Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202015
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8323202015.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátuJUDr.DanielyBabinovejaJUDr.MichalaBoroňavsporežalobcu:npráp.A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX, C. D. XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o.,
so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866,
o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
5C/91/2023-119 zo dňa 22.02.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
následne:
,,I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2100,- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie
nemajetkovej ujmy voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný nesprávne transponoval Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom

zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného
času v rozsahu 48 hodín, ktoré nemôže byť prekročené. V tejto súvislosti konštatoval, že právo na
náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva,
vyplývajúce priamo z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“) bez ohľadu na
vnútroštátnu právnu úpravu a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a
priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex
officio.UvedenévyplývaajzprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,keďžečl.7ods.2,5ačl.144Ústavy

SR ustanovuje zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym.
Odkázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských štátov
za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkovvyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.
Uviedol, že predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94
Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu
(ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré

je v rozpore s právom Únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo
ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du
Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske
Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur
a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva

právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04
Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením
úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná
súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. (pozri bod 26 a 27 rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/66/2022 z 19.7.2023) Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku

žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie vymienených troch podmienok, pričom súd
prvej inštancie po preskúmaní okolností daného prípadu a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy je daný.
V prvom rade sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou žalovaného spočívajúcej v nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho vyjadrenia žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu
transpozíciu smernice do právneho poriadku môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor
alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s
tým, že žalobca mal žalovať svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa súd prvej inštancie nestotožnil,
nakoľko z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku

na náhradu škody v dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho, došlo k porušeniu
práv tejto osoby, pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov
môže fyzická osoba dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri
zachovaní princípov rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania
ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade

nárokov založených na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné
pravidlá neznemožnili uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili).
Keďže vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní
o náhradu škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku
SR, v dôsledku uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá

upravuje právne vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú
pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán,
ktorý koná v mene SR v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné
ministerstvo či iný ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v
danej oblasti. Keďže predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať a to z dôvodu, že do pôsobnosti

tohto zákona patria iba právne vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom
rozhodnutí štátu alebo orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je
vylúčená zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívneho procesu, súd
prvej inštancie analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktoré upravuje okruh štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti

za škodu a to poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a
účinnosti. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ vyplýva,
že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva, a preto
pasívna vecná legitimácia, vyplývajúca z hmotného práva, svedčí v danej právnej veci práve Slovenskej
republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene štátu je

oprávnené v danej veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
HasičskýazáchrannýzborSR,ktorébologarantomprávnejúpravyvykonanejzákonomč.315/2001Z.z.
Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s námietkou žalovaného, že na štátnu službu hasičov
sa predmetná Smernica nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského azáchranného zboru je možné subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v
rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr

Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti upriamil pozornosť na znenie čl.1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej smernice a to tak, že táto smernica sa vzťahuje na
všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby
boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť
v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné

(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.),
pričom ods. 2, prvá veta smernice 89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice 89/391/
EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len
„určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní

len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu
zdravia, verejnej bezpečnosti a ak by za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností vyplývajúcich
zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa
však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej
ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane

zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu ako hasiča tak na základe vyššie uvedených záverov
patrí do pôsobnosti Smernice. Za nemenej významnú skutočnosť v predmetnej veci považoval to, že
Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko a to v rozhodnutí G.
Fuß, kde výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. Otázku, či do
rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov),

taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G.Fuß (C-429/09 týkajúci sa hasičov), J.Vorel (C-437/05
týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych záchranárov), pričom dospel k záveru,
že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“
pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas a rovnako túto pracovnú
pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec povinný byť na pracovisku.

Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G.Fuß taktiež konštatoval, že právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod
25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na

to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Podľa súdu prvej inštancie čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode
38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe

zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas
neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.
Z jednotlivých častí rozhodnutí Súdneho dvora, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, je zrejmé, že na
žalobcu sa ustanovenie čl.6 písm. b) Smernice vzťahuje, a teda jeho maximálny týždenný pracovný čas

nemôže prekročiť 48 hodín, pričom do tohto služobného času je nevyhnutné započítavať aj služobnú
pohotovosť žalobcu, ktorá automaticky nasleduje po 16-hodinovej službe v trvaní ďalších 8 hodín a
ktorú žalovaný do týždenného pracovného času nezapočítava, čo vyplýva jednak z vyjadrení oboch
strán sporu, ale zároveň aj zo samotného zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý v § 86 rozlišuje medzi dĺžkou
vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej

služby. Rozlíšenie vyplýva z § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z., pretože ak počas trvania služobnej
pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej
smernice je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku a 48-hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňa
nadčasy aj pracovnú pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje

zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť
žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm.
b) smernice.Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, súd
prvej inštancie konštatoval, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. Na to, aby

sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie ako aj
ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda, že by maximálny
týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov,
resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika

neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone, upravujúcom
právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení
maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by
do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného
obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona
č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí

s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené
námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná,
nakoľko ustanovenie o referenčnom období súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného
času taktiež nebolo do právneho poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať
jeho aplikácie.

Súd prvej inštancie sa okrem toho nestotožnil ani so záverom žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 Smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru. Tento článok sa vzťahuje len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo
iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov
slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej

službyaslužbycivilnejochranysatýkačlánok17ods.3Smernice2003/88/ES,ktorýneumožňujeodklon
od článku 6 Smernice 2003/88/ES.
Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,

mal súd prvej inštancie za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú porušením práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych,
zabezpečený ustanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva
z ustanovenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné
a určené a jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva, z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo

o porušenie dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje
priama príčinná súvislosť.
Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorými by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd prvej inštancie
konštatoval, že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto

podmienky neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený
oproti žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje
povinnosti vyplývajúce mu z komunitárneho práva a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento
domáhal odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie
je podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne

transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca v priebehu takmer troch rokov, za ktoré si
uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 32-krát vyšší počet hodín
v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES, žalobca bol z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére o čas

odpočinku, ktorý mohol tráviť venovaním sa svojím koníčkom, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V
súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd prvej inštancie aplikoval
ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu
do ich osobnostných práv § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania,
resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu práv žalobcu na súkromný a rodinný život ako aj práva

na ochranu zdravia (právo na odpočinok), pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd prihliadal
na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov.
Konštatoval, že nemajetková ujma žalobcovi nevznikla tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená
nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledkuvnútroštátnej úpravy musel reálne fyzicky odpracovať viac, ako by bol povinný v tom prípade, ak by bola
Smernica prebratá do zákona správne. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy,
resp. doplatku peňažnej náhrady by preto neboli pre súd tým správnym meradlom pre stanovenie výšky

nároku.PrerozhodnutiesúduboldôležitýrozsudokESDvoveciC-429/09G.Fussajednoznačnéznenie
Smernice, z ktorých vyplynula povinnosť žalovaného k náhrade škody ako nemajetkovej ujmy, ktorá
žalobcovi vznikla.
Vo vzťahu k samotnej výške náhrady prvoinštančný súd konštatoval, že zmyslom náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška

závisí od úvahy súdu a od posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy, dĺžky času, po ktorú dochádzalo
k protiprávnemu konaniu, intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov, ako aj od posúdenia špecifických
okolností toho-ktorého prípadu. Uviedol, že z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento vykonáva namáhavú
pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plné sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v
dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu, pričom tento čas je dlhodobo okliešťovaný,
nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinností nad maximálny, smernicou povolený

limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového systému
vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 32-krát k prekročeniu týždenného pracovného času. Z
výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo, že odpracovanie služobného času v takom rozsahu má vplyv na jeho
voľnočasové aktivity, na ktoré mu nezvyšuje takmer žiadny voľný čas a aj preto sa musel vzdať funkcie
zástupcu starostu. Taktiež je obmedzovaný aj čo sa týka plánovania voľnočasových aktivít s rodinou,

ako aj v zabezpečovaní starostlivosti o svoje deti spočívajúce toho času najmä v tom, aby ich mohol
voziť do E., kde títo chodia na D. školu. Taktiež aj v prípade starostlivosti o svojich rodičov musí tento čas
prispôsobovať podľa svojich možností, keď má voľno a nemá pracovnú pohotovosť. Uvedené nadmerné
zaťaženie a nedostatok oddychu vplývajú na imunitu žalobcu a na jeho únavu. Poukazujúc na uvedené
okolnosti predmetného prípadu, na dlhodobé porušovanie práva žalobcu na dostatočný oddych, rozsah,

v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času (32 x za žalobcom
uplatnené obdobie) ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v
inýchprípadoch,keďsúdyaplikujúustanovenie§13Občianskehozákonníka,súdprvejinštancie dospel
k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.100,- eur, nakoľko porušením
práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.

V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že by sa tento
zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch, ani to, že by to malo konkrétny vplyv
na jeho zdravie, napr. vo forme únavového syndrómu. Súd prvej inštancie v tomto konkrétnom prípade
prihliadol aj na fakt, že žalobca sa v období, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
nemusel už venovať výchove svojich detí, nakoľko tieto boli už plnoleté a nepotrebuje sa s nimi učiť, voziť

ich na krúžky, resp. ich opatrovať. Taktiež so starostlivosťou o rodičov mu pomáhali aj jeho súrodenci.
Vzhľadom na žalobcom uvedené skutočnosti o jeho rodinných pomeroch a rovnako aj s poukazom na to,
že žalobca okrem nedostatku voľného času na venovanie sa voľnočasovým aktivitám, neuvádzal žiadne
ďalšie skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 2.100,- eur, súd
túto sumu považoval za primeranú. Zohľadnil pri tom aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška

nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych sporoch.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške,
avšak zo sumy, ktorá bola súdom priznaná.

4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie
žalovaný. Žalovaný v prvom bode odvolania namietal, že na to, aby mohol súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v
prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t.j. žalobca

by musel poukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou. V tejto
súvislostižalovanýnamietalprávomocvšeobecnéhosúduposudzovaťsúladslovenskýchzákonovalebo
iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou
Európskej únie. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona
č. 315/2001 Z.z. prevzatý nesprávne, súd prvej inštancie si takýto záver podľa žalovaného nemohol

osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by
presiahli predmet súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody,
či nemajetkovej ujmy.V druhom bode odvolania žalovaný opätovne namietal svoju pasívnu legitimáciu, pričom zdôraznil, že
je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako
dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch

nemožno zamieňať. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi
„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Poukázal tiež na to, že ak sa žalobca domnieval,
že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala
Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné
pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda, k čomu nemohlo dôjsť bez porovnania znenia zákona

so smernicou. Skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje
ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, neznamená, že by Smernica
2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne. Nebolo povinnosťou žalovaného
skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001
Z.z., aj vzhľadom na priamy účinok Smernice Európskej únie. Prípad nesprávnej aplikácie smernice

môže byť spôsobený, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom,
čo v inom ponímaní znamená, že smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá
správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom
a obsahom smernice. Preto až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť
prípadný nárok na náhradu škody. Žalovaný namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ ES, nie

však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu, pričom žalovaný pri preberaní tejto smernice de
facto neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna
škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom
konaní. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok
„skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody

sa musí rozlišovať medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským záchranným zborom). Žalovaný teda nemôže niesť
zodpovednosťzaprípadnúnesprávnuaplikáciuSmernice2003/88/ESnapracovnoprávnyvzťahžalobcu
u jeho zamestnávateľa. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný
pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za

správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.
V treťom bode odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj
pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje

vplnomrozsahu.ŠtátnuslužbupríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboruvykonávajúcichzásahovú
činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru
ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru

plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného
záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez
akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle
článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej

ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu
sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.
Rozhodnutie vo veci V 429/09 G. Fuss sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto
ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto

zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú
im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v
prípade príslušníkov Policajného zboru.
V štvrtom bode odvolania k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky

vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej
normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalobca neosvedčil,že by mu vznikol nárok na náhradu škody nejakým spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako
žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,
za ktorú bol odmeňovaný. Hoci počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v

zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, od žalobcu sa nevyžaduje „aktívna činnosť“, teda nemusí
uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa,
čo znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť je
pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom

na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu
práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať,
či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, keďže nie všetky hodiny odpracovanej
pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Tabuľky
priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno

v sporovom konaní zaťažuje žalobcu, pričom žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy,
ktorá mu mala byť spôsobená.
Keďže súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy, žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne určenia jej
výšky, ktorá je na zvážení súdu, pričom priznanú výšku považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním

výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného,
rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v
takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu

kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala
postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že
žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu
jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, teda podaná žaloba tak vôbec nerieši

(údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V
súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako
súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej
ujmy. Žalovaný má za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani
iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu

ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z tabuliek, ktoré žalobca priložil vo svojom
podaní zo dňa 08.10.2023 ani nevyplýva, že žalobca počas celého žalovaného obdobia pracoval nad
stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES
zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v zmysle ktorého priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín, ako tvrdí žalobca v

žalobe. Rovnako ani túto skutočnosť súd prvej inštancie nezohľadnil. Ak by aj súd prvej inštancie po
vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným
(resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku
akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne
závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby.

Žalovaný zároveň podal odvolanie aj voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.
Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

5. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý v úvode zdôraznil, že predmetom konania je žaloba o zaplatenie
nemajetkovej ujmy za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou, pričom zo žaloby vyplýva, že do
zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z.z.) sa v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice nepremietlo ustanovenie jej Čl. 6 písmeno b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej dobe pre

hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu.
K námietke právomoci súdu žalobca uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinnýbezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s
úniovým právom (C 231 - 233/06,C 128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť

úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť
povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou.
K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný ako člensky štát a
adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení
legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko Smernica 2003/88/ES

je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnymprebratímSmernice2003/88/ESdoprávnehoporiadkujepasívnevecnelegitimovanýpráve
žalovaný.
K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES aj pre hasičov žalobca uviedol, že významom a výkladom článku
2 ods. 2 Smernice 89/391/ES, na ktorý odkazuje Smernica 2003/88/ES, sa zaoberali viaceré rozsudky
Súdneho dvora EÚ (tiež ako „SD EÚ“), výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie

žalovaného v nesúlade. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Pfeiffer (C 397/01, bod 53 a 55),
rozhodnutie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, a na rozhodnutie R. Matzak (C 518/15, bod 27),
pričom aj samotná Smernica 2003/88/ES v článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť
ako celok vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani

Smernica 2003/88/ES. Preto nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES
sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa
Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. 33. Pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho
dvoravyplýva,žečas,vrámciktoréhopracovníkskutočnenevykonávažiadnučinnosťvprospechsvojho

zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia Smernice 2003/88
(rozsudok C 514/20 bod 32).
V súvislosti z výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcu žalovaný uviedol, že
„tabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz...“.Tátonámietkažalovanéhojepodľažalobcu
neopodstatnená. Ako je zjavné z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia

pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované
hodiny (bez času služobnej pohotovosti - skratka “OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP
predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného
času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP
skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele

medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom
výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času
služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje
z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len
za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného

softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem.
Žalobca nesúhlasil taktiež s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže so
zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu
zdraviaaprávonasúkromie)ajehookolnosti,nemožnopodľažalobcupodmieňovaťmožnosťuplatnenia

peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú podľa žalobcu uvedené len príkladom, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba
použila aj iné prostriedky ochrany. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých
k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako člensky štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie

požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času
podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES), je dôvodný taký záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na
subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a rovnako podľa žalobcu neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie

výrokov a podobne. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi
porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil
svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul
primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského azáchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich

nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.
V súvislosti s námietkou žalovaného, že výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje za
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, žalobca
poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu - Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý

k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uviedol,
že vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a

priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania a všetkých
svojich vyjadrení a podaní.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len napadnutý I.
výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.100,- eur a III. výrok o trovách konania, a preto

II. výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, v odvolacom
konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

10. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Pri rozhodovaní
odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom

odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia
odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen
rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva
je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu,
cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a
zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých
dôkazov vykoná. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých

súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav jevýznamný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (pozri nález Ústavného súdu
SR, sp.zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.09.2010 a primerane rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/256/2012)

12. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením
veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie

je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, ktoré vo svojom
odôvodnení reflektuje na všetky námietky žalovaného, ktoré opätovne predkladá aj v odvolacom konaní.

Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav vychádzajúc z vykonaných dôkazov a správne aplikoval
príslušné právne normy, ako aj právo Európskej únie vrátane záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ.

14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

15. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s
miestom výkonu služby v F.. Žalobca výpisom z dochádzkového systému za obdobie od 27.06.2020
do 26.06.2023 preukazoval, že v danom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný
pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a právo na primeraný odpočinok

po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie náhradu
nemajetkovej ujmy vo forme finančného plnenia.

16. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.

súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovanou stranou v takomto spore je štát, je bez právneho
významu, keďže z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy.

17. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný
skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne

ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu

pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001
Z.z. so Smernicou 2003/88/ES.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe
do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný

(služobný) čas pracovníka, a teda cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie
vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení
vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ichzáväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím
Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou
a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b)

Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

19. Zo súdom prvej inštancie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že zákon oddeľuje
vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a

vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej
pohotovosti. Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava
do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod
1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi
a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného

vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť
súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z.z. tak v rozpore so
Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v

smernici.

20. Ohľadne námietky žalovaného, či sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka
Hasičskéhoazáchrannéhozboru,odvolacísúduvádza,žeprirozhodovaníjepotrebnévychádzaťnielen
zo samotného znenia Smernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, tak ako

to učinil aj súd prvej inštancie, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal
Súdny dvor EÚ (rozsudok C-261/21 zo dňa 7.7.2022). Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na
činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či

sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto
činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych
právnych predpisov, ale má autonómny význam právo Únie, keď za pracovníka sa považuje každý,

kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho
vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič
nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuss, bod 27 až 30, C-518/15

vo veci Matzak). Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime
fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od
toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Odvolacia námietka žalovaného, že Smernica 2003/88/

ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, je tak nedôvodná.

21. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený

Smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného
časužalobcu.Bezvplyvunaporušeniečlánku6písm.b)Smernice2003/88/ESjepretoajskutočnosť,že
za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť

na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje tátodoba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa preto aj podľa
odvolacieho súdu vzťahuje aj na žalobcu.

22. Vo vzťahu k pôsobnosti citovanej Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov
Záchranného a hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci
C-52/04 zo dňa 14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť

vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je
podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že
rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti
smernice služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským

štátom chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu – napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej,
základnej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

Nevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnostiuvedenévčlánku2ods.2prvompododsekuSmernice89/391.Najednejstranezákonodarca
SpoločenstvasícevychádzalzozásadypoužiteľnostiSmernice2003/88/ESnatakétočinnosti,nastrane
druhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení

smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s
odsekom2tohtočlánkusamôžuvykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8až16vprípadečinnostíspojenýchs
potrebounepretržitejslužbyalebovýroby,najmäprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany.Odchýlku
od článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.

23. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp.zn. C-344/19 z
9.3.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,
ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,

predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim

vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie
je na účely takéhoto posúdenia relevantná.

24.NapoloženéotázkyvoveciC-580/19z9.3.2021,RJaStadtOffenbachamMain(mestoOffenbacham
Main, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom

zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého pracovník musí
byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol zamestnávateľ,
s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a v práve prednosti
viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza jeho služobný útvar,
v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, len pokiaľ

z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z
priemernejpravidelnostizásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovi
počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto
pracovníkaslobodnenakladaťvtejtodobesčasom,vrámciktoréhosaodnehovýkonprácenepožaduje,
a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“

25.ObdobneSúdnydvorEÚvoveciC-107/19z9.9.2021(XRprotiDopravnípodnikhl.m.Prahy,akciová
společnost) rozhodol tak, že „ článok 2 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v
zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia

uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“

26. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.1.2020 (MG a Dublin City Council (mestská

rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1 Smernice
2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti
zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom svojho
zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí dostaviť na
hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje „pracovný čas“
v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej veci, najmä

z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti, že nie
je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva, že
obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmi
významnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“

27. ZozáverovuzneseniaSúdnehodvoravoveciC-52/04PersonalratderFeuerwehrHamburgvyplýva,
že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané

zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho

fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v
čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na

článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia
činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako
vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb

civilnej ochrany.

28. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene

vyžadujú zabezpečenie fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako
sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a
zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii
však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto
uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom

pododsekuSmernice89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochrany
bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad v prípade katastrofy. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného tak uzatvára, že
služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

29. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES,
odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ustanovenie o referenčnom období
súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku
Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie. Zo zákonač.315/2001Z.z.nevyplýva,abySlovenskárepublikauvedenéustanovenieakoajustanoveniečl.6písm.
b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo
možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou

stanovených podmienok, aj v dlhšom období.

30. Polemika žalovaného v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym zostáva, akú činnosť by
chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď
tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne

(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne
ho plnohodnotne tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok,
žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej
pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo
znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti
sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže

žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva
službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že
nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti.
Nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných

a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená.

31. Žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93
a C-48/93 vo veci Brasseriedupecher a Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul

primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky
na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi,
že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú
ujmu. Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva,

že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by
to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté

alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto

práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej,
ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo
verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v

dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.
Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má
základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho,

aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí
pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva
prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený
súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v

danom prípade preukázané nebolo.

32. Čo sa týka samotného nároku na náhradu škody, predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem EÚ, sú splnené, pretože 1/ článok6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas
vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/ uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu
k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/ porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok

žalobcu resp. času tráveného inak ako v mieste jeho pracoviska.

33. Povaha vzniknutej škody má nemajetkovú povahu, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, je
pri priznaní nároku na jej náhradu možné použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy
fyzickej osobe podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia úniového práva. V tejto

súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť
u poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že neboli
splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného práva,
ktoré bolo v danom prípade porušené a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia

peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné
prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky

týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani

žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa
úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza
v peniazoch.

34. Žalobca v dôsledku rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o veľký počet

hodínvoľnéhočasu,ktorýbyinakvenovalrozvíjaniuosobných,rodinných,priateľskýchvzťahovifyzickej
a psychickej relaxácii. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že týždenný pracovný
čas žalobcu sa skladal zo sedemnásť (17), resp. od roku 2022 zo šestnásť (16) hodinových pracovných
zmien, po ktorých nasledovala osem (8), resp. od roku 2022 sedem (7) hodinová pohotovosť, počas
ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby k dispozícii zamestnávateľovi, pripravený na prípadný

zásah, pričom však súhrn takto uvedených smien v rámci týždenného pracovného času pravidelne
prekračoval 48 hodín.

35. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu
došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho

zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá
sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný
stav straty niekoľkých hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká,

aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto
náhrada ani neprimerane vysoká.36. K argumentácii žalovaného, podľa ktorej pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa od neho

nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný
čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po
prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí

vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť
počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

37. Za neopodstatnenú považoval námietku žalovaného, že tabuľky priložené k žalobe nemožno

považovať za dôkaz (výpis z dochádzkového systému SAP žalobcu na č.l. 15 až 23 spisu). Z
predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje
plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti
- skratka “OH“).Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý
mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď

nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný
mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným
časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom,
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť
odvolacej námietky žalovaného. Tento dôkaz nebol žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie

spochybnený.

38. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako
fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie
je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti

žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s
inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada
nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou
kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje náhrady priznané obetiam trestných činov. K
námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané

obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky
náhradpriznávanýchobetiamtrestnýchčinov,apretojeajvtomtosmereodvolacianámietkažalovaného
nedôvodná.

39. Závery súdu prvej inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.100,- eur v tomto
prejednávanom prípade sú tak aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a priznaná výška je aj
riadne a presvedčivo odôvodnená. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach,
prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah nemajetkovej

ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy za primeranú
k závažnosti nezákonného zásahu spočívajúceho v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným
časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
za primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, spočívajúcim v dlhodobom časovom horizonte, v
rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad

priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.
1Co/11/2024 - 2.000,- eur, 1Co/13/2024 - 2.500,- eur, 9Co/20/2024 - 2.400,- eur, 25Co/25/2024 - 2.400,-
eur, 20Co/20/2024 - 2.900,- eur, 20Co/47/2024 - 2.000,- eur).

40. Odvolací súd poukazuje aj na iné rozhodnutia iných všeobecných súdov v konaniach o náhradu

škody začatých žalobcami ako príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru proti žalovanému z
totožnýchdôvodov,ktorériešilinámietkyžalovanéhopredloženéžalovanýmajvtomtokonaní.Ajvtýchto
iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej transpozície
smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru výkon štátnej službynadsmernicoustanovenýmaximálnytýždennýpracovnýčas48hodínavšetkynámietkyžalovanéhoboli
posúdené ako nedôvodné. Preto aj odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 11Co/85/2023 zo dňa 28.08.2024, sp.zn. 15Co/1/2024 zo dňa 28.8.2024 a tiež napr.

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/54/2024 zo dňa 22.08.2024.

41. Odvolací súd ďalej pripomína princíp právnej istoty, ktorý je imanentným znakom právneho štátu
(napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS

16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Obsahovým
komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká odpoveď na právnu
otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň vyplýva, že pokiaľ
je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je splnený základný

predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

42. Aj cez prizmu uvedených právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal
odvolací súd v predmetnej veci dôvod na opodstatnené pochybnosti o existencii základu i výšky nároku,

akú žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsahom.

43. Vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať na to, že žalobca bol v konaní pred súdom
prvej inštancie úspešný, preto mu súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania. V zmysle
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.5.2022 č.k. II. ÚS/233/2022-18 pokiaľ

príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu
plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné,
či a prípadne v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch. V sporovom konaní je kritérium
procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické
začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej

výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď
výška nároku závisí od úvahy súdu.

44.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každújednupoznámku,čipripomienkuúčastníkakonania,ktorýjunastolil.Jevšaknevyhnutné,abybolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia
ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už

nespôsobilú ovplyvniť posúdenie uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

45. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. ako aj
v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

46.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP,
keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi bol voči neúspešnému žalovanému
priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).