Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/31/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200039
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2021200039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Pierre Baguette s.
r. o., so sídlom Veľkoúľanská 1716/9, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 255 220, právne zastúpený:
PricewaterhouseCoopers Legal, s.r.o., advokátske spoločenstvo so sídlom Karadžičova 2, 815 32
Bratislava, IČO: 47 235 772, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
102009598/2020 zo dňa 18. decembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/13/2021-90 zo dňa 20. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/13/2021-90 zo dňa 20. apríla 2022 sa mení tak, že
rozhodnutie žalovaného č. 102009598/2020 zo dňa 18. decembra 2020 sa zrušuje a vec sa vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

II. Sťažovateľovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde
a na kasačnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie november 2018 zameranú na dodržiavanie
ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„zákon o DPH“).
2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č.
101056565/2020 zo dňa 18.06.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu
dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 32.952,12 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2018.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 102009598/2020 zo dňa 18.12.2020 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie
žalovaného“) tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil.
4. Správca dane a žalovaný (spolu ďalej aj „orgány finančnej správy“ alebo „daňové orgány“) neuznali
žalobcovi právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona

o DPH z faktúr vystavených deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami:
1/ Iuventas s.r.o., IČO: 47 481 242, z faktúry č. 1020180085 (DPH 23.568,44 eur), s dátumom dodania
30.11.2018, s predmetom dodania: výroba sendvičov a výroba bagiet, uhradenej bezhotovostným
prevodom dňa 13.12.2018, pričom prílohu faktúry tvorili odovzdávací protokol zo dňa 30.11.2018,objednávka č. 20180018 zo dňa 01.11.2018 a popis: výroba bagiet 589.211,- ks a výroba sendvičov
965.209,- ks;
2/ AKROM s.r.o., IČO: 47 387 521, z faktúry č. 1012201801 (DPH 4.092,67 eur), s dátumom

dodania 30.11.2018, s predmetom dodania: bagety, sendviče; uhradenej bezhotovostným prevodom
dňa 19.12.2018, bez príloh (prílohy boli predložené na výzvu správcu dane - pozn. kasačného súdu)
a z faktúry č. 0711201801 (DPH 5.291,- eur), s dátumom dodania 31.10.2018, s predmetom dodania:
výroba bagiet, výroba sendvičov; uhradenej bezhotovostným prevodom dňa 22.11.2018, pričom prílohu
faktúry tvoril zoznam, v ktorom sú uvedené údaje o osobách: o. i. osobné číslo, názov (kód a názov

prevádzky), zamestnávateľ „AKR“, osoba (priezvisko a meno) a uznaný čas.
5. Daňové orgány nespochybnili, že k dodaniu služieb došlo, ale spochybnili, že tieto služby boli
žalobcovi dodané deklarovanými dodávateľmi, a teda že práve týmto dodávateľom vznikla podľa §
19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť, ktorá je základným predpokladom pre priznanie nároku
na odpočítanie dane. Daňové orgány pritom argumentovali tým, že v prípade nesplnenia ktorejkoľvek
podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane právo na odpočítanie dane nevzniká. V odôvodnení

preskúmavaného rozhodnutia žalovaný podotkol, že na žiadnom mieste prvostupňového rozhodnutia
sa správca dane nezmienil o účasti alebo vedomosti žalobcu o podvodnom konaní a takéto skutočnosti
neboli dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane zo sporných faktúr.
6. Orgány finančnej správy vychádzali zo zistení, že deklarovaní dodávatelia nemali personálne
možnosti na vykonanie deklarovaných plnení, nemali v predmete činnosti uvedenom v Obchodnom

registri SR vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, neboli vedení ako agentúry
dočasného zamestnávania v zozname Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a nenachádzali sa
v zozname subjektov, ktorým bolo vydané povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného
zamestnávania s tým, že sa nepreukázalo ani vykonanie služby subdodávateľským spôsobom. Podľa
odpovede od Sociálnej poisťovne nemali zamestnancov, resp. spoločnosť Iuventas s.r.o. zamestnávala

iba 3 osoby, ktoré sa ale podľa žalobcom predložených záznamov a jeho tvrdení nepodieľali na sporných
plneniach. Deklarovaní dodávatelia nevykonali ani notifikáciu vo vzťahu k zamestnávaniu cudzincov
voči úradom práce. Pri preverovaní deklarovaných zdaniteľných obchodov deklarovaní dodávatelia
so správcom dane nespolupracovali, neposkytli žiadnu potrebnú súčinnosť, na sídle spoločnosti sa
nezdržiavali, z dôvodu neplnenia si povinností voči správcovi dane dlhodobého charakteru bola obom

dodávateľom zrušená registrácia DPH v roku 2019.
7.Zrámcovýchzmlúvuzatvorenýchmedzižalobcomadeklarovanýmidodávateľmidaňovéorgányzistili,
že:(i)službymalibyťposkytovanézamestnancamiposkytovateľa,resp.inýmiosobami-tretímiosobami,
s ktorými má poskytovateľ uzatvorenú potrebnú zmluvu (Rámcová zmluva s Iuventas s.r.o.), a že (ii)
zhotoviteľ bude činnosť vykonávať prostredníctvom svojich zamestnancov (Rámcová zmluva s AKROM

s.r.o.). Z uzatvorených rámcových zmlúv ďalej vyplýva, že: (i) poskytovateľ poskytne objednávateľovi
všetku potrebnú súčinnosť a/alebo dokumentáciu pre plnenie si zákonných povinností objednávateľa
voči orgánom verejnej správy, najmä v prípade využívania cudzincov na strane poskytovateľa, a
uvedené zabezpečí poskytovateľ aj na strane svojich subdodávateľov (Rámcová zmluva s Iuventas
s.r.o.) a (ii) že za dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku nelegálneho

zamestnávaniaanelegálnejprácevovzťahuksvojimzamestnancom,ktorívykonávajúdielo,zodpovedá
zhotoviteľ, pričom sa zaväzuje poskytnúť objednávateľovi na vyžiadanie všetky písomné dokumenty na
kontrolu ich dodržiavania (Rámcová zmluva s AKROM s.r.o.). Daňové orgány mali za to, že v priebehu
daňovej kontroly nepožadovali od žalobcu žiadne dôkazy, ku ktorým by nemal oprávnenie resp. ktoré
by nebol schopný zabezpečiť. V tejto súvislosti tiež podotkli, že nevyplýva, že žalobcovi by boli zo

strany deklarovaných dodávateľov predložené písomné dokumenty preukazujúce plnenie zákonných
povinností alebo si ich od nich žiadal žalobca tak, ako si zmluvne dohodli.
8. Žalobca nad rámec svojich zmluvných povinností viedol evidenciu dochádzky cudzích osôb vo svojich
prevádzkach tým spôsobom, že im pridelil osobné číslo, zaradenie do príslušnej pracovnej zmeny,
sledoval ich odpracovaný čas v rámci prideleného pracovného zaradenia a vykazoval tzv. uznaný čas,

t. j. zabezpečoval celkové vyhodnotenie dochádzky daných osôb, o čom predložil dochádzkové karty za
november 2018 - „Dochádzka - denné dáta“ za jednotlivé osoby - príslušníkov iných štátov. Z predloženej
dochádzky je zrejmé, že žalobca operatívne prideľoval tieto osoby podľa prevádzkovej potreby na
príslušné pracovné pozície, t. j. zabezpečoval riadiacu činnosť v rámci objednanej „výroby bagiet a
sendvičov a ich balenia“.

9. Žalobca nepredložil ako dôkazy oznámenia o pláne výroby určenom objednávateľom - žalobcom
na každý pracovný deň, ktoré mal doručovať poskytovateľovi služby (čl. III. ods. 5 Rámovej zmluvy s
Iuventas s.r.o.), z čoho je podľa daňových orgánov zrejmé, že sám reguloval uvedený výrobný proces,
na ktorý nepotreboval dodanie služby takého charakteru, ako je deklarované spornou faktúrou, alepotreboval službu iného charakteru - a to prenájom pracovnej sily. Žalobca disponoval potrebným
materiálnym a technickým vybavením k vyhotoveniu požadovanej produkcie, chýbala mu však potrebná
pracovná sila, ako uviedol vo svojich vyjadreniach k protokolu i v zápisnici zo dňa 28.05.2020.

10. Rovnako nezodpovedá objektívnej skutočnosti ani realizácia plnenia, ktoré je deklarované v
Rámcovej zmluve s AKROM s.r.o. Podľa čl. I. ods. 1 tejto zmluvy, predmetom zmluvy je záväzok
zhotoviteľa vykonať pre objednávateľa - žalobcu dielo v rozsahu výroby bagiet a sendvičov a ich balení
a ďalších manuálnych a technických činností súvisiacich s výrobou a prípravou bagiet a sendvičov s
tým, že všetky tieto činnosti budú vykonávané v prevádzkach objednávateľa. Daňovou kontrolou bolo

preukázané, že dielo nebolo vykonané tým spôsobom, že by dodávateľ zabezpečil realizáciu celého
technologického procesu vo vlastnej réžii, a to vlastnými zamestnancami, ako je deklarované v čl. IV
ods. 3, ktorý zakotvuje povinnosť vykonať dielo výlučne prostredníctvom svojich zamestnancov.
11. Nepredložením, resp. nevyžiadaním si písomných dokumentov preukazujúcich plnenie zákonných
povinností dodávateľov podľa rámcových zmlúv, žalobca podľa názoru daňových orgánov podcenil
riadnu starostlivosť v súvislosti s okolnosťami dodania zdaniteľných obchodov. Zároveň žalobca

nepreukázal, aké kroky vykonal, aby preveril spoľahlivosť svojich obchodných partnerov. K vzniku
obchodnej spolupráce žalobca len uviedol, že bol oslovený dodávateľmi a rozhodujúcim kritériom
na výber obchodného partnera bolo rýchle zahájenie spolupráce. Zodpovedá obvyklému postupu
primeranezodpovednéhopodnikateľaabyvprípade,kedyplánujerealizovaťuskutočneniezdaniteľného
obchodu s neznámym dodávateľom, resp. neznámou osobou, ktorá má vystupovať za dodávateľa,

vyžadoval minimálne dodržiavanie práv a povinností zmluvne uzatvorených.
12. Daňové orgány pritom skúmali, či služby podľa predložených sporných faktúr dodali deklarovaní
dodávatelia a či títo dodávatelia boli schopní predmetné služby realizovať. Argumentovali tým, že
preukázanie reálneho dodania deklarovaných služieb a ich pridruženie k osobe dodávateľa je prakticky
možné iba v prípade, ak samotný dodávateľ vie formálne a vecne potvrdiť, že službu skutočne dodal.

13. V nadväznosti na námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho skutkového a právneho posúdenia
ohľadne platnosti plnomocenstva udeleného dodávateľom AKROM s.r.o. p. N. a ohľadne spochybnenia
totožnosti konateľa p. Ivana Mamiča, žalovaný zdôrazňoval zistenia týkajúce sa dodávateľa AKROM
s.r.o. v nadväznosti na osoby oprávnené konať za tohto dodávateľa. Vykonaným dokazovaním
bola existencia osoby ID. spochybnená. Žalobca spolu so zmluvou uzatvorenou s dodávateľom

AKROM s.r.o. predložil Plnomocenstvo zo dňa 16.08.2018, ktorým spoločnosť AKROM s.r.o., konajúca
prostredníctvom p. Ivana Mamiča, konateľa, splnomocňuje p. N., na zastupovanie pred všetkými
štátnymiajustičnýmiinštitúciamivSR,akoajpredvšetkýmitretímiosobami.PodľavýpisuzORSRvznik
funkcie konateľa pre osobu Ivan Mamič je uvedený s dátumom 22.08.2018, preto nemohol splnomocniť
p. N. ako konateľ spoločnosti AKROM s.r.o. už dňa 16.08.2018. Dojednávanie predmetného obchodu

uskutočňované osobou N., t. j. konanie pred podpisom zmluvného vzťahu nebolo konaním oprávnenou
osobou prihliadnuc na plnú moc podpísanú neoprávnenou osobou Ivan Mamič, ktorý ku dňu udelenia
plnej moci 16.08.2018 nebol konateľom. Osoba V., resp. I. (preverené boli rôzne priezviská uvedené
na dostupných listinách) s dátumom narodenia XX.XX.XXXX neprechádza chorvátskymi databázami
Ministerstva vnútra. Previerkou rodného čísla, bydliska a čísla cestovného pasu bolo zistené, že

tieto sa viažu/viazali k inému chorvátskemu občanovi, t. j. ide o falzifikát cestovného dokladu. P.
N. nevedel uviesť žiadne konkrétne informácie k zdaniteľným obchodom uskutočneným s daňovým
subjektom, k spoločnosti AKROM s.r.o., ktorá ho mala splnomocniť na jej zastupovanie sa nevedel
vyjadriť, svoje tvrdenia nepreukázal jednoznačným dôkazom (dokladmi, zmluvami, písomnosťami,
účtovnými knihami, evidenciami DPH, dokladmi o platbách, ani žiadnymi inými dôkazmi preukazujúcimi

uskutočnenie zdaniteľných obchodov za preverované zdaňovacie obdobie). Žalobca počas daného
konania argumentoval tým, že bol oslovený p. N. s predložením plnomocenstva. Podľa tvrdení žalobcu
bolo plnomocenstvo podpísané k dátumu osvedčenia pravosti podpisu, t. j. dňa 16.10.2018. Na základe
tohto svojho tvrdenia nebolo daňovým orgánom jasné, s kým komunikoval pred uzatvorením zmluvného
vzťahu dňa 15.09.2018.

II. Konanie pred správnym súdom
14. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na
Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (alternatívne zrušenia i rozhodnutia správcu dane),
vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania. Nezákonnosť

rozhodnutí daňových orgánov videl žalobca v tom, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia
veci a sú nepreskúmateľné, pričom zastával názor, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
Žalobca v žalobe namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci v dôsledku nevykonanianavrhovaných dôkazov, najmä výsluchov svedkov k priebehu realizácie dodávok a nezákonný presun
dôkazného bremena ohľadom spochybnenia dodávateľských spoločností.
15. Krajský súd rozsudkom č. k. 20S/13/2021-90 zo dňa 20.04.2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)

zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Zároveň rozhodol, že žalovanému sa právo na náhradu
trov konania nepriznáva.
16.Krajskýsúdsastotožnilsozáveromfinančnýchorgánov,žežalobcaakokontrolovanýdaňovýsubjekt
nepreukázal obstaranie služieb (zjavne omylom krajský súd v odseku 44 napadnutého rozsudku uvádza

„tovaru“, pozn. kasačného súdu) od platiteľov DPH uvedených na predložených faktúrach a že tak
nebolo možné za splnenú považovať základnú podmienku úspešného uplatnenia odpočítania dane -
vznik daňovej povinnosti.
17. Tvrdenie žalobcu, že dodávatelia prijatú daň odviedli do štátneho rozpočtu, označil krajský súd
ako ničím nepodložené a nemajúce opodstatnenie. V tomto bode argumentoval tým, že potvrdenie o
odvedení dane sa v rozhodnutiach daňových orgánov nenachádza (stanovisko na strane 2 rozhodnutia

žalovaného, na ktoré poukazoval žalobca, je iba tlmočením jeho vlastných formulácií), pričom zo
zistení daňových orgánov týkajúcich sa neplnenia daňových povinností tvrdenými dodávateľmi, ktoré
viedlo k následnému zrušeniu ich registrácie pre daň, nie je dôvodné splnenie tejto daňovej povinnosti
predpokladať, pričom v konečnom dôsledku by ani odvedenie dane nemalo za následok dôvodnosť
prijatia jednoznačného záveru o tom, že im táto daňová povinnosť aj reálne vznikla.

18. Podľa krajského súdu záver o nenaplnení podmienok priznania odpočítania dane nie je dôsledkom
neuneseniadôkaznéhobremenavovzťahukprávnymvzťahomčiokolnostiamtýkajúcimsadodávateľov
žalobcu, ktoré by na neho bolo nezákonne prenesené správnym orgánom, ale neunesenia dôkazného
bremena vyplývajúceho žalobcovi (daňovému subjektu) priamo z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového
poriadku.

19. Následne krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že správca dane z vlastnej
iniciatívy vykonal zisťovania vo vzťahu k tvrdeným dodávateľom žalobcu Iuventas s.r.o. a AKROM
s.r.o., ktorí napriek výzvam správcu dane nepredložili žiadne doklady týkajúce sa sporných obchodov
a ktorí podľa výsledku zisťovania v čase tvrdenej realizácie sporných obchodov nemali zamestnancov,
resp. v prípade spoločnosti Iuventas s.r.o. táto zamestnávala iba 3 osoby, ktoré sa ale podľa žalobcom

predložených záznamov a jeho tvrdení nepodieľali na sporných plneniach. Naviac nebol zistený
akýkoľvek právny vzťah tvrdených dodávateľských spoločností k osobám (prevažne s bydliskom
v Macedónsku, Srbsku, Chorvátsku a na Ukrajine), ktoré podľa predložených záznamov mali
fakturované práce reálne vykonávať. Krajský súd dospel k presvedčeniu, že tieto objektívne zistenia o
tvrdených dodávateľoch žalobcu podporujú pochybnosti správcu dane o priebehu sporných obchodov

deklarovaným spôsobom vyplývajúce už zo žalobcom tvrdených okolností týkajúcich sa spôsobu
nadviazania obchodných kontraktov (na základe oslovenia tretími osobami, bez zverejnenia požiadavky
žalobcu), jednania nie so štatutárnymi zástupcami dodávateľov, ale v prípade spoločnosti Iuventas
s.r.o. s osobou identifikovanou iba menom a priezviskom (S.) bez dokladovaného právneho vzťahu k
tvrdenému dodávateľovi, a v prípade spoločnosti AKROM s.r.o. s osobou (N.), ktorá sa mala preukázať

sporným plnomocenstvom vystaveným osobou, ktorá síce je zapísaná v obchodnom registri ako konateľ
splnomocňujúcej spoločnosti, ale jej reálna existencia nebola ani v spolupráci so štátnymi orgánmi jej
tvrdeného pôvodu preukázaná. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že podpis konateľa na
plnejmociboloverenýaždňa16.10.2018,tedavčasevýkonujehokonateľskejfunkcie,aplnomocenstvo
teda nebolo udelené 16.08.2018, ako to tvrdil správca dane, je potrebné konštatovať nezrovnalosť s

obsahom rámcovej zmluvy žalobcu s dodávateľom zo dňa 15.09.2018, v ktorej je p. N. uvedený ako
zhotoviteľom (AKROM s.r.o.) poverená kontaktná osoba. Otázka, s kým žalobca o kontrakte konal pred
dátumom 16.10.2018, logicky, nie je otázkou pre svedka Jusnu, ako sa domnieval žalobca, ale práve
pre kontrolovaný daňový subjekt preukazujúci reálnosť deklarovaného plnenia, ktorý ale v tomto smere
neposkytol žiadne zrozumiteľné vysvetlenie. Ako nie nevýznamnú nezrovnalosť označil krajský súd aj

nesúlad označenia štatutárneho orgánu „zhotoviteľa“ na rámcovej zmluve o dielo zo dňa 15.09.2018
menom V. s menom konateľa dodávateľskej spoločnosti podľa zápisu v obchodnom registri - Mamič.
20. Skutočnosť, že daňový orgán v rámci konania v daňovej veci žalobcu vyhodnocoval výpoveď p.
N. z daňového konania týkajúceho sa daňového subjektu AKROM s.r,o. a menovaného nevypočul ako
svedka v tomto konaní za účasti žalobcu, nie je podľa krajského súdu dôvodom pre záver o nezákonnosti

postupu správneho orgánu či nezákonnosti vykonaného dôkazu. Dôkazným prostriedkom v danom
prípade bola zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 07.11.2019, teda listinný dôkaz, s obsahom ktorého
bol žalobca oboznámený a ku ktorému mal možnosť sa vyjadriť.21.Akonedôvodnúvyhodnotilkrajskýsúdnámietkužalobcutýkajúcusanevykonaniadôkazuvýsluchom
vtedajšieho konateľa spoločnosti Iuventas s.r.o., p. Juraja Levanského, ktorý na ústnom pojednávaní
daňového orgánu konanom dňa 11.06.2019 vo veci odmietol vypovedať. Žiadosť žalobcu o jeho

opätovné predvolanie sa pritom neúčelnou javí byť nie len v súvislosti s týmto odmietnutím výpovede,
ale aj so skutočnosťou, že žalobca sa sám pôvodného termínu výsluchu svedka napriek jeho včasnému
upovedomeniu o tomto úkone bez oznámenia dôležitého dôvodu nezúčastnil.
22.Krajskýsúdmalzato,žedaňovéorgányvsúladesozásadamilogikyozrejmiliajdôvodynevykonania
ďalších žalobcom navrhovaných dôkazov (výsluch terajšej konateľky Iuventas s.r.o. s bydliskom v USA,

výsluch zamestnankyne žalobcu Deákovej k otázkam výpočtov produkcie žalobcu, vykonanie miestnej
ohliadky), ktoré aj podľa krajského súdu nemajú spôsobilosť priniesť odpovede na zásadné otázky
konania týkajúce sa primárne identity dodávateľských subjektov.
23. Záverom odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že za nedostatku poznatkov o
reálnych dodávateľoch žalobcu nemožno ani uvažovať o podvodnom konaní konkrétneho dodávateľa
alebo subdodávateľa, rovnako ako o možnej účasti žalobcu na tomto nekalom konaní alebo o jeho

vedomosti o ňom. Na prejednávaný prípad preto ani nemožno vzťahovať judikatúru Najvyššieho súdu
SR či Súdneho dvora EÚ, ktorou žalobca argumentoval, a ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom
reťazci poznačenom podvodom, kedy dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
24. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu,

že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1
písm. f/ SSP), rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a
odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). Sťažnostným
návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že

zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.
25. V rámci vymedzených sťažnostných dôvodov sťažovateľ uviedol najmä tieto sťažnostné body:
- napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne rozporný a nezrozumiteľný;
- ak žalovaný tvrdí, že jediný spôsob ako dokázať, že k dodaniu služieb danými dodávateľmi došlo, je, že
samotní dodávatelia túto skutočnosť potvrdia, pričom daní dodávatelia v predmetnej veci túto skutočnosť

dokonca aj potvrdili, záver žalovaného o nepreukázaní dodania služieb je zjavne nezrozumiteľný a
arbitrárny. Ak sú v daňovom konaní dodávatelia nesúčinní, reálne tak daňový subjekt nemôže uniesť
dôkazné bremeno o tom, že mu títo dodávatelia poskytli fakturované služby;
- daňové orgány nezákonne a neprípustne preniesli dôkazné bremeno na sťažovateľa. V tomto bode
sťažovateľ argumentoval tým, že orgány finančnej správy nemali za preukázané dodanie fakturovaných

služieb deklarovanými dodávateľmi, ale zároveň uviedli, že fakturované služby boli žalobcovi dodané.
Deklarovaní dodávatelia pritom daň z predmetných faktúr priznali a daň aj odviedli. Výrok napadnutého
rozsudku vedie k uloženiu dvojitého zdanenia a k porušeniu zásady neutrality DPH. Sťažovateľ poukázal
aj na podporné doklady, ktoré predložil: dodacie listy, objednávky, odovzdávajúce protokoly a podrobný
prehľad dochádzky za jednotlivé spoločnosti s identifikáciou osôb, ktoré vykonávali predmetné služby

u sťažovateľa v mene dodávateľov. Sťažovateľ mal za to, že za danej situácie, keď predložil uvedené
doklady a je nesporné, že mu bolo poskytnuté zdaniteľné plnenie a predmetní dodávatelia aj riadne
priznali daň, akýkoľvek presun dokazovania o tom, že to boli práve predmetní dodávatelia, ktorí poskytli
sťažovateľovi službu (tu je navyše aj nepochybné, že fakturované služby boli sťažovateľovi dodané), je
v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR;

- správca dane a žalovaný vytvorili absurdnú situáciu, keď uviedli, že sťažovateľ znáša dôkazné
bremeno, no neumožnili mu ho uniesť, keď odmietli vykonať ním navrhované dôkazy (osobitne výsluch
jednotlivých pracovníkov, prostredníctvom ktorých predmetní dodávatelia poskytovali dané služby).
Napadnutý rozsudok krajského súdu nedáva odpoveď na podstatnú otázku sťažovateľa v správnej
žalobe týkajúcu sa nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov;

- krajský súd napr. v bode 46 napadnutého rozsudku poukazuje na to, že nebol zistený akýkoľvek právny
vzťahtvrdenýchdodávateľskýchspoločnostíkosobám,prostredníctvomktorýchdodávateliaposkytovali
služby žalobcovi, čomu predchádza tvrdenie, že dodávatelia neposkytli žiadne doklady v daňovom
konaní (t. j. boli nečinní). Skutočnosť, že spoločnosť Iuventas zamestnávala (podľa zistení správcu
dane) iba 3 osoby (pričom to mali byť iné osoby, než prostredníctvom ktorých boli poskytnuté služby

sťažovateľovi), neznamená, že takýto vzťah neexistoval. O existencii tohto vzťahu neboli vykonané
žiadne dôkazy a sťažovateľ predsa navrhol výsluch týchto osôb, ktoré by mohli ozrejmiť existenciu
takéhoto vzťahu;- ak krajský súd v bode 47 napadnutého rozsudku poukazuje na pochybnosti správcu dane z dôvodu, že
sťažovateľ nekonal priamo so štatutárnymi zástupcami dodávateľov, toto tvrdenie je zjavne svojvoľné.
Je bežná vec, že obchodní partneri medzi sebou komunikujú prostredníctvom iných poverených osôb;

- záver krajského súdu v bode 48 napadnutého rozsudku o tom, že nevykonanie výsluchu N. nie
je dôvodom pre záver o nezákonnosti postupu správneho orgánu, je nesprávny. Skutočnosť, že v
predmetnom daňovom konaní bola ako dôkaz vykonaná zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa
07.11.2019, teda listinný dôkaz, ku ktorému mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa, je nepostačujúca.
Sťažovateľ uviedol, že výsluch svedka nemôže byť nahradený zápisnicou o jeho výsluchu v inom konaní,

osobitneaknamietal,žemuneboloumožnenéklásťmuotázkyabyťprítomnýnajehovypočutí.Použitím
tohto dôkazu a tým, že daňové orgány odmietli vykonať výsluch tohto svedka tak, aby mu sťažovateľ
mohol klásť otázky, došlo k ukráteniu na právach sťažovateľa vyplývajúcich z § 25 ods. 4 Daňového
poriadku;
- krajský súd v bode 50 napadnutého rozsudku bez riadneho zdôvodnenia poukazuje na to, že ani
výsluch p. S. nemá spôsobilosť priniesť odpovede na zásadné otázky konania týkajúce sa identity

dodávateľských subjektov, hoci p. S. s týmito dodávateľskými subjektami komunikovala počas trvania
zmluvného vzťahu s dodávateľmi;
- pokiaľ ide o výsluch p. Levanského, ktorý v minulosti odmietol vypovedať, nemožno vychádzať z toho,
že odmietne vypovedať aj neskôr, osobitne vo vzťahu k zisteniam, ktoré neboli predmetom pôvodného
výsluchu;

- ak došlo k poskytnutiu služby, tieto služby musel reálne niekto uskutočniť. Daňové orgány
nespochybňujú poskytnutie služby, ale v podstate poukazujú na to, že niekde v rámci dodávok zrejme
došlo k nelegálnemu zamestnávaniu alebo k vykonávaniu podnikania bez podnikateľského oprávnenia.
To však nemôže mať žiadny vplyv na to, že došlo k poskytnutiu služby sťažovateľovi zo strany
deklarovaných dodávateľov (buď ich zamestnancami alebo prostredníctvom tretích osôb, s ktorými mali

zmluvný vzťah). Predmetom DPH je každé dodanie služby (ak nie je oslobodené od DPH) uskutočnené
osobou vykonávajúcou činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, a to bez ohľadu na to, či má podnikateľské
oprávnenie na výkon tejto činnosti alebo či porušuje iné právne predpisy (bod 43 rozsudku C-110/98 až
C-147/98 Gabalfrisa, bod 47 rozsudku C-439/04 Kittel a C-440/04 Recolta Recycling, bod 38 rozsudku
C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid);

- poskytovanie služieb dodávateľmi sa uskutočňovalo priamo v priestoroch sťažovateľa, ktorý viedol
evidenciu dochádzky, čím vedel preukázať konkrétne mená osôb alokovaných jednotlivými dodávateľmi
na poskytovanie služieb a tiež počet kusov vyrobených bagiet konkrétnymi pracovníkmi. Je teda
už úlohou príslušných orgánov, aby tieto informácie využili na zabezpečenie plnenia si zákonných
povinností od zodpovedných osôb;

- plnomocenstvo spoločnosti AKROM s.r.o. p. J. N. bolo udelené až dňa 16.10.2018, kedy p. Manič
už bol konateľom spoločnosti AKROM s.r.o. Východiská daňových orgánov, že plnomocenstvo bolo
udelené už 16.08.2018, boli nesprávne, čím nesprávne zistili skutkový stav veci. Ak sa krajský súd v
rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku pýta, s kým sťažovateľ o kontrakte konal pred dátumom
16.10.2018 a zároveň uvádza, že táto otázka nie je pre svedka J. Jusnu, ide o zjavnú nesprávnosť a

nezrozumiteľnosť. Výsluch J. JO. bol relevantný vo vzťahu k celému obdobiu trvania rámcovej zmluvy, a
preto p. J. N. mohol objasniť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetnej spolupráce. Ako bolo už vyššie
uvedené, za dodávateľov môžu konať aj osoby bez akéhokoľvek splnomocnenia, ak ich postavenie
vyplýva zo štruktúry dodávateľa (§ 20 Občianskeho zákonníka, § 15 Obchodného zákonníka). Navyše,
takáto možnosť môže vyplývať aj z iného právneho vzťahu, napr. na základe mandátnej zmluvy. Jozef

JusnabolvrámcovejzmluvemedzižalobcomaspoločnosťouAKROMs.r.o.zodňa15.09.2018uvedená
ako kontaktná osoba. Uvedená zmluva bola za dodávateľa AKROM s.r.o. podpísaná štatutárnym
orgánom a je tak zrejmé, že oprávnenie Jozefa Jusnu konať za dodávateľa vo vzťahu k rámcovej zmluve
vyplývalo priamo z danej rámcovej zmluvy;
- úplne nezrozumiteľným sa javí záverečné tvrdenie súdu v bode 47 napadnutého rozsudku, keď uvádza,

že „nie nevýznamnou nezrovnalosťou je aj nesúlad označenia štatutárneho orgánu „zhotoviteľa“ na
rámcovej zmluve o dielo zo dňa 15. 9. 2018 menom V. nesúladným s menom konateľa dodávateľskej
spoločnosti podľa zápisu v obchodnom registri - Mamič.“. Krajský súd nevysvetlil, prečo ide o nie
nevýznamnú nezrovnalosť, keď podľa sťažovateľa išlo len o zrejmý preklep;
- správca dane uviedol domnienky postavené na nedodržaní odbornej starostlivosti sťažovateľom, ale

nepreukázal žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by preukazovali daňový podvod a účasť sťažovateľa
na ňom.
26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že trvá na svojich záveroch
uvedených v rozhodnutiach finančných orgánov a vo vyjadreniach predložených správnemu súdu.Nesúhlasil s tvrdením sťažovateľa, že došlo k neprípustnému presunu dôkazného bremena na
sťažovateľa a odňatiu možnosti konať. Sťažovateľ nepredložil žiadne dôveryhodné dôkazy v súvislosti
so spornými faktúrami, ktoré by relevantným spôsobom vyvrátili pochybnosti o tom, že zdaniteľné

plnenia uvedené na sporných faktúrach boli uskutočnené tak, ako to deklaruje sťažovateľ. Žalovaný
poukázal na to, že nepredložením, resp. nevyžiadaním si písomných dokumentov preukazujúcich
plnenie zákonných povinností dodávateľov, sťažovateľ podcenil riadnu starostlivosť a opatrenia v
súvislosti s okolnosťami dodania zdaniteľných obchodov. Námietky týkajúce sa odvedenia/neodvedenia
dane považoval žalovaný za neopodstatnené. To, či deklarovaní dodávatelia v podaných daňových

priznaniachkdanizpridanejhodnotydaňpriznaliadeklarovalijejodvedenie,málendeklaratórnyúčinok,
ktorý nepreukazuje, že im daňová povinnosť zo sporných faktúr aj reálne vznikla.
27. V súvislosti s nevykonaním navrhnutých dôkazov žalovaný uviedol, že po poskytnutí/navrhnutí
dôkazov zo strany daňového subjektu dochádza k ich zhodnoteniu v ich súvislostiach. Správca dane nie
jepovinnývykonaťkaždýnavrhovanýdôkaz,musítakurobiťvtedy,akjetovdanejveciopodstatnené,ak
dôkaz, ktorým majú byť preukázané skutočnosti, je pre dosiahnutie účelu daňovej kontroly rozhodujúci

alebo právne významný. S nevykonaním navrhnutého dôkazu sa musí správca dane vysporiadať v
odôvodnení rozhodnutia, čo v danej veci aj urobil a rovnako tak urobil aj žalovaný. Navyše vykonanie
navrhnutých dôkazov by sťažovateľovi neprinieslo lepšie postavenie vo vzťahu k právu na odpočítanie
dane.
28. K vypočutiu napr. pracovníkov deklarovaných dodávateľov žalovaný uviedol, že žiadne relevantné

dôkazy o pracovníkoch deklarovaných dodávateľov, resp. konkrétne osoby, ktoré mali byť ich
pracovníkmi, neexistujú (Odpoveď Sociálnej poisťovne č. 26915-2/2019-GA zo dňa 23.05.2019 -
Iuventas s.r.o., Odpoveď Sociálnej poisťovne č. 62086-37/2019-TT zo dňa 10.05.2019 - AKROM s.r.o.,
Odpoveď Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. GAL/TSpZ/BEZ/2019/1786 zo dňa 09.09.2019)
a nepreukázalo sa ani vykonanie služieb subdodávateľským spôsobom. Podľa údajov zverejnených

v OR SR dodávatelia ani nemajú/nemali v rozhodnom období v predmete svojej činnosti zapísané
vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania.
29. Podľa žalovaného je z vykonaného dokazovania a vyhodnotenia získaných dôkazov zrejmé, že
sťažovateľom predloženým daňovým dokladom absentuje reálny základ vo vzťahu k osobám, ktoré mali
sťažovateľovi predmetné zdaniteľné plnenie dodať, a teda na ich základe nie je možné uplatnený nárok

uznať za oprávnený v zmysle podmienok stanovených v zákone o DPH. Argumentácia sťažovateľa
zásadouneutralityDPHneobstojí,pretožetútomožnoplneaplikovaťlenvprípade,žezdaniteľnéplnenia
sú deklarovanými dodávateľmi aj reálne dodané, čomu nezodpovedá len vzájomná výmena daňových
dokladov.
30. Považujúc napadnutý rozsudok krajského súdu za vecne správny a konštatujúc neopodstatnenosť

námietok sťažovateľa, žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.
31. Sťažovateľ v replike dal kasačnému súdu do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 601/2022 zo dňa 09.03.2023, z ktorého podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že ani
skutočnosť, že dodávateľ resp. subdodávateľ nemal personálne ani materiálno-technické kapacity na
uskutočnenie dodania, nemôže mať za následok nepriznanie DPH, ibaže dôjde k daňovému podvodu

na DPH.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
32. Prejednávaná vec bola dňa 08.03.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie

senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/31/2023.
33. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm.
c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je

kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie
a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je
dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení
s § 452 ods. 1 SSP.

34. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal35. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“
36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“
37. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť,akpriodpočítanídanepodľa§49ods.2písm.a)máfaktúruodplatiteľavyhotovenúpodľa§71.“

38. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“
39. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku: „Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby

skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov.“
40. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku: „Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.“

41. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku: „Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
42. Predmetom kasačného konania v tejto veci je napadnutý rozsudok, ktorým krajský súd zamietol
správnu žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiam finančných orgánov, na základe ktorých došlo k
neuznaniu práva sťažovateľa na odpočítanie DPH z faktúr od spoločností Iuventas s.r.o. a AKROM
s.r.o. za výrobu bagiet a sendvičov. Krajský súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov o tom, že

sťažovateľ nepreukázal dodanie služieb deklarovanými dodávateľmi v zmysle sporných faktúr. Daňové
orgány nespochybnili, že k dodaniu služieb došlo, ale spochybnili, že tieto služby boli sťažovateľovi
dodané deklarovanými dodávateľmi, a teda že práve týmto dodávateľom vznikla podľa § 19 ods. 2
zákonaoDPHdaňovápovinnosť,ktorájezákladnýmpredpokladomprepriznanienárokunaodpočítanie
dane.

43. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov pripadlo kasačnému súdu posúdiť zákonnosť
záverovsprávnehosúduvovzťahuknámietkamsťažovateľaonepriznaníodpočítaniadanezosporných
faktúr. Nosnou kasačnou námietkou sťažovateľa bol neprimeraný rozsah dôkazného bremena, ktorým
mal byť zaťažený. Sťažovateľ zdôrazňoval, že daňové orgány nespochybňujú poskytnutie služby (t. j. že
k dodaniu plnenia došlo), ale argumentujú tým, že niekde v rámci dodávok zrejme došlo k nelegálnemu

zamestnávaniu alebo k vykonávaniu podnikania bez podnikateľského oprávnenia, čo však nemôže mať
vplyv na vznik jeho práva na odpočítanie dane. Namietal aj podstatné porušenie jeho procesných práv
z dôvodu nevykonania ním navrhovaných dôkazov zo strany správcu dane.
44. V zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ktoré sú v tejto časti výsledkom
implementácie smernice Rady 2006/112/ES z ?28. ?novembra 2006 o?spoločnom systéme dane z

pridanej hodnoty, nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho
splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktorými sú: (1) že poskytovateľom plnenia je iná osoba
registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde
o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a (3) že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci
jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie

sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 8Sžfk/16/2020 zo dňa 25.08.2022, bod 25; rozhodnutia Súdneho?dvora EÚ vo veci Senatex zo
dňa 15.09.2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43;
vo veci Kemwater ProChemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24).
45.ZdôvoduľahkejzneužiteľnostiprávanaodpočítanieDPHzaťažilzákonodarcadôkaznýmbremenom

na?preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane prioritne daňový subjekt,
ktorý si?toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa ?27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018
zo dňa 30.04.2019). Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivonepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho?súdu SR sp. zn.
9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, č. R?26/2021, bod?40, sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, č.
R 6/2020, body 49 a 50). Dôkazné bremeno daňového subjektu však nie je neobmedzené a týka sa

len tých skutočností, na ktoré má sám vplyv. V tejto súvislosti konštatoval Ústavný súd SR, že: „Daňový
subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho
sféry, ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich
strane či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito inými osobami. Finančná správa nemusí
mať predstavu o úplne exaktnom priebehu jednotlivých transakcií ani nemusí v zásade nadobudnúť

presvedčenie, že zvolený obchodný model daňového subjektu je optimálny alebo odôvodnený, pričom
existenciu rôznych pochybností nemôže automaticky prenášať, ak nepreukáže účasť na daňovom
podvode alebo vedomosť o ňom, na daňový subjekt“ (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
86/2022zodňa15.02.2022).Predôkaznébremenovdaňovomkonaníďalejplatí,žedôvodomnaprenos
dôkaznéhobremenazosprávcudaneopäťnadaňovýsubjektniejeakákoľvekpochybnosťsprávcudane
o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je

pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých
v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok
pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa
12.10.2022).

46. Ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ identifikovala súbor
okolností, ktoré samé osebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť
správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH
(osobitne, ak nie je sporná existencia dodaného tovaru/služieb). Ide napríklad o (i) nekontaktnosť
dodávateľa či subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Sžfk/44/2020 zo dňa 25.05.2021), (ii) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre
vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia SD EÚ vo veci
VikingoFővállalkozóKft.,C-610/19zodňa03.09.2020,bod47,voveciMaksPenEOOD,C-18/13zodňa
13.02.2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 06.09.2012, bod 49) a (iii) pochybnosti
na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (uznesenie SD EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó

Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64).
47. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane zo sporných faktúr v prejednávanej veci bolo nesplnenie
prvej hmotnoprávnej podmienky pre odpočítanie dane, konkrétne statusu osoby dodávateľa plnenia ako
zdaniteľnej osoby. Finančné orgány tvrdili, že spoločnosti Iuventas s.r.o. a AKROM s.r.o. vystupovali v
predmetných obchodoch len ako formálni dodávatelia plnenia, ktoré sa však neuskutočnilo tak, ako ho

sťažovateľ deklaroval, a to najmä s poukazom na zistenia, že deklarovaní dodávatelia boli nekontaktné
a nespolupracujúce spoločnosti bez personálneho a materiálno-technického vybavenia a s poukazom
na zistenia týkajúce sa porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku nelegálneho
zamestnávania a nelegálnej práce a neoprávneného podnikania. Finančné orgány pritom výslovne
nespochybnili materiálnu existenciu plnenia a nespochybnili ani to, že sťažovateľ vyrobené bagety a

sendviče ďalej použil na ďalšiu ekonomickú činnosť.
48. Pokiaľ správny súd (a obdobne i žalovaný) vychádzali z toho, že dôvodom nepriznania práva
na odpočítanie dane bolo spochybnenie dodania služby (plnenia) deklarovanými dodávateľskými
spoločnosťami Iuventas s.r.o. a AKROM s.r.o. z dôvodu absencie ich personálnych kapacít a
nesúčinnosti, uvedené samo o sebe nie je dostatočné na spochybnenie práva na odpočítanie dane

sťažovateľovi. Pre účely posúdenia práva sťažovateľa na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných
dodávateľov nie je rozhodujúce, či subjekty v dodávateľskom reťazci mali zamestnancov, príslušné
povolenia, či materiálno-technické zázemie a vybavenie na poskytnutie služby sťažovateľovi. Podstatné
je preukázanie alebo relevantné spochybnenie, či sťažovateľ dodávku služieb prijal pričinením
deklarovanýchdodávateľov,ktorýmakoplatiteľomdanevznikladodanímslužbydaňovápovinnosťpodľa

§ 19 ods. 2 zákona o DPH.
49. Kasačný súd už vyslovil, že skutočnosť, že dodávateľ daňového subjektu neprihlásil fyzické
osoby, prostredníctvom ktorých mal dodávať služby daňovému subjektu, do registra poistencov
Sociálnej poisťovne, automaticky neznamená, že tieto fyzické osoby reálne nezamestnával, resp. s nimi
nemal iný právny vzťah, na základe ktorého tieto osoby v jeho mene práce vykonali. Neprihlásenie

zamestnancov do registra poistencov Sociálnej poisťovne zo strany zamestnávateľa je vo všeobecnosti
porušením povinností vyplývajúcich z osobitných predpisov na úseku nelegálnej práce a nelegálneho
zamestnávania ako aj sociálneho poistenia, čo Najvyšší správny súd SR konštatoval napríklad v
rozsudku sp. zn. 1Sfk/16/2021 zo dňa 21.12.2023. Zákon č. 85/2005 Z. z. o nelegálnej práci anelegálnom zamestnávaní (§ 7b ods. 5) dokonca upravuje aj zodpovednosť príjemcu práce alebo služby,
ktorú jej dodal poskytovateľ prostredníctvom fyzickej osoby, ktorú nelegálne zamestnáva. Obdobne, ani
nesplnenie povinností zo strany dodávateľskej spoločnosti voči príslušným úradom práce vo vzťahu

k zamestnávaniu cudzincov nie je nevyvrátiteľným dôkazom toho, že dodávateľ takéto osoby cudzej
štátnej príslušnosti nezamestnával. Vyvodzovanie zodpovednosti za porušenie predpisov na úseku
služieb zamestnanosti, nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania či sociálneho poistenia však
zákon zveruje na to príslušným správnym orgánom (inšpektorát práce, úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálna poisťovňa).

50. Pokiaľ však ide o daňové konanie, ktorého predmetom je odpočet DPH z faktúr za poskytnuté
služby, neprihlásenie fyzických osôb do registra Sociálnej poisťovne či iné porušenie predpisov na úseku
služieb zamestnanosti, nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania či sociálneho poistenia zo strany
dodávateľa daňového subjektu ako zamestnávateľa môže u správcu dane vzbudiť istú pochybnosť, či
služby boli týmto dodávateľom skutočne vykonané, avšak nemôže viesť k tomuto záveru bez ďalšieho.
Sám daňový subjekt (tu sťažovateľ) predložil správcovi dane zoznam fyzických osôb, ktoré v mene

dodávateľov mali u neho práce vykonávať, vrátane kópií ich dokladov totožnosti, pričom ich výsluchom
bolo možné túto pochybnosť správcu dane vyvrátiť.
51. V daňovom konaní je dôležitá hospodárska realita - fakticita obchodného vzťahu medzi daňovým
subjektom (sťažovateľom) a deklarovaným dodávateľom, teda dodanie zdaniteľného plnenia, ktorú v
prejednávanej veci bolo možné preveriť výsluchmi fyzických osôb, ktoré mali v mene dodávateľov práce

vykonávať, a ktoré boli identifikované (prípadne aj zamestnancov sťažovateľa, ktorí s týmito osobami
prichádzali do styku). Ak správca dane ďalšie preverovanie neuskutočnil, najmä ak nevykonal výsluch
týchto osôb k otázkam skutočného vykonania prác týmito osobami a existencie právneho vzťahu týchto
osôb a deklarovaných dodávateľov, nezistil skutkový stav dostatočne a dospel k predčasnému záveru o
neexistencii takéhoto vzťahu výlučne len na základe absencie registrácie pracovníkov v registri Sociálnej

poisťovne či záznamoch úradov práce a následne aj k predčasnému záveru o nemožnosti dodávateľov
dodať deklarované služby sťažovateľovi.
52. Okolnosť, že dodávateľ daňového subjektu si nesplnil povinnosti podľa predpisov v oblasti služieb
zamestnanosti, nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a sociálneho poistenia vo vzťahu k
fyzickým osobám, prostredníctvom ktorých mal dodávať služby daňovému subjektu, teda bez ďalšieho

neznamená, že tieto osoby nezamestnával, prípadne s nimi nemal iný právny vzťah, na základe
ktorého tieto fyzické osoby pre neho (a následne pre daňový subjekt) práce vykonávali. Vyvodzovanie
zodpovednosti za nesplnenie týchto povinností je v kompetencií príslušných orgánov. Na účely
rozhodovania o odpočítaní dane z pridanej hodnoty z faktúr za takéto služby môže ísť o jednu z
pochybností správcu dane, no nie nevyvrátiteľný dôkaz toho, že dodávateľ služby prostredníctvom

daných fyzických osôb daňovému subjektu nemohol poskytnúť, keďže v daňovom konaní je dôležitá
hospodárska realita - fakticita obchodného vzťahu medzi dodávateľom služieb a daňovým subjektom
ako ich odberateľom.
53. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že podľa uzatvorených rámcových zmlúv
mal sťažovateľ právo požadovať predloženie dokladov preukazujúcich plnenie povinností na úseku

nelegálneho zamestnávania zo strany deklarovaných dodávateľov. Jednak toto zmluvne zakotvené
právo sťažovateľa neznamená, že týmito dokladmi sťažovateľ aj nevyhnutne disponoval a nachádzali sa
v jeho dispozičnej sfére, keďže táto dispozícia je podmienená riadnym splnením si zmluvne zakotvenej
povinnosti u jeho dodávateľa, a jednak produkoval iné dôkazy - podrobné zoznamy pracovníkov, ktorých
výsluchom bolo možné preveriť ich vzťah k deklarovaným dodávateľom i reálnosť dodania služieb

deklarovanými dodávateľmi.
54. Kasačný súd nemôže súhlasiť ani so záverom daňových orgánov, že preukázanie reálneho dodania
deklarovanýchslužiebaichpridruženiekosobedodávateľajepraktickymožnéibavprípade,aksamotný
dodávateľ vie formálne a vecne potvrdiť, že službu skutočne dodal. V predmetnej veci sťažovateľ
okrem listinných dokladov - faktúr, rámcových zmlúv, objednávok, dokladov o bezhotovostnej úhrade a

preberacích protokolov - predložil aj denné záznamy a zoznamy pracovníkov, prostredníctvom ktorých
mali deklarovaní dodávatelia služby vykonať, a v administratívnom spise sa nachádzajú kópie ich
dokladov totožnosti (č. 26 administratívneho spisu), preto bolo možné výsluchmi týchto osôb zistiť, či
tieto osoby práce vykonali a či mali právny vzťah k dodávateľským spoločnostiam alebo nie. Dôkazné
bremeno tak nespočinulo na daňovom subjekte, ale na správcovi dane.

55. Obdobne aj skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti nedisponovali príslušnými verejnoprávnymi
oprávneniami agentúr dočasného zamestnávania bez ďalšieho nevylučuje, že tieto spoločnosti dodali
sťažovateľovi deklarované služby. „Pojem „zdaniteľná osoba“ je vymedzený široko a vychádza z
faktických okolností. Naopak, z uvedeného článku 9 ods. 1 nevyplýva, že postavenie zdaniteľnejosoby závisí od akéhokoľvek povolenia alebo oprávnenia udeleného správou na výkon ekonomickej
činnosti.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 - Tóth). „Skutočnosť, že odberateľ daňového
subjektu nemal v čase zdaniteľného obchodu a vystavenia faktúry platné podnikateľské oprávnenie z

titulu prerušenia či odňatia tohto oprávnenia príslušným orgánom sama o sebe nevylučuje, že tento
odberateľ v danom čase reálne vykonával ekonomickú činnosť, bol osobou identifikovanou pre daň
a intrakomunitárne nadobudol tovar od žalobcu.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
1Sžfk/39/2021 zo dňa 28.04.2023, zverejnený pod č. 65/2024 ZNSS).
56. V prejednávanej veci navyše ani nebolo jednoznačne zrejmé, či na predmet plnenia (formálne

vymedzený ako „výroba bagiet a sendvičov“) sa povolenia agentúr dočasného zamestnávania pre
dodávateľské spoločnosti nevyhnutne vyžadovali. V spise sa nachádzajú indície, no absentujú
jednoznačné dôkazy preukazujúce, kto pracovníkom v skutočnosti zadával pracovné úlohy, ukladal
pokyny, organizoval, riadil a kontroloval ich prácu, t. j. či to boli samotní dodávatelia (kedy by išlo o
dodanie služby spočívajúcej vo výrobe bagiet a sendvičov a nešlo by o prenájom pracovnej sily) alebo
to bol sťažovateľ ako užívateľský zamestnávateľ (kedy by išlo o prenájom pracovnej sily). Správca dane

výsluch svedkov, ktorí by uvedené skutočnosti mohli objasniť, nevykonal (výsluch pracovníkov, ktorí
mali služby poskytnúť v mene dodávateľov či pracovníkov sťažovateľa, ktorí boli prítomní na prevádzke
v danom čase). Okrem toho v zmysle § 58a Zákonníka práce účinnom v rozhodnom čase môže
pracovníkov prideliť aj iný subjekt ako agentúra dočasného zamestnávania, ak sú u zamestnávateľa
objektívne prevádzkové dôvody a uplynuli tri mesiace odo dňa vzniku pracovného pomeru. Prípadné

porušenie týchto ustanovení Zákonníka práce zo strany dodávateľských spoločností však tiež nie je
nevyvrátiteľným dôkazom, že dodávateľské spoločnosti nemohli zamestnancov sťažovateľovi prideliť na
výkon prác.
57. Kasačný súd vzhliadol aj podstatné porušenie procesných práv sťažovateľa v konaní pred správcom
dane, keď správca dane nevykonal výsluch svedka J. N. s umožnením účasti sťažovateľa na ňom, ale

použil len zápisnicu z jeho výsluchu z daňového konania u iného daňového subjektu ako listinný dôkaz.
Sťažovateľ o výsluch tejto osoby požiadal a aj podľa kasačného súdu išlo o osobu spôsobilú ozrejmiť
sporné skutočnosti, keďže bola priamo zaangažovaná do realizácie sporných obchodov s dodávateľom
AKROM s.r.o. Odôvodnenie správcu dane, že táto osoba bola splnomocnená osobou konateľa I.
Mamiča, ktorej totožnosť bola následným preverovaním chorvátskymi orgánmi spochybnená, podľa

kasačného súdu neobstojí. V Obchodnom registri SR bola pred zahájením spolupráce so sťažovateľom
ako konateľ zapísaná osoba I. Mamiča a totožnosť tejto osoby overil aj notár na plnomocenstve
udeleného touto osobou pre p. N., ktoré bolo predložené sťažovateľovi, teda istá fyzická osoba s
dokladom totožnosti znejúcim na toto meno ako konateľ dodávateľa v danom čase musela vystupovať.
Tento doklad totožnosti akceptoval na území Slovenskej republiky tak registrový súd ako aj notár. Z

následných zistení správcu dane o zrejmom použití falzifikátu tohto dokladu podľa kasačného súdu
nemožno vyvodiť záver o nedodaní služby dodávateľkou spoločnosťou a z tohto dôvodu tiež nemožno
a priori odmietnuť výsluch svedka J. N.. Správcom dane konštatované pochybnosti ohľadne existencie
osoby vystupujúcej ako I. Mamič a oprávnenia J. N. aj správcom dane tvrdená nedostatočná obozretnosť
sťažovateľa v tomto smere nie sú podľa kasačného súdu nezávažné, avšak boli by relevantné skôr pri

skúmaní účasti sťažovateľa na daňovom podvode, ktorá ale nebola dôvodom pre odmietnutie práva
na odpočítanie dane v predmetnej veci. Ani nezrovnalosti týkajúce sa priezviska konateľa dodávateľa
uvedeného na jednej strane na rámcovej zmluve podpísanej so sťažovateľom a na strane druhej v
Obchodnom registri SR neboli podľa kasačného súdu spôsobilé vzniesť odôvodnené pochybnosti o
dodaní deklarovaných služieb, keď uvedenie priezviska konateľa na rámcovej zmluve Manič namiesto

v Obchodnom registri SR uvedeného Mamič mohla byť vskutku zrejmou chybou v písaní.
58. Pokiaľ išlo o svedka Levanského, z administratívneho spisu (zápisnica z ústneho pojednávania zo
dňa 11.06.2019) mal kasačný súd za preukázané, že svedok po poučení poskytnutom správcom dane
odmietol vypovedať. Kasačný súd nedal za pravdu sťažovateľovi v tom, že správca dane mal znovu
vykonať výsluch tohto svedka, a to vo vzťahu k novým skutočnostiam, pretože predmet pôvodného

úkonu bol v predvolaní na výsluch svedka zo dňa 16.05.2019 vymedzený široko - a to ako preukázanie
obchodnej spolupráce dodávateľa IUVENTAS s.r.o. a sťažovateľa v dotknutom zdaňovacom období a
svedok odmietol vypovedať vo vzťahu k takto vymedzenému predmetu dokazovania.
59. Kasačný súd naopak súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že sťažovateľ nemôže zodpovedať za
porušenia povinností svojich dodávateľov či za nekontaktnosť svojich dodávateľov. Tak porušenie

predpisov na úseku nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania či neoprávneného podnikania ako
aj neexistencia listinných dôkazov z dôvodu nekontaktnosti dodávateľských spoločností nemôže byť
per se pripisovaná na ťarchu kontrolovaného daňového subjektu, keď daňový subjekt prekladá početné
dôkazy a návrhy na ich vykonanie na preukázanie reálnosti dodania služieb. Pochybnosti o uzatvorenomobchode tak, ako ich špecifikoval v napadnutom rozhodnutí žalovaný sa preto javia ako nedostatočné a
krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď záver žalovaného potvrdil ako správny.
60. V ďalšom konaní bude potrebné, aby daňové orgány, pokiaľ mienia spochybniť dodanie prác

deklarovanými dodávateľmi, najprv umožnili uniesť sťažovateľovi jeho dôkazné bremeno vykonaním
ním navrhovaných dôkazov a zistili dostatočne skutkový stav ohľadne existencie právneho vzťahu
fyzických osôb, ktorých podrobnú evidenciu sťažovateľ viedol, k dodávateľským spoločnostiam. Nateraz
deklarované pochybnosti spočívajúce v porušení predpisov na úseku nelegálneho zamestnávania a
nekontaktnosti deklarovaných dodávateľov sú pri súčasnej existencií dôkazov a návrhov na vykonanie

ďalších dôkazov prekladaných sťažovateľom nedostatočné pre odôvodnenie záveru o nesplnení
podmienok práva na odpočítanie dane.
61. Okrem toho kasačný súd upriamuje pozornosť daňových orgánov aj na možnosť zamerania sa
a opätovného vyhodnotenia ďalšej hmotnoprávnej podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane -
materiálnej existencie plnenia. V súdenej veci sporné plnenia síce boli vo faktúrach vymedzené ako
výroba bagiet a sendvičov, je však potrebné zamerať sa na podstatu týchto služieb, ktoré nevyhnutne

zahrňovali dodanie personálnych kapacít na výrobu bagiet a sendvičov v prevádzke sťažovateľa a zo
surovín, ktoré poskytol sťažovateľ, dokonca mohli fakticky spočívať výlučne len v prenájme pracovnej
sily (viď tiež bod 56 tohto rozsudku). Samotná existencia výsledku prác (bagety a sendviče) potom
automaticky neznamená, že existovalo plnenie spočívajúce v procese ich výroby prostredníctvom
ľudského faktora dodané inou zdaniteľnou osobou a že služba teda bola reálne dodaná. Sťažovateľ

si totiž výrobu bagiet a sendvičov mohol zabezpečiť i prostredníctvom vlastných zamestnancov alebo
iných osôb nemajúcich status zdaniteľnej osoby. Kasačný súd sa v tomto konaní nemôže odkloniť od
záverov žalovaného, ktorými je viazaný (§ 135 SSP), pretože prekvalifikovanie splnenia jednotlivých
hmotnoprávnych podmienok zo strany kasačného súdu by mohlo viesť k vydaniu prekvapivého
rozhodnutia.

62. V novom rozhodnutí preto finančné orgány dôkladne ustália aj materiálnu podstatu deklarovaného
plnenia a zamerajú sa na to, či boli jednotlivé hmotnoprávne podmienky splnené vo vzťahu k
jednoznačne ustálenej materiálnej podstate deklarovaného plnenia.
63. V prípade nedostatočného spochybnenia splnenia hmotnoprávnych podmienok bude možné právo
na odpočítanie dane sťažovateľovi neuznať len z dôvodu zavinenej účasti sťažovateľa na daňovom

podvode.
64. Záverom kasačný súd pre úplnosť uvádza, že zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už
vminulostibolaskutkovoajprávneobdobnávecidentickýchúčastníkovkonania.Vtomtosmerekasačný
súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/53/2023 zo dňa 20.06.2024
(zdaňovacie obdobie apríl 2019, dodávateľské spoločnosti AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o.). V predmetnom

konaní považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa za dôvodnú a napadnutý rozsudok zmenil tak,
že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z vyššie uvedeného
rozhodnutia preto kasačný súd čerpal aj pri odôvodňovaní tohto rozsudku, čiastočne však vzhľadom na
osobitosti skutkového stavu dospel k iným záverom.
VII. Záver

65. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zrušil preskúmavané
rozhodnutie žalovaného podľa § 462 ods. 2 SSP, a to z dôvodu nesprávneho, resp. predčasného
vyhodnotenia otázky splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane žalovaným a porušenia
procesných ustanovení o konaní zo strany správcu dane. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný
právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku. Uvedené súčasne neznamená, že kasačný súd vec

vracia žalovanému s právne záväzným názorom v tom zmysle, že by na strane sťažovateľa boli splnené
podmienky pre priznanie práva na odpočítanie DPH zo sporných zdaniteľných obchodov.
66. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP v
spojení s § 167 ods. 1 SSP. Kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred krajským
súdom ako aj pred kasačným súdom, a to vzhľadom na to, že sťažovateľ bol v konaní úspešný. Zmena

výroku rozsudku krajského súdu má za následok zákonnú povinnosť kasačného súdu rozhodnúť aj o
trovách konania pred krajským súdom podľa príslušných ustanovení SSP. O výške náhrady trov konania
rozhodne správny súd (Správny súd v Bratislave, pozn. kasačného súdu) po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Okolnosť, že dodávateľ daňového subjektu si nesplnil povinnosti podľa predpisov v oblasti služieb
zamestnanosti, nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a sociálneho poistenia vo vzťahu k
fyzickým osobám, prostredníctvom ktorých mal dodávať služby daňovému subjektu, bez ďalšiehoneznamená, že tieto osoby nezamestnával, prípadne s nimi nemal iný právny vzťah, na základe
ktorého tieto fyzické osoby pre neho (a následne pre daňový subjekt) práce vykonávali. Vyvodzovanie
zodpovednosti za nesplnenie týchto povinností je v kompetencií príslušných orgánov. Na účely

rozhodovania o odpočítaní dane z pridanej hodnoty z faktúr za takéto služby môže ísť o jednu z
pochybností správcu dane, no nie nevyvrátiteľný dôkaz toho, že dodávateľ služby prostredníctvom
daných fyzických osôb daňovému subjektu nemohol poskytnúť, keďže v daňovom konaní je dôležitá
hospodárska realita - fakticita obchodného vzťahu medzi dodávateľom služieb a daňovým subjektom
ako ich odberateľom.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.