Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/70/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122402663
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6122402663.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.
XXX/XX, C., zastúpený splnomocnencom: D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXXX/XX, G., proti
žalovanému: Realitný investičný fond s.r.o., IČO: 36 814 598, so sídlom Dolné Bašty 3/A, Trnava,
o zaplatenie 5.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č. k. 21C/50/2022-57 zo dňa 08. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 5.000,- eur, úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.000,- eur od 07.07.2022
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom priznal žalobcovi voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil aplikáciou § 51, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“), § 3

ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1993 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení ku dňu vzniku omeškania), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 255 ods. 1,
§ 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „CSP“).

3.Prvoinštančnýsúddôvodil,žezvykonanéhodokazovaniamalpreukázané,žežalobcaakorezervujúci
ažalovanýakorealitnákanceláriauzavrelidňa16.05.2022Rezervačnúzmluvuč.A3.3,nazákladektorej

si žalobca rezervoval u žalovaného predmet rezervácie - nehnuteľnosť za účelom uzavretia Zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve a žalovaný sa zaviazal rezervovať žalobcovi tento predmet rezervácie za
účelomuzavretiaZmluvyobudúcejkúpnejzmluvenajneskôrdouplynutiadobyrezervácieaokreminého
zabezpečiť vypracovanie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Podľa čl. 4 sa žalovaný zaviazal rezervovať
žalobcovi predmet rezervácie na dobu 45 dní odo dňa uzavretia tejto zmluvy, teda do 30.06.2022.
Podľa čl. 5 bol žalobca povinný zaplatiť rezervačný poplatok vo výške 5.000,- eur bezhotovostným
prevodom na účet žalovaného do troch pracovných dní od uzavretia tejto zmluvy. Podľa platobného

príkazu - bankového výpisu žalobca uhradil rezervačný poplatok vo výške 5.000,- eur dňa 19.05.2022
na účet žalovaného uvedený v Rezervačnej zmluve. V čl. 5 Rezervačnej zmluvy sa zmluvné strany
dohodli, že v prípade neuzavretia Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z dôvodu na strane žalobcu sa
rezervačný poplatok nevracia, ale sa v plnej výške započítava na odmenu žalovaného za poskytnutieslužieb podľa tejto zmluvy. Za dôvod na strane žalobcu sa považuje najmä skutočnosť, kedy žalobca
odmietne uzatvoriť zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a to napriek tomu, že ho Investor na uzavretie
takejto zmluvy písomne vyzval. V prípade neuzavretia Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z dôvodu na

strane Investora sa táto zmluva v celom rozsahu zrušuje márnym uplynutím doby rezervácie a žalovaný
sa zaväzuje vrátiť rezervačný poplatok v plnej výške žalobcovi do piatich pracovných dná po márnom
uplynutí doby rezervácie. Zmluva o budúcej kúpnej zmluve nebola uzavretá počas doby rezervácie do 45
dní odo dňa uzavretia Rezervačnej zmluvy, teda do 30.06.2022, ani neskôr. Žalovaný nevrátil žalobcovi
rezervačný poplatok. Uvedené skutkové tvrdenia boli v konaní nesporné a boli v súlade s predloženými

listinnými dôkazmi.

4. Sporným v konaní bolo, že doba rezervácie bola predĺžená, a to na žiadosť žalobcu, a že Zmluva
o budúcej kúpnej zmluve nebola uzavretá z dôvodu na strane žalobcu, ktorý ju odmietol podpísať.
Žalobca tvrdil, že doba rezervácie nebola predĺžená, e-mailom sa pýtal, či je možné predĺžiť dobu
rezervácie, ale na jeho e-mail mu nikto neodpovedal, preto mal za to, že rezervácia sa nepredlžuje.

Počas doby rezervácie žalobca nebol vyzvaný zo strany Investora ani žalovaného na uzatvorenie
Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Žalovaný tvrdil, že žalobca žalovaného požiadal, či je možne predĺžiť
dobu rezervácie na dlhšiu dobu a že konateľ žalovaného vyzval žalobcu na osobnom stretnutí na
podpísanie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ale žalobca ju nepodpísal a požiadal o poskytnutie
času. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení neoznačil ani nepredložil žiadny dôkaz. Civilný sporový

poriadok stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné
dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná
povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní ovládanom prejednacou zásadou, t. j. v sporovom konaní,
keďže nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre stranu nepriaznivý dôsledok v podobe nepriaznivého
výsledku sporu. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na

tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Priposudzovanídôkaznéhobremenanastranetoho-ktoréhoúčastníkatrebarešpektovaťtzv.negatívnu
dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž
nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Žalobca

poprelskutkovétvrdeniažalovanéhoauviedolvlastnéskutkovétvrdenia,že údajnéstretnutie,naktorom
žalobca mal žiadať predĺženie doby rezervácie a následne odmietnutie podpisu Zmluvy o budúcej kúpnej
zmluvy sa nikdy neuskutočnilo, jedná sa o klamstvá, žalobca žiadnym spôsobom uzatvorenie Zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve nezmaril a ani neodmietol a žiadnym spôsobom nepredlžoval dobu rezervácie.
Žalobca na preukázanie svojich tvrdení neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazy a tieto vzhľadom

na negatívnu dôkaznú teóriu ani nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, teda aby preukázal
neexistenciu tvrdenej skutočnosti. Naopak, povinnosťou žalovaného bolo preukázať existenciu ním
tvrdených skutočností. Keďže žalobca vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalovaného poprel a žalovaný
na preukázanie svojich tvrdení neoznačil ani nepredložil žiadny dôkaz, žalovaný teda svoje skutkové
tvrdenia nepreukázal žiadnym dôkazom, okresný súd ich považoval za nepreukázané. Preukázaným

potom bolo, že doba rezervácie nebola predĺžená a že k uzavretiu Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
neprišlo z dôvodu na strane Investora, resp. žalovaného. Po vykonanom dokazovaní a právnom
posúdení veci okresný súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

5. Okresný súd ďalej konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca a žalovaný

uzavreli rezervačnú zmluvu, ktorú posúdil ako zmluvu nepomenované podľa § 51 Občianskeho
zákonníka. V rezervačnej zmluve sa žalobca zaviazal uhradiť rezervačný poplatok vo výške 5.000,-
eur a uzavrieť Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a žalovaný sa zaviazal rezervovať žalobcovi predmet
rezervácie najneskôr do uplynutia doby rezervácie a zabezpečiť vypracovanie Zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve. Žalobca uhradil rezervačný poplatok vo výške 5.000,- eur, ale do uplynutia doby rezervácie k

uzavretiu Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve neprišlo. V konaní nebolo preukázané, že by doba rezervácie
bola zmluvnými stranami platne predĺžená, keď podľa čl. 7 Rezervačnej zmluvy sa táto môže meniť
alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme a v konaní nebolo ani tvrdené ani preukázané, že
by o takejto zmene zmluvné strany uzavreli písomnú dohodu. Žalovaný nepreukázal, že by on alebo
Investor písomne vyzvali žalobcu na uzavretie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, preto okresný súd

dospel k záveru, že Zmluva o budúcej kúpnej zmluve nebola uzavretá z dôvodu na strane Investora,
resp. žalovaného, nie z dôvodu na strane žalobcu. Poukázal na čl. 5 bod. 5, podľa ktorého Investor
bol povinný vyzvať žalobcu písomne (nie ústne) na uzavretie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a až
následné odmietnutie jej uzatvorenia rezervujúcim sa považuje za dôvod na strane rezervujúceho. Vzmysle čl. 5 bod. 6 Rezervačnej zmluvy sa táto zrušila márnym uplynutím doby rezervácie a žalovaný bol
povinný vrátiť žalobcovi rezervačný poplatok v plnej výške. Nakoľko dôvod plnenia odpadol, je žalovaný
podľa čl. 5 bod 6 Rezervačnej zmluvy a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka povinný vrátiť žalobcovi

rezervačný poplatok titulom bezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný rezervačný poplatok žalobcovi
nevrátil, súd žalobe žalobcu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi rezervačný poplatok
vo výške 5.000,- eur. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu 5.000,- eur
dňa 07.07.2022, keď rezervačný poplatok nevrátil do piatich pracovných dní po márnom uplynutí doby
rezervácie, t.j. do 06.07.2022 a nasledujúci deň sa dostal do omeškania. Vychádzajúc z uvedeného má

žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu,
tedaododňa07.07.2022, kedyvýškazákladnejúrokovejsadzbykuvedenémudňubola0,00%.Žalobca
tak má popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00 % (5 + 0,00 %) ročne
zo sumy 5.000,- eur od 07.07.2022 do zaplatenia, ktorú sumu okresný súd žalobcovi priznal.

6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru
úspechu a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a navrhol jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Žalovaný poukázal
na odsek 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku, aj na Započítanie rezervačného poplatku zo dňa
19.08.2022, zaslaného žalobcovi k návrhu na vydanie platobného rozkazu, kde sa konštatuje: „...naša
spoločnosť Vám vyššie uvedenú dobu rezervácie ochotne viackrát predĺžila, a to za účelom výberu Vami

požadovaného vybavenia bytu a určenia štandardu bytu...“, a z ktorého je zrejmé, že okresný súd sa
týmto dôkazom nezaoberal, napriek tomu, že táto skutočnosť je sporná a pre posúdenie oprávnenosti
nároku žalobcu právne významná. Hoci skutkové tvrdenia „Žalovaný tvrdil, že žalobca žalovaného
požiadal, či je možne predĺžiť dobu rezervácie na dlhšiu dobu a že konateľ žalovaného vyzval žalobcu
na osobnom stretnutí na podpísanie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ale žalobca ju nepodpísal a

požiadal o poskytnutie času.“, „...naša spoločnosť vám vyššie uvedenú dobu rezervácie ochotne viackrát
predĺžila, a to za účelom výberu Vami požadovaného vybavenia bytu a určenia štandardu bytu...“,
ktoré spôsobil žalobca svojím konaním, boli sporné, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
žalobnýnároktým,žeskutkovonedostatočnezistilstavohľadneprekážkynastranesamotnéhožalobcu.
Okresný súd odôvodnil rozsudok v merite veci iba v jedinom bode 25, čím podľa názoru žalovaného

nesprávnym procesným postupom prakticky znemožnil žalovanému realizáciu jeho procesných práv,
a to porušením rozhodujúcich charakteristík spravodlivého procesu v takej intenzite, ktorú nemožno
nijako zdôvodniť ani ospravedlniť. S poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako
aj rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 108/07, II. ÚS 410/06, III. ÚS 311/07, III. ÚS 107/07, IV. ÚS
14/07, III. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, II· ÚS

251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 410/06, I. ÚS 146/08 má za to, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
nedostatočne odôvodnil.

8. Žalobca odvolanie nepodal, k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje ako
vecne správny potvrdiť. Žalovaný žiadnym spôsobom svoje tvrdenia nepodložil o žiaden relevantný

dôkaz a práve na základe takéhoto konania súd prvej inštancie rozhodol. Do dnešného dňa žalovaný
žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdenia poskytnuté okresnému súdu a nedoručil viaceré listiny, ktoré
by preukazovali, že jeho tvrdenia sú pravdivé. Na vytýčené pojednávanie sa žalovaný nedostavil, pričom
svoje ospravedlnenie zaslal na súd prvej inštancie bez žiadosti o odročenie pojednávania. Žalovaný tak
ako počas celého súdneho konania sa len vypočítavo vyhýba svojej povinnosti, o čom svedčí aj forma

odvolania bez poskytnutia akýchkoľvek relevantných dôkazov. Žalovaný poukazuje na fakt, že okresný
súd nedostatočne zistil stav ohľadne prekážky na strane samotného žalobcu. S uvedeným tvrdením a
odvolacím dôvodom sa v celom rozsahu nestotožňuje, nakoľko okresný súd vychádzal zo skutočností
a tvrdení doložených mu počas priebehu celého konania a samotného súdneho pojednávania.
Nepovažuje za vhodné, aby žalovaný poukazoval na nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nakoľko

„riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné aprávne významné (IV. ÚS 14/07)“, čo súd prvej inštancie splnil, nakoľko nepredpokladá, že na území
Slovenskej republiky sa uplatňuje akákoľvek zásada typu čím viac slov tým viac spravodlivosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto postupom podľa §

387 CSP napadnutý rozsudok (I. a II. výrok) ako vecne správny potvrdil.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom vyhovel žalobe (žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur s príslušenstvom), II. výrokom priznal žalobcovi nárok na

náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo

vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať

za pravdu odvolateľovi.

12. Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery, pričom označený odvolací dôvod s ohľadom na nižšie uvedené nebol naplnený.

13.Predmetomkonaniajepožiadavkažalobcunazaplateniesumy5.000,-eur(spríslušenstvom)titulom
rezervačnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu.

14. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať, ods. 2 bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal.

16. Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu (§ 451 Občianskeho zákonníka) odvolací súd uvádza, že
ust. § 451 ods. 2 ako aj ust. § 454 Občianskeho zákonníka definuje, čo sa považuje za bezdôvodné
obohatenie. Je ním majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, z neplatného právneho
úkonu, z právneho dôvodu ktorý odpadol, z nepoctivých zdrojov tým, že sa za neho plnilo, hoci podľa

práva mal plniť sám. Záväzok vydať bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nevzniká v dôsledku
protiprávnosti, ale vzniká za splnenia zákonom stanovených podmienok. Povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie nie je viazané na splnenie subjektívnych predpokladov a má ju každý, kto sa na úkor iného
obohatil, stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu.17. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o
dôvodnostičinedôvodnostižalobybeztoho,abysazoskutkovéhohľadiskaobjasnilo,oktorúzviacerých

zákonných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 620/2015). Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie je
objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva, t.
j. protiprávny stav (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo 17/2009).

18. Žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 5.000,- eur (s príslušenstvom), ktorú
žalovanému zaplatil titulom Rezervačnej zmluvy č. A3.3 zo dňa 16.05.2022 uzavretej medzi stranami
sporu (čl. 5 bod 1 rezervačný poplatok), ktorú okresný súd posúdil ako nepomenovanú zmluvu (§
51 Občianskeho zákonníka). V rezervačnej zmluve sa žalobca okrem povinnosti uhradiť rezervačný
poplatok vo výške 5.000,- eur, zaviazal uzavrieť Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a žalovaný sa
zaviazal rezervovať žalobcovi predmet rezervácie najneskôr do uplynutia doby rezervácie a zabezpečiť

vypracovanie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. V konaní nebolo preukázané, že by doba rezervácie
bola zmluvnými stranami platne predĺžená, keď podľa čl. 7 Rezervačnej zmluvy sa táto môže meniť
alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme a v konaní nebolo ani tvrdené ani preukázané, že by
o takejto zmene zmluvné strany uzavreli písomnú dohodu. Okresný súd tiež konštatoval, že žalovaný
nepreukázal, že by on alebo Investor písomne vyzvali žalobcu na uzavretie Zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve,pretookresnýsúdsprávnedospelkzáveru,žeZmluvaobudúcejkúpnejzmluvenebolauzavretá
z dôvodu na strane Investora, resp. žalovaného, nie z dôvodu na strane žalobcu. Odvolací súd sa
stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že podľa čl. 5 bod 6 Rezervačnej zmluvy sa táto
zrušila márnym uplynutím doby rezervácie a žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi rezervačný poplatok
ako bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko dôvod plnenia

odpadol (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pričom žalobca iný dôvod poskytnutia predmetnej sumy
nepreukázal.

19. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a

žalobný návrh.

20. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

21. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže
súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

22. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné, ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

23. Procesný predpis vo vzťahu k ustanoveniu § 151 CSP kladie dôraz na výslovnosť popretia

skutkových tvrdení strany. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje
všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné
vyvodiť iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Výslovné
popretie skutkových tvrdení protistrany môže mať podobu a) vyhlásenia, že konkrétne skutkové
tvrdenie protistrany nie je pravdivé, a súčasného predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných

skutkových okolnostiach, b) iba predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach alebo c) iba vyhlásenia, že konkrétne skutkové tvrdenie protistrany nie je pravdivé.
Predloženie iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je potrebné považovať
za výslovné popretie skutkového tvrdenia protistrany, ak je z jeho obsahu dostatočne jasné, že skutkové
tvrdenie protistrany pri ňom neobstojí. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných

skutkových okolnostiach je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti nevie uviesť preto, že
ich nepozná. Má sa však za to, že každý pozná predmet svojho konania (to, čo urobil) a predmet
svojho vnímania (to, čo videl alebo počul). Strana má preto povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenia o
predmetnýchskutkovýchokolnostiach,aksútietopredmetomjejvlastnéhokonaniaalebovnímania;inakje popretie skutkového tvrdenia protistrany neúčinné (Števček, M., Ficová, S., Baricová. J., Mesiarkinová
S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s.
573-575).

24. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré

strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ods. 3 ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

25. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

26. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže

splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná
zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP, alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec).

27. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého

rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho

je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

28. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a
dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť

všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a
povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ
čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

29. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli

v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých

stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.30. V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom
a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu
prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto

súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy,
či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Krajský súd
dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a

s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať
svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej práva boli
dotknuté, aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný
doklad o jeho práve, možno žalobe vyhovieť.

31. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných

vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na
základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. V sporovom
konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§

150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné.

32. Žalovaný uviedol skutkové tvrdenia, že žalobca žalovaného požiadal, či je možne predĺžiť dobu
rezervácie na dlhšiu dobu, a že konateľ žalovaného vyzval žalobcu na osobnom stretnutí na podpísanie
Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ale žalobca ju nepodpísal a požiadal o poskytnutie času. Uvedené

skutkové tvrdenia žalovaného žalobca účinne poprel (§ 151 ods. 2 CSP) a uviedol vlastné skutkové
tvrdenia, že údajné stretnutie, na ktorom žalobca mal žiadať predĺženie doby rezervácie a následne
odmietnutie podpisu Zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy sa nikdy neuskutočnilo, jedná sa o klamstvá,
žalobca žiadnym spôsobom uzatvorenie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nezmaril a ani neodmietol a
žiadnym spôsobom nepredlžoval dobu rezervácie. Okresný súd v odseku 22 odôvodnenia napadnutého

rozsudkukonštatoval,žežalobcanapreukázaniesvojichtvrdeníneoznačilaninepredložilžiadnedôkazy
a tieto vzhľadom na negatívnu dôkaznú teóriu ani nebolo možné od neho spravodlivo požadovať,
teda aby preukázal neexistenciu tvrdenej skutočnosti. Naopak, povinnosťou žalovaného bolo preukázať
existenciu ním tvrdených skutočností. Keďže žalobca vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalovaného
poprel a žalovaný na preukázanie svojich tvrdení neoznačil ani nepredložil žiadny dôkaz, teda svoje

skutkové tvrdenia nepreukázal žiadnym dôkazom, okresný súd ich považoval za nepreukázané.
Preukázaným potom bolo, že doba rezervácie nebola predĺžená a že k uzavretiu Zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve neprišlo z dôvodu na strane Investora, resp. žalovaného.

33. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku

možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva v tom,
že bol nesprávne vytvorený skutkový základ rozhodnutia, ktorá nesprávnosť je spôsobená chybným
vyhodnotením vykonaných dôkazov. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd
dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel

formálnej logiky.

34. Žalovaný namietal, že okresný súd sa nezaoberal Započítaním rezervačného poplatku zo dňa
19.08.2022 s obsahom „....naša spoločnosť Vám vyššie uvedenú dobu rezervácie ochotne viackrát
predĺžila, a to za účelom výberu Vami požadovaného vybavenia bytu a určenia štandardu bytu....“,

že hoci boli sporné skutkové tvrdenia „Žalovaný tvrdil, že žalobca žalovaného požiadal, či je možné
predĺžiť dobu rezervácie na dlhšiu dobu a že konateľ žalovaného vyzval žalobcu na osobnom stretnutí
na podpísanie Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ale žalobca ju nepodpísal a požiadal o poskytnutie
času“, „naša spoločnosť vám vyššie uvedenú dobu rezervácie ochotne viackrát predĺžila, a to za účelomvýberu Vami požadovaného vybavenia bytu a určenia štandardu bytu....“, ktoré spôsobil žalobca svojím
konaním, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil žalobný nárok tým, že skutkovo nedostatočne
zistil stav ohľadne prekážky na strane samotného žalobcu.

35. Námietku v odseku 34 odvolací súd nepovažuje za dôvodnú a poukazuje na odsek 6 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, z ktorého okrem iného vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie (aj)
Listom – Započítanie rezervačného poplatku zo dňa 19.08.2022. Zároveň v odseku 12 odôvodnenia
napadnutého rozsudku označil obsah tejto listiny vrátane informácie žalovaného o tom, že ochotne dobu

rezervácieviackrátžalobcovipredĺžilzaúčelomvýberužalobcompožadovanéhovybaveniabytu,pričom
ani v takto predĺženej dobe rezervácie žalobca neprejavil záujem uzatvoriť Zmluvu o budúcej kúpnej
zmluve. Zároveň odvolací súd poukazuje na odseky 19, 20, 22, 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku,
v ktorých sa okresný súd správne vysporiadal so skutkovými tvrdeniami strán spor, pričom správne
uzavrel, že žalovaný nepreukázal žiadnym dôkazom (teda ani Započítaním rezervačného poplatku
– pozn. odvolacieho súdu), že došlo k predĺženiu doby rezervácie a k odmietnutiu podpisu Zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve zo strany žalobcu.

36. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,

znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.

37. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej

praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

38. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené

v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

39. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

40. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,

že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil rozsudok vo vzťahu k výrokom
I. (II.), primerane, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil,
čím splnil zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v
rozsahu postačujúcom pre správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalovaného

a jeho právnou argumentáciou. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka
žalovaného, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany
súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, k absencii
riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vovzťahu k odôvodneniu vyhovenia žaloby (I. výrok). Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani
k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v

relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil v odsekoch 17 až 26. S ohľadom na uvedené
nemožno súhlasiť ani s námietkou žalovaného, že okresný súd odôvodnil rozsudok vo veci iba v jedinom
odseku 25.

41. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), odvolací súd konštatuje, že nestačí len formálne
citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení
(vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu, čo však odvolateľ v súvislosti
s uvedenými odvolacími dôvodmi nenaplnil, preto nebolo dôvodné uvedeným sa zaoberať vo vzťahu
k napadnutému rozsudku.

42. Odvolací súd nepovažoval žalovaným uvádzané tvrdenia k odvolacím dôvodom (§ 365 ods. 1
písm. b/, f/, h/ CSP) za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozhodnutia, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny podľa
ustanovenia § 387 CSP potvrdil vrátane (závislého) výroku II. (o náhrade trov konania), nenapadnutého
výslovne žiadnou odvolacou námietkou (súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods.

1 CSP).

43. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím

sa predmetné konanie končí.

44. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalobca v odvolacom konaní náhradu trov konania
si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

45. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

46. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu
spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú

ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane
na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,
keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

47. S poukazom na uvedené odvolací súd žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

48.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov

konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.49. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 218/2010, podľa

ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na

to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP),
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta
a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.(§ 160 ods. 2 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)