Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 19, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124012365
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Eliaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124012365.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Eliaša a sudcov JUDr.
Mariána Dunčka a JUDr. Milana Straku v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D.,
trvale bytom E., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, na neverejnom
zasadnutí dňa
19. marca 2025 prejednal sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín

sp. zn. 7Pp/158/2024 zo dňa 30.01.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného A. B. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom (bývalého) Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/51/2018 zo dňa 22.05.2018
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/99/2018
zo dňa 17.09.2018 bol A. B. odsúdený pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. v súbehu so zločinom sexuálneho
násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.
a s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
9 rokov a 20 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Zároveň bolo odsúdenému uložené ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou. Odsúdený

začal vykonávať trest odňatia slobody dňa 17.09.2018 a ktorý po započítaní doby výkonu väzby (od
10.11.2017 do 17.09.2018) má predpokladane vykonať dňa 10.07.2028.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7PP/158/2024 zo dňa 30.01.2025 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. zamietnutý návrh
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu vyššie uvedeného trestu odňatia slobody.

Toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože odsúdený podal proti nemu v zákonnej lehote
sťažnosť, zahlásiac ju do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení. Sťažnosť dodatočne
písomne odôvodnil prostredníctvom ustanoveného obhajcu. V písomných dôvodoch sťažnosti sa
nestotožnil s napadnutým uznesením, má za to, že splnil všetky tri kumulatívne podmienky na
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Uviedol, že vykonal pomernú časť z výmery

uloženého a nariadeného trestu odňatia slobody. Ďalej uviedol, že vo výkone trestu plnením svojich
povinností a správaním preukázal polepšenie, čo podľa neho vyplýva z hodnotenia ústavu, pričom
v konkrétnostiach poukázal na jednotlivé pozitívne časti tohto hodnotenia. Zároveň uviedol, že nebol
zaradený
do pracovného procesu z dôvodu, že je dôchodcom s nepriaznivým zdravotným stavom, napriek tomu
sa staral o zušľachtenie okolia ústavu formou upratovania vonkajších priestorov areálu ústavu, za čo bol

disciplinárne odmenený. Dodal, že takéto pochvaly mali byťod ústavu dve. Preto je podľa neho reálne od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny
život, nepredstavuje pre spoločnosť žiadnu hrozbu a nehrozí žiadne riziko jeho prípadnej recidívy.
Ďalej uviedol, že nechápe záver hodnotenia ústavu, ktorý neobsahuje žiadne negatívne závery, no

neodporúča ho podmienečne prepustiť na slobodu. Zároveň poukázal na to, že na verejnom zasadnutí
úprimne oľutoval svoje konanie. Ohľadne jeho minulosti uviedol, že tieto jeho osobné zlyhania boli pred
viacerými rokmi, pričom za ne zaplatil a poučil sa z nich. Ďalej poukázal na to, že si zabezpečil prácu ako
i ubytovanie s trvalým bydliskom úplne inde, ako býva jeho bývalá manželka. Mal za to, že prehrešky
počas výkonu jeho trestu odňatia slobody neboli vykonané úmyselné, boli spôsobené následkom jeho

choroby s diagnózou cukrovka. Okresný súd podľa neho chybne vyhodnotil, resp. nevzal
do úvahu jeho zdravotný stav a preto považuje právny názor okresného súdu za nesprávny. Poukázal
na to, že nemá v záznamoch žiadne pokarhanie, ale jednu pochvalu. Na záveru uviedol, že má za to,
že svojím správaním dostatočne preukázal a poskytol súdu a spoločnosti záruky, že bude po prepustení
viesť riadny život.

Sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil aj sám odsúdený, ktorý prostredníctvom svojho obhajcu doručil
krajského súdu listinné podanie. Napadnuté uznesenie považoval
za nesprávne a neodôvodnené (nepreskúmateľné). Namietal svojvoľné stanovenie resocializačnej
prognózy ústavom prostredníctvom CRA – nástroja na hodnotenie rizika recidívy trestnej činnosti.
V ďalšej časti namietal použitie CRA, ktorý nepredstavuje podľa neho objektívny údaj. Záver okresného

súdu, že v jeho prípade je veľké riziko recidívy je podľa jeho názoru nepreskúmateľný vzhľadom na
absenciu objektívnych dôkazov. Ďalej namietal, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva na ochranu
osobných údajov vo vzťahu k CRA dotazníku ako aj k diskriminácii, ktoré rozsiahlo popísal. Mal za to,
že profilovanie podľa CRA nástroja je nezákonné. Navrhol, aby súd uložil ústavu povinnosť predložiť
hodnotiaci dotazník CRA nástroja a zároveň navrhol výsluch autorov tohto nástroja. Zároveň navrhol

podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v súvislosti
sktorýmžiadalprerušiťkonanie.Ďalejuviedol,žezáverokresnéhosúduojehonedostatočnomkritickom
postoji považuje za nesprávny a nepodložený a to najmä vzhľadom na to, že mu nikdy nebol uložený
disciplinárny trest, čo podľa neho vyplýva aj z hodnotenia ústavu. Ohľadne nedostatkov v jeho správaní
počas výkonu trestu uviedol, že tieto závery okresného súdu nemajú základ v žiadnom dokazovaní.

V súvislosti s jeho trestnou minulosťou namietal, že táto podľa neho nijako nesúvisí s terajším výkonom
trestu. Mal za to, že predpoklad vedenia riadneho života nemôže byť založený výlučne na jeho trestnej
minulosti, čím v jeho prípade došlo k porušenie zásady ne bis in idem. Preto navrhol, aby krajský súd
zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil okresného súdu na ďalšie konanie.

Prokurátor sa po vyhlásení napadnutého uznesenia vzdal práva podať proti nemu sťažnosť. Ku dňu
rozhodnutia o sťažnosti krajský súd neobdržal písomné vyjadrenie prokurátora k podanej sťažnosti.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr.
por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako

aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru,
že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Krajský súd v rámci preskúmania konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil
v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, ktoré by samé osebe opodstatňovali zrušenie
napadnutého uznesenia. Okresný súd postupoval procesne správne, keď o návrhu odsúdeného v

súlade s ustanovením § 415 ods. 1 Tr. por. rozhodoval na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal
možnosť vyjadriť sa pred okresným súdom k priebehu doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody,
ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie. Napokon existencia takýchto
procesných chýb nebola vytýkaná ani v dôvodoch sťažnosti proti napadnutému uzneseniu.

V rámci preskúmania správnosti samotného výroku napadnutého uznesenia, krajský súd skúmal, či je
napadnuté uznesenie v súlade so zákonom.

Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo
výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho

očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia
slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu
odňatia slobody,b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu
odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného
trestu odňatia slobody,

c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo
rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody;
súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.

Podľa § 66 ods. 2 Tr. zák. pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu
spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

V súvislosti s posudzovaním splnenia podmienok na podmienečné prepustenie každého odsúdeného,
krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o dĺžke trestu, a teda
aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného rozhoduje súd, ktorý vydal

právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane zákonodarca dobrodením, zakotveným v
ustanoveniach o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ustanovil možnosť
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody za splnenia zákonom
stanovených podmienok. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca
prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej

miery, že i výkonom tohto trestu po dobu kratšiu, než ju stanovil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné
pri správnom výchovnom pôsobení dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného
činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca
pritom neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého odsúdeného, ale ponecháva na úvahu
súdu posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého

odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby
odsúdený vykonal celý uložený trest odňatia slobody. V tejto súvislosti považuje krajský súd tiež za
potrebné zdôrazniť, že z hľadiska naplnenia výchovného účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. u
osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody prvýkrát, vystupuje do popredia výchovná zložka trestu,
na rozdiel od osoby, ktorá je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody, u ktorej vystupuje do popredia

represívna zložka trestu, keďže u takejto osoby došlo k opakovanému páchaniu trestnej činnosti napriek
predchádzajúcemu výkonu trestu odňatia slobody.

K vyššie uvedenému krajský súd považuje za potrebné dodať, že podstata inštitútu podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody netkvie v tom, aby bol odsúdený za dobré správanie,

prípadne dobrú prácu vo výkone trestu automaticky prepustený
po odpykaní zákonom ustanovenej doby. Podmienečné prepustenie je opodstatnené len vtedy, ak
vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti existuje odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude aj na
slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 53/2008 zo dňa 14.02.2008). Rozhodnutie o

podmienečnom prepustení má fakultatívnu povahu, čo znamená, že naň neexistuje právny nárok,
ktorého by sa mohol odsúdený domáhať ihneď, ak sa
po určitú zákonom ustanovenú dobu správal vo výkone trestu slušne a vzorne si plnil uložené povinnosti.

Na základe preskúmania správnosti výroku samotného uznesenia okresného súdu, napadnutého

sťažnosťou odsúdeného, krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne a zákonne, keď
návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol. Krajský súd
považuje za správne závery okresného súdu
v odôvodnení napadnutého uznesenia, podľa ktorých u odsúdeného nie sú splnené všetky zákonné
podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu podľa ustanovenia § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Uvedenéustanoveniepodmieňujepodmienečnéprepusteniesplnenímtrochpodmienok,atovykonaním
trestu v predpísanej dĺžke, preukázaním polepšenia plnením svojich povinností a svojím správaním vo
výkone trestu a preukázaním dôvodnej možnosti očakávania, že v budúcnosti povedie riadny život,
pričom sa prihliada aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

V odôvodnení svojho rozhodnutia, na obsah ktorého týmto krajský súd poukazuje
v celom rozsahu v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, okresný súd správne
uviedol, že odsúdený splnil formálnu zákonnú podmienku, ktorou je vykonanie zákonom vyžadovanej
časti trestu, avšak nebola kumulatívne u neho splnená podmienka preukázania polepšenia a podmienkav podobe odôvodnenej pozitívnej prognózy budúceho správania sa odsúdeného v prípade jeho
podmienečného prepustenia.

K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje tiež za potrebné poukázať na to,
že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa však navonok
prejavuje iba v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať,
kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného
v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú

predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu
a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno
usudzovať na jeho polepšenie.

Podľa názoru krajského súdu záver okresného súdu o nesplnení zákonnej podmienky preukázania
polepšenia odsúdeného počas výkonu trestu má úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania.

V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zák.
sa posudzuje celá doba výkonu trestu odsúdeného. Z hľadiska preukázania polepšenia sa preto podľa
názoru krajského súdu vyžaduje, aby odsúdený počas celej doby výkonu trestu dodržiaval ústavný
poriadok a normy správania sa. Odsúdený sa
vo výkone trestu odňatia slobody dopustil opakovane viacerých porušení ústavného poriadku v podobe

porušenia interných predpisov, ktoré boli vyriešené pohovormi alebo prijatím potrebných opatrení.
Naproti tomu bol len jedenkrát disciplinárne odmenený. Rozhodnou skutočnosťou je však to, že
odsúdený nezaujal k ním spáchanej trestnej činnosti kritický postoj (teda je k nej nekritický), keďže
odmieta dlhodobé týranie svojej aktuálne už bývalej manželky, pričom za obeť násilia považuje sám
seba. Krajský súd k tomu uvádza, že takýto postoj odsúdeného nemôže byť prejavom polepšenia,

keď si svoje negatívne konanie a jeho dôsledky po vykonaní prevažnej časti trestu odňatia slobody
naďalej dostatočným spôsobom neuvedomuje (resp. nepripúšťa). Krajský súd ma za to, že kritický postoj
k spáchaniu trestnej činnosti je jedným zo základných a podstatných predpokladov,
na základe čoho možno dospieť k záveru, že odsúdený sa polepšil a trest, ktorý doposiaľ vykonal, má
naňho prevýchovný vplyv a to najmä pri osobách, ktoré sú opakovane vo výkonu trestu odňatia slobody

tak, ako je tomu v prípade odsúdeného. Odsúdený síce navonok prezentuje kritický postoj, svoju trestnú
činnosť opakovane oľutoval, avšak tento jeho postoj považuje krajský súd za účelový a nie celkom
úprimný, ktorého cieľom má byť len navodenie dojmu o plnení podmienok pre podmienečné prepustenie.
Navyše ústav na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom aktuálne odsúdený trest vykonáva, neodporučil
jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Uvedené tak svedčí o tom, že aktuálny

výkon trestu odňatia slobody nemá na odsúdeného dostatočný výchovný vplyv
a tento voči odsúdenému neplní svoj účel predpokladaný v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. Vzhľadom
k uvedenému aj podľa názoru krajského súdu odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a
svojím správaním preto nepreukázal dostatočné polepšenie.

V súvislosti so sťažnostnými námietkami odsúdeného krajský súd uvádza, že tieto nie sú dôvodné,
pričom v tomto smere uvádza nasledovné:

Vo vzťahu k namietanému hodnoteniu ústavu na výkon trestu považuje krajský súd
za potrebné uviesť, že sa síce jedná o významný dôkaz pre posúdenie splnenia zákonných podmienok

podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ale jedná sa len o jeden z viacerých dôkazov,
na ktorý konajúci súd musí prihliadať (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Hodnotenie ústavu ako i dotazník majú
však pre konajúce súdy len odporúčací charakter a nie sú pre nich záväzné z toho pohľadu, že by
išlo o dôkaz vyššej právnej sily. Krajský súd dodáva, že konajúce súdy si samostatne vyhodnocujú na
základe predložených dôkazov, či sa odsúdený vplyvom výkonu trestu odňatia slobody polepšil, resp.

či má na neho dostatočný výchovný vplyv.

Preto považuje krajský súd za neopodstatnené i ostatné námietky odsúdeného
vo vzťahu k CRA nástroju, navrhovanému dokazovaniu, či návrhu na začatie prejudicálneho konania,
nakoľko tieto nie sú relevantné na posúdenie otázky polepšenia sa odsúdeného v danom prípade, či

ostatných podmienok na jeho podmienečné prepustenie.

Pokiaľ odsúdený namietal, že jeho nekritický postoj k spáchanej trestnej činnosti nie je podložený
akýmkoľvek dôkazom, pričom v tomto smere poukazoval na to, že mu nebol udelený akýkoľvekdisciplinárny trest, krajský súd uvádza, že jeho nekritický postoj vyplýva práve z uvedeného hodnotenia
ústavu a podporne z výpovede zástupcu ústavu, ktorý
na verejnom zasadnutí pred okresným súdom uviedol, že nekritický postoj odsúdeného vyplýva aj zo

záznamu z pohovoru s odsúdeným zo dňa 29.04.2024, pričom odsúdený
na verejnom zasadnutí takýto záver ani nerozporoval. Krajský súd uvádza, že kritický postoj odsúdeného
k jeho vlastnej trestnej činnosti sa neodvíja od počtu disciplinárnych trestov, ale ide o vnútornú zmenu
nazerania odsúdeného na jeho vlastnú trestnú činnosť. Zároveň krajský súd dodáva, že iba osoby
podieľajúce sa na prevýchove odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody môžu podať objektívny

obraz o stupni nápravy, pričom krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by takéto konštatovanie
uvedené v hodnotení ústavu na výkon trestu akýmkoľvek spôsobom spochybňovali.

Krajský súd ďalej uvádza, že otázku preukázania polepšenia nie je možné posudzovať izolovane od
otázky pozitívnej prognózy správania sa odsúdeného v budúcnosti. Z uvedeného potom logicky vyplýva,
že ak sa nepreukáže skutočné polepšenie odsúdeného, je ťažko odôvodniteľný záver, že u odsúdeného

je možné očakávať v budúcnosti vedenie riadneho života. Podľa názoru krajského súdu poznatky o
doterajšom spôsobe života odsúdeného taktiež nedávajú podklad k tomu, aby bolo možno dospieť k
rozumnému a odôvodnenému presvedčeniu, že u odsúdeného odpadlo riziko ďalšej recidívy.

Krajský súd v súvislosti s posudzovaním prognózy odsúdeného viesť riadny život

po podmienečnom prepustení na slobodu považuje za potrebné uviesť, že pri posudzovaní tejto
prognózy sa zohľadňuje nielen závažnosť aktuálneho odsúdenia, ale aj trestná minulosť odsúdeného,
teda počet a závažnosť jeho predchádzajúcich odsúdení a to aj vrátane časového odstupu medzi
jednotlivými odsúdeniami. Pri prognóze budúceho správania odsúdeného preto okresný súd správne
prihliadol i na okolnosti predchádzajúceho života odsúdeného, vrátane jeho predchádzajúcich odsúdení,

ako aj časových súvislostí medzi nimi. V tomto smere krajský súd poukazuje na R 5/2017-II, podľa
ktorého materiálnu podmienku možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život v
zmysle § 66 ods. 1 písm. a)
Tr. zák., je potrebné skúmať aj pri zohľadnení okolností predchádzajúceho života odsúdeného, vrátane
jeho skorších odsúdení. Fakt, že sa odsúdený opakovane dopúšťal úmyselnej trestnej činnosti,

preukazuje odpis registra trestov, podľa ktorého boli odsúdenému ukladané opakovane rôzne druhy
trestov, vrátane toho
najprísnejšieho – nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý mu bol ukladaný opakovane.
Predchádzajúci život odsúdeného je preto takou okolnosťou, ktorá má podstatný vplyv na záver súdu
o tom, či od neho možno očakávať, že na slobode bude viesť riadny život. Krajský súd preto považuje

za správny a výsledkom vykonaného dokazovania zodpovedajúci záver okresného súdu, podľa ktorého
doterajší výkon trestu odňatia slobody
so zohľadnením sklonov odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti v prejednávanom prípade nemôže
viesť k odôvodnenému a rozumnému záveru, podľa ktorého je v súčasnosti možné
od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zák.

V tejto súvislosti opakovane považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že
z hľadiska účelu trestu pri recidíve odsúdeného, ktorý je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody,
vystupuje do popredia represívna zložka trestu, keďže u neho došlo
k opakovanému spáchaniu trestnej činnosti napriek predchádzajúcim výkonom trestov odňatia slobody,

ktoré ho v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. mali viesť k vedeniu riadneho života.
Zo skutočnosti, že odsúdený je opätovne vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselnú trestnú
činnosť, logicky vyplýva, že ani predchádzajúca najprísnejšia forma trestu (výkon trestu odňatia slobody)
odsúdeného zrejme neodradila od následného porušovania záujmov chránených Trestným zákonom
úmyselnou formou, čo svedčí o zjavnej neúcte odsúdeného

k týmto chráneným hodnotám aj napriek jeho osobnej skúsenosti s výkonom trestu odňatia slobody. S
poukazom na pozitívne zistenie opakovanej recidívy trestnej činnosti
u odsúdeného, trestanej nepodmienečnými trestami odňatia slobody pred súčasným výkonom trestu,
krajský súd sa stotožnil so správnosťou záveru okresného súdu o nesplnení zákonnej podmienky pre
podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 66 ods. 1 Tr. zák., ktorou

je možnosť rozumne očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život.

Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku odsúdeného, že nie je možné prihliadať na jeho trestnú minulosť,
krajský súd túto nepovažoval za dôvodnú. K tomu krajský súd považujeza potrebné opätovne zdôrazniť, že materiálnu podmienku možnosti očakávania, že odsúdený
v budúcnosti povedie riadny život v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zák., je potrebné skúmať aj
pri zohľadnení okolností predchádzajúceho života odsúdeného vrátane jeho skorších odsúdení (R

5/2017), ako i prihliadať na charakter a povahu spáchanej trestnej činnosti. Inak
povedané – podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je na mieste len v tom prípade, ak
vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad,
že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je
pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy, pričom takouto okolnosťou, ktorá má

pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení význam, je podľa odbornej literatúry, ako aj bohatej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenia
pod sp. zn. 3Urtost/3/2015, 3Urtost/1/2015 a 6Urtost/1/2015) aj predchádzajúci spôsob života
odsúdeného, vrátane jeho trestnej činnosti. Trestná minulosť odsúdeného pritom celkom jasne indikuje
jeho sklony k páchaniu trestnej činnosti, ktorej sa v podstate dopúšťal kontinuálne od nadobudnutia
trestnoprávnej zodpovednosti.

Práve na základe trestnej minulosti odsúdeného okresný súd prijal záver, že riziko recidívy je
u odsúdeného veľké, pričom s týmto záverom sa možno podľa názoru krajského súdu nepochybne
stotožniť.

Krajský súd dodáva, že zohľadnenie trestnej minulosti odsúdeného nepredstavuje porušenie pravidla ne
bis in idem (zákaz dvojitého pričítania) v zmysle čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, keď
práve naopak sú tieto skutočnosti kľúčové pre odpovedanie na otázku, či možno od neho očakávať, že
povedie riadny život (viď rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2253/2014 zo
dňa 05.01.2025).

Krajský súd napokon uvádza, že nepriaznivý zdravotný stav odsúdeného nie je sám o sebe dôvodom
pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Ak nie sú splnené hmotnoprávne
podmienky podmienečného prepustenia, sú odsúdeným uvádzané zdravotné problémy a vysoký vek vo
vzťahu k tomuto konaniu neopodstatnené. Odsúdený má právo na poskytnutie adekvátnej zdravotnej

starostlivosti aj vo výkone trestu odňatia slobody.

Keďže s poukazom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu nie je dôvodná, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri k nule (3:0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.