Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201679
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201679.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu A. B., narodeného
XX. XXXXX XXXX, C. XXXX, zastúpeného Advokátska kancelária BUGRI s.r.o., Zvolen, Námestie
SNP 23, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.567,28 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo 17. októbra 2024
č. k. 14C/27/2024-256, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen zo 17. októbra 2024 č. k. 14C/27/2024-256 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom zo 17. októbra 2024 č. k. 14C/27/2024-256 (ďalej len „rozsudok súdu prvej
inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.567,28 Eur, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti

uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 6.567,28 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť pri výkone služby
hasiča v dôsledku prekročenia limitu týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“ alebo ,,smernica“) v spornom období od apríla
2021 do februára 2024. Žalobca, vykonávajúci štátnu službu na Okresnom riaditeľstve Hasičského

a záchranného zboru vo Zvolene, na Hasičskej stanici v Detve odpracoval v žalovanom období
celkom 2.073,99 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do fondu
pracovného (služobného) času. Od apríla 2021 do februára 2024 pracoval na zmeny rozvrhnuté na
17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od začiatku roka 2022 na 16 hodín
výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v
tomto období bol 51,69 hodín.
1.1.1. Žalobca argumentoval, že v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do zákona

č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 315/2001 Z. z.“ alebo ,,zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“ resp. ,,ZoHaZZ“) sa služobná
pohotovosť hasičov nezapočítava do služobného času, čím mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej
ujmy.1.1.2. Analogicky vychádzajúc z ustanovenia § 122 ods.1, 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. určil výšku
nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú

hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované
počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % - 30 %
= 20 %).
1.1.3. Nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil za obdobie apríla 2021 do februára 2024 v celkovej sume
6.567,28 Eur za 1.980,24 hodín určenej služobnej pohotovosti.

1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie. Mal
zato,žesmernica2003/88/ESsanahasičovnevzťahuje,pričomsmernica2003/88/ESboladoprávneho
poriadku prebratá správne. Podľa jeho názoru nie je pasívne vecne legitimovaný v spore. Namietal, že
žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody, nepreukázal výšku uplatneného nároku ani zásah
do súkromného a rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú.
1.3. Námietku žalovaného, ktorý namietal nepríslušnosť súdu na konanie, vyhodnotil ako nedôvodnú, a

preto v zmysle § 42 Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Civilného
sporového poriadku“ alebo „CSP“) na ňu neprihliadol.
1.3.1. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca v konaní uplatňuje si nárok na náhradu škody, ktorú
mu spôsobil žalovaný v dôsledku porušenia únijného práva (ďalej len ,,právo Únie“ alebo ,,únijné právo“)
prostredníctvom nedostatočnej transpozície smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku,

čo má za následok nerešpektovanie únijného práva žalobcu Slovenskou republikou na maximálny
priemerný 48–hodinový týždenný pracovný čas vrátane nadčasov, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi
škoda z titulu nemajetkovej ujmy voči štátu.
1.3.2. Únijné právo spája s touto skutočnosťou nárok na jej náhradu, ktorý je možné uplatňovať pred
súdom členského štátu Európskej únie. Zo skutočností uvádzaných v žalobe je zjavné, že za skutočnosť,

ktorá zakladá právo na náhradu škody žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v
dôsledku čoho mu vznikla škoda a to v súvislosti s výkonom povolania žalobcu.
1.3.3.MiestovýkonujehostálejslužobnejčinnostivposudzovanomobdobíbolaHasičskástanicaDetva,
ktoré miesto výkonu služby žalobcu sa nachádza v územnom obvode súdu prvej inštancie, kde vznikli
a prejavili sa následky škody žalobcu vo forme nemajetkovej ujmy. Preto s poukazom na § 19 písm.

b) CSP je daná miestna príslušnosť súdu prvej inštancie na konanie. Z uvedeného dôvodu žalovaný
nedôvodne vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu na konanie a podal procesný
návrh na postúpenie veci na Mestský súd Bratislava IV.
1.4. Námietku žalovaného, že nárok žalobcu nie je daný, pretože sa na neho ako príslušníka Hasičského
a záchranného zboru (ďalej len ,,HaZZ“) smernica nevzťahuje, súd prvej inštancie nepovažoval za

dôvodnú s poukazom na to, že v článku 17 ods. 3 písm. b) smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade
s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky členskými štátmi len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak
odchýlku od článku 2 alebo článku 6 smernica nepripúšťa.
1.4.1. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zo záverov uznesenia Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len ,,SDEÚ“) C–52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice Rady

89/391/EHS, ako aj článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti
vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 smernice v zásade bráni
prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa
aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti

a rozsahu, ako je napríklad katastrofa.
1.4.2. Súd prvej inštancie uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. v prílohe č. 4 bod 6 preberá smernicu, preto
je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice
2003/88/ES.
1.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný je pasívne legitimovaným subjektom v súdnom konaní.

Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do
zákonač.315/2001Z.z.,pretožedopracovnéhočasuhasičasanezarátavaajjehopracovnápohotovosť
na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. vylúčil
aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna
transpozícia smernice do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho

procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon č. č. 514/2003 Z. z.“), pretože za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a),d) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) ústavy. Niet preto žiadnych prekážok, aby
pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská

republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, t. j. orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj HaZZ,
ktorý bol (okrem iných) tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z.
1.5.1. Takáto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa
porušenia práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych
noriem nahradiť (napr. C–429/09 G. Fuß bod 46).

1.5.2. Súd prvej inštancie ďalej poukázal, že smernice v zásade nemajú priamy účinok, avšak SDEÚ
rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok
na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica
nebola transponovaná do vnútroštátneho práva, alebo bola transponovaná nesprávne. Ustanovenia
smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva
jednotlivcom.

1.5.3. Doktrína priamej účinnosti smerníc vznikla z viacerých rozhodnutí SDEÚ (napr. vo veci Van Duyn;
vo veci C-152/84 Marshall v. Southampton and South-West Hampshire Area Health Authority; vo veci
C-8/81 Becker; vo veci C148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť
situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote, resp. určeným spôsobom a
zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to a) jasný, presný a dostatočne

určitý záväzok obsiahnutý v smernici, b) nepodmienený záväzok, c) uplynutie lehoty na transpozíciu
smernice do vnútroštátneho poriadku, d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi
(naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na
ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci.
1.5.4. SDEÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány

verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe
rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité
osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami.
1.5.5. Podľa judikatúry SDEÚ (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na
náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie.

1.5.6. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá existuje bez ohľadu na
to,ktorýkonkrétnyverejnýorgánsaporušeníprávaÚniedopustil,resp.ktorýzorgánovbymalpovinnosť
škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť.
1.5.7. Podľa názoru súdu prvej inštancie v spore pasívne vecne legitimovaný žalovaný -Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, t. j. orgán, do pôsobnosti ktorého

spadá aj HaZZ (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov), ktorého príslušníkom je a bol žalobca aj v
rozhodnej dobe, pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne
predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.
1.6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil čl. 2, čl. 6 písm. a), b) smernice 2003/88/ES, § 12 ods. 6,

§ 85 ods.1, § 86 ods.1, § 92 ods.1, § 93 ods. 1, § 103 ods. 1, 2, 5, § 116 ods. 1, § 122 ods. 1, 2 písm.
a), § 130, § 135e ods. 1, 2, 3, § 193 zákona č. 315/2001 Z. z., § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ,, Zákonník práce“ alebo ,,ZP“).
1.7. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudky SDEÚ C–518/15 Ville de Nivelles, C–303/98
Simap,C-151/02.

1.7.1. Uviedol, že Slovenská republika (členský štát Európskej únie) v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov (v danom prípade príslušníkov HaZZ), neprijal doposiaľ opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade
s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice 2003/88/ES a nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času stanovená v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

1.7.2. Aj s prihliadnutím na názor vyplývajúci z judikatúry SDEÚ, argumentáciu žalovaného (t. j. že počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti žalobca nemusí byť bdelý a aktívny, má k dispozícii miesto na
oddych (odpočinok) a v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať, alebo
sa venovať inej činnosti), je podľa názoru súdu prvej inštancie bez právneho významu, pretože podľa
judikatúry SDEÚ sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi v mieste výkonu

práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, keď žalobca počas pohotovosti musí byť v budove
hasičskej stanice a túto nemôže opustiť a musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia
vykonať výjazd. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti,
nemôže byť na ťarchu zamestnanca.1.8. Súd prvej inštancie posúdil otázku, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku
porušenia jeho práv plynúcich z článku 2 a z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pričom dospel k
názoru, že takýto základ nároku na náhradu škody je daný. 1.8.1. Poukázal na článok 36 ods.1 písm. c),

d) a e) ústavy, § 11 a nasl., § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podrobne sa v odôvodnení rozsudku
v bode 55 a 56 zaoberal splnením všetkých podmienok nároku žalobcu na náhradu škody a dospel k
záveru, že nárok žalobcu je daný.
1.9. Podľa názoru súdu prvej inštancie v dôsledku nerešpektovania článku 2 ods. 1, 2, čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného

času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a
psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na
ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na
primeraný odpočinok po práci a práva na vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne
patrí nárok na primerané odškodnenie.
1.9.1. Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná

náhrada sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy. Článok 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu
priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu

dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.
1.9.2. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým
spôsobom obmedzovali (C-397/01 Pfeiffer bod 99, C-429/09 Fuß bod 35, 52). 1.9.3. SDEÚ tiež
opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť

do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 Pfeiffer bod 95) a
konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva (C-437/05 Vorel bod 27). Osobitne v prípade hasičov SDEÚ túto otázku riešil v rozhodnutí
C-429/09 Fuß, keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej

služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný
čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou.
1.9.4. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je
povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k
dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto

aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.
1.10. Súd prvej inštancie námietku žalovaného, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného
na porušovanie jeho práv a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo
strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť, a teda žalobca neprejavil primeranú snahu s cieľom
odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu

ochranu, nepovažoval za dôvodnú. Poukázal na judikatúru SDEÚ, najmä na rozsudok vo veci C–429/09
Fuß, v zmysle ktorého, prihliadnuc na to, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je pravidlom
sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo
vzťahu k pracovníkovi a zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho
vzťahu, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takéhoto pracovníka, aby na

účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá
požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity.
1.10.1. Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel
zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Potom
nemožno prijať obranu žalovaného, že žalobca nevynaložil snahu o odstránenie, resp. predvídanie

škodlivých následkov.
1.11. K námietke žalovaného, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej je neprimeraná, súd prvej
inštancie poukázal na to, že pri posudzovaní priznania zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods.
2, 3 Občianskeho zákonníka, sa predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok
(tieto sú uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú, že a) morálne

zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade),
b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v
značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia § 13 ods. 2 OZ treba vyvodiť, že súdu nebráni nič v
tom, aby (in concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k inýmaspektom konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojim významom
a váhou zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými.
1.11.1. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 5. decembra

2017 sp. zn. III. ÚS 288/2017 a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší
súd) z 30. apríla 2008 sp. zn. 5Cdo
126/2007.
1.12. V posudzovanej veci žalobca uplatnil svoj nárok za použitia analógie § 13 v spojení s § 11
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv považoval za správnu,
zohľadniac pri určení výšky náhrady kritériá stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry.
1.12.1.Žalobcasvojouvýpoveďouvspojeníslistinnýmidôkazmipreukázal,žeprirozvrhnutípracovného
času, ktorý je v rozpore s právom Únie, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju
osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Naopak, o to viac času trávil
v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie.

1.12.2. Žalobca preukázal, že daný stav mal vplyv na jeho súkromný život, kedy vzhľadom na
pracovnú zaťaženosť mal obmedzený kontakt s rodinou, mal obmedzené možnosti pri zabezpečovaní
starostlivosti o štyri maloleté deti, z ktorých dve sú zdravotne znevýhodnené, nemohol tráviť viacej
času s rodinou, s manželkou, pričom aj manželka má náročné povolanie, mal obmedzené možnosti
venovať sa svojim záľubám, turistike, cestovaniu, nemohol rozvíjať medziľudské vzťahy, priateľské

vzťahy a väzby. Na svojom zdravotnom stave pociťuje nedostatok voľného času a odpočinku na
regeneráciu svojich pracovných a životných síl, ako následok pracovného nasadenia a vypätia. Tiež
nemal čas v rozhodnom období vzhľadom na pracovnú vyťaženosť starať sa o dom, o záhradu, kde
s rodinou býva. 1.12.3. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a

ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaloval teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný
počet odpracovaných hodín nad 48 hod. týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný (zjavne
nesprávne).
1.13. Žalobca príkladmo poukázal na to, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1.980,24 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo po prepočte

predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 3,32 Eur/hod. (6.567,28 Eur : 1.980,24 hodín) za
každú hodinu porušovania jeho práv.
1.14. Súd prvej inštancie postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru
a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné
kritériumcenypráce,zktoréhovychádzalžalobca.Preukázanáujmanastranežalobcusúvisísvýkonom

jeho práce, preto postup pri hodnotení primeranosti uplatneného nároku v porovnaní s ocenením
takejto práce podľa zákonných pravidiel súd prvej inštancie považoval za prípustný, pričom porovnanie
nepovažoval za vyčíslenie mzdových nárokov, ale len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku
žalobcu s obdobnými mzdovými nárokmi.
1.14.1. Súd prvej inštancie v záujme právnej istoty poukázal na to, že z vlastnej činnosti je mu

známy obdobný postup výpočtu náhrady škody v porovnateľných prípadoch, ktorý bol preskúmaný na
odvolanie žalovaného aj druhoinštančným súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici z 20. marca 2024
sp.zn. 17Co/100/2023). Z činnosti súdu prvej inštancie sú známe rozhodnutia iných súdov, ktorými boli
priznané obdobné náhrady cca od 2.500,- Eur do 6.100,- Eur (napr. Krajský súd v Košiciach sp. zn.
3Co/229/2019, sp. zn. 6CoPr/2/2019, Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2022, Krajský súd

Banská Bystrica sp.zn. 14Co/98/2023, Krajský súd Banská Bystrica sp.zn. 17Co/140/2023).
1.14.2. Žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné obdobie, vo výške
6.567,28 Eur tak zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Okrem toho súd prvej
inštancie vzal do úvahy aj plynutie času, keďže nárok žalobcu je porovnávaný s minimálnymi mzdovými
nárokmi v Slovenskej republike. Je zrejmé, že plynutím času od doby predchádzajúcich rozhodnutí

(spory sa vedú od roku 2015) došlo k zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá sa odvíja od priemernej
nominálnejmzdyzamestnancazaurčenýkalendárnyrok,kedynapr.roku2018bolaminimálnahodinová
mzda v najnižšej triede vo výške 2,759 Eur, v roku 2024 vo výške 4,31 EUR.
1.15. Žalobcom uplatnená náhrada nevybočuje z rozsahu priznaných náhrad za smrť spôsobenú pri
dopravných nehodách, či náhradách priznaných obetiam trestných činov, hoci takéto porovnanie v

uvedenej veci nie je namieste celkom aplikovať.
1.16. Žalobca vykonal prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho
zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.980,24 hodín. Doklady predloženéžalobcom,ktorénapokonbolispracovanésamotnýmžalovaným,súdprvejinštancieich pretopovažoval
za hodnoverné a vychádzal z takéhoto určenia. Takto stanovené hodiny žalobca navrhol odškodniť
odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ.

1.16.1. Vychádzajúc z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1
ZoHaZZ (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške
50 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku)
je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej

ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roka v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v
čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej

sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % - 30 %).
1.17. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku (odsek 79. až 82.) špecifikoval výpočet
nemajetkovej ujmy s tým, že celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch
za žalované obdobie apríl 2021 až február 2024, teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1.980,24 hodín prestavuje súhrnne sumu vo výške

6.567,28 Eur.
1.17.1. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za riadne preukázaný, zdôvodnený, preto žalobe
žalobcu v celom rozsahu vyhovel s tým, že žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť priznaný nárok do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).
1.18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

1.18.1. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto má nárok voči plne neúspešnému žalovanému na
náhradutrovkonaniavrozsahu100%.Ovýškenáhradytrovkonaniabuderozhodnutépoprávoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný podal včas odvolanie.

2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.
2.2. V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré sú dva samostatné
subjekty a ich postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
2.2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím

smernice“ a „aplikáciou smernice.“ Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu,
ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie
nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č.

315/2001 Z. z. pred a po účinnosti smernice 2003/88/ES.
2.2.2. K porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov
smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu
škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice.
2.2.3. Dodal, že Slovenská republika (žalovaný) pri preberaní smernice 2003/88/ES neporušila de facto

žiadnepredpisy,pretopriabsenciiprotiprávnehokonanianemohlavzniknúťžiadnaškoda,atýmani jeho
zodpovednosť za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú
z pracovnoprávneho vzťahu, pričom žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
skryl svoj mzdový nárok.
2.2.4. Podotkol, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v

individuálnom prípade. On nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľala.
2.2.5. Podľa jeho názoru sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
HaZZ) rozlišovať.

2.3. Čo sa týka pôsobnosti smernice 2003/88/ES, podľa jeho názoru sa na služobný pomer príslušníkov
HaZZ nevťahuje vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a s tým spojený rozvrh služobného
času.2.3.1. Mal za to, že rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.1
smernice 89/391/EHS a negatívne vymedzený v jej čl. 2 ods.2. Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré plnia

príslušníci HaZZ, možno podľa jeho názoru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS.
2.3.2. Rozhodnutie SDEÚ ,,V“-429/09 vo veci Fu? nepovažoval za relevantné, nakoľko sa týka
mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v
Slovenskej republike.

2.4. Čl. 17 ods.1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov. Jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.
2.4.1. Poukázal na z judikatúry SDEÚ vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných
podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.

2.4.2. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Jemu nebolo
zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda. Žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle
platnej legislatívy odmeňovaný.
2.4.3. Zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, a teda

môže odpočívať, alebo venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. 2.5. Žalobca bol povinný preukázať, že u neho došlo k
porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, a že skutočne pracoval nad takýto
limit za rozhodné obdobie. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času

u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Pri výpočte týždenného pracovného času treba počítať na
základe referenčných období, a nie každý mesiac jednotlivo.
2.5.1. Žalobca vo svojom písomnou vyjadrení z 10. júla 2024 zdôraznil, že nežaluje nemajetkovú ujmu
vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. 2.5.2. Podľa jeho názoru
pre účely tohto konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval

(relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto
nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti.
2.5.3. Zároveň mu nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou
3,13 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Konštatoval, že zásah
do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v

každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.
2.5.4. Podľa jeho názoru žalobca nárokom na nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením
smernice ,,maskuje“ svoje mzdové nároky, preto na jeho strane je nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie, keďže mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu,
ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zastúpení
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
2.6. Mal za to, že výška škody (6.095,34 Eur) je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia.

2.6.1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Público-Comunicacáo Social, S.A. v.
Portugalsko).
2.6.2. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného

trestného činu, nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu
do zdravia, či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú
pri tomto prejednávanom prípade nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či
dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu
hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. 4Cdo/19/2020 a rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2021 sp. zn. 26Co/94/2020.
2.6.3. Podľa § 13 ods. 2 OZ žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života
či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivomzdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.
2.6.4. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je

vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba
riadne a konkrétne preukázať. Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by
preukazovalvýškuujmypožadovanúžalobcom.2.6.5.Akbyvdôsledkunesprávnehoprebratiasmernice
neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával,
potom by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu

u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 OZ, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiadal, ale naopak
sa domáhal len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento
údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch.
2.6.7. Zároveň poukázal na nález ústavného súdu z 5. decembra 2017 sp. zn. III.ÚS 288/2017.
2.7. Uviedol, že odvolanie podal aj voči výroku o trovách konania (II. výrok), keďže nárok žalobcu bol

nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci, preto v prípade
vyhovenia jeho odvolaniu aj výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v celom rozsahu
zmenený v prospech neho.
2.8. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“
alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol

a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny a zákonný, pričom považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.
3.1. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad

slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie zdôraznil, že SDEÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov,
aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca
na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či
vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna

smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia SDEÚ C-106/89 z 13. novembra 1990, C-456/98 z 13. júla 2000, C-429/09 z 25. novembra
2010 a C-243/09 zo 14. októbra 2010.
3.2. Za nedôvodnú a neopodstatnenú považoval námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý
neuviedol žiadne nové skutkovo či právne relevantné argumenty, s ktorými by sa nevysporiadal už

súd prvej inštancie. Doplnil, že danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vyplýva z dlhoročnej
konštantnej judikatúry SDEÚ.
3.3. Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez
obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov, pričom činnosť hasičov v žiadnom prípade nespadá pod
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ tak, ako to účelovo a zavádzajúco tvrdil žalovaný.

3.4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná
aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, poukázal na to, že ako hasič
vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času
a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť
v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do jednej minúty opustiť

stanicu a vykonať služobný zákrok.
3.5. V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania zdôraznil, že transpozícia
smernice je súladná s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok smernicou sledovaný.
3.5.1. Vo vzťahu k smernici 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z.z.
transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté, nakoľko ciele

smernicou 2003/88/ES sledované, t. j. reálne rešpektovanie vymedzenia pojmu „pracovný čas“ (čl. 2
ods. 1 v spojení s ods. 2 smernice 2003/88/ES) a zároveň aj neprekračovanie maximálne 48 hodinového
priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), nie sú dosahované
a vnútroštátna právna úprava (zákon č. 315/2001 Z. z.) tieto ustanovenia smernice 2003/88/ES
nerešpektuje.

3.6. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania smernice 2003/88/ES
opätovne poukázal na rozsudok SDEÚ C-243/09 zo 14. októbra 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého
už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku
na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, a to bez toho, aby k tomutonásledku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na jeho osobnostných právach z hľadiska
vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Zároveň
už len samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života

a zdravia opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere.
3.6.1. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania vyvodil súd prvej inštancie správne skutkové
zistenia pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku a bola ním náležite preukázaná ujma, ktorú
žalovaný protiprávny stav spôsobuje. Podotkol, že dôkaz vo forme jeho výsluchu navrhol fakticky nad
rámec rozsahu dôkazného bremena, ktoré by bolo nevyhnutné na priznanie žalovaného nároku (viď

rozsudok Súdneho dvora C-243/09, bod 54). Námietky žalovaného o tom, že údajne nepreukázal vznik
ujmy, preto považoval za zjavne nepodložené.
3.6.2. Ďalej poukázal aj na jeho výsluch na pojednávaní. Každá jedna minúta voľného času pre neho
a najmä jeho rodinu má nenahraditeľnú hodnotu. Jeho 4 maloleté deti si totiž vzhľadom na ich vek ale
aj zdravotný stav vyžadujú v podstate neustálu starostlivosť, ktorá je takmer vždy na jeho manželke,
pretože čas, kedy by fakticky mohol byť doma (za predpokladu dodržiavania limitov pracovného času)

trávi v práci.
3.7. Súd prvej inštancie sa stotožnil s jeho výpočtom výšky žalobného nároku a v tejto súvislosti zvažoval
práve primeranosť požadovanej náhrady so všetkými skutkovo a právne relevantnými okolnosťami,
za ktorých škoda vznikla, a taktiež prihliadal na následky protiprávneho stavu zisteného vykonaným
dokazovaním. Pokiaľ ide o výšku prisúdenej relutárnej náhrady, má náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch plniť nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má
napokon prejaviť aj vo výške relutárnej náhrady
3.7.1. K výške uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedol, že na porovnanie výšky žalovaného nároku s
minimálnymi mzdovými nárokmi poukázal v replike žalobcu, pričom pri porovnaní žalovanej sumy s
počtom všetkých odslúžených hodín určenej služobnej pohotovosti (bez hodín nariadenej pohotovosti)

predstavuje odškodnenie v tomto prípade sumu 3,32 Eur/hod. a nie sumu 3,13 Eur za každú hodinu,
ako to žalovaný nesprávne uviedol.
3.7.2. Suma 3,32 Eur je len výsledkom porovnania žalovanej sumy s počtom hodín ním odpracovanej
určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Porovnaním -
vydelením žalovanej s celkovým počtom odpracovaných hodín služobnej pohotovosti a následným

porovnaním výslednej sumy so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi je zrejmé, že rozsudkom
súdu prvej inštancie priznaná suma náhrady škody v žiadnom prípade nemôže byť „neprimerane
vysoká“.
3.7.3. Pokiaľ ide o výšku prisúdenej nemajetkovej ujmy, má náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
plniť nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa má napokon prejaviť

aj vo výške relutárnej náhrady
3.8. Za správny považoval aj odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania (II. výrok).
3.9. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom
rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného času u žalobcu.
4.1. Všeobecné konštatovania súdu prvej inštancie vychádzajúce zo všeobecných a predovšetkým
nedokázaných tvrdení žalobcu nemožno považovať za dostatočné, aby došlo k naplneniu práva

žalovaného na spravodlivý proces.
4.2. Súd prvej inštancie úplne ignoroval fakt, že ide o konanie o náhradu nemajetkovej ujmy a priznal
náhraduvecnejškodyspočívajúcejvrozdielnomohodnoteníurčenejanariadenejslužobnejpohotovosti,
pričom priznal náhradu za všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti a teda de facto skonštatoval,
že žalobca nepociťuje žiadnu ujmu počas nariadenej služobnej pohotovosti, pričom vôbec nebral ohľad

na skutočnosť, či tieto hodiny určenej služobnej pohotovosti boli alebo neboli odpracované nad rámec
limitu podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES.
4.3. Vzhľadom na uvedené trval na jeho všetkých doterajších vyjadreniach a na navrhovanom
odvolacom petite.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.6.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav
v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne

právne posúdil. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil
súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce
a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalovaného v odvolaní.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný

súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný
právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu

11. V posudzovanej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval z prekročenia maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od apríla 2021 až do
februára 2024 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z. z.

12. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

13. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi

súkromnoprávne spory.
13.1. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom
občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou.
13.2. Z judikatúry SDEÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

13.3. Pretože jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie
práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (do zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená

skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez
posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor.
13.4. Vzhľadom na uvedené žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní chýbajúcu právomoc súdu
posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane

nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).
14.1.Vovšeobecnostiplatí,žesmernicaakošpecifickýprameňprávaÚnievyžadujeodčlenskýchštátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho

práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte.
14.2. Z hľadiska posudzovaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
14.3. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

15. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

15.1.Podľa§85ods.2vetaprvázákonač.315/2001Z.z.služobnýčaspríslušníkaje40hodíntýždenne.

15.2. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v

služobnom dni.

15.3. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

16.Zuvedenýchustanovenízákonač.315/2001Z.z.vyplýva,žezákonoddeľuje:a)vykonávanieštátnej
služby príslušníka HaZZ v rámci služobného času, b) vykonávanie štátnej služby príslušníka HaZZ
v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne
nadväzuje na jeho služobný čas.

16.1. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby,
služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka HaZZ.
16.2. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý

nie je pracovným časom.
16.2.1. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v

platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici.
16.2.2. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v
totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 1. apríla
2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 1. mája 2004 došlo k zmene uvedených
ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2009, kedy sa v ustanovení § 86

ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je
rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.).

16.2.3. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie
s právom Únie.
16.3. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára
2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutýslužobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č.
400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny).
16.3.1. Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do

Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne
prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie
je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
16.4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice

2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa
na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa
odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu.
16.4.1. Odvolací súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica
adresovaná členským štátom Európskej únie. Žalovaný (Slovenská republika) ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie

všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.
16.4.2. Pretože smernica 2003/88/ES je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie,
v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho

poriadku je pasívne vecne legitimovaná Slovenská republika ako štát.
16.4.3. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná.

17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu
ako príslušníka HaZZ.

17.1. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci
C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to
neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi
odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany).
17.1.1. Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SDEÚ (rozsudok C-261/21 zo

7. júla 2022).
17.2. Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez
dopadu na záväznosť rozhodnutí SDEÚ, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na
obdobné skutkové okolnosti prípadu.
17.2.1. SDEÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva

jednotlivcompráva,ktorémôžuuplatniťpriamovkonanípredvnútroštátnymisúdmi.SDEÚtiežrozhodol,
že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj
vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu

vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
17.2.2. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie

pracovníka v zmysle práva Únie.
17.2.3. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič, nie je
relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15
vo veci Matzak).

17.3. Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako príslušníka HaZZ a bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
17.3.1. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna

požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).17.3.2. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).

17.3.3. SDEÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo
veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27).

17.3.4. Osobitne v prípade hasičov SDEÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg).
17.3.5. Pretože žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi
na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez

vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).
17.3.6. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného
času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SDEÚ, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu

práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 z 11. novembra 2021, C-580/19 z 9.

marca 2021, C-107/19 z 9. septembra 2021 a C-344/19 z 9. marca 2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.
17.3.7. Odvolací súd osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení SDEÚ C-52/04 vo veci
Personalrat der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku
2 ods. 2 prvom odseku smernice 89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukázal, bolo zabezpečenie riadnej

činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v
prípade závažných a svojím rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre
ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú
zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné
zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní

pritom žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť
určenej služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti.
17.3.8. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku6smernice2003/88/ESvprípadepríslušníkovHaZZ,keďže tentočlánoksanapríslušníkovHaZZ
nevzťahuje. Vzťahuje sa len na: a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou

nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov, alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské
obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej
ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice
2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

18. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Európskej únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že
tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SDEÚ, ktorú v odôvodnení rozsudku citoval. Podľa judikatúry
SDEÚ štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: a) porušená norma

práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre
členský štát, b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a c) medzi porušením práva Únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd.
18.1. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu

spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín.18.1.1. Uvedené ustanovenie článku smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené
vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej

republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy Európskej únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je

v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ (napr. C-429/09).

19. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 ústavy), pretože
účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice
2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo

inéhonepravidelnéhorozvrhnutiaprácenespôsobilúrazsebeanispolupracovníkomaleboinýmosobám
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne v dôsledku zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol
povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o
čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám,

ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

20. V rozpore s judikatúrou SDEÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na

zamedzenie vzniku škody).
20.1. Na postavenie žalobcu ako príslušníka HaZZ sa vzťahuje judikatúra SDEÚ (C-429/09 a C-445/06),
z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť
systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti, alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.

20.1.1. Podľa názoru SDEÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej
strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.
Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku
Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.

20.1.2. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.
Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

21. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6.567,28 Eur, ktorá mu mala

vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od apríla 2021 do februára 2024.
21.1. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva
mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval
z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych

aktov Európskej únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by
žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.
21.2. Pretože súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej
výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou

môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej
výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi priznať viac, než čoho sa žalobným návrhom domáha).

22. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej

škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.22.1. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na
náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani
zákon č. 514/2003 Z. z..

22.1.1. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 OZ).
22.1.2. Žalovaný nesprávne namietal, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom
období apríla 2021 do februára 2024 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na

preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa,
ktoré žalovaný žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol
vykonať žiadne dokazovanie.

23. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48
hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001

Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne
prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.
23.1. Spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za

následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice
2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti
na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej
pracovnejpohotovostipodľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.sadoslužobnéhočasunezapočítavajú.

24. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom
pomere v rozhodnom období apríla 2021 do februára 2024 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne
tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po
ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp. s účinnosťou od 1. januára
2022 zo 16-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 8-hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín.
24.1. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola
odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

24.1.1. Vo vykazovanom období apríla 2021 do februára 2024 odpracoval žalobca cca 1.980,24 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti,
žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc
iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného pracovného času podľa
smernice prekročený nebol.

24.2. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1 CSP
za nesporné skutkové tvrdenia.
24.2.1. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazoval, že v období od apríla 2021 do
februára 2024 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku

6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej
republiky ako členského štátu Európskej únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia.
24.2.2. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi HaZZ na Okresnom
riaditeľstve HaZZ vo Zvolene (na Hasičskej stanici v Detve) v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie nerozporoval, v odvolaní už tvrdil, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48 hodinového

priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
24.2.3. Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie
od apríla 2021 do februára 2024 s podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín
služobnej pohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že
priemerný týždenný pracovný čas určený smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom

ktorom mesiaci opakovane prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného
zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola.
24.2.4. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.,
smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SDEÚ k výkladu pojmu pracovnýčas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období (od apríla

2021 do februára 2024).
24.3. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola
dôvodná čo do základu aj výšky.

25. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca

počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti.
25.1. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam
byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a

pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť.

25.1.1. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.
Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich
zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu,
že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak.

26. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní, nakoľko ide o rozdielne skutkové okolnosti.

26.1. Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto
prípadoch, resp. obetiam trestných činov.
26.1.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2024 sp. zn.
9Cdo/47/2023, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých
obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením

podľa zákona o obetiach trestných činov. 26.1.2. Tento právny záver možno aplikovať analogicky aj pri
určovaní výšky peňažnej náhradu nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä
práva na súkromný a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.

27. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.
27.1. Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia.

27.1.1. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila
ako postačujúca.
27.1.2. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na ochranu zdravia a práva
na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Európskej únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica

priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).
27.1.3. Taktiež neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadol na okolnosti, za ktorých
k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), nanásledky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok);
zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy.
28.1. Odvolací súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na súdom prvej

inštancie uvedenú rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia:
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn.
16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp. zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp.
zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur), sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur),
sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76 Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45

Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma 4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma
5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná
suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022 (priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná
suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022 (priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022
(priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022 (priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023
(priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.

29. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách konania (II. výrok) ako vecne
správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

30. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“
30.1. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.

30.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30.3. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
30.4. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej

pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.