Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11Co/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218690
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218690.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AlenyRadičovejačlenovsenátu
Mgr. Marka Anovčina a JUDr. Denisa Vékonyho, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX C. – D. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom G. Švéniho
6, 971 01 Prievidza, IČO: 50 595 652, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o určenie

nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza,
č. k. 6C/81/2023-194 zo dňa 31. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.000,- Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti

zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 77,82 %.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 6.227,62 Eur s príslušenstvom z dôvodu, že bol dlhodobo nútený pracovať ako
hasič-záchranár nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ,
smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej

pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15 %
peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roka.

3. Žalovaná namietala dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej
ujmy. Mala za to, že žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku podľa zákona č. 514/2003,
a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a že v zmysle uvedeného zákona
neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovanej smernica 2003/88/EHS nemá

vymedzenúpôsobnosťspadajúcunaosobužalobcu aokruhjehočinností,nakoľkosanevzťahuje
na príslušníkov hasičského zboru. Mala za to, že nie je vo veci pasívne vecne legitimovaná.
Pokiaľ mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na
túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu pohotovosť nebola určovaná. Takisto
žalovaná namietala premlčanie nároku. Ďalej uviedla, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany
zdravia, rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES, boli riadne transponované do

zákona č. 315/2001 Z. z. Poukázala, že žalobca ani neuviedol aká konkrétna škoda mu bola spôsobená
s tým, že neboli splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora. Tabuľku
priloženú ako prílohu k žalobe nemožno podľa žalovanej považovať za dôkaz, ktorý by preukazovalvýšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí
ako špekulatívny. Výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná, a to aj s porovnaním výškou náhrad,
ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu

neporovnateľne vyššia. Vo vzťahu k úroku z omeškania poukázala na rozhodnutie NS
SR pod sp. zn. 6Cdo/185/2011 s tým, že ustáliť omeškanie žalovanej je možné až po rozhodnutí súdu
a uplynutím paričnej lehoty na plnenie. Tak isto žalovaná namietala miestnu príslušnosť.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca pracoval u

žalovanej ako hasič – záchranár v období od apríla 2020 do marca 2023. Podľa prehľadu odpracovaných
hodín súd zistil, že žalobca v rozhodnom období odpracoval 1.923,30 hodín nadčasov, pričom z toho
existuje aktívna časť pracovnej pohotovosti a pracovná pohotovosť. Podľa smernice 2003/88/ES v
zmysle článku 6 písm. b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín. ESD vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

5. Vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1 a
2, čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91
ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

6. Vo vzťahu k žalovanou namietanému nedostatku právomoci konať mal súd prvej inštancie
preukázané, že žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v
peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne z čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES, konkrétne nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a
neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé

obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Žalobca mal za to, že daná smernica sa vzťahuje i na žalobcu
ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom
právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory a z judikatúry Súdneho
dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ medzi

jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09
rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v
prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že
žalovaná Slovenská republika neprevzala, resp. nesprávne prevzala do svojej právnej úpravy čl. 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov v rámci zákona č. 315/2001 Z. z.
Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a súčasne zásadou
priameho účinku, ktoré sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy. V zmysle uvedeného je súd viazaný
medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
vnútroštátnym zákonom.

7. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie mal súd prvej inštancie za to, že podľa čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
avšak voľbu foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES je
smernica adresovaná členským štátom a žalovaná ako členský štát a adresát smernice je zodpovedná

za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom
vprípadenesplneniatejtopovinnostiještátzodpovednýajzanesprávnuaplikáciusmernice2003/88/ES,
pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ
je smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je

pasívne vecne legitimovaná žalovaná. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09 s tým, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike, v
menektorejkonáMinisterstvovnútraSRakoústrednýorgánštátnejsprávy,dopôsobnostiktoréhospadá
aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), ktorého príslušníkom bol žalobcav rozhodnom období. Navyše v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone o Hasičskom
a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do

slovenského právneho poriadku.

8. K námietke žalovanej, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie
uplatňovalvýkladprávaEÚ,ktorýpodalSúdnydvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice
89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen"určitéosobitnéčinnosti"

týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer).
Súd argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, v ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/

EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne
vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným
spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo
zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú
vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému

riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd prvej inštancie mal potom za to, že na činnosti
zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého
pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ
sú vykonávané za obvyklých podmienok. V rozsudku vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru,
že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s

poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán
sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej
pohotovosti, zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju
možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu
katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

9. Čo sa týka spornosti otázky, či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje
požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie uviedol, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu

hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09). Súdny dvor vo viacerých
svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas

pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime
fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle
od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil,
že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je

dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko
žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, súd prvej inštancie mal za to, že celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do
pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto

aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Slovenská právna úprava
obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd prvej inštancie sa oboznámil s
prílohou č. 4 k zákonu, v rámci ktorej bola prebratá i časť smernice 2003/88/ES, avšak úprava

zahrnutá v zákone č. 315/2001 Z. z. nie je v súlade s právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno
z právnej úpravy a z jej praktickej aplikácie dovodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48hodínvrátanenadčasov)nebolvprípadezákonač.315/2001Z.z.naplnený.Vnútroštátnaprávnaúprava
v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný
čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle

čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej
služby, práve naopak z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia
výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne

rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu
za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe
ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť
služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods.
1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej
strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada

príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas).
Na základe uvedeného je teda zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej
služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom
považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas,

avšak zákon hovorí, že tento prípad sa považuje za prácu nadčas podľa § 122 ods. 3. Z § 91 ods. 1
zákona potom vyplýva, že štátna služba ako nadčas je vykonávaná nad rámec určeného služobného
času ako ďalší služobný čas, ktorý sa započítava do týždenného služobného času v zmysle § 85 ods. 2,
na rozdiel od samotnej neaktívnej časti služobnej pohotovosti. Súd prvej inštancie mal za to, že zákon
tak nie je v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného

času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný
tráviť na pracovisku. Zo znenia smernice 2003/88/ES je zrejmé, že tá neumožňuje,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako túto definíciu
uvádza samotná smernica.

10. Čo sa týka rozhodného obdobia, súd prvej inštancie mal za preukázané, že v rozhodnom období,
a to od 18.7.2020 (t. j. 3 roky spätne od podania žaloby, vzhľadom k vznesenej námietke premlčania)
do konca marca 2023 mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný
čas pozostával zo 17 hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala 7 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. na pracovisku žalobca strávil sústavne 24 h.

Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola
odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Pri dodržaní obmedzenia
vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48
hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 7.324,80 hodín (152,6 týždňov
x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení

služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu 6.647,50 hodín,
t. j. 677,30 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo
smernice, čo zodpovedá v priemere 4,42 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu (677,3
hodín: 152,6 týždňov). Súd prvej inštancie zdôraznil, že sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený
právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom

realizoval výkon práce nielen zjavne nad rámec zákonom určeného služobného času 40 hodín týždenne,
ale aj nad rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo
smernice. Súd prvej inštancie v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovanou uvádzanými
referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné
obdobie viac ako 2 rokov, z ktorého súd prvej inštancie v konaní vychádzal na základe predložených

dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka
vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ
dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Vzhľadom k tomu, že žalovaná
ničím konkrétnym vyššie uvedené skutočnosti nespochybnila, súd prvej inštancie pri rozhodovaní z nich
vychádzal. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci

C-429/09 Fuß, podľa ktorého referenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES na
uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto smernice na účely stanovenia týždenného priemerného pracovného času,
aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci samej nemôžu byť relevantné,
keďže je nesporné, že všetky dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedenév návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to,
že u žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaná ako členský štát
a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej

povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je tak
štát zodpovedný nielen za neimplementáciu, ale aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Na
základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti
štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou

systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90 a C-9/90 Francovich a i., C-46/93
a C-48/93 Brasserie du p?cheur a Factortame), čím poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, za
súčasného splnenia troch podmienok, a to cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08).

11. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax
nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného
judikované aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas

dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za
dostatočne závažné porušenie práva Únie.

12. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného, resp. nemajetkovou
ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a

napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za predpokladu,
že ju nemožno uspokojiť inak. Súd prvej inštancie v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci
aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení
s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom a

súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo
v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, na odpočinok, právo na súkromie a rodinný
život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Peňažná satisfakcia zásadne prichádza do

úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca.
Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, je
dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako
neprichádzadoúvahyanimorálnasatisfakcia,ktorou sapodľasúdnejpraxerozumiepredovšetkým

ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

13. Súd prvej inštancie mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V prejednávanej veci bolo potrebné
prihliadnuť k tomu, že uplatnená škoda vychádza z právnych predpisov a judikatúry EÚ a

tento termín je nutné vykladať autonómne v zmysle európskeho práva. V príčinnej súvislosti s
porušením práva EÚ zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu
do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom stanovenia maximálneho
týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby
odpočinku,abyžalobcavdôsledkuvyčerpaniaaleboinéhonepravidelnéhorozvrhnutiaprácenespôsobil

úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie. Súčasne súd prvej inštancie dospel aj k záveru o zásahu do práva žalobcu na súkromie a
rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol
povinný v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas
v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, priateľom, záľubám, resp.

iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej
inštancie za preukázané, že v dôsledku pracovného zaťaženia žalobcu mu neostával dostatok času,
ktorý by mohol venovať rodine. Žalobca uviedol, že býva so svojimi rodičmi, ktorí majú 70 rokov. Je 20
rokov ženatý, má dvoch synov - chlapcov, ktorí sú študenti a nemohol sa im dostatočne venovať, ako ajsvojej manželke. Navyše z výsluchu žalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov sa
nemôže dostatočne venovať svojim záľubám ako šport, cyklistika, či turistika do Tatier s rodinou, ktoré
prispievajú k udržiavaniu jeho pohody a psychického zdravia. Takisto počas 48 hodinového odpočinku

žalobca uviedol, že musí byť nepretržite dostupný na telefóne, kedy je pochopiteľné, že zamestnanec
pociťuje istú zodpovednosť voči zamestnávateľovi a napätie a ako sa vyjadril žalobca nemôže sa naplno
venovať tak svojej rodine.

14. Ak žalovaná polemizovala ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti, že

pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, tak súd
mal preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný
a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že
má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti. Žalobca sa tak počas pohotovosti nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od

svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov
fakticky vylúčená.

15. Čo sa týka spochybňovania skutočnosti, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na

porušovanie jeho práv, tak takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s
rozsudkom Súdneho dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá by podriaďovala právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie
tohto ustanovenia najprv požiadal svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou

efektivity práva EÚ, keďže výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami
práva EÚ by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v
pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

16. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že

porušením práva EÚ zo strany žalovanej vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade
za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných

práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia,
kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu
celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom. Súd
prvej inštancie mal za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (18.07.2023) je premlčaný nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým došlo

pred 18.07.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd prvej inštancie v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného
nároku v rozhodnom období, ktoré bolo po 18.07.2020.

17. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky, mal súd prvej inštancie za to, že účelom
a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného

zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje
odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom
na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Je určovaná
základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom

naokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo,intenzituzásahu,trvanietakéhotozásahualebodopady
a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale
objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická
osoba. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah

do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín
týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnostižalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy. V
dôsledku porušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor na odpočinok,
oddych a relax, dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď mal obmedzenú

možnosť udržiavať, rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme
zlepšenia kvality života a zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu dlhodobo a z
výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza.

18. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej

nemajetkovej ujmy je možné považovať sumu 2.000,- Eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a
následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch bola určená súdom prvej inštancie aj komparáciou s obdobnými právoplatnými
vecami (napr. KS Košice sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn.
11Co/59/2021, OS Brezno sp. zn. 3C/15/2021, sp. zn. 2C/17/2021, OS Zvolen sp. zn. 18C/15/2021,
OS Žiar nad Hronom sp. zn. 24C/23/2022, OS Rimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023, atď.). Súd

poznamenal, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do
osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov,
rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy vo vyššom rozsahu. V danom prípade sa nejedná o vedúceho zamestnanca, ale
o zaradenie žalobcu ako hasiča - záchranára, a teda za negatívny zásah do jeho súkromia, práva na

zdravie a na odpočinok je tak satisfakčnou suma nemajetkovej ujmy 2.000,- Eur. Pokiaľ teda žiadal
žalobca priznať vyššiu nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti nepovažoval
za dôvodnú, a zamietol ju.

19. Úroky z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy
vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný
sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Žalovaná by
sa dostala do omeškania až momentom, keby súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
nezaplatila žalobcovi riadne a včas, teda prvý deň omeškania by nastal dňom nasledujúcim po dni

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na obdobné
rozhodnutia najvyššieho súdu pod sp. zn. 7MCdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo15/1997 s tým, že
rozhodnutie o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa
pred uplynutím paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaná nemôže dostať do omeškania.

20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 CSP na základe
zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktorá
bola žalobcovi priznaná, závisela od úvahy súdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v
konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého

posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§
142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného
nároku a pokiaľ mu súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej
ujmy v celej uplatnenej výške a 5.766,80 Eur od 05.03.2023 do zaplatenia, nemožno to z procesného
hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal nárok

na náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému v rozsahu 77,82 % s tým,
že výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a čo sa týka úrokov z omeškania, jednalo sa o
neúspech v nepatrnej časti (7,5 % z 2.000 Eur od 05.03.2023 do 31.10.2024 = 249,45 Eur), teda úspech
žalobcu bol 88,91 %, neúspech 11,3 % a celkový úspech žalobcu tak predstavuje 77,82 %.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná aj
žalobca.

22. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku do výrokov I. a III. a navrhla, aby odvolací súd rozsudok
prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil, žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu

trov konania. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) CSP.
Podľa žalovanej došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu nedostatku
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorého absencia vedie k neúplnosti,
nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a k porušeniu práva na súdnu ochranu aspravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázala,
že od počiatku konania vyvracala tvrdenia žalobcu a svoj názor podporila dôkazmi, ktoré žalobca

nespochybnil. Sám žalobca v rámci konania nepredložil žiaden dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť
ním uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanou vzneseným námietkam, vzhľadom na čo žalovaná
opakovane dôvodne namietala neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena dôkazu zo strany žalobcu.
Žalovaná mala za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu porušenia práva Európskej únie,
nakoľko svoje tvrdenia nepreukázal. Ani samotné nesprávne alebo nedostatočné prebratie Smernice do

právneho poriadku Slovenskej republiky a prípadný presah alebo presahy nad 48 hodinový priemerný
týždenný pracovný čas samo o sebe bez ďalšieho nezakladajú nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy v morálnej sfére jedinca je vždy nevyhnutné preukázať
hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou
v inej súvislosti, čo zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie sa žalovanou vznesenými námietkami
nezaoberal, nevyhodnotil ich a vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, pričom v prípade nestotožnenia

sa s nimi žalovanej, resp. stranám konania neposkytol náležité zdôvodnenie. Žalovaná od počiatku
konania poukazovala na celkovú zmätočnosť žaloby a tiež povahy uplatneného nároku, pričom, ako to
vyplývazjednotlivýchpodanížalobcu,predmetnúnámietkužalovanejnevyvrátilaopakovanenamietanú
zmätočnosť a nejasnosť obsahu podaní neodstránil. Uviedla, že žalobca v žalobe k právomoci
súdu poukázal na § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci v spojení s § 3 CSP. Z toho žalovaná vyvodila, že nárok na náhradu škody bol
žalobcom uplatnený práve podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie nezohľadnil žalovanou
špecifikované zákonné kritériá, splnenie ktorých tento lex specialis expressis verbis vyžaduje na to, aby
bolomožnénároknanáhraduškodya/alebonároknanáhradunemajetkovejujmysubsumovaťpodliteru
predmetného zákona. Splnenie týchto podmienok nie je na úvahe strán konania ani súdu, ale vyplývajú

ex lege. Žalovaná vzniesla námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu
škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je
svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon č. 514/2003 Z. z. stanovuje,
že dotknutá osoba sa môže domáhať svojich práv na vecne a miestne príslušnom súde až po

predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody s orgánom oprávneným konať v mene štátu. Ďalej
poukázala na § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vymedzujúci rozsah zodpovednosti s tým, že
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci: nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným
postupom. Ak sa teda žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom
v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len ako ,,Smernica" či "Smernica 2003/88/ES"), bolo podľa žalovanej potrebné

zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom
konštatovaný. Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch
žalôb na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou z prvoradých a nevyhnutných podmienok
na uplatnenie náhrady škody na súde. V danej veci nebol žiadnym orgánom konštatovaný nesprávny
úradný postup v súvislosti s transpozíciou uvedenej Smernice. Okrem toho žalobca doposiaľ neuviedol,

v čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny
postup pri transpozícii Smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný.
Nebol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Medzi stranami je nesporné, že
žalobcovibolavyplatenámzdazavšetkyslužby,ktorévslužobnomúradeMinisterstvavnútraSlovenskej
republiky vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby

mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj za
nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné
voľno v súlade s predmetným zákonom. Teda nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu. Napokon podľa žalovanej nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, keď mala žalovaná za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným

postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice a neexistujúcou
škodou v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť. Ďalej žalovaná
uviedla, že súd prvej inštancie sa osobitne nezaoberal žalovanou uvádzanými referenčnými obdobiami
pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 2 rokov, zktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby
bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom

do sféry jeho oprávnených záujmov. Uvedené žalovaná nepovažuje za právne správne. Žalobcom
stanovené obdobie, v rámci ktorého sa domáha svojho nároku, nekorešponduje s referenčným obdobím
podľa Smernice, jedná sa totiž o dve samostatné obdobia, ktoré nepredstavujú jeden celok, pričom
tieto nie je žiaduce vzájomne zamieňať. Za predpokladu pripustenia stotožnenia referenčného obdobia
so žalovaným obdobím by dochádzalo k absurdným situáciám, kedy by sám žalobca v konaní ustanovil

referenčné obdobie, ktoré by bolo pre súd smerodajné, čím by dochádzalo k
nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín. Takýto postup však nevyplýva zo Smernice, dokonca
je s ňou v priamom rozpore, pričom uvedený prístup je spôsobilý narúšať aj právnu istotu účastníkov
právnych vzťahov. Smernica 2003/88/ES jasne vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje
od času odpočinku. Cieľom smernice nie je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času
započítaval aj čas odpočinku, inak by ho nerozlišovala. Práve naopak Smernica 2003/88/ES považuje

za potrebné, aby mal pracovník dostatočný čas na odpočinok a zároveň stanovuje
hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V zmysle uvedeného mala žalovaná
za to, že vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nemožno z fondu pracovného času. Pojem
"maximálny týždenný priemerný pracovný čas" je treba ďalej rozdeliť a definovať. "Maximálny" definuje
hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V tomto prípade ide o hranicu 48 hodín "týždenne",

čo predstavuje 7 dní. Zároveň nejde o striktne 7 dní kalendárneho týždňa (t. j. pondelok - nedeľa), čo
vyplýva z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období siedmich dní, a teda ide
ourčitéobdobiesiedmichposebenasledujúcichdní.Článok6Smernice2003/88/ESzároveňpojednáva
o "priemernom" čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých 7 po sebe
nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za

určité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace.
Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri uplatňovaní určitých
ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany zdravia a bezpečnosti
pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba ustanoviť, že členské
štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako všeobecné pravidlo v

prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu odpočinku;". Požiarna
ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy a kde vypukne požiar
alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah. Je preto nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky
od ustanovení Smernice 2003/88/ES pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu hasičských staníc.
Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) Smernice povoľuje, aby sa členské štáty odchýlili od

ustanovenia článku 16 Smernice a upravili si referenčné obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych
službách, pod ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského a záchranného zboru, nepochybne spadá. S
poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas príslušníkov rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Na toto referenčné obdobie šiestich mesiacov

je nutné prihliadať. To vyplýva aj z logiky tvorby fondu pracovného času, na ktorý sa odvoláva samotný
žalobca, keďže tento je tvorený v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na obdobie šiestich
mesiacov. V zmysle vyššieho uvedeného mala žalovaná za to, že pojem "priemerný" je nutné vykladať
ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere
nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. S poukazom na čl. 2 ods.

1 a 2 Smernice mala žalovaná za to, že do výpočtu, či teda bola Smernica 2003/88/ES porušená vo
vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len skutočne odpracované hodiny, počas ktorých žalobca buď
pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov zamestnávateľa. S poukazom na článok
2 ods. 2 Smernice nemožno do pracovného času zarátavať čas, ktorý spadá pod definíciu
času odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca poukazuje

na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy a nie pracovný čas
v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri svojich výpočtoch mylne vychádza z fondu pracovného
času, pri ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadny dôkaz
včas, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje skutočne
odpracované hodiny. Smernica jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ čo žalobca

mylne zamieňa pojem pracovný čas s pojmom fond pracovného času. Žalovaná
poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva,
že článok 2 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník
strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej navykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu,
odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy.
Smernica v článku 16 písm. b) upravuje aj tzv. "neutralizáciu", ktorá hovorí o "preskočení" určitých

dní v referenčnom období, ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje
pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa z referenčných období "vymazávajú" dni času odpočinku, čím
sa počet odpracovaných dní nezmení, ale zníži sa počet dní v referenčnom období, a teda sa zvyšuje
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Avšak, nemožno neutralizovať všetky dni voľna, pretože by
to vytvorilo situáciu ad absurdum, a teda to, že čím viac dní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca

dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté do jeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri
tvorbe smernice prezumoval predmetnú situáciu a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách
služieb označené ako "DOV", a dni práceneschopnosti, v plachtách označené ako "PN" a "PNK" (v
iných prípadoch aj "OČR"), čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času žalobcu žalovaná neutralizuje všetky dni riadnej platenej
dovolenky "DOV", ako aj všetku práceneschopnosť "PN" a "PNK", tiež "OČR" a dni voľna z dôvodu

všeobecného občianskeho záujmu "VSZ". V zmysle Smernice, ako aj právneho poriadku
Slovenskej republiky, sú referenčné obdobia príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru rozvrhnuté do 6-mesačných období, ktoré nie sú viazané na kalendárne mesiace. Na základe
uvedeného mala za to, že tieto referenčné obdobia treba počítať od momentu, od
ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Vo vzťahu k žalobcom predloženej tabuľke, ktorou odôvodňuje

ním uplatnený nárok, žalovaná namietala, že samotný odkaz na tabuľku ako dôkaz
presahu nad 48 hodinový pracovný čas neobstojí a nepostačuje. Z predmetnej
tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca k svojim výsledkom dospel, na základe akých skutočností, ktoré
faktory, resp. skutočnosti bral do úvahy, čo presne zohľadňoval. Žalobca celkom zjavne nezohľadnil šesť
mesačné referenčné obdobie, ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho

roka, t. j. 12 mesiacov, na čo v zmysle Smernice nie sú splnené podmienky. Žalobca nijakým spôsobom
nešpecifikoval presne v akých obdobiach dochádzalo k presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný
čas. V konaní neboli zo strany žalobcu jednoznačne preukázané presahy nad 48 hodín v konkrétnych
obdobiach, avšak tvrdenie žalobcu o pravidelných presahoch vo výške 53 hodín týždenne bolo pre
konajúci súd postačujúce. Súd prvej inštancie pri zisťovaní presahov nad 48 hodín nesprávne vychádzal

z údaja 1.280,32 hodín, ktoré považoval za žalobcom odslúžené hodiny v rámci žalovaného obdobia.
Žalovaná do konania predložila dôkaz - prehľad plánu žalobcu za žalované obdobie, v ktorom sú detailne
uvedené jednotlivé dni v príslušných mesiacoch s príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň
dialo. Jednotlivé dni sú popísané s poznámkou a z uvedeného možno vyčítať, kedy mal žalobca 24
hodinovú službu, či ju mal plnú alebo prerušenú nejakou neprítomnosťou v práci a v akom časovom

rozsahu, tiež prípadné školenia a tiež všetky výjazdy a rovnako aj akúkoľvek neprítomnosť v práci
spolu s jej presným časovým vymedzením. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu plánu však
neznamená celkový počet žalobcom odslúžených hodín v rámci žalovaného obdobia, ale sčítaný počet
hodín jednotlivo uvedených v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj však započítava aj príplatky za výjazdy,
a preto je dôležité si všimnúť, že viaceré dni za uvedené obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne,

t. j. ide o duplicitu časových údajov žalobcu, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj
o súčte odslúžených hodín žalobcu. Žalovaná sa taktiež nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie,
že v predloženej tabuľke výpočtu priemerného týždenného služobného času v
sledovaných referenčných obdobiach nie je započítavaný údaj o pohotovosti žalobcu, čím sa
v konečnom dôsledku ešte navýši celkový presah nad 48 hodín. Tabuľka obsahuje 15 stĺpcov, pričom

každý z nich je presne vymedzený tak, aby bol nezameniteľný s iným a zároveň, aby
bolo z neho zrejmé, čo ktorý stĺpec preukazuje. V štvrtom stĺpci zľava (počet odslúžených celých zmien)
figuruje údaj, ktorý preukazuje počet žalobcom odslúžených celých 24 hodinových
zmien (denná + nočná časť). 24 hodinová zmena v sebe zahŕňa aj tzv. nočnú časť, resp. pohotovosť,
počas ktorej sa žalobca nachádza na stanici, avšak okrem prípadu výjazdu (vtedy sa pohotovosť zmení

na nadčas, ktorý je aj odlišne finančne ohodnotený), kedy tento čas slúži na oddych. Z tabuľky je možné
tiež vyčítať, koľko času žalobca strávil v rámci nočnej pohotovosti, koľko času predstavovali výjazdy,
koľko času žalobca strávil v práci aj po skončení 24 hodinovej zmeny, t. j. po 07.00 hod. (v
prípade žalobcu za sledované žalované obdobie k takejto situácii neprišlo vôbec). Žalovaná v tabuľke
uviedla aj počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci, započítané dni (zohľadňujúc neutralizáciu, ak sa

žalobcu v danom období týkala), percentuálne vyjadrenie aktívnej časti služobnej pohotovosti (výjazdy)
a priemerný počet týždňov v mesiaci (počet skutočne odslúžených hodín v mesiaci / priemerný počet
týždňov v sledovanom období = priemerný počet skutočne odslúžených hodín za týždeň). Z uvedeného
jezrejmé,žežalovanádosvojichtabuliekzahrnulaajnočnépohotovosti,nakoľkožalobcovisazaúčelomzistenia počtu skutočne odpracovaných hodín zarátavali celé 24 hodinové zmeny,
ako to vyplýva z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že žalovanou uvádzané
hodnoty priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť

ešte o pohotovosti, a teda celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší.
Žalovaná sa nestotožnila ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z
dôvodu porušenia práva Únie. Žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. V prvom
rade žalovanej nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi
nejasným spôsobom stanovil "škodu", ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú

pohotovosť, za ktorú bol žalobca odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje
"aktívnačinnosť",atedamimočasuskutočnéhovýkonuprácemôžežalobcaodpočívaťalebosavenovať
inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej
iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce. Žalobca

dostáva pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu)
bude k dispozícií. Pokiaľ aj súd prvej inštancie, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,
dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú
je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o
sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie právny nárok

na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy.
Žalovaná považuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal, za
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaná zdôraznila, že Európsky súd
pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého "výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať

výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti" (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje, že pri určovaní výšky "náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných

a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilnéčiny"(napr.IltalehtiaKarhuvaarav.Fínsko).Okremtohonáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch
môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy,
ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa
takátosatisfakcianezdalapostačujúca,avšakvždylenvtedy,akbolavznačnejmierezníženádôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané.
V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia o tom, že žalovaná by spôsobila
žalobcovi škodu, resp. zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto
bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii

škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na
konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či
v inom prostredí. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v
značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaná poukázala aj na skutočnosť,

že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa "upustilo od neoprávneného zásahu" do jeho
práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba
tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné
čiastkové žaloby. V konaní nebolo výpoveďou žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom
preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre

vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom
(nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
(sekundárneho)finančnéhoplneniaodSlovenskejrepubliky.Žalovanáopakovanenamietala,žežalobca
v rámci konania pred súdom prvej inštancie neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože
neuviedol, v čom tento "údajný neoprávnený" zásah spočíval. Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú

reakciu. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť v
iných obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu
posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať
toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nieje argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje
priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Je úplne bežné, že dospelí ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré
živia svojou prácou, nemajú toľko voľného času na priateľov a voľnočasové

aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas štúdií a pod.. Uvedené ale nepredstavuje podľa
žalovanej argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalovaná mala za to, že tabuľku priloženú žalobcom nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalovaná
uviedla, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú

činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa
civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a
záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem "osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany" v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Ďalej žalovaná poukázala
na najnovšiu súdnu prax v obdobných veciach, ktorá sa vyvíja z dôvodu zmeny argumentácie
žalovanej odlišne od toho, čo prezentuje žalobca. Konkrétne dala do pozornosti rozsudky Mestského
súdu Bratislava IV sp. zn. 4Cos/1/2023 zo dňa 26.08.2024, sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa
28.10.2024, 52Cos/1/2023 zo dňa 12.11.2024, 52Cos/2/2023 zo dňa 12.11.2024, rozsudky Okresného

súdu Trnava sp. zn. 102C/12/2023 zo dňa 22.10.2024, 22C/30/2024 zo dňa 07.11.2024, rozsudok
Mestského súdu Košice sp. zn. 77C/17/2023 zo dňa 12.09.2024, rozsudok Okresného súdu Rimavská
Sobota sp. zn. 16C/11/2023 zo dňa 30.01.2024, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
21C/50/2022 zo dňa 02.02.2023. Vyslovila názor, že ani samotný žalobca neuvádza žiadne skutočnosti
vo vzťahu k samému sebe, pričom iba spočítal hodiny služobnej pohotovosti a poukázal na

rozdielnosť odmeny za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť. Pritom absolútne opomenul spomenúť
úplnéarozhodujúceskutočnostivovzťahuksebesamému, atoajnapriektomu,ženiekoľkokrát
zhodnotil, že sa jedná o žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy a nie o mzdové nároky. V tejto súvislosti
žalovaná opätovne poukázala na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 16C/11/2023-215
zo dňa 30.01.2024. Záverom uviedla, že napáda aj výrok III. prvostupňového rozhodnutia.

23. Žalobca podal odvolanie proti výroku II. rozsudku súdu prvej z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f)
a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcovi
prizná finančnú kompenzáciu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur spolu s úrokom z
omeškania od 05.03.2023 do zaplatenia. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo

výške 100 %. Nesúhlasil so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že z dokazovania nevyplynula
taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv
žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Poukázal na
skutočnosť, že 48 hodinový nepretržitý odpočinok po skončení 24 hodinovej zmeny, v ktorej mu nie je
zarátavaná do pracovného času 8 hodinová prítomnosť na pracovisku, nie je možné nazvať voľnom.

V tomto čase je navyše povinný dostaviť sa na pracovisko v určenom čase
zamestnávateľom. Táto situácia trvá dlhé roky a niekoľkonásobne prevyšuje
rozhodné obdobie. Má dve deti v teenagerskom veku, ktoré potrebujú k svojej správnej výchove fyzickú
prítomnosť oboch rodičov. Zároveň sa musí postarať aj o starších rodičov, ktorí potrebujú pomoc a v tejto
úlohe nie je zastupiteľný. Čas, ktorý stratil žalobca, jeho deti a manželka tým, že boli spolu menej ako

mohli byť, sa mu javí neprimerané kompenzovať len čiastkou 2.000,- Eur. Priznaná nemajetková ujma
nekoreluje ani s jeho zodpovednosťou. Väčšina rozhodnutí, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, sú
staršie prípady a 2.000,- Eur v roku 2019 alebo 2022 malo vyššiu hodnotu ako 2.000,- Eur v roku 2024.
Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu pod sp. zn. 13Co/7/2022, keď v skutkovo a právne zhodných
prípadoch bola priznaná kompenzácia nemajetkovej ujmy vo výške 6.506,40 Eur. Namietal právne

posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa nepriznania úroku z omeškania, pretože existujú aj iné
rozhodnutia ako napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/278/2012,
6Co/3/2022, v ktorých bol priznaný úrok z omeškania. Rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/185/2011 nie je
možné aplikovať na jeho prípad, nakoľko ide o úplne iné skutkové a právne okolnosti. Poukázal, že
žalovaná je štátny suverén, disponuje všetkými materiálnymi, mocenskými atribútmi, ktoré tvoria štát.

Štát je viazaný medzinárodnými záväzkami, legislatívou Európskej únie, ktoré dávajú štátu vodítko ako
postupovať voči svojim občanom, zamestnancom. Neobstojí tvrdenie, že žalovaná o nemajetkovej ujme
nevedela, nemohla predpokladať, že vznikla, nevedela odhadnúť jej výšku, potrebovala počkať ako
rozhodne súd, myslela si, že žalobcovi kompenzácia nepatrí. Zo subjektívneho hľadiska zástupcoviaštátu vedeli o existencii množstva súdnych sporov týkajúcich sa skutkovo a právne zhodných prípadov
a vedeli o jednoznačnom rozhodovaní súdov a neúspechu žalovanej v týchto sporoch. Žalovanej zaslal
pred súdnym konaním predžalobnú výzvu a navrhol mimosúdne riešenie. Žalovaná nielenže výzvu

ignorovala, naopak uviedla, aby sa žalobca domáhal svojho nároku cestou súdu. V danom prípade z
objektívnehoajsubjektívnehohľadiskažalovanámalavšetkyrelevantnéinformácieadôkazy,abyvzniku
súdneho sporu ako aj vzniku jeho záväzku predišla.

24. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nesúhlasila s odvolacími dôvodmi žalobcu a podané

odvolanie označila za zmätočné a nelogické. Vyslovila názor, že žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal vznik svojej nemajetkovej ujmy a už vôbec nie príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a
porušením povinnosti štátu vyplývajúce z práva Európskej únie. Dôvody, v ktorých žalobca
vidí svoju nemajetkovú ujmu, nie sú podľa jej názoru tak závažné, aby zakladali dôvod
uplatneného nároku a nemožno v nich vzhliadať príčinnú súvislosť so služobným pomerom
žalobcu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023, z ktorého vyplýva potreba aplikácie zásady individuality
každej žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedla, že v konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie
žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaná by spôsobila žalobcovi škodu, resp. zasiahla
do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom
žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia

pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu.
Uvedené konštatoval aj Mestský súd Bratislava IV vo svojom rozsudku sp. zn. B5-24C/34/2023 zo dňa
28.10.2024.Žalovanáďalejvyslovilanesúhlassvýpočtomnemajetkovejujmy,ktorúprezentovalžalobca
v konaní. Uviedla, že žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,

profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515
zo dňa 30.06.2021). Žalobca síce na pojednávaní tvrdil isté skutkové tvrdenia, avšak
nepodložil ich žiadnym dôkazom a zároveň nepreukázal ich príčinnú súvislosť. V otázke preukazovania
nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 102C/12/2023-125 zo
dňa 22.10.2024 v právne a skutkovo totožnej veci, ktorý poukázal na rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 6Co/14/2023 zo dňa 23.11.2014, ktorý stanovil, že zadosťučinenie v peniazoch má
pritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie
sa. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne zmenil tak, že žalobu zamietne v
celom rozsahu a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

25. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

26. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP") bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa §
387 ods. 1 CSP.

27. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie
pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením

procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý
zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.

28. Čo sa týka žalovanou namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,

vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno v prvom rade konštatovať, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore
o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania
za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred
skončenímdokazovania.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkusúduprvejinštanciezodpovedákritériám

odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku
však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.:rozsudok ESĽP vo veci E. F. v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný
súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie
sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009

ÚstavnýsúdSRuviedol,že všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (nález sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). Súd prvej inštancie v ods. 1
napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa v konaní žalobca domáha, v ods. 2 popísal základnú procesnú

obranu žalovaného v konaní, v ods. 3 a 4 napadnutého rozsudku podrobne popísal, ktoré dôkazy v
konaní vykonal a aké skutkové okolnosti z nich zistil. V ods. 5 až 27 uviedol zákonné ustanovenia,
podľa ktorých vec posudzoval a v ods. 28 až 47 sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými
podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán, uviedol, ako vyhodnotil vykonané
dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Z týchto dôvodov mal odvolací súd za

nedôvodnú odvolaciu námietku žalovanej ohľadne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

29. Odvolací súd ďalej preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním strán sporu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne

odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovanej a žalobcu
dodáva nasledovné:

30. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovanej, odvolací súd uvádza, že
predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v

dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.01.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho
dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovnéhočasuvsúvislostisporušenímčl.6Smernice,ustanovujúcehomaximálnytýždennýpracovný
čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb zahŕňal aj 24 hodinové zmeny, pričom každá
takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej

služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

31. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť

stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak,

že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.32. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého

odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
(bod 6 prílohy č. 4). Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a

práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor
opakovane konštatoval, že pojem "pracovný čas" uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom
právaEÚ,ktorýtrebadefinovaťpodľaobjektívnychvlastnostísodkazomnasystémaúčeltejtosmernice,
ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice
2003/88 vymedzuje "pracovný čas" ako "akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…" a "čas odpočinku" ako "akýkoľvek čas,

ktorý nie je pracovným časom". Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne:
buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť
nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy.
Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské
štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských

služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov "pracovný
čas" a "čas odpočinku". Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali
inú definíciu pojmu "pracovný čas", ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu

pojmu "pracovný čas". Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby
sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie

tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

33. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne

maximálnuhranicustanovenúvčl.6písm.b)SmerniceEurópskehoparlamentu arady2003/88/
ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že
povinnosťčlenskýchštátovvyplývajúcazosmernice,ktoroujedosiahnuťvýsledokstanovenýsmernicou,
ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie
splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie

uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s
potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

34. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14. júla
2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti
na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice

89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na "na všetky odvetvia činnosti a to
verejné aj súkromné", ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva
z ods. 2 prvého pododseku tohto čl. neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutnev rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti
služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z
pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ

Smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco.
Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej,

základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru. Aj zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané
zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci

samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v
zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas,
vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,

zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel
k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,

ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť
rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na
ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.
Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje to, že členský štát by považoval všetky

činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium
zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž nezakladá na príslušnosti pracovníkov k
takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, akými
sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy
určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku

z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia
účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených
silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V tomto prípade sa teda táto
smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily

v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom
na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému
riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je možné konštatovať, že

služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

35. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať

a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a
správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto
právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie,
ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho
dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva

Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej
judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom,
a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný
orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatneniepodmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom
porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na
ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody

spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie
nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej
právnejnormyÚniejepriznaťjednotlivcomprávaaporušeniejedostatočnezávažné,2)existenciaškody

a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu
škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii a nie
v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a v tomto zmysle nemožno akceptovať požiadavku žalovanej, že
žalobca mal povinnosť v spore jednak preukázať predžalobnú výzvu na prerokovanie svojho nároku

adresovanú príslušnému orgánu štátu a jednak konaniu predchádzajúce konštatovanie nesprávneho
úradného postupu pri transpozícii príslušnej smernice zo strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003
Z. z. tak možno v danom prípade použiť len analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis,
ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie
nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom a podmienky

vyžadované pre uplatnenie tohto nároku nesmú byť menej priaznivé ako podmienky
platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie alebo
rovnocennosti) a nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo nadmerne sťažili získanie
náhrady škody (zásada efektivity). V tomto zmysle možno založiť právomoc všeobecného súdu na
konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do

vnútroštátneho právneho poriadku (analogicky ako je to pri nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli z
nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne podľa zákona č.
514/2003 Z. z.). Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval predchádzajúcou
konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemusí poškodený pre uplatnenie

svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či k nesprávnemu
úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci súd.
Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto podmienku
uplatnenia nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho súdu analogicky
zo zákona č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou

efektivity, keď je zrejmé, že proti žalovanej sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi
Hasičského a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu
Smernice v desiatkach až stovkách prípadov a žalovaná podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu
žalovanému nároku dobrovoľne nevyhovela.

36. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za
nesprávnu transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval v
odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu,
zasúčasnéhosplneniatrochpodmienok:a)cieľomporušenejprávnejnormyÚniejepriznaťjednotlivcom
práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou

poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

37. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého

pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo
akémukoľvek obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred
vnútroštátnymi súdmi. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované
služby takým spôsobom, že na 17 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzujeurčená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu
nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny sústavne 24 hodín. Celkovo žalobca za

priznané obdobie od 18.07.2020 do 31.03. 2023 po zohľadnení služobného pracovného
času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu cca 6.647,5 hodín, t.
j. o 677,30 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo
smernice (maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín x 152,6 týždňov = 7.324,8 hodín), čo zodpovedá
v priemere 4,4 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu (677,3 hodín: 152,6 týždňov). V

tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 3. októbra 2000 Simap
(C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie zo dňa 3. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139) a rozsudok zo
dňa 9. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne vyplýva, že
pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmu"pracovnýčas"vzmyslesmernice2003/88,
a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný

čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,
prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice. Súdny dvor v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil
uvedenú judikatúru týkajúcu sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci
do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom

"pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti,
prijal sprihliadnutímnavyššiespomenutújudikatúruuzneseniePersonalratderFeuerwehr
Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby -
okrem prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok
6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny

týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.
38. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej
právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym

orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť
dosiahnuté stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú
dobu odpočinku, a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

39. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť
so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú
je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na

právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú
také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté.
Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej), ako aj psychicko - morálno -

sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný
život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu boli podľa záverov súdu prvej inštancie,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak nepochybne vznikla nemajetková ujma.
K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že

pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na
opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem "pracovný čas" treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť "v
práci", po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo
svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda
požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušnýchslužieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu
povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Z judikatúry
Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom

prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas,
pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda
pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z uvedených dôvodov
sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, že
žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky

prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho
vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na

odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je
o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia
je vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca

ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.

40. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na
náhradu škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo
Smernice potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú z foriem náhrady

škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej
ustanovení. Z európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením
práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a
efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna

alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu
spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil,

že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do
osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). K výhradám žalovanej ohľadne
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že
občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky

ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia

prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t.
j., že žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala
vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore,

ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas
tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie
od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako

neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v
takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. V tomtokonkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú výšku peňažnej náhrady považuje
za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného
nároku, subjekt zodpovedný za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania

zásahu a aj s prihliadnutím na skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy
za čas 677,3 hodín počas 152,6 týždňov, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom, nevenoval sa svojím
záľubám, rodine. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť
primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej
únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho

súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku
nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu
slobodne nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací
súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v
dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Odvolací súd
sumarizačnepoukazujeajnarozhodovaciučinnosťvšeobecnýchsúdov vskutkovoaprávne

totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského a záchranného
zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia. K námietke žalovanej, že výška
nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd
osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj
základ v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý

v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných
obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka nedôvodná.

41. K odvolanie žalobcu ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalobcovi namiesto 2.000,- Eur prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur

je potrebné uviesť, že otázka aká má byť výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy závislá
od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci,
ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení zákonom
ustanovených východísk postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a
nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. Inak povedané, závery súdov pri

posudzovaní nastolenej otázky sú výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností
prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov
súdy viedli k prijatiu toho-ktorého rozhodnutia.

42. Odvolací súd vo vzťahu k výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy uvádza, že súd prvej inštancie

túto odôvodnil voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, na individuálne okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, ako aj s prihliadnutím na peňažné náhrady, ktoré boli hasičom
ako žalobcom priznané v iných skutkovo porovnateľných konaniach. Závery súdu prvej inštancie o
primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.000,- Eur sú aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a
priznaná výška je aj riadne a presvedčivo odôvodnená. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil

na právom predvídaných okolnostiach a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku
primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti nezákonného
zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať rodinný
a sociálny život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy primeranú vo
vzťahu k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné

aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch z posledného obdobia (porovnaj napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/62/2024 zo dňa 06.11.2024, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 20Co/33/2024 zo dňa 24.10.2024). Naopak, kritériu primeranosti podľa záverov
odvolacieho súdu nemohla podľa princípu proporcionality zodpovedať čiastka, ktorú žalobca v spore
uplatnil (6.227,62 eur). Je pritom povinnosťou žalobcu popísať a preukázať rozhodujúce skutočnosti,

ktoré viedli k uplatneniu nároku na finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške. Z týchto dôvodov mal
odvolací súd námietku žalobcu o priznaní neprimerane nízkej náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej
inštancie za nedôvodnú.

43. Predmetom odvolacieho konania vymedzeným odvolaním žalobcu je aj nárok na úroky z omeškania

zo sumy priznanej titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

44. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného, a to do sféry
jeho osobnostnej integrity, teda osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré sú vymedzené najmä v § 11Občianskeho zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu, ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza
primeraným zadosťučinením formou konštatovania porušenia práva a len ak samotné konštatovanie
porušeniaprávajenedostačujúce,uhrádzasanemajetkováujma vpeniazoch.Povinnosťzaplatiť

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník
môže dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní o
náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je
majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom pod sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom R
45/2000 judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej
lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Na toto rozhodnutie nadväzujú ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, pod sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 7Cdo/100/2017

zo dňa 17.10.2018.

45. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by bol dôvod
sa odchýliť od popísanej ustálenej súdnej praxe najvyššej súdnej autority (čl. 2 ods. 2 CSP), a preto
konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil, ak žalobcovi nepriznal nárok na úroky z omeškania

z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/278/2012, dovolací súd sa v predmetnom rozhodnutí,
týkajúcom sa sporu z porušenia autorského práva, otázkou (ne)priznania úrokov z omeškania zo sumy
náhrady nemajetkovej ujmy nezaoberal.

46. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP vo
výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza zo správneho právneho posúdenia pomerného procesného úspechu strán sporu v konaní
podľa § 255 ods. 2 CSP.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, predmetom ktorého bolo odvolanie žalobcu i
odvolanie žalobkyne do merita veci, nemala úspech žiadna strana sporu, preto odvolací súd rozhodol,
že žalobca ani žalovaná nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).