Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 12, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/79/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923201076
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6923201076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XX, XXX XX D., štátny občan SR, 2/ E. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. XXX/XX,
XXX XX G., štátny občan SR, 3/ H. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX G., štátny
občan SR, zast. zákonným zástupcom - matkou A. B., 4/ H. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A.
XXX/XX, XXX XX G., štátny občan SR, zast. zákonným zástupcom - matkou A. B., 5/ B. F., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX G., štátny občan SR a 6/ J. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom C. XX, štátny občan SR, zast. zákonným zástupcom - matkou A. B., všetci žalobcovia zast.:

Mgr. Peter Mešenec, advokát so sídlom Prievozská 1314/39, 821 09 Bratislava, IČO: 50 287 222, proti
žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom
Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., so sídlom Horná
26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 868 299, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 14. februára 2024, č. k.: 8C/28/2023-145, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., III., IV., VI., VII., IX., X., XII., XIII., XV., XVI., XVIII. p o
t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 7.200,00 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Žaloba žalobkyne 1/ v časti o zaplatenie sumy 14.300,00 Eur sa zamieta.
III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške

ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 3.600,00 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
V. Žaloba žalobcu 2/ v časti o zaplatenie sumy 7.400,00 Eur sa zamieta.
VI. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 2/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške
ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.
VII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ sumu 2.700,00 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.
VIII. Žaloba žalobcu 3/ v časti o zaplatenie sumy 8.300,00 Eur sa zamieta.
IX. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 3/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške
ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.X. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 2.700,00 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
XI. Žaloba žalobkyne 4/ v časti o zaplatenie sumy 8.300,00 Eur sa zamieta.

XII. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni 4/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške
ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.
XIII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 5/ sumu 3.600,00 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
XIV. Žaloba žalobkyne 5/ v časti o zaplatenie sumy 7.400,00 Eur sa zamieta.

XV. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni 5/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo výške
ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.
XVI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 6/ sumu 2.700,00 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
XVII. Žaloba žalobkyne 6/ v časti o zaplatenie sumy 8.300,00 Eur sa zamieta.
XVIII. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni 6/ trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, vo

výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom.“
2. Žalobcovia 1/ až 6/ sa žalobou zo dňa 30.03.2023 domáhali od žalovaného zaplatenia nemajetkovej
ujmy, pričom uviedli, že dňa 06.04.2021 viedol vodič G. C. motorové vozidlo značky I. D. EVČ: K. XXX
L. zo smeru A. M. K., motorové vozidlo zišlo v zákrute z cesty v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti a
viackrát sa prevrátilo. Spolujazdkyňa E. F., nar. XX.XX.XXXX bola vymrštená z auta, pričom následkom

dopravnej nehody zomrela na mieste dopravnej nehody. K dopravnej nehode došlo na území Nemecka.
Táto bola šetrená nemeckou políciou, na dopravnej nehode nebolo zúčastnené žiadne iné motorové
vozidlo. V čase dopravnej nehody malo osobné motorové vozidlo I. D. uzatvorené povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného.
3. Žalobcovia tvrdili, že E. F. bola dcérou žalobkyne 1/ a súrodencom žalobcov 2/ až 6/. Zosnulá mala v

čase dopravnej nehody 20 rokov, žalobkyňa 1/ mama zosnulej mala 39 rokov a súrodenci žalobca 2/ mal
20 rokov, žalobca 3/ mal 2 a pol roka, žalobkyňa 4/ mala 6 rokov, žalobkyňa 5/ mala 17 rokov a žalobkyňa
6/ mala 13 rokov. Protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody došlo u žalobcov k nenávratnej
deštrukcii ich medziľudských vzťahov tvoriacich základ súkromného a rodinného života žalobcov.
4. Náhla a neočakávaná strata veľmi blízkej osoby žalobcov predstavuje trvalý a neodvrátiteľný zásah

do rodinného a súkromného života žalobcov. Rodine zosnulej tragická dopravná nehoda zmenila
nenávratne život, zosnulá bola mladým človekom, ktorý mal celý život pred sebou a ešte veľmi dlho
mohla byť súčasťou života žalobcov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR k danej problematike, na preukázanie vzájomných vzťahov a vplyvu tragickej dopravnej nehody
na súkromný a rodinný život, ako dôkaz v písomnej žalobe navrhli výsluch žalobcov. Predložili súdu

rodné listy, policajnú reláciu a výpis SKP. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy žalobcovia žiadali
zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 21.500,00 Eur žalobkyni 1/ a každému zo žalobcov 2/ až
6/ sumu 11.000,00 Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok
NS SR sp. značka 1Cdo/89/1997, podľa ktorého samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku
neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie

výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Ďalej poukázali na Nález ÚS SR III.ÚS288/2017 zo dňa 05.12.2017,
rozhodnutie NS ČR zo dňa 19.09.2018 sp. značka 25Cdo/894/2018. Na porovnanie predložili súdu
sumár rozhodnutí krajských a okresných súdov SR, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
rodičovi a súrodencovi v súvislosti s usmrtením dieťaťa a súrodenca pri dopravnej nehode. Čo sa týka

uplatnenia nároku voči žalovanému, poukázali na ustanovenie § 15 ods.1 Zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o PZP).
5. Žalovaný považoval žalobu za predčasnú, resp. ju žiadal zamietnuť. Argumentoval tým, že nárok
neuznáva v celom rozsahu, a to najmä z dôvodu, že žalobcom nesvedčí stav vyplývajúci z hmotného

práva, na základe ktorého sa môžu účinne od žalovaného domáhať domnelých nárokov, ktoré
sú predmetom tohto sporu, pričom žiaden z nárokov, ktoré sú predmetom sporu, žalobcovia ani
nijako nepreukázali a preto žalovaný uplatnené nároky popiera. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcov
vyjadrenou v ich podaní, keď zo znenia prvej vety § 15 ods.1 Zákona o PZP plynie, že predpokladom
pre vyplatenie uplatneného nároku žalobcom je skutočnosť, že ide o náhradu škody a že sú žalobcovia

zároveňpoškodenými.Ajvprípade,žebyžalobcoviapreukázali,žesúpoškodenými,trebabraťnazreteľ,
že zákonodarca okrem priznania oprávnenia uplatniť nároky priamo voči žalovanému žalobcom ukladá
povinnosťnárokypreukázať,čojednoznačneplyniezdruhejvety§15ods.zákonaoPZPapodľanázoru
žalovaného ani po vzhliadnutí obsahu podania žalobcov, nemožno nadobudnúť presvedčenie o tom,žeby si žalobcovia túto povinnosť splnili. Žalovaný nepoprel, žeby žalobcovia nemohli uplatniť svoje
domnelé nároky, či už u žalovaného, alebo priamo na súde, ak však žalobcovia chcú sa aj skutočne
domôcť priznania takých nárokov, musia počítať s tým, že sa potom skúma, či nároky, ktoré uplatňujú, sú

kryté Zákonom o PZP, či možno žalobcov považovať za poškodených v zmysle obsahu vymedzeného
Zákonom o PZP a tiež či žalobcovia splnili svoju povinnosť uplatnené nároky preukázať. Po preskúmaní
podaní žalobcov nedospel k záveru, žeby žalobcovia boli poškodenými, že uplatnené nároky akokoľvek
preukázali čo do základu alebo ich výšky a z týchto dôvodov žalovaný nemohol vykonať ani skončiť
prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu svojej povinnosti poskytnúť poistné plnenie a preto považuje

žalobu žalobcov za predčasnú. Tvrdenie žalobcov o tom, že na dopravnej nehode nebolo zúčastnené
žiadne iné motorové vozidlo, resp., že jediným vozidlom zúčastneným na dopravnej nehode bolo
vozidlo poistené u žalovaného, nijako nepreukázali a nepreukázal ich ani predložený preklad správy o
dopravnej nehode od polície z Nemecka zo dňa 06.04.2021. Z tejto správy nevyplýva žiadne podrobné
šetrenie okolností dopravnej nehody zo dňa 06.04.2021 a nemožno na základe jej obsahu jednoznačne
a nespochybniteľne dospieť k jednoznačnému záveru o tom, čo bolo bezprostrednou príčinou smrti

príbuznej žalobcov, ani žeby bol vodič vozidla poisteného u žalovaného uznaný vinným, či odsúdený v
súvislosti so spôsobením dopravnej nehody, ani aké ďalšie okolnosti mali, resp. mohli mať vplyv na vznik
dopravnej nehody a rozsah jeho následkov. Aj keby žalobcovia v neskoršom priebehu sporu preukázali,
že k dopravnej nehode zo dňa 06.04.2021 došlo v dôsledku prevádzky motorového vozidla poisteného
u žalovaného a že jedným z následkov predmetnej nehody bola smrť príbuznej žalobcov, žalovaný

má za to, že žalobcovia nepreukázali, že v priamej príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového
vozidla, poisteného u žalovaného, im vznikli nároky, ktorých priznania sa žalobou domáhajú a rovnako
nepreukázali ani vznik ich nárokov v konkrétnej výške.
6. Pre prípad, žeby žalobcovia v ďalšom priebehu sporu preukázali všetky predpoklady vzniku nárokov,
ktoré sú nimi uplatnené v tomto spore, vyslovil názor, že s ohľadom na intenzitu vzťahov pozostalých

žalobcov so zosnulou príbuznou, vek žalobcov a vek zosnulej príbuznej hmotnú závislosť žalobcov
od usmrtenej príbuznej by mal konajúci súd v prípade preukázania konkrétnej výšky nárokov takto
preukázané nároky adekvátne znížiť s ohľadom na skutočnosť, že príbuzná žalobcov nebola v čase
škodovej udalosti pripútaná bezpečnostným pásom. Žiadal určiť spoluvinu v rozsahu 50 %.
7. V súhrne teda odvolací súd konštatuje, že žalobcovia (matka zosnulej a jej súrodenci) požadovali

náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich práva na súkromný a rodinný život, spôsobený smrťou ich
príbuznej E. F. pri dopravnej nehode. Žalobkyňa 1/ (matka) žiadala 21 500 EUR, žalobcovia 2/ až 6/
(súrodenci) po 11 000 EUR.
8. Žalobcovia tvrdili, že dňa 6. apríla 2021 došlo k dopravnej nehode v M., kde vodič G. C. nezvládol
riadenie vozidla v zákrute, čo viedlo k nehode, pri ktorej zomrela spolujazdkyňa E. F.. Vozidlo bolo

povinne zmluvne poistené u žalovaného (poisťovne). Následkom smrti príbuznej došlo k závažným
emočným a rodinným zmenám. Žalobcovia predložili dôkazy, a to správu o dopravnej nehode, rodné
listy zosnulej a žalobcov, ako aj fotografie, správy a komunikáciu medzi žalobkyňou 1/ a zosnulou.
9. Obrana žalovaného pred súdom prvej inštancie spočívala v tom, že žalobcovia nepreukázali priamu
príčinnú súvislosť medzi nehodou a vznikom nemajetkovej ujmy. Poukazoval na chýbajúce dôkazy,

napr. uznanie vodiča vinným v trestnom konaní. Argumentoval spoluzavinením zosnulej, ktorá nebola
pripútaná bezpečnostným pásom. Zdôraznil, že podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení musia
žalobcovia preukázať svoj nárok.
10. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že nehodu spôsobil vodič G. C.
nezvládnutím rýchlosti, čím došlo k vymršteniu nepripútanej spolujazdkyne E. F. a jej smrti. Vozidlo bolo

poistené u žalovaného, ktorý je pasívne legitimovaný na náhradu škody. Smrť zosnulej spôsobila zásah
do osobnostných práv žalobcov.
11. Súd uznal nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11, § 13 a § 16 Občianskeho
zákonníka. Pri stanovení výšky náhrady prihliadol na vek žalobcov, intenzitu vzťahu so zosnulou a
na 10 % spoluzavinenie zosnulej. Pri rozhodovaní vychádzal z judikatúry NS SR ako aj rozhodnutí

Ústavného súdu SR, čím a zohľadnil rozhodovaciu prax súdov SR. Poukázal na zodpovednosť podľa §
427 OZ, keď zodpovednosť za škodu vznikla nezávisle od zavinenia vodiča, pričom išlo o protiprávne
konanie v cestnej premávke. Mal preukázanú nemajetkovú ujmu. Jej náhrada zohľadnila emocionálnu a
psychickú ujmu žalobcov, avšak reflektovala aj ich vzdialenosť od zosnulej v čase nehody. Poukázal tiež
na medzinárodné aspekty, keď súd aplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ o rozšírení krytia poistného

plnenia na nemajetkovú ujmu. Prihliadol aj na proporcionalitu a spoluzavinenie 10 % zosnulej, ktoré bolo
zahrnuté pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy.
Odvolanie12. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný, a to
z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, keď namietal, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zároveň uložil žalobcom 1/ až 6/ povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, pre prípad, že odvolací súd žalobu
nezamietne, navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že žalobcom 1/ až 6/ prizná nároky vo výške, ako to
plynie z jeho odôvodnenia, tzn., zohľadní mieru spoluzavinenia 50 %. V tomto prípade žiadal priznať

nárok na náhradu trov konania podľa jeho úspechu v spore.
13. V odvolaní opakovanie argumentoval názorom, že žalobcovia 1/ až 6/ neuplatnili svoje nároky v
súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z ustanovenia § 15 ods. 1, druhá veta zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení. Podľa žalovaného bolo nevyhnutné, aby žalobcovia pred podaním
žaloby u poisťovateľa nielen uplatnili, ale aj preukázali svoje nároky, pričom logicky malo najprv dôjsť k
ukončeniu potrebného prešetrovania rozsahu povinnosti poisťovateľa na poskytnutie poistného plnenia.

Týmto žalovaný trval na tom, že žalobcovia konali v rozpore so zákonom a obchádzali jeho predpísané
postupy.
14. Ďalej žalovaný poukázal na nedostatok dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Konštatoval,
že neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že žalobcovia pred podaním
žaloby u poisťovateľa nároky uplatnili a preukázali, a ani nebolo dokázané, že poisťovateľ ukončil

prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu svojej povinnosti. Z tohto dôvodu žalovaný tvrdil, že vznik
povinnosti poskytnúť poistné plnenie nemohol byť nikdy potvrdený, a preto bola žaloba aj následný
rozsudok predčasné a nesprávne odôvodnené.
15. Žalovaný tiež namietal, že príčina smrti príbuznej žalobcov 1/ až 6/ nebola v konaní pred súdom
dostatočne preukázaná. Kritizoval, že súd prvej inštancie vychádzal jediným z preloženého dokumentu

– Správou o nehode – ktorá podľa jeho názoru neposkytovala hodnoverné a overiteľné dôkazy o tom,
že úmrtie bolo spôsobené prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného. V tejto súvislosti
žalovaný zdôraznil, že neboli preukázané ani príčinná súvislosť medzi prevádzkou vozidla a úmrtím, ani
právoplatné uznanie viny vodiča vozidla, čo ďalej podkopávalo základy nároku žalobcov.
16. V nadväznosti na tieto skutočnosti žalovaný v odvolaní argumentoval, že ak by sa predpokladalo,

že nárok žalobcov je aspoň čiastočne podložený, tak bolo potrebné zohľadniť aj mieru spoluzavinenia
zosnulej príbuznej. Tvrdil, že nedodržanie základnej povinnosti – pripútania bezpečnostným pásom –
zo strany zosnulej príbuznej významne prispelo k fatálnemu následku dopravnej nehody. V dôsledku
toho trval na tom, že výška nárokov priznaných súdom prvej inštancie mala byť znížená o 50 %, a
nie len o symbolických 10 %, ako bolo pôvodne rozhodnuté. Na záver odvolania žalovaný zdôraznil,

že jeho úmyslom nebolo zľahčovať ťažkú životnú situáciu žalobcov, ale konštatoval, že rozsudok bol
nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a založený na nepreukázaných predpokladoch predčasnosti jej
podania.
Vyjadrenie žalobcov k odvolaniu žalovaného
17. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného reagovali na jednotlivé námietky.

18. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie: Žalobcovia zdôraznili, že súd prvej inštancie
správne právne kvalifikoval spor, keď aplikoval ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Toto
ustanovenie zakladá priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi. Súd správne vychádzal z § 441
Občianskeho zákonníka pri určení miery spoluúčasti zosnulej na vzniku škody. Právnu normu aplikoval

primerane k zistenému skutkovému stavu, a preto nemožno konštatovať nesprávne právne posúdenie
veci.
19. Požiadavka na odôvodnenie rozhodnutia: Žalobcovia sa odvolali na judikatúru Ústavného súdu
SR, podľa ktorej všeobecný súd nemusí odpovedať na všetky argumenty strán sporu, ale iba na tie,
ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Okresný súd vo svojom rozhodnutí podrobne zhrnul skutkový stav,

stanoviská strán a výsledky dokazovania. Citoval relevantné právne predpisy a rozhodnutia vyšších
súdnych autorít a primerane vysvetlil prijaté právne závery. Žalobcovia preto považovali rozhodnutie
okresného súdu za dostatočne odôvodnené a vyhovujúce požiadavkám spravodlivého procesu.
20. Námietka predčasne podanej žaloby: Žalobcovia odmietli tvrdenie žalovaného, že žaloba bola
podaná predčasne. Argumentovali tým, že § 15 ods. 1 zákona o PZP výslovne priznáva poškodenému

právo domáhať sa náhrady škody priamo od poisťovateľa. Tento nárok je bezpodmienečný a nezávisí
od ukončenia šetrenia zo strany poisťovne. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR je podanie žaloby
proti poisťovateľovi legitímne, pričom nie je potrebné predchádzajúce mimosúdne uplatnenie nároku.Žalobcovia tiež poukázali na to, že žalovaný vo svojej praxi systematicky odmieta uzatvárať mimosúdne
dohody o náhrade nemajetkovej ujmy, čo potvrdzuje neúčelnosť takéhoto postupu.
21. Námietka percentuálnej miery spoluúčasti zosnulej na škode: Žalobcovia považovali argumentáciu

žalovaného o nesprávnom stanovení miery spoluúčasti zosnulej za neopodstatnenú. Súd prvej inštancie
pri jej určení vychádzal z ustálenej judikatúry slovenských súdov, podľa ktorej je zohľadnenie 10 %
spoluzavinenia za nepripútanie bezpečnostným pásom štandardné. Žalovaný počas konania nepredložil
žiadne dôkazy preukazujúce, že nepripútanie sa bezpečnostným pásom spôsobilo alebo významne
zhoršilo následky nehody. Judikatúra Najvyššieho súdu SR a českých súdov potvrdzuje, že na zvýšenie

miery spoluúčasti poškodeného je nevyhnutné preukázať príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti
a samotným následkom, čo v tomto prípade nebolo splnené.
22. Námietka nepreukázania príčinnej súvislosti: Žalobcovia zdôraznili, že príčinná súvislosť medzi
prevádzkou motorového vozidla a úmrtím ich príbuznej bola preukázaná vykonaným dokazovaním. Z
úradného prekladu Správy o dopravnej nehode vyplýva, že zosnulá bola usmrtená následkom nehody,
ktorú zavinil vodič poisteného vozidla. Tento vodič neprispôsobil rýchlosť jazdy podmienkam na ceste,

čo malo za následok vybočenie vozidla z cesty a sériu nárazov, ktoré viedli k fatálnym následkom.
Žalobcovia upozornili, že žalovaný nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by spochybnili tento
skutkový stav alebo preukázali inú príčinu smrti. Jeho tvrdenia tak ostali v rovine nepodložených
špekulácií,ktorénemožnopovažovaťzadostatočnénaspochybnenieprávnehozáveruokresnéhosúdu.
23. Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti

ako vecne správny a uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcom trovy odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Podľa ich názoru bola argumentácia žalovaného vyvrátená vykonaným dokazovaním a právna
kvalifikácia sporu bola správna.
Replika žalovaného
24. Žalovaný zotrval na svojom pôvodnom stanovisku a zdôraznil, že ani po podrobnom oboznámení

sa s vyjadrením žalobcov k jeho odvolaniu nezískal presvedčenie o dôvodnosti nárokov priznaných
žalobcom. Naďalej považoval svoje odvolanie za plne legitímne a dôvodné, pričom odkázal na
argumentáciu obsiahnutú v pôvodnom podaní. Zároveň žalovaný opätovne spochybnil stanovisko
žalobcov k jeho námietke predčasnosti podanej žaloby a k tvrdeniu o nepreukázaní ich údajného nároku.
Zdôraznil, že sa s touto argumentáciou nestotožňuje a trvá na správnosti svojej odvolacej námietky.

Argumentáciu žalobcov považoval za účelovú a nekorektnú, pričom ich postup pri uplatňovaní nárokov
pred súdom bez predchádzajúceho uplatnenia a preukázania týchto nárokov u žalovaného považoval
za konanie v rozpore so zákonom (in fraudem legis). Zároveň súd prvej inštancie podľa jeho názoru
takýto postup žalobcov neprimerane podporil svojim rozhodnutím.
25. Žalovaný poukázal na to, že žalobcovia aj samotný súd prvej inštancie opomenuli význam skončenia

šetrenia zo strany poisťovateľa ako zásadnú podmienku, od ktorej závisí splatnosť poistného plnenia. V
tejto súvislosti odkázal na ustanovenie § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré podľa jeho výkladu
predpokladá, že poisťovateľ musí najprv skončiť prešetrovanie udalosti, aby mohla byť poskytnutá
náhrada škody. Uviedol, že aj vo svojom predchádzajúcom vyjadrení a v odvolaní tento právny názor
prezentoval, pričom súd prvej inštancie sa s týmto aspektom riadne nevysporiadal.

26. Žalovaný ďalej zopakoval, že žalobcovia svoje nároky u žalovaného pred podaním žaloby riadne
neuplatnili, nepreukázali ich a on sám neukončil potrebné prešetrovanie. Preto považoval nielen
samotnú žalobu, ale aj rozsudok súdu prvej inštancie za predčasné. Poukázal na to, že až po skončení
šetrenia môže byť zrejmé, či sú nároky žalobcov vôbec preukázané, a ak áno, v akej výške. Zdôraznil, že
poistné plnenie sa stáva splatným až 15 dní po skončení tohto šetrenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti

zotrval na názore, že súd prvej inštancie rozhodoval bez dostatočne preukázaných skutkových a
právnych základov.
27. V časti týkajúcej sa spoluzavinenia zosnulej E. F. žalovaný opätovne namietal, že súd prvej inštancie
nezohľadnil dostatočne mieru jej spoluzavinenia na fatálnych následkoch dopravnej nehody. Zdôraznil,
že rozsah spoluzavinenia v stanovenej výške 10 % nepovažuje za dostatočný a je presvedčený, že malo

byť určené minimálne na úrovni 50 %. Opätovne argumentoval, že ak by nebohá použila bezpečnostný
pás, k fatálnemu následku nehody by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nedošlo. Preto mal za
to,žepriurčovaníkonkrétnejvýškynárokovžalobcovbolopotrebnéprimeranezohľadniťtútoskutočnosť
a uplatniť podstatne vyšší koeficient spoluzavinenia zosnulej.
Duplika žalobcov

28. Žalobcovia vo svojej duplike uviedli, že žalovaný vo svojom vyjadrení nepredložil žiadne nové
argumenty ani skutočnosti, ku ktorým by sa oni sami už v predchádzajúcich vyjadreniach nevyjadrili
podrobne a vyčerpávajúco. Považovali preto reakciu žalovaného za opakovanie skôr vznesených
námietok, ktoré už boli v konaní dostatočne analyzované a vyvrátené.29. Osobitne sa venovali tvrdeniu žalovaného o predčasnosti podanej žaloby. Poukázali na to, že
žalovaný neustále zdôrazňuje, že pred podaním žaloby nebol oslovený a nebolo mu umožnené
mimosúdne prešetriť poistnú udalosť. Žalobcovia však namietali, že žalovaný prehliada skutočnosť,

že patrí medzi poisťovne, ktoré systematicky odmietajú mimosúdne dohody v prípadoch náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým po obetiach dopravných nehôd. Zdôraznili, že žalovaný mal
užpredotvorenímprvéhopojednávaniamožnosťzvážiťmimosúdnevyrovnanie,pričomprávnyzástupca
žalovaného výslovne vyhlásil, že žalovaný takéto dohody neuzatvára.
30. Vzhľadom na tento postoj žalovaného žalobcovia vyjadrili pochybnosti o zmysle jeho argumentu o

potrebe predchádzajúceho oslovenia poisťovne pred podaním žaloby. Domnievali sa, že jeho cieľom
mohlo byť iba oddialenie konania a prešetrovanie poistnej udalosti až do premlčania nárokov. V tejto
súvislosti zdôraznili, že im zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť pred podaním žaloby
najskôr kontaktovať žalovaného mimosúdnou cestou. Ich konanie preto považovali za plne súladné so
zákonom.
31. Pokiaľ ide o otázku spoluzavinenia zosnulej E. F., žalobcovia opätovne poukázali na početnú

judikatúru krajských súdov, ktoré pri nepripútaní bezpečnostným pásom ustálili mieru spoluzavinenia
na úrovni 10 %. Preto trvali na tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto otázke bolo správne a
primerané.
32. V ostatných bodoch sa žalobcovia výslovne odvolali na svoje doterajšie vyjadrenia a argumenty,
pričom považovali za nepotrebné ich ďalšie rozvádzanie.

Právne posúdenie odvolacím súdom
33. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
34. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
35. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v náležitom rozsahu vykonal
dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové závery a na takto zistený skutkový stav aplikoval aj

správne právne normy, ktoré sú vyššie spomínané. Vychádzajúc zo zásady koncentrácie vychádzal
dôsledne z predložených dôkazov, tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich logické závery. Odvolací
súd pri zistení skutkového stavu nenašiel také pochybenia, ako ich vytýka žalovaný. Z vykonaného
dokazovania súd vyvodil logické závery. Pokiaľ ide o aplikáciu relevantných právnych noriem, tieto použil
správne, ich aplikácia nie je v rozpore s ich znením a účelom.

36. Žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie veci, predčasnosť
podanej žaloby a nedostatočné zohľadnenie miery spoluzavinenia zosnulej E. F.. Odvolací súd sa preto
zaoberal týmito námietkami a ich dôvodnosťou.
37. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Žalovaný tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne
subsumoval skutkový stav pod právnu normu, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci.

Tvrdil, že znenie § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla neumožňuje, aby si poškodený uplatnil nárok priamo
na súde bez predchádzajúceho uplatnenia nároku voči poisťovateľovi a ukončenia jeho šetrenia.
38. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil. Súd prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 15 ods.
1 zákona o PZP správne, pretože toto ustanovenie jednoznačne zakladá priamy nárok poškodeného

voči poisťovateľovi bez podmienky predchádzajúceho mimosúdneho uplatnenia nároku. Tento záver
vychádza aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, napr. uznesenia sp. zn. 2 Cdo 168/2008 zo dňa 30.
novembra 2009, ktoré potvrdzuje, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Preto odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku nebol daný.

39. K námietke predčasnosti podanej žaloby: Žalovaný v odvolaní tvrdil, že súd nemal priznať nároky
žalobcom, pretože neboli uplatnené priamo u poisťovateľa a nebolo ukončené jeho šetrenie. Podľa
žalovaného ide o obchádzanie zákona.
40. Odvolací súd k tejto námietke konštatuje, že priamy nárok poškodeného na náhradu škody voči
poisťovateľovi nie je podmienený ukončením jeho šetrenia. Zo žiadnej právnej normy taká povinnosť

pre žalobcov nevyplýva. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3 Cdo 256/2012 dospel k záveru, že
poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie má rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá
škodu priamo spôsobila. v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a relevantných krajských
súdov je priamy nárok poškodeného voči poisťovateľovi zakotvený v § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Tento nárok vzniká ex lege a nie je podmienený skončením šetrenia poisťovateľa. Poškodený je povinný
nárok preukázať, avšak jeho vymáhateľnosť nie je viazaná na predchádzajúce konanie poisťovateľa.

Argumentácia odvolateľa v tomto smere bola preto nedôvodná.
41. Inak povedané, žalobcovia neboli povinní najskôr uplatniť svoj nárok u žalovaného, ani vyčkať na
ukončenie jeho šetrenia, a to z viacerých právnych a logických dôvodov. V prvom rade, ustanovenie
§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla výslovne priznáva poškodeným právo domáhať sa náhrady

škody priamo voči poisťovateľovi. Toto zákonné ustanovenie neobsahuje žiadnu podmienku, ktorá by
vyžadovala predchádzajúce podanie žiadosti o poistné plnenie poisťovateľovi alebo čakaciu lehotu na
ukončenie šetrenia poisťovateľom.
42. Ďalej, súdna prax, ako aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, dlhodobo potvrdzujú, že
poškodenýmáprávouplatniťsisvojnároknanáhraduškodypriamonasúdebezohľadunastavšetrenia
poisťovateľom. Toto právo vyplýva zo samotnej povahy zodpovednostného poistenia, ktoré má slúžiť na

ochranu poškodeného, a nie ako nástroj na oddialenie alebo odmietnutie plnenia poisťovateľom.
43. Taktiež treba poukázať na to, že zákon o povinnom zmluvnom poistení neupravuje žiadnu povinnosť
poškodeného viesť najprv mimosúdne konanie s poisťovateľom alebo vyčkať na jeho šetrenie. V
opačnom prípade by to mohlo viesť k situácii, v ktorej by poisťovateľ mohol účelovo predlžovať šetrenie,
a tým poškodeným fakticky znemožniť súdne uplatnenie ich práv. Súdna prax sa v podobných prípadoch

prikláňa k názoru, že ak by zákonodarca zamýšľal podmieniť možnosť súdneho uplatnenia nároku na
náhradu škody predchádzajúcim ukončením šetrenia poisťovateľom, výslovne by to uviedol v zákone.
Keďže tak neurobil, nie je možné poškodeným klásť takúto povinnosť nad rámec zákonných podmienok.
Z uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalobcovia konali v súlade so zákonom a ich rozhodnutie
podať žalobu bez predchádzajúceho mimosúdneho uplatnenia nároku u poisťovateľa alebo vyčkania na

výsledok jeho šetrenia je právne odôvodnené a legitímne.
44. K námietke spoluzavinenia zosnulej: Žalovaný namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil
primerane mieru spoluzavinenia zosnulej E. F., ktorá nebola pripútaná bezpečnostným pásom. Tvrdil,
že spoluzavinenie by malo byť zohľadnené vo výške 50 %.
45. Odvolací súd odkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax slovenských, ale aj napr. českých súdov,

ktorá pri nepripútaní spolujazdca určuje mieru spoluzavinenia v rozsahu 10 % (napr. rozsudky Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 5Co/96/2019, 7Co/509/2016, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25
Cdo 182/2000). Z týchto rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ neexistuje dôkaz, že nepripútanie malo priamy a
rozhodujúci vplyv na smrteľný následok, spoluzavinenie sa stanovuje v rámci 10 %. Odvolací súd preto
považuje zohľadnenie 10 % miery spoluzavinenia súdom prvého stupňa za primerané a v súlade so

zaužívanou praxou.
46. Odvolací súd napr. poukazuje aj na rozhodnutie NS SR zo dňa 31. marca 2022, sp. zn.:
7Cdo/252/2022, kde zhodou okolností bol žalovaný ako žalovaný 1/ vodič a ako žalovaný 2/ vystupoval
žalovaný. Aj v danom prípade došlo k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k usmrteniu osoby, v danom
prípade chodca, ktorý prechádzal spoza stojacich vozidiel mimo prechodu pre chodcov, pričom ale vodič

namiesto rýchlosti 50 km/hod. išiel rýchlosťou 65 km/hod. v danom prípade NS SR zrušil rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 2. marca 2021, č. k.: 23 Co/7/2020-187 z dôvodu, že síce odvolací
súd zohľadnil spoluvinu chodca, avšak neurčil percentuálny podiel jeho zavinenia. Aj v tomto prípade
žalovaný Kooperativa poisťovňa, a. s., podal dovolanie, kde namietal výšku náhrady, namietal výšku
spoluzavinenia ako aj príčinnú súvislosť v rámci danej námietky. NS SR vytkol odvolaciemu súdu, že

v skutočnosti neposúdili mieru spoluzavinenia, pričom len stroho konštatovali, že na zavinenie tam
poškodeného treba prihliadať. A v tomto prípade NS SR odkázal na svoj rozsudok z 27. októbra 2010,
sp. zn. 1 Cdo/77/2009, z ktorého vychádzal aj v tomto rozhodovanom prípade súd prvej inštancie.
47. Z daného rozhodnutia vyplýva, že nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby muselo
byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade s § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na to, aby oprávnená

osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň stačí, aby išlo o neoprávnený
zásah do práva na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide o
objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom
zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Takýmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu, ale súčasne súd skúma aj

okolnosti na strane dotknutej osoby. Najvyšší súd taktiež poukázal na rozhodnutie R 29/2001, z ktorého
pri svojom rozhodnutí vychádzal. Podľa neho pri určení výšky súd musí prihliadať aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u
osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Tieto rozhodnutia prestavujú ustálenú rozhodovaciu prax vriešení otázky zohľadnenia miery spoluzavinenia poškodeného pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Z tohto rozhodnutia je zrejmé, že je potrebné zohľadniť podiel na vzniknutej škode, ktorý je
rozhodujúcou príčinou dopravnej nehody.

48. Súd prvej inštancie mal pre rozhodnutie dostatok dôkazov, aby dospel tzv. skutkovej vete.
Zrozhodnutiajednoznačnevyplynulo,žehlavnouavýznamnoupríčinoudopravnejnehodyanásledného
usmrtenia E. F. bola neprimeraná rýchlosť vodiča, ktorý vedenie vozidla neprispôsobil svojim
schopnostiam a podmienkam na ceste. Svojou nezodpovednosťou vystavil seba ako aj spolucestujúcu
výraznému nebezpečiu. Spolucestujúca nemohla pri nastupovaní auta vedieť, akým spôsobom bude

vodič jazdiť, ani ovplyvniť jeho jazdu. Môže to byť napr. vtedy, ak spolujazdec vie, že vodič požije alkohol
a napriek tomu do auta nasadne. V rozhodovanom prípade to ale nemohla predvídať.
49. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal dôvodnosť svojich námietok. Odvolateľ
nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že podiel spoluzavinenia zosnulej mal byť
výrazne vyšší. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v súde s platnou právnou úpravou a
ustálenou judikatúrou. Bolo nepochybne preukázané, že spolujazdkyňa nesie časť viny na svojom

usmrtení tým, že sa nepripútala (o tom nižšie). Je ale nespochybniteľné, že rozhodujúcu mieru na
danej situácii nesie vodič, nie nepripútanie sa spolucestujúcou. Nakoniec, bol to vodič ktorý by mal
spolucestujúcu upozorniť na danú povinnosť, prípadne ak by neuposlúchla, mohol odmietnuť jazdu. Ako
bolo zistené, aj vodič utrpel vážne zranenia a nebol pripútaný, čo svedčí o jeho ľahkovážnom postoji,
ktorý mal významný podiel na usmrtení spolucestujúcej.

50. K námietke nepreukázania príčinnej súvislosti: Odvolací súd konštatuje, že skutkové okolnosti boli
dostatočne preukázané na základe oficiálnej správy o nehode nemeckých orgánov. Správa jednoznačne
uvádzala, že k úmrtiu E. F. došlo v priamej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. V súlade
s princípom objektívnej zodpovednosti podľa § 427 Občianskeho zákonníka sa v tomto prípade
nevyžadovalo,abybolvodičvozidlatrestneodsúdený.Skutočnosť,ževozidlopoistenéuodvolateľabolo

jediným vozidlom zúčastneným na nehode, bola preukázaná a spôsobila následok, ktorý je predmetom
sporu. Odvolací súd nemá pochybnosť, že k usmrteniu došlo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou,
ktorú zavinil vodič vozidla, pretože nebyť jeho zlyhania, k dopravnej nehode by nedošlo. Pokiaľ by jazdil
primeranou rýchlosťou a v súlade so svojimi zručnosťami, ak by aj spolujazdkyňa nebola pripútaná, k jej
usmrteniu by nedošlo, resp. by nevypadla z vozidla cez okno.

51. Odvolací súd len pripomína, že v danom prípade ide o odôvodnenú objektívnu zodpovednosť.
V záujme ochrany tretích (nezúčastnených) osôb sa riziko z prevádzky prenáša výlučne len
na prevádzkovateľa. U prevádzkovateľa motorového vozidla je toto riziko znášania následkov
zodpovednosti za škody spôsobené ich prevádzkou zmiernené tým, že každý prevádzkovateľ je zo
zákona poistený pre prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. V tomto zmysle sa súd prvej inštancie podrobne zaoberal
pasívnoulegitimácioužalovanéhoapoukázalnapotrebueurokonformnéhovýkladu,pričompodstatným
pre rozhodnutie je rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, C. G. proti K. H. a N. G., ktorý
sa zaoberá dopadom povinného poistenia. Podľa daného rozsudku povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Aj v danom prípade poistenie sa vzťahuje na rozhodovaný prípad. Žalovaný nijako nepreukázal, ani
nenavrhol dôkaz, ktorým by preukázal, žeby k usmrteniu, resp. k smrti E. F. došlo z inej príčiny. Žalovaný
neposkytol dôkaz, žeby bola mŕtva ešte pred dopravnou nehodou, prípadne po dopravnej nehode

by síce žila, ale k usmrteniu došlo inak, kedy by príčinou jej usmrtenia nebola dopravná nehoda.
Neexistuje žiaden dôvod na to, aby súd neuveril správe o nehode, ktorá bola vyhotovená v danom
prípade a dostatočne opisuje zistené skutočnosti na mieste samom. Ak žalovaný spochybňoval danú
správu a zistenia, mal predložiť iné dôkazy na vyvrátenie predložených dôkazov žalobcami.
52. Odvolací súd poukazuje na to, že v právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)

označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva
druhý jav (následok). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá
môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má
preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada
požadovaná. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina

priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina
škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. V danom prípade odvolacísúd v zhode so súdom prvej inštancie nemá pochybnosť o správnom závere, že príčinou dopravnej
nehody bolo porušenie dopravných predpisov vodičom, ktorý nezvládol riadenie vozidla, pričom došlo
k rotácii auta, pričom spolucestujúca z auta vypadla. Nie je rozhodujúce, či bola usmrtená v prvom

momente nárazu, či následne pri rotácii alebo až po tom, ako vypadla z vozidla. Nebolo preukázané, že
by existovala iná možnosť, pre ktorú by bola usmrtená, napr. iné auto apod.
53. Žalovaný namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a usmrtením
spolucestujúcej, pričom tvrdil, že nebolo jednoznačne preukázané, že smrť nastala výlučne v dôsledku
nehody. Táto argumentácia však neobstojí pri aplikácii teórie kauzálneho nexusu, ktorá v právnej vede

slúži na určenie existencie relevantného vzťahu medzi príčinou a následkom. Z pohľadu conditio sine
qua non testu, ktorý sa v civilnom práve bežne uplatňuje, by bez vzniku dopravnej nehody ku smrti
spolucestujúcej vôbec nedošlo. Neprítomnosť iných intervenujúcich faktorov zároveň naznačuje, že
priebeh udalostí viedol k priamemu spôsobeniu ujmy. Navyše, v kontexte objektívnej zodpovednosti
podľa § 427 Občianskeho zákonníka sa pri prevádzke motorového vozidla na účely posúdenia príčinnej
súvislosti nevyžaduje subjektívna zavinenosť, ale len existencia dostatočne určitého a predvídateľného

kauzálneho spojenia. To znamená, že ak sa dopravná nehoda uskutočnila spôsobom, ktorý mal za
následok smrť poškodenej, táto skutočnosť je dostatočná na konštatovanie príčinnej súvislosti medzi
prevádzkou motorového vozidla a následkom.
54. Právna teória rozlišuje medzi rôznymi konceptmi príčinnej súvislosti, pričom napríklad doktrína
adekvátnej príčinnosti obmedzuje následky len na také dôsledky, ktoré sú objektívne predvídateľné.

Smrť spolucestujúcej bola priamym dôsledkom nehody a bola racionálne očakávateľným výsledkom
dopravnej kolízie, čím sa napĺňajú kritériá tejto teórie. Okrem toho sa v prípadoch dopravných nehôd
často uplatňuje aj tzv. prirodzená kauzalita, ktorá skúma, či daná udalosť mohla prirodzene vyplývať zo
správania vodiča a charakteru prevádzky motorového vozidla. V danom prípade je zrejmé, že nehoda
bola priamou príčinou smrti poškodenej a neboli identifikované žiadne iné nezávislé faktory, ktoré by

zásadne prispeli k následku.
55. Ako už vyššie odvolací súd uviedol, dôležitým aspektom v právnej argumentácii je aj
otázka spoluúčasti poškodenej na vzniku škodového následku. Aj keď sa vyskytla skutočnosť,
že spolucestujúca nebola pripútaná bezpečnostným pásom, táto okolnosť síce mohla ovplyvniť
rozsah spôsobenej ujmy, avšak nijakým spôsobom nemení podstatu hlavnej príčinnej súvislosti

medzi dopravnou nehodou a usmrtením poškodenej. Slovenská aj zahraničná judikatúra opakovane
potvrdzuje, že nepripútanie bezpečnostným pásom môže mať vplyv na mieru spoluúčasti poškodeného,
avšaknevediekpretrhnutiureťazcapríčinnejsúvislostimedzisamotnounehodouaspôsobenousmrťou.
Práve preto súdy v obdobných prípadoch zohľadňujú mieru spoluzavinenia poškodeného pri určení
výšky náhrady škody, avšak samotný vznik zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla zostáva

nezmenený.
56. Okrem toho judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opakovane konštatuje, že v prípadoch
dopravných nehôd sa uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla, ktorý je
povinný znášať dôsledky škodovej udalosti, pokiaľ nedôjde k preukázaniu kvalifikovanej okolnosti
vylučujúcej zodpovednosť, ako je napríklad zásah vyššej moci alebo výlučné zavinenie inej osoby.

Takéto okolnosti v danej veci neboli preukázané. Navyše, aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie týkajúcej sa ochrany poškodených v prípadoch dopravných nehôd je zdôrazňovaná
zásada, že poistiteľ alebo prevádzkovateľ vozidla nemôže uniknúť zodpovednosti len na základe
skutočnosti, že poškodený neprijal všetky možné preventívne opatrenia na ochranu svojho života alebo
zdravia.

57. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že tvrdenie žalovaného o absencii príčinnej súvislosti nie
je právne udržateľné, keďže dopravná nehoda predstavovala rozhodujúci faktor, ktorý bezprostredne
spôsobil smrť spolucestujúcej. Tento záver nachádza oporu tak v teoretických prístupoch k skúmaniu
kauzálneho nexusu, ako aj v aplikovateľnej judikatúre a platnej právnej úprave. Neexistuje právny
ani skutkový základ pre oslobodenie žalovaného od povinnosti nahradiť škodu, pričom argumentácia

týkajúca sa nepripútania bezpečnostným pásom sa môže zohľadniť iba pri úvahe o rozsahu náhrady
škody, nie pri samotnej otázke vzniku zodpovednosti.
58. K výške odškodnenia odvolací súd dopĺňa, že v predmetnej veci okresný súd podrobne analyzoval
dôsledky straty blízkej osoby, pričom pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z judikatúry
NajvyššiehosúduSRakrajskýchsúdov,ktorévobdobnýchprípadochkonštantnepriznávajúpozostalým

primeranú náhradu zohľadňujúcu intenzitu ich vzťahu so zosnulým a závažnosť zásahu do ich osobného
života.
59. Matka zosnulej, žalobkyňa 1/, bola so svojou dcérou vo veľmi úzkom vzťahu, pričom vzhľadom
na jej vek a životnú situáciu predstavovala dcéra významný emocionálny pilier jej života. Zánik tohtovzťahu v dôsledku dopravnej nehody znamenal hlboký zásah do jej duševnej integrity, čím sa naplnili
kritériá na priznanie vysokého odškodnenia v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Ten
v rozhodnutiach, napríklad v rozsudku sp. zn. 6Cdo/43/2017, uviedol, že „výška nemajetkovej ujmy by

mala reflektovať nielen samotnú intenzitu citovej väzby medzi poškodeným a zosnulým, ale aj sociálne
a psychologické dôsledky straty na jeho ďalšom živote.“
60. V prípade súrodencov zosnulej súd prihliadal na skutočnosť, že ich vzájomný vzťah bol rovnako
silný, pričom spoločná výchova a spoločné rodinné aktivity potvrdzovali ich úzke puto. Ustanovenie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj blízkym osobám, ktoré

nepatria do priamej línie predkov a potomkov, pokiaľ je preukázané, že medzi nimi existoval mimoriadne
úzky vzťah.
61.Súdsaprivýškenáhradinšpirovalajrozhodnutiamikrajskýchsúdov,napríkladrozsudkomKrajského
súdu v Žiline sp. zn. 9Co/67/2019, kde bolo konštatované, že „strata blízkej osoby má u každého
jednotlivca iné dôsledky, preto je potrebné individuálne posúdiť mieru zásahu do osobného života
pozostalého a priznanú sumu prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prípadu.“

62. V kontexte výšky odškodnenia je dôležité aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo
2245/2018, ktoré uvádza, že „pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je nutné prihliadať nielen na samotný
vzťah medzi poškodeným a zosnulým, ale aj na objektívne okolnosti, ako je náhly a nečakaný charakter
udalosti, ktorá viedla k strate blízkej osoby.“
63. Zohľadnenie všetkých týchto faktorov viedlo súd k záveru, že priznané sumy sú v súlade s ustálenou

súdnou praxou a reflektujú skutočný rozsah utrpenej nemajetkovej ujmy žalobcov.
64. Odvolací súd považuje z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie za správny,
spravodlivý, dostatočne odôvodnený a zrozumiteľný.
Trovy odvolacieho konania
65. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §

255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalobcovia, preto
im odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
66. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.