Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/61/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816214864
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3816214864.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov

senátu Mgr. Marka Anovčina a JUDr. Denisa Vékonyho, v spore žalobkyne: A. B. C., narodená
XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, E. F. G., právne zastúpená JUDr. Peter Harakály, advokát, so
sídlom Mlynská 28, Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 620 157, proti žalovanému: UNIQA
pojišťovna, a.s., so sídlom: Evropská 810/136, Praha, Česká republika, IČO: 492 40 480, konajúca
prostredníctvom organizačnej zložky: UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského
štátu, sídlo organizačnej zložky: Krasovského 3986/15, Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 53
812 948, právne zastúpený CLS Čavojský & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Zochova

6-8, Bratislava, IČO: 36 854 972, o náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, o
odvolaní žalovaného a žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. apríla 2024, č.
k. 14C/151/2016-167, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok I.) p o t v r d z u j e .

V časti trov konania (výrok II.) rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r
a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa

ako právna nástupkyňa po pôvodnom žalobcovi, ktorý zomrel v priebehu prvoinštančného konania (jej
neb. otcovi), domáhala od žalovanej zaplatenia náhrady škody titulom straty na zárobku po skončení
práceneschopnosti, ktorá škoda vznikla jej právnemu predchodcovi v súvislosti s dopravnou nehodou.
VovýrokuII.rozhodolotrováchkonaniatak,žežiadnejzostránnepriznalnároknanáhradutrovkonania.

2. Zamietnutie žaloby súd prvej inštancie odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne,
keďže uplatnený nárok je viazaný len na osobu poškodeného, teda právneho predchodcu žalobkyne

a neprešiel na žalobkyňu ako jeho dedičku. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil s poukazom na
ustanovenie § 579 ods. 2 Obč. zákonníka. Rozhodnutie v časti trov konania odôvodnil
s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a dôvod nepriznania trov konania žiadnej zo strán videl v tom, že
príčinou zamietnutia žaloby bola objektívna skutočnosť, a to smrť pôvodného žalobcu.

3. Súd prvej inštancie rozhodoval na podklade žaloby, ktorou sa pôvodný žalobca (otec žalobkyne)
domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu zaostalú rentu v sume 10.179,66 eur s 5 %

ročným úrokom z omeškania od 03.12.2016 do zaplatenia a povinnosť vyplácať mesačnú rentu v sume
411,36 eur, počnúc 01.12.2016, s pravidelným zvyšovaním podľa zákonnej valorizácie, vždy do 15. dňa
v mesiaci s 5 % ročným úrokom z omeškania z každej mesačnej dávky od 16. dňa príslušného
mesiaca až do zaplatenia, titulom náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti.4. V odôvodnení rozhodnutia súd konštatoval, že na tamojšom súde sa viedlo konanie pod sp. zn.
11C/141/2016, v ktorom konaní si pôvodný žalobca uplatňoval nároky na náhradu za bolesť, náhradu za

sťaženie spoločenského uplatnenia, zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu
za stratu na zárobku počas práceneschopnosti. Keďže na preukázanie dôvodnosti základu
nároku uplatneného žalobou bolo potrebné ustáliť, či zodpovednosť za škodu, ktorú utrpel poškodený
(pôvodný žalobca), je na strane vodiča motorového vozidla, ktoré ho malo zraziť a ktoré je poistené
u žalovaného, pričom na preukázanie týchto skutočností prebiehalo v konaní vedenom pod

sp. zn. 11C/141/2011 rozsiahle dokazovanie, nebolo hospodárne, aby obdobne rozsiahle dokazovanie
prebiehalo aj v prejednávanej veci, a preto uznesením zo dňa 09.04.2018 bolo konanie
prerušené až do skončenia konania vedeného pod sp. zn. 11C/141/2016.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. 11C/141/2016 tamojší súd rozsudkom zo dňa 21.10.2021 zastavil konanie
o náhradu za bolesť v sume 12.972,90 eur, konanie o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

v sume 77.980,16 eur, konanie o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
38.990,08 eur a konanie o náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 567,21 eur.
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu (právneho predchodcu
žalobkyne) rozsudkom zo dňa 23.03.2022 pod sp. zn. 5Co/83/2021 rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby žalobcu a výrokoch o náhrade trov konania

stránsporupotvrdilavovýrokuVIII.onáhradetrovkonaniaštátuzmeniltak,žeštátmánároknanáhradu
trov konania na súde prvej inštancie voči žalobcovi v rozsahu 50 % a voči žalovanému v rozsahu 50
%.Odvolací súd tak potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba
o zaplatenie náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti žalobcu. Proti rozsudku odvolacieho
súdu podal žalobca dovolanie.

6. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co//83/2021-446 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 31.08.2023 pod sp. zn. 5Cdo/186/2022 tak, že dovolacie konanie zastavil z dôvodu,
že pôvodný žalobca (dovolateľ) počas dovolacieho konania, dňa 02.04.2023, zomrel. V dovolacom

konaní bol predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody na zdraví, ktorú utrpel ako
cyklista pri dopravnej nehode dňa 28.08.2014, a to i nárok na náhradu straty na zárobku
počaspráceneschopnosti.Spoukazomnaust.§579ods.2Obč.zák.dovolacísúdkonštatoval,žepráva
uplatňované v konaní boli viazané výlučne na osobu pôvodného žalobcu, ktorý zomrel, stratil procesnú
subjektivitu v konaní, a preto podľa § 161 ods. 2 CSP v spojení s § 438 ods.1 CSP konanie zastavil.

7. Oznámením doručeným súdu dňa 25.10.2023 právny zástupca žalovaného oznámil, že došlo
k zlúčeniu obchodných spoločností AXA pojišťovna, a.s. (žalovaného) a UNIQA poisťovňa a.s., a z toho
dôvodu žalovaný má byť označený už ako UNIQA pojišťovna, a.s. Žalobkyňa prostredníctvom právneho
zástupcu zase doručila súdu návrh na pokračovanie v konaní s tým, že žiadala, aby súd rozhodol, že

bude v konaní pokračovať s ňou ako s dedičom po pôvodnom žalobcovi, ktorý zomrel. Vzhľadom na
to, že konanie vedené pod sp. zn. 11C/141/2016 bolo právoplatne skončené, súd uznesením zo dňa
18.12.2023 rozhodol o pokračovaní v konaní. Zároveň rozhodol o pokračovaní v
konaní s dedičkou pôvodného žalobcu A. B. C. (t. j. so žalobkyňou označenou v záhlaví tohto rozsudku)
a o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalovaného, spoločnosťou UNIQA pojišťovna, a.s., IČO:

492 40 480, konajúcou prostredníctvom organizačnej zložky: UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 53 812 948,
pobočka poisťovne z iného členského štátu.

8. S poukazom na § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie skúmal, či právo
uplatnené pôvodným žalobcom zaniklo alebo či prešlo na žalovanú (správne má byť na žalobkyňu,

pozn. odvolacieho súdu). Konštatoval, že § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka okrem všeobecného
vymedzenia, že smrťou veriteľa zanikajú tie práva, pri ktorých bolo plnenie obmedzené len na osobu
veriteľa, konkretizuje v súvislosti s nárokom na náhradu škody na zdraví len dve práva, ktoré smrťou
veriteľa zaniknú, a to právo na bolestné a právo na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Medzi práva zanikajúce smrťou veriteľa však patria aj ďalšie subjektívne práva viazané výlučne na

osobu veriteľa, ktoré sú nerozlučne spojené s jeho existenciou. Splnenie dlhu inému subjektu by v tomto
prípade bolo v rozpore s povahou a účelom záväzku a nemalo by vecné opodstatnenie. Ide najmä o
právo na výživné podľa Zákona o rodine, právo na náhradu za stratu na zárobku a stratu na dôchodku
(§ 445 a nasl. Občianskeho zákonníka), či právo na pozostalostnú úrazovú rentu (§ 448 Občianskehozákonníka). Smrťou však nezaniká nárok na jednotlivé dávky z uvedených právnych titulov, ktoré boli
splatné ku dňu smrti poručiteľa. Súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci ide o nárok na stratu na
zárobku po skončení práceneschopnosti, ktorý nárok je viazaný len na osobu poškodeného.

9. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 198/2019, v zmysle
ktorého pri súkromnoprávnom nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti poškodeného, ktorý je jednou zo súčastí civilného nároku na náhradu škody na zdraví,
Občiansky zákonník nerozlišuje medzi nárokom samotným a nárokom na jeho výplatu.

Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, tento nárok
nemožno rozložiť na niekoľko častí.

10. Podľa názoru súdu prvej inštancie, podanou žalobou bol uplatnený takýto nárok ako „jeden celok“.
Pôvodný žalobca (poškodený, na ktorého osobu bol tento nárok výlučne viazaný) zomrel v priebehu
konania, t. j. skôr, ako by mu bol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti právoplatne priznaný. Keďže žalovaný nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti je viazaný len na osobu poškodeného, tento hmotnoprávny nárok neprešiel na jeho
dedičku. Dedička pôvodného žalobcu tak nemá v tomto spore aktívnu vecnú legitimáciu a súd prvej
inštancie preto žalobu pre jej nedostatok zamietol. Dodal, že dedička pôvodného žalobcu by sa mohla
domáhať len prípadných splátok náhrady straty na zárobku, ktoré by boli splatné ku dňu smrti poručiteľa.

K dnešnému dňu však žiadne splatné (priznané) čiastkové nároky tejto náhrady neexistujú.

11. Súd na podporu svojej argumentácie poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu 5Cdo/186/2022 (vo
veci tamojšieho súdu sp. zn. 11C/141/2016). Najvyšší súd zastavil dovolacie konanie z dôvodu úmrtia
žalobcu, a teda straty jeho procesnej subjektivity. Súčasťou žalovaného nároku bol aj nárok na stratu

na zárobku počas trvania práceneschopnosti (t. j. nárok obdobný, ako je nárok na náhradu na zárobku
po skončení práceneschopnosti). Najvyšší súd dospel k záveru, že tento nárok zanikol smrťou žalobcu
a neprešiel na jeho právnu nástupkyňu.

12. Záverom v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dodal, že pokiaľ sa žalovaný domáhal, aby súd

konanie zastavil, tak vzhľadom k tomu, že súd rozhodol o pokračovaní v konaní s právnou
nástupkyňou pôvodného žalobcu, nebolo už možné zastaviť konanie podľa § 62 CSP pre nedostatok
procesnej subjektivity strany sporu. Nová žalobkyňa procesnú subjektivitu má. Z dôvodu nedostatku
aktívnej legitimácie bolo možné žalobu iba zamietnuť.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa
i žalovaný.

14. Žalovaný podal odvolanie proti výroku II. o náhrade trov konania z dôvodov § 365 ods. 1 písm. b),
d), e) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v uvedenej časti zmenil tak, že žalovaný má voči

žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, a aby priznal
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne,
abyrozsudokvčastivýrokuII.zrušil,vecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie,
a aby priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. Žalovaný výrok o náhrade trov konania označil za nesprávny a vzhľadom na absenciu bližšieho

zdôvodnenia myšlienkového postupu súdu, ktorý ho k záveru o nesplnení predpokladov na priznanie
náhrady trov konania žiadnej strane sporu (t. j. aj žalovanému) priviedol, aj arbitrárny. Pokiaľ súd prvej
inštanciezamietolžalobuvcelomrozsahu,malžalovanémuvočižalobkynipriznaťnároknanáhradutrov
konania v rozsahu 100 %, nakoľko je zrejmé, že žalovaný bol v konaní úspešný. Ak súd prvej inštancie
postupoval inak, vyslovil názor, že vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal

na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/64/2012 z 04.07.2012, sp. zn. III. ÚS/508/2011
z 21.02.2012 a sp. zn. III. ÚS/119/03 z 16.09.2003, ako aj na judikát R 37/1985.

15. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku vo veci samej (výrok I.), ako aj proti náhrade trov
konania (výrok II.) z dôvodu § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne

právne posúdil povahu nároku uplatňovaného v konaní a v dôsledku toho nesprávne právne posúdil aj
aktívnu legitimáciu žalobkyne v konaní. Konštatovala, že práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkových
právnych vzťahov zásadne nezanikajú smrťou oprávnenej či povinnej osoby, ale prechádzajú na ich
právnych nástupcov. Uvedené súvisí s princípom právnej istoty v právnych vzťahoch. Smrťou fyzickejosoby jej majetkové práva prechádzajú v zásade na jej právnych nástupcov, najmä na jej dedičov.
V zmysle § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaniká smrťou veriteľa iba to právo, ktorého plnenie
bolo obmedzené len na jeho osobu, t. j. malo výsostne osobný charakter. Vyslovila názor, že náhrada

za stratu na zárobku pri invalidite v rozsahu nároku, ktorý vznikol poškodenému počas jeho života,
má jednoznačne majetkovú povahu. Vyplýva to z účelu a povahy tohto nároku. Uvedená náhrada má
totiž poskytnúť poškodenému relutárnu náhradu, resp. finančnú kompenzáciu straty, ktorá nastala v jeho
majetkovej sfére (nie jeho osobnej sfére) tým, že nedošlo k zväčšeniu jeho majetku. To by bol dosiahol
v dôsledku vykonávania zárobkovej činnosti a poberania odmeny za túto činnosť v podobe zárobku.

Náhrada za stratu na zárobku nemá satisfakčnú povahu, ktorá je typická pri zásahu do telesnej integrity
alebo osobnostných práv dotknutej osoby. Nemá preto povahu nárokov, akými sú náhrada za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka, alebo náhrada nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Svojou povahou ide o typický majetkový
nárok kompenzujúci majetkovú (nie nemajetkovú) ujmu poškodenej osoby. Nesúhlasila so súdom prvej
inštancie, že doteraz nenastala splatnosť nároku v rozsahu, ktorý vznikol pôvodnému žalobcovi do

dňa jeho smrti. Náhrada za stratu na zárobku pri invalidite je nárokom na náhradu škody, pri ktorej
splatnosť voči škodcovi vzniká v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka. V danom prípade
si pôvodný žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi zodpovednosti za
škoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla vsúlades§15ods.1zákonač.381/2001Z.
z. Splatnosť nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi

zodpovednostizatútoškodujeupravenáosobitnýmspôsobomv§11ods.6a7zákonač.381/2001Z.z.,
kde uvedený právny predpis stanovuje lehotu 3 mesiacov a 15 dní od uplatnenia nárokov poškodeného
u poisťovateľa. Nie je preto správny záver súdu prvej inštancie, že splatnosť v konaní uplatnených
nárokov nenastala. S poukazom na osobitným spôsobom upravenú splatnosť náhrady škody z poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla požadoval pôvodný žalobca aj úrok

zomeškaniazosplatnejčastinároku.Akbolžalovanývomeškanísplnenímčastinároku,logickymusela
nastať v tejto časti aj splatnosť žalobou uplatneného nároku. Rovnako neobstojí ani poukaz súdu prvej
inštancie na to, že nárok na náhradu za stratu na zárobku pri invalidite je jedným
nedeliteľným nárokom. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v Uznesení č. k. II. ÚS 198/2019-12 zo dňa
26.07.2019, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, zaoberá celkovým nárokom na náhradu za stratu na

zárobkupriinvaliditezhľadiskajehopremlčaniaakocelku,čojezjavneinýkontextposudzovaniapovahy
či nedeliteľnosti tohto nároku, ako v danom prípade. Rovnako neobstojí ani poukaz súdu prvej inštancie
na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/186/2022 zo dňa 31.08.2023,
ktorý zastavil konanie o iných nárokoch pôvodného žalobcu z dôvodu jeho smrti. Je pravdou, že v
tomto konaní bol okrem nárokov na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

pôvodným žalobcom uplatnený aj nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti.
Túto skutočnosť však Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí zjavne opomenul
a zjavne na ňu neprihliadal, pretože v odôvodnení poukázal ako na dôvod zastavenia konania len na
nároky pôvodného žalobcu na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,
ktoré majú nesporene osobný charakter. Nárok na náhradu za stratu na zárobku počas

práceneschopnosti tam neuvádza. Preto nie je možné z tohto rozhodnutia čerpať právny
záver, ktorý by bol relevantný pre danú vec a bolo by ho možné analogicky zohľadniť aj v tomto prípade.

16. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že medzi
práva zanikajúce smrťou veriteľa patria aj ďalšie subjektívne práva viazané výlučne na osobu veriteľa,

ktoré sú nerozlučne spojené s jeho existenciou, teda nielen práva, ktoré sú explicitne uvedené v §
579 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Medzi takéto práva patrí aj nárok na náhradu za
stratu na zárobku a stratu na dôchodku, či právo na pozostalostnú úrazovú rentu. V tejto súvislosti
poukázal na judikatúru najvyšších súdnych autorít, z ktorej vyplýva, že smrť dlžníka alebo veriteľa
spôsobuje zánik záväzku len vtedy, ak bol záväzok čo do svojho trvania viazaný výhradne na osobu

dlžníka alebo veriteľa (Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 104/1997). Náhrada straty na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka
je jednoznačne nárok veriteľa, ktorého trvanie je viazané výhradne na osobu veriteľa, a teda vo svojej
podstate ide o nárok, ktorý smrťou veriteľa zaniká. Vyslovil názor, že prípadný nárok na
náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa §

447 Občianskeho zákonníka je dôsledkom zásahu do osobnostných práv veriteľa ako poškodeného (t.
j. poškodenie zdravia pri dopravnej nehode a s ním spojená strata spôsobilosti na vykonávanie práce),
pričom právo na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite
podľa § 447 Občianskeho zákonníka možno klasifikovať ako právo osobnostné. Interpretáciu uzneseniaNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn 5Cdo/186/2022 zo dňa 31.08.2023 označil žalovaný za
účelovú. Z citovaného uznesenia jednoznačne vyplýva, že súd dovolacie konanie z dôvodu úmrtia
žalobcu zastavil ako celok, pričom súčasťou žalovaného nároku bol aj nárok na stratu na zárobku

počas trvania práceneschopnosti (t. j. nárok obdobný, ako je nárok na náhradu na zárobku po skončení
dočasnej pracovnej neschopnosti). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že tento nárok
zanikol smrťou žalobcu a neprešiel na jeho právnu nástupkyňu, preto je z právneho hľadiska možné
prijať rovnaký záver aj vo vzťahu k nároku uplatňovanému v tomto konaní. Pokiaľ ide o
námietky žalobkyne ohľadom splatnosti čiastkových nárokov na náhradu straty na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka, ktorá ku dňu smrti
poručiteľa nenastala, žalovaný v tomto smere poukázal na ustálenú judikatúru vzťahujúcu sa
na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorú je vzhľadom na
rovnakú povahu týchto nárokov potrebné primerane aplikovať aj na nárok na náhradu straty na zárobku
po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti (§ 447 Občianskeho zákonníka). Vyslovil názor, že z
hľadiskazánikuprávananáhradustratynazárobkuposkončenídočasnejpracovnejneschopnostipodľa

§ 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri smrti veriteľa nie je rozhodujúce, či právo na náhradu straty
na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho
zákonníka bolo právoplatným rozhodnutím súdu priznané alebo nie (R 20/1966). Ďalej bol názoru, že
pohľadávky na úhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa
§ 447 Občianskeho zákonníka nie sú predmetom dedičstva, aj keď právo na náhradu bolo poručiteľovi

priznané právoplatným rozhodnutím súdu (R 31/1973). V tomto prípade však takáto skutočnosť ani
nenastala, pretože do dňa úmrtia poručiteľa príslušný súd vo veci nerozhodol. Záverom konštatoval, že
nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite
podľa § 447 Občianskeho zákonníka zaniká smrťou veriteľa, aj keď dlžník pred jeho smrťou tento nárok
uznal a urobil úkony smerujúce na plnenie tohto nároku (R 31/1977). Vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti bol žalovaný toho názoru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné a navrhol,
aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol a aby mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

17. Žalobkyňa v replike vyjadrila súhlas s vyjadrením žalovaného, že nárok na náhradu za

stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite je do čo svojho trvania viazaný
výhradne na osobu veriteľa. V tomto smere žalobkyňa vyjadrila súhlas so žalovaným, že smrťou jej otca
ako právneho predchodcu v momente jeho smrti zanikli jeho budúce nároky na náhradu za stratu na
zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite, pretože ich vznik bol viazaný výlučne na
osobu pôvodného žalobcu, avšak nárok na náhradu v časti, v ktorej vznikol za života otca žalobkyne

nezanikol, pretože má majetkovú povahu a prechádza na dedičov. Poukázala na skutočnosť, že právna
teória síce zastáva názor, že medzi subjektívne práva viazané na osobu veriteľa, ktoré sú nerozlučne
spojené s jeho existenciou, patrí aj právo na náhradu za stratu na zárobku. Vzápätí však dodáva, že
smrťou nezaniká nárok na jednotlivé dávky, ktoré bolí splatné ku dňu smrti poručiteľa. Rovnako je to v
prípadenárokunavýživné,naktorýžalovanýanalogickypoukázalsodkazomnaUznesenieNajvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/1051/2003. Najvyšší súd Českej republiky totiž v odôvodnení
tohto rozhodnutia poukazuje na to, že vyživovacia povinnosť a tomu zodpovedajúce právo na výživné
môže všeobecne vzniknúť len osobám, ktoré sú navzájom v určitom vzťahu. Je právom majetkovým,
s dôrazom na už uvedenú väzbu osoby oprávnenej a povinnej poskytovať výživu, je však osobným
právom, ktoré v zmysle § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaniká smrťou oprávneného aj smrťou

povinného. Vzápätí však Najvyšší súd Českej republiky dodáva, že smrť osoby oprávnenej ani povinnej
nemá vplyv na dávky výživného splatné ku dni smrti. Tieto môžu byť predmetom dedičstva, pretože ako
dlh či pohľadávka prechádzajú na právneho nástupcu zomrelého. Žalovaným uvedené rozhodnutie tak
potvrdzuje argumentáciu žalobkyne v podanom odvolaní. Žalobkyňa totiž nežiada, aby jej bola ďalej
vyplácaná strata na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite, ktorá by nadobudla

splatnosť v ďalšom období po smrti jej otca. Ako právny nástupca sa domáha len zaplatenia časti,
ktorá bola splatná do dňa smrti pôvodného žalobcu. Vyslovila názor, že nárok na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite má osobnú povahu pokiaľ
ide o jeho trvanie, t. j. môže vzniknúť len za života dotknutej osoby. Právo na túto náhradu v rozsahu,
v akom vzniklo za života dotknutej osoby, má však majetkovú povahu, pretože predstavuje relutárnu

náhradu, resp. finančnú kompenzáciu straty, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodenej osoby (nie v
jej osobnej sfére) tým, že nedošlo k zväčšeniu jej majetku. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný má
snahu porovnávať tento nárok s náhradou za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Náhrada
za stratu na zárobku však na rozdiel od týchto nárokov nemá satisfakčnú povahu, ktorá je typická prizásahu do telesnej integrity alebo osobnostných práv dotknutej osoby. Svojou povahou ide o typický
majetkový nárok kompenzujúci majetkovú (nie nemajetkovú) ujmu poškodenej osoby. Zopakovala svoje
vyjadrenie v podanom odvolaní, že náhrada za stratu na zárobku pri invalidite je nárokom na náhradu

škody, pri ktorej splatnosť voči škodcovi vzniká v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka.
V danom prípade si pôvodný žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v súlade s § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z. z.. Splatnosť nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči
poisťovateľovi zodpovednosti za túto škodu je upravená osobitným spôsobom v ustanovení § 11 ods.

6 a 7 zákona č. 381/2001 Z. z., kde uvedený právny predpis stanovuje lehotu 3 mesiacov a 15 dní od
uplatnenia nárokov poškodeného u poisťovateľa. Vzhľadom na uvedené zotrvala na podanom odvolaní
a navrhla, aby odvolací súd rozhodol v súlade s odvolacím návrhom.

18. Žalovaný v duplike vyjadril nesúhlas so žalobkyňou, že by nastala splatnosť nárokov pôvodného
žalobcu na náhradu za stratu na zárobku v rozsahu vzniknutom počas jeho života. Žalovaný v tejto

súvislosti uviedol, že nenastala splatnosť ani tých potencionálnych nárokov na plnenie, ktoré mali
vzniknúť pred smrťou pôvodného veriteľa, a to najmä z dôvodu, že nárok na náhradu príjmu pri
invalidite je nárokom, ktorý je spätý s poškodením zdravia, a preto musí byť vzhľadom na svoju povahu
posudzovaný obdobne, ako sú posudzované aj iné nároky, na ktoré má poškodený nárok, ak došlo
k poškodeniu jeho zdravia (t. j. rovnako ako bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia). Nároky

uplatnené pôvodným žalobcom žalobou zo dňa 16.11.2016 boli sporné a do dňa jeho úmrtia nebolo
zo strany súdu právoplatne rozhodnuté. Konanie o náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti pôvodného žalobcu bolo prerušené uznesením zo dňa 09.04.2018, následne potom ako
súd pokračoval v konaní, vydal rozsudok zo dňa 12.04.2024, ktorým žalobu zamietol. Nárok na náhradu
straty na zárobku po skočení dočasnej pracovnej neschopnosti je svojou povahou jeden nárok/jeden

celok, preto nie je možné rozhodovať len o nárokoch na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z
neho vyplývajúce poskytované vo forme dôchodku, a to ani vo vzťahu k tým nárokom, ktoré mohli
vzniknúť do dňa smrti žalobcu, resp. ktoré mohli byť splatné ku dňu smrti poručiteľa, keďže tieto nároky
na jednotlivé plnenia nemohli vzniknúť vzhľadom na zánik nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku
po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti ako celku z dôvodu jeho úmrtia. Záverom vyslovil názor,

že hmotnoprávny nárok pôvodného žalobcu v danej veci nevznikol, nakoľko právo na náhradu straty
na zárobku po skočení dočasnej pracovnej neschopnosti sa viaže na jeho osobu, resp. tento zanikol
najneskôr jeho smrťou bez prechodu na dediča. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby
odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol, a aby priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

19.KrajskýsúdvTrenčíneakosúdodvolacívecpreskúmalpodľa§379a380ods.1zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP") bez nariadenia pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. vo veci samej
je potrebné podľa § 387 CSP potvrdiť ako vecne správny a v napadnutom výroku II.

o nároku na náhradu trov konania je ho potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391
ods. 1 CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom,

ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po
skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa
osobitných predpisov.

21. Podľa § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie

obmedzené len na jeho osobu; zanikne aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia.

22. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len ,,zákon č. 381/2001 Z. z.“)

poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené
preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté

poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

23. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný

tento nárok preukázať.

24. V prejednávanej veci sa právny predchodca žalobkyne podanou žalobou domáhal, aby
súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu zaostalú rentu a mesačnú rentu v ním vyčíslenej sume,
a to titulom náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ku ktorej došlo v súvislosti
sdopravnounehodou.Keďženatamojšomsúdesaviedlokonaniepodsp.zn.11C/141/2016stotožnými

stranami sporu, v ktorom konaní sa žalobca domáhal náhrady škody z tej istej dopravnej nehody, a to
náhradyzabolesť,zasťaženiespoločenskéhouplatnenia,zvýšenianáhradyzasťaženiespoločenského
uplatnenia a náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti, súd prvej inštancie
správne uznesením č. k. 14C/151/2016-79 zo dňa 09.04.2018 prerušil konanie až do právoplatného
skončeniakonaniavedenéhopodsp. zn.11C/141/2016.Predmetnékonanieboloprávoplatneskončené

rozsudkom č. k. 11C/141/2016-372 zo dňa 21.10.2021 (ktorým súd konanie do výšky, v ktorej žalovaný
žalobcovi poskytol plnenie titulom bolestného, SSÚ a náhrady na stratu na zárobku počas PN zastavil
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.
k.5Co/83/2021-446zodňa23.03.2022,ktorýmodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovecisamej
potvrdil. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Cdo/186/2022 zo

dňa 31.08.2023 dovolacie konanie zastavil, nakoľko zistil, že žalobca – dovolateľ počas dovolacieho
konania dňa XX.XX.XXXX zomrel.

25. Uznesením č. k. 14C/151/2016-161 zo dňa 18.12.2023 súd prvej inštancie rozhodol o pokračovaní
v konaní. Zároveň predmetným uznesením rozhodol, že v konaní bude ďalej pokračovať s dedičkou

žalobcu A. B. C. a s právnym nástupcom žalovaného, spoločnosťou UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 492 40
480, konajúcou prostredníctvom organizačnej zložky: UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 53 812 948, pobočka
poisťovne z iného členského štátu.

26. Následne súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu z dôvodu, že dedička žalobcu

(žalobkyňa) nie je aktívne vecne legitimovaná, nakoľko žalovaný nárok na náhradu straty
na zárobku po skončení práceneschopnosti je viazaný len na osobu poškodeného, a preto tento
hmotnoprávny nárok na žalobkyňu neprešiel. Zároveň súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov konania, s poukazom na § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a uviedol, že
dôvodom zamietnutia žaloby bola smrť pôvodného žalobcu, a teda objektívna skutočnosť a nemožno

konštatovať úspech strán v spore.

27. Odvolanie vo veci samej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia povahy uplatneného nároku
a aktívnej vecnej legitimácie, podala žalobkyňa. S poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo
potrebné v prvom rade posúdiť, či súd prvej inštancie správne posúdil povahu uplatneného nároku, keď

dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne s poukazom na § 579 ods. 2 CSP.

28. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta.

29. Žalobkyňa svoju vecnú aktívnu legitimáciu odvodzuje od povahy uplatňovaného nároku, ktorý

je podľa jej názoru majetkovým právom, a preto po smrti poškodeného tento nárok prešiel na
ňu ako jedinú dedičku poškodeného. Pre posúdenie, či ide o nárok, ktorý prechádza na právnych
nástupcov oprávneného, je rozhodujúca povaha uplatňovaného nároku. Povahou nároku je podľa
názoru odvolacieho súdu treba rozumieť to, či ide o nárok, ktorý vzniká podľa hmotnoprávneho predpisu.Povaha nároku neumožňuje prechod práv na právnych nástupcov vtedy, ak smrťou oprávnenej osoby
dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou.

30. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že predmetom konania, a teda uplatneným nárokom
je náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorý nárok vznikol pôvodnému
žalobcovi v súvislosti s dopravnou nehodou. Nároky na náhradu škody z ublíženia na zdraví sú
upravené v ust. § 444 a nasl. Obč. zák., teda v hmotno-právnom predpise. Pôvodný žalobca zomrel dňa
XX.XX.XXXX, teda v priebehu konania na súde prvej inštancie.

31. Pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne ako dedičky pôvodného žalobcu, je potrebné
sa vysporiadať s otázkou, či predmetný nárok na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti pôvodného žalobcu (§ 447 Občianskeho zákonníka) je nárokom majetkovej povahy
a prechádza na jeho právnych nástupcov, alebo je to nárok viazaný výlučne na osobu poškodeného
a jeho smrťou zaniká.

32. V zásade platí, že smrťou veriteľa jeho pohľadávky nezanikajú a prechádzajú na dedičov (§ 460).
Ustanovenie § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka vymedzuje z tohto pravidla výnimku, ktorá spočíva
v zániku tých práv, ktoré boli obmedzené len na osobu zomrelého poručiteľa. Zákon pritom výslovne
uvádza, že smrťou zaniká aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Tieto satisfakčné nároky majú vo vzťahu k veriteľovi výsostne osobný charakter a jeho smrťou definitívne
zanikajú, bez ohľadu na skutočnosť, či boli priznané právoplatným súdnym rozhodnutím alebo uznané
dlžníkom (ustálená judikatúra R 20/1966, R 31/1973, R 2/2015).

33. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, medzi ďalšie práva zanikajúce smrťou veriteľa patria

subjektívne práva viazané výlučne na osobu veriteľa, ktoré sú nerozlučne spojené s jeho existenciou.
Splnenie dlhu inému subjektu by v tomto prípade bolo v rozpore s povahou a účelom záväzku a nemalo
by vecné opodstatnenie. Medzi tieto práva možno jednoznačne zaradiť aj právo na náhradu straty na
zárobku a stratu na dôchodku (§ 445 a nasl.), kam spadá aj predmetné právo na náhradu straty na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti podľa § 447 Občianskeho zákonníka.

34. Strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite predstavuje majetkovú
ujmu, ktorá vyplýva z rozdielu medzi zárobkom poškodeného pred vznikom škody a zárobkom
po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku.
Týmto spôsobom je vyjadrené zníženie (obmedzenia) alebo strata spôsobilosti poškodeného a jeho

neschopnosť dosahovať v dôsledku poškodenia zdravia rovnaký zárobok ako pred poškodením.

35. Z vyššie uvedených skutočností tak podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že nárok na náhradu
straty na zárobku po skončení práceneschopnosti podľa § 447 Občianskeho zákonníka je síce
majetkovým právom, ktoré je však viazané na nárok poškodenej osoby, ktorý je obmedzený len

na poškodenú osobu ako veriteľa, teda pôvodného žalobcu. Ak za života veriteľa tento nárok nebol
uspokojený, tak zaniká, a to bez ohľadu na to, či bolo právo na jeho priznanie uplatnené na súde,
alebo bolo už právoplatne prisúdené. Strata na zárobku po skončení PN je nárokom, ktorý vyplýva
z hmotného práva a pokiaľ povinná osoba tento nárok dobrovoľne neuznala a nevyplatila, je potrebné
o ňom rozhodnúť v súdnom konaní. Ak však poškodený ako oprávnená osoba v priebehu

súdneho konania zomrel, ako to bolo i v prejednávanej veci, mal súd prvej inštancie konanie zastaviť,
tak ako i dovolací súd zastavil konanie vo veci pod sp. zn. 5 Cdo/186/2022. Súd prvej inštancie v konaní
pokračoval s právnou nástupkyňou pôvodného žalobcu, ktorá na podanej žalobe trvala, a preto ak
žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zamietol, je
jeho rozhodnutie vecne správne. Námietky žalobkyne, že súd nesprávne posúdil povahu uplatňovaného

nároku, a tým aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Nároky
z ublíženia na zdraví sú vždy viazané na osobu poškodenú a smrťou poškodenej osoby zanikajú. Pokiaľ
žalobkyňa poukazovala na splatnosť nároku, je potrebné uviesť, že išlo o sporný nárok, ktorý za života
poškodeného nebol podľa hmotného práva priznaný, a preto nemohlo dôjsť ani k jeho splatnosti.

36. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne týkajúcu sa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo/186/2022 zo dňa 31.08.2023, na ktorú poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia, túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Je pravdou, že dovolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia ako práva, ktoré smrťou veriteľa zanikajú, výslovne uviedol iba právo na bolestnéa na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale podstatné je, že dovolací súd z dôvodu
úmrtia poškodeného zastavil dovolacie konanie ako celok, t. j. aj konanie o náhradu straty na zárobku
počas práceneschopnosti, ktorej sa poškodený domáhal. Nakoľko dovolací súd tento nárok z ostatných,

poškodeným uplatnených nárokov nevyňal a dovolacie konanie z dôvodu úmrtia poškodeného zastavil
v celosti, nemožno prijať iný záver ako ten, že aj uvedený nárok na náhradu straty na zárobku počas
práceneschopnosti je nárok viazaný výslovne na osobou poškodeného a jeho smrťou zanikol. Nakoľko
ide o obdobný nárok ako nárok uplatnený v tomto konaní, je podľa názoru odvolacieho súdu potrebný
totožný záver, a teda, že ide o právo viazané výlučne na osobu poškodeného a jeho smrťou zaniká,

aplikovať aj na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.
37. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti tak odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne vo veci samej nie je dôvodné a súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že
dedička pôvodného žalobcu nemá v tomto spore aktívnu vecnú legitimáciu.

38. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil a správne rozhodol, keď

žalobu zamietol, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne
správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

39. Následne sa odvolací súd zaoberal preskúmaním výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie s poukazom na § 255 ods. 1 CSP nepriznal žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania,

proti ktorému výroku podal odvolanie žalovaný.

40. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

41. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

42. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým tzv. zásadou
úspechu v konaní (§ 255 CSP). Úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a
čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu)

charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť
v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech sa určuje vo
vzťahukpredmetusporuúspechom(t.j.víťazstvom)vspore.Plnýúspechvsporesazisťujeporovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Ak mala strana úspech
v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. Aby však čiastočný úspech založil nárok

na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej
úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu
jednej zo strán sporu. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla
neprizná žiadnej zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný
vplyv pomer úspechu konkrétnej sporovej strany voči protistrane.

43. V prejednávanej veci súd prvej inštancie, aplikujúc uvedenú zásadu úspechu, nepriznal žiadnej
zo strán nárok na náhradu trov konania, konštatujúc, že dôvodom zamietnutia žaloby bola objektívna
skutočnosť – smrť pôvodného žalobcu, a preto nebolo možné konštatovať ani pri jednej zo strán, že by
mala úspech v spore.

44. Odvolací súd v zhode so žalovaným konštatuje, že súd prvej inštancie zamietol žalobu vo veci samej,
v ktorom prípade by v súlade s § 255 ods. 1 CSP, ktoré ustanovenie aplikoval súd prvej inštancie, mal
úspešný žalovaný nárok na plnú náhradu trov konania. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania
žiadnej zo strán z dôvodu objektívnej skutočnosti - smrti pôvodného žalobcu, podľa názoru odvolacieho

súdu nemá podklad pre určovanie ,,úspešnosti“ strany v konaní z hľadiska výsledku sporu podľa § 255
ods. 1 CSP. Sám súd prvej inštancie konštatoval, že dôvodom na zamietnutie žaloby bola objektívna
skutočnosť, a nie úspech protistrany v konaní. Naviac, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
v časti trov konania je podľa názoru odvolacieho súdu nepostačujúce, a tým nepreskúmateľné, v rozpore
s požiadavkami kladenými na riadne odôvodnenie rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd

v tejto súvislosti dopĺňa, že pokiaľ mal súd prvej inštancie v úmysle smrť pôvodného žalobcu zohľadniť
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, uvedenú skutočnosť mal subsumovať pod dôvod
hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, a nie aplikovať ju v súvislosti s § 255 ods. 1 CSP.45. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade
trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

46. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, vychádzajúc pritom
zo záverov právneho posúdenia veci samej, ako aj z potreby náležitého odôvodnenia v súlade s
požiadavkami v zmysle § 220 CSP. Vo svojom ďalšom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho
konania.

47. Tento rozsudok bol prijatý senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).