Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/75/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218011350
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2218011350.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a Mgr. Stanislava Kováča, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C. D., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 0T/64/2018-370 zo dňa
02.02.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.02.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa§319TrestnéhoporiadkusaodvolanieobžalovanéhoA.B.,nar.XX.XX.XXXXvC.D.,zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 0T/64/2018-370 zo dňa 02.02.2024
bol obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., trvale bytom C. E. XXX/XX, F. – F. D., uznaný vinným zo
spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil
na tom skutkovom základe,

že

v čase medzi 10:10 hod. do 10:30 hod. dňa 22.05.2018 na poľnej ceste v katastri obce F., okres Dunajská
Streda smerujúcej od miesta zv. Csöcsök smerom do obce F. sa vyhrážal tam prítomnému G. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX, F. H. a to slovami v maďarčine „rozjebem ti hlavu, jebnem do

teba nôž“, ktoré vyhrážky ako aj agresívne správanie sa páchateľa vyvolali u poškodeného G. B., nar.
XX.XX.XXXX, dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, že svoje vyhrážky uskutoční.
O treste za tento skutok okresný súd rozhodol tak, že podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia
súhrnného trestu podľa § 42 Trestného zákona, pretože považoval trest uložený obvinenému rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp. zn. 9Tk/1/2020 zo dňa 08.12.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 3To/28/2021 zo dňa 18.05.2021, právoplatným dňa 18.05.2021, podľa § 155 ods. 1

Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona vo výmere 5 (päť) rokov so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia na ochranu spoločnosti a
nápravu páchateľa za dostatočný.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 370-380.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný bezprostredne po vyhlásení rozsudku na hlavnom
pojednávaní, ktoré následne písomne odôvodnil prostredníctvom obhajcu na č. l. 383.

Obžalovaný v odvolaní primárne poukázal na to, že skutok je prečinom a trestné konanie trvá od roku
2018, dĺžka konania je vzhľadom na uvedené neprimeraná, pričom na nej nenesie žiadnu zodpovednosť
obžalovaný. Poukázal na to, že v konaní bolo potrebné ustáliť skutočný čas spáchania skutku, pričom

v tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka I. J., ktorý uviedol, že do času, ktorý je zobrazený
na kamerovom systéme nezasiahol, nevie doň zasiahnuť ani ho zmeniť, nakoľko to nie je technickymožné. Súd sporné fotografie ako dôkazy nehodnotil, keďže absentoval samotný kamerový záznam
nevievykonaťprieskum,čifotografiezodpovedajúkamerovéhozáznamu,atedačiskutočnepochádzajú
z uvedeného času. Tento záver súdu je však podľa obžalovaného v rozpore s vykonaným dokazovaním,

a to najmä skutočnosťami uvádzanými svedkom príslušným technikom informačnej bezpečnosti. Ďalej
namieta voči dôkazu – záznamu GPS zariadenia predloženého poškodeným až v priebehu konania,
ktorý bol vytlačený z neurčitého a presne neurčeného informačného systému sledovania polohy
motorového vozidla. Aj napriek tomu, že poškodený k tomuto záznamu nepriložil žiadnu inú listinu či
záznam súd ustálil, že ide o jednoznačnú verifikáciu, s čím sa nestotožňuje, pretože súd k týmto listinám

nevykonal žiadnu ani základnú verifikáciu jej pôvodu. To čo súd vytkol fotografiám, to nevytkol GPS
záznamu. Vo vzťahu k záznamom z GPS obžalovaný namietal, že tieto ani neboli riadnym spôsobom
vykonané v zmysle § 269 Trestného poriadku, teda nebol čítaný ich podstatný obsah. Vykonaným
dokazovanímtaknebolonepochybnepreukázané,žesaskutokstalvčaseuvedenomvobžalobe.Pokiaľ
ide o fotografiu, ktorú poškodený na hlavnom pojednávaní predložil, poukázal na to, že išlo o fotografiu
vyhotovenú v inom čase a na inom mieste, ako sa mal stať skutok, ktorý je predmetom v tejto veci.

Tento dôkaz navyše nebol súdom na hlavnom pojednávaní vykonaný, poškodený ho len na hlavnom
pojednávaní ukázal zákonnej sudkyni. Takýto postoj nemožno považovať za vykonanie dôkazu. Súd
ani len neuviedol, či predmetný dôkaz zahrnul do dokazovania. Až po zákonnom vykonaní a procesne
správnom vykonaní môžu byť vznesené procesné námietky strán voči dôkazu. Ak súd konštatoval,
že obhajoba nereagovala na uvedenú fotografiu, takýto záver je v príkrom rozpore s obsahom spisu,

o čom svedčí zápisnica z hlavného pojednávania z 22.06.2018, na ktorom obhajoba vzniesla námietku
zaujatosti voči konajúcej sudkyni, a to aj z dôvodu postupu vo vzťahu k predmetnej fotografii. Predmetná
fotografia nemôže byť dôkazom v trestnej veci, aj z toho dôvodu, že všetky dôkazy musia byť obsahom
spisu resp. pripojené k spisovému materiálu. Z mobilného telefónu nebola fotografia ani príslušným
postupom abstrahovaná a následne vykonaná ako dôkaz. Pokiaľ ide o priestupkové konania ako

dôkaz o kriminálnej a konfliktnej povahe obžalovaného, v tejto súvislosti obžalovaný namietal, že
priestupkové konania voči jeho osobe boli zastavené, a to z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutky
spáchal obžalovaný. Záver súdu, v rámci ktorého prihliadol aj na údajné priestupky obžalovaného
tak nie je správny. Za nedostatočné považuje odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k závažnosti prečinu
z hľadiska materiálneho korektívu. V závere obžalovaný namieta porušenie svojho práva na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko súd založil svoje rozhodnutie na vlastných konštrukciách skutkového
deja, domnienkach, indíciách, resp. len pravdepodobných skutkových záveroch. Napadnutý rozsudok je
nezákonný pre podstatné chyby v napadnutých výrokoch, najmä pre nejasnosť a neúplnosť skutkových
zistení, a tiež pre to, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie
pričom dôkazy, ktoré vykonal nesprávne vyhodnotil. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 321

ods. 1 písm. a) až d) a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 11.02.2025 za prítomnosti zástupcu Krajskej

prokuratúry v Trnave, obhajcu obžalovaného a tlmočníka. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil
obžalovaný. Obhajca obžalovaného zotrval na podanom odvolaní, nežiadal o jeho zmenu či doplnenie.
Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom
registra trestov na obžalovaného, relevantnými lustráciami na osobu obžalovaného ako aj podstatným
obsahom spisu. Strany nemali žiadne pripomienky k oboznamovanému spisovému materiálu. Zástupca

krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné, napadnutý rozsudok
považoval za vecne správny a zákonný, trest primeraný. Obhajca obžalovaného sa v celom rozsahu
pridržal písomných dôvodov odvolania. Ako najpodstatnejšiu okolnosť vyzdvihol čas spáchania skutku
s ohľadom na kamerové záznamy, ktoré preukazujú, že obžalovaný sa mal v čase skutku nachádzať na
inom mieste ako je poľná cesta. Z vykonaného dokazovania nebol preukázaný zásah do kamerového

systému, a teda išlo o automatické prepínanie do letného/zimného času. Rovnako z GPS zariadenia
bolo preukázané, že poškodený sa nachádzal na poľnej ceste. Skutkový stav odôvodňuje, aby odvolací
súd vo veci rozhodol sám, a to tak, že obžalovaného podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodí
spod obžaloby.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.O vine obžalovaného svedčí primárne výpoveď poškodeného, ktorý od podania trestného oznámenia,
cez výpovede v prípravnom konaní ako aj výpovede v konaní pred súdom vypovedal bez akýchkoľvek
nezrovnalostí v jeho tvrdeniach, súvislo, jednotne a konzistentne. Uviedol, že v inkriminovaný deň

v čase približne o 10:15 hod na poľnej ceste pri tom, ako poškodený kosil, obžalovaný sa pri ňom
idúc na bagri zastavil, konfrontoval ho s tým, prečo poškodený o ňom šíri rôzne reči, a následne mu
adresoval vyhrážky „rozjebem ti hlavu, jebnem do teba nôž“. Poškodený zotrval na svojej verzii aj počas
konfrontácie s obžalovaným, počas celého hlavného pojednávania a následne aj po zrušení a vrátení
veci odvolacím súdom a ďalšej výpovedi na hlavnom pojednávaní. Udalosti opísané poškodeným

zapadali do kontextu ich vzťahu, ktorý bol poznačený predchádzajúcim konfliktom, po ktorom boli obaja
právoplatne odsúdení. Tak okresný súd ani odvolací súd nezistili žiaden dôvod, ktorý by poškodeného
motivoval krivo obviniť obžalovaného, resp. ho usvedčovať z konania, ktoré nespáchal. Práve naopak,
poškodený vypovedal, že v dedine mali z obžalovaného strach, strach mal aj o sám, preto je nelogické,
aby v obave z obžalovaného išiel proti nemu krivo svedčiť, a práve eventuálnou krivou výpoveďou by
riskoval odplatu zo strany obžalovaného. O motivácií obžalovaného protiprávne konať svedčia aj správy

OO PZ Veľký Meder, z ktorých vyplýva, že obžalovaný je známy aj v kruhoch polície, a to práve pre jeho
kriminálnuminulosť.Právespoukazomnajehokriminálnesprávaniemalbyťznámyvpodstatekaždému
jednému príslušníkovi PZ v okolí. Výpoveď poškodeného bola podporená aj výpoveďou svedkyne B. (ku
ktorej sa odvolací sú vyjadrí v odôvodnení nižšie) a paradoxne aj samotným obžalovaným.

Obžalovaný v prípravnom konaní a rovnako vo svojej prvotnej výpovedi potvrdil, že v inkriminovaný
deň, a najmä v inkriminovaný čas došlo skutočne k stretu obžalovaného s poškodeným na poľnej ceste.
Žiadnym spôsobom nerozporoval skutočnosť, že v čase uvádzanom poškodeným približne o 10:15
hod došlo k stretnutiu na poľnej ceste. Rozporoval len skutočnosť, že poškodenému žiadne vyhrážky
neadresoval, nevšímal si ho, išiel si po svojom. Následne, po tom, ako brat obžalovaného zabezpečil

fotografiu z kamerového záznamu, na ktorej bol uvedený čas 9:37 hod obžalovaný svoju obhajobnú
taktiku zmenil, a to tak, že začal popierať svoju prítomnosť na mieste skutku v čase, ktorý uvádzal
poškodený. Obrana obžalovaného bola celkom zjavne zameraná takticky, motivovaná práve fotografiou
bez pripojeného kamerového záznamu. Obžalovaný účelovo manipuloval svojou výpoveďou (čo mu
však nemožno mať za zlé, keďže obžalovaný nevypovedá pod prísahou a brániť sa môže aj klamstvom).

Aj napriek tomu okresný súd správne konštatoval a ustáli, že ku skutku došlo, a to v čase, ktorý uvádzal
poškodený, pretože táto skutočnosť vyplynula z náležite vykonaného dokazovania.

Obranu a tvrdenia obžalovaného nespochybňuje len výpoveď poškodeného, ale aj výpoveď svedka K.,
a nakoniec aj samotný obžalovaný, ktorý si vo svojich výpovediach významne protirečil. Obžalovaný sa

o prítomnosti svedka K. na mieste skutku spočiatku vôbec nezmieňoval, až v procese svoju obranu aj
pokiaľ ide o túto otázku prispôsobil tak, že uvádzal, že svedok bol pri tom, ako odchádzal z poľa a bol
priamymsvedkomskutku.Prítomnosťsvedkapriskutkubolavyvrátenánielenvýpoveďoupoškodeného,
ale aj výpoveďou samotného svedka K., ktorý uviedol, že keď obžalovaný odchádzal z bagroviska,
svedok mal ešte telefonát, až následne s odstupom určitého času išiel za obžalovaným. Uviedol síce,

že si nevšimol či obžalovaný zastavil, na tomto mieste je však nutné podotknúť, že svedok nevidel celú
jazdu obžalovaného. Čo je ale podstatné je tá časť výpovede svedka, v ktorej uviedol, že obžalovanému
telefonoval v inkriminovaný deň približne o deviatej ráno, dohodli sa a následne vyrazili na miesto,
kde mal obžalovaný vybagrovať jamu. Tým vyvrátil tvrdenia obžalovaného o tom, že svedok mu volal
už ráno o pol ôsmej, pričom odvolaciemu súdu je celkom zrejmé, že obžalovaný nevypovedal o čase

pravdu. Práve naopak, výpoveď svedka K. zapadala a potvrdzovala výpoveď poškodeného, zapadla do
časového rámca udalosti, keď až po deviatej ráno prišli s obžalovaným na miesto, kde mal vybagrovať
jamu, čo prirodzene trvalo určitý čas a následne z mieste odišli. Nie je potom možné, aby obžalovaný
bol už v čase o 9:37 hod v Cool Caffe Bare.

Výpoveď poškodeného, a teda udalosti tak, ako ich konzistentne od začiatku konania (od svojej prvej
výpovede v prípravnom konaní) opisoval poškodený potvrdila aj svedkyňa B., ktorej opis udalosti presne
zodpovedal tomu, ako ich opisoval obžalovaný. Obhajoba sa síce snažila svedeckú výpoveď oslabiť
poukazom na jej motiváciu krivo svedčiť v neprospech obžalovaného, odvolací súd však túto aktivitu
vyhodnotil ako účelovú. Jednak nie je pravdou, že by obžalovaný požiadal práve svedkyňu ako prvú

osobu o odvoz na policajnú stanicu za účelom podania trestného oznámenia, nakoľko ako prvého žiadal
syna svedkyne, ktorý ho však odviezť nemohol, a ktorý mu odporučil svedkyňu (svoju matku). V čase,
kedy svedkyňa vypovedala ešte nebolo právoplatne skončené trestné konanie, v ktorom bol obžalovaný
stíhaný pre skutok, ktorého sa dopustil voči svedkyni. Hoci ako svedkyňa uviedla, obžalovaný sav minulosti dopustil fyzického útoku aj voči nej, jej výpoveď nemala žiadne trhliny či rozpory, jediným
rozporom bola skutočnosť týkajúca sa nesprávnej interpretácie spáchania skutku „s nožom v ruke“, čo
však bolo v konaní odstránené s tým, že došlo len k nezrozumiteľnému výkladu tohto spojenia.

Pokiaľ ide o svedecké výpovede svedkyne L. a M., odvolací súd aj naďalej zotrváva na svojom
názore, ktorý prezentoval už v zrušujúcom uznesení, a síce, ani jeden zo svedkov nebol priamym
účastníkom udalosti, pričom obaja mali k obžalovanému osobitný (bližší) vzťah. Obaja svedkovia mali
vedomosť o skutku len sprostredkovane, bez toho, aby boli priamo účastní, pričom obaja sú blízkymi

osobami obžalovaného. Ich výpovede neboli podporené žiadnymi ďalšími dôkazmi, a to ani výpoveďou
obžalovaného. Výpoveď týchto svedkov bolo nutné vyhodnotiť ako irelevantné až nedôveryhodné, a to
nie z dôvodu, že neboli priamymi svedkami incidentu, ale z dôvodu, že ich výpovede trpeli vnútornými
rozpornosťami. Pokiaľ ide o svedka M., v jeho výpovedi možno badať rozpory, a to najmä pokiaľ
ide o čas, počas ktorého sa mal v predmetný deň stretnúť a zotrvať s obžalovaným a aj pokiaľ ide
o okolnosti, ako sa o skutku dozvedel. Svedok si protirečil aj a najmä v tom, v akom momente sa

dozvedel o skutku, keď najskôr uviedol, že o skutku a povinnosti svedčiť sa dozvedel po tom, ako mu
prišlo predvolanie zo súdu, čo však bolo vyvrátené tým, že svedok už dňa 22.05.2018 spísal na podnet
brata obžalovaného čestné prehlásenie o tom, že v inkriminovanom čase bol s obžalovaným v Cool
Cafe Bare, odkiaľ odišli v čase približne o 9:50 až 9:55 hod. To všetko sa udialo v čase po tom, ako
brat obžalovaného zabezpečil fotografie z kamerového záznamu, na ktorých bol zaznamenaný čas 9:37

hod, a tým následne prispôsoboval svoju výpoveď rovnako ako obžalovaný. Pokiaľ ide o svedkyňu
L., pochybnosti o jej vierohodnosti vyvoláva fakt, že svedkyňa aj napriek jej údajnej nevedomosti
o skutku a časovému odstupu si veľmi presne pamätala na to, že v deň spáchania skutku t.j. 22.05.2018
obžalovaný bol v kaviarni, kdežto na deň 21.05.2018 si už nepamätala, a následne na deň po spáchaní
skutku 23.05.2018 si znova spomenula, a to tak, že súdu s určitosťou tvrdila, že v tento deň obžalovaný

opäť v kaviarni bol. Okrem toho, že relevantným spôsobom nevedela vysvetliť ako je možné, že si
uvedené dni selektívne pamätala tak ako uviedla je táto výpoveď o to viac spochybnená, že v deň
23.05.2018 obžalovaný nemohol v kaviarni skutočne byť, pretože bol v cele predbežného zadržania, a to
až do 25.05.2018, kedy bol sudkyňou pre prípravné konanie prepustený na slobodu. Vo vzťahu k obom
svedkom možno konštatovať, že ich výpovede nielenže neboli relevantné, nakoľko o skutku vedeli len

sprostredkovane, ale vo svojich výpovediach si protirečia, výpovede sú značne rozporné, bez súvislosti
a najmä s poukazom na to, že rozpory nevedeli racionálne vysvetliť. S poukazom na vyššie uvedené sa
potom výpovede svedkov M. a L. javia ako nevieryhodné.

Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k zabezpečeným fotografiám z kamerového záznamu z kaviarne

Cool Cafe Bar, úlohou okresného súdu bolo zistiť či s kamerovým záznamom nebolo manipulované,
resp. ši čas zachytený na fotografii bol zosynchronizovaný s letným/zimným časom. Okresný súd si
vyžiadal kamerový záznam, a to práve za účelom riadneho verifikovania údajov fotografie (zachyteného
času 9:37 hod), ktorý však aj napriek výzve nebol v konaní predložený. Tým tak bolo znemožnené
súdu preskúmať, či kamerový záznam ako celok súhlasí s izolovane vyňatou fotografiou a jej časom,

eventuálne to súdu znemožnilo preskúmať, či do záznamu nebolo inou osobou zasahované. Pokiaľ
obhajoba poukazuje na výpoveď svedka J., ktorý uviedol, že do času, ktorý je zobrazený na kamerovom
systéme nezasiahol, nevie doň zasiahnuť ani ho zmeniť, nakoľko to nie je technicky možné, opäť ide
o izolované zdôraznenie časti výpovede svedka. Okrem uvedeného svedok uznal (čo už ale obhajoba
zrejme účelovo opomenula), že do kamerového záznamu je možné zasahovať, resp. meniť systém

aúdajevňomajtreťouosobou,aktretiaosobapoznáheslo.Svedoktiežuviedol,žeprivýpadkuinternetu
je možné, že nedôjde k automatickej aktualizácií času kamerového záznamu. Svedok J. odovzdal
kamerový záznam na pevnom disku bratovi obžalovaného, nie je však zrejmé, či brat k záznamu nemal
heslo, či nedošlo k zásahu do údajov. Túto skutočnosť mal preukázať kamerový záznam, avšak napriek
tomu, že v konaní nebol predložený, súd nemohol čas zachytený na fotografii verifikovať a považovať za

relevantný. K uvedenému sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením okresného súdu
(str. 12), pričom sám obžalovaný údaj z kamerového záznamu poprel, keď aj na hlavnom pojednávaní
vypovedal, že z kaviarne odchádzal medzi 10:30-11:00 hod.

Naopak, za čiastočne dôvodnú možno považovať námietku obhajoby o tom, že okresný súd výrok

o vine (najmä možné sklony obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti či motív spáchania trestného
činu nebezpečného vyhrážania) odôvodnil aj s poukazom na priestupkové konania. Je síce pravdou,
že priestupkové konania, na ktoré okresný súd poukázal boli podpornými argumentami vo vzťahu
kmotiváciíobžalovanéhokonať,atietoskončilitak,žekonaniabolizastavené(rozhodnutieOÚDunajskáStreda, odbor všeobecnej vnútornej správy č. 269/15 zo dňa 27.05.2015 a č. 147/15 z 18.05.2015),
pretože sa nepodarilo orgánom činným v trestnom konaní preukázať, že k priestupkom skutočne
došlo. Na druhej strane však treba podotknúť, na čo zrejme obhajoba účelovo opomenula, že možnú

motiváciu konať okresný súd nehodnotil len v kontexte priestupkových konaní, ale aj s poukazom na
konanie vedené pod sp. zn. 1T/41/2017, v ktorom bol obžalovaný odsúdený pre trestný čin, ktorým
spôsobil ujmu na zdraví poškodeného, a rovnako na tom, že obžalovaný je nielen v okolí, ale aj
v prostredí príslušných policajných orgánov známy ako osoba so sklonmi k páchaniu trestnej činnosti.
Z uvedeného dôvodu v podstate ani to, že priestupkové konania, na ktoré okresný súd poukázal

skončili zatavením nijako neoslabili záver o vine obžalovaného. Odvolací súd k uvedenému dodáva, že
významnou skutočnosťou je aj charakter predchádzajúcich odsúdení obžalovaného, z ktorých celkom
zrejme vyplýva, že obžalovaný má veľmi blízky vzťah k páchaniu násilnej trestnej činnosti.

Pokiaľ ide o námietku, ktorou obžalovaný poukazoval na nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k tzv.
materiálnemu korektívu, ani s touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil. V tomto rozsahu odvolací

súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 18), v ktorom okresný súd venoval náležitú a dostatočnú
pozornosť aj otázke závažnosti spáchaného prečinu v kontexte § 10 ods. 2 Trestného zákona. Odvolací
súd na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v tomto rozsahu odkazuje, pričom aj v prípade, keby
v odôvodnení absentovalo odôvodnenie vo vzťahu k uvedenému, nepredstavovalo by to zásadné
pochybenie. Okresný súd sa s mierou závažnosti vysporiadal dostatočne, pričom stupeň závažnosti

vyplynul nielen z dotknutej časti odôvodnenia, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku.
Napokon, vyšší ako nepatrný stupeň závažnosti konania obžalovaného možno predpokladať už len
s poukazom na to, že obžalovanému bolo vznesené obvinenie a na súd podaná obžaloba.

Pokiaľ ide o výrok o treste, odvolaním bol rozsudok okresného súdu síce formálne napadnutý ako celok,

odvolacie námietky však vzhľadom na apriori namietaný výrok o vine neboli zamerané na výrok o treste.
Aj napriek uvedenému odvolací súd konštatuje, že rovnako aj pokiaľ ide o výrok o treste okresný súd
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, svoje úvahy podrobne a zrozumiteľne rozviedol, pričom vecne ich
možno pokladať za správne.

Primárne okresný súd správne poukázal a odvolacím súd sa s uvedeným plne stotožňuje, že v tejto veci
prichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu, a to práve s poukazom na odsúdenie v trestnej veci
Okresného súdu Trnava sp. zn. 9Tk/1/2020. Skutku v predmetnej trestnej veci sa obžalovaný dopustil
dňa 14.12.2019, a teda v súbehu so skutkom v tejto veci, ktorý spáchal obžalovaný dňa 22.05.2018.
Išlo o zbiehajúcu sa trestnú činnosť, pretože súbeh nebol preťatý žiadnym odsúdením. K vyhláseniu

odsudzujúceho rozsudku v trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 9Tk/1/2020 došlo až dňa
08.12.2020 (k právoplatnosti dňa 18.05.2021). Inak povedané, skutok v tejto veci obžalovaný spáchal
skôr, ako bol v inom konaní vyhlásený súdom prvého stupňa rozsudok za iný jeho trestný čin.

Okresný súd postupoval pridržajúc sa zásad pre ukladanie trestov v zmysle § 34 Trestného zákona,

prihliadol správne na trestnú minulosť obžalovaného, poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti, spôsob
spáchania činu, osobné pomery obžalovaného a možnosť jeho nápravy. Za skutok v tejto trestnej veci
bolo možné obžalovanému uložiť trest v rámci trestnej sadzby 0 až 1 rok, pričom za skutok v prípade
zbiehajúcej sa trestnej činnosti mohol (a aj ukladal) súd obžalovanému trest v rámci trestnej sadzby 4 až
10 rokov. Keďže v tejto veci mal ukladať súd súhrnný trest podľa zásad na ukladanie úhrnného trestu,

prichádzalo by tu do úvahy ukladanie trestu v rámci najprísnejšej trestnej sadzby, a teda za skutok podľa
§ 155 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 127 ods. 3 písm. a), písm. i), ods. 4 Trestného zákona,
a teda od 4 do 10 rokov.

Vo všeobecnosti sa vo vzťahu k súhrnného trestu žiada uviesť, že súd pristúpi k jeho uloženiu iba

v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť retrospektívne sa zbiehajúcej
trestnej činnosti odsúdený, a ak možno na takéto odsúdenie prihliadať. Súd teda páchateľa odsudzuje
za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok (resp.
trestný rozkaz, ktorý má rovnakú povahu, ako odsudzujúci rozsudok) za iný jeho trestný čin, pričom
zároveňplatí,žeskoršíodsudzujúcirozsudokzainýtrestnýčinpáchateľamusíbyťprávoplatný.Súhrnný

trest je pre páchateľa priaznivejší ako trest samostatný, pretože je v ňom zohľadnená skutočnosť, že
páchateľ sa dopustil ďalšieho trestného činu, pričom nebol varovaný odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim
sa skoršieho trestného činu. Preto možno súhrnný trest uložiť len vtedy ak medzi týmito trestnými činmi
existuje viacčinný súbeh.Nutné je tiež zdôrazniť, že odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa za iný trestný čin sa v zmysle
§ 42 ods. 1 Trestného zákona rozumie prvý odsudzujúci rozsudok za iný trestný čin, bez ohľadu na to,

že v riadnom alebo mimoriadnom opravnom konaní bol tento rozsudok zrušený, pokiaľ sa toto opravné
konanie skončilo právoplatným odsúdením páchateľa. Rovnakú povahu ako odsudzujúci rozsudok má
aj trestný rozkaz, pričom účinky spojené s vyhlásením rozsudku nastávajú doručením trestného rozkazu
obvinenému.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 44 Trestného zákona, súd je oprávnený od uloženia súhrnného
trestu upustiť v prípade, ak sú splnené formálne podmienky na jeho uloženie ustanovené v § 42
citovaného zákona, pričom zároveň pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti
a nápravu páchateľa za dostatočný. Za dostatočný však nemožno považovať trest uložený skorším
rozsudkom, ktorý by súd pokiaľ ide o druh a výmeru, nemohol uložiť za situácie, keby rozhodoval v
spoločnom konaní o zbiehajúcich sa trestných činoch (R 39/1971).

Zároveň je potrebné podotknúť, že pri upustení od uloženia súhrnného trestu podľa § 44 Trestného
zákona platia všeobecné zásady ukladania trestov pokiaľ ide o výmeru trestu (§ 34 Trestného zákona),
pričomjepredovšetkýmnutnéprihliadnuťnapovahuazávažnosťprejednávanej,akoajpredchádzajúcej
trestnej činnosti, pomery páchateľa a možnosti jeho nápravy, a to aj s ohľadom na skutočnosť, ak

doposiaľ vykonaný trest uložený predchádzajúcim rozhodnutím, plní svoj účel.

Prihliadnuc na vyššie uvedené mal aj odvolací súd za to, že okresný súd rozhodol správne, keď
postupoval podľa § 44 Trestného zákona tak, že upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 42
Trestnéhozákona,pretožepokladaltrestuloženýrozsudkomOkresnéhosúduTrnavasp.zn.9Tk/1/2020

v trvaní 5 rokov so zaradením obžalovaného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia
na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného ako páchateľa za dostatočný. Uloženie súhrnného
trestu, ktorý by v zmysle § 42 ods. 2 Trestného zákona musel byť prísnejší ako trest uložený skorším
rozsudok (súd by teda musel v tomto prípade ukladať trest odňatia slobody nad 5 rokov) by bolo podľa
názoru súdu v rozpore s účelom trestu, pretože takto uložený trest by nemal žiadny výchovný účel, a

ani by nespĺňal atribúty individuálnej a generálnej prevencie. Obžalovaný aj napriek postoju k spáchaniu
trestnéhočinuspáchalskutokmenšejzávažnosti,išlooprečin,obžalovanémunespôsobilujmunazdraví
(hoci ňou reálne hrozil), v súčasnosti už vykonáva trest odňatia slobody v inej trestnej veci, čím bola
jeho náprava výkonom trestu už započatá. V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na dĺžku trestného
konania, keď skutok bol spáchaný v roku 2018, preto aj ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 Trestného

zákona po šiestich rokov by bolo neúčelné a v rozpore s právom na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku
zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.