Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoCsp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124204050
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124204050.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.
Denisa Vékonyho a JUDr. Aleny Radičovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXXX/XX, E. A. E. F., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpenému advokátkou

JUDr. Katarínou Hegedüšovou, so sídlom Majerníkova 3/A, Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO:
42 185 190, o zaplatenie 280 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 14. novembra 2024, č.k. 71Csp/14/2024-89, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej výrokovej časti o zaplatení 500
eur a výrokovej časti o trovách konania p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v sume určenej
rozhodnutím súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
500 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a výrokom III. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V odôvodnení svojho rozhodnutia
súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 280 eur.
Žalobu odôvodnila tým, že dňa 10.06.2008 došlo medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako
veriteľom
k uzavretiu zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Žalovaný inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú ako
„Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ splnomocniť splnomocnenca -
A. G. H., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Toto záložné právo žalovaný dal zaevidovať v katastri

nehnuteľností. Rozsudkom Okresného súdu Nového Mesta nad Váhom sp. zn. 8Csp/6/2020 zo dňa
24.11.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19CoCsp/49/2021 zo dňa 20.07.2022, došlo k určeniu neexistencie záložného práva a súd
zároveň konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. Vzhľadom na
§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,žalobkynivznikloprávonaprimeranéfinančné
zadosťučinenie, ktorého sa podanou žalobou domáha, nakoľko postupom žalovaného došlo k porušeniu

práv vyplývajúcich mu z predpisov na ochranu spotrebiteľa ako aj vzhľadom na to, že z jeho strany
došlo aj k naplneniu podmienky úspešného uplatnenia porušeného práva na súde. Žalovaný uviedol,
že neuznáva žalobkyňou vznesený nárok na finančné zadosťučinenie čo do dôvodu, ani čo do výšky.Žalobkyňa relevantným spôsobom neodôvodnila nárok na finančné zadosťučinenie. Žiadna ujma, ktorá
by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobkyni nevznikla. Ustanovenie § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007

Z. z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto
ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné
zadosťučinenie a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj
iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je
dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch,

vktorýchsazistilo,žekporušeniudošlospôsobom,ktorývyžadujeposkytnutievyššiehostupňaochrany,
nielen deklaráciu porušení. Žalovaný má vedomosť a rešpektuje rozhodnutie vydané v konaní vedenom
Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 8Csp/6/2020 spolu s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp/49/2021, avšak má za to, že uvedený rozsudok má dostatočný sankčný
charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti
prejednávaného prípadu priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerané. Žalovaný

žiadal, aby pri posudzovaní žalobkyňou uplatneného práva súd posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce
sa vzťahu žalobkyne a žalovaného, pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa
domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama porušila viacnásobne zmluvné
ustanovenia úverovej zmluvy. Žalobkyňa konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim
podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami

poskytnutia úveru a nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Primerané finančné
zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu
za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyne požadovaných
finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné
napraviť inak. Toto však nepredstavuje daný prípad. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný

navrhol, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 10.06.2008 došlo medzi
právnou predchodkyňou žalobkyne ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom k uzavretiu zmluvy
o úvere č. XXXXXXX na sumu 398,33 eur. Žalovaný inkorporoval do zmluvy o úvere časť označenú

ako „Plnomocenstvo“, ktorou mal spotrebiteľ (žalobkyňa) splnomocniť splnomocnenca - A. G. H., aby v
jej mene uzavrel záložnú zmluvu. Toto záložné právo žalovaný dal zaevidovať v katastri nehnuteľností.
Právna predchodkyňa žalobkyne zaplatila žalovanému titulom predmetnej úverovej zmluvy spolu
sumu 845,77 eur. Žalovaný odmietol vymazať záložné právo na nehnuteľnosti zapísanej v katastri
nehnuteľností vedenom Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom - katastrálny odbor, evidovanej

na liste vlastníctva č. XXXX, dobrovoľne, žalovaný podmienil tento výmaz zaplatením sumy 500 eur.
Rozsudkom Okresného súdu Nového Mesta nad Váhom č.k. 8Csp/6/2020-78 zo dňa 24.11.2020,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.08.2022, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.
19CoCsp/49/2021-116 zo dňa 20.07.2022, došlo k určeniu neexistencie záložného práva,
z dôvodu, že záložné právo zaniklo v dôsledku splatenia úveru spotrebiteľom. Súd v rozhodnutí

konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, pretože zmluva o úvere neobsahovala
zákonom stanovené obligatórne náležitosti, teda žalobkyňa preplatila úver
o sumu 447,44 eur. V konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 71Csp/33/2024 súd dňa
14.11.2024 rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 818,21 eur do troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku, spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 818,21 eur

od 08.06.2024 do zaplatenia, z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, pričom túto platbu žalobkyňa
realizovala dňa 04.04.2024. Vec nie je právoplatne skončená.

3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení

neskorších predpisov. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obdo/45/2012, sp. zn. 6Cdo/127/2017 a uviedol, že
v predmetnom prípade právoplatným ukončením konania vo veci sp. zn. 5Csp/122/2018 bol
naplnený predpoklad úspešného uplatnenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobcovi požadovať
od žalovaného primerané finančné zadosťučinenie. Je nepochybné, že v základnom konaní sp. zn.

8Csp/6/2020 súd vyhovel žalobe o určenie neexistencie záložného práva,
z dôvodu, že záložné právo zaniklo v dôsledku splatenia úveru spotrebiteľom. Žalobkyni bol poskytnutý
úver vo výške 398,33 eur, pričom na splátkach žalovanému zaplatila celkom sumu 845,77 eur, teda
žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa bola vpôvodnom konaní voči žalovanému úspešná, preto sú splnené predpoklady podľa tretej vety § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Samotná povaha primeraného

finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené
dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi
reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Čo sa týka úspešného uplatnenia
porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné
zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti

žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému
nároku. Súd mal preukázané, že žalobkyňa bola v základnom konaní úspešná. Vychádzajúc z
odôvodnenia rozsudku vo veci sp. zn. 8Csp/6/2020, možno vychádzať z toho, že žalovaný sa na úkor
žalobkyne obohatil z dôvodu nedostatkov náležitostí úverovej zmluvy spôsobujúcej jej bezúročnosť a
bezpoplatkovosť. Niet pochybností o tom, že žalobkyňa ako spotrebiteľ si bola nútená uplatňovať svoje
práva a brániť sa v základnom konaní, v ktorom bola úspešná, čím došlo k naplneniu dikcie tretej vety §

3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je v zákone
explicitne definovaná, ale je ponechaná na úvahu súdu, ktorý vyhodnocuje jej primeranosť s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci. Súd žalobkyni priznal titulom primeraného finančného zadosťučinenia sumu
500 eur. Podľa názoru súdu táto suma dostatočne kompenzuje vzniknutú ujmu žalobkyni, ktorej bolo
zasiahnuté ako do majetkovej sféry, ale aj skutočnosťou, že bola nútená podať žalobu

o výmaz záložného práva na súde, teda bol narušený nielen jej bežný život. Súd vzal zreteľ aj na
sankčnú a odradzujúcu zložku primeraného finančného zadosťučinenia, pričom aj z tohto pohľadu sa
suma priznaná žalobkyni javí ako primeraná. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 17CoCsp/24/2020. V danom prípade súd zohľadnil závažnosť porušenia práv, keď
základná zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným neobsahovala podstatné náležitosti v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch a predmetný úver bolo treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Do
úvahy súd vzal aj okolnosť, že žalovaný podmienil výmaz záložného práva vyplatením sumy 500 eur.
Platbuzodňa04.04.2024vovýške818,21eurnaúčetžalovanéhosúdnevzaldoúvahy,nakoľkovydanie
tohto obohatenia je predmetom iného súdneho konania, pričom táto úhrada bola zrealizovaná v čase,
keď sa žalobkyňa v predchádzajúcom konaní o výmaz záložného práva úspešne bránila. Na základe

uvedeného súd dospel k záveru, že výška priznanej sumy je adekvátna. Súd sa nestotožnil
s nárokom žalobkyne o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia presahujúcej sumu 500 eur,
preto súd žalobu čo do nároku prevyšujúceho sumu 500 eur zamietol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
o porušení spotrebiteľských práv mal súd za to, že suma 500 eur ako finančné zadosťučinenie je pre
dovŕšenie satisfakcie porušených práv žalobkyne ako spotrebiteľa vhodná (primeraná), sankcionuje

žalovaného dostatočne, čím svojím účinkom prispieva aj k upusteniu od uplatňovania obdobných
nekalých praktík voči iným spotrebiteľom. Uvedená suma 500 eur zodpovedá zákonom zvýraznenej
ochrane spotrebiteľa a má aj ním požadovanú primeranú sankčnú povahu, vedúcu žalovaného k
upusteniu od obdobného konania v budúcnosti. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade
s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola úspešná v základe nároku, keďže priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia závisí od úvahy súdu. Preto súd rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok
na plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. O výške trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný neuznáva žalobcom vznesený nárok
na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Žalobca relevantným spôsobom
neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie a zároveň neexistuje žiaden relevantný dôvod
na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi

nevznikla. Ustanovenie § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa
primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri
rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie
a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti,

ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných
prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť
inak. Na právny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka,ako predpisu lex generalis vo vzťahu k zákonu o ochrane spotrebiteľa, ako predpisu lex specialis.
Z uvedeného vyplýva, že na právnu úpravu nemajetkovej ujmy spotrebiteľa zakotvenú inštitútom
primeraného finančného zadosťučinenia sa primerane vzťahujú ustanovenia náhrady ujmy podľa

Občianskeho zákonníka. V prípade, ak osobitný právny predpis, ktorým je zákon o ochrane spotrebiteľa,
neupravuje výšku finančného zadosťučinenia, v prípade aj vzniku nemajetkovej ujmy, súd je povinný
aplikovať § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalovaný má za to,
že súd je povinný na skutkový prípad aplikovať § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za

to, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu je za účelom zabezpečenia spravodlivosti potrebné prihliadať
na osobitné okolnosti prípadu. Žalovaný žiada súd, aby pri posudzovaní žalobcom uplatneného práva
vzal do úvahy aj konanie žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu,
že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s
obsahom zmluvy o úvere, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského
úveru, nemal k nim žiadne výhrady a zaviazal sa ich dodržiavať. V tomto smere žalovaný poukázal

na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/343/2013. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať
s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Niet pochýb o tom, že žalobca je priemerným spotrebiteľom. Súdny
dvor EÚ zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez
nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov“. V zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ bola táto definícia prenesená aj do Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2005/29/ES. V dôsledku uvedenej definície nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane
žalobcu, ktorý bol pri uzavieraní zmluvy dobre informovaný, avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu v podobe priznania finančného zadosťučinenia. Súčasná línia
posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a
nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá

povinnosť aktivity, keď ESD uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil,
aký tovar vlastne kupuje. Žalovaný ďalej uviedol, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie
primeranéhofinančnéhozadosťučinenia.Žalobcaneodôvodniljasneaurčitoskutkovéokolnostitýkajúce
sa záväzkovo právneho vzťahu medzi ním a žalovaným. Žalobca netvrdil
a nepreukázal, že si žalovaný nesplnil svoju poučovaciu povinnosť voči žalobcovi. Žalobca podpisom

prejavil súhlas s tým, že bol osobitne poučený o jednotlivých náležitostiach zmluvy. Žalobca v konaní
nepreukázal, v čom má primeranosť finančného zadosťučinenia spočívať. Musia byť zohľadnené všetky
okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad, teda, či v tomto prípade žalobca utrpel morálnu
ujmu, prípadne v akom rozsahu. V zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa musia byť
všetky predpoklady priznania finančného zadosťučinenia naplnené kumulatívne. Inštitút primeraného

finančného zadosťučinenia nemá slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý
vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce
mu z existujúceho záväzkovo právneho vzťahu. Žalovaný nijakým spôsobom nenútil žalobcu vstúpiť
do záväzkovo právneho vzťahu. Skutočnosť, že žalobca ako spotrebiteľ neprejavuje záujem oboznámiť
sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah, nemôže byť na ujmu dodávateľa. Žalovaný

považuje finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi vo výške 500 eur za poskytujúce ochranu a
ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobcu, ktoré nie je možné považovať za primerané a spravodlivé.
Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné
individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú
povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu

ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. V tomto smere žalovaný poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 29Odo/652/2001, sp. zn. 30Cdo/1747/2014. Priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia každému subjektu, t.j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne, nemožno chápať
ako pozitívne preventívne pôsobenie. Takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal za následok
ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude vstupovať do

akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok. Vzhľadom na uvedené
žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa stotožňuje s právnymi závermi súdu

prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a považuje ich za správne. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa sa pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie vyžaduje splnenie podmienok,
a to 1/ žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa, 2/ zo strany porušiteľa došlo k porušeniu práva alebo
povinnosti zo zákona o ochrane spotrebiteľa aleboz osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa, 3/ spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti
úspešne uplatniť na súde, 4/ právo na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalobkyňa preukázala splnenie prvej podmienky,

keď súdy už v pôvodnom konaní konštatovali postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa. Splnenie druhej
podmienky vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 8Csp/6/2020 zo dňa
24.11.2020, v ktorom súd konštatoval porušenia práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, keď zmluvy o
úvere neobsahovali zákonom vyžadované obligatórne náležitosti. Ďalšou podmienkou pre vznik nároku
na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde.

V prejednávanom prípade uvedené spotrebiteľ preukázal právoplatnými rozhodnutiami vydanými na
OkresnomsúdeNovéMestonadVáhompodsp.zn.8Csp/6/2020.Vtejtosúvislostižalobkyňapoukázala
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. Poslednou z podmienok v súvislosti s
nárokom na primerané finančné zadosťučinenie je jeho uplatnenie voči tomu, kto za porušenie práv
spotrebiteľa zodpovedá. V prejednávanom konaní je týmto subjektom žalovaný, ktorý sa ako veriteľ
na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, výrazným spôsobom zasiahol do jej práv a porušil svoje

povinnosti, ktoré mu ukladá zákon. Žalobkyňa preukázala splnenie všetkých podmienok pre vznik a
uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie. V súvislosti s výškou priznaného finančného
zadosťučinenia, súd v rozhodnutí vzal do úvahy všetky podstatné skutočnosti predmetného právneho
vzťahu, a to najmä mieru zisteného porušenia práva žalovaným, dobu jeho trvania, závažnosť a rozsah
následkov. Súdom priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je primeraná. Právny vzťah

založený na základe zmluvy o úvere trval 14 rokov (od 2008 do 2022). Žalovaný zasiahol žalobkyni
do jej majetkových práv takým výrazným spôsobom, že žalobkyňa nemala inú možnosť ako sa obrátiť
na súd za účelom poskytnutia ochrany jej porušeným právam. Žalovaný dal do katastra nehnuteľností
zapísať záložné právo na nehnuteľnosti. Napriek tomu, že zo strany žalobkyne došlo k plneniu (a to
aj nad rámec poskytnutej istiny), žalovaný odmietal záložné právo z katastra nehnuteľností vymazať.

Týmto postupom žalovaný zasiahol do ústavou garantovaných práv žalobkyne, ktorým je právo vlastniť
majetok.Žalovanývýmazzáložnéhoprávazkatastranehnuteľnostípodmienilúhradouvovýške500eur.
Takéto konanie zo strany žalovaného je neprijateľné, preto súdy zhodne určili neexistenciu záložného
práva. V rámci pôvodného konania, v ktorom súd konštatoval porušenia práv spotrebiteľa a povinností
veriteľa, je potrebné vziať do úvahy aj rozsah porušení práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, ku ktorým

došlo zo strany veriteľa. V zmluve o úvere absentovali obligatórne náležitosti, dôsledkom čoho bola
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný sa dopustil porušenia príslušných ustanovení zákona
č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, a aj napriek tomu sa bezdôvodne obohacoval na úkor žalobkyne. Žalobkyňa
musela hájiť svoje práva v rámci 4 súdnych konaní voči žalovanému, a to v dôsledku jeho nezákonného

konania, pričom vo všetkých konaniach bola úspešná. V rámci 3 konaní súd rozhodoval o výmaze
záložného práva. Z uvedených dôvodov je súdom priznaná suma primeraná, a to vzhľadom na
zásahy žalovaného do ekonomickej a majetkovej stability žalobkyne ako spotrebiteľa. Primeranosť je
subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je
porušenie práva alebo povinnosti, ktorú však nie je možné osobitne vypočítať. Rovnako neexistujú iné

dôkazy, ktoré by primeranosť preukazovali, preto o jej výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd.
Určité kritéria primeranosti možno vyčítať z rozhodovacej praxe a medzi základné z nich patrí rozsah
v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti, použitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných
praktík, doba trvania protiprávneho stavu, nevyhnutné uplatňovanie práv v súdnom konaní
a tým spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa, miera úspešnosti v súdnom konaní.

V obdobných konaniach súdy priznávali spotrebiteľom aj vyššiu hodnotu primeraného finančného
zadosťučinenia. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6Co/104/2017, 19Co/30/2018, 21Co/31/2018. Výška žalovanej sumy je podporená aj rozhodovacou
praxou v otázke primeranosti finančného zadosťučinenia. V otázke kritérií slúžiacich pre posúdenie
primeranosti výšky finančného zadosťučinenia žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. 3CoCsp/5/2021 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/67/2021.
Žalobkyňa odmieta tvrdenia žalovaného o údajnom zneužití práva. V otázke zneužitia práva žalobkyňa
poukázalanarozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.IV.ÚS195/2012asp.zn.II.ÚS58/06,ktorébližšie
konkretizovali, čo možno považovať za zneužitie práva, na kom leží dôkazné bremeno jeho preukázania,
a ktoré jednoznačne vyvracajú akúkoľvek námietku žalovaného smerujúcu k tomu, že zo strany

žalobkyne ide o zneužitie práva. O zneužitie práva ide v prípade, ak sa strana snaží výkonom práva
úmyselne znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu v rozpore so všeobecne zákonom chránenými
záujmami. V prejednávanom prípade ide o odlišný prípad, síce o výkon práva spotrebiteľa riadne
podporený tak právnou úpravou ako aj rozhodovacou praxou, ktorý sa žiadnym spôsobom nesnažízískať neprimeranú výhodu, či spôsobiť ujmu žalovanému. Žalobkyňa sa domáha priznania nároku,
ktorý jej vznikol v súlade s porušením jej práv ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, pričom primerané
finančné zadosťučinenie, ktoré jej bolo priznané súdom vo výške 500 eur považuje za primerané. Na

základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej výrokovej časti o zaplatení 500 eur
a výrokovej časti o trovách konania je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1 CSP, pričom v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na
vecne správne odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje.

7.Rozsudoksúduprvejinštancievzamietavejvýrokovejčasti,odvolanímnapadnutýnebol,pretozostalo

rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli
v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi
súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaného boli totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred

súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal a so všetkými námietkami sa
náležite vysporiadal. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v
konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré
tvrdenia strán sporu mal preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania
vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasne a

zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z
ktoréhojezrejmé,akýmiúvahamisariadil.Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancie
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá požiadavkám v zmysle ust. § 220 CSP. Námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní,

ktoré uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého
rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať
za následok odlišné rozhodnutie vo veci.
Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie

porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konania porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako špeciálny právny predpis vo vzťahu
k Občianskeho zákonníku ako predpisu všeobecnému má prednosť, t. j. jeho ustanovenia sa musia
použiť prednostne a výlučne práve pre inštitúty tam zakotvené v súvislosti s osobitným postavením a

ochranou spotrebiteľa v právnych vzťahoch. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom na ochranu spotrebiteľa vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie.
Toto právo je upravené v ustanovení § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa. Odvolací
súd nevidí žiaden dôvod, pre ktorý by sa malo ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
aplikovať obdobne ako pri zásahu do osobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka) tak, ako

namietal žalovaný. Ustanovenia § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka upravujú ochranu osobnosti
fyzickej osoby spočívajúce
v ochrane života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch upravená v § 13 Občianskeho zákonníkasvojím charakterom (ani primárne sledovaným cieľom) nezodpovedá primeranému finančnému
zadosťučineniu prezumovanému § 3 ods. 5 veta tretia zákona
o ochrane spotrebiteľa ako osobitným predpisom. Ani analogicky nemožno aplikovať ustanovenie § 13

ods. 3 Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec, keďže zákon o ochrane spotrebiteľa v ust. § 3 ods.
5 žiadnu postupnosť satisfakčných prostriedkov neustanovuje
a rovnako neustanovuje, že k právu na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva
spôsobom, ktorým môže privodiť ujmu spotrebiteľovi, je potrebná určitá intenzita. Práve naopak, toto
ustanovenie explicitne prezumuje existenciu práva na primerané finančné zadosťučinenie zo strany

spotrebiteľa, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti predmetným zákonom a
osobitnými predpismi, pričom jeho výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti prípadu.

11. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom

uplatnenému nároku. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúca právo spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie, je naplnená nielen vtedy, ak súd vysloví porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, ale aj vtedy, ak tak urobí vo

forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej.

12. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej
stranyvspotrebiteľskýchzmluváchspôsobom,ktorýpráveztohtodôvoduvyžadujeposkytnutievyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ,

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť, že súd judikuje
v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane

spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého

jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/127/2017).

13. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa 10.06.2008 došlo medzi
žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom k uzavretiu zmluvy o úvere č. XXXXXXX,

v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške
398,33eur.Žalovanýinkorporovaldozmluvyoúvereplnomocenstvo,ktorýmmalspotrebiteľ(žalobkyňa)
splnomocniť splnomocnenca - A. G. H., aby v jeho mene uzavrel záložnú zmluvu. Toto záložné
právo žalovaný dal zaevidovať v katastri nehnuteľností. Žalovaný odmietol vymazať záložné právo na
nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností vedenom Okresným úradom Nové Mesto nad Váhom,

evidované na LV č. XXXX, dobrovoľne, žalovaný podmienil tento výmaz zaplatením sumy 500 eur.
Je nesporné, že rozsudkom Okresného súdu Nového Mesta nad Váhom č.k. 8Csp/6/2020-78 zo dňa
24.11.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.08.2022, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
vTrenčíneč.k.19CoCsp/49/2021-116zodňa20.07.2022,došlokurčeniuneexistenciezáložnéhopráva,
z dôvodu, že záložné právo zaniklo v dôsledku splatenia úveru spotrebiteľom. Súd v rozhodnutí

konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej
dňa 10.06.2008 medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom, pretože zmluva o
úvere neobsahovala zákonom stanovené obligatórne náležitosti, teda žalobkyňa preplatila úver o sumu447,44 eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyňa splnila predpoklad, ktorý vyžaduje ust. § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie.

14. Odvolací súd je toho názoru, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla,
pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie len v prípade
vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla.
Samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobkyni ako spotrebiteľovi ujma mohla
vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ

nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti,
týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo
vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je
závislý od okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné
podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto

súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy.

15. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd považuje
v danom prípade v zhode s názorom súdu prvej inštancie za primeranú sumu 500 eur. Pri jej
určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a

sankčná funkcia a pod. Jednou z okolností ovplyvňujúcich rozhodnutie o výške primeraného finančného
zadosťučinenia je aj závažnosť a intenzita protiprávneho konania žalovaného a intenzita trvania a
rozsahu nepriaznivých následkov u žalobkyne. Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného
zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od
upustenia, recidívy porušovania spotrebiteľských práv, suma finančného zadosťučinenia vo výške 500

eur je plne opodstatnená s ohľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade nešlo len o reálnu hrozbu,
že sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatí, ale k takému postupu aj v skutočnosti došlo,
keďže
v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 8Csp/6/2020 bola určená
neexistencia záložného práva, kedy súd zároveň konštatoval aj bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úveru vzniknutého na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 10.06.2008 medzi
žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom, pričom žalobkyňa preplatila úver o sumu
447,44 eur. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalovaný nedôvodne podmienil výmaz záložného
práva k nehnuteľnosti zaplatením sumy 500 eur zo strany žalobkyne. Odvolací súd má za to, že takto
priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného,

je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou
postihujúcou žalovaného, ktorý porušil práva spotrebiteľa v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. v spojení
so zákonom
č. 250/2007 Z.z..

16. Neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie neodôvodnil určenie výšky primeraného
finančného zadosťučinenia. Odvolací súd konštatuje, že žiadne ustanovenie neupravuje výšku
zadosťučinenia inak ako označením „primerané“. Pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia, t.j. nie pre konštatovanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie (kde je
potrebné, aby sa spotrebiteľ úspešne domohol porušenia svojich práv na súde), je preto potrebné

posúdiť nasledovné okolnosti majúce vplyv na výšku prípadnej ujmy, t. j. intenzitu zásahu do práv
spotrebiteľa, výšku nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžku trvania závadného stavu a
objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom, spoločenskom živote
žalobcu. Odvolací súd na podporu svojich tvrdení dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 30.01.2019,

sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla
nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo
potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného
zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého
jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Vychádzajúc z týchto okolností je

odvolací súd toho názoru, že finančné zadosťučinenie, ktoré priznal súd prvej inštancie vo výške 500
eur je primerané, a preto sa odvolací súd s takouto výškou primeraného finančného zadosťučinenia
stotožnil s poukazom na všetky zistené skutočnosti.17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej vyhovujúcej výrokovej časti o zaplatení 500 eur a výrokovej časti o trovách konania podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho
konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).