Decision was made at the court Okresný súd Nitra
Judgement was issued by JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
Judgement form – Rozsudok
Source – original document (the link may not work anymore)
Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoPr/2/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4622201133
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4622201133.4
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD.
a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci žalobcu: A. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom B., C. D. XXXX/XX, právne zastúpený: Weis & Partners s.r.o., advokátska
kancelária so sídlom Bratislava, Priemyselná 1/A, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: ARRIVA Nové
Zámky, a. s., so sídlom Nové Zámky, Považská 2, IČO: 36 545 317, zast. ProcuRecht Legal, s.r.o,
Železničiarska 22, Bratislava, IČO: 50 321 137, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu
škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-5Cpr/8/2022-404 zo dňa
3. apríla 2024, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
1.Vzáhlavíoznačenýmmedzitýmnymrozsudkomsúdprvej inštancieurčil, ževýpoveďdanážalovaným
žalobcovi listom zo dňa 14.01.2022, doručeným žalobcovi dňa 18.01.2022 je neplatná a pracovný
pomer založený medzi stranami pracovnou zmluvou zo dňa 29.07.2020, v spojení s dohodou o zmene
pracovnej zmluvy zo dňa 21.07.2021, trvá. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1
písm. e), ods. 4, článkom 1 – 3, § 84 ods. 1 – 4, § 7§ 79 ods. 1, § 82 a § 84 ods. 2 Zákonníka práce.
1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou zo dňa 14.01.2022 je neplatné a pracovný pomer žalovaného k žalobcovi trvá
s tým, že ak by bol úspešný, žiadal by aj náhradu mzdy. Žalobu zdôvodnil tým, že so žalovaným
uzatvoril pracovný pomer na dobu určitú pracovnou zmluvou zo dňa 29.07.2020 na pozíciu vodič
autobusu. Dňa 21.07.2021 bol pracovný pomer dojednaný na dobu neurčitú. Obsahom jeho pracovnej
činnosti bolo samostatné vedenie a obsluhovanie autobusu za účelom prepravy osôb v cestnej doprave,
preberanie hotovosti a vydávanie cestovných lístkov. Dňa 01.10.2021 bol vyslaný do sídla žalovaného
v Nových Zámkoch za účelom prerokovania nedodržiavania aktuálne platných opatrení v súvislosti s
ochorenímCOVID-19,kdehožalovanýokreminéhožiadalonahliadnutiedojehozdravotnéhozáznamu,
ktorým by preukázal svoje zdravotné problémy, ktoré mu spôsobuje prekrývanie horných dýchacích
ciest. Snažil sa žalovanému vysvetliť, že nie je oprávnený svojvoľne nahliadať do jeho zdravotnej
dokumentácie, nakoľko je to v rozpore s § 25 zákona č. 576/2004 Z. z. Argumentoval tiež tým, že
prekrývanie horných dýchacích ciest mu spôsobuje zdravotné ťažkosti ako trasenie rúk, pocit narušenej
rovnováhy, nevoľnosť a závrat. Namietal aj neplatnosť povinnosti prekrývania horných dýchacích ciest,
odvolávajúc sa na zákon č. 400/2015 Z. z. a na Ústavu SR. Na záver stretnutia súhlasil s lekárskym
vyšetrením u všeobecného lekára určeného žalovaným, ktoré absolvoval dňa 07.10.2021; bol uznaný
za plne spôsobilého na výkon práce vodiča. Po obdržaní listu „Výzva na upustenie od nezákonného
konania a zabezpečenie výkonu práva na prácu„ zo dňa 22.10.2021 žalovaný nátlak na jeho osobu
citeľne zmiernil. Zareagoval listom zo dňa 08.11.2021, kde sa dištancoval od nezákonného konania. Máza to, že žalovaný pokračoval v nátlaku na jeho osobu, keď dňa 16.11.2021 inicioval výjazd policajnej
hliadky, ktorá ho čakala na autobusovej zastávke Levice - Milex v čase o 8:29 hod.
1.2. Dňa 14.01.2022 mu žalovaný dal výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu,
že sa viackrát dopustil mierneho porušenia pracovnej disciplíny, za ktoré odo dňa 01.10.2021 považuje
nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s ochorením COVID-19. Výpoveď nepodpísal, nebol
si vedomý žiadneho porušenia pracovnej disciplíny. Na list žalovaného zo dňa 08.11.2021 a výpoveď
reagoval listom zo dňa 08.02.2022, kde ho opätovne upozornil, že sa nedopustil žiadneho porušenia
pracovnej disciplíny a navrhol kompromisné riešenie – pridelenie vozidla s uzatvorenou kabínou. Ak
žalovaný aj nedisponoval takými vozidlami, bol ochotný sa finančne podieľať na úprave vozidla, ale
žalovaný na tento návrh nereagoval. Od 14.02.2022 do 03.04.2022 bol práceneschopný. Dňa
04.04.2022 sa dostavil na pracovisko v Leviciach a oznámil, že je pripravený nastúpiť do práce. Prácu
mu nepridelili, preto žalovanému listom oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Žalovaný
v čase výpovede považoval prekrytie horných dýchacích ciest za aktuálne platné opatrenie v súvislosti
s ochorením SARS COVID-19. Na základe Ústavy SR a zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych
predpisov a o Zbierke zákonov SR má za to, že výpoveď je neplatná, nakoľko prekrytie horných
dýchacích ciest nikdy nebolo platným opatrením. Nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá. Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je základným ľudským právom. Obmedzené môžu byť
iba zákonom, nie na základe zákona a už vôbec nie právnym aktom nižšej právnej sily, t.j. vyhláškou
Úradu verejného zdravotníctva SR. Poukázal na Nález ÚS SR sp. zn.: PL ÚS 8/94 a sp. zn.: PL
ÚS 4/2021. Vyhláška ani opatrenie ÚVZ SR nemôže ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu
úpravu nad rámec zákona. Vyhláška ÚVZ SR číslo 237/2021, s ktorou ho žalovaný oboznámil dňa
01.10.2021, neobsahovala splnomocňovacie ustanovenie na vydanie všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorým by ÚVZ SR mohol nariadiť povinnosť prekryť si horné dýchacie cesty. ÚVZ SR toto
opatrenie nevydal na základe splnomocňovacieho, ale kompetenčného ustanovenia. ÚS SR v uznesení
sp. zn.: li. ÚS 411/2020-11 posudzoval ustanovenie § 48 ods. 4 písm. 1) zákona č. 355/2007 Z. z.,
ktoré znie: „Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození
verejnéhozdravia,akvods.5niejeustanovenéinak,nariaďujeopatrenia,ktorýmisú:výdajapoužívanie
špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok." V bode 24. tohto uznesenia ďalej Ústavný
súd Slovenskej republiky konštatuje: „Aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného
správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym
predpisom. Zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie), preto neobsahuje vo svojom texte osobitné
splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných
všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie na vydanie opatrenia v danom čase úrad
verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetentných ustanovení uvedených v bode 10 až 12 tohto
odôvodnenia..."ÚVZ SR vo vyhláške č. 237/2021 ukladá povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest
na základe § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. Z., ktoré je rovnako ako písm. 1) kompetentným
ustanovením. Takéto opatrenie ÚVZ SR vydané na základe kompetenčného ustanovenia zákona nie je
všeobecne záväzným právnym predpisom a teda ani platným opatrením .Účinnosť vyhlášky č. 237/2021
SR, s ktorou ho žalovaný oboznámil na stretnutí dňa 01.10.2021 sa podľa ÚVZ SR skončila dňa
03.10.2021. Odo dňa 04.10.2021 nadobudla podľa ÚVZ SR účinnosť vyhláška č. 250/2021. S vyhláškou
č. 250/2021 V. v. SR vydanou ÚVZ SR ani žiadnou ďalšou, ktorá bola publikovaná vo Vestníku vlády sa
neoboznamoval. Vyhlášky ÚVZ SR, ktoré sú uverejňované vo Vestníku vlády, sú vydávané v rozpore s
legislatívnymi pravidlami vlády SR.
1.3. Ďalej uviedol, že prekrývanie horných dýchacích ciest pri výkone práce vodiča autobusu by bolo
priamym ohrozením jeho zdravia a života ako aj zdravia a životov cestujúcich, za ktorých je ako vodič
autobusu zodpovedný. Prekrytie úst a nosa či už rúškom, alebo respirátorom mu spôsobuje zdravotné
problémy - trasenie rúk, pocit narušenej rovnováhy, nevoľnosť a hlavne závraty. Pre zdravotné problémy
spôsobené závratmi bol dvakrát uznaný práceneschopným. Prvýkrát to bolo 10 mesiacov od decembra
2017 do septembra 2018 a druhýkrát 2 mesiace od začiatku mája do konca júna 2018. Prvotnou
príčinou v decembri 2017 bol úraz, no prekrývanie horných dýchacích ciest u neho spôsobuje recidívu
týchto zdravotných problémov. Žalovaného na tieto zdravotné problémy niekoľkokrát ústne aj písomne
upozornil. Konanie žalovaného považuje za porušenie § 13 ods. 1, 2, 7, § 47 ods. 3 Zákonníka práce,
a § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a
o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačného zákona).1.4. Poukazoval tiež na to, že žalovaný voči nemu konal diskriminačne. Prekrývanie horných dýchacích
ciest u neho dôrazne vyžadoval a kontroloval, pri iných zamestnancoch vôbec. Štyria vedúci pracovníci
žalovaného v stredisku Levice v spoločnej kancelárii v pracovnej dobe nemali horné dýchacie cesty
prekrytéanivprítomnostivedúcehookremmomentu,kedyhozavolaldosvojejkancelárieadisciplinárne
riešil pre neprekrývanie horných dýchacích ciest. Od začiatku novembra 2021 do konca januára 2022
prebehli minimálne dve porady vedúcich pracovníkov s vodičmi v stredisku Levice, v interiéri za
prítomnosti desiatok účastníkov. Nikto z prítomných horné dýchacie cesty prekryté nemal, vrátane
generálneho riaditeľa a štatutára žalovaného. Dosvedčiť to môžu mnohí prítomní, ktorí sa porád
zúčastnili. Žalovaný konal diskriminačne aj čo sa týka kontroly dodržiavania opatrení v súvislosti s
ochorením SARS COVID-19. Viacero vodičov bolo disciplinárne riešených pre nedodržiavanie opatrení,
ktoré vydával ÚVZ SR, ale iba v jeho prípade boli kontroly vykonávané aj prostredníctvom výjazdov
vedúcich pracovníkov, ktorí na neho čakali na autobusových zastávkach, vyvíjali na neho nátlak,
znervózňovali ho a privolali policajnú hliadku a pokiaľ vie, tak ako jediný pre neprekrývanie horných
dýchacích ciest dostal výpoveď. Napriek všetkému s priamymi nadriadenými - dopravnými referentmi
strediska Levice vychádzal vždy dobre, v kolektíve vodičov bol obľúbený a na konci roka 2021 si ho
dokonca chceli zvoliť za zamestnaneckého dôverníka pre okres Levice. Za týmto účelom sa dňa
08.11.2021 prihlásil za člena odborovej organizácie ZO OZ KOVO ARRIVA. Má za to, že tento fakt zohral
pri konaní žalovaného významnú úlohu.
1.5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poprel pravdivosť tvrdení žalobcu. Uviedol, že žalobca
mal v čase pandémie ochorenia COVID-19 problémy s dodržiavaním pracovnej disciplíny, objavili
sa telefonické aj ústne sťažnosti od cestujúcich, ktoré spočiatku riešil ústnym dohovorom. Žalobca
tvrdil, že má zdravotné problémy. Poprel jeho tvrdenie, že mal záujem nahliadať do jeho zdravotnej
dokumentácie. V tom čase bola v platnosti vyhláška č. 237 ÚVZ SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia
pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest podľa § 5 ods. 4 písm. k)
zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia z dôvodu pandémie ochorenia
COVID-19 vydanej podľa § 59b zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, v súvislosti s
výkonom povolania. COVID automat Levice od 27.09.2021 uvádzal povinnosť nosiť rúško a respirátor
FFP2, ich povinné nosenie v exteriéri na hromadných podujatiach pre vzdialenosť menšiu než 2 metre.
Vyhláška stanovila aj výnimky; nemal vedomosť, že by žalobca spadal pod výnimku a nakoľko mal
dôvodnú obavu o život a zdravie svojho zamestnanca, inicioval stretnutie na 01.10.2021, aby sa uistil,
že žalobca ako jeho zamestnanec je spôsobilý na výkon svojej práce a mal záujem ho poučiť o aktuálne
platných nariadeniach a o zmene Pracovného poriadku spoločnosti od 01.10.2021. Žalobca sa na
stretnutí vyjadril, že rúško odmieta nosiť z dôvodu zdravotných problémov, nevie dýchať, má následne
závraty, potom nemôže vykonávať svoju prácu tak v rúšku ako aj v respirátore. Bol dotazovaný, ako
vie preukázať výnimku z nosenia rúška, generálny riaditeľ chcel poznať dôvod výnimky, nakoľko chcel
vedieť, či je schopný výkonu práce vodiča. Rovnako mu vysvetlil, že bude požadovať stanovisko lekára,
či je schopný výkonu práce. Žalobca súhlasil s lekárskou prehliadkou za účelom potvrdenia schopnosti
výkonu práce vodiča. Bol poučený o tom, že v prípade sťažnosti cestujúcich znáša plne zodpovednosť
voči kontrolnému orgánu, príslušnej polícii, ktorá dané porušenie posúdi a sankcionuje, rovnako o tom,
že uvedené nepriamo vplýva na cestujúcu verejnosť, na čo reagoval tým, že sa ho to netýka a citoval
Zákon 400 o tvorbe právnych predpisov, odvolával sa na zverejňovanie a všeobecne právne nariadenia,
oboznámil žalovaného o základných ľudských právach a o nedotknuteľnosti jeho osoby. K tomu mu
povedal, že rúška nenosí zo zdravotných dôvodov a namietal neplatnosť vyhlášky č. 237. Stanovili si
termín lekárskej prehliadky - do 14 dní a bol poučený, že nenosením rúška, resp. respirátora porušuje
pracovný poriadok zamestnávateľa, čo sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny. Reagoval na
všetky podnety žalobcu riadne a žalobca dostal odpoveď na všetky ním formulované listy. Posudkový
lekárskonštatoval,žejespôsobilývýkonuprácevodiča.Kategorickysaohradil vočivyjadreniamžalobcu
o nátlaku na jeho osobu, pretože postupoval pri výkone dopravnej činnosti v súlade s aktuálne platnou
právnou legislatívou, oboznamoval zamestnancov s platnými nariadeniami sms správami na strojčeky
vodičov. Je pravdou, že v priestoroch pracovísk sa vykonávali kontroly prekrytia horných dýchacích
ciest, nie je však pravdou, že by boli účelové voči žalobcovi alebo mierené voči jeho osobe. Mal
niekoľko interných ako aj externých kontrol zo štátneho zdravotného dozoru RÚVZ v Nových Zámkoch.
Ako žalobca sám uvádza, nedodržiaval platné nariadenia a nemal opakovane prekryté horné dýchacie
cesty, čomu nasvedčuje aj šetrenie jeho osoby v rámci RÚVZ Levice. Bol nútený pristúpiť k skončeniu
pracovného pomeru so žalobcom. Dňa 14.01.2022 sa osobne stretli z dôvodu prejednania výpovede.
Žalobca sa vyjadril, výpoveď si prečítal, odmietol ju prevziať a podpísať, požiadal o písomné doručenie,
čomu bolo vyhovené. Po doručení výpovede bol žalobca PN, čo ovplyvnilo výpovednú lehotu a žalovanýs ním opakovane v predmetnej veci viedol rozsiahlu korešpondenciu. Má za to, že pracovný pomer so
žalobcom skončil v súlade so Zákonníkom práce dňa 03.04.2022 po ukončení jeho PN.
1.6. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu mal preukázané, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z
29.07.2020 ako vodič autobusu. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 21.07.2021 bol jeho
pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú. Dňa 01.10.2021 sa uskutočnilo stretnutie žalobcu s
generálnym riaditeľom žalovaného ohľadom prerokovania nedodržiavania aktuálne platných opatrení v
súvislosti s ochorením COVID-19 podľa vyhlášky 237 ÚVZ SR a žalobca bol požiadaný na preukázanie
výnimky pri nenosení rúška, bol oboznámený s Pracovným poriadkom platným od 01.10.2021, s
aktuálne platnou legislatívou a COVID automatom. Žalobca uvádzal, že sa ho to netýka, citoval zákon
č. 400, poukazoval na základné ľudské práva a nedotknuteľnosť jeho osoby uvádzal, že rúško nenosí
zo zdravotných dôvodov. Žalobca súhlasil, že sa podrobí lekárskemu vyšetreniu s výsledkom pre
zamestnávateľa, či je schopný výkonu práce. V závere stretnutia bolo dohodnuté, že termín vykonania
lekárskej prehliadky bude do 14 dní odo dňa stretnutia. Na záver žalobca uviedol, že si je plne
vedomý, že nedodržiavanie aktuálne platných opatrení súvisiacich s pandémiou COVID-19 považuje
zamestnávateľ za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca listom zo dňa 22.10.2021
vyzýval žalovaného na upustenie od nezákonného konania a zabezpečenie výkonu práva na prácu
podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy SR. Z dokladu o zdravotnej spôsobilosti vodiča - žalobcu zo dňa 07.10.2021
(na č. l. 17 spisu) vyplýva, že žalobca je spôsobilý na vedenie motorových vozidiel skupiny AM, A1,
A2, B1, B, C1, C, D1, D, T. Žalovaný listom zo dňa 26.10.2021 reagoval na list žalobcu zo dňa
22.10.2021 s tým, že sa kategoricky dištancuje od formulácie nezákonného konania popisovaného
žalobcom, nikto mu pri výkone práce vodiča nebráni. Záverom uvedenej lekárskej prehliadky bol
lekárom uznaný za spôsobilého výkonu práce vodiča. Regionálny úrad verejného zdravotníctva v
Leviciach vydal dňa 16.12.2021 Rozkaz pod č. D1/202101762, ktorým žalobcovi uložil pokutu za
spáchaný priestupok na úseku verejného zdravotníctva, ktorého sa dopustil tým, že dňa 16.11.2021 o
8:29 hod. tým, že nemal v prostriedku verejnej dopravy (v interiéri autobusu) riadne prekryté horné
cesty dýchacie (nos a ústa) respirátorom. Proti rozkazu podal žalobca odpor, podľa vyjadrenia žalobcu,
pokuta uložená v rozkaznom konaní v sume 50 eur za neprekrytie horných dýchacích ciest bola
zrušená, pričom príslušný RÚVZ SR oznámil, že vec nemožno prejednať pre uplynutie prekluzívnej
lehoty. Zo Zápisu zo stretnutia generálneho riaditeľa žalovaného C. E. a zástupcov spoločnosti so
žalobcom zo dňa 14.01.2022 vyplýva, že účelom stretnutia bolo prerokovanie opakovaného porušenia
pracovnej disciplíny, zamestnávateľ opakovane písomne upozorňoval zamestnanca na menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko Pracovný poriadok spoločnosti platný od 01.10.2021 v časti
4.5. Pracovná disciplína ods. 4.5.4 písm. q) menej závažné porušenie pracovnej disciplíny uvádza
povinnosť zamestnanca dodržiavať aktuálne platné opatrenia v súvislosti s pandémiou COVID - 19,
čo sa opakovane u zamestnanca - žalovaného preukázalo ako nedodržiavané, k náprave nedošlo,
zamestnávateľ sa preto rozhodol ukončiť pracovný pomer so žalobcom, pričom bol žalobca informovaný,
že zámer bol prerokovaný s OZ KOVO. Žalobca si na tomto stretnutí prečítal výpoveď, odmietol ju
podpísať a prebrať osobne, žiadal o jej písomné zaslanie. Z obsahu Výpovede podľa § 63 ods.
1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 14.01.2022 danej žalobcovi žalovaným vyplýva, že žalovaný
žalobcovi, ktorý pracuje u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 29.07.2020 ako vodič od
01.08.2020, v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce týmto dáva žalobcovi výpoveď pre menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti
s porušením pracovnej disciplíny opakovane písomne upozornený. Porušenia pracovnej disciplíny v
zmysle vyššie uvedeného sa dopustil tým, že dňa 29.11.2021 pri kontrole vykonanej zamestnávateľom
počasvýkonupráce-linka402421,spojč.11 nemalprekrytéhornédýchaciecesty,kontrolnýmorgánom
bol upozornený na odstránenie nedostatku, ktoré rázne odmietol a pokračoval vo vykonávaní spoja
bez prekrytia horných dýchacích ciest. Takéto jeho konanie je v rozpore s Pracovným poriadkom, s
ktorým bol osobne oboznámený dňa 01.10.2021. Na porušenie pracovnej disciplíny menej závažným
spôsobom bol upozornený písomným upozornením zo dňa 03.12.2021, s ktorým bol oboznámený dňa
10.12.2021 vedúcim prevádzkovej oblasti za prítomnosti dispečerky a prevádzkového majstra. V zmysle
Pracovného poriadku spoločnosti, bod 4.5.4 q) za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny sa
považuje nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou SARS COVID-19 (vyhláška
ÚVZ SR č. 262/2021 V.v. z 24.11.2021). Menej závažné porušenie pracovnej disciplíny spôsobmi
uvedenými v bode 4.5.4. Pracovného poriadku spĺňa podmienky pre výpoveď zo strany zamestnávateľa
podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušenímpracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. V posledných šiestich mesiacoch
bol žalobca písomne upozornený na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a poučený, že
v prípade opakovaného porušenia pracovnej disciplíny s ním môže zamestnávateľ skončiť pracovný
pomer v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a to písomným upozornením zo dňa 12.10.2021,
s ktorým bol žalobca oboznámený dňa 20.10.2021. Nakoľko uvedené upozornenie odmietol prevziať,
bolo doručené poštou dňa 03.11.2021. Výpoveď zamestnávateľa bola prerokovaná v ZO OZ KOVO dňa
17.12.2021. Žalobca listom zo dňa 08.02.2022 oznámil žalovanému, že výpoveď zo dňa 14.01.2022
považuje za neplatnú a listom zo dňa 04.04.2022 opätovne oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní a výpoveď považuje za neplatnú. Žalobca podal dňa 02.12.2021 prihlášku za člena
do Odborového zväzu KOVO vyplnenú dňa 08.11.2021. Zo záznamov z vykonaných kontrol na
dodržiavanie prekrytia horných dýchacích ciest zo dňa 06.10.2021, 29.11.2021 a 04.11.2021 vyplýva,
že F. A. - vedúci BOZP, OPP a KR a E. D. prevádzkový technik vykonali v uvedené dni kontrolu
autobusov pri vykonávaní verejnej osobnej dopravy na mieste Šurany, Čifáre, Vráble a Kalná nad
Hronom, Lok a zistili, že vodič - p. A. A. nemal prekryté horné dýchacie cesty počas vykonávania
verejnej osobnej dopravy. Z Hlásenky zo dňa 27.09.2021 vyplýva, že prevádzkový riaditeľ – A. G.,
manažér ĽZ- A. A., vedúci BOZP- F. A. žiadali o určenie ďalšieho postupu, resp. preverenie zdravotnej
spôsobilosti vodiča 9165 A. A.. Menovaný po opätovnom upozornení dispečerom na nosenie rúška pri
výkone práce vodiča autobusu toto odmietol s tvrdením, že zo zdravotných dôvodov nemusí nosiť rúško.
Potvrdenie od lekára nepredložil, vraj nie je povinný umožniť zamestnávateľovi nahliadnutie do jeho
zdravotnej dokumentácie, čo má prekonzultované s právnikom i lekárom. Uvedené tvrdenie zopakoval
aj vedúcemu prev. oblasti dňa 24.09.2021. Z Lekárskeho posudku o zdravotnej spôsobilosti na prácu
zo dňa 01.02.2022 (č. l. 192 spisu) vyplýva, že zamestnanec A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., C. D.
XXXX/XX je spôsobilý na výkon posudzovanej práce - vodič autobusu.
1.7. Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že dojednanie v bodoch 4.5.4 q) Pracovného
poriadku žalovaného, platného od 01.10.2021, kde sa ako menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny uvádza nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19, je
absolútne neplatné pre jeho rozpor so zákonom, s § 84 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s článkami 1-3
Zákonníka práce, a preto nemožno ním zakladať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa
§ 84 ods. 2 Zákonníka práce pracovný poriadok bližšie konkretizuje v súlade s právnymi predpismi
ustanovenia tohto zákona podľa osobitných podmienok zamestnávateľa. Bod 4.5.4 q) Pracovného
poriadku žalovaného nesúvisí s bližšou konkretizáciou Zákonníka práce a tiež neodráža osobitné
podmienky zamestnávateľa, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, pracovnej činnosti a prevádzkových
potrieb zamestnávateľa, teda s obsahom výkonu práce/pracovným pomerom. Tento bod pracovného
poriadku je v rozpore s čl.1 Zákonníka práce, keď vytvára netransparentné a nepredvídateľné pracovné
podmienky. Covid semafor a týždenné zmeny a rušenia opatrení a vyhlášok a povinnosť tieto sledovať
zo strany zamestnanca nie je predvídateľné ani transparentné. Sporný bod pracovného poriadku je
aj v rozpore s čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívaťnaškodudruhéhoúčastníkapracovnoprávnehovzťahualebospoluzamestnancovarozpores
čl. 3 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanci majú okrem iného právo na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať
pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a
vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie. Žalobca nebol povinný v čase trvania
pracovného pomeru, a to najmä počas pretrvávania pandémie súvisiacej s ochorením COVID-19,
dodržiavať v tom čase platné opatrenia súvisiace s pandémiou COVID-19 (najmä prekrytie horných
dýchacích ciest), na základe povinnosti mu vyplývajúcej z vyššie citovaného bodu 4.5.4 q) Pracovného
poriadku žalovaného.
1.8. Konštatoval, že sankciou za nedodržanie protipandemických opatrení bolo uloženie pokuty, nie
zákaz vykonávať prácu. Zamestnávateľ nemal právomoc vymáhať v mene štátu ne/dodržiavanie
protipandemických predpisov, mohol iba podať oznámenie o možnom porušení protipandemických
predpisov a mal vyvodzovať pracovnoprávnu zodpovednosť až v prípade, keď bola zamestnancovi
právoplatne uložená pokuta či iná sankcia za spáchanie priestupku/správneho deliktu. Dodržiavanie
protipandemických opatrení nevyplýva zo Zákonníka práce ani z pracovného pomeru, jednalo sa
o všeobecnú povinnosť vyžadovanú zo strany ÚVZ SR od každého a nepredstavovala osobitný
predpoklad nevyhnutne potrebný pre výkon práce ako takej.1.9.Nakoľko súdnámietkyžalobcuohľadomneplatnostibodu4.5.4q)Pracovnéhoporiadkužalovaného
vzhliadol dôvodnými, ďalej sa už nezaoberal tým, či na strane žalobcu existoval ním tvrdený objektívny
dôvod, ktorý by odôvodňoval jeho tvrdenia ohľadne zdravotného stavu a spadal by pod výnimky
z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ktorá skutočnosť o neprekrytí horných dýchacích
ciest zo strany žalobcu počas výkonu práce medzi stranami sporná nebola)a nezaoberal sa ďalej
ani argumentáciou žalobcu, že žalovanému ako zamestnávateľovi navrhol zlepšenie pracovných
podmienok na pracovisku tým, že vytvorí uzatvorenú kabínu v autobuse, k čomu žalovaný uvádzal, že
nedisponuje takto vybavenými autobusmi, keď táto námietka ani nemala vplyv na rozhodnutie vo veci.
1.10. V súvislosti s nálezom Ústavného súd SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136, na ktorý žalobca pre podporu
správnosti svojich tvrdení (najmä o nulite právnych aktov vydávaných ÚVZ SR) poukazoval, súd uviedol,
že nález sa týkal posudzovania (iných) zákonných ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. - netýkal
sa posudzovania ustanovení (§ 5 ods. 4 písm. k/, § 59b, § 48 ods. 4 písm. r), na podklade ktorých
ÚVZ SR vydával podzákonné normatívne právne akty - vyhlášky, ktorými nariaďoval povinnosť prekrytia
horných dýchacích ciest. Zároveň, ak by aj boli predmetom návrhu a skúmania Ústavným súdom SR
vyššie citované zákonné ustanovenie zákona č. 355/2007 Z. z., na podklade ktorých ÚVZ SR tieto akty
vydával, podľa bodu 196 Nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že aj keby boli predmetné vyhlášky ÚVZ
SR v rozpore s ústavou z dôvodu, že boli vydané nad Ústavou SR danou právomocou týkajúcich sa
stanovovaní medzí výkonu základných práv a slobôd, tak nemalo by to spätnú, t.j. účinky ex tunc ale
„len“ účinky ex nunc, t.j. až po rozhodnutí, ktorým by boli oficiálne derogované.
2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a žalobu
zamietnuť a priznať mu náhradu trov celého konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci,
porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
rozhodnutia. K nesprávnemu právnemu posúdeniu uviedol, že odmietnutie splnenia povinnosti prekrytia
horných dýchacích ciest pri výkone práce jednoznačne napĺňa hmotnoprávny predpoklad porušenia
pracovnej disciplíny zamestnancom podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, za ktoré mu môže
zamestnávateľ uložiť sankciu v podobe skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny, na ktoré bol písomne upozornený. Má za to, že postup podľa bodov
4.5.4 q) Pracovného poriadku je v súlade so Zákonníkom práce. Rozhodnutie prvoinštančného súdu je
prekvapivé, keď argumentácia, ktorou odôvodnil rozsudok bola žalobcom prvýkrát použitá až v konaní
pred odvolacím súdom a ide o neprípustné novoty a porušenie jeho práva na spravodlivý proces.
V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu. Uviedol, že žalobca mal povinnosť
dodržovať predpisy na úseku ochrany zdravia pri práci a v tom čase platné opatrenia súvisiace
s pandémiou COVID-19 (najmä prekrytie horných dýchacích ciest) a on ako zamestnávateľ mal
oprávnenie, dokonca povinnosť dodržiavanie týchto predpisov od zamestnanca vyžadovať. Uviedol,
že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil právne závery, keď bez ďalšieho prevzal doslovne
argumentáciu žalobcu, ktorá bola použitá až v odvolacom konaní. Oba súdy jednoznačne vyslovili
záver, že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest respirátorom bola platná a túto museli dodržiavať
aj zamestnanci. Ďalej poukázal na právomoc Úradu verejného zdravotníctva na prijímanie opatrení
vyplývajúce z ust. § 5 ods. 4 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpory a rozvoj verejného
zdravia pri ohrození verejného zdravia, ktorá situácia v čase posudzovaných skutkov bola. Rozsah
oprávnení je vyjadrený v § 48 ods. 4 citovaného zákona, teda uvedené povinnosti predpokladá
samotný zákon. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 4/2021-136, na ktorý žalobca pre podporu
správnosti svojich tvrdení poukazoval a odvolací súd dal do pozornosti súdu prvej inštancie sa týkal
posudzovania iných ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. a z bodu 196 vyplýva, že aj keby boli
predmetné vyhlášky v rozpore s ústavou z dôvodu, že boli vydané nad Ústavou SR danou právomocou,
nemalobytospätnúpôsobnosť.Zdôraznil,žezamestnanecjepovinnýnazákladeustanoveníZákonníka
práce dodržiavať predpisy na úseku bezpečnosti ochrany zdravia pri práci, medzi ktoré patrila aj
generálna povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest v interiéri, vrátane dopravných prostriedkov.
V tejto súvislosti poukázal na ust. § 81 písm. a/, c/, § 146 ods. 1, § 39 ods. 1, § 148 ods. 1 Zákonníka
práce, § 12 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, podľa ktorého
je zamestnanec povinný dodržiavať právne a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci. Žalobca bol oboznamovaný s povinnosťami súvisiacimi s ochranou proti šíreniu
ochorenia COVID-19, čo nerozporoval. Poukazoval na ust. § 6 ods. 1 a § 9 ods. 1 Zákona o bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, ktorý upravuje celý rad povinností v tejto oblasti aj zamestnávateľom.
Pracovným poriadkom zamestnávateľ upravuje podmienky viacerých právnych predpisov, ktoré sú
zamestnanci povinní pri výkone práce dodržiavať a na ktoré sa Zákonník práce odvoláva, resp.priamo definuje (§ 39). Považuje za nespochybniteľné, že ustanovenie pracovného poriadku môže
jednoznačne konkretizovať právne povinnosti, ktoré zamestnancom vyplývajú zo Zákonníka práce
a ostatných predpisov, ktoré sa vzťahujú na výkon práce zamestnanca. Samotné ustanovenie 4.5.4 q)
Pracovného poriadku však nezakladá povinnosť dodržiavania protipandemických predpisov zo strany
zamestnanca. Táto vyplýva zo Zákonníka práce ako všeobecná povinnosť dodržiavania právnych
predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Preto má za to, že aj keby toto
ustanovenie nebolo prijaté do pracovného poriadku dodržiavania protipandemických predpisov, bolo
povinnosťou zamestnancov podľa Zákonníka práce a čl. 1 Zákonníka práce. Citované ustanovenie
pracovného poriadku nemôže vytvárať netransparentné a nepredvídateľné pracovné podmienky, ako
to vyložil prvoinštančný súd v odôvodnení, keď dodržiavanie bezpečnosti a ochrany života a zdravia je
vyžadovanéZákonníkompráceainýmiprávnymipredpismi.Nikdynevyžadovalodžalobcudodržiavanie
opatrení, o ktorých by nemal vedomosť a o ktorých by nebol z jeho strany informovaný. Povinnosť
dodržiavania aktuálne platných ustanovení v súvislosti s pandémiou COVID-19 vyplýva aj z čl. 2
Zákonníka práce. Vzhľadom na vážnosť situácie, v ktorej sa tak zamestnávateľ ako aj zamestnanci
ocitli bolo dôležité chrániť život a zdravie zamestnancov a cestujúcich. Povinnosťou zamestnávateľa
je dodržiavať opatrenia prijaté za účelom bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov a iných
osôb. On ako dopravca mal v čase vyhlásenia núdzového stavu zodpovednosť za bezpečnosť nielen
svojich zamestnancov ale aj cestujúcich, kde by v prípade nakazenia hrozila vážna ujma na ich živote
alebo zdraví, preto doplnil ustanovenie v Pracovnom poriadku ods. 4.5.4 q). V praxi boli porušenia
protipandemických opatrení považované za obzvlášť závažné porušenie s následkom okamžitého
skončenia pracovného pomeru, viď napr. rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3Cpr/5/2021,
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoPr/1/2022 z 28.09.2022. Ďalej uviedol, že žalobca
nespadal pod výnimky z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest a nebola nijakým spôsobom
preukázaná jeho nespôsobilosť vykonávať prácu podľa aktuálne platných nariadení prekrytím horných
dýchacích ciest. Keďže nespadal pod výnimku nosiť rúško, bol povinný na základe lekárskeho
posudku preukázať nespôsobilosť na výkon práce s ochrannými pomôckami. Ak by spadal pod
výnimku povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, zakladalo by to prekážku v práci na jeho
strane z dôvodu vysokého rizika nákazy jeho osoby a cestujúcich. V tejto súvislosti poukázal na
uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/122/2008 z 30.06.2009. Ďalej poukázal na rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktorý vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, resp. argumentáciou,
že žalovanému ako zamestnávateľovi navrhol zlepšenie pracovných podmienok tým, že vytvoril
uzavretú kabínu v autobuse. K tomu on uviedol, že nedisponuje takým vybavením autobusu, ktoré
by malo uzavretú kabínu. Takéto riešenie bolo technicky nemožné, čo už vysvetlil aj vo svojich
predchádzajúcich podaniach. Navyše, žalobca toto opatrenie navrhol, kedy bol dlhodobo PN, počas
plynutia výpovednej doby a toto jeho konanie považuje za účelové. Vo vzťahu k žalobcovi sa nedopustil
ako zamestnávateľ žiadneho diskriminačného prístupu, keď jednou zo všeobecných pracovnoprávnych
je zásada rovnakého zaobchádzania vyjadrená aj v zákaze diskriminácie a v zásade výkonu práva
povinnosti v súlade s dobrými mravmi. Tvrdenie o porušení zákazu diskriminácie nemôže byť založené
na subjektívnom negatívnom vnímaní situácie spojením so skončením pracovného pomeru, ale musí
vychádzať z dôkaznej situácie. Nie každé pochybenie, neštandardný alebo formalistický postup možno
hodnotiť ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Takými sú napr. konanie zamestnávateľa
zakladajúce sa na odlišnom prístupe zamestnancov z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania,
príslušnosti k národnosti či etnickej skupiny, zdravotného stavu a podobne. Poukázal na § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona. Ďalej uviedol, že žalobca musí tvrdiť a predložiť také dôkazy, z ktorých
možno usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo a súčasne musí tvrdiť, čo je
pohnútkou diskriminačného konania. Až následne sa presunie dôkazné bremeno na žalovanú stranu.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/66/2021 z 29.09.2021 a ustanovenie § 6
ods. 1 a § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona. Uviedol, že jediný dôvod, ktorý bol zo strany žalobcu
tvrdený bolo podľa žalobcu podanie prihlášky za člena odborovej organizácii ZO OZ KOVO ARRIVA
zo dňa 08.11.2021 doručenej a prijatej 02.12.2021. Samotný fakt podania prihlášky však sám o sebe
nemôženasvedčovaťakejkoľvekdiskrimináciizostranyzamestnávateľa.Niejemožnézostranyžalobcu
preukázať ani priamu súvislosť medzi konaním zamestnávateľa v súvislosti s riešením situácie ohľadne
porušenia disciplíny žalobcu, ktoré začalo 01.10.2021 osobným stretnutím žalovaného so žalobcom
a prihláškou žalobcu za člena odborovej organizácie doručenej 02.12.2021. Vzhľadom na doterajší
spôsob prezentácie obštrukcie zo strany zamestnanca je možné konštatovať, že po tom, ako bol
upovedomený na porušenie pracovnej disciplíny, účelovo požiadal o členstvo odborovej organizácie
zamestnávateľa. Má za to, že sa nemôže dovolať ochrany tam, kde sám porušuje právne predpisy.
Diskriminácia z dôvodu nerovnakého zaobchádza v prípade porušenia pracovnej disciplíny zo stranyzamestnanca nemôže byť predmetom ochrany a takáto diskriminácia nemôže nastať z dôvodu, že každý
prípad porušenia pracovnej disciplíny ako aj intenzita a závažnosť sa posudzujú individuálne.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. K spornému bodu 4.5.4 q)
Pracovného poriadku uviedol, že žalovaný podkopáva svoju argumentáciu ohľadne jeho spornosti,
keď sám pripúšťa jeho nadbytočnosť, nejasnosť a ak by aj toto ustanovenie nebolo prijaté do
pracovného poriadku, dodržiavanie protipandemických predpisov bolo povinnosťou zamestnancov,
preto žalovaný považuje za nespochybniteľné, že ustanovenie pracovného poriadku môže konkretizovať
právne povinnosti zamestnancov. Z obsahu výpovede je zrejmé, že žalovaný založil dôvody výpovede
opakovaným porušením bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku tak, že takéto konanie je v rozpore
s pracovným poriadkom. Napriek tomu v odvolaní uvádza, že výpoveď bola daná nie porušením bodu
4.5.4 q) Pracovného poriadku, ktorý ani žiadne pracovné podmienky nevytvára, ale porušením vtedy
platných protipandemických opatrení. Ak teda podľa žalovaného sporný bod Pracovného poriadku
nevytvára žiadne pracovné podmienky, tak potom nemá čo robiť v pracovnom poriadku, čo umocňuje
jeho neplatnosť pre rozpor s § 84 ods. 2 Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že toto ustanovenie
Pracovného poriadku jednoznačne nekonkretizuje právne povinnosti zamestnancov, preto je neplatné
aj pre nedostatočnú určitosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť, a preto nemôže zakladať dôvod
skončenia pracovného pomeru a platnosť výpovede. Uviedol, že odvolací súd vnímal jeho odvolacie
námietky týkajúce sa neplatnosti sporného bodu za najzásadnejší argument. K tvrdeniu žalovaného,
že bol oprávnený kontrolovať a vyžadovať dodržiavanie aktuálne platných protipandemických opatrení,
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR (bez označenia spisovej značky rozsudku, poznámka
odvolacieho súdu), ktorý uviedol, že v ustanovení § 34 Zákona o policajnom zbore uvádza, že
každý je povinný uposlúchnuť výzvu, pokyn, príkaz a požiadavku policajta alebo strpieť výkon jeho
oprávnení podľa ust. § 17 až § 33 a osobitných predpisov. Kasačný súd konštatuje, že nebolo
žalovaným preukázané, že z citovaných ustanovení o policajnom zbore ani z osobitných predpisov,
ani z iných predpisov vyplýva právomoc policajta vyzývať na prekrytie horných dýchacích ciest.
Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ak nebol policajt oprávnený vyzývať na prekrytie horných
dýchacích ciest, mal takéto oprávnenie žalovaný. Mohol nanajvýš upozorniť žalobcu na porušenie
protipandemických opatrení, prípadne oznámiť príslušnému RÚVZ a do právoplatného rozhodnutia
nariadiť zamestnancovi čerpanie dovolenky alebo oznámiť vznik prekážok na strane zamestnanca
s alebo bez náhrady, čo žalovaný neurobil. Žalovaný nemal právomoc vymáhať v mene štátu, resp.
za štát dodržiavanie protipandemických predpisov a prejudikovať, či sa zamestnanec dopustil ich
porušenia. Svojim odvolaním len potvrdil, že povinnosť vytvárať pre zamestnanca pracovné podmienky
umožňujúce najlepší výkon práce úplne odignoroval a prenášal v celom rozsahu na zamestnancov.
Ani obrana žalovaného s poukazom na zvery posudkového lekára nemá žiadnu hodnotu, keďže ten
len konštatoval, že žalobca je zdravotne spôsobilý na výkon práce šoféra bez vyjadrenia sa ako to
ovplyvnilo, môže ovplyvniť dlhodobé prekrývanie horných dýchacích ciest respirátorom výkon jeho práce
s prihliadnutím na jeho zdravotný stav. Citované časti rozsudku Okresného súdu Zvolen sú vytrhnuté
z kontextu a paušalizované bez preukázania toho, v čom sa majú tieto príkazy zhodovať. Poukázal
na zverejnené štúdie zamerané na účinky pravidelného a dlhodobého prekrývania horných dýchacích
ciest, z ktorých vyplýva, že sú nevhodné a smerujú k poškodzovaniu zdravia a nie k prevencii proti
šíreniu COVID-19. Ďalej uviedol, že spoločenské povedomie si postupne uvedomuje, že tzv. štátny
manažment pandémie COVID-19 bol škodlivý, ak poukázal na pravidlo, že v pracovnoprávnych sporoch
platí základné pravidlo, že v pochybnostiach v prospech zamestnanca, to znamená, že pokiaľ nebolo
bez rozumných pochybností jemu spoľahlivo preukázané, že skutočne svojou protiprávnou činnosťou
ohrozoval verejné zdravie, tak sa aj z tohto hľadiska javí skončenie pracovného pomeru pre dvakrát
opakované menej závažné porušenie pracovného poriadku ako aj keby bolo v tomto smere platný za
neprimerané a to aj s poukazom na diskriminačný a rozdielny spôsob uplatňovania tohto pravidla bez
zohľadnenia konkrétneho zdravotného stavu jednotlivca za materiálne nespravodlivé a protiprávne. Za
nenáležitý považoval rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z dôvodu, že sa týkal testovania
na COVID-19 a nie prekrývania horných dýchacích ciest. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného
ohľadne novôt v odvolacom konaní. Žalovaný priznal, že umiestnením uzavretej kabíny v priestoroch
pre šoféra autobusu sa zlepší pracovné prostredie a zároveň potvrdil, že došlo k zhoršeniu pracovného
prostredia pre tých zamestnancov, ktorí takúto kabínu nemali. Nie je pravdivé tvrdenie, že by kabínu
požadoval až počas plynutia výpovednej doby. Navyše v predošlom odvolacom konaní žalovaný toto
nenamietal a ani netvrdil, čo predstavuje neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Žalovaný nepreukázal
svoje tvrdenie, v čom má spočívať údajne nemožnosť realizovať riešenie úpravou priestoru – kabíny.Ďalej uviedol, že v konaní namietal, že mu bol diagnostikovaný zdravotný stav, keď dostáva závrate
pri výkone športu a dlhodobé a pravidelné prekrývanie horných dýchacích ciest je pre neho neúnosné,
pričom je z hľadiska ľudského neakceptovateľné, aby zamestnávateľ na jednej strane ignoroval vyššie
uvedeného jeho zdravotné komplikácie a na druhej strane od neho vyžadoval dodržanie povinnosti
mať prekryté horné dýchacie cesty. Naopak nenosením rúška z uvedeného dôvodu konal zodpovedne,
keď nevystavoval možnému usmrteniu veľkého počtu cestujúcich. Lekárske vyšetrenie, ktoré vykonával
žalovaný, nemá žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k tomu, či dlhodobé a pravidelné prekrývanie
horných dýchacích ciest nemôže u neho spôsobiť zvýšené riziko závratov počas šoférovania. V závere
sa vyjadril k nulite protipandemických opatrení a ich účinkom, nestotožnil sa s názorom, že aj keby
boli predmetné vyhlášky ÚVZ SR v rozpore s Ústavou SR z dôvodu, že by boli vydané nad Ústavou
SR danou právomocou stanovovaní medzí výkonu základných práv a slobôd, nemalo by to spätnú
účinnosť, ale len účinky ex tunc, t. j. až po rozhodnutí, ktorým boli oficiálne derogované, pretože aj
z činnosti samotného Ústavného súdu SR uznesenie PL ÚS 3/2024-112 z 28.02.2014 je zrejmé, že sa
musí neprihliadnuť na podústavnú právnu normu, aj keď oficiálne nebola derogovaná. Ako predbežnú
otázku vyhodnotil, že ustanovenie zákona č. 314/2018 a to § 83 týkajúci sa účinkov a právne záväznosti
uznesenia Ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu momentom jeho zverejnenia
v zbierke zákonov je v rozpore s Ústavou, keď uviedol v odstavci 111, že: „právo pozastaviť účinnosť
je autonómnou a priamou ústavnou právomocou Ústavného súdu, ktoré výkon nesmie byť obmedzený
a to ani podústavnou právnou normou alebo interpretáciou či aplikáciou špecifických prípadov. Tiež
poukázal na uznesenie Ústavného súdu PLÚS I/06-4 z 11.10.2006, v ktorom výslovne riešil otázku
účinkov nálezov k protiústavnosti právnych predpisov ex tunc a ex tunc. Uviedol, že predmetné vyhlášky
ÚVZ SR nevykonávali zákon v jeho podrobnostiach ale samé ustanovovali vlastné pravidlá správania
sa, t. j. samé stanovili medze výkonu základných práv a slobôd pre bližšie neurčitý počet osôb pre
celé územie SR až na taxatívne ustanovené výnimky. Povinnosti môžu byť ukladané v podzákonných
predpisoch, ale nie na základe podzákonných predpisov, vyhláška potom ako vykonávací právny predpis
upravujetechnickéčiexpertnéotázky,ktorémôžupodliehaťčastýmzmenám.Povinnosťprekrývaťhorné
dýchaciecestybolauloženápriamovyhláškou,čiženajejzáklade,pričomjednásaovšeobecnépravidlo
správania, ktoré nepredstavuje „len úpravu čisto technickej či expertnej otázky“. Povinnosť mať prekryté
horné dýchacie cesty predstavovala v činnosti ÚVZ SR správny delikt, v prevažnej miere obsiahnutý
vpodzákonnejnorme,vovyhláške,čojevzmyslečl.49Ústavy neprípustné,nakoľkolenzákonustanoví
to, čo je trestné.
4. Žalovaný v replike zastal názor, že dostatočne vyvrátil tvrdenia žalobcu ako i súdu prvej
inštancie o neplatnosti ustanovenia bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku, ktorý označil za platný
a súladný s ustanovením § 84 Zákonníka práce. Predmetné ustanovenie jednoznačne uvádza, že
nedodržiavanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19 bude považované za
menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom žalovaný nemusel v žiadnom prípade tieto
opatrenia konkretizovať, keďže tieto vychádzali zo všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä
na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (navyše žalobca bol napriek všeobecnej záväznosti
na konkrétne povinnosti dodržiavania aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19
niekoľko krát písomne aj ústne upozornený, čo žalobca nerozporuje). Ani Zákonník práce nekonkretizuje
obsah základných povinností zamestnanca, keď v ustanovení § 81 v písm. a) a c) len všeobecne
uvádza povinnosti. Žalobca netvrdil, že o protipandemických opatreniach nebol informovaný alebo
im nerozumel, ani vtedy, keď bol v súvislosti s porušením aktuálne platných opatrení v súvislosti s
pandémiou COVID-19 na možnosťou výpovede niekoľkokrát upozorňovaný, a to aj písomne. Poukázal
na to, že slovné spojenie „nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19“
nemožno porovnávať so slovnými spojeniami „ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného
zdravia ..“ ... nariaďuje ďalšie opatrenia..“ ktoré majú všeobecný charakter. Nedodržanie aktuálne
platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19 je pojem, ktorý je jasný a zrozumiteľný a
dostatočne definuje skupinu opatrení, ktoré sem patria a o ktorých bol zamestnanec pravidelne
informovanýaktorémaldodržiavať,nielenzpozíciezamestnancaaleajzpozícieobčana.Každýobčan,
resp. osoba na území SR sa mala o týchto opatreniach informovať z dôvodu, že tieto platili celoplošne.
Vo vzťahu zamestnanec – zamestnávateľ bol zamestnávateľ oprávnený, dokonca povinný, dodržiavanie
aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19 vyžadovať, kontrolovať a vyhodnotiť
dôsledky ich nedodržiavania zo strany zamestnanca. Zdôraznil, že dodržiavanie aktuálne platných
opatrení v súvislosti s pandémiou bol zamestnanec povinný dodržiavať bez ohľadu na skutočnosť, či
táto povinnosť bola alebo nebola uvedená v pracovnom poriadku. Z obsahu výpovede je pritom zrejmé
a jednoznačné (bez možnosti akéhokoľvek iného výkladu), že výpoveď bola daná z dôvodu porušeniapracovnej disciplíny, pričom v nej bol dostatočne špecifikovaný aj konkrétny skutok, ktorým žalobca ako
zamestnanec pracovnú disciplínu porušil. Konštatoval, že vo výpovedi z pracovného pomeru dostatočne
skutkovo vymedzil dôvod výpovede z pracovného pomeru nezameniteľným spôsobom, keď vo výpovedi
vymedzil okolnosti výpovedného dôvodu tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami.
Zároveňzvýpovedevyplývaajskutočnosť,ktorýzdôvodovuvedenýchv§63ods.1Zákonníkaprácebol
uplatnený, pričom súd už právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi
uvedie, nie je viazaný. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1MCdo/2/2008. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že žalovaný ako zamestnávateľ nemal povinnosť
kontrolovať dodržiavanie protipandemických opatrení poukázal na ustanovenia Zákonníka práce tak,
ako boli uvedené v odvolaní. Zvýraznil, že žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal existenciu výnimky
najehostranezpovinnostimaťprekrytéhornédýchaciecesty.Žalobcavkonanínepreukázalskutočnosti
tvrdené o jeho zdravotnom stave a teda nepreukázal doteraz žiadne dôvody, prečo mal údajne výnimku
z povinnosti nosiť rúško. Argumentácia o tom, že mu boli diagnostikované závrate pri športovej aktivite
nemá žiaden súvis so skutočnosťou, že by tieto závrate boli aj počas dlhodobého šoférovania v súvislosti
s prekrytím horných dýchacích ciest. Takéto skutočnosti boli tvrdené ale neboli nijakým spôsobom
preukázané. Zamestnávateľ nemôže byť sankcionovaný za to, že v čase pandémie a vysokého rizika
šírenia závažnej smrteľnej choroby vyžadoval dodržiavanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s
pandémiou COVID-19, čím si len plnil svoje zákonné povinnosti chrániť svojich zamestnancov ale
i verejnosť. Ak svojou dôslednou kontrolou dodržiavania opatrení zabránil nakazeniu a následnému
úmrtiu čo i len jedného človeka, bola povinnosť zamestnávateľa vyžadovať jej dodržiavanie nanajvýš
opodstatnená. Je zároveň absolútnou neúctou voči tým, ktorí tomuto ochoreniu podľahli ako aj voči
ich blízkym, aby sa pandémia akokoľvek bagatelizovala alebo štatisticky zľahčovala, prípadne aby
niekto uvádzal, že vôbec nebola. Akékoľvek súčasné údajné vedecké štúdie o neefektívnosti nosenia
rúšok a ich údajnej škodlivosti sú vo vzťahu k tomuto konaniu irelevantné, zamestnávateľ nemal žiadnu
povinnosť preverovať si efektívnosť alebo neefektívnosť opatrení nariadených štátom a nemôže mu
byť ani akýkoľvek dodatočne potvrdený správny alebo nesprávny management pandémie na škodu.
Žalovaný si splnil všetky svoje povinnosti, ktoré mu v tom čase vyplývali z množstva predpisov, ktoré sa
neustále menili. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za prekvapivé a vychádzajúce z nesprávneho
právneho posúdenia veci a zároveň ním došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces s tým, že
nie je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Žalovaný má za to, že splnil všetky predpoklady na platné
rozviazanie pracovného pomeru so žalobcom, ktoré je predmetom tohto konania.
5. Ďalšie vyjadrenia strán sporu v súvislosti s odvolaním doručené neboli.
6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnuté (žalovaným), v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359
CSP, 362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie s nariadením odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), považujúc za potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie s následným verejným
vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné,
čo odôvodnilo postup odvolacieho súdu podľa § 388 CSP. Zároveň vyzval strany sporu na vyjadrenie
v zmysle § 382 CSP k možnému použitiu aj ďalších ustanovení Zákonníka práce, vrátane ustanovení
o diskriminácii (čl. 8 prvej vety, § 81 písm. c), § 39 ods. 1, § 147 ods. 1, § 148 ods. 1, § 13 ods. 1, 2).
7. Žalovaný k uvedenej výzve odvolacieho súdu doručil vyjadrenie. K čl. 8 prvej vety Zákonníka práce
uviedol, že daný článok vyjadruje jednu zo základných zásad Zákonníka práce, v ktorej je zhrnutá
povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať opatrenia k bezpečnosti a ochrane zdravia zamestnancov
pri práci. V čase pandémie COVID - 19 boli zavedené mimoriadne opatrenia, ktoré dopĺňali, resp.
konkretizovalivšeobecnépovinnostizamestnávateľavoblastiBOZP.Uplatnenievyššiecitovanejzásady
v danom čase vyžadovalo aby žalovaný, ako zamestnávateľ, dodržiaval protiepidemické predpisy,
medzi ktoré patrilo aj povinné prekrytie horných dýchacích ciest a v tejto súvislosti prijal opatrenia na
ochranu života a zdravia svojich zamestnancov, spočívajúce v zabezpečení aplikácie týchto opatrení
na svojom pracovisku (bez ohľadu na skutočnosť, či mal alebo nemal povinnosť dodržiavať tieto
opatrenia uvedenú v pracovnom poriadku), a ich kontrolu ich dodržiavania. Konštatoval, že podľa
v tom čase prijatých predpisov a odporúčaní odborníkov, nosenie rúšok/respirátora bolo jedným z
najúčinnejších a najjednoduchších opatrení na zamedzenie šírenia vírusu a predstavovalo nevyhnutný
krok na ochranu života a zdravia všetkých zamestnancov v kontexte pandémie COVID-19. Na citovanú
všeobecnú zásadu § 8 Zákonníka práce nadväzuje aj povinnosť zamestnávateľa sústavne kontrolovať avyžadovať dodržiavanie opatrení vyplývajúcich z právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (§ 9 ods. 1 Zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci).
Ide o objektívnu zodpovednosť, z ktorej sa zamestnávateľ nemôže vyviniť argumentom, že zamestnanci
boli s príslušnými predpismi a povinnosťami z nich vyplývajúcimi oboznámení, ale musí zabezpečovať,
aby zamestnanci predpisy dodržiavali a tým sa zabezpečí maximálna bezpečnosť na pracovisku a
ochrana zdravia všetkých zamestnancov. Žalobcove argumenty o neústavnosti opatrení neprináležalo
žalovanému ako zamestnávateľovi nikdy hodnotiť (nie je to v jeho kompetencii) a sú mimo rámca
predmetu tohto konania. Žalovaný bol ako zamestnávateľ, aj v súlade so zásadou uvedenou v § 8
Zákonníka práce v spojení s § 9 ods. 1 Zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, povinný
vyžadovať dodržiavanie aktuálne platných predpisov, vrátane opatrenia vyžadujúceho prekrytie horných
dýchacích ciest v interiéri, pokiaľ' nie sú príslušnou autoritou zrušené alebo vyhlásené za neplatné
v zmysle zásady prezumpcie správnosti právnych predpisov. Aj keby boli predmetné vyhlášky ÚVZ
SR v rozpore s ústavou z dôvodu, že boli vydané nad Ústavou SR danou právomocou týkajúcich
sa stanovovaní medzí výkonu základných práv a slobôd, tak by to nemalo spätnú pôsobnosť, t.j.
účinky ex tunc ale „len“ účinky ex nunc, t.j. až po rozhodnutí, ktorým by boli oficiálne derogované.
V súvislosti s § 81 psím. c) Zákonníka práce, poukázal na § 39 ods. 1 Zákonník práce. Z analýzy
§ 81 písm. c) a § 39 ods. 1 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva povinnosť' zamestnancov
spoločnosti žalovaného dodržiavať ustanovenia BOZP, teda aj protiepidemické predpisy (medzi ktoré
patrila aj povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest v interiéri). Napriek všeobecnej záväznosti
protiepidemických predpisov, zamestnávateľ o nich vždy svojich zamestnancov riadne informoval tak,
aby presne vedeli aké opatrenia je potrebné dodržiavať, pričom táto skutočnosť nebola ani zo strany
žalobcu rozporovaná. V každom prípade žalobca nikdy netvrdil, že o protipandemických opatreniach
nebol informovaný alebo im nerozumel, a to ani vtedy keď bol v súvislosti s porušením aktuálne platných
opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19 a možnosťou výpovede z tohto dôvodu niekoľkokrát
upozorňovaný, a to aj písomne. V súvislosti s § 147 ods. 1 Zákonníka práce, uviedol, že uvedené
ustanovenie ukladá zamestnávateľovi aktívnu úlohu pri zabezpečovaní bezpečnosti a ochrany zdravia
všetkých svojich zamestnancov pri práci. Spoločnosť žalovaného priebežne monitorovala dynamické
zmeny v COVID legislatíve a aktívne upravovala ochranné opatrenia tak, aby zohľadňovala potrebu
ochrany zdravia zamestnancov, ako aj praktické aspekty výkonu práce. Aj keď nebolo technicky
možné zrealizovať pracovné prostredie podľa individuálnych požiadaviek žalobcu (čo bolo vysvetlené
už v predchádzajúcich podaniach), žalovaný sústavne hľadal riešenia, ktoré by zohľadňovali potreby
zamestnancov a zároveň boli realizovateľné v daných podmienkach. Napríklad, v súlade s vyhláškou
Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky inicioval dohodu so zástupcami zamestnancom
(ZO OZ KOVO ARRIVA) o nahradení respirátora rúškom. V súvislosti s § 148 ods. 1 Zákonníka práce
uviedol, že uvedené ustanovenie ukladá zamestnancom nielen právo na bezpečné pracovné prostredie,
ale aj aktívnu povinnosť spolupracovať pri jeho zabezpečovaní. A teda zatiaľ čo Zákonník práce
vyžaduje od zamestnávateľa vytvoriť bezpečné pracovné podmienky, zamestnanec je povinný dbať o
vlastnú bezpečnosť a zdravie, ako aj o bezpečnosť a zdravie ostatných osôb, ktorých sa jeho práca
týka, vrátane kolegov a cestujúcich. V kontexte pandémie COVID-19, kedy zamestnanci v hromadnej
doprave, ako je žalobca, prichádzali do priameho kontaktu s veľkým počtom ľudí, vrátane zraniteľných
skupín (seniori, tehotné ženy, osoby s chronickými chorobami), bolo dodržiavanie preventívnych
opatrení (nosenie rúška) mimoriadne dôležité. Každý zamestnanec má právo na bezpečné pracovné
prostredie. Žalovaný ako zamestnávateľ mal povinnosť zabezpečiť, aby toto právo bolo zabezpečené
pre všetkých jeho zamestnancov, ktorých bol povinný chrániť pred možnou nákazou. Odmietanie nosiť
rúško ohrozovalo nielen zdravie konkrétneho zamestnanca (žalobcu), ale aj zdravie jeho kolegov voči
ktorým má žalovaný ako zamestnávateľ rovnaké povinnosti na úseku BOZP ako mal voči žalobcovi.
A teda v prípade, že konanie jedného zamestnanca ohrozuje zdravie ostatných, je zamestnávateľ
povinný prijať opatrenia na odstránenie tohto ohrozenia. V súvislosti s § 13 ods. 1, 2 Zákonníka
práce uviedol, že vo svojich podaniach odkazoval na možné porušenie antidiskriminačných ustanovení,
avšak počas trvania pracovného pomeru ani v súdnom konaní nekonkretizoval (v rozpore s § 13
ods. 9 Zákonníka práce1) skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k skončeniu
pracovného pomeru zo strany žalovaného došlo preto, že žalobca si ako zamestnanec uplatňoval svoje
práva a právom chránené záujmy vyplývajúce z pracovno-právneho vzťahu, Ak by skutočne mal pocit,
že ide zo strany zamestnávateľa voči nemu o diskrimináciu, bol by pravdepodobne využil resp. vo svojich
podaniach sa odvolával aspoň z časti na ochranu, ktorú právny poriadok zamestnancom v tomto prípade
poskytuje napr. inšpektorát práce, podanie diskriminačnej sťažnosti (podľa § 13 ods. 7 Zákonníka
práce) alebo oznámenie o inej protispoločenskej činnosti (podľa zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane
oznamovateľov kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Žalobca argument diskriminácie použil prvýkrát až v podanej žalobe čo žalovaný považuje za účelové. V
každom prípade žalovaný dôrazne popiera, že by jeho kroky voči žalobcovi boli motivované akýmkoľvek
diskriminačným úmyslom. Naopak, tvrdí, že jeho konanie bolo podmienené objektívnymi dôvodmi, a to
konkrétne potrebou zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých zamestnancov a cestujúcich v
súvislosti s pandémiou COVID-19. Žalovaný sa domnieva, že preukázal, že konanie žalobcu spĺňalo
znaky porušenia pracovnej disciplíny v takej miere, ktorá oprávňovala k skončeniu pracovného pomeru
výpoveďou. Týmto, podľa žalovaného, dostatočne vyvrátil tvrdenie o diskriminácii a v súlade § 13 ods.
9 Zákonníka práce preukázal, že k skončeniu pracovného pomeru došlo z iných, než diskriminačných
dôvodov.Žalovanýodmietatvrdeniažalobcuodiskriminačnomprístupežalovanéhoakozamestnávateľa
pri kontrole dodržiavania nosenia rúšok, kontroly žalovaný vykonával vo vzťahu k svojim zamestnancom
vodičom námatkovo a spôsobom tak, aby tieto kontroly dosiahli účel – zabezpečenie nosenia rúšok a
tým zabezpečenia povinnosti zamestnávateľa chrániť život a zdravie svojich zamestnancov ako aj osôb
cestujúcich. Žalovaný dôrazne popiera a nič v konaní tomu ani nenasvedčuje, že by sa pri rozhodovaní o
žalobcovi nechal ovplyvniť jeho pohlavím, rasou, náboženstvom alebo iným diskriminačným dôvodom,
resp. že by konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný
konal v súlade s platnými právnymi predpismi a prijal opatrenia, ktoré sa rovnako týkali všetkých
zamestnancov bez akéhokoľvek rozdielu. Diskriminačné je len konanie priamo či nepriamo smerujúce
k zvýhodneniu osoby alebo skupiny osôb v porovnaní s inými osobami, ktorého pohnútkou sú zákonom
predvídané diskriminačné dôvody uvedené v § 13 ods. 2. Jediný zo strany žalobcu tvrdený diskriminačný
dôvod - členstvo v odborovej organizácií, nemožno použiť, už len z dôvodu časového nesúladu medzi
podaním prihlášok (08.11.2021) a upozorňovaním zamestnanca na porušenie pracovnej disciplíny a na
možné podania výpovede z tohto dôvodu, teda z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny (01.10.2021).
Žalobcovo tvrdenie o diskriminácii je všeobecné a môže byť ovplyvnené jeho subjektívnym vnímaním
situácie a jeho nesúhlasom s prijatými opatreniami. Pri posudzovaní, či došlo k diskriminácii sa ale musí
vychádzať z objektívnych kritérií a dôkazov, nie len zo subjektívneho pocitu jednotlivca. Poukázali tiež
na ustanovenie § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona.
8. Žalobca k uvedenej výzve odvolacieho súdu doručil vyjadrenie, v úvode ktorého poukázal na
antidiskriminačný zákon, na ktorý odkazuje i Zákonník práce s tým, že žalovaného v danom prípade
zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, nie len tvrdiť, že u žalobcu sa nedopustil diskriminačného
správania. Žalobca si splnil svoju povinnosť a uviedol konkrétny skutkový popis, v čom mala spočívať
diskriminácia jeho osoby zo strany žalovaného. Žalovaný neuniesol zákonné bremeno preukázať to,
že nekonal diskriminačne k žalobcovi, nepreukázal, že nekonal voči nemu inak ako u ostatných
jeho zamestnancov. U neho zjavne nezabezpečil rovnaké alebo lepšie pracovné podmienky ako u
iných jeho šoférov autobusov (žalobca bol v autobuse, ktorý nemal osobitnú kabínu pre šoféra) hoci
tvrdí, že robil všetko pre ochranu zamestnancov, čo neurobil, nezriadil napríklad uzavretie kabíny
v autobuse. Neurobil nič a všetko bremeno v oblasti protipandemických opatrení preniesol na neho, čo
je jasným znakom zanedbania zlepšovania pracovných podmienok na pracovisku žalobcu a preukazuje
diskriminačné jednanie žalovaného. Obrana žalovaného v odvolaní je oneskorená, nakoľko prvýkrát
až v odvolaní sa zmienil o tom, že údajne až po podaní výpovedi mal žalobca žiadať o pridelenie
autobusu s uzavretou kabínou pre vodiča. Napriek vyššie uvedenému a z dôvodu právnej istoty navrhol
vykonať dokazovanie predvolaním svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k tomu, či žalovaný selektívne a
teda diskriminačne ne/vyžadoval dodržiavanie protipandemických opatrení v zmysle podania zo dňa
31.01.2024. Poukázal na to, že súd prvej inštancie uvedené považoval za nadbytočné z dôvodu
opodstatnenosti ostatných argumentov žalobcu (t.j. neplatnosť pracovného poriadku v bode 4.5.4. q) a
porušenie čl. 1 až 3 a § 84 ods. 2 Zákonníka práce), čo je aj v súlade s predošlým záväzným pokynom
odvolacieho súdu uvedeným v odseku 20.
9. Odvolací súd postupujúc podľa ustanovenia § 384 ods. 1 CSP vo veci nariadil pojednávanie
konané dňa 16.01.2025, na ktorom vykonal dokazovanie, resp. doplnil dokazovanie o svedecké
výpovede svedkov, ktorých výsluch navrhli strany sporu. V rámci pojednávania bol vykonaný výsluch
svedka H. I. – bývalého zamestnanca žalovaného, svedka J. I. – súčasného zamestnanca žalovaného
a svedka K. D.. Uvedení svedkovia boli navrhnutí žalobcom. Taktiež bol vykonaný výsluch svedkov
navrhnutých žalovaným, a to svedka A. L. – vedúceho zamestnanca žalovaného a svedka A. M.
– zamestnanca žalovaného. V rámci nariadeného pojednávania bol vykonaný výsluch žalobcu ako
i zástupcu žalovaného C. E.. Záverom pojednávania strany sporu počnúc žalobcom predniesli svoje
záverečné návrhy.10. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenie jeho
pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 14.01.2022, určenia, že pracovný pomer trvá a náhrady mzdy. V
žalobe uviedol, že medzi ním a žalovaným vznikol pracovný pomer dňa 01.08.2020 pracovnou zmluvou
na dobu určitú a od 21.07.2021 bol pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú. Obsahom jeho
pracovnej činnosti bolo vedenie a obsluhovanie autobusu za účelom prepravy osôb v cestnej doprave,
preberanie hotovosti a vydávanie cestovných lístkov. Dňa 14.01.2022 mu bola daná výpoveď podľa §
63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce (ďalej len „výpoveď“) pre menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny podľa bodu 4.5.4 Pracovného poriadku žalovaného – pre nedodržanie aktuálne platných
opatrení v súvislosti pandémiou COVID-19 (vyhl. ÚVZ SR č. 262/2011 V. v. z 24.11.2021) z dôvodu, že
dňa 29.11.2021 počas výkonu práce na linke 402421, spoj č. 11 nemal prekryté horné dýchacie cesty,
keď kontrolným orgánom bol upozornený na odstránenie tohto nedostatku, ktoré odstránenie rázne
odmietol a pokračoval vo vykonávaní spoja bez prekrytia horných dýchacích ciest. Bolo tiež uvedené,
že v posledných 6 mesiacoch bol žalobca písomne upozornený na takéto menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny, a to písomným upozornením zo dňa 12.10.2021 s ktorým bol oboznámený
dňa 20.10.2021, ktoré odmietol prevziať, preto mu bolo doručené poštou dňa 03.11.2021. Prevzatie
výpovede na pracovisku dňa 14.01.2022 odmietol, pretože si nebol vedomý porušenia pracovnej
disciplíny. Následne od 14.02.2022 do 03.04.2022 bol práceneschopný; dňa 04.04.2022 nastúpil
do práce, žiadal o pridelenie práce a doručil zamestnávateľovi list s oznámením, že trvá na svojom
ďalšom zamestnávaní. Žalobca argumentoval tým, že neexistuje žiaden zákon, ktorý prikazuje občanovi
prekrytie horných dýchacích ciest, keď v rámci svojej argumentácie poukázal na nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL ÚS 4/2021. Argumentoval tiež tým, že prekrytie horných dýchacích ciest mu spôsobuje
zdravotné problémy ako trasenie rúk, pocit narušenej rovnováhy, nevoľnosť a hlavne závraty, keď pre
uvedené problémy už bol svojím lekárom uznaný za práce neschopného v roku 2017 a 2018, keď
príčinou jeho práceneschopnosti v roku 2017 bol úraz, ale prekrývanie horných dýchacích ciest u neho
spôsobuje recidívu. Tiež zdôraznil, že žalovaného na tieto zdravotné problémy upozornil, napriek tomu
od neho prekrývanie horných dýchacích ciest vyžadoval a svoje konanie zavŕšil skončením pracovného
pomeru výpoveďou. Tiež namietal, že žalovaný k nemu pristupoval diskriminačne, keď prekrytie horných
dýchacích ciest vyžadoval len od neho, pri iných zamestnancoch to vôbec nevyžadoval. Namietal i tým,
že žalovaný nevyhovel jeho návrhu na úpravu kabíny tak, aby nemusel nosiť rúško, resp. mu takéto
vozidlo nepridelil.
11. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 5Cpr/8/2022-267 zo dňa 7.
novembra 2022 (prvý v poradí) tak, že zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za preukázané, že žalobca sa ako zamestnanec dopustil
zavineného porušenia pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, keď počas výkonu jeho práce
nemal prekryté horné dýchacie cesty, čo bolo v rozpore s bodom 4.5.4 q) Pracovného poriadku platného
v tom čase u žalovaného a žalobca nepreukázal, že by sa na neho vzťahovala výnimka z prekrytia
horných dýchacích ciest.
12. V dôsledku odvolania podaného žalobcom Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 8CoPr/2/2023-344
zo dňa 13. decembra 2023 (ďalej ako „zrušujúce uznesenie“) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vytkol súdu prvej inštancie predčasnosť
rozhodnutia, pretože sa nezaoberal námietkami žalobcu o neplatnosti bodu 4.5.4 písm. q) Pracovného
poriadku žalovaného a jeho súladu s § 84 ods. 2 Zákonníka práce, nulitou protipandemických opatrení,
diskriminácie žalobcu a nárokom na náhradu škody.
13. Súd prvej inštancie následne rozhodol odvolaním napadnutým medzitýmnym rozsudkom, ktorým
určil, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi listom zo dňa 14.01.2022, doručeným žalobcovi dňa
18.01.2022, je neplatná a pracovný pomer založený medzi stranami sporu pracovnou zmluvou zo dňa
29.07.2020 v spojení s Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 21.07.2021 trvá. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol, že po prevedenom dokazovaní dospel k záveru, že bod 4.5.4 q)
Pracovného poriadku, z ktorého vyplýva, že ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny sa
uvádza nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID - 19 je absolútne
neplatný pre jeho rozpor s § 84 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s článkami 1-3 Zákonníka práce,
a preto nemožno ním zakladať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Konštatoval, že sporný
bod Pracovného poriadku žalovaného nesúvisí s bližšou konkretizáciou Zákonníka práce a tiež
neodráža osobitné podmienky zamestnávateľa, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, pracovnej činnosti
a prevádzkových potrieb zamestnávateľa, teda s obsahom výkonu práce/pracovným pomerom, vytváranetransparentné a nepredvídateľné pracovné podmienky. Sankciou za nedodržanie protipandemických
opatrení bolo uloženie pokuty , nie zákaz vykonávať prácu. Zamestnávateľ nemal právomoc vymáhať
v mene štátu ne/dodržiavanie protipandemických predpisov, mohol iba podať oznámenie o možnom
porušení protipandemických predpisov a mal vyvodzovať pracovnoprávnu zodpovednosť až v prípade,
keď bola zamestnancovi právoplatne uložená pokuta či iná sankcia za spáchanie priestupku /správneho
deliktu. Vyhodnotil, že žalobca nebol povinný v čase trvania pracovného pomeru, a to najmä počas
pretrvávania pandémie súvisiacej s ochorením COVID - 19, dodržiavať v tom čase platné opatrenia
súvisiace s pandémiou COVID - 19 (najmä prekrytie horných dýchacích ciest), na základe povinnosti
mu vyplývajúcej z vyššie citovaného bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovaného.
14. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom poukazujúc na odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. b) a h) CSP namietajúc nesprávny procesný postup súdu prvej
inštancie, ktorým mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, a nesprávne právne posúdenie veci.
14.1. Odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces je potrebné rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae,
tedaodmietnutiaspravodlivosti(obdobnenapr.uznesenieNSSRsp.zn.2Cdo/141/2017z30.08.2018).
Právo na spravodlivý proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí
viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a
právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
14.2. Ďalej žalovaný tvrdil, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. Odvolací súd po preštudovaní obsahu spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach
podaného odvolania dospel k záveru o nutnosti postupu podľa § 388 CSP, resp. zmeny napadnutého
medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie konštatujúc, že súd prvej inštancie dospel k neprávnemu
právnemu posúdeniu, ohľadom (ne)platnosti bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovaného platného
od 01.10.2021 (ďalej ako „bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku“), podľa ktorého sa za menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny považuje (v čase platnosti daného pracovného poriadku žalovaného,
považovalo) i nedodržanie aktuálne platných opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19 (ktorá
skutočnosť potom zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Takýmto postupom súdu
prvej inštancie, ako dôvodne žalovaný namietal, došlo i k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP. V dôsledku toho, že súd prvej inštancie zastal názor, že bod 4.5.4 q) Pracovného
poriadku nie je platný, ďalej sa už nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu ako napríklad námietkou
diskriminácie, námietkou, že žalovaný mohol vykonať technickú úpravu kabíny a žalobca by teda
nemusel nosiť rúško, alebo že by žalobca mohol nosiť šál namiesto rúška počas prepravy cestujúcich.
Sohľadomnaskutočnosť,žeodvolacísúddospelkzáveru, žeprávnynázorsúduprvejinštancie,žebod
4.5.4 q) Pracovného poriadku nie je správny, bolo nevyhnutné v odvolacom konaní doplniť dokazovaniei v rozsahu vyššie uvedených námietok žalobcu a návrhoch na doplnenie dokazovania uvádzaných pred
súdom prvej inštancie, teda v rozsahu v akom ich súd prvej inštancie nevykonal, keď dospel k záveru,
že sporný bod pracovného poriadku je neplatný a žalobe vyhovel bez posudzovania ďalších skutkových
tvrdení žalobcu, ktorými odôvodňoval neplatnosť skončenia pracovného pomeru u žalovaného.
16. Odvolací súd v danom prípade sumarizuje, že pre preskúmanie dôvodnosti nároku žalobcu bolo
nevyhnutné posúdenie (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru vzniknutého medzi žalobcom (ako
zamestnancom) a žalovaným (ako zamestnávateľom) výpoveďou danou žalovaným žalobcovi dňa
14.01.2022. Ako už odvolací súd zmienil v zrušujúcom uznesení, spornou v prejednávanom prípade
bola povinnosť ustanovená v bode 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovaného, podľa ktorej bol žalobca
pod sankciou porušenia pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom povinný dodržiavať aktuálne
platné opatrenia v súvislosti s pandémiou COVID -19. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na
skutočnosť, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie povinnosť zaoberať sa
tým, či je bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovaného v súlade s ustanovením § 84 ods. 2 Zákonníka
práce, keďže bez vyriešenia danej otázky vyhodnotil jeho rozhodnutie za predčasné. Súd prvej inštancie
sa touto otázkou zaoberal, keď na rozdiel od jeho predchádzajúceho právneho záveru vysloveného
v jeho prvom rozsudku č. k. 5Cpr/8/2022-267 zo dňa 7. novembra 2022 dospel k záveru, že tento bod
pracovného poriadku nie je platný pre jeho rozpor s ustanovením § 84 ods. 2 Zákonníka práce (bod 71.
až 75. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaný s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie
nesúhlasil, keď v podanom odvolaní namietal tento právny záver označujúc ho za prekvapivý. V tejto
súvislosti uviedol, že námietka žalobcu ohľadom bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku predstavovala
novotu,keďtátonámietkabolaprvýkrátpoužitáažvodvolacomkonaní prdodvolacímsúdom.Namietol,
že sporný bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku je v súlade s ustanovením § 84 ods. 2 Zákonníka práce
a v tejto súvislosti pre podporu správnosti uvádzal ďalšie argumenty.
17. Podľa § 84 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže vydať pracovný poriadok po
predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný.
17.1. Podľa § 84 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný poriadok bližšie konkretizuje v súlade s právnymi
predpismi ustanovenia tohto zákona podľa osobitných podmienok zamestnávateľa.
17.2. Podľa § 84 ods. 3 Zákonníka práce, pracovný poriadok je záväzný pre zamestnávateľa a pre
všetkých jeho zamestnancov. Nadobúda účinnosť dňom, ktorý je v ňom určený, najskôr však dňom, keď
bol u zamestnávateľa zverejnený.
17.3. Podľa § 84 ods. 4 Zákonníka práce, každý zamestnanec musí byť s pracovným poriadkom
oboznámený. Pracovný poriadok musí byť každému zamestnancovi prístupný.
17.4. Pracovný poriadok je vnútorný predpis zamestnávateľa, ktorý má normatívny charakter, čo
znamená, že je záväzný pre zamestnancov za predpokladu, že bol vydaný v súlade s právnymi
predpismi. Aj keď má pracovný poriadok normatívny charakter, na rozdiel od všeobecne záväzných
právnych predpisov sa pri ňom neuplatňuje prezumpcia správnosti, preto jeho eventuálnu neplatnosť
možnoposudzovaťpodľaustanoveníZákonníkapráceaObčianskehozákonníkaoneplatnostiprávnych
úkonov. Zákonník práce neustanovuje povinný obsah pracovného poriadku. Záleží na zamestnávateľovi
a jeho sociálnom partnerovi, čo považuje za potrebné a účelné v pracovnom poriadku zakotviť. Obsah
pracovného poriadku má bližšie konkretizovať ustanovenia Zákonníka práce, pričom samotný Zákonník
práce oblasť úpravy, či návod na obsah bližšie nevymedzuje. Náplň pracovného poriadku tak určuje
zamestnávateľ v súčinnosti so zástupcami zamestnancov (ak u neho pôsobia). Základným účelom
pracovného poriadku je konkretizovať povinnosti zamestnancov, vyplývajúce z právnych predpisov,
kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy. Pomerne štandardným ustanovením pracovného poriadku je
zoznam porušení pracovnej disciplíny, ktoré zamestnávateľ podľa pracovného poriadku bude považovať
za závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.
17.5. Podľa bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku, žalovaný za menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny zakotvil, povinnosť zamestnanca dodržiavať aktuálne platné opatrenia v súvislosti
s pandémiou COVID-19.17.6. Odvolací súd primárne zdôrazňuje, že pracovný poriadok má síce normatívny charakter, ale
neuplatňuje sa u neho prezumpcia správnosti, preto bol súd prvej inštancie povinný sa zaoberať
právnou otázkou, či bol tento pracovný poriadok prijatý v súlade so zákonom, resp. v súlade s § 84
Zákonníka práce. Pracovný poriadok v citovanom bode uvádza to, že žalovaný ako zamestnávateľ za
menej závažné porušenie pracovnej disciplíny považuje povinnosť zamestnanca dodržiavať v tom čase
platné opatrenia súvisiace s pandémiou COVID-19. Inak povedané, citovaným ustanovením pracovného
poriadku nie len že žalovaný realizoval svoje oprávnenie vymedziť v pracovnom poriadku to, čo považuje
zamenejzávažnéporušeniepracovnejdisciplíny(keďžetotoZákonníkprácenevymedzuje),alezároveň
realizoval svoju povinnosť zabezpečovania ochrany života, zdravia a bezpečnosti jeho zamestnancov
pri práci. Vzhľadom na uvedené možno pristúpiť k názoru, že predmetné ustanovenie bodu 4.5.4
q) Pracovného poriadku je spôsobilé rozvinúť ustanovenia Zákonníka práce súvisiace s ochranou
života, zdravia a bezpečnosti zamestnanca (zamestnancov) počas výkonu práce, ako i iných osôb,
ktorých sa táto ich činnosť môže týkať, ale tiež ustanovenia Zákonníka práce ohľadom toho, čo bude
považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti možno demonštratívne
poukázať na viaceré ustanovenia zákonníka práce, ktoré toto znenie bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku
môže rozvádzať.
17.7. Podľa čl. 8 prvej vety Zákonníka práce, zamestnávatelia sú povinní robiť opatrenia v záujme
ochrany života a zdravia zamestnancov pri práci a zodpovedajú podľa tohto zákona za škody spôsobené
zamestnancom pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.
17.8. Podľa § 81 písm. c) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný najmä, dodržiavať právne predpisy
a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený.
17.9. Podľa § 39 ods. 1 Zákonníka práce, právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci sú predpisy na ochranu života a predpisy na ochranu zdravia, hygienické a
protiepidemické predpisy, technické predpisy, technické normy, dopravné predpisy, predpisy o požiarnej
ochrane a predpisy o manipulácii s horľavinami, výbušninami, zbraňami, rádioaktívnymi látkami, jedmi
a inými látkami škodlivými zdraviu, ak upravujú otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia.
17.10. Podľa § 147 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v rozsahu svojej pôsobnosti povinný
sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať
potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému
na riadenie ochrany práce. Zamestnávateľ je povinný zlepšovať úroveň ochrany práce vo všetkých
činnostiach a prispôsobovať úroveň ochrany práce meniacim sa skutočnostiam.
17.11. Podľa § 148 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanci majú právo na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, na informácie o nebezpečenstvách vyplývajúcich z pracovného procesu a pracovného
prostredia a o opatreniach na ochranu pred ich účinkami. Zamestnanci sú povinní pri práci dbať o svoju
bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka.
18. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia sa odvolací súd nemohol stotožniť s právnym názorom
súdu prvej inštancie, že sporný bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku, je absolútne neplatný pre jeho rozpor
so zákonom, a to s § 84 ods. 2 Zákonníka práce z dôvodu čoho nemožno ním zakladať menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že sporný bod 4.5.4 q) Pracovného
poriadku žalovaného nesúvisí s bližšou konkretizáciou Zákonníka práce a tiež neodráža osobitné
podmienky zamestnávateľa, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, pracovnej činnosti a prevádzkových
potrieb zamestnávateľa, teda s obsahom výkonu práce/pracovným pomerom. Tento právny názor
súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nie je správny, keď z vyššie uvedeného je zrejmé, že
zamestnávateľ bol oprávnený v pracovnom poriadku vymedziť to, čo považuje za menej závažné
porušenie pracovanej disciplíny a uvedeným bodom 4.5.4 q) Pracovného poriadku rozviedol nie len túto
skutočnosť, ale konkretizoval vyššie citované ustanovenia Zákonníka práce súvisiace so stanovením
povinnosti dodržiavania aktuálne platných opatrení COVID-19.
18.1. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné upriamiť pozornosť na to, že opatrenia
prijaté za účelom zamedzenia šírenia ochorenia COVID-19 sa dotkli širokej verejnosti, zamestnancov
ako i zamestnávateľov, keďže dané ochorenie predstavovalo svetovú pandémiu. Medzi základné
povinnosti zamestnanca podľa Zákonníka práce patrí aj dodržiavanie právnych a ostatných predpisov nazaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, rovnako tak i rešpektovanie pokynov zamestnávateľa
zameriavajúcichsakdodržiavaniuzásadochranyzdraviapripráci,bezpečnéhosprávanianapracovisku
a výkonu práce v súlade s pracovnou disciplínou. V danom prípade bolo preukázané (a nesporné),
že bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku bol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, a teda
predstavoval platný interný dokument zamestnávateľa, ktorý bolo potrebné dodržiavať zo strany
zamestnancov. Zároveň bolo preukázané (a nesporné), že žalovaný zabezpečoval informovanosť
svojich zamestnancov ohľadom aktuálne platných opatrení, ktoré boli povinní dodržiavať v súvislosti
s ochorením COVID-19. V tom čase platným opatrením bola vyhláška č. 237/2021 Úradu verejného
zdravotníctva, ktorou sa nariadili opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných
dýchacích ciest, resp. povinnosť prekrytia hodných dýchacích ciest, ktorú povinnosť vyžadoval v danom
prípade i žalovaný od svojich zamestnancov, vrátane žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva,
že aj keď v konaní nebolo sporným to, že žalovaný zabezpečoval informovanosť svojich zamestnancov
ohľadom aktuálne platných opatrení, ktoré mali dodržiavať v súvislosti s ochranou pred ochorením
COVID-19, možno konštatovať, že v danom čase bola všeobecne známou skutočnosť nutnosti prekrytia
horných dýchacích ciest na verejnosti, ale zároveň bolo v konaní nesporné, že žalovaný osobitne o tejto
povinnosti svojich zamestnancov oboznamoval.
18.2. Odvolací súd skúmajúc uvedené ustanovenie pracovného poriadku nevzhliadol jeho
netransparentnosť, nepredvídateľnosť, ani neurčitosť, keď toto ustanovenie jednoznačne stanovovalo
povinnosť dodržania všetkých v tom čase platných opatrení za účelom zamedzenia šírenia ochorenia
COVID-19 s tým, že žalovaný zabezpečoval informovanosť zamestnancov, aké konkrétne povinnosti sú
týmto opatreniami ukladané. Napokon, ako už odvolací súd vyššie načrtol, povinnosť prekrytia horných
dýchacích ciest nepredstavovala nejaké špecifické opatrenie, ktoré by žalobcovi, aj len ako fyzickej
osobe v danom čase nemohlo byť známe, keď uvedené v konaní žalobca ani netvrdil. V spornom
období, keď žalobca bol povinný dodržiavať namietaný bod pracovného poriadku tvrdil len existenciu
výnimkyvpodobejehonepriaznivéhozdravotnéhostavu,prektorúuvedenúpovinnosťprekrytiahorných
dýchacích ciest nedodržiaval, nie však to, že by o tejto povinnosti nevedel a namietal tiež neplatnosť
vydávaných opatrení, ktorých dodržiavania žalovaný ako zamestnávateľ zabezpečoval a vyžadoval.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že neobstojí argument, že by bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku
mal byť neplatný pre jeho neurčitosť (§ 37 Občianskeho zákonníka). Skutočnosť, že žalovaný ako
zamestnávateľ vyžadoval od svojich zamestnancov dodržiavanie platných ustanovení pracovného
poriadku nemožno hodnotiť ako konanie napĺňajúce znaky rozporu s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho
zákonníka).
19. V období posudzovaného skutku, na základe ktorého zamestnávateľ so zamestnancom skončil
pracovný pomer pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, bol na území Slovenskej republiky
vyhlásenývládouSRnúdzovýstav,atouznesenímč.695zodňa24.11.2021súčinnosťouod25.11.2021
z dôvodu celosvetovej pandémie COVID-19. Postup vlády SR v súvislosti s vyhlásením núdzového
stavu, (ktorý už pred tým bol viac krát vyhlásený uznesením č. 587 zo dňa 30.09.2020 s účinnosťou od
01.10.2020, ktorý bol následne predĺžený ďalšími dvomi uzneseniami č. 315/2020 zo dňa 11.11.2020
a č. 160/2021 zo dňa 17.03.2021 až do 14.05.2021) bol predmetom prieskumu Ústavného súdu SR,
ktorý konštatoval, že tento bol v súlade s Ústavou SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 22/2020
zo dňa 14.10.2020 a sp. zn. PL.ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021). Odvolací súd uvádza, že konkrétne
opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariaďoval Úrad verejného zdravotníctva SR podľa § 5 ods.
4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov formou opatrení a vyhlášok; v uzneseniach sp. zn. PL.ÚS 10/2021 a sp.
zn. PL.ÚS 11/2021, ktorými prijal Ústavný súd SR na ďalšie konania návrhy týkajúce sa prieskumu
ústavnosti vyhlášok úradu verejného zdravotníctva ku karanténnym opatreniam po vstupe na územie
Slovenskej republiky ústavný súd konštatoval, že v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na
úseku verejného zdravotníctva treba považovať Úrad verejného zdravotníctva SR za ústredný orgán
štátnej správy a to aj napriek tomu, že nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy vymenované
v zákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov; k osobitnej právomoci Úradu verejného zdravotníctva SR vydávať všeobecne
záväzné právne predpisy formou vyhlášok sa vyjadroval Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL. ÚS
8/2021 zo dňa 01.12.2021, v ktorom v súlade so svojou predošlou rozhodovacou činnosťou potvrdil,
že Úrad verejného zdravotníctva SR a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods.
1 písm. b) a c) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia orgánmi
verejného zdravotníctva, čo je v zmysle § 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. legislatívnou skratkoupre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ide o orgány štátnej správy a sú
vybavené právomocou na vydávanie právnych aktov a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných
právnych predpisov na základe článku 123 Ústavy SR; Úrad verejného zdravotníctva SR je podľa
ústavného súdu dekoncentrovaný orgán štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR, ktorý je
v pozícii nepriamej podriadenosti ministra zdravotníctva, avšak ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej
moci s tým, že zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je vecou
koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca; názor, že Úrad verejného
zdravotníctva SR aj regionálne úrady verejného zdravotníctva sú orgánmi štátnej správy oprávnenými
vydávať všeobecne záväzné právne predpisy je vyjadrený aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn.
PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021 (bod 130) v znení, že zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia v znení novely účinnej od 15.10.2020 uskutočnenej zákonom č. 286/2020
Z. z. umožňuje druhové opatrenia nariadiť i všeobecne záväzným právnym predpisom, t.j. vyhláškou
ministerstva, úradu verejného zdravotníctva alebo regionálneho úradu verejného zdravotníctva a v
tomto prípade ide o delegovanú normotvorbu orgánu verejného zdravotníctva vo vzťahu ku všetkým
opatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z.; charakter všeobecne záväzného
predpisu získali podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021 aj
opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané pred
15.10.2020 a to nadobudnutím účinnosti § 63l zákona č. 355/2007 Z. z., zmyslom ktorého bolo vyhnúť sa
prerušeniu kontinuity účinkov opatrení úradu verejného zdravotníctva a regionálnych úradov verejného
zdravotníctva vydané počas pandémie COVID-19 (bod 104 nálezu). Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti je nutné vylúčiť akékoľvek námietky žalobcu a pochybnosti o tom, že Úrad verejného
zdravotníctva nebol oprávnený k vydávaniu opatrení (vo forme vyhlášok), resp. že by tieto boli neplatné,
z dôvodu čoho, by ich dodržiavanie žalovaný od svojich zamestnancov, pod hrozbou menej závažného
porušenia pracovnej disciplíny, vyžadovať nemohol a žalobca ich nebol povinný dodržiavať, pokiaľ sa
na neho nevzťahovali výnimky.
19.1. Nadväzujúc na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že už v zrušujúcom uznesení uviedol, že
v súvislosti s nálezom Ústavného súd SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136, na ktorý žalobca pre podporu
správnosti svojich tvrdení (najmä o nulite právnych aktov vydávaných ÚVZ SR) poukazoval, odvolací
dal do pozornosti skutočnosť, že z obsahu vyššie citovaného nálezu je zrejmé, že tento sa týkal
posudzovania (iných) zákonných ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. (napr. § 48 ods. 4 písm. a/)
upravujúcich iné druhy opatrení za účelom ochrany pred pandémiou COVID-19, avšak netýkal sa
posudzovania zákonných ustanovení (§ 5 ods. 4 písm. k/, § 59b, § 48 ods. 4 psím. r), na podklade
ktorých ÚVZ SR vydával podzákonné normatívne právne akty – vyhlášky, ktorými nariaďoval povinnosť
prekrytia horných dýchacích ciest. Zároveň ak by aj boli predmetom návrhu a skúmania Ústavným
súdom SR vyššie citované zákonné ustanovenie zákona č. 355/2007 Z. z., na podklade ktorých ÚVZ SR
tieto akty vydával, odvolací súd za týmto účelom upriamuje pozornosť na bod 196. citovaného nálezu
Ústavného súdu SR, podľa ktorého: „Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného
zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91
ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia
so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové
nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených
voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi
predpismi vyššej právnej sily“.
19.2. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že ako zamestnávateľ žalobcu bol oprávnený požadovať
od žalobcu, ako zamestnanca, dodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, medzi ktoré patrí i bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovaného
účinného odo dňa 01.10.2021 (interný predpis žalovaného) upravujúci predpoklady pre menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s ochorením COVID-19, pretože zamestnávateľ kontrolujúci
dodržiavanie prekrytia horných dýchacích ciest na pracovisku si plnil všeobecne záväzným predpisom
uloženú povinnosť zamestnávateľom a kontroloval plnenie povinností uložených zamestnancom.
Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovaného, na rozdiel od
súdu prvej inštancie vyhodnotil ako platný, zaoberal sa aj ďalšími námietkami strán sporu, ku ktorým
doplnil dokazovanie na odvolacom súde.
20. Pokiaľ ide o diskriminačné konanie žalovaného, žalobca ho vzhliadol v tom, že bol v podstate
jediným zamestnancom, s ktorým žalovaný ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer pre opakovanéporušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom v dôsledku neprekrytia horných dýchacích
ciest v zmysle vtedy platných protipandemických opatrení. V tejto súvislosti tiež namietol, že pri iných
zamestnancoch, vrátane vedúcich zamestnancov nedošlo k písomnému napomenutiu a ani k skončeniu
pracovného pomeru. Zastal názor, že sa jedná o diskrimináciu z dôvodu „iného postavenia“, a to
postavenia ako kandidát do zamestnaneckých odborov pôsobiacich u žalovaného. V tejto súvislosti
tiež namietol, že k uplatňovaniu protipandemických opatrení dochádzalo len voči nemu a v čase kedy
sa žalovaný mal alebo mohol dozvedieť o jeho kandidatúre za úsekového dôverníka v odboroch
žalobcu. Tvrdil, že dátum podanej prihlášky nemožno stotožňovať s okamihom, kedy sa mal žalovaný
prostredníctvomvedúcichzamestnancovdozvedieťojehokandidatúre. Zdôraznil,žehlavnýmdôvodom
pre výpoveď, ktorá mu bola daná žalovaným bola práve vedomosť žalovaného o jeho kandidatúre. Za
týmto účelom žalobca navrhol výsluch 3 svedkov (dvoch bývalých zamestnancov žalovaného – H. I., K.
D. a jedného súčasného zamestnanca žalovaného - J. I.). Samotná skutočnosť, prečo by žalovanému
mala prekážať jeho kandidatúra je vnútornou pohnútkou žalovaného, i keď sa domnieva, že dôvodom
bolo jeho odlišné politické alebo iné zmýšľanie, keďže mal záujem presadzovať lepšie pracovné
podmienky.
21. Podľa čl. 1 Zákonníka práce, fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu
zamestnania, na spravodlivé, uspokojivé, transparentné a predvídateľné pracovné podmienky a na
ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon). Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z
dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka,
veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery,
náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho
pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s
výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v
zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a
rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.
21.1. Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný
zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre
oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon).
21.2. Podľa § 13 ods. 2 Zákonníka práce, v pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia
zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy,
farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických
vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného
alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného
postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.
22. Odvolací súd v prvom rade vysvetľuje, že diskriminácia je vo všeobecnosti vymedzená ako taký
spôsob zaobchádzania s osobou, ktorý je pre ňu v porovnaní s inými osobami menej priaznivý so
zreteľom na rasu, etnickú príslušnosť, sexuálnu orientáciu a iné ústavne stanovené charakteristiky.
S týmto úzko súvisí princíp rovnosti, ktorý znamená právo na to, aby sa v rovnakých prípadoch
zaobchádzalo s osobami rovnako (formálny prístup) a v rozdielnych prípadoch sa toto zaobchádzanie
odlišovalo (materiálny prístup). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva možnosť
podrobenia testu diskriminácie súdom, ktorý pozostáva zo: 1. zistenia, či ide o porovnateľných
jednotlivcov alebo skupinu osôb, 2. zistenia, či je s nimi zaobchádzané odlišne na základe niektorého zo
zakázaných dôvodov, 3. zistenia, či odlišné zaobchádzanie spôsobilo dotknutej osobe ujmu, 4. zistenia,
či je toto odlišné zaobchádzanie ospravedlniteľné tým, že a) sleduje legitímny záujem, b) je primerané;
ospravedlniteľnosť odlišného zaobchádzania sa odvíja aj od jeho dôvodu a 5. zistenia miery závažnosti
dôvodu odlišného zaobchádzania, od ktorého sa odvíja aj intenzita prieskumu zo strany súdu.
23. Z obsahu spisu ako i z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný po zapracovaní bodu
4.5.4 q) Pracovného poriadku vyžadoval jeho dodržiavanie, resp. vyžadoval dodržiavanie prekrytiehorných dýchacích ciest u svojich zamestnancov, vrátane žalobcu, ktorý v rozhodnom období vykonával
zamestnanie vodiča autobusu. Z vykonaného dokazovania, najmä zo svedeckých výpovedí svedkov
vypočutých na odvolacom pojednávaní vyplynulo, že viacerí zamestnanci boli ústne upozornení
na dodržiavanie povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ak boli pristihnutí pri porušení danej
povinnosti,atovrátanežalobcu.Avšaktiežzvykonanéhodokazovaniavyplynuloito,ževýlučnežalobca
výslovne vyhlásil, že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest dodržiavať nebude. Uvedenému
svedčí aj to, že výlučne žalobca odmietol podpísať upozornenie o povinnosti nosiť rúško počas prepravy
osôb v zmysle platných opatrení (č. l. 158-159). Odvolací súd uvádza, že práve vyššie uvedené
„správanie žalobcu“ predstavovalo zásadný rozdiel v porovnaní s inými zamestnancami, u ktorých
nebolopreukázanéto,žebypoústnomupozornenívýslovnevyhlásili,žepredmetnúpovinnosťvpodobe
prekrytia horných dýchacích ciest nesplnia. Žalovanému, resp. ostatným zamestnancom žalovaného
bolozrejmévyššiepopísanésprávaniežalobcuvovzťahukpovinnostiprekrytiahornýchdýchacíchciest,
atedanastranežalovanéhonastalodôvodnépodozrenievočižalobcovi,ktoréodôvodňovalojehoobavu
z toho, že žalobca počas výkonu činnosti vodiča (prepravy cestujúcich) nebude dodržiavať uvedenú
povinnosť, z dôvodu čoho bolo namieste vykonávanie námatkových kontrol. Napokon v tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania (najmä z výpovede zamestnanca žalovaného A. L.
ako i výpovede zástupcu žalovaného C. E.) bolo preukázané, že i od cestujúcich dostávali sťažnosti, že
žalobca počas prepravy cestujúcich nemal prekryté horné dýchacie cesty. Odvolací súd poukazuje ďalej
na to, že z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaný ako zamestnávateľ svojimi poverenými
zamestnancami vykonával v rozhodnom období (v čase pred výpoveďou danou žalobcovi) viaceré
kontroly dodržiavania prekrytia horných dýchacích ciest zo strany zamestnancov, k čomu predložil
v konaní viaceré potvrdenia o týchto kontrolách. Dňa 24.09.2014 vykonal kontrolu 9 autobusových
spojov svojich zamestnancov (nie žalobcu) s tým, že v zázname o vykonaní takejto kontroly sú
uvedené konkrétne kontrolované autobusy podľa ich evidenčného čísla, pričom v tento deň nebolo
zistené žiadne pochybenie (záznam z vykonanej kontroly na dodržiavanie prekrytia horných dýchacích
ciest - č. l. 175). Tiež dňa 06.10.2021 zamestnávateľ vykonával kontrolu 7 autobusových spojov
svojich zamestnancov; v zázname o vykonaní takejto kontroly sú uvedené konkrétne kontrolované
autobusy podľa ich evidenčného čísla, keď len u žalobcu zistil, že počas výkonu verenej osobnej
dopravy nemal prekryté horné dýchacie cesty (záznam z vykonanej kontroly na dodržiavanie prekrytia
horných dýchacích ciest - č. l. 176). O tejto kontrole bolo spísané i hlásenie zo dňa 07.10.2021,
v ktorom boli slovne opísané zistené nedostatky u žalobcu (č. l. 194), keďže len u žalobcu bol zistený
nedostatok spomedzi kontroly vykonávanej voči viacerým zamestnancom. Následne dňa 04.11.2021
bola vykonávaná kontrola zamestnávateľom 4 zamestnancov (nie žalobcu), kde nebolo zistené žiadne
pochybenie (záznam z vykonanej kontroly na dodržiavanie prekrytia horných dýchacích ciest - č. l. 178).
Dňa 29.11.2021 bola žalovaným tiež vykonávaná kontrola 3 zamestnancov s tým, že jedným z nich
bol i žalobca, u ktorého bol rovnako zistený nedostatok, že počas výkonu verenej osobnej dopravy
nemal prekryté horné dýchacie cesty (č. l. 177). V dôsledku toho, že dňa 06.10.2021 žalobca porušil
pracovnú disciplínu tým, že počas výkonu práce, resp. počas výkonu verenej osobnej dopravy nemal
prekryté horné dýchacie cesty, podaním zo dňa 12.10.2021 ho žalovaný písomne upozornil a vyzval na
odstránenie nedostatkov (č. l. 195) a keďže tak žalobca neučinil, čo bolo zistené kontrolou vykonanou
dňa 29.11.2021, ktorou bolo opätovne zistené, že počas výkonu verenej osobnej dopravy nemal žalobca
prekryté horné dýchacie cesty (č. l. 177), žalovaný podaním zo dňa 03.12.2021 upozornil žalobcu ma
menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Následne žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63
ods. 1 psím. e) Zákonníka práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny.
24. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že žalobca síce namieta, že len v jeho prípade došlo
k skončeniu pracovného pomeru pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny pre neprekrytie
horných dýchacích ciest, avšak základným rozdielom medzi ním a ostatnými zamestnancami, na ktorých
žalobca poukazoval, že prekrytie horných dýchacích ciest nedodržiavali, je práve skutočnosť, že jediný
žalobca (v konaní nebolo preukázané, že aj iný zamestnanec) výslovne odmietol nosiť rúško, vyhlásil,
že rúško nosiť nebude poukazujúc na svoj zdravotný stav (zdravotným stavom žalobcu sa odvolací súd
zaoberá nižšie). Odvolací súd uvádza, že práve vyššie uvedené správanie žalobcu je spôsobilé privodiť
na strane žalovaného ako zamestnávateľa obavu z porušovania pracovnej disciplíny, ktorá by úplne
logicky odôvodňovala potrebu vykonávania kontrol cestovných liniek šoférov, vrátane žalobcu (ako je
v predchádzajúcom odseku odôvodnenia uvedené, nebolo preukázané, že by kontroly boli vykonávané
len pri cestovnej linke žalobcu). V konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu bola vykonaná kontrola
cestovej linky opakovane (s časovým odstupom viac ako mesiac), keď výkon opakovanej kontroly
mal podľa názoru odvolacieho súdu racionálny základ, pretože pri predchádzajúcej kontrole (kontrolavykonaná dňa 06.10.2021) u žalobcu bolo zistené porušenie bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku, resp.
porušenie protipandemického opatrenia v podobe povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest počas
prepravy cestujúcich. Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedené skutkové okolnosti nenapĺňajú
znaky diskriminácie, keď je zrejmé, že žalovaný vykonával kontroly aj na iných cestovných linkách
vodičov, ale zároveň s ohľadom na správanie žalobcu a na to, že pri prvej kontrole vykonanej
u žalobcu dňa 06.10.2021 bol zistený nedostatok. Žalovaný sledujúc legitímny cieľ (najmä v podobe
zabezpečenia dodržiavania pracovnej disciplíny, eliminovania ohrozovania zdravia cestujúcich ako
i žalobcu a ostatných zamestnancov) dňa 29.11.2021 vykonal opakovanú kontrolu u žalobcu opätovne
zistiac porušenie pracovnej disciplíny z toho istého dôvodu – neprekrytia horných dýchacích ciest.
Napokon odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že
už pri zistení jeho prvého pochybenia bol okamžite kontrolovaný a písomne napomínaný, keď naopak
v konaní bolo preukázané, že žalobca od počiatku jeho výkonu práce u žalovaného prekrytie horných
dýchacích ciest nedodržiaval (toto žalobca ani sám nespochybňoval). Skutočnosť, pre ktorú žalovaný
vykonával kontroly svojich zamestnancov, vrátane žalobcu možno odôvodniť i skutočnosťou, na ktorú
žalovaný poukázal a to, že musel zabezpečiť plnú prevádzku na zabezpečenie výkonu činností mu
plynúcich z pracovnej činnosti, resp. bol subjektom patriacim v tom čase k hospodárskej mobilizácií
(napr. prevážal zdravotníkov do zamestnania). V konaní teda nebolo preukázané, že by žalovaný už pri
prvom pochybení mal úmysel rozviazať pracovný pomer so žalobcom, keď napokon žalovaný i potvrdil,
že v rozhodnom období musel zabezpečiť svoju plnú prevádzku s ohľadom na vyššie uvedené.
25. Ďalej žalobca namietal, že diskriminačné konanie žalovaného súviselo aj s jeho členstvom
v odborovej organizácii, resp. s jeho úmyslom stať sa zamestnaneckým dôverníkom. Odvolací súd
k tejto námietke v prvom rade poukazuje na to, že odborová organizácia pôsobiaca u zamestnávateľa
je samostatným subjektom, ktorý je oddelený od pôsobností zamestnávateľa. Zákonník práce upravuje
v § 230 ods. 1, povinnosť odborovej organizácie informovať zamestnávateľa o začatí svojho pôsobenia
u zamestnávateľa a predložiť mu zoznam členov odborového orgánu. Zamestnávateľ a odborová
organizácia sa stretajú len v rozsahu partnerstva (rokovania) v rámci sociálneho dialógu. V žiadnom
zákonnom ustanovení nie je obsiahnutá právna úprava, ktorá by zakotvovala akékoľvek oprávnenia
zamestnávateľa vo vzťahu k odborovej organizácií u neho pôsobiacej, podľa ktorých by mohol
rozhodovať o členstve v tejto organizácií, alebo inak zasahovať do jej činnosti. Žalobca tvrdil, že
k uplatňovaniu protipandemických opatrení dochádzalo len voči nemu a to v čase, kedy sa žalovaný
mal alebo mohol dozvedieť o jeho kandidatúre. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne považuje za
potrebné uviesť, že primárnym dôvodom, pre ktorý by mohol žalovaný vykonávať kontroly a uplatňovať
dodržiavanie protipandemických opatrení u žalobcu bola skutočnosť, že žalobca výslovne vyhlásil, že
povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest dodržiavať nebude (na rozdiel od iných zamestnancov),
teda jednoznačne a výslovne, na rozdiel od iných kolegov, odmietal dodržiavať povinnosti vyplývajúce
z bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že u žalovaného existovala dôvodná
obava, že žalobca dodržiavať povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest i počas prepravy cestujúcich
nebude (k uvedenému sa odvolací súd vyjadroval v predchádzajúcom odseku, na ktorý poukazuje).
Možno zastať názor, že v konaní nebolo žalobcom preukázané (len tvrdené), že dôvodom pre
vyžadovanie dodržiavania protipandemických opatrení žalovaným bolo to, že sa chcel stať členom
odborovej organizácie pôsobiacej u žalovaného, ktorej čelom sa i dňa 02.12.2021 stal. Uvedené platí
i vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru bol jeho úmysel
byť zamestnaneckým dôverníkom, resp. jeho úmysel do budúcna kandidovať ako zamestnanecký
dôverník.Napokon,vkonaníaninijaknebolpreukázanýúmyselžalobcukandidovaťakozamestnanecký
dôverník (uvedené zostalo len v rovine skutkových tvrdení žalobcu). Navyše odvolaciemu súdu sa
javí ako nelogické, že by žalovaný mal úmysel so žalobcom skončiť pracovný pomer pre jeho úmysel
kandidovať ako zamestnanecký dôverník, keď (ako už bolo vyššie uvedené) odborová organizácia je
osobitným subjektom pôsobiacim u zamestnávateľa a zamestnávateľ nie je oprávnený zasahovať do jej
pôsobností,resp.zamestnávateľsastretásodborovouorganizácioulenakospartneromprirokovaniach
v rámci sociálneho dialógu. Zamestnávateľ nedostáva informácie o tom, kto nový vstupuje do odborovej
organizácie a neschvaľuje prihlášku zamestnanca a ani nerozhoduje o tom, kto môže kandidovať
a kto sa môže zastávať funkciu zamestnaneckého dôverníka. Možno zastať názor, že v konaní nebola
hodnoverne preukázaná príčinná súvislosť medzi výpoveďou danou žalobcovi s účastníctvom žalobcu
v odborovej organizácií, alebo úmyslom žalobcu kandidovať ako zamestnanecký dôverník. V konaní
nebolo preukázané, že by informácie o úmysle žalobcu do budúcna kandidovať ako zamestnanecký
dôverník boli predmetom rozhovorov medzi zástupcami zamestnancov a žalovaným. Navyše, ani
z výpovede svedka A. M., ktorý pôsobí v konkrétnej odborovej organizácii pôsobiacej u žalovaného a aniz tvrdení žalobcu nevyplynulo, že by sa žalobca v rozhodnom čase sťažoval na diskriminačný prístup
žalovaného v súvislosti s jeho účasťou v odborovej organizácii, prípadne s jeho úmyslom kandidovať
za zamestnaneckého dôverníka. V konaní boli preukázané konkrétne okolnosti – správanie žalobcu,
ktoré naplnili znaky opakovaného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny (ku ktorým dôvodom
sa odvolací súd už vyššie vyjadril) s tým, že samotná skutočnosť, že žalobca sa stal členom odborov,
a že mal do budúcna úmysel kandidovať ako zamestnanecký dôverník ho nezbavovala povinnosti
dodržiavať protipandemické opatrenia v podobe prekrytia horných dýchacích ciest. Možno uzavrieť, že
námietky žalobcu ohľadom jeho diskriminácie zo strany žalovaného ani pre jeho pôsobnosť v odborovej
organizácií preukázané neboli.
26. Špecifikom antidiskriminačných sporov, tak ako uvádzal žalobca, je tzv. obrátené dôkazné bremeno
v spore. V prípade antidiskriminačných sporov v zmysle ustanovení § 11 ods. 2 antidiskriminačného
zákona platí, že žalobca nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod diskriminácie, ale postačuje, ak súdu
oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania
(napr. rasa, pohlavie, vek a pod., § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zákonníka
práce v prípade tvrdenej diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch). Preukazovať, že nedošlo k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je povinný žalovaný. Posun v dôkaznom bremene ale
nie je automatický - nenastáva okamžite, ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Nastáva len vtedy,
ak žalobca predloží skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že k diskriminácii skutočne
došlo. Žalobca musí preukázať, že došlo k rozdielu v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou (ktorá
je, alebo môže byť na tej istej pozícii ako žalobca, len u neho absentuje zákonom chránený dôvod
diskriminácie). Je tiež dôležité označiť dôvod, kvôli ktorému k tvrdenej diskriminácii došlo a z ktorého
je diskriminácia zakázaná (§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce).
Medzi dôvodom diskriminácie a medzi vzniknutou nevýhodou (nerovnováhou) musí existovať príčinná
súvislosť.
27. Žalobca tiež namietal, že konanie žalovaného spočívajúce v selektívnom uplatňovaní povinností
výhradne u neho a u iných, ani vedúcich zamestnancov nie, predstavuje okrem diskriminácie aj konanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy možno charakterizovať ako pravidlá správania sa,
ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového
poriadku (Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24.02.2011). Podľa Najvyššieho súdu
SR sa dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských,
kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi
medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil
istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu základných noriem (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012,
sp. zn. 5 Cdo 26/2011).
28. Odvolací súd zaoberajúc sa uvedenou námietkou žalobcu aj tu považuje za potrebné (opätovne)
upriamiť pozornosť primárne na konanie (správanie sa) žalobcu v období pred výpoveďou. Ako už
bolo vyššie uvedené, jediný žalobca (spomedzi ostatných zamestnancov i vedúcich zamestnancov)
po jeho upozornení výslovne vyhlásil, že dodržiavať protipandemické opatrenia v podobe prekrytia
horných dýchacích ciest nebude. Inak povedané, v konaní nebolo preukázané (a to ani svedeckými
výpoveďami svedkov navrhnutých žalobcom), že by niektorí z nich výslovne zamestnávateľovi po
(ústnom) upozornení, uviedli, že nebudú mať prekryté horné dýchacie cesty. Žiaden zo svedkov teda
nepotvrdil, že po tom, čo bol upozornený na nedostatok v prekrytí horných dýchacích ciest, by si tieto
neprekryl, alebo by výslovne vyhlásil, že tak neurobí po tom, čo bol nadriadeným upozornený. Práve
správanie žalovaného (v podobe výslovného vyhlásenia, že rúško nosiť nebude) ho skutkovo odlišovalo
vporovnanísinýmizamestnancami,uktorých,ajkeďbolzistený(dočasný)nedostatokprekrytiahorných
dýchacích ciest, tak po upozornení uvedené napravili. Naopak, žalobca aj napriek upozorneniam,
ktoré boli následne i písomné a ktoré boli výsledkom kontrol vykonávaných žalovaným (nie len na
linke prevádzkovanej žalobcom) si neprekryl horné dýchacie cesty počas výkonu práce vodiča, resp.
počas prepravy cestujúcich s odkazom na to, že nosenie rúška mu spôsobuje zdravotné problémy
(k zdravotnému stavu žalobcu sa odvolací súd vyjadruje nižšie). Samotná skutočnosť, že na strane
žalobcu dochádzalo k úmyselnému konaniu v rozpore s bodom 4.5.4 q) Pracovného poriadku, bola
spôsobilá byť dôvodom pre obavy žalovaného, že uvedené ustanovenie žalobca dodržiavať nebude,
čo opodstatňovalo žalovaného k vykonávaniu kontrol dodržiavania pracovného poriadku (avšak nie len
u žalobcu). Odvolací súd uvádza, že vyššie opísaný skutkový stav, kedy zamestnanec výslovne vyhlási,že nebude dodržiavať povinnosť plynúcu mu z pracovného poriadku, ktorej účelom je zabezpečenie
ochranyživotaazdraviacestujúcich,ktorýchprepravujeakoisamotnéhožalobcuakovodičaaostatných
zamestnancov, s ktorými v danom čase dochádzal do styku a následné kontrolovanie dodržiavania
pracovného poriadku na strane žalovaného, nie je možné posúdiť ako konanie žalovaného v rozpore
s dobrými mravmi. Samotná skutočnosť, že žalovaný mal záujem na tom, aby jeho zamestnanci
(nie len žalobca) dodržiavali protipandemické opatrenia, resp. pracovný poriadok, nemožno hodnotiť
ako konanie napĺňajúce znaky rozporu s dobrými mravmi. Zároveň v konaní ani nebolo preukázané,
že dodržiavanie protipandemických opatrení bolo vyžadované výlučne od žalobcu, keď kontroly ich
dodržiavania boli vykonávane u viacerých zamestnancov. Zároveň z vykonaného dokazovania, ale
najmä zo svedeckých výpovedí svedkov navrhnutých žalobcom vyplynulo, že ak u niektorého so
zamestnancov došlo k porušeniu povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, po ústnom upozornení
uvedené napravili, avšak len žalobca výslovne takúto nápravu opakovane odmietol. To podľa názoru
odvolacieho súdu odôvodňovalo relevanciu na strane žalovaného pristúpiť k vykonaniu kontrol a po
ústnych upozorneniach pristúpiť písomným upozorneniam. S ohľadom na vyššie uvedené podľa názoru
odvolacieho súdu v danom prípade nedošlo ku konaniu žalovaného napĺňajúceho znaky rozporu
s dobrými mravmi v neprospech žalobcu.
29. Odvolací súd na tomto mieste osobitne rozvádza, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu
patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. l
písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (§ 81
Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho
zamestnanca (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/74/2008 zo dňa 29.09.2009). Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením a závažným
porušením pracovnej disciplíny; ak má byť porušenie pracovnej disciplíny dôvodom na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí toto porušenie pracovných povinností
zo strany zamestnanca dosahovať s ohľadom na všetky okolnosti taký stupeň intenzity, že ho
objektívne možno označiť za závažné. Zákonník práce pojmy menej závažné porušenie a závažné
porušenie pracovnej disciplíny nedefinuje, jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu
za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity
porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca,
funkcia, ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita
porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky
porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne.
V prejednávanom spore bolo podľa odvolacieho súdu vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca
konaním uvedeným vo výpovedi zo dňa 14.01.2022 porušil pracovnú disciplínu menej závažným
spôsobom, keď bez existencie relevantného dôvodu nebol ochotný podrobiť sa štátom nariadenému
opatreniu prijatému v súvislosti s pandémiou COVID-19, neuznával záväznosť nariadeného opatrenia
a nerešpektoval ani interný príkaz zamestnávateľa – bod 4.5.4 písm. q) Pracovného poriadku účinného
v čase výpovede. Žalobca na pracovisku odmietol prekrytie horných dýchacích ciest, ktoré malo zaistiť
bezpečnosť a ochranu zdravia (okrem žalobcu) aj ostatných zamestnancov na pracovisku a iných
osôb, ktorých sa jeho činnosť týkala (cestujúci). Takéto konanie žalobcu žalovaný ako zamestnávateľ
vyhodnotilakomenejzávažnéporušeniepracovnejdisciplínyvzhľadomnato,žesatohtoskutkudopustil
žalobca počas nariadených protipandemických opatrení v čase núdzového stavu vyhláseného dňom
25.11.2021, pričom mohol v čase celosvetovej pandémie COVID-19 ohroziť na zdraví a živote ostatných
zamestnancov spoločnosti a iných osôb, ktorých sa jeho činnosť týkala (cestujúci). Uvedeným konaním
žalobcu dochádzalo aj k ohrozovaniu poriadku a disciplíny na pracovisku, z čoho bol zamestnávateľ
nútený vyvodiť dôsledky, ako aj k možnému ohrozeniu riadneho chodu prevádzky zamestnávateľa
v prípade šírenia nákazy zo strany žalobcu, ktorý odmietal používať ochranu tváre. Odvolací súd
konštatuje, že bolo potrebné prihliadnuť aj k tomu, že nešlo o prvý takýto skutok žalobcu. Žalovaný
ako zamestnávateľ svojimi poverenými zamestnancami vykonával v rozhodnom období (v čase pred
výpoveďou danou žalobcovi) viaceré kontroly dodržiavania prekrytia horných dýchacích ciest zo strany
zamestnancov, k čomu predložil v konaní viaceré potvrdenia o týchto kontrolách (dňa 24.09.2014 bez
nedostatkov - č. l. 175, dňa 06.10.2021 zistiac nedostatok vo vzťahu k žalobcovi, ktorý nemal prekryté
horné dýchacie cesty počas vykonávania verejnej osobnej dopravy - č. l. 176, dňa 29.11.2021 zistiac
nedostatok vo vzťahu k žalobcovi, ktorý nemal prekryté horné dýchacie cesty počas vykonávania
verejnej osobnej dopravy - č. l. 177, dňa 04.11.2021 bez nedostatkov). V prípade žalobcu bolo
nedodržanie prekrytia hodných dýchacích ciest, zistené už kontrolou vykonanou dňa 06.10.2021 (č. l.
176) o ktorej bolo vykonané i hlásenie o tomto zistení (č. l. 194) a následne dňa 29.11.2021 (s písomnýmupozornením žalobcu zo dňa 03.12.2021), pre ktoré nedodržanie už žalovaný dal žalobcovi výpoveď
z dôvodu § 63 ods. 1 psím. e) Zákonníka práce (č. l. 28).
30. Odvolací súd považuje za potrebné sa tiež vysporiadať s námietkami žalobcu, že nemal povinnosť
mať prekryté horné dýchacie cesty rúškom, pretože toto mu spôsobovalo zdravotné problémy ako
trasenierúkazávrate.Vtejtosúvislostiúvodomodvolacísúdpoukazujenato,žežalovanýargumentoval
i voči žalovanému tým, že nemusí nosiť rúško, pretože má zdravotné problémy, resp. disponuje
potvrdením o tom, že nosiť rúško zo zdravotných problémov nemôže, následne že spadá pod výnimku
z nosenia rúška. Javí sa ako nelogické, že ak žalobca pociťoval subjektívne zdravotné problémy
pri nosení rúška a za tým účelom požadoval, aby od neho žalovaný nevyžadoval prekrytie horných
dýchacích ciest rúškom, že nemal vôľu túto skutočnosť žalovanému preukázať. Žalobca do súdneho
spisu doložil lekárske správy preukazujúce jeho negatívne zmeny zdravotného stavu pri prekrytí horných
dýchacích ciest, avšak len pri športe, nie pri sedavej práci vodiča autobusu. Napriek spomenutým
tvrdeniam nepreukázal (žalovanému a ani v tomto konaní) lekárskym potvrdením deklarovaný
nepriaznivý zdravotný stav v príčinnej súvislosti s nosením rúška, ako to uvádzal. Žalovaný po tom, čo sa
dozvedel o tvrdeniach žalobcu, že nosenie rúška mu spôsobuje zdravotné problémy, vyslal žalovaného
na lekárske vyšetrenie za účelom zistenia jeho zdravotnej spôsobilosti na prácu vodiča. Žalobca sa
uvedeného vyšetrenia zúčastnil, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ošetrujúceho lekára
vôbec neinformoval o svojich zdravotných problémoch, na ktoré sa odvolával pri nosení rúška. Zo
stanoviska vyšetrujúceho lekára vyplynulo, že žalobca je schopný výkonu práce vodiča autobusu.
Odvolaciemu súdu nie je úplne zrejmé, že prečo, ak žalobca tvrdil, že nosením rúška pri šoférovaní
trpel zdravotnými problémami a zamestnávateľ ho za týmto účelom vyslal na lekársku kontrolu, žalobca
lekárovi ani neuviedol niektoré symptómy, na ktoré sa odvolával. Tu nemôže obstáť ani argument
žalobcu, že žalovaný mal lekárovi uviesť konkrétny pokyny, na ktoré by sa mal pri hodnotení zdravotného
stavužalobcuzamerať.Odvolacísúdvtejtosúvislostizastávanázor,žebremenopreukázaniaexistencie
výnimky na strane žalobcu z povinnosti nosenia rúška počas prepravy cestujúcich leží na žalobcovi,
ktorý toto neuniesol. Tu nemožno hovoriť o preklopení dôkazného bremena na stranu žalovaného,
keď žalobca nepreukázal, že v rozhodnom období trpel ním popisovanými zdravotnými ťažkosťami
pri prekrytí horných dýchacích ciest rúškom počas výkonu činnosti vodiča autobusu - prepravy
cestujúcich. Nie je možné požadovať od zamestnávateľa, aby umožnil zamestnancovi poskytnúť
výnimku z dodržiavania povinnosti nosiť rúško len s poukazom na tvrdenia zamestnanca o tom, že
na jeho strane existujú zdravotné problémy v príčinnej súvislosti s nosením rúška počas šoférovania,
a to bez toho, aby zamestnanec vôbec disponoval vôľou uvedené preukázať, resp. osvedčiť, že
v rozhodnom období trpel zdravotnými problémami. Samotná skutočnosť, že by žalobca preukázal,
alebo nejako inak žalovanému osvedčil, že nosenie rúška počas šoférovania autobusu mu spôsobuje
závrate a trasenie rúk, by nebola spôsobilá zasiahnuť do integrity zdravotnej dokumentácie žalobcu.
Nebolo potrebné, aby žalobca žalovanému predložil celkovú zdravotnú dokumentáciu, postačovalo len
preukázanie príčinnej súvislosti medzi zdravotnými problémami žalobcu a nosením rúška v rozhodnom
období,resp.preukázanielekárskejsprávydeklarujúcejuvedené.Napokonsámžalobcanapojednávaní
konanom dňa 16.01.2025 (v rámci odvolacieho konania) uviedol, že k posudkovému lekárovi nešiel
z dôvodu, že v tom čase platné právne predpisy neuvádzali ako dôvody výnimky závrate. S ohľadom na
uvedené možno zastať názor, že v danom prípade nebol dôvod, aby žalovaný od žalobcu nevyžadoval
dodržiavanie protipandemických opatrení v podobe prekrytia hodných dýchacích ciest pre zdravotné
problémy žalobcu pri nosení rúška, keď žalobca v rozhodnom období nemal vôľu žalovanému existenciu
subjektívnej výluky na jeho strane preukázať a zároveň ako žalobca sám uviedol závrate neboli
vymedzené ako výnimka z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest.
31. Žalobca ďalej namietal, že i keď vyhláška ÚVZ SR č. 262/2021 z 24.11.2021 v § 2
ods. 3 písm. f) umožňovala nahradiť respirátor po dohode so zástupcami zamestnancov použitím inej
preventívnej ochrannej pomôcky, o použitím rúška, šálu alebo šatky, žalovaný prísnejšie ako samotná
vyhláška v rozhodnom čase vyžadoval len prekrytie rúškom. Odvolací súd v nadväznosti na uvedenú
námietku žalobu považuje primárne za potrebné uviesť, že ustanovenie § 2 ods. 3 písm. f) vyhlášky
ÚVZ SR č. 262/2021 z 24.11.2021 uvádzalo možnosť nahradenia respirátora použitím inej preventívnej
ochrannej pomôcky a to použitím rúška, šálu alebo šatky, avšak len v prípade zamestnancov, u ktorých
na základe vyjadrenia pracovnej zdravotnej služby alebo na základe dohody medzi zamestnávateľom a
zástupcami zamestnancov pracovné podmienky alebo spôsob práce neumožňujú nosenie respirátora.
Rovnako žalobca namietal, že aj v čase, keď mal žalobca údajne prvýkrát porušiť pracovnú disciplínu,
dňa 06.10.2021 na základe písomného upozornenia z 12.10.2021, aj vtedy „platná“ vyhláška ÚVZ SRč. 250/2021 z 01.10.2021 ustanovovala v § 2 ods. 3 písm. f) tú istú možnosť a napriek tomu vyžadoval
zamestnávateľ prekrývanie rúškom. Odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 2 ods. 3 písm. f) vyhlášky
ÚVZ SR č. 250/2021 z 01.10.2021 uvádzalo možnosť nahradenia respirátora použitím inej preventívnej
ochrannej pomôcky, a to použitím rúška, šálu alebo šatky, a to len v prípade zamestnancov, u ktorých
na základe vyjadrenia pracovnej zdravotnej služby alebo na základe dohody medzi zamestnávateľom a
zástupcami zamestnancov pracovné podmienky alebo spôsob práce neumožňujú nosenie respirátora.
V danom prípade nebolo preukázané, že u žalobcu boli pracovné podmienky, ktoré by mu neumožňovali
nosenie respirátora. Podľa názoru odvolacieho súdu sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že by
definované ustanovenie vyhlášky ÚVZ SR č. 250/2021 z 01.10.2021 a vyhlášky ÚVZ SR č. 262/2021 z
24.11.2021 umožňovalo vo všeobecnosti nosenie inej ochrannej pomôcky ako respirátora, a to použitím
rúška, šálu alebo šatky, ako sa to snažil žalobca prezentovať. Uvedené bolo podmienené pracovnými
podmienkami. Napokon žalobca síce namietol, že vyhláška ÚVZ SR č. 262/2021 z 24.11.2021 a
vyhláška ÚVZ SR č. 250/2021 z 01.10.2021 umožňovala použitie inej zdravotníckej pomôcky, avšak
v konaní nebolo preukázané, že by žalobca aspoň toto inou pomôckou počas výkonu činnosti vodiča
(prepravy cestujúcich) mal prekryté horné dýchacie cesty.
32. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný so
zástupcami zamestnancov uzatvoril Dohodu o náhrade respirátora FFP2 rúškom zo dňa 30.09.2021
(č. l. 143), na podklade ktorej, rešpektujúc i vyššie citované ustanovenia vyhlášok, na ktoré žalobca
poukazoval, umožnil zamestnancom nosenie rúška, namiesto nosenia respirátora FFP2. Podľa názoru
odvolacieho súdu nemôže obstáť argumentácia žalobcu o tom, že by žalovaný od svojich zamestnancov
vyžadoval prísnejšie dodržiavanie protipandemických opatrení ako bolo stanovené v tom čase platnými
vyhláškami ÚVZ SR. Už v čase prvej kontroly vykonanej žalovaným na linke prevádzkovanej žalobcom
dňa 06.10.2021, bola uzatvorená dohoda o nahradení nosenia respirátora FFP2 rúškom. V konaní
zároveň nebolo preukázané, že by žalobca, prípade iní zamestnanci, navrhovali nosenie šálu. Ak
žalobca v tomto konaní argumentoval tým, že nosenie šálu na prekrytie horných dýchacích ciest počas
šoférovania autobusu mu nespôsobuje zdravotné problémy ako rúško, nie je zrejmé, prečo nenavrhol
žalovanému použitie tejto ochrannej pomôcky, pričom mu nič nebránilo v tom, aby si prekryl horné
dýchacie cesty šálom, ktorý mu, ako tvrdil, nespôsoboval zdravotné problémy. Žalobca ani toto neurobil,
hoci na uvedenom založil časť svojej argumentácie v konaní pred súdom. S poukazom na vyššie
uvedené sa nemožno stotožniť s tvrdením, že by žalovaný nedostatočne flexibilne reagoval, resp. že by
vôbec nereagoval na vývoj protipandemickej situácie a že by v tom rozsahu elitársky prenášal bremeno
na žalobcu.
33. Žalovaný taktiež v konaní poukazoval na princíp primeranosti v súvislosti s nosením rúška, pričom
poukazoval na ods. 40 rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Stk/5/2024 zo dňa 23.10.2024.
V uvedenom bode najvyšší správny súd uviedol, že: Sťažovateľ v žalobe poukazoval na vedecké
štúdie, v zmysle ktorých „dlhodobé prekrytie horných dýchacích ciest rúškom či respirátorom môže
preukázateľne zhoršiť kvalitu života osoby, ktorá takéto prekrytie horných dýchacích ciest dlhodobo
nosí.“. Z povahy spáchaného priestupku, osobitne z miesta jeho spáchania (predajňa hračiek, obchodný
dom) však nevyplýva, že by sa jednalo o priestor, v ktorom sa fyzická osoba spravidla zdržiava dlhodobo.
Pokiaľ tieto priestory navštevuje fyzická osoba ako zákazník a nie zamestnanec prevádzky (ako to bolo
v tomto konkrétnom prípade), mala v rozhodnom čase povinnosť používať ochrannú pomôcku v trvaní
vyjadrenom v hodinách či minútach, čo nemožno označiť za dlhodobé. Rovnako (ako je uvedené v bode
38. tohto rozsudku), Vyhláška č. 11 neukladala sťažovateľovi povinnosť nosiť len rúško či respirátor,
ale mohol si zvoliť aj inú ochrannú pomôcku. V nadväznosti na uvedené žalobca zastal názor, že
dlhodobé nosenie rúška, ktoré žalovaný od neho vyžadoval nie je primerané a je v rozpore s princípom
proporcionality. Tiež zdôraznil, že si nemohol vybrať inú ochrannú pomôcku ako uvádzal súd. Podľa jeho
názoru je namieste i prerušenie konania a iniciovanie konania o abstraktnej kontrole ústavnosti v spojení
s vtedy platnou vyhláškou ÚVZ SR.
34. Odvolací súd zaberajúc sa uvedenou námietkou sa stotožnil s argumentom žalovaného, že jemu ako
zamestnávateľovi neprináležalo hodnotenie proporcionality v tom čas platných a ukladaných opatrení.
Tu je potrebné prisvedčiť žalovanému, že uplatňovaním protipandemických opatrení sledoval v tom
čase (v čase celosvetovej pandémie) legitímny cieľ v podobe ochrany života a zdravia cestujúcich,
žalobcu ako i ostatných zamestnancov, s ktorými žalobca prichádzal do styku. Taktiež je potrebné
poukázať na tvrdenie žalovaného, že v rozhodnom období pandémie patril k subjektom hospodárskej
mobilizácie, ktorý si nemohol dovoliť nedodržiavať a hodnotiť v tom čase platné opatrenia za účelompredchádzania šíreniu náklady COVID-19. Javí sa ako logické, že žalovaný dbal na dodržiavanie
prekrytia horných dýchacích ciest u svojich zamestnancov, keďže inak by sa vystavoval riziku veľkého
počtu práceneschopných zamestnancov. Žalobca síce poukazoval na primeranosť nosenia rúška, avšak
v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol povinný mať prekryté horné dýchacie cesty
počas svojej práce len pri preprave cestujúcich a pri styku s inými zamestnancami. Inak povedané,
žalovaný nevyžadoval, aby mal žalobca prekryté horné dýchacie cesty počas celej pracovnej zmeny,
ale iba v čase, kedy vznikalo najväčšie riziko šírenia náklady – pri výkone svojej práce, pri strete
s inými ľuďmi – cestujúcimi a inými zamestnancami. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že žalovaný mu
neumožnilvybraťsiapoužívaťinúochrannúpomôcku,odvolacísúdodkazujenavyššieuvedenéodseky
tohto rozhodnutia, kde sa vyjadroval i k námietkam žalobcu ohľadom šálu, ktoré odôvodnenie možno
subsumovať i na tvrdenie žalobcu o použití iných (alternatívnych) pracovných pomôcok. Zároveň podľa
názoru odvolacieho súdu je bez relevancie i návrh žalobcu na prerušenie tohto konania za účelom
iniciovania konania o abstraktnej kontrole ústavnosti, keď nie je zrejmé, čo tým žalobca smeroval, resp.
aký dopad by to malo na prejednávanú vec a zároveň aké vyhlášky by mali byť predmetom prieskumu
ústavnosti.
35. Odvolací súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný mu mohol zabezpečiť pridelenie
vozidla s uzatvorenou kabínou, aby neprichádzal do bezprostredného kontaktu žalobcu s cestujúcimi.
Žalobca v priebehu tohto konania i tvrdil, že žalovaný takýmito vozidlami disponoval. Tiež tvrdil, že
ak by žalovaný takýmto dopravným prostriedkom nedisponoval, bez problémov by takúto úpravu
mohol vykonať, prípadne by sa i na takejto technickej úprave žalobca spolupodieľal. Odvolací súd
v tejto súvislosti uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný disponoval takýmto
druhom autobusu. Tiež preukázané nebolo ani to, že by takýto druh autobusu bol pridelený iným
zamestnancom – vodičom. V súvislosti s technickou úpravou autobusu žalovaný poukazoval na to,
že nie je v jeho možnostiach vykonávať svojvoľné technické úpravy vozidiel, keď taký postup nie je
v súlade s certifikovaným a homologizovaným riešením o vzťahu k jeho vozovému parku. Zastal názor,
že žalobcom tvrdené technické úpravy nie sú v praxi vykonateľné. Odvolací súd uvádza, že v danom
prípade je nutné prisvedčiť k tvrdeniam žalovaného, pretože ide o zamestnávateľa, ktorý dlhé roky
prevádzkujemedzimestskúprepravucestujúcichazároveňjevlastníkomvozovéparkuautobusovstým,
že by malo svedčiť o znalosti technických noriem a technickej vybavenosti žalovaného ohľadom týchto
vozidiel. Žalobca síce v konaní namietal, že žalovaný mu nezabezpečil pracovné podmienky v podobe
autobusovej kabíny pre vodiča, avšak zároveň ako už odvolací súd vyššie uviedol, v tomto konaní
ani nebolo preukázané, že sa na žalobcu vzťahovala výnimka, alebo že by mu jeho zdravotný stav
neumožňovalprekrytiehornýchdýchacíchciestrúškom.Zuvedenéhodôvodupodľanázoruodvolacieho
súdu nemôže byť dôvodná ani argumentácia žalobcu, že mu žalovaný nevytvoril kabínu v autobuse, keď
žalobca nepreukázal, že nosenie rúška za účelom prekrytia horných dýchacích ciest mu spôsobovalo
zhoršenie zdravia. Z uvedeného dôvodu nebola zo strany žalobcu preukázaná ani potreba riadenia
autobusu s kabínou, ako nejaká možná alternatíva, ak by žalobca nemohol nosiť rúško. V druhom
rade však v konaní ani zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by žalovaný takýmto typom vozidla
disponoval a že by toto jedine žalobcovi alebo úmyselne nepriradil, hoci by ním disponoval. Napokon
je potrebné prihliadať na relevantné tvrdenia žalovaného o potrebe dodržiavania technických noriem
autobusov, keď je logické, že žalovaný nemôže vykonávať akékoľvek technické úpravy autobusov.
Odvolací súd i tu považuje za potrebné uviesť, že nie je možné sankcionovať zamestnávateľa tým,
že nedisponuje autobusom s uzatvorenou kabínou, alebo že podľa predstavy žalobcu nevykonal
necertifikovanéúpravyautobusu zaúčelomtoho,abyžalobcanemuseldodržiavaťvšeobecnúpovinnosť
(ale i povinnosť stanovenú mu pracovným poriadkom žalovaného) prekrytia horných dýchacích ciest
počas výkonu zamestnania v čase celosvetovej pandémie COVID-19, a to bez toho, aby na jeho
strane existoval objektívne preukázaný dôvod. Nad rámec uvedeného odvolací súd len dopĺňa, že jeho
pozornosti neunikla ani námietka žalovaného, že žalobca námietku týkajúcu sa úpravy kabíny síce
uplatnil v súdnom konaní, avšak vo vzťahu k zamestnávateľovi ju uplatnil až počas plynutia výpovednej
lehoty, keď sám v žalobe uviedol, že listom zo dňa 08.02.2022 navrhol žalovanému kompromisné
riešenie (výpoveď bola žalobcovi žalovaným daná dňa 14.01.2022 s tým, že doručená bola dňa
18.01.2022).
36. V konaní taktiež bolo namietané žalobcom, že výpoveď zo dňa 14.01.2022, písomné upozornenie
zo dňa 12.10.2021 a písomné upozornenie zo dňa 03.12.2021, obsahujú nezrovnalosti, ktoré spôsobujú
neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Namietal, že obsah výpovede nebol skutkovo dostatočne
vymedzený podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, pretože vo výpovedi nebol uvedený konkrétny dátumprvého údajného porušenia pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, keď uvádzal len, že došlo
kpísomnémuupozorneniužalobcudňa 12.10.2021.Tiežmalzato,ževovýpovediabsentovalkonkrétny
odkaz na vyhlášku, ktorú mal porušiť.
37. Odvolací súd uvádza, že Zákonník práce ustanovuje nielen povinnosť zamestnávateľa výpovedný
dôvod skutkovo vymedziť, ale súčasne zakotvuje aj požiadavku na spôsob tohto vymedzenia. Je
povinný výpovedný dôvod vymedziť skutkovo tak, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom.
Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak
sú vo výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria
skutok nezameniteľný s inými skutkami. Skutkovo vymedzený výpovedný dôvod je dôvod, v ktorom
sú uvedené okolnosti, ktoré ako celok možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát
ustanovenia § 63 ods. 1 ZP. Podľa názoru odvolacieho súdu výpovedný dôvod vo výpovedi danej
žalobcovi dňa 14.01.2022 bol skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom, resp. tak, že vo
vzájomnej súvislosti z jeho obsahu je zrejmé, že došlo k skončeniu pracovného pomeru pre menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Inak povedané je potrebné prisvedčiť argumentácií žalovaného,
že z obsahu výpovede je jednoznačné, kedy došlo ku kontrole, počas ktorej bolo zistené, že
žalobca nemal prekryté horné dýchacie cesty, resp. že sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny
porušením bodu 4.5.4 q) Pracovného poriadku. Tiež z jej obsahu je zrejmé, kedy došlo k opakovanému
porušeniu pracovnej disciplíny. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade ide o výpoveď, ktorá
spĺňa predpoklad jasného a nezameniteľného skutkového vymedzenia dôvodu výpovede. Samotná
skutočnosť, že vo výpovedi nebol uvedený konkrétny dátum prvého porušenia pracovnej disciplíny,
ale bol skutkovo opísaný priebeh prvého porušenia spolu s uvedením dátumu písomného upozornenia
žalobcunaprvotnéporušeniepracovnejdisciplínyniejedôvodpreprijatiezáveruoneplatnostivýpovede
pre to, že by nebola dostatočne skutkovo vymedzená. Tvrdenie žalobcu, že vo výpovedi absentoval
konkrétny odkaz na vyhlášku, ktorú mal žalobca porušiť, resp. že by tam bola uvedená neaktuálna
vyhláška, podľa názoru odvolacieho súdu nie dôvodom pre neplatnosť výpovede, keď v danom prípade
bolo rozhodujúcim vymedzenie konkrétneho bodu pracovného poriadku, ktorého porušenia sa mal
žalobca dopustiť menej závažným spôsobom, keď tento tam vymedzený bol.
38. Žalobca tiež namietal, že písomné upozornenie zo dňa 12.10.2021 je neplatné pre jeho neurčitosť,
pretože v ňom nie je dostatočne skutkovo vymedzené, keď v ňom je iba uvedené, že žalobca
nedodržal aktuálne platné opatrenia v súvislosti s pandémiou COVID-19, a to bez odkazu na konkrétne
opatrenie, ktorého sa mal dopustiť. Tiež mal za to, že v tomto upozornení je nesprávne uvedené
ako porušenie pracovnej disciplíny nezastavenie žalobcu na zastávke. Odvolací súd zaoberajúc sa
nastolenou námietkou tiež považuje za potrebné uviesť, že v písomnom upozornení zo dňa 12.10.2021
žalovaný jasne definoval dôvod menej závažného porušenia pracovnej disciplíny s poukazom na to,
že žalobca nemal prekryté horné dýchacie cesty a tým porušil bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku. Je
potrebné uviesť, že práve porušenie pracovného poriadku je spôsobilé zapríčiniť porušenie pracovnej
disciplíny menej závažným spôsobom a nie porušenie konkrétnej vyhlášky ÚVZ SR. Zároveň však
samotná skutočnosť, že žalovaný nie odkazom na konkrétnu vyhlášku, ale len skutkovým vymedzením
poukázal na porušenie konkrétneho protipandemického opatrenia – neprekrytie horných dýchacích
ciest, nemôže zapríčiniť neplatnosť daného upozornenia. Rovnako tak neplatnosť daného upozornenia
nemôže zapríčiniť ani to, že žalovaný okrem konkrétneho protipandemického opatrenia – neprekrytia
horných dýchacích ciest uviedol v upovedomení i ďalším dôvod, a to že žalobca nezastavil na zastávke.
39.Vsúvislostispísomnýmupozornenímzodňa03.12.2021žalobcanamietal,žetotonebolopodpísané
zástupcom žalobcu, ako i to, že v spise sa nenachádza dôkaz o doručení tohto písomného upozornenia,
resp. dôkaz o tom, že žalobca bol s jeho obsahom oboznámený. Tiež poukázal na to, že i v tomto podaní
síce neabsentuje konkrétna vyhláška, ale absentuje konkrétne ustanovenie danej vyhlášky, ktoré malo
byť konaním žalobcu porušené. Odvolací súd zaoberajúc sa uvedeným konštatuje, že nie je pravdou, že
by sa v súdnom spise nachádzalo predmetné písomné upozornenie bez podpisu zástupcu žalovaného,
keď takáto listina je obsiahnutá na č. l. 218 až 219 tohto spisu. Rovnako tak sa nemožno stotožniť s tým,
žebynebolopreukázané,žebysažalobcaneoboznámilsobsahomdanejlistiny,keďnajejdruhejstrane
(č. l. 219) sa nachádza prípis, podľa ktorého sa žalobca mal oboznámiť s obsahom dokumentu, avšak
tento odmietol prevziať, čo deklarujú i podpisy 3 svedkov. V súvislosti s poslednou námietkou žalobcu
odvolací súd poukazuje na predchádzajúci odsek tohto rozhodnutia, v ktorom sa vyjadroval k tomu, že
neuvedenie konkrétnej vyhlášky v písomnom upozornení nespôsobuje jej neplatnosť a uvedené teda
platí i v súvislosti s neuvedením konkrétneho ustanovenia vyhlášky. S ohľadom na vyššie uvedené jepotrebné prisvedčiť argumentácií žalovaného, že písomné vyhotovenie výpovede zo dňa 14.01.2022,
písomné upozornenie žalobcu na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 12.10.2021 ako
i zo dňa 03.12.2021 neobsahujú žiadne skutkové, obsahové a formálne nedostatky, ktoré by zapríčinili
ich neplatnosť.
40. V priebehu konania na odvolacom súde žalobca tiež navrhol doplnenie dokazovania znaleckým
dokazovaním ohľadom preukázania zdravotnej dokumentácie a zdravotného stavu žalobcu s tým, aby
znalec z odboru BOZP v spolupráci so znalcom s odboru farmácia preverili, či u žalobcu v rozhodnom
časeexistovalozvýšenézdravotnérizikopridlhodobomvýkonepráce–privedeníautobususprekrytými
hornými dýchacími cestami s respirátorom FFP2, alebo rúškom a či by takéto dlhodobé prekrývanie
počas pracovnej doby mohlo mať vplyv na zníženie schopnosti koncentrácie a pozornosti, či dokonca
bdelosti vodiča autobusu počas výkonu práce – vedenia autobusu. Ak by sa vyššie uvedené riziká a
kontraindikácie potvrdili, v takom prípade zamestnanec nemohol zaviniť porušenie pracovnej disciplíny,
keďže by mohol svojím zdravotným stavom ohroziť život a zdravie cestujúcich a ostatných účastníkov
cestnej premávky. Zodpovednostné vzťahy u zamestnancov sú pritom založené podľa Zákonníka práce
na princípe zavinenia, t.j. prezumpcie nezavinenia, pričom je to zamestnávateľ, ktorý má povinnosť
to preukázať (viď napr. § 179 ods. 1 ZP). Nestačí objektívna zodpovednosť ako to mylne interpretuje
žalovaný chladnou citáciou výnimiek z nosenia rúška/respirátora ustanovených vyhláškou ÚVZ SR.
41. Odvolací súd zaoberajúc sa touto argumentáciou žalobcu nevzhliadol dôvod pre relevantnosť návrhu
na doplnenia navrhovaného dokazovania. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danom prípade
žalobca v rozhodnom období (rok 2021 a začiatok roka 2022 – časové rozhranie medzi porušovaním
pracovnej disciplíny zo strany žalobcu menej závažným spôsobom a pred tým, ako bola žalobcovi
daná výpoveď dňa 14.01.2022) tvrdil existenciu jeho zdravotných problémov v príčinnej súvislosti
so šoférovaním autobusu s rúškom, avšak (ako už odvolací súd vyššie uvádzal) túto skutočnosť
zamestnávateľovi nijako nepreukázal. Zároveň žalobca sám (na odvolacom pojednávaní ) vyhlásil,
že ani vyšetrujúcemu lekárovi, ku ktorému ho vyslal žalovaný za účelom zistenia jeho spôsobilosti
na výkon práce vodiča svoje symptómy neuviedol. Taktiež uviedol, že ani k inému posudkovému
lekárovi v rozhodnom období nešiel, keď v tom čase platné predpisy, závrate ako výnimku z nosenia
rúška neuvádzali. Podľa názoru odvolacieho súdu požiadavka na doplnenie dokazovania preskúmaním
zdravotnej dokumentácie nemôže byť opodstatnená, keď v tomto konaní ani nebolo preukázané, že
žalobca v danom čase bol vyšetrený lekárom (nejakým iným lekárom, akýmkoľvek lekárom), ktorý by
deklaroval jeho zdravotný stav v príčinnej súvislosti s nosením rúška počas šoférovania autobusu,
ktorý záznam by bol následne evidovaný v jeho zdravotnej dokumentácii. Rovnako tak v súvislosti
s preskúmaním zdravotného stavu žalobcu odvolací súd taktiež uvádza, že táto požiadavka v tomto
čase už nemôže byť objektívnou, pretože v dôsledku takého časového odstupu – troch až štyroch rokov
od rozhodného obdobia (rok 2021 až začiatok roka 2022), mohlo dôjsť u žalobcu k akejkoľvek zmene
zdravia, ktorá by bola spôsobilá mať vplyv (skresliť) i na preukazovanie zdravotného stavu žalobcu
v rozhodnom období. Inak povedané, preukazovanie zdravotného stavu s takým časovým odstupom
ako v danom prípade (tri až štyri roky), navyše ešte ak v rozhodnom období žalobca ani nebol na
vyšetrení u lekára za účelom preukázania jeho nepriaznivého zdravotného stavu v danej súvislosti, t. j.
nie je zdravotný záznam v jeho zdravotnej dokumentácií o jeho zdravotnom stave v príčinnej súvislosti
s nosením rúška počas šoférovania (toto v konaní tvrdené ani preukazované nebolo), tak skúmanie
uvedeného, by teraz nebolo možné hodnotiť ako objektívne. S poukazom na uvedené odvolací súd
návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania vyhovieť nemohol.
42. S ohľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd sumarizuje, že odvolanie žalovaného vyhodnotil
ako dôvodné a keď v zhode s námietkami žalovaného dospel k záveru, že napadnutý medzitýmny
rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ohľadom neplatnosti bodu
4.5.4 q) Pracovného poriadku žalovaného a námietky vznesené v konaní žalobcom vyhodnotil ako
nedôvodné. Odvolací súd v odvolacom konaní zaoberajúc sa námietkami uplatnenými v podanom
odvolaní (z dôvodu uvedených vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia) vyhodnotil (na rozdiel od súdu
prvej inštancie) bod 4.5.4 q) Pracovného poriadku ako platný, z dôvodu čoho bolo nevyhnutné doplniť
dokazovanie na odvolacom súde a za tým účelom nariadiť pojednávanie. Po doplnení dokazovania
bolo úlohou odvolacieho súdu vysporiadať sa i s rozsiahlou argumentáciou strán sporu (najmä žalobcu)
a to tak, aby toto rozhodnutie naplnilo predpoklady ustanovené v § 220 ods. 2 CSP. Námietky žalobcu
ohľadom diskriminácie jeho osoby, konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, námietky žalobcu
súvisiace s tvrdením o jeho nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s nosením rúškapočas šoférovania a na tie nadväzujúce ďalšie námietky, ako i návrh žalobcu na doplnenie dokazovania
ohľadom preukázania jeho zdravotnej dokumentácie a jeho zdravotného stavu znalcom z odboru BOZP
v spolupráci so znalcom s odboru farmácia, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. V dôsledku
uvedeného ako i v dôsledku toho, že odvolací súd z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí vyhodnotil
argumentáciu žalobcu ako nedôvodnú a odvolaciu argumentáciu žalovaného za dôvodnú dospel
k záveru o nutnosti potupu podľa § 388 CSP, t. j. k nutnosti zmeny napadnutého medzitýmneho rozsudku
súdu prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou
apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie
konanie v sporovom konaní. Ak nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo
sčasti dôvodné a zároveň tu nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho
súdu preskúmať skutkovú i právnu stránku veci a meritórne rozhodnúť. Odvolací súd teda rozhodol tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, resp. tak, že žalobu žalobcu (v právnom základe
nároku) zamietol.
43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.