Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Tuesday, August 20, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 18C/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201671
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Janette Nôtová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201671.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudkyňou, Mgr. Janette Nôtovou, v občianskoprávnom spore

žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., občan SR, zast.: Mgr. Ivan Bugri,
advokát, IČO: 42 307 155 so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866 so sídlom
Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 5.388,19 Eur, takto

r o z h o d o l :

I/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.388,19 Eur v lehote do 15-tich dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote do 15-
tich dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na tunajšom súde dňa 09. 04. 2024 žalobu, ktorou sa domáhal voči štátu, zastúpený
Ministerstvom vnútra SR, náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu
nesprávnej resp. neúplnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa
04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore, za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe absolútnej objektívnej
zodpovednosti. Žalobca uviedol, že je príslušníkom hasičského a záchranného zboru od 01. 02. 2018,

vykonáva štátnu službu na Hasičskej stanici vo Zvolene v služobnom pomere v súlade so zákonom č.
315/2001 Z. z.. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný
čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné
zmeny rozvrhnuté na 17- hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, od 01. 01. 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16- hodinový výkon služby,
poktoromnasledujeurčená8-hodinováslužobnápohotovosťnapracovisku,t.j.vrámcijednejpracovnej
smeny strávi na pracovisku sústavne 24 hod. Okrem určenej pohotovosti mu ako hasičovi môže byť (a

aj pravidelne býva) nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle §
92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“). Obe služobné pohotovosti, či už určená
služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa
§ 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí
nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný
počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je
hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je

príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň),
resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je
služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) – viď § 122 ods. 1
ZoHaZZ. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobnápohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných
zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:30 – 05:30 hod., od začiatku roka 2022
(pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 – 06:00 hod.

V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah,
sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí
deň každá pracovná smena odslúži 24 hod a následne je 2 dni voľna. Mesačne každá hasičská smena
odslúži 10 až 11 pracovných smien, v službe strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto času
však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak,

že každý hasič v zmenovej službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý
tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2.920
odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba). V žalovanom období apríl
2021 – február 2024 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) žalobca
odpracoval v období od apríla 2021 do decembra 2021 vrátane: 489,83 hodín, v období od januára

2022 do decembra 2022 vrátane: 707,54 hodín, v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane:
645,07 hodín, v januári a februári 2024: 124,27 hodín.. Za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024
vrátaneodpracovalspolu1966,71hodínurčenejslužobnejpohotovosti, pritomcelkovoodpracovalspolu
2.216,74 hodín služobnej pohotovosti (určenej + nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný

pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane, dosiahol
53,16 hodín týždenne. Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej časti sa
musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie
zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna časť pracovnej
pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti

so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. V praxi
sa to prejavuje tak, že napriek tomu, že napr. v mesiaci apríl 2021 sa v jeho fonde pracovného času
uvádza počet hodín 170, tento údaj nezohľadňuje ďalších 63 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti.
Je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne
presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods.

2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje
článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že žiadna
z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času, keďže
vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný)
čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora.

1.1. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský
štát Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j.
že právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na
základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú

takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5.
Takéto posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

C-106/77 zo dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010). Žalobca tvrdil, že ním spomínaná
smernica nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm.
b Smernice. Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas
príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny

48 hodinový týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho
stanovuje smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ. V článku 2 Smernice
je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny

dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim
faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdnehodvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo
práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85 ods. l, 2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný

čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje
pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok
medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba
nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného

času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka
HaZZ. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú

pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ
s komunitárnym právom ust.čl.2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Smernica pritom
neumožňuje, aby členské štáty prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, než ako je definícia tohto pojmu
obsiahnutá v Smernici. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej
únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú) pohotovosť a od ktorej sa
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu
došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už opakovane rozhodol, že členské štáty

nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vzhľadom však na účelové
oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je
započítavaná do fondu pracovného času, sa potom formálne z hľadiska vykazovania fondu pracovného

času javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná pohotovosť, ktorá je žalobcovi
nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, nie je považovaná za súčasť
jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem služobný čas v súlade s judikatúrou
súdneho dvora zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska by
služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Je teda možné jednoznačne a bez pochybností

uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je
v rozpore s článkom 2 ods. 1 a článkom 6 písm. b) Smernice. Zo skutkového stavu opísaného v žalobe
a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že žalobcov priemerný týždenný pracovný
čas za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane, predstavuje 53,16 hodín týždenne, čo
je nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)

Smernice. Je teda zjavné, že žalobcove právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice
bolo a naďalej je pravidelne porušované.
1.2. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo
dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi

súdmi. Je nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže voči žalovanému štátu domáhať
náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda jeho aktívna vecná legitimácia v tomto
konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu je potrebné vziať na
zreteľ ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých

je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to
bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Podľa judikatúry
Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny
subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť

verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní je teda štát –
Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor, ministerstvo bolo tiež garantom právnej
úpravy, zákon č. 315/2001 Z. z.
1.3. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu

škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: a/ cieľom
porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/
existencia škody, c/ priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky
3 uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. K splneniu prvej podmienky žalobca uviedol, že

článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci tým, že stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa
od tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy,
ak by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Je tak zjavné
a nepochybné, že cieľom smernice je priznať právo jednotlivcovi – pracovníkovi. Z judikatúry súdneho

dvora vyplýva, že vždy a v každom jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne
závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Žalobca poukázal na ním
citované rozhodnutia súdneho dvora, s ktorými je aktuálna právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom
rozpore. Dospel jednoznačne k záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania
právnej normy únie. K existencii škody žalobca uviedol, že Smernica samotná neobsahuje ustanovenia

týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako neobsahuje ani kritériá
zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podmienky náhrady škody stanovené
vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných
vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada

škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti (rozsudok súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a
Factortame). Náš právny poriadok neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie a určenie
výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť vnútroštátne
právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Žalobca tak pri posudzovaní nároku na náhradu
škody poukazuje na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom a účelom

najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že porušovaním článku 6 písm. b
Smernice dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej
integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na
súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice.

Jeho osobnostné práva sú pritom v dôsledku uvedeného porušované sústavne a dlhoročne, nielen
teda počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako
poslanie. Pri svojej práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne
potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu však
v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Prichádza o čas,

ktorý by inak chcel venovať najmä svojej rodine či iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením.
Poukázal na to, že bežne odpracuje približne 5 až 8 hodín nad rámec maximálneho 48-hodinového
týždenného pracovného času, mnohokrát však aj oveľa dlhšie. Nie sú žiadnou výnimkou ani týždne,
kedy plnením pracovných povinností strávi 80 – 100 hodín za týždeň, kde takáto situácia nastáva vtedy,
ak na daný týždeň mu vyjdú 3 zmeny a k tomu naviac ešte nejaké pravidelné školenie resp. opakované

preškoľovanie, kurz čí výcvik. Niektoré výcviky pritom trvajú aj týždeň a to mimo domova (napr. vo
výcvikovomcentreHaZZnaLešti),avtakétoobdobiajesosvojourodinouabsolútneminimálne.Povinné
výcviky, kurzy a školenia (ktoré sa cyklicky opakujú) sú pritom spravidla vykonávané mimo služobného
času, teda práve v čase 2 dní medzi zmenami, ktoré by mali predstavovať voľno po práci. Ako hasič
slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje v režime „od rána do rána“ a mám teda v porovnaní

s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim a narušený nočný spánok. Deň, kedy sa ráno vracia
zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje len
nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti tak, aby nasledujúci deň bol schopný
znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. A práve medzi zmenami musí častokrát absolvovať aj
rôzne povinné školenia, prípadne je povolaný do tzv. nariadenej služobnej pohotovosti a teda častokrát

ani tie 2 dni voľna medzi pracovnými zmenami reálne nemá. Tým, že služobný čas zásahových hasičov
je nastavený a porovnávaný s tzv. dennými príslušníkmi HaZZ (ktorí nevykonávajú zásahovú činnosť),
ktorých pracovný čas je rovnomerne rozvrhnutý na 40 hodín týždenne a 5 pracovných dní. Napriek
tomu, že je hasič v práci reálne podstatne dlhšie, ak napr. hasič odpracuje v mesiaci „len“ 9 zmien(a na pracovisku tak strávi minimálne 9 x 24, teda 216 hodín), vykázaných mu je len 9 x 16 = 144,
čo znamená chýbajúcich 16 hodín do 160 hodinového fondu pracovného času, takže mu formálne
chýbajú„neodpracované“hodinynasplneniefondupracovnéhočasu.Tieto„chýbajúce“hodinynásledne

musí hasič buď prísť dopracovať, alebo sa tieto „neodpracované“ hodiny vykompenzujú náhradným
voľnom, ktoré hasič dostane za tie hodiny, ktoré strávi na kurzoch, výcvikoch či školeniach, na ktorých
sa zúčastňuje spravidla v čase jeho medzizmenového voľna. V takomto prípade teda v skutočnosti
žiadne reálne „náhradné voľno“ nečerpá. Okrem toho, aj vo všeobecnosti môže len zriedkavo čerpať
náhradné voľno vtedy, kedy sám chce, keďže sa musí prispôsobovať fungovaniu hasičských zmien,

ktoré fungujú na tzv. minimálnych stavoch (12 príslušníkov je plný stav zmeny, avšak podľa pokynov sa
slúži na minimálnom stave zmeny v počet 8 príslušníkov, teda 4 príslušníci musia čerpať buď náhradné
voľno alebo dovolenku). To potom znamená, že náhradné voľno čerpá nie vtedy, kedy sám chce, ale
spravidla podľa toho, aby na zmene v daný deň pracovali len 8 príslušníci a zvyšní členovia zmeny
musia zostať doma. Takéto fungovanie a prioritné čerpanie „náhradného voľna“ má potom zároveň vplyv
aj na možnosť čerpania dovoleniek, ktoré reálne nestíha vyčerpať a pravidelne ich prenáša do ďalších

rokov, ev. je nútený ich častokrát čerpať vtedy, kedy ich reálne nepotrebuje. Spolu s kolegami, ktorí
takúto žalobu podali na tunajšom súde ako prví už v roku 2021, dúfali, že aj v dôsledku týchto súdnych
konaní dôjde zo strany žalovaného konečne k náprave tohto protiprávneho stavu. Tento protiprávny
stav sa nijako nezlepšil, práve naopak, situácia s pracovným časom sa fakticky ešte zhoršila, keďže od
01.01.2022 pracujú v režime 16 hodín výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti, takže

do pracovného času sa nezapočítava o 1 ďalšiu hodinu naviac. Nakoľko k žiadnej reálnej náprave
tohto protiprávneho stavu zo strany žalovaného nedošlo a žalobca nie som ochotný tento stav a
jeho následky na osobnom živote naďalej znášať bez akejkoľvek náhrady, podal opätovne žalobu a
domáha sa odškodnenia za porušovanie svojich práv aj za ďalšie, takmer 3 roky trvajúce žalované
obdobie. Prácu zásahového hasiča naďalej vykonáva preto, že pomoc ľuďom v núdzi ho napĺňa a

túto prácu vníma ako životné poslanie. Na druhej strane však považuje za neakceptovateľné, aby
neschopnosťčineochotuštátuvynaložiťfinančnéprostriedkynazásadnéposilneniepersonálnehostavu
príslušníkov v HaZZ suplovali súčasní zásahoví hasiči tak, že budú naďalej dlhoročne pracovať nad
rámec prípustného pracovného času. Najmä z dlhodobého hľadiska tak dochádza k ohrozovaniu ich
zdravia a aj rodinných a medziľudských vzťahov, keďže aj častá neprítomnosť doma a málo času na

rodinu a najbližších má zasadne negatívne dôsledky na súkromný a rodinný život. Žalobca poukázal aj
na právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku sp. zn. 30Cdo/2865/2015 zo dňa 20.01.2016,
že v prípade dokazovania nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch je na priznanie nároku podstatné
posúdenie, či by takú ujmu, o ktorú v tomto prípade ide, ako zásadnú ujmu pociťovala aj iná osoba v
obdobnom postavení. Ujmu, ktorú prekračovaním maximálnej hranice pracovného času trpí žalobca,

by ako zásadne negatívnu ujmu na svojich osobnostných právach pociťoval absolútne každý, kto by
sa nachádzal v takejto pozícii. Dostatok voľného času nielen na fyzický odpočinok, ale aj na možnosť
trávenia času so svojimi najbližšími, či iné aktivity má totiž nepochybne zásadný vplyv na to, ako
kvalitne jednotlivec prežíva svoj každodenný život, špecificky, ak vykonáva tak náročnú prácu, akou
práca zásahového hasiča nepochybne je. V danom prípade porušovaním článku 6 písm. b) Smernice je

porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných
práv zakotvených v Ústave (čl.40). Zároveň však porušovaním Smernice dochádza aj k porušovania
základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré rovnako zakotvuje Ústava
(čl. 36). Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z povahy škody, ktorá má v tomto prípade
nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia,

súkromia a rodinného života), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá
týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 – 13 Občianskeho
zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody
porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. S poukazom na uvedené skutočnosti je splnená
aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v

podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade
ktorej dochádza v peniazoch. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej
súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto
považuje za naplnenú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6
písm. b) Smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, resp. ak by boli

tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva na
maximálny 48 - hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na
ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením
Smernice dodržaný. Nemožno pritom opomenúť ani nedodržiavanie a ešte zásadnejšie je prekračovanievnútroštátnej právnej úpravy pracovného času hasičov, kedy § 85 ods. 2 ZoHaZZ stanovuje 40 –
hodinový pracovný čas hasičov a podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na
rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024

služobný čas 37,5 hodín týždenne.
1.4. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú
pohotovosť § 122 ods. 1, 2 zákona o HaZZ. Za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti je
mu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež nepriamo potvrdzuje,
že služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške 15% zo sumy, ktorou je

príslušná časť služobného platu (t. j. 15% z hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej
pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase
od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto
hodiny mu nie sú započítavané do služobného času. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená
služobná pohotovosť odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo rozpisu
svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Základný rozdiel je v tom, že zatiaľ

čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza
sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho
bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza v domácom prostredí príp. inde
(avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia
peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti. Tento postup vyčíslenia z hľadiska

analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej veci, výšku nemajetkovej ujmy je potrebné
určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť
ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2

ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo.
Primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou
v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za
každújednuodpracovanúhodinuslužobnejpohotovostipočasžalovanéhoobdobia.Výškunemajetkovej
ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný

kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50
% - 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50

% - 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej
služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto spôsob výpočtu škody
spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. V súvislosti s posudzovaním primeranosti
tohto nároku poukázal na už v súčasnosti ustálenú rozhodovaciu prax súdov o takej žalobe, akou je aj

táto žaloba. V jeho veci už tunajší súd rozhodol za iné (predchádzajúce) žalované obdobie (03/2018
– 03/2021), pričom nárok mu bol právoplatne priznaný v celom rozsahu rozsudkom Okresného súdu
Zvolen zo dňa zo dňa 15.03.2022, č. k. 19C/13/2021-235 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 23.11.2022, č. k. 17Co/47/2022-298. Tu žalovaný nárok je stanovený identickým
spôsobom výpočtu, aký uplatnil za predchádzajúce žalované obdobie a s ktorého legitímnosťou a

primeranosťou sa stotožnil tak prvoinštančný, ako aj následne odvolací súd. Poznajúc argumentáciu
žalovaného z predchádzajúceho sporu aj tu žalobca zdôraznil, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok,
ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody použil výlučne
z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody
v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne,

osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej
mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda
splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. Splatnosť mzdy za mesiac apríl 2021 nastala dňa
10.05.2021, splatnosť mzdy za mesiac máj 2021 nastala dňa 10.06.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-
ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto touto žalobou

uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy
za mesiac apríl 2021 (ktorá nastala 10.05.2021) až po február 2024 vrátane. Týmto postupom žalobca
následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie
mesiac apríl 2021 až február 2024 vrátane (t. j. od 01.04.2021 do 29.02.2024), teda pri odpracovanýchhodináchurčenejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZvrozsahu1.966,71hodínpredstavuje
súhrnne sumu vo výške 5.388,19 Eur, ktorej zaplatenia sa voči žalovanému domáha.

2. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom dňa 20.05.2024 tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu
vyhovel. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, v ktorom
uviedol, že nesúhlasí s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že
rozsah pôsobnosti smernice je pozitívne vymedzený v článku 1 ods. 1, 2, 3, Smernice 2003/88/ES, v čl.
2 ods. 1, ako aj negatívne v článku 2 ods. 1 súvisiacej Smernice 89/391/ES. Z uvedeného vymedzenia

vyplýva, že sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Na základe toho sa tak smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom
rozsahu. Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť
možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v článku 2 ods. 2.
Žalobca si tak nesprávne vykladá pôsobnosť smernice podľa článku 1 ods. 3. Článok 2 ods. 2 stanovuje,
že sa neuplatní tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné

činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia, alebo pre určité osobité činnosti služieb
civilnej ochrany. Štátna služba príslušníkov HaZZ, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú
nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej
činnosti služieb civilnej ochrany. Keďže sa smernica na žalobcu nevzťahuje, nemohla mu vzniknúť škoda
vsúvislostisimplementáciousmernice,čímniejesplnenýzákladnýpredpokladzodpovednostizaškodu.

2.1. Žalovaný ďalej namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Poukázal na to, že žalobu
pre netransponovanie smernice resp. nesprávnu transpozíciu smernice môže podať za prvé Európska
komisia priamo na SD, za druhé fyzická alebo právnická osoba, ktorá je týmto priamo dotknutá a to na
vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné,
aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,
preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti

za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby
súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna,
nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaný má za to, že v tejto veci nie je daná jeho pasívna
vecná legitimácia.

2.2. Smernica 2003/88/ES upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného
zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca
konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.,
podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného

času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené. Žalovaný uviedol,
že je potrebné zohľadniť výpočet za tri roky, nakoľko ide o osobné právo majetkovej povahy. Výpočet
nezohľadňuje práceneschopnosti ani ďalšie neprítomnosti (napríklad karanténa z dôvodu ochrany
verejného zdravia a pod., zaokrúhlené v prospech žalobcu). Vo výpočte je možné ďalej zohľadniť
aj dni služobného voľna poskytnuté na základe kolektívnej zmluvy (napr. čl. 4 ods. 14 Kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 – uplatňuje
sa v období január - jún príslušného kalendárneho roka, a teda spôsobuje zlepšenie výpočtu v
týchto referenčných obdobiach), čoho dôsledkom je konštatovanie o vhodnosti transpozície Smernice
vzhľadom na dodržiavanie práv žalobcu v zmysle žaloby. Z uvedeného výpočtu a ďalších skutočností
vyplýva, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne vzhľadom na

referenčné obdobia, bola Smernica 2003/88/ES transponovaná správne. K článku 2 ods. 1 Smernice
žalovaný uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby.

Pracovný čas v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku.
V prípade domácej pohotovosti súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného pracovného času
sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa (rozsudok vo veci C-303/98). Zákon
o HaZZ definuje služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorompríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť
služobný čas aj nerovnomerne. Zároveň definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom

čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona. Ustanovenia
§ 86 a 92 ods. 1 nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby,
avšak vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou a nariadenou služobnou pohotovosťou.

Pri nariadenej služobnej pohotovosti ide o služobnú pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby
mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas
takejto služobnej pohotovosti. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času. Žalovaný ďalej poukázal na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na

rok 2019 – 2020, na rok 2021 a na rok 2022, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje
služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých
častí služobného času je upravené v čl. 3 kolektívnej zmluvy, kde sa uvádza, že :
„Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby,
v trvaní 8 hodín v jednej 24 – hodinovej zmene.“ S poukazom na právnu úpravu a ustanovenia
platnej kolektívnej zmluvy podľa názoru žalovaného je plne transponovaný článok 2 ods. 1 Smernice.
K transpozícii článku 6 Smernice žalovaný poukázal na to, že podľa Smernice 2003/88/ES priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný

pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo
kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné
ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok
16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym

službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov,
alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia
takéhoto iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný
náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné
poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č.

315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je
služobný čas príslušníka 40 hod týždenne v zmysle § 85 a podľa § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi
prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hod
týždenne. V zmysle § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne,
pričom dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch nemôže byť vyššia ako

18 hodín. Celková dĺžka vykonávanej štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti je najviac 24 hod v služobnom dni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči
vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, majú výkon štátnej služby
v rámci 12-hodinového riadneho služobného času, alebo služobný čas je rozvrhnutý na 17/18 hod
vykonávania štátnej služby a čas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcu v trvaní 7/6 hod

v jednej 24-hodinovej smene. Referenčné obdobie je rozvrhnuté na obdobie 6 mesiacov, uvedené
referenčné obdobie tak neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hod priemerného
týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. To znamená, že pokiaľ aj vnútroštátne
právo neupravuje explicitne maximálne priemerný týždenný služobný čas konkrétnym počtom hodín
tak ako je tomu v smernici, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne určujú počty

hodín služobného času hasičov, vrátane rozsahu hodín služby nadčas za príslušný kalendárny rok.
Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali článok 6 Smernice správne. Žalobcovi
sa tak nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne. Služobné dni žalobcu
sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený
najneskôrtridnipredzačiatkomnasledujúcehokalendárnehomesiaca.Žalobcapočassvojhopôsobenia

v Hasičskom a záchrannom zbore žiadnym spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne
ani ústne) a máme za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu
výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na
výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmtorozvrhnutím služobného času súhlasí. O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť,
že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným
časom. Počas služobnej pohotovosti na pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej

služby, pričom tento čas je určený na oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá
určené činnosti ktoré má vykonávať a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného
výjazdu, kedy má prerušenú služobnú pohotovosť a má riadne platený výkon štátnej služby nadčas.
Na služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr.
zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov), kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov vyplýva viacero výhod z oblasti
sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti - dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie
služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky),
náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky, vďaka čomu žalobca čerpal ďaleko
viac voľna, ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými
účinkami spôsobenými nadmerne dlhým pracovným časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie

spomínanými zákonnými úpravami vyplývajúcimi z osobitného predpisu o sociálnom zabezpečení a z
kolektívnej zmluvy, ktoré majú za následok, že nie je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas
určený v smernici. Smernica stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín, avšak tento limit je
priemer,ktorýmožnovsúladesčl.16ods.b)smernicevypočítaťzareferenčnéobdobienepresahujúce6
mesiacov. Na účely smernice treba do maximálneho času ustanoveného smernicou započítavať iba čas,

ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku, služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času
pre účely dodržiavania maximálneho týždenného času určeného smernicou nemožno zarátavať čas,
kedyžalobcačerpánáhradnévoľno,dovolenku,dodatkovúdovolenku,PN-ku,OČR-ku,lekára,otcovskú
dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 1. 1. 2023 je možné
vykonať rekondičný pobyt aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto času žalobca

nepracujepodľapokynovzamestnávateľaaninevykonávačinnostivyplývajúcezjehopopisuslužobných
činností. Preto nemožno takto strávený čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času.
Plánovacie plachty, ktoré žalobca použil ako dôkaz na výpočet hodín, sú exportované z programu SAP,
ktorý počíta hodiny pre účely fondu služobného času a nemôžu sa použiť na preukazovanie porušenia
smernice. Ako príklad uvádzame, že keď žalobca čerpá dovolenku, v prostredí programu SAP je táto

neprítomnosť evidovaná ako výkon služby v rozsahu 16 hodín. To isté uvádza program aj v prípade
iných prekážok v práci na strane zamestnanca, tzn. OČR, PN, náhradné voľno, dodatková dovolenka,
voľno z KZ, rekondičný pobyt, kedy žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa a nevykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti pre zamestnávateľa. Pri takomto výpočte sa mohlo stať a stalo, že
žalobca požaduje náhradu aj za týždne, kedy žalobca vôbec neprekročil 48 hodín v danom týždni.

Je zarážajúce, že žalobca pred podaním žaloby nevyvinul žiadnu snahu upozorniť zamestnávateľa
na možné porušovanie smernice. Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil odpracované hodiny a
ich počítanie so zamestnávateľom (napríklad v čase, keď žalobca odsúhlasil bez výhrad plán výkonu
služieb), mohol byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho konania. V nadväznosti na
vyššie uvedené žalovaný konštatoval, že vo vzťahu k žalobcovi nebola smernica porušená a nie je dôvod

priznať žalobcovi náhradu za nemajetkovú ujmu v peniazoch za porušenie práva Európskej únie
2.3. K vyčíslenému nároku na náhradu škody má žalovaný za to, že žalobca neosvedčil vznik tohto
nároku. Žalobca len veľmi nejasne stanovil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol podľa vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že
počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho,

pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, žalobca
môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, t. j. nežiada sa od neho v danom čase výkon práce.
V zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, alebo vymedzený priestor na odpočinok, čiže zamestnávateľ si je vedomý a dokonca
vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej pohotovosti sa

od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Tým
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude žalobca k dispozícii. Žalobca mal možnosť
sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so
všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na internete (stránky

MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov) ako aj na informatívnom
pohovore v rámci prijímacieho konania. Žalobca vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej
pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka
s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad zloženímslužobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho
porušeniaosobnostnýchprávpríslušníkaspočívajúcichvochranezdravia,psychickejatelesnejintegrity,
nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznie

v kontexte vyššie uvedeného ako účelové a kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu. Žalovaný
za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu,
nebol na svojich právach ukrátený. Žalobca v žalobe netvrdí, že by sa tento zásah negatívne odrazil
napr. v medziľudských vzťahoch, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalobca žiadnym spôsobom

svoj výpočet bližšie nešpecifikoval ani nepreukázal, iba odkázal na tabuľku priloženú k žalobe a plán
služieb. Žalovaný zdôrazňuje, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu. V zmysle ustanovenia §
132 CSP skutkové tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na predložený dôkaz. Žalovaný má za to,
že v tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Popísaný spôsob výpočtu výšky náhrady
škody žalobcom uplatňovaný je skôr mzdovým nárokom. Nemajetková ujma žalobcovi však mohla
vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto porušenia.

Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku údajného
porušenia Smernice (podľa rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa
02.02.2023, bola žaloba zamietnutá, a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu). Výšku
nemajetkovejujmy,ktorúžalobcapožadujevovýške6.499,38Eur(poznsúdusprávnevovýške5.388,19
Eur), žalovaný považuje za premrštenú a absolútne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad,

ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené
kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy(napr.Fluxv.Moldavsko,SteelaMorrisv.Spojenékráľovstvo).Napodporusvojichtvrdenížalovaný

uviedol v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa
10.11.2022. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie
výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha
žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi

upravujúcimiobdobnúproblematiku.Príkladomžalovanýuviedol:rozsudokOkresnéhosúduNitrasp.zn.
10C/142/2002 zo dňa 15.05.2006 (matke priznaná nemajetková ujma vo výške 6.638,78 EUR za smrť
dcéry pri dopravnej nehode), rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 7C/818/1996 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
9.958,18 EUR za smrť jej syna v dôsledku rasovo motivovaného trestného činu spáchaného obzvlášť

brutálnym spôsobom). Žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, v
medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania
v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o
úvahusvojvoľnú.Vzhľadomnato,žeideoosobnostnépráva,jepotrebnénemajetkovúujmuposudzovať

v každom jednom prípade individuálne. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie
závažnejujmy,ktorútrebariadneakonkrétnepreukázať.Dôkaznébremenovsporovomkonanízaťažuje
žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalobca doposiaľ

nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.
Žalobca ďalej citoval rad rozhodnutí Okresného súdu Košice II, Okresného súdu Košice I, Okresného
súdu Stará Ľubovňa, Okresného súdu Rimavská Sobota, Okresného súdu Žiar nad Hronom, kde
priemerná výška doposiaľ priznanej škody v uvedených obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu
približne 1.000,-- Eur až 2.500,-- Eur.

2.4. Žalovaný napokon vzniesol aj námietku miestnej nepríslušnosti, keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice spadajúca do pôsobnosti
Ministerstva vnútra SR, je miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má ústredný orgán
štátnejsprávysvojesídlo,ktorýmjeOkresnýsúdBratislavaI.Žalovanýnavrholvecpostúpiťpríslušnému
súdu.

3. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne dňa 27.06.2024 a zotrval na podanej žalobe.
K námietkam žalovaného uviedol, že žalovaný na svojej argumentácii a tvrdeniach naďalej zotrváva,
pričom takmer identickú obranu a námietky žalovaný použil už v predchádzajúcom spore strán zapredošlé žalované obdobie, pričom tak prvoinštančný, ako aj odvolací súd jeho argumentáciu a
námietky posúdili ako v celom rozsahu právne nedôvodné. Čo sa týka pôsobnosti smernice na hasičov
jednoznačne a opakovane sa o tom vyjadril súdny dvor (rozsudok vo veciach C-397/01 až C-403/01,

uznesenie C-52/2004). Súdny dvor dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky
uvedenej v článku 2 ods. 2 Smernice, na ktorú žalovaný poukázal, bolo zabezpečenie riadnej činnosti
služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade
závažných okolností, ktoré vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného
služobného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku

C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že
z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí ani hasiči (teda úplne nepochybne ani hasiči -
príslušníciHaZZ).Záveryrozhodnutísúdnehodvorasúzáväznéajprevnútroštátnesúdyaargumentácia
žalovaného, že sa smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ je tak zjavne nesprávna a nedôvodná.
Záver, že Smernica sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje skutočnosť,
že v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je výslovne uvedené, že žalovaný (Slovenská republika) do zákona

transponoval predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov – príslušníkov HaZZ. Žalobca
poukázal aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení Smernice ohľadne negatívnej a pozitívnej výnimky,
tak ako ho prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny a neobstojí. Ako vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý
pododsek Smernice 89/391/EHS, táto sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb (akými sú napríklad služby v

oblasti civilnej ochrany). Táto výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia,
pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť čas pre zásahové a záchranné tímy. Cieľom Smernice
89/391/EHS je zameranie na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci.
Rovnakoajzozneniajejčlánku2ods.1vyplýva,žerozsahjejpôsobnostijenutnéchápaťširšie.Naopak,

výnimky z pôsobnosti tejto smernice uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať
zužujúco – tento článok nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení predmetnej smernice. výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu

verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa
vzťahuje uvedené ustanovenie, sa úplne zjavne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne
činnosti a úloh hasiča. Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ a to bez ohľadu

na to, že zriedkavo vykonávajú niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že
primárne plnia hasiči iné úlohy než tie, ktoré sú typické pre civilnú ochranu.
3.1. K námietke pasívnej vecnej legitimácii žalovaného žalobca poukázal na podrobné zdôvodnenie
v žalobe, na čom v celom rozsahu zotrval. Žalovaný síce v odpore proti platobnému rozkazu namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje

žiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej
legitimácie členského štátu v prípade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je
založená na konštantnej judikatúre Súdneho dvora. Žalobca zdôraznil tú základnú skutočnosť, že
podanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne
práva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho

prebratia Smernice. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej
jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj priamo štát. Ako pritom vyplýva priamo
zo znenia článku 29 dotknutej Smernice: „Táto smernica je adresovaná členským štátom.“ Žalovaný –
Slovenská republika, ako členský štát a adresát Smernice, je po vstupe do Európskej únie zodpovedný
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V

prípade, že si štát túto povinnosť neplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k
nesprávnej aplikácii Smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia resp. neprebratia do právneho
poriadku Slovenskej republiky (viď aj rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05.03.1996
vo veci Brasserie du pecheur SA, rozsudok Súdneho dvora C-224/01 zo dňa 30.09.2003 vo veci Köbler).
Námietky žalovaného ohľadne údajnej neexistencie jeho pasívnej vecnej legitimácie preto považuje za

zjavne nesprávne a nedôvodné.
3.2. Rovnako čo sa týka vyjadrenia žalovaného k transpozícii článku 2 ods. 1 Smernice a článku 6
Smernice poukázal na podrobné vyjadrenie v žalobe, na ktorom v celom rozsahu zotrval a nesúhlasil
so závermi žalovaného. Je síce možné v zásade súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZide v prípade služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito tohto
sporu nepodstatná a irelevantná. Základnou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť sa
hasičom nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná pohotovosť nie je

vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného
počtu odpracovaných hodín, nedochádza k porušovaniu Smernice 2003/88/ES, keďže takto evidenčne
(„na papieri“) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Služobná pohotovosť
je síce považovaná za výkon štátnej služby, avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného)
času, čo je zásadný a diametrálny rozdiel. Po minimálne 24 hodín trvajúcej zmene (ktorá môže byť

predĺžená výjazdom) by formálne žalobca mal mať 2 dni voľna, avšak ani tieto 2 dni voľna na regeneráciu
po práci reálne k dispozícii častokrát nemá z dôvodov, že ako zásahový hasič je povinný pravidelne
absolvovať rôzne kurzy, výcviky a školenia, ktoré služobný úrad plánuje spravidla práve na obdobie
medzi služobnými zmenami, pričom za čas strávený na týchto kurzoch nedostáva žiadnu odmenu, ale
len náhradné voľno. Toto náhradné voľno je povinný čerpať prioritne pred čerpaním dovolenky, spravidla
do 60 dní. Ak v tomto období náhradné voľno nestihne vyčerpať, toto náhradné voľno prepadá bez

náhrady. Počas žalovaného obdobia slúžil v 24 – hodinových zmenách, z ktorých 17 hodín pripadalo
na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021), resp. 16 hodín služobný
čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré by mali zabezpečovať
väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že jeho postavenie sa fakticky ešte
zhoršilo, keďže od 01.01.2022 mu nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu naviac,

keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z týchto
odpracovaných hodín pohotovosti nie je považovaná za pracovný čas. Ustanovenie § 85 ods. 2 ZoHaZZ
stanovuje 40-hodinový týždenný pracovný čas, pričom podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre
príslušníkov HaZZ na rok 2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v
rokoch 2022, 2023 a 2024 mal byť služobný čas príslušníka 37,5 hodín týždenne, čo je v reálnych

podmienkach výkonu práce zásahových hasičov doslova iluzórne. K prekračovaniu stanoveného resp.
maximálneho týždenného pracovného času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že
služobná pohotovosť hasičov je umelo odčlenená od výkonu služby a preto formálne nie je považovaná
za pracovný (služobný) čas. Žalovaný sa v týchto sporoch rôznymi, právne absolútne irelevantnými
tvrdeniamisnažíhľadať„dôvody“,prečoslužobnápohotovosťúdajnenemábyťpovažovanázapracovný

čas. Zákonník práce pritom v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne stanovuje, že: „Čas, počas ktorého
sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je
neaktívnačasťpracovnejpohotovosti,ktorásapovažujezapracovnýčas.“Ajzhľadiskakomparatívneho
výkladu právnych predpisov má žalobca za to, že ak sa pri „bežných zamestnancoch“ vykonávajúcich
akýkoľvek druh práce, ktorých pracovný pomer sa spravuje Zákonníkom práce, aj „neaktívna časť“

pracovnejpohotovostiexplicitnevzmysle§96ods.2ZPpovažujezapracovnýčas,takneexistuježiadny
logický, legitímny a právne akceptovateľný dôvod, prečo by „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti u
hasičov nemala byť považovaná za súčasť ich pracovného (služobného) času. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti, ako aj na dôvody uvedené v samotnej žalobe, je zjavné a nepochybné, že článok 2
ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol správne transponovaný do ZoHaZZ, keďže služobná pohotovosť

vykonávaná hasičmi nie je považovaná za pracovný čas, čo je v rozpore s predmetným článkom
Smernice ako aj s judikatúrou Súdneho dvora. Ani článok 6 ods. 1 Smernice 2003/88/ES nebol v
skutočnosti správne (resp. z materiálnej stránky vôbec) transponovaný do ustanovení ZoHaZZ. Z tvrdení
žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z povinnosti
dodržať maximálne 48 – hodinový priemerný týždenný služobný čas tak, ako to ustanovuje Smernica,

resp. že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti prekračovaná. Poukázal na právny názor odvolacieho
súdu(RozsudokKrajskéhosúduvKošiciachzodňa15.02.2024,sp.zn.2Co/86/2023),ktorývobdobnom
spore konštatoval: „Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,
že zákon o HZZ svojou úpravou nielenže nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času,
ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho

nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaná aj
v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na
to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na
to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.“ Napokon žalobca zdôraznil, že fakticky

všetky súdy v týchto sporoch vo všetkých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vo veciach hasičov
vyslovili právny záver, že predmetné články 2 a 6 písm. b) Smernice neboli správne transponované
do ZoHaZZ a tento záver bol v každom jednom prípade potvrdený aj odvolacím súdom. Nakoľko
odvtedy nedošlo k žiadnej zmene či už právnej úpravy, ale ani skutkového stavu (v zmysle rozvrhnutiaslužobného času hasičov či iných relevantných zmien), nie je absolútne žiadny právny dôvod na to,
aby sa od vysloveného právneho názoru súd odchýlil o to viac, že tento je v absolútnom súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou súdov v obdobných sporoch. Žalovaný v odpore poukazuje na

referenčné obdobia, možnosť uplatnenia výnimky v súvislosti so stanovením dlhšieho referenčného
obdobia až na 12 mesiacov a následne aj na nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas podľa § 86
ods. 1 ZoHaZZ, vôbec nereaguje na tú podstatnú skutočnosť, že aj počas referenčného obdobia sú
štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času. Podľa rozsudku
Súdneho dvora C-254/18 zo dňa 11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure,

Súdny dvor vo výroku vo veci samej judikoval: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19
prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné
obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava
obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas

v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do
rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša vnútroštátna právna úprava
v ZoHaZZ neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový
týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období, nakoľko
maximálny priemerný týždenný pracovný čas je sústavne prekračovaný a práva vyplývajúce z článku 6

písm. b) Smernice, ale aj vnútroštátnej úpravy dĺžky týždenného pracovného času, sú tak porušované.
Ak každý hasič odpracuje v týždni minimálne dve aspoň 24 hodín trvajúce zmeny, pričom v niektorých
týždňoch (v tých, kedy mu vyjde služba v pondelok a následne vo štvrtok a nedeľu) 3 zmeny, kedy
odpracuje najmenej 72 hodín, tak je úplne zjavné, že nevyhnutne vždy priemerný týždenný pracovný
čas prekročí 48 hodín týždenne. Je totiž potrebné zohľadniť znenie článku 6 písm. b) Smernice, podľa

ktorého „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín“, a teda hranica 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času už musí zahŕňať aj
všetky nadčasy. ZoHaZZ v § 91 ods. 3 však stanovuje, že „v kalendárnom roku možno príslušníkovi
prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín“. Každý hasič vždy počas kalendárneho
roka vykonáva prácu nadčas, pričom k najmenej 2 službám za týždeň, ktoré trvajú najmenej 48

hodín (2 x 24 hodín) treba pripočítať nielen hodiny nadčasov, ale aj nariadené služobné pohotovosti,
hodiny strávené na kurzoch, školeniach a výcvikoch a tak je zjavné, že aj pri týždňoch, kedy hasič
odpracuje „len“ 2 a nie 3 zmeny, jeho priemerný týždenný pracovný čas nevyhnutne prekročí 48
hodín týždenne. Plánovaný rozvrh služobného času je predkladaný 3 dni pred začiatkom kalendárneho
mesiaca, v drvivej väčšine prípadov je reálny služobný čas hasiča v danom mesiaci spravidla úplne

iný. Výkon služby príslušníkov sa prispôsobuje objektívnym okolnostiam ako napr. zastupovaniu v
prípade pracovných neschopností iných príslušníkov, povolaním do nariadenej služobnej pohotovosti
a iným obdobným okolnostiam, ktoré úplne narušia a zmenia pôvodný rozvrh plánu služieb. Žalobca
poukázal na Dôkaz 4 – mesačné výpisy z dochádzkového systému SAP, kde uvedené údaje sú
údajmi o skutočne odpracovanom služobnom čase každého z príslušníkov, aj tento potvrdený plán

potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je započítaná do pracovného (odpracovaného) času, keďže v
stĺpci „OH“ (odpracované hodiny) je uvádzaný len celkový súčet hodín odpracovaných v rámci výkonu
služby v daný mesiac a nezohľadňuje teda aj odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti.
Vzhľadom na dlhoročne nedostatočný počet zásahových hasičov sa kompenzuje stav práve sústavným
prekračovaním maximálneho týždenného služobného času. Pre každého hasiča je objektívne nemožné,

aby účinne namietal rozvrh služobného času a tak dosiahol jeho úpravu v zmysle zníženia hodín, ktoré
musí odslúžiť. Akékoľvek namietanie plánu služieb by totiž reálne nijako neovplyvnilo celkový počet
24 hodinových služieb v režime 3 zmennej prevádzky a tým aj celkový počet hodín, ktoré musí hasič
každý mesiac odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času. Rozvrh služobného času hasičov v režime
striedania 3 hasičských zmien v 24 hodinových zmenách je totiž stanovený zákonom. Ak by žalobca

mal „riešiť“ porušovanie Smernice spôsobom tak, ako to žalovaný naznačuje – odmietnutím vykonávať
služobnú pohotovosť (alebo ako žalovaný uvádza „žiadať, aby mu táto nebola určovaná“), malo by
to dôsledky v porušení ZoHaZZ a služobnej prísahy a dôsledkom by bolo rozviazanie služobného
pomeru. Zároveň by za neho (a rovnako za kolegov, ktorí by odmietli vykonávať služobnú pohotovosť)
nemal kto pracovať a došlo by tak fakticky k znefunkčneniu akcieschopnosti Hasičského a záchranného

zboru a tým aj k ohrozeniu obyvateľstva v prípade požiarov či akýchkoľvek kritických a závažných
udalostí, pri ktorých hasiči zasahujú. V rámci HaZZ pracujú na pozíciách s rovnomerne rozvrhnutým
služobným časom spravidla len tzv. „denní“ resp. „suchí“ hasiči, naopak, všetci zásahoví hasiči majú
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas. Požiadavka žalovaného, že žalobca mal štátom vyvolaný adesaťročia účelovo udržiavaný protiprávny stav riešiť tak, že sa mal dožadovať preradenia na úplne
inú prácu, než ktorú už dlhé roky vykonáva, je z jeho pohľadu zarážajúca. Nie je možné od žiadneho
jednotlivca legitímne požadovať, aby štátom vyvolaný protiprávny stav „vyriešil“ tak, že buď bude tento

protiprávny stav jednoducho akceptovať a bez náhrady trpieť, alebo si má nájsť iné zamestnanie resp.
pracovnú pozíciu. Zároveň zásahoví hasiči už dlhoročne poukazujú na tento neudržateľný stav, napriek
čomusasituácianijakonezmenila.Kodstráneniutohtoprotiprávnehostavužalovanéhodoposiaľnepohli
ani už odhadom stovky súdnych rozhodnutí (z ktorých prvé boli vydané už približne v roku 2015), ktoré
jednoznačne a bez výnimky potvrdili rozpor ZoHaZZ so Smernicou a porušovanie práv hasičov na

primeraný pracovný čas, tak je očividne iluzórna predstava, že by individuálne upozornenia žalobcu
(ku ktorým aj reálne došlo) viedli k zmene tohto stavu. Skutočné vyriešenie tohto protiprávneho stavu
si vyžaduje nielen legislatívnu zmenu, ale najmä značné rozšírenie počtu zásahových hasičov, čo sú
také skutočnosti, ktoré nikto zo zásahových hasičov nemá možnosť vlastným konaním, ani akýmikoľvek
námietkami či sťažnosťami, reálne ovplyvniť. Súčasní zásahoví hasiči dlhoročne pracujú nad rámec
maximálne prípustnej dĺžky priemerného týždenného pracovného času a tým nielenže prichádzajú o

svoj voľný čas, ale z dlhodobého hľadiska neprimeranou pracovnou zaťaženosťou zároveň ohrozujú
aj svoje zdravie a tým aj možnosť dlhodobo vykonávať (nielen) túto prácu. Takýto stav má pritom
objektívne následky na zdravotnom stave mnohých hasičov, na čom sa jednoznačne podieľa najmä
dlhoročná neprimeraná pracovná zaťaženosť a skracovanie času na odpočinok po práci. Rovnako
tak sa tieto skutočnosti významne podieľajú na narušení až rozvrate rodinných vzťahov u mnohých

hasičov, kde napríklad rozvodovosť u hasičov zásadne prevyšuje celospoločenský priemer. Realita
je totiž taká, že žalovaný napriek všetkým doterajším súdnym rozhodnutiam v takýchto sporoch v
skutočnosti nespravil absolútne žiadne reálne kroky k tomu, aby tento protiprávny stav akokoľvek
eliminoval či aspoň zmiernil. Ako zásahový hasič žalobca pravidelne absolvuje lekárske prehliadky,
avšak skutočnosť, že tieto prehliadky doposiaľ úspešne absolvoval logicky neznamená, že dlhoročným

prekračovaním maximálnej rozsahu pracovného času nie je zasahované do jeho práva na ochranu
zdravia. Dôsledky nadmernej pracovnej zaťaženosti pri tak fyzicky a psychicky náročnej práci, sa
prejavujú spravidla až s odstupom času a absolútne nespochybniteľné, že dlhodobá a fakticky sústavná
neprimeraná pracovná zaťaženosť pri takomto type práce bez dostatočného času na odpočinok má
(najmä z dlhodobejšieho hľadiska) zásadne negatívny vplyv na zdravie každého jednotlivca. Nie je v

žiadnom prípade pravdou, že hasiči majú viac voľného času než pracovníci vykonávajúci prácu v inom
odvetví. Je tomu práve naopak, naviac pre náročnosť práce nie je následné voľno po práci využiteľné
tak dobre ako u ľudí pracujúcich v bežných povoleniach, pretože voľný čas po práci musí venovať v
prvom rade nevyhnutnému odpočinku a až po takejto regenerácii je schopný venovať zvyšný voľný
čas iným aktivitám. Žalobca na sebe častokrát pociťuje značné fyzické a psychické vyčerpanie po

odpracovaní služobnej zmeny. Má narušený spánok a obrátený spánkový režim a táto skutočnosť je
úplne bežným následkom, ktorým trpí drvivá väčšina hasičov. Za nesprávne a zavádzajúce považujem
aj tvrdenie žalovaného, že do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nemožno zarátavať
čas, kedy hasič čerpá dovolenku, prípadne je pracovne neschopný. Z článku 16 písm. b) Smernice
jednoznačne vyplýva, že pri prepočte týždenného pracovného času nemožno zohľadňovať obdobia,

kedy bol pracovník práceneschopný, prípadne čerpal zákonom priznaný nárok na dovolenku a teda
nemožno týmito obdobiami, počas ktorých pracovník nepracoval znižovať priemerný týždenný pracovný
čas. Doby ročnej dovolenky a dočasnej práceneschopnosti sa do výpočtu priemeru bez všetkého
ako voľno nemajú započítavať. Je preto nesprávna aj argumentácia žalovaného, ktorou sa žalovaný
fakticky dožaduje, aby sa na výpočet priemerného týždenného pracovného času zohľadnil iba skutočný

čas výkonu služby a služobnej pohotovosti s tým, že obdobia dovolenky a pracovnej neschopnosti
sa majú jednoducho započítať do voľna medzi služobnými zmenami. V skutočnosti presne takéhoto
postupu sa žalovaný svojou argumentáciu reálne dovoláva keď tvrdí, že pokiaľ zamestnanec čerpá
zákonom priznaný nárok na dovolenku alebo je pracovne neschopný, tak má zamestnanec vlastne
voľno a o všetky tieto obdobia sa má pri výpočte priemerného týždenného pracovného času znižovať

jeho výsledný priemerný týždenný pracovný čas. Ak by totiž nemali byť obdobia zákonom priznanej
dovolenky posudzované ako odpracovaný čas, odradzovalo by to pracovníkov od čerpania platenej
dovolenky za kalendárny rok, ktorú Súdny dvor považuje za mimoriadne významnú zásadu sociálneho
práva Európskej únie, od ktorej sa nemožno odchýliť. Skutočnosť, že hodiny zodpovedajúce obdobiu
platenej ročnej dovolenky, ktorý pracovník čerpal, sa majú posudzovať ako odpracované hodiny, vyplýva

aj z judikatúry Súdneho dvora. Podľa rozsudku C-514/20 zo dňa 13.01.2022 vo veci DS proti Koch
PersonaldienstleistungenGmbH:„Článok7ods.1smerniceEurópskehoparlamentuaRady2003/88/ES
zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v spojení s článkom 31 ods.
2 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu kolektívnejzmluvy, podľa ktorého sa na účely určenia, či bol dosiahnutý limit odpracovaných hodín zakladajúci
nárok na príplatok za prácu nadčas, nezohľadňujú hodiny zodpovedajúce obdobiu platenej dovolenky
za kalendárny rok, ktorú pracovník čerpal, ako odpracované hodiny“. Podľa výslovného znenia § 97

ods. 1 ZoHaZZ sa za čas vykonávania štátnej služby a teda odpracovaný čas považujú všetky tie
obdobia, v súvislosti s ktorými žalovaný namieta, že tieto obdobia nemožno považovať za pracovný
čas a nemožno ich posudzovať pre účely dodržiavania maximálneho týždenného pracovného času.
Samotný vnútroštátny právny predpis všetky žalovaným namietané obdobia – teda obdobia dovolenky,
pracovnej neschopnosti, náhradné voľná, účasti na rekondičnom pobyte aj rodičovskej („otcovskej“)

dovolenky – považuje za výkon štátnej služby a teda za odpracovaný čas. Podľa rozsudku Súdneho
dvora C-55/18 zo dňa 14.05.2019 vo veci Federación de Servicios de Comisiones Obreras (CCOO)
proti Deutsche Bank SAE je každý členský štát Európskej únie povinný zaviesť systém, ktorý umožní
presne merať dĺžku pracovného času odpracovaného každým pracovníkom. Žalovaný hneď v úvode
tejto časti odporu tvrdí: „Žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88 je spomenutý v článku 17
ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za

predpokladu,žedodržujúvšeobecnúzásaduochranybezpečnostiazdraviapracovníkov,pričomjedným
z dôvodov neuplatňovania je 22 situácia (ako je to v tomto prípade) keď sa jedná o protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany“. Toto tvrdenie považujem za očividne zavádzajúce. Článok 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES sa totiž na hasičov – príslušníkov HaZZ vôbec nevzťahuje, čo je úplne zjavné už len zo
samotnej textácie resp. znenia tohto ustanovenia! Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice sa

síce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky, ktoré toto ustanovenie pripúšťa,
sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedený
článok 6 Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového
týždenného pracovného času, ktorý tak nesmie byť prekročený! Skutočnosť, že či som ja alebo napokon
ktorýkoľvek iný hasič v čase nástupu do HaZZ vedel alebo nevedel o tom, že ZoHaZZ je v rozpore

so Smernicou v dôsledku nezapočítania služobnej pohotovosti do pracovného času a prekračovania
maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času, je totiž prvom rade absolútne
právne irelevantná vo vzťahu k objektívnemu faktu, že Smernica bola nesprávne transponovaná a
zároveň je na úkor zásahových hasičov aj dlhoročne porušovaná, a to zavinením samotného žalovaného
– štátu. Žalovaný aj v tomto spore opätovne zavádzajúco tvrdí, že si žalobca uplatňujem „mzdový nárok“

napriek tomu, že súdy túto jeho argumentáciu posúdili (aj v žalobcovom predchádzajúcom spore) ako
nedôvodnú. Tento spôsob výpočtu nároku použil preto, že naša právna úprava neobsahuje spôsob
stanovenia výšky náhrady škody z porušenia úniového práva. Stanovenie výšky nároku analogickým
použitím § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a § 122 ods. 1 ZoHaZZ je logický a plne legitímny spôsob
stanovenia výšky primeraného odškodnenia, ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity

tak, ako ich stanovuje judikatúra Súdneho dvora, pričom tento spôsob stanovenia výšky nároku je široko
akceptovaný aj rozhodovacou praxou súdov. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, ktorým mala byť žaloba pre neunesenie
dôkazného bremena zamietnutá, žalobca v tejto svojej žalobe podrobne uvádza všetky skutočnosti,
ktorých údajnú absenciu tamojší súd vyčítal žalobcovi. Žalobca poukázal na prax žalovaného, ktorý si

z rozhodnutí súdov (častokrát odvolacím súdom zmenených) vyselektuje niektorú, z kontextu vytrhnutú
vetu či pasáž odôvodnenia, ktorá by zrejme mala vyznievať v prospech žalovaného, a následne na
ňu paušálne poukazuje vo všetkých ostatných sporoch bez ohľadu na to, či takýto právny názor súdu
vyslovený v inom spore za úplne iných procesných okolností je vzhľadom na konkrétne okolnosti daného
súdneho sporu vôbec relevantný. Žalobca v žalobe podrobne uviedol a prepočítal nielen priemerný

týždennýpracovnýčasvjednotlivýchobdobiach,aleajcelkovýpriemernýtýždennýpracovnýčaszacelé
žalované obdobie, ktorý u neho dosiahol najmenej 53,16 hodín týždenne. Žalobca všetky skutočnosti
podstatné pre posúdenie a priznanie žalovaného nároku skutkovo vymedzil, dôkazne preukázal a
nepochybne aj uniesol dôkazné bremeno.
3.3 Žalovaný tvrdí, že žalovaná výška nároku je „premrštená a absolútne neprimeraná“, a to aj s

porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Žalovaný uviedol rozhodnutia
ESĽP, ktoré sa zaoberali zásahmi do osobnosti neoprávnenou kritikou resp. usmrtením člena rodiny,
čiže je zjavné, že ide o neporovnateľné skutkové okolnosti v porovnaní s týmto sporom. K tejto
námietke žalovaného sa v týchto sporoch opakovane vyjadroval a odmietol ju ako nedôvodnú aj
Krajský súd v Banskej Bystrici, (sp. zn. 17Co/59/2022, sp. zn. 17Co/47/2022) keď uviedol: „Vzhľadom

na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu
nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v
podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje anináhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov.“ Žalovaný vôbec nereaguje
na to, že spôsobom rozvrhovania služobného času zásahových hasičov dochádza aj k porušovaniu
vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ktorý stanovuje 40 hodinový týždenný

služobný čas hasiča, pričom podľa Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na rok
2021 mal byť služobný čas príslušníka 38 hodín týždenne a následne v rokoch 2022, 2023 a 2024 mal
byť služobný čas príslušníka 37,5 hodín týždenne. V žalobe žalobca poukázal aj na tú skutočnosť, že
dochádza k porušovaniu vnútroštátnej právnej úpravy služobného času zásahových hasičov a to v ešte
väčšom rozsahu, než je to v prípade porušovania článku 6 písm. b) Smernice. Táto skutočnosť má

pritom priamy vplyv aj na porušovanie článku 6 písm. a) Smernice. Nakoľko k porušovaniu Smernice
dochádzalo v prvom rade nezapočítavaním služobnej pohotovosti do služobného času, v dôsledku
čoho dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu priemerného 48 – hodinového týždenného pracovného
času (nehovoriac o vnútroštátne stanovenom týždennom pracovnom čase), tak práve vzhľadom na
túto skutočnosť výšku žalovaného nároku žalobca odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti
(1966,71 hodín), ktoré vynásobil sumou predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti služobného

platu za každú konkrétnu hodinu. Tento postup pritom zohľadňuje a odškodňuje aj základné porušovanie
článku 2 ods. 1 Smernice. S takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa dominantne stotožňujú súdy
prvej inštancie ako aj odvolací súd, zhodne považujúc takto uplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný,
preukázaný a zodpovedajúci aj požiadavke primeranosti. Pri vzájomnom porovnaní žalovanej sumy s
počtomhodínodpracovanejurčenejslužobnejpohotovosti,ktorénebolizapočítanédopracovnéhočasu,

potom uplatnená náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje vo výške 2,74
Eur za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ktorá mi nebola započítaná do služobného času
(5388,19 Eur : 1966,71 hodín = 2,74 Eur/hod.). Suma odškodnenia vo výške 2,74 Eur za každú hodinu je
výrazne nižšia, než je priemer minimálnych hodinových miezd v Slovenskej republike pre prvý (najľahší)
stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie rokov 2021 – 2024 predstavovala sumu vo výške

3,91 Eur. Pre úplnosť žalobca uviedol, že prípadné domáhanie sa odškodnenia v podobe poskytnutia
náhradného voľna by nebolo žiadnym reálnym odškodnením spôsobenej ujmy najmä z dôvodu, že
takto do budúcna poskytnutý čas náhradného voľna by logicky nemohol „vrátiť naspäť v čase“ do
minulosti a stráviť tento čas „nanovo“ či už s rodinou, záľubami, odpočinkom alebo akokoľvek inak podľa
vlastného rozhodnutia. Zhrnúc uvedené je presvedčený, že uplatnenú výšku nároku možno považovať

za minimálnu mieru spravodlivého odškodnenia. Žalovaný v závere článku VII. odporu označuje viaceré
rozhodnutia súdov Slovenskej republiky s tým, že „priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie
uvedených obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- Eur“. Ak by
chcel byť žalovaný korektný pri tvrdeniach o priznaných výškach nárokov „v obdobných rozhodnutiach“,
tak by mal porovnávať rozhodnutia v sporoch o presne takej žalobe, akou je aj žaloba v tomto. V

doterajších súdnych sporoch totiž boli hasičom priznávané Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom
Banská Bystrica a Okresným súdom Lučenec diametrálne iné (násobne vyššie) sumy odškodnenia,
než žalovaným uvádzaných „približne 1.000,-- Eur až 2.500,-- Eur“. Prvoinštančné súdy a následne
vzhľadom na odvolania žalovaného aj odvolací súd sa stotožnili so stanovením výšky žalovanej sumy,
ktorá bola vyčísľovaná identickým spôsobom, akým ju žalobca uplatňuje v aktuálnej žalobe, konštatujúc

primeranosť žalovanej resp. prisúdenej sumy vzhľadom na všetky rozhodujúce skutkové a právne
okolnosti veci. Žalobca poukázal na k dnešnému dňu 54 právoplatných rozsudkov po rozhodnutiach
odvolacieho súdu (medzi nimi aj v žalobcovom predchádzajúcom spore vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 19C/13/2021), kde bolo žalobám v celom rozsahu vyhovené.
3.4. Námietku miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú, pretože skutočnosť, ktorá zakladá

nárok na náhradu škody, bola v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, čo je nepochybne v územnom
obvode Okresného súdu Zvolen. Vzhľadom na uvedené zotrval na podanej žalobe a dodal, že tunajší
súd rozhodoval v právne identických sporoch doposiaľ už vo viac než 50 prípadoch hasičov, pričom ak aj
výnimočne v 2 prípadoch vzhliadol námietku miestnej nepríslušnosti za dôvodnú, príslušný nadriadený
súd (Krajský súd v Bratislave) pri postupe podľa § 43 ods. 2 CSP určil, že miestne príslušným na konanie

je Okresný súd Zvolen.

4. K vyjadreniu žalobcu žalovaný v písomnom stanovisku zotrval na svojej doterajšej argumentácii.
Doplnil, že žalobca pri výpočte porušenia smernice 2003/88/ES vychádza z fondu pracovného času,
ktorý sa využíva pre naplnenie plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu. Nejde

o správny ukazovateľ skutočne odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa
ako služobný čas posudzuje aj čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas
náhradného voľna za službu nadčas a službu vo sviatok (§ 97 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z. z.). Z
uvedeného dôvodu nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES s „fondom pracovného času“. Zatiaľ čo pracovný čas podľa smernice započítava iba čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť
v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou; tak fond pracovného času započítava

výkon štátnej služby, do ktorého sa v zmysle § 97 ods. 1 zákona o HaZZ započítava aj čas dovolenky a
rôznych druhov voľna, ktoré v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods.
2. Je zrejmé, že ide o 2 rozdielne pojmy, ktoré žalobca mylne a účelne zamieňa. Žalovaný má naďalej
za to, že žalobca žaluje mzdový nárok z dôvodu: 1/ škodu odvodzuje od § 122 ods. 1 a 2 zákona č.
315/2001Z.z.,ktorýhovoríoodmenáchzaslužobnúpohotovosť,2/podľatabuľkypredloženejžalobcom

škodu pociťuje len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti a len v rozsahu rozdielu oproti odmene za
nariadenú služobnú pohotovosť, pri ktorej už škodu nepociťuje a zároveň nerozlišuje medzi hodinami
služobnej pohotovosti nad rámec smernice 2003/88/ES a tými, ktoré neodpracoval nad rámec, 3/ svoj
výpočet odvodzuje z fondu pracovného času, ktorý slúži na výpočet mzdy a do ktorého sa započítava
aj čas odpočinku v zmysle smernice 2003/88/ES a teda nie len pracovný čas, 4/ premlčanie nároku
odvodzuje od splatnosti mzdy za príslušný mesiac, teda svoju škodu pociťuje až ku dňu vyplatenia

mzdy a zo skutočnosti, že mu nebola na účet uhradená taká výška, ako by chcel. Na podporu svojich
argumentov žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/82/2023 zo
dňa 03.04.2024, ktorým vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie, cit.: „52. Aj keď na strane
jednej sa na prvý pohľad javí, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal z povahy
nemajetkovej ujmy, v skutočnosti tomu tak nie je, pretože súd pri ustálení výšky tohto nároku vychádzal

z matematických prepočtov peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.
a peňažnej náhrady podľa § 122 ods. 1 tohto zákona, čo je 50 % mínus 15 %, čo sa rovná 35 %,
na základe čoho s prihliadnutím na to, v akej konkrétnej výške bola žalobcovi v rozhodnom období
vyplatená peňažná náhrada za každú hodinu služobnej pohotovosti, vypočítal žalobcovi nevyplatený
peňažný rozdiel, čím fakticky stotožnil nemajetkovú ujmu so mzdovým nárokom, resp. s vecnou škodou,

ktoré ale neboli predmetom tohto konania.“, na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8C/12/2024
zodňa30.mája2024,ktorýmžalobcažiadalrovnakýmspôsobomnáhradu„mzdovýnárokov“anámietka
žalovaného bola akceptovaná, cit.: „43. Potom čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky
má súd za to, že účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý
následok neoprávneného zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje

odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom
na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej 7 sféry – osobnosti jednotlivca. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a
to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu
práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky
považuje za ujmu značnú.“. Žalovaný poukazuje na totožné rozsudky Okresného súdu Prievidza sp.
zn. 8C/2/2024 zo dňa 04.04.2024, sp. zn. 8C/73/2023 zo dňa 04.04.2024. Zároveň žalovaný poukazuje
aj na najnovšie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veciach právneho zástupcu E. F. G.,
ktorými Krajský súd v Banskej Bystrici veci vrátil súdom prvej inštancie na nové konanie. Uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2024 zo dňa 30.05.2024 bola vec vrátená Okresnému
súdu v Lučenci na nové konanie a to z dôvodu, že Okresný súd Lučenec porušil zásadu „ne ultra
petitum“, keď rozhodol vo veci priznaním plnej výšky žiadanej žalobcom, ktorú si vypočítal totožným
spôsobom ako v tomto prípade. Obdobne sa tak stalo aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 11Co/27/2024 zo dňa 30.05.2024. Súdy Slovenskej republiky sa odkláňajú od predmetného

spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že tento celkom zrejme odporuje podstate a účelu
náhrady nemajetkovej ujmy a fakticky „zlieva“ pojem nemajetková ujma s pojmom vecná škoda. V
prípade, ak súd aj vysloví nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, tak je nevyhnutné, aby sa
zisťovalo aj konkrétne porušenie jej článku 6 písm. b) vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ
osobitne, čo vyplýva aj z podstaty inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy. Článok 6 smernice 2003/88/ES

priznáva sociálne právo pracovníkom, avšak prípadné konštatovanie súdu prvej inštancie, že došlo k
jeho nesprávnej transpozícií neznamená, že je predmetný článok pri aplikácií zákonných ustanovení
v praxi porušený vo vzťahu ku každému príslušníkovi HaZZ v Slovenskej republike a vo vzťahu ku
každejhodineslužobnejpohotovosti.Článok6smernice2003/88/ESzároveňpojednávao„priemernom“
čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí byť

striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v čl. 16
písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15
preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a
súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň aj v ods.16 preambuly smernica ustanovuje potrebu odchýlok a to tak, že je treba ustanoviť, že členské štáty
alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v prípade
odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku. Požiarna ochrana

musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar alebo
nastane iná situácia vyžadujúca si zásah príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Príslušníci
Hasičského a záchranného zboru vykonávajú nesmierne dôležitú úlohu pri ochrane života a zdravia
osôb a ochrane majetku. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení smernice
2003/88/ES.Jednuznichustanovujesmernica2003/88/ESvčl.17ods.3písm.b)boduiii),cit:„Vsúlade

s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16: v prípade činností spojených
s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a
telekomunikácií,sanitky,protipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany;“.Uvedenéustanoveniepovoľuje,
abysačlenskéštátyodchýliliodustanoveniačl.16smernice2003/88/ESaupravilisireferenčnéobdobie
v zmysle čl. 19, cit.: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku
18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ Žalovaný teda

poukazuje na § 86 ods. 1 Z. č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“ Nakoľko smernice nepredpokladajú svoju doslovnú transpozíciu do právnych poriadkov
členských štátov, tak má žalovaný za to, že predmetná časť smernice bola do právneho poriadku
Slovenskej republiky transponovaná správne, zároveň neodporuje žiadnej časti smernice 2003/88/ES a

preto je nevyhnutné, aby sa na ňu pri výpočtoch prihliadalo. V zmysle vyššieho uvedeného má žalovaný
za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom
období šiestich mesiacov a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe
nasledujúcich dní. S ohľadom na vyššie uvedené, teda na skutočnosti, že žalobca veľmi nesprávne
vykladá pojmy „pracovný čas“ a pojmy „priemerný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES, pričom jeho

argumenty stoja práve na skutočnosti, že smernica 2003/88/ES má priamy účinok a teda nemožno
prihliadať na úpravu podľa zákona č. 315/2001 Z. z., má žalovaný za to, že účelne mylné výpočty
žalobcu sú zavádzajúce, nesprávne a nespôsobilé, aby žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v
akejkoľvek výške. Je zrejmé, že súdy po celej Slovenskej republike sa neprikláňajú k matematickému
výpočtu nemajetkovej ujmy a predovšetkým nie k výškam náhrady nemajetkovej ujmy v takom rozsahu,

o aký žiada žalobca. Zároveň je zrejmé, že súdy mimo Banskobystrického kraja, resp. aj niektoré súdy
v rámci Banskobystrického kraja, priznávajú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 1.000,-- Eur
až 2.500,-- Eur, resp. viac iba v odôvodnených prípadoch a aj to len do výšky približne 3.500,-- Eur.
Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam smernice 2003/88/ES, sa ustálila v rozsahu 1.500,--
Eur až 2.500,-- Eur.

5. Súd vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 20. 08. 2024 výsluchom žalobcu, oboznámením
listinných dokladov a zistil nasledujúci skutkový a právny stav veci:

6. Žalovaný na pojednávaní poukázal na rozhodnutia napr. Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

5Co/82/2023 z 03. 04. 2024 alebo sp. zn. 6Co/66/2023 z 19. 07. 2023, rozhodnutia okresných súdov
- Prievidza sp. zn. 8C/12/2024, Okresný súd Pezinok, Okresný súd Rimavská Sobota. Je pravdou, že
tieto rozhodnutia zatiaľ nie sú právoplatné, jedná sa o aktuálne rozhodnutia. Poukazal na konanie pred
Okresným súdom Lučenec, ktorý pôvodne priznal plnú žalovanú sumu, vec mu bola vrátená a aktuálne
sú 31. 07. 2024 vydané nové rozhodnutia vo veci sp. zn. 16C/14/2024 a sp. zn. 16C/15/2024, kde súd

porovnal nároky s nezákonnou väzbou a vychádzal z toho, koľko skutočne dní žalobca stratil a tieto
vynásobil sumou 20,-- Eur, čo považoval za adekvátnu náhradu škody, žalovaný takto určené vyčíslenie
škody považuje za neudržateľné. Súd má možnosť odchýliť sa od ustálenej súdnej praxe, čo bolo
konštatované aj v iných veciach, napr. na uznesenie KS Trenčín sp. zn. 6Co/318/2017.
Právny zástupca žalobcu v reakcií na argumentáciu žalovaného uviedol, že nikdy netvrdili, že súd je

viazaný ich posúdením nároku, ale tento spôsob preukazuje primeranosť uplatneného nároku. Poukázal
na to, že má 71 právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici, kde v obdobných veciach
totožným spôsobom bol vypočítaný nárok a vo všetkých týchto rozhodnutiach bol nárok považovaný
za primeraný. Poukaz na rozhodnutie KS Banská Bystrica sp. zn. 11Co/26/2024 považuje za absolútne
neadekvátny, pretože Okresný súd Lučenec, konkrétne senát 16C, prejednal vec tak, že uviedol,

že sa necíti byť viazaný rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici a pôvodne
uplatnený nárok 5.500,-- Eur považoval za podhodnotený a sám určil výšku náhrady 19.500,-- Eur,
ktorú určil obdobným výpočtom, ako je odškodňovaná nezákonná väzba. Z tohto dôvodu bol rozsudok
I. inštančného súdu zrušený a bolo konštatované krajským súdom, že nie je na mieste aplikovaťustanovenia zákona, týkajúci sa odškodňovania nezákonnej väzby, preto námietku v tomto smere zo
strany žalovaného považuje za absurdnú. Neexistuje žiadne rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktoré by konštatovalo, že vyčíslený nárok na náhradu škody by bol nesprávny, nedôvodný alebo

neprimeraný.

7. Žalobca na pojednávaní potvrdil, že pracuje ako hasič na hasičskej stanici vo H. už 8 rokov.
Túto prácu chcel robiť celý život, je to krásna práca, pomoc ľuďom. Nastupuje 24 hodinové služby,
z ktorej 16 hodín je služba a 8 hodín služobná pohotovosť. Nástup je pred siedmou, a končiť sa má

o siedmej nasledujúceho dňa, ale niekedy je to aj dlhšie, napr. ak je na zásahu. Potom by mal mať
48 hodín voľno, avšak nie vždy sa to dodržiava, napr. aj minulý týždeň mal nepretržite 3 dni služby po
sebe. Bolo to z toho dôvodu, že mal plánovanú službu, potom mal nariadenú pohotovosť, keďže ich
bolo málo a musia dodržiavať minimálne stavy, a potom absolvoval ďalšiu službu z dôvodu výmeny
kvôli čerpaniu dovolenky. Počas služby má určenú pracovnú náplň, v podstate každú hodinu, čo má
robiť, sú to výjazdy, školenia, starostlivosť a kontrola techniky, napr. po predchádzajúcom výjazde. Počas

služobnej pohotovosti vždy musí byť na pracovisku, nemá určenú žiadnu činnosť, ale robia sa výjazdy,
ev. školenia, po výjazde je tiež potrebné skontrolovať a postarať sa o techniku, aby bola pripravená
ihneď na ďalší výjazd. Čo sa týka čerpania dovolenky, táto mu je spravidla nariadená tak, aby bol
dodržaný minimálny stav príslušníkov, ev., keď sa určí maximálny stav 12 príslušníkov, vtedy si ju
nemôže čerpať. Práve preto sa stane, že si pravidelne nestíha dovolenku vyčerpať, táto sa prenáša

a je mu nariadené si ju dočerpať do 4-tého mesiaca nasledujúceho roka, čiže zase je určený minimálny
stav príslušníkov. Služby plánuje veliteľ vždy mesačne vopred a tie sa musia dodržať. Ak sa ale stane,
napr. choroba, veliteľ zabezpečí náhradu z inej smeny, t. j. napr. musí príslušník si odslúžiť svoju službu
a následne ďalších 24 hodín náhradnú službu po sebe, čiže je to spolu 48 hodín vkuse. Takýto stav
je dlhodobo psychicky aj fyzicky náročný. Doposiaľ sa to nijako neriešilo. Mal vedomosť, že to mali

riešiť odbory, inak sa to rieši len cez priameho nadriadeného, o osobitnom orgáne v rámci štruktúry MV
SR vedomosť nemá. Je taká postupnosť, že vždy nižšia hodnosť sa musí obrátiť na svojho priameho
nadriadeného, ten zase na svojho nadriadeného, čiže on sa obrátil len ústne na svojho veliteľa. Toho
času má prebehnúť rekonštrukcia hasičskej stanice a velitelia zisťovali cez Prezídium, či sa niečo
bude meniť na 3 zmennej prevádzke, bolo oznámené, že sa neplánujú žiadne zmeny, takže stále je to

takýmto spôsobom organizované, je to neúnosné toľko pracovať. Medzi dvomi službami má mať dva
dni voľno, ale často krát je to porušované najmä tým, že napr. musí absolvovať výcvik. To znamená, že
po 24 hodinovej službe síce má 24 hodín voľno, ale potom musí absolvovať výcvik, školenia. Tieto sú
jednodňové, trojdňové,ale aj týždenné. Ak by ajmaldva dni voľno, tie dva dni nevie plnohodnotne využiť,
nakoľko prvý deň sa musí dospať aj kvôli zdraviu a až potom sa môže venovať sebe, rodine a podobne.

Má priateľku, ktorá žije na východe, ak sa chcú stretnúť, cesta trvá 3 hodiny, takže má málo času, ktorý
by mohli tráviť spolu. Uvažujú aj o založení rodiny, ale je to náročné z hľadiska toho, že veľa času trávi
v zamestnaní. Asi pred štyrmi rokmi jeho matka ťažko ochorela a potrebovala starostlivosť. Z jeho strany
mal málo času, aby jej mohol pomôcť ako by chcel, museli to riešiť ostatní rodinní príslušníci. Predtým
robil profesionálne fitnes, pre ktorý je dôležitá regenerácia, spánok, avšak kvôli tomuto zamestnaniu

musel od tohto pred štyrmi rokmi upustiť. Uvedený spôsob služieb má dopad aj na jeho zdravotný stav
v tom smere, keďže sa poplach rieši tak, že zazvoní telefón a je nutný výjazd, zapne sa svetlo, čo
ho ovplyvňuje aj v bežnom živote, napr. v obchode ho trhne, keď sa niekde rozsvieti svetlo. Najmä
pociťuje deficit spánku, aj keď spím doma po službe, je to slabý spánok, nakoľko sa budí, zobudím sa
nevyspatý. Keďže robil fitnes, má zariadenie, ktoré mu meria kvalitu spánku a pravidelne tento spánok

nie je plnohodnotný, býva prerušovaný. Rozhodol sa podať žalobu, nakoľko čas, ktorý strávil v práci mu
už nikto nevráti a toto bol najbližší spôsob ako to dopočítať do 50 %-nej pohotovosti.

8. Súd v rámci dokazovania oboznámil listiny: doklady žalobcu k vymenovaniu za príslušníka HaZZ,
rozpis pracovnej pohotovosti s vyčíslením nároku žalobcu, výplatné pásky žalobcu za obdobie apríl 2021

až február 2024, Plán služieb, rozhodnutia Súdneho dvora.

9. Súd v prvom rade sa zaoberal námietkou žalovaného miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu.

9.1. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj

súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.9.2. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

9.3. Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd vyhodnotil ako
nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu
škody. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda

a to v súvislosti v výkonom povolania žalobcu. Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti je mesto
Zvolen, ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, kde vznikli a prejavili sa následky škody
vo forme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19 písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho
súdu daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel
k záveru, že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na
rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.

10. Žalovaný namietal skutočnosť, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka
HaZZ ním uvádzaná Smernica nevzťahuje. Žalovaný namietal, že tak, ako si žalobca uplatňuje nárok
sa jedná o mzdový nárok, žalovaný vzniesol námietku svojej pasívnej legitimácie. Žalovaný v konaní
namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku SR transformovaná

správne, tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici, a že nie je daný základ nároku
žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES..

10.1 Všetky uvedené námietky súd posudzoval jednotlivo ako predbežné otázky vo vzťahu

k uplatnenému nároku žalobcu, pretože ich vyriešenie znamená posúdenie danosti nároku žalobcu na
náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie. Žalobca si obdobný nárok uplatnil žalobou
na tunajšom súde, a to ten istý nárok z tých istých skutkových dôvodov, avšak za iné obdobie (marec
2018 – marec 2021). Žalobcovi bol priznaný nárok vo výške 3.758,36 Eur rozsudkom tunajšieho súdu
sp.zn. 19C/13/2021 zo dňa 15.03.2022, na odvolanie žalovaného potvrdený rozsudkom Krajského

súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23.11.2022. V predmetnom rozhodnutí sa súdy
oboch stupňov vysporiadali so všetkými týmito námietkami žalovaného ako nedôvodnými. Žalovaný
v tu prejednávanej veci neuviedol žiaden nový argument zásadného charakteru, ktorým by spochybnil
alebo vyvrátil uvedené závery súdov tak, aby súd v tu prejednávanej veci posúdil uvedené čiastkové
otázky inak. Okrem toho je súdu známe z vlastnej činnosti, že aj súdy z obvodu iných krajských súdov

rovnako hodnotia uvedené námietky žalovaného ako nedôvodné, súdu nie je známe žiadne právoplatné
rozhodnutie súdu SR, v ktorom by bol prijatý iný záver. Na priamy dotaz súdu žalovaný uviedol, že mu
nie je známe podanie dovolania v akejkoľvek obdobnej veci, preto súd konštatuje, že nie je rozhodnutie
najvyššej súdnej autority všeobecných súdov – Najvyššieho súdu SR v tejto otázke, ani Ústavného súdu
SR.

10.2. Podľa Čl.2 ods. 1 C.s.p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2, právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,

aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Podľa ods.
3, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,
každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

10. 3. Podľa § 228 ods. 1 C.s.p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí

sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

10.4. V tejto súvislosti treba poukázať na princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 C. s. p.,
ktorý znamená okrem iného aj legitímne očakávania sporových strán, že ich spor bude rozhodnutý
spravodlivo, čo znamená, že ak už súd o otázke, ktorá je predmetom sporu (a to aj formou

prejudiciálneho skúmania) už raz prijal záver, súd v inom konaní by nemal prijať v zásade odlišný záver,
pokiaľ nedošlo k zmene skutkového či právneho stavu. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného
rozhodnutia sa zaoberal Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 31. januára 2012 sp. zn. 1Cdo/44/2010
(R 40/2013) v súvislosti s viazanosťou súdu posúdením hmotnoprávneho vzťahu strán sporu v inomsúdnom konaní v nadväznosti na ustanovenie § 230 CSP, resp. vtedy platného ustanovenia § 159
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a uviedol, že „...pokiaľ ide o iný (nie ten istý)
nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným

súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický
s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom
konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako
vec sama) týmto vyriešením viazaný. (…) Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii
uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo

právoplatne rozhodnuté.“. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo
právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne
skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z
toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a
akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné.
Inériešeniebyznamenalo,žesúdmôžeporušiťviazanosťuloženúmuzákonomustanovením§228ods.

1 CSP. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie
prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom),
nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon (čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces.

Popretieprejudiciálnejzáväznostiprávoplatnéhosúdnehorozhodnutiaznamenázásahdostabilitypráva
a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Ochrane právnej istoty ako základnému
aspektu právneho štátu venuje náležitú pozornosť aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre
(rozsudok vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z
24. júla 2003). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 20. januára 2010 zn. II. ÚS 349/09-36

rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), a v jeho odôvodnení zdôraznil, že „...vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP (teraz § 194 ods. 1 a ods. 2 CSP), ako aj na zásadu
viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP (teraz

§ 228 ods. 1 CSP), všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením
daného prípadu.“. V uznesení z 1. apríla 2015 zn. I. ÚS 170/2015-15 ústavný súd uviedol, že „...ani to, že
napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj iný pohľad na túto identickú vec, nie
jedostatočnýmdôvodomnanovérozhodnutieotejtoveci,pretožeajtentoinýpohľadnatúistúzáležitosť

mal byť a mohol byť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania.“. Keďže súd
nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom
spore strán, nie je rozhodujúce, či súd v (skoršom) právoplatne skončenom konaní spor správne
alebo nesprávne právne. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť
právoplatného rozhodnutia akékoľvek „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých

účastníkov je neprípustné. Preto súd v zhode so závermi rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 19C/13/2021
zo dňa 15.03.2022 (viď body 6 – 10 odôvodnenia), v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23.11.2022 (viď body 12 - 19 odôvodnenia), na ktoré podrobné
odôvodnenie súd týmto odkazuje a pripája sa k nemu, uzatvára, že 1/ v danom prípade služobná činnosť
žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, 2/ žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný

- pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, 3/
dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá správne, pretože vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ)
umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a
rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu

hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, 4/ základ nároku žalobcu je tak daný, keďže sú
splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie
je dostatočne závažné; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

10.5. K námietke žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v tomto konkrétnom
prípade došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne, keď
namietol správnosť výpočtu žalobcu uvedený v žalobe, súd uvádza, že takúto obranu žalovaného
považuje za neúčinnú v zmysle § 151 ods. 2 C.s.p., keď síce poprel skutkové tvrdenia žalobcuo nesprávnosti výpočtu priemerného týždenného pracovného času, avšak neuviedol žiadne relevantné
vlastné tvrdenia a výpočty, ktorými by skutkové tvrdenia žalobcu vyvrátil a svoje tvrdenia aj preukázal.
Hoci sa žalovaný rozsiahlo zaoberal výkladmi pojmu priemerný čas a fond pracovného času, namietal

spôsob výpočtu žalobcu, ktorý mal nesprávne započítať doby, keď žalobca reálne nevykonával svoje
služobné povinnosti na pracovisku (napr. dovolenka PN a pod.), ktorý nezohľadnil referenčné obdobie
6 mesiacov, ktoré je v zmysle našej zákonnej úpravy dané pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného
času hasičov, neuviedol žiadnu právnu úpravu či už zákonnej alebo podzákonnej normy, podľa ktorej
by bolo postupované pri nerovnomernom rozvrhovaní služobného času v rámci referenčného obdobia

6 mesiacov a ktorá by obsahovala mechanizmus na zabránenie vzniku prekračovania maximálneho
týždenného pracovného času 48 hod./ týždenne v konkrétne určených referenčných obdobiach. Pri
tom nie je sporné, že aktuálne je určovaný plán služieb na mesačnej báze, žalovaný neuviedol, akým
spôsobom pri takomto rozvrhovaní služieb sa zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného
pracovného času 48 hod./ týždenne. Súd sa stotožnil s obranou žalobcu, kedy s odkazom na a rozsudok
Súdneho dvora C-254/18: „Článok 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa
začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy,
ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín

bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe
nasledujúcich pevných referenčných období.“ a uviedol, že naša vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ
neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný
pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Žalobca uviedol
výpočet priemerného týždenného pracovného času pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej

pohotovosti, ktorých výkon preukázal z dokladov získaných od žalovaného ( ktoré slúžia na výpočet
mzdy), kedy evidentne opakovane dochádza k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času. Preto súd tvrdenie žalobcu považoval za preukázané.

11.1. Súd sa vzhľadom na vyššie uvedené podrobnejšie zaoberá v dôvodoch rozhodnutia uplatnenou

výškou odškodnenia.

11.2. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ustava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä

- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d),
- primeraný odpočinok po práci (písm. e).

11.3. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len

ako „Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

11.4. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podľa ods. 3, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

11.5. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

11.6. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú vprípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia
praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade
náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,

aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd

k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu
vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa
zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť o.i. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného

času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na
ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná

Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku

a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - február 2024).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2

a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa

satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,
že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania

neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len

príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj

nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciuškody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

11.7. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie
jeho práv a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola
určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda že žalobca neprejavil primeranú snahu
s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na

právnu ochranu, súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo
veci Günter Fu?, v zmysle záverov ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj
keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.
Vzhľadom na slabšie postavenie zamestnanca by mohol byť pracovník odradený od otvoreného

uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto
pracovníka. V prípade porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa
vo verejnom sektore vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej

v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by
sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášané na
jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti
vyňaté z ich dodržiavania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť

jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Smernica 2003/88/ES nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek
upravených ustanoveniami smernice. Nemožno preto považovať za primerané požadovať od žalobcu,
ktorému vznikla ujma z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané Smernicou 2003/88/ES,
abynaúčelyuplatnenianárokunazískanienáhradytejtoujmynajprvvyvíjaliniciatívuvovzťahuktomuto

zamestnávateľovi. Z rovnakých dôvodov je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného
v tom smere, ak poukazuje na ustanovenia kolektívnych zmlúv či pokynov Prezidenta HaZZ. Súd tiež
konštatuje, že z výpovede žalobcu vyplýva, že spoločne s kolegami upozorňovali ich nadriadeného
na problém nedodržiavania maximálneho pracovného času, ktorý ich však vždy odkázal na zákonné
znenie (pozn. súdu- súdu je známe z jeho činnosti, že obdobne tak vypovedajú aj ostatní hasiči,

ktorí sa na tunajšom súde taktiež domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy). Nie je tak možné ani prijať
argumentáciu žalovaného, že žalobca nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých následkov.
Vyjadrenie žalovaného: “ Ak by žalobca pred podaním žaloby riešil odpracované hodiny a ich počítanie
so zamestnávateľom (napríklad v čase, keď žalobca odsúhlasil bez výhrad plán výkonu služieb), mohol
byť problém vyriešený zmierlivo a bez potreby súdneho konania.“, v kontexte množstva obdobných

žalôb a právoplatných rozhodnutí súdov v obdobných veciach, ako aj v kontexte obrany žalovaného
v tomto konaní vyznieva výslovne účelovo, nakoľko aj z výsluchu žalobcu v tomto konaní vyplynulo,
že žiadne zmeny pri pohotovostných službách hasičov sa nebudú realizovať. Žalovaný ani neuviedol
žiadne tvrdenia, akým spôsobom by sa táto situácia vyriešila zmierlivo a bez potreby súdneho konania.

11.8. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom
smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na
úvahe súdu. Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč.
z.) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. z.), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová

odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi
odškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočívavtom,že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). V zmysle

nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, „...pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“. Ústavný súd skonštatoval,
že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na

druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd musí
uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či
táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických
a legitímnych faktoch. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp. zn. 5 Cdo
126/2007, súd pri úvahách o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

prihliada aj na iné kritéria, ako sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch zákon ponecháva na voľnej úvahe súdu – ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti,
ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné
vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného
práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba domáha. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

je určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže
na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný
charaktervočitomu,ktojenazaplatenienemajetkovejujmyzaviazaný(RozsudokKrajskéhosúduvNitre
z 25. septembra 2013, sp. zn. 25 Co 18/2013). Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona
na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom

stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci
primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,
pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková
ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá
a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.

zn. 9 Co 330/2012).

11.9. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa
pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však už závisia od vnútroštátnej
právnej úpravy členského štátu. Vnútroštátna úprava však musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na

určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Rovnako poskytnutá náhrada škody musí byť
adekvátna spôsobenej škode. V slovenskom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti
štátuzaškodučl.46ods.3ÚstavySlovenskejrepubliky, ktorýustanovuje,žekaždýmáprávonanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone.
Slovenská republika prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci účinný od 1. júla 2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho
práva v zmysle tejto úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona (§
3), explicitne zákon uvádza (§ 9 ods. 1), že sa z právnej úpravy vylučuje postup alebo výsledok

postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy
Slovenskej republiky ( „do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä: a) uznášať sa
na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú“). Pokiaľ si teda žalobca
uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11 OZ, súd aplikáciu ustanovení o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv

považoval za správny, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak,
o to viac času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má

dopad na jeho zdravotný aj psychický stav. Žalobca výpoveďou preukázal, že daný stav mal vplyv
na jeho súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť má obmedzený kontakt s aktuálnou
priateľkou, uvedený stav ovplyvňuje úvahy o založení rodiny, má obmedzené možnosti pri pomoci
svojim rodičom (matke v čase jej choroby). Nemá čas a možnosť venovať sa aktívne športu – fitnes,keďže nemá dostatočný priestor na regeneráciu, čo je pri športe nevyhnutné. Na jeho zdravotnom
stave pociťuje narušenie spánkového režimu, vplyv na psychiku pri signáloch výjazdov aj v bežnom
živote. Uvedené nemožno zľahčovať, najmä ak takýto stav pretrváva dlhodobo a žalovaný nevyvíja

žiadne kroky k zmene tohto stavu napriek množstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Je zjavné, že
doposiaľ určené sumy odškodnenia nemali dostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by
daný protiprávny stav odstránil. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú

za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný
(zjavne nesprávne). Žalobca sám poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1.966,71
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, po prepočte
predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 2,74 Eur (5.388,19 Eur : 1.966,71 hodín) za každú
hodinu porušovania jeho práv. Táto suma je približne rovnaká, než je priemer minimálnych hodinových
miezd v Slovenskej republike pre prvý, t. j. najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie

predstavovala priemerne sumu vo výške 3,91 Eur. Žalobca za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti (t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte
náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom
na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Súd

tiež v záujme právnej istoty poukazuje na to, že z vlastnej činnosti je mu známy obdobný postup
výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na odvolanie žalovaného aj
druhoinštatnčným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici). Žalovaný v rámci svojej obrany poukázal na
množstvorozhodnutí vobdobnýchsporochnajmäOkresnéhosúduKošiceII,kdebolapriznanánáhrada
vo výške 1.000,-- Eur až 2.500,-- Eur. Z činnosti súdu sú známe rozhodnutia iných súdov, ktorými

boli priznané aj vyššie náhrady cca od 2.500,-- Eur do 6.100 Eur (napr. KS KE sp. zn. 3Co/229/2019,
KS KE, sp. Zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/36/2022), v rozhodnutiach
konajúcej sudkyne boli priznané náhrady od 4.300,-- Eur do 6.400,-- Eur, v individuálnom prípade
7.500,-- Eur. Žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie,
vo výške 5.388,19 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Pokiaľ

žalovaný poukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách,
keď bola spôsobená smrť (rozhodnutie z roku 2002) pri trestnom čine, keď bola spôsobená smrť
(rozhodnutie z roku 1996), súd uvádza, že tieto prípady vzhľadom na odstup času a odlišné skutkové
okolnosti nie je možné porovnať. Napriek tomu súd uvádza, že žalobcom uplatnená náhrada zjavne
nevybočuje ani z rozsahu priznávaných náhrad za smrť spôsobenú pri dopravných nehodách, či náhrad

priznávaných obetiam trestných činov. Rovnako žalovaný nepreukázal tvrdenie o zmene posúdenia
takto uplatneného postupu vyčíslenia náhrady škody Krajským súdom Banská Bystrica, keď dôvodom
žalovaným uvádzaných rozhodnutí boli iné procesné pochybenia prvoinštančného sudu (Okresný súd
Lučenec).Nárok vyčíslený žalobcom tak súd považuje za primeraný a korektný.

11.10. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do
fondu pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od
svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.966,71 hodín. Keďže žalovaný
nerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času určenej služobnej pohotovosti, uvedené
súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. Takto stanovené hodiny, navrhol odškodniť

odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ,
keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia (podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ), vyčíslil rozdiel
takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 5.388,19 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky
nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho

roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej
odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v
prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v časepracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%).

11.11. Obdobie apríl 2021 – december 2021:
(i) fond pracovného času predstavuje 1.451,50 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 489,83 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 59,17 hodín,
(iv) nadčasy 14,51 hodín.

V období apríl 2021 – december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 489,83 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 35 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za
ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú
pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ som v tomto období odpracoval
v rozsahu 59,17hodín.

Počet hodín
odpracovanej
určenej

služobnej
pohotovosti
za mesiac
(§ 92 ods. 1
ZoHaZZ)

Určená
pohotovosť
spolu (15%
a 30%)
Hodi-nová

sadzba
Rozdiel
35%
(medzi
odmenou

za
nariadenú
a určenú
pohotovosť)
Rozdiel

20% (medzi
odmenou
za
nariadenú
a určenú

pohoto-
vosť)
Nemajet- ková
ujma za
mesiac za

15%-nú
určenú
pohoto-
vosť
Nemajet-ková

ujma za
mesiac za
30%-nú
určenúpohoto-
vosť
Nemajet-

ková
ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná

pohotovosť)

15%
30%
(hodín)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

(€)
2021
04/2021
63,00

63.00
7.2758
2,5465
1.4552
160.4314

0,0000
160.4314
05/2021
48,50

48.50
7.2758
2.5465
1.4552
123,5067

0,0000
123.5067
06/2021
40,62

40.62
7,2758
2.5465
1.4552
103.4400

0,0000
103.4400
07/2021
42.00

42.00
7.2758
2.5465
1,4552106,9543
0,0000
106.9543

08/2021
49.00
6.08
55.08
7.2758

2.5465
1,4552
134,7800
8.8474
133.6273
09/2021

56,00
7.00
63.00
7.2758
2.5465

1.4552
142,6057
10,1861
152.7918
10/2021

58.63

58.63
7.2758
2.5465

1,4552
149.3031
0.0000
149.3031
11/2021

56,00

56.00
7.2758
2.5465

1.4552
142,6057
0.0000
142.6057
12/2021

56.00
7.00
63,00
7,2758
2,5465

1,4552
142,6057
10.1861
152.7918
Spolu

469.75
20.08
489.83
Náhrada za ujmu1 196.23 €
29.22 €
1 225.45 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2021 predstavuje spolu sumu 1.225,45
Eur.

11.12. Obdobie január 2022 - december 2022 :

i. fond pracovného času 1.962,50 hodín;
ii. určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 707,54 hodín;
iii. nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 117,42 hodín
iv. nadčasy 53,36 hodín.
V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 707,54 hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného

platu za každú hodinu a 35 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za
ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu. Služobnú
pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období odpracoval
v rozsahu 117,42 hodín.

Počet hodín
odpracovanej
určenej
služobnej

pohotovosti
za mesiac
(§ 92 ods. 1
ZoHaZZ)
Určená

pohoto-
vosť
spolu
(15 % a
30%)

Hodino-
vá
sadzba
Rozdiel
35%

(medzi
odmenou
za
nariadenú
a určenú

pohoto-
vosť)
Rozdiel
20%
(medzi

odmenou
za
nariadenú
a určenú
pohoto-

vosť)
Nemajet-
ková
ujma zamesiac za
15%-nú
určenú

pohoto-
vosť
Nemajet-
ková
ujma za

mesiac za
30%-nú
určenú
pohoto-
vosť
Nemajet-

ková
ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a
30%-ná

pohoto-
vosť)

15 %

30 %
(hodín)
(€)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
2022
1/2022

46.63

46.63
7.2758
2,5465

1.4552
118.7447
0.0000
118.7447
2/2022

63.52

63.52
7.5333
2,6367

1.5067
167.4803
0.0000
167.4803
3/2022

75,87

75.87
7.53332.6367
1.5067
200.0430

0.0000
200.0430
4/2022
51.70

51.70
7.5333
2,6367
1.5067
136.3151
0.0000

136.3151
5/2022
45.75
8.00
53.75

7.5333
2.6367
1.5067
120,6270
12.0533

132.6802
6/2022
59.42

59.42

7.5333
2.6367
1.5067
156.6700
0.0000

156.6700
7/2022
53.17

53.17

7.7121
2.6992
1.5424
143.5183
0.0000

143.5183
8/2022
77.50

77.50

7.7121
2.6992
1.5424
209.1907
0.0000

209.1907
9/2022
39,5539.55
7.7121
2.6992

1.5424
106.7547
0.0000
106.7547
10/2022

62.25

62.25
7.7121
2.6992
1,5424

168.0274
0.0000
168.0274
11/2022
62.93

8.00
70.93
7.7121
2.6992
1.5424

169.8629
12.3394
182.2022
12/2022
53.25

53.25
7.7121
2.6992
1.5424

143.7343
0.0000
143.7343
Spolu
691.54

16.00
707.54
Náhrada za ujmu
1 840.97 €
24.39 €

1 865.36 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2022 predstavuje spolu sumu 1.865,36
Eur.

11.13. Obdobie január 2023 - december 2023 :
(i) fond pracovného času predstavuje 1977 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 645,07 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 73,44
hodín,

iv. nadčasy 26,69 hodín.
V období január 2023 až december 2023 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 645,07 hodín
15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti
služobného platu za každú hodinu a 48 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobnéhopokoja, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, v tomto období
odpracoval v rozsahu 73,44 hodín.

Počet hodín
odpracovanej
určenej

služobnej
pohotovosti za
mesiac
(§ 92 ods.1 ZoHaZZ)
Určená
pohoto-vosť

spolu
(15 % a 30 %)
Hodino-
vá
sadzba

Rozdiel
35%
(medzi
odmenou
za

nariadenú
a určenú
pohoto-vosť
Rozdiel
20%

(medzi
odmenou
za
nariadenú
a určenú

pohoto-
vosť
Nemajet-
ková
ujma za

mesiac za
15%-nú
určenú
pohotovosť
Nemajet-

ková
ujma za
mesiac za
30%-nú
určenú

pohotovosť
Nemajet-
ková
ujma za
mesiac spolu

(15 %-ná a 30 %-ná pohotovosť)

15%30%
(hodín)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
(€)

2023
1/2023
55.85
8.00
63.85
8.1848

2.8647
1.6370
159.9924
13.0957
173.0881

2/2023
64.00

64.00
8.2455

2.8859
1.6491
184.6992
0.0000
184.6992

3/2023
40.00

40.00
8.2455

2.8859
1.6491
115,4370
0.0000
115,4370

4/2023
55.75

55.75
8.2455

2.8859
1.6491
160.8903
0.0000
160.8903

5/2023
64.00

64.00
8.2455

2.8859
1.6491
184.6992
0.0000184.6992
6/2023
0.00

0.00
8.2455
2.8859
1.6491

0.0000
0.0000
0.0000
7/2023
38.90

38.90
8.2455
2.8859
1.6491
112.2625

0.0000
112.2625
8/2023
48.00

48.00
8.2455
2.8859
1.6491
138.5244

0.0000
138.5244
9/2023
72.00

72.00
8.9030
3,1161
1,7806
224.3556

0.0000
224.3556
10/2023
64.00

64.00
8.9030
3.1161
1.7806
199.4272

0.0000
199.4272
11/2023
70.57

70.57
8.9030
3.1161
1.7806219.8996
0.0000
219.8996

12/2023
56.00
8.00
64.00
8.9030

3.1161
1.7806
174.4988
14.2448
188.7436
Spolu

629.07
16.00
645.07
Náhrada za ujmu
1 874.69 €

27.34 €
1 902.03 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť v kalendárnom roku 2023 predstavuje spolu sumu 1.902,03
Eur.

11.14. Obdobie január-február 2024 :
(i) fond pracovného času predstavuje 335,5 hodín;
(ii) služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 124,27 hodín;
(iii) služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0

hodín,
iv. nadčasy 8,71 hodín.
V období január-február 2024 vrátane podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 124,27hodín 15%-nej
určenej služobnej pohotovosti, za ktorú prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase služobného pokoja, za

ktorú prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

Počet hodín
odpracovanej

určenej
služobnej
pohotovosti
za mesiac
(§ 92 ods. 1

ZoHaZZ)
Určená
pohoto-vosť
spolu
(15% a

30%)
Hodino-vá
sadzba
Rozdiel
35%

(medzi
odmenou
za
nariadenúa určenú
pohoto-vosť)
Rozdiel

20%
(medzi
odmenou
za
nariadenú

a určenú
pohoto-vosť)
Nemajet-ková
ujma za
mesiac za
15%-nú

určenú
pohoto-
vosť
Nemajet-ková
ujma za

mesiac za
30%-ná
určenú
pohoto-
vosť

Nemajet-
ková
ujma za
mesiac spolu
(15%-ná a

30%-ná
pohoto-
vosť)

15 %
30 %
(hodín)
(€)
(€)

(€)
(€)
(€)
(€)
2024

1/2024
70.45

70.45
8.9545

3.1341
1.7909
220.7956
0.0000
220.7956

2/2024
53.82

53.829.2667
3.2433
1.8533

174.5568
0.0000
174.5568
Spolu
124.27

0.00
70.45

Náhrada za ujmu
395.35 €
0.00 €

395.35 €

Nemajetkováujmazaslužobnúpohotovosťzajanuár-februárroku2023predstavujespolusumu395,35
Eur.

12. Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a právneho stavu súd dospel
k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva
neprevzatím resp. nesprávnym prevzatím Smernice do vnútroštátneho práva v oblasti právnej úpravy
služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o HaZZ, je v celom rozsahu daný čo do
dôvodu a výšky, súd ho považuje za riadne preukázaný a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel,

žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť priznaný nárok do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232
ods. 3 C.s.p.).

13. O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods.1 C. s. p. a žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi,ktorýbolvkonaníplneúspešný,trovykonaniavrozsahu100%.Ovýškenáhradytrovkonania

bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods.2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden

rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.