Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 11, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoCsp/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124210426
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124210426.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: A.
B. C., D., so sídlom E. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: G. H., nar. XX. XX. XXXX,
naposledy bytom I. XXX, o zaplatenie 306,01 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Csp/22/2024-273 zo dňa 17. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13Csp/22/2024-273 zo dňa 17. septembra 2024
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 13Csp/22/2024-273 zo dňa 17. septembra 2024 Okresný súd Banská
Bystrica (ďalej aj len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).
1.1 V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že sa žalobca žalobou doručenou
Okresnému súdu Banská Bystrica, pracovisko pre upomínacie konanie, dňa 11.01.2024 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 306,01 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 306,01
€ od 05.01.2024 do zaplatenia a náhrady trov konania. Vo veci bol dňa 30.01.2024 vydaný platobný

rozkaz sp. zn. 10Up/80/2024, ktorý sa nepodarilo doručiť žalovanému do vlastných rúk. Žalobca podal
návrh na pokračovanie v konaní, platobný rozkaz sa zrušil a vec bola postúpená súdu prvej inštancie
na prejednanie.
1.2 Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný žiadosťou zo dňa 06.05.2014 požiadal právneho predchodcu
žalobcu Sberbank Slovensko, a.s., IČO: 17 321 123 (zlúčený so žalobcom od 01.08.2017) o uzatvorenie
Rámcovej zmluvy o bežnom účte s programom služieb Active Premium. Na základe uvedenej
žiadosti následne žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 06.05.2014 Rámcovú zmluvu o bežnom účte č.

XXXXXXXXXX s programom služieb môjÚČETgo (ďalej „Rámcová zmluva“). Na základe zmluvy právny
predchodca žalobcu zriadil a viedol pre žalovaného bežný účet IBAN č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX s možnosťou poskytnutia úverového rámca k predmetnému účtu formou povoleného prečerpania,
ktorúžalovanývyužil.Dňa01.03.2023uzatvoriliZmluvuospotrebiteľskomúvere–povolenéprečerpanie
na účte (ďalej „Zmluva o povolenom prečerpaní“), ktorou žalobca poskytol žalovanému limit povoleného
prečerpania 200,00 € s variabilnou úrokovou sadzbou 19,90 % ročne. Žalobca tvrdil, že žalovaný
opakovane porušoval Zmluvu o povolenom prečerpaní tým, že prekračoval povolený limit povoleného

prečerpania, na základe čoho žalobca v zmysle VOP dňa 19.12.2023 znížil žalovanému limit povoleného
prečerpania na 0,00 €. Po znížení limitu sa dlh žalovaného navyšoval z titulu prekročenia (§ 2 písm. a/, §
18 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „ZoSÚ“ ). V zmyslebodu 3.8 VOP mal žalovaný povinnosť mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich
na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úverov, poplatkov v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek
finančných záväzkov voči banke. Vzhľadom na porušenie uvedenej povinnosti žalovaným tým, že sa

dostal na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a tento dlh nevyrovnal, žalobca
zatvoril účet žalovaného č. C. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, o čom ho informoval posledným výpisom
z účtu. Žalovaná suma 306,01 € prestavuje (záporný) rozdiel medzi všetkými debetnými a kreditnými
obratmi vykonanými na účte žalovaného, ktorý vznikol na základe omeškania žalovaného s úhradou
peňažnej sumy poskytnutej mu v rámci služby povolené prečerpanie.

1.3 Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
1.4 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania a
zistený skutkový stav, na ktorý aplikoval ustanovenia § 497, § 708 ods. 1 a 2, § 710 a § 711 ods. 1
zákona č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 4 a 5, § 2 písm.
f/, § 10 ods. 1, § 18 ods. 1 ZoSÚ, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č.
40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a čl.

8, § 132 ods. 1 a 2, § 149, § 150 ods. 1, § 154 a § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“).
1.5 Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným bola dňa 06.05.2014 platne uzatvorená Rámcová zmluva o bežnom účte, na
základe ktorej právny predchodca žalobcu otvoril a viedol žalovanému bežný účet IBAN č. C. XXXX

XXXX XXXX XXXX XXXX s programom služieb môjÚČETgo 14, zmenený od 15. rokov žalovaného
na môjÚČETgo 18 a od 19. rokov na môjÚČETgo 26, a to v zmysle § 708 a nasl. Obchodného
zákonníka. Vzhľadom na povahu zmluvných strán je predmetná zmluva nepochybne spotrebiteľskou
zmluvoupodľa§52anasl.Občianskehozákonníka.Žalobca,akoprávnynástupcaSberbankSlovensko,
a.s., uzatvoril so žalovaným Zmluvu o povolenom prečerpaní v zmysle § 10 zákona č. 129/2010

Z. z., ktorej predmetom bolo povolené prečerpanie na účte žalovaného do výšky limitu 200,00 €,
pri variabilnej úrokovej sadzbe 19,90 % ročne. Z výpisu účtu žalovaného mal súd prvej inštancie
preukázaný záporný zostatok na účte žalovaného k 04.01.2024 vo výške žalovanej sumy 306,01 €.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca v žalobe uplatnenú pohľadávku bližšie nešpecifikoval,
iba uviedol, že sa jedná o rozdiel kreditných a debetných operácií na účte žalovaného. Z prehľadu

všetkých kreditných a debetných transakcií vyplývalo, že všetky debetné transakcie tvorili poplatky za
transakcie, zmena PV/ZOP na žiadosť klienta, poplatky za výzvu debet, úroky, odchádzajúce platby,
výber hotovosti z bankomatu, platba kartou u obchodníka, splátky úveru, zmluvná pokuta (105,00 €) aj
poplatky, a to nie v zanedbateľnej výške (napr. 5x poplatok za transakcie spolu 3,70 €, 50x poplatok za
balík služieb spolu 129,57 €, 13x poplatok za výpis spolu 13,00 €). Žalobca k žalobe predložil Sadzobník

poplatkov Sberbank účinný od 01.2.2014 a Sadzobník poplatkov Prima banka Slovensko, a.s. účinný od
23.12.2023 bez určenia, aké konkrétne poplatky a zmluvná pokuta účtované žalovanému boli súčasťou
žalovanej sumy.
1.6 V súvislosti s poplatkami, súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere formou povoleného prečerpania musí obsahovať výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským

úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu
meniť(§ 10 ods. 1 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z. z.). V predloženej Zmluve o povolenom prečerpaní
bol dohodnutý len poplatok za výzvu debet 30,00 € a zmluvná pokuta 15,00 € účtovaná po upozornení.
Žiadne iné poplatky tam dohodnuté neboli, zmluva odkazuje na VOP a Sadzobník poplatkov, teda neboli
individuálne ani platne dohodnuté a žalobca na ne nemá nárok. Ak by aj súd prvej inštancie vychádzal

z prehľadu obratov, dospel k záveru, že žalobca nemal nárok na tam účtované „poplatky za transakcie
3,70 €, poplatok za balík služieb 50x spolu 129,57 €, mesačný poplatok MC zlatá 47x spolu 176,00 €,
poplatok za výpis 13x spolu 13,00 €, zmluvná pokuta 7x spolu 105,00 €, už len preto, že v Sadzobníku
poplatkov položky „poplatky za transakcie, poplatky za balík služieb“ nie sú. Žalovaný mal mať 1 debetnú
kartu k účtu bezplatne (čl. 1.2 Rámcovej zmluvy) a žalobca netvrdil, že by mal žalovaný viac kariet, tiež

výpis z účtu 1x mesačne na mail mal byť bezplatný. A pokiaľ ide o zmluvnú pokutu účtovanú 7x 15,00
€, spolu 105,00 € vo výpisoch z účtu za máj až november 2023, ako „zm. pokuta pri prekročení zostatku
účtu po upozor.“, táto síce bola dohodnutá priamo v zmluve o povolenom prečerpaní, avšak žalobca
neuniesol v tejto časti dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že by žalovaného na prekročenie na účte
upozorňoval (predložená len následná výzva z 28.11.2023).

1.7 Pokiaľ ide o úroky, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca musí tvrdiť z akej istiny boli úroky počítané,
za aké obdobie a pri akej úrokovej sadzbe. Žalobca vo vzťahu k úrokom v žalobe uviedol len sadzbu
úroku 19,90 % ročne pre povolené prečerpanie, úroku z omeškania 5 % ročne z čiastky, ktorou žalovaný
prekročil limit povoleného prečerpania do zníženia limitu na 0 €, a úrok 28 % ročne pre nepovolenéprečerpanie, ostatné skutočnosti neuviedol a neuviedol ani to, aká časť úrokov (podľa akej sadzby) je
súčasťou žalovanej sumy.
1.8 Na základe skutkových tvrdení v žalobe, vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení potom

súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
v súvislosti s povinnosťou, ktorú požadoval uložiť žalovanému, preto žalobu zamietol. Žalobca v
žalobe neuviedol, čo konkrétne tvorí žalovanú sumu 306,01 €, ktorá má byť prekročením na účte
žalovaného. Stotožňujúc sa s názorom uvedeným v odôvodnení rozsudku Krajského súdu Trnava sp.
zn. 23Co/117/2018 zo dňa 15.04.2019 v obdobnej veci totožného žalobcu uviedol, že povinnosťou súdu

nie je hľadať vo výpisoch z účtu medzi položkami transakcií sumy, ktoré žalovaný ako dlžník čerpal (resp.
prekročil) a rovnako nie je povinnosťou súdu medzi položkami hľadať sumy, ktoré žalovaný vrátil a z
ktorých súm a za aké obdobie si žalobca účtoval úrok a za aké úkony poplatky. Strana má povinnosť
tvrdenia, nemôže túto povinnosť prenášať na súd a požadovať, aby súd z predložených listín zisťoval a
špecifikoval uplatnenú pohľadávku. V spotrebiteľských sporoch má pritom súd povinnosť skúmať, či nie
sú uplatnené nároky z neprijateľných podmienok, ktoré sú neplatné, čo v tomto prípade nebolo možné,

nakoľko žalobca riadne nešpecifikoval svoj nárok. Súd prvej inštancie nevyzýval žalobcu na doplnenie
žaloby postupom podľa § 129 CSP, nakoľko táto obsahuje všeobecné náležitosti v zmysle § 127 ods.
1 CSP, ako aj náležitosti podľa § 132 CSP. Žalobca špecifikoval akú povinnosť požaduje žalovanému
uložiť, aj opísal rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých túto povinnosť požaduje. Z hľadiska obsahu
bola žaloba spôsobilá na prejednanie a rozhodnutie o nej napriek tomu, že sa po vykonanom dokazovaní

a posúdení veci ukázalo, že žalobca v žalobe neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti, od ktorých
odvodzoval svoje uplatnené právo a práve ich absencia viedla k zamietnutiu jeho žaloby.
1.9 Záverom súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ by žalobca neúčtoval žalovanému poplatky a zmluvnú
pokutu, na ktoré mu nevznikol z vyššie uvedených dôvodov nárok spolu vo výške 427,27 € (poplatky za
transakcie 3,70 €, poplatok za balík služieb 129,57 €, mesačný poplatok MC zlatá 176,00 €, poplatok za

výpis 13,00 €, zmluvná pokuta 105,00 €), ich odčítanie od všetkých debetných transakcií by spôsobilo,
že žalovaný by neprekročil limit povoleného prečerpania 200,00 €, ani nemal na účte záporný zostatok
(20.284,99 € – 427,27 € = debetné operácie 19.857,72 € oproti kreditným operáciám 19.978,98 €), aj
v dôsledku čoho žaloba nebola dôvodná.
1.10 O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s čl. 4

CSP tak, že v spore úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal,
nakoľko mu preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v celom
rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t. j. z dôvodu, že súd prvej inštancie mu

nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
2.1 Žalobca sa s argumentmi súdu prvej inštancie nestotožnil a napadnutý rozsudok považoval za

nesprávny. Poukázal na to, že vo veci bol v upomínacom konaní vydaný platobný rozkaz, pričom taký
postup bol možný len vtedy, ak v žalobe uplatnené právo vyplýva zo skutočností tvrdených žalobcom,
o ktorých súd nemá pochybnosti, najmä, ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, ktoré
sú prílohou žaloby. Namietal, že v prípade, ak súd vydá platobný rozkaz, pričom po jeho zrušení
napriek nenapadnutiu nároku žalovaným žalobu zamietne bez toho, aby umožnil stranám adekvátne

reagovať na zmenu svojho stanoviska ohľadne uplatneného nároku, ide o prekvapivé rozhodnutie.
Vydanie prekvapivého rozhodnutia je nesprávnym procesným postupom z hľadiska § 129 CSP a §
181 ods. 2 CSP, nakoľko súd ním odníma žalobcovi možnosť konať pred súdom, a teda porušuje jeho
právo na spravodlivý proces. Argumentoval, že v záujme spravodlivosti a zákonnosti sa súd počas
nasledujúceho konania môže v nevyhnutnej miere odkloniť od pôvodných predbežných záverov vo

vzťahu k skutkovej stránke veci a k dokazovaniu. Je ale zároveň povinný umožniť stranám adekvátne
reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených
záujmov. Za daných okolností (vydaný platobný rozkaz nenapadnutý žalovaným) mal ho preto súd prvej
inštancie upozorniť na zmenu svojho stanoviska v otázke neunesenia bremena tvrdenia, špecifikácie

nároku a pod.. Dôvodne (vychádzajúc z doručeného platobného rozkazu) sa domnieval, že jeho žaloba
je spolu s predloženými dôkazmi pre súd prvej inštancie zrozumiteľná a určitá, jeho skutkové tvrdenia
úplné, preukázané a nárok vyšpecifikovaný.2.2 Tvrdil, že tým, že súd prvej inštancie po zrušení platobného rozkazu vo veci verejne vyhlásil
rozsudokbeznariadeniapojednávaniapostupompodľa§219ods.3CSP, nemoholobjektívnepredvídať
zamietavé súdne rozhodnutie. Namietal, že ak súd prvej inštancie v rozpore so skorším názorom

nečakane založil zamietnutie žaloby na nepredvídateľných dôvodoch, ku ktorým žalobcovi neumožnil
sa vyjadriť, zaujať stanovisko a prípade predložiť dôkazy, znemožnil mu tým realizáciu jeho procesných
práv, ide pritom o takú vadu v procesnom postupe okresného súdu, ktorá zakladá porušenie práva
účastníka na spravodlivé súdne konanie. Z koncepcie § 297 písm. b/ CSP podľa neho vyplýva, že
zákonodarca mal úmysel zjednodušiť procesný postup súdu vo veciach, kedy skutkové tvrdenia strán

sú nesporné, nie však v prípadoch, ak súd v rozpore so skorším názorom nečakane založil zamietnutie
žaloby na nepredvídateľných dôvodoch. Ak súd dospel k záveru, že listinné dôkazy pripojené k žalobe
nepreukazujú tvrdenia žalobcu v žalobe (ktoré žalovaný nepoprel), bolo dôvodné nariadiť pojednávanie
vo veci samej. Ak si uplatňoval právo na peňažné plnenie, ktoré nevyplývalo z tvrdení obsiahnutých v
žalobe a z listinných dôkazov pripojených k žalobe, nebolo možné ho sankcionovať zamietnutím žaloby
bez nariadenia pojednávania.

2.3 Ďalej konštatoval, že sa súd prvej inštancie neriadil ustanovením § 150 a § 151 CSP, v dôsledku
čoho nepredvídateľný a prekvapivý postup súdu prvej inštancie bol v rozpore s právom sporovej strany
na spravodlivý proces. Uviedol, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv,
ktoré mu priznával procesný kódex za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd
rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky. Namietol, že v zmysle §
151 ods. 1 CSP sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za
nesporné. Poukázal pritom na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že tvrdenia
žalobcu čo do vzniku právneho vzťahu a výšky dlhu, žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel (ostal

pasívny). Preto konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca nešpecifikoval, z akých konkrétnych
položiek, poplatkov, úrokov pozostáva žalovaná suma a pod., nemalo oporu v zistenom skutkovom
stave, založenom na základe prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (§ 149 CSP). Ak
potomtvrdenýskutkovýstav,žalovanýmnepopretý,súdprvejinštancieneprevzalzazákladrozhodnutia,
mal nariadiť pojednávanie na prejednanie veci samej (§ 297 veta prvá CSP), na ktorom by určil,

ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré sa považujú za nesporné, ktoré dôkazy súd
vykoná a ktoré nevykoná, s uvedením predbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2 CSP).
Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nemal žiadnu možnosť poznať názor súdu a prípadné
jeho pochybnosti ohľadom presvedčivosti žaloby, v dôsledku čoho nemohol účinne realizovať procesné
práva, ktoré mu podľa zákona prislúchajú, nemal možnosť a ani žiadny dôvod prípadné súvislosti súdu

vysvetliť a nemal možnosť ani žiadny dôvod produkovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktoré
nepovažoval za sporné, a preto rozhodnutie súdu o zamietnutí jeho žaloby je pre neho prekvapivé. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax iných odvolacích súdov.
2.4 K jednotlivým tvrdeniam súdu prvej inštancie uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie, že nemá nárok na poplatky uplatnené v žalovanej sume z dôvodu, že neboli súčasťou

zmluvy a má za to, že jeho nárok na zaplatenie poplatkov je dôvodný. Poukázal na to, že žalovaný
v článku 8. Rámcovej zmluvy vyhlásil, že sa ako majiteľ účtu pred podpisom zmluvy oboznámil so
Sadzobníkom poplatkov, VOP a OP. Z uvedeného vyhlásenia teda vyplýva, že žalovaný mal vedomosť
o druhu poplatkov a ich výške. Rovnako, žalovaný aj v čl. 8 Zmluvy o povolenom prečerpaní vyhlásil,
že prevzal a oboznámil sa pred uzavretím zmluvy s jej súčasťami, medzi ktoré patrí okrem VOP, aj

Sadzobník poplatkov. Tvrdil, že Zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za
poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané a zároveň ani ZoSÚ nestanovuje,
že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad potvrdil aj rozsudok
Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit vs. B.), ktorý ustálil, že zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10

ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a ďalej sa
má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti Smernice 2008/48 a ktorá je
vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka
podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Z

uvedeného teda vyplýva, že VOP, Sadzobník sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ
ich klient nepodpísal. Ohľadom nároku žalobcu na účtovanie konkrétnej výšky poplatkov súvisiacich
s vedením účtu, žalobca poukázal na úpravu v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou zmluvy. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax iných odvolacích súdov, pričom opätovne poukázal na§ 151 CSP a zdôraznil, že žalovaný ani raz nerozporoval transakcie uskutočňované na jeho bežnom
účte, resp. ich nijako nespochybnil a rovnako nerozporoval ani druh a výšku poplatkov účtovaných
na ťarchu jeho účtu za poskytovanie bankových produktov a služieb, ktoré boli súčasťou jednotlivých

výpisov z účtu, či účtované úroky, ktoré žalobca špecifikoval priamo v texte žaloby. Konštatoval, že súd
prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie a postupoval v rozpore so zásadou
kontradiktórnosti súdneho konania, keď v rozpore s § 151 CSP skúmal tvrdenia žalobcu, ktoré neboli
žalovaným spochybnené.
2.5 V súvislosti s účtovanou zmluvnou pokutou poukázal na ustanovenie bodu 3.10 VOP. V zmysle

Sadzobníka poplatkov a bodu 2. Zmluvy o povolenom prečerpaní bola zmluvná pokuta pri prekročení
zostatku účtu po upozornení vo výške 15,00 €. Žalovaný porušoval opakovane zmluvné podmienky a
prekračoval limit, resp. rámec dohodnutého povoleného prečerpania, na základe čoho mu bola účtovaná
zmluvná pokuta. Upozornenia boli žalovanému zasielané uložením do priečinka ,,Správy“ v internet
bankingu žalovaného, formou emailov a sms a zároveň aj obyčajnou poštou externou spoločnosťou,
ktorá ich odosielala na základe podkladov, ktoré jej boli doručené bankou. Tieto písomnosti sa

v súlade s bodom 19.8 VOP považujú za doručené. V prílohe odvolania žalobca doložil sedem
upozornení, ktoré boli žalovanému doručené (zo dňa 03.05.2023, 05.06.2023, 06.07.2023, 07.08.2023,
11.09.2023, 04.10.2023 a 03.11.2023). Účtované zmluvné pokuty boli súčasťou debetných obratov na
účte žalovaného, ktoré žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval nielen v súdnom konaní, ale ani počas
trvania uzatvorených zmlúv.

2.6 K účtovaným poplatkom žalobca uviedol, že všetky boli účtované v zmysle Sadzobníka poplatkov,
boli účtované žalovanému za jednoznačne a jasne vymedzené protiplnenie, ktoré bolo žalovanému
poskytnuté, pričom mal za to, že konkrétne protiplnenie vyplýva už aj z pomenovania samotného
predmetu poplatku. Napr. poplatky za balík služieb boli inkasované mesačne v súvislosti s vedením účtu
a iných poskytovaných služieb s tým spojených, pričom obsah a rozsah týchto služieb poskytovaných

žalobcom žalovanému vyplýva zo Sadzobníka poplatkov – I. časť, 1. Depozitné produkty – Bežné účty,
pričom zahŕňal najmä vedenie účtu v mene EUR, vykonávanie zúčtovania všetkých bezhotovostných
a hotovostných úhrad (platobné príkazy, trvalé príkazy, inkasá), platobná karta Debit mastercard (nie
Mastercard zlatá/gold – táto je spoplatnená v zmysle Sadzobníka poplatkov – I. časť, 6. Debetné
platobné karty), výbery v hotovosti z bankomatov Prima banky, bezhotovostné platby platobnou kartou,

zasielanie mesačného výpisu z účtu elektronicky, poskytovanie služieb elektronického bankovníctva,
poskytovanie služieb mobilná aplikácia a internet banking. Mesačný poplatok za platobnú kartu
Mastercard Gold bol účtovaný v zmysle Sadzobníka poplatkov – I. časť, 6. Debetné platobné karty,
a v zmysle Zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným,
ktoré žalobca prikladá v prílohe. Bezplatne k účtu v rámci balíka služieb je iba platobná karta Debit

Mastercard, nie Mastercard Gold. Poplatok za výpis z účtu bol elektronicky zasielaný bezplatne, avšak
poplatok za výpis z účtu zaslaný poštou v rámci SR bol účtovaný v zmysle Sadzobníka poplatkov –
I. časť, 3. Depozitné produkty – Výpisy z účtu. Poplatok za výpis z účtu bol žalovanému účtovaný
za obdobie od 5/2019 – 5/2020, ako to vyplýva z výpisov z účtu za dané obdobie. Žalobca v prílohe
prikladáSadzobníkpoplatkovúčinnýod5/2019.Poplatkyzatransakciepredstavovaliúčtovanépoplatky,

napr. za hotovostné platobné služby (na pobočke) v zmysle Sadzobníka poplatkov. Tieto transakcie
vyplývajú aj z jednotlivých výpisov z účtu za dané obdobie, kedy boli poplatky účtované, konkrétne
31.10.2017, 30.11.2017, 30.04.2018, 29.06.2018, 31.08.2020, 31.07.2021. Poukázal na skutočnosť,
že súčasťou žaloby bol aj Prehľad obratov na účte žalovaného, z ktorého jednoznačne vyplýva, z
akých konkrétnych položiek pozostáva žalovaná suma. Uvedené žalobca preukázal tiež Výpismi z

účtu žalovaného. Opätovne zdôraznil, že žalovaný počas celého konania nerozporoval ani nenamietal
jednotlivé poplatky a ich účtovanie či poskytnuté služby, či iné tvrdenia žalovaného, ktoré žalovaný
preukázal dôkazmi, a preto by mal súd uvedené tvrdenia žalobcu považovať za nesporné, a to s
poukazom na § 151 ods. 1 CSP.
2.7 Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 389 CSP napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne si
uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku za podané
odvolanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd, ako súd
odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadeniapojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobcu a odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní,
odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie

je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne.

7. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 306,01 € s príslušenstvom z titulu úhrady
nepovoleného prečerpania (debetného zostatku) na bežnom účte vedenom u žalobcu. Súd prvej
inštancie žalobu zamietol v dôsledku nesplnenia povinnosti tvrdenia a neunesenia dôkazného bremena

žalobcom.

8. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že prekvapivosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorú videl v tom, že súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania jeho žalobu zamietol
napriek tomu, že v upomínacom konaní bol na základe jeho návrhu vydaný platobný rozkaz, a preto sa

dôvodne domnieval, že jeho žaloba je spolu s predloženými dôkazmi pre súd zrozumiteľná a určitá a
jeho skutkové tvrdenia sú úplné a preukázané.

9. Upomínacie konanie predstavuje skrátený alternatívny spôsob uplatňovania peňažných nárokov
k postupu podľa CSP. Jedná sa o zjednodušený spôsob konania, ktoré prebieha elektronicky

prostredníctvom na jednotlivé úkony určených formulárov a bez nariaďovania pojednávania. Takýto
postupumožňujerýchloaefektívnerozhodnúťonárokužalobcunapeňažnéplnenie.Napodanienávrhu
jeoprávnenýten,kohouplatňovanýnároknazaplatenieurčitejpeňažnejsumyveuráchvočižalovanému
možno odôvodnene predpokladať, pričom uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať, ak
vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu.

10. Nakoľko žalobca si uplatnil svoj nárok v rámci upomínacieho konania, postupoval v zmysle zákona
č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „ZoUK“), ktorý je lex specialis k CSP a samostatne upravuje náležitosti návrhu, i keď rozdielne
ako v prípade žaloby podľa CSP. Keďže nárok žalobcu bol uplatnený v tomto zjednodušenom konaní, v

rámci ktorého sa pred vydaním rozhodnutia nezisťuje úplný skutkový stav, ale len splnenie procesných
podmienok,zoskutočnosti,ženazákladejehonávrhubolvupomínacomkonanívydanýplatobnýrozkaz
vyplýva len to, že podaný návrh obsahoval dostatočné vymedzenie uplatňovaného peňažného nároku,
ktorý bolo možné odôvodnene predpokladať. Upomínaciemu súdu takéto vymedzenie postačovalo,
pretože tento na rozdiel od všeobecného súdu (ktorému je vec v prípade, ak platobný rozkaz nemožno

doručiť žalovanému, na návrh žalobcu a po zrušení platobného rozkazu postúpená) nepreveruje ďalšie
skutočnosti ohľadom uplatneného nároku. Preto najneskôr v momente, kedy je vec postúpená z
upomínacieho súdu, si musí byť žalobca vedomý toho, že má príležitosť doplniť skutkové tvrdenia v
takom rozsahu, aby mal možnosť uspieť nielen v zjednodušenom upomínacom konaní, ale aj v konaní
vedenom na princípe uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v zmysle CSP.

11. Konanie začaté na upomínacom súde po postúpení veci tvorí jeden celok s konaním na súde
príslušnom podľa CSP. Z ustanovení ZoUK ani z príslušných ustanovení CSP upravujúcich právny
režim platobných rozkazov však nemožno vyvodiť, že vydanie platobného rozkazu predstavuje pre
ďalšie konanie záväzné posúdenie jednotlivých skutkových a právnych aspektov sporu. Prv vydaný

platobný rozkaz, ktorý nenadobudol právoplatnosť, nemôže zaväzovať vo veci konajúci súd prvej
inštanciepriposúdenídôvodnostiuplatnenýchnárokovžalobcuvkonanípozrušeníplatobnéhorozkazu.
Samotné vydanie platobného rozkazu vo veci nie je pre konajúci súd v ďalšom postupe konania
zaväzujúce v tom zmysle, že ak dôjde k zrušeniu platobného rozkazu, netreba už vôbec preukazovať
dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu a neznamená pre ďalší priebeh konania precedens budúceho

pravdepodobného rozhodnutia vo veci samej. K žalobcom namietanému prekvapivému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, vzhľadom na predtým v upomínacom konaní vydaný platobný rozkaz, odvolací súd
za mylné považuje presvedčenie žalobcu, že by vydanie platobného rozkazu malo zakladať nemennosť
názoru vo veci rozhodujúceho súdu.12. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno

tieto skutočnosti preukázať. Sporové strany primárne zaťažuje povinnosť označiť skutkové tvrdenia, na
základe ktorých môže súd rozhodnúť. Strana sporu, ktorá má povinnosť tvrdenia nesie zodpovednosť za
to, že sa súd skutočne potrebnú rozhodnú skutočnosť dozvie. Zároveň skutkové tvrdenia sú považované
za prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP), ktoré sú sporové strany v
zmysle § 153 ods. 1 CSP povinné uplatniť včas. Dôkazná povinnosť je povinnosťou strany sporu označiť

dôkazné prostriedky k preukázaniu tvrdených skutočností. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Schopnosť strany sporu uniesť
bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je tak predpokladom pre úspech v spore. Následky
spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý
tieto povinnosti nesplnil.

13. Náležitosti podania však treba odlišovať od toho, čo musí podanie (žaloba) obsahovať na to,
aby žalobca bol vo veci úspešný. Výber prostriedkov procesného útoku, v tomto prípade výber tých
skutkových tvrdení, ktoré mal žalobca záujem uviesť, je totiž v dispozičnej sfére žalobcu. Žalobca je tzv.
dominus litis, ktorý rozhoduje o tom, akú žalobu podá, voči komu ju podá, čo bude obsahom žaloby, čo

bude predmetom žaloby. Je to žalobca, ktorý určuje okruh skutkových tvrdení, ktoré považuje za natoľko
dôležité, aby mu z nich vyplynul nárok, ktorého sa žalobou domáha. Žalobca rozhoduje aj o tom, aké
dôkazy bude na preukázanie svojich skutkových tvrdení súdu predkladať. Súd nemôže priznať nárok
uplatnený žalobcom, pokiaľ si žalobca nesplní povinnosť uvádzať také skutkové tvrdenia, z ktorých ním
uplatnený nárok vyplýva. Náležitosti podania na upomínací súd sú vymedzené v porovnaní s CSP v

užšom rozsahu, avšak postačujú aj nato, aby o nich mohol rozhodovať súd v civilnom sporovom konaní,
teda po postúpení sporu z upomínacieho súdu na všeobecný súd. Žaloba, ktorá obsahuje podstatné
náležitosti žaloby ešte nemusí byť pre nedostatok relevantných skutkových tvrdení úspešná. Pokiaľ
žalobca uvedie skutkové tvrdenia tak, že je síce možné identifikovať čoho sa domáha, ale tvrdenia sú
takej povahy, že z nich uplatnený nárok nevyplýva, procesnou sankciou za takýto postup je zamietnutie

žaloby.

14. Žalobca v žalobe uviedol iba celkovú sumu debetného zostatku, ktorá predstavovala rozdiel medzi
všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi vykonanými na účte žalovaného bez toho, aby
zdôvodnil výšku a opodstatnenosť jednotlivých nárokov tvoriacich tento zostatok, neuviedol a dôkazmi

nepreukázal, v čom majú konkrétne poplatky a zmluvné pokuty účtované zo strany žalobcu základ
a oporu, neuviedol a nepreukázal ani to, ako boli vypočítané úroky uplatňované v rámci žalovanej
sumy, v dôsledku čoho nebolo možné posúdiť ich oprávnenosť, dovolenosť a ani správnosť ich výšky.
Z textu žaloby nie je možné vyabstrahovať také rozhodujúce skutočnosti, teda také skutkové tvrdenia,
z ktorých by bolo možné zistiť z čoho bol žalovaný debetný zostatok na účte žalovaného tvorený.

Všeobecné tvrdenia uvedené v žalobe (napr. o sadze úroku z omeškania vyplývajúcej z VOP) bez ich
konkretizácie k žalobou uplatňovanému nároku (konkrétnej žalovanej sume resp. jej časti) nenapĺňajú
obsah povinnosti substancovať rozhodné skutkové tvrdenia, t.j. pravdivo a úplne opísať rozhodujúce
okolnosti skutkového žalobného deja. Hoci boli k žalobe priložené mesačné výpisy z účtu žalovaného a
prehľady obratov na jeho účte, predloženie týchto dôkazov nebolo v zmysle § 132 ods. 2 CSP spôsobilé

nahradiť absentujúce opísanie rozhodujúcich skutočností. Povinnosťou žalobcu je v zmysle CSP opísať,
uviesť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Povinnosťou súdu
je potom overiť, či tvrdené skutočnosti majú oporu v označených a predložených dôkazoch. Súd totiž
nie je oprávnený z priložených dôkazov sám od seba získavať informácie, ktoré by potenciálne mohli
napomôcť potvrdeniu nároku uplatneného žalobcom. Dôkazy slúžia výlučne k tomu, aby verifikovali

skutkové tvrdenia už predtým uvedené v podaniach. Preto sa možno stotožniť s názorom súdu prvej
inštancie, ktorý skonštatoval, že povinnosťou súdu nie je hľadať vo výpisoch z účtu medzi položkami
transakcií sumy, ktoré žalovaný ako dlžník čerpal (resp. prekročil) a rovnako nie je povinnosťou súdu
medzi položkami hľadať sumy, ktoré žalovaný vrátil a z ktorých súm a za aké obdobie si žalobca účtoval
úrok a za aké úkony poplatky.

15. Nedodržanie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, môže sa
však nepriaznivo prejaviť vo veci samej, a to negatívnym, zamietavým rozhodnutím o žalobe vo veci
samej. Nedostatočné zdôvodnenie opodstatnenosti žalovaného nároku a jeho nepreukázanie tedanebráni pokračovaniu v konaní na základe takejto žaloby, nakoľko nejde o procesnú vadu žaloby,
no od splnenia týchto procesných povinností závisí úspech žaloby samotnej. Pokiaľ žalobca uviedol
vo svojom návrhu skutkové tvrdenia, z ktorých je zrejmé, že sa domáha zaplatenia nepovoleného

prečerpania (t.j. debetného zostatku) na bežnom účte vedenom pre žalovaného, súd prvej inštancie
mohol rozhodovať vo veci samej, pretože predmet sporu vymedzený bol. Žaloba žalobcu nebola pri jej
podaní na všeobecný súd nesprávna, neúplná alebo nezrozumiteľná, a preto nebol dôvod na postup
podľa § 129 CSP, ako to tvrdí žalobca. Avšak skutočnosť, že žaloba neobsahovala skutkové tvrdenia,
ktoré by už odôvodňovali výšku žalované debetného zostatku na účte žalovaného, teda neobsahovala

skutkové tvrdenia vo vzťahu k tomu, čo tvorilo kreditné a najmä debetné operácie, rozdielom ktorých
bol vypočítaný, spôsobila, že žalobca podal podanie, ktoré síce malo náležitosti žaloby, avšak nemalo
obsahové tvrdenia dostatočné na to, aby mohol v spore uspieť.

16. Skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov patria medzi prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany. Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sa aplikujú aj ustanovenia §

153 a § 154 CSP o koncentrácii konania. Zásada koncentrácie sa uplatňuje v dvoch podobách, a to
ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP – sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154
CSP - zákonná koncentrácia konania). Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Uvedenie v žalobe
absentujúcich skutkových tvrdení o dôvodnosti poplatkov a zmluvných pokút tvoriacich súčasť žalovanej

istiny až v odvolaní a predloženie listinných dôkazov (siedmych upozornení na prekročenie zostatku
na účte žalovaného a dvoch zmlúv o vydaní a používaní platobnej karty) žalobcom až v odvolacom
konaní, odvolací súd posúdil ako neprípustnú novotu. Žalobcom nebolo tvrdené a v konaní ani nebolo
preukázané naplnenie niektorej z podmienok zakotvených v § 366 CSP, za splnenia ktorých možno v
odvolacom konaní uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené pred súdom prvej inštancie.

17. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní opakovane zdôrazňoval skutočnosť, že žalovaný v konaní
tvrdenia žalobcu, čo do vzniku právneho vzťahu, ako aj čo do výšky dlhu, žiadnym spôsobom
nepoprel a ostal pasívny, a preto bolo potrebné považovať jeho v žalobe uvedené tvrdenia v zmysle

§ 151 ods. 1 CSP za nesporné, odvolací súd uvádza, že ani s prihliadnutím na znenie a obsah
uvedeného ustanovenia nemožno dospieť k záveru, že konajúci súd je povinný priznať akýkoľvek
žalobouuplatňovanýnárokvprípadepasivityžalovanejstrany.Súdskúmaskutkovétvrdeniapredostreté
žalobcom a podporené dôkazmi ako súčasť vecného posúdenia dôvodnosti žaloby, a preto nemohol
poskytnúť súdnu ochranu žalovanému nároku, v prípade ak žalobca neuviedol a ani nepreukázal z čoho

(z akých zložiek zodpovedajúcich povinnosti žalovaného plniť) bola žalovaná suma 306,01 € tvorená.
Žalobca opomenul skutočnosť, že podmienkou toho, aby určité skutkové tvrdenia mohli byť (prípadne)
posudzované ako sporné alebo nesporné a popreté alebo nepopreté, je najskôr samotná existencia
týchto tvrdení. Len skutkové tvrdenia existujúce v rozsahu dostačujúcom pre právnu kvalifikáciu nároku
môžu byť následne hodnotené ako nesporné, resp. nepopreté. Nie je možné nedostatok základných

skutkových tvrdení konvalidovať domnienkou o nepopretí skutkových tvrdení, nakoľko predmetom
konania môže byť len jednoznačne špecifikovaný nárok a až ten môže byť prípadne nepopretý. Je preto
v okolnostiach súdenej veci bez právnej relevancie, že žalovaný skutkové tvrdenia nepoprel, keďže tie
neboli vymedzené v kvalifikovanom rozsahu.

18. Uvedenou otázkou sa zaoberal vo svojej rozhodovacej činnosti i Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 246/2019 konštatoval: „Pasivita protistrany (v tomto prípade žalovanej)
nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu „priznať
akýkoľvek uplatnený nárok“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu). Vzhľadom na už
uvádzané a berúc do úvahy podstatnú skutočnosť zanedbania procesnej povinnosti sťažovateľky tvrdiť,

je už na prvý pohľad zjavné, že aplikácia § 151 ods. 1 a 2 bola v okolnostiach prejednávanej veci
neopodstatnená. Prejavuje sa tu už zmienená korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia
protistranou. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti
protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť
strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného

procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená)“.

19. Pokiaľ žalobca porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzoval z nevyhnutnosti nariadenia
pojednávania a túto nevyhnutnosť odôvodňuje existenciou spornosti tvrdenia sporových strán, keďžesúd prvej inštancie ním tvrdený skutkový stav neprevzal za základ svojho rozhodnutia, odvolací súd
uvádza, že s prihliadnutím na zanedbanie povinnosti žalobcu ním uplatnený nárok riadne tvrdiť a
preukázať, nie je opodstatnená ani námietka nenariadenia pojednávania, resp. nesplnenia zákonných

podmienok pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Je nepochybné, že v súdenom prípade išlo o
otázku jednoduchého právneho posúdenia a hodnota sporu bez príslušenstva nepresahovala 1.000,00
€. V konkrétnych okolnostiach veci bola požiadavka nespornosti skutkových tvrdení splnená tým, že
žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Vzhľadom na pasivitu žalovaného, neboli teda sporné ani skutkové
tvrdenia strán, z čoho vyplýva, že boli splnené všetky kumulatívne podmienky pre rozhodnutie bez

nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b/ CSP (m. m. už citované rozhodnutia Ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 246/2019). Pokiaľ ide o citácie rozhodnutí odvolacích súdov v tejto súvislosti uvedené v
odvolaní, je nutné skonštatovať, že tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, závery v nich vyslovené nie sú pre odvolací súd záväzné a nie je
z nich ani zrejmé, či sa jednalo o právne a najmä skutkovo identické prípady. Keďže vo veci nebolo
potrebné nariadiť pojednávanie, neprichádzalo do úvahy ani uplatnenie § 181 ods. 2 CSP a uvedenie

predbežného právneho posúdenia veci súdom, z absencie ktorého žalobca vyvodzoval prekvapivosť
odvolaním napadnutého rozhodnutia. V procesnom postupe súdu prvej inštancie odvolací súd teda
nevzhliadol existenciu takých nedostatkov, ktoré by žalobcovi znemožňovali, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovaného
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na
spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci rozhodujúci význam (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 314/2018). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava. Preto na ostatnú
odvolaciu argumentáciu odvolateľa, zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom
na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp

hospodárnosti konania, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené body tohto rozhodnutia, odvolacie námietky žalobcu
nepovažoval za dôvodné, stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia
a dôkazného bremena zo strany žalobcu, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1

CSP ako vecne správny potvrdil.

22. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal aj II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým o trovách
konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s čl. 4 CSP tak, že v
spore úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko mu

preukázateľne žiadne trovy nevznikli. V nadväznosti na vecnú správnosť prvého meritórneho výroku
rozsudku súdu prvej inštancie je potom vecne správny aj závislý druhý výrok, ktorým súd prvej inštancie
v súlade so zásadou úspechu v spore vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP rozhodol o
trováchprvoinštančnéhokonania.Súdprvejinštancieotrováchprvoinštančnéhokonaniarozhodolpodľa
správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods.1CSPa§255ods.1CSP.Vodvolacomkonaníiniciovanomodvolanímžalobcutentonebolúspešný
ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý
procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalovanému, ktorý by teda mal nárok aj na náhradu

trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom
konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal.

24. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).