Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2024

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 5C/91/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202015
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Hrehová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2024:8323202015.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Annou Hrehovou v spore žalobcu: A.. B. C., nar. XX.X.XXXX,

XXX XX D. E. XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so
sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
nemajetkovej ujmy 5000,- Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2100,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, podanou na tunajšom súde dňa 27.06.2023, domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 5.000,- eur a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodil tým, že žalobca si
svojou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody, spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva

Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č.2003/88/
ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica 2003/88/ES“ alebo
„Smernica“) v ustanovení 6 písm. b) určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času a to
v rozsahu 48 hodín, pričom predmetná smernica bola nesprávne transponovaná do slovenského
právneho poriadku, nakoľko zákon č. 315/2001 Z.z. o F. G. H. H. I. F. vykonávať štátu službu aj
nad rozsah 48 hodín. V tejto súvislosti žalobca poukázal na jednotlivé týždne, v ktorých v období od
27.06.2020 do 26.06.2023 došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca

v žalobe poukázal na rozvrhnutie služobnej pohotovosti, ktorú žalobca trávil na pracovisku. Uviedol, že
z dôvodu, že v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda niekoľko F. zmien, každý tretí deň odslúži každá
pracovná zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide o nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času. Z uvedeného dôvodu žalobca odslúži 24 hodín a následne má dva dni
voľna. Mesačne teda odslúži každá F. zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to
až 11 zmien. Taktiež žalobca poukázal na to, že na každú zmenu bezprostredne nadväzuje služobná
pohotovosť, ktorú žalobca strávi na pracovisku a v prípade potreby musí byť pripravený na výjazd

do 1 minúty od jeho vyhlásenia, uvedená pohotovosť sa mu nezarátava do fondu pracovného času.
Taktiež žalobca poukázal aj na to, že na pracovisku strávil bežne 240 až 264 hodín mesačne, pričom
fond pracovného času neodzrkadľuje realitu. V tejto súvislosti poukázal napr. na mesiac február 2023,
vktoromžalobcastrávilvpráci216hodín,pričomvrámcifondupracovnéhočasumávykázanýchlen160hodín.Vdôsledkuuvedenéhožalobcanemámaťdostatokčasunaregeneráciuaodpočinok,jeoddelený
od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho
možnosť venovať sa svojím vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas je takmer vylúčená,

resp. obmedzená. Uvedené podľa názoru žalobcu vyvolalo zodpovednosť žalovaného podľa práva
EÚ za škodu (nemajetkovú ujmu), spôsobenú nesprávnou transpozíciou práva EÚ do vnútroštátneho
práva. Má za to, že služobný čas má byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu povinností,
vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. V dôsledku porušenia práva Únie, došlo zo strany žalovaného
k porušeniu práva žalobcu na ochranu zdravia a zároveň aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie

a rodinný život, pretože musel odpracovať viac, ako by bol povinný v zmysle ustanovení Smernice,
a teda tento čas nemohol venovať rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia
s jeho pracovaným zaradením. Právna úprava zákona č. 315/2001 Z.z. podľa názoru žalobcu odporuje
čl. 6 písm. b) ako aj čl. 2 Smernice. V súvislosti s aplikáciou predmetného ustanovenia smernice aj na
prejednávaný prípad, žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-429/09 G.Fuß, C-437/05
J.Vorel ako aj C-397/01 Pfeiffer, pričom Súdny dvor v týchto rozhodnutiach konštatoval, že pohotovosť,

ktorá je vykonávaná v režime fyzickej prítomnosti na mieste výkonu práce, tento čas je potrebné zahrnúť
do týždenného pracovného času, ktorý nemôže týždenne prekročiť rozsah 48 hodín. Prvé z uvedených
rozhodnutí sa dokonca týkalo režimu pohotovosti u nemeckých hasičov a Súdny dvor v ňom uviedol,
že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok. Vo vzťahu k žiadanej výške nemajetkovej ujmy, žalobca
uviedol, že táto má byť primeraná, pričom poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a to vo veci

C-46/93, kde tento súd zdôraznil, že spôsob náhrady škody má byť v súlade so zásadou rovnocennosti
a to s prihliadnutím na náhradu škody, ktorá je poskytovaná vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažnosti
alebo podobných žalôb, vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. Žalobca taktiež uviedol, že z úniového
práva vyplýva, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku
zodpovednosti členského štátu, pričom v zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom

porušenejprávnejnormyEÚbolopriznaťjednotlivcompráva,čiporušenietakejtonormybolodostatočne
závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť. Žalobca má za to, že v jeho prípade boli splnené všetky podmienky založenia zodpovednosti
Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom vnútra SR, za porušenie jeho práva, garantovaného
čl.6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z čoho vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody.

Čo sa týka prvej podmienky, tak v tejto súvislosti poukázal na to, že článok 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES upravuje maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť
ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, keďže uvedené ustanovenie predstavuje
pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemôže byť podrobené akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi

súdmi. Vo vzťahu k druhej podmienke a to charakteru porušenia práva EÚ, v tejto súvislosti žalobca
poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (bod 58 rozsudku G. Fuß), z ktorého vyplýva, že toto
porušenie práva EÚ je dostatočne závažné. Taktiež žalobca mal za splnenú aj príčinnú súvislosť medzi
porušením čl.6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, keďže v dôsledku nedodržania maximálneho
týždenného pracovného času v danom prípade, žalobca stratil čas, ktorý mohol venovať odpočinku,

prípadne svojim voľnočasovým aktivitám. Vo vzťahu k samotnej výške uplatnenej nemajetkovej ujmy
žalobca poukázal na to, že vnútroštátne právo nemá osobitnú úpravu, obsahujúcu náležitosti konania
o náhrade škody, spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov, preto analogicky na vec navrhuje
aplikovať ustanovenia § 11 až 13 OZ, keďže tieto upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie
k náhrade škody žalobcu. Žalobca vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že

v prípade žalobcu dochádzalo k dlhodobému nerešpektovaniu úniovým právom určeného týždenného
pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES, čo sa prejavilo v jeho osobnostnej sfére. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti žalobca predmetnou žalobou žiadal, aby mu súd priznal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5000,- Eur.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.08.2023 uviedol, že Smernica 2003/88/ES, ktorá podľa
názoru žalobcu bola nesprávne transponovaná do slovenského právneho poriadku, v čl. 1 ods. 3
v rámci osobnej pôsobnosti, vymedzuje odvetvia, na ktoré sa táto smernica má vzťahovať, pričom
táto je vymedzená odkazom na článok 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 89/391/EHS
z 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

pri práci, pričom táto smernica v čl. 2 ods.2 obsahuje aj negatívny výpočet odvetví, na ktoré sa jej
pôsobnosť nevzťahuje, pričom sa jedná aj o odvetvia činností, ktorých charakteristiky, vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, sú s ňou v rozpore, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia
alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter žalobcom vykonávanýchčinností (zásahová činnosť) a s tým spojený rozvrh služobného času sa podľa názoru žalovaného
Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov F. G. H. H. nevzťahuje v plnom rozsahu, preto
jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný poukázal na to, že oproti

štandardným pracovnoprávnym vzťahom, štátna služba príslušníkov F. G. H. H. vykazuje aj špecifiká
štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme
sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.) a taktiež aj čo sa týka úloh, ktoré príslušníci F.
G. H. H. plnia, možno podľa názoru žalovaného, odkazujúc na právne predpisy, týkajúce sa civilnej
ochrany,integrovanéhozáchrannéhosystémuakoajprávnejúpravysamotnéhoF.G.H.H.,tietočinnosti

bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v
zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že Smernica č.2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje, preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Žalovaný poukázal na § 12 zákona č.
42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 8
ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, a v súvislosti
s tým uviedol, že nakoľko príslušníci F. G. H. H. plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi

aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, nemožno na nich aplikovať predmetnú smernicu
v časti rozvrhnutia služobného času ako aj odmeňovania. Žalovaný vo svojom vyjadrení vzniesol aj
námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho názoru mal byť v predmetnom
spore žalovaný zamestnávateľ žalobcu, ktorý rozvrhoval žalobcovi týždenný pracovný čas. Žalovaný
mal taktiež za to, že bolo povinnosťou žalobcu podľa § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. upozorniť

svojho nadriadeného, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad Smernicou povolený limit. Žalovaný
poukázal na to, že žalobca uvedenú povinnosť nesplnil a taktiež za každú hodinu určenej služobnej
pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu
boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Následne
sa žalovaný vyjadril k transpozícií jednotlivých článkov Smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bol transponovaný
do štvrtej hlavy zákona č. 315/2001 Z.z., konkrétne do ustanovení § 85 a nasl., ktoré upravujú služobný
čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Z uvedených ustanovení vyplýva,
že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho

rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z.z.. Uviedol, že ustanovenia § 86 ods.
2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že by služobná pohotovosť v štátnej službe
bola výkonom štátnej služby, ale účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v
štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Poukázal na to, že pri nariadenej služobnej

pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby ale mimo rozvrhnutia služobného
času, čo sa prejavuje aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej
službe. Žalovaný má za to, že vyššie ustanovenia § 85, §91, §92 zákona č. 315/2001 Z. z. ako aj
ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3) Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (čl. 3) ako aj Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (čl.3) plne transponujú článok 2 ods. 1
Smernice 2003/88/ES. Vo vzťahu k transpozícií článku 6 Smernice 2003/88/ES, žalovaný poukázal
na články 16 písm. b) a čl. 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, pričom uviedol, že predmetná smernica
pripúšťa výnimku z maximálneho limitu počtu hodín za splnenia podmienok, ktorými sú písomný

súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu
hodín, zamestnávateľom vedený záznam o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu
a zároveň, ak zamestnávateľ dodržiava všetky zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov
pri práci a ak žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je
ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Žalovaný taktiež uviedol, že Smernica 2003/88/ES

(čl.16) umožňuje ustanoviť aj odlišné referenčné obdobie a to v trvaní 4 mesiacov, čo prichádza do
úvahy pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase a zároveň v čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje
protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie na 6 mesiacov
aleboakjetouvedenévkolektívnejzmluve,taknacelých12mesiacov.Podmienkouuplatneniatakéhoto
iného referenčného obdobia je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas

odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký
čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. V tejto súvislosti žalovaný
uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom
služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001Z. z., avšak v zmysle § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom
roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ustanovenie
§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu rozvrhnúť služobný čas

hasičov aj nerovnomerne, avšak dĺžka riadneho služobného času nemôže byť v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín a s poukazom na § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. nemôže celková
dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti
prevýšiť 24 hodín v služobnom dni. U žalobcu došlo k nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času
vreferenčnomobdobí6mesiacov,čoumožňuječl.17ods.1Smernice.Žalovanýdodal,ženapriektomu,

že vnútroštátne právo explicitne neupravuje maximálny priemerný týždenný služobný čas, tak zákon č.
315/2001 Z. z. a Kolektívne zmluvy ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, preto má žalovaný
za to, že právne predpisy sú transponované v čl. 6 Smernice správne. Keďže sa žalobcovi nepodarilo
preukázať, že by štát neprevzal smernicu do zákona správne, preto neboli naplnené podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody. Taktiež žalovanému nie je zrejmé, aká škoda vznikla žalobcovi, keďže
za vykonávanie pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a to bez ohľadu na to, či došlo k výkonu

práce žalobcom. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pécheur
(bod 84), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu. Keďže žalobca neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť, resp. že výkon služobnej pohotovosti považuje za ujmu, nebolo možné, aby zamestnávateľ

včas zamedzil prípadnému vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Žalovaný poukázal na
to, že žalobca vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86
ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola
vyššia ako 18 hodín a zároveň, aby určená služobná pohotovosť, ktorá nadväzuje na štátnu službu
nepresahovala spolu so štátnou službou 24 hodín v služobnom dni. Žalovaný taktiež uviedol, že žalobca

nikdy voči plánovaným rozvrhom služobného času nenamietal, teda konkludentne súhlasil s takýmto
rozvrhnutím služobného času. Zo strany žalobcu nedošlo k snahe upozorniť zamestnávateľa na
porušovanie smernice, čím by došlo k zmierlivému vyriešeniu problému, bez potreby súdneho konania.
Následne v ďalšom texte vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že vo veci Günter Fuß, na ktorú poukazuje
žalobca sa jednalo o vec mestského hasiča, pričom výkon služby mestského hasiča sa odlišuje od

služby príslušníka F. G. H. H., ktorého zriaďovateľom je štát. Z predmetného rozhodnutia Súdneho
dvora následne žalovaný odcitoval odsek rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že Smernica 2003/88/ES
neobsahuje nijaké ustanovenie, týkajúce sa náhrady škody, vzniknutej porušením jej ustanovení, preto
je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti
a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť

nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a zároveň, aby
definoval pravidlá, týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp.zn. 8C/25/2017 z 23.12.2019, potvrdeného rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 15Co/6/2020 z 24.11.2020. Uviedol, že v konaní je potrebné preukázať, či žalobca
skutočne pracoval nad maximálny týždenný limit, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti

sú hodinami nad maximálny limit pracovného času a taktiež je v tejto súvislosti potrebné zohľadniť aj
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času v referenčnom období. Vo vzťahu k výške žiadanej náhrady
nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že túto považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej

ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva
vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr.

Público-ComunicacáoSocial,S.A.v.Portugalsko).NapokonEurópskysúdpreľudsképrávazdôrazňuje,
že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená aj výška náhrady,
ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.

Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Následne žalovaný uviedol, že nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú
reakciu ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym
spôsobom preukázané, pričom súd musí posudzovať každý prípad jednotlivo. Žalovaný poukázal na
ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že žalobca je povinný zdôvodniť,prečo nebola pre neho postačujúca iná forma zadosťučinenia. Záverom len doplnil, že z dôvodu, že zo
strany žalobcu nebol preukázaný zásah do súkromného, rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, nemožno žalobe vyhovieť, preto navrhol žalobu v celom
rozsahu zamietnuť a žalovanému priznal náhradu trov konania. Záverom podania vzniesol námietku
miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu a mal za to, že miestne príslušnom na konanie a rozhodnutie
je Mestský súd Bratislava IV.

3. V replike žalobcu zo dňa 08.10.2023 tento uviedol, že výkladom článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/ES sa zaoberali viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, pričom žalobca poukázal na rozhodnutie
Pfeiffer C-397/01 bod 53, v ktorom SD EÚ uviedol, že čl. 2 ods. 2 predmetnej smernice nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice.
Poukazujúc na uvedené konštatoval, že výnimka z čl.2 ods.2 tejto smernice bola prijatá len za

účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb, nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad
katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné
tímy. Z rozhodnutia C-52/04 (bod 57) Personalrat der J. F. je zrejmé, že na činnosti zásahových
síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka, uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/131/

EHS ale tieto činnosti patria do pôsobnosti smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok.
Aj z rozhodnutia C-518/15 R.Matzak vyplýva, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosť
hasičského zboru bez ohľadu na charakter vykonávanej činnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na čl. 17 ods. 2 bod III) smernice, ktorá výslovne uvádza, že sa vzťahuje aj na protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany. Z uvedených dôvodov žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že by

sa predmetná smernica nevťahovala na protipožiarne služby a na služby civilnej ochrany. Vo vzťahu
k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že táto vyplýva zo zodpovednosti štátu za
správnu transpozíciu smernice do právneho poriadku, pričom za Slovenskú republiku koná Ministerstvo
vnútra ako ústredný orgán štátnej správy pre F. G. H. H. podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z..
V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/90/2022

zo dňa 31.5.2023. Žalobca taktiež poukázal na fakt, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica
2003/88/ES bude transponovaná do zákona č. 315/2001 Z.z., čo vyplýva z prílohy č. 4 v bode 6
tohto zákona, pričom samotné rozvrhnutie pracovného času žalobcu prekračuje maximálny týždenný
pracovný čas, čo odporuje čl. 6 písm. b) Smernice, čo vyplýva z pripojeného prehľadu týždennej
dochádzky žalobcu. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícií smernice, praktický dôsledok

aplikácie zákona č. 315/2001 Z.z. negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov F. H.
D. a rovnako z predmetného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť ich týždenného služobného času (§85 a § 92 zákona č. 315/2001
Z.z.). Práve naopak, iba v prípade, ak dôjde k výkonu počas tejto pohotovosti, uvedené sa považuje
za štátnu službu nadčas (§122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z.). Žalobca poukázal na to, že smernica

2003/88/ES neupravuje žiadnu prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku vo
forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku, preto je nevyhnutné považovať služobnú pohotovosť
za súčasť pracovného času. Keďže zo strany žalovaného k uvedenému nedochádza, pravidelne jeho
týždenný pracovný čas prekračuje dovolený limit 48 hodín, a teda porušuje ustanovenie čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES. Opätovne žalobca poukázal na judikatúru SD EÚ, na ktorú poukazoval

už v žalobe, pričom konštatoval, že z týchto rozhodnutí je zrejmé, že pracovnú pohotovosť ako
hasičov, tak aj lekárov a lekárskych záchranárov, je nevyhnutné zaradiť do pracovného času a to bez
ohľadu na intenzitu činnosti pracovníka, keďže relevantnou skutočnosťou je dispozícia zamestnanca
zamestnávateľovi. Žalobca taktiež konštatoval, že žalovaný napriek tomu, že poukázal na jednotlivé
ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. do ktorých bola transponovaná smernica 2003/88/ES, tento sa

nezaoberal tou skutočnosťou, či štát nie je povinný garantovať 48-hodinový týždenný pracovný čas aj
počas referenčného obdobia, keďže žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením referenčných
období možnosť nerešpektovať povinnosti vyplývajúce z čl. 6 písm. b) Smernice. V tejto súvislosti
žalobcapoukázalnarozsudokC-254/18z11.4.2019.Vovzťahukjednotlivýmnáležitostiamprepriznanie
nároku na náhradu škody žalobca poukázal na bod 59 rozhodnutia G.Fuß, pričom konštatoval, že

škoda žalobcovi mala vzniknúť v dôsledku straty času na odpočinok, nemožnosti voľne disponovať
so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať a regenerovať svoje sily. Keďže neexistuje
v slovenskom právnom poriadku úprava konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových
práv, v dôsledku toho žalobca analogicky vychádzal z ustanovení § 11-13 OZ v spojení s § 17zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo
vzťahu k výpisom z dochádzkového systému SAP žalobca uviedol, že evidencia pracovného času
obsahuje jednak plánovaného hodiny ale taktiež aj skutočne odpracované hodiny. Taktiež za nedôvodnú

považoval aj námietku žalovaného, že najskôr mal žalobca upozorniť svojho zamestnávateľa, nakoľko
by bolo v rozpore s princípom efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícií, ak by im to spôsobilo neprimerané ťažkosti alebo by to nebolo
možné od nich rozumne vyžadovať. Uvedenú námietku vyhodnotil ako prenášanie zodpovednosti
členských štátov za dodržiavanie práva únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia

povinnosti vyňať nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva
(bod 83 C-429/09). Vo vzťahu k výške priznávaného nároku na náhradu škody žalobca poukázal, že
v obdobných prípadoch sú priznávané sumy od 2500,- Eur do 6167,21 Eur, pričom uviedol konkrétne
sumy a sp.zn. jednotlivých rozhodnutí. Vo vzťahu ku konkrétnym skutočnostiam, ktorými mala byť
žalobcovi spôsobená škoda, tento poukázal na stratu niekoľkých stoviek hodín voľného času a času
potrebného na regeneráciu pracovných síl, v dôsledku čoho len samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca dal do pozornosti závery, vyplývajúce z rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/20/2023 z 30.3.2023, v ktorých sa odvolací súd vysporiada
s totožnými námietkami žalovaného ako v predmetnom konaní. Žalobca v replike taktiež súdu predložil
výpočetpriemernéhotýždennéhopracovnéhočasužalobcu,vypracovanéhosčlánkom6písm.b)ačl.16
písm. b) Smernice, z ktorého je zrejmé, v ktoré mesiace došlo k prekročeniu maximálneho týždenného

pracovného času.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 27.10.2023 zotrval na svojich argumentoch, uvedených vo vyjadrení
k žalobe, najmä trvá na svojom výklade pôsobnosti smernice, správnej transpozícií smernice,
neosvedčení existencie nároku na náhradu škodu, irelevancie plánu služieb hasičských jednotiek,

nakoľko relevantnou skutočnosťou je vykonanie štátnej služby v rámci referenčného obdobia. Žalovaný
považovalžalobcompožadovanúvýškunáhradzaneprimeranúatoajsporovnanímvýškynáhrad,ktoré
sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu vyššia.
Žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života ani
zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom

povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019, Krajského súdu
v Bratislave sp.zn. 5Co/192/2019 ako aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 288/2017. Záverom
žalovaný uviedol, že aj zo samotných výpočtov odpracovaných hodín, ktoré predložil žalobca je zrejmé,
že v značnom počte mesiaca počas žalovaného obdobia k prekračovaniu maximálneho týždenného

pracovného času nedochádzalo a nie je pravdivé tvrdenie, že maximálny priemerný týždenný pracovný
čas bol prekračovaný neustále alebo pravidelne. Poukazujúc na uvedené žalovaný navrhol, že súd
žalobu zamietol.

5. Žalobca na pojednávaní dňa 22.2.2024 uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu,

pričom v rámci dokazovania žiadal, aby sa súd oboznámil s údajmi, vyplývajúcimi z predloženého
dochádzkového systému SAP a zároveň, aby súd vykonal výsluch žalobcu. Žalovaný na pojednávaní
uviedol, že sa pridržiava svojich argumentov, ktoré boli doručené v písomných podaniach. Namietal
existenciu samotného nároku ako aj výšku uplatneného nároku. Má za to, že žalobcom uplatnená suma
je neprimeraná. V prípade neúspechu žiadal o priznanie dlhšej paričnej lehoty na plnenie. Taktiež dodal,

že samotné tabuľky, ktoré žalobca doložil k žalobe , nie sú spôsobilé preukázať samotnú ujmu, ktorá
bola žalobcovi spôsobená.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s výpismi z dochádzkového systému SAP žalobcu za
obdobie od 6/2020 do 4/2023 a zároveň vykonal výsluch žalobcu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

7. Súd konštatuje, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči
žalovanémuzdôvodu,žežalovanýnesprávnetransponovalSmernicuEurópskehoparlamentuaRadyč.
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný
zákon neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu 48 hodín, ktoré

nemôže byť prekročené. Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli žalovaným
spochybnené, je zrejmé, že jeho týždenný pracovný čas sa skladal zo sedemnásť(17), resp. od roku
2022 zo šestnásť(16) hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala osem (8), resp. od roku
2022 sedem (7) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby kdispozícii zamestnávateľovi, pripravený na prípadný zásah, pričom však súhrn takto uvedených smien
v rámci týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. U žalobcu došlo v priebehu
3 rokov, t.j.6/2020 - 4/2023 tridsaťdva krát k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín.

Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa
jednalo o nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov pri rozhodovaní vychádzal.

8. Z výsluchu žalobcu je zrejmé, že tento je príslušníkom F. G. H. H. už 20 rokov a pracuje na pozícií K.-
D. G. L. M. D.. Taktiež uviedol, že je súčasťou modulu F., čo je modul veľkokapacitného odčerpávania

vody a v súvislosti s tým bol žalovaný aj vo J. na povodňových zásahoch. Žalobca uviedol, že má
špecializáciu aj lezca, s čím sú spojené aj rôzne preskúšania a školenia, ktoré sú zväčša nariaďované
na tretí deň, kedy má žalobca voľno. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že jeho pracovný čas je
nerovnomerne rozvrhnutý v rámci mesiaca s tým, že pracuje tak, že odslúži 24-hodinú zmenu a po
nej by mali nasledovať dva dni voľna, pričom jeden deň má žalobca pohotovosť, avšak z domáceho
prostredia a v prípade, ak by bol výjazd, tak do 1 hodiny musí žalobca nastúpiť na službu. Vzhľadom

na uvedené si v tomto čase žalobca nemôže plánovať žiadne výlety s rodinou, ani si nemôže plánovať
dlhšie vyšetrenia, napr. ak potrebuje ísť na vyšetrenie s rodičmi. Čo sa týka osobných pomerov uviedol,
že je ženatý, má tri deti vo veku XX, XX a XX rokov a taktiež sa stará o svojich rodičov. Dvaja jeho
synovia študujú na vysokej škole v Košiciach, s čím je spojená potreba odviesť ich do N., nakoľko
z F. je obmedzené vlakové spojenie a keď je žalobca v práci, tak musí požiadať svojich súrodencov,

aby jeho deti odviezli buď do D. na vlak alebo do N.. Títo žalobcovi súrodenci mu pomáhajú aj so
starostlivosťou o ich rodičov. Jeho manželka je veľmi tolerantná a zvykla si na to, že všetky voľnočasové
aktivity sa musia prispôsobovať pracovným povinnostiam žalobcu. Tiež konštatoval, že sa mu stáva,
že do práce nastupuje nedostatočne oddýchnutý a to najmä v prípadoch, ak mu je po 24-hodinovej
službe nariadený zásah alebo sa musí zúčastniť nejakých školení. Čo sa týka voľnočasových aktivít,

žalobca uviedol, že 12 rokov pôsobil ako zástupca starosta, avšak s uvedenou funkciou sa spája účasť
na mnohých spoločenských udalostiach, na čo žalobca nemal dostatok voľného času, a preto sa tejto
funkcie musel vzdať a viac sa v tejto funkcii už neangažoval. Žalobca uviedol, že z dôvodu, koľko
času trávi v práci, je oslabená aj jeho imunita a je častejšie chorý, čo sa snaží eliminovať cvičením,
vitamínmi a snahou venovať všetok svoj voľný čas svojej rodine. Čo sa týka služobnej pohotovosti, tak

táto nasleduje po 16-hodinovej službe a v rámci tejto služby môže byť nariadený zásah, po ktorom sa
následne ošetruje služobná technika, odev alebo priestory po zásahu. V rámci tejto pohotovosti nemôže
oddychovať, nakoľko podmienky, ktoré sú na stanici vytvorené nie sú dostatočné (polámané stoličky,
roztrhané postele, polámaný TV). Taktiež žalobca uviedol, že táto pohotovosť nie je nikde započítavaná.
Na otázku žalovaného, či žalobca vykonáva aj nejakú inú zárobkovú činnosť, žalobca uviedol, že má

živnosť na opravu plynových zariadení, avšak v rámci tejto činnosti robí iba papierovú činnosť a jeho
brat opravuje plynové zariadenia.

9. Na takto zistený skutkový stav súd následne aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia:

10. Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a
európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú
implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

11. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní

sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

12. Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) podľa čl. 1 ods. 1 upravuje minimálne požiadavky
na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

13. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálnu dobu denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na prvý týždenný pracovný
čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

14. Podľa článku 1 bod 3 smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia, verejné a súkromné, v
zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smere 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.15. Podľa článku 2 ods. 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:1."pracovný čas" je
príslušnýčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosť

alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou;

16. Podľa článku 2 ods. 9 smernice, primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú pravidelný čas
odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby
sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia

úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.

17. Podľa článku 6 smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi

zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

18. Podľa článku 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej

ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

19. V zmysle § 1 od. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom
v rozhodnom období ( ďalej len „zákon č.315/2001 Z.z.“) tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne

vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby.

20. Podľa § 85 ods. l zákona č.315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

21. Podľa § 85 ods. 2 zákona č.315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

22. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č.315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

23. Podľa § 91 ods. 1 až ods. 3 zákona č.315/2001 Z.z., štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v
naliehavom záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne
nariadiť, nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý

odpočinok medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V
kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

24. Podľa § 92 ods. 1 zákona č.315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie

štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

25. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo
naochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,akoajsúkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

26. Podľa § 13 ods. 1 až ods. 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľaodseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k

porušeniu práva došlo.

27. Podľa § 1 písm. a) zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

28. Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č.514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej
správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania
lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí
do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.

29. Podľa čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, každý má právo na odpočinok a
zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

30. V prvom rade tunajší súd považuje za potrebné poukázať na charakter predmetného sporu. Žalobca

si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z dôvodu
porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne prevzal do právneho poriadku SR Smernicu
2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas
v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že právo na náhradu škody, spôsobenej
porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako SD EÚ) bez ohľadu na vnútroštátnu právnu
úpravu a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj
povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj
z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže čl.7 ods. 2, 5 a čl.144 Ústavy SR ustanovuje zásadu
prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného

je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto
súvislosti je potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti
členských štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie

plnenia záväzkov, vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho
práva. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa

vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciu smerníc(prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad
2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08,
Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
právom Únie ( C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v

platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame).
Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie
nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51
rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame,
bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým

alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants
Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva
členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.
O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. (pozri bod 26 a 27 rozsudku Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/66/2022 z 19.7.2023) Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu

na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po
preskúmaní okolností daného prípadu a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má
za to, že tieto podmienky sú v danej právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy je daný.31. V prvom rade tunajší súd považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou žalovaného,
spočívajúceho v nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho vyjadrenia žalobu pre

netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do právneho poriadku, môže podať Európska
komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na
vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať svojho zamestnávateľa. S uvedeným
sa tunajší súd nestotožnil. V tejto súvislosti uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva,
že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávne

transponovanej smernice, v dôsledku čoho, došlo k porušeniu práv tejto osoby, pričom predpisy
komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov môže fyzická osoba dovolať, táto má
právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri zachovaní princípov rovnocennosti
(existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri
obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade nárokov založených na práve EÚ)
a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné pravidlá neznemožnili uplatňovanie

nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili). Keďže vnútroštátna právna
úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku uvedeného
je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie, právnu úpravu, ktorá upravuje právne vzťahy
obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej

moci upravuje
zákon č. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán, ktorý koná v mene SR v prípade
vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo či iný ústredný orgán
štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti. Keďže predmetný
zákon na vec nie je možné aplikovať a to z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria iba právne

vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo orgánu
územnej samosprávy, pričom výslovne v §9 zákona č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť štátu
v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec aplikoval
iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov, ktoré
sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu a to poukazujúc na povinnosť

vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné
konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ
vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva,
a preto pasívna vecná legitimácia, vyplývajúca z hmotného práva, svedčí v danej právnej veci práve
Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene

štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
HasičskýazáchrannýzborSR,ktorébologarantomprávnejúpravyvykonanejzákonomč.315/2001Z.z.

32. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná Smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru je možné

subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
S týmto tvrdením žalovaného sa tunajší súd nestotožňuje, pričom poukazuje na judikatúru Súdneho
dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer
(C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné
upriamiť pozornosť na znenie čl.1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti

predmetnej smernice a to tak, že táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné
a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18
a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak,
že sa uplatňuje na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,
obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta smernice

89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej
ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto
nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb
ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá

vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti a ak by
za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu
alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda
nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránenépredmetnou smernicou a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná
činnosť žalobcu ako hasiča, tak na základe vyššie uvedených záverov patrí do pôsobnosti Smernice.
Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že Súdny dvor Európskej únie už vo

vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko a to v rozhodnutí G. Fuß, kde výslovne uviedol, že
z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny
dvor konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť

stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj G.Fuß, C-429/09,
body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti

pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G.Fuß (C-429/09 týkajúci sa
hasičov), J.Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych záchranárov),
pričom dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v
spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas
a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec

povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G.Fuß taktiež konštatoval, že právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie

tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako
aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß,

ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia. Z jednotlivých častí
rozhodnutí Súdneho dvora, na ktoré tunajší súd poukázal je zrejmé, že na žalobcu sa ustanovenie čl.6
písm. b) Smernice vzťahuje, a teda jeho maximálny týždenný pracovný čas nemôže prekročiť 48 hodín,

pričom do tohto služobného času je nevyhnutné započítavať aj služobnú pohotovosť žalobcu, ktorá
automaticky nasleduje po 16-hodinovej službe v trvaní ďalších 8 hodín a ktorú žalovaný do týždenného
pracovného času nezapočítava, čo vyplýva jednak z vyjadrení oboch strán sporu ale zároveň aj zo
samotného zákona č.315/2001 Z.z., ktorý § 86 rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie vyplýva z §

122 ods. 3 zákona o HaZZ, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu,
až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej smernice je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku a 48-
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňa nadčasy aj pracovnú pohotovosť. Zákon
č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu

časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) smernice.

33. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
tunajší súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
že by SR uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho
poriadku, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci

referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom
období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z.
ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články
smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že byprevzala, resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti
určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval.
Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času,

avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice.
Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného
obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou
výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto
sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

34. Súd sa okrem toho nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru. Tento článok sa vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo
iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov
slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej

službyaslužbycivilnejochranysatýkačlánok17ods.3Smernice2003/88/ES,ktorýneumožňujeodklon
od článku 6 Smernice 2003/88/ES).

35. Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne

a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
má tunajší súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
porušením práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený
ustanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené a

jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva, z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie
dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama
príčinná súvislosť.

36. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorým by upozornil zamestnávateľa

na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,
že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky
neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi,ktoréhoprávaboliporušené.Nemožnoochraňovaťžalovaného,ktorýporušilsvojepovinnosti,
vyplývajúce mu z komunitárneho práva a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal

odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je
podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne
transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

37. Keďže ako už bolo vyššie uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu takmer troch

rokov, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 32-krát
vyšší počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas
podľa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, žalobca bol z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej
sfére o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť venovaním sa svojím koníčkom, resp. fyzicky a psychicky
regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval

ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku
konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu práv žalobcu na súkromný a rodinný život ako
aj práva na ochranu zdravia (právo na odpočinok), pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd
prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov.

38. Súd konštatuje, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je
ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v
dôsledku vnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade,
akbybolaSmernicaprebratádozákonasprávne.Akékoľvekmatematickévýpočtyvychádzajúcezvýšky

mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, by preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie
výšky nároku. Pre rozhodnutie súdu bol dôležitý rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fus a jednoznačné
znenie Smernice, z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy,
ktorá žalobcovi vznikla.39. Vo vzťahu k samotnej výške náhrady súd konštatuje, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od

úvahysúduaodposúdeniazávažnostivzniknutejujmy,dĺžkyčasu,poktorúdochádzalokprotiprávnemu
konaniu, intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti, toho
ktorého prípadu. V predmetnej právnej veci z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento vykonáva namáhavú
pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl,
v dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu, pričom tento čas je dlhodobo okliešťovaný,

nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou povolený,
limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového systému
vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 32-krát k prekročeniu týždenného pracovného času.
Z výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo, že odpracovanie služobného času v takom rozsahu má vplyv
na jeho voľnočasové aktivity, na ktoré mu nezvyšuje takmer žiadny voľný čas a aj preto sa musel
vzdať funkcie zástupcu starostu. Taktiež je obmedzovaný aj čo sa týka plánovania voľnočasových aktivít

s rodinou ako aj v zabezpečovaní starostlivosti o svoje detí, spočívajúce toho času najmä v tom, aby ich
mohol voziť do Košíc, kde títo chodia na vysokú školu. Taktiež aj v prípade starostlivosti o svojich rodičov,
musí tento čas prispôsobovať podľa svojich možnosti, keď má voľno a nemá pracovnú pohotovosť.
Uvedené nadmerné zaťaženie a nedostatok oddychu vplývajú na imunitu žalobcu a na jeho únavu.
Poukazujúc na uvedené okolnosti predmetného prípadu, na dlhodobé porušovanie práva žalobcu na

dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného
času (32 x za žalobcom uplatnené obdobie) ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z
uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume
2.100,- Eur, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.

40. Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj
veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách,
hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve
rôznychtechnickýchzásahovarôznychzáchrannýchprácach,pričomnezanedbateľnájeajichosvetová

činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí
potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život,
aby sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania (v súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves sp.zn.
5C/49/2018 z 15. 10. 2019).

41. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah
negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch, ani to, že by to malo konkrétny vplyv na jeho
zdravie, napr. vo forme únavového syndrómu. Súd v tomto konkrétnom prípade prihliadol aj na fakt,
že žalobca sa v období, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemusel už venovať

výchove svojich detí, nakoľko tieto boli už plnoleté a nepotrebuje sa s nimi učiť, voziť ich na krúžky,
resp. ich opatrovať. Taktiež so starostlivosťou o rodičov mu pomáhali aj jeho súrodenci. Vzhľadom na
žalobcom uvedené skutočnosti o jeho rodinných pomeroch a rovnako aj s poukazom na to, že žalobca
okrem nedostatku voľného času na venovanie sa voľnočasovým aktivitám, neuvádzal žiadne ďalšie
skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 2.100,- Eur, súd túto

sumu považoval za primeranú. Zohľadnil pri tom aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška
nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych sporoch.

42. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Poukazujúc
na dôvodovú správu k predmetnému ustanoveniu je možné priznať náhradu trov konania v plnej výške aj

v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške, keď výška nároku závisí
od úvahy súdu ako je tomu aj v prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností,
ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku.
Odkazujúc na § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s článkom 3 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku, je v danom prípade potrebné priznať náhradu trov konania v plnej výška, avšak

zo sumy, ktorá bola súdom priznaná. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku postupom podľa § 262
Civilného sporového poriadku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší
súd, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol

založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť
a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.