Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121520266
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6121520266.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: R Collectors, s. r. o., so sídlom
Dvořákovo nábrežie č. 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska
kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti
žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. XXX a 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, adresa F. G. XXX/
XX, F., o zaplatenie 26.221,56 eura s príslušenstvom, na odvolania proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č. k. 28Csp/10/2022-214 zo dňa 20. apríla 2023 - odvolanie žalobcu voči výrokom II., III. a IV.
a odvolanie žalovaných 1/ a 2/ voči časti výroku II. rozsudku o lehote na plnenie peňažného záväzku,

t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ a 2/ voči časti výroku II. napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie o lehote na plnenie im uloženého peňažného plnenia o d m i e t a .

II. Odvolanie žalobcu voči vyhovujúcemu výroku II. o d m i e t a .

III. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku III. a vo výroku IV. o trovách

konania p o t v r d z u j e .

IV. Žalovaným I. a II. nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

- 25 -
28CoCsp/7/2024
28CoCsp/7/2024-
6121520266
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.027,42

eura zastavil. Výrokom II. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 10.608,02
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.283,33 eura od 26.01.2021 do
04.06.2021,zosumy8.278,33euraod05.06.2021do03.06.2022,zosumy8.131,18euraod04.06.2022
do 06.07.2022, zo sumy 8.318,53 eura od 07.07.2022 do 03.08.2022, zo sumy 8.802,30 eura od
04.08.2022 do 05.10.2022, zo sumy 8.945,66 eura od 06.10.2022 do 04.11.2022, zo sumy 9.128,86 eura
od 05.11.2022 do 19.11.2022, zo sumy 9.424,69 eura od 20.11.2022 do 19.12.2022, zo sumy 9.720,52
eura od 20.12.2022 do 19.01.2023, zo sumy 10.016,36 eura od 20.01.2023 do 19.02.2023, zo sumy

10.312,19 eura od 20.02.2023 do 19.03.2023, zo sumy 10.608,02 eura od 20.03.2023 do 19.04.2023,
všetko v mesačných splátkach vo výške 295,83 eura počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s
tým, že prvá splátka je splatná do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti
rozsudku, každá ďalšia splátka je splatná najneskôr do konca toho ktorého mesiaca pod stratouvýhody poskytnutých splátok, s tým, že plnením jedného so žalovaných povinnosť druhého žalovaného
v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká. Výrokom III. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom IV.
žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
(ďalej len „OBZ“), ust. § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), ust. § 52 ods. 1, § 511

ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ako aj ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu (365.bank, a.s., do 02.07.2021 Poštová banka, a.s.) ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkom
a spoludlžníkom, bola dňa 12.09.2018 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere - dobrá pôžička

č. 1874030374, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému 1/ úver vo výške
28.400 eura, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať spoločne a nerozdielne v 96 mesačných splátkach vo
výške 443,63 eura s poistením, s poslednou splátkou vo výške 443,16 eura s poistením, k 20. dňu v
mesiaci. Nakoľko sa žalovaní dostali do omeškania so splácaním úveru o viac ako tri mesiace, právny
predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve žalovaným na úhradu dlžných splátok a upozornení

na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktorá im bola doručená dňa 24.04.2020, dňa
18.05.2020 dlh zosplatnil, čo oznámil žalovaným listom zo dňa 18.05.2020. Zároveň vyzval žalovaných
na úhradu splatnej pohľadávky vo výške 28.819,20 eura, ktorá pozostáva z dlžnej istiny 26.521,56
eura, úrokov vo výške 2.074,92 eura, poplatkov za upomienky vo výške 36 eur a poistného vo výške
186,72 eura. Žalovaní po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru uhradili sumu 300 eur. Žalobca si v

konaní uplatnil nevrátenú istinu úveru vo výške 26.221,56 eura, zmluvné úroky vo výške 9.098,81 eura,
zákonný úrok z omeškania spolu vo výške 909,70 eura, zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 26.221,56 eura od 26.01.2021 do zaplatenia, poplatky za upomienky 36 eur a neuhradené
poistné vo výške 186,72 eura. Žalovaní v konaní namietali postup právneho predchodcu žalobcu pred
poskytnutím úveru, t.j. že nekonal s odbornou starostlivosťou, keď nezisťoval pred poskytovaní úveru

ich výdavky, majetkové pomery. Žalobca v rámci procesnej obrany uviedol, že pred poskytnutím úveru
skúmal platobnú schopnosť žalovaných. Deklarovaný pracovný pomer a príjem žalovaných overil z
externého nezávislého zdroja (Sociálna poisťovňa) a akceptoval príjem žalovaného 1/ vo výške 1.580
eur a žalovaného 2/ vo výške 1.005 eur. V rámci posudzovania mala banka k dispozícii kompletné
informácie o úverových záväzkoch klientov (výdavky) zo spoločného úverového registra informácií,

žiadateľ a spolužiadateľ si uvádzali rodinný stav slobodný a žiadne vyživované deti, a teda po dosadení
do vzorca na výpočet limitu žalobca dospel k hodnote 0,59, t.j. k hodnote nižšej ako 1, t.j. v súlade s §
2 ods. 2 opatrenia NBS. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preukázal splnenie si povinnosti v zmysle
§ 7 ods. 1 ZoSÚ.

4. Súd prvej inštancie mal za to, že ZoSÚ vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou,
t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ sa má vykladať tak, že
bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez
príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej
starostlivosti. V tomto ohľade nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, resp. majetková

situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom žalobca pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity
klienta. Poskytovateľ úveru má posúdiť schopnosť dlžníka - spotrebiteľa splácať úver na základe
dostatočných informácii, ktoré sú podložené dokladmi. Odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je
starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál
spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Odbornou nie je vtedy,

ak je povrchná, ak je jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu
k spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú taktiež neodbornou starostlivosťou
potenciálne negatívne ohrozené. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon
sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade, ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods.

1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
poskytnutého úveru.5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca pri poskytnutí úveru nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, keď pred poskytnutím úveru neoveril schopnosť žalovaných splácať poskytnutý úver
s mesačnou splátkou vo výške 443,63 eura počas 96 mesiacov z mesačnej mzdy žalovaných a

neprihliadolnaichinémesačnévýdavky,ktoréaninezisťoval.Žalobcasíceuviedol,žepríjemžalovaných
overil v Sociálnej poisťovni a že úverová história klienta bola overená dopytom do úverového registra,
avšak žiadne iné zisťovanie bonity klientov a ich iných záväzkov a životných nákladov nebolo zo strany
žalobcu preukázané. Neboli skúmané skutočné mesačné výdavky, majetkové a sociálne pomery a pod.
Žalobca akceptoval príjem žalovaného 1/ vo výške 1.580 eur a príjem žalovaného 2/ vo výške 1.005

eur, čo sa týka výdavkov, len povrchne dosadil do vzorca sumu životného minima pre dospelú osobu
(a nie skutočné výdavky), ktorá by mala žalovaným ostať po odpočítaní splátky vo výške 443,63 eura.
Nepreukázal žiadne reálne skúmanie bonity klienta, iba strohé a čisto formálne dosadenie číselných
údajov žalobcu do vzorca, ktoré nezohľadňujú skutočné a celkové náklady na zabezpečenie životných
potrieb žalovaných. Žalobcovi tak po dosadení týchto hodnôt vyšiel ukazovateľ 0,59, na základe ktorého
posúdil, že žalovaní budú schopní splácať poskytnutý spotrebiteľský úver. Z predložených listín (výpisov

z databázy) bolo tiež zrejmé, že žalovaní žiadali o poskytnutie spotrebiteľských úverov viackrát, pričom
žiadosť bola žalovanému 1/ 9-krát odmietnutá. Žalobca sa nezaujímal, aké majú žalovaní výdavky
na živobytie a či im teda zostáva dostatok finančných prostriedkov na splácanie úveru. Práve
aj z dôvodu, že v prípade žalovaného 1/ išlo o poskytnutie v poradí 4. úveru, bolo povinnosťou
žalobcu zisťovať schopnosť žalovaných splácať poskytnutý nový úver s prihliadnutím na ich príjem,

skutočné výdavky na živobytie (nevychádzať len zo životného minima na dospelú osobu), ako aj
na ďalšie skutočnosti, najmä iné mesačné výdavky. Bez zisťovania ďalších okolností, nie je možné
konštatovať, že žalobca konal pri uzatváraní zmluvy s odbornou starostlivosťou. Postup žalobcu bol tak
iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ
ide o preukázanie odbornej starostlivosti skúmania schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Súd preto

vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a keďže považoval porušenie
povinnosti žalobcu v intenzite hrubého porušenia povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním
schopnosti žalovaných splácať úver, úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 veta prvá,
druhá ZoSÚ). Zosplatnenie úveru je preto neplatným právnym úkonom. Žalobca poskytol na základe
zmluvyospotrebiteľskomúverežalovanému1/spotrebiteľskýúvervovýške28.400eur.Celkováčiastka,

ktorú mali žalovaní zaplatiť predstavovala sumu 42.588 eur, ktorú bolo potrebné vrátiť do 20.09.2026
pri frekvencii splátok 1.-95. vo výške 443,63 eura mesačne, 96. splátka vo výške 443,15 eura odo dňa
uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru. V prípade vyhlásenia úveru za bezúročný a
bez poplatkov, je dojednaná amortizačná tabuľka, ktorá obsahuje rozpis výšky splátok na istinu a úrok a
poistenie, pre účely stanovenia výšky mesačnej splátky nepoužiteľná. Pri zachovaní frekvencie splátok v

počte 96, splátku z istiny vypočítať zo sumy 28.400 eur (nie z celkovej čiastky 42.588 eur) a rozdeliť túto
istinu na 96 mesačných splátok, ktoré bol povinný žalovaný uhradiť. V takom prípade mesačná splátka
žalovaných predstavuje sumu 295,83 eura. Keďže žalovaní do dňa rozhodovania súdu uhradili splátky
vo výške 5.662,81 eura, pričom mali uhradiť splátky vo výške 16.270,83 eura, súd zaviazal žalovaných
na úhradu istiny vo výške 10.608,02 eura. Žalobca žiadal priznať aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne

sumy 26.221,56 eura od 26.01.2021 do 04.06.2021, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 26.118,61
eura od 05.06.2021 do 03.06.2022, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 25.675,63 eura od 04.06.2022
do 06.07.2022, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 25.567,15 eura od 07.07.2022 do 03.08.2022,
úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 25.459,25 eura od 04.08.2022 do 05.10.2022, úrok z omeškania
5 % ročne zo sumy 25.306,78 eura od 06.10.2022 do 04.11.2022, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy

25.194,14 eura od 05.11.2022 až do zaplatenia. Súd uviedol, že žalobcovi priznal úrok z omeškania
ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, pričom pri výpočte úrokov z omeškania zohľadnil splatné
splátky istiny a vykonané úhrady. V prevyšujúcej časti, v čase rozhodovania súdu nesplatnej istiny a
príslušenstva istiny, súd žalobu zamietol.

6. Súd prvej inštancie zohľadnil tiež okolnosť, že žalovaní spotrebitelia, ako „slabšia strana“ sporu,
si zaslúžia ochranu, keď sa objektívne ocitli v takej situácii, že by zaplatenie dlhu do troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia bolo pre nich devastujúce. Žalovaní žiadali o splácanie dlhu v mesačných
splátkach po 100 eur. Žalobca s požadovanou výškou splátky nesúhlasil. Súd s ohľadom na okolnosti na
strane žalovaného 1/ - nemožnosť splatiť dlh naraz a ochotu zaplatiť dlh v splátkach, povolil uhradenie

prisúdenej čiastky v splátkach vo výške 295,83 eura, čo podľa názoru súdu nijako nepoškodí žalobcu,
resp. mu nespôsobí ekonomické problémy v jeho obchodnej činnosti. Povinnosťou žalovaných bude
riadne dodržiavať platobnú disciplínu, v opačnom prípade, teda nezaplatením čo i len jednej splátky, sa
stane zročným celé plnenie.7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Zohľadnil, že z uplatneného
nároku vo výške 35.425,79 eura bolo žalobcovi priznaných 10.608,02 eura a vo zvyšku bola žaloba

zamietnutá. Hrubý úspech žalobcu predstavuje 29,94 % a hrubý úspech žalovaných predstavuje 70,06
%, čo znamená čistý úspech žalovaných v rozsahu 40,12 %. Napriek úspechu žalovaných, im súd
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy nevznikli.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia, v rozsahu jeho výrokov II., III. a IV. odvolanie a žiadal, aby ho odvolací súd zmenil
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. Dôvodil, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP). Uviedol, že pred uzavretím zmluvy o úvere s náležitou

starostlivosťou riadne skúmal schopnosť žalovaných splácať úver (tzv. bonitu) v zmysle § 7 ods. 1
ZoSÚ. Primárne vychádzal z údajov od žalovaných o ich príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave, ktoré
následne overoval vyžiadaním si podkladov z príslušných registrov a databáz. Postupoval pritom v
súlade s opatrením Národnej banky Slovenska zo dňa 14.11.2017 č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú
podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej len „opatrenie NBS“).

Žalobca nesúhlasil so záverom súdu, že nie je oprávnený požadovať jednorazové splatenie úveru
a vyhodnotil úver za bezúročný a bez poplatkov. Po určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, súd
započítal všetky plnenia žalovaných na istinu úveru a priznal žalobcovi jej zostávajúcu časť, avšak v
nesprávnej výške, keď svojvoľným výpočtom znížil splátku úveru oproti sume dohodnutej v úverovej
zmluve. Žalobcovi taktiež zmätočným a nesprávnym spôsobom priznal nárok na úrok z omeškania

bez akéhokoľvek odôvodnenia svojho postupu, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia.

9. Žalobca dôvodil, že žalovaní pred uzavretím zmluvy o úvere poskytli žalobcovi informácie o ich
osobnom stave (obaja slobodní, bez detí) a o svojich mesačných príjmoch a výdavkoch. Žalobca

overoval existenciu pracovných pomerov a výšku príjmov žalovaných vyžiadaním si podkladov zo
Sociálnej poisťovne. Získané dáta potvrdili čistý príjem žalovaného 1/ vo výške 1.580 eur a čistý príjem
žalovaného 2/ vo výške 1.005 eur. Žalobca tiež zisťoval výdavky žalovaných, a to zaobstaraním si
podkladov zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI), odkiaľ zistil, že žalovaný 1/ mal v
čase uzavretia zmluvy o úvere tri existujúce úverové záväzky, na ktoré mesačne vynakladal sumu

spolu vo výške 905 eur. Žalovaný 2/ mal v čase uzavretia zmluvy o úvere jeden existujúci úverový
záväzok, ktorý mesačne splácal sumou vo výške 81 eur. Žalobca tieto výdavky zohľadnil pri posudzovaní
bonity žalovaných. Ďalšie konkrétne súkromné výdavky žalovaných (napr. na energie, nájom, stravu
a pod.) žalobca nezisťoval a neoveroval z objektívnych dôvodov, pretože nemá prístup k databázam
dodávateľov služieb a energií a nedisponuje ani právomocou dopytovať sa týchto subjektov akékoľvek

otázky týkajúce sa ich klientov. Právna úprava ukladá veriteľovi povinnosť zohľadniť pri výpočte
schopnosti spotrebiteľa splácať úver nasledujúce údaje: čistý príjem spotrebiteľa [§ 7 ods. 20 písm.
a) ZoSÚ]; náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má
spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť [§ 7 ods. 20 písm. b) ZoSÚ]; výška splátky spotrebiteľského úveru[§
7 ods. 20 písm. c) ZoSÚ]; peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa [§ 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ].

Čistý príjem žalovaných žalobca zistil a preveril v SP a peňažné záväzky znižujúce ich príjem v SRBI.
Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa bližšie vymedzuje opatrenie NBS
v ustanovení § 2 ods. 5, preto vo vzťahu k nákladom na zabezpečenie základných životných potrieb
má veriteľ pri poskytovaní úveru v zmysle platnej legislatívy (ZoSÚ a opatrenia NBS) vychádzať zo
sumy životného minima, navýšeného o tzv. rezervu vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou

čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom. Ak spotrebiteľovi zostane po splátke úveru suma
zodpovedajúca životnému minimu navýšená o tzv. rezervu vo výške 20 %, má sa za to, že má dostatok
finančných prostriedkov na pokrytie základných životných potrieb a iných bežných výdavkov. Veriteľ
tak nemusí podrobne skúmať každodenné výdavky spotrebiteľa (na stravu, energie a pod.). Takáto
požiadavka by bola v praxi nesplniteľná, keďže veriteľ ani objektívne nemá prostriedky na to, aby tieto

informácie zisťoval a overoval. Tu žalobca poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 27.5.2021 sp. zn. 12CoCsp/28/2020. Žalobca skúmal pomer príjmov a výdavkov žalovaných, s
dôrazom na zachovanie životného minima zvýšeného o tzv. rezervu vo výške 20 % v zmysle § 2 ods. 1
až 5 opatrenia NBS a pri výpočte bonity žalovaných vychádzal z údajov: čistý príjem žalovaného 1/ 1.580eur, čistý príjem žalovaného 2/ 1.005 eur, výdavky žalovaného 1/ 905 eur, výdavky žalovaného 2/ 81 eur,
splátka úveru (výdavok na peňažné záväzky) 443,63 eura a životné minimum na dospelú osobu 205,07
eura; na základe čoho žalobcovi vyšiel ukazovateľ schopnosti splácať úver 0,59, teda nižší ako hodnota

1, t. j. v súlade s § 2 ods. 2 opatrenia NBS. Žalovaní tak spĺňali podmienky na poskytnutie úveru podľa
opatreniaNBS.Ajpoodrátanímesačnejsplátkyúveru(443,63eura)avýdavkovnainépeňažnézáväzky
(spolu 986 eur) zostala žalovaným z ich čistého príjmu suma spolu vo výške 1.155,37 eura (2585 eur
– 986 eur – 443,63 eura), ktorá výrazne presahuje životné minimum na jednu plnoletú fyzickú osobu
od 01.07.2018 (205,07 eura x 2), a to aj s prihliadnutím na tzv. rezervu vo výške 20 %. Žalovaným po

splátke úveru jednoznačne zostalo dostatok finančných prostriedkov na pokrytie základných životných
potrieb a iných bežných výdavkov (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.02.2020 sp. zn.
19Co/130/2019).

10. Žalobca uvádzal, že určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov predstavuje pre veriteľa (banku)
najprísnejšiu sankciu. Inkasovanie úrokov a poplatkov spojených s úverom predstavuje esenciálnu

podstatu fungovania bankového sektora. Vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov pre veriteľa
znamená, že poskytol spotrebiteľovi peňažné prostriedky de facto „zadarmo“. Preto zákon považuje
úver za bezúročný a bez poplatkov iba v prípade hrubého porušenia povinnosti veriteľa pri skúmaní
bonity (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Súčasne zákon explicitne definuje, čo možno rozumieť hrubým porušením
povinnostiveriteľaposúdiťsodbornoustarostlivosťouschopnosťspotrebiteľasplácaťúver.Jeevidentné,

že žalobca neskúmal bonitu žalovaných „bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom
stave alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra“ tak, ako vyžaduje
zákon pre uplatnenie sankcie vo forme určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 7 ods. 1
ZoSÚ). Tu žalobca poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.05.2021 sp. zn.
17CoCsp/9/2021. Žalobca sa tiež nestotožňoval so záverom prvoinštančného súdu, že bonita dlžníka

musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy,
pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. V
ustanovení § 11 ods. 2 ZoSÚ zákonodarca jasne použil vylučovaciu spojku „alebo“, čím umožnil
veriteľovi vybrať si, akým spôsobom overí schopnosť dlžníka splácať poskytnutý spotrebiteľský úver. Na
podporu svojho záveru súd odkazuje výlučne na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove. Nezohľadňuje

však rozhodnutia iných odvolacích súdov, ktoré vykladajú ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ v súlade s
jeho zákonným znením (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15.08.2019 sp. zn.
41Co/10/2019). Samotný prvoinštančný súd pritom odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa
18.12.2014 vo veci C-449/13 (Consumer finance SA proti Ingrid Bakkaus), ktorý v dotknutom rozsudku
uzavrel: „Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že veriteľ je pred uzavretím zmluvy o úvere

povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to
vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy.“ (ods. 34);
„Smernica 2008/48 neuvádza vyčerpávajúci zoznam informácií, pomocou ktorých musí veriteľ ohodnotiť
úverovú bonitu spotrebiteľa, a ani nespresňuje, či musia byť tieto informácie skontrolované a akým
spôsobom. Naopak znenie článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vo svetle jej odôvodnenia 26 priznáva

veriteľovi mieru voľnej úvahy pri určení, či informácie, ktoré má k dispozícii, sú dostatočné na potvrdenie
úverovej bonity spotrebiteľa a či ju musí overiť aj inými prostriedkami.“ (ods. 36); „Vzhľadom na vyššie
uvedené je potrebné na tretiu otázku odpovedať, že článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v
tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na
základenímpredloženýchinformáciízapredpokladu,žesútietoinformáciedostatočnéažekobyčajným

vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak neukladá veriteľovi povinnosť systematicky
overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom.“ (ods. 39). V súlade s citovanými závermi
Súdneho dvora EÚ nemožno § 11 ods. 2 ZoSÚ vykladať tak, ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie,
že „bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez
príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej

starostlivosti.“ Práve naopak, smernica ponecháva priestor veriteľovi, aby zvážil, aké prostriedky použije
pri skúmaní bonity spotrebiteľa. Na prezentované závery Súdneho dvora EÚ pritom pravidelne odkazujú
aj odvolacie súdy v SR (rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.01.2020 sp. zn. 7Co/100/2019, ods.
13, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.06.2020 sp. zn. 24Co/131/2019, ods. 30). V tomto
prípade žalobca skúmal bonitu žalovaných prísnejšie, ako vyžaduje ZoSÚ a smernica 2008/48, keď

komplexne skúmal nielen príjmy, výdavky a rodinný stav žalovaných (tieto údaje mu poskytli žalovaní),
ale súčasne dané údaje overoval zaobstaraním si podkladov zo Sociálnej poisťovne a Spoločného
registra bankových informácií, t.j. žalobca pri zisťovaní bonity žalovaných zvolil oba postupy upravené
v § 11 ods. 2 ZoSÚ.11. Žalobca dôvodil, že nárok priznaný žalobcovi vo výroku II. napadnutého rozsudku je evidentne
nesprávny. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nebol oprávnený požadovať jednorazové

splatenie úveru a súčasne určil úver za bezúročný a bez poplatkov, mal všetky dovtedajšie úhrady
žalovaných započítať na istinu úveru a priznať žalobcovi nárok na neuhradené splátky, ktoré sa stali
splatnými do vydania rozsudku, a to vo výške dohodnutej v zmluve o úvere (443,63 eura). Súd
však svojvoľne, bez akejkoľvek opory v zákone znížil splátky úveru na sumu 295,83 eura, pretože
sa domnieva, že takýmito splátkami by mali žalovaní splácať úver, pokiaľ by bol bezúročný a bez

poplatkov. Následne vynásobil počet splátok splatných do vydania rozsudku ich zníženou výškou
(295,83 eura). Výslednú sumu, od ktorej odčítal dovtedajšie úhrady žalovaných, priznal žalobcovi ako
istinu úveru (10.608,02 eura). Ak by aj súd určil úver za bezúročný a bez poplatkov a žalobca by
nemohol požadovať jeho jednorazové splatenie, musí mu byť priznaný nárok na zaplatenie jednotlivých
splatných splátok vo výške uvedenej v zmluve o úvere, pričom tieto splátky budú započítavané na istinu
úveru. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru neoprávňuje súd arbitrárne meniť výšku všetkých splátok

v rozpore s dojednanými zmluvnými podmienkami. Toto pochybenie prvoinštančného súdu zapríčinilo,
že žalobcovi bol absurdným spôsobom priznaný nárok na úrok z omeškania. Žalobca si pôvodne uplatnil
voči žalovaným istinu vo výške 26.221,56 eura. Keďže aj po zosplatnení úveru žalovaní čiastočne plnili,
žalobca ich úhrady započítaval na istinu úveru, ktorá sa tak postupne znižovala a v nadväznosti na
jednotlivé úhrady si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy 26.221,56

eura od 26.01.2021 do 04.06.2021, zo sumy 26.118,61 eura od 05.06.2021 do 03.06.2022, zo sumy
25.675,63 eura od 04.06.2022 do 06.07.2022, zo sumy 25.567,15 eura od 07.07.2022 do 03.08.2022,
zo sumy 25.459,25 eura od 04.08.2022 do 05.10.2022, zo sumy 25.306,78 eura od 06.10.2022 do
04.11.2022, zo sumy 25.194,14 eura od 05.11.2022 do zaplatenia. Žalobcovi absolútne nie je zrejmé,
akým spôsobom sa súd prvej inštancie dopracoval k jednotlivým sumám, z ktorých mu bol priznaný

úrok z omeškania. Rovnako mu nie je zrejmé, prečo sa tieto sumy striedavo znižujú a zvyšujú až
v konečnom dôsledku postupne narastajú. Žalobca taktiež nedostal odpoveď na to, prečo mu bol v
poradí posledný nárok na zaplatenie úroku z omeškania (zo sumy 10.608,02 eura od 20.03.2023 do
19.04.2023) priznaný do 19.04.2023 (čo je deň pred vydaním rozsudku) a nie do zaplatenia tak, ako
si ho uplatnil. Uvedené robí rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmateľným. Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania. Navyše, v čl. 1.3 zmluvy o úvere sa žalovaní zaviazali splniť
svoj záväzok zo zmluvy o úvere spoločne a nerozdielne. V žalobnom petite sa žalobca domáhal, aby
týmto spôsobom súd zaviazal žalovaných na úhradu ich záväzku. Prvoinštančný súd nesprávne zaviazal
žalovanýchnaplneniespôsobom,žeplnenímjednéhoznichpovinnosťdruhéhovrozsahuposkytnutého
plnenia zaniká. Aj v tejto časti sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie aj žalovaní 1/ a 2/, a to voči časti výroku II.
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou im súd uložil zaplatiť priznanú istinu s príslušenstvom v mesačných
splátkach po 295,83 eura. Žiadali, aby výška splátok bola určená v sume po 100 eur mesačne a aby
im žalobca poskytol platobné dispozície k úhrade súdom rozhodnutého dlhu. Dôvodili, že súdom

určená neúmerne vysoká mesačná splátka je tichým súhlasom súdu s exekučným konaním, pretože
pre žalovaných je mesačná splátka vo výške 295,83 eura neprijateľná a nereálna. V časti súdom
určenej výšky mesačných splátok považovali rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne z dôvodov,
že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. h/ a f/ CSP), súd tiež nadržiava úžerníckemu

veriteľovi a jeho vymáhačovi, ktorý nezákonnými postupmi pripravil o majetok nielen žalovaného 1/, ale
aj iných občanov v SR. Súd sa tiež podľa žalovaných dôsledne neriadil ust. § 220 ods. 2 CSP. Žalovaní
navrhovali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na nové prejednanie, prípadne, aby odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvej
inštancie zmenil tak, že dlžnú čiastku umožní žalovaným splácať v mesačných splátkach po 100 eur

mesačne splatných do konca každého kalendárneho mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku súdu,
až do jej celkového splatenia žalovanými, pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len
jednej z nich.

13. K odvolaniu žalovaných podal žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že v napadnutom

rozsudku súd rozhodol v prospech žalovaných, keď určil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
Žalovaným uložil povinnosť vrátiť žalobcovi iba zostávajúcu istinu úveru, ktorú im navyše umožnil
uhrádzaťvmesačnýchsplátkachvovýške295,83eura.Žalovanívodvolanínamietajúvýškumesačných
splátok,hocitájeparadoxnenižšia,akovýškapôvodnýchsplátokdohodnutýchvzmluveoúvere(443,63eura). Požiadavka žalovaných, aby súd mesačné splátky, ktorými má byť žalobcovi vrátená iba reálne
poskytnutá istina úveru, znížil na sumu 100 eur je neakceptovateľná, keďže práve žalovaní porušili
vo vzťahu k žalobcovi svoju elementárnu zákonnú a zmluvnú povinnosť - splácať poskytnuté peňažné

prostriedky riadne a včas. Výlučne z tohto dôvodu bol žalobca nútený uplatniť si voči nim svoju splatnú
pohľadávku na upomínacom súde. Vyhovenie požiadavke žalovaných by bolo v hrubom rozpore so
základnouzásadou"niktonemôžemaťprospechzvlastnéhoprotiprávnehokonania"(nemoturpitudinem
suam allegare potest). Žalovaní nemôžu profitovať zo svojho protiprávneho konania (nesplácania úveru)
tým, že im súd umožní splácať úver v nižších splátkach, ako by splácali v zmysle zmluvy pri riadnom

plnení svojich zmluvných povinností. Preto je podané odvolanie žalovaných nedôvodné.

14. Žalovaní 1/ a 2/ podali tiež písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, pričom uviedli, že preverovanie
bonity spotrebiteľa bolo zanedbané. Jednou z povinností veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery,
je povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť dlžníka splácať úver. Následkom nesplnenia
tejto povinnosti je strata práva požadovať splatenie úveru jednorazovo v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS ukladá veriteľovi informačnú povinnosť a povinnosť
poskytnúť vysvetlenia, ktoré umožnia dlžníkovi prijať pri uzatvorení úveru informované rozhodnutie. Táto
smernica tiež veriteľa zaväzuje overiť úverovú bonitu spotrebiteľa. Veriteľ je povinný preukázať splnenie
svojich predzmluvných povinností poskytnutia informácií a overenia úverovej bonity spotrebiteľa. Pričom

zásada efektivity v sporoch je porušená, ak dôkazné bremeno nesplnenia povinností veriteľa zaťažuje
spotrebiteľa. Tento totiž nedisponuje prostriedkami, ktoré by mu umožňovali preukázať, že veriteľ mu
neposkytol informácie a neoveril jeho úverovú bonitu. Naopak zásada efektivity je dodržaná, ak je
veriteľ povinný pred súdom preukázať správny výkon svojich predzmluvných povinností: obozretný
veriteľ si musí byť vedomý nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných

povinností a povinnosti poskytnúť vysvetlenia. Preto k preukázaniu dôkazov o overovaní schopnosti
žalovaného splácať úver boli predložené listiny nedostatočné a slabé, ide len o formálny pokus veriteľa
založiť isté doklady o spotrebiteľovi do zložky úverového obchodu s ním. Veriteľovi viac vyhovuje
nedisciplinovaný klient, ako platby-schopný spotrebiteľ, nakoľko pri nedisciplinovanom klientovi zarobí
veriteľ násobkom viac financií vo forme zisku, ako pri nízkych úrokových sadzbách veriteľa. Povinnosťou

žalobcu je už pri jeho prvotnom žalobnom návrhu predložiť všetky dôkazy a nečakať na výzvy súdu a na
odpor spotrebiteľa. Žalobca nepredložil doklady o preverovaní bonity aj cez Centrálny register dlžníkov
(H.). Nepredložil ani doklady o preverovaní bonity cez databázu Medzibankového úverového registra
SR. Teda veriteľ nepreveril bonitu žalovaného a konal v rozpore s platnou právnou úpravou. Výpočty
uvádzané žalobcom v odvolaní považujú žalovaní za nepresné a smiešne, nakoľko nezohľadňujú

celkovú úverovú zaťaženosť v čase pred poskytnutím úveru. Napokon žalovaní zopakovali, že sa
odvolávajú voči výške splátok, v ktorých ich súd prvej inštancie zaviazal priznanú istinu s príslušenstvom
zaplatiť.

15. V priebehu odvolacieho konania navrhol pôvodný žalobca 365.bank, a.s., aby súd pripustil zmenu

subjektu na strane žalobcu z dôvodu, že pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o úvere, spolu so všetkými
právami s ňou spojenými postúpil Zmluvou o postúpení pohľadávok č. I/2023 zo dňa 18.05.2023 na
postupníka R Collectors s. r. o. Na základe uvedeného návrhu, po preskúmaní predložených listín
preukazujúcich postúpenie pohľadávky, súd prvej inštancie uznesením č. k. 28Csp/10/2022-279zo dňa
16.08.2023 rozhodol, že pripúšťa, aby do konania vstúpil na miesto pôvodného žalobcu 365.bank, a.s.

nový žalobca: R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 2 9.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2023.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), zaoberajúc sa najskôr skúmaním existencie
formálnych podmienok pre podanie odvolania, dospel v prvom rade k záveru, že pokiaľ ide o odvolanie

žalovaných 1/ a 2/ voči časti vyhovujúceho výroku II. o lehote na plnenie im uloženého peňažného
plnenia (tzv. paričnej lehote), smeruje odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti takej časti rozhodnutia, proti
ktorej nie je odvolanie prípustné.

17. Z odvolania žalovaných 1/ a 2/ vyplýva, že napádajú časť vyhovujúceho výroku II., ktorou im bolo

uložené zaplatiť žalobcovi týmto rozsudkom mu priznané peňažné plnenie v mesačných splátkach vo
výške 295,83 eura, t. j. v časti lehoty na plnenie (§ 232 ods. 3, 4 CSP) a žiadali o povolenie splatenia
dlžnej sumy v nižších splátkach po 100 eur mesačne.18. Podľa § 212 ods. 1 CSP rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej.

19. Podľa § 232 ods. 1 CSP vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť

plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami.

20. Podľa § 232 ods. 2 CSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym
uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

21. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

22. Podľa § 232 ods. 4 CSP ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť

celého plnenia.

23. Podľa § 234 ods. 1 CSP súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej.

24. Podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon

nevylučuje.

25. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

26. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,

e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1,
f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,

j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,
k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,
l) zabezpečení dôkazného prostriedku,
m) nároku na náhradu trov konania,
n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,

o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

27. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

28. Podľa Civilného sporového poriadku je odvolanie prípustné a) proti rozsudku súdu prvej inštancie,
ak to zákon nevylučuje. Neprípustnosť odvolania je daná zákonom voči rozsudkom vydaným osobitným
procesným postupom, a to kontumáciou, uznaním a vzdaním sa nároku (§ 356 CSP) okrem prípadov
odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre ich vydanie. Voči ostatným rozsudkom

súdu prvej inštancie je odvolanie zásadne prípustné. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie je odvolanie
prípustné, ak to zákon pripúšťa. CSP pripúšťa možnosť podať odvolanie proti uzneseniam, ktoré sú
taxatívne vymenované v ustanovení § 357 CSP, pričom proti iným uzneseniam odvolanie prípustné nie
je. Tiež nie je prípustné ani odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia.

29. S poukazom na vyššie uvedené musel odvolací súd v prvom rade prihliadať na povahu odvolaním
žalovaných 1/ a 2/ napadnutého rozhodnutia. Títo podali odvolanie len voči výške splátok, v ktorých
im súd prvej inštancie uložil zaplatiť sumu 10.608,02 eura s príslušenstvom, keď sa domáhajú, aby
výška týchto splátok bola stanovená nižšia, a to 100 eur mesačne. Odvolanie žalovaných teda smerujeproti časti výroku týkajúceho sa lehoty na plnenie povinnosti uloženej im napadnutým rozsudkom,
teda napadnutým bol len výrok o lehote na plnenie upravený v § 232 CSP. Tento výrok má charakter
uznesenia, keďže sa ním nerozhodlo o nároku vo veci samej, čo bráni aplikácii § 355 ods. 1 CSP a

v prípade posudzovania prípustnosti odvolania je nutné vychádzať z § 355 ods. 2 CSP v spojení s §
357 CSP.

30. Za vec samu sa nepovažuje výrok o lehote na plnenie (rovnako výrok o stanovení dlhšej ako
zákonnej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok) v zmysle § 232 CSP a takéto rozhodnutie nie je

ani konečným rozhodnutím vo veci samej (por. Civilný sporový poriadok, Komentár, C. H. Beck, Praha,
2016, str. 1353, ako aj publikáciu Občanský soudní řád, Komentář, Praha, 2009, diel II, str. 1214). Je
tomu tak preto, lebo nejde o rozhodovanie o hmotnoprávnych nárokoch strán, ale o procesnoprávnych
otázkach, o ktorých ak by sa rozhodovalo samostatne, tak by sa o nich rozhodovalo uznesením (viď
publikáciu Civilní právo procesní, Praha, 2008, str. 289). Určenie lehoty na plnenie súdom totiž nie je
závislé od hmotného práva, podľa ktorého sa posudzuje meritum veci, ale jej právnym základom je

procesnoprávne ustanovenie § 232 CSP. Táto časť rozhodnutia, i keď je zahrnutá do výroku rozsudku,
má vo vzťahu k meritu veci len akcesorický charakter a v konečnom dôsledku je od hmotnoprávnych
nárokov uplatnených žalobou (návrhom) úplne nezávislá; t.j. súd o nej rozhoduje na základe posúdenia
celkom odlišných skutočností, než je tomu v prípade žalobných nárokov a nezávisle od samotného
rozhodnutia o merite veci. Odvolaním žalovaných 1/ a 2/ napadnutá výroková časť rozhodnutia súdu

prvej inštancie, teda nie je vecou samou (§ 212 ods. 1, § 355 ods. 1 CSP) a prípustnosť odvolania voči
takému uzneseniu CSP nepripúšťa (§ 234 ods. 1, § 355 ods. 2, § 357 CSP). V tejto súvislosti porovnaj
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/33/2017 z 28.02.2018.

31. Keďže rozhodnutie o lehote na plnenie je procesným rozhodnutím v intenciách výlučne procesného

predpisu (CSP), t. j. nejedná sa o otázku hmotného práva, a toto rozhodnutie nie je taxatívne
vymenované v § 357 CSP, je potrebné konštatovať, že odvolanie bolo zo strany žalovaných 1/ a 2/
podané proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Rozhodnutie o tzv. paričnej lehote
nemá charakter rozhodnutia vo veci samej (pričom výlučne vo veci samej súd rozhoduje vo forme
rozsudku), ale iba uznesenia, preto možnosť podania odvolania voči tomuto rozhodnutiu by procesný

predpis (CSP) musel výslovne pripustiť. CSP však prípustnosť odvolania voči rozhodnutiu o paričnej
lehote neupravuje.

32. Pretože odvolanie žalovaných 1/ a 2/ bolo z vyššie uvedených dôvodov podané proti takej časti
rozhodnutia, proti ktorej nie je odvolanie prípustné, odvolací súd ho musel v zmysle § 386 písm. c) CSP

odmietnuť (výrok I.).

33. Ďalej odvolací súd v rámci skúmania formálnych podmienok pre podanie odvolania, dospel k záveru,
že pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd
prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v časti o zaplatenie istiny vo výške 10.608,02 eura s úrokmi

z omeškania, je v tejto časti odvolanie žalobcu podané neoprávnenou osobou. Subjektom oprávneným
podať odvolanie je totiž výlučne strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu je porovnanie petitu
posledného procesného úkonu urobeného žalobcom v priebehu konania s napadnutým výrokom.
Vyhovenie žalobe žalobcu v časti uvedenej vo výroku II. preskúmavaného rozsudku, bolo v danej

právnej veci celkom v prospech žalobcu, tento nebol potom osobou subjektívne oprávnenou na podanie
odvolania v tomto rozsahu, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné, aby odvolací súd odvolanie žalobcu
voči vyhovujúcemu výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. b/ CSP ako podané
neoprávnenou osobou odmietol (výrok II.).

34.Pokiaľžalobcavovzťahuktomutovýrokunamietal,žesúdprvejinštanciepostupovalnesprávne,keď
na základe záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pri určovaní splátok, ktoré sa stali splatnými
do vyhlásenia rozsudku postupoval tak, že znížil splátky úveru ako bezúročné na sumu 295,83 eura (na
rozdiel od výšky splátok 443,63 eura určenej v zmluve) a následne vynásobil počet splátok splatných
do vyhlásenia rozsudku touto ich zníženou výškou a od výslednej sumy odpočítal vykonané úhrady

žalovaných; a ďalej tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu o priznaných úrokoch z omeškania; tak
je potrebné uviesť, že posudzujúc obsah takto formulovaných odvolacích dôvodov, voči vyhovujúcemu
výroku II., odvolanie žalobcu smeruje v podstate voči zamietajúcemu výroku III. rozsudku súdu prvejinštancie, pretože žalobca sa v podstate domáha priznania vyššej istiny a vyšších úrokov z omeškania,
ako mu bolo priznané rozhodnutím súdu prvej inštancie.

35. Ďalej pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie mal
nesprávne zaviazať žalovaných na plnenie spôsobom, že plnením jedného zo žalovaných povinnosť
druhého v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká, tak v tejto časti ide tiež o odvolanie podané
neoprávnenou osobou, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti výroku vo veci samej nie je
v neprospech žalobcu. V danom prípade je nepochybné, že na strane žalovaných 1/ a 2/ ide o pasívnu

solidaritu dlžníkov, ktorá vyplýva zo samotnej úverovej zmluvy č. 1874030374 zo dňa 12.09.2018, ktorá
vjejbode1.3výslovneuvádza,žespoludlžníkjezaviazanýspoločneanerozdielnesdlžníkomnaplnenie
záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy. Podľa § 511 ods. 1 OZ platí, že „Ak právnym predpisom alebo
rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia,
že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený
požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.“

Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že pasívna solidarita vzniká v prípade, keď sa v zákone, v dohode
účastníkov, v súdnom rozhodnutí vydanom na základe § 439 ustanovuje alebo ak to vyplýva z
povahy plnenia, že účastníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. V tomto prípade vyplýva pasívna
solidarita už z dohody zmluvných strán v úverovej zmluve. Súd prvej inštancie na solidárnej zaviazanosti
žalovaných 1/ a 2/ v tomto smere nič nemení, žalovaní 1/ a 2/ sú už zo zmluvy zaviazaní k hlavnému

(meritórnemu záväzku) spoločne a nerozdielne, pričom súd prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku
vyjadruje túto ich solidárnu viazanosť práve vyjadrením, že plnením jedného zo žalovaných, povinnosť
druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia zaniká, čo korešponduje s vetou druhou ust. §
511 ods. 1 OZ, podľa ktorého ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

36. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalobcu (t. j. voči výrokom III. a IV rozsudku), odvolací súd po
zistení,žeodvolanievtejtočastibolopodanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v týchto zvyšných častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho
konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výrokoch III. a IV. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP) v odvolaním účinne napadnutom rozsahu (výrok III.).

37. Pretože výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním žiadnej z procesných
strán, je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol predmetom prieskumu
odvolacieho súdu.

38. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na

odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
v časti zamietol, keď dospel k záveru, že veriteľ neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, preto nie je oprávnený od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru, a pretože súd tiež uzavrel, že sa jednalo o hrubé porušenie povinnosti

podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, považoval úver za bezúročný a bez poplatkov.

39. Pretože v odvolacom konaní došlo k postúpeniu pohľadávky z predmetnej úverovej zmluvy
z pôvodného veriteľa 365.bank, a.s. (do 02.07.2021 Poštová banka, a.s.), bolo z tohto hľadiska potrebné
zaoberať sa v odvolacom konaní prednostne otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Aktívnou

legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené
právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie
vecnej legitimácie, či už aktívnej – existencia tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej– existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

40. Zmena na strane žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. I/2023 zo dňa 18.05.2023
z postupcu 365.bank, a.s. na postupníka R Collectors s. r. o. bola pripustená uznesením súdu prvej
inštancie č. k. 28Csp/10/2022-279 zo dňa 16.08.2023, právoplatným dňa 12.09.2023.

41.Odvolacísúdvtejtosúvislostipostupompodľa§382CSPvyzvalstrany,abysavyjadrilikpoužitiuust.

§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a ust. § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch.

42. Na výzvu odvolacieho súdu reagoval žalovaný 1/ písomným podaním, v ktorom uviedol, že žiada,
aby odvolací súd použil právny predpis, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa.

43. Žalobca v písomnom podaní na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že ustanovenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách a ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ, ktoré súd pri rozhodovaní o merite veci bude aplikovať a
doteraz neboli použité, sú podmienkou platného zosplatnenia pohľadávky a možnosti jej postúpenia.
Právny predchodca žalobcu v podaní z 15.08.2022 objasnil konajúcemu súdu splnenie podmienok
zosplatnenia tak, že k predčasnému zosplatneniu úveru došlo ku dňu 18.05.2020. Z aktuálneho stavu

úveru vyplýva, že žalobca predčasne zosplanil úver pre omeškanie sa splátky splatnej dňa 20.02.2020.
Následne žalobca podaním zo dňa 21.04.2020 v súlade s § 53 ods. 9 OZ upozornil žalovaných na
uplatnenie práva podľa § 565 OZ (právo predčasného zosplatnenia), ktoré realizoval dňa 18.05.2020.
Žalobca úver predčasne zosplatnil v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ. Žalobca už k
žalobe pripojil elektronické podacie hárky, z ktorých vyplýva, že upozornenia pred zosplatnením zo dňa

21.04.2020 a výzvy zo dňa 18.05.2020, ktorými došlo k predčasnému zosplatneniu úveru podľa § 565
OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, boli žalovaným riadne zasielané na adresu ich trvalého pobytu podľa
údajov vyplnených v čl. 1.2 zmluvy o úvere. Podľa § 45 ods. 1 OZ: „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej
osobe od okamihu, keď jej dôjde.“ Podľa R 4/2021: „Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým
spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje

reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude
právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry
adresáta. (...). Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť
oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho
takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu

vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností
mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať
prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného
doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno
ho jednostranne odvolať.“ Podľa 4.3.1 VOP: „Banka doručuje informácie alebo dokumenty Klientovi

osobne, alebo kuriérskou službou, alebo poštou, alebo inými prostriedkami diaľkovej komunikácie (napr.
telefón, fax, e-mail, SMS a pod.) alebo kontaktnými kanálmi na posledné známe kontaktné údaje Klienta,
pokiaľ sa Banka a Klient nedohodli inak. Podľa 4.3.2 VOP: „Klient sa zaväzuje oznámiť Banke bez
zbytočného odkladu akúkoľvek zmenu kontaktných údajov. Ak Klient Banku o zmene neinformuje, Klient
jezodpovednýzaoboznámeniesasodoslanýmiinformáciamialebodokumentmi.“Podľa4.3.6VOP:„Pri

doručovaní poštovou zásielkou na adresu v SR alebo v zahraničí sa informácie a dokumenty považujú
za doručené desiaty deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší okamih doručenia. To platí,
aj keď sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie alebo zásielka sa vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie je
dohodnuté inak, pri zasielaní informácií a dokumentov poštovou zásielkou Banka zasiela informácie
a dokumenty vo forme obyčajnej listovej zásielky.“ Režim doručovania hmotnoprávnych úkonov sa

spravuje ustanovením § 45 ods. 1 OZ; tzv. teória dôjdenia. Pri hmotnoprávnych úkonoch sa
nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Boli tiež predložené
listiny, ktorých obsahom je sledovanie jednotlivých zásielok adresovaných žalovaným. Žalovanému
1/ bolo upozornenie aj predčasné zosplatnenie úveru riadne doručené. Žalovaný 2/ si len neprevzal
v odbernej lehote predčasné zosplatnenie úveru. Ak nedôjde k reálnemu doručeniu listiny platí, že

nastávajú účinky s ňou spojené momentom, keď adresát nevyužil objektívnu možnosť oboznámiť sa s
jej obsahom. Pri listinných zásielkach doručovaných prostredníctvom poštového podniku dňom uloženia
zásielky na pošte.“ Podľa najnovšieho rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/90/2023 zo dňa 29.11.2023:
„V prejednávanej veci odvolací súd bol toho názoru, že v prípade sporu o doručenie písomnosti/výzievje na odosielateľovi, resp. jeho právnom nástupcovi, aby preukázal, že zásielka bola žalovanému
doručená, resp. sa dostala do jeho dispozičnej sféry a je na odosielateľovi, aby zásielku doručoval
adresátovi tak, aby vedel relevantne preukázať jej doručenie, resp. to, že adresát mal možnosť sa

s obsahom zásielky oboznámiť. Zároveň sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že žalovanému skutočne predmetné
výzvy doručila, resp. sa dostali do jeho dispozičnej sféry, a teda že ho žalobkyňa riadne v súlade so
zákonom vyzvala k splneniu jeho splatného peňažného záväzku. Dovolací súd vzhľadom na vyššie
uvedený záver (uvedený v bodoch 11. až 14. tohto uznesenia) konštatuje, že právny názor odvolacieho

súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že predmetné výzvy žalovanému ne/doručila, keď neakceptoval
podacie hárky o ich podaní na poštovú prepravu na adresu žalovaného, ktorými žalobkyňa doručovanie
výziev preukazovala, v tomto prípade nie je správny. Zákon o bankách v ustanovení § 92 ods. 8
ustanovuje podmienky postúpenia pohľadávky na iný ako bankový subjekt nasledovne: „Ak je napriek
písomnej výzvy banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka

zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva;
to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka
alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom

vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky
môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou
alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto
zákonom.“ Zákonnými podmienkami postúpenia pohľadávky teda v súlade s citovaným ustanovením
sú: a) písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi,

aby pohľadávku splnil, b) nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i
len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Právny predchodca žalobcu
uvedené podmienky splnil. Právny poriadok Slovenskej republiky v žiadnom ustanovení nevyžaduje, a
teda ani Zákon o bankách nepredpokladá, aby bol dlžník explicitne ďalším listom veriteľa oboznamovaný
s právom na postúpenie pohľadávky. Toto právo vyplýva priamo zo Zákona o bankách a oboznamovanie

klienta s nímnie je povinnosťou veriteľa. Výklad citovaného ustanovenia zákona prezentovaný žalobcom
podporuje aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023 – na splnenie podmienok
ustanovenia § 92 ods. 8 nie je potrebná osobitná výzva, postačuje teda výzva na úhradu dlžnej
sumy tzv. zosplatňujúca výzva, ktorú žalobca v konaní predložil. NS SR uviedol k danej problematike
nasledovné stanovisko: „Vychádzajúc z uvedeného, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité

podmienky, ako napr. tie uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní,
v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP a § 150 ods. 1
CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok
platnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysleuvedeného
povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na

splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky,
čo má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka. Zákon ale pre výzvu v zmysle
cit. ustanovenia nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti. Z citovaného znenia sporného
ustanovenia výslovne vyplýva len to, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku, ak je napriek písomnej

výzve banky jej klient/dlžník nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i
len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Z predmetného ustanovenia však pri použití žiadnej
z výkladových metód nevyplýva povinnosť banky osobitne oznámiť klientovi možnosť postúpenia čo i
len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu. Banka nie je povinná osobitne upozorňovať
resp. informovať klienta/dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu bude

oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu
presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred
postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť,
pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku. Z výzvy na zaplatenienemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí
z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník
uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku okrajovo riešilo aj rozhodnutie

sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom
je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky. V posudzovanom prípade právny predchodca žalobkyne,
Poštová banka, a.s., Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 6. mája 2019 (č. l. 8 a nasl. spisu) postúpil na
žalobkyňu pohľadávku žalovaného zo zmluvy o úvere č. 8429955084. Na č. l. 45 spisu je založená výzva

právneho predchodcu žalobkyne adresovaná žalovanému na zaplatenie dlžnej pohľadávky zo Zmluvy o
úvere č. 8429955084 zo dňa 4. marca 2015, ktorá je právnym predchodcom žalobkyne datovaná dňom
16. januára 2017. Žalobkyňa súdu predložila i listinu z 13. februára 2017 adresovanú žalovanému (č. l.
18 spisu), ktorej obsahom bolo vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti úverovej pohľadávky zo Zmluvy o
úvere č. 8429955084 zo 4. marca 2015, ako aj výzva na zaplatenie dlžnej sumy, s ktorou bol žalovaný k
13. februáru 2017 v omeškaní. Súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd nepovažovali takéto oznámenie

o vyhlásení predčasnej splatnosti za kvalifikovanú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách s
odôvodnením, že pre postúpenie pohľadávky v zmysle predmetného ustanovenia zákona o bankách
nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto výzvou musí banka klienta informovať, že po
márnom uplynutí tejto lehoty bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Ak teda odvolací súd
vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí vyslovil, že žalobkyňa predloženými listinami zo 16. januára 2017

a 13. februára 2017 vzhľadom na ich obsah a dátum vyhotovenia i doručovania nepreukázala splnenie
požiadaviek v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, pretože ich účelom bolo iba splnenie podmienok
pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a nemajú žiaden vzťah k právnemu úkonu postúpenia
pohľadávky, od ktorého žalobkyňa odvodzovala svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, dovolací súd
uzatvára, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nad

rámec dáva dovolací súd ešte do pozornosti potrebu zaoberať sa otázkou, či žalovaný mal objektívnu
možnosťoboznámiťsasobsahommudoručovanýchvýzievpostupcuzo16.januára2017a13.februára
2017 (bez ohľadu na to, či tak skutočne urobil), keď z obsahu súdneho spisu sa javí, že predmetné
písomnostiboližalovanémudoručovanénaadresuuvedenúvZmluveoúvereč.8429955084ažalovaný
siichvodbernejlehoteneprevzal.Dovolacísúdpripomína,žeakadresátmalreálnumožnosťoboznámiť

sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto
prejav vôle bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. V kontexte uvedeného najvyšší
súd záverom konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu, že
vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách musí banka klienta informovať o možnosti postúpiť
pohľadávku na tretiu osobu. Výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj oznámenie o

vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru za predpokladu, že dlžník mal objektívnu možnosť oboznámiť
sa s obsahom takéhoto adresovaného jednostranného právneho úkonu (§ 45 ods. 1 OZ).“

44. Žalobca ďalej poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19CoCsp/45/2020,
zo dňa 24.02.2021, v ktorom súd uviedol: „Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia)

spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže
dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich
pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom
právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu
právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej

pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Keďže
ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, Občiansky zákonník ustanovuje pre postúpenie pohľadávky
písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia.
Osobitnépredpisymôžuupravovaťpostúpeniepohľadávokvšpecifickýchprípadochodlišne,resp.môžu
upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné. Podľa dôvodovej

správy k zákonu o bankách, zákonodarca mal úpravou podľa § 92 ods. 8 na mysli oprávnenie banky
postúpiť peňažný záväzok, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce
k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom. Zákonnými podmienkami
platného postúpenia pohľadávky z úveru je v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách preukázateľné

zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následne nepretržité omeškanie
dlhšie ako 90 dní. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nepredpisuje, ako má vyzerať výzva
predchádzajúca postúpenie pohľadávky (okrem toho, že má mať písomnú formu), ani to, že by v
tejto výzve malo byť upozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky. Za písomnú výzvu podľa § 92ods. 8 zákona o bankách preto možno považovať v preskúmavanej veci aj upozornenie – výzvu na
splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 12.01.2017, ktorá obsahuje oznámenie, že žalovaní podstatným
spôsobom porušili ustanovenia zmluvy o úvere a obchodných podmienok a ani napriek predchádzajúcej

upomienke neuhradili svoje záväzky. Zároveň upozornenie – výzva obsahuje oznámenie, že ak nedôjde
k úhrade vyššie uvedenej dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená vyhlásiť úver predčasne splatným a
žiadať úhradu celej úverovej pohľadávky. Uvedené upozornenie – výzva bola podľa listinných dôkazov
predložených žalobcom daná na poštovú prepravu dňa 13.01.2017, čo žalovaní nespochybnili. V čase
postúpenia dňa 06.08.2018 boli žalovaní v omeškaní so splnením časti svojho dlhu viac ako 90 dní (z

aktuálneho stavu úveru ku dňu 28.09.2018, ktorý sa nachádza v spise, vyplýva, že posledná splátka
v sume 407,24 eura bola splatená dňa 25.09.2016), preto je správny záver súdu prvej inštancie, že
boli naplnené predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, v
dôsledku čoho je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaný.“ Podľa rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 2CoCsp/99/2020, zo dňa 01.02.2021: „Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym
záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní zaslania výzvy banky dlžníkovi, a teda nesplnenia

zákonnej podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zákon nevyžaduje dve rozličné písomné
výzvy, preto aj výzva na úhradu dlžnej čiastky, s plnením ktorej je dlžník v omeškaní a taktiež aj výzva
na zaplatenie celého zostatku dlhu po predčasnom zosplatnení úveru sa môže považovať za výzvu v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách ak bola dlžníkovi doručená, resp. aspoň zaslaná. Ani v rozhodnutí
Najvyššieho súdu, na ktoré súd prvej inštancie poukázal, sa neuvádza, že by zákon vyžadoval dve

rozličné výzvy, resp. špeciálnu výzvu pred postúpením pohľadávky banky. Podmienky podľa § 92 ods. 8
sú splnené ,,ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky.“ Na základe uvedeného mal žalobca za to, že boli splnené
všetky zákonom vyžadované predpoklady vyplývajúce aj z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách pre

postúpenie pohľadávky, a teda žalobca má v tomto konaní aktívnu vecnú legitimáciu a sú splnené
podmienky nato, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel.

45. Vzhľadom na postúpenie v spore uplatnenej pohľadávky v prebiehajúcom odvolacom konaní, bolo
potrebné zaoberať sa skúmaním aktívnej vecnej legitimácie aktuálneho žalobcu, a teda vysporiadať

sa v prvom rade s otázkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorej by súd mohol
konštatovať, že žalobca je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore voči žalovaným 1/ a 2/
domáha.

46. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako postupníka, ktorý má základ

v hmotnoprávnom vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu - bankou 365.bank, a.s. (do 02.07.2021
Poštová banka, a.s.) a žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľmi, ktorí uzavreli spolu dňa 12.09.2018 Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, dobrá pôžička č. 1874030374, na základe ktorej banka poskytla žalovaným
1/ a 2/ bezúčelový úver vo výške 28.400 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v 96. mesačných
splátkach po 443,63 eura s tým, že posledná splátka mala byť splatnou 20.09.2026. Podľa bodu 4.5

zmluvy,sazmluvnéstranydohodli,ževprípaderiadnehonesplácaniaúverujebankaoprávnenávyhlásiť
úver za predčasne splatný. Z písomného upozornenia banky zo dňa 21.04.2020 vyplýva, že banka
žalovaných 1/ a 2/ v zmysle § 53 ods. 9 OZ upozornila, že ku dňu 21.04.2020 eviduje pohľadávky
viac ako tri mesiace po lehote splatnosti spolu vo výške 2.064,88 eura, ktoré žiada uhradiť v lehote do
15 dní s tým, že ak k úhrade nedôjde, je oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Z výzvy na

úhradu dlžnej sumy zo dňa 18.05.2020 vyplýva, že banka žalovaným 1/ a 2/ oznámila, že pre podstatné
porušenie zmluvy o úvere sa úverová pohľadávka stala k 18.05.2020 predčasne splatnou v celom
rozsahu s tým, že celková výška dlžnej sumy je 28.819,20 eura. Zmluvou o postúpení pohľadávok
uzavretou medzi postupcom 365.bank, a.s. a postupníkom – žalobcom dňa 18.05.2023, malo dôjsť
kpostúpeniupohľadávkyzpôvodnéhoveriteľa–bankynažalobcu.Knadobudnutiuúčinnostipostúpenia

pohľadávok malo dôjsť ku dňu 16.06.2023 (tretím pracovným dňom od uhradenia odplaty postupníkom
postupcovi – čl. II. zmluvy v spojení s Potvrdením o splnení záväzku z 16.06.2023 – č. l. 255 spisu).

47. Podľa § 524 ods. 1 a 2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

48. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.49. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
o postúpení pohľadávok 18.05.2023, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej

banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta;
týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa

osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa
osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient
ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky
presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná

odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená
pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o
jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom
len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

50. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa
18.05.2023, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže
previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami
s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský
úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku,

zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred
termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

51. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 12.09.2018, ak veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa
považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

52. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 12.09.2018, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru

povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

53. Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 12.09.2018, na výpočet ukazovateľa schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť,
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a

d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

54. Podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 12.09.2018, veriteľ podľa § 20 ods. 1
písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19
použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných

životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných
záväzkochspotrebiteľa,výškecelkovejzadlženostiaďalšieinformácieofinančnejaekonomickejsituácii
spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom
prostredníctvom interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľpodľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez
súhlasu spotrebiteľa, len na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver a na účely podľa odseku 19, elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa

v Sociálnej poisťovni, a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ podľa § 20 ods. 1
písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie súvisiace s
príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť splácať
spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum

ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa.

55. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že základným predpokladom platného
postúpenia pohľadávky bankou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, ako aj ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ
je, že musí ísť o splatnú pohľadávku (ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ vyžaduje, že musí ísť o pohľadávku
buď po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou

pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru). V danej veci zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplýva, že pôvodná konečná splatnosť spotrebiteľského úveru je až dňa 20.09.2026, pričom bolo
tvrdené, že veriteľ využil svoje právo a pre nesplácanie úveru zo strany dlžníkov úver predčasne ku dňu
18.05.2020 zosplatnil. Vzhľadom na argumenty predostreté žalovanými v konaní, však bolo sporným,
či si právny predchodca žalobcu – v čase uzavretia zmluvy Poštová banka, a.s. v zmysle ust. § 7 ods.

1 ZoSÚ náležite splnila povinnosť pri uzatváraní zmluvy posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, nesplnenie ktorej podmienky má podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ za
následok nemožnosť pre veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru.

56. Účelom ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ ukladajúcim veriteľom povinnosť v predzmluvnom vzťahu so
spotrebiteľom skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver je
zabrániť v poskytovaní úverov spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane, ktorých finančné možnosti
neumožňujú splácanie úveru. Veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver je povinný vynaložiť aktívne
úsilie, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a to na

základe relevantných a aktuálnych informácií získaných jednak od spotrebiteľa a jednak získaných
vlastnou činnosťou, napr. z bankového/nebankového registra, dopytom na Sociálnu poisťovňu. Toto
ustanovenie malo zabezpečiť záujem veriteľom správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať úver
a správať sa tak obozretne z pohľadu návratnosti úveru a z pohľadu dôsledkov nezodpovedného
požičiavania na strane spotrebiteľov (účelom citovaného ustanovenia je tak ochrániť spotrebiteľa ako

slabšieho účastníka zmluvy a vyrovnať tak faktickú nerovnováhu vznikajúcu v právnom vzťahu medzi
spotrebiteľom a dodávateľom).

57. S účinnosťou od 1. januára 2018 je vykonávacím predpisom k zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 zo dňa 14. novembra

2017 ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

58. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru (§ 7 ods. 20 a 27 ZoSÚ). Pri posudzovaní budúcej

schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania
do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože
nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo
ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú
schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu ZoSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa

o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom
o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa
tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak
z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.

Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi
na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa povinnosti
konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne sizabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ nie

je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková a sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom
dodávateľ (žalobca) pristupoval k hodnoteniu bonity klienta. Náležité posúdenia splnenia povinnosti
veriteľom v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, má potom význam pre právny záver o uplatniteľnosti sankcie
v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, najmä ohľadom práva veriteľa požadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru.

59. Súd prvej inštancie v ods. 26 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uzavrel, že veriteľ
pri poskytnutí úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď pred poskytnutím úveru neoveril
schopnosť žalovaných splácať poskytnutý úver s mesačnou splátkou vo výške 443,63 eura počas 96
mesiacov z mesačnej mzdy žalovaných a neprihliadol na ich iné mesačné výdavky, ktoré ani nezisťoval.
Žalobca síce overil príjem žalovaných v Sociálnej poisťovni a ich úverovú históriu dopytom do úverového

registra, avšak žiadne iné zisťovanie bonity klientov a ich iných záväzkov a životných nákladov nebolo
zo strany žalobcu preukázané. Neboli skúmané ich skutočné mesačné výdavky, majetkové a sociálne
pomery, a pod. Žalobca akceptoval príjem žalovaného 1/ vo výške 1.580 eur a príjem žalovaného 2/
vo výške 1.005 eur, čo sa týka výdavkov, dosadil do vzorca sumu životného minima pre dospelú osobu
(a nie skutočné výdavky), ktorá by mala žalovaným ostať po odpočítaní splátky vo výške 443,63 eura.

Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal žiadne reálne skúmanie bonity klienta, vykonal
iba strohé a čisto formálne dosadenie číselných údajov do vzorca, ktoré však nezohľadňujú skutočné
a celkové náklady na zabezpečenie životných potrieb žalovaných. Žalobcovi tak po dosadení týchto
hodnôt vyšiel ukazovateľ 0,59, na základe ktorého posúdil, že žalovaní budú schopní splácať poskytnutý
spotrebiteľský úver. Z predložených listín (výpisov z databázy) bolo tiež zrejmé, že žalovaní žiadali o

poskytnutie spotrebiteľských úverov viackrát, pričom žiadosť bola žalovanému 1/ 9-krát odmietnutá.
Žalobca sa nezaujímal, aké majú žalovaní výdavky na živobytie a či im teda zostáva dostatok
finančných prostriedkov na splácanie úveru. V prípade žalovaného 1/ pritom išlo o poskytnutie v poradí
4. úveru, preto bolo povinnosťou žalobcu zisťovať schopnosť žalovaných splácať poskytnutý nový úver
s prihliadnutím na ich príjem, skutočné výdavky na živobytie (nevychádzať len zo životného minima na

dospelú osobu), ako aj na ďalšie skutočnosti, najmä iné mesačné výdavky. Súd prvej inštancie uzavrel,
že bez zisťovania ďalších okolností, nie je možné konštatovať, že žalobca konal pri uzatváraní zmluvy
s odbornou starostlivosťou. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti, a
teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie odbornej starostlivosti skúmania
schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Pretože žalobca v konaní nepreukázal splnenie si povinnosti

uloženej mu v § 7 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z., vychádzal súd prvej inštancie zo záveru o nemožnosti
predčasného zosplatnenia úveru a zosplatnenie úveru považoval za neplatný právny úkon. Vyriešenie
otázky, či v danom prípade došlo k zosplatneniu úveru v súlade s ust. § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods.
2 ZoSÚ, je pritom podstatné pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu s ohľadom na ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách a § 17 ods. 1 ZoSÚ. Navyše z ust.§ 2 ods. 5 Opatrenia NBS č. 10/2017 vyplýva, že

výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa sa určuje najmenej vo výške
sumy životného minima, to znamená že ide o najnižšiu sumu výdavkov, ktorú musí veriteľ nevyhnutne
zohľadniť, aj keby šetrením zistil nižšie výdavky spotrebiteľa, ako v sume životného minima. Bežne
však možno očakávať, že mesačné výdavky spotrebiteľa na zabezpečenie základných životných potrieb
budú nevyhnutne vyššie, ako len výška životného minima, a preto ich treba veriteľom zisťovať, ako bolo

uvedené vyššie, nevyhnutne minimálne dopytom na spotrebiteľa.

60. Žalobca v podanom odvolaní so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti zosplatnenia úveru
nesúhlasil, mal za to, že pred uzavretím zmluvy o úvere s náležitou starostlivosťou riadne skúmal
schopnosť žalovaných splácať úver (tzv. bonitu) v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Primárne vychádzal z údajov

od žalovaných o ich príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave, ktoré následne overoval vyžiadaním si
podkladov z príslušných registrov a databáz. Mal za to, že pritom postupoval v súlade s opatrením
Národnej banky Slovenska zo dňa 14.11.2017 č. 10/2017, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaní pred uzavretím zmluvy o úvere poskytližalobcovi informácie o ich osobnom stave (obaja slobodní, bez detí) a o svojich mesačných príjmoch a
výdavkoch. Žalobca overoval existenciu pracovných pomerov a výšku príjmov žalovaných vyžiadaním
si podkladov zo Sociálnej poisťovne. Získané dáta potvrdili čistý príjem žalovaného 1/ vo výške 1.580

eur a čistý príjem žalovaného 2/ vo výške 1.005 eur. Žalobca tiež zisťoval výdavky žalovaných, a
to zaobstaraním si podkladov zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI), odkiaľ zistil, že
žalovaný 1/ mal v čase uzavretia zmluvy o úvere tri existujúce úverové záväzky, na ktoré mesačne
vynakladal sumu spolu vo výške 905 eur. Žalovaný 2/ mal v čase uzavretia zmluvy o úvere jeden
existujúci úverový záväzok, ktorý mesačne splácal sumou vo výške 81 eur. Ďalšie konkrétne súkromné

výdavky žalovaných (napr. na energie, nájom, stravu a pod.) žalobca nezisťoval a neoveroval z
objektívnych dôvodov, pretože nemá prístup k databázam dodávateľov služieb a energií a nedisponuje
ani právomocou dopytovať sa týchto subjektov akékoľvek otázky týkajúce sa ich klientov. Uvádzal, že
vo vzťahu k nákladom na zabezpečenie základných životných potrieb má veriteľ pri poskytovaní úveru
v zmysle platnej legislatívy (ZoSÚ a opatrenia NBS) vychádzať zo sumy životného minima, navýšeného
o tzv. rezervu vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným

minimom. Ak spotrebiteľovi zostane po splátke úveru suma zodpovedajúca životnému minimu navýšená
otzv.rezervuvovýške20%,másazato,žemádostatokfinančnýchprostriedkovnapokrytiezákladných
životných potrieb a iných bežných výdavkov. Veriteľ tak nemusí podrobne skúmať každodenné výdavky
spotrebiteľa (na stravu, energie a pod.). Žalobca uvádzal, že aj po odrátaní mesačnej splátky úveru
(443,63 eura) a výdavkov na iné peňažné záväzky (spolu 986 eur) zostala žalovaným z ich čistého

príjmu suma spolu vo výške 1.155,37 eura (2585 eur – 986 eur – 443,63 eura), ktorá výrazne presahuje
životné minimum na jednu plnoletú fyzickú osobu od 01.07.2018 (205,07 eura x 2), a to aj s prihliadnutím
na tzv. rezervu vo výške 20 %. Žalovaným po splátke úveru jednoznačne zostalo dostatok finančných
prostriedkov na pokrytie základných životných potrieb a iných bežných výdavkov.

61. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaní 1/ a 2/, ako spoludlžníci, nie sú rodinnými príslušníkmi,
podľa adresy bydliska netvoria spoločnú domácnosť. Žalobca v spore uvádzal, že overoval príjmy
dlžníkov v Sociálnej poisťovni a ich ďalšie úvery v spoločnom registri bankových informácií. Žalovaný 1/
vo svojej výpovedi pred súdom (pojednávanie dňa 02.02.2023, č. l. 118 spisu) uvádzal, že v minulosti
žil s družkou, s ktorou majú spolu dve maloleté deti, pričom ho zarazilo, že žalobca uvádza, že žalovaný

1/ nemá žiadne maloleté dieťa. Uvádzal tiež, že nakoľko nevedel úvery od 365. banky splácať, zobral
si ďalší úver od I. J., G.. Uvádzal, že jeho výdavky sú na výživné, splátku úveru, plyn, elektrinu, vodu a
TV a predstavujú spolu sumu 884 eur. Z listín predložených v priebehu konania žalovaným 1/ vyplýva,
že mu bol poskytnutý úver od K. L., a.s. zmluvou zo dňa 17.10.2016 vo výške 20.000 eur, s mesačnou
splátkou 281,94 eura a termínom konečnej splatnosti 20.10.2024 (č. l. 122 spisu); ďalší úver od K. L.,

G. mu bol poskytnutý zmluvou zo dňa 23.06.2017 vo výške 18.700 eur, s mesačnou splátkou 259,53
eura s termínom konečnej splatnosti 20.06.2025 (č. l. 125 spisu), ďalej bol žalovanému 1/ poskytnutý
predmetný úver od K. L., G. zmluvou zo dňa 12.09.2018 vo výške 28.400 eur, s výškou mesačnej splátky
443,63 eura a termínom konečnej splatnosti 20.09.2026 (č. l. 128 spisu); napokon tiež pôžička zo dňa
17.09.2019 od J. F., G. vo výške 4.000 eur, s mesačnou splátkou 67 eur, splatná dňa 30.09.2024 (č. l.

130 spisu). Žalovaný 1/ mal tiež mať hypotekárny úver v F. F. so splátkou 400 eur mesačne (výpoveď
dňa 02.02.2023, list zo dňa 09.06.2020 č. l. 144 spisu, list SL SP, a.s. zo dňa 16.02.2023 č. l. 213 spisu).
Vyživovacia povinnosť bola žalovanému 1/ stanovená až rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.
k. 16P/27/200-185 k jeho dvom maloletým deťom spolu v sume 250 eur mesačne plus splátky zročného
výživného (č. l. 185 spisu).

62. Na druhej strane žalobca tvrdil len toľko, že pri poskytovaný úveru žalovaným, skúmal ich príjem,
ktorý overoval v Sociálnej poisťovni, pričom zistil príjem žalovaného 1/ vo výške 1.580 eur mesačne
a príjem žalovaného 2/ vo výške 1.005 eur mesačne. Ďalej mali žalovaní uviesť, že sú slobodní
a nemajú žiadne vyživované deti, ktorú skutočnosť však žalobca žiadnym spôsobom nepreukazoval. Zo

Spoločného registra bankových informácií žalobca zistil, že v čase poskytovania úveru mal mať žalovaný
1/ tri existujúce úverové vzťahy na ktorých splácanie mal mesačne vynakladať sumu 905 eur a žalovaný
2/ jeden existujúci úverový záväzok, na ktorý mesačne vynaložil sumu 81 eur. Ďalšie výdaje žalovaných
žalobca neskúmal a vychádzal z výšky životného minima na dospelú osobu v sume 205,07 eura plus
tzv. rezerva 20 %.

63. Na základe zhodnotenia takto zisteného skutkového stavu sa odvolací súd jednoznačne stotožňuje
so závermi súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu neskúmal bonitu žalovaných s odbornou
starostlivosťou. Veriteľ síce overil príjem žalovaných a okolnosť, či splácajú ďalšie úvery, avšak žiadnymspôsobom nezisťoval reálne mesačné výdaje žalovaných, pričom v zmysle ust. § 7 ods. 1, 20 a 27
ZoSÚ bolo nevyhnutné, aby veriteľ výslovne zisťoval náklady na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, ako aj všetky peňažné

záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. ZoSÚ ukladal právnemu predchodcovi žalobcu, aby zisťoval
dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných
záväzkochspotrebiteľa,výškecelkovejzadlženostiaďalšieinformácieofinančnejaekonomickejsituácii
spotrebiteľa. Základným podkladom pre takéto zisťovanie by bol jednoznačne dopyt na samotného

spotrebiteľa. Stačilo teda žalovaným 1/ a 2/ položiť relevantné otázky, pričom z dôkazov predložených
žalobcom nijako nevyplýva, že by pred poskytnutím úveru od samotných žalovaných 1/ a 2/ takéto
skutočnosti vôbec zisťoval. Vychádzal z ničím neovereného predpokladu, že žalovaní sú slobodní
a bezdetní. Žalovaný 1/ pritom mal dve vyživovacie povinnosti (hoci v tom čase výška výživného
pre dve maloleté deti nebola stanovená súdnym rozhodnutím, bol žalovaný 1/ zo zákona povinný
si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom plniť). Potom bol celkom nesprávny predpoklad

veriteľa, že jeho výdaje sú len vo výške životného minima pre jednu dospelú osobu hoci zvýšeného
o 20 %. Žalovaný 1/ mal mať v tom čase príjem 1.580 eur mesačne, splácať úvery vo výške 905
eur mesačne, mal dve vyživovacie povinnosti, uvádzal, že okrem toho uhrádza hypotekárny úver a
náklady na plyn, vodu, elektrinu, TV, nevyhnutne aj na stravu, ošatenie a hygienu, napriek tomu mu
žalobca poskytol ďalší úver s mesačnou splátkou vo výške až 443,63 eura mesačne. Pokiaľ potom

od príjmu 1.580 eur mesačne, sa odpočítajú splátky 905 eur mesačne a 443,63 eura mesačne, ostalo
mesačne na živobytie žalovanému 1/ suma len 231,37 eura mesačne, čo je síce suma vyššia ako
životné minimum pre dospelú osobu, avšak žalovaný 1/ mal okrem toho dve vyživovacie povinnosti
a bežné náklady na život a bývanie, na úhradu ktorých mu táto suma nemohla postačovať. Žalovaný
2/ mal síce príjem 1.005 eur mesačne a splácal len jeden úver po 81 eur mesačne, ale ani u tohto

spotrebiteľaveriteľneskúmaljehoreálnemesačnévýdajenabývanie,stravu,prípadnéliečebnénáklady.
Jepotrebnéuviesť,ženiejemožnépríjemtýchtodlžníkovposudzovaťspoločne,pretožepodľavšetkého
žalovaní 1/ a 2/ netvoria spoločnú domácnosť, čiže nemajú spoločné výdavky, na ktorých úhrade by
sa spolupodieľali, ale každý zo žalovaných má zrejme vlastnú domácnosť a výdavky na ňu. Preto
predpoklad žalobcu, že postačí vychádzať len zo životného minima pre dospelú osobu je nesprávny,

pretože v okolnostiach konkrétneho prípadu môže mať spotrebiteľ pravidelné mesačné výdavky vyššie,
ako len vo výške životného minima. Takýmito výdajmi sú výdavky na bývanie, stravu, hygienu, liečebné
výdavky, vyživovacie povinnosti, preto je nevyhnutné, aby veriteľ minimálne dopytom na spotrebiteľa
tieto údaje zisťoval a pri vyhodnocovaní podmienok pre poskytnutie úveru posudzoval. Ust. § 7 ods.
27 ZoSÚ uvádza, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,

voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné
minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa. Z toho vyplýva, že ZoSÚ ukladá
vyhodnocovať náklady na zabezpečenie základných životných potrieb s ohľadom na životné minimum,
avšak v žiadnom prípade to neznamená, že tieto náklady sa majú automaticky posudzovať vždy vo
výške životného minima.

64. Vzhľadom na uvedené zistenia sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie
o tom, že právny predchodca žalobcu pri poskytovaní predmetného úveru žalovaným, neskúmal
s odbornou starostlivosťou ich schopnosť splácať poskytovaný úver, pretože okrem splátok iných
úverov, neprihliadal na ich iné mesačné výdavky, ktoré ani nezisťoval. Neskúmal teda ich skutočné

majetkové a sociálne pomery, ale uspokojil sa len s tým, že im po poskytnutí úveru zostane suma vo
výške životného minima pre dospelú osobu, ktorý údaj však nijako v konkrétnom prípade nezohľadňuje
skutočné a celkové náklady spotrebiteľa na zabezpečenie jeho základných životných potrieb, teda
či im reálne mesačne zostane dostatok finančných prostriedkov na splácanie poskytovaného úveru.
Nekonanie s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, má v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ za následok

nemožnosť vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Preto je správny
záver súdu prvej inštancie aj v tom, že v danom prípade bolo zosplatnenie úveru neplatným právnym
úkonom.

65. Predmetný úver teda nebol platne zosplatnený, pričom v zmysle zmluvy je jeho konečná splatnosť

až dňa 20.09.2026. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávky dňa 18.05.2023, však práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere veriteľ nemôže
previesť na tretiu osobu, pokiaľ ide o pohľadávku pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ako už bolo uvedené vyššie, základným predpokladom platného postúpenia pohľadávky bankouvzmysle§92ods.8zákonaobankách,akoajust.§17ods.1ZoSÚje,žemusíísťosplatnúpohľadávku.
Pretože tento základný predpoklad v danom prípade splnený nebol, keďže nejde ani o pohľadávku
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, ani o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou

pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (t. j. na základe platného zosplatnenia),
nedošlo v danom prípade ani k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa 365.bank, a.
s. na postupníka R Collectors, s. r. o., z ktorého dôvodu žalobca nie je v tomto spore aktívne vecne
legitimovaným subjektom, preto je potrebné jeho odvolanie voči zamietajúcemu výroku III. a voči výroku
IV. o trovách konania napadnutého rozsudku, vyhodnotiť ako celkom nedôvodné.

66. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku III. ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku IV. o náhrade trov konania,
s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

67. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,

rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak v odvolacom konaní prevažne úspešným
žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im v tomto odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli, ani si ich náhradu neuplatňovali. Hoci bolo odvolanie žalovaných 1/
a 2/ odmietnuté, bolo tiež odmietnuté odvolanie žalobcu voči vyhovujúcemu výroku II. a pokiaľ ide
o odvolanie žalobcu voči zamietajúcemu výroku III, tu boli naopak v celom rozsahu úspešní žalovaní,

keďže odvolací súd rozsudok v tejto časti potvrdil. Preto odvolací súd vyhodnotil ako v odvolacom konaní
prevažne procesne úspešných žalovaných 1/ a 2/. Odvolací súd potom s použitím základných princípov
čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho
zákonodarcu a o náhrade trov konania rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,

ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že
žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal.

68. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -
28CoCsp/7/2024
28CoCsp/7/2024-

6121520266
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).