Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 7, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/141/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122433520
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6122433520.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, C. B. XXX/X, XXX XX D., zast.: Mgr. Ivan Bugri, advokát, Námestie SNP 23, 960 01
Zvolen, IČO: 42 307 155, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866,

o zaplatenie 5.441,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 9C/15/2023 zo dňa 13. 09. 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9C/15/2023 zo dňa 13. 09. 2023 z r u š u j e a vec
v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu

5.441,31 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (výrok II.).
1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou
okresnému súdu dňa 10.10.2022 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5.441,31 Eur, z titulu nároku
na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným.

Žalobu žalobca odôvodnil tým, že od 01.07.2008 je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru.
Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá
z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté
na 17-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na
pracovisku, od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby, po ktorom
nasleduje určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej zmeny

strávi na pracovisku sústavne 24 hodín. Okrem určenej služobnej pohotovosti mu ako hasičovi býva
nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“). Obidve služobné pohotovosti, či už určená služobná
pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa § 92
ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je
rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet

odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je hasič
odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň),
resp. peňažnou náhradou vo výške 30 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak
je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) s odkazom na
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ.1.2 Obe služobné pohotovosti sa mu však nezapočítavajú do pracovného času. Za určenú služobnú
pohotovosť je odmeňovaný náhradou vo výške 15 % služobného platu, resp. 30 %, ak je vykonávaná
v dňoch služobného pokoja.

1.3 Pracuje na 3 zmeny, každý tretí deň odslúži minimálne 24 hodín a následne má dva dni voľna. Takto
strávi mesačne v službách minimálne 240 až 264 hodín, pričom do tohto rozsahu mu nie sú zahrnuté
hodiny nadčasov.
1.4 Poukázal na tú skutočnosť, že služobnú pohotovosť musí vykonávať v mieste výkonu služby. V
období od septembra 2019 do decembra 2019 len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti

odpracoval 207,02 hodín, od januára 2020 do decembra 2020 603,67 hodín, od januára 2021 do
decembra 2021 549,04 hodín, od januára 2022 do augusta 2022 384,26 hodín. Celkove v tomto období
odpracoval 1 744,02 hodín určenej služobnej pohotovosti a spolu určenej a nariadenej 1 938,06 hodín.
Žiadna z nich mu nebola započítaná do pracovného času.
1.5 Jeho priemerný týždenný pracovný čas dosiahol 51,35 hodín týždenne, pričom právo EÚ záväzne
určuje dĺžku týždenného pracovného času na 40 hodín.

1.6 Žalobca uviedol, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok (C-429/09 bod 35), keď priznáva
priamo jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Tento článok
predstavuje tiež pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
a ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas

a v tejto súvislosti výslovne stanovuje, že zahŕňa tento pracovný čas aj nadčasy. V prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade sa odchýliť, pokiaľ
ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide aj vo veci samej, hoci aj so súhlasom dotknutého
pracovníka (C-397/01 až C-403/01).
1.7Mal zato,žedošloknaplneniupredpokladovzodpovednostižalovanéhozaškodu.Škodamuvznikla

v dôsledku porušenia únijného práva a prejavovala sa stratou času na odpočinok, na ktorý by mal nárok,
ak by bol jeho týždenný pracovný čas maximálne 48 hodinový.
1.8 U požadovanej náhrady vychádzal analogicky zo znenia ustanovenia § 11 a § 13 O. z. ako aj článku
19 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal na to, že došlo k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu
zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúceho v porušení práva na primeranú dobu odpočinku

akoajprávanasúkromiearodinnýživotatonielenpočasžalovanéhoobdobia.Vzhľadomajkcharakteru
jeho práce a potrebe regenerácie jeho fyzických a psychických síl, možno jeho nárok posúdiť ako
nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej má dôjsť v peniazoch.
1.9 Čo sa týka výšky požadovanej náhrady, vychádzal z analógie iuris, ustanovenia § 122 ZoHaZZ pre
určenie primeranej náhrady spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto

ujma vznikla. Ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ upravuje odmenu za nariadenú služobnú
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, pričom tieto hodiny služobnej pohotovosti
mu neboli započítavaná do služobného času.
1.10 Primeraná náhrada predstavuje potom rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v ustanovení
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, ktorú obdržal a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ za každú

odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované obdobie.
1.11 Poukázal na to, že takáto výška náhrady je nielen primeranou, ale spĺňa aj satisfakčnú funkciu, ako
aj preventívnu a sankčnú. Má zabezpečiť aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušení práva.
Nejedná sa pritom o mzdový nárok, ale o nárok na náhradu škody porušením únijného práva. Spôsob
výpočtu nič nemení na jeho povahe alebo právnom titule.

1.12 V žalobe pod bodom F. uviedol presný výpočet výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
za jednotlivé mesiace žalovaného obdobia, pričom vychádzal z údajov samotného žalovaného, ktoré
tento nijako nespochybnil.
1.13 Po prejednaní veci, po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení dospel súd prvej inštancie
k záveru, že žaloba je dôvodná v plnej miere. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou

právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel k záveru, že jeho právomoc je daná, keďže v SR
neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva Európskej únie. Žalovaný namietal nedostatok jeho
pasívnej vecnej legitimácie v spore. Uvedenú námietku považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú
a s poukazom na judikatúru Súdneho dvora (vec E., spoločné veci C-6/90 a C-9/90) skonštatoval, že

pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11
písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy).1.14 Žalovaný namietal, že čl. 6 písm. b) Smernice sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu
ako príslušníka hasičského a záchranného zboru (ďalej len „HaZZ“). K predmetnej námietke súd
prvej inštancie uviedol, že Smernica definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti -

verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Ako vyplýva z ods. 2
prvého pododseku článku 2, predmetná Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej
ochrany. V prejednávanom spore však nejde na strane žalobcu o takú činnosť, pre ktorú by platilo
vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice 89/391/EHS. Tento

záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady použiteľnosti
Smernice na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok
od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3 písm. b/, 3 (i) Smernice
sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16,
avšak odchýlku od čl. 6 Smernica nepripúšťa (pozri uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der
Feuerwehr Hamburg). Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí

do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.
1.15 Žalovaný argumentoval aj tým (a), že sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
Smernicu do ZoHaZZ správne a (b) že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať
do odpracovaného služobného času. K predmetnej argumentácii súd prvej inštancie uviedol, že na
prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ je v súlade s právom Únie, nakoľko podľa

prílohy č. 4/ bod 6/ ZoHaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá a podľa § 193 ZoHaZZ sa na
služobný pomer príslušníkov použijú primerane aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník práce
však explicitne v ust. § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku
a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá
sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu, z ustanovení ZoHaZZ nevyplýva, žeby služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva
rozpor s právom Európskej únie. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času
považujevšetokčas,ktorýžalobcatrávivmiestevýkonupráceajekdispozíciisvojmuzamestnávateľovi.
Dokonca aj čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, na telefóne, teda aj čas strávený
mimo priestorov zamestnávateľa, jednoznačne predstavuje pracovný čas, nakoľko pracovník musí byť

neustále k dispozícii svojmu zamestnávateľovi.
1.16 Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal otázkami, či (a) žalobca skutočne pracoval nad limit 48
hodín týždenného priemerného pracovného času za rozhodné obdobie (september 2019 až august
2022) a (b) či tak je daný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia
jeho práva plynúceho z čl. 6 písm. b) Smernice. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že Súdny

dvor opakovane judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody keď sú splnené 3
podmienky: (1.) „cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné“; (2.) „existencia škody“ a (3.) „priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom“.
1.17 Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie skonštatoval, že v prejednávanej veci je splnená,

nakoľko čl. 6 písm. b/ Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia, ktoré ukladá
členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, pričom je výslovne
uvedené,žetátohranicazahŕňaajnadčasy,pričomvprípadeneprebratiačlánku22ods.1tejtoSmernice
do vnútroštátneho práva sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti, ako je aj

činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne
závažné porušenie práva únie.
1.18 Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), Smernica
neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala uprednostňovať niektorá z foriem náhrady škody.
Avšak podľa európskej judikatúry náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí

byťprimeranávzniknutejškode,abymohlazabezpečiťskutočnúochranujehopráv.Vposudzovanejveci
dospel súd prvej inštancie k záveru, že nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice mu vnikla nemajetková
ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru,
že k prekročeniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom

období (september 2019 až august 2022 vrátane) došlo a dospel k záveru, že oprávnená je celková
výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie september 2019 až
august2022(od01.09.2019do31.08.2022),(priodpracovanýchhodináchurčenejslužobnejpohotovosti
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1744,02 hodín) v čiastke 5.441,31 Eur s poukazom na to, že takejtovýšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa žalobca žalobou domáhal, pričom nežiadal prihliadnuť
na odpracované hodiny nariadenej služobnej pohotovosti. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené
potom skonštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 6 písm. b) Smernice zo

strany žalovaného vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných
osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva
na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci ako aj práva
na vedenie súkromného rodinného života. V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcunaprimeranýodpočinokpovykonanejprácijepermanentne,niekoľkorokovporušované,pričom

povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky, ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie
vlastného života, a preto je nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj
primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. Z výsluchu žalobcu a z jeho
skutkových tvrdení vyplynulo, že častokrát odpracuje hodiny nad rámec maximálneho 48-hodinového
týždenného pracovného času, ktorý umožňuje Smernica, ktoré hodiny by mohol venovať jeho rodine,
priateľom, či osobným záľubám. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd prvej inštancie k

záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 6 písm. b/ Smernice pri
rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval,
ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho rozvíjaniu osobných, rodinných a
priateľských vzťahov osobnostných práv, za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušení práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.
1.19 Žalovaný namietal aj výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za
neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v
tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania výšky je na

úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§11 a nasledujúce OZ)
a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová i obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej
osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi

odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v
tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah
vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť
a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach

rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť

na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.
Súd sa stotožnil so žalobcom v tom, že v danom prípade má byť náhrada škody nielen primeranou, ale
má spĺňať aj satisfakčnú funkciu, ako aj preventívnu a sankčnú. Má zabezpečiť aj generálnu prevenciu
pred pokračovaním v porušení práva.

1.20 Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 občianskeho zákonníka súd
aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohľadňujúc pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ

prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné

odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.1.21 V období september 2019 - august 2022 odpracoval žalobca pri odpracovaných hodinách určenej
služobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZ1744,02hodín,zaktoréobdobiesadomáhalzaplatenia
žalovanej sumy 5 441,31 Eur ako náhrady vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto sumu vypočítal

ako odmenu, ktorú mu priznáva zákona ako pri nariadenej služobnej pohotovosti postupom uvedeným
pod bodom F žaloby, jej bodom 36 až 39.
1.22 Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že „tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a predstavuje skôr
výpočet odškodnenia vo forme vyplatenej primeranej peňažnej náhrady vo forme doplatku zo sumy,

ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa ustanovenia § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z.,“ z tohto vyjadrenia žalovaného nevyplýva, že by spochybňoval údaje uvedené v týchto
tabuľkách nachádzajúcich sa v žalobe žalobcu ktoré boli podkladom pre výpočet žalovanej sumy.
1.23 Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považoval ho za
primeraný s poukazom na zásah do rodinného života žalobcu, jeho súkromia a mal za to, že vypočítaná
suma zodpovedá odmene, ktorú by dosiahol pokiaľ by sa pohotovosť započítavala do fondu pracovného

času. Je potrebné zdôrazniť, že zo strany žalovaného neboli namietané jednotlivé vyčíslenia počtu
hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac, hodinová sadzbu, rozdiel percentuálny v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 1 a 2 Zákona o HaZZ. Nemajetková ujma mohla byť stanovená imaginárnou
čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle
ustanovení zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období

vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil. Uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru

súdu by ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení žalobcu.
1.24 Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalobcovi priznal plnú sumu, ktorú požadoval titulom náhrady
nemajetkovej ujmy s tým, že spôsob a výška určenia sa súdu javili ako spravodlivé a najbližšie
k vyčísleniu náhrady za služobnú pohotovosť vykonávanú nad rozsah ustanoveného týždenného

pracovného času, v tom ktorom kalendárnom roku.
1.25 Vec právne posúdil podľa § 85 ods. 1, § 86 ods. 1, § 92 ods. 1, § 93 ods. 1, § 103 ods. 1, § 116
ods. 1, § 122 ods. 1, § 12 ods. 6, § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. (ďalej len „ZoHaZZ“), § 11, § 13 ods.
1 a 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „O.z.“), čl. 36 ods. 1 písm. c/, d/ a e/ Ústavy
Slovenskej republiky.

1.26 Nakoľko žalobca mal v spore plný úspech, súd prvej inštancie v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 CSP zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v miere 100 %, pričom o
konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný (ďalej aj len „odvolateľ“), a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, pričom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom
rozsahu (výrok I. a II.) a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne v celom rozsahu.
2.1Žalovanývodvolaní namietolnedostatokprávomocisúduprvejinštancievovecikonaťarozhodovať.

Tiež namietol, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“
a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik
zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej
aplikácie Smernice. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že by Smernica bola do ZoHaZZ prebratá
nesprávne. Tvrdil, že v konaní ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový

nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie.
2.2 Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných
činností, a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, poukazujúc na čl. 1 ods.

2, 3, a 4 Smernice a čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný tvrdil, že Smernica sa neuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa žalovanéhorozhodnutie vo veci V-429/09 G. E. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie
je možné považovať za smerodajné. Žalovaný tvrdil, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku 17
ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, pričom

jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v posudzovanom prípade), keď sa jedná o
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
2.3 Žalovaný namietol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaný
v odvolaní poukázal na zásadu, podľa ktorej musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude

musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.
2.4 Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, koľko času konkrétny príslušník
skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného
obdobia.Ztohtodôvodujeprezistenie,čiskutočnedošlokporušeniuprávžalobcunevyhnutnévypočítať
čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne

nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ. Žalovaný zdôraznil,
že žalobca vo svojom písomnou vyjadrení zo dňa 12.05.2023 uviedol, že nežaluje nemajetkovú ujmu
vyčíslenúzapresnýpočethodínodpracovanýchnad48hodíntýždenne.Zuvedenéhodôvodupovažoval
žalovaný za nepochopiteľne, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa

celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť, a to bez ohľadu
naskutočnosť,čitýmmalo(aakáno,takvakomrozsahu)dôjsťkprekročeniu48hodinovéhotýždenného
pracovného času. Žalovaný zdôraznil, že relevantným má byť iba to, či a v akej miere bol prekročený
maximálny 48 hodinový pracovný čas, a preto nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať
z počtu hodín služobnej pohotovosti. Žalovaný tvrdil, že nemajetkovú ujmu nie je možné vypočítať

„tabuľkovo“, na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdovým
nárokom. Žalovanému nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou
3,12 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv.
2.5 Žalovaný namietol primeranosť výšky náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy v sume 5.441,31 Eur,
ktorú považoval za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam

trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaný mal
za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do
medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania
v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný tvrdil, že tabuľky
priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Tiež namietol, že ak

sa žalobca v prvom rade nedomáhal upustenia od nezákonného zásahu, (ktorý zásah stále pretrváva),
nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá by mala byť kompenzovaná v
peniazoch.
2.6 Zotrval na námietke premlčania, pričom poukázal že žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie vzniesol námietku premlčania vo vyjadrení žalovaného zo dňa 18.05.2023. Namietal, že súd

prvej inštancie sa však s námietkou premlčania vôbec nezaoberal, neuvádza ju ani v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Námietka premlčania bola žalovaným vznesená z dôvodu, že žalobca v žalobe
uvádza žalované obdobie september 2019 – august 2022. K podaniu žaloby však došlo až v októbri
2022, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv,
čo znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty

s poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka. Žalovaný, vychádzajúc z iných súdnych
sporov založených na obdobnom skutkovom základe sa domnieva, že žalobca viaže začiatok plynutia
premlčacej doby na deň splatnosti jeho služobného platu za ten mesiac, v ktorom došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcu. Žalobca pri posudzovaní premlčania vychádzal z dátumu splatnosti
služobnéhoplatuaniezmomentu,kedydošloknemajetkovejujmežalobcu.Zuvedenéhodôvodupotom

žalobca nesprávne vyhodnotil otázku, či je nárok za obdobie od júla 2020 premlčaný, nakoľko služobný
plat za júl 2020 bol splatný v mesiaci august 2020 (zrejme nesprávne uvedené dátumy žalovaným
v odvolaní). Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2019; v prípade, že by
žalovaný pripustil, že k prekračovaniu maximálneho 48 hodinového pracovného času počas žalovanéhoobdobia dochádzalo, tak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo už v tom
momente, kedy bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas prekročený a nie až nasledovný
kalendárny mesiac, kedy nastal dátum splatnosti služobného platu. Pričom začiatok plynutia premlčacej

doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Podľa argumentácie
žalobcu,žesanejednáopracovnoprávnysporažalobcasižalobounemaskujesvojemzdovénároky,nie
je potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby právne relevantný dátum splatnosti služobného
platu žalobcu. Namietal, že opomenutie prvoinštančného súdu vysporiadať sa so vznesenou námietkou

premlčania predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ale aj v zmysle § 365 ods.
1 písm. h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu
v celom rozsahu zamietne.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považuje v
celom rozsahu za správny. Zdôraznil, že Smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ

transponovaná len formálne. Porušovanie práv hasičov nerešpektovaním Smernice je pritom stav, ktorý
trvá dlhoročne. Tvrdil, že je úplne logické a pochopiteľné, že sa žalobou domáha náhrady škody (v
podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch) za tisícky hodín, počas ktorých boli porušované jeho práva,
kde táto ujma už logicky nemá byť ako inak aspoň čiastočne odškodnená, než poskytnutím peňažnej
náhrady. Z hľadiska dôkazného preukázania rozhodujúcich skutočností dôvodnosti žaloby poukázal na

to, že už k samotnej žalobe priložil relevantné listinné dôkazy - výpisy z dochádzkového systému SAP
a výplatné pásky za každý mesiac žalovaného obdobia, pričom tieto dôkazy, ako ani skutkové tvrdenia
ohľadne rozsahu počtu odslúžených hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré sa mu nezapočítavali
do odpracovaných hodín, neboli ani samotným žalovaným absolútne nijako spochybnené. Dodal, že
rovnako listinnými dôkazmi preukázal a na základe týchto vyčíslil, že priemerný týždenný pracovný čas

počas žalovaného obdobia dosiahol 51,45 hodín týždenne. Táto najpodstatnejšia skutočnosť nebola
žalovanýmnijakýmspôsobomspochybnenáčipopretá.Vzhľadomnauvedenébolžalobcapresvedčený,
že svoj nárok odôvodnil a preukázal. K námietke, žalovaného že „nie mu nie je zrejmé, prečo si žalobca
svojuúdajnúnemajetkovúujmuohodnotilsumou3,12Eurzakaždúhodinu,počasktorejmalodochádzať
k porušovaniu jeho práv“ uviedol, že táto suma nebola a nie je základom pre výpočet žalovanej sumy, ale

je„len“výsledkomporovnaniažalovanejsumyspočtomhodínžalobcomodpracovanejurčenejslužobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Odhliadnuc od uvedeného, podľa názoru
žalobcu pre posúdenie primeranosti žalovanej výšky v týchto sporoch ani nie je v konečnom dôsledku
rozhodujúceto,akýspôsobvýpočtučistanoveniavýškynárokužalobcapoužije,anito,aképremennépri
prípadnom výpočte zohľadní (teda napr. aký výpočet hodín či určenie konkrétnej sumy odškodnenia za

určitú jednotku času použije), podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná
ku všetkým okolnostiam, za ktorých škoda (ujma) vznikla a jej následkom.
3.1 Podľa žalobcu prisúdená náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadňuje
závažnosť,intenzituadĺžkutrvaniazásahudozákladnýchprávžalobcu(dlhoročnéporušovanievžalobe
označených základných práv), mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušeniu práv

došlo a naďalej dochádza (roky trvajúce vedomé a zjavne úmyselné udržiavanie protiprávneho stavu,
ktorýžalovanémuzrejmevyhovujeanapriekobjektívnejvedomostiorozporeZoHaZZsúniovýmprávom
tento protiprávny stav neodstránil). Aj z tohto pohľadu je presvedčený, že napadnutým rozsudkom
priznaná výška nároku je vzhľadom na všetky relevantné okolnosti veci primeraná a spravodlivá.
Vznesenej námietke premlčania, na ktorú žalovaný v odvolaní poukazuje a namieta premlčanie nároku

za obdobie od júla 2020, čo je však bezpredmetné, nakoľko žalobca v žalobe uplatňoval nároky
za žalované obdobie od septembra 2019 do augusta 2022 vrátane, bez ohľadu na túto skutočnosť,
však vznesenú námietku premlčania považuje za právne nedôvodnú, v žalobe podrobne odôvodnil,
že jednotlivé dielčie nároky na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v takýchto
prípadoch vznikajú za každý mesiac osobitne a odvíjajú sa od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace

žalovaného obdobia. K ujme na osobnostných právach žalobcu dochádzalo každým mesiacom za
žalované obdobie (september 2019 – august 2022 vrátane) tým, že nebol dodržaný limit pracovného
času podľa článku 6 písm. b/ Smernice, pričom toto porušovanie Smernice nebolo kompenzované v jeho
služobnom plate za každý príslušný mesiac. Služobný plat hasičov je splatný 10. dňom mesiaca za
predchádzajúci kalendárny mesiac. Ak by táto utrpená ujma bola kompenzovaná vo mzde žalobcu, resp.

v služobnom plate za príslušný mesiac, škoda by bola takto nahradená a nebolo by potrebné domáhať
sa náhrady škody v tomto súdnom konaní. Poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov, keď túto
námietku premlčania odvolacie súdy nepovažujú za dôvodnú. Pri porušovaní maximálneho týždenného
pracovného času je možné konštatovať presah až po zistení o koľko bol maximálny prípustný počethodín v tom ktorom mesiaci prekročený. V danom prípade sú počet odpracovaných hodín, fond
pracovného času, počet hodín pohotovosti a ostatné údaje ohľadom pracovného času zistiteľné až
po reálnom odpracovaní všetkých hodín v danom mesiaci, ktoré sa preukázaným spôsobom žalovaný

dozvedel najskôr z výplatných pások vyhotovených služobným úradom žalovaného vždy k 10. dňu
mesiaca nasledujúceho po reálne odpracovaných hodinách za ten ktorý mesiac. Žalobca si nárok
uplatnil počnúc mesiacom september 2019, kedy o rozsahu prekročenia maximálneho týždenného
pracovného času, ako aj o výške prípadnej adekvátnej náhrady za nezapočítané hodiny odpracovanej
služobnej pohotovosti, sa dozvedel v deň splatnosti služobného platu za tento mesiac, ktorá nastala dňa

10.10.2019, pričom žalobu v tejto veci podal a doručil súdu elektronicky dňa 10.10.2019, teda v rámci
všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Žalovaným vznesená
námietka premlčania podľa žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný (replika), ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava

svojho odvolania a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní.

5. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, v znení neskorších predpisov –
ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie
postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1
CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď dospel k názoru, že odvolanie žalovaného je čiastočne
dôvodné.

6. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie,
ako aj odvolaním žalovaného, súhlasí s názorom žalovaného vyjadreného v podanom odvolaní, že súd
prvej inštancie napriek tomu, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie v písomnom vyjadrení
zo dňa 18.05.2023 vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie sa s námietkou premlčania
vôbec nezaoberal, v odôvodnení rozhodnutia neuvádza žiadne skutkové okolnosti, ako aj právne

posúdenie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného, ktorý poukazoval na to,
že námietka premlčania bola žalovaným vznesená z dôvodu, že žalobca v žalobe uvádza žalované
obdobie september 2019 – august 2022, avšak k podaniu žaloby došlo až v októbri 2023, t.j. viac
ako tri roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená,
podľa názoru žalovaného, že žalobca uplatnil svoj nárok po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej

lehoty. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa
18.05.2023, ktoré je v spise zažurnalizované na č.l. 293 a nasl., pod bodom III. vzniesol aj námietku
premlčania s poukazom už na vyššie uvedené. Preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie, a to jeho
odôvodnením, odvolací súd mal za preukázané, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s uplatnenou námietkou premlčania zo strany žalovaného.

Z obsahu odôvodnenia nie je zrejmé, či a ak áno, akým spôsobom sa súd prvej inštancie s touto
vznesenou námietkou premlčania vysporiadal, pri akých skutkových zisteniach a pri akom právnom
posúdení. Je preto dôvodná námietka žalovaného, že opomenutie prvoinštančného súdu vysporiadať
sa so vznesenou námietkou premlčania predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/
CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Zároveň odvolací súd uvádza, že z dôvodu, že súd prvej inštancie sa so
vznesenou námietkou premlčania v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysporiadal, nie je možné nateraz
konštatovať existenciu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, a to nesprávne právne
posúdenie veci, keďže z obsahu odôvodnenia nie je zistiteľné, či a ak áno, ako sa súd prvej inštancie

so vznesenou námietkou premlčania vysporiadal a ako túto právne posúdil. Práve z tohto dôvodu bolo
potrebné zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
keďže súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil práva strán sporu na spravodlivý
proces, ktoré porušenie zakladá dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa
ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
Odvolací súd uvádza, že hoci rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti v zmysle § 220 ods. 1 CSP,
napriek tomu trpí vadou nepreskúmateľnosti, keďže nie je súladný s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,a to z dôvodov, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal
a neodôvodnil, a to ani skutkovo, ani neuviedol právne posúdenie vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania žalovaným. Štruktúra odôvodnenia rozsudku musí byť vždy v priamej spojitosti so základným

právom strán sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní
rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen
k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale
aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Preskúmaním veci
odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri vypracovaní rozhodnutia, čo sa týka jeho odôvodnenia, sa

dôsledne neriadil ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď žiadnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia
sa nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť tiež aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej
inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovením § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné, pričom
takéto rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom

dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Súdne konanie sa
riadi princípom dvojinštančnosti a vyjadruje vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania
s konaním uskutočneným pred súdom prvej inštancie. Rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní
musí predchádzať náležité konanie pred súdom prvej inštancie, pretože až jeho naplnením sa môže

vytvoriť priestor pre účinné uplatňovanie účelu, ktorý zákon sleduje v prípade odvolacieho konania.
K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, ako ho
právne posúdil, čo je možné zistiť práve z odôvodnenia rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie
je základným objektom prieskumnej činnosti vykonávanej odvolacím súdom, tzn. že preskúmavané
rozhodnutie musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle

§ 220 ods. 2 CSP. Nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože
bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP), pričom konvalidácia tohto nedostatku
odvolacím súdom neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie
princípu dvojinštančnosti); keďže súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal
vznesenou námietkou premlčania, neodôvodnil svoje rozhodnutie aj vo vzťahu k vznesenej námietke

premlčania, nemôže ani odvolací súd splniť úlohu prieskumného súdu, a preto musí rozhodnutie súdu
prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
6.1 Vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že tieto odvolacie
námietky žalovaného sa odvolaciemu súdu nejavia ako dôvodné, avšak z dôvodu, že odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodov už vyššie

uvedených, sa samostatne k jednotlivým ďalším odvolacím dôvodom odvolací súd bližšie nevyjadruje.
Odvolací súd však uvádza, že odvolacie dôvody žalovaného (majúc vedomosť o odvolacích dôvodoch
v iných konaniach, ktoré boli predmetom konania v rámci odvolacieho súdu a konkrétne aj v rámci
senátu 14Co) sú totožné, pričom odvolací súd nevzhliadol ani v ostatných veciach, ktoré boli predmetom
prejednania v rámci senátu 14Co dôvodnosť odvolacích námietok zo strany žalovaného. Keďže však

odvolacia námietka žalovaného vo vzťahu nevysporiadania sa súdom prvej inštancie k vznesenej
námietke premlčania bola dôvodná, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
postupom podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej
inštancie posúdi vznesenú námietku premlčania berúc do úvahy zistený skutkový stav a vykoná náležité
právne posúdenie, pričom toto riadne uvedie do odôvodnenia rozhodnutia tak, aby rozsudok súdu prvej

inštancie aj v tejto časti bol súladný s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Súd v odôvodnení rozhodnutia
teda uvedie zistený skutkový stav na základe vykonaného dokazovania, vykoná právne posúdenie
s prihliadnutím na zistený skutkový stav a zákonnú úpravu premlčania obsiahnutú v ustanovení § 100 a
§ 101 Občianskeho zákonníka, v odôvodnení rozhodnutia uvedie myšlienkovú líniu a úvahy súdu prvej
inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu vznesenej námietky premlčania a rozsudok riadne odôvodní

berúc do úvahy zistený skutkový stav vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom, vykoná opätovne
právne posúdenie.
6.2 Keďže odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej,
zrušil zároveň aj závislý výrok o trovách konania. O trovách konania z dôvodu, že odvolací súd zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodne v novom rozhodnutí súd

prvej inštancie postupom v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

7. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).