Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111213915
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8111213915.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D.
XXXX/XX, XXX XX E., 2/ E. C., nar. X.X.XXXX, bytom F. G. XXX/X, XXX XX H., 3/ I. J., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., 4a/ C. J., nar. X.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX B., 4b/ E. L.
G., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX B., XX/XXXXX J., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/
XX, XXX XX B., 4d/ C. A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX M. - J., žalobcovia 4a/
až 4d/ všetci zastúpení: Mgr. Miroslav Baláž, advokát, so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, IČO:
42238871, 5/ N. H. J., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, XXX XX E., 6/ O. J., nar. X.XX.XXXX, bytom

E. G. XXXX/XX, XXX XX B. a 7/ J. P., nar. X.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX E., žalobcovia 1/ až 3/
a 5/ až 7/ zastúpení: JUDr. Lýdia Farbakyová, advokátka, so sídlom Floriánova 12, 080 01 Prešov, IČO:
37783319, proti žalovanému: Xylo Machinery SK s.r.o., sídlom Bardejovská 24, 080 01 Prešov, IČO:
31 733 085, zastúpenému: BDO Legal s. r. o., so sídlom Pribinova 10, 811 09 Bratislava – mestská časť
Staré Mesto, IČO: 51 803 330, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 17C/113/2011-1310 z 20.2.2023, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Zrušuje rozsudok vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„Pripúšťa zmenu žaloby v nasledujúcom znení:
Nehnuteľnosti - parcely reg. „C“ č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,

XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/
X, patria do
- dedičstva po Q. J., nar. XX.XX.XXXX, zomrelému dňa XX.XX.XXXX v podiele 1/4 v pomere k celku,
- do dedičstva po C. C., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX v podiele 1/4 v pomere k celku,
- podielového spoluvlastníctva I. J. v podiele 1/4 v pomere k celku,
- podielového spoluvlastníctva H. J. v podiele 1/4 k pomere k celku.

I. Žalobu v celom rozsahu zamieta.IIa. Žalobcovia 1. a 2. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu. 1. inštancie o výške týchto trov.
IIb. Žalobca 3. je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo

dňa právoplatnosti uznesenia súdu. 1. inštancie o výške týchto trov.
IIc. Žalobca 4. je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia súdu. 1. inštancie o výške týchto trov.
IId. Žalobcovia 5., 6. a 7. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu. 1. inštancie o výške týchto trov.

III. Priznáva súdnemu znalcovi A. C. G., E.. G. XX, XXX XX R. náhradu trov znaleckého dokazovania
v rozsahu 100 %, a to voči žalobcom 1. a 2. ako povinným spoločne a nerozdielne v rozsahu 1, voči
žalobcovi 3. v rozsahu 1, voči žalobcovi 4. v rozsahu 1 a voči žalobcom 5., 6. a 7. ako povinným spoločne
a nerozdielne v rozsahu 1, ktorú sú povinní zaplatiť do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1.
inštancie o výške týchto trov.“

2. Vychádzal zo zistenia, že pôvodní žalobcovia Q. J., C. C. a I. J. sa žalobou došlou súdu dňa 20.5.2011
domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tam uvedeným, pričom konečný návrh bude
špecifikovaný v ďalšej časti odôvodnenia. Súd zámerne ako pôvodného žalobcu neuvádza H. J., napriek
jeho uvedeniu v žalobe, pretože z jeho podania vyplynulo, že žalobcom pri podaní žaloby nebol a stal

sa ním až neskôr na základe vstupu. Žalobcovia uvádzali, že vlastníkmi sa stali na základe výsledkov
dedičského konania po ich právnych predchodcoch – rodičoch.

3. Žalobcovia sa určenia vlastníckeho práva domáhali vychádzajúc z „Výmeru o vlastníctve pôdy“
vydaného povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 30.4.1948 a

„Prídelovej listiny“ vydanej Okresným národným výborom v Prešove zo dňa 25.4.1966, ktorým ich právni
predchodcovia otec I. J. a matka C. J., N. L., nadobudli do vlastníctva každý v podiele 1 v pomere k celku
nehnuteľnosti z pozemnoknižnej vložky č. XX pre kat. úz. R. (B.), a to vo výmere špecifikované. Tieto
nehnuteľnostibolinásledneprostredníctvomznaleckéhoposudkuageometrickýchplánovšpecifikované
na nehnuteľnosti teraz vedené v kat. úz. B., tak ako to vyplýva z konečného návrhu žalobcov.

4. Právne nástupníctvo po I. J., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX a C. J., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX,
preukázali žalobcovia uznesením, resp. osvedčením o dedičstve sp. zn. 19D/795/95 zo dňa 29.12.1995
(č. l. 22) a sp. zn. 26D/1442/2003 zo dňa 22.1.2004.

5. Počas konania žalobca Q. J. dňa XX.X.XXXX zomrel a na jeho miesto do konania vstúpili jeho právni
nástupcovia I. J., N. H. J., O. J. a J. P.. Právne nástupníctvo vychádza z osvedčenia o dedičstve sp. zn.
35D/403/2016 (č. l. 622). Uznesenie o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami po zomrelom Q.
J. bolo vydané dňa 6.9.2017 (č. l. 629).

6. Vzhľadom na to, že v priebehu konania zomrela aj žalobkyňa C. C., súd pokračoval v konaní s jej
právnymi nástupcami A. E. C. a A. B. C.. Uznesenie o právnom nástupníctve vydal súd dňa 10.7.2019
(č. l. 690). Uvedené uznesenie sa týkalo aj právneho nástupníctva po žalobkyni I. J., ktorá zomrela dňa
X.X.XXXX a právnymi nástupcami po nej už boli v konaní vystupujúci žalobcovia N. H. J., O. J. a J. P..

7. Konečný návrh žalobcov, pokiaľ ide o navrhovaný petit rozsudku bol taký, že súd určuje, že
nehnuteľnosti parcely reg. „C“ č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X,

patria do dedičstva po Q. J., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.X.XXXX v podiele 1/4 k celku, patria
do dedičstva po C. C., nar. X.X.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX, naposledy bytom D. XX, E. v podiele 1/4
k celku, sú v podielovom spoluvlastníctve I. J. v podiele 1/4 v pomere k celku a patria do spoluvlastníctva
H. J., nar. XX.XX.XXXX v podiele 1/4 k pomere k celku.

8. Konečný návrh žalobcov bol pripustený podľa § 142 ods.1 CSP.

9. Žalobcovia podali súhrnné vyjadrenie k predmetu konania vo svojom podaní z 19.12.2022 (č. l.
1286 a nasl.). Pokiaľ ide o stret reštitučného a všeobecného zákonodarstva, poukazovali na nálezÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 16/2012 a II. ÚS 478/2012. Pokiaľ ide o rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukazovali na rozhodnutie sp. zn. 2MCdo/4/2014.

10. Žalobcami uvádzané rozhodnutia, či už Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky sú staršieho dáta ako rozhodnutia, ktorými sa riadil súd pri prejednávaní
tejto veci. Zároveň však z nich vyplýva podľa súdu to, že výnimočná možnosť použitia všeobecnej
určovacej žaloby prichádza do úvahy len vtedy, ak vlastníkom pozemkov, ku ktorým sa žalobca domáha
určenia vlastníckeho práva, je stále povinná osoba podľa reštitučných predpisov, teda štát, resp. jeho

organizácia a nie tretia osoba. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak vlastníkom týchto pozemkov je v
katastri nehnuteľností uvedená iná osoba ako štát alebo jeho organizácia, je nevyhnutné sa zaoberať
okolnosťami nadobudnutia týchto pozemkov týmito subjektami od štátu alebo od štátnych organizácií
odlišnými a pre vyhovenie určovacej žaloby pôvodného vlastníka nepostačuje, že mu niekedy v minulosti
svedčil právny titul, ktorý nebol štátom pri privlastnení si jeho pozemku rešpektovaný.

11. Pokiaľ ide o odkaz žalobcov na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžr/4/2019 zo dňa 24.11.2021, toto nebralo do úvahy súdom citované rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré ako posledné riešili stret
všeobecného a reštitučného zákonodarstva a najmä rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorým vysvetlil, akým spôsobom v minulosti ústavný súd chápal možnosť prípustnosti všeobecnej

určovacej žaloby.

12.Pokiaľideožalovaného,tensakpredmetukonaniaaosobitneajkstretuvšeobecnéhoareštitučného
zákonodarstva vyjadril vo svojom podaní zo dňa 29.11.2022 (č. l. 1237-1240). Žalovaný poukázal
na dosiaľ neprávoplatné rozhodnutie tunajšieho súdu 29C/56/2021 súvisiace s týmto konaním ako

aj s konaním, ktoré sa viedlo pod sp. zn. 28C/113/2011 a stotožnil sa s právnou argumentáciou
tam uvedenou, a to predovšetkým s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS/460/2017. Z príloh, ktoré predložil žalovaný vyplýva, že Q. J. si dňa 3.3.2004 na Obvodnom
pozemkovom úrade Prešov uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona č. 503/2003 Z.
z. a uviedol, že oprávnenou osobou a pôvodnými vlastníkmi boli C. J. a I. J., ktorí sú už nebohí a

súčasnými vlastníkmi podľa osvedčenia o dedičstve č. 26D/1442/2003 sú Q. J., C. C., H. J. a I. J..
Reštitučný nárok sa týka parciel, ktoré právnym predchodcom žiadateľa boli pridelené na základe vyššie
v odôvodnení uvedeného výmeru, a to v rozsahu 4,639 ha. Následne Obvodný pozemkový úrad Prešov
rozhodnutím zo dňa 28.7.2011 prerušil správne konanie vo veci uplatnenia reštitučného nároku Q. J.,
C. C., H. J. a I. J. na pozemky pridelené ich právnym predchodcom výmerom o prídele pôdy, a to z

dôvodu, že bola podaná žaloba o určenie vlastníctva, a teda je potrebné konanie prerušiť do rozhodnutia
o tejto predbežnej otázke. Žalovaný ďalej súdu predložil mu dovtedy neznámy rozsudok Krajského
súdu v Prešove, č. k. 6Sp/2/2010-44 zo dňa 14.6.2010, ktorým bolo zrušené rozhodnutie odporcu, a to
Obvodného pozemkového úradu Prešov zo dňa 4.12.2009 č. O./XXXXX-XX/K.. Z odôvodnenia tohto
rozsudku je možné zistiť, že:

- navrhovatelia Q. J., C. C., H. J. a I. J. sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona a
spĺňajú podmienky uvedené v § 3 ods. 1 písm. o) zákona na priznanie práva na náhradu za pozemky
v kat. úz. B. označené vo výmere o vlastníctve pôdy označením ďalej špecifikovaným, ďalej Obvodný
pozemkový úrad Prešov
- vo výroku č. II. uviedol, že pozemky predmetu reštitučného nároku alebo ich časti sú vo vlastníctve

právnických osôb, ktoré nie sú povinnými osobami podľa § 4 ods. 1 zákona a niektoré boli po prevode
aleboprechodedovlastníctvaštátualeboinejprávnickejosobyzastavané,pretoniejemožnévlastníctvo
k pôvodným pozemkom alebo k ich častiam navrátiť. Oprávneným osobám sa za uvedené pozemky
priznáva právo na náhradu z celkovej zabranej výmery 46 002 m2 v podiele 1/4 pre každú oprávnenú
osobu,

- vo výroku č. III. uviedol, že podľa § 6 ods. 2 zákona sa oprávnenej osobe bezodplatne prevedú do
vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a bonite v akej boli pôvodné pozemky,
a to ak možno, v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, ak s tým
oprávnená osoba súhlasí, alebo oprávnenej osobe sa poskytne finančná náhrada,
- vo výroku č. IV. uviedol, že pozemok, ktorý sa prevedie oprávnenej osobe za pôvodný pozemok

poskytneSlovenskýpozemkovýfond,akpôvodnýpozemokbolsúčasťoupoľnohospodárskehopôdneho
fondu alebo spoločnej nehnuteľnosti alebo ich poskytne správca lesného majetku vo vlastníctve štátu,
ak pôvodný pozemok bol súčasťou lesného pôdneho fondu, finančnú náhradu za pôvodný pozemok,ku ktorému sa vlastníctvo nevracia, poskytne SPF podľa druhu pozemku v čase jeho prechodu na štát
alebo inú právnickú osobu.

13. Krajský súd v Prešove v tomto rozsudku spôsobom záväzným pre Obvodný pozemkový úrad v
Prešove ďalej uviedol: „Odporca na základe uvedených skutočností správne a úplne zistil skutkový stav
a na základe toho aj správne rozhodol, že navrhovatelia sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 1
zákona a nehnuteľnosti prešli na štát v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3
ods. 1 písm. o) zákona, t. j. prevzatím bez právneho dôvodu. Tak ako správne uviedol pri uzatváraní

hospodárskej zmluvy zo dňa 30.06.1971, neboli dostatočne preskúmané prídely druhej pozemkovej
reformy a nebol dostatočne zistený právny stav vlastníctva k prevádzaným nehnuteľnostiam v dôsledku
čoho sa nehnuteľnosti vo vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľov považovali za vlastníctvo
československého štátu správe ONV, finančný odbor Prešov. ONV Prešov preto v čase uzatvorenia
hospodárskej zmluvy prevádzal na Piloimpregnu národný podnik Košice viac práv, než mu v danom
čase patrilo. Podľa § 3 ods. 1 písm. o) zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku,

ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho
dôvodu. Zákonodarca v § 3 ods. 1 zákona ustanovuje, že oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo
k pozemkom, ktorý prešiel na štát alebo inú právnickú osobu, pričom výslovne neurčuje spôsob
prechodu, či na štát prešlo formálne vlastníctvo k pozemku, alebo pozemok prešiel len do faktickej
držby alebo užívania. V tomto prípade k prechodu nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom reštitučného

nároku žalobcov, došlo na základe hospodárskej zmluvy zo dňa 30.6.1971 uzatvorenej v rozpore so
zákonom, pričom nehnuteľnosti zastavaním objektov Píloimpregny n.p. Košice ostali vo faktickej držbe
a užívaní štátu, čím bol daný dôvod pre posúdenie prechodu vlastníctva na štát podľa § 3 ods. 1 písm.
o) zákona.“ Rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu bolo zrušené iba z dôvodu, že z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplýva, či odporca, teda Obvodný pozemkový úrad v Prešove preskúmal

dostatočne pre zistenie skutkového stavu veci, kedy právnické osoby zapísané v súčasnom období na
LV č. XXXX, XXXX, XXXX I. XXX v kat. úz. B. nadobudli tieto nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, t. j.,
či ich nadobudli pred 1.1.1990 alebo až po tomto dátume.

14. Aj z citovaného rozsudku Krajského súdu v Prešove vydaného v rámci správneho konania je teda

zrejmé, že právni predchodcovia žalobcov si včas a oprávnene uplatnili reštitučný nárok, a teda nebol
dôvod na podanie určovacej žaloby a obchádzanie reštitučného zákonodarstva.

15. Súd ma tak za preukázané, že na základe Výmeru vydaného povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR sa právni predchodcovia

žalobcov I. J. a C. J. stali vlastníkmi vo výmere uvedených nehnuteľností, z ktorých okrem iných
boli vytvorené aj nehnuteľnosti uvedené žalobcami v konečnom návrhu. Zároveň nebolo preukázané,
že existuje platný právny titul, na základe ktorého I. a C. J. o pridelené pozemky prišli (to však
nevylučuje napr. nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na základe, čo len domnelého právneho
titulu). Z pozemkovej knihy vyplýva, že 13. septembra 1958 bola v nej poznamenaná konfiškácia na

základe zákona č. 104/1945 Zb. n. SNR. Tento zápis však nebral do úvahy zápis zo dňa 29.11.1947
o poznačení konfiškácie a to, že skonfiškovaný majetok už bol prerozdelený. Následne po rozhodnutí
Mestského národného výboru zo dňa 28.2.1972 o vyvlastnení susedných pozemkov sa ako na týchto
(vyvlastnených) pozemkoch tak aj na pozemkoch manželov J. začala výstavba J. K., a teda pozemky
vo vlastníctve manželov J. zastaval štát.

16. Keďže hlavný právny stret strán sporu sa týkal právnej otázky vzťahu všeobecného a reštitučného
zákonodarstvaaobestranysporunasvojupodporuuvádzalimnožstvosúdnychrozhodnutí,súdvsnahe
riešiť prejednávanú vec v súlade s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, cituje v širšom rozsahu
podľa jeho názoru aktuálnu judikatúru k uvedenej právnej otázke súc si vedomý, že rozhodnutie môže

pôsobiť ako “judikatórna koláž”. Závery súdnej praxe potom súd prenesie na prejednávanú vec. Súd
cituje aj judikatúru najvyšších súdnych autorít Českej republiky, ktoré nepatria pod rozhodovaciu prax
v Slovenskej republiky ale vzhľadom na to, že na ňu poukazuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky,
považuje ju súd za inšpiratívnu z hľadiska právnej komparatistiky.

17. V prejednávanej veci tak súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu (bod 6. odôvodnenia)
a citovanej judikatúry (bod 7. odôvodnenia) dospel k záveru, že na požadovanom určení vlastníctva
(prípadne vlastníctva ku dňu smrti právneho predchodcu) nie je daný naliehavý právny záujem (§ 80
písm. c) O.s.p.; § 137 písm. c) CSP), keďže ide o obchádzanie reštitučného zákonodarstva. Už len naokraj súd uvádza, že rozhodnutím o dedičstve v časti týkajúcej sa predmetov dedičstva (v prospech
pôvodných žalobcov ako detí prídelníkov - manželov J.) nie je viazaný a toto rozhodnutie neurčuje
záväzným spôsobom, že poručiteľ v čase svojej smrti vec, ktorá je predmetom dedenia vlastnil a teda, že

ju dedič dedením nadobudol. Ak totiž ide o vec, ktorej zmocnenie sa štátom bolo bez právneho dôvodu,
v zmysle citovanej judikatúry, tak aj k nej vlastníctvo zaniklo a obnovilo by sa až vydaním veci. Preto
v čase svojej smrti manželia J. vlastníkom sporných parciel neboli a tieto tak nemohli byť predmetom
dedenia. Vydržanie žalobcov, resp. ich bezprostredných právnych predchodcov (zomrelých pôvodných
žalobcov) do úvahy neprichádza, keďže sporné parcely neboli v ich držbe.

18. Súd má (pre potreby záveru o obchádzaní reštitučného zákonodarstva) za preukázané, že právni
predchodcovia žalobcov v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí nemohli byť dobromyseľní, že im
vlastníctvo ostalo zachované, keďže držbu pozemkov nevykonávali. Naopak, podľa súdu im musel
byť zrejmý opak, že vlastníkmi už nemôžu byť, keď na ich pozemkoch sa staval a postavil veľký
výrobný závod, pre účely ktorého boli vyvlastňované susedné pozemky (vlastnícky patriace osobám

žijúcim v rovnakej oblasti) a ich pozemky (právnych predchodcov žalobcov) vyvlastňované neboli.
Štát tak vychádzal zo záveru, že ide o pozemky v jeho vlastníctve. V prípade, ak by súd rozhodoval
meritórne musel by brať do úvahy, že právni predchodcovia žalobcov voči výstavbe neprotestovali
(nebolo ani tvrdené ani preukázané) a zároveň súd nesúhlasí so zjednodušeným záverom, že bez
ďalšieho dobromyseľnosť štátu je vylúčená, keď jedna z jeho súčasti nevykonala zápis do pozemkovej

knihy (ktorý už povinný nebol) v pohnutom povojnovom období a iná z jeho súčasti vykonala takýto zápis
v roku 1958 a ďalšia jeho súčasť následne začala na týchto pozemkoch majúcich ich za štátne stavať.

19. Z citovanej judikatúry ďalej vyplýva, že pozemky prešli na štát aj v prípade odňatia bez právneho
dôvodu a uvedené je reštitučným titulom. To zároveň znamená, že reštituent nie je vlastníkom veci

(preto nemôže v konaní o určenie vlastníctva uspieť) a vlastníkom by sa stal až na základe vydania
veci. Reštitučné predpisy v záujme, čo najširšej ochrany reštituentov, ale aj nadobúdateľov pozemkov,
ktoré sú predmetom reštitúcie, myslia aj na situácie keď odňaté pozemky nemožno vydať a to najmä
v situácii, ak už nie sú vo vlastníctve štátu alebo jeho organizácií alebo boli zastavané. V takomto
prípade sa oprávneným reštituentom prizná náhradný pozemok alebo peňažná náhrada. Je tomu

tak preto, že v zmysle reštitučných predpisov závadný stav spôsobil štát a len on by mal niesť za
uvedené zodpovednosť. Ak by sa vyhovelo žalobe žalobcov, možno predpokladať ďalšie spory (napr.
o bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemkov a jedinou možnosťou žalovaného by pozemky bolo
odkúpiť, hoci za ich kúpu už on, resp. jeho právni predchodcovia zaplatili milióny Sk,-) v neprospech
žalovaného a možnosť jeho žaloby na štát napr. z titulu náhrady škody sa javí ako nereálna. Výsledok

by bol teda taký, že žalovaný, ktorý odňatie pozemkov právnym predchodcom žalobcov nespôsobil a za
ich kúpu riadne zaplatil by musel platiť znovu a štát ako pôvodca uvedeného stavu by nebol žiadnym
spôsobom postihnutý. Aplikáciu právnych predpisov spôsobom, ktorý by viedol k uvedeným záverom
považuje súd za zjavne nesprávnu a nespravodlivú. Na jednoznačnú prednosť reštitučných predpisov
sa však možno pozrieť aj z opačnej strany. Ak by reštituenti alebo ich právni nástupcovia podali žalobu

o určenie vlastníckeho práva a boli by zistené okolnosti (napr. skutočnosti), ktoré by svedčili novému
vlastníkovi (teda už nie štátu alebo jeho organizácii), žaloba by musela byť zamietnutá. Pri reštitučnom
nároku uplatnenom včas by však žalobcovia mali právo na náhradu. Súdu sa teda javí, že žalobcovia
kalkulujú, ktorým spôsobom (všeobecnou žalobou alebo reštitučným nárokom) môžu dosiahnuť viac a
preto svoje tvrdené práva aplikujú oboma spôsobmi.

20. Aj pripustenú možnosť všeobecnej žaloby o určenie vlastníckeho práva v prípadoch vo vyššie
citovanej judikatúre uvedených považuje súd za prípustnú len vtedy, ak reštitučným titulom odňaté
pozemky ich vlastníkom sú v čase nadobudnutia účinnosti reštitučného predpisu stále vo vlastníctve
štátu alebo jeho organizácií alebo sa stali ich vlastníctvom porušením tzv. blokačných ustanovení (teda

kúpne zmluvy by boli neplatné a nedošlo by na ich základe k vydržaniu).

21. Súd má teda za to, že právni predchodcovia žalobcov si reštitučný nárok uplatnili riadne a včas
v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doteraz o ňom nebolo
rozhodnuté. Podaná žaloba tak obchádza reštitučné zákonodarstvo, čo znamená, že na požadovanom

určení nie je daný naliehavý právny záujem a preto súd žalobu zamietol.

22. Výrok o trovách konania vo vzťahu medzi sporovými stranami odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.23. Výrok o trovách konania vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu znalcom A. C. G. odôvodnil tým, že
o náhrade trov konania v prospech súdneho znalca bolo potrebné rozhodnúť obdobne ako vo vzťahu
k žalovanému.

24. Proti rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie všetci žalobcovia.

25. V priebehu odvolacieho konania na súde prvej inštancie zomrel pôvodný žalobca 4/ H. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. X, E., a preto uznesením, č. k. 17C/113/2011-1370 z 12.1.2024, súd prvej

inštancie pokračoval ďalej v konaní s jeho právnymi nástupcami C. J., E. L. G., H. J. a C. A. G., ktorí
sú označení ako žalobcovia 4a/, 4b/, 4c/ a 4d/.

26. Žalobcovia 1/, 2/, 3/, 5/, 6/ a 7/ odôvodnil odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Poukázali na to, že nie je možné súhlasiť s názorom súdu, že nie je daný naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ak žalobcovia a ich právni predchodcovia si
uplatnili reštitučný nárok, a preto sa nemôžu domáhať svojich nárokov prostredníctvom žaloby podľa
všeobecných predpisov.

28. Žalobcovia majú nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže v katastri
nehnuteľností k predmetným nehnuteľnostiam je zapísaný ako vlastník niekto iný.

29. To, že si právni predchodcovia mohli a uplatnili reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991
Zb., nemôže znamenať nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. Tým, že

by bolo vylúčené, aby sa oprávnená osoba podľa reštitučného zákona mohla domáhať ochrany
svojho vlastníckeho práva prostredníctvom určovacej žaloby podľa § 126 Občianskeho zákonníka, by
v konečnom dôsledku znamenalo legalizáciu okupácie veci štátom v rozhodnom období (od 25.2.1948
do 1.1.1990) a v podstate to, že osoba, ktorá je stále vlastníkom veci, by o ňu prišla, čo je neprípustné
a neprijateľné.

30. Podstatné je to, že Krajský súd v Prešove v konaní pod sp. zn. 16Co/15/2018, ktorým bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Prešov v konaní pod sp. zn. 28C/113/2011, pričom právoplatne vyriešil otázku
nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobcov na základe výmeru o vlastníctve
pôdy z 30.4.1948 a vyriešil otázku, že I. a C. J. vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ktoré im

boli pridelené výmerom do ich vlastníctva, nikdy nestratili, nikdy nepreviedli na tretiu osobu a nikdy voči
nim nebolo vydané žiadne autoritatívne rozhodnutie štátu. Výmer č. XXXX/XX z 30.4.1948, ktorý je aj
v súčasnosti dokladom o vlastníctve prídelcov k prideleným pozemkov a je vkladu schopnou listinou,
je dokladom o vlastníctve napriek tomu, že právni predchodcovia tieto nehnuteľností nemali v držbe,
neužívali ich, nakoľko ich užívalo družstvo, pričom vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nestratili

a cítili sa byť ich vlastníkmi. Odvolací súd v tejto veci k otázke a námietke žalovaného v konaní týkajúcej
sa prednosti špeciálneho zákona č. 229/1991 Zb. pred zákonom všeobecným v bode 26. odôvodnenia
uviedol, že sporné pozemky právnym predchodcov žalobcom nikdy neboli skonfiškované, odobraté ani
znárodnené, preto sa právni predchodcovia stali vlastníkmi týchto nehnuteľností na základe výmeru
o vlastníctve pozemkov. Právni predchodcovia žalobcov boli ako vlastníci sporných pozemkov zapísaní

v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, kat. úz. B.. Preto podľa názoru odvolacieho súdu boli žalobcovia
oprávnení podať žalobu o určenie vlastníckeho práva.

31. V prejednávanej veci ide o konanie medzi totožnými sporovými stranami ako vo vyššie uvedenom
konaní, predmetom sporu sú nehnuteľností, ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako vlastníctvo

žalovaného, a ktoré boli pridelené do vlastníctva I. a C. J., tým istým výmerom o vlastníctve pôdy
z 20.4.1948 ako vo vyššie uvedenom skoršom konaní pod sp. zn. 28C/113/2011.

32. Ak súd v konaní pod sp. zn. 28C/113/2011 rozhodol vo veci, pričom poznal spis Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Sp/2/2010, ako aj rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov

a administratívny spis správneho orgánu, ktorý je k veci pripojený od roku 2012 a bol daný na tejto
určovacej žalobe naliehavý právny záujem, tak za tých istých skutkových okolností a tej istej situácie
nie je prípustné, aby nebol naliehavý právny záujem na žalobcami podanej žalobe v prejednávanej veci
pod sp. zn. 17C/113/2011.33. Aj v inom konaní Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 1Co/252/24 zo 7.5.2008
potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/12/99 z 24.9.2004 a konštatoval, že uplatnenie

nárokov žalobcov v konaní pred bývalým Pozemkovým úradom v Prešove ich bez ďalšieho nezbavuje
možnosti uplatniť v súdnom konaní žalobu na ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak k prevodu
alebo prechodu vlastníctva nehnuteľnosti na štát alebo právnickú osobu nedošlo. Preto je potrebné
z týchto rozhodnutí vychádzať aj z dôvodu právnej istoty.

34. Totiž Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 289/2017 z 21.11.2017 poukázal na to, že
princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu
legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať
rovnako.Ibatakýtopostuprešpektujeprávnuistotuajehodôslednédodržiavaniesavýznamneprejavuje
v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva.

35. Je možné konštatovať, že každá osoba, ktorej v čase neslobody prevzal štát nehnuteľnosť bez
právneho dôvodu (§ 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.) sa považuje za osobu oprávnenú podľa
tohto zákona. Ak Krajský súd v Prešove v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 6Sp/2/2010 uviedol, že právni
predchodcoviažalobcov,ktoríbolizapísanínaLVč.XXXX,kat.úz.B.,súosobamioprávnenými,nemôže
to znamenať, že už nie sú vlastníkmi nehnuteľností pridelených ich právnym predchodcom do vlastníctva

výmerom,aženemôžuvprípadeevidencieinýchosôbakovlastníkovvkatastrinehnuteľnostíktotožným
nehnuteľnostiam realizovať svoje ústavné právo a domáhať sa ochrany svojho vlastníctva podaním
určovacej žaloby podľa § 126 Občianskeho zákonníka. Správny orgán konanie prerušil do vyriešenia
otázky vlastníctva k pozemkov, ku ktorým oprávnené osoby vlastníctvo nestratili a boli zapísaní ako
vlastníci na LV č. XXXX.

36. Treba poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/64/2018,
z ktorého vyplýva, že ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila
svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku alebo finančnej
náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. Ak povinnej

osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej
zachované vlastnícke právo k nehnuteľnosti toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred
zápisom vlastníckeho práva štátu. Preto samotná existencia reštitučného zákonodarstva nespôsobuje
nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

37. Treba poukázať na to, že ak je oprávnená podať žalobu o určenie vlastníckeho práva osoba,
ktorá nestratila vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pretože došlo k zabratiu majetku štátom bez
právneho dôvodu, t. j. bez zákonného titulu pre nadobudnutie vlastníckeho práva, hoci si mohla
uplatniť nárok podľa reštitučného predpisu a neuplatnila si ho, je oprávnená podať takúto žalobu
aj osoba, ktorej majetok zabral štát bez právneho dôvodu, a ktorá vlastnícke právo ako pôvodný

vlastník nestratila, hoci si nárok uplatnila a konanie u správneho orgánu je prerušené práve z dôvodu
vyriešenia sporného vlastníckeho práva medzi žalobcami, pôvodnými vlastníkmi a právnymi nástupcami
pôvodných vlastníkov na jednej strane a žalovaným, ktorý sa nikdy nemohol stať vlastníkom sporných
nehnuteľností z dôvodu ich nadobudnutia od nevlastníka, keďže štát vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam nikdy nenadobudol a nemohol nadobudnúť pre absenciu nadobúdacieho titulu.

38. V uznesení II. ÚS 5/2019 z 10.1.2019 ústavný súd uviedol, že reštitučné predpisy neboli vydané
na ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie
vlastníckeho práva (III. ÚS 178/06). Ďalej ústavný súd uviedol, že pokiaľ najvyšší súd poukázal na
možnosť poskytnutia ochrany sťažovateľom v situácií duplicitného vlastníctva v inom samostatnom

civilnom konaní, táto ochrana môže byť spôsobom naznačeným najvyšším súdom sťažovateľom
poskytnutá aj podľa názoru ústavného súdu. Využitie tohto prostriedku riešenia však predpokladá
vykonanie dokazovania v sporovom konaní, pretože iba tak môžu byť zachované procesné práva
všetkých subjektov, ktorých sa konanie dotkne.

39. Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (III. ÚS 16/2012, II. ÚS 478/2012) vedie k záveru,
že podanie žaloby na ochranu vlastníckeho práva nie je pokusom obchádzať reštitučné zákonodarstvo,
ale podanie takejto žaloby je využitím zákonom ponúkanej možnosti domáhať sa ochrany nimi tvrdeného
vlastníckeho práva procesne akceptovateľným spôsobom. Totožný názor vyslovil aj Najvyšší súdSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Mcdo/4/2014 z 29.2.2016. Podobne sa vyjadril aj Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 478/2012, ako aj v nálezoch IV. ÚS 554/2012, II. ÚS 468/2012.

40. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 460/2017 z 20.12.2017 riešil inú právnu
otázku ako dobromyseľnosť nadobudnutia vlastníckeho práva nadobúdaného od nevlastníka a ochranu
jeho dobrej viery na úkor ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

41. V tomto kontexte treba vziať do úvahy neunesenie dôkazného bremena žalovaným v prejednávanej

veci, ktorý nepredložil žiadny hodnoverný dôkaz preukazujúci nadobudnutie vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam jeho právnym predchodcom – štátom, s prihliadnutím na nemožnosť
nadobudnutia vlastníckeho práv od nevlastníka a nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva na
základe dobromyseľnosti.

42. Treba tiež poukázať na to, že DREVOKOMBINÁT ŠARIŠ a.s. od roku 1995 vykonával cielene

právne úkony, ktorými prevádzal majetok do vlastníctva spriaznených spoločností, vkladal majetok bez
zaplatenia kúpnej ceny do novovzniknutých spoločností, ktoré takýmto spôsobom nadobudli pozemky
vo výmere 246 484 m2 bez zaplatenia kúpnej ceny. Tieto spoločnosti postupne rušil, až konečným
vlastníkom sa stala spoločnosť Xylo Machinery SK s.r.o. Tieto právne úkony vykonala spoločnosť
DREVOKOMBINÁT ŠARIŠ a.s. napriek tomu, že od 29.12.1993 musela mať vedomosť o tom, že

I. J. s manželkou sú vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č.
XXXX/XX, pričom od roku 1996, kedy už prebiehalo súdne konanie na Okresnom súde Prešov pod
sp. zn. 16C/91/1996 intenzívne presúvala majetok zo spoločnosti DREVOKOMBINÁT ŠARIŠ a.s. na
spriaznené a personálne prepojené spoločnosti.

43. V rámci konkurzu Kúpnou zmluvou č. XX/XX z 27.7.1998, ktorej vklad bol povolený pod sp. zn. S.
dňa 29.7.1998 nadobudla spoločnosť KRONOSPAN SLOVAKIA, s.r.o. pozemky vo výmere 117 463 m2
ako aj stavby za kúpnu cenu 18.903.905,- Sk. Hodnota jedného meter štvorcového pozemku bez stavieb
predstavovala sumu 160,- Sk. Cena je však podstatne nižšia, ak predmetom kúpnej zmluvy bolo aj 7
stavieb, pričom hodnota podľa znaleckého posudku bola stanovená na 87.773.389,- Sk.

44. Následne boli jednotlivé spoločnosti zrušené z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou KRONOSPAN SK,
s.r.o., KRONOSPAN SLOVAKIA, s.r.o. a POLYTRANS s.r.o., ku ktorej došlo k zmene obchodného mena
na Xylo Machinery SK s.r.o. Z odpredávanej výmery pozemkov v konkurze 117 463 m2 len výmera
8 831 m2 je totožná s pôvodnými nehnuteľnosťami vlastnícky patriacimi I. a C. J.. Preto tvrdenie, že

žalovaný alebo jeho právni predchodcovia uhradili za pozemky milióny Sk,- je nadsadené, nezodpovedá
skutočnosti a nebola táto okolnosť preukázaná.

45. Treba zdôrazniť, že v žiadnom prípade nie je možné pripustiť dobromyseľnosť štátu pri nadobúdaní
predmetných nehnuteľností, pričom štát sa nikdy nestal oprávneným držiteľom sporných pozemkov a ani

ich vlastníkom, preto sa vlastníkmi nemohli stať ani právni predchodcovia žalovaného. Za vlastníka je
možné považovať len toho, komu svedčí nadobúdací titul. Tomu naznačuje aj judikatúra Najvyššie súdu
Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Mcdo/12/2011.

46. V konaní pod sp. zn. 28C/113/2011 bola právoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu

účastníkov konania, preto v prejednávanej veci súd nemôže túto otázku posúdiť odlišne, pretože
diametrálne odlišné posúdenie hmotnoprávneho vzťahu o tej istej otázke, ktorá bola v inom konaní
právoplatne vyriešená za rovnakej skutkovej situácie je neprijateľné a neudržateľné. Ak konajúci súd
v inom konaní určil a právne vyriešil, že právni predchodcovia sú vlastníkmi výmerom pridelených
nehnuteľností na základe platného výmeru vydaného na to oprávneným orgánom, ktorého intabulácia

do pozemkovej knihy sa nevyžadovala, ak vyriešil, že vlastníctvo právni predchodcovia k sporným
nehnuteľnostiam nestratili, nikdy im neboli vyvlastnené a konfiškované, že vlastníckeho právo
k pozemkom, ktoré vniesli do družstva im zostalo zachované, pričom v skoršom konaní bola
vyriešená otázka možnosti uplatnenia si nároku podaním žaloby na ochranu vlastníckeho práva podľa
všeobecného právneho predpisu, keďže právny predchodcovia vlastnícke právo nestratili, je porušením

princípu právnej istoty, ak súd v prejednávanej veci (17C/113/2011), ktoré sa týka totožných účastníkov
konania a rozhoduje o tej istej právnej otázke, rozhodne diametrálne odlišne.47. Za tejto situácie procesné úkony od roku 2019 boli potom úplne zbytočné, ak súd bol presvedčený,
že žalobcovia na určovacej žalobe nemajú právny záujem.

48. Nesprávny je aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, pretože zásadu náhradu trov uvedenú
v § 255 ods. 1 CSP je možné prelomiť cez aplikáciu § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V tomto kontexte treba vziať do
úvahy sociálnu situáciu sporových strán, ich konkrétne pomery, ale prihliadnuť aj na to, že samotným
konaním súdu v prospech žalovaného do roku 2019 a vykonávaním nie nevyhnutných úkonov došlo

k neopodstatnenému navýšeniu trov konania.

49. Na základe toho navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

50. Žalobcovia 4a/, 4b/, 4c/ a 4d/ ako právni nástupcovia po pôvodnom žalobcovi 4/ H. J., ktorý zomrel

XX.X.XXXX,podaliodvolanieprotivýrokuozamietnutížalobyaakoajprotisúvisiacimvýrokomotrovách
konania a navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

51. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j., že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 365 ods.
1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

52. Poukázali na to, že v čase neslobody boli nehnuteľnosti patriace I. J. a C. J., teda rodičom pôvodného
žalobcu4/H.J.prevzatéštátombezprávnehodôvodu.Výmerovlastníctvepôdyz30.4.1948preukazuje

vlastnícke právo nebohého žalobcu, ktorý vlastnícke právo k prevzatým nehnuteľnostiam nikdy nestratil,
a preto je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Doposiaľ je v katastri nehnuteľností
na sporných pozemkoch zapísaná iná osoba (žalovaný) čo odôvodňuje neisté postavenie žalobcov
4a/ až 4d/, nakoľko ich vlastníckeho právo je ohrozené. Ak došlo k zabratiu majetku štátom bez
právnehodôvodu,oprávnenáosobanestratilasvojvlastníckyvzťahktomutomajetkuaničnebránitomu,

aby sa svojho nároku alebo finančnej kompenzácie domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné
predpisy občianskeho práva, teda na základe určovacej a vindikačnej žaloby (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky III. ÚS 178/06 z 20.6.2006).

53. Neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie, podľa ktorého s ohľadom na princíp, že tam kde

existuje špeciálna právne úprava nemožno použiť úpravu všeobecnú a preto žalobou o určenie
vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Nebohý žalobca 4/
sa podaním určovacej žaloby nepokúsil obchádzať reštitučné zákonodarstvo.

54. Súd prvej inštancie musel mať vedomosť o rozsudku Krajského súdu v Prešov sp. zn. 6Sp/2/2010

zo 14.6.2010, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Prešov, č. k. O./
XXXXX-XX/K. zo 4.12.2009. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie viac ako 4 roky vykonával
neefektívne a nehospodárne procesné úkony v prospech žalovaného.

55. Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 28C/113/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešov sp. zn. 16Co/15/2018 definitívne vyriešili otázku nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi
predchodcami nebohého žalobcu, ktorým boli pridelené sporné nehnuteľnosti do ich vlastníctva na
základe platného výmeru. Sporné nehnuteľnosti nemohli byť právnym predchodcom žalobcom nikdy
skonfiškované, odobraté alebo znárodnené. Tieto okolnosti potvrdzujú záver, že predmetný Výmer po
formálnej ako aj obsahovej stránke spĺňal všetky zákonne podmienky a náležitosti, ide teda o perfektnú

verejnú listinu spôsobilú preukázať vlastnícke právo prídelcov. Štát zabral spornú nehnuteľnosť
bez právneho dôvodu a bez poskytnutia akejkoľvek kompenzácie čo znamená, že nemohlo dôjsť
k dobromyseľnosti Československého štátu, ktorý konal contra legem. Preto nie je správne pripustiť
dobromyseľnosť žalovaného, pretože jeho právny predchodca – štát sa nikdy nestal oprávneným
držiteľom sporných pozemkov alebo ich vlastníkom. V konaní pod sp. zn. 28C/113/2011 bolo posúdené,

že právnych predchodcov žalobcu nebolo možné považovať za tzv. nebdelých vlastníkov, keďže od ich
nadobudnutia v roku 1948 tieto pozemky fakticky užívali až do ich odovzdania v roku 1959 do JRD, čo
však nemalo za následok stratu ich vlastníctva.56. V konaní nebolo preukázané, že existuje platný právny titul, na základe ktorého by právni
predchodcovia nebohého žalobcu 4/ prišli o prídelové pozemky. Avšak uvedené podľa názoru
súdu prvej inštancie nevylučuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na základe čo aj

domnelého právneho titulu. Aj napriek uvedenému odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
obsahuje prevzatie odôvodnení rozhodnutí súdnych autorít, ktoré sa zaoberajú konkurenciou medzi
reštitučným zákonodarstvom a určovacou žalobou. Tieto rozhodnutia súdnych autorít sa nevzťahujú na
prejednávanú vec, pretože úmyslom nebohého žalobcu nebolo obchádzať reštitučné zákonodarstvo,
nakoľko túto možnosť z opatrnosti využil, keďže legislatívna úprava v týchto časoch nebola bezchybná.

57. Je nelogický záver súdu prvej inštancie v bode 9. napadnutého rozsudku, ktorý uviedol, že právni
predchodcovia nebohého žalobcu nemohli byť dobromyseľní, keďže držbu pozemkov nevykonávali.
V skutočnosti pozemky právnych predchodcov nebohého žalobcu vyvlastnené nikdy neboli. Nemožno
súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že štát vychádzal zo záveru, že ide o pozemky v jeho
vlastníctve. V prípade, ak by súd prvej inštancie rozhodoval meritórne, musel by brať do úvahy, že právni

predchodcovia nebohého žalobcu voči výstavbe neprotestovali. Tiež uzavrel, že dobromyseľnosť štátu
nie je vylúčená, keď jedna z jeho súčasti nevykonala zápis do pozemkovej knihy.

58. Súd prvej inštancie vec posúdil diametrálne odlišne od rozhodnutia Okresného súdu Prešov sp. zn.
28C/113/2011 a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a ústavného súdu. Ak

okresný súd v konaní pod sp. zn. 28C/113/2011 jednoznačne určil a posúdil, že právni predchodcovia
žalobcu4/súvlastníkminehnuteľnostínazákladevýmerupridelenýchnehnuteľností,ktoréhointabulácia
sa do pozemkovej knihy nevyžadovala je vylúčené, aby súd v napadnutom konaní posúdil hmotnoprávny
vzťah právneho predchodcu a žalovaného rozdielne ako v konaní pod sp. zn. 28C/113/2011. Tento svoj
odklon konajúci súd presvedčivo neodôvodnil a negoval právny názor uvedený v konaní 28C/113/2011.

59. Žiadne z rozhodnutí obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku nevylučuje použitie určovacej
žaloby. Princíp predvídateľnosti rozhodovania rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu znamená, že
sporové strany môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných
prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty a jeho dôsledné

dodržiavanie sa významne prejavu aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva.

60. Súd prvej inštancie si bol pri rozhodovaní vedomí toho, že v obdobnej veci totožných žalobcov bolo
za obdobnej skutkovej situácie vyhotovené rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 28C/113/2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/15/2018, pričom dovolanie žalovaného

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/169/2020 odmietnuté a rovnako
aj ústavná sťažnosť žalovaného, a to uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
96/2022.

61. Nesprávne je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o trovy konania, pretože v prejednávanej

veci nepochybne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých bolo potrebné aplikovať
ust. § 257 CSP v tejto otázke.

62. Procesné prostriedky v spore boli totiž vykonávané z očakávanej úspešnosti žaloby. Je nepochybné,
že k neprimeranému nárastu trov konania prispel aj neefektívny a nesústredený postup súdu prvej

inštancie. Výška náhrady trov konania a takmer 11-ročný súdny spor vzhľadom na cenu nehnuteľností by
bolaprerodinyžalobcovneúnosnáalikvidačná.Priskúmaníčiexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa
podľa § 257 CSP treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov konania
procesných účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolností ktoré viedli k súdnemu uplatneniu
nárokov, pričom hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania.

63. Pokiaľ ide o trovy znaleckého dokazovania treba zdôrazniť, že je zarážajúca procesná aktivita súdu
prvej inštancie, ktorú vynaložil v priebehu konania a ktorá sa minula účinkom a bola neúčelná z dôvodu
zamietnutia žaloby. Súd takto pripustil dokazovanie v rozpore so zásadou sudcovskej a zákonnej
koncentrácie.

64. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.65. V následných vzájomných vyjadreniach (§ 374 ods. 2, 3 CSP) zotrvali strany na svojich doterajších
stanoviskách.

66. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§385 ods. 1 CPS a contrario) a zistil, že odvolania žalobcov nie sú dôvodné.

67. So zreteľom na obsah odvolaní žalobcov v odvolacom konaní boli preskúmavané výroky
napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá ako aj súvisiace výroky o trovách konania

vrátane trov znaleckého dokazovania, a preto výrok rozsudku, ktorým bola pripustená zmena žaloby,
ktorý odvolaním napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).

68. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania
a nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej
inštancie.

69. Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje;
najmä sa môže domáhať vydania veci do toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platnom k 20.5.2011, t. j. ku dňu podania žaloby v prejednávanej veci).

70. Oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľností, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu

v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.
oúpravevlastníckychvzťahovkpôdeainémupoľnohospodárskemumajetkuvzneníplatnomaúčinnom
ku dňu podania žaloby v prejednávanej veci).

71. V prejdnávanej veci bolo nepochybne preukázané, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu

Prešov č. k. O./XX/XX zo 4.12.2009 bolo rozhodnuté o nárokoch oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2
písm. c) a § 3 ods. 1 písm. o) zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k navrhovateľom – oprávneným osobám
Q. J., C. C., H. J. a I. J., avšak toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove,
č. k. 6Sp/2/2010-44 zo 14.6.2010. Ako správne konštatuje súd prvej inštancie okolnosť, že Q. J., C.
C., H. J. a I. J. sú oprávnenými osobami v zmysle uvedených právnych predpisov a spĺňajú podmienky

na priznanie práva na náhradu za pozemky v kat. úz. B., nebola spochybnená ani týmto rozhodnutím
správneho súdu – Krajského súdu v Prešove. Krajský súd v tomto rozhodnutí tiež poukázal na potrebu
prevodu oprávneným osobám do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere
a bonite so zreteľom na to, že pozemky, ktoré tvorili predmet reštitučného nároku sú vo vlastníctve
právnických osôb, ktoré nie sú povinnými osobami podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. Krajský súd

taktiež vychádzal zo zistenia, že vyššie uvedení navrhovatelia sú oprávnenými osobami v zmysle § 2
ods. 1 citovaného zákona, nakoľko nehnuteľností, ktoré tvoria predmet reštitučného nároku prešli na štát
prevzatím bez právneho dôvodu. Toto správne konanie po zrušení pôvodného rozhodnutia správneho
orgánu Krajským súdom v Prešove je prerušené, ako to vyplýva z dokazovania vykonaného na súde
prvej inštancie.

72. Možno teda súhlasiť s konštatovaním súdu prvej inštancie, že právni predchodcovia žalobcov Q.
J., C. C. a H. J. ako aj žalobca 3/ I. J. si riadne uplatnili reštitučný nárok v správnom konaní pred
príslušným správnym úradom, pričom svoje nároky odvodzovali od výmeru vydaného povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR, ktoré

bolo vydané v prospech pôvodných vlastníkov – právnych predchodcov žalobcov I. J. a C. J..

73. V tomto kontexte sa súd prvej inštancie riadil najnovšou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej
republiky (I. ÚS 460/2017), z ktorej vyplýva záver, že ak určovacia žaloba obchádza reštitučný prepis,
možno jej použitie a priori vylúčiť.

74. Z tejto judikatúry, ktorá nadväzuje na skoršiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
(II. ÚS 249/2011) tiež vyplýva, že určovaciu žalobu týkajúcu sa vlastníckeho práva (k nehnuteľnosti)
možno akceptovať len vo výnimočných prípadoch za situácie, že nebolo objektívne možné zo stranyoprávnených osôb, aby si svoje nároky uplatnili v reštitučnom konaní podľa zákona č. 229/1991 Zb.
Správne však súd prvej inštancie konštatuje, že nejde o takýto prípad v prejednávanej veci.

75. Ďalej možno konštatovať, že túto judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 460/2017)
potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (6Cdo/64/2018), z ktorej vyplýva, že
reštitučné predpisy sú špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k všeobecnému právnemu predpisu
– Občianskemu zákonníku, pričom všeobecnú právnu úpravu možno použiť len mimoriadne, a to za
situácie, že použitie špeciálnej právnej úpravy (reštitučného zákonodarstva) nie je z nejakých dôvodov

možné.

76. V tomto kontexte treba zdôrazniť, že nielen táto novšia judikatúra Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potvrdzuje výnimočnosť použitia všeobecných
právnychpredpisov(Občianskehozákonníka)aleboichneaplikovateľnosťvprípade,akjenárokymožné
uplatniť podľa špeciálnych predpisov (reštitučného zákona) ale aj skoršia judikatúra Ústavného súdu

Slovenskej republiky (III. ÚS 177/2013) takýto záver presadzovala. V zásade aj z tejto skoršej judikatúry
ústavného súdu vyplýva neprípustnosť obchádzania reštitučných predpisov prostredníctvom podania
žaloby na základe Občianskeho zákonníka, teda všeobecného právneho predpisu.

77. Za týchto okolností sú správne závery súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že žalobcovia sa

v tomto konaní opierajú o skoršiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 137/08,
III. ÚS 102/04, III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09, III. ÚS 16/2012 a IV. ÚS 295/2012), nakoľko treba súhlasiť so
závermi súdu prvej inštancie, že táto judikatúra je v súčasnosti prekonaná novšou judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle vyššie uvedeného a z tejto
staršej judikatúry teda nemožno v súčasnosti vychádzať.

78. Na tom nič nemení ani okolnosť, že vo veci III. ÚS 177/2013 Ústavného súdu Slovenskej republiky
bolo zaujaté odlišné stanovisko sudcu rozhodujúceho senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

79. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že najnovšia judikatúra Ústavného súdu Slovenskej

republiky (vrátane II. ÚS 5/2019) nevylučuje aplikáciu všeobecných predpisov pre uplatnenie nárokov
aké sú predmetom konania v prejednávanej veci, ale len za situácie, že sa tak stane pri rešpektovaní
reštitučných predpisov, ktoré nebudú podaním určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov
obchádzané, teda vo výnimočných prípadoch, kedy určité okolnosti zabránili oprávnený osobám aby
využili možnosť aplikácie reštitučných predpisov.

80. Za týchto okolností nemožno akceptovať odvolaciu argumentáciu žalobcov (predovšetkým žalobcov
1/, 2/, 3/, 5/, 6/ a 7/), ktorá poukazuje na staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(4Cdo/448/2013, 1VObdo/2/2020), nakoľko treba zdôrazniť, že táto judikatúra bola prekonaná aktuálnou
judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle vyššie uvedeného, t. j. I. ÚS 460/2017.

81. Možno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcov spočívajúcou v tom, že samotná existencia
reštitučného zákonodarstva nespôsobuje nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení (vlastníckeho práva k nehnuteľností), avšak treba zdôrazniť, že len v prípade, ak sa tým
nevylučuje aplikácia reštitučného zákonodarstva ako špeciálneho predpisu a ak sa takýmto spôsobom

neobchádzajú reštitučné predpisy.

82. Nemožno taktiež súhlasiť s odvolacou argumentáciou spočívajúcou v tom, že ak v iných
konaniach (v danom prípade napr. 28C/113/2011 Okresného súdu Prešov) bola právoplatne vyriešená
otázka hmotnoprávneho vzťahu sporových strán (účastníkov konania) nemôže v súčasnosti súd túto

hmotnoprávnu otázku posúdiť odlišne.

83. Treba opätovne zdôrazniť, že aj rozhodnutie 28C/113/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Prešove (sp. zn. 16Co/15/2018) sú staršieho dáta a tieto rozhodnutia súdov nižších inštancií
nemôžu obstáť vo svetle aktuálnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorú je potrebné

rešpektovať, teda I. ÚS 460/2017.84. Treba tiež konštatovať, že súdy nižších inštancií, t. j. Okresný súd Prešov (28C/113/2011) a Krajský
súd v Prešove (16Co/15/2018), sa touto zásadnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, t.
j. I. ÚS 460/2017, nezaoberali.

85. Za týchto okolností správne postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v prejednávanej veci
zamietol, a preto vo veci samej bol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdený, t.
j. pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v prejednávanej veci, postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom
v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené vo veci samej

v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP).

86. Pretrvávajú však pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o trovy
konania vrátane trov znaleckého dokazovania, nakoľko súd prvej inštancie so zreteľom na priebeh
konania a výnimočné okolnosti tohto prípadu sa vôbec nezaoberal možnou aplikáciou § 257 CSP
v prejednávanej veci, t. j. možnosťou nepriznania náhrady trov konania po zvážení všetkých okolností

prípadu a eventuálnych dôvodov hodných osobitného zreteľa pre takýto postup. V tomto smere nie je
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadna zmienka.

87. Bolo však žiadúce, aby sa súd prvej inštancie aj možnou aplikáciou § 257 CSP v prejednávanej veci
zaoberal, prípadne vysvetlil jej neaplikovateľnosť (pokiaľ postupoval v otázke náhrady trov konania len

podľa § 255 ods. 1 CSP), nakoľko predmetné konanie trvá dlhší čas, boli v ňom vykonávané úkony (v
zmysle odvolacích námietok žalobcov), ktoré smerovali skôr k tomu, že žalobe o určenie vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam by bolo možné vyhovieť, pričom takéto konanie bolo spojené
s neúmerne vysokými trovami, a to jednak pokiaľ ide o právne zastúpenie ako aj pokiaľ ide o výdavky
súvisiace so znaleckým dokazovaním. Len na základe neskorších právnych úvah a aktuálnej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky pôvodný smer konania a dokazovania v prejednávanej veci nebol
v konečnom dôsledku aplikovaný a súd prvej inštancie rozhodol bez ohľadu na vykonané dokazovanie
len z pohľadu nedostatku naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej žalobe na strane
žalobcov z dôvodu, že ich nároky boli uplatnené v reštitučnom konaní pred správnym orgánom, ktoré
doposiaľ skončené nebolo. Za týchto okolností možno súhlasiť s námietkami žalobcov uvedenými v ich

odvolaniach, že k rozhodnutiu v prejednávanej veci došlo len na základe právnych úvah súdu prvej
inštancie podmienených najnovšou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, pričom dokazovanie, ktoré bolo vo veci vykonané nemá pre napadnuté
rozhodnutie žiadny praktický význam.

88. Ako vyššie bolo naznačené, súd prvej inštancie sa však týmito okolnosťami nezaoberal a bez
hlbšieho zamyslenia sa nad problematikou trov konania v prejednávanej veci rozhodol pri aplikácii § 255
ods. 1 CSP bez akéhokoľvek odkazu na skúmanie podmienok výnimočného nepriznania náhrady trov
konania v zmysle § 257 CSP.

89. Takýto postup v otázke náhrady trov konania robí predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto
otázke (trov konania) nepreskúmateľným, a preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto smere zrušené a vec bola vrátená súdu na ďalšie konanie (§
391 ods. 1 CSP).

90. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie dôsledne sa zaoberať argumentáciou žalobcov
v otázke náhrady trov konania v prejednávanej a vyhodnotiť možnosť či v prejednávanej veci so zreteľom
na všetky okolnosti priebeh konania a rozsah dokazovania, ktoré v konečnom dôsledku sa ukázalo
ako nepoužiteľné pre rozhodnutie vo veci, neprichádza do úvahy výnimočnosť nepriznania náhrady
trov konania vo vzťahu medzi sporovými stranami a v závislosti od toho aj iné rozhodnutie o trovách

znaleckéhodokazovania,nakoľkovzmyslevyššieuvedenéhosasúdprvejinštancietoutoproblematikou
vôbec nezaoberal a venoval pozornosť len rozhodnutiu vo veci samej.

91. Až po takto doplnenom dokazovaní a právnych úvahách bude možné vo veci zákonne rozhodnúť.

92. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

93. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).