Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/76/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122207988
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5122207988.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: Claims Collection,
s.r.o., so sídlom Národná 16A, Žilina, IČO: 51 875 101, právne zastúpeného Mgr. Tomášom Denticom,
advokátom a Mgr. Michalom Zemanom, advokátmi združenými v združení Advokátska kancelária
Zárecký Zeman, so sídlom Medená 18, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, C., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou DPP Martaus
& Partners, s.r.o., so sídlom Jána Milca 788/5, Žilina, IČO: 51 174 227, v konaní o určenie neúčinnosti
darovacej zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17C/72/2022-413

zo dňa 11. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k na náhradu dôvodne vynaložených trov odvolacieho konania voči
žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že darovacia zmluva a dohoda o zriadení
vecného bremena zo dňa 27.3.2019 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 23.5.2019, uzatvorená medzi B.
B., D. E., nar. XX.X.XXXX, ako darcom a osobou oprávnenou z vecného bremena a žalovaným A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, ako obdarovaným a osobou povinnou z vecného bremena, ktorej vklad bol povolený

rozhodnutím Okresného úradu Žilina, katastrálny odbor, č. V 2777/2019 dňa 2.8.2019, je voči žalobcovi
právne neúčinná. Výrokom II. žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

1.1
Súd prvej inštancie zistil ako nesporné, že v dedičskom konaní po A. B. vedenom Okresným súdom
Žilina pod sp. zn. 30D/305/2008 sa B. B., t.j. matka žalovaného, zaviazala vyplatiť svojim vnúčatám ako

ustupujúcimdedičomkaždémuznichnajneskôrdo30.09.2020sumu96.925eur.UznesenímOkresného
súdu Žilina v dedičskej veci po poručiteľovi A. B. 30D/305/2018, Dnot 204/2018 zo dňa 13.3.2019 podľa
vyhlásenia dedičov súd schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej všetok ostatný
majetok poručiteľa nadobudla manželka poručiteľa B. B. a zaviazala sa ustupujúcim dedičom menom
D. B., nar. XX.X.XXXX a F. B., nar. XX.XX.XXXX vyplatiť každému sumu vo výške 96.925 eur, a to v
lehote najneskôr do 30.9.2020. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13.3.2019 (č. l. 22). Ďalej zistil,
že Darovacou zmluvou a dohodou o zriadení vecného bremena dňa 27.3.2019 B. B. ako darca a osoba

oprávnenázvecnéhobremenapreviedlanaobdarovanéhoA.B.(žalovaný)akovlastníčkanehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX v kat. úz. C. a nehnuteľností v kat. úz. G., a to stavba
záhradného domčeka súp. č. XXX nachádzajúceho sa na pozemku parc. č. 1608/144, ktoré nadobudla
čiastočne dedením po svojom nebohom manželovi bezodplatne a tieto darovala svojmu synovi, ktorýdar prijal. Dodatkom č. 1 k darovacej zmluve a dohode o zriadení vecného bremena zo dňa 27.3.2019
doplnili nehnuteľnosti v čl. II. a v čl. XI pri LV č. XXX kat. úz. C. a tento dodatok bol medzi zmluvnými
stranami uzavretý dňa 23.5.2019 (č. l. 30). Vklad predmetnej darovacej zmluvy pod č. V 2777/2019 bol

povolený dňa 2.8.2019 a účinky vkladu nastali uvedeným dňom, ktorá skutočnosť vyplýva z rozhodnutia
OÚ Žilina, katastrálny odbor zo dňa 2.8.2019 ( prevod k nehnuteľnostiam kat. úz. C. LV č. XXXX, LV
č. XXXX, LV č. XXX a kat. území G. - stavba záhradný domček so súp. č. XXX). Nesporným bolo, že
vo veci vedenej pod sp. zn. 29T/10/2021, že dlžníka B. B. uviedla, že ona je starobnou dôchodkyňou a
poberá dôchodok vo výške 573,10 eur spolu s vdovským dôchodkom, pričom nevlastní žiadny hnuteľný

majetok,žiadnemotorovévozidlo,platíbyt,elektrinuauhradilabyzáväzkysvojimvnukom,alenemáako
z dôchodku. Sám žalovaný na otázku, či okrem daných nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu,
má nejaký iný majetok uviedol, že nie je si vedomý toho, že by mala nejaký iný majetok. Z rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3To/82/2022-304 zo dňa 13.4.2023 (čl. 259) zistil, že bol zrušený
rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 29T/10/2021 a matka žalovaného bola oslobodená spod
obžaloby zo skutku právne kvalifikovaného ako zločin poškodzovania veriteľa na skutkovom základe, že

po tom, čo v zmysle uznesenia Okresného súd Žilina vydaného prostredníctvom povereného notára -
súdneho komisára JUDr. Zuzany Kolembusovej sp. zn. 30D/305/2018, Dnot 204/2018 zo dňa 13.3.2019
nadobudla ako manželka v dedičskej veci po poručiteľovi A. B., zomr. dňa XX.X.XXXX všetok ostatný
majetok poručiteľa uvedený v bode II. uznesenia v hodnote 593.016,84 eur s výnimkou majetkového
podielu poručiteľa používaného na prevádzkovanie živnosti v hodnote 7.414 eur, ktorý nadobudol syn

poručiteľa A. B., nar. XX.XX.XXXX, sa zaviazala vyplatiť ustupujúcim dedičom - právnym nástupcom
po nebohom synovi poručiteľa H. I. B., zomr. dňa XX.XX.XXXX, a to F. B. sumu vo výške 96.925 eur
a D. B. sumu vo výške 96.925 eur v lehote najneskôr do 30.09.2020, pričom túto dohodu nedodržala.
Na základe darovacej zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena zo dňa 27.3.2019 vrátane dodatku
č. 1 zo dňa 23.5.2019 bezodplatne previedla vlastnícke právo k zdedeným nehnuteľnostiam na svojho

syna A. B., nar. XX.XX.XXXX, kedy vklad vlastníckeho práva do kat. nehnuteľností č. V 2777/2019 bol
povolený dňa 2.8.2019 a zápis do katastra nehnuteľností bol vykonaný dňa 6.8.2019, ktorým úkonom
sa zabavila svojho majetku a stala sa nemajetnou, čím znemožnila uspokojenie pohľadávok svojich
veriteľov a skutok nie je trestným činom a odkázal poškodených s nárokom na náhradu škody na civilný
proces. Z odôvodnenia je zrejmé, že krajský súd sa stotožnil s vyjadrením obžalovanej, že v súdenej

trestnej veci vykonané dôkazy nepreukázali, že by mala či už priamy alebo nepriamy úmysel zmariť
čo aj čiastočné uspokojenie svojich veriteľov - poškodených vnukov tým, že odstránila čo aj len časť
svojho majetku. Uviedla, že si myslela, že úver jej dajú. So synom A. sa dohodli tak, že on ostane
na Slovensku, že mu dá všetok nehnuteľný majetok z dedičstva po manželovi a že si zoberie úver
on a syn z úveru mal vyplatiť poškodených. Účelom trestného konania je postupovať tak, aby orgány

činné v ňom náležite zisťovali trestné činy a ich páchateľov spravodlivo potrestali, poškodení majú stále
zákonný nárok na vyplatenie dedičských podielov v zmysle schválenej dohody dedičov o vyporiadaní
dedičstva. Obžalovaná napriek darovacej zmluve, ktorú uzavrela 27.3.2019, so svojím synom A. B., je
stále dlžníčkou svojich vnukov a uzavretie darovacej zmluvy nespôsobilo zánik jej povinnosti vyplatiť
poškodeným - ustupujúcim dedičom sumy zodpovedajúce ich dedičským podielom, aby oslobodenie

obžalovanej v súdenej trestnej veci nespôsobilo zánik jej povinnosti vyplatiť poškodeným - ustupujúcim
dedičom sumy zodpovedajúcej ich dedičským podielom.
1.2
Zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi postupcom D. B. a žalobcom ako postupníkom
postupca týmto za odplatu postúpil na postupníka pohľadávku a tento sa zaviazal zaplatiť postupcovi

odplatu za podmienok uvedených v zmluve, zmluva uzavretá 10.9.2022 a prílohou je pohľadávka
postupcu voči B. B. vo výške 96.925 eur vyplývajúca z dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva
schválenej uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 13.3.2019 sp. zn. 30D/305/2018, Dnot 204/2018,
a to v celom rozsahu. Listom zo dňa 12.9.2022 postupca oznámil postúpenie pohľadávky na žalobcu a
oznámenie bolo riadne doručené dňa 20.9.2022 (č. l. 64 - 66 spisu). V danom prípade išlo o odplatné

postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu a
nadobudnutím takejto postúpenej pohľadávky sa žalobca stal aktívne vecne legitimovaným subjektom
na jej uplatnenie (podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj
bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému). S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

1.3
Súdprvejinštanciesazaoberalvznesenounámietkoupremlčaniazostranyžalovaného,ktorúpovažoval
za nedôvodnú, keď premlčacia doba, ako to vyplýva z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníkaje trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Mal za to, že premlčacie a
prekluzívne lehoty podľa 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. od účinnosti uvedeného zákona t.j. od
27.03.2020 do 30.04.2020 neplynuli. Dotknuté ustanovenie tak predstavuje zákonný dôvod spočívania

(neplynutia) premlčacej doby v období od nadobudnutia účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z., t. j. odo dňa
27.03.2020 vrátane do dňa 30.04.2020 vrátane (t. j. počas doby 35 dní). Poukázal na § 8 písm. a) zákona
č. 62/2020 Z. z., ktorým sa menil zákonom 9/2021 Z. z., a podľa ktorého lehoty ustanovené právnymi
predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím
ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti uvedeného zákona do

28. februára 2021 neplynuli, a teda hmotnoprávne (procesnoprávne) lehoty v období od 19.01.2021
do 28.02.2021 neplynuli.
1.4
Súd prvej inštancie uviedol, že pri zmluvnom prevode nehnuteľnosti sa vlastníctvo nadobúda vkladom
do katastra nehnuteľností, resp. právoplatným rozhodnutím o povolení vkladu. Vlastnícke právo k
nehnuteľnosti preto nevzniká podpisom zmluvy, ale až na základe následného zápisu práva do katastra

nehnuteľností.Tedažalobcovivznikáprávoažmomentom,keďnadobúdateľnadobudolvlastníckeprávo
k nehnuteľnosti, keďže až týmto momentom je s predmetnou nehnuteľnosťou oprávnený nakladať (§ 123
Občianskeho zákonníka). Trojročná lehota pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu dlžníka pri
právnych úkonoch, na základe ktorých vznikajú práva vkladom do katastra nehnuteľnosti, začali plynúť
dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu do katastra nehnuteľnosti a uvedené bolo

východiskom aj pre rozhodnutie v posudzovanej veci, t.j. pre stanovenie začiatku počítania trojročnej
prekluzívnej lehoty. Vklad predmetnej darovacej zmluvy pod č. V 2777/2019 bol povolený dňa 2.8.2019
a účinky vkladu nastali uvedeným dňom t.j. od 2.8.2019 a trojročná premlčacia doba pri aplikácii zákona
č. 62/2020 Z. z. táto uplynula 18.10.2022. Žaloba v danej veci o odporovateľnosť právneho úkonu, resp.
neúčinnosť právneho úkonu bola podaná na súd dňa 29.09.2022, teda v rámci trojročnej premlčacej

doby, a preto považuje námietku vznesenú žalovaným za nedôvodnú.

1.5
Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 42a ods. 1, 2, 3 písm. a), § 116 Občianskeho zákonníka.
1.6

Súd prvej inštancie uviedol, že z § 42a ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ sa
môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky a ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi
(§ 116 Občianskeho zákonníka), sú voči nemu právne neúčinné. Z uvedených ustanovení vyplýva, že
v takomto prípade zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o existencii tohto

úmyslu predpokladá. Osoba dlžníkovi blízka sa môže ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že
o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa odporovateľným právnym úkonom nevedela a ani nemohla vedieť,
napriektomu,ževyvinulastarostlivosťnapoznanietohtodlžníkovhoúmysluašloonáležitústarostlivosť.
Pre aplikáciu ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka je podstatným preukázateľný a objektívne
daný dôvod na úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu, aj keď veriteľ v čase uzatvárania takéhoto

úkonu nebol s dlžníkom (darcom) v právnom vzťahu, ak takýto nárok uplatnil v lehote troch rokov od
uzavretia odporovateľného úkonu (darovacej zmluvy) a je objektívne preukázané, že obdarovaný takýto
úmysel za daných okolností pri náležitej starostlivosti musel poznať. V danej prejednávanej veci sa
žalobca na základe postúpenia pohľadávky domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy medzi B.
B. a žalovaným ako blízkymi osobami (vzťah syn a matka) s odôvodnením, že účelom prevodu bolo

zmenšiť majetok dlžníka do takej miery, aby sa tým znemožnilo uspokojenie jeho pohľadávky z titulu
vyplatenia dedičského podielu. V danom prípade odporovať teda možno právnemu úkonu, ktorým bol
veriteľ ukrátený a ktorý bol urobený v rozhodnej dobe medzi dlžníkom žalobcu a jemu blízkou osobou
a úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany o tom úmysle sa tu predpokladajú (prezumujú). Žalovaný,
ako druhá strana, t.j. osoba dlžníkovi blízka, mala možnosť preukázať a na ňom bolo dôkazné bremeno,

že v čase právneho úkonu nemohol s náležitou starostlivosťou vedieť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa;
dokáže, že úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohol rozpoznať.

1.7
Súd prvej inštancie s ohľadom na sporné tvrdenia strán sporu vykonal dokazovanie za účelom

preukázania, či mal žalovaný pri uzavretí spornej darovacej zmluvy vedomosť o dlhoch svojej matky
voči žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) a jeho prípadnom úmysle znížiť svoj majetok
na úkor uspokojenia pohľadávky žalobcu. Otázka, či dlžníkov právny úkon (ne)ukracuje uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje zistenie majetku dlžníkaz hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to podľa
stavu v čase rozhodovania súdu. Ak by uvedená právna otázka vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu
mala byť posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, bolo by to v

rozpore s ustanovením § 217 ods. 1 C. s. p. a nebol by zabezpečený ani účel inštitútu odporovateľnosti,
t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dlžník žalobcu v čase,
keď žalobca (resp. jeho právny predchodca) mal voči nemu vymáhateľnú pohľadávku, uskutočnil právny
úkon a týmto úkonom došlo k ukráteniu žalobcu v uspokojení jeho vymáhateľnej pohľadávky. Darovacia
zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola uzavretá v čase 27.3.2019, keď dlžník

žalobcu ako darca mal vedomosť o tom, že má zákonnú povinnosť vyplatenia ustupujúceho dediča,
ktorú si riadne nesplnil (pre nepriaznivú sociálnu a finančnú situáciu) a i napriek tomu za takejto situácie
previedol všetok nehnuteľný majetok na svojho syna, ktorý prevod mal slúžiť na zabezpečenie úveru pre
syna, ktorý z úveru mal zabezpečiť jej pohľadávku voči žalobcovi. Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom
dlžníka bolo predísť povinnosti uhradiť svoje záväzky, vedomosť, že nemá finančné prostriedky a ďalšie
kroky dlžníka smerovali k tomu, aby po prevode nehnuteľností úhradu jeho záväzku realizoval žalovaný

zo svojich finančných prostriedkov. V danom prípade je potrebné poznamenať, že darovaciu zmluvu
charakterizuje jej bezplatnosť a bezplatnosťou treba rozumieť, že za poskytnuté plnenie obdarovanému
nie je poskytnúť darcovi nejaké iné majetkové plnenie. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že sporný
právny úkon bol urobený v čase, kedy zjavne existovala neuspokojená pohľadávka dediča a ani inými
dôkazmi nebolo preukázané, že by žalovaný po tom, ako nadobudol tieto nehnuteľnosti, robil nejaké

úkony k tomu, aby uspokojil pohľadávku veriteľov dlžníka. Zároveň súd konštatuje, že na základe
Darovacej zmluvy medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným došlo k ukráteniu veriteľa, pretože nedošlo
k uspokojeniu pohľadávky žalobcu z dôvodu nemajetnosti dlžníka. Ukrátenie veriteľa je objektívnou
stránkou odporovateľnosti. Ukrátením veriteľa je také zmenšenie (zníženie) dlžníkovho majetku, že
tento nestačí na uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Nie je dôležité, aký veľký bol dlžníkov majetok v

rozhodnej dobe, ale to, že tento majetok bol odporovateľným právnym úkonom zmenšený. Zmenšenie
dlžníkovho majetku v dôsledku určitého právneho úkonu nie je dôvodom neúčinnosti tohto úkonu,
ak aj takto zmenšený dlžníkov majetok stačí na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky.
Ukracovanie uspokojenia veriteľovej pohľadávky je podmienkou aktívnej legitimácie a musí existovať
najneskôr v čase, keď súd o odporovacej žalobe rozhoduje. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom

prípade ide o právny úkon ukracujúci uspokojenie veriteľa, keď bezodplatným právnym úkonom v
prospech žalovaného došlo k zmenšenie majetku dlžníka a znížila sa potenciálna miera uspokojenia
veriteľa dlžníka. Týmto právnym úkonom - darovanie blízkej osobe vlastne dlžník žalobcu sledoval
ochranu majetku a možno konštatovať, že uzavretím predmetnej darovacej zmluvy došlo k zbaveniu
sa majetku dlžníka, ktorý v súčasnosti nevlastní žiaden nehnuteľný majetok. V prospech tohto záveru

svedčí aj tá skutočnosť, že medzi žalovaným a jeho matkou boli preberané skutočnosti nielen ohľadom
vyplatenia dedičstva, ale aby sa postaral o majetok a vyplatil následne ostatných ustupujúcich dedičov, k
čomuvšakzostranyžalovanéhodoposiaľnedošlo. Kargumentáciižalovaného,žekdarovaniuvšetkých
dotknutých nehnuteľností jeho matkou došlo z dôvodu, aby on, ako majetná osoba, získal potrebný úver
a došlo k uspokojeniu veriteľov jeho matky z dedičského konania, súd prvej inštancie konštatoval, že

táto argumentácia je nevierohodná a účelová, keďže od roku 2019 do rozhodovaniu súdu 2023 nedošlo
k splneniu dlhu voči pôvodným veriteľom. Všetky nehnuteľnosti v kat. území C. zapísané na LV č. XXXX,
LV č. XXXX, LV č. XXXX a nehnuteľnosti v kat. území G. zapísané na LV č. XXXX, ktoré boli predmetom
dedičského konania, sú v súčasnosti vedené na žalovaného (čl. 298) a okrem daných nehnuteľností,
ktoré boli predmetom prevodu, podľa vyjadrení žalovaného jeho matka iný majetok nevlastní. Možno

teda konštatovať, že nie je tu dostatok iného majetku dlžníka umožňujúceho uspokojenie veriteľa.

1.8. Súd prvej inštancie konštatoval, že preukázanie úmyslu je jednou z najzložitejších a
najpodstatnejších otázok odporovateľnosti právneho úkonu, avšak preukázanie úmyslu dlžníka nie je
podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi a v tomto prípade sa

úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá a závisí od osôb blízkych dlžníkovi, aby preukázali
opak, t.j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať. V danom
prípade žalobca využil svoje právo odporovať danému právnemu úkonu a odporovateľnú žalobu uplatnil
proti žalovanému, teda tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech a ktorou
bol právny úkon urobený. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť tvrdenia musí žalovaný v záujme

vlastného procesného úspechu sústrediť na svoje úkony náležitej starostlivosti a nemôže argumentovať
nedostatkom ukracujúceho úmyslu na strane dlžníka, t.j. musí hodnoverne preukázať, že v súvislosti s
uzavretím sporného právneho úkonu vynaložil takú relevantnú aktivitu, aby ukracujúci úmysel dlžníka
rozpoznal alebo sa o ňom dozvedel. Žalovaný sám uviedol, že vedel o záväzkoch svojej matky tedajej dlhoch z dedičského rozhodnutia. Podľa názoru súdu ubezpečenie žalovaného za dlžníka, že dlh
bude splácaný riadne a včas nie je postačujúce na preukázanie konania s náležitou starostlivosťou.
Súd prvej inštancie konštatoval, že podmienky odporovateľnosti právneho úkonu boli splnené. V danej

veci existuje právny úkon, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa a to Darovacia zmluva a dohodou
o zriadení vecného bremena zo dňa 27.3.2019 (V 2777/2019), ide o platný právny úkon, nakoľko súd
nemal preukázaný opak. Žalobca preukázal, že jeho pohľadávka voči veriteľovi je vymáhateľná, nakoľko
má voči nemu nárok titulom právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu (uznesenie Okresného
súdu Žilina sp. zn. 30D/305/2018, Dnot 204/2018 zo dňa 13.3.2019) a zároveň súd konštatuje, že na

základe Darovacej zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena medzi dlžníkom žalobcu a žalovaným
došlo k ukráteniu veriteľa, pretože nedošlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu z dôvodu nemajetnosti
dlžníka. Žalobca predloženými listinami preukázal svoje skutkové tvrdenia, teda preukázal, že darovacia
zmluva je odporovateľným právnym úkonom, nakoľko týmto právnym úkonom boli z vlastníctva dlžníka
do vlastníctva žalovaného prevedené všetky nehnuteľnosti nehnuteľností v kat. území C. zapísané na
LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX a nehnuteľnosti v kat. území G. zapísané na LV č. XXXX, čím došlo

k zmenšeniu hodnoty majetku dlžníka dôsledkom čoho je ohrozené uspokojenie pohľadávky žalobcu vo
výške 96.925 eur a výkon súdneho rozhodnutia. Z tohto dôvodu súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP
tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %.

2.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“), a teda

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný uviedol,
že zásadným v tejto veci je rozhodnutie v trestnej veci, úzko súvisiace s touto vecou a to rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3To/82/2022 zo dňa 13.4.2023, ktorým súd oslobodil B. B., dlžníka, spod
obžalobyzoskutkuprávnekvalifikovanéhoakozločinpoškodzovaniaveriteľa.Poukázalnaodôvodnenie

uvedeného rozhodnutia, v ktorom bolo konštatované, že nebol preukázaný úmysel matky žalovaného
ukrátiť veriteľov. Ďalej poukázal na definíciu priameho a nepriameho úmyslu podľa § 15 a § 16 Trestného
zákona.Vyslovilprávnynázor,žeanalógiou§193CSP jemožnývýklad,žeB.B.predmetnýmprevodom
nemala úmysel ukrátiť svojho veriteľa, nakoľko z tohto trestného rozhodnutia bolo preukázané, že B.
B. ani len nevedela, že predmetnou darovacou zmluvou môže porušiť, alebo ohroziť záujem chránený

zákonom – že môže zmariť uspokojenie svojho veriteľa a ani o tom vzhľadom na okolnosti a svoje
osobné pomery nemala a nemohla vedieť a aj keby vedela, nespoliehala sa bez primeraných dôvodov,
že k zmareniu uspokojenia veriteľa môže dôjsť.
2.1
Žalovanýuviedol,žeajkeďsaúmyselpredpokladávdanejveci,takjevrozporesprincípom,aknajednej

strane existuje trestné rozhodnutie, v rámci ktorého súd dospel k záveru, že B. B. predmetným prevodom
nehnuteľností nemala úmysel ukrátiť svojho veriteľa a na druhej strane súd v tejto veci rozsudkom dospel
k záveru, že B. B. predmetným prevodom nehnuteľnosti úmysel ukrátiť svojho veriteľa mala. Podľa
žalovaného práve trestným rozhodnutím je preukázaná podmienka v zmysle ustanovenia § 42a ods. 3
Občianskeho zákonníka, v tom zmysle, že ak súd v predmetnom trestnom konaní dospel k záveru, že B.

B. nemala úmysel ukrátiť svojho veriteľa, žalovaný nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, nakoľko tento úmysel neexistoval. Ako by teda žalovaný mohol poznať
úmysel matky ukrátiť veriteľa, ak taký neexistoval.
2.2
Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania je zrejmé (v trestnom konaní), že úmyslom B. B.,

predmetným prevodom nehnuteľností bolo práve uspokojenie svojho veriteľa, nakoľko vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam prevádzala na žalovaného z dôvodu, aby žalovaný zabezpečil úver a uspokojil
jej dlžníkov z predmetného dedičského konania. Keďže žalovaný so svojou matkou túto vec jasne a
zrozumiteľne spolu komunikovali, nebolo ani najmenších pochýb, žeby bol úmysel B. B. predmetným
prevodom nehnuteľností iný, ako uspokojenie svojich dlžníkov. Predsa keby sa predmetný úver podarilo

zabezpečiť, tak ako mal žalovaný so svojou matkou v pláne, dlžníkom by boli ich pohľadávky zaplatené.
Z predmetného trestného konania je zároveň zrejmé, že aj matka právneho predchodcu žalobcu, J. B.,
mala vedomosť o tom, že B. B., resp. žalovaný, majú zaplatiť pohľadávku z predmetného dedičského
konania na základe úveru, ktorý mali zabezpečiť (zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 29.03.2022,kde pani J. B. na konci strany 7, resp. na začiatku strany 8 na otázku uvádza, že „Ešte pred dedičským
konaním, keď sme sa stretli, tak A. B. povedal, že si zoberie úver, aby vyplatil moje deti, ale potrebuje na
to čas, a preto sme sa dohodli na 18 mesiacoch“). Súd v trestnom konaní v bode 34. rozsudku uvádza,

že: „K argumentácii žalovaného, že k darovaniu všetkých dotknutých nehnuteľností jeho matkou došlo
z dôvodu, aby on, ako majetná osoba, získal potrebný úver a došlo k uspokojeniu veriteľov jeho matky z
dedičského konania, možno konštatovať, že táto argumentácia sa javí nevierohodná a účelová, keďže
doposiaľ (od roku 2019 do rozhodovaniu súdu 2023) nedošlo k splneniu dlhu voči pôvodným veriteľom.“.
Žalovaný mal za to, že takéto tvrdenie o nevierohodnosti a účelovosti, vyvracia jednak vyššie uvedený

výsluch pani J. B. v trestnom konaní, ako aj výsluch pracovníka banky, pána G., zo dňa 29.03.2022,
v predmetnej trestnej veci, ktorá skončila trestným rozhodnutím, ktorý potvrdil, že žalovaný s ním úver
riešil, čo potvrdzuje tvrdenie žalovaného o zabezpečovaní predmetného úveru a tak tvrdenie žalovaného
nemôže byť nevierohodné a účelové, ako uvádza súd. V neposlednom rade súd v odôvodnení rozsudku,
v bode 33. konštatuje, že „Zároveň súd konštatuje, že na základe Darovacej zmluvy medzi dlžníkom
žalobcu a žalovaným došlo k ukráteniu veriteľa, pretože nedošlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu z

dôvodu nemajetnosti dlžníka“. Máme za to, že z vykonaného dokazovanie v tejto veci nie je jednoznačne
preukázané, že by dlžník, B. B. bola nemajetná, ako na to žalovaný poukazoval počas celého konania.
Tvrdenie súdu, že nedošlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu z dôvodu nemajetnosti dlžníka je tak
nesprávne. Súd sa pri zisťovaní majetnosti, resp. nemajetnosti uspokojil len s jednotlivými tvrdeniami,
pričom v konaní nie je žiadny dôkaz, ktorý by hodnoverným spôsobom preukazoval túto skutočnosť,

napr. potvrdenie z príslušného katastra nehnuteľností, potvrdenie z banky, prípadne potvrdenie od
exekútora, ktorý by tieto skutočnosti preveril.
3.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že napadnutá zmluva predstavuje právny úkon medzi blízkymi osobami, pri ktorej sa

v zmysle ustálenej judikatúry úmysel ukrátiť veriteľa prezumuje. Poukázal na právne závery rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/74/2009 zo dňa 30.11.2010, sp.zn. 2Cdo/109/2007
zo dňa 27.05.2008. Vyjadril právny názor, že civilný súd je viazaný len prípadným trestným rozsudkom
o tom, že bol spáchaný trestný čin. Poukázal na to, že nebol účastníkom trestného konania a nemal
opravné prostriedky. Mal za to, že zavinenie v trestnom konaní, je založené na iných princípoch ako

v civilnom sporovom konaní, pričom úmysel podľa §42a ods. 3 Občianskeho zákonníka je potrebné
vykladať odlišne od trestného zákona. Súčasne poukázal na to, že trestný rozsudok oslobodil matku
žalovaného z dôvodu in dubio pro reo, a preto oslobodenie matky žalovaného nemôže byť dôvodom
na zamietnutie žaloby v tejto veci. Žalobca nesúhlasil, že by matka žalovaného bola nemajetná.
Z trestného konania jednoznačne vyplýva jej nemajetnosť, pričom uvedené skutočnosti potvrdil sám

žalovaný na pojednávaní dňa 13.11.2023. Majetnosť matky žalovaného, by musel preukázať sám
žalovaný. Žalobca mal za to, že žalovaná vedela o svojej neschopnosti uhradiť svoje záväzky, pričom
tvrdenia žalovaného o vyplatení z úveru sa nezakladajú na pravde. K námietke žalovaného, že
chcel vyplatiť žalobcu (jeho právneho predchodcu) poukázal na to, že žalovaný neprevzal na seba
záväzok vyplatiť pohľadávku žalobcu, ale ustupujúcich dedičov iba zavádzal v tom, že ich vyplatí. Od

skončenia dedičského konania uplynulo 5 rokov, pričom žalovaný nevykonal žiaden krok na vyplatenie
pohľadávky z dedičského konania. Tvrdenia o zámere uspokojiť ustupujúcich dedičov vyvracajú aj
dôkazy o vykonanej rekonštrukcii, na ktorú musel žalovaný vynaložiť minimálne 210.000,- eur a vložil
do svojej spoločnosti v rokoch 2019 a 2020 sumu 49.200,- eur a sumu 38.516,- eur.
4.

Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu zopakoval skutočnosti uvedené vo svojom odvolaní.
K pripojenému dovolaniu uviedol, že prokuratúra ho navrhla odmietnuť. K rekonštrukcii uviedol, že na
túto vynaložil sumu približne 20.000,- eur, pričom išlo o nevyhnutnú údržbu. Žalovaný vyjadril názor,
že žalobca čakal na podanie žaloby takmer tri roky, čo svedčí tomu, že nebol úmysel na ukrátení
ustupujúcich dedičov.

5.
Žalobca v písomnej duplike k replike žalovaného zotrval na skutočnostiach uvedených vo prejednávanej
veci. Zdôraznil, že v rozsudku vo veci sp.zn. 3To/82/2022 Krajského súdu v Žiline nebolo preukázané, že
B. B. ani len nevedela, že predmetnou darovacou zmluvou môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený
zákonom. Vyjadrenie prokurátorky k mimoriadnemu dovolaniu označil za bezpredmetné. Tvrdená suma

rekonštrukcie vo výške 20.000,- eur nezodpovedá predloženým dôkazom (znalecký posudok), pričom
tvrdenia o znášaní nákladov nájomcom neboli preukázané. Rovnako tak tvrdenie, že nejde o luxusnú
nehnuteľnosť. Tvrdenie, že D. B. vedel vopred o prevode nehnuteľností, označil za absurdnú. D. B. mal
nedostatočné právne povedomie a práve na nedostatočné právne povedomie sa spoliehal žalovaný,ktorý dúfal v uplynutie všetkých možných lehôt. To by sa aj stalo, ak by začiatkom septembra 2022 starý
otec D. B. (z druhej strany, t.j. otec J. B. – ktorí boli už v podstate v koncoch a nevedeli, čo ďalej robiť,
aby sa domohli svojich práv) nekontaktoval žalobcu, pričom žalobca mal prostriedky a schopnosti na to,

aby vedel odporovaciu žalobu podať (v podstate to bolo na poslednú možnú chvíľu).
6.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), t.j žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel,

včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§
355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m/ CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

7.
Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je
viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok
konania.
8.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a

vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať
za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z
akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych
predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia vec, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú
právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah

správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, tieto správne vyložil
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, a preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a

nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd pritom konštatuje, že
iba samotná nespokojnosť sporovej strany (v tomto prípade žalobcu) s právnym názorom vysloveným
súdom nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej
strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nie je daný.
9.
K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná
v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,

keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení

dôkazov nie je logický rozpor a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z
§ 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo
v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej sporovej
veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP,
majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods.

2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež
zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu
a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu
akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Žalobcom
uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne k odvolacím

námietkam žalovaného a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie
odvolací súd uvádza nasledovné:
10.
Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v konaní o určenie neúčinnosti právneho
úkonu podľa § 42a ods. 1 a ž 3 Občianskeho zákonníka, nie je potrebné zo strany žalobcu preukazovať

úmysel na strane osoby, ktorá úkon vykonala. Tak ako to uzavrel súd prvej inštancie, je potrebné
konštatovať, že úmysel sa v tomto prípade predkladá, nakoľko darovaciu zmluvu, ktorá bola ukracujúcim
úkonom, vykonala matka žalovaného, teda jeho blízka osoba. Odvolací súd poukazuje na právny
názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 109/2007 zo dňa
27.05.2008: „preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti, ak druhou stranou

právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a 117OZ). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka
ukrátiť svojho veriteľa predpokladá“. S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd plne stotožňuje
a vychádza z neho. Nedôvodné sú potom námietky žalovaného, ktoré smerujú k tomu, že nebolo
preukázané ukrátenie ustupujúcich dedičov, nakoľko sa nepreukázala nemajetnosť matky žalovaného.
Z výsluchov matky žalovaného, ako aj samotného žalovaného je zrejmé, že jeho matka nedisponovala

iným majetkom, ktorým by mohla uspokojiť ustupujúcich dedičov. Tu odvolací súd zdôrazňuje vlastnú
argumentáciu žalovaného a jeho matky (mimo iné v rámci trestného konania), že matka žalovaného
previedla na neho nehnuteľnosti s tým, že tento uhradí pohľadávky ustupujúcich dedičov. Sám žalovaný
tvrdil, že si chcel vybaviť úver ako majetná osoba na splatenie pohľadávok ustupujúcich dedičov.
Všetky uvedené skutočnosti jasne preukazujú (pre účely civilného konania), že žalovanému a jeho

matke bolo v čase podpisu darovacej zmluvy zrejmé, že matka žalovaného nie je schopná zaplatiť
pohľadávky ustupujúcich dedičov, nakoľko iný majetok nemala a jej dôchodok bol nedostatočný na
pokrytie takýchto záväzkov (aj s ohľadom na jej vek). Odvolací súd má za to, že nemožno počínanie
žalovaného a jeho matky z civilno-sporového pohľadu posúdiť inak, ako konanie s úmyslom ukrátiť
ustupujúcich dedičov, nakoľko matke žalovaného bolo od počiatku zrejmé, že po darovaní nehnuteľností

nemôže splatiť svoje záväzky voči ustupujúcim dedičom a pri žalovanom neboli splnené podmienky,
aby mohol byť prijatý záver, že nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa. Žalovanému ako účastníkovi dedičského konania a osoby, ktorá trávila čas s matkou,
bolo od počiatku zrejmé, že jeho matka nemá žiaden iný majetok a nie je schopná zaplatiť pohľadávku
ustupujúcich dedičov, pričom aj prípadný ústny záväzok o tom, že pohľadávky ustupujúcich dedičov

uhradí, nepreukazuje jeho konanie s náležitou starostlivosťou. Takýmto konaním by bolo pristúpenie
k záväzku, čo však žalovaný neurobil. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie,
že konanie žalovaného, ktoré nesmerovalo ku skutočnému úmyslu uhradiť pohľadávky ustupujúcich
dedičov rovnako preukazuje úmysel ukrátiť veriteľov. Je dôležité si uvedomiť, že do súčasnosti žalovaný
a ani jeho matka neuhradili žiadnu časť pohľadávky voči ustupujúcim dedičom (resp. v súčasnosti už

voči žalobcovi). Ak žalovaný namietal, že je potrebné použiť analógiu podľa § 193 CSP a nahliadať
na odôvodnenie trestného rozsudku, ako záväzný výklad úmyslu matky žalovaného, tak odvolací súd
sa s uvedenou námietkou nestotožnil. Súdy v civilnom sporovom konaní sú viazané výrokom trestného
rozsudku o vine, nie však odôvodnením. Tu odvolací súd poznamenáva, že poškodení v trestnomkonaní boli odkázaní na občianskoprávne konanie, čo principiálne znamená, že ani oslobodzujúci
rozsudok nevylučuje občianskoprávnu zodpovednosť. Pri preukazovaní úmyslu v civilnom sporovom
konaní sa síce vychádza z jeho definície v trestnom konaní, avšak nie v zmysle preukazovania úmyslu

v trestnom konaní. Je zásadný rozdiel medzi preukazovaním úmyslu v trestnom konaní, v ktorom
musí byť prípadný úmysel preukázaný bez dôvodných pochybností na to, aby mohol byť obžalovaný
odsúdený, tak ako v tomto prípade. Dokazovanie v trestnom konaní je postavené na tom princípe, že
úmysel musí preukázať obžaloba. Ak sú však nejaké dôvodné pochybnosti, tak sa musí postupovať
v zmysle zásady in dubio pro reo, tak ako tomu bolo v konaní pred tunajším súdom sp.zn. 3To/82/2022.

Oslobodenie spod obžaloby v trestnom konaní, neznamená, že automatiky oslobodená osoba bude
úspešná aj v civilnom sporovom konaní, zvlášť, ak toto je založené na obrátenom dôkaznom bremene
tak, ako je tomu v tejto veci. Žalovaný bol povinný v tomto sporovom konaní preukázať, že konal
s náležitou starostlivosťou a o prípadnom úmysle svojej matky ukrátiť veriteľov nemohol vedieť.
To sa však v tomto konaní nenastalo, nakoľko žalovaný síce tvrdil rôzne skutočnosti, avšak tieto
nemohli vyvrátiť zákonom predpokladaný záver o úmysle ukrátiť veriteľov. Od počiatku právneho úkonu

(darovacej zmluvy) bolo zrejmé, že matka žalovaného nemá prostriedky na to, aby zaplatila pohľadávky
ustupujúcich dedičov a žalovaný toto všetko vedel, ako účastník dedičského konania a osoba, ktorá
poznala majetkovú situáciu svojej matky. Žalovaný sám tvrdil, že majetok bol na neho prevedený, aby
zaplatil pohľadávky ustupujúcich dedičov, a teda pri náležitej starostlivosti musel vedieť, že darovacia
zmluva ukracuje ustupujúcich dedičov, nakoľko neposkytovala žiadnu protizábezpeku (pristúpenie

k záväzku žalovaným) a s ohľadom na príjmové a majetkové možnosti matky žalovaného ukrátila
ustupujúcich dedičov (žalobcu) na ich právach. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obdo/4/2016 zo dňa 30.03.2017, v ktorom bolo konštatované:
„Účelom inštitútu odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj
majetok (veci, práva, pohľadávky) na úkor veriteľa. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho

úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky
z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Z ust. § 42a
ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "OZ")
vyplýva, že odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle
ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom bremeno tvrdenia a

dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie
je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi (§
116 a § 117 OZ) alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu
dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je
podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne

následky neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V takomto prípade
zákon u blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa
poznali; je preto na týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe), aby v konaní
preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohli poznať ani pri
vynaložení náležitej starostlivosti. K účinnému vyvráteniu tejto zákonnej domnienky (v záujme vlastného

procesného úspechu) je preto nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby dlžníka, že dlžníkov
úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä preukázanie (splnenie
dôkaznej povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti. Za týmto účelom musí
žalovaná blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s odporovaným
právnym úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti

rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť.“ Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje,
pričom má za to, že žalovaný nekonal s náležitou starostlivosťou tak, aby právny úkon darovacej zmluvy
obstál pri posúdení odporovateľnosti (jeho neúčinnosti).
11.
Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov konania,

žalovaný v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval napadnutý rozsudok
v merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj v ňom závislý výrok o práve na náhradu
trov konania. Inak žalovaný neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom
prieskumu v odvolacom konaní.
12.

Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalovaným, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a
odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§
380ods.2CSP),plnesastotožnilsodôvodnímnapadnutéhorozhodnutia.Odvolacísúdpretonapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.13.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262

ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému, a to vrátane odvolacieho konania proti
uznesenie o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia, keďže aj v tejto časti ide o konečné
rozhodnutie vo veci.

14.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).