Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/83/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4621201885
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:4621201885.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkynespravodajkyne)ačlenovsenátuJUDr.JanyKotrčovejaJUDr.JozefaŠuleka,vsporežalobcov:
1/ A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. D. XXXX/XX, XXX XX F. G. H., 2/ A. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. D. XXXX/XX, XXX XX F. G. H., 3/ C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/X-X, XXX XX F. G. H.,
4/ F. H., C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX F. G. H., 5/ H. I., C. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXXX/XX, XXX XX F. G. H., žalobcovia 1/ až 5/ právne zastúpení JUDr. Peter Koscelanský,
advokát, so sídlom Fraňa Mojtu 24, 949 01 Nitra proti žalovaným: 1/ D. L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. N. XXXX/X, J. - E., 2/ O. P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, Q., žalované 1/ a 2/ právne

zastúpené JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o., so sídlom Šoltésovej 346/1, 017 01 Považská
Bystrica, IČO: 36 860 654, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovaných 1/, 2/
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 45C/62/2021-350 zo dňa 18.1.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/ - 5/ m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovaným 1/, 2/

v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom
území C., bližšie špecifikované vo výroku rozsudku zapísané na LV č. XXXX, K. XXXX, K. XXXX, K.
XXXX, K. XXX, K. XXXX, K. XXXX v podieloch bližšie určených vo výroku rozsudku, patria do dedičstva
po neb. N. D., C. H., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX a neb. O. I., C. I., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.X.XXXX.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 137 CSP, § 124, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1,

2, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 1, § 2 ods. 1 až 3, § 5 ods. 5, 6 zák.
č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zák. č. 181/1995 Z.z.“), § 1 ods. 1 písm. a)
a d), ods. 2, 3, § 4 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 písm. d), e), s) zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zák. č. 229/1991 Zb.“) a ust. § 18
ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (ďalej len „zák.
č. 293/1992 Zb.“).
3. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobcovia 1/ - 5/ sa podanou žalobou v znení jej doplnenia

domáhali proti žalovaným určenia, že špecifikované spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach
nachádzajúce sa v k.ú. C., okres F. G. H., vedené na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č.
XXXX, LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX patria do dedičstva po nebohej N. D., nar. XX.XX.XXXX,
zomr. XX.XX.XXXX a do dedičstva po nebohom O. I., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Žalobcoviapoukazovali na kúpnopredajnú zmluvu zo dňa 04.11.1946 uzavretú medzi O. A. ako predávajúcim
(právny predchodca žalovaných) a kupujúcimi, ktorí nadobudli nehnuteľnosti v rovnakom pomere a
to N. R., C. H., S. H., H. H., M. H., R. H. za kúpnu cenu 18.000,-Kčs, ktorá bola aj vyplatená.

Zmluva bola poručensky schválená súdom v Žiline pod č.k. Nc/314/47. Zmluva nebola pozemno-knižne
zapísaná, žalobcovia mali za to, že právni predchodcovia žalobcov sa na základe tohto právneho úkonu
ujali dobromyseľne nerušenej držby a nadobudli vlastnícke právo titulom vydržania, právnym titulom
vstupu do držby predmetných nehnuteľností bola uvedená kúpna zmluva. Žalobcovia poukazovali na
právoplatne skončené konanie vedené na Okresnom súde Topoľčany sp. zn. 5C/1/2001.

4. Žalované v rámci procesnej obrany namietali uplatnený nárok žalobcov. Poukazovali na to, že
nadobudli spoluvlastnícke podiely v predmetných nehnuteľnostiach titulom dedenia. Mali za to, že v
danom spore ide o prekážku res iudicata s poukazom na rozhodnutie Okresného súdu Topoľčany
č.k. 5C/1/2001-1242 zo dňa 12.02.2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Nitra, že na strane
žalobcov nie je daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe, mali sa domáhať ochrany podľa §

485 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukazovali aj na rozhodnutie o schválení projektu ROEP, ktoré je
podľa ich názoru rozhodnutím o nadobudnutí vlastníctva.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že nesporným medzi stranami boli nasledovné skutočnosti: na
LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, aj LV č. XXXX, k.ú.

C., sú v súčasnosti zapísané ako podielové spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností žalované 1/
a 2/ (žalovaná 1/ titulom dedičského rozhodnutia sp. zn. D 814/99, žalovaná 2/ titulom dedičského
rozhodnutia sp. zn. 9D/396/2011), nesporným bolo aj uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 04.11.1946.
Medzi stranami bolo nesporným, že na Okresnom súde Topoľčanv prebiehalo konanie pod sp. zn.
5C/1/2001, v ktorom spore bol vydaný rozsudok č.k. 5C/1/2001-1242 zo dňa 12.02.2014, ktorým bolo

určené vlastnícke právo v prospech tam uvedených žalobcov a žalovaných, proti rozsudku bolo podané
odvolanie, v priebehu odvolacieho konania zomreli pôvodne označení žalobcovia 8/ N. D. a 10/ O. I..
Následne Krajský súd Nitra rozsudkom č.k. 5Co/198/2017-1482 zo dňa 19.03.2018 rozhodol tak, že
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v prospech označených žalobcov, žalovaných (I. výrok), a čo sa
týka časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech pôvodnej žalobkyne 8/ (a to žalobcov 8a/

A. D., 8b/ A. B.) a pôvodného žalobcu 10/ napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu týchto právnych
nástupcov zamietol (II. výrok rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd v bode 28. odôvodnenia
rozsudku uviedol: právny zástupca žalobcov po procesnej stránke nezareagoval na úmrtie pôvodných
žalobcov8/a10/vtomsmere,žeurčenéspoluvlastníckepodielyvprospechtýchtozomretýchžalobcovv
rámci výroku napadnutého rozhodnutia nežiadal zahrnúť do dedičstva po týchto poručiteľoch, t.j. žalobný

petit v požadovanom smere nezmenil. Ďalej bolo nesporným, že žalobcovia 1/ a 2/ vystupujú ako právni
nástupcovia po pôvodnej žalobkyni 8/ N. D. a žalobcovia 3/, 4/ a 5/ vystupujú ako právni nástupcovia
po pôvodnom žalobcovi 10/ O. I.. Súd prvej inštancie konštatoval, že sporným vzhľadom na procesnú
obranu žalovaných bol uplatnený nárok žalobcov.
6. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca žalobcov je

dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal predovšetkým na konanie vedené na Okresnom súde Topoľčany
sp. zn. 5C/1/2001, v ktorom sa žalobcovia (1/ až 13/) proti žalovaným domáhali určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam v k.ú. C. (k špecifikovaným spoluvlastníckym podielom) vedeným na LV č.
XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXX, LV č. XXXX (aj LV č. XXXX, nehnuteľnosti
na tomto liste vlastníctva však neboli predmetom tohto sporu). Žalobcovia sa v tomto spore sp. zn.

5C/1/2001 domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti nadobudli tak, že O. A. kúpnopredajnou zmluvou
v Žiline zo dňa 04.11.1946 predal nehnuteľnosti v rovnakom pomere N. R., S. H., H. H., M. H., R. H.
za kúpnu cenu 18.000,-Kčs, ktorá kúpna cena bola aj vyplatená. Originál zmluvy sa stratil, uchoval
sa len jej odpis, zmluva nebola pozemkovoknižne zapísaná, avšak právni predchodcovia žalobcov
(resp. kupujúci a ich právni nástupcovia) sa na základe tohto právneho úkonu ujali dobromyseľnej a

nerušenej držby a nadobudli vlastnícke právo titulom vydržania. Okresný súd Topoľčany rozsudkom
č.k. 5C/1/2001-1242 zo dňa 12.02.2014 rozhodol tak, že určil vlastnícke právo v prospech označených
žalobcov, žalovaných v tomto spore, a to k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV
č. XXXX, LV č. XXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX a zároveň rozhodol o trovách konania. Proti rozsudku
bolo podané odvolanie, v priebehu odvolacieho konania zomreli pôvodne označení žalobca 8/ N. D. a

pôvodne označený žalobca 10/ O. I.. Následne Krajský súd v Nitre rozsudkom č.k. 5Co/198/2017-1482
zo dňa 19.03.2018 rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia
vlastníckeho práva v prospech žalobcov 2/ až 7/, 9/, 11/ až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ v časti
týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, potvrdil rozsudokv časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov 12/ a 13/, a to v časti týkajúcej
sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, potvrdil rozsudok v časti
týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech tam uvedených žalobcov 1/ až 7/, 9/, 11/ až 13/ a

žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ ohľadne nehnuteľností vedeným na LV č. XXXX, potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov 1/ až 7/, 9/, 11/ až
13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ týkajúcich sa nehnuteľností vedených na LV č. XXX, potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov 1/ až 7/, 9/, 11/
až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ k nehnuteľnostiam vedených na LV č. XXXX, potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie v časti týkajúce sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov 1/ až 7/, 9/,
11/ až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ k nehnuteľnostiam evidovaných na LV č. XXXX (I. výrok) a
v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech pôvodnej žalobkyne 8/ N. D. a to žalobcov
8a/ A. D. a 8b/ A. B., ako aj určenia vlastníckeho práva v prospech pôvodného žalobcu 10/ O. I. a
to žalobcu 10/ C. I. - napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu týchto právnych nástupcov zamietol.
Odvolací súd v bode 28. odôvodnenia rozsudku uviedol, že právny zástupca žalobcov po procesnej

stránke nezareagoval na úmrtie pôvodných žalobcov 8/ a 10/ v tom smere, že určené spoluvlastnícke
podiely v prospech týchto zomrelých žalobcov v rámci výroku napadnutého rozsudku nežiadal zahrnúť
do dedičstva po týchto poručiteľoch, t.j. žalobný petit v požadovanom smere nezmenil. Odvolací súd
uviedol, že nemôže nahradiť činnosť notára a tie spoluvlastnícke podiely ktoré získali zomrelí žalobcovia
8/ a 10/ na základe zatiaľ neprávoplatného rozsudku následne rozdeliť medzi právnych nástupcov týchto

dvoch poručiteľov, t.j. žalobcov 8a/, 8b/, 10/ a žalobcov 12/, 13/. Uvedené bude možné realizovať až
v rámci konania o novoobjavenom majetku týchto poručiteľov, nakoľko základné dedičské konanie už
bolo v obidvoch prípadoch právoplatne skončené. S prihliadnutím na tieto dôvody odvolací súd rozsudok
súduprvejinštancievtejčasti,ktorouboliurčenépríslušnéspoluvlastníckepodielyktamšpecifikovaným
nehnuteľnostiam v prospech v čase rozhodovania odvolacieho súdu už mŕtvych žalobcov 8/ a 10/, podľa

§ 388 CSP zmenil tak, že podanú žalobu v tejto časti požadovaného určenia ako nedôvodnú zamietol.
S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že k zamietnutiu žaloby ohľadne pôvodných
žalobcov 8/ a 10/ (resp. ich právnych nástupcov) došlo z procesných dôvodov, preto v danej veci nejde
o res iudicata. O prekážku veci rozsúdenej nejde, ak predchádzajúcim rozsudkom bola určujúca žaloba
zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania

(R 15/2005).
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že na podanej žalobe žalobcov 1/ až 5/ v danej veci je daný
naliehavý právny záujem aj s poukazom na judikatúru súdov o daných určovacích žalobách. Žalobcovia
1/ až 5/ ako dedičia po poručiteľke N. D. a O. I. majú na požadovanom určení naliehavý právny
záujem, nakoľko sú dedičmi po poručiteľoch a rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre dodatočné

dedičské konanie. Majú naliehavý právny záujem, nakoľko v súčasnosti ako podielové spoluvlastníčky
predmetných nehnuteľností sú vedené na listoch vlastníctva žalované 1/ a 2/, bez takéhoto rozhodnutia
súdu nie je možné vykonať dodatočné dedičské konanie ohľadne majetku poručiteľov. Žalobcovia teda
majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva poručiteľov v zmysle § 137
písm. c) CSP. Žalobcovia tvrdia, že uvedené spoluvlastnícke podiely patria do dedičstva po neb. N. D.

a po neb. O. I.. Aj keď sa určovacou žalobou v zásade riešia otázky právneho vzťahu existujúceho ku
dňu vyhlásenia rozhodnutia, súdna judikatúra pripustila výnimky práve vo forme žalôb, že určitá vec
patrí do dedičstva, resp. že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2007, sp. zn. 3Cdo/44/2008), na ktorej skoršej judikatúrnej praxi nič nezmenila
ani aktuálna právna úprava, o čom svedčia rozhodnutia Ústavného súdu SR, či Najvyššieho súdu SR,

nespochybňujúce procesnú prípustnosť žalôb o určenie, že veci patria do dedičstva alebo boli v čase
smrti vlastníctvom poručiteľa (napr. I. ÚS 151/2016, Najvyšší súd SR sp. zn. 5Cdo/157/2018, sp. zn.
7Cdo/291/2019).
8. Ďalej súd prvej inštancie poukazuje na závery obsiahnuté v rozsudku Krajského súdu Nitra č.k.
5Co/198/2017 zo dňa 19.3.2018, stotožňujúc sa s nimi, a to, že v prejednávanej veci nejde o spor

o vlastníctvo k pozemkom s urbárskym spoločenstvom, ale so žalovanými, ktorí by mali stáť mimo
tohto spoločenstva, nakoľko žalobcovia svoje vlastníctvo odvodzujú od kúpnopredajnej zmluvy z roku
1946, ktoré v tom čase nebolo zapísané do pozemkovej knihy, titulom vydržania. Naproti tomu sa
žalované bránia, že vlastníctvo nadobudli k pozemkom dedením v roku 1999, resp. žalovaná 2/ titulom
dedeniavroku2021(jejprávnapredchodkyňatitulomdedeniavroku1999).Keďžepredmetomuvedenej

kúpnopredajnej zmluvy sú pozemky urbárske, ako aj pozemky charakteru neurbárskeho, pričom do
vlastníctva týchto pozemkov v roku 1999 vstúpili žalované (resp. právna predchodkyňa žalovanej 2/
a žalovaná 1/) a nie urbárske spoločenstvo, nemožno toto spoločenstvo postaviť na stranu žalovaných
ako nerozlučných, resp. nútených procesných spoločníkov, teda aktívnu vecnú legitimáciu majú všetcikupujúci, resp. ich právni nástupcovia. Podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 04.11.1946 na strane
kupujúcich vystupovali N. R., S. H., H. H., M. H. a R. H. (každý nadobudol spoluvlastnícky podiel
k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnopredajnej zmluvy o veľkosti 1/5), podiel 1/5 pôvodne

patriaci S. H. sa stal predmetom dedenia - jeho právnym nástupcom sa stali H. T. (podiel 1/25),
N. D. (podiel 1/25), I. U. (podiel 1/25), O. I. (podiel 1/75), H. I. (podiel 1/75) a F. I. (podiel 1/75).
N. D., zomrela dňa XX.XX.XXXX, je právnymi nástupcami sú žalobcovia 1/ a 2/ (a to na základe
Osvedčenia o dedičstva sp. zn. 15D/538/2014-24 zo dňa 13.01.2015). Právnymi nástupcami po O.
I., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX sú žalobcovia 3/ až 5/ (a to na základe Osvedčenia o dedičstve

č.k. 21D/75/2015-32 zo dňa 24.07.2015). Pasívne vecne legitimované v danom spore sú žalované 1/
a 2/, ktoré sú v súčasnosti zapísané na uvedených listoch vlastníctva ako podielové spoluvlastníčky
(požadovaných spoluvlastníckych podielov). Z osvedčenia o dedičstve sp.zn. D 814/99 zo dňa 2.11.1999
vo veci dodatočného prejednania dedičstva súd prvej inštancie zistil, že po neb. O. A., nar. XX.X.XXXX,
zomr. XX.X.XXXX boli dedičkami žalovaná 1/ a O. F. D., právnym nástupcom po neb. O. F. D. stala sa
žalovaná 2/, a to na základe uznesenia č.k. 9D/396/2021.

9. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v danej veci vychádzal z obsahu spisového materiálu, ako aj z
konania vedeného na Okresnom súde Topoľčany sp. zn. 5C/1/2001. Otázka nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním bola riešená (vo vzťahu k ostatným kupujúcim, resp. ich právnym nástupcom) v konaní
sp. zn. 5C/1/2001, kde súd rozhodol, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva došlo titulom vydržania a
to na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 04.11.1946. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym

názorom vysloveným súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom v spore sp. zn. 5C/1/2001. Súd
prvej inštancie poukázal aj na to, že z hľadiska právnej istoty je žiaduce, aby súdy v obdobných veciach
(vychádzajúc z totožnej kúpnopredajnej zmluvy) zaujali rovnaký právny názor. V konaní vedenom
na Okresnom súde Topoľčany bolo určené vlastnícke právo v prospech tam uvedených žalobcov a
žalovaných, nebolo určené vlastnícke právo v prospech právnych predchodcov žalobcov (pôvodne

označeným žalobcom 8/ a 10/, nebolo určené vlastnícke právo ani v prospech ich právnych nástupcov).
Žaloba žalobcov, resp. právnych predchodcov žalobcov v tejto veci sp. zn. 5C/1/2001 bola zamietnutá
iba z procesných dôvodov.
10. Na margo argumentácie žalovaných, v zmysle ktorej v roku 1998 bola zahájená ROEP s tým,
že rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav je konečné a je rozhodnutím o nadobudnutí

vlastníctva podľa § 132 Občianskeho zákonníka a pokiaľ žalobcovia nepodali žalobu na preskúmanie
uvedeného rozhodnutia, je ním súd viazaný, súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodnutie o ROEP
nie je titulom nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka. Nárok domáhať
sa určenia vlastníckeho práva nie je premlčateľný v zmysle § 100 Občianskeho zákonníka, teda fakt,
že žalobcovia nepodali správnu žalobu, nie je dôvodom, aby sa nemohli domáhať určenia vlastníckeho

práva. Rozhodnutie o schválení ROEP nie je originálnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, ale
len deklaratórnym rozhodnutím, ktoré vlastníctvo nekonštituuje.
11. Pokiaľ žalované poukazovali na to, že žalobcovia nemajú na danej žalobe naliehavý právny záujem,
nakoľko sa môžu domáhať len ochrany oprávneného dediča podľa § 485 Občianskeho zákonníka, súd
prvej inštancie uviedol, že takáto žaloba v zmysle § 485 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy

iba vtedy, ak po právoplatnom skončení konania o dedičstve vyjde najavo, že oprávneným dedičom je
niekto iný než ten, komu súd potvrdil nadobudnutie dedičstva. Ust. § 485 Občianskeho zákonníka sa
nevzťahuje na prejednávanú vec, keďže žalované 1/ a 2/ nadobudli dedením spoluvlastnícke podiely
v sporných nehnuteľnostiach po neb. O. A., ale tento majetok patrí do dedičstva inej osoby.
12. Pokiaľ žalovaní poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VObdo/2/2020 zo

dňa 27.4.2021 bol súd prvej inštancie toho názoru, že právne závery daného rozhodnutia nie sú
aplikovateľné na prejednávanú vec, ktorá je založená na odlišných skutkových súvislostiach. Žalobcovia
totiž v prejednávanej veci uplatnený nárok odvodzovali od kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 04.11.1946
uzavretej medzi O. A. ako predávajúcim (právny predchodca žalovaných) a kupujúcimi, ktorí nadobudli
nehnuteľnosti v rovnakom pomere a to N. R., C. H., S. H., H. H., M. H., R. H.. Zmluva nebola

pozemno-knižne zapísaná, právni predchodcovia žalobcov sa na základe tohto právneho úkonu ujali
dobromyseľne a nerušenej držby a nadobudli vlastnícke právo titulom vydržania, právnym titulom
vstupu do držby predmetných nehnuteľností bola uvedená kúpna zmluva. Súd prvej inštancie má za
to, že nejde o totožný skutkový stav ako v konaní, na ktoré odkazoval právny zástupca žalovaných,
právnym titulom vstupu do držby je kúpnopredajná zmluva z roku 1964, ktorá je platná, nejde o

absolútne neplatný právny úkon, navyše žalované (žalovaná 1/ a právna predchodkyňa žalovanej 2/)
malinadobudnúťnehnuteľnostidedenímažvroku1999.Vovšeobecnostimožnozavlastníkapovažovať
osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie (modus) a zodpovedajúci právny
titul (titulus), napríklad zmluva. Pokiaľ titulus preukazuje právo inej osoby než modus, je potrebnéurčiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého
svedčí nadobúdací titul. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so všeobecným názorom právneho zástupcu
žalovaných, že nie je možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo v prípade, že došlo k dedeniu

tohto vlastníctva. Navyše k vydržaniu vlastníckeho práva v prospech kupujúcich, resp. ich právnych
nástupcov došlo skôr, ako žalované nadobudli spoluvlastnícke podiely v predmetných nehnuteľnostiach
(titulom dedenia v roku 1999).
13. Súd prvej inštancie konštatoval, že bolo vo veci preukázané, že sporné nehnuteľnosti žalobcovia a
ich právni predchodcovia - vrátane urbárskeho majetku - nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 04.11.1946,

na základe tejto kúpnej zmluvy boli sporné nehnuteľnosti odkúpené od právneho predchodcu O. A.
(právneho predchodcu žalovaných 1/ a 2/) a bolo preukázané, že kupujúci vstúpili do dobromyseľnej,
nikým nerušenej držby predmetných nehnuteľností a nadobudli k nim vlastnícke právo vydržaním.
Predmetné nehnuteľnosti žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) užívali od roku 1946 v dobrej
viere, že im vlastnícky patria a ich dobromyseľnosť nebola nikým a ničím rušená, ani spochybňovaná
počas celej doby. K podaniu žaloby boli žalobcovia odkázaní na základe vtedy prebiehajúceho ROEP

v katastri obce C. a v rámci súdneho sporu zistili, že žalované si dali vlastnícke právo po ich právnom
predchodcovi predediť a na základe toho boli zapísané ako vlastníčky do príslušných listov vlastníctva.
Pokiaľ sa týka konkrétne nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXX
a LV č. XXXX, t.j. urbársky majetok, tieto žalobcovia taktiež nadobudli v roku 1946, ako vyplýva zo
znenia bodu 1. kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 04.11.1946. Svojim charakterom sa jedná o spoločné

lesy a pasienky zo spoločného lesa, a teda sa podľa toho na ne okrem iného vzťahoval aj právny režim
zákona č. 2/1958 Zb., kde z § 2 ods. 1 vyplýva, že spoločné lesy sa odovzdali do obhospodarovania
krajskej správy lesov a z § 3 ods. 1 vyplýva, že pasienky zo spoločného lesa boli vyčlenené a
odovzdané do obhospodarovania jednotnému roľníckemu družstvu, ak bolo v obci založené, inak ich
odovzdalo užívateľom spoločných pasienkov. Z tohto zákona je dôležitý § 9 ods. 1, z ktorého vyplýva,

že odovzdanie spoločných lesov do obhospodarovania nedotýka sa doterajších vlastníckych pomerov
spoločných lesov. Členovia zrušených útvarov zostávajú spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere
podľasvojichpomerov.Spornýurbárskymajetokvpredmetnýchlistochvlastníctvapredstavujespoločné
lesy a pasienky zo spoločného lesa. O tejto skutočnosti svedčí i potvrdenie Spoločenstva vlastníkov
urbárskych lesov - C., dolná obec zo dňa 06.09.2013, ktoré potvrdzuje, že nehnuteľnosti zapísané

v LV č. XXXX, K. XXXX, K. XXX N. K. XXXX k.ú. C., sú spoločné lesy a pasienky zo spoločného
lesa, ktoré všetky sú vytvorené z pôvodnej pkn. vl. č. X k.ú. C.. Ďalej potvrdzujú, že tento majetok
nikdy nebol v obhospodarovaní jednotného roľníckeho družstva a tieto boli vždy využívané v prospech
urbárnikov obce C. a nikdy si na tieto nehnuteľnosti nerobili nárok ani štát, ani družstvo, preto sa na
uvedené nehnuteľnosti nemohol vzťahovať zákon č. 81/1949 Zb. Predmetné nehnuteľnosti žalobcovia,

resp. ich právni predchodcovia, v roku 1946 odkúpili, odvtedy ich v dobrej viere, že im vlastnícky patria
užívali a nadobudli k nim vlastnícke právo titulom vydržania. Pokiaľ boli tieto nehnuteľnosti aj nejakú
dobu v užívaní poľnohospodárskeho družstva, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. R44/1996 odovzdanie pozemkov do užívania JRD neprerušuje plynutie vydržacej lehoty. Keďže
zmluvazroku1946nebolazavkladovanádopozemkovejknihyanásledneanidokatastranehnuteľností,

formálnetamakovlastníkstálefigurovalpredávajúciO.A.,ponadobudnutíúčinnostizákonač.229/1991
Zb. keby žalobcovia aj o práve nejakej reštitúcie vedeli, nemohli by si ho uplatniť, pretože ako vlastník
bol formálne v pkn. vl. stále zapísaný pôvodný vlastník O. A.. Táto skutočnosť však žiadnym spôsobom
nenarušila ani dobromyseľnosť žalobcov, ani presvedčenie, že im tieto nehnuteľnosti vlastnícky patria.
Kúpou predmetných nehnuteľností v roku 1946 ešte za platnosti uhorského obyčajového práva vstúpili

žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia do dobromyseľnej držby predmetných nehnuteľností a
výkonom ich práva predmetné nehnuteľnosti vydržali, aj podľa zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. stredný
občiansky zákonník), ale nepochybne ho nadobudli podľa súčasne platného Občianskeho zákonníka
a to účinnosťou novely tohto zákona č. 509/1991 Zb., ktorá nastala dňom 01.01.1992, ktorá zaviedla
opätovne inštitút vydržania bez akýchkoľvek obmedzení. Predmetné nehnuteľnosti oni, resp. ich právni

predchodcovia užívali dobromyseľne, nerušene, v dobrej viere, že im vlastnícky patria minimálne po
dobru 10 rokov a z pohľadu súčasného Občianskeho zákonníka nie sú vôbec právne relevantné
ustanovenia zákona č. 81/1949 Zb. v nadväznosti na zákon č. 141/1950 Zb. Je potrebné pritom
vychádzať zo zaužívanej súdnej praxe a to konkrétne zo všeobecne známeho rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. R 83/2002, ktorý rieši tzv. spätnú účinnosť novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991

Zb. účinnej od 01.01.1992 týkajúcej sa plynutia vydržacej doby. Z tohto rozhodnutia vyplýva: vlastníkom
nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 01.01.1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe
nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom
1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Z uvedenéhorozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) sa titulom
vydržania stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností už dňom 01.01.1992, keďže ich mali v oprávnenej
nepretržitej držbe od roku 1946 a teda aj minimálne 10 rokov pred 01.01.1992 (teda postačuje 10 rokov

od 01.01.1982 do 01.01.1992, čo nepochybne spĺňajú). Ďalej súd prvej inštancie v tomto rozsudku
konštatoval (str. 15), že v pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. C. parc. č. 2665 - les V. M. o výmere l750
m2 a parc. č. 2678 - les V. M. o výmere 5398 m2 bol pod B8 ako spoluvlastník nehnuteľností v podiele
16/64-ín zapísaný O. A. titulom dražobnej kúpy (2. júna 1939 pod č.d. XXXX). V pozemnoknižnej vložke
č. XXX, k.ú. C. boli zapísané parc. č. 111 - záhrada vnútornosť o výmere 695 m2, parc. č. 112/1 - dom

s. č. XX - hosp. budovy a dvor vnútornosť 463 m2, parc .č. 2603 - roľa o výmere 2414 m2, parc. č. 2609
- les o výmere 4654 m2, parc. č. 2610 - roľa o výmere 1410 m2, parc. č. 2611- roľa o výmere 1410
m2, parc. č. 2623 - les o výmere 3215 m2, parc. č. 2624 - les o výmere 3719 m2, parc. č. 2625 - les
o výmere 1475 m2, parc. č. 2626 - les o výmere 3913 m2, parc. č. 2642- les o výmere 3059 m2, parc.
č. 2644 - les o výmere 3128 m2, parc. č. 2650/2 - les o výmere 3974 m2, parc. č. 2652 - les o výmere
1799 m2, parc. č. 2658 - les o výmere 1383 m2, parc. č. 2664 - les o výmere 1104 m2, parc. č. 2673

m2 - pasienok o výmere 5548 m2, parc. č. 2677 - roľa o výmere 8096 m2, parc. č. 2681 - lúka (V. M. -
všetky parcele), parc. č. 2682/1 - lúka o výmere 1134 m2, parc. č. 2684 - roľa o výmere 1788 m2, parc.č.
2704 - roľa o výmere 1493 m2, parc. č. 2708 - roľa o výmere 590 m2, parc. č. 2714 - roľa o výmere
626 m2, parc. č. 2724 - roľa o výmere 203 m2, parc. č. 2734 - roľa o výmere 701 m2, parc. č. 2735
roľa o výmere 867 m2, parc. č. 2741 - roľa o výmere 1187 m2, parc. č. 2775 - les o výmere 2606 m2,

parc. č. 2779 - lúka o výmere 1474 m2, parc. č. 2780/1 - lúka o výmere 614 m2 bol zapísaný pod BI
O. A. titulom dražobnej kúpy (2. júna 1939 pod č.d. XXXX). V pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. C. -
urbársky majetok, parc. č. 110 záhrada - vnútornosť 1959 m2 bol pod B1 ako spoluvlastník nehnuteľností
v podiele 2/3-iny zapísaný O. A. titulom dražobnej kúpy (2. júna 1939 pod č.d. XXXX). Z identifikácie
parciel vyplynulo, že parcely od parc. č.2603 po parc. č. 2780/1 z pk. vl. č. XXX k.ú. C. boli zapísané

do registra CKN na LV č. XXXX, k.ú. C., parc č. 2665 - a parc. č. 2678 z pk. vl. č. XXX - boli zapísané
na LV č. XXXX, k.ú. C.. Nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX boli zapísané na LV
č. XXXX, v súlade s údajom pod poradovým číslom 33 tejto pkn. vložky aj podiely spoločného lesa a
pasienku zapísaného v pkn. vl. č. X pre k.ú. C., teraz zapísané na LV č. XXXX, K. XXXX, K. XXX, K.
XXXX pre k.ú. C..

14. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 04.11.1946 vyplynulo,
že táto zmluva bola uzavretá medzi O. A. ako predávajúcim a kupujúcimi N. R., mal. S. H., H. H.,
M. H., R. H., obyvateľmi v C., akožto kúpiteľmi v rovnakom pomere, dolupodpísaného dňa a roku.
Predmetom kúpnej zmluvy pod bodom 1/ boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. C. a zapísané v
pozemnoknižných vložkách č. XXX bod B8, č. XXX pod B1, č. XXX pod B1. Ďalej sa v tomto bode zmluvy

uvádza, že skutočne ide o odpredaj všetkých nehnuteľností, ktoré odpredávateľ nadobudol dražobnou
kúpou vedenou u Okresného súdu v Žiline pod č. E 5362/31 a jeho uznesením radového čísla 95
zo dňa 12.04.1939, prevedené bolo vlastnícke právo na odpredávateľa v pozkn. hárkoch č. XX, XXX,
XXX a XXX, k.ú. C. za kúpnu cenu 18.000,-Kčs, ktorá mala byť podľa bodu 3/ zmluvy predávajúcemu
vyplatená, čo mal uznať podpísaním kúpnej zmluvy. Z uznesenia č. 314/47 (č.l. 457 pripojeného spisu)

vyplynulo, že sa schvaľuje vrchnoporučenský menom mal. H., M. a R. H., (OS v Žiline dňa 26.01.1949).
Z potvrdenia Roľníckeho družstva C. zo dňa 15.07.2009 (č.l. 460 pripojeného spisu) vyplynulo, že
predmetné nehnuteľnosti nespravovalo, ani nespravuje ich JRD. Vlastnícke právo pre kupujúcich nebolo
vložené do pozemkovej knihy.
15. Súd prvej inštancie ďalej konštatuje, že v konaní sp.zn. 5C/1/2001 Okresný súd Nitra poukázal aj na

Zákonný článok X z roku 1913 o nedielnych spoločných pasienkoch nariadil povinnosť všetkých týchto
spoluvlastníkov spoločného pasienku vstúpiť do pozemkového spoločenstva. Pozemkové spoločenstvá
a vlastnícke vzťahy v rámci nich boli zákonom č. 2/1958 Zb. prakticky aj právne zrušené a až zákonom
o pôde č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
boli zase zákonom č. 2/1958 Zb. o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov

bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a zákonom č. 81/1949 Zb. o
úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných
právnych útvarov zrušené a právny režim spoločenstiev bol obnovený. Reštitúciu a obnovu vlastníctva
s právom obnovy všetkých zložiek vlastníckeho práva zakotvil najmä § 6 ods. l zákona o pôde z roku
1991 pod písm. d) a e). V roku 1949 vyšiel zákon o jednotných roľníckych družstvách, tam, kde sa

založilo jednotné družstvo, automaticky sa stávali jeho členmi členovia spoločenstva a pasienkový
majetok prešiel do vlastníctva družstva, dňom založenia družstva v obci zaniklo pasienkové vlastníctvo.
Bola to ich likvidácia bez náhrady podľa zákona č. 81/1949 Zb. Definitívne zrušenie spoločenstiev
obsahoval neskorší urbársky zákon o lesoch č. 2/1958 Zb., potom až zánikom socializmu zákonomč. 229/1991 Zb. sa spoločenstvá obnovujú a považujú za pokračovateľa predchádzajúcej štruktúry.
Zákon č. 81/1949 Zb. sa vzťahoval len na pasienkový majetok a zákon č. 2/1958 Zb. zasa len na lesný
majetok. Zatiaľ čo pasienkový majetok sa odovzdal do vlastníctva roľníckeho družstva, lesný majetok

sa previedol do užívania organizáciám štátneho lesného hospodárstva bez neskoršieho odškodnenia,
pri lesoch sa však vlastníctvo urbárnikov nezrušilo, urbárnici zostali spoluvlastníkmi bez obmedzení,
nebolo potrebné pristúpiť k žiadaniu reštitúcie. Občania, drobní vlastníci, spoluvlastníci boli zákonom č
81/1949 Zb. vyvlastnení, teda zbavení vlastníctva priamo, aj ak sa pozemky v evidencii nehnuteľností do
vlastníctva družstva neprepísali. Nápravu krívd, ktoré vznikli socializáciou priniesol zákon č. 229/1991

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Podľa tohto zákona
sa členom spoločenstiev ako oprávneným osobám reštituuje ich spoluvlastnícke právo. Tieto pozemky
sa vydávajú, pretože prešli na štát alebo družstvo v dôsledku odňatia bez náhrady podľa zákona
č. 81/1949 Zb., podrobnejšie tieto otázky upravil zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách. V zmysle § 37 cit. zákona, každý pôvodný urbárnik, každý, komu dnes patrí urbársky

pasienkový podiel, je jeho majiteľom, vlastníkom, spoluvlastníkom, ak si požiada o reštitúciu, teda
obráti sa na poľnohospodárske družstvo alebo štátny majetok a súčasne aj na pozemkový úrad. Tých
spoluvlastníkov, ktorých nárok na reštitúciu nebol včas t.j. do konca roka 1992 uplatnený, ich podiely
zostávajú naďalej ako nereštituované vo vlastníctve poľnohospodárskeho družstva, v prípade štátneho
majetku - vo vlastníctve ŠM. Pokiaľ ide o osud lesných pozemkov pri pozemkových spoločenstvách, v

zmysle § 2 zákona č. 2/1958 Zb. spoločné lesy odovzdá do obhospodarovania krajskej správe lesov
výkonný orgán okresného národného výboru prísl. podľa sídla zrušeného útvaru, podľa § 9 odovzdanie
spoločných lesov do obhospodarovania sa nedotýka doterajších vlastníckych pomerov spoločných
lesov, členovia zrušených útvarov ostávajú spoluvlastníkmi spoločných lesov v pomere podľa svojich
podielov. Obhospodarovateľ oprávnený spoločný les užívať ako vlastník, nemohol však zaťažiť ani

scudziť.Zákonč.2/1985Zb.bolzrušenýzákonomopôdeč.229/1991Zb.oúpravevlastníckychvzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Na tento zákon nadviazal zákon č. 330/1991 Zb. a ďalšia
reštitučná úprava zákon 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam.
16. Súd prvej inštancie ďalej poukazuje na závery obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Nitra, ktorý
dospel k záveru, že pokiaľ ide o samotné vydržanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,

žalobcovia 1/ až 13/ a žalovaní 2/, 3/, 12/ až 14/, resp. ich právni predchodcovia, mali k dispozícií
právny titul do držby nehnuteľnosti, za ktorý je potrebné považovať kúpnu zmluvu zo dňa 04.11.1946,
táto kúpna zmluva nevyvolala tie právne účinky, ktoré vyvolať mala, zmenu vlastníckeho práva z
predávajúceho na kupujúceho a to v dôsledku jej nezaregistrovania na príslušnej pozemkovej knihe,
pričom takýto zápis mal do konca roku 1950 konštitutívny charakter. Čo sa týka LV č. XXXX, LV č.

XXXX (LV č. XXXX) na základe obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 bolo
možné vydržať vlastnícke právo k nehnuteľnosti po uplynutí 32 ročnej vydržacej doby, počas ktorej
mal držiteľ nehnuteľnosť v pokojnej a nikým nerušenej držbe, dobromyseľnosť sa v tomto prípade
vyžadovala pri vstupe do držby. Takýmto spôsobom bolo možné vydržať vlastnícke právo aj v prípade,
keď v pozemkovej knihe, ktorá mala v tom čase aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený

niekto iný, pričom k takým situáciám dochádzalo vtedy, keď prevod vlastníctva z predávajúceho na
kupujúceho nebol zaregistrovaný v pozemkovej knihe, čo je aj daný prípad. Vlastníctvo na kupujúcich
iba na základe nezaregistrovanej zmluvy prejsť nemohlo, avšak uvedené v užívateľoch nehnuteľnosti
mohlo dôvodne vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo následne svedčilo o
ich oprávnenej držbe. Podľa § 562 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa počnúc dňom 01.01.1951

ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva,
pričom vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1951 sa podľa § 566 zákona č. 141/1950 Zb.
skončila najneskoršie uplynutím 10 ročnej lehoty počítanej od 01.01.1951, ak však neuplynula skôr.
V súvislosti s posudzovaním vydržania súd prvej inštancie akceptoval kúpnu zmluvu z roku 1946 ako
právny titul vstupu do držby a taktiež akceptoval dobromyseľnosť užívateľov predmetných nehnuteľností

počascelejvydržacejlehoty,ktorejzačiatokplynutiasazačaldňa04.11.1946askončildňom31.12.1960.
Právnym titulom vstupu do držby uvedených nehnuteľností na základe uvedeného bola kúpna zmluva
zo dňa 04.11.1946, na základe ktorej došlo k prevodu nehnuteľností na kupujúcich: N. R. (v podiele 1/5),
S. H. (v podiele 1/5), H. H. (v podiele 1/5), M. H. (v podiele 1/5), R. H. (v podiele 1/5).
17. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXX, LV č. XXXX pre

k.ú. C., t.j. nehnuteľnosti urbárske, je tu odlišný režim inštitútu vydržania pri tomto druhu pozemkov.
Na tieto pozemky sa vzťahuje odlišná právna úprava, ktorou je zákon č. 181/1995 Z.z. v kontexte
ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
určoval Občiansky zákonník z roku 1950 v ustanoveniach § 115, 116 ods. 1 v spojení s § 145, vydržaniebolo vylúčené pri nescudziteľných veciach, ktoré boli v socialistickom vlastníctve a boli určené na to, aby
ich tieto organizácie trvalé užívali. Odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD však
neprerušovalo plynutie vydržacej lehoty (§ 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.) Vlastníkom nehnuteľnosti

sa počínajúc dňom 01.01.1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite
po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, ak sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992, do
doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Aj tieto nehnuteľnosti
(spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach) zapísané na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXX, LV č.
XXXX, k.ú. C., kupujúci taktiež nadobudli v roku 1946, ako to vyplýva zo znenia bodu 1. kúpnopredajnej

zmluvy zo dňa 04.11.1946 (jedná sa o spoločné lesy a o pasienky zo spoločného lesa).
18. Ďalej súd prvej inštancie poukazuje na závery Krajského súdu v Nitre v rozsudku č.k.
5Co/198/2017-1482 zo dňa 19.3.2018, ktorý okrem iného v odôvodnení rozhodnutia uviedol (bod 24.),
že v prejednávanej veci nejde o spor o vlastníctvo k pozemkom s urbárskym spoločenstvom, ale so
žalovanými, ktoré by mali stáť mimo tohto spoločenstva, nakoľko žalobcovia svoje vlastníctvo odvodzujú
od kúpnopredajnej zmluvy z roku 1946, ktoré v tom čase nebolo zanesené do pozemkovej knihy,

titulom vydržania. Naproti tomu sa žalované bránili, že vlastníctvo nadobudli k pozemkom dedením v
roku 1999. Keďže predmetom uvedenej kúpnopredajnej zmluvy sú pozemky urbárske, ako aj pozemky
charakteru neurbárskym, pričom do vlastníctva týchto pozemkov v roku 1999 vstúpili žalované a nie
urbárske spoločenstvo, nemožno toto spoločenstvo postaviť na stranu žalovaných ako nerozlučných,
resp. nútených procesných spoločníkov. Aktívnu vecnú legitimáciu majú všetci kupujúci, resp. ich právni

nástupcovia, na druhej strane pasívnu vecnú legitimáciu majú tiež subjekty, ktoré do daného právneho
vzťahu (nadobudnutia vlastníckeho práva kupujúcimi) vstúpili iným právnym titulom (v danom prípade
dedením) a sú súčasne evidované na príslušných listoch vlastníctva. Žalované predmet tohto sporu
získali v rámci dodatočného dedičského konania po svojom otcovi ako predávajúcemu z kúpnopredajnej
zmluvy z roku 1946 do svojho podielového spoluvlastníctva, resp. žalovaná 2/ po svojej matke (dcére

O. A.).
19. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, LV č. XXXX, súd prvej inštancie poukazuje
na závery odvolacieho súdu – Krajského súdu v Nitre, ktorý uviedol (bod 29), že pocit dobromyseľnosti
týchto subjektov v súvislosti so vstupom do držby predmetných nehnuteľností, ktoré žalobcovia, resp.
ich právni predchodcovia nerušene užívali a užívajú viac ako 66 rokov bol v spore preukázaný. Na

základe obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 bolo možné vydržať vlastnícke
právo k nehnuteľnosti po uplynutí 32 ročnej vydržacej doby, počas ktorej mal držiteľ nehnuteľnosť v
pokojnej a nikým nerušenej držbe. Dobromyseľnosť sa v tomto prípade vyžadovala pri vstupe do držby
a takto bolo možné vydržať vlastnícke právo aj v prípade, keď v pozemkovej knihe, ktorá mala v tom
čase aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. K takýmto situáciám dochádzalo,

keď prevod vlastníctva z predávajúceho nebol zaregistrovaný na kupujúceho v pozemkovej knihe, čo
bol aj daný prípad. Podľa § 562 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., počnúc dňom 01.01.1951
ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva,
pričom vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1951 sa podľa § 566 zákona č. 141/1950 Zb.
skončila najskoršie uplynutím desaťročnej doby počítanej od 01.01.1951, ak však neuplynula skôr. Pri

posudzovaní vydržania v prejednávanej veci bolo potrebné akceptovať predovšetkým kúpnopredajnú
zmluvu z roku 1946 ako jediný a hlavný právny titul vstupu do držby, ktorá zo strany užívateľov bola
dobromyseľná počas celej vydržacej doby, pričom začala v danom prípade plynúť dňa 04.11.1946
a skončila dňom 31.12.1960. Pri posudzovaní inštitútu „vydržania“ je potrebné akceptovať aj novelu
Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb., ktorá nadobudla účinnosť od 01.01.1992, v zmysle ktorej sa

vlastníkom nehnuteľnosti dňa 01.01.1992 stane tá osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe
nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992.
Do doby oprávnenej držby potrebnej pre vydržanie je potrebné započítať aj dobu pred týmto dňom. Na
základe uvedeného je možné potom dôvodiť, že žalobcovia, žalovaní (okrem žalovaných 1/ a 4/) vydržali
svoje spoluvlastnícke podiely k týmto nehnuteľnostiam aj týmto spôsobom t.j. od 01.01.1992.

20. Čo sa týka pozemkov, ktoré by mali mať urbársky charakter, zapísané na LV č. XXXX, LV č. XXXX,
LV č. XXX a LV č. XXXX tak tu podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva určoval Občiansky zákonní
z roku 1950 tzv. Stredný Občiansky zákonník, konkrétne v ust. § 115, § 116 a § 145, pričom vydržanie
bolo pri nescudziteľných pozemkoch vylúčené, ak boli v socialistickom vlastníctve a boli určené na to,
aby ich organizácie trvale užívali. Odovzdanie takýchto pozemkov do užívania JRD však neprerušovalo

plynutie vydržacej lehoty podľa § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. Aj u nehnuteľností tohto charakteru
sa počínajúc dňom 01.01.1992 ich vlastníkom stane tá osoba, ktorá má nehnuteľnosti v oprávnenej
držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, ak sa stala oprávneným držiteľom pred 1.
januárom 1992, pretože do tejto doby je potrebné započítať aj dobu oprávnenej držby pred týmto dňom.V prejednávanej veci, pokiaľ ide o pozemky urbárskeho charakteru, tak žalobcovia vo vzťahu k týmto
požadujú iba spoluvlastnícke podiely, ktoré si v roku 1999 nechali na seba predediť žalovaná 1/ a právna
predchodkyňa žalovanej 2/, nežiadajúc pritom podiely ostatných urbárnikov.

21. Súd prvej inštancie poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/1090/2015 zo
dňa 25.04.2017, na ktoré poukazoval právny zástupca žalobcov, ktorým dovolací súd rozhodol tak, že
napadnutý rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 15.04.2015 sp. zn. 5Co/377/2014 v celom rozsahu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, kde v odôvodnení rozhodnutia, okrem iného uviedol, že je
potrebné si uvedomiť, že v predmetnej veci nejde o spor o vlastníctvo k pozemkom s urbárskym

spoločenstvom, ale s osobami (žalované 1/ až 4/), ktoré by mali stáť mimo urbárskeho spoločenstva,
pretože žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo od kúpnopredajnej zmluvy z roku 1946, ktoré
nebolo v tom čase zanesené do pozemkovej knihy, titulom vydržania, naproti tomu sa žalované bránia,
ženadobudlivlastníctvokpozemkomdedenímvroku1999,keďžepredmetomuvedenejkúpnopredajnej
zmluvy sú pozemky urbárske, ako aj pozemky s charakterom neurbárskym, pričom do vlastníctva
týchto všetkých pozemkov v roku 1999 vstúpili žalované 1/ a 4/ a nie urbárske spoločenstvo, nemožno

toto spoločenstvo postaviť na stranu žalovaných ako nerozlučných procesných spoločníkov, ktorých
neuvedenie na strane žalovaných má za následok stratu sporu, v tomto prípade je nutné vnímať
procesné spoločenstvo na strane žalobcov tak, že aktívnu vecnú legitimáciu majú všetci kupujúci,
resp. ich právni nástupcovia, pričom v prípade, že niekto nechce vystupovať na strane žalobcov,
musia byť na strane žalovaných, naproti tomu pasívnu vecnú legitimáciu majú subjekty, ktoré do tohto

právneho vzťahu (nadobudnutia vlastníckeho práva kupujúcimi) vstúpili iným právnym titulom (v tomto
prípade dedením) a sú súčasne zapísané na príslušných listoch vlastníctva. Z uvedeného vyplýva, že
nie je dôvod, aby urbárske spoločenstvo, resp. všetci jeho podieloví spoluvlastníci boli žalovanými v
predmetnom spore.
22. Na základe uvedených skutočností, vykonaného dokazovania, dospel súd prvej inštancie k záveru,

že žaloba žalobcov je dôvodná. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 04.11.1946 vyplýva, že táto zmluva
bola uzavretá medzi O. A. ako predávajúcim a kupujúcimi: N. R., C. H., obyvateľkou v G. č.d. XX a
mal.: S. H., H. H., M. H., R. H., obyvateľmi C. v zastúpení matkou a zákonnou poručníčkou J. H.,
obyvateľkou C. akožto kupiteľmi v rovnakom pomere dolu podpísaného dňa a roku. Predmetom kúpnej
zmluvy pod bodom 1/ boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. C. zapísané v pozemno-knižných

vložkách č. XXX pod B8, č. XXX pod B 1, č. XXX bod B1. V tomto bode zmluvy bolo uvedené,
že skutočne ide o odpredaj všetkých nehnuteľností, ktoré odpredávateľ nadobudol dražobnou kúpou
vedenou u Okresného súdu Žilina pod č. E5362/31 a je uznesením radového čísla 95 zo dňa 12.04.1939,
prevedené bolo vlastnícke právo na odpredávateľa pozkn. hárkoch č. XX, XXX XXX, XXX k.ú. C. za
kúpnu cenu 18.000,-Kčs, ktorá mala byť podľa bodu 3/ zmluvy predávajúcemu vyplatená, čo mal uznať

podpísaním kúpnej zmluvy. Z uznesenia č. 314/47 vyplynulo, že sa schvaľuje vrchnoporučenský menom
mal. H., M. a R. H., (OS v Žiline dňa 26.01.1949). Vlastnícke právo pre kupujúcich nebolo vložené do
pozemkovej knihy. Čo sa týka samotného vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,
žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia ako aj kupujúci (ako aj ostatní kupujúci, resp. ich právni
nástupcovia) mali k dispozícií právny titul vstupu do držby nehnuteľností, za ktorý je potrebné považovať

kúpnu zmluvu zo dňa 04.11.1946. Táto zmluva nevyvolala tie právne účinky ktoré vyvolať mala a to
v dôsledku jej nezaregistrovania na príslušnej pozemkovej knihe, pričom takýto zápis mal do konca
roku 1950 konštitutívny charakter. Došlo tak k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spoluvlastníckym
podielom v špecifikovaných nehnuteľnostiach vydržaním na podklade titulu - kúpnopredajnej zmluvy zo
dňa 04.11.1946 a tieto spoluvlastnícke podiely v predmetných nehnuteľnostiach patria do dedičstva po

neb. N. D. a po neb. O. I..
23. Čo sa týka nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, LV č. XXXX (LV č. XXXX) kupujúci, resp.
ich právni nástupcovia, pocit dobromyseľnosti týchto subjektov v súvislosti so vstupom do držby
predmetných nehnuteľnosti, nerušene užívali a tak nadobudli vlastnícke právo k spoluvlastníckym
podielom v špecifikovaných nehnuteľnostiach titulom vydržania. Právnym titulom vstupu do držby

predmetných nehnuteľností bola kúpna zmluva zo dňa 04.11.1946. Čo sa týka týchto nehnuteľností,
na základe obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950, bolo možné vydržať
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam po uplynutí 32 ročnej vydržacej doby, počas ktorej mal držiteľ
nehnuteľnosť pokojnej a nikým nerušenej držbe. Dobromyseľnosť sa vyžadovala pri vstupe do držby
a takto bolo možné vydržať vlastnícke právo aj v prípade, keď v pozemkovej knihe, ktorá mala v tom

čase aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. K takýmto situáciám dochádzalo,
keď prevod vlastníctva z predávajúceho nebol zaregistrovaný na kupujúceho v pozemkovej knihe,
čo bolo aj v danom prípade. Pri posudzovaní vydržania bolo potrebné akceptovať kúpnopredajnú
zmluvu z roku 1946 ako jediný a hlavný právny titul vstupu do držby, ktorá zo strany užívateľov boladobromyseľná počas celej vydržacej doby, pričom začala v danom prípade plynúť dňa 04.11.1946
a skončila dňom 31.12.1960. Pri posudzovaní inštitútu „vydržania“ je potrebné akceptovať aj novelu
Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb., ktorá nadobudla účinnosť od 01.01.1992, v zmysle ktorej sa

vlastníkom nehnuteľnosti dňa 01.01.1992 stane tá osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe
nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992.
Do doby oprávnenej držby potrebnej pre vydržanie je potrebné započítať aj dobu pred týmto dňom. Na
základe uvedeného je možné dôjsť k záveru, že kupujúci, resp. ich právni nástupcovia, vydržali svoje
spoluvlastnícke podiely k týmto nehnuteľnostiam aj týmto spôsobom t.j. od 01.01.1992. Žalobcovia vo

vzťahu k týmto požadujú iba spoluvlastnícke podiely, ktoré si nechali na seba predediť žalované 1/ a 2/,
požadujú, aby bolo určené, že tieto spoluvlastnícke podiely v predmetných nehnuteľnostiach patria do
dedičstva po neb. N. D. a po neb. O. I..
24. Pokiaľ ide o pozemky, ktoré mali urbársky charakter a sú zapísané na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV
č. XXX, LV č. XXXX, tu podmienky pre držanie vlastníckeho práva určoval Občiansky zákonník z roku
1950 tzv. Stredný Občiansky zákonník, vydržanie bolo pri nescudziteľných pozemkoch vylúčené, ak boli

v socialistickom vlastníctve a boli určené na to, aby ich organizácie trvalé užívali. Odovzdanie takýchto
pozemkov do užívania JRD však neprerušovalo plynutie vydržacej lehoty podľa § 18 ods. 3 zákona č.
293/1992 Zb. U nehnuteľností tohto charakteru sa počínajúc dňom 01.01.1992, ich vlastníkom stane
tá osoba, ktorá má nehnuteľnosti v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade,
ak sa stala oprávneným držiteľom pred 01.01.1992, pretože do tejto doby je potrebné započítať aj dobu

oprávnenej držby pred týmto dňom. Pokiaľ ide o pozemky urbárskeho charakteru, tak žalobcovia vo
vzťahu k týmto požadujú iba spoluvlastnícke podiely, ktoré si nechali na seba predediť žalované 1/ a 2/,
požadujú, aby bolo určené, že tieto spoluvlastnícke podiely v predmetných nehnuteľnostiach patria do
dedičstva po neb. N. D. a po neb. O. I..
25. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods.

1, 2 CSP, konštatujúc, že žalobcovia 1/ - 5/ boli v spore v celom rozsahu úspešní, preto im prináleží
náhrada trov konania voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100%.
26. Včas podaným odvolaním, domáhajú sa žalovaní zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, resp. zmeny rozsudku súdu prvej inštancie
a zastavenia konania z dôvodu prekážky rozhodnutej veci.

27. Žalovaní poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 5Co/198/2017-1482 zo dňa 19.03.2018,
ktorý vo veci právoplatne rozhodol vo výroku II. a to tak, že pokiaľ sa týka určenia vlastníckeho práva
v prospech pôvodnej žalobkyne 8/ N. D., a to žalobcov 8a/ A. D., 8b/ A. B., ako aj určenia vlastníckeho
práva v prospech pôvodného žalobcu 10/ O. I., a to žalobcu 10/ C. I., mení tak, že žalobu týchto
právnych nástupcov zamieta. Žalovaní poukazujú na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre,

ktorý na margo zmeny napadnutého rozsudku poznamenal, že dôvodom aplikácie ust. § 388 CSP na
daný právny vzťah je tá skutočnosť, že právny zástupca žalobcov po procesnej stránke nezareagoval
na úmrtie pôvodných žalobcov 8/ a 10/ v tom smere, že určené spoluvlastnícke podiely v prospech
týchto zomrelých žalobcov v rámci napadnutého rozsudku nežiadal zahrnúť do dedičstva po týchto
poručiteľoch, t.j. žalobný petit v požadovanom smere nezmenil. Odvolatelia teda zastávajú názor, že

v danej veci ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci i s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 5Cdo/120/2009 zo dňa 13.10.2009. Žalovaní uvádzajú, že nakoľko žalobcovia uplatňovali
vlastnícke právo k svojím právnym predchodcom v čase, keď už nežili, postupovali nesprávne a sami
si privodili stav rozhodnutia, že právo na určenie vlastníctva ich právnych predchodcov súd právoplatne
zamietol.

28. Odvolatelia ďalej nesúhlasia s právnym záverom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v bode 44.
uviedol, že vydržanie podľa Stredného občianskeho zákonníka bolo pri nescudziteľných pozemkoch
vylúčené, ak boli v socialistickom vlastníctve a ak boli určené na to, aby ich organizácie trvale užívali,
s tým, že odovzdanie týchto pozemkov do užívania JRD však neprerušovalo plynutie vydržacej lehoty
podľa § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. Odvolatelia sú toho názoru, že daný právny názor súdu

prvej inštancie je mylný, a to z dôvodu, že sa nejednalo o tzv. právo družstevného užívania JRD, keď
vlastníctvo pôvodných pozemno-knižných vlastníkov ostalo zachované, ale sa jednalo o zákonný postup
v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 81/1949 Zb. o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých
urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, keď stanovil „Na rozšírenie a povznesenie
pastevného odchovu dobytka prechádza vlastníctvo k majetku uvedenému v § 2 na JRD zriadené podľa

zákona č. 69/1949 Zb. a to dňom vzniku JRD.“ Ustanovenie § 2 písm. a/ zákona č. 81/1949 Zb. stanovilo,
že na spoločné nehnuteľnosti bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov,
ktoré upravuje zákonný čl. X/1913 sa vzťahuje ustanovenie § 1 ods. 1. To znamená, že vzniklo ku
všetkým týmto nehnuteľnostiam vlastnícke právo Jednotného družstva v C. so sídlom C., ktoré bolozapísané do firemného registra pod č. 4428/49 z 15.12.1949 pod bežným č. 1258. V tomto smere bol
predložený písomný dôkaz zo Štátneho archívu Bytča zo dňa 17.12. 2013 v spise Okresného súdu
Topoľčany 5C/1/2021. Súd prvej inštancie sa s týmto neoboznámil, a preto odvolatelia označený dôkaz

opätovne predkladajú v rámci odvolania.
29. Odvolatelia uvádzajú, že toto vlastníctvo k spoločným nehnuteľnostiam, pasienkového spoločenstva
bývalých urbárnikov patrilo právnickej osobe podľa zákonného čl. X/1913 a následne patrilo od 15.12.
1949 JRD C.. Následne toto vlastníctvo JRD C. bolo ex lege zrušené k urbárskym pozemkom v zmysle
§ 24 ods. 1 zákona č. 49/1959 Zb.

„Na základe zákonného čl. X/1913 vznikali združovaním vlastníkov niekdajších urbárskych pozemkov
urbárske spoločenstvá (lesné, pasienkové), ktorých základnými znakmi bolo nedielne spoluvlastníctvo,
t. j. nemožnosť vyčlenenia reálnej parcely zo spoločne „spravovaného“ majetku, rozhodovanie v
zhromaždení spoluvlastníkov tohto spoločného majetku, a to hlasovaním podľa princípu väčšiny hlasov
vlastníkov počítanej podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov. Pozemkové spoločenstvá (urbáre)
spravujúce pasienkové pozemky podľa zákonného článku X/1913 boli zrušené zákonom Slovenskej

národnej rady č. 81/1949 Sb. n. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých
urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov, pričom vlastnícke právo k týmto pozemkom
prešlo ex lege z členov týchto pozemkových spoločenstiev na jednotné roľnícke družstvá (ďalej
len „družstvo“), ktoré boli zriadené zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych družstvách
(ďalej len „zákon č. 69/1949 Sb.“) a členovia (spoluvlastníci) pasienkových urbárov sa tak stali iba

členmi družstiev. Po zrušení zákona č. 69/1949 Sb., a to zákonom č. 49/1959 Zb. o jednotných
roľníckych družstvách (ďalej len „zákon č. 49/1959 Zb.“), došlo ex lege k obnove individuálneho
vlastníctva niekdajších urbárnikov (alebo ich právnych nástupcov) k pozemkom združeným v družstve,
ktoré ich iba obhospodarovalo. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 49/1959 Zb. vlastníctvo k pozemkom
združeným k spoločnému družstevnému hospodáreniu zostáva zachované. Urbárske spoločenstvá

„spravujúce“ spoločné lesné pozemky boli zrušené zákonom č. 2/1958 Sb., pričom tieto spoločné
lesné pozemky boli odovzdané do obhospodarovania krajským správam lesov, alebo ak ich výmera
nepresahovala 50 ha, mohli byť odovzdané do obhospodarovania aj družstvám. V prípade, že
súčasťou lesa boli aj pasienky, tieto boli odovzdané do obhospodarovania družstva, alebo ak toto
nebolo v obci zriadené, tak boli odovzdané do obhospodarovania užívateľom spoločných pasienkov

(§ 3 ods. 1 zákona č. 2/1958 Sb.). Subjekt, ktorému bol takto do obhospodarovania odovzdaný les
alebo pasienok, ktorý bol súčasťou lesa, zákonodarca označoval pojmom „obhospodarovateľ“, nie
vlastník. Vlastnícke právo k obhospodarovateľom obhospodarovaným pozemkom ostalo zachované
individuálnym vlastníkom, t. j. pôvodným členom urbárskych lesných spoločenstiev. Podľa § 9 zákona
č. 2/1958 Sb. odovzdanie spoločných lesov do obhospodarovania sa nedotýka doterajších vlastníckych

pomerov spoločných lesov. Členovia zrušených útvarov ostávajú spoluvlastníkmi spoločných lesov
v pomere podľa svojich podielov. Pokiaľ spoločné lesy vlastnil zrušený útvar, prechádza vlastníctvo
na členov zrušeného útvaru podľa zásad vyslovených v predchádzajúcom odseku. Ak sa veľkosť
podielov jednotlivých členov nedá zistiť, platí, že sú spoluvlastníkmi každý rovnakým dielom. Existencia
pozemkových spoločenstiev bola obnovená zákonom č. 181/1995 Z. z. (účinným aj v súčasnosti),

pričom pozemkovým spoločenstvom podľa tohto sa rozumelo aj lesné a pasienkové spoločenstvo
vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych
pomerov majetku bývalých urbarialistov (urbárnikov), a jeho členmi sa mohli a môžu stať len tie
fyzické osoby a právnické osoby, ktoré sú vlastníkmi podielu na spoločnej nehnuteľnosti, takže za
členov pozemkového spoločenstva sú považovaní všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti, ktorých

podielové spoluvlastníctvo k spoločnej nehnuteľnosti bolo a je nedeliteľné. V skúmanom prípade nebolo
sporným, že sťažovateľ vznikol ako pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou podľa zákona
č. 181/1995 Z. z., pričom sťažovateľ poukazuje na to, že je plnohodnotným právnym nástupcom
niekdajšiehospoločenstvabývalýchurbárnikov,ktorébolospoločenstvomspravujúcimpodľazákonného
článku XIX/1898 lesy a tie pasienky, ktoré boli súčasťou lesa.” V danej súvislosti odvolatelia poukazujú aj

na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 194/2012 zo dňa 2.7.2013, z ktorého na str. 7-10 odvolania
odvolatelia citujú rozsiahly text s tým, že v danom Náleze Ústavný súd rozviedol viacero, pre danú vec
právne významných historických daností. Odvolatelia ďalej poukazujú aj na zákon č. 2/1958 Zb., ktorý
v zmysle § 1 písm. a/ zrušil útvary bývalých urbarialistov, ktoré spoločne užívali lesy. Ustanovenie § 9
ods. 1 zákona č. 2/1958 Zb. stanovil, že členovia zrušených útvarov ostávajú spoluvlastníkmi spoločných

lesov v podiele podľa svojich podielov. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 2/1958 Zb. pokiaľ spoločné lesy
vlastnil zrušený útvar prechádza vlastníctvo na členov zrušeného útvaru podľa zásad vyslovených
v predchádzajúcom odseku. Teda na základe uvedeného Kúpna zmluva zo dňa 04.11.1946 nebola
intabulovaná do pozemkovej knihy do účinnosti zákona č. 141/1950 Zb., t.j. do 01.01.1951 a pretovlastníctvo nemohlo prejsť na kupujúcich podľa tejto zmluvy, pričom pre vydržanie podľa obyčajového
práva platného na Slovensku do 01.01.1951 sa vyžadovala dobromyseľnosť len v čase na začiatku
držby a podľa zákona č. 141/1950 Zb. sa dobromyseľnosť vyžadovala počas celej vydržacej lehoty. To

znamená, že JRD v C. vlastníctvo urbárskych pozemkov nadobudlo 15.12.1949 a následne členovia
urbáru nadobudli vlastníctvo k urbárskym pozemkom podľa § 9 ods. 2 zákona č. 2/1958 Zb. a § 24
zákona č. 49/1959 Zb. a to ex lege. Súd prvej inštancie v bode 37. uvádza, že dobromyseľnosť žalobcov
a ich právnych prechodov od roku 1946 nebola narušená, že im urbárske pozemky patria a že nebola
spochybňovaná počas celej doby. Právni predchodcovia žalobcov neužívali lesy, tie užívali na základe

zákona, ako obhospodarovatelia, Štátne lesy Žilina podľa zákona č. 2/1958 Zb. a čo sa týka pasienkov,
tam bol vlastnícky stav jednoznačný ex lege patriaci JRD C. a následne obnovené vlastníctvo ex lege
urbárnikov. V bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, súd zaujal ten právny
názor, že pokiaľ ide o nehnuteľnosti v užívaní JRD s poukazom na rozhodnutie NS SR - R 44/1996
odovzdaniepozemkovdoužívaniaJRDneprerušujeplynutiepremlčacejlehoty.Vnašomprípadesporné
urbárske pozemky neboli odovzdané do užívania JRD, ale ex lege podľa zákona č. 81/1949 Zb. do

vlastníctva JRD, a to je rozdiel a nesprávne odôvodnenie. Následne O. A. nadobudol svoje podiely ex
lege podľa zákona č. 2/1958 Zb. a 49/1959 Zb. Preto v žiadnom prípade nemohla vydržacia lehota
nastať dňom 01.01.1992.
30.Odvolateliaďalejzdôrazňujú,žereštitučnépredpisykvšeobecnýmpredpisomsúvovzťahušpeciality
a žalobcovia si mali svoj nárok uplatniť podľa platných reštitučných predpisov. Na podporu svojej

argumentácie odvolatelia poukazujú na závery Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 177/2013 zo dňa
24.4.2013. Odvolatelia sú toho názoru, že žalobcovia by museli v konaní preukázať postup podľa zák.
č. 229/1991 Zb., a to § 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 2, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. d) a e), § 9 ods.
1, že nárok ako oprávnená osoba uplatnili na pozemkovom úrade a zároveň vyzvali povinnú osobu na
vydanie nehnuteľnosti, aby táto povinná osoba uzavrela s oprávnenou osobou do 60-dní od podania

výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti a podľa § 9 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. takáto dohoda podliehala
schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní. V zmysle § 9 ods.
4 zákona č. 229/1991 Zb., ak k dohode podľa ods. 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby
k nehnuteľnosti pozemkový úrad. V zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. právo na vydanie
nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992. Neuplatnením práva v lehote

právo zanikne. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ak nehnuteľnosť bola vydaná podľa § 9 môžu
osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v ods. 1 neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na
súde voči osobám, ktorým bola nehnuteľnosť vydaná do 6 mesiacov odo dňa skončenia lehoty uvedenej
v ods. 1. Podľa zákona č. 330/1991 Zb. v § 37 boli upravené práva o zmiernenie niektorých majetkových
krívd u podielov, ktoré sa mali vydať podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/91 Zb., t.j. ohľadne lesov

bývalých urbarialistov, ako aj práva, kde zaniklo užívacie právo podľa § 22 ods. 1 zákona č. 229/1991
Zb., bolo stanovené v § 37 ods. 3, že pozemky zo spoločných lesných nehnuteľností, ktoré prešli do
obhospodarovania podľa osobitného predpisu /zákon č. 81/1949 Zb./ a ktoré sa majú vydať /§ 6 ods. 1
písm. e/ zákona č. 229/1991 Zb./ vrátane pasienkov zo spoločného lesa sa vydávajú postupom podľa
predpisov o zániku niektorých užívacích práv, t.j. § 22 a § 22a zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č.

293/1992 Zb., a to § 11 a § 18 ods. 1. Ustanovenie § 42a zákona č. 330/1991 Zb. v ods. 1 stanovilo, že
právo oprávnených osôb nezanikne, ak ho na okresnom úrade uplatnia do 31.12.1993 a dôkazy možno
predložiť najneskôr do 31.12.1995, inak právo zanikne.

31. Odvolatelia ďalej s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp.zn. 2Cdo/32/1998

a 2Cdo/131/2006 uvádzajú, že pri určovacej žalobe môže byť určené len jestvovanie práva prípadne
právneho vzťahu existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku, obsahom žaloby nemôže byť určenie práva
za dobu minulú. Poukazujú tiež na judikát Najvyššieho súdu SR 17/85, a to rozsudok NS 3Cz/82/82
z 25.01. 1983, ktorý poukázal na § 485, že ochranu oprávneného dediča možno dosiahnuť podaním
žaloby o vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi, ktorý nadobudol dedičstvo rozhodnutím súdu v

dedičskom konaní. Civilný súd nemôže zmeniť rozhodnutie štátneho notárstva alebo dedičského súdu.
Obdobne aj plénum NS ČSSR z 21.02. 1967 Pls. 1/67 str. 556 Zborník I. zaujal právny názor, že ak
sa po právoplatnom skončení konania o dedičstve zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, potom
vzájomný vzťah pravého a nepravého dediča v zmysle § 485 OZ sa rieši už mimo rámca skončeného
o dedičstve na základe žaloby podľa § 485. V prejednávanej veci v dedičskom konaní po O. A., keď

nadobudla spoluvlastnícke právo O. F. D., ktorá medzičasom zomrela a v ďalšom dedičskom konaní
sp.zn. 21D/912/2021 toto zdedila dcéra O. P. I. platí, okrem § 485 aj § 486 OZ, ktorý stanovuje, že kto
dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené je chránený
tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča. Tam, kde by mala byť žaloba na plnenieneexistuje naliehavý právny záujem na určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c/ CSP /uznesenie NSSR
z 22.09.2010 4Cdo/56/2009/. Keďže žalobcovia neuplatnili reštitučné nároky, ale v rámci reštitúcií bolo
právo priznané O. A. na pôvodnom LV XXX, ktorý je t. č. totožný s LV XXXX, kde O. A. bol zapísaný pod r.

č. XXX, tak isto na LV č. XXXX, na LV č. XXX pôvodný LV XXXX, XXXX a LV č. XXXX, o čom svedčí prípis
Okresného úradu Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor register 20/13 z 12.12.2013, došlo k založeniu
vlastníctva pre poručiteľa O. A. v rámci reštitúcie. Odvolatelia k odvolaniu pripojili dôkaz: „Vyrozumenie
k žiadosti Okresného úradu, Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor zo dňa 12.12.2013“.

32. Záverom odvolatelia poukazujú aj na výklad, ktorý vykonalo obchodné kolégium Najvyššieho súdu
SR vo veci sp.zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021, v bode 82. s tým, že dané rozhodnutie rieši otázku
vydržania a dobrú vieru nadobúdateľa, pričom dobrá viera má právny význam len vtedy, ak to uvádza
zákon a v prípade nadobudnutia veci z dedičstva od dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené podľa §
486 OZ nemožno vydržanie priznať, nakoľko to právna úprava de lege lata s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.

33.Žalobcoviavovyjadreníkodvolaniunavrhlirozsudoksúduprvejinštanciepotvrdiťakovecnesprávny,
argumentujúc predovšetkým tvrdením, že odvolatelia vo svojom odvolaní, zaoberajú sa skutočnosťami,
ktoréužboliprávoplatnerozhodnutéaprejudikované,atorozhodnutiaminachádzajúcimisavpôvodnom
súdnom spise vedenom Okresným súdom Topoľčany pod sp.zn. 5C/1/2001, kde bolo určené, že tam

uvedení žalobcovia sú vlastníkmi pozemkov, ktorých vlastníckeho práva sa žalobou domáhali. Právny
zástupca žalovaných využil všetky dostupné opravné prostriedky v pôvodnom konaní, podal niekoľko
odvolaní, dovolanie, ďalej podanie na generálnu prokuratúru, kde žiadal podať mimoriadne dovolanie
a všetky súdy, či už prvej inštancie, odvolací súd alebo Najvyšší súd SR dali za pravdu žalobcom, že
k vydržaniu vlastníckeho práva došlo a je to podrobne zdôvodnené jednak v súdnom spise pod sp.zn.

5C/1/2001 Okresného súdu Topoľčany, ktorý je k danej veci pripojený a touto skutočnosťou sa podrobne
zaoberal aj súd prvej inštancie v prejednávanej veci a dospel k rovnakému právnemu názoru.

34. V danej veci nejde o prekážku právoplatne rozhodnutej veci, keďže ako je zrejmé z rozhodnutia
Krajského súdu v Nitre, žaloba bola zamietnutá iba z procesných dôvodov. Krajský súd v Nitre výslovne

uvádza, že je potrebné, aby bolo najprv určené, že do dedičstva pôvodných žalobcov 8/ N. D. a 10/
O. I. patria sporné nehnuteľnosti a tieto následne prejednať ako novo objavený majetok po zomrelých.
V danom spore nie je daná totožnosť (v pôvodnom spore bolo 13 žalobcov, teda okrem aj iných ďalších
žalobcovabolo7žalovaných,tedaokremžalovanej1/bolo6inýchžalovaných,ztohopôvodnážalovaná
1/ zomrela a účastníkmi sú jej právni nástupcovia, ktorí v pôvodnom spore nevystupovali). Nie je daná

ani totožnosť skutku, nakoľko v pôvodnej žalobe sa žiadalo o určenie vlastníckeho práva v prospech
nebohých žalobcov 8/ N. D. a 10/ O. I..

35. Žalobcovia zastávajú názor, že akýkoľvek iný výklad by sa javil ako krajne nespravodlivý, nakoľko
by žalobcom bolo odňaté právo súdnou cestou domáhať sa určenia, že do dedičstva po ich právnych

predchodcoch patria nehnuteľnosti, ktoré platne vydržali do vlastníctva a iba pre procesnú chybu
v pôvodnom konaní by nebolo možné túto skutočnosť žiadnym spôsobom napraviť, v neposlednom rade
takémuto riešeniu priamo navádza vo svojich dôvodoch Krajský súd v Nitre, keď odôvodnil zamietnutie
pôvodnej žaloby.

36. V súdom stanovenej lehote odvolacia replika k vyjadreniu žalobcov podaná nebola.

37. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podal subjektívne
legitimovaný účastník konania (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozhodnutie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP

a contrario), rozsudok súdu prvej inštancie pri aplikácii § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

38. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom
na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec
správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach
naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje (uvedené je aj dôvodom pomerne rozsiahleho opisu
rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozhodnutí odvolacieho súdu). Odvolatelia v odvolacom konaní
nevzniesli žiadne nové námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovanívo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím
súdom by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám
súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.

39. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Odvolací súd akcentuje, že do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bolpredvšeobecnýmsúdomúspešný,tedaabybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkouaprávnymi
názormi (I. ÚS 50/04).

40. Na dôvažok na zdôraznenie správnosti záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie na margo odvolacej
námietky, v zmysle ktorej rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/198/2017-1482 zo dňa 19.03.2018
(v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 5C/1/2001-1242 zo dňa 12.02.2014) bolo v právnej

veci sporných strán už právoplatne rozhodnuté, odvolací súd dodáva nasledovné.

41. Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 5Co/198/2017-1482 zo dňa 19.03.2018 rozhodol tak, že potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov
2/ až 7/, 9/, 11/ až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, potvrdil rozsudok v časti týkajúcej sa určenia
vlastníckeho práva v prospech žalobcov 12/ a 13/, a to v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, potvrdil rozsudok v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho
práva v prospech žalobcov 1/ až 7/, 9/, 11/ až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ ohľadne nehnuteľností
vedených na LV č. XXXX, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho

práva v prospech žalobcov 1/ až 7/, 9/, 11/ až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/ týkajúcich sa
nehnuteľností vedených na LV č. XXX, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov 1/ až 7/, 9/, 11/ až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/
k nehnuteľnostiam vedených na LV č. XXXX, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov 1/ až 7/, 9/, 11/ až 13/ a žalovaných 2/, 3/, 12/ až 14/

k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXXX (I. výrok) a v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho
práva v prospech pôvodnej žalobkyne 8/ N. D. a to žalobcov 8a/ A. D. a 8b/ A. B., ako aj určenia
vlastníckeho práva v prospech pôvodného žalobcu 10/ O. I. a to žalobcu 10/ C. I. - napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu týchto právnych nástupcov zamietol. Odvolací súd v bode 28. odôvodnenia
rozsudkuuviedol,žeprávnyzástupcažalobcovpoprocesnejstránkenezareagovalnaúmrtiepôvodných

žalobcov 8/ a 10/ v tom smere, že určené spoluvlastnícke podiely v prospech týchto zomrelých žalobcov
v rámci výroku napadnutého rozsudku nežiadal zahrnúť do dedičstva po týchto poručiteľoch, t. j. žalobný
petit v požadovanom smere nezmenil. Odvolací súd uviedol, že nemôže nahradiť činnosť notára a tie
spoluvlastnícke podiely ktoré získali zomrelí žalobcovia 8/ a 10/ na základe zatiaľ neprávoplatného
rozsudku následne rozdeliť medzi právnych nástupcov týchto dvoch poručiteľov, t. j. žalobcov 8a/, 8b/,

10/ a žalobcov 12/, 13/. Uvedené bude možné realizovať až v rámci konania o novoobjavenom majetku
týchto poručiteľov, nakoľko základné dedičské konanie už bolo v obidvoch prípadoch právoplatne
skončené. S prihliadnutím na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tej časti, ktorou
boli určené príslušné spoluvlastnícke podiely k tam špecifikovaným nehnuteľnostiam v prospech v čase
rozhodovania odvolacieho súdu už mŕtvych žalobcov 8/ a 10/, podľa § 388 CSP zmenil tak, že podanú

žalobu v tejto časti požadovaného určenia ako nedôvodnú zamietol.
42. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť
účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má

postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

43. Ďalej odvolací súd dodáva, že rozsudok, ktorým bola – z vecných dôvodov – zamietnutá žaloba,
ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníctva k veci, pretože súd dospel k záveru, že žalobca nie je
vlastníkom,jevtomtosmerezáväznýasúdjepovinnýznehovinomkonanímedzirovnakýmiúčastníkmi
vychádzať. Aj keď je v zmysle § 228 CSP záväzný výrok rozsudku, nie jeho odôvodnenie, v prípadezamietavého výroku je potrebné – z hľadiska záveru, či predbežná otázka v spore medzi účastníkmi
bola už záväzne právoplatne rozhodnutá alebo nie – posúdiť rozsudočný výrok v spojení s odôvodnením
rozhodnutia (obdobne rozhodnutie NS ČR zo dňa 27.10.1999, sp. zn. 33Cdo 1074/1998).

44. Z naznačených judikatórnych východísk je zrejmé, že pre posúdenie danosti/absencie prekážky
právoplatne rozhodnej veci nie je právne významné, či ide v „novej veci“ o pôvodné strany sporu alebo
o ich singulárnych, resp. univerzálnych právnych nástupcov. V tomto smere je odvolacia argumentácia
sčasti dôvodná.

45. Podstatná v prejednávanej veci pre záver o absencii prekážky rozhodnutej veci je však skutočnosť,
že v pôvodnom konaní nedošlo k právoplatnému posúdeniu skutkového deja medzi dotknutými stranami
sporu – žalobcami 1/ až 5/ (ako právnymi nástupcami pôvodných žalobcov 8/ a 10/ a žalovanou 1/
(ktorá v pôvodnom konaní vystupovala v pozícii žalovanej 4/) a žalovanou 2/ (právnou nástupkyňou
pôvodne žalovanej 1/), resp. ich právnymi predchodcami. Žaloba nebola zamietnutá voči nim, resp. ich

predchodcom z vecných dôvodov, ale ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Nitre,
len z dôvodov procesných, teda bez toho, aby odvolací súd záväzne posúdil existenciu právneho
vzťahu (uplatnený nárok) medzi týmito stranami sporu. Pokiaľ súd právoplatným rozhodnutím zamietne
určovaciu žalobu (o tom, či tu právo alebo právny vzťah existuje alebo neexistuje) bez toho, aby záväzne
posúdil (ne)existenciu práva alebo právneho vzťahu medzi stranami sporu, nejde o rozhodnutie, ktoré

by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre novú určovaciu žalobu (obdobne rozhodnutie
NS SR zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 7Cdo/26/2010). O žalobe žalobcov nebolo právoplatne rozhodnuté,
nakoľko v pôvodnom konaní nebol záväzne po právnej stránke čo do merita veci posúdený odvolacím
súdom nárok žalobcov 1/ až 5/ vo vzťahu k žalovaným.

46. Odvolací súd ďalej vo vzťahu k odvolacej námietke, v zmysle ktorej si mali žalobcovia uplatniť
svoj nárok podľa platných reštitučných predpisov, na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej
inštancie (obsiahnutých v bodoch 37. až 39. rozsudku súdu prvej inštancie) k tejto otázke len dopĺňa,
že rozhodnutie o „vydanie“ pozemkov údajnej „oprávnenej“ osobe nemôže mať vplyv na existenciu
vlastníckeho práva toho, kto nebol účastníkom reštitučného konania (obdobne rozhodnutie NS ČR

zo dňa 14.04.2003 sp. zn. 22Cdo/100/2002). Hoci správno-právne procesné predpisy (napr. Správny
poriadok) nemajú ustanovenie obdobné ustanoveniu § 228 CSP, o subjektívnej záväznosti rozhodnutia
je zrejmé, pokiaľ ide o subjektívne medze záväznosti správneho rozhodnutia, uplatňuje sa aj v správnom
konanízásada,žerozhodnutiesanemôžedotknúťprávniekoho,ktonebolúčastníkomkonania,vktorom
bolo rozhodnutie vydané.

47. Pokiaľ odvolateľ v danej súvislosti poukazuje na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR
III. ÚS 177/2013, v zmysle ktorých sú reštitučné predpisy k všeobecným predpisom (napr. Občianskemu
zákonníku) vo vzťahu špeciality, odvolací súd podotýka, že mu je jeho obsah známy, avšak je toho
názoru, že práve osobité okolnosti danej veci neumožňujú zbaviť skutočného vlastníka veci ochrany

prináležiacej mu v zmysle všeobecných predpisov – Občianskeho zákonníka a práva domáhať sa
ochrany jeho vlastníctva všeobecnou určovacou žalobou, a to z toho osobitného dôvodu, že O. A.
(právny predchodca žalovaných) v postavení predávajúceho prijal od pôvodných právnych predchodcov
žalobcov 1/ až 5/ (a právnych predchodcov v konaní sp. zn. 5C/1/2001 označených žalobcov 1/ až 7/,
9/, 11/ až 13/) kúpnu cenu 18 000,- Kč a napriek tejto skutočnosti v dôsledku nezapísania kúpnej zmluvy

do pozemkovej knihy si ako údajne oprávnená osoba uplatnil vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam
reštitučný nárok.

48. Odvolateľ ďalej argumentuje, že k „založeniu“ vlastníctva pre poručiteľa O. A. došlo v rámci reštitúcie
a zastáva názor, že je v danom prípade aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa

27.04.2021 sp. zn. 1VOdo/2/2020, ktoré podľa mienky odvolateľa „rieši“ otázku vydržania a dobrú vieru
nadobúdateľa s tým, že dobrá viera má právny význam len vtedy, ak to uvádza zákon a v prípade
nadobudnutia veci z dedičstva a od dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené podľa § 486 OZ, nemožno
vydržanie priznať, lebo to právna úprava de lege lata s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa
neumožňuje.

49. Odvolací súd upriamuje pozornosť na zhrnutie záverov označeného rozhodnutia obsiahnutého
v bode 84., podľa ktorého, cit.: „I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné
nadobudnúťvlastníckeprávo,atoanivprípade,ženajehopodkladeboluskutočnenývkladvlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesťna iného viac práv, ako sám má, nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú
osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako
vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od

vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.“

50. Právne závery označeného rozhodnutia v prejednávanej veci aplikovať nemožno, ako správne
uviedol súd prvej inštancie z dôvodu, že právnym titulom vstupu do držby sporných nehnuteľností
nebol v prejednávanej veci absolútne neplatný právny úkon, ale platná kúpna zmluva z roku 1946,
na základe ktorej došlo medzi jej účastníkmi k plneniu: kupujúci zaplatili kúpnu cenu a predávajúci
umožnil de iure chopenie sa držby sporných nehnuteľností kupujúcim, ktorá sa síce de iure nestala
spôsobilýmtitulomprenadobudnutieichvlastníckehoprávakspornýmnehnuteľnostiamprávnymtitulom

samotnej kúpy (keďže nebola zapísaná v pozemkovej knihe, nenadobudla právne účinky), avšak ktorá
predstavuje/predstavovala celkom zásadný dôkaz o dobromyseľnosti kupujúcich pri vstupe do držby
spornej nehnuteľnosti. Pre úplnosť je potrebné dodať, že k prededeniu sporných nehnuteľností po
predávajúcom O. A. došlo v roku 1999, teda až po uplynutí vydržacej doby k sporným nehnuteľnostiam.

51. Na podporu správnosti dôvodov súdu prvej inštancie na margo odvolacej námietky, v zmysle ktorej
žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko sa môžu/mohli domáhať
len ochrany oprávneného dediča podľa § 485 OZ, odvolací súd dodáva nasledovné:

52. Dedičskou žalobou podľa § 485 OZ môže sa oprávnený dedič domáhať svojho práva na vydanie

dedičstva voči nepravému dedičovi za predpokladu, že nedôjde k dobrovoľnému vydaniu dedičstva.
Dedičská žaloba je osobitným prostriedkom na ochranu subjektívneho dedičského práva. Je inštitútom
hmotného práva rovnako ako vlastnícka žaloba (§ 126 OZ). Dedičská žaloba obsahuje v sebe
predovšetkým vlastnícky nárok oprávneného dediča na vydanie dedičstva, ktoré nepravý dedič alebo
tretie osoby doteraz majú a nárok na náhradu hodnôt, ktoré už boli nepravým dedičom spotrebované.

Za účelom zodpovedania otázky, či mala/nemala byť žalobcami uplatnená dedičská žaloba, je potrebné
identifikovať, kto je v danom prípade tzv. oprávneným dedičom v intenciách ust. § 485 OZ. Oprávneným
dedičom v intenciách ust. § 485 OZ je osoba, ktorá je síce dedičom poručiteľovho majetku už v dobe jeho
smrti, ale súd s ním ako dedičom nekonal. Je to teda osoba, ktorej svedčí niektorý z dedičských titulov
a ktorá mala byť nadobúdateľom dedičstva, či jeho časti a napriek tomu podľa výsledkov dedičského

konania dedičstvo nenadobudla vôbec alebo len v menšom rozsahu, než na ktorý mala právo. Odvolací
súd na základe uvedených východísk konštatuje, že žalobcom 1/ až 4/ nesvedčí žiaden z dedičských
titulov po nebohom O. A., resp. jeho nástupkyni nebohej O. F. D., nakoľko nemajú vo vzťahu k daným
poručiteľom status dediča, nemôžu sa preto proti žalovaným domáhať ochrany podľa § 485 OZ.

53. Odvolateľ, poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/32/1998 a sp. zn.
2Cdo/131/2006 ďalej argumentuje, že: „Pri určovacej žalobe môže byť určené len jestvovanie práva,
príp. právneho vzťahu existujúceho ku ňu vyhlásenia rozsudku. Obsahom žaloby nemôže byť určenie
práva za dobu minulú.“
54. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke odvolací súd dodáva, že aj keď sa určovacou žalobou

vzásaderiešiaotázkyprávnehovzťahuexistujúcehokudňuvyhláseniarozhodnutia,judikatúrapripustila
výnimky vo forme žalôb, že určitá vec patrí do dedičstva, resp., že určitá osoba bola ku dňu smrti
vlastníkom veci (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/44/2008), na ktorej skoršej
judikatúrnej praxi nič nezmenila ani aktuálna právna úprava, o čom svedčia rozhodnutia Ústavného
súdu SR, Najvyššieho súdu SR nespochybňujúce procesnú prípustnosť žalôb o určenie, že veci patria

do dedičstva alebo boli v čase smrti vlastníctvom poručiteľa (napr. I. ÚS 151/2016, resp. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/291/2019). V konaní o žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci (napr. rozhodnutie
I. ÚS 482/2013-50, resp. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/154/2010 atď.). Súdna prax
pripustila, že pri žalobách dedičov, ktorými žiadajú o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva, resp., aby

súd určil, že poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti, obe formulácie petitu je potrebné vykladať po
obsahovej stránke tak, že aktuálny stav (stav v čase vyhlásenia rozsudku) je ten, že vec ešte nebola
ako dedičstvo prejednaná a stále môže, resp. má byť ako dedičstvo prejednaná. Až do vyporiadania
dedičstva ohľadne veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v určovacom spore majúpostavenie tzv. nútených procesných spoločníkov v intenciách ust. § 78 ods. 1 CSP. V prejednávanej
danej veci sa žalobcovia 1/ až 5/ domáhajú proti žalovaným 1/ až 2/ určenia, že spoluvlastnícke
podiely v špecifikovaných nehnuteľnostiach patria do dedičstva po neb. N. D., zomr. XX.XX.XXXX

a do dedičstva po neb. O. I., zomr. XX.XX.XXXX. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že
žalobcovia ako dedičia po nebohých majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, nakoľko
rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre dodatočné konanie o dedičstve. Nakoľko v súčasnosti
ako podielové spoluvlastníčky v špecifikovaných nehnuteľnostiach sú zapísané žalované 1/, 2/, bez
takéhoto rozhodnutia súdu nie je možné vykonať dodatočné dedičské konanie ohľadne daného majetku

poručiteľov.

55. Na strane 3 až 10 odvolania opakujú odvolatelia meritórne námietky vznesené pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa už súd prvej inštancie presvedčivo vysporiadal (predovšetkým v bodoch 30., 32.,
33., 37. až 56. rozsudku). Odvolací súd súčasne pripomína, že nie je porušením práva na spravodlivý
proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo

vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a v práve
vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama osebe dostatočná (obdobne rozhodnutie ÚS ČR
zo dňa 12.02.2009 sp. zn. III. ÚS 989/08). S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto
časti sa odvolací súd plne stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje, nakoľko nepovažuje za účelné
závery súdu prvej inštancie opakovať.

56. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie, ktorý, poukazujúc na konanie
vedené Okresným súdom Topoľčany pod sp. zn. 5C/1/2001 (a Krajského súdu v Nitre pod sp. zn.
5Co/198/2017), uviedol, že z hľadiska právnej istoty je žiadúce, aby súdy v obdobných veciach
zaujali rovnaký právny názor. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti postoja súdu prvej inštancie

poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej plynie, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu
avrámcinehospožiadavkouprávnejistoty,resp.predvídateľnostisúdnehorozhodnutia,abyvšeobecné
súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom (II. ÚS 300/2018,
II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016). Protichodné právne závery vyslovené a analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere verejnosti

v spravodlivé súdne konanie a súdny systém ako taký (II. ÚS 293/2018).

57. Odvolací súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na fakt, že vo veci vedenej Okresným súdom
Nitra, ako aj v prejednávanej veci, t. j. vo veci vedenej Okresným súdom Žilina, bola žaloba žalobcov
založená na totožných skutkových a právnych argumentoch (právny predchodca žalovaných O. A.

uzatvoril kúpnu zmluvu zo dňa 04.11.1946 s právnymi predchodcami žalobcov, ktorou odpredal spornú
nehnuteľnosť za kúpnu cenu 18 000,- Kč, zmluva nebola pozemno-knižne zapísaná, avšak právni
predchodcovia žalobcov sa ujali poctivej a nerušenej držby a splnili zákonné podmienky pre potvrdenie
nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania atď.), a rovnako tak
obrana žalovaných (prechod vlastníctva u pasienkov na JRD C., reštitúcia vlastníctva pôvodných

urbárnikov, teda aj právneho predchodcu žalovaných O. A., ROEP, prededenie sporných nehnuteľností
atď.).

58. Vec vedená Okresným súdom Nitra bola právoplatne skončená po 17 rokoch s využitím riadnych aj
mimoriadnych opravných prostriedkov stranami sporu.

59. Okresný súd Nitra v celom rozsahu žalobe žalobcov vyhovel. V priebehu odvolacieho konania
vedeného Krajským súdom v Nitre zomreli žalobcovia 8/ (N. D.) a 10/ (O. I.). Krajský súd v Nitre
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi Okresného
súdu Nitra (keď mal predovšetkým vykonaným dokazovaním preukázané, že právni predchodcovia

žalobcov nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania a vstúpili do držby na
základe kúpnej zmluvy zo dňa 04.11.1946, pri podpise ktorej bola právnemu predchodcovi žalovaných
vyplatená kúpna cena atď.), vo vzťahu k právnym nástupcom nebohej N. D. a nebohého O. I. žalobu
zamietol, ale len z dôvodu, že ich právny zástupca po tom, čo došlo k úmrtiu N. D. a O. I. počas
odvolacieho konania pred Krajským súdom v Nitre, žalobný petit neupravil a nežiadal o určenie sporných

nehnuteľností do dedičstva po nebohých.

60. Len okrajovo odvolací súd uvádza, že vo veci vedenej Krajským súdom v Nitre, pokiaľ po úmrtí
N. D. a O. I. v priebehu odvolacieho konania nekorešpondovali substancované skutkové a právnetvrdenia rozsudočnému návrhu, nič nebránilo Krajskému súdu v Nitre upozorniť na túto skutočnosť
(nezrozumiteľnosť) právneho zástupcu žalobcov a vyzvať ho k odstráneniu daného nedostatku. Úpravou
žalobného petitu (určenie vlastníctva › určenie do dedičstva) by totiž nedošlo k zmene žaloby, nakoľko

pre rozhodnutie relevantná skutková a právna argumentácia ostala bezo zmeny. Pokiaľ tak Krajský
súd v Nitre neučinil a vytvoril tak situáciu, kedy sa musia právni nástupcovia zosnulých strán sporu
domáhať ochrany svojich práv v novom/ďalšom konaní, bolo by v rozpore aj so všeobecným princípom
spravodlivosti, aby odvolací súd posúdil relevantné skutkové i právne otázky daného prípadu odlišne,
než Krajský súd v Nitre, v t.č. už právoplatne skončenej veci a opätovne „otváral“, resp. odlišne

posudzoval už definitívne ustálené skutkové aj právne otázky relevantné pre posúdenie naplnenia
podmienok vydržania právnymi predchodcami žalobcov. Nie je nevýznamný v danej súvislosti aj fakt, že
konanie prebiehalo cca 17 rokov a boli v ňom stranami sporu vyčerpané nielen riadne, ale aj mimoriadne
opravné prostriedky.

61. Pre prejednávanú vec je podstatným, že tak právni predchodcovia žalobcov v tejto veci, ako

aj právni predchodcovia žalobcov vo veci vedenej Okresným súdom Nitra stáli na jednej strane
záväzkovo-právneho vzťahu – ako kupujúci a právny predchodca žalovaných na strane druhej ako
predávajúci. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 04.11.1946 bola predávajúcemu vyplatená kúpna cena 18 000,- Kč a kupujúci chopili sa držby
sporných nehnuteľností.

62. Len na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na aktuálnu
rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(vo veciach II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 a 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024), z ktorých záverov
na účely prejednávanej veci je potrebné zvýrazniť, že pri ústavno-konformnom výklade dobromyseľnosti

držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým
spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pri tom nesplnil zákonné podmienky (napr.
kúpna zmluva nebola v pozemno-knižne zapísaná), za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie (v danom

prípadebolazaplatenázaspornénehnuteľnostipredávajúcemu,t.j.právnemupredchodcovižalovaných
kúpna cena). Držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej
moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba (v prejednávanej veci sa kupujúci chopili držby s úmyslom
mať vec pre seba – vec vlastniť, ktorá skutočnosť plynie priamo z textu uzatvorenej kúpnej zmluvy).
Držba predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis ako faktická moc nad vecou,

ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba
a nakladať s ňou ako s vlastnou.

63. Vznik držby však na rozdiel od vzniku vlastníctva sa nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci
právny dôvod. Právne predpisy výraz „dobromyseľný“ nevymedzujú, preto východiskom ďalších úvah

musí byť jeho význam v bežnej reči, ktorému sa prisudzuje význam „dobrosrdečný, dobrácky, statočný,
poctivý, čestný“. Opakom je zas výraz „zlomyseľný“ vo význame osoby, ktorá si „želá, robí niekomu
zle“. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či
ho možno považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo,
teda, či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť

nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. V danej súvislosti odvolací
súd akcentuje, že na správaní právnych predchodcov žalobcov nemožno nájsť nič odsúdeniahodného,
nakoľko zaplatili spolu s ostatnými kupujúcimi kúpnu cenu za sporné nehnuteľnosti a na základe kúpnej
zmluvy získali faktickú moc nad vecou. Naproti tomu absenciu dobromyseľnosti možno vidieť v konaní
O. A., ktorý napriek skutočnosti, že za sporné nehnuteľnosti mu bola vyplatená kúpna cena, uplatnil

si vo vzťahu aj k daným nehnuteľnostiam reštitučný nárok. Záverom je potrebné akcentovať, že súd
v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti musí sa zamerať na skúmanie poctivosti konania držiteľa
z objektívneho hľadiska, a nie na skúmanie (ne)existencie bezchybného právneho titulu. Je to dané tým,
ženavznikdržbyniejenevyhnutnáexistenciaprávnehodôvodujejuchopeniaaprávnydôvoduchopenia
je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť

právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa,
o oprávnenosti jeho držby potom ani právny omyl nie – z hľadiska platnosti a existencie a právneho
dôvoduuchopeniadržby–rozhodujúcibezohľadunato,čijeospravedlniteľnýaleboneospravedlniteľný.
Je potrebné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba,aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod/prevod vlastníctva,
ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia.

64. Odvolateľ v odvolacom konaní, na podporu svojej argumentácie predložil dva dôkazy s označením:
„Písomný dôkaz zo štátneho archívu v Bytči zo dňa 17.12.2013“ a „Vyrozumenie k žiadosti Okresného
úradu Kysucké Nové Mesto katastrálny odbor zo dňa 12.12.2013“. Odvolací súd konštatuje, že nemal
preukázané naplnenie podmienok, ktoré má namysli ust. § 366 CSP, za ktorých by mohol prihliadnuť na
označené nové prostriedky procesného útoku. Žalobca netvrdí a odvolací súd nezistil, že by sa týkali

procesných podmienok, vylúčenia sudcu, že by nimi malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám,
ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní netvrdil, že by tieto
dôkazné návrhy nemohol bez svojej viny vzniesť, predložiť, resp. označiť pred súdom prvej inštancie.
65. Odvolací súd podotýka, že v konaní pred súdom prvej inštancie vyššie uvedené dôkazy neoznačil,
resp. nenavrhol vykonať. V rámci vyjadrenia k žalobe a dupliky, na podporu svojich skutkových tvrdení,
navrhol právny zástupca žalovaných len pripojiť „spis Okresného súdu Topoľčany sp.zn. 5C/1/2001“.

Súdprvejinštancieprávnehozástupcužalovanýchdňa4.10.2023(č.l.285spisu)vyzval,abyvlehote30-
dní odo dňa doručenia výzvy označil konkrétny dôkazy, ktoré z daného spisu žiada v prejednávanej veci
vykonať. Výzva bola právnemu zástupcovi žalovaných doručená dňa 5.10.2023. V lehote stanovenej
vo výzve a ani do vytýčeného dňa pojednávania v danej veci (18.1.2024) neoznačil právny zástupca
žalovaných súdu prvej inštancie konkrétne dôkazy, ktoré žiada z označeného spisu vykonať. Právny

zástupca žalovaných na pojednávaní dňa 18.1.2024 ďalej vzniesol ďalší dôkazný návrh, keď požadoval,
aby súd prvej inštancie vykonal dôkaz pripojením všetkých listín Okresného úradu Kysucké Nové Mesto,
odbor pozemkový, evidovaných pod č. Z1831/1998, ktorému návrhu súd prvej inštancie nevyhovel,
dôvodiac nadbytočnosťou daného dôkazného návrhu a predovšetkým s poukazom na ust. § 153 CSP,
majúc za to, že daný dôkazný návrh bol vznesený oneskorene.

66. Pokiaľ teda odvolateľ v odvolaní ďalej namieta, že sa súd prvej inštancie neoboznámil s dôkazom
Štátneho archívu Bytča zo dňa 17.12.2013, nachádzajúcim sa v spise Okresného súdu Topoľčany
sp.zn. 5C/1/2001, je potom potrebné danú námietku vyhodnotiť ako nedôvodnú. Právnemu zástupcovi
žalovaných bol súdom prvej inštancie vytvorený dostatočný časový priestor pre označenie/identifikáciu

dôkazu/dôkazov, ktoré z pripojeného spisu Okresného súdu Topoľčany sp.zn. 5C/1/2001 žiada vykonať.
Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie za právneho zástupcu žalovaných vyhľadávať zo spisu
Okresného súdu Topoľčany (rozsah spisu 1963 strán) ten ktorý dôkaz, ktorý by mohol svedčiť v prospech
obrany žalovaných a nahrádzať tak nedostatok procesnej aktivity právneho zástupcu tejto strany.
67. Odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP stotožňujúc sa v celom
rozsahu s jeho skutkovými a právnymi závermi (§ 387 ods. 2 CSP).

68. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Žalovaní neboli so svojím odvolaním úspešní, preto úspešnej protistrane – žalobcom patrí

voči nim nárok na náhradu trov tohto štádia konania v plnom rozsahu. O konkrétnej výške odvolacích
trov rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 v spojení s § 251 CSP.

69. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)