Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 19, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoR/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1223203095
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1223203095.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky F. narodenej Y.., t. č. pobytom A.,
zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Bratislava, Lachova 32, proti žene, ktorej materstvo
má byť určené K. narodeneP. t. č. bytom P. a proti mužovi, ktorého otcovstvo má byť určené V.,
narodenému Y., t. č. pobytom JH., v konaní o určenie materstva a otcovstva, vedenom na Mestskom
súde Bratislava II pod sp. zn. 69Pc/12/2023, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 19. júna 2024 sp. zn. 13CoP/52/2024, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 19. júna 2024 sp. zn. 13CoP/52/2024 a uznesenie Mestského
súdu Bratislava z 12. marca 2024, č. k. 69Pc/12/2023-63 z r u š u j e a vec vracia Mestskému súdu
Bratislava na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) uznesením z

12. marca 2024, č. k. 69Pc/12/2023-63 vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci určenia materstva
a otcovstva k navrhovateľke (výrok I.) a konanie zastavil (výrok II.). Rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).
1.1. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľka sa narodila vo V., kde aj
prevažujúcu časť života žila. Odo dňa 04. 04. 2000 má vydané povolenie na pobyt vo V.. Navrhovateľka
uviedla, že je štátnou občiankou Slovenskej republiky a štátne občianstvo nadobudla narodením

podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o štátnom občianstve, uvedené však považoval v rozpore so
skutkovými okolnosťami. Súd prvej inštancie mal za to, že pri nadobudnutí štátneho občianstva treba
vychádzať z princípu práva krvi (princíp ius sanguinis), kde pri tomto princípe je rozhodujúce štátne
občianstvo rodičov dieťaťa, a to aj vtedy ak sa narodilo v cudzine, alebo z princípu práva teritória
(princíp ius soli), pri ktorom je rozhodujúce miesto narodenia. Deti nadobúdajú štátne občianstvo
štátu, v ktorom sa narodili, bez ohľadu na štátne občianstvo rodičov. V uvedenej veci nie je možné

vychádzať z toho, že sú splnené podmienky uvedené § 5 zákona o štátnom občianstve teda, že
navrhovateľka nadobudla narodením štátne občianstvo Slovenskej republiky. Navrhovateľka sa podľa
výpisu osobných údajov z matriky V. narodila vo V. matke E. D. s osobným číslom Y. a otcovi E.
J. s osobným číslom Y., ktorých príslušnosť nie je uvedená, pričom z lustrácie v registri obyvateľov
Slovenskej republiky je zrejmé, že nejde o osoby so slovenskou štátnou príslušnosťou. Navrhovateľka
sa nenarodila na území Slovenskej republiky a nenarodila sa ani rodičom, z ktorých aspoň jeden

má slovenské štátne občianstvo, a preto nebolo preukázané, že navrhovateľka nadobudla slovenské
štátne občianstvo narodením. Z listinných dôkazov a lustrácií navrhovateľky v registri obyvateľov a
v registri cestovných dokladov vyplynulo, že navrhovateľka štátne občianstvo Slovenskej republike
nenadobudla v zmysle zákona o štátnom občianstve ani voľbou, narodením, osvojením alebo udelením.
Poukázal na navrhovateľkin výpis z matriky i na náhradný cestovný doklad, v ktorom je uvedený
dátum narodenia 05. 04. 1990, no v slovenských evidenciách, (či už v Registri obyvateľov, agende

občianskych preukazov, agende cestovných dokladov), má uvedený dátum narodenia 04. 05. 1990.
Vo viacerých slovenských databázach je štátna príslušnosť navrhovateľky nešpecifikovaná, no podľalustrácie občianskych preukazov je navrhovateľka štátnou príslušníčkou V., pričom navrhovateľka po
výzve súdu prvej inštancie na predloženie dokladov totožnosti, či rodného listu, tieto súdu nepredložila.
Súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľka a ani jej rodičia zapísaní v matrike vedenej V. nie

sú občanmi Slovenskej republiky a nemajú ani všeobecný súd v Slovenskej republike, (t. j. evidovaný
trvalý pobyt na území Slovenskej republiky). S poukazom na skutočnosť, že nie je splnená žiadna z
podmienok uvedených v § 40 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom pre ustálenie
právomoci slovenských súdov konať v danej veci, vyvodený nedostatok právomoci slovenských súdov
v konaní určenie rodičovstva predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, preto konanie zastavil.

1.2. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“), na odvolanie navrhovateľky,
uznesením z 19. júna 2024 sp. zn. 13CoP/52/2024 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie; a určil, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

2.1. Odvolací súd konštatoval, že z obsahu spisu je zrejmé z výpisu osobných údajov z matriky z 26.
04. 2021, že matkou navrhovateľky s osobným číslom Y. je D. E. a otcom je J. E., zapísaní rodičia
navrhovateľky nie sú občanmi SR, nemajú všeobecný súd v SR, iné preukázané nebolo. Navrhovateľke
dňa 04. 05. 2021 bol Zastupiteľským úradom SR v V. vydaný náhradný cestovný pas (emergency travel
document) platný do 04. 06. 2021, ktorý mal slúžiť na prepravu navrhovateľky zo V. na Slovensko.

Lustrácie vykonané okresným súdom nie sú síce správne, ale pokiaľ ide o rodný list navrhovateľky,
tento súd nemôže opravovať. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v prvom rade skúmal, či sú
splnené procesné podmienky, za ktorých môže pokračovať v konaní, a to podľa ustanovení zákona o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.
2.2. Ustanovenia zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom uzákoňuje, že návrh na

určenie rodičovstva (zistenie a zapretie) možno podať na slovenskom všeobecnom súde navrhovateľa,
ak odporca nemá v Slovenskej republike všeobecný súd. Ak ani navrhovateľ nemá v Slovenskej
republikevšeobecnýsúd,alejedenzrodičovalebodieťajeslovenskýmobčanom,možnonávrhpodaťna
súde, ktorý určí Najvyšší súd, pričom určenie (zistenie alebo zapretie) rodičovstva sa spravuje právnym
poriadkom štátu, ktorého príslušnosť nadobudlo dieťa narodením. Z výpisu osobných údajov má však

odvolací súd za preukázané, že navrhovateľka sa narodila vo V. a v rodnom liste má zapísaných rodičov,
ktorýchpríslušnosťniejeuvedená.Vdanomprípadejepotrebnéuviesť,ževovýpiseúdajovsúzapísané
osoby E. D. s osobným číslom Y. ako matka a M. s osobným číslom Y. ako otec, pričom je potrebné
vychádzať z daného výpisu záväzného ako úradného dokumentu. Navrhovateľkou uvádzané osoby,
ku ktorým žiadala určiť rodičovstvo nie sú v postavení rodičov, pretože navrhovateľka už má rodičov

zapísaných v matrike. Preto nie je možné vychádzať z toho, že slovenský súd možno považovať za
všeobecný súd, pretože navrhovateľka nemá všeobecný súd v SR a ani jej zapísaní rodičia nemajú
všeobecný súd v SR.
2.3.PokiaľsanavrhovateľkaodvolávanapriloženéDNAtesty,správnesúdprvejinštanciemuselskúmať
právomoc slovenských súdov a nie vykonávať dokazovanie, ktorý by viedlo k rozhodnutiu vo veci samej.

Preto pri skúmaní procesných podmienok správne vychádzal z daných zistených skutočností a to,
že navrhovateľka nenadobudla slovenské štátne občianstvo narodením, nakoľko vo výpise z matriky
má uvedených rodičov, ktorí nie sú slovenskými občanmi. Samotná navrhovateľka potvrdila, že má
zapísaných rodičov, avšak pre jazykovú bariéru došlo k pochybeniu a k mylnému zápis do matriky vo V..
TotopochybeniejevšakpravdepodobnemožnériešiťopravouzápisudomatrikyvoV..Nazáverodvolací

súd dodáva, že procesné podmienky v súdnom konaní i napriek tomu, že ich Civilný sporový poriadok
ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať za predpoklady (existujúce
tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol
cieľ súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového či mimosporového
poriadku. Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich

skúma ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký nedostatok
podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaví.
2.4. O náhrade trov konania odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s
§ 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP.3.1. Dovolateľka je názoru, že konanie na odvolacom súde je postihnuté vadou zmätočnosti
spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou práva na spravodlivý
proces je aj právo na prístup k spravodlivosti, v ponímaní právnej spravodlivosti, spočívajúcej v možnosti

jednotlivca predložiť súdu svoj nárok a dosiahnuť, aby súd tento nárok prerokoval. Podstatné je, aby
otázka právomoci mala oporu v rozhodujúcich skutočnostiach a nepreberali sa len informácie, ktoré
navrhovateľka namieta ako nesprávne a nepravdivé a nezlučiteľné so skutočným stavom veci. V
tomto smere odvolací súd ani súd prvej inštancie si nesplnili povinnosť vyplývajúcu z ust. § 35 CMP,
podľa ktorého je súd povinný zistiť skutočný stav veci. Obidva súdy vôbec neakceptovali argumentáciu

navrhovateľky,naktorejstojínávrhnaurčenierodičovstvaaosvojilisistav,ktorýsanavrhovateľkausiluje
zmeniť pre jeho rozpor so skutkovými a právnymi okolnosťami. Ex offo neskúmali splnenie procesných
podmienok spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti faktického stavu v závislosti na rozhodujúcich
skutočnostiach. Neskúmali predložené listiny ani jej rodinné väzby, aby overili jej tvrdenie, že jej
rodičia sú občanmi Slovenskej republiky, čo nepriamo vyplýva aj z jej rodného listu. Vyvodenie záverov
odvolacieho súdu v bode 16. odôvodnenia, že nejde o osoby so slovenskou štátnou príslušnosťou,

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Identita zapísaných osôb nie je transparentná do tej miery, aby
viedla k záveru, že práve takto označené osoby menom a priezviskom sú rodičmi navrhovateľky. Teda
konštatovanie odvolacieho súdu, že u odporcov nejde o osoby so slovenskou štátnou príslušnosťou,
nie je preskúmateľné bez vykonania komplexného dokazovania podľa § 191 ods. 1 CSP. Všetky
okolnosti svedčia v prospech tvrdenia navrhovateľky o svojej identite, že sa narodila rodičom, ktorí sú

identifikovateľní rodnými listami a ide o osoby so slovenskou štátnou príslušnosťou (odporcovia). Z
náhradného cestovného dokladu konajúce súdy nevyvodili správne právne závery, pretože existencia
náhradného cestovného dokladu vylučuje prijaté závery súdov o nedostatku právomoci slovenských
súdov. Na účel konania o návrhu navrhovateľky sú splnené všetky procesné podmienky, aby súd mohol
konať a rozhodnúť. Ďalším dôkazom potvrdzujúcim slovenskú štátnu príslušnosť navrhovateľky, sú aj

testy DNA, rodné listy rodičov navrhovateľky označených v návrhu a ich čestné vyhlásenia z 31. 08.
2023. Navrhovateľka sa v tomto konaní domáha nápravy, aby jej identita, štátna a rodová príslušnosť
bola preukázaná úradným spôsobom. Súčasný stav bráni vydaniu občianskeho preukazu a komunikácii
s úradmi, ktoré ju nikde neevidujú. Nápravu v tomto smere nie je možné dosiahnuť opravou zápisu do
matriky vo V., ako sa vyslovil krajský súd v bode 23. odôvodnenia. Pri aplikácii § 23 ods. 1 a 3 Zákona

o medzinárodnom práve súkromnom je zrejmé, že bez riadneho dokazovania nie je možné dospieť k
záveru, že súd nemá právomoc konať vo veci určenia rodičovstva. Odvolací súd sa napriek výslovnému
príkazu obsiahnutému v § 387 ods. 3 CSP, aby sa v odôvodnení vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní, s takýmito tvrdeniami uvedenými navrhovateľkou v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nevysporiadal. Odvolací súd nevysvetlil, z akého dôvodu lustrácie vykonané okresným

súdom nie sú síce správne, v čom spočíva ich nedostatok a celkom nesprávne vyhodnotil predmet
konania. Súdy nevykonali dokazovanie sledujúce zistenie skutočného stavu veci a napriek dôkaznej
situácii svedčiacej v prospech návrhu, bezdôvodne vyslovili nedostatok právomoci, čím dochádza k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
3.2. Dovolateľka navrhuje, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj

uznesenie súdu prvej inštancie, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a určil, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“ alebo ako „dovolací súd“) ako súd
dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP), a to oprávneným subjektom

(§427CSP),zastúpenýmpodľa§429ods.1CSPskúmal,čisúsplnenéajďalšiepodmienkydovolacieho
konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je dôvodné.

5. Z obsahu dovolania je zrejmé, že z dovolateľkou vytýkaných vád zmätočnosti vyplýva námietka
neúplného zistenia skutočného stavu pre rozhodnutie v otázke právomoci slovenského súdu v tejto veci

a pochybenie odvolacieho súdu pri odôvodnení uznesenia, ktorý je nedostatočne odôvodnený, teda
zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP a porušenie jej práva na spravodlivý proces.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

11. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je
aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

12. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994,sériaA,č.303-A,s.12,HiroBalanic.Španielskoz9.decembra1994,sériaA,č.303-B;Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.

13. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je zaručiť
každémureálnyprístupksúdu.Tomuzodpovedápovinnosťvšeobecnéhosúduovecikonaťarozhodnúť

(m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak
by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto

(„každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže
byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (III. ÚS 7/08). Zastavenie konania
z dôvodu nedostatku procesnej podmienky v postupe všeobecného súdu, ku ktorému došlo v dôsledku
chybného právneho posúdenia právomoci súdu, treba považovať za odopretie ústavou upravenéhopráva na súdnu ochranu (I. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti
(denegatio iustitiae) a naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) C. s. p.

14.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyužvoviacerýchrozhodnutiachuviedol,žeoodňatiemožnostipred
súdom konať ide tiež v prípade postupu súdu, ktorý sa z určitého procesného dôvodu odmietne zaoberať
meritom veci, (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci
procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996 a

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 1Cdo/41/2000, 2Cdo/119/2004,
3Cdo/108/2004, 3Cdo/231/2008, 4Cdo/20/2001). V uvedených rozhodnutiach prijaté závery sú aktuálne
a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016 (nová procesnoprávna úprava nahradila dovtedajší pojem
„odňatie možnosti konať pred súdom“ terminologicky správnym pojmom „právo na spravodlivý proces“,
ktorého obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pred ľudské práva a
ústavného súdu).

15. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či postup odvolacieho súdu vykazoval znaky
procesného postupu znemožňujúceho strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle CSP. Po preskúmaní veci dospel k
záveru, že navrhovateľka vytýka túto vadu konania dôvodne.

16. Dovolací súd uvádza, že dovolateľka dôvodne namietala, aby otázka právomoci mala oporu
v rozhodujúcich skutočnostiach a nepreberali sa len informácie, ktoré navrhovateľka namieta ako
nesprávne a nepravdivé a nezlučiteľné so skutočným stavom veci. V tomto smere odvolací súd ani súd
prvej inštancie si nesplnili povinnosť vyplývajúcu z ust. § 35 CMP, podľa ktorého je súd povinný zistiť

skutočný stav veci.
16.1. Navrhovateľka tiež namietala, že sa v tomto konaní nedomáha opravy rodného listu súdom, ani
sa nedomáha určenia rodičovstva k iným osobám, ale domáha sa určenia rodičovstva voči vlastným
rodičom. Ide o totožné osoby s osobami, označenými v návrhu, ktoré celý svoj život uznávajú svoje
rodičovstvo a s ním spojené práva a povinnosti v zmysle Zákona o rodine. S uvedeným sa odvolací súd

riadne nevysporiadal.

17. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu (v tomto prípade
súdu) riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na
konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon

neustanovuje inak. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v § 3 a § 4. Ustanovenie § 3
CSP určuje, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú
súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou
ich účastníkov. Nad rámec súboru vzťahov uvedených v § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú aj iné

veci, ktoré sa už nezakladajú priamo na práve súkromnom, ale len vtedy, ak to ustanovuje zákon - čo
vyplýva z § 4 CSP. Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma
z úradnej povinnosti (ex offo) v každom štádiu konania a na každej inštancii (§ 161 ods. 1 CSP). Jej
nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania (§ 161 ods. 2 CSP v spojení s § 9 resp. §
10 ods. 1 CSP).

18. Procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady, aby súd mohol rozhodnúť vo veci
samej. Nedostatok procesnej podmienky spôsobuje tzv. vadu konania, ktorá z hľadiska následku na
prebiehajúce konanie, môže byť odstrániteľná alebo neodstrániteľná. Súd je povinný skúmať procesné
podmienky počas celého konania, v ktoromkoľvek jeho štádiu, pričom konaním sa rozumie jeden celok

od momentu jeho začatia až do právoplatného skončenia. Z dikcie § 9 CSP je zrejmé, že nedostatok
právomoci súdu predstavuje vždy neodstrániteľnú vadu konania s nevyhnutným následkom vo forme
uznesenia o zastavení súdneho konania, vydanie ktorého musí po zistení nedostatku právomoci
nasledovať bezodkladne, (ktorý pojem v zmysle výkladového pravidla podľa čl. 3 CSP je treba vykladať
ako „okamžite“).

19. Podľa ust. § 40 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej
aj ako ,,zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“ alebo ,,ZMPS“), návrh na určenie
rodičovstva (zistenie a zapretie) možno podať na slovenskom všeobecnom súde navrhovateľa, akodporca nemá v Slovenskej republike všeobecný súd. Ak ani navrhovateľ nemá v Slovenskej republike
všeobecný súd, ale jeden z rodičov alebo dieťa je slovenským občanom, možno návrh podať na súde,
ktorý určí Najvyšší súd.

20. Podľa ust. § 23 ods. 1, 3 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom: 1)
Určenie (zistenie alebo zapretie) rodičovstva sa spravuje právnym poriadkom štátu, ktorého príslušnosť
nadobudlo dieťa narodením. 3) Ak dieťa žije v Slovenskej republike, môže sa rodičovstvo určiť (zistiť
alebo zaprieť) podľa slovenského práva, ak je to v záujme dieťaťa.

20.1. Pri skúmaní kolíznoprávnej úpravy obsiahnutej v § 23 ods. 1 až 3 ZMPS sa pre otázky určenia
(zistenia alebo zapretia) rodičovstva používajú tri hraničné určovatele, ktorými sú štátna príslušnosť,
ktorú dieťa nadobudlo narodením; obvyklý pobyt dieťaťa a lex fori. Lex fori je uplatniteľné subsidiárne
len v prípade, že dieťa žije v Slovenskej republike a aplikácia lex fori je v záujme dieťaťa.

21. V preskúmavanej veci dovolací súd musí prihliadnuť na to, že predmet prieskumu zasahuje do

inštitútu rodičovstva a slovenská spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú
starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností
(viď čl. 3 a čl. 5 zo Základných zásad zákona o rodine ). Preto dovolací súd neopomenul sa
pri svojom prieskume dôsledne riadiť zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o
právach dieťaťa (uverejnený ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991

Zb. ), v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Najlepší záujem dieťaťa musí byť
prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní orgánov štátnej moci v každej záležitosti týkajúcej sa dieťaťa a
musí mať prednosť pred formalistickým prístupom v každom súdnom konaní, hoci uvedený formalizmus
má podporu v aplikovanom zákone a nie je tomu inak ani v konaní pred všeobecnými súdmi.

22. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie pri skúmaní procesných podmienok vychádzali z toho, že
navrhovateľka nenadobudla slovenské štátne občianstvo narodením, nakoľko vo výpise z matriky má
uvedených rodičov, ktorí nie sú slovenskými občanmi.

23. Dovolací súd uvádza, že nie je zrejmé, z akého dôvodu odvolací súd, ale rovnako aj súd prvej

inštancie vyhodnotili podmienky neodstrániteľnej prekážky spočívajúcej v nedostatku právomoci súdu
Slovenskej republiky na konanie v tejto veci spôsobom v zmysle ust. § 35 CMP a ust. § 191 CSP.

24. V tejto súvislosti vzhľadom na povahu Civilného mimosporového konania je potrebné dať aj do
pozornosti Čl. 6 základných princípov CMP, podľa ktorého súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi

konaniatak,abyzistilskutočnýstavveci.Súdjepovinnýnaúčelyzisteniaskutočnéhostavuvecivykonať
všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli. Uvedený článok determinuje materiálne
vedenie konania a ukladá súdu povinnosť zistiť skutočný stav veci. Ak aj účastníci konania nevyvinú
aktivitu, aby bol skutočný stav veci dostatočne spoľahlivo zistený pre následné rozhodnutie, má súd
podľa vyšetrovacieho princípu povinnosť prebrať za nich procesnú aktivitu a vykonať aj dôkazy, ktoré

účastníci nenavrhli. Dôkazné bremeno a zodpovednosť za riadne zistenie skutočného stavu veci má
teda súd. Na článok 6 nadväzujú aj ďalšie ustanovenia mimosporového kódexu normujúce, že súd
je povinný zistiť skutočný stav veci (§ 35 CMP ) a vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci,
ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 CMP ). V tejto súvislosti je možné
poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. apríla 2003, podľa ktorého je všeobecný súd

povinný a oprávnený v nesporových (mimosporových) konaniach vykonávať dôkazy nielen v rozsahu
svojej zákonnej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie skutkového stavu,
ktoré nemôže závisieť od vôle účastníkov konania (IV. ÚS 78/03).
24.1. V zmysle vyššie uvedeného sa preto mali súdy riadnym spôsobom vysporiadať s ust. § 40 zákona
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, a to v spojení so zisťovaním všeobecného súdu a

občianstva uvádzaných osôb, ku ktorým žiada navrhovateľka určiť rodičovstvo.

25. Odvolací súd vychádzal z toho, že navrhovateľka má v rodnom liste zapísaných rodičov, ktorých
príslušnosť nie je uvedená. Navrhovateľkou uvádzané osoby, ku ktorým žiadala určiť rodičovstvo nie
sú v postavení rodičov, pretože navrhovateľka už má rodičov zapísaných v matrike. Podľa odvolacieho

súdu nebolo možné vychádzať z toho, že slovenský súd možno považovať za všeobecný súd, pretože
navrhovateľka nemá všeobecný súd v SR a ani jej zapísaní rodičia nemajú všeobecný súd v SR.25.1. Pri skúmaní procesných podmienok vychádzali súdy zo skutočností, že navrhovateľka
nenadobudla slovenské štátne občianstvo narodením, nakoľko vo výpise z matriky má uvedených
rodičov, ktorí nie sú slovenskými občanmi.

26.Matkouaotcomdieťaťasavdefiníciirozumejúpredovšetkýmmatrikovírodičiadieťaťa.Zpovahyveci
je však zrejmé, že matkou dieťaťa treba na účely tohto konania rozumieť aj ženu, ktorá dieťa porodila,
nie je však ako jeho matka registrovaná, prípadne sú o jej materstve pochybnosti a jeho potvrdenie
je účelom konania. Okruh účastníkov konania o určenie otcovstva je vymedzený obdobne ako okruh

účastníkov o určenie materstva. Účastníkom je navrhovateľ podľa predpisov rodinného práva, dieťa,
matka a muž, ktorého otcovstvo má byť určené (§ 108 [Účastníci konania]. In: SMYČKOVÁ, Romana,
a kol. Civilný mimosporový poriadok. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024).

27. Z daného konania je ale zrejmé, že účastníkmi konania nie sú osoby zapísané v rodnom liste, ale
účastníkmi konania sú navrhovateľkou uvádzané osoby, ku ktorým žiada určiť rodičovstvo (odporcovia).

Lenže v tomto konaní súdy nesprávne vychádzali len zo zisťovania občianstva u osôb zapísaných v
rodnom liste navrhovateľky a nie aj občianstva a všeobecného súdu uvádzaných osôb, ku ktorým žiada
navrhovateľka určiť rodičovstvo. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že z úradného
záznamu z 13. 09. 2023 založeného v spise (na č. l. 46) jasne vyplýva, že muž, ktorého otcovstvo má byť
určené - V., narodený Y. sa zdržiava v U., kde žije aj jeho rodina a žena, ktorej materstvo má byť určené

- K. Z., narodená XY. sa zdržiava vo V. z dôvodu zlého zdravotného stavu. Za danej situácie tak nie je
zrejmé, prečo sa súdy nižšej inštancie vôbec nezaoberali otázkou všeobecného súdu odporcov - osôb,
ku ktorým žiada navrhovateľka určiť rodičovstvo, keďže táto skutočnosť vyplýva priamo zo samotného
znenia § 40 ZMPS.
27.1. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, „že návrh na určenie rodičovstva (zistenie a zapretie) možno

podať na slovenskom všeobecnom súde navrhovateľa, ak odporca nemá v Slovenskej republike
všeobecný súd. Ak ani navrhovateľ nemá v Slovenskej republike všeobecný súd, ale jeden z rodičov
alebo dieťa je slovenským občanom, možno návrh podať na súde, ktorý určí Najvyšší súd.“.
27.2. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich
doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.

Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel
zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto
prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na
racionálnej argumentácii.

27.3. V zmysle vyššie uvedeného je dovolací súd názoru, že v zákone o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom v § 40 sú podmienky medzinárodnej právomoci usporiadané hierarchicky
a smerujú nielen k založeniu medzinárodnej právomoci slovenského súdu ale aj k určeniu miestne
príslušného súdu. Kritériami sú na prvom mieste všeobecný súd odporcu na území Slovenska a ak ho na
Slovensku niet, všeobecný súd navrhovateľa a ak ani ten nie je na Slovensku, je kritériom na založenie

medzinárodnej právomoci štátna príslušnosť niektorého z rodičov alebo dieťaťa v čase začatia konania,
pričom miestne príslušný súd bude určený Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Z uvedeného tak
vyplýva, že bolo povinnosťou súdov v prvom rade dôsledne skúmať existenciu všeobecného súdu u
osôb, ku ktorým žiada navrhovateľka určiť rodičovstvo, t. j. či ma v preskúmavanej veci na Slovensku
všeobecný súd V.k a K..

27.4. Navrhovateľka rovnako namietala, že z predložených rodných listov odporcov sú vylúčené
akékoľvek pochybnosti o štátnej príslušnosti odporcov, a preto sú splnené podmienky vedúce k záveru,
že navrhovateľka nadobudla štátne občianstvo Slovenskej republiky narodením, čo odvolací súd ako
aj súd prvej inštancie úplne opomenul (poukázala pritom aj na testy DNA, čestné vyhlásenia odporcov
z 31. 08. 2023).

28. Pre nedodržanie základných zásad súdneho konania uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie
súdu prvej inštancie, sa vyznačujú závažnými nedostatkami, pričom relevantným spôsobom neriešia, či
sú skutočne splnené procesné podmienky v rozsahu vymedzenom zákonom.

29. Preto pokiaľ za daného stavu odvolací súd bez zabezpečenia si podkladov pre posúdenie právomoci
slovenského súdu konať vo veci, ktorú je súd povinný skúmať ex officio, založil nedostatok právomoci
slovenského súdu z dôvodov, že navrhovateľka nemá všeobecný súd v SR a ani jej zapísaní rodičia
nemajú všeobecný súd v SR, a to bez toho, aby skúmal všeobecný súd navrhovateľkou uvádzanýchosôb, ku ktorým žiada určiť rodičovstvo (odporcovia), resp. bez skúmania, či navrhovateľka nenadobudla
štátne občianstvo Slovenskej republiky, týmto procesným postupom došlo k odňatiu navrhovateľke
možnosť konať pred súdom v zmysle § 420 písm. f) CSP (porovnaj s R 33/2011).

30. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že záver odvolacieho súdu (a pred ním i súdu prvej
inštancie)onedostatkuprávomocibezvykonaniavyššieuvedenéhodokazovaniajenesprávny.Vdanom
prípade neboli v čase rozhodovania odvolacieho súdu splnené procesné predpoklady pre zastavenie
konania podľa § 9 CSP. Pokiaľ odvolací súd napriek tomu potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o

zastavení konania, mal jeho procesný postup za následok procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP, lebo navrhovateľke bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Postup odvolacieho súdu znamenal
pre navrhovateľku odmietnutie spravodlivosti a znemožnenie prístupu k súdu v tom zmysle, že o ňou
uplatnenom návrhu súd meritórne nekonal.

31.Vzhľadomnauvedenédovolacísúdzužvyššiepriblíženýchdôvodovuzneseniaobochnižšíchsúdov
zrušil (§ 449 ods. 1 aj 2 CSP v spojení s § 439 písm. a) CSP) a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej
inštancie (§ 450 CSP), keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.

32. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej

inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

33. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.