Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2CdoR/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3722202309
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3722202309.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a

členieksenátuJUDr.MárieTrubanovej,PhD.aJUDr.AlenyAdamcovej,vprávnejvecistarostlivostisúdu
o maloletú D. C., nar. Q., bytom u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Považská Bystrica, dieťa rodičov - matky N. O., nar. Q., bytom Z., právne zastúpenej
advokátkou JUDr. Annou Kubovičovou, so sídlom Považská Bystrica, Tatranská 300/8, IČO: 35 658
011 a otca O. C., nar. Q., bytom A., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Filipovičovou, so
sídlom Žilina, Vajanského 2786/2, IČO: 44 376 685, o návrhu otca na úpravu práv a povinností vo vzťahu
k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. PB-13P/38/2022, o dovolaní otca

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. februára 2024 sp. zn. 13CoP/8/2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie z a m i e t a .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred súdom prvej inštancie

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. septembra 2023 č. k.

PB-13P/38/2022-124
- zamietol návrh otca na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti (výrok I.),
- zmenil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica z 23. septembra 2020 č. k. 13P/15/2020-92 (výrok
II.) tak, že:
Počas letných prázdnin toho-ktorého roka bude prebiehať styk osobitným režimom tak, že otec je
oprávnený stýkať sa s maloletou počas letných prázdnin prvý a druhý týždeň v mesiaci júl a prvý a
druhý týždeň v mesiaci august. Otec si prvý deň toho-ktorého týždňa maloletú o 10:00 hod. vyzdvihne

pred bydliskom matky a posledný deň toho-ktorého týždňa maloletú o 18:00 hod. pred bydliskom matky
matke odovzdá.
Počas vianočných sviatkov bude prebiehať styk osobitným režimom, a to tak, že otec je oprávnený sa
stýkať s maloletou každý párny rok od 23. 12. od 10:00 hod., kedy si maloletú spred bydliska matky
prevezme do 26. 12. do 10:00 hod., kedy maloletú matke v jej bydlisku odovzdá a od 30. 12. párny rok
od 10:00 hod., kedy si maloletú spred bydliska matky prevezme do 02. 01. do 10:00 hod., kedy maloletú
matke v jej bydlisku odovzdá.

Otec je oprávnený sa stýkať s maloletou každý nepárny rok od 26. 12. od 10:00 hod., kedy si maloletú
spred bydliska matky prevezme do 30. 12. do 10:00 hod., kedy maloletú matke v jej bydlisku odovzdá
a od 02. 01. nepárny rok od 10:00 hod., kedy si maloletú spred bydliska matky prevezme do 05. 01. do
10:00 hod., kedy maloletú matke v jej bydlisku odovzdá.- V ostatnom zostal rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica z 23. septembra 2020 č. k.
13P/15/2020-92 nezmenený,
- zároveň rozhodol (výrok III.), že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podrobne uviedol priebeh konania (v rámci ktorého
od pojednávania uskutočneného dňa 11. 04. 2023 rodičia vykonávali striedavú osobnú starostlivosť v
týždňových intervaloch tak, že otec si maloletú prevzal od matky v piatok a nasledujúci týždeň v piatok
ju matke odovzdal) a vykonaných dôkazov, poukázal na potrebu hodnotenia a stanovenia najlepšieho

záujmu dieťaťa vo svetle špecifických okolností konkrétneho dieťaťa s poukazom na čl. 3, čl. 9 ods.
3 Dohovoru o právach dieťaťa, ods. 2 a 3 čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, čl. 5 veta prvá,
§ 24 ods. 4, § 26 a § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej ako „ZoR“).
V bodoch 12. až 17. podrobne uviedol podstatný obsah výpovedí oboch rodičov a maloletého dieťaťa
vykonaného znaleckého posudku, správy kolízneho opatrovníka, správy a výpovede psychologičky O.
a znalkyne PhDr. Marty Halašovej.

V bodoch 26. a 27. odôvodnenia rozsudku poukázal na to, že „O existencii zákonného práva otca ako
rodiča, rovnocenne s matkou sa podieľať na starostlivosti o dieťa a tiež s ním byť v plnohodnotnom
kontakte nemožno pochybovať, reálne je potrebné si však uvedomiť, že tento ideálny stav je v
princípe možné dosiahnuť len v úplnej rodine, kde spolu žijúci rodičia, vytvárajú dieťaťu domov a
vo vzájomnej zhode rovnocenne participujú na starostlivosti o dieťa a jeho výchove, o ktorý prípad

však v posudzovanej veci nejde. Dôsledkom odlúčenia (rozvodu) rodičov dieťaťa, k čomu došlo aj v
konkrétnostiach danej veci, býva zvyčajne nastolený taký faktický stav, ktorý z povahy veci znemožňuje
dosiahnutie takéhoto ideálneho modelu pokiaľ ide o napĺňanie práv nielen rodičov, ale tiež mal.
dieťaťa. Primárnou úlohou oboch rodičov by malo byť, aby sa vzhľadom na záujem maloletého dieťaťa
svojím konaním približovali k stavu, aby riešenie akéhokoľvek problému, nezhody v oblasti výkonu ich

rodičovských práv, či snahy o realizáciu ich vlastných predstáv týkajúcich sa dieťaťa, boli vo všetkých
aspektoch v záujme dieťaťa, aby títo pred ním nefavorizovali vlastné záujmy či predstavy o realizácii
svojich oprávnení, pretože každý rodič by si mal byť vedomý toho (ako to vo svojom Náleze zdôraznil
tiež Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. augusta 2010), že „... priorita záujmu
dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére (v jeho živote,

či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako v živote rodiča ako
človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť a nie je schopné sa s uvedenou situáciou
vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý život ...“ Bez ohľadu na to, aký dlhý čas
uplynul od rozchodu rodičov aj v okolnostiach danej veci, bolo by iluzórnym sa domnievať, že taká
zásadná zmena v živote rodiny, ako je jej definitívny rozpad a v princípe absencia jedného rodiča na

každodennom živote dieťaťa, by nemala priamy dopad na jednej strane, či už na dieťa samotné, či na
následný výkon rodičovských práv a povinností vo vzťahu k mal. dieťaťu zo strany jednotlivých rodičov
a tiež, že ktorémukoľvek dieťaťu bez ohľadu na jeho vek, vo svetle jeho minimálne emocionálnych
potrieb, by mohol byť takýto stav na prospech, že by dieťa nestresoval, pričom nie je významným,
do akej miery si to aj samotné dieťa uvedomuje, v každom prípade však aj v rovine podvedomej

nemožno hovoriť o priaznivých dôsledkoch na jeho duševný stav, vo svetle čoho je potrebné nahliadať
aj na každú dieťaťa sa týkajúcu zásadnú okolnosť (zmenu) v jeho živote. Prioritným pre rodičov, a
tiež súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností vzhľadom na vek a záujem mal.
dieťaťa, je zabezpečiť mu podmienky pre ďalší zdravý a psychický vývoj, čo je možné dosiahnuť len
eliminovaním preň stresujúcich momentov (situácií), bez ohľadu na to, ktorý rodič na ich vzniku väčšou

mierou participuje. Pri rozhodovaní o výchovnom modeli treba vždy vziať do úvahy, ktorý z rodičov sa o
dieťa doteraz osobne staral, dbal o jeho citovú a rozumovú výchovu a v podstate predstavoval pre dieťa
ústrednú osobu, ku ktorej je citovo pripútané, a ktorej dlhodobá neprítomnosť je pre neho frustrujúca.“

3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh otca na zverenie

maloletej do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov bolo potrebné zamietnuť, nakoľko nie je v
záujme maloletej. Tento záver odôvodnil v bodoch 28. až 31. rozsudku:
„28. Súd sa priklonil k záverom vysloveným znalkyňou ako aj s názorom psychologičky, v ktorých obe
vyslovili, že v súčasnosti nie je režim SOS pre maloletú vhodný, a to vzhľadom na psycho-sociálny vývin
a vzťah maloletej k obom rodičom. Psychický stav maloletej je destabilizovaný vnímaním antagonizmov

medzi rodičmi, a pravdepodobným prežívaním ich zámerného aj nezámerného tlaku na jej lojalitu s
rodičmi aj s manželom matky, čo má negatívny dopad na vzdelávanie maloletej v škole aj na jej telesné
zdravie. Maloletá sa naučila, že mala by robiť to, čo sa od nej očakáva (resp. to, čo od nej očakávajú
rodičia), ale svoje emócie, a to ako to naozaj prežíva, sa naučila skrývať a držať ich v sebe. Vzťahmaloletej k obom rodičom je nepochybne ovplyvnený faktom, že od svojho útleho veku býva so svojou
matkou a jej manželom, a že v novej rodine matky vyrastá aj jej mladšia sestra, a preto k tejto rodine
viac inklinuje a cíti sa v nej v bezpečí. Vzťah maloletej s otcom komplikuje zjavná tendencia matky

nahradiťbiologickéhootcasvojímterajšímmanželom(maloletájevedenáktomu,abymatkinhomanžela
oslovovala tatinko) a biologického otca maloletej vytesňovať. Je potrebné si na strane otca uvedomiť,
že dieťa si stav odluky rodičov neprivodilo, ani zaň nenesie zodpovednosť a znáša len dôsledky konania
dospelých, preto je potrebné mu aj za cenu nerealizovania vlastných predstáv rodiča, vytvoriť také
prostredie a podmienky jeho ďalšieho života, ktoré vytvoria predpoklady pre možnosť postupného

zharmonizovania aktuálne zjavne narušenej psychickej rovnováhy maloletého dieťaťa s cieľom ochrániť
hopredmožnýmnepriaznivýmprogresívnymvývojomjehozdravotnéhostavu,atočiužvrovinefyzickej,
alebo psychickej. Aktuálne bez ohľadu na to, aké má otec predstavy, je potrebné preferenčne prihliadnuť
na to, že je potrebné chrániť maloletú, v kolízii s čím bezvýznamné sú tvrdenia otca o tom, že je
potrebné u nej nastoliť nejaký určitý pevný režim (ktorý už bol v podstate nastolený, a to rozhodnutím
Okresného súdu Považská Bystrica z 23. 09. 2020 č. k. 13P/15/2020-92, právoplatným dňa 24. 09.

2020). V tomto štádiu tak súd považuje za kruciálne zapracovať na vzájomnom vzťahu rodičov maloletej
a to prostredníctvom rodičovskej terapie a poradenstva (od ktorého možno očakávať, že pozitívnym
dôsledkom bude tiež stabilizovanie psychického stavu maloletej) s cieľom lepšie porozumieť svojmu
prežívaniu a vývinovým potrebám maloletej dcéry, a pochopiť a rozvinúť u seba aspekty zodpovedného
rodičovstva.

29. Súd uvádza, že nesúhlasí s argumentáciou otca a kolízneho opatrovníka, že SOS, ktorú maloletá
od posledného pojednávania vyskúšala, bola pre maloletú priaznivá. To, že maloletá túto SOS zle
znášala, je možné vyvodiť aj zo správy psychologičky O., ktorá jasne uviedla, že neodporúča tento
model u maloletej vzhľadom na jej vnútorné psychické prežívanie. Maloletá podľa psychologičky na
režim, ktorý jej bol nastavený, nereagovala emočne dobre a strádala v ňom, dokonca začala byť

nahnevaná, že jej vôľu rodičia vôbec nerešpektujú. Súd je presvedčený, že tento záver nie je ten,
ktorý by mal byť podkladom pre nariadenie SOS, ale skôr podkladom pre zamyslenie sa pre rodičov
v súvislosti s ich rodičovskými kompetenciami. Súd zároveň uvádza, že postoj kolízneho opatrovníka,
ktorý by mal obhajovať záujmy maloletého dieťaťa je pre súd viac ako prekvapivý, keďže jeho zmena
názoru (do posledného pojednávania bol kolízny opatrovník kategoricky proti SOS) vychádza z jedinej

návštevy u otca, absolútneho nekonzultovania psychologických záverov so psychologičkou, pričom
kolízny opatrovník je s ňou v pravidelnom kontakte, a zároveň nedostatočného vysvetlenia zmeny svojho
názoru na pojednávaní.
30. Súd taktiež uvádza, že argumentácia otca a jeho právnej zástupkyne, že z rodičovskej terapie nie je
žiadny výstup, pretože sa psychologička nedržala pokynov znalkyne, je z pohľadu súdu zavádzajúca.

Psychologička jasne na pojednávaní uviedla, že na priebehu terapie sa dohodla s rodičmi, a že
samotní rodičia trvali na tom, aby sa terapia realizovala tak, ako sa vzájomne dohodli. Zároveň súd
podotýka, že na súd od začatia terapie neprišla žiadna sťažnosť na postup psychologičky alebo
návrh na prehodnotenie postupu súdu v súvislosti s rodičovskou terapiou. Taktiež znalkyňa na
pojednávaní uviedla, že síce výstup psychologičky formálne nespĺňa požadované parametre, avšak

to ešte neznamená, že dieťa a jeho prežívanie nezhodnotila psychologička správne. Je možné ešte
poznamenať, že keby rodičia mali taký eminentný záujem na rodičovskej terapii, tak vzhľadom na to, že
aj tak si túto terapiu platia samostatne, tak by hľadali (keby boli nespokojní so psychologičkou) riešenie
a už dávno by takúto terapiu v súvislosti so závermi znalkyne uskutočnili, keďže jej výstup mali už v
roku 2022.

31. Právna zástupkyňa otca argumentovala tým, že v danom prípade nemožno súdne rozhodnutie
opierať o názor maloletého dieťaťa, ktorý je ovplyvnený zo strany matky, čím nie je splnená požiadavka
slobody názoru maloletého dieťaťa. Ďalej sa domnievala, že maloletá nedisponuje takou rozumovou a
vôľovou vyspelosťou, aby bola schopná posúdiť následky svojej výpovede pred tretími osobami, preto
jej názor nie je určujúci. Súd k tomuto uvádza, že právna zástupkyňa otca si veľmi zjednodušujúco

vyložila rozhodnutie a postup súdu. Súd svoje rozhodnutie nezaložil iba na posúdení názoru maloletého
dieťaťa (ktorý môže byť ovplyvnený), aj keď si jeho názor samozrejme vypočul. Súd svoje rozhodnutie
založil na psychickom prežívaní dieťaťa, ktoré bolo zhodnotené dvoma odborníčkami, ktoré posudzovali
XY podobných prípadov, a teda vedia určiť, či pre konkrétne dieťa a jeho psychiku je vhodná SOS
alebo nie. Je veľmi zjednodušené uviesť súdu nejaké judikáty, kde bola SOS nariadená a tvrdiť, že

je to pre maloletú najvhodnejšie. Súd je toho názoru, že žiadny judikát nedokáže zodpovedať otázku
v tak delikátnej veci ako je vhodnosť SOS pre konkrétne dieťa. Každé dieťa je potrebné posudzovať
individuálne a dospieť k takému rozhodnutiu, aby dieťa nemalo poškodenú psychiku, alebo aby pre
rozhodnutie súdu nezačalo odmietať jedného z rodičov. Práve preto je konanie o SOS väčšinou zdĺhavéa žiada sa o názor odborníkov v tejto oblasti. Súd ďalej uvádza, že svoj názor založil, okrem iného,
aj na postoji rodičov, ktorí doteraz v rodičovskej terapii nespravili žiadny pokrok. Od záverov znalkyne
uplynul takmer rok a súdu nebol predložený žiadny dôkaz o snahe rodičov takúto terapiu absolvovať.

Podľa názoru súdu obidvaja rodičia nepochopili veľmi dôležitý fakt, a to ten, že najskôr musia svoj postoj
zmeniť oni a až potom žiadať zmenu postoja od samotného dieťaťa.“

4. Prvoinštančný súd na druhej strane považoval za potrebné návrhu otca čiastočne vyhovieť, a to v
požadovanom rozšírení styku s maloletou počas letných prázdnin, vianočných a novoročných sviatkov.

II.
Konanie o odvolaní

5. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 28. februára 2024 č. k.
13CoP/8/2024-170 rozhodol o odvolaní otca tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žiadnemu
z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Odvolací súd konštatoval (bod 11. odôvodnenia jeho rozsudku), že súd prvej inštancie postupoval
správne, keď v súlade s § 26 ZoR skúmal, či od poslednej úpravy rodičovských práv a povinností
došlo medzi účastníkmi k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu výchovného prostredia pre
maloletú. Súd prvej inštancie v tomto smere podľa odvolacieho súdu vykonal i dostatočné dokazovanie a

vyvodil z neho správny záver o potrebe zamietnuť návrh otca na zverenie maloletej do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu
je zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal ako aj to,
akými úvahami sa riadil, čo aj podrobne zdôvodnil v odsekoch 26. až 31. rozsudku, s ktorými dôvodmi
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP).

7. Poukázal na to, že novela Zákona o rodine vykonaná zákonom č. 217/2010 Z. z., zaviedla do
rodinného práva inštitút striedavej osobnej starostlivosti. Predpokladmi na rozhodnutie súdu o striedavej
osobnej starostlivosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú jednoznačný záujem dieťaťa na zverení
do osobnej striedavej starostlivosti obidvoch rodičov, lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa pri tomto

spôsobe osobnej starostlivosti ako pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov a
napokon i samotný postoj maloletého dieťaťa. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným
zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje
s podstatou a účelom základného práva maloletého na rodičovskú výchovu a starostlivosť.
Najlepší záujem dieťaťa je však pojmom pružným a adaptabilným Treba ho prispôsobovať podľa

konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa alebo detí, zohľadniť pritom ich osobný kontext, situáciu a
potreby. Model striedavej starostlivosti síce možno vo všeobecnosti považovať za model, ktorý je v
záujme maloletých detí, neplatí to však absolútne. I keď striedavá starostlivosť má svoje pozitíva pri
zachovaní rovnocenného vzťahu dieťaťa s rodičmi, na čo poukazoval i otec v odvolacom konaní,
je nutné uvedomiť si, že prináša aj zvýšené nároky na psychiku dieťaťa, ale aj rad požiadaviek na

rodičov. Neustála výmena prostredia, v ktorom dieťa vyrastá, môže mať okrem pozitívnych vplyvov
aj negatívne vplyvy, keďže dieťa si takúto formu výchovy berie ako vzor do života, a pri niektorých
povahách detí sa táto nejednotnosť, resp. nestálosť prostredia môže odraziť aj na ich psychickom
vývine tak, ako to napokon vyplynulo i zo záverov znaleckého dokazovania v prejednávanej veci, na
ktoré správne poukázal i súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, a z ktorých vyplynulo, že

režim striedavej osobnej starostlivosti pre maloletú nie je v súčasnej dobe vhodný vzhľadom na psycho-
sociálny vývin maloletej, ktorý psychický stav je destabilizovaný vnímaním antagonizmu medzi rodičmi a
pravdepodobným prežívaním ich zámerného i nezámerného tlaku na jej lojalitu zo strany rodičov, resp.
i manžela matky, čo má negatívny dopad na vzdelávanie maloletej v škole, ako aj na jej ďalší psychický
vývoj.

8. Podľa názoru odvolacieho súdu (bod 13. jeho rozsudku) v prejednávanej veci je potrebné poukázať
aj na Článok 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý reflektuje skutočnosť, že akokoľvek možno považovať
za prirodzené a žiadúce, aby dieťa bolo vychovávané svojimi rodičmi, nemožno odhliadnuť od toho, že
i dieťa samotné je bytosťou jedinečnou, obdarenou neodňateľnými, nescudziteľnými a nezrušiteľnými

základnými právami a slobodami, teda bytosťou, ktorej by sa malo dostať pri jej vývine toho najlepšieho
a ako taká má právo i na primeraný názor zodpovedajúci jeho veku, na ktorý súd musí pri rozhodovaní
prihliadnuť. Bezvýhradné nerešpektovanie akéhokoľvek názoru maloletého dieťaťa primeraného jeho
veku môže mať, a spravidla aj má, nepriaznivý vplyv na jeho vývoj, a preto i súd prvej inštanciepostupoval správne, keď v konaní vypočul maloletú D., ktorá je vo veku XX rokov a pri rozhodovaní
na túto skutočnosť prihliadol.

9. Tak, ako to napokon konštatuje i súd prvej inštancie, je zrejmé, že maloletá je výrazne ovplyvňovaná
prostredím, v ktorom v súčasnosti žije (rodina matky, kde trávi čas so svojou sestrou), ale takýto stav
si sama neprivodila, a preto s prihliadnutím na dobu trvania tejto konkrétnej situácie (maloletá prakticky
od narodenia vyrastá s matkou) i odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie dospel k
presvedčeniu, že zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v súčasnosti

nie je v záujme maloletého dieťaťa (bod 14. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu).

10. Na druhej strane súd prvej inštancie správne prihliadol i na právo otca podieľať sa primeraným
spôsobom na výchove maloletej, keď rozšíril jeho styk s maloletou počas letných prázdnin a vianočných
sviatkov.

11. Pokiaľ otec vo svojom podaní z 15. 02. 2024 doručenom Krajskému súdu v Žiline dňa 20. 02.
2024 poukazoval na právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozsudku v časti úpravy styku, na túto
okolnosť odvolací súd nemohol prihliadnuť, keďže sa jedná o súvisiaci výrok so zamietajúcim výrokom
týkajúcim sa zverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti (pokiaľ by odvolací súd vyhovel
odvolaniu otca a zveril dieťa do striedavej osobnej starostlivosti, výrok o úprave styku by stratil svoje

opodstatnenie) a v zmysle § 65 CMP musel preskúmať i tento výrok napadnutého rozsudku. Výrok
o úprave styku otca s maloletou dcérou teda nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť aj
napriek tomu, že takúto právoplatnosť by súd prvej inštancie na rozhodnutí nesprávne vyznačil.

III.

Dovolanie

12. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal otec (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) CSP. Nesprávnosť rozsudku odvolacieho súdu
spočíva podľa dovolateľa v tom, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať

jehoprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Kvadezmätočnosti
došlo podľa dovolateľa v dôsledku toho, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá zákonom
stanovené náležitosti, je nepreskúmateľné, arbitrárne.

13. Dovolateľ vzhliadol porušenie práva na spravodlivý proces v tom, že odvolací súd sa nevysporiadal

riadne s podstatnými odvolacími argumentami otca a potvrdil prvoinštančné rozhodnutie, opomínajúc
podstatné okolnosti danej veci. Samotné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu považuje dovolateľ
za všeobecné, vágne a nepresvedčivé, pretože odvolací súd neposudzoval danú vec s prihliadnutím na
všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli v rámci prvoinštančného konania zistené a mali zásadný vplyv
pre rozhodnutie.

14. Napadnuté rozhodnutie podľa dovolateľa nevychádza zo správneho posúdenia veci, čím došlo k
porušeniu práv otca a záujmu maloletého dieťaťa ako prvoradého kritéria vo veciach starostlivosti súdu
o maloleté deti.

15. Odvolací súd sa podľa dovolateľa žiadnym spôsobom nevyjadril k jeho zásadným odvolacím
argumentom, a to, že:

15.1. prvostupňový súd neprihliadol na prístup k výchove maloletej zo strany matky, jej benevolenciu,
ale najmä zjavnú tendenciu vytesňovať biologického rodiča a nahradiť ho súčasným manželom, čo bolo

potvrdené znaleckým posudkom č. 72/2022 vypracovaným PhDr. Martou Halašovou, PhD. (ďalej ako
„znalecký posudok“), v ktorom na str. 59 uviedla: „Vzťah maloletej s jej biologickým otcom komplikuje
zjavná tendencia matky nahradiť biologického otca svojím terajším manželom a biologického otca
vytesňovať.”;
15.2. súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy širší záujem dieťaťa, ktorým je naplnenie cieľov

jeho riadnej výchovy a napriek skutočnosti, že na str. 59 vypracovaného znaleckého posudku sa
uvádza: „Maloletá je na podvedomej úrovni nepochybne ovplyvňovaná zo strany svojej matky a
pravdepodobne aj jej manžela vo vzťahu k svojmu otcovi.“, odvolací súd na uvedené neprihliadol,
ignoroval príčiny destabilizácie psychiky maloletej, ako aj skutočnosť, ktorý z rodičov je za tento stavprimárne zodpovedný, hoci by bolo namieste zaoberať sa pod ťarchou zistených skutočností zmenou
zverenia v zmysle § 25 ods. 4 ZoR;
15.3. súd sa nevysporiadal so skutočnosťami svedčiacimi v neprospech matky v tom smere, že prakticky

od narodenia mal. D. biologického otca z jej života vytesňuje, keď nepovažuje za potrebné rozhodovať o
podstatných veciach týkajúcich sa mal. dieťaťa spoločne s otcom, minimálne ho informovať, v dôsledku
čoho mal. D. správanie matky zrkadlí, ktorá skutočnosť vyplýva zo str. 60 znaleckého posudku, kde sa
uvádza:„Odchodmaloletejodmatkykotcovimôžebyťpoznačenýneistotou(pokiaľideoreakciematkya
matkinho manžela na pobyt maloletej u otca), čo môže spôsobovať neochotu maloletej byť v budúcnosti

dlhšie u otca. Maloletá môže len kopírovať matkinu tendenciu umožniť otcovi byť s maloletou dcérou len
počas určených víkendov, keďže je vysoko pravdepodobné, že maloletá so svojou matkou lojalizuje.“;

15.4. odvolací súd sa ďalej vôbec nezaoberal možnosťou odlišného intervalu striedania než pôvodne
navrhovaný jeden týždeň, pričom zákon iné modely starostlivosti pripúšťa a súčasne, keď priamo na
pojednávaní uskutočnenom dňa 29. septembra 2023 sa O., ktorá poskytovala rodine rodinnú terapiu,

vyjadrila, že kratší interval by maloletej nerobil nijaký problém;

15.5. odvolací súd taktiež absolútne nezohľadnil skutočnosť, že v priebehu súdneho konania striedavá
osobná starostlivosť po dohode oboch rodičov a po intervencii súdu bez akýchkoľvek komplikácií v
rozsahu 142 dní prebiehala, a to od 11. apríla 2023 do 31. augusta 2023, pričom na základe uvedeného

došlo k zmene pomerov, ktorej prirodzeným a logickým následkom bolo v režime striedavej osobnej
starostlivosti pokračovať. Súd však napriek uvedenému obnovil pôvodný stav, čím došlo k ďalšiemu
stresovaniu maloletej;

15.6. za zásadnú skutočnosť, odvolacím súdom nezohľadnenú bolo, že ustanovená znalkyňa PhDr.

Halašová, PhD., v závere znaleckého posudku (str. 61) odporučila a dokonca pripustila zmenu zverenia
ani nie na striedavú osobnú starostlivosť, ale dokonca potenciálne zverenie maloletej do osobnej
starostlivosti otca za predpokladu, že tento „bude viac ochotný spolupracovať s druhým rodičom a s
odborníkmi, a ktorého pokrok v dosahovaní stanovených princípov od zodpovedného rodičovstva bude
preukázateľne výraznejší“;

15.7. odvolací súd sa ďalej nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, že nariadená rodičovská terapia
u O. neprebiehala v zmysle pokynov znalkyne prezentovaných na str. 60-61 znaleckého posudku.
Voľba vlastného metodického postupu, ktorý mimochodom nebol zrejmý z predloženej správy O., čo
dovolateľpovažovalzasvojvoľnékonaniezjejstranyapoukazovanienaúdajnúdohodurodičovohľadne

priebehu rodičovskej terapie, logicky vnieslo podozrenie z neobjektívneho konania danej psychologičky
a nulovej výpovednej hodnoty jej správy z dôvodu, že vedenie rodičovskej terapie, postup a metódy boli
plne v rukách psychologičky - odborníka a je neprípustné, aby v tak podstatnej veci psychologička na
pojednávaní argumentovala, že postup bol zvolený na žiadosť rodičov - laikov, a aby sa súd s týmto
vyjadrením stotožnil. Mimochodom, práve O. sa v roku 2020 vyjadrila, že pre maloletú D. je „prioritná

rodina” nová rodina matky a biologický otec je v podstate až druhoradý. Takýto názor odborníka je z
hľadiska morálnych zásad, najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa a celkového nahliadania na model
doplnenej rodiny absolútne neudržateľný a pred súdom nemôže obstáť;

15.8. odvolací súd taktiež nezobral na zreteľ skutočnosť, že zmena v starostlivosti o maloletú by

v danom prípade neznamenala radikálnu zmenu, nakoľko súčasnú úprava styku maloletej s otcom
predstavuje oproti striedavej osobnej starostlivosti rozdiel len 3,5 dňa, ktorú skutočnosť potvrdila aj
kolízna opatrovníčka. Nemenej významnou je skutočnosť, že maloletá by mala počas týždňa možnosť
„zakotviť“, čím by nebola vystavovaná častému baleniu si svojich vecí, zmien domácností, či stresu zo
zabudnutia potrebných pomôcok na školské vyučovanie, čo môže byť frustrujúcejšie než celistvý režim

každého kalendárneho týždňa počas školského roka v domácnosti jedného alebo druhého rodiča, čo
by mohlo zároveň vo výraznej miere prispieť aj k zlepšeniu jej priemerných, miestami podpriemerných
školských výsledkov, a tým stabilizovať psychické prežívanie maloletej;

15.9. rovnako nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu vyjadreným v ods. 14 jeho rozhodnutia

navodzujúceho dojem, že postupom súdov sa legalizovalo správanie matky, ktoré celkom zjavne
destabilizuje psychiku maloletej, prenáša na ňu rodičovskú zodpovednosť, vytesňuje biologického otca
z jej života a formuje v jej prežívaní koncept doplnenej rodiny, v ktorej sa biologický otec ocitá až nadruhej koľaji, čím ohrozuje jej priaznivý vývin, a aj celú spoločnosť, keďže rodina tvorí základnú bunku
spoločnosti

;

15.10. odvolací súd kládol neprimeraný dôraz na názor maloletej s opomenutím skutočnosti vyplývajúcej
zo znaleckého posudku (str. 58), že maloletá neprezentuje samostatne a slobodne svoj názor tak, ako to
vyžaduje zákon, aby bol relevantným podkladom súdneho rozhodnutia, ale ako svoje vlastné prezentuje
názory matky. Zdôraznil, že názor maloletej bolo nutné posudzovať s prihliadnutím na jej vek a rozumovú
vyspelosť. Podľa dovolateľa odvolací súd názor maloletej Niny posúdil mechanicky bez toho, aby sa

zaoberal tým, či a do akej miery dochádza k jeho skresleniu faktormi, ako sú jeho nezrelosť, závislosť,
citové vydieranie, programovanie či korumpovanie. Daná skutočnosť je podľa dovolateľa zásadná.

16. S poukazom na uvedené skutočnosti dovolateľ navrhol dovolaciemu súdu rozsudok odvolacieho
súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

17. Z vyjadrenia kolízneho opatrovníka k dovolaniu vyplynulo, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich
vyjadrení zo súdneho konania.

18. Matka maloletej vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie otca zamietnuť ako nedôvodné.

IV.
Konanie o dovolaní

Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konania podľa tohto zákona sa použijú

ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a
spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa
tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania.

20. Dovolací súd skúmal existenciu dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým je tzv. vada
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1
CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

21. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne

konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnoteniavykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľ v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu a jeho nedostatočné odôvodnenie.

Podľa § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého
rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní,

prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený
skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia §
387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým
bolo rozhodnutie prijaté.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

23. K námietkam otca týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,

neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej
judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať
aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým
na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne
Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254 - B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia však neznamená, že súd musí

dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

24. Dokazovanie je časťou občianskeho sporového konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy zhľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo
zásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov,vyplývajúcejzústavnéhoprincípunezávislostisúdov.Tátozásada,
vyplývajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191

ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.

25. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil v postupe súdov nižších inštancií pochybenia alebo vady pri

vykonávaní dôkazov ani pri ich hodnotení predstavujúce porušenie práva otca maloletej na spravodlivé
súdne konanie. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, relevantné pre riadne zistenie skutkového
stavu. Dovolací súd v hodnotení dôkazov súdmi nižších inštancií nezistil pochybenia, ktoré by boli v
extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba taká skutočnosť by totiž zakladala odňatie spravodlivosti.

26. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a

dôkazov vychádzal, ako ich pri zisťovaní skutočného stavu vyhodnotil, akými úvahami sa riadil a aké
závery zaujal k právnemu posúdeniu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa. Je z neho zrejmé, na akom
základe (znalecký posudok, výpoveď znalkyne ako aj správa psychologičky a jej výpoveď) súd prvej
inštancie dospel k záveru o nevhodnosti rozhodnutia o zmene úpravy práv a povinností rodičov k
maloletej v súčasnosti uplatňovaným návrhom na striedavú osobnú starostlivosť, keď je dostatočne

zrejmé a zrozumiteľne odôvodnené (okrem iného aj pri zohľadnení ovplyvňovania maloletej, či už
vedomého alebo podvedomého), že táto forma úpravy zatiaľ nie je v záujme maloletej, i keď hypoteticky
nie je vylúčené, že za splnenia určitých požiadaviek sa plynutím času vhodnou stane. Zohľadnil pritom
aj skutočnosť, že forma striedavej osobnej starostlivosti v priebehu konania v určitom časovom úseku
prebehla. Taktiež je z neho zrejmé, prečo nepristúpil k úprave striedavej starostlivosti v intervale

napr. 5-2-2-5. Súd prvej inštancie odôvodnil aj to, prečo nepovažoval za opodstatnené námietky otca
voči obsahu terapie, ktorú rodičia absolvovali u psychologičky.

27. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkou § 393 ods. 2 CSP
uviedol stručný obsah rozsudku súdu prvej inštancie, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych

argumentov strán v odvolacom konaní ako aj kolízneho opatrovníka (body 1. až 8. odôvodnenia jeho
rozhodnutia). V bode 11. odôvodnenia skonštatoval, že súd prvej inštancie postupoval správne na
zistenie, či od poslednej úpravy rodičovských práv a povinností došlo k zmene, ktorá by odôvodnila
zmenu výchovného prostredia vykonal dostatočné dokazovanie a mal za to, že o zamietnutí návrhu
na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov zamietol (§ 387 ods. 1 CSP) rozhodol

správne. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, a preto sa
obmedzil na konštatovanie správnosti jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP), keď na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 11. až 14. uviedol:
„Novela Zákona o rodine vykonaná zákonom č. 217/2010 Z. z. zaviedla do rodinného práva inštitút
striedavej osobnej starostlivosti. Predpokladmi na rozhodnutie súdu o striedavej osobnej starostlivosti,

ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú jednoznačný záujem dieťaťa na zverení do osobnej striedavej
starostlivosti obidvoch rodičov, lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa pri tomto spôsobe osobnej
starostlivosti ako pri výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, spôsobilosť rodičov vychovávať
dieťa, záujem obidvoch rodičov o osobnú starostlivosť o dieťa a napokon i samotný postoj maloletého
dieťaťa. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci

maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje s podstatou a účelom základného práva
maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Najlepší záujem dieťaťa je však zároveň
pojmom pružným a adaptabilným. Treba ho prispôsobovať podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa
alebo detí, zohľadniť pritom ich osobný kontext, situáciu a potreby. Model striedavej starostlivosti síce
možnovovšeobecnostipovažovaťzamodel,ktorýjevzáujmemaloletýchdetí,neplatítovšakabsolútne.

I keď striedavá starostlivosť má svoje pozitíva pri zachovaní rovnocenného vzťahu dieťaťa s rodičmi,
na čo poukazoval i otec v odvolacom konaní, je nutné uvedomiť si, že prináša aj zvýšené nároky na
psychiku dieťaťa, ale aj rad požiadaviek na rodičov. Neustála výmena prostredia, v ktorom dieťa vyrastá,
môže mať okrem pozitívnych vplyvov aj negatívne vplyvy, keďže dieťa si takúto formu výchovy berie
ako vzor do života, a pri niektorých povahách detí sa táto nejednotnosť, resp. nestálosť prostredia môže

odraziť aj na ich psychickom vývine tak, ako to napokon vyplynulo i zo záverov znaleckého dokazovania
v prejednávanej veci, na ktoré správne poukázal i súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku,
a z ktorých vyplynulo, že režim striedavej osobnej starostlivosti pre maloletú nie je v súčasnej dobe
vhodný vzhľadom na psycho-sociálny vývin maloletej, ktorý psychický stav je destabilizovaný vnímanímantagonizmu medzi rodičmi a pravdepodobným prežívaním ich zámerného i nezámerného tlaku na jej
lojalitu zo strany rodičov, resp. i manžela matky, čo má negatívny dopad na vzdelávanie maloletej v
škole, ako aj na jej ďalší psychický vývoj.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci je potrebné poukázať aj na Článok 3 Dohovoru
o právach dieťaťa, ktorý reflektuje skutočnosť, že akokoľvek možno považovať za prirodzené a žiadúce,
aby dieťa bolo vychovávané svojimi rodičmi, nemožno odhliadnuť od toho, že i dieťa samotné je
bytosťoujedinečnouobdarenouneodňateľnými,nescudziteľnýmianezrušiteľnýmizákladnýmiprávamia
slobodami,tedabytosťou,ktorejbysamalodostaťprijejvývinetohonajlepšiehoaakotakámáprávoina

primeraný názor zodpovedajúci jeho veku, na ktorý súd musí pri rozhodovaní prihliadnuť. Bezvýhradné
nerešpektovanie akéhokoľvek názoru maloletého dieťaťa primeraného jeho veku môže mať a spravidla
aj má nepriaznivý vplyv na jeho vývoj, a preto i súd prvej inštancie postupoval správne, keď v konaní
vypočul maloletú D., ktorá je vo veku XX rokov a pri rozhodovaní na túto skutočnosť prihliadol.
14. Tak, ako to napokon konštatuje i súd prvej inštancie, je zrejmé, že maloletá je výrazne ovplyvňovaná
prostredím, v ktorom v súčasnosti žije (rodina matky, kde trávi čas so svojou sestrou), ale takýto stav

si sama neprivodila, a preto i odvolací súd s prihliadnutím na dobu trvania tejto konkrétnej situácie
(maloletá prakticky od narodenia vyrastá s matkou) v súlade s názorom súdu prvej inštancie dospel k
presvedčeniu, že zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov v súčasnosti
nie je v záujme maloletého dieťaťa.“

28. Doplnenie dôvodov na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie pri konštatácii
vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a stotožnení sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu (§ 387 ods. 1, 2 CSP), dovolací súd považoval za dostatočné vysporiadanie sa odvolacieho
súdu s námietkami otca.

29.Odôvodnenierozsudkuodvolaciehosúduzodpovedáajzákladnej(formálnej)štruktúreodôvodnenia,
vyplýva z neho (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) vzťah medzi skutkovými zisteniami aj
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Závery, ku ktorým
odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že

odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Dovolateľ v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené
a vyhodnotené v základnom konaní. Samotná (obsahová) nespokojnosť dovolateľa s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia a polemika s nimi nepostačuje.

30. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,
odôvodnenie oboch rozsudkov v ich organickej jednote ako celku (I. ÚS 259/2018). Dovolací súd dospel
k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním otca spĺňa kritériá pre odôvodnenie

rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný).

31. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie otca, podané z dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP zamietol ako nedôvodné (§ 448 CSP).

32. Dovolací súd o nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením
§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 a § 52 CMP.

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.