Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoCsp/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120421455
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6120421455.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom
Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Mýtna 48, Bratislava, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, C., zast. advokátom: JUDr. Andrej Cifra, J. Kráľa
5/A, Lučenec, o 9.422,14 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č. k. 35Csp/3/2021-277 zo dňa 6. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým vydaným v súdenej veci ) súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 9.422,14 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 9.422,14 eur od 1.3.2018 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I. ).
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením ( výrok II. ).

2. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo 4. apríla 2022, č. k.

35Csp/3/2021-169 tak, že žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania žalobkyne, Krajský súd v Trnave uznesením zo
4. apríla 2023, č.k. 11CoCsp/31/2022-209 tento ( v poradí prvý ) rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
žalobu zamietol a závislom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol opätovne, a to napadnutým rozsudkom. Na základe

vykonaného dokazovania ustálil, že právna predchodkyňa žalobkyne uzavrela so žalovaným 13.1.2014
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej mu poskytla 12.070 eur. V zmysle uzatvorenej
zmluvy sa žalovaný zaviazal úver splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 193,19 eur,
ktoré bol povinný uhrádzať k 20. dňu v mesiaci. Niet pochýb, že medzi právnou predchodkyňou
žalobkyne a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva.
Pokiaľ išlo o proces uzatvárania zmluvy, z vyjadrení žalovaného vyplýva, že bol dlhoročným klientom
právnej predchodkyne žalobkyne. Je bežnou praxou bankových inštitúcií, že svojich klientov oslovujú s

ponukami svojich produktov, vrátane tých úverových, a to buď elektronickou formou alebo telefonicky.
V tomto smere súd prvej inštancie v postupe banky, ktorá mala žalovanému telefonicky ponúknuť
úverový produkt, nevidel žiadne nekalé konanie. Z predložených listín, predovšetkým žiadosti o
flexipôžičku - bezúčelovú, udelenia súhlasu v zmysle zákona o ochrane osobných údajov a zákonao bankách podpísaného žalovaným, fotokópií dvoch dokladov totožnosti žalovaného a rozsudku o
rozvode manželstva vyplýva, že žalovaný sa na procese uzatvárania zmluvy aktívne zúčastňoval a
za týmto účelom potrebné podklady veriteľovi zabezpečil. Námietka žalovaného, že došlo k zneužitiu

jeho osobných údajov je preto neodôvodnená a žalovaný ju ani bližšie nešpecifikoval. Pokiaľ žalovaný
namietal, že v zmluve chýba Európske tlačivo k úveru, súd prvej inštancie poukázal na to, že v
zmysle § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 13.1.2014
( ďalej len ,, ZoSÚ “ ) bol veriteľ povinný pred uzavretím zmluvy poskytnúť spotrebiteľovi informácie v
rozsahu stanovenom zákonom, pričom na tento účel slúži práve formulár o štandardných európskych

informáciách o spotrebiteľskom úvere. Jeho vyhotovenie bolo riadne predložené ako príloha žaloby.
Formulár o štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere však nie je povinnou
súčasťou následne uzavretej zmluvy o úvere a preto je táto námietka nedôvodná. Tento formulár je
súčasťou predzmluvnej komunikácie a zákon nevylučuje, aby sa podmienky dojednané v konečnej
podobe v zmluve odlišovali od tých, ktoré boli uvedené vo formulári. Predovšetkým to nemožno vylúčiť,
ak sú dodatočne dojednané podmienky v prospech spotrebiteľa. Žalovaný v konaní namietal, že vo

formulári o štandardných európskych informáciách s spotrebiteľskom úvere je uvedený poplatok za
poskytnutie úveru, ktorý označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie však poukázal
na to, že z následnej komunikácie právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného ( e-mail z 13.1.2014 )
a z obsahu samotnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že žiadny poplatok za poskytnutie úveru dojednaný
nebol, nakoľko žalovanému bola poskytnutá zľava z poplatku vo výške 100%. V súvislosti s tým je

potom bez významu argumentácia žalovaného o nesprávne vypočítanej RPMN a celkových nákladoch
dlžníka, do ktorých nebol zahrnutý poplatok za poskytnutie úveru, keďže takýto poplatok v zmluve
dojednaný nebol. Podľa súdu prvej inštancie zmluva obsahuje všetky náležitosti vymedzené zákonom
v § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. K námietke žalovaného, že v zmluve
nie je uvedený termín mesačnej splátky úveru, uviedol, že v článku I. v časti základné podmienky

bod 1. je uvedený dátum splatnosti prvej splátky 20.3.2014 a poslednej splátky 20.12.2023 a v bode
4. je uvedené, že termín splatnosti mesačnej anuitnej splátky ( t.j. istiny a úroku ) je ku dňu, ktorý
sa číselne zhoduje s dátumom splatnosti prvej anuitnej splátky uvedenej v bode č. 1 tohto článku. V
bode 3. tohto článku je zároveň uvedená aj výška ročnej percentuálnej miery nákladov - 14,07 % a
zároveň sú špecifikované všetky údaje, ktoré boli pri jej výpočte použité. V zmluve je uvedená celková

suma na zaplatenie, a to 21.641,69 eur predstavujúca súčet čerpaného úveru 12.070 eur a celkových
nákladov spotrebiteľa 9.571,69 eur. Pri výpočte týchto údajov právna predchodkyňa žalobkyne správne
vychádzala z ust. § 2 písm. g) ZoSÚ, keď do celkových nákladov spojených so splatením úveru a
teda aj do výpočtu RPMN zahrnul výšku splátky 183,41 eur, teda bez dojednaného poistného vo výške
9,78 eur, keďže šlo o dobrovoľnú doplnkovú službu, ktorú žalovaný nemusel uzavrieť, aby úver získal

za dohodnutých podmienok. Žalovaný namietal, že zmluva je neplatná z dôvodu, že bola podpísaná
sprostredkovateľom, žiadnym spôsobom však neozrejmil, ako k tomuto záveru dospel. Z vyjadrenia
žalovaného aj svedka vyplynulo, že zmluva bola podpísaná na pobočke VÚB banky, a.s. v Seredi,
pričom za banku ju podpísali dve zamestnankyne v pracovných pozíciách osobný bankár a poradca
klienta, ktoré zároveň zmluvu opatrili odtlačkom pečiatky banky. V súlade s § 15 ods. 1 zákona č.

513/1991 Zb. Obchodný zákonník ( ďalej len ,,Obch.z.“ ), pokiaľ boli zamestnankyne banky poverené
určitou činnosťou, sú splnomocnené na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.
Pokiaľ k uzavretiu zmluvy došlo v priestoroch banky a za banku konali jej zamestnankyne, ktorým táto
činnosť vyplýva z pracovnej náplne ( ako je to zrejmé z označenia ich pracovných pozícií ), tvrdenia
žalovaného o neplatnosti zmluvy sú nepodložené. Žalovaný namietal, že zmluva obsahuje neprijateľné

podmienky, konkrétne dohodu o zrážkach zo mzdy v bode 8. avšak v úvodnej vete bodu 8. zmluvy je
uvedená len poznámka o type zabezpečenia - zrážkami zo mzdy v prípade príjmu zo závislej činnosti.
Žiadna dohoda o zrážkach zo mzdy nie je obsahom zmluvy a nebola ani pripojená ako samostatný
dokument, v dôsledku čoho nie je možné, aby ju súd preskúmal. Ani prípadná neplatnosť dojednania o
zrážkach zo mzdy by nemala za následok neplatnosť celej zmluvy o úvere, keďže túto časť dojednania

by bolo možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy v zmysle § 41 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník ( ďalej len „O.z.“ ). Súd prvej inštancie nezistil, že by zmluva obsahovala iné neprijateľné
zmluvné podmienky, ktoré by mali vplyv na posúdenie nároku uplatneného v tomto konaní a preto sa
touto všeobecnou argumentáciou žalovaného ďalej nezaoberal. Žalovaný namietal, aj to, že nikdy nebol
oboznámený s poistením úveru. Poukázal na to, že pristúpenie dlžníka ako fakultatívna služba bolo

dojednané priamo v žalovaným podpísanej zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru „ Flexipôžička
“ z 13.1.2014, a to v bode 8, v ktorom sú obsiahnuté aj podmienky poistenia. Žalovaný zároveň
podpisom zmluvy potvrdil, že bol riadne oboznámený s Rámcovou poistnou zmluvou a so všeobecnými
poistnými podmienkami a že mu tieto boli aj odovzdané. Okrem uvedeného žalobkyňa doložila ajinformáciu finančného sprostredkovateľa k dojednanému poisteniu z 13.1.2014, v ktorej boli žalovanému
poskytnuté informácie potrebné pre správne porozumenie charakteru a rizikám zvoleného produktu a
prevzatie ktorej žalovaný potvrdil svojím podpisom. Pokiaľ žalovaný namietal, že právna predchodkyňa

žalobkyne sa mala domáhať plnenia z uzavretej poistnej zmluvy, prvoinštančný súd uviedol, že žalovaný
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by u neho nastali podmienky stanovené poistnou zmluvou pre
vznik nároku na poistné a že tieto riadne dokladoval právnemu predchodcovi žalobkyne. Žalovaný vo
svojich vyjadreniach uvádzal, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovanému poskytla celú sumu úveru a
zároveň rozporoval výšku vykonaných úhrad. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa zmluvy

mal byť úver poskytnutý poukázaním prostriedkom na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX. Žalobkyňa do
spisu v priebehu konania opakovane predložila výpis z úverového účtu žalovaného, z ktorého vyplýva
čerpanie úveru dňa 13.1.2014 vo výške 12.070 eur a jeho následné splácanie žalovaným v období od
20.3.2014 do 17.10.2017. Žalovaný podľa výpisu z účtu uhradil na splatenie úveru sumu 8.307,86 eur,
pričom z výpisu je zrejmé, v akom rozsahu boli úhrady vykonané žalovaným započítané na istinu, úrok,
poistné a poplatky za upomienky. Žalovaný žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, ktorými by vyvrátil

dôkaz predložený žalobkyňou nepredložil ani neoznačil. Podľa názoru súdu žalovanému, napriek jeho
postaveniu spotrebiteľa, nepostačuje na účinnú obranu len popretie žalobkyňou dôkazmi doložených
tvrdení, ale k svojim tvrdeniam proti tvrdeniam musí sám produkovať aj dôkazy. Oporu nemá ani tvrdenie
žalovaného, že nie je známa výška pohľadávky a o aké neuhradené splátky sa jedná. Už v žalobe je
uvedené, že žalobkyňa si uplatňuje len nesplatenú dlžnú istinu, ktorej výška zodpovedá rozdielu medzi

poskytnutým úverom a úhradami započítanými na istinu ( tak ako sú uvedené vo výpise z účtu ). Z
výpisu a vyjadrenia žalobkyne z 18.10.2021 potom vyplýva, že žalovaný sa do omeškania dostal pri
splátke splatnej 20.10.2017 a ani nasledujúce splátky neuhradil. Žalovaný ani vypočutý svedok žiadnym
spôsobom nerozporovali tvrdenie žalobkyne, že žalovaný si neplnil svoje zmluvné povinnosti a nesplácal
dojednané splátky úveru, túto skutočnosť naopak potvrdili. V dôsledku nesplácania dojednaných splátok

právna predchodkyňa žalobkyne pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru listom zo dňa
6.2.2018 a to po tom, ako žalovaného listom z 2.1.2018 - treťou upomienkou - vyzvala na splatenie dlžnej
časti splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti. Zo strany žalobkyne bolo
preukázané, že žalovanému bola tretia upomienka doručovaná na adresu jeho v tom čase aktuálneho
pobytu a to podaním na poštovú prepravu dňa 2.1.2018. Tým právna predchodkyňa žalobkyne splnila

povinnosť adresovať výzvu do jeho dispozičnej sféry. Žalobkyňa napriek tvrdeniu žalovaného, že
vyhlásenie predčasnej splatnosti mu nebolo doručené, riadne preukázala doložením doručenky, že
žalovaný výzvu na predčasné splatenie zo 6.2.2018 prevzal 21.2.2018, pričom doručenka je verejnou
listinou, žalovaný sa k jej obsahu nevyjadril, a údaje na nej uvedené nevyvrátil. Aj Najvyšší súd SR vo
veci sp.zn. 5Cdo/224/2021 uviedol, že z § 565 veta druhá O.z. vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť

o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej
splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky
( § 53 ods. 9 O.z. ). Zo žalobkyňou predložených listín vyplýva, že žalovaný sa do omeškania dostal
v októbri 2017, so splátkou splatnou 20.10.2017a ani následné splátky žalovaný neuhrádzal. Keďže
v danom prípade k využitiu svojho práva podľa § 565 O.z. pristúpila právna predchodkyňa žalobkyne

listom zo 6.2.2018, urobila tak za zákonom stanovených podmienok Zo strany právnej predchodkyne
žalobkyne došlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti pohľadávky, ktorá bola následne v súlade
s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej
len ,, ZoB “ ) postúpená na žalobkyňu. Žalovaný v rámci svojej obrany proti uplatnenému nároku
vzniesol námietku premlčania, pričom do omeškania sa dostal v októbri 2017, so splátkou splatnou

20.10.2017 a ani následné splátky neuhrádzal. Právna predchodkyňa žalobkyne listom z 2.1.2018 -
Tretia upomienka - upozornila žalovaného na omeškanie so splátkami a zároveň na možnosť vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru s príslušenstvom a napokon k oznámeniu predčasnej splatnosti pristúpil
listom zo 6.2.2018, v ktorom žalovaného upozornila, že účinnosť vyhlásenia úveru za predčasne splatný
nastáva v 7. deň odo dňa doručenia tejto výzvy. Vyhlásenie úveru za predčasne splatný bolo žalovanému

doručené 21.2.2018, účinným sa stalo dňa 28.2.2018. Zosplatnenie úveru je právom veriteľa, ktorý si
toto právo môže uplatniť v zákonom stanovených prípadoch, t.j. ak je dohodnuté plnenie v splátkach,
dlžník splátky neplní a medzi stranami bolo dohodnuté pre tento prípad zosplatnenie dlhu tak, ako
tomu bolo v tomto prípade ( čl. VII., bod 2, písm. e) zmluvy ). Veriteľ si však toto právo môže uplatniť
len do splatnosti nasledujúcej splátky. Pri spotrebiteľskom úvere je ďalšou podmienkou zosplatnenia

úveru omeškanie dlžníka viac ako tri mesiace. Pokiaľ právna predchodkyňa žalobkyne ako veriteľ
pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru dňa 6.2.2018, uvedené podmienky zosplatnenia
spĺňala nezaplatená splátka splatná 20.10.2017. Otázka plynutia premlčacej doby pri predčasnom
zosplatneníúveruuhrádzanéhovsplátkachsastalapredmetomrozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúduSR ( uznesenie z 30.11.2022 sp. zn. 5Cdo/224/2021, uznesenie z 29.1.2022 sp.zn. 7Cdo/268/2020 ),
pričom z jej posúdenia najvyšším súdom je potrebné vychádzať ako to uviedol odvolací súd v bode
12. zrušujúceho uznesenia. Najvyšší súd po zhrnutí významných hľadísk vzťahujúcich sa na danú

vec uzatvoril, že podľa § 103 O.z. plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného
dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate
výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa § 53 ods. 9 O.z. ( všeobecne ) začne
premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením
splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov

od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže
veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát ( § 101 O.z., bod 15. odôvodnenia odvolacieho súdu ).
Premlčacia doba v predmetnej veci začala plynúť tak, ako upravuje ust. § 103 O.z. v spojení s § 101
O.z., teda po uplynutí troch mesiacov odo dňa nasledujúceho od splatnosti splátky ( 20.10.2017 ),
pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, teda odo dňa 21.1.2018 a uplynula dňa 21.1.2021.
V trojmesačnej lehote ( od 21.10.2017 do 21.1.2018 ) uplynula aj 15 dňová lehota na upozornenie

žalovaného na základe tretej upomienky zo dňa 2.1.2018. Žaloba bola na súd doručená 4.11.2020,
a teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby, v dôsledku čoho je námietka premlčania vznesená
žalovaným nedôvodná. Po vrátení veci odvolacím súdom žalovaný rozšíril svoju obranu o tvrdenie,
že právna predchodkyňa žalobkyne nepostupovala pri uzatváraní zmluvy s odbornou starostlivosťou,
a to predovšetkým pri skúmaní a vyhodnocovaní bonity žalovaného. Súd prvej inštancie sa s touto

argumentáciou nestotožnil, pričom vychádzal z právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy. ZoSÚ v
znení účinnom k 13.1.2014 ukladal veriteľovi povinnosť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom mal brať
do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem
spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ bol povinný poskytnúť veriteľovi na

jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver; tým nebolo dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej
databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom. Právne predpisy účinné v tom čase
nestanovovali žiadne limity či ukazovatele pre posúdenie schopnosti splácať úver. V praxi finančných
inštitúcií nebolo pri poskytovaní úveru podmienkou ani to, aby príjmy klienta prevyšovali jeho výdavky,

základným kritériom bolo len preverenie, či záujemca o úver má postačujúci príjem na uhrádzanie
splátky úveru. Tento záver vyplýva z obsahu Odporúčania Národnej banky Slovenska č. 1/2014 v
oblasti politiky obozretnosti na makroúrovni k rizikám spojeným s vývojom na trhu retailových úverov
vydaného až 7.10.2014, teda takmer desať mesiacov po uzavretí zmluvy o úvere, ktoré navyše nemalo
pre banky záväzný charakter, len odporúčací. NBS ako orgán vykonávajúci dohľad nad činnosťou bánk

v časti B.1 odporučila bankám stanoviť a dodržiavať vnútorný limit na ukazovateľ schopnosti klienta
splácať úver, ktorý by mal by mal zohľadniť príjmy domácnosti, bežné životné náklady domácnosti a
výdavky domácnosti vyplývajúce zo všetkých jej finančných záväzkov, pričom toto odporúčanie malo byť
implementované až od 1.3.2015 a v časti B.2 vyžadovať dokladovanie príjmu klienta a overovať ho z
nezávislých interných alebo externých zdrojov, pričom čestné vyhlásenie sa nepovažuje za dostatočný

spôsob preukazovania príjmu. Aj toto odporúčanie malo byť implementované až 1.3.2015. V čl. V, bod
1. a 2. Odporúčania Národná banka Slovenska odporučila bankám od 1.3.2015 záväzne stanoviť limit
na ukazovateľ schopnosti klienta splácať úver tak, že v prípade, ak výdavky prevyšujú príjmy, úver
by nemal byť poskytnutý. Až opatrením č. 10/2017 zo 14.11.2017, teda takmer štyri roky po uzavretí
zmluvy Národná banka Slovenska záväzne ustanovila podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver a zaviedla metodiku na výpočet ukazovateľa schopnosti splácať. Túto
zmenu v spôsobe posudzovania bonity spotrebiteľa a jeho schopnosti splácať úver však podľa názoru
súdu nemožno v prejednávanej veci aplikovať, ale je nutné vychádzať zo zákonných požiadaviek a
praxe finančných inštitúcií podliehajúcich dohľadu NBS v čase, kedy k uzavretiu zmluvy o úvere došlo.
Aj v tom čase mal veriteľ povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou a vychádzať z údajov o

príjmoch a výdavkoch spotrebiteľa a zároveň informácií z príslušnej databázy, avšak bolo vecou tej-
ktorej banky, ako si stanoví parametre ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Žalobkyňa
v konaní preukázala, že jej právna predchodkyňa si v rámci formuláru žiadosti o úver od žalovaného
vyžiadala údaje a podklady o jeho osobnom, rodinnom stave, dosiahnutom vzdelaní, zdroji a výške
príjmu a finančnej situácii v súlade s ust. § 7 a § 11 ods. 2 ZoSÚ. V predmetnej žiadosti je uvedený

zdrojpríjmužalovanéhospoločnosťP&TGROUPINTERNATIONAL,s.r.o.,pričomžalovanýjeoznačený
ako živnostník, avšak v priebehu konania súd z verejne dostupných informácii v obchodnom registri
zistil, že žalovaný bol jediným spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti. Spoločnosť žalovaného
vykázala v predchádzajúcom období základ dane z príjmu 9.800 eur , daň z príjmu 100 eur a obrat12.600 eur. Súd prvej inštancie poukázal na zmätočné a zavádzajúce vyjadrenia žalovaného, jeho
zástupkyne a vypočutého svedka, ktorí sa nejednotne vyjadrovali k situácii žalovaného v čase uzavretia
zmluvy. Svedok tvrdil, že žalovaný bol v čase uzavretia zmluvy nezamestnaný, zástupkyňa žalovaného

toto tvrdenie zopakovala, no po konfrontácii s obsahom žiadosti o úver pripustila, že žalovaný bol
živnostníkom ( čo rovnako nebola pravdivá informácia ), ale nemal žiadny príjem. Sám žalovaný pri
svojej výpovedi uvádzal, že zamestnanie stratil až nejaký čas po uzavretí zmluvy, v dôsledku čoho
úver prestal splácať. Pokiaľ žalovaný ako žiadateľ o úver dokladoval banke svoj príjem daňovým
priznaním jeho spoločnosti za predchádzajúce obdobie, hoci bol v situácii, že tento príjem aktuálne

nemal a túto skutočnosť banke neoznámil, nemôže sa domáhať práv, ktoré by mu inak z jeho postavenia
vyplývali. Daňové priznanie a doklad o zaplatení dane je pre banku jediným dostupným a relevantným
dokladom preukazujúcim príjem/výnos spoločníka zo spoločnosti. Na základe informácie v žiadosti o
úver a predloženého rozvodového rozsudku ďalej veriteľ preveril rodinný stav žalovaného. V žiadosti o
úver zároveň nie sú uvedené žiadne iné záväzky žalovaného a žiadne výdavky. Právna predchodkyňa
žalobkyne však pred uzavretím zmluvy nevychádzal len z údajov oznámených žalovaným, ale v súlade

so zákonom si vyžiadal aj informáciu zo Spoločného registra bankových informácií prevádzkovaného
pre všetky banky spoločnosťou CRIF, z ktorej získal informácie o úverovom zaťažení žalovaného.
Podľa uvedených informácií príjem žalovaného predstavoval 808,33 eur mesačne a jeho výdavky na
splácanie záväzkov sumu 626 eur mesačne. Po analýze a vyhodnotení zabezpečených údajov bolo
výsledným rozhodnutím analytika schválenie úveru vo výške 12.070 eur, pri výslednej úrokovej sadzbe

12,90 %, počte schválených splátok 120 a schválenej výške splátky 189,28 eur. V rámci tejto analýzy
boli zohľadnené všetky zákonom stanovené parametre - doba, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výška spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa, účel spotrebiteľského úveru a vychádzalo sa
z doložených údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. Právna predchodkyňa
žalobkyne tak postupovala so zákonom vyžadovanom odbornou starostlivosťou a prostredníctvom

riadne zabezpečených podkladom a na základe interne stanovených ukazovateľov vyhodnotila, že
žalovaný je schopný úver splácať. Tento záver napokon preukazuje aj skutočnosť, že žalovaný splátky
dojednaného úveru splácal po dobu takmer štyroch rokov, až do októbra 2017.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote prostredníctvom splnomocnenkyne

odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. ), z dôvodu, že zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené ( § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p. ) a z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. h)

C.s.p. ). Prvoinštančný súd nesprávne posúdil splnenie podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky
na nebankový subjekt. Spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. ( žalobkyňa ) nie je nositeľom aktívnej
vecnej legitimácie a zároveň dospel k nesprávnemu záveru, že úverový veriteľ mal postupovať pred
schvaľovanímspotrebiteľskéhoúveruz13.1.2014vsúladesodbornoustarostlivosťou.Úverovýveriteľsi
preduzavretímspotrebiteľskejzmluvynezabezpečilobjektívneinformáciepodloženélistinnýmidôkazmi,

z ktorých by mal zistené údaje o jeho disponibilných príjmoch a výdavkoch. Predmetná zmluva o
úvere bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom a v tomto prípade je nevyhnutné aplikovať
ustanovenia § 52 a nasl. O.z. Z ustanovenia § 92 ods. 8 vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba:
- tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému zročnému dlhu ( zosplatnenej pohľadávke )

- súčasne je banka povinná preukázať zaslanie a doručenie výzvy, že dlžník je v omeškaní a
- preukázať dĺžku omeškania dlžníka so zaplatením viac ako 90 dní pod „ hrozbou “ postúpenia
pohľadávky mimo bankového sektora, pričom všetky tri uvedené podmienky musia byť splnené súčasne.
Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že došlo zo strany jej právnej predchodkyne k platnému zosplatneniu
predmetného úveru spôsobom akým to vyžaduje § 53 ods. 9 O.z. v spojení s § 565 O.z. v dôsledku

čoho nie je splnená primárna podmienka pre platné postúpenie nakoľko pohľadávka sa nestala splatnou.
Z ust. § 53 ods. 9 O.z. vyplývajú dve podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne na to, aby bol
úkon zosplatnenia považovaný za súladný so zákonom:
- upozornenie na možnosť zosplatnenia ( na výkon práva veriteľa podľa § 565 O.z. ) v lehote nie kratšej
ako 15 dní – „ upozornenie spotrebiteľa “ je adresovaná písomnosť, ktorá sa musí nevyhnutne dostať

do sféry spotrebiteľa. Ide o právny úkon, ktorý musí spĺňať aj zákonné kritéria § 37 ods. 1 O.z. ( ďalej
aj ako podmienka 1/ - „upozornenie spotrebiteľa“ ),- úkon zosplatnenia ( právo veriteľa podľa § 565 O.z. ) možno uplatniť až v momente, ak je spotrebiteľ
v omeškaní viac ako tri mesiace so zaplatením konkrétnej splátky (ďalej aj ako podmienka 2/ -
„zosplatnenie úveru“).

„ Upozornenie spotrebiteľa “ ako aj „ zosplatnenie úveru“ sú písomné jednostranné právne úkony
dodávateľa, ktoré sa musia dostať do sféry spotrebiteľa. Pri oboch podmienkach je teda nevyhnutné
skúmať:
- či bola dodržaná písomná forma - dodávateľ musí preukázať, že zásielky mali písomnú formu,
- či jednotlivé listiny spĺňajú všeobecné kritéria pre právne úkony - dodávateľ musí preukázať, že

písomnosti boli dostatočne určité a zrozumiteľné,
- či sa jednotlivé písomnosti dostali do dispozičnej sféry dlžníka - dodávateľ musí preukázať, že k
jednotlivým zásielkam existujú doručenky.
Žalobkyňa súdu predložila listinu označenú ako „ Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru
s príslušenstvom “ zo dňa 6.2.2018, avšak v predmetnom vyhlásení absentuje špecifikácia splátky, s
ktorou mal byť dlžník v omeškaní viac ako 3 mesiace, ako aj termín jej splatnosti t. j. zákonom

vyžadovaná podmienka podľa § 53 ods. 9 O.z. absentuje. Taktiež z tejto listiny nevyplýva na základe
akého zmluvného ustanovenia malo dôjsť k realizácii úkonu zosplatnenia. Na základe uvedeného
je právny úkon neurčitý a nezrozumiteľný. Okrem iného mu nepredchádzalo splnenie podmienky 1/
( upozornenie spotrebiteľa ).
Listina „ Tretia upomienka – pokus o zmier “ zo dňa 2.1.2018, ktorú žalobkyňa predložila súdu,

mu nebola doručená a nemal možnosť sa s ňou oboznámiť. Taktiež nebolo preukázané, že mu
bolo doručené upozornenie na predčasné zosplatenie úveru. Pokiaľ nebol úkon zosplatnenia urobený
zákonom aprobovaným spôsobom ( absentuje kumulatívne splnenie podmienky 1/ a 2/ + neurčitosť
úkonu ), má to priamy vplyv aj na podmienky postúpenia pohľadávky na tretí subjekt bez bankového
oprávnenia. Keďže sa pohľadávka nestala splatnou, nebola ani postupiteľná, t. j. je potrebné uzavrieť,

že neboli splnené podmienky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB.
V uvedenej súvislosti poukázal na rozsudok NS SR, sp. zn.: 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.3.2022, ktorý
okrem problematiky doručovania výziev obsahuje aj odpoveď na dovolaciu otázku, či „výzva o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje výzvu v zmysle § 92 ods. 8 ZoB“. NS SR zaujal stanovisko,
ktoré je možné aplikovať aj v prejednávanej veci: „ Z obsahu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej

splatnosti (č. l. 18 a 19 spisu) síce sekundárne vyplýva, že žalovaní sú pre prípad porušenia v
omeškaní so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako 3 mesiace, avšak primárne je predmetom
tejto výzvy oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta
prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v
omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy

o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách.“ Odvolateľ taktiež uviedol, že názor súdu prvej inštancie, že v čase
uzatvorenia spotrebiteľského úveru neexistovala právna regulácia, ktorá určovala limity pre posúdenie
schopnosti splácania úveru, považuje za nesprávny, čo sa nakoniec premietlo do nesprávneho
meritórneho rozhodnutia. V bode 52. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa okrem iného uvádza: ,,

Právny predchodca žalobcu tak podľa názoru súdu postupoval so zákonom vyžadovanom odbornou
starostlivosťou a prostredníctvom riadne zabezpečených podkladom a na základe interne stanovených
ukazovateľov vyhodnotil, že žalovaný je schopný úver splácať “. V prvom rade je chybný záver súdu
prvej inštancie, že boli riadne zabezpečené „ podklady “, nakoľko úverový veriteľ zjavne nemal zistené
údaje o jeho disponibilných príjmoch. Nie je zrejmé na základe akých podkladov považoval za

vierohodné tvrdenie žalobkyne, že jeho príjem mal predstavovať 808,33 eur mesačne, keďže v tomto
smere nebolo predložené ani potvrdenie od zamestnávateľa ani potvrdenie Sociálnej poisťovne, a ani
iný doklad, ktorý by potvrdzoval, že jeho disponibilný príjem mal byť práve v uvedenej výške. Pokiaľ súd
prvej inštancie vychádzal z údaju o príjme žalovaného ( str. 8, čistý príjem 808,33 eur ) zo 17 stranovej
listiny predloženej žalobkyňou označenej na úvod ako: Súhrn žiadosti, Žiadosť, Žiadateľ, NIL výsledky,

VÚB výsledok, SBCB výsledok ( ďalej aj len ako „Súhrn žiadosti“ ), potom je takýto údaj zjavne pochybný
a nepreukázaný. Listina „Súhrn žiadosti“ nebola ním podpísaná, nie je ani zrejmé kto, kedy a na základe
akýchobjektívnychinformáciívyplnilvstupnéúdajeresp.absentujeakýkoľvekúdajozodpovednejosobe
konajúcej za úverového veriteľa, ktorá mala listinu autorizovať. Preto je nutné konštatovať, že listinu
„Súhrn žiadosti“ je možné pripraviť prakticky kýmkoľvek na akomkoľvek počítačovom zariadení. Aj v

listine „Žiadosť o flexipôžičku - bezúčelová“ zo dňa 13.1.2014, ktorú podpísal, neobsahuje údaje o jeho
príjmoch či výdavkoch. Úverový veriteľ sa nemôže zbaviť povinnosti odbornej starostlivosti alibistickým
tvrdením, že klient dlžník mu doklady nepredložil, za situácie keď si ich úverový veriteľ nezabezpečil hoci
tak bol podľa zákona povinný! Je otázkou odkiaľ sa vzal údaj o jeho príjme práve vo vyššie uvedenejvýške. Zrejme poverený pracovník úverového veriteľa v snahe „pomôcť vybaviť úver“ doplnil údaje, ktoré
interný systém akceptoval. Nie je žiaľ nič zriedkavé, že finančný sprostredkovatelia motivovaní províziou
upravovali údaje, aby bol úver schválený, čím však v prvom rade ohrozujú samotného úverového

veriteľa, súčasne aj dlžníka a aj celú spoločnosť v dôsledku reťaze neželaných sociálnych dôsledkov pri
tzv.zlyhanýchúveroch.Včaseuzatvoreniapredmetnejzmluvyoúverenebolevidovanýakozamestnaný
t.j. jeho príjem nemohol byť zistený dopytom so Sociálnej poisťovne resp. od zamestnávateľa. Jeho
pravidelné mesačné výdavky ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere boli minimálne nasledovné:
- VÚB Zmluva o poskytnutí hypotekárneho úveru č. 001/030945/03-001/000, zo dňa 30.09.2003 (výška

úveru 33 193,91 eur (1 000 000 Sk : 30,126); mes. splátka: 204 eur
- VÚB Zmluva Quatro o poskytnutí úveru č. U20527-05 zo dňa 14.07.2005 (výška úveru 166 200 Sk –
5516,82 eur); mes. splátka: 1770 SK – 58,75 eur,
- VÚB Zmluva o poskytnutí sp. úveru č. 006308611150812, zo dňa 15.08.2012 (výška úveru 2 000,00
eur); mes. splátka: 71,59 eur,
- VÚB Zmluva o poskytnutí sp. úveru č. 004008311010710, zo dňa 19.07.2010; (výška úveru 13 300,00

eur); mes. splátka 186,14 eur,
- VÚB Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 002071911220311, zo dňa 22.03.2011 (výška úveru 13
000,00 eur); mes. splátka: 178,23 eur. Jeho splátky na ďalšie úvery tak činili mesačne 698,71 eur.
Splátka úveru úverovému veriteľovi podľa predmetnej zmluvy o úvere činila mesačne 193,19 eur. Len
pravidelnévýdavkynaúverytakuňhočinilispolu891,90eurmesačne.Hocidôkaznébremenododržania

odbornej starostlivosti zaťažuje žalobkyňu, vyššie uvedený prehľad výdavkov bol úverovému veriteľovi
dostupný prostredníctvom úverových registrov resp. mu museli byť zjavne známe nakoľko aj ďalších päť
úverov bolo od toho istého veriteľa VÚB, a.s. Na predmetnú zmluvu o úvere sa vzťahujú ustanovenia
ZoSÚ v znení zákona účinnom ku dňu podpisu zmluvy o úvere, t. j. ku dňu 13.1.2014. Dávame do
pozornosti ustanovenia ZoSÚ platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Úverový veriteľ

bol povinný zisťovať údaje:- o príjmoch,- výdavkoch,- rodinnom stave,- informácie z databázy údajov
o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov, v súlade s účelom právnej
úpravy t.j. z dôveryhodných zdrojov, ktoré umožňujú získať objektívny obraz o disponibilných príjmoch
dlžníka a skutočných výdavkoch dlžníka.
Dodržanie odbornej starostlivosti veriteľa stanovenej právnymi predpismi má svoj účel a jasnú

logiku, ktoré nemožno nahrádzať formalistickým tvrdením o zabezpečení určitých údajov, ktoré však
nepostačujú k zodpovedaniu otázky: Bude dlžník schopný na základe jeho zistených disponibilných
príjmov splácať doterajšie úverové záväzky spolu s novým úverom, o ktorý žiada? V prípade
akéhokoľvek porušenia vyššie uvedenej povinnosti, právna predchodkyňa žalobkyne nemala právo úver
zosplatniť a ak došlo k hrubému porušeniu povinnosti skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver, treba

hohodnotiťajakobezúročnýabezpoplatkov (podľa§11ods.2ZoSÚ).Pokiaľpôvodnýveriteľ
nemal oprávnenie úver zosplatniť, nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky z banky na inkasnú
spoločnosť. Nemožnosť úver predčasne zosplatniť má priamy vplyv aj na postupovanie pohľadávky a
na (ne)splnenie kritérií podľa § 92 ods. 8 ZoB, keďže postúpenie „ živého “, predčasne nezosplatneného
úveru priamo vylučuje ustanovenie § 92 ods. 8 Zo, ktoré umožňuje iba postúpenie úverovej pohľadávky,

ktorá sa stala už splatnou. Odvolateľ namietal aj to, že veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou jeho
schopnosť splácať spotrebiteľský úver, preto v prípade akéhokoľvek porušenia tejto povinnosti, právna
predchodkyňa žalobkyne nemala právo úver zosplatniť a ak došlo k hrubému porušeniu povinnosti
skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver, je úver treba hodnotiť aj ako bezúročný a bezpoplatkov
( podľa § 11 ods.2 ZoSÚ ). V uvedenom smere poukázal na viaceré rozhodnutia súdov ( Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 7Sžo/61/2015 zo dňa 28.6.2016; Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp.zn.: 33 Cdo 201/2018 zo dňa 20.3.2019; Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 11CoCsp/2/2021
zo dňa 25.2.2021; Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.: 6CoCsp/43/2021 zo dňa 30.11.2021; Krajského
súdu v Prešove, sp.zn.: 3CoCsp/54/2020 a sp.zn.: 22Co/136/2019, ako aj Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-449/13 CA Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkausovej, Charline Bonatovej, rod.

Savaryovej, Florianovi Bonatovi zo dňa 18.12.2014 ). Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

5. K odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadrila aj žalobkyňa, ktorá uviedla, že napadnuté

rozhodnutie súdu I. inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne, keďže sa dostatočne
vysporiadal s právnou a aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a s jeho rozhodnutím, ktoré je tak vecne správne sa v plnej miere stotožňuje.Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu I. inštancie zmysle ust. § 387 ods.1 C.s.p. potvrdil ako vecne
správne a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobkyne prostredníctvom zástupcu uviedol, že zotrváva na svojom
odvolaní a navrhuje napadnutý prvoinštančný rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

7. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ) preskúmal v medziach daných ustanovením §
379 a § 380 C.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 C.s.p. a

contrario rozsudok súdu prvej inštancie t.j. tak vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách
konania.Jepotrebnézdôrazniť,žežalovaný,akoodvolateľ,neuviedolvodvolanížiadnenovérelevantné
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu,
ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 C.s.p.
ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom
konaní. Odvolací súd preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového

stavu ( § 383 C.s.p. ) a neboli naplnené procesné predpoklady zo strany odvolacieho súdu doplňovať
dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie ( § 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v spojení s
ustanovením § 366 C.s.p. ).

8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prioritnou odvolacou námietkou žalovaného bola námietka spočívajúca v spochybnení toho, že
zo strany právnej predchodkyne žalobkyne nedošlo k zosplatneniu úveru, preto ani pohľadávka, ktorá
zosplatnením vznikla, nemohla byť následne postúpená na žalobkyňu, ktorá tak nemá v spore aktívnu
vecnú legitimáciu. K uvedenému je potrebné uviesť, že splátka pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru

t. j. právna predchodkyňa žalobkyne vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru bola vyhlásená pre splátku
splatnú 20.10.2017 t.j., pre splátku s ktorou bol žalovaný ( dlžník ) v omeškaní tri mesiace. Právna
predchodkyňa žalobkyne listom zo dňa 2.1.2018 [ pozn: doručovaná na adresu v tom čase aktuálneho
pobytu žalovaného - podanie na poštovú prepravu dňa 2.1.2018. Podľa právneho názoru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku z 15. decembra 2020, sp.zn. 5Cdo/36/2020,

publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2021
pod č. 4 cit.: „V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a
iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka
považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo
reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa

považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje
za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému
spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou
zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka
obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla

do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre
jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 O.z. v spojení s ustanovením § 39 O.z. Princíp doručovania
právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 O.z., ale je jednou z hlavných
zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností
účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby

mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon
uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať
jeho obsah ( musí dôjsť do jej dispozičnej sféry ). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne
dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej
osoby ( spravidla v záhlaví zmluvy ) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí

do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta,
pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania
tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej
osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnúoznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane
nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena
nebola včas oznámená ( z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať

notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve ). Je neprípustné,
aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych
účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s
tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné,
či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania

zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil
svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná
argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na
ktorejsanezdržiava,abyznemožnilaúčinnédoručovanie.Taktodojednanúfikciudoručeniamožnoistým
spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje
reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude

právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry
adresáta. Koncepcia O.z. je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých
prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy
zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž
účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne

nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy
ustanovenia § 45 ods. 1 O.z. vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú
dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto
ustanovenímtotižzabezpečujespravodlivévyvažovaniezáujmovzmluvnýchstrán.Adresátoviprávneho
úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného

právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má
na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané
právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci
i z nedbanlivosti ( napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej
strane ). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol

s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak
sa adresát mal možnosť ( príležitosť ) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa
považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.
Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno
o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie

zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať “] oznámila žalovanému, že ak
nezaplatí dlžnú pohľadávku v zmysle zmluvy o úvere pristúpi k tomu, že bude požadovať zaplatenie
celého úveru. Listom zo dňa 6.2.2018 ( pozn: tento prevzal žalovaný 20.2.2018 ) právna predchodkyňa
žalobkyne oznámila žalovanému, že zosplatnila úver s tým, aby ho do siedmich dní od prevzatia výzvy
( oznámenia ) splatil na účet a variabilný symbol tam špecifikovaný. Odvolací súd má za to, že nie

je potrebná výslovná špecifikácia splátky ( s ktorou mal byť dlžník v omeškaní viac ako 3 mesiace )
v upozornení na uplatnenie práva t.j. na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky
pokiaľ z obsahu a skutkových okolností danej veci je jednoznačne určiteľné, že žalovaný v danej veci
nezaplatil splátky splatné 20.10.2017, 20.11.2017 a 20.12.2017 ( pozn. tu sa jedná o otázku, ktorá v
rozhodovacej praxi NS SR súdu ešte nebola vyriešená ).

11. V súvislosti s námietkou aktívnej legitimácie žalobkyne je potrebné uviesť, že aj v zmysle vyššie
uvedeného právnej predchodkyni žalobkyne ( banka ) podľa § 92 ods. 8 ZoB nič nebránilo postúpiť
pohľadávku titulom zosplatneného úveru na žalobkyňu, pretože žalovaný bol nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnychdnívomeškanísosplnenímčolenčastisvojhopeňažnéhozáväzku(splátkyúverusplatná

20.10.2017 ) voči banke ( právnej predchodkyni žalobkyne ), ktorá ho na splnenie písomne vyzvala
( listom zo dňa 2.1.2018 ). K odvolacej námietke žalovaného, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 veta prvá ZoB
sa malo jednať o výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením
čo len časti svojho záväzku špeciálne s odvolaním sa na § 92 ods.8 ZoB treba uviesť, že z obsahu
ustanovenia § 92 ods. 8 veta ZoB nie je možné jednoznačne vyvodiť, že sa tu predpokladá výlučná a

samostatná písomná výzva banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku
nepretržite viac ako 90 dní ( pozn. aj tu sa jedná o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi NS SR súdu ešte
nebola vyriešená ), pretože nie povinnosťou banky právne kvalifikovať predmetnú výzvu t.j., že sa jedná
o výzvu v zmysle § 92 ods.8 ZoB, ale nepochybne postačuje ak z obsahu výzvy ( pozn: oznámenia,vyjadreniaapod.)vyplýva,žejedlžníkvomeškaníviacako90kalendárnychdnísosplnenímčolenčasti
svojho peňažného záväzku , čo oprávňuje veriteľa svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému
záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou ( v danom prípade

žalobkyňa ), aj bez súhlasu klienta.

12. K námietke žalovaného spočívajúcej v nedodržaní odbornej starostlivosti právnej predchodkyne
žalobkyne vo vzťahu k žalovanému, t.j., či bol schopný splácať úver, odvolací súd v celom rozsahu
odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie. Ku skúmaniu bonity spotrebiteľa je potrebné taktiež

uviesť, že ak spotrebiteľ úmyselne zavádzal banku ohľadom svojej finančnej situácie alebo že sa vyhýba
plneniu svojich záväzkov, mohlo by sa jednať aj o zneužívanie práva.

13. Vzhľadom na uvedené okolnosti považoval odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a
rozsudok prvoinštančného súdu vo veci samej vrátane závislého výroku o trovách konania osobitne
nenapadnutému žiadnymi odvolacími dôvodmi, s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. z dôvodu

ich vecnej správnosti potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu voči žalovanému, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal, a preto odvolací

súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni proti žalovanému v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 C. s. p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s .p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 C. s. p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C. s .p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 C. s. p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C. s. p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

( § 429 ods. 2 C. s. p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p. ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p. ).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C.

s. p. ).