Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Svk/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200566
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5021200566.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka
a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa) Združenie domových
samospráv, o.z., so sídlom Rovniakova 1667/14, 851 02 Bratislava, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820
174, právne zastúpeným Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929
691, proti žalovanému Okresnému úradu Žilina, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OU-ZA-OVBP2-2021/040073- 002 zo dňa 19.
10. 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č.

k. ZA-30S/227/2021-109 zo dňa 02. 08. 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania sa z a m i e t a .

II. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .

III. Účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Mesto Martin, so sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin (ďalej ako „prvostupňový
orgán verejnej správy“ alebo „stavebný úrad“) ako stavebný úrad podľa § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Stavebný zákon“) Rozhodnutím č. SÚ-42676/132258/2021 zo dňa 02. 09. 2021 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) nepriznal žalobcovi postavenie účastníka

stavebného konania stavby „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“ na pozemkoch v
k. ú. X., parc. č. KN-C XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX. (ďalej len „stavba”)
stavebníka Centrum Priekopa, s. r. o., so sídlom: Vojtecha Spanyola 1754/45 (aktuálne Jána Milca
789/9), 010 07 Žilina, IČO: 51 109 328 (ďalej len „stavebník“). Prvostupňový orgán verejnej správy
v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca nespĺňa podmienku účastníctva v konaní podľa § 59
ods. 1 Stavebného zákona v spojení s § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na
životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 24/2006 Z. z.“), pretože stavba, ktorá je predmetom stavebného konania svojím rozsahom
nespĺňa kritériá posudzovania podľa zákona č. 24/2006 Z. z., nebola predmetom zisťovacieho konania,
ani procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie.2.Žalobcapodalprotiprvostupňovémurozhodnutiuorgánuverejnejsprávyodvolanie,oktoromrozhodol
Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky, oddelenie štátnej stavebnej správy (ďalej
ako „žalovaný“ alebo aj „Okresný úrad Žilina“) Rozhodnutím č. OU-ZA-OVPB2-2021/040073-002 zo

dňa 19. 10. 2021 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy o nepriznaní
postavenia účastníka konania žalobcovi v predmetnom stavebnom konaní. Konštatoval, že v danom
prípade by prichádzalo do úvahy len účastníctvo podľa ustanovenia § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného
zákona, ktorý vymedzuje, že účastníkom stavebného konania je ten, komu toto postavenie vyplýva
z osobitných predpisov, pričom osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 24/2006 Z. z. K

tomu žalovaný uviedol, že žalobcovi nesvedčí účastníctvo v stavebnom konaní z dôvodu, že stavba
nebola predmetom posudzovania podľa zákona č. 24/2006 Z. z., pretože plánovaná činnosť svojimi
parametrami nespĺňa kritériá podľa § 18 citovaného zákona a prílohy číslo 8 k zákonu. Pri realizácii
projektu sa nepredpokladajú také závažné vplyvy na životné prostredie, ktoré by bolo potrebné
posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Vo veci bol síce pre účely zisťovacieho konania predložený
stavebníkom ako navrhovateľom Zámer činnosti (stavby), následne však stavebník znížil počet stojísk

(parkovacích a odstavných miest), teda nebola prekročená prahová hodnota stojísk pre objekty statickej
dopravy tak, aby bolo potrebné zisťovacie konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Z dôvodu späťvzatia
Zámeru stavebníkom Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie zastavil konanie
vo veci zisťovacieho konania navrhovanej činnosti (stavby) a nerozhodoval o pripomienkach žalobcu,
ktoré si uplatnil v zisťovacom konaní pred späťvzatím návrhu. Žalobca postavenie účastníka konania

odvodzovalzpodaniapripomienok(stanoviska)kZámerunavrhovanejčinnosti.Pretoževšakpredmetná
stavba nebola predmetom posúdenia podľa zákona č. 24/2006 Z. z., žalobca nespĺňa zákonnú
podmienku pre priznanie postavenia účastníka stavebného konania podľa § 59 ods. 1 Stavebného
zákona.

II.
Konanie na krajskom súde

3. Správny súd v Banskej Bystrici v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že predmetom

súdneho prieskumu zákonnosti sú administratívne rozhodnutia príslušných orgánov verejnej správy
(prvostupňového orgánu verejnej správy a žalovaného), ktorými nebolo žalobcovi priznané postavenie
účastníka stavebného konania stavby „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“.
Konajúce orgány verejnej správy v prípade žalobcu konštatovali nesplnenie zákonom predpokladaných
podmienok podľa § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení s § 59 ods. 1 a 2 Stavebného

zákona na priznanie mu postavenia účastníka konania v predmetnom stavebnom konaní. Vychádzali zo
skutočnosti,žeskôrzačatézisťovaciekonanievedenépodľazákonač.24/2006Z.z.vovecinavrhovanej
činnosti, v ktorom žalobca v postavení zainteresovanej verejnosti podal k zverejnenému Zámeru
stanovisko, bolo zastavené príslušným orgánom verejnej správy na základe späťvzatia Oznámenia o
navrhovanej činnostinavrhovateľom, a teda toto zisťovacie konanie sa skončilo bez vydania meritórneho

rozhodnutia vo vzťahu k potrebe posudzovania navrhovanej činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z.
z. Zároveň orgány verejnej správy brali do úvahy, že navrhovaná činnosť - stavba, nepodlieha
posudzovaniu podľa zákona č. 24/2006 Z. z., pričom túto skutočnosť považovali za preukázanú na
základe Stanoviska dotknutého orgánu - Okresného úradu Martin, odboru starostlivosti o životné
prostredieč.OU-MT-OSZP-2020/014214-002vydanéhodňa04.09.2020,vzmyslektoréhonavrhovaná

činnosť nespĺňa kritériá podľa § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. a prílohy č. 8 citovaného zákona.

4. Správny súd v Banskej Bystrici po citácii relevantných právnych predpisov ďalej uviedol, že žalobca
odvodzuje svoje postavenie účastníka v stavebnom konaní predmetnej stavby od práva zainteresovanej
verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí, od práva na účasť na rozhodovacom procese

a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktoré vyplývajú z
Aarhuskeho dohovoru, z čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky ako aj z ustanovenia § 14 Správneho
poriadku. S poukazom na medzinárodné, ústavné a zákonné rámce úpravy práv zainteresovanej
verejnosti a žalobcu vo vzťahu k jeho snahe intervenovať argumentoval, že má postavenie účastníka
konania. Okrem tvrdenia, že mal byť účastníkom konania, žalobca neuviedol konkrétne dôvody

nezákonnosti ním napadnutých rozhodnutí, pričom konkrétne vymedzenie dôvodov žaloby je jednou
z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby. Všeobecne a nekonkrétne uplatnené žalobné body
neumožňujú súdny prieskum napadnutých rozhodnutí, žalobca je v zmysle ust. § 182 ods. 1 písm. e)SSP povinný vymedziť obsah súdneho prieskumu, t. j. aké skutkové a právne otázky má správny súd
posudzovať z hľadiska tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia.

5. Ako ďalej uviedol správny súd v odôvodnení svojho rozsudku, z administratívneho spisu vyplýva,
že Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie Rozhodnutím zo dňa 03. 06. 2020,
číslo OU-MT-OSZP-2020/006819-029 zastavil konanie vo veci zisťovacieho konania navrhovanej
činnosti „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“ navrhovateľa Centrum Priekopa, s. r. o.,
Vojtecha Spanyola 1754/45 (aktuálne Jána Milca 789/9), 010 01 Žilina, IČO: 51 109 328, v zastúpení

ENVICONSULT spol. s. r. o., Obežná 7, 010 08 Žilina, situovanej v Žilinskom kraji, okres Martin, mesto
Martin, k. ú. X. na pac. č. KN-C XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX a
KN-E XXXX/X, XXXX/XXX. V odôvodnení rozhodnutia je uvedené, že na základe doručenia Zámeru
navrhovanej činnosti „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“ bolo síce začaté zisťovacie
konanie a Zámer bol zverejnený na webovom sídle príslušného ministerstva (www.enviroportal.sk),
avšak na základe späťvzatia Zámeru navrhovateľom, príslušný orgán verejnej správy zastavil konanie

vo veci zisťovacieho konania navrhovanej činnosti.

6. Správny súd konštatoval, že v preskúmavanom prípade teda nastala procesná situácia, ktorá
zabránila tomu, aby v predmetnom zisťovacom konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z. bolo meritórne
rozhodnuté vo veci potencionálneho vplyvu navrhovanej činnosti - stavby, na životné prostredie

príslušným orgánom verejnej správy. Navrhovateľ Zámeru navrhovanej činnosti vzal späť návrh na
začatiezisťovaciehokonaniaprenavrhovanúčinnosť.Nazákladetohtodispozičnéhoprocesnéhoúkonu
navrhovateľa nezostávalo príslušnému orgánu verejnej správy iné ako podľa § 20 ods. 3 zákona č.
24/2006 Z. z. predmetné zisťovacie konanie zastaviť pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V takto
skončenom administratívnom konaní sa nenaplnil jeho zákonom sledovaný účel (aj v časti procesných

právdotknutejverejnosti),t.j.nebolovýsledkomtohtokonaniaprávoplatnémeritórnerozhodnutievoveci
samej, či sa navrhovaná činnosť, resp. jej vplyv na životné prostredie bude alebo nebude posudzovať
podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a taktiež neboli a nemohli byť záväzne stanovené podmienky podľa
osobitných predpisov, ktoré by sa mali dodržať v nasledujúcich povoľovacích konaniach pre navrhovanú
činnosť podľa osobitných predpisov.

7. Ako ďalej uviedol správny súd ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. výslovne nevyžaduje
na zastavenie konania súhlas ostatných účastníkov konania a ani neuvádza, že v takto skončenom
konaní zostali ich procesné práva účastníkov povoľovacích konaní podľa osobitných predpisov, získané
postupom podľa § 24 ods. 2, 3, 4 zákona č. 24/2006 Z. z. zachované.

8. Za daných procesných okolností sa nenaplní zákonom predpokladaný cieľ účasti dotknutej
verejnosti na nadväzujúcich povoľovacích konaniach podľa osobitných predpisov, t. j. procesného
účastníctva v konaniach získaného prejavením záujmu o navrhovanú činnosť využitím niektorého
z úkonov predpokladaných ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. (v tomto prípade

doručením stanoviska k Zámeru navrhovanej činnosti), a teda ani tomuto špeciálnemu subjektu
uplatňujúcemu práva na prístup k informáciám o životnom prostredí, na jeho ochranu a na účastníctvo v
administratívnych konaniach s dopadom na životné prostredie, nemohlo zostať zachované účastníctvo
v stavebnom konaní predmetnej stavby v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 Stavebného zákona v
nadväznosti na jeho účasť v zisťovacom konaní, ktorého výsledkom nebolo meritórne rozhodnutie vo

veci samej.

9. Ako ďalej uviedol správny súd postavenie dotknutej verejnosti ako účastníka stavebného konania
podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona je viazané na existenciu právoplatného rozhodnutia zo
zisťovacieho konania vo veci samej, príp. na Záverečné stanovisko k povoľovanej činnosti alebo k jej

zmene, ktoré boli vydané v osobitných konaniach podľa zákona č. 24/2006 Z. z., predchádzajúcich
stavebnému konaniu. Dokonca Stavebný zákon v ustanovení § 140c ods. 8 pripúšťa, aby odvolanie
proti stavebnému povoleniu, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného predpisu (podľa zákona
č. 24/2006 Z. z.), podal aj ten (teda aj zainteresovaná verejnosť), kto nebol účastníkom konania, ale
len v rozsahu, v akom namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu.

Teda v prípade, ak by žalobca nebol účastníkom zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a
toto by skončilo vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo Záverečným stanoviskom, ktoré má taktiež
formu rozhodnutia, mohol by ešte žalobca do konania o povolení stavby vstúpiť prostredníctvom podania
riadneho opravného prostriedku proti stavebnému povoleniu (podaním odvolania by sa stal účastníkomstavebného konania podľa § 140c ods. 10 Stavebného konania), avšak namietajúc len nesúlad
stavebného povolenia s obsahom rozhodnutia vydaného podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Výsledok
zisťovacieho konania záväzne vyjadrený vo výroku rozhodnutia aj s podmienkami eliminujúcimi alebo

zmierňujúcimivplyvnavrhovanejčinnostinaživotnéprostredie(§29ods.13zákonač.24/2006Z.z.)ako
aj výsledok posudzovania vplyvov obsiahnutý v Záverečnom stanovisku (§ 37 ods. 1 zákona č. 24/2006
Z. z.) sú pre ďalšie povoľovacie konania podľa osobitných predpisov pre účely realizácie navrhovanej
činnosti alebo jej zmeny záväzné.

10. Je teda podľa správneho súdu zrejmé, že tento kontext korešponduje aj s úpravou osobitných
podmienok stavebného konania (a iných konaní podľa Stavebného zákona) podľa § 140c Stavebného
zákona, podľa ktorého stavebný úrad vo veci nerozhodne bez vydaného Záverečného stanoviska alebo
bez rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, ak ide o predmet konania, ktorý podlieha rozhodovaniu
podľa osobitného predpisu (ods. 12 citovaného ustanovenia), pričom napr. stavebné povolenie musí
obsahovať informácie o rozhodnutí vydanom v zisťovacom konaní a zo Záverečného stanoviska, ak

boli podľa zákona č. 24/2006 Z. z. vydané (ods. 13 citovaného ustanovenia). V prejednávanom prípade
stavebný úrad konajúci v stavebnom konaní predmetnej stavby nepostupoval podľa § 140c ods. 6
Stavebného zákona a návrh na začatie konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. nepodal.

11. Taktiež podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalobca s takýmto postupom nesúhlasil, prípadne mal

záujem o navrhovanú činnosť ako aj o jeho účasť v povoľovacích konaniach k predmetnej činnosti, tak
za súčasnej neexistencie meritórneho rozhodnutia z konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. vo vzťahu k
otázke posudzovania vplyvu predmetnej stavby na životné prostredie, mohol využiť postup podľa § 19
ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. a podať na príslušný orgán podnet na vydanie rozhodnutia, ktorým sa
určí, či podlieha posudzovaniu navrhovaná činnosť, ktorá nie je uvedená v prílohe č. 8 alebo nedosahuje

prahovú hodnotu uvedenú v tejto prílohe. V prípade negatívneho výsledku vo vzťahu k očakávaniu
žalobcu, vždy je možnosť napadnúť právoplatné rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy
žalobou za účelom prieskumu ich zákonnosti alebo zákonnosti postupu predchádzajúceho ich vydaniu.

12. Pretože výsledkom právoplatne skončeného zisťovacieho konania jeho zastavením z dôvodu

späťvzatia návrhu na začatie zisťovacieho konania nebolo právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci
samej, t. j. vydané rozhodnutie vo vzťahu k otázke potreby posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti na
životné prostredie, dospel správny súd k záveru, že žalobcovi v stavebnom konaní predmetnej stavby
nesvedčí postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona v spojení s § 14 ods. 2
Správneho poriadku, ktoré malo byť založené prejavením jeho záujmu o navrhovanú činnosť úkonom

podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z.

13. Podľa názoru správneho súdu niet pochýb o tom, že zainteresovaná verejnosť v oblasti ochrany
životného prostredia má významné procesné práva v administratívnych konaniach majúcich vplyv na
životné prostredie. Tieto procesné práva však majú byť realizované v súlade s vnútroštátnou legislatívou,

ktorá precízne určuje podmienky účasti zainteresovanej verejnosti v administratívnych konaniach v
oblasti životného prostredia. V prípade stavebného konania Stavebný zákon pre účely tohto konania
výslovne ako lex specialis k všeobecnej úprave účastníctva v správnom konaní podľa § 14 ods. 1 a 2
Správneho poriadku explicitne priznáva postavenie účastníka stavebného konania aj tomu, komu toto
postavenie vyplýva z osobitného predpisu, s odkazom pod čiarou na ustanovenia § 24 až § 27 zákona

č. 24/2006 Z. z., teda aj zainteresovanej verejnosti, ktorej vzniklo postavenie účastníka konania podľa §
24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z., napr. podaním odôvodneného stanoviska k Zámeru podľa § 23 ods.
4 v spojení s § 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z.

14. Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka predmetného stavebného konania zo

všeobecného pravidla vyjadreného v ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku, správny súd uvádza,
že priraďovacia spojka „aj“ v právnej vete „účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva“ sa vzťahuje na zdôraznenie ďalšej možnosti určenia podmienok vzniku postavenia
účastníka konania, ako sú kritériá uvedené v ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Neindikuje
však bezbrehé rozšírenie okruhu účastníkov administratívnych konaní, ale výslovne stanovuje ich

rozšírenie pre ten ktorý typ administratívneho konania podľa podmienok upravených v osobitných
zákonoch. V tomto prípade boli konajúce orgány verejnej správy pri posudzovaní účastníctva žalobcu v
stavebnom konaní predmetnej stavby povinné vyhodnotiť splnenie osobitných podmienok, vyplývajúcich
z ustanovenia § 59 ods. 1 Stavebného zákona v nadväznosti na podmienky účastníctva v povoľovacomkonaní odvodeného od účasti žalobcu získanej v konaní podľa osobitného zákona, v danom prípade
podľa zákona č. 24/2006 Z. z. V tomto ohľade sú orgány verejnej správy viazané zásadou legality (čl.
2 ods. 2 Ústavy SR) a pri vyhodnotení zákonných podmienok potrebných pre priznanie postavenia

účastníka konania boli viazané osobitnou právnou úpravou podľa Stavebného zákona a zákona č.
24/2006 Z. z.

15. K poukazu žalobcu v správnej žalobe na rozhodnutia Ústavného súdu SR (napr. č. k. II. ÚS
197/2010-52, č. k. I. ÚS 223/09-131) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Sžz/1/2010 zo dňa 28. 04.

2011, sp. zn. 8Sžz/1/2010 zo dňa 27. 01. 2011), správny súd uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR nepostačuje, ak účastník konania v žalobe poukáže na jednotlivé rozhodnutie,
resp. odcituje z neho určitú časť bez toho, aby súčasne špecifikoval skutkové a právne okolnosti
vyplývajúce z predmetného rozhodnutia vzťahujúce sa na preskúmavaný prípad, t. j. bez toho, aby
poukázal na jeho totožnosť alebo obdobnosť s prejednávaným prípadom.
16. Pokiaľ žalovaný žiada žalobu odmietnuť ako neprípustnú z dôvodu, že predmetom prieskumu

je procesné rozhodnutie týkajúce sa účastníctva v správnom konaní, ktoré už bolo právoplatne
skončené (v danom prípade bolo vydané stavebné povolenie), a teda odpadol dôvod na pokračovanie
v súdnom konaní, správny súd uvádza, že pre rozhodovanie o tejto správnej žalobe (žalobe vo
veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy o nepriznaní postavenia účastníka
správneho konania žalobcovi), nie je relevantné, či už v správnom konaní (v konaní, v ktorom sa žalobca

domáhal postavenia účastníka konania) bolo rozhodnuté. Ako vyplýva z aktuálnej rozhodovacej praxe
Najvyššieho správneho súdu SR (resp. Najvyššieho súdu SR), úlohou správneho súdu je zaoberať
sa procesným postavením žalobcu ako účastníka konania, a to bez ohľadu na to, či konanie, v
ktorom sa tento účastník domáhal byť účastníkom konania, bolo ukončené alebo sa v ňom pokračuje
(pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 03. 2020 sp. zn. 6Sžk/5/2020, ďalej rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 05. 2020 sp. zn. 10Sžk/14/2019, rozhodnutie Najvyššieho správneho
súdu SR zo dňa 29. 11. 2021 sp. zn. 10Sžk/42/2019). To znamená, že argumentácia žalovaného, že
po konečnom rozhodnutí v správnom konaní (po vydaní stavebného povolenia), odpadol predmet tohto
konania, nie je relevantná.

III.
Konanie na kasačnom súde

17. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov
uvedených v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. (t. j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci), v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

18. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na to, že správne orgány ako aj správny súd nesprávne
právne posúdili ustanovenie § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. Správny súd poskytol výklad, ktorým

otočil vznik postavenia účastníka konania od toho, že administratívnemu konaniu výsledkom ktorého
bolo stavebné povolenie nepredchádzalo konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie s
rovnakým názvom, a teda právo byť účastníkom konania sťažovateľovi nevzniklo. Podľa sťažovateľa mu
vzniklo postavenie účastníka konania na základe zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie,
ktoréhovýsledkombolorozhodnutiezozisťovaciehokonania.Nazákladeprejavenéhozáujmu naúčasti

na tomto konaní nastala situácia, kedy sťažovateľ je účastníkom vo všetkých následných povoľovacích
konaniach. Účelom ustanovenia § 24 zákona č. 24/2006 Z. z. je v prípade, ak verejnosti nevyplýva
postavenie účastníka z iného právneho predpisu, nastaviť rámec, ktorý zakladá postavenie účastníka
v konaní verejnosti.

19. Uviedol, že vo veci nedostatočne určených konkrétnych opatrení správny súd vyčíta sťažovateľovi
všeobecnosť námietok. Žiaden vnútroštátny predpis, Smernica Európskeho parlamentu Rady č.
2011/92/EÚ zo dňa 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných
projektov na životné prostredie alebo Aahurský dohovor neustanovuje povinnosť mať pripomienky
konkrétne k predloženému zámeru alebo zmene zámeru v tom ponímaní, že verejnosť, resp. dotknutá

verejnosť musí len reagovať na predložený zámer a v ňom uvedené informácie. Takýmto spôsobom sa
napĺňa aj záväzok Slovenskej republiky ako strany Aahurského dohovoru vyplývajúci z čl. 3 ods. 2.20. Sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa 08.12.2010, z
ktorého vyplýva, že orgánom verejnej správy a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii
zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Podľa názoru

sťažovateľa správny súd svojím výkladom opomenul účel účastníctva verejnosti na konaniach vo
veciachživotnéhoprostredia,pričomreštriktívnymspôsobomposkytolochranuobmedzujúciúčastníctvo
verejnosti na konaní, ktoré prebehlo, len na základe realizácie zámeru, ktorý bol posúdený v konaní na
základe zákona č. 24/2006 Z. z.

21. Sťažovateľ namietal, že si len plnil povinnosť v zmysle § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom
prostredí. Splnením povinnosti podľa § 19 zákona o životnom prostredí mu vzniklo, zároveň s
účastníctvom na základe ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z., postavenie účastníka konania
v zmysle § 59 ods. 1 Stavebného zákona, pričom oznámenie možného ohrozenia životného prostredia
priamozakladápostavenieúčastníkavkonaní.Vtejtosúvislostipoukázalnaporušenieustanovenia§32
ods. 1 Správneho poriadku. Zároveň poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp/30/2019

a s tým súvisiace rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C - 240/09 zo dňa 08.03.2011 a C - 416/2010
zo dňa 15.01.2013. Správny súd ako i správny orgán nevykladal postavenie sťažovateľa vo vzťahu k
účastníctvu konania extenzívne.

22. Sťažovateľ následne odôvodňoval svoje postavenie v konaní nielen poukazom na ustanovenie § 14

ods. 1 Správneho poriadku ale aj s poukazom na ustanovenia § 178 ods. 3 a § 7 ods. 1 Správneho
súdnehoporiadkuaustanovenia§19zákonač.17/1992Zb.oživotnomprostredí.Sťažovateľdôvodil,že
je nositeľom zákonného práva kontrolovať verejné záujmy životného prostredia a má zároveň povinnosť
ohlásiť podozrenie z porušenia verejných záujmov životného prostredia orgánom verejnej správy. Podľa
mienky sťažovateľa mu z tohto vyplýva konkludentne, že musí overenie týchto verejných záujmov

skúmať už v samotnom konaní. Pokiaľ sa žalovaný s odvolacími námietkami nevysporiadal, porušil
ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku.

23. Taktiež podľa názoru sťažovateľa správny orgán svojim postupom porušil záväzný výklad práva
Európskej únie ako i procesné prostriedky takým spôsobom, že boli porušené práva verejnosti v zmysle

čl. 44 a 45 Ústavy SR. Zo strany správnych orgánov nebolo postupované v zmysle „princípov dobrej
verejnej správy“. Tieto skutočnosti podľa sťažovateľa správny súd vôbec neposudzoval, čím nesprávne
právne posúdil vec.

24. Sťažovateľ zároveň požiadal kasačný súd, aby sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, či výklad

práva, ktorý obmedzuje účastníctvo verejnosti ako subjektu chrániaceho verejný záujem vo veciach
životného prostredia je v súlade s právom Európskej únie. Podľa názoru sťažovateľa aplikácia zákona
č. 24/2006 Z. z. ako aj konania vo veciach životného prostredia majú viaceré aspekty výkladu práva,
ktorésúspätéseurokonformnýmvýkladompráva.Svojužiadosťodôvodnilabsencioueurokonformného
výkladu a aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006

Z. z., Smernice EIA a Aahurského dohovoru a to jednak správnymi orgánmi ako aj správnym súdom
preskúmavajúcim zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Kasačný súd má podľa sťažovateľa požiadať
SD EÚ o záväzný výklad práva, najmä so zameraním na procesné inštitúty, podanie odôvodneného
stanoviska, podanie odvolania, inštitút doplňujúcej informácie a inštitútu konzultácie a to v tom smere,
že tieto inštitúty slúžia práve verejnosti a v prípade, ak ich verejnosť uplatňuje/nárokuje, sú pre správne

orgány kogentné, resp. do akej miery sa postup slovenských orgánov ako aj súdnych orgánov môže líšiť
od toho ako sú upravené v Aahurskom dohovore, Smernici EIA ako aj ostatných relevantných právnych
predpisov Európskej únie.

25. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

IV.
Právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

26. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2

S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola
podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o
rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol beznariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
30.01.2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

27. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v prejednávanej veci je rozsudok Správneho
súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/227/2021-109 zo dňa 02. 08. 2023, ktorým správny súd
zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia a postupu žalovaného, a preto primárne v medziach
kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok

správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej
sťažnosti, po preskúmaní rozsudku správneho súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného

spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne
posúdenie veci správnym súdom za správne.

29. Po preskúmaní súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, kasačný súd
uvádza, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom. V tejto súvislosti kasačný súd
odkazuje na vyčerpávajúci výklad postupu správnych orgánov v administratívnom konaní, ktorý uviedol
správny súd v odôvodnení svojho rozsudku, s ktorým sa kasačný súd stotožnil.

30. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľovi nebolo priznané postavenie účastníka konania
ani vo veci vydania územného rozhodnutia o umiestnení predmetnej stavby, ktoré konanie
predchádzalo stavebnému konaniu, pričom predmetné rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka
konania sťažovateľovi v územnom rozhodnutí o umiestnení stavby bolo preskúmané na základe

žaloby (s rovnakými dôvodmi ako v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. OU-ZA-
OVBP2-2021/040073-002 zo dňa 19.10.2021, ktoré je predmetom konania pred tunajším súdom) taktiež
Správnym súdom v Banskej Bystrici s tým, že rozsudkom Správneho súdu v Banskej Bystrici zo dňa
07. 07. 2023, č. k. ZA-30S/3/2021-135 bola žaloba zamietnutá. V tejto súvislosti kasačný súd udáva,
že rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28. 11.

2024 bola kasačná sťažnosť proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 07. 2023, sp.
zn. ZA-30S/3/2021 zamietnutá.

31. Podľa § 464 ods. 1 S.s.p.: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá
už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať

už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“

32. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už v minulosti bola skutkovo aj
právneobdobnáveckasačnéhosťažovateľa.Obdobnoukasačnousťažnosťousťažovateľasobdobnými
námietkami sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere

kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 S.s.p. odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 3Svk/41/2023 zo dňa 28. 11. 2024 (ďalej ako „rozsudok NSS SR“). Zohľadniac uvedené
skutočnosti kasačný súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, s ktorým sa konajúci kasačný
súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie odkazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza s
prípadnými úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia rozsudku NSS SR sú v záujme

prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku.

33. „Úlohou kasačného súdu v predmetnej veci bolo posúdiť otázky, (i) či správny súd správne
právne vyhodnotil námietku týkajúcu sa preskúmateľnosti a odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného a (ii) či správne právne posúdil otázku práva sťažovateľa na účasť v posudzovanom

stavebnom konaní.

34. Za kľúčové považoval kasačný súd na úvod vyhodnotiť námietku sťažovateľa o nedostatočnom
odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s administratívnymspisom, prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím žalovaného, pričom v tomto kontexte musí
konštatovať, že rovnako ako správny súd, neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným
odôvodnením týchto rozhodnutí. V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že

správna žaloba ako aj kasačná sťažnosť majú povahu mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto
aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti,
resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je
potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia.

35. Kasačný súd sa stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré poskytol správny súd.
V zhode so správnym súdom konštatuje, že žalovaný sa podrobne vysporiadal so všetkými kľúčovými
námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa najmä aplikácie § 14 Správneho poriadku, § 59 a § 140
Stavebného zákona, § 19 zákona o životnom prostredí či § 24 zákona EIA. Rovnako, správny súd
sa týmito námietkami riadne a podrobne zaoberal, preto námietku sťažovateľa o nepreskúmateľnosti

napadnutého rozhodnutia považoval kasačný súd za nedôvodnú a následne pristúpil k námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom.

36. Podľa § 59 ods. 1 Stavebného zákona účastníkmi stavebného konania sú:
a) stavebník,

b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich
pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť
stavebným povolením priamo dotknuté,
c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu
d) stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba,

e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.

37. V súvislosti s postavením účastníka v stavebnom konaní kasačný súd už opakovane uviedol, že
účastníctvo v stavebnom konaní je osobitne upravené v § 59 Stavebného zákona. A v tejto súvislosti
upriamujepozornosťsťažovateľana§140StavebnéhozákonaupravujúciprávekonkurenciuSprávneho

poriadku a Stavebného zákona, a to v zhode s jedným so základných právnych princípov spočívajúcim
v aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou (lex specialis
derogat legi generali). Vzhľadom na to, že ustanovenie § 59 Stavebného zákona obsahuje komplexnú
osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, na postavenie účastníka v stavebnom konaní
sa neaplikuje Správny poriadok (napr. rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023,

5Svk/47/2022 alebo 3Svk/35/2022). Ak v tejto súvislosti správny súd pripustil aplikáciu ustanovenia § 14
Správneho poriadku aj na stavebné konanie, išlo z jeho strany o nesprávny právny záver, ktorý ale nemal
vplyv na konečné rozhodnutie, keďže ustálil, že ani podľa tohto ustanovenia sťažovateľovi postavenie
účastníkanepatrí.Vzhľadomnaparciálnosťdanéhozáverupretokasačnýsúdnevideldôvodnazrušenie
napadnutého rozsudku správneho súdu.

38. Vychádzajúc z uvedeného, postavenie sťažovateľa ako účastníka stavebného konania mohlo
vyplývať z § 59 Stavebného zákona, čo správne právne vyhodnotil žalovaný ako aj správny súd, že mu
takéto postavenie nepatrí. Sťažovateľ jednak nepreukazoval žiadne vlastnícke či iné práva k pozemkom
či stavbám, ktoré by mohli byť dotknuté, a rovnako mu právo na účasť v konaní nevyplývalo ani zo

zákona EIA. Zákonodarca v stavebnom konaní síce pripúšťa, aby sa účastníkmi konania stali aj osoby,
ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 59 ods. 1 písm. c/ Stavebného zákona), pričom
takýmto predpisom je napríklad v zmysle poznámky pod čiarou zákon EIA, konkrétne jeho ustanovenia
§ 24 až § 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, ale sťažovateľovi ani podľa
týchto ustanovení postavenie účastníka v stavebnom konaní nevzniklo. Rozšírenie okruhu účastníkov

stavebného konania o?zainteresovanú verejnosť je totiž možné iba za predpokladu, že vec súvisí s
procesmi podľa zákona EIA upravenými v tretej časti zákona EIA (§ 24 ods. 2 zákona EIA). Hoci v tejto
veci sťažovateľ tvrdil, že pred posudzovaným stavebným konaním prebiehalo zisťovacie konanie podľa
§ 29 zákona EIA, toto svoje tvrdenie ničím nepodložil a uvedenú skutočnosť vylúčil tak prvostupňový
orgán ako aj žalovaný. Vzhľadom na to, že ani v konaní pred správnym súdom sťažovateľ neuviedol,

aké konkrétne konanie podľa zákona EIA malo stavebnému konaniu, v ktorom si uplatňoval postavenie
účastníka konania, predchádzať, kasačný súd ustálil, že postavenie účastníka konania mu nevzniklo ani
podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona, čo je v súlade so závermi správneho súdu.39. Kasačný súd už opakovane tiež povedal, že pri teleologickom výklade s ohľadom na ratio legis (účel
právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu
účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa zákona EIA prebiehať malo,

ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval. (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 7Svk/7/2023). Uvedené však nie je prípad tu posudzovanej veci, keďže sťažovateľ
jednak netvrdil, že konanie podľa zákona EIA malo v tejto veci predchádzať a žiadnymi relevantnými
skutočnosťami v tomto smere neargumentoval.

40. Sťažovateľ tiež namietal, že postavenie účastníka mu malo vyplývať z § 19 zákona o životnom
prostredí. Ak kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 59 ods.
1 písm. c) Stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol
byť aj iný zákon, než len zákon EIA, potom sťažovateľova alternatívna argumentácia spočívajúca v
tom, že pod citované ustanovenie Stavebného zákona je možné subsumovať § 19 zákona o životnom
prostredí, neobstojí, keďže toto ustanovenie nesúvisí s otázkou účastníctva, ale ukladá všeobecnú

povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania
ohlásiť tieto skutočnosti príslušnému orgánu štátnej správy. Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo
všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade
len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na?jeho?postavenie a vôľu
byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie

účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona odvodzovať alternatívne ani od § 19
zákona o životnom prostredí.

41. Sťažovateľovi kasačný súd prisviedča v tom, že Súdny dvor Európskej únie priznal postavenie
účastníka konania zainteresovanej verejnosti aj v konaniach, ktorým nepredchádzalo konanie podľa

zákona EIA, a to v súvislosti s aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Súdny dvor tak pripustil
postavenie účastníka konania zainteresovanej verejnosti napr. v správnom konaní týkajúcom sa
poskytnutia výnimky z režimu ochrany medveďa hnedého (rozsudok z 8. marca 2011, Lesoochranárske
zoskupenie VLK, C-240/09,) alebo v konaní o povolení projektu, ktorý môže byť v rozpore s
povinnosťou zabrániť zhoršeniu stavu vodných útvarov stanovenej v článku 4 smernice 2000/60/ES

Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia
spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur-, Arten-
und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15). Súdny dvor však jasne stanovil, že práva
účasti, ktoré verejnosti priznáva článok 6 Aarhuského dohovoru, sa uplatnia iba vtedy, ak ide o prijatie
rozhodnutia vo veci navrhovaných činností majúcich významný vplyv na životné prostredie (rozsudok z

20. decembra 2017, Protect Natur-, Arten- und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15, body
64 až 67). Nepôjde teda o prípady, kedy je identifikovaný zanedbateľný alebo nepatrný vplyv na životné
prostredie. Hoci je sťažovateľ mimovládnou organizáciou, ktorá deklaruje záujem na ochrane životného
prostredia, postavenie účastníka konania jej teda nevzniká v akomkoľvek povoľovacom konaní, ale iba v
takom, ktoré môže mať významný vplyv na životné prostredie a takýmto vplyvom aj takáto mimovládna

organizácia argumentuje. Uplatňujúc uvedené na posudzovaný prípad, sťažovateľ v správnom konaní
vôbec neargumentoval vplyvom povoľovanej činnosti na životné prostredie (len uplatnil pripomienky
bez ich aplikácie na konkrétny prípad) a neargumentoval tak ani v konaní pred súdom. Nie je pritom
povinnosťou súdu bez konkrétnej argumentácie o zásadnom vplyve na životné prostredie, povoľovanú
činnosť vyhodnotiť z tohto hľadiska ex offo. Kasačný súd rovnako uvádza, že povoľovaná činnosť nie je

činnosťou, ktorá by podliehala zisťovaciemu konaniu alebo posudzovaniu vplyvov na životné prostredie
(príloha č. 8 časť A a B zákona EIA) a preto je možné predpokladať, že jej vplyv na životné prostredie nie
je relevantný. Kasačný súd preto námietku sťažovateľa, ktorou žiadal o priamu aplikáciu Aarhuského
dohovoru, rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.

42. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a s tým spojené podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie, kasačný súd
nezistil potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Sťažovateľ nevysvetlil, výkladu ktorého konkrétneho
ustanovenia európskeho práva alebo ktorej konkrétnej oblasti judikatúry SD EÚ sa má jeho?otázka týkať
a kasačný súd takéto ustanovenia práva Európskej únie taktiež neidentifikoval. Kasačný súd si je pritom

vedomý, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ nemôže byť otázka, či sa správne
aplikovalo právo Európskej únie v konkrétnej veci. Kasačný súd poukazuje aj na rozsudok SD EÚ vo
veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA zo 06.10.201, C-561/19, v zmysle ktorého:
článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožnonapadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že
táto otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu

zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne
dôvodné pochybnosti.

43. Ako už bolo uvedené vyššie, kasačný súd odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, otázku nastolenú sťažovateľom vo všeobecnej rovine, považoval za už vyriešenú rozhodovacou

činnosťou SD EÚ, a preto nepovažoval za potrebné sa v rovnakej veci obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie s prejudiciálnou otázkou.

44. Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal
sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite
aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného

rozhodnutia. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej
sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 S.s.p. o zamietnutí kasačnej sťažnosti.

45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p.

a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v
súlade s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.

46. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.