Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122010015
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2122010015.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. A., pre zločin
nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona účinného do 05.08.2024,
o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
16.11.2023 pod sp. zn. 8T/1/2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.03.2025 v Trnave takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom
rozsahu.

II. Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný A. A., nar. XX.XX.XXXX v B.,
trvale bytom C. XXXX/XX, D.,
t.č. v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou v inej

trestnej veci,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

v nezistenom čase, najneskôr však dňa 17.08.2021 o 01.30 hodine na presne neustálenom mieste v
meste Sereď, si od nezistenej osoby v rozpore so zákonom č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach,

psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov neoprávnene kúpil a následne
prechovával:

- injekčnú striekačku s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 55 mg s priemernou
koncentráciou 39,8 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),
obsahujúci 22 mg absolútneho metamfetamínu,
- plastové vrecko s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 665 mg s priemernou

koncentráciou 49,1 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),
obsahujúci 327 mg absolútneho matamfetamínu,
- plastové vrecko s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 1530 mg s priemernou
koncentráciou 57,3 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),
obsahujúci 877 mg absolútneho metamfetamínu,

čo spolu predstavuje 2250 mg kryštalického materiálu s obsahom 1226 mg absolútneho metamfetamínu

v hodnote minimálne 90 Eur, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona NR SR č. 139/1998Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II.
skupiny psychotropných látok,

ďalej si takýmto spôsobom zadovážil plastové vrecko s obsahom konope s hmotnosťou 712 mg s
priemernoukoncentrácioutetrahydrokanabinolu9,9%hmotnostných,obsahujúce70mgTHCvhodnote
minimálne 7,12 Eur, pričom rastliny rodu Cannabis (konope) sú zaradené v zmysle zákona NR SR č.
139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkov v znení neskorších predpisov
do I. skupiny omamných látok,

pričom všetky tieto látky prechovával až do 04.45 hodiny dňa 17.08.2021, kedy bola na OR PZ Trnava,
Obvodnom oddelení Hlohovec, na ulici SNP č. 11, vykonaná jeho osobná prehliadka príslušníkmi PZ,
pričom tejto predchádzala cestná kontrola posádky osobného motorového vozidla Volkswagen Passat,
ev. č. E. XXXXX, ktorej spolujazdcom bol obžalovaný, vykonaná hliadkou OO PZ v Hlohovci v čase cca
01.30 hodine dňa 17.08.2021 na ceste II/513, pri čerpacej stanici OMV na F. G. C. XX v Hlohovci,

t e d a

neoprávnene prechovával omamnú a psychotropnú látku vo väčšom množstve,

č í m s p á c h a l

zločin neoprávneného prechovávania omamnej a psychotropnej látky podľa § 171 ods. 1, ods.2, ods.4

písm. b) Trestného zákona účinného od 06.08.2024.

Za to sa
o d s u d z u j e :

Podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (ďalej len „Trestného zákona“) s použitím
§ 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia

slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu bol obžalovaný A. A. uznaný vinným pre zločin
nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona v znení účinnom do

30.04.2022 na tom skutkovom základe, že
v nezistenom čase, najneskôr však dňa 17.08.2021 o 01.30 hodine na presne neustálenom mieste v
meste Sereď, si od nezistenej osoby v rozpore so zákonom č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach,
psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov neoprávnene kúpil a následne
prechovával:

- injekčnú striekačku s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 55 mg s priemernou
koncentráciou 39,8 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),
obsahujúci 22 mg absolútneho metamfetamínu,
- plastové vrecko s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 665 mg s priemernou
koncentráciou 49,1 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),

obsahujúci 327 mg absolútneho matamfetamínu,
- plastové vrecko s obsahom béžového kryštalického materiálu s hmotnosťou 1530 mg s priemernou
koncentráciou 57,3 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM),
obsahujúci 877 mg absolútneho metamfetamínu,
čo spolu predstavuje 2250 mg kryštalického materiálu s obsahom 1226 mg absolútneho metamfetamínu

v hodnote minimálne 90 Eur, pričom metamfetamín je zaradený v zmysle zákona NR SR č. 139/1998Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II.
skupiny psychotropných látok,
ďalej si takýmto spôsobom zadovážil plastové vrecko s obsahom konope s hmotnosťou 712 mg s

priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu 9,9 % hmotnostných,obsahujúce 70 mg THC v hodnote
minimálne 7,12 Eur, pričom rastliny rodu Cannabis (konope) sú zaradené v zmysle zákona NR SR č.
139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkov v znení neskorších predpisov
do I. skupiny omamných látok,
pričom všetky tieto látky prechovával až do 04.45 hodiny dňa 17.08.2021, kedy bola na OR PZ Trnava,

Obvodnom oddelení Hlohovec, na ulici SNP č. 11, vykonaná jeho osobná prehliadka príslušníkmi PZ,
pričom tejto predchádzala cestná kontrola posádky osobného motorového vozidla Volkswagen Passat,
ev. č. E. XXXXX, ktorej spolujazdcom bol obžalovaný, vykonaná hliadkou OO PZ v Hlohovci v čase cca
01.30 hodine dňa 17.08.2021 na ceste II/513, pri čerpacej stanici OMV na F. G. C. XX v Hlohovci.
Za túto trestnú činnosť okresný súd uložil obžalovanému A. A. podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona
v znení účinnom do 30.04.2022 s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného

zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Okresný súd zdôvodnil svoje rozhodnutie v rozsahu č. l. 408-414 spisu.
Proti tomuto rozsudku ihneď, po jeho vyhlásení, zahlásil odvolanie obžalovaný A. A. a to proti výroku

o vine a o treste, ako aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo (č.l. 407 spisu), ktoré dodatočne odôvodnil
osobitnýmipísomnýmipodaniami. Okresnýprokurátorsanahlavnompojednávaníkpodaniuopravného
prostriedku nevyjadril, avšak následne písomným podaním zo dňa 16.11.2023 (č.l. 418 spisu) podal
( v zákonnej lehote) odvolanie proti výroku o treste, ktoré dodatočne odôvodnil osobitným písomným
podaním.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu v písomnom zdôvodnení odvolania (č.l. 422-424 spisu) v prvom
rade namietal nezákonnosť postupu policajtov pri zásahu, kedy obžalovaný bol len spolujazdec vo
vozidle a žiadny priestupok nespáchal, priestupok mohol spáchať iba vodič vozidla. Poukázal na
ustanovenie § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, ktoré ukladá policajtovi v službe
povinnosť v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok

alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania. Týmto je vymedzená zákonná dôvodnosť služobného
zákroku. Z procesne vykonaného dokazovania je podľa jeho názoru možné vyvodiť, že policajti len
náhodne skúšali, či u obžalovaného, ktorý nespáchal žiadny priestupok, nájdu niečo pre účely trestného
konania, či sa im podarí zabezpečiť nejaký dôkaz, čo nepovažoval za zákonný postup. Príslušníci
polície, ktorí vykonávali služobný zákrok, začali po zastavení vozidla zabezpečovať dôkazy pre účely

trestnéhokonania.Vyzvalibezzákonnéhodôvoduobžalovaného,abyvydalvecipochádzajúceztrestnej
činnosti a vyložil ich na kapotu vozidla, hoci nemali relevantnú informáciu o podozrení zo spáchania
trestného činu a teda ani zákonný dôvod na takýto postup. Dôvodom na takýto postup malo byť údajne
to, že sa obžalovaný správal nervózne, čo z právneho pohľadu podľa jeho názoru nemôže obstáť.
Zároveňzastávalnázor,ženemôžeobstáťanitvrdenie,žesavbatožinovompriestorevozidlanachádzali

podozrivé predmety, pretože tam žiadne podozrivé predmety neboli, čomu nasvedčuje aj to, že sa polícia
žiadnym z predmetov z vozidla nezaoberala a ich pôvod neskúmala.
V ďalšom obsiahle poukázal na ustálenú judikatúru, konkrétne na R 47/2013, ďalej na rozsudok
NS SR pod sp. zn. 3 Tdo 11/2013, ktorý rieši situáciu vo vzťahu k žiadosti policajtov smerujúcej k
obžalovanému o vyloženie všetkých vecí, ktoré mali pri sebe na kapotu vozidla, a aj rozhodnutie pod

sp. zn. 5 Tdo 47/2010 (str. 10, štvrtý odsek). Podľa záverov týchto rozhodnutí je v rozpore so zákonom,
ak príslušník polície vyzýva osobu, ktorá sa mu zdá z nejakého dôvodu podozrivá, vyložiť veci, ktoré
by mohli pochádzať z trestnej činnosti. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorý judikoval, že ani verejný záujem na odhaľovaní, stíhaní trestného činu a potrestaní
páchateľa nemôže ospravedlniť taký postup, ktorý zasahuje do samotnej podstaty práva obvineného na

obhajobu, vrátane práva nebyť nútený obviniť sám seba (rozsudok vo veci Heaney a Mcguinnesss v.
Írsko z roku 2000). Podané odvolanie dôvodil aj stanoviskom Ústavného súdu Českej republiky pod č.k.
PL. ÚS-st 30/2010 zo dňa 30.11.2010, ktoré je zhrnutím judikatúry Ústavného súdu Českej republiky
k otázke zákazu donucovania k sebaobviňovaniu. Cieľom policajných orgánov v danej veci nebolo
vykonať služobný zákrok, ale zabezpečiť dôkaz pre účely trestného konania, čím obchádzali príslušné

ustanovenia Tr. por.
Obžalovaný tiež namietal, že súd sa pri odôvodňovaní svojho záveru o vine opiera výlučne o výpovede
svedkov A. H. a A. I., pričom konštatoval, že je tomu tak v dôsledku viazanosti prvostupňového súdu
právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, podľa názoru obhajoby názorom, ktorý nie je v súladeso zákonom. Výpovede zasahujúcich príslušníkov polície o tom, čo im obžalovaný povedal a či im vôbec
niečo povedal pri vykonávaní služobného zákroku, nie je možné v trestnom konaní proti obžalovanému
použiť ako dôkaz. Obchádzajú sa tak ustanovenia Trestného poriadku, ktoré umožňujú obžalovanému

brániť sa akýmkoľvek spôsobom a prípadne aj nevypovedať. Teda tvrdenie príslušníkov polície, ktoré
odvolací súd označil ako informatívnu policajnú činnosť, spočívajúcu v zisťovaní, či obžalovaný nemá
pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti a označení odpovede obžalovaného ako odpovede, ktorá
viedla k zabezpečovaniu dôkazov proti nemu, nie je možné použiť na odôvodnenie zákonnosti zásahu
polície proti obžalovanému. Domnieval sa, že ak takéto tvrdenie nie je možné použiť ako dôkaz, ako

potom možno konštatovať, že zásah polície bol v súlade so zákonom. Bol toho názoru, že ani odvolací
súd nemôže pripustiť možnosť, že by sa policajti pri bežnej dopravnej kontrole pýtali na to, či má osoba
podozrivá z priestupku (čo obžalovaný nebol) pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti alebo či
prechováva drogy (a to ani keď sa im zdá nervózna, pretože to by sa mohli pýtať každého), to je právne
neprípustné a je to charakteristické len pre totalitný právny režim. K tomu dodal, že verejnej moci je
dovolené konať len to, čo jej umožňuje zákon (článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), t.j. opačne

ako to umožňuje Ústava Slovenskej republiky občanom, ktorí môžu konať to, čo nie je zakázané (článok
2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V tomto smere obžalovaný poukázal na judikatúru NS SR, konkrétne na judikáty pod sp. zn. R 26/1989
a R 33/2019, pričom vyslovil názor, že Krajský súd v Trnave tieto rozhodnutia, a rovnako aj ďalšie,
nerešpektoval, pričom vo svojich iných rozhodnutiach ten istý odvolací súd uvedené rešpektoval (okrem

rozhodnutí, ktoré označil v rozsudku prvostupňový súd napríklad aj v rozhodnutí Krajského súdu v
Trnave pod č.k. 5To/48/2023). Obžalovaný konštatoval, že nastala situácia, že nemožno pri hodnotení
dôkazov vychádzať z toho, čo mal povedať pri zásahu príslušníkom polície, teda ide o dôkaznú núdzu pri
odôvodňovaní zákonnosti zásahu príslušníkov polície, ktorú je podľa jeho názoru potrebné vyhodnotiť
v prospech obžalovaného.

V súhrne potom dôvodil, že odvolací súd a následne aj prvostupňový súd si vopred zvolili určitú
predstavu o obžalovanom a jeho konaní popísanom v obžalobe a na základe toho posudzoval všetky
dôkazy. K tomu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky pod sp. zn. III. ÚS 617/2000
a následne dôvodil, že Okresný súd Trnava, viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trnave, sa
zameral len na preukázanie verzie, že obžalovaný spáchal skutok uvedený v obžalobe. Všetky dôkazy

súd hodnotil jednostranne len v neprospech obžalovaného, len na základe vlastných domnienok a
hypotéz, ktoré sa nedajú podložiť reálnym dôkazom a ani objektívnou právnou úvahou, všetko je súdom
hodnotené s cieľom potvrdiť zvolený smer dokazovania.
Záverom obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/,
d/, e/ Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku, aby vec vrátil súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.
V doplnení odôvodnenia odvolania doručenom krajskému súdu dňa 31.01.2025 (č.l. 527 spisu)
obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu doručil súdu nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS
299/2024-24 zo dňa 15.01.2025, v ktorom podľa jeho názoru ústavný súd riešil situáciu právne totožnú
s vecou obžalovaného. Aj vo veci obžalovaného vychádzala hliadka PZ pri zásahu z podozrivého

správania sa obžalovaného, príslušníci polície žiadali obžalovaného o vyloženie všetkých vecí a pýtali
sa, čo sa nachádza vo vozidle a aj v jeho taške, čím vykonali osobnú prehliadku a zároveň aj prehliadku
osobného motorového vozidla, žiadali vyložiť všetky veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Dôkazy pre
toto trestné konanie boli získané nezákonným spôsobom.
Okresný prokurátor v písomnom zdôvodnení odvolania (č.l. 420-421 spisu) po rekapitulácii záverov

napadnutého rozsudku uviedol, že s postupom súdu v časti týkajúcej sa uznania viny sa stotožňuje,
avšak pokiaľ ide o výrok o uloženého trestu, tento považuje za nezákonný. Poukazujúc na odôvodnenie
napadnutého rozsudku k výroku o treste namietal, že s postupom prvostupňového súdu, pokiaľ ide
o priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona sa nestotožňuje, a preto
uložený trest zohľadniac ust. § 38 ods. 2 Trestného zákona považuje za nezákonný. K tomu poukázal

na základnú teóriu k priznaniu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, pričom
následne vyslovil názor, že je pravdou, že obžalovaný v procesnom postavení obvineného v prípravnom
konaní spáchanie skutku priznal, jeho priebeh podrobne opísal, pričom podľa názoru prokurátora však
jeho ľútosť možno len dedukovať. Výslovne prejavil oľutovanie len vo vzťahu ku skutočnosti, že sa bez
ospravedlnenia nedostavil na základe predvolania k úkonu trestného konania. V konaní pred súdom

obžalovaný odmietol vypovedať. Neurobil žiadne z vyhlásení v zmysle ust. § 257 ods. 1 Trestného
poriadku a počas celého súdneho konania sa nevyjadril k žiadnemu vykonanému dôkazu. V rámci
záverečnej reči sa len formálne pripojil k argumentácii svojho obhajcu. Obhajca pritom argumentoval
v záverečnej reči výlučne otázkou nezákonne zaisteného dôkazu a navrhoval obžalovaného spodobžaloby oslobodiť. Právo posledného slova obžalovaný nevyužil. Počas celého súdneho konania
obžalovaný nielenže spáchanie skutku nepriznal a úprimne neoľutoval, ale ani neurobil žiaden prejav,
ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako prejav priznania a ľútosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za

to, že obžalovaný ani len čiastočne nenaplnil podmienky v zmysle ust. § 36 písm. l) Trestného zákona,
a preto nebolo na mieste ustáliť rovnosť priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. V danom prípade teda
bolo potrebné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody bez vzhliadnutia poľahčujúcej okolnosti za
použitia priťažujúcej okolnosti podľa ust. § 37 písm. m) Trestného zákona a za použitia ust. § 38 ods.
2, ods. 4 Trestného zákona upraviť dolnú hranicu trestnej sadzby. Pre úplnosť dodal, že so zaradením

obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia sa stotožňuje.
Z týchto dôvodov okresný prokurátor navrhol, aby Krajský súd Trnava podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm.
e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol
sám rozsudkom.
Konanie na odvolacom súde

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie v prítomnosti prokurátorky krajskej prokuratúry, obhajcu
obžalovaného a za splnenia zákonných podmienok (so súhlasom obžalovaného) v neprítomnosti
obžalovaného.
Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí podľa § 326 ods. 5 s poukazom na §
269 Trestného poriadku doplnil oboznámením listinného dôkazu, a to konkrétne Nálezu ÚS SR pod č.

k. II. ÚS 299/2024-24 z 15.01.2025.
Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom návrhu
uviedla, že sa pridržiava písomného odôvodnenia odvolania okresného prokurátora, pričom odvolanie
obžalovaného navrhla zamietnuť.
Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu navrhol, aby súd vyhovel odvolaniu ako bolo podané.

Tiež navrhol, aby súd zohľadnil novelu Trestného zákona a aplikoval ju, pretože je pre obžalovaného
priaznivejšia.
Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní okresným prokurátorom
a obžalovaným, podľa § 317 ods. l Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podali odvolatelia odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie okresného prokurátora je plne dôvodné a
odvolanie obžalovaného A. A. je čiastočne dôvodné, a to z nasledujúcich dôvodov.
Celkom na úvod krajský súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnom konaní už Okresný súd
Trnava rozhodoval a to rozsudkom zo dňa 16.11.2020, č. k. 8T/1/2022-326, keď obžalovaného A. A.
podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava podanej

naOkresnýsúdTrnavadňa04.01.2022,podč.4Pv177/21/2207-21,preskutokvobžalobekvalifikovaný
ako zločin nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe
tam uvedenom z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Proti
tomuto rozsudku zahlásil odvolanie okresný prokurátor.

Následne Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 08.08.2023, č. k. 3To/24/2023-342, napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil v celom
rozsahuavecvrátilokresnémusúdu,abyjuvpotrebnomrozsahuznovuprejednalarozhodol.Pozrušení
a vrátení veci okresnému súdu bolo jeho úlohou opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie a opätovne
rozhodnúť v otázke viny a prípadne aj trestu, pričom vykonané dôkazy mal vyhodnotiť vo vzájomných

súvislostiach a tiež sa mal vysporiadať sa so všetkými okolnosťami, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie
vo veci. Bolo tiež povinnosťou prvostupňového súdu rešpektovať povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 327
ods. 1 Trestného poriadku.
Okresný súd Trnava napadnutým rozsudkom rozhodol tak, ako je uvedené v úvode odôvodnenia tohto
rozsudku.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd v prvom rade zistil, že okresný súd rešpektoval
povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 327 ods. 1 Trestného poriadku, teda viazanosť právnym názorom
odvolacieho súdu, keď postupoval podľa pokynov vyjadrených v uznesení Krajského súdu v Trnave zo
dňa 08.08.2023, č. k. 3To/24/2023-342 (okresný súd odstránil nedostatky, najmä sa zaoberal všetkými
relevantnými skutočnosťami potrebnými na rozhodnutie v súlade s ustanoveniami § 2 ods. 10, ods. 12

Trestného poriadku), teda postupoval v súlade s Trestným poriadkom, na hlavnom pojednávaní vykonal
všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci nevyhnutného
pre zákonné a objektívne rozhodnutie, tieto vyhodnotil po uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých
skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je tiež zrejmé akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil, keď rozhodol
o uznaní viny obžalovaného zo skutku, pre ktorý bol postavený pred súd. Aj podľa názoru krajského
súdu vzhľadom na vykonané dôkazy bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok tak,
ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že tento skutok spáchal obžalovaný A. A..

K výroku o vine:

Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v otázke viny
v napadnutom rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu si v celom rozsahu osvojuje
a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
S ohľadom na obsah odvolacích námietok obžalovaného sa žiada podotknúť, že krajský súd nemal

pochybnosti o vine obžalovaného tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba a prvostupňový (v poradí druhý)
rozsudok. Dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané, považuje za súladné so zákonom a zároveň vytvárajúce
vo svojom súhrne ucelenú reťaz priamych i nepriamych dôkazov, ktoré obžalovaného zo spáchaného
skutku bez akýchkoľvek pochybností usvedčujú.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu

prvéhoadruhéhostupňatvoriajednotu,avprípade,aksaodvolacísúdstotožnísúvahamisúdunižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,
ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018
z 23. januára 2018).
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Z podaného odvolania obžalovaného A. (pozn. súdu: okresný prokurátor podal odvolanie len čo
do výroku o treste) a jeho vyššie citovaných dôvodov vyplýva, že obžalovaný namieta v prvom
rade zákonnosť postupu príslušníkov Policajného zboru pri služobnom zákroku, ako aj zákonnosť
zabezpečenia dôkazov, nedostatok zákonných dôkazov na jeho usvedčenie, správnosť postupu
okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, na základe ktorého hodnotenia dôkazov okresný

súd dospel k záveru o preukázaní viny obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v napadnutom
rozsudku okresného súdu.

S prihliadnutím na obsah odvolacích námietok obžalovaného považuje odvolací súd za nevyhnutné
zosumarizovať základné úvahy o dostatku a zákonnosti dôkazov vo vzťahu k vine obžalovaného A.

nasledovne.
Krajský súd v danej súvislosti v prvom rade poukazuje na to, že proti obžalovanému existuje
dostatok usvedčujúcich dôkazov, medzi ktoré patrí predovšetkým výpoveď samotného obžalovaného
A. v procesnom postavení obvineného ako i svedecká výpoveď A. I. z prípravného konania, v ktorých
menovaní podrobne opísali priebeh skutku, pričom tieto výpovede sú čo do podstaty zhodné, vyznievajú

vnútorne logicky, hodnoverne a sú v dobrom logickom súlade aj s ostatnými vo veci vykonanými
dôkazmi a to s výpoveďou svedka A. H. – zasahujúceho príslušníka polície, v ktorej sa tento vyjadril
ku skutočnostiam ohľadom dôvodu cestnej kontroly, jej priebehu a priebehu nasledovných úkonov,
k zadržaniu obžalovaného a k jeho osobnej prehliadke, ako aj so zápisnicou o osobnej prehliadke
obžalovaného, podľa ktorej u obžalovaného boli zaistené plastové striekačky, plastové vrecká s

obsahom hnedej kryštalickej látky a zelenej sušenej rastliny, a sklenená fajka.

Zo znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru pod ČES: PPZ-
KEÚ-BA-EXP-2021/9380, je zrejmé, že zaistené veci sú omamnými látkami a psychotropnými látkami,pretože zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že injekčná striekačka obsahovala béžový kryštalický
materiál s hmotnosťou 55 mg s priemernou koncentráciou 39,8 % hmotnostných metamfetamínu s
prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúci 22 mg absolútneho metamfetamínu, plastové vrecko

obsahovalo béžový kryštalický materiál s hmotnosťou 665 mg s priemernou koncentráciou 49,1 %
hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu (MSM), obsahujúci 327 mg absolútneho
matamfetamínu, plastové vrecko s obsahovalo béžový kryštalický materiál s hmotnosťou 1530 mg
s priemernou koncentráciou 57,3 % hmotnostných metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu
(MSM), obsahujúci 877 mg absolútneho metamfetamínu, spolu ide o 2250 mg kryštalického materiálu

s obsahom 1226 mg absolútneho metamfetamínu, a plastové vrecko obsahovalo konope s hmotnosťou
712 mg s priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu 9,9 % hmotnostných, obsahujúce 70 mg THC.

V kontexte vyššie uvedeného krajský súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že žalovaný skutok sa stal
spôsobom opísaným v skutkovej vete výroku o vine a že ho spáchal obžalovaný A..

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaným smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení (spochybňovanie procesného postupu zo strany polície, z neho prameniace
nezákonné získanie dôkazov, najmä výpovedí svedkov či vykonanej osobnej prehliadke), teda výhrad
voči skutkovým zisteniam, zákonnosti získavania dôkazných prostriedkov, spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa. V podstate ide o snahu obžalovaného presadiť vlastnú, pre neho priaznivú a od skutkových
zistení súdu prvého stupňa inú verziu skutkového stavu veci.

Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky obžalovaného, preto prvou otázkou, ktorú bolo potrebné v
predmetnej veci vyriešiť, bolo to, či postup policajtov pri služobnom zákroku ako i po služobnom zákroku

bol správny. Z preukázaného skutkového stavu vyplynulo, že policajná hliadka bola pôvodne zameraná
na vyvodenie dôsledkov z porušenia dopravných predpisov a na preverenie podozrenia zo spáchania
priestupku na úseku dopravy, kde kontrola povinnej výbavy možná bola, a ku ktorej aj došlo, pričom
následne na základe podozrivého správania sa posádky vozidla, policajná hliadka vykonala informatívnu
policajnú činnosť (pozn. aktivít, ktoré vykonáva polícia za účelom získania informácií, ktoré môžu byť

užitočné pre prevenciu príp. riešenie trestnej činnosti) spočívajúcu v zisťovaní, či osoby, nachádzajúce
sa vo vozidle, nemajú pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti, načo obžalovaný ako spolujazdec
vozidla sám uviedol, že v taške prevesenej cez rameno má drogy.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (ďalej len ,,zákon o Policajnom zbore“),

policajný zbor plní tieto úlohy:
a) spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody
a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku,
b) odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov,
c) spolupôsobí pri odhaľovaní daňových únikov, nezákonných finančných operácií, legalizácie príjmov

z trestnej činnosti a financovania terorizmu,
d) vykonáva vyšetrovanie o trestných činoch a skrátené vyšetrovanie o trestných činoch,
e) vedie boj proti terorizmu a organizovanému zločinu,
f) zaisťuje osobnú bezpečnosť osôb podľa § 72a ods. 1 až 4, ďalších osôb ustanovených osobitným
zákonom1aa) alebo určených vládou (ďalej len „určená osoba“),

g) zaisťuje ochranu objektov podľa § 72b ods. 1 až 3, ďalších objektov ustanovených osobitným
zákonom1aa) alebo určených vládou (ďalej len „určený objekt“) a spolupôsobí pri fyzickej ochrane
jadrových zariadení,
h) zabezpečuje kontrolu hraníc Slovenskej republiky,
i)spolupôsobíprizabezpečovaníverejnéhoporiadku;akbolporušený,robíopatrenianajehoobnovenie,

j) dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spolupôsobí pri jej riadení,
k) odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj
objasňuje a prejednáva,.....

Podľa § 9 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona

vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z
ich páchania.Podľa § 23 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt
oprávnený dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať jazdu, plavbu alebo let na
nevyhnutne potrebný čas alebo prikázať smer dopravného prostriedku.

Podľa § 23 ods. 2 zákona o Policajnom zbore, policajt je oprávnený vykonať prehliadku dopravného
prostriedku, vecí, batožiny a nákladu, ktoré sa v ňom prepravujú, alebo elektronickú kontrolu vozidla
prepojením kontrolovaného vozidla so zariadením určeným na kontrolu identifikačných údajov vozidla,
a) ak je podozrenie, že používaním dopravného prostriedku, na dopravnom prostriedku alebo v súvislosti

s dopravným prostriedkom bol spáchaný trestný čin,
b) pri pátraní po hľadanej alebo nezvestnej osobe, zbraniach, strelive, výbušninách, omamných latkách,
psychotropných látkach, jedoch, prekurzoroch, jadrových alebo iných rádioaktívnych materiáloch,
vysokorizikových chemických látkach a vysoko rizikových biologických agensoch a toxínoch a veciach
pochádzajúcich z trestnej činnosti alebo súvisiacich s trestnou činnosťou,
c) pri odhaľovaní neoprávneného prechodu štátnej hranice alebo neoprávneného pobytu.

V posudzovanom prípade tak z výpovede obžalovaného A. v procesnom postavení obvineného ako aj
svedeckých výpovedí A. I. (šoféra vozidla) a A. H. (zasahujúceho člena policajnej hliadky) z prípravného
konania vyplýva, že dôvodom, pre ktorý sa policajná hliadka rozhodla vozidlo zastaviť, bola tá okolnosť,
že vodič vozidla sa dopustil priestupku na úseku dopravy tým, že nemal dostatočne osvetlené evidenčné

číslo vozidla. Teda dôvodom na zastavenie vozidla bola úloha taxatívne vymedzená v ust. § 2 ods. 1
písm. k) zákona o Policajnom zbore.

Za tejto situácie krajský súd nevidí dôvod, prečo by príslušníci Policajného zboru nemohli vykonať
služobný zákrok voči posádke vozidla za účelom odhalenia priestupku a zistenia jeho páchateľov.

Naopak z priamymi svedkami potvrdeného skutkového stavu (výpovede obžalovaného A. v procesnom
postavení obvineného ako aj svedeckých výpovedí I. a H. z prípravného konania) je celkom
zrejmé, že hliadka mala konkrétny legitímny dôvod, predpokladaný relevantnými ustanoveniami
zákona o Policajnom zbore pre vykonanie špecifického služobného zákroku spojeného s invazívnym
zásahom do základných práv kontrolovaných osôb, konkrétne vyvodenie dôsledkov z porušenia

dopravných predpisov zo strany vodiča vozidla a na preverenie podozrenia zo spáchania priestupku
na úseku dopravy, preto je nutné konštatovať správnosť vykonaného služobného zákroku zasahujúcich
príslušníkov Policajného zboru, keďže títo konali v zmysle svojej právomoci vyplývajúcej im zo zákona
o Policajnom zbore.

V služobnom zákroku boli policajti oprávnení pokračovať len za existencie ďalších zákonných
podmienok, t. j. dôvodnosti podozrenia z páchania trestnej, či priestupkovej činnosti. Tu nestačí
všeobecné, nekonkrétne podozrenie, či prevenčný dôvod, naopak podozrenie musí mať kvalifikovaný
rozmer vyplývajúci z objektívne preukázaných skutočností.

V danom prípade, pri preverovaní vyššie opísaného priestupku na úseku dopravy, si členovia policajnej
hliadky po zastavení vozidla všimli podozrivé správanie sa posádky vozidla, najmä však obžalovaného,
ktorý po dopytovaní sa zo strany polície, či nemá pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti, sa začal
otáčať, skrýval si za chrbát kabelku, ktorú mal prevesenú cez rameno, pričom po otázke príslušníka
polície, prečo tak robí, mu obžalovaný odpovedal, že to nie je jeho kabelka, no následne priznal, že tam

sú nejaké drogy, ale nie sú jeho. Popísané správanie sa obžalovaného, ktoré bolo podporené vyjadrením
sa obžalovaného v rámci informatívneho výsluchu zo strany zasahujúceho policajta, vzbudilo dôvodnosť
u členov hliadky polície z možného páchania drogovej trestnej činnosti.

Krajský súd sa potom nemôže stotožniť s tvrdením obžalovaného, že v danom prípade policajná hliadka

vykonala služobný zákrok v podobe náhodného skúšania, či obžalovaný nespáchal žiadny priestupok
alebo trestný čin. Naopak vzhľadom na uvedené skutočnosti, kedy sa obžalovaný správal podozrivo,
správne zasahujúci policajti vykonali informatívny výsluch ohľadom jeho správania sa, až po ktorom bolo
zasiahnuté do osobných práv obžalovaného, a to v súlade so zákonom.

V prípade, ak by súd pripustil opak, a teda, ak by považoval takýto postup polície za nezákonný, by
v praxi mohli vznikať situácie, kedy by sa páchatelia drogovej trestne činnosti v podstate ihneď „vyvinili“
z páchania trestnej činnosti už tým, že by „predbehli“ policajta vykonávajúceho služobnú činnosť ( predmožným poučením o tzv. zákaze sebaobviňovania) okamžitým priznaním sa k páchaniu trestného činu
s poukazom na držbu zakázaných látok, čím by vytvorili nezvratný stav na možný trestnoprávny postih.

Ak aj obžalovaný v odvolacích námietkach namietal, že príslušníci polície ho vyzvali bez zákonného
dôvodu, aby vydal veci pochádzajúce z trestnej činnosti, hoci nemali relevantnú informáciu o podozrení
zo spáchania trestného činu a teda ani zákonný dôvod na takýto postup, k týmto námietkam krajský súd
konštatuje, že podozrenie zo spáchania trestnej činnosti znamená, že existuje dôvodné podozrenie, že
niekto mohol spáchať trestný čin.

Tieto podozrenia môžu vzniknúť na základe rôznych okolností, ako sú nepriame dôkazy, svedectvá,
výpovede alebo nezrovnalosti v správaní jednotlivca. V súvislosti s oprávnením orgánov činných v
trestnom konaní vykonávať určité kroky pri vykonávaní svojich povinností v rámci zákrokov je dôležitý
stupeň podozrenia pri služobnom zákroku, ktorý sa vzťahuje na úroveň dôvodného podozrenia, ktoré
musí orgán činný v trestnom konaní mať, aby mohol zasahovať.

Existujú rôzne stupne podozrenia, ktoré sa líšia v závislosti od závažnosti situácie. Tieto stupne odrážajú
úroveň istoty alebo neistoty, ktorú majú OČTK pri vyšetrovaní trestnej činnosti. Pojem podozrenia nie je
priamo definovaný v trestných kódexoch, ale je relevantný v kontexte rozhodovania o opatreniach pred
začatím trestného konania. Jednotlivé stupne podozrenia môžeme definovať nasledovne.

1. Predbežné podozrenie (súvisí s oprávnením vykonať kontrolu, zadržiavanie alebo iné neinvazívne
kroky), v ktorom ide o počiatočné podozrenie, ktoré môže byť založené na určitých informáciách alebo
okolnostiach. Napríklad, ak policajt vidí, že niekto vykonáva podozrivú činnosť, môže vykonať určitú
kontrolu alebo výsluch.

2. Dôvodné podozrenie (vyžaduje vyšší stupeň podozrenia), pričom tento stupeň podozrenia umožňuje
zasahovať do práv jednotlivca, ako je zadržanie osoby alebo prehliadka jej osobných vecí, ak existuje
dostatok dôvodov na to, že osoba spáchala trestný čin.
3. Isté podozrenie (najvyšší stupeň podozrenia), ktoré je potrebné pre podstatne invazívnejšie zásahy,
ako je vydanie zatykača alebo vykonanie domovej prehliadky.

Preto poukazujúc na vyššie uvedené, krajský súd dospel k tomu záveru, že informatívny výsluch zo
strany zasahujúcich príslušníkov Policajného zboru za účelom preverenia podozrivého správania sa
posádky vozidla, bol v tomto prípade vykonaný v súlade so zákonom. V uvedenom prípade je zrejmé, že
obžalovaný bol síce ,,len“ ako spolujazdec v motorovom vozidle, ktoré bolo zastavené a kontrolované
hliadkouPolicajnéhozboruzaúčelomprevereniapodozreniazospáchaniapriestupkunaúsekudopravy,

avšak jeho správanie sa (kedy sa začal otáčať, skrýval si za chrbát kabelku, ktorú mal prevesenú cez
rameno) bolo členom policajnej hliadky podozrivé, teda vzniklo u obžalovaného predbežné podozrenie
z páchania trestnej činnosti (ad bod 1.). Následne sa danú skutočnosť príslušníci polície rozhodli
preveriťinformatívnymvýsluchomaažnáslednepotomtoštádiubolizistenéskutočnosti,ktorésmerovali
k vzniku dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej činnosti obžalovaným (ad bod 2.).

V danej súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na to, že nižší stupeň podozrenia ( tzv.
„reasonablesuspision“, na rozdiel od dôvodného podozrenia- „ probable cause“, resp. „clear and
convincing evidence“-jasné a presvedčivé dôkazy) naznačuje, že existujú určité skutočnosti alebo
okolnosti, ktoré až následne, po ich preverení, vedú k presvedčeniu, že táto osoba môže byť zapojená
do trestnej činnosti.

Na základe komunikácie príslušníka polície s obžalovaným, príslušná policajná hliadka získala
podstatné informácie, ktoré mali určitú relevantnú váhu, a ktoré následne správne vyhodnotila
ako poznatky odôvodňujúce relevantné podozrenie zo spáchania trestného činu. Možno preto
zhrnúť, že príslušníci Policajného zboru vykonaným informatívnym výsluchom na báze dobrovoľnosti
s obžalovaným len plnili úlohy vyplývajúce im priamo zo zákona o Policajnom zbore, pretože v tejto

súvislosti sú im zverené viaceré oprávnenia ako napríklad požadovať informácie, pričom ich úlohou
vymedzenou v ust. § 2 zákona o Policajnom zbore je okrem iného aj odhaľovať trestné činy a zisťovať
ich páchateľov.
Je treba tiež dodať, že informatívny výsluch nemožno považovať za služobný zákrok, pretože
príslušník Policajného zboru otázkami položenými obžalovanému len reagoval na vzniknutú situáciu,

na obžalovaného v rámci tohto výsluchu nenaliehal ani ho k ničomu nenútil. Naopak, obžalovaný sám
dobrovoľne odpovedal na kladené otázky zasahujúcim policajtom. A teda až na základe dobrovoľnej
odpovede obžalovaného, zasahujúca policajná hliadka nadobudla relevantné podozrenie z možnéhopáchania trestnej činnosti, pričom rovnako tak pred týmto zistením aj po ňom bolo konané v súlade so
zákonom.
Až následne, a teda až po tom, ako sa obžalovaný v rámci dopytovania sa zo strany príslušníkov

polície sám dobrovoľne rozhodol uviesť, že má pri sebe omamné a psychotropné látky, bol obžalovaný
poučený o svojich právach a obmedzený na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku,
následne zadržaný a v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku bola vykonaná jeho
osobná prehliadka, pri ktorej boli u obžalovaného zaistené omamné a psychotropné látky.
Z uvedeného vyplýva, že príslušníci Policajného zboru po prejednaní priestupku na úseku cestnej

dopravy nedisponovali relevantnými poznatkami odôvodňujúcimi podozrenie zo spáchania trestnej
činnosti, avšak až následne, keď obžalovaný začal vykazovať nervózne správanie, vyvolalo v danom
čase primeranú reakciu policajta, na ďalšie , v danom čase výlučne verbálne zisťovanie relevantných
informácií. Toto štádium však nemožno považovať za zásah do práv alebo do slobôd obžalovaného,
pretože príslušník Policajného zboru otázkami položenými obžalovanému len reagoval na vzniknutú
situáciu a jeho neštandardné správanie. Následne príslušníci Policajného zboru hneď potom, ako

v rámci informatívneho výsluchu na základe dobrovoľných odpovedí obžalovaného nadobudli dôvodné
podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, správne prispôsobili postup podľa príslušných ustanovení
Trestného poriadku na účely vyšetrovania trestnej činnosti.
Nie je potom možné považovať za dôvodné argumenty obžalovaného, že príslušníci polície nemali
relevantnú informáciu o podozrení zo spáchania trestného činu a teda ani zákonný postup na vydanie

vecipochádzajúcejztrestnejčinnosti.Naopakvtomtoprípadebolopreukázané,žeposádkavozidlabola
vsúladesozákonomoPolicajnomzborekontrolovanápolicajnouhliadkouavzhľadomnaskutočnosť,že
ich správanie bolo podozrivé, bol vykonaný dopyt zo strany člena policajnej hliadky za účelom zistenia,
či tieto osoby nemajú pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti, pričom takýto postup príslušníkov
Policajného zboru bol v súlade so zákonom. Oprávnenie príslušníkov Policajného zboru presvedčiť sa,

či sa osoba nedopúšťa trestnej činnosti, je obligatórneho charakteru, nakoľko zákon o Policajnom zbore
ustanovuje zasahujúcemu policajtovi okrem iného aj povinnosť odhaľovať trestné činy a zisťovať ich
páchateľov.
Nemožno teda prisvedčiť argumentácii obžalovaného, že policajt nesmie vykonať informatívny výsluch
osoby, spočívajúci v zisťovaní, či preverovaná osoba nemá pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti

a to len na základe jej podozrivého správania. Takýto výklad zákona je podľa názoru súdu nesprávny
a účelový a polícii by prakticky znemožnil u podozrivých osôb pri počiatočnom podozrení vykonať
akúkoľvek kontrolu alebo iné neinvazívne kroky (výsluch), ak policajt vidí, že osoba sa správa podozrivo
alebo vykonáva podozrivú činnosť.
Čo sa v tomto smere týka sťažnostnej argumentácie obžalovaného, poukazujúc na nález Ústavného

súduSRč.k.II.ÚS299/2024-24zodňa15.1.2025anamietajúctotožnosťtohtoprípadusprejednávanou
vecou, najmä vzhľadom na nezákonný postup hliadky polície pri zásahu, túto námietku považuje krajský
súd za nedôvodnú. V náleze Ústavného súdu SR pod č.k. II. ÚS 299/2024-24, sa jednalo o prípad, keď
policajná hliadka bez konkrétneho podozrenia zo spáchania trestného činu alebo priestupku náhodne
zastavila motorové vozidlo a po predložení potrebných dokladov posádkou vozidla, hliadka Policajného

zboru vykonala v rozpore so zákonom posádke vozidla bezpečnostnú prehliadku ako aj prehliadku
vozidla. Rovnako tak iný skutkový stav, ako je v prejednávanej veci, obsahujú rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Tdo 11/2013 a pod sp. zn. 5 Tdo 47/2010, ktorými závermi
obžalovaný taktiež dôvodil svoje odvolanie. Ako je potom zrejmé z argumentácie obžalovaného, tento
sa vecne nezaoberal skutkovými a právnymi okolnosťami prípadu, na ktorý poukázal, ale všeobecne

len poukázal na pre neho priaznivý záver, ktorý by mal súd zohľadniť aj v predmetnom trestnom konaní.
Obžalovaný tak nenáležite so zjavnou selekciou skutkových a právnych okolností iného trestného
stíhania (na ktoré poukázal v odôvodnení odvolania) dôvodí nezákonný postup hliadky polície pri zásahu
aj v tomto trestnom konaní, čo je však pre odlišnosť prípadov úplne irelevantné.
Čo sa týka argumentácie obžalovaného o tom, že príslušníci polície, ktorí vykonávali služobný zákrok,

začali po zastavení vozidla zabezpečovať dôkazy pre účely trestného konania, kedy vyzvali bez
zákonného dôvodu obžalovaného, aby vydal veci pochádzajúce z trestnej činnosti a vyložil ich na
kapotu vozidla, k tejto sa žiada uviesť, že zo žiadnej zo svedeckých výpovedi ( okrem výpovede svedka
A. I. na hlavnom pojednávaní, ktorý tento rozpor nevedel racionálne vysvetliť), ako ani z výpovede
obžalovaného nevyplýva, že obžalovaný bol vyzvaný k vyloženiu vecí, pochádzajúcich z trestnej

činnosti, na kapotu vozidla. Zo spisového materiálu je len zrejmé, že po služobnom zákroku zo strany
príslušníkov Policajného zboru zameranom na vyvodenie dôsledkov z porušenia dopravných predpi-
sov a na preverenie podozrenia zo spáchania priestupku na úseku dopravy, na základe ktorého došlo
aj k zákonnej kontrole povinnej výbavy, bol vzhľadom na podozrivé správanie sa posádky vozidlavykonaný informatívny výsluch zo strany zasahujúceho policajta, či osoby, nachádzajúce sa vo vozidle,
či nemajú pri sebe veci pochádzajúce z trestnej činnosti, načo obžalovaný ako spolujazdec vozidla
sám uviedol, že v taške prevesenej cez rameno má drogy. V dôsledku toho zasahujúci príslušníci

Policajného zboru obžalovaného poučili a obmedzili na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 Trestného
poriadku, následne zadržali a v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku bola vykonaná
jeho osobná prehliadka, pri ktorej boli u obžalovaného zaistené omamné a psychotropné látky.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, na základe správneho postupu príslušníkov Policajného zboru pri
odhaľovaní trestnej činnosti, nie je možné spochybniť zákonnosť ďalších vo veci vykonaných dôkazov.

Nezákonnosť postupu obstarávania dôkazov každopádne neumožňuje, aby boli použité v trestnom
konaní a to z dôvodu, že takýto postup by umožňoval svojvôľu a nezákonnosť. Teória tzv. ovocia (plodov)
otráveného stromu, na ktorú obžalovaný počas súdneho konania odkazoval, by sa mohla vzťahovať na
úkony vážne zasahujúce do základných práv a slobôd občana, najmä na zatknutie (zadržanie), osobnú
prehliadku vykonanú nezákonným spôsobom. Teória rieši prípady, keď dôkaz ktorého nezákonnosť
je namietaná, má až druhoradý alebo odvodený charakter vo vzťahu k pôvodnému nezákonnému

zatknutiu, prehliadke, identifikačnému postupu, či výsluchu, napr. keď priznanie je získané až s určitým
časovým odstupom alebo doličná vec je lokalizovaná a vyhľadaná až po nezákonnom získaní priznania
obvineného a podobne. Základným pravidlom je, že všetky dôkazy, ktoré boli nezákonne získané,
musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo
alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. Pretože však

úplné vylúčenie všetkých dôkazov, ako „otráveného ovocia“ by bolo neprimerané s prihliadnutím k
jasnémukonfliktuzáujmov,alebonemožnosťusvedčeniaaodsúdeniaskutočnéhopáchateľaspôsobené
vylúčením týchto dôkazov sa prieči záujmu spoločnosti a zároveň by viedla k stavu absolútnej dôkaznej
núdze.
Argumentáciu obžalovaného potom nie je možné akceptovať, pretože táto predstavuje zjavne iný právny

názor, a ako taký nemôže zakladať záver o nezákonnosti vykonania dokazovania v posudzovanej veci.
V danej súvislosti treba zopakovať, že procesný postup pred zadržaním obžalovaného bol zo strany
príslušníkov Policajného zboru správny a plne v súlade so zákonom. Obžalovaný bol pred obmedzením
na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku náležite poučený o svojich právach (čo
dosvedčuje zápisnica o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 17.08.2021 (č.l.

10-14 spisu), ktorú obžalovaný vlastnoručne podpísal), následne bol zadržaný a v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku bola vykonaná jeho osobná prehliadka, pri ktorej boli u obžalovaného
zaistené omamné a psychotropné látky. Osobná prehliadka obžalovaného bola vykonaná v súlade
so všetkými procesnými zákonnými ustanoveniami a túto je treba považovať za plne relevantnú aj z
hľadiska hodnotenia jej vecnej stránky. Navyše, sa obžalovaný v rámci svojho výsluchu v prípravnom

konaní po riadnom poučení k spáchaniu trestnej činnosti priznal, pričom veľmi podrobne popísal spôsob,
miesto i čas, ako k zakázaným látkam prišiel.
Ďalšia odvolacia námietka obžalovaného bola, že okresný súd založil odsudzujúce rozhodnutie aj na
výpovedi zasahujúceho príslušníka polície o tom, čo im obžalovaný povedal po zastavení vozidla, čo
podľa jeho názoru nie je možné v trestnom konaní proti obžalovanému použiť ako dôkaz, nakoľko táto

obchádza ustanovenia Trestného poriadku. K tomu krajský súd v prvom rade uvádza, že vypočutý
príslušník polície H. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní, ktorá bola okresným súdom prečítaná aj
na hlavom pojednávaní, vypovedal k dôvodom cestnej kontroly, jej priebehu a priebehu nasledovných
úkonov, k zadržaniu obžalovaného a k jeho osobnej prehliadke. Túto výpoveď v tomto rozsahu možno
akceptovať a má dôkaznú hodnotu, pretože je prípustné a zákonné, použiť výpovede príslušníka polície

v tom rozsahu, v ktorom opisuje vykonanie služobného zákroku a v tomto prípade aj spôsob, akým boli
u obžalovaného nájdené omamné a psychotropné látky.
Menovaný príslušník polície ďalej vo svojej výpovedi v prípravnom konaní vypovedal aj k priebehu tzv.
informatívneho výsluchu obžalovaného, teda aj k tomu, čo obžalovaný v rámci tohto výsluchu povedal,
pričom v zmysle dlhoročnej rozhodovacej súdnej praxe túto časť výpovede z procesného hľadiska

nemožno akceptovať z hľadiska obsahu priznávajúcej sa časti obžalovaného.
Je však treba zopakovať, že obžalovaný A. (po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
teda po poučení o tom, že má právo vypovedať alebo odoprieť vypovedať) vo svojej výpovedi
v procesnom postavení obvineného, ktorá bola zákonným spôsobom okresným súdom prečítaná na
hlavnom pojednávaní, sa priznal ku spáchaniu stíhaného skutku. V tomto smere teda vina obžalovaného

nebola založená v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka H., zasahujúceho príslušníka polície, ale
obžalovaného A. usvedčuje primárne jeho výpoveď v procesnom postavení obvineného, v ktorej sa
priznal, že mal u seba v čiernej pánskej kabelke metamfetamín a konope, a tiež je usvedčovaný ajnepriamymi dôkazmi, ktorými sú výpovede svedka I. a svedka H., ako i ostatnými listinnými dôkazmi,
na ktoré poukázal krajský súd vyššie v texte ako aj okresný súd v napadnutom rozsudku.
K týmto námietkam sa žiada doplniť, že výpoveď príslušníka polície vykonávajúceho operatívne šetrenie

na mieste činu možno použiť ako dôkaz pred súdom, len ak vypovedá o skutočnostiach, ktoré na
mieste činu videl a zaznamenal. Súd však nesmie pripustiť výpoveď príslušníka polície ako svedka
o udalostiach, ktoré zistil „vyťažovaním“ podozrivých, či svedkov na mieste činu. Príslušníka polície
však možno vypočuť k okolnostiam a priebehu výsluchu, napr. či vyvíjal na obžalovaného nátlak, či
riadne poučil obžalovaného a podobne (najmä v prípadoch, keď obžalovaný namieta postup polície

pri služobnom zákroku). Žiadne nátlakové konanie zo strany zasahujúcich príslušníkov z obsahu
zadokumentovaných dôkazov nevyplýva.
Zároveň platí, že aj na zasahujúceho policajta, ako na každého iného svedka, sa vzťahuje všeobecná
povinnosť svedčiť podľa § 127 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého: „Každý je povinný dostaviť
sa na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je
známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie". Preto je

policajt nielen oprávnený, ale aj povinný (ak je to potrebné) vypovedať o priebehu služobného zákroku
- o tom, ako služobný zákrok prebiehal, čo sa pri služobnom zákroku stalo a ako situáciu vnímal svojimi
zmyslami - najmä zrakom i sluchom, ale prípadne aj čuchom či hmatom. V predmetnej veci, napr. prečo
zastavili osobné motorové vozidlo, čo videli po zastavení osobného motorového vozidla, ako sa správal
obžalovaný a z akých dôvodov sa rozhodli obmedziť mu osobnú slobodu.

Svedok H., zasahujúci policajt, bol na hlavnom pojednávaní vypočutý k okolnostiam a k priebehu
služobného zákroku ako i k podozrivému správaniu sa obžalovaného. Vypovedal len o tom, čo sám
v danom okamihu vnímal svojimi zmyslami. Následne na návrh prokurátora bola prečítaná zápisnica
o skoršej výpovedi svedka H., v ktorej sa vyjadril najmä k dôvodu cestnej kontroly, jej priebehu a priebehu
nasledovných úkonov, k zadržaniu obžalovaného a k jeho osobnej prehliadke, ale zároveň aj uviedol,

čo obžalovaný v rámci informatívneho výsluchu povedal. Preto považuje krajský súd jeho výpoveď v tej
časti, v ktorej opisuje okolnosti, priebeh služobného zákroku ako aj správanie sa obžalovaného, za
akceptovateľnú a v procesnom slova zmysle za použiteľnú na objasnenie okolností prípadu, avšak vo
zvyšnej časti, teda k tomu, čo obžalovaný povedal pri informatívnom výsluchu, je táto svedecká výpoveď
ako dôkaz neprijateľná, a krajský súd na ňu v tejto časti neprihliadal.

Potom v súhrne odvolacie námietky obžalovaného svojim obsahom nenapĺňajú žiadny odvolací dôvod
podľa § 321 Trestného poriadku. Vykonané dôkazy tak, ako ich ustálil okresný súd a rovnako aj na ktoré
poukazuje krajský súd vyššie v texte, totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých priamych aj nepriamych
dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, preto i krajský súd dospel k záveru, že vina obžalovaného A.
bola preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, a preto rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o ustálenie

skutkového stavu, považoval za správny a zákonný. Vyjadrené inak, pokiaľ ide o námietky obžalovaného
k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy okresného súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a
námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného, nemá to za
následok porušenie jeho práva na obhajobu a na spravodlivý súdny proces. Krajský súd zdôrazňuje, že
postup orgánov činných v trestnom konaní ako i prvostupňového súdu bol plne v súlade so zákonom

a nezistil žiadne porušenie práva na obhajobu obžalovaného v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku.

Záverom krajský súd len dodáva, že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť
všetkých podstatným odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v

takom rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu voči výroku o vine, než k akému dospel súd prvého
stupňa. Aj podľa názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo
preukazovali vinu obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku.Pretosprihliadnutímnauvedenépovažujeodvolacísúdodvolanieobžalovanéhočodovýroku
o jeho vine za nedôvodné.

Právne posúdenie skutku po novele Trestného zákona účinnej od 06.08.2024:
Poukazujúc na právne posúdenie skutku uvedeného v napadnutom rozsudku je potrebné konštatovať,
že v období od spáchania predmetného trestného činu do rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci ešte nie
v čase rozhodovania okresného súdu, došlo k zmene znenia Trestného zákona /zákon č. 300/2005 Z.
z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony/, a to v

dôsledku jeho novely zákonom č. 40/2024 Z. z. účinnej od 06.08.2024.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd musel reagovať na túto novovzniknutú situáciu a
aplikovať do výroku o vine ako aj do výroku o treste Trestný zákon už aj so zakomponovanou novelouTrestného zákona publikovanou pod č. 40/2024 Z. z., nakoľko aplikácia novelizovaného Trestného
zákona je pre obžalovaného podstatným spôsobom priaznivejšia.
S poukazom na uvedené odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý

rozsudok vo výroku o vine, ako aj treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu u obžalovaného A..
Keďže odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku je možné rozhodnúť
na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, pristúpil sám k
rozhodnutiu o vine obžalovaného a uložení mu trestu.
Podľa § 135b Trestného zákona účinného od 06.08.2024, prechovávaním omamnej látky, psychotropnej

látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu sa rozumie mať v držbe po
akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, drogový prekurzor alebo predmet určený na ich
výrobu najviac vo väčšom množstve, ak nie sú určené na ďalšiu distribúciu alebo na účel dosiahnutia
majetkového prospechu v súvislosti s ich prechovávaním. Prechovávaním omamnej látky, psychotropnej
látky, drogového prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu sa rozumie aj dovoz, vývoz,
prevoz, preprava, kúpa, výmena alebo iné zadováženie omamnej látky, psychotropnej látky, drogového

prekurzora alebo predmetu určeného na ich výrobu pre seba alebo iného najviac vo väčšom množstve,
a to za účelom osobnej spotreby a bez toho, aby boli čo i len sčasti určené na ďalšiu distribúciu alebo
na účel dosiahnutia majetkového prospechu.
Podľa § 135v Trestného zákona účinného od 06.08.2024, nepatrné množstvo omamnej látky alebo
psychotropnej látky uvedených v prílohe č. 1 zodpovedá najviac maximálnemu množstvu materiálu

uvedenému v treťom stĺpci v prílohe č. 1. Ak množstvo materiálu presahuje hodnotu uvedenú v treťom
stĺpci, pre výsledné určenie, či ide o nepatrné množstvo alebo malé množstvo omamnej látky alebo
psychotropnej látky, je rozhodujúce množstvo účinnej látky vo forme voľnej bázy obsiahnuté v celkovom
množstve materiálu, ktoré pri nepatrnom množstve omamnej látky alebo psychotropnej látky nesmie
presiahnuť hodnotu uvedenú v štvrtom stĺpci v prílohe č. 1.

Podľa § 135d Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ak množstvo omamnej látky alebo
psychotropnej látky presahuje hodnotu nepatrného množstva podľa § 135c, za
a) malé množstvo sa považuje množstvo omamnej látky alebo psychotropnej látky presahujúce nepatrné
množstvo a nepresahujúce päťnásobok nepatrného množstva uvedeného v treťom stĺpci v prílohe č.
1 alebo v § 135 ods. 2; § 135c ods. 1 tým nie je dotknutý,

b) väčšie množstvo sa považuje množstvo omamnej látky alebo psychotropnej látky presahujúce malé
množstvo a nepresahujúce dvestopäťdesiatnásobok nepatrného množstva uvedeného v treťom stĺpci
v prílohe č. 1 alebo v § 135 ods. 2,
c) značné množstvo sa považuje množstvo omamnej látky alebo psychotropnej látky presahujúce väčšie
množstvoanepresahujúcetisícpäťstonásoboknepatrnéhomnožstvauvedenéhovtreťomstĺpcivprílohe

č. 1 alebo v § 135 ods. 2,
d) veľké množstvo sa považuje množstvo omamnej látky alebo psychotropnej látky presahujúce značné
množstvo a nepresahujúce päťtisícnásobok nepatrného množstva uvedeného v treťom stĺpci v prílohe
č. 1 alebo v § 135 ods. 2,
e) mimoriadne veľké množstvo sa považuje množstvo omamnej látky alebo psychotropnej látky

presahujúce päťtisícnásobok nepatrného množstva uvedeného v treťom stĺpci v prílohe č. 1 alebo v §
135 ods. 2.

Vychádzajúc zo správnych skutkových zistení okresného súdu a zo správnych úvah z nich vyvodených,
s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k právnemu záveru, že podľa znenia Trestného

zákona účinného od 06.08.2024 (účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ktoré znenie
prinieslo novú právnu úpravu ohľadne drogových trestných činov, s prihliadnutím na novú úpravu
ohľadom rozdeľovania jednotlivého množstva zaistených omamných a psychotropných látok podľa §
135b Trestného zákona účinného od 06.08.2024, sa v predmetnom skutku jedná o zaistených 2250 mg
kryštalického materiálu s obsahom 1226 mg absolútneho metamfetamínu a konope s hmotnosťou 712

mg s priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu 9,9 % hmotnostných, a teda po ich prepočte podľa
Prílohy č. 1 k Trestnému zákonu sa jedná o zaistené množstvo omamných a psychotropných látok vo
väčšom množstve.

Vzhľadom na uvedené potom možno uzavrieť, že obžalovaný tým, že ako trestnoprávne zodpovedný

subjekt neoprávnene prechovával omamnú a psychotropnú látku vo väčšom množstve, naplnil všetky
zákonné znaky zločinu neoprávneného prechovávania omamnej a psychotropnej látky podľa § 171
ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 po objektívnej a subjektívnejstránke. Z tohto dôvodu musel súd pristúpiť k zmene výroku o vine ohľadom právnej kvalifikácie skutku
uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

K výroku o treste
Podľa § 33a ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 (ďalej len ,,Trestný zákon“), páchateľovi
nemožno uložiť kruté a neprimerané sankcie. Výkonom sankcie nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť.
Podľa § 33a ods. 2 Trestného zákona, sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť
trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery.

Podľa § 33a ods. 3 Trestného zákona, tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej
citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie. Páchateľovi najmä
nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode páchateľa, ak možno účel sankcie
dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode páchateľa.
Podľa § 33a ods. 4 Trestného zákona, pri ukladaní sankcií sa prihliada aj k právom chráneným záujmom
poškodeného.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona, páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,

ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody.
Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní
trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a
na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolacím súdom, najmä akcentujúc na zmenu Trestného
zákona, je potrebné konštatovať, že aj vo výroku o treste nastal stav, pre ktorý zmena Trestného zákona
znamená priaznivejšie postavenie páchateľa, resp. obžalovaného. V danom prípade teda bolo potrebné
ukladať obžalovanému trest podľa znenia Trestného zákona po prijatí novely (účinnej od 06.08.2024)
a použiť v prospech obžalovaného odvolateľa benefit v podobe zákonného zníženia trestnej sadzby

stíhaného trestného činu odvolacím súdom klasifikovaného ako zločin neoprávnené prechovávanie
omamnej látky a psychotropnej látky podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024,
a teda ukladať trest odňatia slobody podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024
s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody od 1 rok do 6 rokov.
Podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona, kto neoprávnene prechováva omamnú látku konope, živice

z konopy alebo psychotropnú látku obsahujúcu akýkoľvek tetrahydrokanabinol, izomer alebo jeho
stereochemický variant (THC) v nepatrnom množstve, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.
Podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona, kto neoprávnene prechováva inú omamnú látku alebo
psychotropnú látku ako uvedenú v odseku 1 v nepatrnom množstve, potrestá sa odňatím slobody až
na dva roky.

Podľa§171ods.3Trestnéhozákona,odňatímslobodynašesťmesiacovažtrirokysapáchateľpotrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 v malom množstve.
Podľa § 171 ods. 4 Trestného zákona, odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatichštyroch mesiacoch právoplatne odsúdený, alebo

b) vo väčšom množstve.

Z vykonaného dokazovania mal aj krajský súd, rovnako ako prvostupňový súd, za preukázané, že
u obžalovaného A. existovala jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona,
keďže bol už za trestný čin odsúdený. Naopak krajský súd na rozdiel od okresného súdu ( v súlade

s odvolacími námietkami prokurátora) zastáva názor, že mu nepatrila poľahčujúca okolnosť podľa §
36 písm. l) Trestného zákona, teda že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne
oľutoval. Poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona predpokladá okrem priznania sa
páchateľa aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu došlo, je potrebné posúdiť podľakonkrétnychokolnostíprípadu,vrátaneprocesnýchprejavovpáchateľa(procesneakoobžalovaného)po
prijatívyhláseniaouznanívinypodľa§257ods.1písm.b),c)Trestnéhoporiadku(najmäprivyužitípráva
záverečnej reči a posledného slova). V tomto prípade je pravdou, že obžalovaný v procesnom postavení

obvineného v prípravnom konaní spáchanie skutku priznal, avšak následne na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 26.08.2022 po zákonnom poučení podľa § 257 Trestného poriadku neurobil žiadne z tam
uvedených vyhlásení a následne v priebehu konania pred prvostupňovým súdom, ako ani na odvolacom
súde, ani len náznakom nevyjadril úprimnú ľútosť nad svojim konaním. Okresný súd tak v prípade
priznania tejto poľahčujúcej okolnosti postupoval nesprávne.

Preto v tomto smere krajský súd považoval odvolacie námietky okresného prokurátora za dôvodné
a dospel k záveru, že u obžalovaného nebola daná žiadna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 Trestného
zákona. V tomto smere však krajský súd, pri prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností, nezvyšoval
dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, nakoľko novelou Trestného zákona
účinnou od 06.08.2024 bolo vypustené znenie ustanovenia § 38 ods. 4 Trestného zákona.
Pri ukladaní trestu krajský súd prihliadol na uvedenú priťažujúcu okolnosť, zohľadnil pritom aj závažnosť

všetkých okolností spáchaného skutku a zároveň aj predchádzajúci spôsob života obžalovaného, ktorý
bol doposiaľ trikrát súdne trestaný za rôznorodú trestnú činnosť (trestný čin výtržníctvo, nebezpečné
vyhrážanie a marenie výkonu úradného rozhodnutia) ako i opakovane priestupkovo prejednávaný
(obžalovaný sa dopustil až 38 priestupkov za rôznorodú protiprávnu činnosť). Na základe uvedeného
mu vymeral trest v trvaní 3 (tri) roky, ktorý trest mu uložil ako trest nepodmienečný, s ohľadom na

závažnosť jeho protiprávneho konania ako i postoj obžalovaného k spáchanému skutku, ktorý svedčí
o tom, že si neuvedomuje následky svojho konania. Je tiež potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že
v osobe obžalovaného ide o kriminálne narušeného jedinca, u ktorého, napriek jeho mladému veku,
je páchanie trestnej činnosti pomerne vžitým modelom správania sa a nie náhodným vybočením
s inak riadneho vedenia života. Vzhľadom k týmto skutočnostiam považoval krajský súd uloženie

podmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému za nedostatočné a neprimerane mierne. Naopak
podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, z hľadiska potrieb prevýchovy
obžalovaného takto uložený nepodmienečný trest odňatia slobody (pri dolnej hranici zákonného
rozpätia) zabezpečí v dostatočnej miere dosiahnutie účelu trestu a zároveň obsahuje v primeranom
rozsahu prvky represie, ako aj prvky individuálnej a generálnej prevencie, pričom takto uložený trest

zodpovedá všetkým požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 34 ods. 1, 4 Trestného zákona, a súčasne trest
odňatia slobody, ktorý odvolací súd uložil menovanému obžalovanému, je trestom primeraným (v zmysle
§ 33a Trestného zákona) a zákonu zodpovedajúcim, ktorého zmyslom je viesť obžalovaného k tomu,
aby viedol riadny život.
Na dôvažok sa odvolaciemu súdu žiada uviesť, že obžalovaný by si mal v danej súvislosti uvedomiť, že

pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby páchateľa a že sa
ukladánielenvzávislostiodosobnýchpomerovobžalovanejosoby,aleicharakterutrestnéhočinu,ktoré
sú rovnocennými právnymi skutočnosťami a tiež rozhodujúcimi kritériami pre stanovenie druhu trestu
a jeho výmery. K naplneniu účelu trestu tiež prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu
formulovaného v trestnom kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto

prevencierastiesozvyšovanímvedomiaverejnostioneodvratnostiaspravodlivostitrestov,ktoréireálne
postihne osobu páchajúcu takýto druh trestnej činnosti.
Krajský súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pretože
obžalovanývposlednýchdesiatichrokochpredspáchanímtrestnéhočinunebolvovýkonetrestuodňatia

slobody.
VzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostikrajskýsúdspoukazomnazmenuTrestnéhozákonaúčinného
od 06.08.2024, napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o vine ako aj vo výroku o treste
(podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Trestného poriadku) a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.