Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720203503
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8720203503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. JUDr. Kataríny Krochtovej

a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej, v spore žalobcu: A. B. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpený: JUDr. Marek Sahuľ, advokát so sídlom
Hlavná 111, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou D. E. F. B., so sídlom
Hollého 14, 081 81 Prešov, IČO: 00 610 577, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol.,
s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO: 36 863 947, o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 7Cpr/15/2023-260 zo dňa
08.04.2024, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že cit.:
„I. Súd žalobu žalobcu zamieta.
II. Žalovaný má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Svedkyni G. H. I. priznáva vo vzťahu k žalobcovi nárok na svedočné v rozsahu 100 %.“

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 59 ods. 1, § 60 ods. 1 až 3 Zákonníka práce, § 37 Občianskeho
zákonníka a § 9 ods. 1 až 5 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 30.11.2020 žiadal, aby súd

určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.09.2020 je neplatná a pracovný pomer trvá
naďalej, zároveň si uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 01.10.2020 s 5 % úrokom z omeškania ročne
do zaplatenia vo výške priemerného zárobku až do prideľovania práce podľa pracovnej zmluvy.

4. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že dňa 26.06.2015 bola medzi žalobcom ako zamestnancom a
žalovanýmakozamestnávateľompodpísanápracovnázmluva,nazákladektorejmalžalobcavykonávať
prácu fyzioterapeut, odborná liečebná rehabilitačná práca s miestom výkonu práce u žalovaného s

nástupom do práce od 01.08.2015. Pracovný pomer sa uzatvoril na dobu určitú do 31.07.2016. Podľa
článku 2, bod 1 pracovnej zmluvy, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať
prácu osobne, podľa pracovnej zmluvy, v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Dohodou o zmene dojednaného obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 26.06.2015, ktorá bola podpísanádňa 08.07.2016 medzi žalobcom a žalovaným, zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodli na zmene
pracovnej zmluvy, kde pracovný pomer sa uzatvára na dobu neurčitú.

5. Dňa 28.09.2020 bola medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom
podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru, z obsahu ktorej vyplýva, že zmluvné strany
sa dohodli, že pracovný pomer u zamestnávateľa, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa
26.06.2015, sa končí dňa 30.09.2020. Dohoda bola uzavretá slobodne a vážne, nie v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok. Zmluvné strany jej obsahu, s ktorým sa riadne oboznámili, porozumeli a

následne ju podpísali. Dohoda sa vyhotovuje v dvoch rovnopisoch, zamestnanec svojím podpisom
zároveň potvrdzuje prevzatie jedného rovnopisu dohody.

6. Listom zo dňa 02.10.2020 adresovaným žalovanému, žalobca uviedol, že so skončením pracovného
pomeru dohodou nesúhlasí a považuje ju za neplatnú. Dohodu podpísal bez toho, aby mal čas
a priestor si rozmyslieť, či ju má alebo nemá podpísať. Nemal v úmysle skončiť pracovný pomer

dohodou a ani podaním vlastnej výpovede. Má za to, že pracovný pomer trvá, a preto požiadal
žalovaného o prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný vo svojej odpovedi k listu žalobcu
zo dňa 08.10.2020 oznámil žalobcovi, že jeho tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Žalobca mal
dostatočný časový priestor rozmyslieť si všetky okolnosti spočívajúce v porušení pracovnej disciplíny a
s možnosťou ukončenia pracovného pomeru dohodou. Dohode porozumel, rozhodol sa uzatvoriť túto

dohodu slobodne, vážne, nie v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok za prítomnosti svedkov.

7. Výzvou zo dňa 16.10.2020 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval žalovaného
na odstránenie protiprávneho stavu. Dohodu o skončení pracovného pomeru považoval za neplatnú.
Žiadal o prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný vo svojej odpovedi zo dňa 26.10.2020

uviedol, že dohodu o skončení pracovného pomeru považuje za platný právny úkon.

8. Oddelenie kontroly a sťažností vykonalo na základe poverenia riaditeľa kontrolu so zameraním na
využívanie pracovnej doby, dodržiavanie pracovnej disciplíny, ako aj úpravu týždenného pracovného
času v súvislosti s pracovným poriadkom u žalobcu, a to za kontrolované obdobie január až december

2019. Kontrola dochádzky bola vykonaná porovnávaním údajov zaznamenaných v knihách dochádzky
na oddelení dlhodobo chorých. Žalobca vykonával v kontrolovanom období svoju činnosť v zmysle
platnýchprávnychpredpisov.Bolpovinnýzaznamenávaťdoknihydochádzkyvedenejnatomtooddelení
svoj príchod do zamestnania, odchod zo zamestnania a každé prerušenie pracovnej činnosti.

9. Dňa 24.07.2020 bola spísaná zápisnica o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly, kde zo záverov
vyplýva, že v dňoch 06.03.2019, 13.03.2019, 13.08.2019, 14.08.2019, 26.09.2019, 12.10.2019 nebol
kontrolovaný zamestnanec - žalobca vôbec zapísaný v knihe dochádzky a zároveň sa v uvedených
dňoch v komplexnom nemocničnom informačnom systéme nenachádzajú záznamy, neboli nahodené
výkony. Zároveň žalobca nemal v knihe dochádzky opakovane zaznamenaný odchod z pracoviska.

Zamestnanec je zodpovedný za správne, pravdivé a úplné vyplnenie údajov vo výkaze mzdových
nárokov za daný kalendárny mesiac. Ak zamestnanec vyplní výkaz mzdových nárokov v rozpore so
skutočnosťou, toto konanie bude zamestnávateľ považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Kontrolný
orgánnavrholprijaťkonkrétneopatrenianaodstráneniezistenýchnedostatkovaichpríčinspoukázaním
na nižšie uvedené a predložiť ich kontrolu oddeleniu kontroly v termíne do 02.10.2020.

10. Dňa 06.10.2020 bolo zo strany žalovaného vypracované upozornenie na porušenie pracovnej
disciplíny pre A. J. G. a K. L., nakoľko boli zistené nedostatky v ich práci. Žalovaný to považoval za menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Títo zamestnanci dostali upozornenie pracovať zodpovedne a
riadne plniť pokyny nadriadených, vydané v súlade s právnymi predpismi, dodržiavať právne predpisy

a riadne vykazovať svoju prítomnosť v práci, ako aj každé prerušenie výkonu práce. Podľa článku
18, bod 1 pracovného poriadku žalovaného, zamestnanec je povinný oboznámiť sa s kolektívnou
zmluvou, organizačným poriadkom, pracovným poriadkom a predpismi, vyznačiť začiatok a koniec
pracovného času, ako aj každé prerušenie výkonu práce zapísať do knihy dochádzky. Podľa článku 19,
bod 1, 2 pracovného poriadku, za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje neospravedlnená

absencia, ktorej už predchádzalo písomné oznámenie o porušení pracovnej disciplíny s možnosťou
výpovede.11. Potvrdením o výške hrubého príjmu zo dňa 31.01.2023 žalovaný uviedol, že v dňoch 06.03. a 13.03.
bola výška hrubej mzdy žalobcu 45,70 eur, v dňoch 13.08. a 14.08 bola výška hrubej mzdy 45,55 eur,
26.09. bola výška hrubej mzdy 49,99 eur, 12.10. to bolo 49,96 eur, celkovo predstavovala hrubá mzda

žalobcu v týchto dňoch 282,45 eur. Škoda, ktorá by zamestnávateľovi vznikla z dôvodu neoprávnene
vyplatenej mzdy, by musela obsahovať aj odvodovú povinnosť zamestnávateľa, ktorá predstavuje 35,20
% z vymeriavacieho základu. V prípade žalobcu by tak škoda bola v celkovej výške 381,87 eur.

12. Rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č.k. 1CoPr/1/2022-302 zo dňa 08.11.2022 odvolací súd

zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 17Cpr/20/2020- 52 zo dňa 20.05.2022 a vec mu vrátil na
ďalšie prejednanie a konanie, pričom sa jednalo o obdobnú právnu vec vo veci žalobcu J. B. B.. Okresný
súd Poprad opätovne rozhodol rozsudkom č.k. 17Cpr/20/2020-325 zo dňa 28.03.2023, ktorým žalobe
B. B. vyhovel, pričom rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 1CoPr/2/2023-369 zo dňa 15.02.2024
odvolací súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu Poprad tak, že žalobu žalobcu o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 25.09.2020 zamietol a žalovanému priznal vo vzťahu k

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný konal a použil bezprávnu vyhrážku a neprimeraný nátlak na
žalobcu. Zároveň bol zo strany žalovaného žalobca uvedený do omylu. Poukázal na obdobné veci,
a to právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Poprad 9Cpr/10/2014, ako aj rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky 1Cdo/123/2011. Zároveň došlo u žalovaného k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania.

14. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V
dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo

ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka
práce. Dohoda o skončení pracovného pomeru je jedným z možných spôsobov skončenia pracovného
pomeru. Ide pritom o právny úkon, ktorý je uzavretý medzi zamestnancom a zamestnávateľom a
vyžaduje pre svoj vznik zhodný prejav vôle zmluvných strán. Dohoda o skočení pracovného pomeru tak
musí obsahovať dve podstatné náležitosti, ktorými sú vzájomný súhlasný prejav vôle skončiť pracovný

pomer a deň jeho skončenia. Ak by niektorá z týchto podstatných náležitostí chýbala, dohoda by bola
neplatná. Deň skončenia pracovného pomeru môže byť v dohode určený kalendárnym dňom alebo
aj inak. Doba skončenia pracovného pomeru však musí byť určená tak, aby nevznikali pochybnosti
o dojednanom dni, ktorým sa má pracovný pomer skončiť. Dohoda o skončení pracovného pomeru
sa uzatvára písomne, avšak absenciu písomnej formy Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou. Aj

v prípade písomného uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru, nemusia byť prejavy vôle
zamestnávateľa a zamestnanca na jednej listine. Dohodu o skončení pracovného pomeru možno platne
uzavrieť aj ústne alebo konkludentne. Dôvody skončenia pracovného pomeru sa musia uviesť len vtedy,
ak to požaduje zamestnanec alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63
ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce. Pre platnosť uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru

je potrebné dodržanie všetkých náležitostí platného právneho úkonu.

15.Vodseku1§37Občianskehozákonníkasúustanovenéviacerénáležitostiprávnehoúkonu,týkajúce
sa vôle a jej prejavu. Právny úkon nie je urobený slobodne (nedostatok slobody vôle), ak účastník tohto
úkonu koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka a ak o tom druhý účastník vedel a

aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Bezprávna
(protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho
účastníka. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie
byť vynucované. Nie je preto donútením podľa§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto
niekomu hrozí niečím, čo má právo urobiť. Od psychického donútenia je potrebné odlišovať tieseň. Pri

tiesni nekoná síce osoba slobodne, avšak jej konanie nie je ovplyvnené ani fyzickým donútením, ani
bezprávnou vyhrážkou. Preto konanie v tiesni nepodlieha absolútnej neplatnosti. Pri konaní v tiesni
ide o vadu v pohnútke právneho úkonu, ktorou je tieseň. Za tieseň je potrebné považovať sociálny,
najmä hospodársky, ale aj psychický stav osoby, ktorý na ňu dolieha tak závažným spôsobom, že táto
osoba, bez slobodného vytvárania svojej vôle, uzatvorí zmluvu, ktorá jej zrejme spôsobí ujmu a ktorú by

za normálnych okolností pre seba, ako neprospešnú, neuzavrela. Tieseň umožňuje oprávnenej osobe
odstúpiťodzmluvyzasplneniaďalšiehopredpokladu,žezmluvabolauzavretázanápadnenevýhodných
podmienok. Právny úkon nie je urobený vážne, ak konajúci nechcel svojim prejavom vôle vyvolať právne
následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsahje vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu, v zmysle § 35 ods. 2 a 3Občianskeho zákonníka
nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť. Právny úkon je neurčitý, keď je síce zrozumiteľne vyjadrený,
avšak jeho obsah je nejasný. Konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 49) a tiež konanie

v omyle (§ 49a) nemá samo o sebe za následok neplatnosť právneho úkonu. V prvom prípade možno
od zmluvy odstúpiť, v druhom prípade ten, kto je takýmto právnym úkonom dotknutý, môže sa relatívnej
neplatnosti dovolať.

16. Na platnosť dohody o skončení pracovného pomeru sa na rozdiel od výpovede nevyžaduje ani

splnenie hmotnoprávnych podmienok výpovede, vrátane splnenia ponukovej povinnosti a prerokovania
so zástupcami zamestnancov. To znamená, že pokiaľ dohoda bola odvolateľke aj s dôvodmi v nej
uvedenými predložená a ona ju akceptovala, vyjadrila tým vôľu skončiť pracovný pomer u žalovanej
(porov. aj Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 287/2017).

17. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením, a aby spôsobila neplatnosť právneho úkonu, musí

byť protiprávna (bezprávna) a musí sa ňou vynucovať niečo, čo sa ňou nesmie vynucovať, a musí byť
príčinou toho, že bol právny úkon urobený. Vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon
sa vynucuje (môže sa však týkať aj inej osoby, napr. rodinného príslušníka toho, koho právny úkon sa
vynucuje). Ak zamestnávateľ a zamestnanec spoločne rokujú o skončení pracovného pomeru a v rámci
rokovania sa diskutuje aj o výpovedi zamestnávateľa aj o dohode, len skutočnosť, že sa diskutuje o

viacerých spôsoboch skončenia pracovného pomeru, nemožno považovať za nátlak. Za primeraný čas
nauzatvoreniedohodyoskončenípracovnéhopomerusadávnímaťajčasovýpriestorvytvorenývrámci
tohto rokovania. Žalobca nebol nútený dohodu podpísať ihneď. V zmysle Uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 281/2011-10 nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa,
ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca (§ 13 ods. 5 ZP), ak zamestnávateľ po oznámení

rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry prijatej k tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na
výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme inú, preňho vhodnú prácu, alebo s ním bude
pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov.
Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a môže to uňho
vyvolávať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu

vôle dotknutého zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku nejde ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím
dohody o skončení pracovného pomeru upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej
písomné znenie má už pripravené. Ak sa totiž podľa názoru zamestnávateľa stal zamestnanec v
dôsledku organizačnej zmeny nadbytočný, má zamestnávateľ právo dať zamestnancovi výpoveď podľa
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorej účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na

jeho vôľu. Ide o právny úkon, ktorý je zamestnávateľ v zmysle zákona nepochybne oprávnený urobiť, a
teda„hrozí“niečím,čomáprávovykonať,pričomajvýpoveďaajdohodaoskončenípracovnéhopomeru
smerujú k rovnakým právnym následkom, a to k skončeniu pracovného pomeru. Pritom pri porovnaní
obidvoch možností skončenia pracovného pomeru nie je možné usudzovať, že by v danom prípade
žalobca konal vo svoj neprospech, ak sa rozhodol predísť jednostrannému skončeniu pracovného

pomeru výpoveďou a zvolil si možnosť skončiť pracovný pomer dohodou (porovnaj R 31/1998).

18. K otázke nátlaku pri ukončení pracovnoprávneho vzťahu sa súdy v svojich rozhodnutiach opakovane
vyjadrovali, pričom súd v tomto smere vyslovene poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho
súd Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2011, sp. z.: 4 Cdo 306/2009, podľa ktorého: „Jeden z možných

spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi
zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku
zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí
vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník
koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý

účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku
ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto
donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má
právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania (napr.
veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť, že podá proti nemu návrh na

exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže
ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké
konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr.
podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osobanepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti vylučujúce
slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí
stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu. Nejde

o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca (§
13 ods. 5 ZP), ak zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry prijatej k
tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme
inú pre neho vhodnú prácu alebo s ním bude pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných
dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov.“

19. Nejedná sa o bezprávnu vyhrážku a zneužitím výkonu práva na ujmu zamestnanca nie je,
ak zamestnávateľ pri rokovaní so zamestnancom dôvodí tým, že podľa jeho názoru sú dané
dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom ukončiť pracovný pomer okamžite, resp. aj tým, že
vytkne zamestnancovi nedostatky v práci formou písomného upozornenia na porušenie pracovnej
disciplíny, nakoľko sa jedná o právo zamestnávateľa vyplývajúce mu zo Zákonníka práce. Oznámením

svojej pohnútky žalovaný hrozí tým, čo je oprávnený urobiť. Zamestnanec má v prípade nesúhlasu
s vytýkanými nedostatkami právo brániť sa spôsobom upraveným Zákonníkom práce, a to aj v
prípade výpovede zo strany zamestnávateľa. Obavu žalobcu z možnosti prípadnej výpovede zo
strany zamestnávateľa nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku žalovaného, ani za okolnosť
zakladajúcu neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru dohodou. Obdobne vyššie uvedený

výklad bezprávnej vyhrážky bol predmetom prieskumu aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý
v Uznesení z 26.11.2008, sp. zn. I. ÚS 381/08 ako ústavne konformný vyhodnotil nasledovný záver
Krajského súd v Košiciach: „Dohoda o skončení pracovného pomeru je v súlade s ust. § 60 Zákonníka
práce dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a
zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Proces vzniku dohody o

skončení pracovného pomeru treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych
úkonoch. Pri skončení pracovného pomeru dohodou sa podľa súčasného právneho stavu nevyžaduje
ingerencia zástupcov zamestnancov vo forme prerokovania, resp. súhlasu. Pokiaľ ide o slobodu vôle
možno konštatovať, že slobodne koná ten, kto koná s možnosťou voľby a so znalosťou veci. V danom
prípade z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalobca mal možnosť voľby, teda rozhodnúť

sa, či dohodu o skončení pracovného pomeru podpíše alebo nepodpíše a konal aj so znalosťou veci,
keďže vedel, čo od neho žalovaný požaduje. Naopak, žalobca nepreukázal, že nemal inú možnosť
voľby, preto aj odvolací súd okolnosti, ktoré predchádzali podpisu dohody, považuje za pohnútku a nie
za nátlak. Nemožno považovať za nátlak konanie žalovaného, ktorým žalobcu oboznámil, že v prípade,
že nebude pracovný pomer skončený dohodou, pristúpi k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.

Takýto prejav žalovaného ani podľa odvolacieho súdu nemôže byť považovaný za psychicky nátlak,
lebo ide o oznámenie o skončení pracovného pomeru legálnym spôsobom za predpokladu splnenia
podmienokuvedenýchvZákonníkupráce.Vprípadeopačnéhostanoviskabyvlastnekaždéprejednanie
porušenia pracovnej disciplíny a tým spojené skončenie pracovného pomeru bolo možné považovať za
psychický nátlak, čo by nebolo v súlade s tým, čo zákonodarca mienil upraviť ustanoveniami Zákonníka

práce, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákona o neplatnosti právnych úkonov v pracovno-právnych
vzťahoch. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom. Zo strany žalobcu
išlo len o prijatie ponuky na skončenie pracovného pomeru dohodou.“

20. Žalovaná bola oprávnená vyhodnotiť konanie žalobcu ako porušenie pracovnej disciplíny (a aj

ho tak vyhodnotila) a zároveň bola oprávnená ponúknuť mu možnosť ukončenia jeho pracovného
pomeru dohodou, alebo jednostranne. Ako žalovaná preukázala, nikto žalobcu nenútil vybrať si možnosť
ukončenia jeho pracovného pomeru Dohodou, pričom pre túto možnosť sa žalobca sám dobrovoľne
rozhodol. Pokiaľ bol žalobca presvedčený, že neexistujú dôvody pre jednostranné skončenie jeho
pracovného pomeru zo strany žalovanej, nemusel dohodu o skončení pracovného pomeru podpísať

a v prípade jednostranného ukončenia jeho pracovného pomeru žalovanou, mohol napadnúť platnosť
takéhoto skončenia na súde. Iba v takom konaní by súd mohol skúmať, či existovali dôvody pre
jednostranné ukončenie pracovného pomeru žalobcu, alebo nie. Ich skúmanie v tomto konaní možné
nie je a zároveň pre rozhodnutie o žalobe v tejto veci je irelevantné, či takéto dôvody existovali alebo nie.
Zákonník práce síce vo všeobecnosti ochraňuje zamestnancov ako „slabšiu stranu“, ale nie je predsa

možné zo zamestnanca robiť nevedomú a právne nespôsobilú osobu, ktorá najprv uzatvorí dohodu a na
niečom sa so zamestnávateľom dohodne a následne, keď sa jej to práve až tak nehodí, žiada o zrušenie
dohody s tvrdením, že bola podpísaná v tiesni alebo pod nátlakom.21. Súd je presvedčený, že žalobca podpísal dohodu slobodne, vážne, žalovaná sa žiadneho nátlaku
na jeho osobu nedopustila. Žalobca si bol vedomý, čo bude predmetom rozhovoru so zamestnávateľom
dňa 28.09.2020, t.j. v pondelok, keďže v piatok dňa 25.09.2020 mal telefonický rozhovor so svojim

nadriadeným B., ktorý ho oboznámil s obsahom rozhovoru so zamestnávateľom s ktorým ukončil
pracovný pomer dohodou. Žalobca mal vedomosť o tom, že výsledky kontroly dochádzky zamestnancov
za rok 2019 sú predmetom šetrenia, keď sám na výsledok tohto šetrenia reagoval listom zo dňa
04.09.2020, ktorý je súčasťou súdneho spisu. Sám žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že sa vopred radil
aj so svojím právnym zástupcom. Súd uvádza, že slobodne koná ten, kto koná s možnosťou voľby a so

znalosťouvecí(I.ÚS381/08zodňa26.11.2008),čobolžalobcovprípad.Akboltohonázoru,žedopráce
chodil poctivo, svedomite si plnil svoje pracovné povinnosti a neexistovala u neho neospravedlnená
neprítomnosť na pracovisku, dohodu nemal podpísať, a prípadný jednostranný úkon zamestnávateľa
smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru mohol napadnúť žalobou na súde. Argumentácia žalobcu,
že sa mu hrozilo postúpením veci advokátskej kancelárii na ďalší postup, prípadne podaním trestného
oznámenia a rovnako aj jednostranným ukončením pracovného pomeru výpoveďou či okamžitým

skončením pracovného pomeru, sú všetko legálne inštitúty, na ktoré má žalovaná právo ich použiť a aj v
konečnom dôsledku na to upozorniť zamestnanca pri rozväzovaní pracovného pomeru. S poukazom na
vedenie časového úseku kontroly o zistených nedostatkoch v práci u zamestnancov, na ktoré žalobca
reagoval listom zo dňa 04.09.2020, sa nedá hovoriť ani o tom, aby žalobca bol v časovej tiesni. Podrobný
popis pracovného rozhovoru a ukončenia pracovného pomeru medzi stranami sporu pre súd vyplynul z

výpovede tak žalobcu, ako aj vypočutých svedkýň H., M. a I.. To, že pri pracovnom rozhovore bol žalobca
upozornený na možnosť postúpenia veci advokátskej kancelárii a rovnako aj na možnosť podania
trestného oznámenia vyplynula pre súd aj z výpovede svedka B.. To však v žiadnom prípade nie je
bezprávnou vyhrážkou, ale legálne prípustnými inštitútmi nášho právneho poriadku.

22. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že bol uvedený žalovanou do omylu, súd v tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v obdobnej veci žalobcu B., spisová značka
1CoPr/2/2023 zo dňa 15.02.2024, v ktorom uviedol: „Nemožno tiež súhlasiť s argumentáciou súdu
prvej inštancie v zmysle bodu 62 napadnutého rozsudku, že žalobca bol žalovaným uvedený do omylu,
nakoľko takmer všetky údajné absencie, okrem dňa 8.10.2019 sa udiali v skoršom období a mimo

jednoročnej objektívnej prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej mohol žalovaný so žalobcom okamžite skončiť
pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Podobne ako pri možnej kvalifikácii konania
žalobcu ako pokračujúceho trestného činu podvodu aj predmetné porušovanie pracovnej disciplíny treba
hodnotiť ako pokračujúcu činnosť, ktorej jednotlivé čiastkové absencie nemožno hodnotiť izolovane,
ale v spojitosti s ostatnými, na základe čoho je dôvodný záver, že konanie žalobcu (na základe

zistení žalovaného) bolo ukončené až spomínaného 8.10.2019, a to ako celok, teda v rámci uvedenej
objektívnej jednoročnej prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej bolo možné skončiť pracovný pomer so
žalobcom okamžite. Dôvodnosti možnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom (a to
aj pri jednom porušení pracovnej disciplíny v podobe, ako to bolo zistené u žalobcu, teda aj pri jednom
dni takejto absencie) nasvedčuje to, že v jeho prípade nešlo o prostú absenciu v práci, ktorá by mohla

spôsobiť problémy v činnosti žalovaného ako zamestnávateľa, ale o úmyselné konanie uvádzajúce
žalovaného do omylu, ktoré bolo zároveň sprevádzané obohacovaním sa na úkor zamestnávateľa, teda
jeho mzdových prostriedkov. Ako vyplýva z Protokolu o výsledku kontroly (č. l. 38 spisu), predmetná
kontrola,ktorázistilaporušovaniepracovnejdisciplínyžalobcubolaukončená24.9.2019,zčohovyplýva,
že aj zachovanie subjektívnej lehoty 2 mesiacov na okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným

vo vzťahu k žalobcovi by bolo takto naplnené, ak by žalovaný tento právny úkon skutočne realizoval
(§ 68 ods. 2 Zákonníka práce). Preto nemožno konštatovať uvedenie žalobcu do omylu pokiaľ ide o
možné použitie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu.“ Rovnako je potrebné poukázať
na bod 71 tohto odôvodnenia, kde sa odvolací súd vyjadril k možnej diskriminácii žalobcu: „Napokon
treba konštatovať, že dôvodom neplatnosti predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru nemôže

byť ani údajná diskriminácia žalobcu (v zmysle odvolacieho vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného)
v kontexte toho, že vo vzťahu k svedkovi L. postup, aký bol použitý voči žalobcovi, aplikovaný nebol.
Výsledky vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie totiž naznačujú, že tento zamestnanec v
konečnom dôsledku vedel preukázať prítomnosť v práci v dňoch, kedy nebol zapísaný v dochádzkovej
knihe (svedkyňa J. H.), a to na rozdiel od žalobcu, ktorý zistenú neprítomnosť v práci nevedel vyvrátiť

a preukázať prítomnosť v práci. Naviac, nemožno konštatovať, aby rozdielne vyhodnotenie toho, aké
opatrenia by mali byť použité voči zamestnancom porušujúcim pracovnú disciplínu a individuálny prístup
pri rozhodovaní v tomto smere mali mať za následok neplatnosť dohody o skončení pracovného
pomeru.“23. Ak by sa mal súd v ďalšom zaoberať námietkou žalobcu, že zo strany žalovaného dochádzalo
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, súd s takouto argumentáciou nesúhlasí. Žalovaný

postupoval a vykonal kontrolu dochádzky zamestnancov, u ktorých bol daný podnet. Vo vzťahu ku J. K.
L. a A. J. G. neboli preukázané neospravedlnené absencie, ktoré by boli zároveň vykázané v mzdovom
výkaze ako odpracované. To predstavovalo podstatný rozdiel v kontrolných zisteniach. Zásadný rozdiel
je v tom, že ak dôjde k chybe pri evidencii za podmienky reálneho vykonávania práce v porovnaní s tým,
ak dôjde k vykázaniu práce za čas, kedy nedošlo k výkonu práce. L. a G. za každý kontrolovaný deň

osvedčili výkon práce, čo žalobca za viaceré dni neosvedčil. J. K. L. a A. J. G. na základe uvedeného
dostali zo strany zamestnávateľa upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. J. K.
L. za nedostatky v zaznamenávaní dochádzky a porušovanie povinností, ktoré pre neho vyplývali ako
vedúcemu pracovníkovi FBLR a A. J. G. za nedostatky v zaznamenávaní dochádzky. Zároveň súd
poukazuje na výpoveď svedka J. K. L., ktorý uviedol, že rovnako mu bola zo strany zamestnávateľa
ponúknutá dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú však nepodpísal a nasledovalo iba písomné

upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Porovnateľné kontrolné zistenia ako u žalobcu boli len
jedného zamestnanca, a to J. B. B., ku ktorému žalovaný pristúpil rovnako. S B. vykonal osobný pohovor,
na ktorom menovaný neosvedčil ospravedlniteľný dôvod pre neospravedlnené absencie vykázané ako
odpracované,čomalozanásledokrovnakonavrhnutieukončeniapracovnéhopomerudohodou.Svedok
B. taktiež s ukončením pracovného pomeru dohodou súhlasil, rovnako ako žalobca.

24. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti citoval § 9 ods. 1 až 5 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon),
podľa ktorého každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred
diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol

dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primeranézadosťučinenie;akideonedodržaniezásadyrovnakéhozaobchádzaniazdôvoduoznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu,

ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo
dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom
znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá
domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých

došlo k jej vzniku. Právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov
nie je týmto zákonom dotknuté. Každý má právo na ochranu svojich práv aj mimosúdnou cestou
prostredníctvom mediácie. Súd nezistil u žalovaného porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vo
vzťahu k zamestnancom. A už len na doplnenie svojej argumentácie súd uvádza, že žalobný petit
žalobcu vo vzťahu k tomuto skutkového tvrdeniu a jeho právnej argumentácii nezodpovedá citovanému

zákonnému ustanoveniu.

25.Pokiaľideoargumentáciužalobcuotom,žesvojoužiadosťoužiadalpreskúmaťkontrolnúdochádzku
aj u iného pracovníka nemocnice, tu súd poukazuje na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď
súdu nepreukázal, aby takáto žiadosť bola zaslaná oddeleniu sťažnosti a kontroly. Navyše, zaoberať

sa touto argumentáciou bolo podľa názoru súdu nadbytočné, keďže porušovanie pracovnej disciplíny
iného zamestnanca, nemá na toto konanie vplyv.

26. Súd v tomto spore nevykonal dôkaz, a to opätovné vypočutie svedka B., ktorého právny zástupca
žalobcu zabezpečil na pojednávaní dňa 08.04.2024. Súd považoval vykonanie tohto dôkazu za

nehospodárne a neúčelné. Svedok B. bol už súdom vypočutý, jeho neskoršia výpoveď by mohla byť
ovplyvnená neskoršími výpoveďami svedkov a zistenými okolnosťami v tejto veci. Navyše, tento dôkaz
nebol ani v dostatočnom časovom predstihu oznámený protistrane, došlo by tak k porušeniu zásady
rovnosti strán a práva na spravodlivý súdny proces. Rovnako súd nerozhodoval ani o návrhu právneho
zástupcu žalobcu na prerušenie tohto sporu do skončenia dovolacieho konania pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v obdobnej veci žalobcu B., keďže tak, ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania,
dovolanie v tejto veci v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia vôbec podané nebolo. Súd o takomto
procesnom návrhu ani nemohol rozhodnúť.27. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal
vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

28. V tomto spore vznikli náklady spojené so svedočným G. H. I., ktorú súd vypočul na pojednávaní a
ktorá si v zákonom stanovenej lehote uplatnila nárok na svedočné. Na náhradu týchto trov súd zaviazal
žalobcu ako neúspešnú procesnú stranu sporu.

29. Súd prvej inštancie zároveň dodal, že nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257

CSP.

30. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. l písm.
b), e), f) a h) CSP.

31. Odvolateľ namietal nedôveryhodnosť svedkýň, a to p. N., ktorá bola osobne zaujatá a svedkyne

p. O., ktorá bola motivovaná nevraživosťou k žalobcovi, ak nie nenávisťou. Žalovaný vykonal kontrolu
nielen u žalobcu a p. B., ale aj u. p. L. a p. G.. Nevykonal však kontrolu dochádzky u ostatných desiatich
zamestnancov oddelenia, vrátane sťažovateľky. Ide o zjavný nerovnaký prístup k zamestnancom.

32. Svedkyňa, vtedajšia námestníčka pre ošetrovateľskú starostlivosť J. H. vo svojej výpovedi uviedla,

že žalovaný nemal vytvorený jednoznačný systém dochádzky zamestnancov do zamestnania, a teda
údaje tam uvedené neboli dôveryhodné.

33. Prvostupňový súd vôbec nebral do úvahy tvrdenie žalobcu, že žiadnu absenciu nemá, tvrdenie
svedka a priameho nadriadeného p. L., že žalobca bol v práci vždy vtedy, keď tam má byť.

34. Žalobca namietal aj skutočnosť, že súd prvej inštancie vychádzal pri absenciách žalobcu zo systému
KNIS a výpovede svedkyne J. H.. Pritom svedkyňa J. P. v tom čase vo funkcii vedúcej pracoviska FBLR
vypovedala, že odvolávanie sa na systém KNIS je nesprávne a evidencia v ňom je nepresná. Súd prvej
inštancie porušil právo na spravodlivý proces, keď nevyhodnotil rozličné svedecké výpovede ohľadne

dochádzky žalovaného a osvojil si len tvrdenie svedkýň J. H., N. a O.. Ani jedna svedkyňa nemohla
objektívne posúdiť, ci žalobca je v práci alebo nie je.

35. Žalobcovi bolo zo strany zamestnávateľa uvedené, že má niekoľko absencií a že môže s ním
byť ukončený pracovný pomer okamžite a tiež že môže byť podané trestné oznámenie pre spáchanie

trestného činu podvodu. Žalobca uvedené poznatky považuje za taký neprimeraný nátlak, že napriek
určitému času na premyslenie uveril, že žalovaný tak môže urobiť. Toto zistenie súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ide o vyhrážku trestného stíhania pre podvod, žalobca ako laik, slabšia
osoba nemohol vyhodnotiť pravdivosť tohto tvrdenia žalovaného. Žalobcovi potvrdil nárok na mesačnú
odmenu v závislosti na jeho dochádzku a výkony priamy nadriadený p. L., a teda bol a je presvedčený,

že mzdu dostal podľa vykonanej práce a v súlade so zákonom. Obvinenie z podvodu bolo pre žalobcu
šokom, nevediac akým skutkom sa ho mal dopustiť a aj preto dohodu podpísal pod neprimeraným
nátlakom. V každom prípade mzdu prijímal v dobrej viere. Bez ohľadu na to, či žalobca podpísal dohodu
alebo nie, mal žalovaný tento trestný čin oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Do dnešného dňa
tak neurobil, a preto podľa názoru žalobcu túto svoju vyhrážku nebral vážne. Podľa ust. § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka je takýto úkon neplatný, a teda vyhrážka trestného stíhania je neprimeraná. Aj
v tomto prípade súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec. Žalobca tiež dodal, že nebol schopný
sám vyhodnotiť tvrdenia žalovaného ohľadne výpovede.

36. Podľa názoru žalobcu súd nesprávne právne posúdil aj jeho tvrdenie o uvedení do omylu,

keďže žalovaný tvrdil, že s ním môže skončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného
pomeru. Uvedenie do omylu spočíva v tom, že podľa pracovného poriadku žalovaného za závažné
porušenie pracovnej disciplíny podľa bodu 19.1.2. sa považuje neospravedlnená absencia, ktorej už
predchádzalo písomné oznámenie o porušovaní pracovnej disciplíny s možnosťou výpovede. Žiadne
takéto upozornenie žalobca nedostal, a teda ani nemohla mu byť daná výpoveď z tohto dôvodu. Okrem

toho žalovaný neprerokoval udelenie absencie so zástupcami zamestnancov. Nie je možné akceptovať
tvrdenie súdu o pokračujúcom úmyselnom konaní žalobcu a teda možnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru bolo možné napriek uplynutiu premlčacej lehoty.37. Súd prvej inštancie pri svojom právnom posúdení nevzal do úvahy fakt, že žalovaný ak by chcel
dať výpoveď okrem už spomínanej neexistencie písomného upozornenia, reálne nemohol stihnúť
dať výpoveď do uplynutia prekluzívnej lehoty, vzhľadom na povinnosť ju prerokovať so zástupcami

zamestnancov a doručiť žalobcovi.

38. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého prístupu k zamestnancom. Tohto porušenia
zákona sa dopustil okrem iného tým, že rovnaký podnet na preverenie dochádzky ako dala svedkyňa
N. na neho, on dňa 02.09.2020 doručil na kontrolné oddelenie za prítomnosti navrhovaného svedka p.

B.. Súd prvej inštancie odmietol výsluch navrhovaného svedka z dôvodu hospodárnosti konania, čím
porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.

39. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobe vyhovie alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

40. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca síce vo svojom odvolaní uviedol
odvolacie dôvody citujúc ich zákonné znenie, avšak minimálne v prípade odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP nie je z obsahu odvolania žalobcu zrejmé, v čom žalobca vidí taký postup súdu
prvej inštancie, ktorým mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobcovi bolo v konaní umožnené vyslúchnuť ním

navrhnutých svedkov, preto nemožno hovoriť o tom, že žalobcovi bolo postupom súdu prvej inštancie
znemožnené uskutočniť jemu patriace procesné práva.

41. Z výpovedí svedkýň p. N. a p. O. vyplynulo, že viackrát boli iným zamestnancom požiadané
o pomoc pri výkone rehabilitácií, ktoré mal vykonávať práve žalobca a následne výsledky kontroly

preukázali absencie žalobcu v práci tým, že v inkriminovaných dňoch nebol zapísaný ani v evidencii
dochádzky, ani v systéme KNIS, ani svoju prítomnosť v práci nevedel osvedčiť nijakým iným spôsobom.
Ak teda svedkyne jednotlivo vypovedali o podozrení na absencie žalobcu v práci, pretože vykonávali
práce za žalobcu v prípadoch jeho neprítomnosti, výsledky kontroly absencie preukázali nezrovnalosti
v dochádzke žalobcu a jedine svedok v priateľskom vzťahu so žalobcom, ktorý bol ostatne takisto

kontrolovaný v súvislosti s plnením si svojich pracovných povinností a následne pozbavený funkcie
nadriadeného kvôli nedostatočnej kontrole dochádzky podriadených zamestnancov tvrdil, že žalobca
v práci bol. Nejde o pochybenie súdu prvej inštancie, ak vyhodnotil, že svedectvo vyššie uvedených
svedkýň v spojení s výsledkom kontroly je pravdivé. Ak žalobca vidí porušenie svojho práva na
spravodlivý proces v tom, že súd prvej inštancie údajne nevyhodnotil rozličné svedecké výpovede

ohľadne dochádzky žalobcu, a to len preto, že súd prvej inštancie vyvodil z vykonaných dôkazov závery,
s ktorými sa sám žalobca nestotožňuje, tento postup súdu prvej inštancie nepredstavuje zásah do práva
žalobcu na spravodlivý proces tak, ako to uvádza žalobca vo svojom odvolaní.

42. Pokiaľ žalobca namietal v časti svojho odvolania o systéme evidencie dochádzky právne posúdenie

neprimeraného nátlaku súdom prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, žalovaná poukazuje
na body č. 35., 38. – 45. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie jasne, logicky
a právne udržateľne vysvetlil, prečo nemohlo dôjsť zo strany žalovaného k neprimeranému nátlaku na
žalobcupripodpisedohodyoskončenípracovnéhopomerudňa28.09.2020.Súdprvejinštanciesprávne
vyhodnotil, že žalobca podpísal dohodu slobodne a vážne, nakoľko si bol vedomý, čo bude predmetom

rozhovoru so zamestnávateľom dňa 28.09.2020, t. j. v pondelok, keďže v piatok dňa 25.09.2020
mal telefonický rozhovor so svojim nadriadeným p. B., ktorý ho oboznámil s obsahom rozhovoru so
zamestnávateľom, čo sám uviedol vo svojej výpovedi.

43. Súd prvej inštancie takisto správne uzavrel, že ak bol žalobca presvedčený o tom, že pracovnú

disciplínu nijako neporušil a neexistovala u neho neospravedlnená neprítomnosť na pracovisku, nemal
dohodu podpísať a prípadný jednostranný úkon zamestnávateľa smerujúci ku skončeniu pracovného
pomeru mohol napadnúť žalobou na súde.

44. Čo sa týka údajného hrozenia žalobcovi „advokátskou kanceláriou“, je jednoducho preukázateľnou

skutočnosťou, že právne služby žalovaného dlhodobo neposkytujú jeho zamestnanci v rámci interného
právneho oddelenia, ale práve advokátska kancelária na základe zmluvy o poskytovaní právnych
služieb, a preto v prípade potreby ďalšieho riešenia veci žalobcu by nešlo o žiaden výnimočný postup.45. Pokiaľ ide o údajné hrozenie žalobcovi trestným činom podvodu, žalovaný uviedol, že jeho
zamestnankyňa vyjadrila svoj názor v zmysle ust. § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovanému konaním žalobcu vznikla škoda v sume

381,87 Eur (v zmysle listinného dôkazu - potvrdenia o výške hrubého príjmu zo dňa 31.01.2023), a
preto nemôže byť v žiadnom prípade ustálený záver o vyhrážaní sa, nakoľko informácia žalovaného
mala svoju oporu v platných trestnoprávnych predpisoch. Žalovaný je toho názoru, že mal plné právo
komplexne informovať zamestnanca o právnych následkoch jeho konania.

46. Žalovaný súčasne poukázal na to, že všetci zamestnanci na Pracovisku fyziatrie, balneológie a
lekárskej rehabilitácie (ďalej len „FBLR“) aj keď vykonávali prácu na rôznych oddeleniach, mali v zmysle
pracovného poriadku, o ktorom boli preukázateľne vrátane žalobcu poučení, povinnosť zapísať svoj
príchod, prerušenie práce aj odchod do dochádzkovej knihy toho oddelenia, na ktorom prácu vykonávali.
Tento systém evidencie dochádzky bol jasný a realizovaný všetkými zamestnancami pracoviska FBLR.
Skutočnosť, že následne došlo k zavedeniu evidencie dochádzky do dochádzkovej knihy pracoviska

FBLR nesvedčí o tom, že žalovaný predtým nemal jednoznačný systém dochádzky, ako účelovo uvádza
žalobca, ale o tom, že žalovaný dochádzkovou knihou pre pracovisko FBLR uľahčil zamestnancom
evidenciu sústrediac ju v jednom záznamovom mieste.

47. Žalovaný tiež argumentoval tým, že ak všetci zamestnanci FBLR mali povinnosť sa zapisovať

do dochádzkových kníh jednotlivých oddelení a takmer všetci okrem žalobcu túto svoju povinnosť
aj plnili, bolo povinnosťou žalobcu do príslušných kníh sa takisto zapisovať. Ak by sa aj stalo, že
žalobca túto svoju povinnosť nesplnil, mal možnosť svoju prítomnosť v práci preukázať inými spôsobmi,
a to napríklad zápismi o poskytnutej zdravotnej starostlivosti, najúčinnejšie zápismi v KNISe. Je
prinajmenšom zaujímavé, že žalobca práve v identifikovaných dňoch nebol zapísaný nikde - ani v

žiadnej dochádzkovej knihe, ani v KNISe, svoju prítomnosť v práci nevedel preukázať ani žiadnou
e-mailovou komunikáciou, takisto ani pri výkone kontroly, ani pri prejednaní jej výsledkov nenavrhol
žiadnych konkrétnych svedkov, ktorí by jeho prítomnosť v práci potvrdili, ale bez akéhokoľvek „boja“ sa
aj napriek presvedčeniu o svojom príkladnom plnení si svojich pracovných povinností vzdal a podpísal
dohodu o skončení pracovného pomeru.

48. Žalovaný sa vyjadril aj k systému KNIS. Uviedol, že hoci tento systém nie je primárne určený na
evidenciu dochádzky, predstavuje platformu, na základe ktorej poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
realizuje vyúčtovania voči zdravotným poisťovniam za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Je preto
absolútne nesprávne a mylné tvrdenie, že absencia záznamov v systéme KNIS neindikuje absencie

žalobcu v práci v inkriminovaných dňoch. Práve systém KNIS a absencia zápisov v ňom je tým dôkazom,
ktorý preukazuje, že žalobca buď v práci bol, ale si neplnil svoje pracovné povinnosti, alebo v práci nebol,
avšak mzdu za dané dni od zamestnávateľa dostal zaplatenú, nakoľko sú všetci zdravotnícki pracovníci
v zmysle platnej právnej úpravy povinní vykonať záznam v tomto systéme po každom poskytnutí
zdravotnej starostlivosti pod svojim menom a heslom. Odvolávanie sa na tvrdenia svedkyne J. P., ktorá

preukázateľne na pracovisku FBLR bola len 1 deň v pracovnom týždni, pričom sama osobne dochádzku
pracovníkov FBLR nikdy nekontrolovala, nepredstavuje unesenie dôkazného bremena žalobcom.

49. Žalovaný súčasne popieral tvrdenia žalobcu, aby sa svojím konaním dopustil trestného činu
neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko nedošlo k naplneniu

obligatórnych znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu.

50. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu o tom, že bol žalovaným uvedený do omylu, žalovaný
poukázal na bod 46. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie svoj právny
názor vyjadril zhodne s právnym názorom Krajského súdu v Prešove v skutkovo aj právne rovnakej

veci. Žalovaný súčasne dodal, že pri prejednaní záverov kontroly žalobcovi netvrdil, že má na výber
jedine medzi dohodou o skončení pracovného pomeru a okamžitým skončením pracovného pomeru či
výpoveďou.

51. Ak si bol žalobca vedomý svojej príkladnej dochádzky, mal možnosť predloženú dohodu nepodpísať

a nechať žalovanú, aby voči nemu uplatnila iné inštitúty skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka
práce; iba v takom prípade by bolo namieste skúmanie, či boli splnené konkrétne podmienky na
ukončenie pracovného pomeru konkrétnym spôsobom (výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného
pomeru). Podstatou sporu je určenie platnosti či neplatnosti dohody žalobcu so žalovaným, a nieskúmanie, či sú u žalobcu naplnené dôvody pre iný spôsob skončenia pracovného pomeru, a teda, či
sa vôbec žalobca dopustil závažného porušovania pracovnej disciplíny.

52. Pokiaľ chcel žalobca namietať porušenie jeho práva na rovnaké zaobchádzanie podľa § 9 ods. 1
až 5 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou (antidiskriminačný zákon), mohol sa najmä domáhať, aby žalovaná upustila od svojho
konania, ak je to možné, napravila protiprávny stav alebo poskytla primerané zadosťučinenie; iba ak
by šlo o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej

protispoločenskejčinnosti,moholsažalobcatieždomáhaťneplatnostiprávnehoúkonu,ktoréhoúčinnosť
bola podľa osobitného predpisu pozastavená. Žalobcom formulovaný petit vo vzťahu k skutkovému
tvrdeniu o diskriminačnom konaní žalovaného nezodpovedá zákonným ustanoveniam § 9 ods. 1 až 5.
Aj z tohto dôvodu nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie v konaní o určenie neplatnosti dohody o
skončení pracovného pomeru vykonávať dôkaz, ktorým chcel žalobca preukázať údajné diskriminačné
konanie žalovaného voči žalobcovi.

53. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu
potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

54. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeodvolanieprípustné(355CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie,akoajkonaniemupredchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho
súdu.

55. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s porušením práva na spravodlivý proces, nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým mal súd vykonaným
dokazovaním dospieť a v dôsledku čoho mal vec nesprávne právne posúdiť.

56. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý
obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si

osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na to, že odôvodnenia rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na
zdôraznenie dodáva:

57. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka naplnená nebola.

58. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, ak pri posúdení
platnosti dohody o skončení pracovného pomeru vychádzal z § 37 Občianskeho zákonníka. Súd

prvej inštancie sa v dôvodoch rozhodnutia zaoberal platnosťou právneho úkonu, pri ktorom by
absentovala sloboda vôle, keďže práve na danom argumente žalobca založil dôvod neplatnosti
dvojstranného právneho úkonu. Súd prvej inštancie dôsledne odôvodnil slobodu konania žalobcu pri
uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania. Bolo
preukázané, že žalobca pri uzatváraní dohody konal s možnosťou voľby a znalosťou veci. Bolo mu

ponúknutéukončeniepracovnéhopomerudohodoualebospoukazomnazistenénedostatkyokamžitým
skončením pracovného pomeru. Bolo preukázané, a to aj s poukazom na časový odstup medzi
uzavretím dohody (28.09.2020) a upovedomením žalobcu zo strany pána B. (25.09.2020), ktorý sa ocitol
v obdobnej situácii a ktorý rovnako pristúpil na dohodu o skončení pracovného pomeru, že žalobcamal dostatočný časový priestor uvažovať nad svojou situáciou. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že
ak bol žalobca presvedčený o svojej „bezúhonnosti“, nemal prijať návrh na uzavretie dohody, ale mal
poskytnúť zamestnávateľovi priestor pre jednostranné ukončenie pracovného pomeru a následne tak

mohol využiť právne prostriedky na ochranu svojich práv.

59. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie o tom, že „pohrozenie“ žalobcovi,
že v prípade neuzavretia dohody bude vec postúpená advokátskej kancelárii a prípadne bude naňho
podané trestné oznámenie za spáchanie trestného činu podvodu (neoprávnené prijatie mzdy), nemožno

v okolnostiach danej veci považovať za bezprávnu vyhrážku. Ide o legálne prostriedky, ktoré žalovaný
mal právo využiť.

60. Z rozhodovacej praxe odvolacieho súdu je známou skutočnosťou, že žalovaného v drvivej väčšine
prípadov zastupuje advokátska kancelária. Ak by teda žalovaný postúpil advokátskej kancelárii na
vybavenie vec žalobcu, nekonal by neočakávane a neznamenalo by to žiaden exces z doterajšej

zaužívanej praxe. Hrozba trestným stíhaním by mohla v jednotlivom prípade znamenať aj bezprávnu
vyhrážku. Muselo by však ísť o situáciu, ak by napríklad zamestnávateľ hrozil žalobcovi, že naňho
podá trestné oznámenie za spáchanie nejakého skutku, ktorý by s predmetom veci vôbec nesúvisel
(napr. by ho videl spáchať trestný čin neposkytnutia pomoci pri dopravnej nehode). O takýto prípad sa
však nejedná, nakoľko žalovaný v konaní preukázal, že vyplatením mzdových prostriedkov žalobcovi

aj za obdobie jeho absencií v práci, mu vznikla škoda vo výške 381,87 Eur. Žalovaný teda mal právo
upozorniť žalobcu na toto zistenie a bolo v jeho kompetencii podať naňho trestné oznámenie za skutok
spojený s jeho neprítomnosťou na pracovisku za kontrolované obdobie. V tejto súvislosti žalobca tiež
namietal, že žalovaný nepodaním takého trestného oznámenia sa dopustil trestného činu neoznámenia
trestného činu. Tu je potrebné uviesť, že daná námietka sa javí ako neopodstatnená, nakoľko trestný čin

neoznámenia trestného činu je vo svojej skutkovej podstate spojený s trestnými činmi úplne odlišného
charakter a úplne iného stupňa spoločenskej nebezpečnosti, než je trestný čin podvodu v rozsahu,
v akom sa ho mal dopustiť žalobca.

61. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho argument o tom, že

žalovaný ho pristúpením k dohode uviedol omylu. Uvedenie do omylu žalobca vnímal v tom, že uňho
neboli splnené predpoklady pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ale napriek tomu mu žalovaný
možnosť skončenia pracovného pomeru takýmto spôsobom predostrel. Vo vzťahu k uvedenému
sa odvolací súd stotožňuje s úvahami súdu prvej inštancie obsiahnutými v bode 46. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Na tomto mieste považuje odvolací súd zdôrazniť, že nejde o bezprávnu

vyhrážku, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca, ak zamestnávateľ svoj návrh na
skončenie pracovného pomeru dohodou odôvodnil tým, že podľa jeho názoru sú tu dôvody, pre ktoré
by mohol so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 21 Cdo/1332/2001). Za danej situácie teda nemožno skúmať, či boli dodržané všetky zákonom
predpokladané a skutkovými okolnosťami odôvodnené dôvody pre okamžité skončenie pracovného

pomeru. Podstatnou okolnosťou je vykonaným dokazovaním preukázaná niekoľkonásobná absencia
žalobcu v práci. Toto zistenie môže v okolnostiach konkrétnej veci vyústiť do okamžitého skončenia
pracovného pomeru, prípadne do iného spôsobu skončenia pracovného pomeru. Preto zamestnávateľ
pri uzatváraní dohody so žalobcom nekonal „mimo misu“, keďže argumenty predostreté žalobcovi mali
skutkový základ a súvislosť.

62. Odvolateľ ďalej namietal procesné pochybenia súdu v súvislosti s hodnotením dôkazov. Je potrebné
zdôrazniť, že hodnotenie dôkazov je proces, v rámci ktorého súd hodnotí dôkazy jednotlivo, ale i vo
vzájomných súvislostiach. Žiaden dôkaz nemožno hodnotiť len izolovane. Naopak, predstavy žalobcu
ako by mal súd prvej inštancie v tomto smere postupovať, evokujú preferenciu dôkazu vyznievajúceho

v prospech žalobcu (výsluch svedka J. K. L.). Podľa žalobcu súd nemal prihliadať na svedecké výpovede
pani H., N. a O.. Súd prvej inštancie na obsah týchto svedeckých výpovedí prihliadol, nakoľko spolu
s listinnými dôkazmi o výsledku kontroly za kontrolované obdobie vytvárali kompaktný obraz o konaní
žalobcu. Pri hodnotení svedeckej výpovede je podstatné aj to, ako sa táto výpoveď líši od iných výpovedí
alebo iných dôkazov. Pokiaľ ide o vierohodnosť svedka z pohľadu jeho neutrality, v sporovom konaní

je bežnou praxou, že ide buď o „svedka žalobcu“ alebo „svedka žalovaného“. Ako už odvolací súd
uviedol, zásadným v tomto smere je vyznenie svedeckej výpovede v kontexte iných dôkazov. Keďže
svedeckévýpovedežalobcomspochybňovanýchsvedkýňbolivsúladesoficiálnymivýsledkamikontroly,skutočnosť, že „svedok žalobcu“ pán L. vypovedal, že žalobca bol vždy v práci, keď tam mal byť, nemôže
vniesť iné svetlo do prejednávanej veci.

63. Žalobca tiež namietal nedôveryhodnosť systému dochádzky a systému KNIS v kontexte jeho tvrdení,
že uňho absencie neboli. Je však potrebné uviesť, že je známou skutočnosťou a bežnou praxou
zamestnávateľov, že tieto systémy zaznamenávajú údaje, z ktorých sú vyvoditeľné zistenia o prítomnosti
osoby na pracovisku alebo vykonaní jej pracovných úkonov. U žalobcu boli zistené neprítomnosti na
pracovisku v roku 2019, a to v dňoch: 06.03., 13.03., 13.08., 14.08., 26.09. a 12.10. Žalobca opak

nepreukázal. Preto aj táto odvolacia námietka nie je dôvodná.

64. Žalobca súčasne namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania v jeho neprospech. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsiahnuté v bode 47. a tiež v bode 48.

65. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania sa nazýva diskrimináciou. Je potrebné rozlišovať
medzi priamou diskrimináciou a nepriamou diskrimináciou. Priamou diskrimináciou je každé rozdielne
zaobchádzanie s osobami, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Inými slovami priamou
diskrimináciou je, ak s rovnakým sa za totožných podmienok zaobchádza rozdielne a s takým, čo si
vyžaduje odlišný prístup sa v porovnaní s takým, čo odlišný prístup nevyžaduje, zaobchádza rovnako.

Pri diskriminácii je zásadným hľadiskom práve porovnateľnosť situácie. Nepriamou diskrimináciou
je navonok neutrálna situácia s nepriaznivým dopadom na chránenú skupinu (titulom pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného

postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti).

66. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný vykonal kontrolu dochádzky nielen u žalobcu, ale
aj u pána B., ktorý rovnako uzavrel dohodu o skončení pracovného pomeru a tiež u pána L. a pána G.,
u ktorých sa nepreukázali zásadné pochybenia v tomto smere, a preto aj žalovaným prijaté opatrenia vo

vzťahuktýmtozamestnanommaliodlišnýcharakter.Okremtohojepotrebnézdôrazniť,žezvykonaného
dokazovania vyplynulo, že pánovi L. bola tiež ponúknutá dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú
neprijal. Následne mu bolo dané upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Z takto zisteného
a preukázaného skutkového stavu nie je možné vyvodiť žiadnu diskrimináciu.

67. V naznačených súvislostiach žalobca namietal aj to, že navrhol vypočuť svedka B. k tomu, že taký
podnet na kontrolu dochádzky, aký dala naňho pani N., podal na kontrolné oddelenie aj on v prítomnosti
pána B. dňa 02.09.2020. Súd však tohto svedka nevypočul. Súd prvej inštancie nevykonanie dôkazu
odôvodnil tým, že tento svedok už bol v konaní vypočutý a mohol by byť ovplyvnený skoršími
výpoveďami. Uvedený záver súdu prvej inštancie hodnotí odvolací súd ako logický a prijateľný.

68. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto
považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo

ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak
argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017).
Táto odvolacia námietka naplnená nebola. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie náležite zdôvodnil a stranám sporu tak poskytol prehľadnú exkurziu svojich myšlienkových

pochodov pri aplikácii právnych noriem na dokazovaním zistený skutkový stav. V tomto ohľade nemožno
súdu prvej inštancie nič vytknúť.69. Odvolací súd považuje za potrebné reagovať aj na námietku odvolateľa o nesprávnych skutkových
zisteniach. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym
vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Táto

odvolacianámietkavšaknaplnenánebola,keďžesúdprvejinštancievšetkyvykonanédôkazyvyhodnotil
správne a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

70. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
postupom podľa § 387 CSP. Vecne správnemu výroku o veci samej zodpovedá aj správny výrok

o náhrade trov konania. Keďže žalovaný bol v konaní plne úspešný, má voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň v spore neúspešný žalobca je povinný znášať trovy konania
v podobe svedočného, ktoré si uplatnila v konaní vypočutá svedkyňa.

71. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. V celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu (100 %).

72. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2
CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)