inštancie, pričom podľa jej argumentácie by bolo v SR právne nemožné sa reálne domôcť náhrady
škody voči štátu, občan by musel akceptovať akúkoľvek nezákonnú a nesprávnu činnosť a dôsledky
štátneho orgánu, bol by iba pasívnym prijímateľom aktov. Tvrdenia žalovanej tak označil za rozporné

s účelom a obsahom objektívnej zodpovednosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj s princípmi
zakotvenými Ústavou SR.

28. Žalovaná sa k odvolacej replike žalobcu nevyjadrila.

29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C.

s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.10.2024 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

30. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

31. Pretože sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje
správnosť jeho dôvodov. Vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa
posúdenia existencie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, ako aj nevykonania

navrhnutých dôkazov odvolací súd podotýka, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s
poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby.

32. V nadväznosti na námietku žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym, resp. neúplným skutkovým zisteniam, keď si nepripojil exekučný spis Okresného súdu

Trenčín sp. zn. 49Er/1407/2012 a spis súdneho exekútora JUDr. Ladislava Szabó sp. zn. EX 1579/2012
a že vec nesprávne právne posúdil odvolací súd konštatuje, že žiadne pochybenie či už v hodnotení
skutkového stavu, alebo v právnom posúdení v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
resp. z obsahu spisu nezaznamenal.

33. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení
strán konania. S argumentami žalobcu sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal, uviedol prečo na ne neprihliadol a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetkypodstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu.

34.Žalobcasivprejednávanejveciuplatnilnároknanáhraduškodytitulomzodpovednostištátuzaškodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, pre založenie ktorej musia byť v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. splnené tri kumulatívne stanovené podmienky, ktorými v danom prípade sú: (i)

nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, (ii) vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a (iii)
príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi niektorým z uvedených titulov a vznikom škody.

35. Ako nezákonné rozhodnutie žalobca označil uznesenie Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 49Er/1407/2012-71, zo dňa 10.3.2015, ktorým exekučný súd zamietol námietky žalobcu (ako
povinného 2/) voči exekúcii, pričom svoju odvolaciu (aj prvoinštančnú) argumentáciu založil na tvrdení,

že predmetné rozhodnutie bolo de facto pre nezákonnosť zrušené uznesením Okresného súdu Trenčín
č. k. 49Er/1407/2012-111, zo dňa 21.9.2016, ktorým exekučný súd vyhlásil exekúciu proti žalobcovi ako
povinnému 2/ za neprípustnú a túto v časti proti žalobcovi ako povinnému 2/ zastavil.

36. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zákon č. 514/2003 Z. z. jednoznačne v § 6 ods. 1 stanovuje, že

právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím možno uplatniť len vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Nevyhnutným predpokladom naplnenia prvej podmienky zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je teda existencia nezákonného rozhodnutia, ktorým je také
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo

záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná a tiež to, aby takéto rozhodnutie bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom.

37. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k záveru, že skutočnosť, že exekučný súd uznesením č.

k. 49Er/1407/2012-111, zo dňa 21.9.2016, napokon zastavil exekučné konanie neznamená, že týmto
rozhodnutím bolo zrušené rozhodnutie exekučného súdu č. k. 49Er/1407/2012-71, zo dňa 10.3.2015,
ktorým boli zamietnuté námietky žalobcu (v danom konaní v postavení povinného 2/), pričom z výroku,
ani z odôvodnenia rozhodnutia zo dňa 21.9.2016 takáto skutočnosť nevyplýva.

38. Je tiež potrebné uviesť, že naplnenie podmienky nezákonnosti uznesenia o zamietnutí námietok na
základeskutočnosti,ženásledneboloexekučnékonaniezastavené,zákonč.514/2003Z.z.neupravuje,
pričom takéto posúdenie nevychádza ani z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít. Sumarizujúc
uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nenaplnení
podmienky existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

39. Obdobne neobstojí ani námietka žalobcu o danosti nesprávneho úradného postupu v súvislosti s
vydaním poverenia pre súdneho exekútora, kedy súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť,
že poverenie nie je rozhodnutím, ide o individuálny právno-aplikačný akt pre exekútora, na základe
ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, nemá však priame právne účinky voči osobe

povinného (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/205/2011).

40. V priamej príčinnej súvislosti s vydaním poverenia teda nemôže povinnému v exekúcii vzniknúť
škoda, nakoľko táto môže vzniknúť až následným konkrétnym postupom exekútora, pričom samotnú
dôvodnosť exekúcie (ako je to aj v prejednávanej veci) je možné namietať námietkami po vydaní

upovedomenia o začatí exekúcie, o ktorých rozhoduje príslušný exekučný súd, teda tak ako dôvodne
poukázala žalovaná, ani v danej situácii nemôže ísť o nesprávny úradný postup, keďže tento vyúsťuje
do rozhodnutia o námietkach, ktoré môže byť posudzované jedine z hľadiska zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
41. V nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalobcu o nesprávnom úradnom postupe spočívajúcom v

oneskorenom vydaní (takmer po dva a pol roku po uplynutí zákonnej lehoty) rozhodnutia o námietkach,
na vydanie ktorého § 50 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v danom čase) stanovoval 60
dňovú lehotu odvolací súd konštatuje, že z uznesenia exekučného súdu č. k. 49Er/1407/2012-71, zo dňa
10.3.2015 vyplynulo, že dňa 29.5.2012 bolo vydané poverenie exekútorovi v predmetnom exekučnomkonaní,vrámciktoréhovzákonnejlehote(bezbližšiehodátumovéhourčenia)podalžalobcaakopovinný
2/ námietky proti exekúcii, o ktorých bolo najprv rozhodnuté uznesením č. k. 49Er/1407/2012-53, zo dňa
10.6.2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom, ktorým bola exekúcia v časti o vymoženie 1.537,39 eura

zastavená a námietky povinného boli zamietnuté. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca ako povinný
2/ v exekučnom konaní odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 10.3.2015, ktorého
vydanie žalobca označil za oneskorené.

42. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zákon č. 514/2003 Z. z. v § 9 ods. 1 upravuje, že za

nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, avšak v § 9 ods. 2 stanovuje zároveň podmienku,
že pri posudzovaní takéhoto nesprávneho úradného postupu je možné vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, z právoplatného rozhodnutia Európskeho

súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný
súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

43. Nakoľko žalobca v konaní neprodukoval ani nenavrhol vykonať žiaden dôkazy preukazujúci

naplnenie podmienky uvedenej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zhodne so závermi súdu
prvej inštancie dospel aj v danom prípade odvolací súd k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v oneskorenom vydaní rozhodnutia o námietkach.

44. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nevykonaní dôkazov pripojením spisov exekučného súdu sp. zn.

49Er/1407/2012 a súdneho exekútora JUDr. Szabóa sp. zn. EX 1579/2012 a nevykonaním žalobcom
navrhovaného znaleckého dokazovania hodno uviesť, že v civilnom sporovom konaní je notorietou,
že žalobca má povinnosť nielen v podanej žalobe tvrdiť, ale aj preukázať dôvodnosť uplatneného
nároku, má teda dve bremená a to bremeno tvrdenia rozhodujúcich skutočností a taktiež bremeno
dôkazné, pričom iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov preukazujúcich dôvodnosť žaloby leží zásadne

na žalobcovi, čoho si žalobca aj vzhľadom na to, že v konaní bol právne zastúpený, musel byť vedomý.

45. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti, že súd môže strane konania poskytnúť súčinnosť pri
získaní dôkazného prostriedku postupom podľa § 189 C. s. p. až vtedy, ak strana (i) navrhla na
preukázanie svojich tvrdení dôkaz, ktorý nemá k dispozícii, pretože ho má v dispozícii tretia osoba, (ii)

objektívne nie je v možnostiach strany dôkaz od tretej osoby získať, resp. tretia osoba, ktorá má dôkaz v
dispozícii ho odmieta strane poskytnúť, (iii) dôkaz je nevyhnutný pre zistenie skutkového stavu veci, (iv)
strana označí subjekt, ktorému má súd uložiť, aby dôkaz predložil. Všetky uvedené podmienky musia
byť splnené kumulatívne, pretože v prípade, ak by splnené neboli a súd by iniciatívne obstarával dôkazy
v prospech jednej sporovej strany, takáto vlastná iniciatíva súdu by bola spôsobilá vystaviť súd riziku

porušenia zásady nestrannosti súdu, ale aj rovnosti procesných strán.

46. V danom prípade zhodne s argumentáciou súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že žalobca
mal ako povinný v predmetnom exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn.
49Er/1407/2012 prístup do spisu exekučného súdu, ako aj do spisu exekútora sp. zn. EX 1579/2012

a mohol predložiť všetky listiny preukazujúce ním tvrdené skutočnosti; nešlo teda o dôkazy, ktoré by
objektívne nebolo v jeho možnostiach získať.

47. Žalobca taktiež neuviedol, ktoré skutočnosti z uvedených spisov mali byť preukázané a ktorými
dokladmi. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že existencia a priebeh exekučného konania

nebol medzi stranami konania sporný. Bez označenia konkrétnych skutočností, ktoré mali byť
preukázané z uvedených spisov (ktoré žalobca neoznačil ani v rámci odvolacej argumentácie) súd prvej
inštancie postupoval plne v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keď pripojenie spisu Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 49Er/1407/2012 a spisu súdneho exekútora JUDr. Ladislava Szabóa sp. zn. EX
1579/2012 nevykonal pre nadbytočnosť.

48. Pri návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie škody a jej výšky taktiež absentuje
naplnenie podmienky, že zaobstaranie si takéhoto dôkazu nebolo objektívne v možnostiach žalobcu.
Ako už bolo vyššie uvedené, v kontradiktórnom civilnom sporovom konaní je práve úlohou žalobcupreukazovaťnímtvrdenéskutočnostiapretoničžalobcovinebránilo,abysiznaleckýposudoknaurčenie
výšky škody dal vypracovať sám, prípadne aby za týmto účelom predložil iný dôkaz, napr. odborné
vyjadrenie,pretonevykonanietaktonavrhovanéhoznaleckéhodokazovaniavžiadnomprípadenemohlo

založiť dôvodnosť námietky porušenia práva na spravodlivý proces.

49. Napokon odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobca ani v odvolaní neuviedol, ktorý z
nevykonaných ním navrhnutých dôkazov by mal preukázať naplnenie prvej z troch kumulatívne
vyžadovaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z., nesplnenie ktorej nevyhnutne rezultovalo do záveru o nedôvodnosti žaloby.

50. Pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal
nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
a právne správny potvrdil.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).