Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 10, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200153
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200153.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Medicprogress, s.r.o., so sídlom Brezová 1518/57,
010 01 Žilina, IČO: 45 919 607, právne zastúpeného: JUDr. Miroslav Katunský, advokát, so sídlom
Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného číslo: 100114470/2022 zo dňa 19. januára 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA- 30S/64/2022-138 zo dňa 19.

októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Správca dane, Daňový úrad Žilina, začal dňa 10. decembra 2019 daňovú kontrolu na dani z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2016. Výkon daňovej kontroly bol prerušený odo dňa 29.

júna 2020 z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií č. 130000032997/2020 zo
dňa 22. júna 2020. Odo dňa 23. apríla 2021 pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly (doručením
odpovede zo dňa 21. apríla 2021). O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol č. 101118916/2021 zo
dňa 29. júna 2021, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole. Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane vydal rozhodnutie č.
101885096/2021 zo dňa 07. októbra 2021, ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej aj ako „daňový poriadok“) určil rozdiel dane v sume 33.591,87 eur za zdaňovacie
obdobie rok 2016 a zároveň neuznal daňovú stratu vo výške 49.218,77 eur (ďalej aj ako „prvostupňové
rozhodnutie“).

2. Z rozhodnutia vyplynulo, že správca nespochybnil uskutočnenie reklamnej kampane a prezentáciu
spoločnosti Medicprogress, s.r.o. pomocou reklamných predmetov, ale spochybnil vykonávajúci subjekt
a miesto dodania, príp. kto zabezpečil predmetné reklamné činnosti a reklamné predmety. Správca dane

v odôvodnení rozhodnutia poukázal na:
- formálny nesúlad náležitostí prijatých faktúr v nadväznosti na zmluvy o prenájme reklamných plôch v
rozličných miestach konania (Rakúsko, Česká republika, Slovenská republika),
- na podpísanie faktúr len jedným konateľom spoločnosti,- na platbu v hodnote 12.000,00 eur s DPH za faktúru č. 302016025, porušujúc zákon č. 394/2012 Z.
z. o obmedzení platieb v hotovosti,
- na nedostatočnú obozretnosť odvolávajúceho sa pri výbere svojich dodávateľov,

- na nekontaktnosť dodávateľov,
- na nepodanie daňových priznaní k dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie roku 2016,
- na nemožnosť preverenia účtovných dokladov od dodávateľov,
- na zlúčenie a zrušenie ex officio všetkých troch dodávateľov (ILANA s.r.o., EF - plus, spol. s.r.o., KA
PROPERTIES s.r.o.).

3. Správca dane v rozhodnutí taktiež uviedol, že konatelia žalobcu nevedeli uviesť s kým zo zástupcov
firmy ILANA s.r.o. komunikovali, kto im vykonal podtlač tričiek, pier, šiltoviek a USB. Spoločnosť si
preverovali cez portál finstat a na základe ich prezentácie na akciách. Správca dane pri preverovaní
predložených zmlúv o prenájme reklamnej plochy zistil, že predmetná zmluva bola podpísaná za
odvolávajúceho sa len jedným konateľom, pričom podľa výpisu z Obchodného registra Okresného

súdu Žilina (Vložka číslo: 53920/L) mali za uvedenú spoločnosť konať a podpisovať dvaja konatelia
spoločne. Okrem toho bolo správcom dane poukázané na nezrovnalosti týkajúce sa predloženej zmluvy
o prenájme, kde sa v časti II. Predmet zmluvy uvádzal prenájom reklamnej plochy na automobilových
súťažiachRally,konanýchvRakúsku.Vpredloženejzmluveoprenájmereklamnejplochynaprezentáciu
pre Slovenskú republiku k faktúre č. 201602294 (int. ozn. č. 3020160028) sa v časti II. Predmet zmluvy

opätovne uvádzal prenájom reklamnej plochy na automobilových súťažiach Rally, konaných v Rakúsku.

4. Spoločnosť ILANA s.r.o. podľa zistení správcu dane podala naposledy účtovnú závierku za rok 2014,
v ktorej vykázala tržby v sume 1.750,00 eur, dosiahnutú stratu - 17.645,00 eur a zaplatenú daň - daňovú
licenciu 960,00 eur. Ako hlavný predmet činnosti mala spoločnosť ILANA s.r.o. uvedený zásielkový

predaj cez internet a ostatný maloobchod v nešpecializovaných predajniach. Uvedená spoločnosť podľa
Štatistického úradu Slovenskej republiky v kontrolovanom roku 2016 neuvádzala zamestnancov.

5.VsúvislostisosoboubývaléhokonateľaIgoraBeranasprávcadanedisponovalsÚradnýmzáznamom
č.PPZ-NKA-JFP2-70-094/2018-PZ,zaevid.pod.č.250502343/2018.Vpredmetnomúradnomzázname

zo dňa 24.04.2018 uviedol Igor Beran, že konateľom spoločnosti ILANA, s.r.o. a spoločnosti EF - plus,
spol. s r.o. Dubnica nad Váhom, IČO: 44989423 sa stal na pokyn L. X., sídlo bolo v kancelárii v budove,
kde bol aj L. X.. Jeho činnosťou v prípade oboch spoločností bolo založenie bankových účtov (ČSOB a
UniCredit bank), vyberanie peňazí a ich následné odovzdanie. Nikdy nečítal, čo podpisoval a k samotnej
obchodnej činnosti spoločnosti nevedel uviesť nič, pretože chod spoločností neriadil. Prepis spoločnosti

EF - plus, spol. s r.o. bol na „nejakého Bulhara“, s ktorým sa ale nestretol. V inej daňovej veci sa svedok
Igor Beran k podnikateľskej činnosti spoločnosti ILANA s.r.o. nevedel vyjadriť, nakoľko bola spoločnosť
na neho len formálne napísaná, faktúry nikdy nevystavoval a ani nedisponoval žiadnou pečiatkou
spoločnosti, k automobilovým pretekom Dobšinská zima 2016 (iné daňové konanie) uviedol, že nič
nezabezpečoval, nerealizoval žiadny prenájom reklamných plôch, nespracovával a nerobil grafické

návrhy reklamného nápisu, spoločnosť ILANA s.r.o. nemala žiadne materiálno - technické zabezpečenie
pre poskytnutie predmetných služieb.

6.ČosatýkaspoločnostiEF-plus,sr.o.,žalobcauviedol,žekomunikovaliosobneakorešpondenčneso
zástupcom firmy, meno uviesť nevedeli, nemali preberací protokol, správcovi dane predložili len faktúru

a zmluvu, spolupráca trvala len jún, júl a september roku 2016, pričom si žalobca preveroval obchodného
partnera cez portál finstat a na základe ich prezentácie na akciách. Dodanie služby si preverili osobnou
návštevou daných rally v Poprade a Košiciach. K rozporu spôsobu úhrady (hotovosťou aj bankovým
prevodom) faktúr č. 3020160084 a č. 3020160125 uviedli, že peniaze dali zástupcovi spoločnosti,
meno nevedeli, pred bankou a on ich vložil na účet dodávateľa, iné listinné dôkazy (objednávky)

nepredložili. Správca dane konštatoval časový nesúlad v časti III. Povinnosti zmluvných strán bod č. 2
zmluvy o prenájme reklamnej plochy podpísanej 01. júla 2016, a to dodanie podkladov objednávateľom
(Medicprogress, s.r.o.) pre vyhotovenie reklamy najneskôr do 06. mája 2016 ( podujatia prebiehali
22.-23. júla 2016 a 08.-11.septembra 2016).

7. Podľa zistení správcu dane žalobca po ukončení spolupráce so spoločnosťou ILANA s.r.o. (konateľ
Igor Beran) v marci 2016, ktorá prestala podávať daňové priznania od zdaňovacieho obdobia marec
2016 a od 18. apríla 2016 a bola podľa výpisu z OR SR zrušená, začal obchodnú spoluprácu so
spoločnosťou EF - plus, spol. s r.o. v období jún, júl a september 2016, kde bol konateľom taktiež IgorBeran. Spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. taktiež prestala podávať daňové priznania po období október
2016, kedy dodala službu žalobcovi.

8. Správca dane šetrením v OR SR zistil, že Igor Beran bol konateľom v spoločnosti EF - plus, spol. s
r.o. od 22. marca 2016 do 18. novembra 2016, od 18. novembra 2016 do 31. marca 2017 bol konateľ
Valentín Penev, bytom Yambol, Bulharská republika. Správca dane overil na stránke OR SR a taktiež v
ISFS, že spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. bola ku dňu 01. apríla 2017 vymazaná z OR SR a právnym
nástupcom spoločnosti z titulu zlúčenia sa stala spoločnosť SG GRESA, s.r.o., Dr. I. Markoviča 2083/1,

Nové Mesto nad Váhom, ktorá bola taktiež vymazaná z OR SR a právnym nástupcom spoločnosti z titulu
zlúčenia sa od 09. septembra 2017 stala spoločnosť ICHTIA, s.r.o., J. Jesenského 1892/11, Bánovce
nad Bebravou, ktorá bola dňa 28. októbra 2017 ex officio vymazaná. Spoločnosť EF - plus, spol. s r.o.
podala naposledy daňové priznanie a účtovnú závierku za rok 2014, v ktorej vykázala tržby v sume 0,00
eur, dosiahnutú stratu - 2.209,00 eur a zaplatenú daň - daňovú licenciu 960,00 eur. Ako hlavný predmet
činnosti mala spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. uvedenú nákladnú cestnú dopravu a ostatný maloobchod

v nešpecializovaných predajniach.

9. Keďže sa správcovi dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly nepodarilo vypočuť svedka, bývalého
konateľa Igora Berana spoločnosti EF - plus, spol. s r.o., správca dane využil inštitút nahliadnutia do
spisu - do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 101275380/2019 zo dňa 28. mája 2019. Do predmetnej

zápisnice Igor Beran k podnikateľskej činnosti spoločnosti EF - plus, spol. s r.o.. uviedol, že predmetom
podnikateľskej činnosti bola stavebná činnosť, na sídle firmy EF - plus, spol. s r.o. - Pod hájom 952/1,
018 41 Dubnica nad Váhom nebol, za uvedenú spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. nepodnikal, účtovníctvo
a vedenie spoločnosti mal na starosti pán Valentin Penev, Bulharská republika na základe mandátnej
zmluvy, ktorú však správcovi dane nepredložil.

10. V súvislosti s osobou bývalého konateľa Igora Berana správca dane disponoval Úradným záznamom
č. PPZ-NKA-JFP2-70-094/2018-PZ zo dňa 24. apríla 2018, zaevid. pod. č. 250502343/2018, v ktorom
Igor Beran uviedol, že konateľom spoločnosti ILANA, s.r.o., a spoločnosti EF - plus, spol. s r.o. sa stal na
pokyn L. X., sídlo bolo v kancelárií v budove, kde bol aj L. X.. Jeho činnosťou v prípade oboch spoločností

bolo založenie bankových účtov (ČSOB a UniCredit bank), vyberanie peňazí a ich následné odovzdanie.
Nikdy nečítal, čo podpisoval a k samotnej obchodnej činnosti spoločnosti nevedel uviesť nič, pretože
chod spoločností neriadil. Prepis spoločnosti EF - plus, spol. s r.o. bol na „nejakého Bulhara“, s ktorým
sa ale nestretol.

11. K poslednej spoločnosti KA PROPERTIES s.r.o. splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že
ohľadom nadviazania spolupráce a obchodných podmienok komunikoval s ľuďmi, no nevedel uviesť,
či to bol konateľ, zástupca, splnomocnenec, objednávky nemal, všetko bolo riešené ústnou formou, na
sídle spoločnosti Pod hájom 952/1, Dubnica nad Váhom nikdy nebol, preveroval si obchodného partnera
cez finstat, konateľov spoločnosti KA PROPERTIES s.r.o. Erika Kissa, Myjava a Valentína Peneva

nepoznal, priamo usporiadateľa pri akcii Autoshow Slovakia Ring 2016 neoslovil, ale rozhodol sa ísť
do spolupráce so subdodávateľom na základe ponuky a prezentácie, iné listinné dôkazy (objednávky)
nevedel predložiť.

12. Správca dane overil na stránke OR SR a taktiež v ISFS, že spoločnosť KA PROPERTIES s.r.o. bola

založená dňa 18. mája 2016 a ku dňu 18. apríla 2017 bola vymazaná z OR SR a právnym nástupcom
spoločnosti z titulu zlúčenia sa stala spoločnosť SG GRESA, s.r.o., Dr. I. Markoviča 2083/1, Nové Mesto
nad Váhom. Spoločnosť SG GRESA, s.r.o. bola taktiež vymazaná z OR SR a právnym nástupcom
spoločnosti z titulu zlúčenia sa od 09. septembra 2017 stala spoločnosť ICHTIA, s.r.o., J. Jesenského
1892/11, Bánovce nad Bebravou, ktorá bola dňa 28. októbra 2017 ex officio vymazaná. Správca dane

šetrením zistil, že spoločnosť nepodala žiadnu účtovnú závierku. Ako hlavný predmet činnosti mala
spoločnosť uvedené realitné kancelárie.

13. Z medzinárodnej výmeny informácií bolo zistené, že príslušní zamestnanci daňového úradu
opakovane neúspešne vykonali miestne zisťovanie na adrese pobytu v Yambol. Následne v súčinnosti

s bulharskou políciou podal pán Valentín Penev písomné vyjadrenie, že na území Slovenskej republiky
v roku 2016 nebol, so spoločnosťou KA PROPERTIES s.r.o. nikdy nevykonával žiadnu reálnu obchodnú
činnosť a nemal žiadne informácie o jej vzťahoch s inými spoločnosťami. Zo zistení bolo ďalej zrejmé,
že Valentín Penev nemal v roku 2016 udelený pobyt na území Slovenskej republiky.14. Na základe uvedených skutočností správca dane dospel k záveru, že žalobca predmetné faktúry
neoprávnene zahrnul do daňových nákladov, nakoľko v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č.

595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj ako „zákon o dani z príjmov“) daňovými výdavkami nie sú
výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník
účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Správca
dane o nepreukázateľne vynaložené náklady v zdaňovacom období roku 2016 upravil základ dane o
sumu celkom 215.000,00 eur.

15. Žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutím č. 100114470/2022 zo dňa 19.
januára 2022 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“).
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací orgán dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo
v súlade s § 63 ods. 5 zákona o dani z príjmov. Rozhodnutie obsahovalo odôvodnenie, skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami odvolávajúceho sa,

úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Správca dane zákonným spôsobom zistil všetky skutočnosti, ktoré vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach a na základe ktorých prijal právny záver. Záver správcu dane vychádzal zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu, na základe ktorého bolo možné presvedčivo konštatovať, že žalobcom
deklarovaní dodávatelia ILANA s.r.o., EF - plus, spol. s.r.o., KA PROPERTIES s.r.o. vzájomný obchodný

vzťah bez riadneho podnikateľského dôvodu účelovo predstierali. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno
anepreukázal,žesplnilzákonnépodmienkyna uplatnenienákladovvzákladedanezpríjmovprávnickej
osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016 v zmysle sporných faktúr, pretože skutočnosti uvedené na
faktúrach nezodpovedali reálnemu plneniu vykonanému deklarovanými dodávateľmi ILANA s.r.o., EF -
plus, spol. s.r.o., KA PROPERTIES s.r.o.). Námietky uvedené v odvolaní nezakladali dôvod na zrušenie

prvostupňového rozhodnutia správcom dane a na zastavenie konania. Správca dane podľa žalovaného
postupoval správne a v súlade s ustanovením § 17 zákona o dani z príjmov, keď zvýšil základ dane
z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016 o sumu 215.000,00 eur a vyrubil rozdiel
dane v sume 33.951,87 eura.

II. Konanie pred správnym súdom

16. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej žiadal, aby
Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) zrušil nezákonné rozhodnutia daňových
orgánov oboch stupňov a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a súčasne priznal žalobcovi plnú

náhradu trov konania.

17. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu v konaní pred správnymi
orgánmi oboch stupňov dospel k záveru, že žaloba bola nedôvodná, a preto ju podľa § 190 zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol.

18. V odôvodnení rozsudku správny súd uviedol, že pre správne posúdenie bola právne významnou
otázka, či žalobca splnil všetky podmienky pre uznanie daňových nákladov, najmä či preukázal
vynaloženie nákladov (výdavkov) na dosiahnutie, zaistenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov, t. j.
či tieto náklady bolo možné považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z

príjmov. V zmysle ustálenej judikatúry je podľa správneho súdu kvalifikovaným daňovým výdavkom len
taký výdavok, ktorý bol skutočne vynaložený, bol vynaložený v súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením
a udržaním zdaniteľných príjmov a ktorý daňovník účtoval v účtovníctve. V prípade dôvodných
pochybností správcu dane mal žalobca povinnosť správcovi dane preukázať vynaloženie daňového
výdavku v súvislosti s dosiahnutím, zaistením alebo udržaním jeho zdaniteľných príjmov (opierajúc sa

o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/32/2014 zo dňa 19. novembra 2015,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/74/2016 zo dňa 22. novembra 2018,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/20/2016 zo dňa 12. júla 2018 a rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/34/2015 zo dňa 22. februára 2017).

19. Správny súd konštatoval, že na základe preskúmania napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, že
hodnotenie všetkých vykonaných dôkazov v administratívnom konaní bolo v súlade s ich obsahom,
pričom vykonané dokazovanie bolo dostatočné. Správny súd nezistil žiadny rozpor s obsahom dôkazov
a ani so zásadami logického uvažovania. Žalovaný ako aj správca dane podrobne všetky dôkazyjednotlivo a následne aj vo vzájomnej súvislosti vyhodnotili a v odôvodnení rozhodnutia uviedli svoje
úvahy pri ich hodnotení. Žalovaný podľa správneho súdu správne konštatoval, že kontrolovaný daňový
subjekt nepredložil taký dôkaz, ktorý by jednoznačne a nezameniteľným spôsobom preukázal, že

fakturované plnenie za reklamné služby boli skutočne realizované deklarovaným dodávateľom, a to
v takom rozsahu a období, ako je uvedené na faktúre. Žalobca ako daňový subjekt bol účastný na
dvojstranných obchodných vzťahoch so svojimi dodávateľmi, ktorých dostatočné preukázanie bol teda
spôsobilýzaistiť,nakoľkoakopodnikateľskýsubjekt,ktorýboldaňovníkompodľazákonaodanizpríjmov
povinným platiť daň z príjmov právnických osôb, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné

vznik daňového výdavku na účely zníženia základu dane preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej
obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uvedeným spôsobom znižovať základ
dane z príjmu právnických osôb na základe určitých nákladov, zabezpečil dostatok podkladov (slúžiacich
na osvedčenie, že vznik týchto nákladov (dodanie tovaru alebo služby) bol založený na reálnom základe
tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, ktoré predloží. Žalovaný ani správca
dane tak nepreniesli zodpovednosť alebo ťarchu dokazovania z dodávateľských spoločností na žalobcu,

samotný žalobca predložil na preukázanie splnenia podmienok pre vznik daňového výdavku doklady
týkajúce sa vykonania deklarovaného dodania tovaru deklarovaným dodávateľom, pričom údaje v nich
uvedené sa ani preverovaním vykonaným správcom dane nepodarilo preukázať.

20. Podľa správneho súdu z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane poukázal na

formálne nezrovnalosti faktúr, konkrétne na ich nesúlad so zmluvami o prenájme reklamných plôch v
rôznych krajinách (Rakúsko, Česká republika, Slovenská republika) a na skutočnosť, že faktúry boli
podpísané iba jedným konateľom spoločnosti. Správny súd sa stotožnil v tomto smere so žalobcom, že
uvedené nedostatky faktúr samy o sebe neboli dôvodom na to, aby správca dane považoval náklady
účtované na základe faktúr od dodávateľov za nepreukázané, avšak správny súd ďalej uviedol, že

napadnuté rozhodnutia neboli založené na uvedených skutočnostiach, ale na nepreukázaní reálneho
dodania plnení uvedených v jednotlivých faktúrach.

21. Správny súd sa zaoberal námietkou žalobcu týkajúcou sa nevykonania ním navrhnutých dôkazov v
daňovom konaní, pričom poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 02. decembra 2020,

sp. zn. 6Sžfk/44/2019, kde kasačný súd konštatoval, že dôkazy musia mať reálnu schopnosť ovplyvniť
postavenie daňového subjektu, pričom správne orgány primerane vyhodnotili efektivitu navrhovaných
úkonov a dospeli k záveru, že nemôžu priniesť priaznivejšiu dôkaznú situáciu pre žalobcu. Súčasne
sa správny súd zaoberal právom na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, najmä
požiadavkou na dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia. Podľa judikatúry Ústavného súdu

SR a Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné, aby súdy odpovedali na každý argument
účastníka konania, ale iba na tie, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie. Právo na spravodlivý proces
neznamená povinnosť súdu stotožniť sa s právnym názorom účastníka ani zaručiť jeho úspech v
konaní. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29. júna 2017 zdôraznil, že správny
orgán nie je povinný vydať rozhodnutie na základe návrhov účastníkov konania, avšak musí sa k nim

vyjadriť a v odôvodnení uviesť, prečo ich neakceptoval. Tieto princípy sú primerane aplikovateľné aj na
preskúmateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré musia v dostatočnom rozsahu reagovať na
všetky relevantné otázky konania.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

22. Proti rozsudku správneho súdu č. k. ZA-30S/64/2022-138 zo dňa 19. októbra 2023 (ďalej aj ako
„napadnutý rozsudok“) podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj ako „sťažovateľ“) v
zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. g), h) SSP tak, že
správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, a že sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe kasačného súdu. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok
správneho súdu zmenil tak, že zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 100114470/2022 zo
dňa 19. januára 2022 (sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nesprávne uviedol spisovú značku, resp. označil
na zrušenie rozsudok správneho súdu) a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

23. Sťažovateľ mal za to, že na preukázanie reálnosti zdaniteľného plnenia predložil faktúry, pričom
jeho uskutočnenie potvrdili aj konatelia sťažovateľa. Správca dane údajne nespochybnil samotnú
existenciu materiálneho plnenia, avšak aj so žalovaným, napriek tomu, dospeli k nesprávnemu záveru,
že si sťažovateľ neoprávnene uplatnil odpočítanie dane. Tento názor potvrdil aj správny súd, ktorý vosvojom rozhodnutí len všeobecne konštatoval, že sťažovateľ nepredložil dostatočný dôkaz jednoznačne
preukazujúci realizáciu fakturovaných reklamných služieb deklarovaným dodávateľom v uvádzanom
rozsahu a období.

24. Sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07. februára
2023, podľa ktorého uniesol svoje dôkazné bremeno, keďže preukázal existenciu materiálneho plnenia
(čo v konečnom dôsledku nerozporoval ani správca dane) a predložil všetky zákonom požadované
doklady viažuce sa na neho, čím prešlo dôkazné bremeno na správcu dane. Okrem toho sťažovateľ

uviedol, že skutočnosti uvedené žalovaným v bode 27. napadnutého rozsudku „Z administratívneho
spisu má správny súd preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z
príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2016. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený
Protokol č. 101118916/2021 zo dňa 29.06.2021, doručený žalobcovi dňa 02.07.2021. Na základe
výsledkov daňovej kontroly uvedených v predmetnom protokole a vyrubovacieho konania, správca
dane vydal prvostupňové rozhodnutie. Správca dane počas daňovej kontroly preveroval obchodné

vzťahy na základe zaúčtovaných faktúr od spoločností ILANA s.r.o., EF - plus, spol. s r.o. a KA
PROPERTIES s.r.o. v celkovej sume 215 000,00 eur bez DPH. Správca dane pri daňovej kontrole
overoval predložené doklady a preveroval, či bol základ dane vyčíslený v súlade so zákonom č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení nesk. predpisov a skúmal predovšetkým, či náklady spĺňajú
kritériá uvedené v ustanovení § 2 písm. i) a v ustanovení §19 zákona č. 595/2003 Z. z. V prípade

žalobcu správca dane zistil formálny nesúlad náležitostí prijatých faktúr v nadväznosti na zmluvy
o prenájme reklamných plôch v rozličnom mieste konania (Rakúsko, Česká republika, Slovenská
republika), podpísanie faktúr len jedným konateľom spoločnosti, platbu v hodnote 12 000,00 eur s
DPH za faktúru č. 3020160125 (ext. č. 116062906) porušujúcu zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení
platieb v hotovosti, nedostatočná obozretnosť žalobcu pri výbere svojich dodávateľov, nekontaktnosť

dodávateľov, nepodanie daňových priznaní k dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie roku
2016, nemožnosť preverenia účtovných dokladov od dodávateľov a v konečnom dôsledku zlúčenie
a zrušenie ex offo všetkých troch vyššie uvedených dodávateľov. Správca dane dôkazy predložené
žalobcom vyhodnotil tak, že náklady účtované v účtovníctve žalobcu nie sú dostatočne preukázané.
Správca dane mal k dispozícií aj už zistené skutočnosti ohľadom osoby p. Berana na Daňovom úrade

v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom, na Prezídiu PZ, NAKA v Nitre, na Okresnom riaditeľstve PZ
v Žiline, ako aj skutočnosti ohľadom osoby Valentína Peneva na Úrade hraničnej a cudzineckej polície
v Žiline a z medzinárodnej výmeny informácií kompetentného orgánu zahraničnej daňovej správy v
Bulharskej republike. Správca dane dospel k záveru, že zaúčtovaním faktúr od spoločností ILANA s.r.o.,
EF - plus, spol. s r.o. a KA PROPERTIES s.r.o. v celkovej sume 215 000,00 eur bez DPH, žalobca

ešte nepreukázal existenciu obchodných vzťahov.“ nemali takú povahu, aby boli spôsobilé spochybniť
sťažovateľom tvrdené a dôkazmi preukázané skutočnosti o reálnosti zdaniteľného plnenia.

25. Sťažovateľ tvrdil, že nemal ako ovplyvniť vedenie účtovníctva iných obchodných spoločností, z čoho
vyplýva, že sťažovateľ ani nemal niesť žiadnu zodpovednosť a sankcie za to, že v rámci daňovej kontroly

vyplynulo, že iná spoločnosť si svoje účtovníctvo neviedla riadne.

26. Sťažovateľ ďalej poukazoval na to, že nezabezpečením účtovníctva dodávateľov sťažovateľa
správcom dane nepreukazovalo, že by k zdaniteľným plneniam nedošlo, poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. marca 2011, sp. zn. 3Sžf/1/2011, podľa ktorého dôkaznú

núdzu znáša správca dane, teda v prípade, ak správca dane nie je schopný zabezpečiť účtovné
doklady iných daňových subjektov, nemôže z uvedenej skutočnosti vyvodiť záver, že daňový subjekt
neuniesol dôkazné bremeno. Jediný záver, ktorý môže z uvedeného správca dane vyvodiť je ten, že
týmto dôkazným prostriedkom správca dane nedokázal preukázať, resp. vyvrátiť daňovým subjektom
tvrdenú a dôkazmi preukázanú reálnosť zdaniteľného plnenia. Sťažovateľ mal z tohto dôvodu za to, že

žalovaného základ napadnutého rozhodnutia nemal oporu v administratívnom spise a neuniesol svoje
dôkazné bremeno.

27. K nezrovnalostiam uvedeným v predložených zmluvách sťažovateľ uviedol, že ak takéto chyby
nemali zásadný vplyv na dohodnutú službu alebo obchod, nemohol tým správca dane relevantným

spôsobom vyvrátiť žalobcom tvrdené a preukázané skutočnosti, s čím sa stotožnil údajne aj správny súd.

28. Sťažovateľ upriamil pozornosť aj na dôkazy, ktoré správca dane odmietol vykonať, a to:- obstaranie kontrolných mesačných výkazov DPH spoločnosti KA PROPERTIES s.r.o. za sporné
obdobie roku 2016,
-vyžiadaniemienosôb,ktorémalidispozičnéprávokúčtuvbankeSlovenskasporiteľňa,a.s.,anásledné

vypočutie týchto osôb ako svedkov v konaní,
- zistenie, kto podával za spoločnosť KA PROPERTIES s.r.o. elektronickou formou daňové priznanie na
DPH a DPPO za obdobie roku 2016, a následné vypočutie tejto osoby ako svedka v konaní.

29. Sťažovateľ konštatoval, že správca dane, žalovaný a správny súd nesprávne a nezákonne

vyhodnotili dôkazy (existencia materiálneho plnenia, listinné dôkazy, svedecké výpovede), pričom
správca dane opakovane a bez relevantného odôvodnenia označil sťažovateľom predložené alebo
označené dôkazy za nedostatočné a vyzval ho na predloženie ďalších dôkazov. Správca dane ako i
žalovaný iba selektívne vyberali dôkazy, ktoré údajne preukazovali spochybnenie reálnosti zdaniteľného
plnenia a tieto dôkazy sa snažili uvedeným spôsobom prezentovať a vykladať.

30. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 15. januára 2024, pričom bol toho
názoru, že správny súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal s námietkami účastníkov konania,
uviedol podľa akej právnej normy rozhodol, akými úvahami sa riadil, ako aj podľa akých úvah rozhodol.
Mal za to, že záver žalovaného bol výsledkom preverovaní správcu dane a dôkazov získaných v

rámci výkonu daňovej kontroly (výzvy, predvolania, úradné záznamy, využitie inštitútu nahliadnutia do
spisu, odpoveď z medzinárodnej výmeny informácií, ISFS a iné). Správca dane viedol dokazovanie
s cieľom preveriť reálnosť obchodu deklarovaného faktúrou, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový
stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca
dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo

všetkýchvzájomnýchsúvislostiachsohľadomnavyššieuvedenéskutočnosti.Správcadane,ktorýzískal
oprávnenépochybnostiotom,čiboltovaraleboslužbadodané,nebolpovinnýdokázaťjejnedodanie,ale
daňový subjekt mal vedieť preukázať uskutočnenie obchodného plnenia osobou uvedenou v predmetnej
faktúre. Vzhľadom na to, že sťažovateľ, na ktorom ležalo dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal,
že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohli byť predmetné náklady uznané ako

náklady ovplyvňujúce základ dane z príjmov. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené
podmienky pre uznanie takýchto nákladov uvedené v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. V tejto
súvislosti bol žalovaný toho názoru, že správny súd správne vec právne posúdil a vyložil príslušné
ustanovenie zákona o dani z príjmov.

31. Žalovaný s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanom vyjadrení nesúhlasil a v celom
rozsahu zotrvával na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej vo svojom rozhodnutí. Žalovaný je
toho názoru, že pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia prihliadal na všetky zákonom
vyžadované náležitosti ako aj na všetky ďalšie rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli podkladom na vydanie
napadnutého rozhodnutia. Na záver navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok a sťažovateľovi náhradu trov

konania nepriznať.

32. Sťažovateľ vo vyjadrení zo dňa 18. januára 2024 uviedol, že v plnom rozsahu zotrval na
podanej kasačnej sťažnosti ako aj námietkach v nej uvedených. Tvrdenie žalovaného, že sťažovateľ
neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal dodanie tovaru bolo mylné a v rozpore s obsahom

administratívneho ako aj súdneho spisu.

33. Sťažovateľ opätovne uviedol, že za účelom preukázania reálnosti zdaniteľného plnenia z faktúr č.
201601312, 201602294 a 201603313 predložil správcovi dane nasledovné dôkazy:
- faktúry; fotodokumentáciu z GDP Koprivnice a rally Austri4 1x DvD Medailom 2016 KIT Raccing;

šiltovky, tričká a perá s logom spoločnosti Medicprogress; zmluvy o prenájme reklamnej plochy.

34. Ďalej sťažovateľ za účelom preukázania reálnosti zdaniteľného plnenia z faktúr č. 116062906,
116072904 a 116062906 predložil správcovi dane:
- faktúry; grafické návrhy; etikety K. mazania; 1x šiltovku; 1x tričko; 3x pero; 1x USB kľúč; 2x DVD;

zmluvu.35. Sťažovateľ za účelom preukázania reálnosti zdaniteľného plnenia z faktúr č. 1016103103 a
1016113004 predložil správcovi dane predmetné faktúry a opätovne poukázal na ním navrhnuté a
nevykonané dôkazy.

36. Sťažovateľ okrem toho namietal postup správcu dane a žalovaného, ktorí spochybňovali realizáciu
zdaniteľného plnenia a odmietali akceptovať predložené dôkazy. Poukazoval na to, že správca dane bol
povinný svoje pochybnosti podložiť dôkazmi s rovnakou výpovednou hodnotou ako dôkazy daňového
subjektu, pričom nemohol hodnotiť dôkazy ľubovoľne. Zdôrazňoval, že splnil svoju dôkaznú povinnosť

predložením viacerých dôkazov vrátane faktúr, zmlúv a ďalších podkladov, a preto dôkazné bremeno
prešlo na správcu dane. Správca dane však podľa neho nepreukázal, že k zdaniteľnému plneniu
nedošlo, ale iba sa opieral o chýbajúce účtovníctvo dodávateľov. V súlade so zásadami daňovej
neutrality a právnej istoty sťažovateľ argumentoval, že právo na odpočítanie DPH nemohlo byť
odmietnuté len na základe neodôvodnených pochybností správcu dane. Poukazoval aj na judikatúru
Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej nebolo možné odoprieť nárok na DPH v prípade, ak existovali

hospodárske transakcie preukázané dôkazmi. Keďže v danom prípade boli splnené formálne aj
materiálne podmienky na odpočítanie dane, sťažovateľ navrhoval, aby kasačný súd rozhodol v jeho
prospech a vyhovel jeho sťažnosti.

IV. Relevantná právna úprava

37. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

38. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

39. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

40. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, daňovým výdavkom sa rozumie výdavok (náklad) na
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,

zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11
pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov
(nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

41. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty
sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia.

42. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi
príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno

podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v
nesprávnej výške.

43. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady),

ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

44. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná doložiť
účtovné prípady účtovnými dokladmi (§ 10 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2002/431/20150101.html?ucinnost=07.10.2021>). Účtovanie účtovných prípadov v účtovných
knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

45. Podľa § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne,
preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov.

46. Podľa § 10 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovný doklad je preukázateľný účtovný záznam, ktorý
musí obsahovať

a) slovné a číselné označenie účtovného dokladu,
b) obsah účtovného prípadu a označenie jeho účastníkov,
c) peňažnú sumu alebo údaj o cene za mernú jednotku a vyjadrenie množstva,
d) dátum vyhotovenia účtovného dokladu,
e) dátum uskutočnenia účtovného prípadu, ak nie je zhodný s dátumom vyhotovenia,
f) podpisový záznam osoby (§ 32 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/

ZZ/2002/431/20150101.html?ucinnost=07.10.2021>) zodpovednej za účtovný prípad v účtovnej
jednotke a podpisový záznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie,
g) označenie účtov, na ktorých sa účtovný prípad zaúčtuje v účtovných jednotkách účtujúcich v sústave
podvojného účtovníctva, ak to nevyplýva z programového vybavenia.

47. Podľa § 32 ods. 1 zákona o účtovníctve, na účely tohto zákona sa za preukázateľný účtovný záznam
považujeibaúčtovnýzáznam,ktoréhoobsahpriamodokazujeskutočnosťaleboktoréhoobsahdokazuje
skutočnosť nepriamo obsahom iných preukázateľných účtovných záznamov.

48. Podľa § 34 zákona o účtovníctve, ak účtovná jednotka zistí, že niektorý účtovný záznam jej

účtovníctva je neúplný, nepreukázateľný, nesprávny alebo nezrozumiteľný, je povinná vykonať bez
zbytočného odkladu jeho opravu spôsobom podľa odseku 2.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

49. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie (ďalej aj ako „kasačný súd“). Kasačný súd preskúmal rozsudok
správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP),
pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.
1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439

ods. 1 a ods. 2 SSP). Kasačný súd vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej
porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Rozsudok bol vyhlásený verejne
po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

50. Úlohou kasačného súdu bolo právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia žalovaného) správnym

súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.
Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi
a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či
preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym
záverom.

51. Účelom daňového konania je zistenie, či si svoju povinnosť voči štátnemu rozpočtu splnili daňové
subjekty v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Daňový poriadok preto v tejto súvislosti
upravuje oprávnenia daňových orgánov na zisťovanie a preverovanie plnenia týchto zákonných
povinností. Vzhľadom na ochranu fiškálnych záujmov štátu daňový poriadok obsahuje osobitné

ustanovenia týkajúce sa preverovania základu dane a ďalších skutočností, ktoré sú rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Proces dokazovania vedie správca dane,
pričom daňový subjekt je povinný preukázať všetky údaje uvedené v daňovom priznaní, hlásení alebo
vyúčtovaní, ako aj skutočnosti, na ktoré ho správca dane vyzval počas daňového konania. Zároveň musí
preukázať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

52. Kasačný súd sa oboznámil so všetkými dôvodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti s cieľom
zabezpečiť prehľadnosť rozhodnutia ich rozdelil do viacerých častí podľa ich obsahového zamerania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal nesprávnosť záverov správneho súdu i žalovaného, neúmernéprenesenie dôkazného bremena na daňový subjekt, unesenie dôkazného bremena sťažovateľom, ako
aj odmietnutie vykonania ním navrhnutých dôkazov.

K námietke nesprávnych záverov správneho súdu i žalovaného kasačný súd uvádza, že správny
súd pri hodnotení skutkového stavu podľa jeho názoru riadne preskúmal odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ako aj postup správcu dane v daňovom konaní. Napadnutý rozsudok je podľa kasačného
súdu dostatočne odôvodnený a v súlade s požiadavkami kladenými na preskúmanie dôkaznej situácie,
keďže z jeho odôvodnenia vyplýva, že sa podrobne zaoberal jednotlivými dôkazmi, ich vzájomnou

nadväznosťouavýpovednouhodnotou,aževrozhodnutížalovanéhonenašielžiadenrozporsobsahom
vykonaných dôkazov ani s princípmi logického uvažovania.

53. Správny súd vo svojom rozsudku zdôraznil, že nepostačuje len samotné predloženie faktúr a
vyhlásenia konateľov sťažovateľa, ale je nevyhnutné, aby daňový subjekt vedel preukázať skutočné
vykonanie služieb v deklarovanom rozsahu a včas. Podnikateľský subjekt je povinný preukázať

oprávnenosťsvojhonárokuvsúladespovinnosťouznášaťdôkaznébremeno,ktoréspočívanadaňovom
subjekte, ktorý si nárokuje daňový odpočet. To, že niektoré predložené doklady formálne existujú, ešte
automaticky neznamená, že deklarované plnenia boli skutočne realizované. Preto za vecne správny
považoval kasačný súd záver, že v danej veci nebolo preukázané splnenie podmienok na uplatnenie
nároku na odpočet dane, a to vzhľadom na absenciu dôkazov jednoznačne preukazujúcich reálnu

realizáciu služieb deklarovaným dodávateľom. Zároveň takéto hodnotenie skutkového stavu nemožno
považovať za všeobecné konštatovanie, ale za logické a konzistentné vyhodnotenie dôkazov v súlade
so zásadou materiálnej pravdy. Kasačná námietka sťažovateľa preto nie je dôvodná.

K námietke neúmerného prenesenia dôkazného bremena na daňový subjekt senát kasačného súdu

uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť.

54. V momente, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov uvedených v daňovom priznaní, je
na daňovom subjekte, aby v daňovom konaní preukázal, že výdavky boli skutočne vynaložené. Môže
dôjsť k situácii, keď dodávatelia alebo subdodávatelia nie sú schopní preukázať dodanie tovaru alebo

služby, čo ovplyvňuje daňovú povinnosť a právo na odpočet dane u kontrolovaného daňového subjektu.
V niektorých prípadoch môžu byť títo dodávatelia nekontaktní alebo porušili povinnosti (napr. nepodali
daňové priznanie). Skutočnosť, že vystavovatelia daňových dokladov nedokážu preukázať pôvod tovaru
alebo služby, spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške výdavkov deklarovaných v daňovom
priznaní. Za týchto okolností je povinnosťou kontrolovaného daňového subjektu predložiť dostatočné

dôkazy potvrdzujúce skutočné uskutočnenie obchodnej transakcie.

55. Podnikateľ musí byť schopný preukázať reálnosť obchodu nielen prostredníctvom daňových
a účtovných dokladov, ale aj inými dôkazmi, ktoré potvrdzujú, že obchod prebehol deklarovaným
spôsobom a v danom rozsahu. Mal by dbať na to, aby si zabezpečil dôkazy umožňujúce preukázanie

reálnosti obchodných transakcií aj v budúcnosti, najmä pri daňových kontrolách. Ak bol obchod
skutočne realizovaný, nepochybne si vyžadoval určitú aktivitu zo strany podnikateľa, pričom táto
aktivita zanecháva stopy v podobe písomných či elektronických záznamov, dokumentácie o procese
obstarávania, spracovania alebo využitia predmetu dodávky.

56. Medzi relevantné dôkazy patrí napríklad dokumentácia týkajúca sa formy (napr. grafické
spracovanie), rozsahu a iných vlastností služby, informácie o požiadavkách obchodných partnerov pred
a počas realizácie obchodu, koordinácia jednotlivých úkonov medzi podnikateľom a jeho dodávateľmi,
ako aj medzi jeho dodávateľmi a ich subdodávateľmi. Tento výpočet predstavuje len minimálny rozsah
možných dôkazov, pričom sa predpokladá, že podnikateľ bežne disponuje ďalšími dokladmi získanými

v priebehu obchodných aktivít. Opatrný podnikateľ si uchováva takéto dôkazy počas celej doby, počas
ktorej môžu byť jeho obchodné transakcie predmetom preverovania, pričom jeho povinnosťou je
zabezpečiť dostatočnú dokumentáciu na preukázanie materiálnej existencie obchodu.

57. Medzi takéto dôkazy patrí aj znalosť problematiky, informácie o obchodnom partnerovi a

relevantné doklady uchované na účely plnenia zmluvy (napr. listinné dôkazy, elektronická komunikácia,
fotodokumentácia). Ak daňový subjekt nepristupuje k realizácii obchodných transakcií s dostatočnou
mierou opatrnosti, vystavuje sa riziku, že mu daňový výdavok nebude uznaný. Primárne je nevyhnutné
uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonomstanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť jeho tvrdený daňový výdavok akceptovaný a nárok na odpočet dane
mu nemôže byť uznaný ako oprávnený.

58. Sťažovateľ síce doložil faktúry, čím naplnil formálne predpoklady (aj keď s očividnými nedostatkami),

avšak nepredložil dôkazy takej kvality, ktoré by vyvrátili pochybnosti o reálnosti dodávok zo strany
spoločnostíILANAs.r.o.,EF-plus,spol.sr.o.aKAPROPERTIESs.r.o.,aktorébypreukázaliskutočnosť
obchodov. Kasačný súd ďalej uvádza, že doplňujúce dôkazy sťažovateľa (grafické návrhy, etikety N.
mazania, 1× šiltovka, 1× tričko, 3× pero, 1× USB kľúč, 2× DVD, zmluvy o prenájme reklamnej plochy,
fotodokumentácia) nijako nevyvrátili pochybnosti správcu dane o tom, kto mal dodať alebo zabezpečiť
predmetné plnenie, resp. sťažovateľ ani neuviedol, ako mali tieto dôkazy preukázať reálne dodanie

plnenia zo strany dodávateľov uvedených spoločností.

59. Správny súd uviedol, že napadnuté rozhodnutie nebolo založené len na formálnych
nezrovnalostiach, ale že podstatným dôvodom pre zamietnutie uznania nákladov správcom dane bolo
nepreukázanie reálneho dodania plnenia spoločnosťami ILANA s.r.o., EF - plus, spol. s r.o. a KA

PROPERTIES s.r.o, (teda skutočného uskutočnenia služby uvedenej na faktúrach). To znamená, že
daňový subjekt mal povinnosť nielen preukázať, že faktúry spĺňajú formálne náležitosti, ale aj tiež
preukázať, že fakturovaná služba bola v skutočnosti vyššie dodávateľskými spoločnosťami poskytnutá.
Ak sa spojením týchto formálnych nedostatkov a nepreukázaním reálneho dodania plnenia vyššie
uvedenými spoločnosťami vytvorí celkový obraz, podľa ktorého daňový subjekt svoje dôkazné bremeno

neuniesol, je takéto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia opodstatnené.

60. K námietke unesenia dôkazného bremena sťažovateľom kasačný súd uvádza, že pre uznanie
výdavkov musia byť kumulatívne splnené tri podmienky: (i)vecná súvislosť (výdavok musí byť
vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu, čím sa vyžaduje

preukázateľná spojitosť medzi konkrétnym výdavkom a príjmom), (ii) preukázateľnosť (daňovník musí
vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a zaúčtovanie (preukázateľný výdavok musí byť riadne
zaúčtovaný). Daňové subjekty sú povinné tieto kritériá dodržiavať pri každom výdavku, pričom len v
prípade ich súčasného splnenia možno výdavok uznať za daňový, pokiaľ zákon nestanovuje inak.

61. Daňový doklad je prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu
naozaj tovar, resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že odráža skutočnosť.
Kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 241/07-44 zo dňa
18. septembra 2008, podľa ktorého „zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho
pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli

uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie
tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon
uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania
ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho
úkonu podľa jeho obsahu“. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že bez preukázaného vykonania dohodnutých

prác(reklamnéhoplnenia),jedaňovýdoklad(faktúra)nedostatočnesilnýdôkaznýprostriedok,ktorýsám
o sebe (prípadne aj s ďalšími dôkazmi menšej sily) nemôže slúžiť na splnenie podmienok na uznanie
uplatnených výdavkov.

62. Podnikateľ má okrem bežných daňových dokladov a účtovných dokladov byť schopný preukázať

aj inými dôkazmi, že k obchodu došlo deklarovaným spôsobom a v tvrdenom rozsahu. Podnikateľ
pri svojej činnosti má dbať na to, aby reálnosť obchodu vedel preukázať aj po ukončení obchodu v
budúcnosti, napr. pred daňovými orgánmi. Pokiaľ uzatvára reálny a korektný obchod, nepochybne na
jeho zabezpečenie vykonáva aj potrebnú hmatateľnú aktivitu. Potom celkom isto spomínanými dôkazmi
do budúcna disponuje.

63. Kasačný súd má za to, že žalobca neprejavil náležitú mieru opatrnosti pri vstupe do obchodného
vzťahu so spoločnosťami ILANA s.r.o., EF - plus, spol. s r. o. a KA PROPERTIES s.r.o. a nepristupoval
k nim s odbornou starostlivosťou, keďže podľa jeho tvrdení konal s dôveryhodným a overenýmsubjektom. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že preverením IČO a IČDPH alebo
preverením si spoločností cez portál finstat, bola naplnená povinnosť vyššie definovaná povinnosť
sťažovateľa. Preverovanie si dodávateľov musí mať určitú mieru kvality, ktorá môže zaručiť bezpečnosť

podnikateľských aktivít (napríklad overenie si histórie spoločníkov a konateľov spoločnosti, overenie si
celkových tržieb podnikateľského subjektu alebo predmet podnikateľskej činnosti).

64. Kasačný súd dospel k názoru, že z obsahu administratívneho spisu vyplývajú skutočnosti, z
ktorých je zrejmé, že sťažovateľ podcenil, prípadne úplne prehliadol výrazné rizikové indície, ktoré

sťažovateľ pri náležitej miere opatrnosti nemohol prehliadnuť (ako napríklad nesúlad predmetu činnosti
s deklarovanými plneniami, absencia alebo minimálny rozsah vykázaných tržieb, ako aj personálna
prepojenosť štatutárnych orgánov viacerých subjektov, ktoré následne zanikli). Za takéto rozhodné
skutočnosti je možné považovať:
a) spoločnosť ILANA s.r.o. podala naposledy účtovnú závierku za rok 2014, v ktorej vykázala tržby v
sume 1.750,00 eur, dosiahnutú stratu - 17.645,00 eur a zaplatenú daň - daňovú licenciu 960,00 eur a ako

hlavný predmet činnosti mala spoločnosť uvedený zásielkový predaj cez internet a ostatný maloobchod
v nešpecializovaných predajniach;
b) Igor Beran bol konateľom spoločnosti ILANA s.r.o. (ktorá prestala podávať daňové priznania na DPH
od zdaňovacieho obdobia marec 2016 a od 18. apríla 2016 bola zrušená) a spoločnosti EF - plus, spol.
s r.o. (založená dňa 18. mája 2016 a ku dňu 18. apríla 2017 vymazaná z OR SR).

c) Spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. podala naposledy daňové priznanie a účtovnú závierku za rok 2014, v
ktorej vykázala tržby v sume 0,00 eur, dosiahnutú stratu - 2.209,00 eur a zaplatenú daň - daňovú licenciu
960,00 eur a ako hlavný predmet činnosti mala spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. uvedenú nákladnú
cestnú dopravu a ostatný maloobchod v nešpecializovaných predajniach.
d) Spoločnosť KA PROPERTIES s.r.o. nepodala žiadnu účtovnú závierku a ako hlavný predmet činnosti

mala spoločnosť uvedené realitné kancelárie.

65. Kasačný súd sa nestotožnil ani s námietkou ohľadom odmietnutia vykonania sťažovateľom
navrhnutých dôkazov. V daňovom konaní má správca dane právomoc posúdiť závažnosť jednotlivých
dôkazných prostriedkov a nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté daňovým subjektom. Toto

vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 3 ods. 3 daňového poriadku. To
korešponduje aj s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02. decembra 2020, sp.
zn.: 6Sžfk/44/2019, kde bolo uvedené, že: „Kasačný súd súhlasí s názorom, že je potrebné vykonať
dôkazy, ak by išlo o dôkazy, ktoré majú reálnu schopnosť ovplyvniť, v pozitívnom zmysle, postavenie
daňového subjektu v daňovom konaní a nejedná sa o dôkazy, ktorých vykonanie neovplyvňuje už

existujúce dôkazné postavenie daňového subjektu v daňovom konaní, dokazovaním zistené nesporné
skutkové okolnosti veci“. Z administratívneho spisu vyplýva, že orgánmi verejnej správy bola teda
správne vyhodnotená efektivita navrhovaných úkonov, ktorá nemohla priniesť pre žalobcu priaznivejšiu
dôkaznú situácia v daňovom konaní“.

66. Sťažovateľom navrhnuté dôkazy podľa kasačného súdu nemohli už len zo svojej podstaty
preukazovať, že sa predmetné plnenie uskutočnilo tak, ako tvrdil sťažovateľ. Žalovaný sa k navrhnutým
dôkazom sťažovateľa v napadnutom rozhodnutí podľa kasačného súdu vyjadril dostatočne a zreteľne
odôvodnil, prečo ich odmietol vykonať. Kasačný súd zároveň pripomína, že dôkazné bremeno v
daňovom konaní primárne spočíva na daňovom subjekte, ktorý je povinný hodnoverne preukázať všetky

relevantné skutočnosti týkajúce sa jeho daňových povinností. Správca dane síce nie je viazaný návrhmi
daňového subjektu na vykonanie dôkazov, avšak musí postupovať v súlade so zásadou materiálnej
pravdy a vykonať také dôkazy, ktoré sú objektívne spôsobilé ovplyvniť skutkové a právne posúdenie
veci. V prejednávanej veci kasačný súd dospel k záveru, že dôkazy navrhnuté sťažovateľom neboli
spôsobilé preukázať rozhodujúce skutočnosti a správca dane ich oprávnene nepovažoval za relevantné

pre dané daňové konanie.

67. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd dospel k záveru, že správne orgány postupovali
v medziach svojej zákonnej pôsobnosti a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Kasačný
súd záverom konštatuje, že podľa jeho názoru sa správny súd posudzovanou vecou zaoberal

dôsledne. Vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne
závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval sťažnostnébody kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietol.

68. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a
žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

69. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP

v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.