Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, February 4, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124010623
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124010623.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.

a sudcov Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, v trestnej veci obžalovaného A. B.,
pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, prejednal
na verejnom zasadnutí konanom dňa 04. februára 2025 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno sp. zn. 3T/42/2024 zo dňa
30. septembra 2024, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica, pracovisko Brezno sp. zn. 3T/42/2024 zo dňa 30. 09. 2024 vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodujúc sám

odsudzuje

obžalovaného A. B., nar. XX. XX. XXXX v C., trvale bytom C., prechodne bytom B. X, D.,

podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému určuje skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri)
mesiacov.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému ukladá povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe
zameškané výživné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno sp. zn. 3T/42/2024 zo dňa
30. 09. 2024 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona,
na tom skutkovom základe, že

ako povinná osoba v mieste svojho trvalého pobytu v C., ako aj na ďalších miestach, kde sa zdržiaval
v období od 06. 03. 2019, okrem obdobia, keď bol vo výkone trestu odňatia slobody v mesiaci február
2024, do súčasnej doby, vrátane mesiaca september r. 2024 plní len čiastočne vyživovaciu povinnosť,
ktorá mu bola určená rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k. 2P/30/2011-33 zo dňa 20. 10. 2011,právoplatným dňa 22. 12. 2011 prispievať na svoju dcéru E. F., nar. XX. XX. XXXX sumou vo výške 70,-
Eur mesačne, vždy do 15-teho dňa mesiaci vopred k rukám matky E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom E.
G. XXX a rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k. 8P/107/2012-26 zo dňa 16. 10. 2012, právoplatným

dňa 09. 02. 2013 na dcéru E. F., nar. XX. XX. XXXX sumou vo výške 70,- Eur mesačne, vždy do 15-teho
dňa v mesiaci vopred k rukám matky E. F., čím za uvedené obdobie nezaplatil na výživnom na obidve
dcéry F. sumu vo výške 2.957,40 Eur, vrátane mesiaca september roku 2024.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 207 ods. 3, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia

slobody vo výmere 18 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil na skúšobnú dobu vo výmere 2 roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. e) Trestného zákona súd uložil obžalovanému povinnosť, aby v skúšobnej dobe

podmienečnéhoodsúdeniauhradilzameškanévýživnévovýške2.957,40Eurkrukámmatkymaloletých
detí.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, a to
prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré neskôr písomne odôvodnil v podstate tým, že podľa jeho názoru

je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nezákonný z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu
veci. Súd dostatočne neskúmal majetkové pomery obžalovaného a jeho schopnosť platiť výživné. V
súčasnej dobe nie je zamestnaný, a aj napriek jeho aktívnej snahe sa mu nedarí zamestnať. Je v
možnosti nadobudnúť zamestnanie značne znevýhodnený, nakoľko bol v minulosti osemkrát súdne
trestaný, pričom v dnešnej dobe je náročné nájsť si zamestnanie aj pre bežného človeka. V súčasnej

dobe nie je v jeho schopnostiach a možnostiach platiť výživné ani v minimálnej výške, nakoľko by to
mohlo mať fatálny dopad na jeho už teraz kritickú životnú situáciu. Zároveň podľa jeho názoru uložený
trest je neprimerane prísny aj vzhľadom na jeho postoj k trestnému konaniu. S poukazom na uvedené
preto navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril okresný prokurátor, keď v podstate uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje za zákonný a správny, odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné a navrhol,
aby ho odvolací súd zamietol. Zároveň uviedol, že prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku podrobne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vrátane tých, na ktoré

opätovne poukazuje v odvolaní obhajoba, pričom sa s argumentáciou prvostupňového súdu stotožnil.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 04. 02. 2025 v zmysle § 293 ods. 4 Trestného poriadku v
neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu nebolo možné doručiť
na ním uvedenú adresu a z toho dôvodu ustanovený obhajca bol na verejnom zasadnutí prítomný.

Zástupcakrajskéhoprokurátoranaverejnomzasadnutínavrholodvolanieobžalovanéhoakonedôvodné
zamietnuť, pretože mal za to, že napadnutý rozsudok je zákonný a správny.

Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia zotrval na podanom odvolaní a jeho odôvodnení

a preto navrhol, aby súd rozhodol v zmysle podaného odvolania.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §

307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovalipodanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je
z časti dôvodné, avšak z iných dôvod, ako boli uvedené v písomnom odôvodnení odvolania.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami

sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke
viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom
prvostupňový súd veľmi podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu
k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na
odôvodnenie rozsudku (str. 4 – 5), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné
(rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť,
že obžalovaný neplnil svoju zákonnú povinnosť vyživovať svoje maloleté deti spôsobom popísaným

v skutkovej vete napadnutého rozsudku a naplnil tak všetky obligatórne zákonné znaky uvedeného
trestného činu. Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu nespochybnil priebeh
skutku tak, ako bol ustálený okresným súdom, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina
obžalovaného bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná, pričom okresný súd správne
s poukazom na § 122 ods. 13 Trestného zákona upravil znenie skutku tak, ako vyplynul z vykonaného

dokazovania.

Aj krajský súd musí konštatovať, že všetky vykonané dôkazy vo svojom súhrne potvrdili, že obžalovaný
neplnil svoju zákonnú povinnosť vyživovať svoje maloleté deti, ktorá mu bola určená civilnými
rozsudkami. V zmysle § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške
30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa
podľa osobitného zákona. Obžalovaný však neplnil svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť ani v tomto
minimálnomrozsahu,čovpodstatepotvrdilajvrámcisvojhovýsluchuvprípravnomkonaní.Spoukazom

na uvedené je preto irelevantná jeho obhajoba, že má problém nájsť si zamestnanie a že jeho životná
situácia je kritická. Z uvedeného je potom zrejmé, že skutok bol spoľahlivo zistený a bez akýchkoľvek
dôvodných pochybností preukázaný.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval

pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento

prejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu,
že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný žalovaný
skutok spáchal tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie
vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale

hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine
obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené
pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať
skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne
pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých

dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní aleboniektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých
dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného,svojimobsahompotomnenapĺňažiadnyodvolacídôvodpodľa§321Trestnéhoporiadku.

Všetkyvykonanédôkazytotižtvoriauzavretúreťazjednotlivýchdôkazov,logickynasebanadväzujúcich,
po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného
bola preukázaná. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol zrušiť napadnutý
rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine obžalovaného zo spáchania žalovaného trestného
činu. Krajský súd tak nezistil ani žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaného
spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojim konaním naplnil všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri ukladaní trestu prihliadol
na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je
povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu

a individuálnu prevenciu. Okresný súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, prečo obžalovanému ukladal trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 24 mesiacov. V rámci požiadavky primeranosti
trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť
súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného

prípadu. Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba
páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť
a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni
mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Súd musí zohľadniť okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol

zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Uložený trest odňatia slobody
vo vyššie uvedenej výmere aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný, pričom nezistil žiadne
okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu v zmysle §
39 Trestného zákona. Preto podľa názoru krajského súdu takto uložený trest je postačujúci, pričom spĺňa
jednak výchovný účel trestu, ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len

obžalovaného, a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu.

Okresný súd však pochybil, keď v rámci skúšobnej doby uložil obžalovanému povinnosť podľa § 51
ods. 4 písm. e) Trestného zákona, aby v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uhradil zameškané
výživné vo výške 2.957,40 Eur k rukám matky maloletých detí. Ukladať obmedzenia a povinnosti

v zmysle § 51 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona je totiž možné len za súčasného uloženia probačného
dohľadunadsprávanímobžalovanéhopočasskúšobnejdobypodmienečnéhoodsúdenia.Inakjemožné
ukladať obžalovanému len povinnosť podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona, a to podľa svojich schopností
nahradiť škodu spôsobenú trestným činom alebo zaplatiť dlh alebo zameškané výživné.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

V zmysle citovaného ustanovenia preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, a sám
rozhodol tak, že uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, a súčasne rozhodol
o podmienečnom odklade jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 24 mesiacov, za súčasného

uloženia povinnosti zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné v zmysle § 50 ods. 2 Trestného
zákona.Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.