Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/41/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515216179
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7515216179.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C.
XXX, 2/ D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, 3/ G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, 4/ B. H., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XX, F., 5/ I. H., nar. XX.X.XXXX, bytom F. J. XX, 6/ C. K., nar. X.X.XXXX, bytom
F., 7/ L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 8/ K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 9/ B. M., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 10/ G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. F. XX, 11/ G. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom N., 12/ I. B., nar. XX.X.XXXX, bytom N., 13/ O. B., nar. XX.X.XXXX, bytom N., 14/ D. F., nar.
XX.X.XXXX, F. B. 21, F., 15/ P. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, XX/ B. Q. C., nar. X.X.XXXX, bytom

C. X, XX/ P. K., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XX/ B. K., nar. XX.X.XXXX, bytom F. X, F., 19/ G. O.
K., nar. X.XX.XXXX, bytom C. X, F., 20/ B. B. K. H., nar. X.X.XXXX, bytom C. X, F., 21/ B. R. K., nar.
X.X.XXXX, bytom C. X, F., 22/ S. K., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, F., 23/ I. P. J., nar. X.X.XXXX, bytom
R. XX, F., 24/ B. L., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 25/ G. F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 26/
B. L., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX, F., 27/ Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 28/ G. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. K. XXX, 29/ Q. B., nar. XX.X.XXXX, bytom U. X, O. F., 30/ B. V., nar. X.X.XXXX,
bytom W. XX, XX/ C. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 32/ B. B., nar. X.XX.XXXX, bytom J. U.

XXX/X, F., žalobcovia v 1. až 9. rade a v 11. až 30. rade zastúpení Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou, so
sídlom Šafarikova 8, Rožňava, proti žalovaným: 1/ I. C., nar. X.X.XXXX, bytom F. X. XXX, zast. JUDr.
Juraj Biroš, advokát, so sídlom Rázusova 1, Košice, 2/ Národná diaľničná spoločnosť a.s., so sídlom
Dúbravska cesta 14, Bratislava, IČO: 35 919 001, 3/ D. C., nar. XX.X.XXXX, bytom F. X. XXX, 4/ B.
S., S. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX/XX, F., 5/ Y. C., nar. X.X.XXXX, bytom F. X. XXX, 6/ B. F., nar.
XX.X.XXXX, bytom F. X, žalovaní v 3., 4. a 5. rade zast. JUDr. Jánom Lemešom, advokátom so sídlom
Žižkova 19, Košice, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku

14C/940/2015-216 zo dňa 21.10.2021 Okresného súdu Košice – okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žalobcovia v 1. až 32. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným v 1., 3., 4. a 5. rade
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Vo vzťahu žalobcov a žalovaných v 2. a 6. rade stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol (I.) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100
% (II.).2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v kat. území W., Obec W., X. F. - X., pôvodne zapísané na LV č. XXX ako parcely registra „E“ č.
110/12 - orná pôda o výmere 21.157 m2, parc. č. 110/24 - orná pôda o výmere 9.778 m2, parc. č.

112/7 - orná pôda o výmere 2.876 m2, ktoré nadobudli poručitelia kúpnymi zmluvami zo dňa 5.6.1922
a 5.1.1923, patria v podiele 1/2 do dedičstva po nebohom I. B., nar. X.X.XXXX, zomrelom dňa
18.11.1954 a v podiele 1/2 do dedičstva po nebohej D. B., S. S., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa
XX.X.XXXX. Žalobcovia podanú žalobu odôvodnili tým, že ako potomkovia a dedičia poručiteľov I. B. a
D. B. majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že predmetné nehnuteľnosti sú súčasťou

dedičstva po poručiteľoch, ktorým patrilo vlastnícke právo ku dňu ich smrti, pričom podľa aktuálneho
listu vlastníctva predmetné nehnuteľnosti neprávom zadržujú žalovaní v 1. a 2. rade. Vzhľadom na
to, že existuje rozpor medzi údajmi katastra nehnuteľností a skutočným vlastníctvom nehnuteľností,
majú žalobcovia naliehavý právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po
poručiteľoch I. B. a D. B., nakoľko po ich smrti tieto nehnuteľnosti neboli prejednané v dedičskom konaní
a neboli zahrnuté ani do novoobjaveného majetku po poručiteľke D. B. v konaní sp. zn. 13D/571/2005,

Dnot 152/2005, súdnym komisárom JUDr. Vierou Ogurčákovou a po poručiteľovi I. B. v konaní sp. zn.
13D/570/2005, Dnot 35/2005, ktoré prejednával súdny komisár JUDr. Zuzana Láncošová. Notárskou
zápisnicou zo dňa 18.8.2005 sp. zn. N 254/2005, Nz 38144/2005 spísanou notárkou JUDr. Jozefínou
Antanásovou, bolo osvedčené vyhlásenie žalovaného v 1. rade o nadobudnutí vlastníckeho práva
vydržaním k predmetnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX v k.ú. W. ako parcely č. 110/12, 110/24

a 110/7 o celkovej výmere 33.811 m2. V roku 2013 žalovaný v 1. rade časť nehnuteľností predal
žalovanému v 2. rade, ktorý je v súčasnosti zapísaný ako výlučný vlastník na LV č. XXX v k.ú. W. parciel
registra „C“: parc. č. 110/78 - ostatná plocha o výmere 1.510 m2, parc. č. 110/107 - ostatná plocha o
výmere 356 m2, parc. č. 110/58 - ostatná plocha o výmere 1.220 m2, parc. č. 110/59 - ostatná plocha
o výmere 345 m2 a parc. č. 110/122 - ostatná plocha o výmere 337 m2. Žalobcovia v podanej žalobe

namietali neplatnosť notárskej zápisnice sp. zn. N 254/2005, Nz 38144/2005 zo dňa 18.8.2005 z dôvodu
nedodržania zákonných podmienok v zmysle § 63 zákona č. 323/1992 Zb. a ustanovení § 130 a § 134
Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný v 1. rade uviedol nepravdivé skutočnosti a predložil listiny,
ktoré nie sú spôsobilé dostatočne osvedčiť, že by splnil základné podmienky vydržania (právny titul
nadobudnutia a nepretržitá, nerušená držba nehnuteľností v dobre viere po dobu 10 rokov), pričom

absentuje tiež prehlásenie všetkých právnych nástupcov pôvodných vlastníkov. Vzhľadom na to, že
notárska zápisnica o vydržaní je neplatná, podľa žalobcov žalovaný v 1. rade nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k predmetu sporu, nehnuteľnosti nenadobudol „in bona fide“, pričom vzhľadom na
zásadu „Nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ ich následne nemohol platne
previesť kúpnou zmluvou na žalovaného v 2. rade. Podľa žalobcov vkladom do katastra nehnuteľností

bol daný len modus, teda spôsob nadobudnutia, ale jasne chýba titulus, čiže platne uzavretá zmluva.
Pôvodní vlastníci I. B. a D. B. svoje vlastnícke právo k predmetu sporu nepreviedli na inú osobu,
pričom až do 18.8.2005 boli evidovaní v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci nehnuteľností so
spoluvlastníckymi podielmi každého o veľkosti 1/2 z celku.

3. Súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dokazovanie a v konaní riešil otázku, ktorej zo sporových
strán svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a spor právne posúdil podľa ustanovení §
137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskejčinnosti(Notárskyporiadok)vzneníprávnychpredpisovúčinnýchod12.4.2005do31.12.2005,
§ 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len

„OZ“). Po vyhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP a čl. 8 a čl. 15 ods. 1
a 2 Základných princípov CSP dospel k záveru, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam svedčí
žalovanému v 1. rade, ktorý ho nadobudol splnením zákonných podmienok vydržania, čo bolo potvrdené
notárskou zápisnicou o vydržaní sp. zn. N 254/2005, Nz 38144/2005 zo dňa 18.8.2005 a svojimi
tvrdeniami a predloženými listinnými dôkazmi žalovaný v 1. rade uniesol v konaní dôkazné bremeno

oproti tvrdeniam žalobcov. Vykonaným dokazovaním súd mal preukázané, že sporné nehnuteľnosti v
dobromyseľnej držbe užívali právni predchodcovia žalovaného v 1. rade, a to jeho stará matka D. C.,
rod B. od roku 1936, následne jej dcéra a matka žalovaného v 1. rade B. C., S. C. od roku 1961,
po jej smrti v roku 2000 v dobromyseľnej držbe pokračoval žalovaný v 1. rade. Žalovaný v 1. rade
v konaní preukázal nerušenú a nepretržitú držbu svojich právnych predchodcov v trvaní 10 rokov, ako

jednej zo zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
vydržaním, ktoré nehnuteľnosti začiatkom 50. rokov na základe reálnej deľby pripadli do užívania
dcére poručiteľov D. C., rod B. (stará matka žalovaného v 1. rade), čo bolo potvrdené vyhláseniami
žalobcov A. B., I. B., D. B., neb. B. L. (právnej predchodkyne žalobkyne B. L.) a neb. žalovaného D.C.. Zároveň mal súd preukázané na základe uznesenia Štátneho notárstva v Sečovciach sp. zn. D
57/56 zo dňa 6.10.1959 o prejednaní dedičstva aj splnenie podmienky oprávnenosti držby žalovaného
v 1. rade a jeho právnych predchodcov, ktorá vyplynula z reálnej deľby nehnuteľností, ktoré neboli

prejednané v dedičskom konaní po poručiteľoch I. a D. B., čo vyplynulo z uznesenia Štátneho notárstva
zo dňa 12.5.1964 a neboli zahrnuté ani do prejednania novoobjaveného majetku po poručiteľoch
v konaniach sp. zn. 13D/571/2005, Dnot 152/2005 zo dňa 16.9.2005 a sp. zn. 13D/570/2005, Dnot
35/2005 zo dňa 16.9.2005. K žalobnej argumentácii žalobcov súd uviedol, že osvedčenie o vydržaní
vydané príslušným notárom podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti

(Notársky poriadok) osvedčením o určitej právnej skutočnosti a nemožno ho považovať za právny
úkon o prejavení vôle účastníka. Predmetné osvedčenie predstavuje listinu, ktorá obsahuje záznam
o skutočnostiach tvrdených žalovaným v 1. rade, pričom z osobitného predpisu (zákona č. 323/1992
Zb.) nevyplýva možnosť domáhať sa neplatnosti notárskej zápisnice o vydržaní, a preto súd v konaní
neskúmal dôvody neplatnosti notárskej zápisnice o vydržaní sp. zn. N 254/2005, Nz 38144/2005
zo dňa 18.8.2005, ale skúmal podmienky svedčiace vlastníctvu (nadobudnutiu vlastníckeho práva)

predmetných nehnuteľností. Na základe skutkových tvrdení strán a výsledkov vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade jednoznačne preukázal svoje vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam, pričom tvrdenia žalobcov považoval za sporné a nepodložené dôkazmi, ktoré by
preukázalinesplneniezákonnýchpodmienokprevydržanienehnuteľnostizostranyžalovanéhov1.rade
a jeho právnych predchodcov, resp. vyvrátili tvrdenia a predložené dôkazy protistrany. V danom prípade

samotní žalobcovia svojimi vyhláseniami naopak potvrdili nepretržitú a oprávnenú držbu žalovanému v
1. rade, pričom ich tvrdeniami nebolo vyvrátené, že k reálnej deľbe nehnuteľností nedošlo a že stará
mama žalovaného v 1. rade D. C., S. B., matka žalovaného v 1. rade B. C., S. C. a žalovaný v 1. rade
predmetné nehnuteľnosti nemali v dobromyseľnej a oprávnenej držbe po dobu viac ako 10 rokov. Na
základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia na rozdiel od žalovanej

strany neuniesli v konaní dôkazné bremeno, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že
úspešným žalovaným priznal nárok na 100 % náhradu trov konania proti žalobcom s tým, že o výške
trov si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia v 1. až 30. rade (ďalej len „žalobcovia“)
s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Podané odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkali súdu prvej inštancie, že pri

hodnotení výsledkov dokazovania postupoval nesprávne, pričom zobral do úvahy skutočnosti, ktoré
z dôkazov nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Poukázali na
to, že podanou žalobou sa domáhali určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva ich
právnych predchodcov I. B., nar. X.X.XXXX (zomrel XX.XX.XXXX) a D. B., S. S., nar. XX.X.XXXX
(zomrela XX.X.XXXX), pričom v žalobe uviedli všetkých zákonných dedičov, a to na strane žalobcov

i žalovaných podľa ich právneho záujmu vo veci z dôvodu nerozlučného procesného spoločenstva.
Pasívne vecne legitimovaní boli žalovaní a nový nadobúdateľ sporných nehnuteľností žalovaný v 2.
rade Národná diaľničná spoločnosť a.s. Bratislava, ako súčasný vlastník časti sporných nehnuteľností
(evidovaných na LV č. XXX v k.ú. W.). Podľa tvrdení žalobcov poručitelia nadobudli nehnuteľnosti
kúpnymi zmluvami zo dňa 5.6.1922 a dňa 5.1.1923 a riadne ich užívali takmer až do ich smrti a zároveň

boli poslednými vlastníkmi zapísaní v pozemnoknižnej vložke pred tým, ako ich žalovaný v 1. rade
(ďalej tiež len žalovaný) v roku 2005 scudzil formou notárskej zápisnice o vydržaní, a to za účelom
prevodu takto získaného vlastníckeho práva na žalovaného v 2. rade Národnú diaľničnú spoločnosť
a.s. so sídlom v Bratislave. Žalobcovia mali za to, že skutočnosť nadobudnutia sporných nehnuteľností
ich právnymi predchodcami a ich vlastníctvo nehnuteľností, neboli sporné. Namietali skutočnosť, že

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný na základe Notárskej zápisnice o
vydržaní sp. zn. N254/2005, Nz 38144/2005 zo dňa 18.8.2005, a to len mesiac pred uskutočnením
dedičského konania o novoobjavenom majetku po poručiteľoch D. B. a I. B.. Na pojednávaní dňa
16.9.2005 sa dozvedeli, že sporné nehnuteľnosti nebudú prejednané ako novoobjavený majetok z toho
dôvodu, že už nepatria do vlastníctva poručiteľov, pretože ich nadobudol žalovaný vo forme notárskej

zápisnice o vydržaní zo dňa 18.8.2005, ktorá bola zapísaná do katastra nehnuteľností záznamom pod č.
Z-2635/05. Niektorí zo žalobcov už po dedičskom konaní namietali tento úkon scudzenia nehnuteľností
a svoju nespokojnosť žalovanému dali ústne najavo. Žalobkyňa B. V. listom zo dňa 16.8.2013 vyzvala
žalovaného na prevod jej prislúchajúceho podielu zo spornej nehnuteľnosti, na ktorú výzvu ale žalovanýnereagoval a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam previedol na žalovaného v 2. rade kúpnou zmluvou,
ktorá bola zapísaná do katastra nehnuteľností pod č. V-1803/2013 zo dňa 3.7.2013. Žalobcovia podali
žalobu, lebo sa cítia ukrátení na svojich vlastníckych právach, ktoré im nesporne patria po smrti

poručiteľov, pričom nikto zo žalobcov (ako rovnocenných právnych nástupcov pôvodných vlastníkov)
nedal žalovanému kvalifikovaný súhlas s prevodom vlastníckeho práva na žalovaného v 2. rade.
Notársku zápisnicu o vydržaní žalobcovia považovali za neplatnú, tvrdenia v nej za nepravdivé a žiadali
preto, aby súd prešetril dodržanie zákonných podmienok vydržania vlastníckeho práva uvedených v
notárskej zápisnici a zaoberal sa (ne)platnosťou notárskej zápisnice v rámci posúdenia ako predbežnou

otázkou. Nesúhlasili s právnym záverom súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva žalovaného
k sporným nehnuteľnostiam, ktorý podľa názoru žalobcov nezodpovedá zistenému skutkovému stavu,
v ktorom absentovalo skutkové zistenie o oprávnenej držbe nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade a súd
nesprávne identifikoval, ktoré sporné skutočnosti sú pre rozhodnutie zásadné a kto znáša dôkazné
bremeno k sporným tvrdeniam. Za nesprávny považovali názor súdu prvej inštancie, že žalobcovia
mali dôkazné bremeno na preukázanie neexistencie dobrej viery a neexistencie držby žalovaného v 1.

rade. Podľa žalobcov žalovaného v 1. rade zaťažovalo v konaní dôkazné bremeno o tom, že nadobudol
sporné nehnuteľnosti právne aprobovaným spôsobom. Notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o
vydržaní osvedčuje iba pravdivosť toho, že listinu spísal notár a že žalovaný urobil toto vyhlásenie,
nebola ňou ale osvedčená aj existencia oprávnenej držby žalovaného. A práve túto skutočnosť bol
súd zo zákona povinný skúmať a následne, či boli dodržané všetky zákonné podmienky pre vydržanie

vlastníckeho práva na strane žalovaného v 1. rade v zmysle ust. § 134 OZ. Podľa názoru žalobcov
z vykonaných dôkazov, práve ich výsluchom a listom žalobkyne v 30. rade zo dňa 13.8.2013 bolo
preukázané, že písomne rušili v užívaní žalovaného, ostatní žalobcovia mu scudzenie nehnuteľností
vytýkali ústne v roku 2005 v rámci dodatočného dedičského konania po smrti poručiteľov (16.9.2005),
a nemohol preto žalovaný splniť podmienku dobrej viery a oprávnenosti držby. Zamietavé rozhodnutie

súdu považovali za zmätočné a obsahovo si odporujúce, nezohľadňujúce petit žaloby, ktorou žiadali
určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch ako ich právnych predchodcoch z dôvodu,
že tieto nepreviedli za svojho života, po ich smrti neboli súčasťou majetkovej podstaty v dedičskom
konaní a žalovaný ich nadobudol nezákonným spôsobom z dôvodu, že nesplnil zákonom požadované
náležitosti (§ 63 Notárskeho poriadku), nepravdivo učinil vyhlásenie pred notárom o splnení zákonom

požadovaných skutočností, a preto sa nemohol stať vlastníkom nehnuteľností, lebo tieto nenadobudol
v dobrej viere. Zastávali názor, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie
a zmätočne a účelovo sa vyjadruje k otázke riešenia platnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými
v 1. a 2. rade (v bodoch 26. a 27. odôvodnenia rozsudku), čo žalobcovia v petite žaloby nežiadali a v tejto
časti je rozhodnutie zmätočné. Súd nesprávne posudzuje, aké následky sú spojené s petitom podanej

žaloby. Považovali za logické, že ak má súd rozhodnúť o petite uvedenom v žalobe, ako predbežnú
otázku musel riešiť, či bol žalovaný dobromyseľný v držbe, či nerušene užíval v dobrej viere sporné
nehnuteľnostipodobu10rokov,čizákonnýspôsobomapravdivoosvedčilskutočnostivyžadovanévust.
§ 63 Notárskeho poriadku a následne, či kúpna zmluva, na základe ktorej mal nadobudnúť vlastníctvo
žalovaný v 2. rade od žalovaného v 1. rade sú platné alebo nie z dôvodu, či prevádzal nehnuteľnosti

vlastník alebo nevlastník v zmysle zásady „Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“.
Vyriešenie týchto otázok nie je obsahom výroku rozsudku, ale ich riešenie by malo byť rozpísané v
dôvodoch rozsudku, avšak súd prvej inštancie sa týmito otázkami absolútne nezaoberal a nedal na ne
odpoveď,lenstrohoskonštatoval,žesastotožňujesprávnymnázoromžalovanéhov1.rade.Zasprávny
nepovažovali ani právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého bol oprávnený v tomto konaní riešiť

otázku „ktorej zo sporových strán svedčí vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti“. V tejto súvislosti
uviedli, že žalobou o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, sa nerozhoduje, ktorej zo sporových
strán sporné nehnuteľnosti patria do vlastníctva, ale skúma to, či v čase úmrtia svedčilo pôvodným
vlastníkom ich vlastnícke právo a následne v rámci navrhnutých predbežných otázok má súd riešiť
ďalšie skutočnosti a právne úkony, či boli v súlade s právnym poriadkom. Namietali právny záver súdu

o neunesení dôkazného bremena z ich strany, ktorý podľa žalobcov vychádza z nesprávneho výkladu
ustanovení upravujúcich tzv. dôkaznú povinnosť strany sporu, podľa ktorého má žalobca dôkazné
bremeno preukázať svoje tvrdenie, že protistrana nenadobudla vlastníctvo vydržaním. V tejto súvislosti
žalobcoviapoukázalinatzv.negatívnudôkaznúteóriu.Tvrdením,ževlastníckeprávopatrídovlastníctva
poručiteľom a ktorým popierali nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam žalovaného vydržaním a

následne zmluvný prevod vlastníckeho práva na žalovaného v 2. rade, v podstate tvrdili neexistenciu
podmienok vydržania u žalovaného. Preukázanie neexistencie týchto podmienok nebolo možné od
žalobcov spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti
majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje (preukazuje sa jej existencia). Napriek tomu žalobcoviapreukázali nesplnenie podmienok notárskej zápisnice listinným dôkazom, a to samotnou notárskou
zápisnicou, z ktorej obsahu bez pochybností je zrejmé, že neobsahuje zákonnom vyžadované náležitosti
v zmysle § 63 Notárskeho poriadku platného v čase jej spísania. Z notárskej zápisnice vyplýva, že

nie je pravdivé vyhlásenie žalovaného, že splnil podmienky v zmysle ust. § 63 Notárskeho poriadku,
pretože nedoložil vyjadrenie osôb, ktorým patrí posledný zápis na liste vlastníctva (poručitelia), resp.
vyjadrenie všetkých právnych nástupcov, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva výhrady. V zápisnici
rovnako chýba aj dátum, kedy žalovaný nadobudol vlastníckeho právo vydržaním. Žalobcovia mali
za to, že v konaní dostatočne preukázali svoje tvrdenie (aj napriek tomu, že takú povinnosť nemali

v zmysle negatívnej dôkaznej teórie), že žalovaný nesplnil podmienky nadobudnutia vlastníckeho
práva formou vydržania, s poukazom na výpovede žalobcov na pojednávaní zo dňa 6.6.2018 (A. B.,
I. H., K. I., B. M., B. M., Q. O., Q. B. a B. V.), ktorí zhodne vypovedali o tom, že žalovaný nebol
dobromyseľný držiteľ, lebo do smrti užívali nehnuteľnosti poručitelia a po ich smrti boli v užívaní družstva.
Výsluchom žalobkyne B. M. (nevesta B. L.) a Q. O. (dcéra B. L.) bola preukázaná skutočnosť, že
B. L. dala žalovanému vyjadrenie (ako súčasť notárskej zápisnice) k tomu, aby tento mohol užívať

len jemu patriaci podiel po poručiteľoch, a nie k tomu, aby celú nehnuteľnosť prepísal do svojho
vlastníctva (zápisnica o pojednávaní zo dňa 6.6.2018). Podľa názoru žalobcov ich výpovede, ktoré
súd premietol do odôvodnenia rozsudku, nie sú obsahovo zachytené správne a ucelene a chýbajú
v nich podstatné skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre správne posúdenie a spravodlivé rozhodnutie.
Z vykonaných dôkazov vyplýva, že žalovaný nebol dobromyseľným držiteľom po dobu 10 rokov,

keďže jeho právni predchodcovia užívali len časť sporných nehnuteľností, ktorá im patrila v zmysle
ich dedičského podielu do času, kým nehnuteľnosti neprešli do užívania družstva, ktoré ich užívalo
do 90. rokov. Podľa žalobcov žiadnym dôkazom nebola preukázaná ani nepretržitá a nerušená držba
právnymi predchodcami žalovaného D. C. a jej dcéry (matka žalovaného) B. C. od roku 1961. Práve
opak tvrdenia žalovaného a jeho vyhlásenia v notárskej zápisnici o vydržaní a o tom, že nebol v držbe

rušený a teda, že jeho vyhlásenie nie je pravdivé, vyplýva z výpovedí žalobcov ako aj z výzvy zo dňa
13.8.2013, ktoré mu adresovala žalobkyňa v 30. rade na vydanie jej patriaceho dedičského podielu.
Podľa názoru žalobcov súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neunesení ich
dôkazného bremena, s následkom pre nich nepriaznivého rozhodnutia v podobe zamietnutia žaloby,
nakoľko svoje tvrdenia riadne preukázali a dôkazné bremeno neuniesol práve žalovaný v 1. rade, ktorý

bol povinný preukázať, že riadne vydržal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Na podporu
svojich tvrdení žalobcovia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/17/2010
zo dňa 28.3.2012, z ktorého citovali právny názor k otázke bremena tvrdenia a dôkaznej povinnosti
účastníka, podľa ktorého „v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je
vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom

pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu,
resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané,
žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe
tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť
dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v

závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce
(teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného“. „Bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda
môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého

účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho)
majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napr. v spore o určenie vlastníckeho práva
od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu
žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného,

je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval“. V prejednávanej veci žalobcovia preukázali, že ich právni
predchodcovia - poručitelia sú vlastníkmi sporných pozemkov a že tieto počas života na iný subjekt
nepreviedli. Povinnosťou žalovaného bolo preukázať existenciu zákonom stanovených podmienok pre
vydržanie vlastníckeho práva, t.j. oprávnenú (dobromyseľnú) držbu, trvajúcu po stanovenú dobu a
spôsobilýpredmetvydržania.Akžalovanýpreukazovalnadobúdacítitulpredloženímnotárskejzápisnice

o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, osvedčovala táto listina iba pravdivosť toho, že ju spísala notárka
a že žalovaný urobil pred notárkou vyhlásenie. Neosvedčovala však existenciu podmienok vydržania,
najmä podmienku oprávnenej držby (len vyhlásenie o týchto podmienkach). Predloženie tejto listiny,
ktorú inak súd prvej inštancie navyše nesprávne považoval za nadobúdací titul vlastníckeho práva,preto nemalo za následok prechod dôkazného bremena na žalobcov, t.j. ich povinnosť preukazovať
neexistenciu oprávnenej držby žalovaného. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania pravdivosti obsahu
uvedenej listiny zostalo na žalovanom, ktorý z nej vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky.

Vzhľadom na uvedené žalobcovia nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný preukázal
vydržanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktorý (záver) nezodpovedá skutkovému stavu
zistenému z vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie nesprávne určil a podľa toho aj nesprávne
rozhodol, kto znáša dôkazné bremeno k sporným tvrdeniam.

5. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za zákonné a spravodlivé, zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu. Stotožnil sa
so správnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia svoje tvrdenia v konaní nepreukázali
relevantnými dôkazmi, čiže si nesplnili svoju dôkaznú povinnosť a neuniesli dôkazné bremeno na
preukázanie svojich tvrdení. K odvolacím námietkam žalobcov uviedol, že súd správne posúdil aj otázku,
ktorá strana sporu má dôkaznú povinnosť v sporovom konaní a s týmto názorom uvedeným v bode 41 a

42 sa plne stotožnil. Trval na námietke, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na podaní žaloby
a že súd nie je oprávnený posudzovať platnosť alebo neplatnosť Notárskej zápisnice o vydržaní. Aj
podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozhodnutí sp.zn. 4MCdo 24/2008 zo dňa 21.12.2009
„žalobu o určenie neplatnosti osvedčenia vyhlásenia o vydržaní urobeného formou notárskej zápisnice
nie je možné považovať za určovaciu žalobu, pretože osvedčenie o právnej skutočnosti vydané notárom

nažiadosťúčastníkajetedalistinou,naktorejsanachádzaibazáznamonímuvedenýchskutočnostiach.
Takého osvedčenie nie je právnym úkonom. Z uvedených dôvodov nemohol ani súd prvej inštancie
posudzovaťplatnosťaleboneplatnosťpredmetnejNotárskejzápisnicevrámciposúdeniaakopredbežnú
otázku“. Nesúhlasil s tvrdením žalobcov, že počas konania nebol navrhnutý a vykonaný ani jeden dôkaz,
ktorým by svoje tvrdenia preukázal, keďže jeho dôkazným bremenom bolo preukázať, že vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol v súlade so zákonom, na základe dobrej viery a splnením
všetkých náležitosti uvedených v § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok). Toto tvrdenie žalobcov je v rozpore so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie uvedenými
v bode 40. napadnutého rozsudku. Žalovaný mal za to, že uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal
listinnými dôkazmi, ako aj vyhláseniami právnych nástupcov pôvodných vlastníkov, že došlo k reálnej

deľbe sporných nehnuteľností, čo preukazuje aj uznesenie Štátneho notárstva sp.zn. D57/56 zo dňa
6.10.1959, v ktorom na základe výpovedi dedičov sa konštatuje, že všetok majetok po nebohom I. B.
bol rozdelený medzi dedičov v roku 1936. Taktiež preukázal zákonnú podmienku nepretržitej držby, a
to od roku 1950 jeho právnym predchodcom, čo potvrdili vo svojich vyhláseniach aj samotní právni
nástupcovia por. I. B. a D. B. S. S.. Z dôvodu reálnej deľby sporných nehnuteľností tieto neboli ani

prejednané v následných dedičských konaniach ako novoobjavený majetok. S poukazom na uvedené
žalovaný navrhoval napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov odkázal na svoje písomné a ústne vyjadrenia

v tomto konaní, stotožnil sa s výrokom a odôvodnením napadnutého rozsudku a navrhol ho potvrdiť
ako vecne správny. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016,
podľa ktorého je potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva tejto osobe aj v
prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec zistené nebolo), že predmetné
nehnuteľnosti prevádzal „nevlastník“. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery
nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné
súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky
k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu
v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (l. ÚS 50/2010) o nové

interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila
právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, navyše ak bol
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný
orgán verejnej moci [kataster nehnuteľnosti, súd a pod.]. Vzhľadom na uvedené závery právnej praxe
sa žalovaný v 2. rade dovoláva ochrany v súlade s princípom právnej istoty, nakoľko nehnuteľnosti

nadobudol v dobrej viere, vychádzajúc z údajov uvedených na príslušnom liste vlastníctva, ktorý má v
zmysle § 205 CSP povahu verejnej listiny, potvrdzujúcej pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo
potvrdzuje, a s prihliadnutím na všetky okolnosti pri kúpe predmetných nehnuteľností postupoval s
odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, pričom k neverejnej časti katastrálneho operátu (k notárskejzápisnici) v čase kúpy (resp. ani po kúpe) nemal prístup. K námietke žalobcov, že dôkazné bremeno
v danom spore ohľadom skutočností tvrdených v žalobe mali znášať žalovaní, žalovaný v 2. rade
uviedol, že takéto tvrdenie žalobcov je okrem iného v rozpore s ust. § 205 CSP, nakoľko v danom

spore mali žalobcovia zákonnú povinnosť dokázať a vyvrátiť pravdivosť údajov uvedených (v čase
kúpy predmetných nehnuteľností) na príslušnom liste vlastníctva, resp. údajov uvedených v notárskej
zápisnici.Podľažalovanéhov2.radejezrejmé,žedôkaznébremenovtomtosporeneuniesližalobcovia.
V podanej žalobe (ich doterajších vyjadreniach) ako aj v podanom odvolaní neuviedli žiadne podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (s ktorými súvisí povinnosť označiť dôkazy na

preukázanie týchto tvrdení), ktorými by preukázali vo vzťahu k žalovanému v 2. rade jeho pasívnu
legitimáciu a skutočnosti významné podľa hmotného práva, a preto žalovaný v 2. rade opakovane
namietal, že v predmetnom spore nie je pasívne vecne legitimovaný. Žalobný petit považoval za
materiálne nevykonateľný a v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa
16.3.2016, ako aj s rozhodnutím Ústavného súdu ČR sp. zn. 4684/12 zo dňa 20.11.2013, nakoľko
žalobcovia mali možnosť žalobným návrhom uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

resp. na náhradu škody za nesprávny úradný postup vo vzťahu k dotknutej notárke a príslušnému
katastrálnemu úradu (Okresnému úradu). Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobcovia v odvolaní
uvádzajú iba všeobecné právne argumenty bez toho, aby uviedli podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu, z čoho žalovanému vyplynulo, že žalobcovia nie sú presvedčení o správnosti
svojej odvolacej argumentácie.

7. Žalovaný v 2. rade v reakcii na vyjadrenie žalovaného v 1. rade k odvolaniu žalobcov sa stotožnil s
tvrdeniami a argumentmi žalovaného v 1. rade, zotrval na námietke nedostatku svojej pasívnej vecnej
legitimácie a zopakoval argumentáciu uvedenú vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov poukazujúc
na to, že nadobudol vlastnícke právo v dobrej viere a pri kúpe predmetných nehnuteľností postupoval

s odbornou starostlivosťou, vychádzajúc z údajov verejne dostupných a uvedených na príslušnom liste
vlastníctva, ktorý má v zmysle § 205 CSP povahu verejnej listiny, potvrdzujúcej pravdivosť toho, čo sa
v nej osvedčuje alebo potvrdzuje.

8. Žalobcovia v odvolacej replike k argumentácii žalovaného v 2. rade poukázali na uznesenie

Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa
27.4.2021, z ktorého citovali vybrané právne závery: „VII. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú
alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva len pokiaľ
zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú
vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie

vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. VIII.
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá
výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá
dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“ Žalobcovia mali za to, že aj ich právo vlastniť

majetok je chránené Ústavou SR rovnako tak ako vlastnícke právo žalovaného v 2. rade, pričom pri
strete dvoch vlastníckych práv, ktoré požívajú rovnakú ústavnoprávnu ochranu, je okrem uvedených
právnych argumentov potrebné skúmať, akým spôsobom došlo k „strate“ vlastníckeho práva toho
ktorého vlastníka. Uviedli, že neboli nedbalými vlastníkmi, svoje právo nezanedbali a podali návrh na
prejednanie dedičstva práve preto, že sporná nehnuteľnosť bola vo vlastníctve ich zosnulých predkov,

avšak žalovaný v 1. rade konal tak, že úkonom - vydržaním (podľa žalobcov nespĺňajúcim náležitosti
príslušných právnych predpisov) predmetnú nehnuteľnosť scudzil ešte pred uskutočnením dedičského
konania, čím konal vo svoj prospech a na vlastný účet tak, aby nehnuteľnosť nebola predmetom
dedičského konania. Preto sa domáhajú ochrany vlastníckeho práva, ktoré by im patrilo, ak by žalovaný
nehnuteľnosť nescudzil mesiac pred dedičským konaním. Trvali na tom, že vlastnícke právo nemohlo

byť platne prevedené zo žalovaného 1/ na žalovaného v 2. rade, vychádzajúc zo zásady „Nemo plus
iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. Táto starorímska zásada je jednou zo základných a
najznámejších právnych zásad, podľa ktorej nikto nemôže na druhého previesť viac práv než má sám.
Žalovaný v 1. rade nenadobudol vlastnícke právo v dobrej viere, dokonca ho nadobudol protizákonne
vzhľadom na to, že zákonné podmienky neboli splnené a osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v notárskej

zápisnici bolo vydané v rozpore s ust. § 63 písm. a) bod 1 zákona č. 323/1992 Zb. Nerešpektovanie
zákonného ustanovenia nemôže znamenať platné nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
v prospech žalovaného v 1. rade. Medzi základné zákonné podmienky nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti vydržaním patrí spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet, oprávnenosť držby adobromyseľnosť vydržiteľa a vydržacia doba. Oprávneným držiteľom je ten, kto je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný v tom, že mu pozemok patrí. Podľa názoru žalobcov žalovaný túto zákonnú
podmienku splniť nemohol z dôvodu, že na liste vlastníctva boli zapísaní jeho právni predchodcovia a

vzhľadom na to, že mu bola známa skutočnosť podania návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva k
spornej nehnuteľnosti, ktorá mala byť rozdelená medzi všetkých 30 dedičov. Žalovaný nemal žiadny titul
nadobudnutia, ktorým by bol schopný preukázať svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní predmetu sporu
(napr. nadobudnutie dedením, darovaním, kúpou či výmenou), nemohol splniť zákonnú podmienku
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním z dôvodu, že nehnuteľnosť nemal v žiadnej držbe a už

vôbec nie počas 10 - ročnej nepretržitej vydržacej doby.

9. Žalovaný v 2. rade v odvolacej duplike k replike žalobcov zopakoval skutočnosti a argumenty, ktoré
uviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov a zotrval na odvolacom návrhu. Zastával názor, že
nie je možné argumentačne sa odvolávať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020

zo dňa 27.4.2021, nakoľko toto rozhodnutie nezohľadňuje skutkové a právne osobitosti tohto prípadu,
okrem iného napr. kolíziu individuálnych majetkových práv žalobcov s verejným záujmom spoločnosti na
urýchlenej výstavbe diaľnic a zároveň hrubý nepomer medzi majetkovými právami žalobcov a prípadnou
škodou spôsobenou žalovanému v 2. rade: a) primárne na strate hodnoty pozemkov, za ktoré už raz
zaplatil, b) sekundárne na finančných škodách spôsobených pri prípadnom meškaní pri výstavbe a

finalizovaní dotknutých stavebných objektov, ktoré sú financované z verejných zdrojov (štátny rozpočet,
financovanie cez rôzne fondy EÚ). V zmysle § 48 zákona č. 160/2015 Z.z. Veľký senát Najvyššieho
súdu SR nemá kompetenciu vyjadrovať právny názor vo vzťahu k nálezom Ústavného súdu SR, a
teda ani ku nálezu sp.zn. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016, ktorým ústavný súd jednoznačne vyjadril
názor, že je potrebné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva osobe aj v prípade, že

by sa dodatočne zistilo (čo v tomto prípade však vôbec zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti
prevádzal „nevlastník“. Podľa názoru žalovaného v 2. rade v prebiehajúcom spore mali žalobcovia
zákonnú povinnosť dokázať a vyvrátiť pravdivosť údajov uvedených na príslušnom liste vlastníctva v
čase kúpy predmetných nehnuteľností, resp. údajov uvedených v predmetnej notárskej zápisnici a je
zrejmé, že dôkazné bremeno neuniesli. Žalobcovia neuviedli ani žiadne podstatné tvrdenia, ktorými by

preukázali vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade v tomto spore.

10. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní podané neboli.

11. Právna zást. žalobcov podaním zo dňa 15.5.2024 (č.l. 309) oznámila odvolaciemu súdu, že žalobca

v 10. rade G. B., nar. XX.X.XXXX, po rozhodnutí súdu prvej inštancie zomrel dňa X.X.XXXX. Odvolací
súd po zistení okruhu dedičov po zomrelom žalobcovi G. B. (konanie o dedičstve vedené na Mestskom
súde Košice pod sp. zn. 77D/572/2024-133, Dnot 152/2024) uznesením 11Co/41/2022-329 zo dňa
13.11.2024 rozhodol podľa ust. § 63 ods. 1 a 2 CSP tak, že pokračuje v konaní na strane žalobcov
s dedičmi zomrelého žalobcu v 10. rade G. B., ktorými sú: 1/ G. B., nar. XX.X.XXXX ako žalobca v 10.

rade, 2/ C. B. B., nar. XX.XX.XXXX, ako žalobca v 31. rade a 3/ B. B., nar. X.XX.XXXX, ako žalobca
v 32. rade.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konaniavzmysle§380ods.2CSPadospelkzáveru,žeodvolanieniejedôvodnéanapadnutýrozsudok
je vecne správny; zákonné, úplné a správne sú i dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku vo veci samej
a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

13. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 18.12.2024 o 10:25 hod. na Krajskom súde
v Košiciach, po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a

webovej stránke krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

14. Z ust. § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

15. Žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a spor nesprávne posúdil aj po právnej stránke, t.j. uplatnili odvolacie
dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd

prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje chybným

vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Typovo
ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

17. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to znamená vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu.
Nesprávnym právnym posúdením veci [odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav a z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

18. Preskúmaním napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu relevantných odvolacích námietok žalobcov (§
379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie,
na ktorých spočíva preskúmavané rozhodnutie, boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a
vykonaným dôkazom, príp. boli založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov alebo, že by

súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne
použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne vyložil, prípadne na zistený skutkový stav ho inak
nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil

skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil
podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, v plnom súlade so zákonom a zásadami ustálenými
právnou praxou, logicky a správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému nároku, starostlivo prihliadajúc
na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán a dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok súd správne kvalifikoval aj

po právnej stránke, aplikujúc relevantné hmotnoprávne normy, ktoré správnym spôsobom interpretoval
a vyvodil zákonu zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán, pričom
správne posúdil aj otázku dôkazného bremena strán v danom spore.

19. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú správnosť, zákonnosť

a presvedčivosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a stotožňuje
sa so správnymi skutkovými zisteniami, so spôsobom právneho posúdenia prejednávanej veci súdom
prvej inštancie i s jeho správnym záverom o neunesení dôkazného bremena žalobcov o tvrdených
skutočnostiach a nedôvodnosti požadovanej ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom žaloby
o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva zomrelých právnych predchodcov I. B. a D. B., S. S..

20. Žalobcovia v podanej žalobe tvrdené vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam odvodzovali od svojich
právnych predchodcov a titulom dedenia po neb. I. B., nar. X.X.XXXX, zomrelom dňa 18.11.1954 a neb.
D. B., S. S., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, pričom ich žalobná argumentácia bolaprioritne zameraná na spochybňovanie právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného
v 1. rade (vydržaním) a žalovaného v 2. rade (kúpna zmluva), ktorí v čase podania žaloby ako vlastníci
sporných nehnuteľností boli zapísaní v katastri nehnuteľností. Pre úspešnosť žaloby o určenie, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva, žalobcovia museli v danom spore predovšetkým preukázať, že sporné
nehnuteľnosti ich právni predchodcovia nadobudli do svojho vlastníctva, akým právnym titulom, resp.
z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzujú, že tento stav trval v čase ich smrti a vlastnícke právo
nebolo prevedené na nikoho iného. V danom prípade je zrejmé, že sporné nehnuteľnosti evidované
v katastri nehnuteľností na LV č. XXX a LV č. XXX v k.ú. W. (pôvodne zapísané v pzkn. vložke č. 76

a 146 k.ú. W.) neboli predmetom prejednania dedičstva po poručiteľoch I. B., zomrelom dňa 18.11.1954
a D. B., S. S., zomr. dňa 29.9.1953, a to z toho dôvodu, že nehnuteľný majetok poručiteľov evidovaný
v pozemkovej knihe mal byť ešte za ich života niekedy v roku 1936 rozdelený medzi jednotlivých dedičov
(právnych predchodcov žalobcov), titulom ktorej (reálnej deľby) sa ujali držby nehnuteľností právni
predchodcovia žalovaného v 1. rade a následne žalovaný v 1. rade vstúpil do oprávnenej držby svojich
právnych predchodcov, čo jednoznačne vyplynulo z výsledkov vykonaného dokazovania [rozhodnutie

bývalého Štátneho notárstva v Sečovciach sp. zn. D 57/56 zo dňa 6.10.1959 na č.l. 128, rozhodnutie
Štátneho notárstva v Košiciach sp. zn. D 599/64-9, D 712/64 a D 713/64 zo dňa 1.5.1964 na č.l. 14
– 15, vyjadrenie pôvodného žalovaného v 3. rade D. C. k podanej žalobe na č.l. 68 – 69, vyhlásenia
žalobcov v 10. rade I. B., nar. XX.X.XXXX, B. L., nar. XX.XX.XXXX, A. B., nar. X.X.XXXX a D. B.,
nar. XX.X.XXXX, ktoré boli predložené k vydaniu osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva v prospech

žalovaného v 1. rade]. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil
zákonným spôsobom, na podklade ktorých dospel k správnemu záveru, že žalobcovia uplatnený nárok
na určenie vlastníckeho práva nepreukázali a neuniesli dôkazné bremeno v danom spore, a z tohto
dôvodu súd žalobu správne zamietol.

21. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie, v ktorom žalobcovia
opakovane uvádzajú skutočnosti a argumenty namietané už v priebehu prvoinštančného konania,
s ktorými sa riadne, správnym spôsobom a v plnom súlade so zákonom vysporiadal už súd prvej
inštancie a jeho hodnotenie si v celom rozsahu osvojuje aj odvolací súd. Odvolacie námietky žalobcov
nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku z hľadiska skutkových zistení, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov
a žiadnym spôsobom nespochybňujú ani správnosť záveru prijatého súdom prvej inštancie v otázke
dôkazného bremena strán a posúdenia spornosti vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,
na ktorom je preskúmavané rozhodnutie založené. Žalobcovia aj podľa názoru odvolacieho súdu
tvrdenými skutočnosťami a predloženými dôkazmi v konaní nespochybnili vlastnícke právo žalovaných

v 1. a 2. rade k nehnuteľnostiam, ktoré žalovaný v 1. rade nadobudol vydržaním a žalovaný v 2.
rade na základe kúpnej zmluvy č. V-1803/2013 zo dňa 3.7.2013, resp. nepreukázali nesprávnosť
zapísaných údajov katastra o práve k nehnuteľnostiam, ktoré je potrebné považovať za hodnoverné
(a záväzné), pokiaľ sa nepreukáže opak [podľa § 70 ods. 2 prvá veta zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

údaje katastra, o.i. o právach k nehnuteľnostiam, sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak].
Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že katastrálny zákon priamo v ust. § 70 ustanovuje
domnienku hodnovernosti evidovaných údajov katastra nehnuteľností, ktorá je vyvrátiteľná (údaje
katastra sú považované za správne, pokiaľ sa nepreukáže opak), preto pokiaľ iné osoby spochybňujú
správnosť údajov evidovaných v katastri, sú povinné nielen tvrdiť, ale aj preukázať opak, t.j. vyvrátiť

ich správnosť preukázaním, že zápis v katastri nezodpovedá skutočnosti a vlastnícke právo svedčí inej
osobe. Pri údaji týkajúcom sa práva k nehnuteľnosti možno preukázať jeho nesprávnosť buď vo vzťahu
k chybnému zápisu tohto práva alebo vecne (po materiálnej stránke) chybnému obsahu zapísaného
práva. Mylný je preto názor žalobcov prezentovaný v odvolaní, že v tomto konaní žalovaného v 1.
rade zaťažovalo dôkazné bremeno o tom, že nadobudol sporné nehnuteľnosti právom aprobovaným

spôsobom. V danom prípade dôkazné bremeno nemožno spájať ani s tzv. negatívnou dôkaznou
teóriou, na ktorú žalobcovia poukazujú v podanom odvolaní, v dôsledku ktorej by došlo k presunu
dôkazného bremena zo žalobcov na žalovaných, nakoľko zásada, podľa ktorej „neexistencia určitej
právnej skutočnosti sa nepreukazuje“, v tomto prípade je popretá priamo zákonom (ust. § 70 ods. 2
zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností), ktorý ustanovuje právnu domnienku hodnovernosti

(teda správnosti) údajov katastra nehnuteľností, pokiaľ sa nepreukáže opak. V danej situácii preto
bolo povinnosťou žalobcov preukázať, že údaj o zapísanom vlastníckom práve k nehnuteľnostiam
je nesprávny a nezodpovedá skutočnosti, keďže táto nimi tvrdená skutočnosť podľa teórie analýzy
právnej normy bola na ich prospech. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí v podstate správnymspôsobom posúdil otázku rozdelenia (a unesenia) dôkazného bremena medzi stranami sporu, ktoré ich
zaťažovalo v konaní, pokiaľ v konaní skúmal skutočnosti, z ktorých žalobcovia odvodzovali vlastnícke
právo ich predchodcov a tvrdili svoje dedičské právo, pričom dôkaznou povinnosťou spochybnenia, resp.

„vyvrátenia“ správnosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností o vlastníckom práve žalovaných v 1.
a 2. rade (u žalovaného v 1. rade titulom zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním), v danom spore správne zaťažil stranu žalobcov vzhľadom na nimi namietanú skutočnosť
(z ktorej vyvodzovali pre seba priaznivé právne dôsledky), že zápis vlastníckeho práva žalovaných je
nesprávny a nezodpovedá skutočnosti z toho dôvodu, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú (boli

ku dňu svojej smrti) ich právni predchodcovia, a preto nehnuteľnosti mali byť predmetom dedičstva
a žalovaní nenadobudli vlastníctvo nehnuteľností právom aprobovaným spôsobom. Pri hodnotení
vykonaných dôkazov súd vo svojich úvahách s poukazom na rozhodné tvrdenia strán a zistené
skutočnosti správne posúdil dôkaznú situáciu v spore a odvolací súd sa stotožňuje s jeho správnym
záverom, že tvrdenia žalobcov a skutočnosti, z ktorých vyvodzovali vlastnícke právo boli zo strany
žalovaných účinne popreté, a teda žalobcovia svoje tvrdenia, že ich právnym predchodcom ku dňu

smrti svedčilo vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam, jednoznačne nepreukázali a neuniesli
v danom spore dôkazné bremeno ani ohľadne namietaných skutočností vylučujúcich (spochybňujúcich)
žalovanými tvrdené tituly nadobudnutia vlastníctva, na podklade ktorých bolo ich vlastnícke právo
zapísané do katastra nehnuteľností, pokiaľ súd konštatoval, že „žalobcovia nepreukázali nesplnenie
zákonných podmienok vydržania sporných nehnuteľností zo strany žalovaného v 1. rade“, „.. svojimi

tvrdeniami nevyvrátili, že nedošlo k reálnej deľbe nehnuteľností a že žalovaný v 1. rade a jeho právni
predchodcovia nemali nehnuteľnosti v dobromyseľnej oprávnenej držbe po dobu viac než 10 rokov“ (bod
42. odôvodnenia rozsudku) a z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcov podanú žalobu
zamietol. Na podklade uvedených dôvodov aj podľa názoru odvolacieho súdu muselo byť rozhodnuté
o spore v neprospech žalobcov a žalobu ako nedôvodnú bolo potrebné zamietnuť.

22. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku aj v kontexte odvolacích námietok žalobcov
odvolací súd poukazuje na prejednaciu zásadu uplatňovanú v sporovom konaní, z ktorej vyplýva, že
strany sporu majú v konaní jednak povinnosť tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť. Dôkazná povinnosť
znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy, pričom každý účastník musí

uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, t.j. musí preukázať to, čo tvrdí. Dôkazným bremenom
(v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktoré
závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia, pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobnom návrhu a vo vyjadrení žalovaných. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena

medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo
porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť
v spore úspešný) tvrdiť a preukazovať skutočnosti (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného), ktoré
právo žalobcu vylučujú. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v

ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je tá strana sporu
(v danom prípade žalobcovia), ktorá si nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť.
Neunesenie dôkazného bremena teda znamená neúspech účastníka v spore.

23. Záverom pre úplnosť dôvodov odvolací súd dodáva, že ak má byť žaloba o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, resp. požadované určenie do dedičstva poručiteľov (vzťahujúce sa ku dňu
smrti poručiteľov) úspešná, táto nemôže byť založená (len) na tvrdeniach a argumentácii žalobcov
spochybňujúcich vlastnícky titul žalovaných, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností.

Žalobcovia pre úspešnosť žaloby museli v konaní bez akýchkoľvek pochybností v prvom rade preukázať
existenciu právneho (nadobúdacieho) titulu, z ktorého vyvodzujú vlastnícke právo svojich právnych
predchodcov a svoje dedičské právo, resp. skutočnosti spôsobilé založiť takýto nadobúdací titul,
a rovnako, že tento stav trval v čase ich smrti a stále trvá, a teda, že vlastnícke právo nebolo
účinne prevedené na iné osoby, resp. že zápis údajov katastra o vlastníckom práve žalovaných je

nesprávny a nezodpovedá skutočnosti. Podľa záverov právnej praxe totiž ani prípadným vyhovením
žalobe o určenie, že právny predchodca žalobcov bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľností, resp. že
nehnuteľnosti patria do dedičstva, nie je určené (deklarované), že žalobcovia sú vlastníkmi označených
nehnuteľností alebo že žalovaní ich vlastníkmi nie sú, resp. kto je ich súčasným vlastníkom. Po smrtiporučiteľa totiž môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva
niekoho iného (napríklad vydržaním). Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa
3.5.2017 sa odklonil od dovtedajšej judikatórnej praxe, v zmysle ktorej žalobcami požadované určenie

vlastníckeho práva sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, pričom okolnosti, ktoré nastali po tomto dni
(neskoršie), v tomto konaní nemôžu mať právny význam (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo 154/2010 zo dňa 16.12.2010, tiež 3Cdo 29/2010 zo dňa 11.8.2010). V zmienenom
rozhodnutí ústavný súd posudzoval otázku kolízie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany
dobrej viery nového nadobúdateľa, a to najmä z hľadiska možného dobromyseľného nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery a vyslovil názor, že pokiaľ
po smrti poručiteľa nastali právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho
iného, tieto skutočnosti môžu mať vplyv na rozhodnutie súdu, „ak má mať určovacia žaloba okrem iného
aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa
otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala
(nemala skúmať) v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi (a to cez

splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určení) a aby všeobecné súdy
v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných)
žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila. Navyše, aj rozhodnutie o takomto určení musí
deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ taký
právny vzťah už neexistuje, nemôže mať ani návrh na určenie, že veci patria do dedičstva po zomrelom

poručiteľovi, úspech“.

24. Neobstojí ani argumentácia žalobcov týkajúca sa namietanej neplatnosti osvedčenia vyhlásenia
žalovanéhov1.radeovydržanívlastníckehopráva,vydanéhonotárompodľazák.č.323/1992Zb.Podľa
záverov právnej praxe zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení

neskorších právnych predpisov účinných do 30.4.2021 ani iný právny predpis neumožňuje dotknutej
osobe domáhať sa neplatnosti alebo neúčinnosti osvedčenia vydaného notárom; taká žaloba nemá
oporu v právnych predpisoch, pričom súd túto otázku nemôže v súdnom konaní riešiť ani prejudiciálne.
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4MCdo 24/2008 zo dňa 21.12.1009 poukázal na to,
že zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) za listiny vyhotovované

v rámci notárskej činnosti považuje aj notárom vydané osvedčenie právne významných skutočností,
medzi ktoré patrí aj osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva vydané podľa § 56 ods. 1 písm.
g) Notárskeho poriadku, ktoré je notár povinný spísať do notárskej zápisnice. Takéto osvedčenie vydané
notárom, ak obsahovalo všetky náležitosti uvedené v § 63 Notárskeho poriadku, malo povahu verejnej
listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Na základe osvedčenia notára správa katastra

vykonala zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností záznamom (§ 34 zákona č. 162/1995
Z.z.). Osvedčenie o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka [ktoré bolo možné
vydať podľa právnej úpravy účinnej do 30.4.2021, od 1.5.2021 oprávnená osoba sa môže domáhať
potvrdenia o vydržaní vlastníckeho práva súdnym rozhodnutím v konaní o potvrdenie vydržania podľa
ust. § 359a a nasl. Civilného mimosporového poriadku - pozn. odvolacieho súdu] je teda listinou (nie

právnym úkonom), ktorá zaznamenáva účastníkom uvedené skutočnosti, v danom prípade prehlásenie
žalovaného v 1. rade o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V zmysle záverov právnej
praxe v prípade sporu je súd oprávnený posudzovať splnenie zákonných predpokladov pre tvrdené
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle ust. § 134 OZ. Nemožno preto vytýkať súdu
prvej inštancie nesprávny postup, pokiaľ v konaní skúmal (posudzoval) splnenie zákonom ustanovených

podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním v prospech žalovaného
v 1. rade.

25. Zo všetkých uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolanie žalobcov za neopodstatnené,
a preto podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o priznaní nároku na plnú náhradu
trov prvoinštančného konania procesne úspešným žalovaným proti neúspešným žalobcom, ako vecne
správny, stotožňujúc sa i s jeho správnymi dôvodmi.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1., 3., 4. a 5. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu proti neúspešným žalobcom v 1. až 32. rade, ktorí boli v odvolacom konaní
neúspešní.Vovzťahužalobcovažalovanýchv2.a6.radeodvolacísúdstranámsporunároknanáhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, pretože procesne úspešným žalovaným v 2. a 6. rade v odvolacomkonaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. O výške náhrady trov odvolacieho konania prisúdenej
žalovaným v 1., 3. až 5. rade rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).