Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 5Sfk/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200009
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Vališ

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:8020200009.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja

Vališa, LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha,
PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Štefan Poláček, podnikajúci pod obchodným menom
Štefan Poláček - POLA, s miestom podnikania Na Tablách 14583/3, Prešov, IČO: 37 712 071,
právne zastúpený: JUDr. Marek Bujdoš, advokát so sídlom Hlinky 262/6, Stropkov, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 13. novembra 2019 číslo 102595398/2019,
číslo 102595442/2019 a číslo 102595467/2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/1/2020-123 zo dňa 20. októbra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Daňový úrad Prešov (ďalej aj ,,správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december roku 2014, o výsledkoch ktorej vyhotovil Protokol

z daňovej kontroly č. 101494614/2017 zo dňa 06.07.2017.

2. Správca dane po tom, čo jeho skoršie rozhodnutia zo dňa 07.05.2018 a 24.09.2018 boli rozhodnutiami
žalovaného zo dňa 23.07.2018 a 06.12.2018 zrušené a vrátené na ďalšie konanie vyrubil žalobcovi
podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj „Daňový poriadok“ ) rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie:
- október 2014 v sume 8.251,00 Eur, a to rozhodnutím č. 102091967/2019 zo dňa 05.09.2019. Dôvodom

bolo spochybnenie faktúr vystavených dodávateľom BRASTRECH s. r. o. s predmetom fakturácie
zemné, výkopové práce, úprava terénu, prevoz zeminy a betonáž.
- november 2014 v sume 5.232,46 Eur, a to rozhodnutím č. 102092333/2019 zo dňa 05.09.2019.
Dôvodom bolo spochybnenie faktúr vystavených dodávateľom BRASTRECH s. r. o. za stavebné a
rekonštrukčné práce a zhotovenie betonáže.
- december 2014 v sume 6.000 Eur, a to rozhodnutím č. 102092578/2019 zo dňa 05.09.2019. Dôvodom
bolo spochybnenie faktúry vystavenej dodávateľom BRASTRECH s. r. o. za pomocné stavebné a

rekonštrukčné práce.

3. Správca dane odôvodnil nepriznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty tým, že
žalobca neodstránil pochybnosti týkajúce sa dodania pomocných, stavebných a rekonštrukčnýchprác v kontrolovaných obdobiach a nepredložil správcovi dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že
služby boli dodané spoločnosťou BRASTRECH s. r. o. Vyslovil pochybnosti o správnosti a pravdivosti
dokladov predložených žalobcom, keď podľa jeho zistení ani jedna zo zúčastnených preverovaných

osôb fakturované služby žalobcovi nedodala. Sťažovateľ pochybnosti správcu dane nevyvrátil a podľa
názoru správcu dane tak neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že služby boli reálne
dodané deklarovaným dodávateľom spoločnosťou BRASTRECH s. r. o. Fotodokumentácia predložená
žalobcom nepreukazuje, že by boli služby vykonané práve dodávateľom BRASTRECH s. r. o., ani jeho
tvrdenými subdodávateľmi v reťazci MPV Consult, s. r. o › PreShow H+R, s. r. o. › BRASTRECH s. r. o.

4. O odvolaniach žalobcu rozhodol žalovaný preskúmavanými rozhodnutiami tak, že prvostupňové
rozhodnutia správcu dane potvrdil. Konkrétne:
- Rozhodnutím zo dňa 13.11.2019 č. 102595398/2019 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
zo dňa 05.09.2019 č. 102091967/2019, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie október 2014 vo výške 8.251,00 Eur.

- Rozhodnutím zo dňa 13.11.2019 č. 102595442/2019 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
zo dňa 05.09.2019 č. 102092333/2019, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2014 v sume 5.232,46 Eur.
- Rozhodnutím zo dňa 13.11.2019 č. 102595467/2019 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane
zo dňa 05.09.2019 č. 102092578/2019, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie december 2014 v sume 6.000 Eur.

5. Správca dane aj žalovaný konštatovali, že nebolo preukázané, že žalobca splnil hmotnoprávne
podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od dodávateľa
BRASTRECH s. r. o., čím došlo k porušeniu § 49 v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o DPH“) z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že k dodaniu prác došlo
dodávateľom uvedeným na faktúrach, t. j. spoločnosťou BRASTRECH s. r. o.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Samostatnými správnymi žalobami sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutých
rozhodnutí žalovaného za zdaňovacie obdobie október, november a december 2014, a to v konaniach
pôvodne pred Krajským súdom v Prešove (ďalej aj „správny súd“) vedených pod spisovou značkou
5S/1/2020, 5S/4/2020 a 5S/5/2020. Správny súd uznesením č. k. 5S/1/2020-97 zo dňa 28.04.2020,
právoplatným dňa 19.05.2020, postupom podľa § 65 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny

poriadok (ďalej aj „SSP“) spojil veci vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 5S/1/2020,
5S/4/2020, 5S/5/2020 (konania týkajúce sa zdaňovacieho obdobia roku 2014, pozn. súdu) a konania
vedené pod sp. zn. 5S/2/2020, 5S/3/2020, 5S/6/2020 a 5S/8/2020 (týkajúce sa iného zdaňovacieho
obdobia roku 2015, pozn. súdu) na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 5S/1/2020 s
odôvodnením, že tieto sa týkajú rovnakého účastníka konania a aj skutkovo spolu súvisia. Následne

z dôvodu vhodnosti veci spojené na spoločné konanie pod sp. zn. 5S/1/2020 ohľadom zdaňovacieho
obdobia roku 2015 vylúčil na samostatné konania, ktorým bola pridelená spisová značka 5S/2/2020.

7. Správny súd rozsudkom č. k. 5S/1/2020-123 zo dňa 20. októbra 2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)
postupom podľa § 190 SSP žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal preskúmania zákonností napadnutých

rozhodnutí žalovaného spolu s prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane za zdaňovacie obdobia
október, november a december roku 2014 zamietol ako nedôvodné. Účastníkom konania v zmysle §
167 a nasl. SSP náhradu trov konania nepriznal.

8. Správny súd zopakoval zistenia správcu dane s tým, že z preskúmavaných rozhodnutí a obsahu

administratívneho spisu aj podľa správneho súdu vyplynulo, že dodanie zemných, stavebných
a rekonštrukčných prác fakturovaných uvádzanými faktúrami bolo deklarované iba formálne, bez
preukázania skutočného materiálneho dodania spoločnosťou BRASTRECH s. r. o. a ňou uvádzanými
subdodávateľmi. Podľa správneho súdu je nesporné, že aj keď je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH
faktúra dôkazným prostriedkom, je použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že údaje odrážajú reálnu

skutočnosť a to, že určitý doklad má všetky požadované náležitosti a je riadne zaúčtovaný ešte nie
je dôkazom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si právo na odpočítanie dane z neho. Zákon o
DPH vyžaduje na vznik práva na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnejpodmienky a v konkrétnom prípade podľa správneho súdu žalobca svoje dôkazné bremeno preukázať
splnenie materiálnych podmienok neuniesol.

9. Správny súd poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej nepostačuje predložiť faktúry, či dodacie listy,
alebo iné dôkazy, na ktoré žalobca poukazoval v žalobe. V súvislosti s dôkazným bremenom odkázal
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle ktorej, ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet uznaný
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, bod 40,

publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR pod R26/2021, sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa
11.06.2019, bod 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR pod R6/2020).

10. Správny súd sa zaoberal otázkou zákonného prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na
žalobcu (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku), teda či bol žalobca riadne oboznámený s konkrétnymi
pochybnosťami správcu dane a či bol vyzvaný, aby sa k nim vyjadril. Z administratívneho spisu

správnemu súdu vyplynulo, že daňové orgány vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena
a zo strany daňových orgánov nešlo o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným
bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností
majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňovým
subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti a odbornej starostlivosti

predpokladanej pri výkone podnikateľskej činnosti mal možnosť zabezpečiť hodnoverné dôkazy
súvisiace s realizáciou deklarovaných plnení.

11. Správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného boli vydané v medziach logickej
správnej úvahy, s oporou v zistenom skutkovom stave, žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal

s námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v dostatočnom rozsahu a správny orgán dospel k
správnym právnym záverom. Konštatoval, že procesné práva žalobcu v konaní boli dodržané, žalobca
mal vytvorený priestor, aby sa k zisteniam vyplývajúcim z prebiehajúcej kontroly mohol vyjadriť a
realizovať svoje procesné práva, o. i. právo predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení.

12. K námietke nezákonne získaných dôkazov správny súd poukázal na § 24 ods. 4 Daňového poriadku,
podľa ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcichpresprávneurčeniedaneačoniejezískanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k ním. V prípade dôkazov získaných
daňovými orgánmi, daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, o výsluchu svedkov bol žalobca
riadne upovedomený, aj napriek tomu sa ich výsluchu nezúčastnil, s ďalšími získanými dôkazmi vrátane
svedeckých výpovedí iných osôb bol žalobca riadne upovedomený a mal možnosť sa k týmto vyjadriť.

13. Na margo žalobných námietok týkajúcich sa preukazovania daňového podvodu správny súd uviedol,
že daňové orgány nekonštatovali podvodnú činnosť žalobcu, dôvodom vydaných rozhodnutí bolo
nepreukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu

14. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a
vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu kasačný súd priznal náhradu trov konania.

15.Sťažovateľnamietal,žesprávnysúdnezákonneanieeurokonformne,vrozporesozávermirozsudku
SD EÚ vo veci C-610/19 - Vikingo ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 z

03.09.2019, posúdil otázky týkajúce sa naplnenia skutočnosti pre presun dôkazného bremena na
správcu dane, ďalej otázky, či došlo k reálnemu dodaniu ako i otázky, či boli splnené hmotno-právne
podmienky na uplatnenie odpočítania dane. Nestotožňoval sa s konštatáciou žalovaného aj správneho
súdu, že sťažovateľ nesplnil svoju dôkaznú povinnosť preukázať dodanie deklarovaným dodávateľomspoločnosťou BRASTRECH s. r. o. majúc za to, že svoje dôkazné bremeno uniesol a daňové orgány
vychádzali z nesprávneho rozloženia dôkazného bremena.

16. V rozsudku správneho súdu podľa sťažovateľa absentuje uvedenie zákonných ustanovení
ukladajúcich daňovému subjektu povinnosť overovať, či dodávateľ má potrebné kapacity alebo či
dodávku bude uskutočňovať subdodávateľ a či tento má požadované kapacity. Zároveň vyžadovanie
takýchto povinností v legislatíve absentuje. Sťažovateľovi sa dodávateľ javil ako dôveryhodný, nemal
možnosťsihopreveriťinakakonaverejnedostupnýchwebovýchstránkacharegistroch,nemalmožnosť

preverovať subdodávateľov svojich dodávateľov. Tvrdí, že priebežne vyhotovoval fotodokumentáciu
priebehu dodávok prác a túto aj predložil správcovi dane naviac oproti ostatným dôkazom.

17. Sťažovateľ má za to, že argumentačná línia žalovaného odobrená správnym súdom a ,,deklarovaný
dodávateľ“ ako samostatný dôvod na odňatie práva na odpočítanie dane je v rozpore s konštantnou
judikatúrou Súdneho dvora EÚ a neexistujú okolnosti, ktoré by jej prípustnosť mohli založiť. Nie je

podľa sťažovateľa pravdivé tvrdenie správneho súdu, podľa ktorého dodanie zemných, stavebných a
rekonštrukčných prác je deklarované len formálne, bez preukázania skutočného materiálneho dodania
spoločnosťou BRASTRECH s. r. o. Záver správneho súdu je v rozpore so zisteným skutkovým stavom,
t. j. že nejde o fiktívne dodávky a nie je ani správcom dane, ani žalovaným spochybnená materiálna
podstata dodávok pri výstavbe nehnuteľnosti - Skladovej haly s polyfunkčným objektom, ale je iba

spochybnené, že tieto dodania realizoval deklarovaný dodávateľ BRASTRECH s. r. o. v súčinnosti
s jeho deklarovanými subdodávateľmi. V danom prípade žalovaný ani správca dane neuniesol svoje
dôkazné bremeno o preukázaní účasti alebo vedomosti sťažovateľa o daňovom podvode, ako jedinej
zákonnej možnosti nepriznať mu uplatnené odpočítanie dane. Citujúc viaceré časti uznesenia SD EÚ
vo veci C-610/19, Vikingo Fővállalkozó Kft. sťažovateľ zotrval na tvrdení, že hmotnoprávne podmienky

na odpočítanie dane uňho boli splnené, pretože nie je sporné dodanie služieb, na ktoré sa vzťahujú
predmetnéfaktúryafotodokumentácia.Sťažovateľsioverilsvojhododávateľaaplneniepreukázalnielen
formálnymi dôkazmi, ale aj dôkazmi preukazujúcimi reálnosť dodávky. Podporne poukázal sťažovateľ aj
na ďalšie rozhodnutia SD EÚ vo veciach Maks Pen z 13.02.2014, C-18/13, rozhodnutie SD EÚ vo veci
Optigen z 12.01.2006, C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Axel Kittel a Recolta Recycling z 06.07.2006,

C-439/04 a C-440/04, ale aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vydaný vo veci sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo
dňa 30.06.2011, z ktorých má vyplývať pre daňové orgány povinnosť posudzovania subjektívnej stránky
účasti daňového subjektu na daňovom úniku a tzv. prenos dôkaznej povinnosti v prípade nepriznania
uplatneného práva. Relevantným je záver SD EÚ, ktorý judikoval, ktoré okolnosti nemôžu byť dôvodom
na nepriznanie nároku na odpočítanie dane, konkrétne nie je rozhodujúce, že dodávateľ, ktorý vyhotovil

faktúru, nebol totožný s osobou, ktorá v skutočnosti dodala tovar (C-18/13 Maks Pen a C-446/15 Signum
Alfa Sped). Podstatným je aj, že sa správny súd nevysporiadal s otázkou dobromyseľnosti sťažovateľa.

18. Dokazovanie pred správcom dane bolo podľa sťažovateľa vedené v rozpore s § 3 a § 24 Daňového
poriadku, silne v neprospech sťažovateľa. Dôkazné bremeno daňového subjektu - sťažovateľa tvoria

skutočnosti vymedzené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.
z. a z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy
týkajúce sa jeho dodávateľa a subdodávateľa. V danom prípade správca dane aj správny súd pričítal
sťažovateľovi existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.
Sťažovateľpredložilsprávcovidanevšetkydôkazy,ktorýmidisponovaťmalamoholapreukázalsplnenie

hmotnoprávnych aj formálnych podmienok na uplatnenie odpočítania dane.

19. Sťažovateľ namietal, že dokazovanie neprebehlo zákonným postupom, bolo porušené jeho právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, s čím sa v rozhodnutí nevysporiadal ani správny súd. Z
administratívneho aj súdneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ námietku nezákonnosti použitých dôkazov

uvádzal opakovane, trval na opätovných výsluchoch svedkov s možnosťou uplatniť si práva priznané
mu Daňovým poriadkom, a to najmä, čo sa týka zápisníc o výsluchoch svedkov z iných konaní,
keď sťažovateľovi bolo upreté právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku. Správny
súd nesprávne odobril rozhodnutia žalovaného, hoci sú zdôvodnené dôkazmi z iných konaní alebo
dôkazmi získanými nezákonným postupom alebo nešpecifikovanými informáciami Kriminálneho úradu

finančnej správy (ďalej aj „KÚFS“) získanými mimo daňového konania, ku ktorým sa daňový subjekt
reálne ani nemohol vyjadriť. Správny súd nesprávne vyhodnotil, že nedošlo k obchádzaniu inštitútu
svedka s irelevantným odôvodnením, že informácie získané nahliadnutím do spisov iných daňových
subjektov neboli jediným dôkazom použitým v daňovom konaní. Naopak, práve dôkazy, ktoré bolizískané nahliadnutím do spisov iných daňových subjektov, boli podľa sťažovateľa tými dôkazmi, na
základe ktorých sa dospelo k záveru o nepriznaní odpočítania dane. Postupom správcu dane tak podľa
sťažovateľa došlo k obchádzaniu inštitútu výsluchu svedka a obchádzaniu uvedeného inštitútu došlo aj

použitím zápisnice o miestnom zisťovaní, použitej správcom dane ako dôkaz. Podľa názoru sťažovateľa
sa výpovede svedkov pred inými orgánmi štátnej správy nemôžu použiť ako dôkaz v daňovom konaní.

20. Namietal, že správny súd sa nezaoberal žalobným dôvodom, že všetky dôkazy získané Kriminálnym
úradom Finančnej správy sú sťažovateľom považované za nezákonný dôkaz, keď z charakteru týchto

záznamov,zápisnícjezrejmé,žeideovýpovedefyzickýchosôb,ktorémajúcharaktervýpovedesvedkov
a môžu byť použité ako dôkaz výlučne ak sú získané v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, t. j.
musí ísť o výsluch svedka v súlade s § 25 Daňového poriadku, čo však nebolo vykonané. V zmysle § 24
ods. 2 Daňového poriadku vedie dokazovanie správca dane a Kriminálny úrad Finančnej správy nemá
v zmysle § 4 ods. 1 Daňového poriadku postavenie správcu dane. Operatívne zistenia KÚFS samy o
sebe nemôžu predstavovať dôkaz v daňovom konaní.

21. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti poukázal sťažovateľ na to, že správny súd, správca dane ani
žalovaný nikdy nešpecifikovali, aké dôkazy by považovali za dostatočné na odstránenie pochybností,
ktoré mali. Argumentujúc rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 z 03.09.2019,
podľa ktorého v prípade pochybností správcu dane o tvrdeniach žalobcu, keď ním predložené dôkazy

nemieni akceptovať, bol správca dane povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia
žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú
schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Takéto dôkazy, ktoré by
jednoznačne vyvracali dôkazy predložené daňovým subjektom v konaní prvostupňový daňový úrad
nepredložil ani nezabezpečil a správny súd rozsudkom tento nezákonný postup odobril. Všetky výzvy

pre daňový subjekt boli všeobecné, generické a možno tak podľa názoru sťažovateľa uzatvoriť, že
absenciou postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku počas daňovej kontroly vôbec nedošlo k
prenosu daňového bremena zo správcu dane na daňový subjekt.

22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23.01.2023 k sťažnostným námietkam uviedol,

že v prípade, ak si žalobca ako daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane, je povinný svoj
nárok aj dostatočným a vierohodným spôsobom preukázať. Žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by
dodanie prác dodávateľom BRASTRECH s. r. o. preukázali alebo ktoré by preukazovali, že dodanie
bolo uskutočnené inou zdaniteľnou osobou registrovanou pre daň, a teda podľa jeho názoru neuniesol
dôkazné bremeno v zmysle ustanovení zákona o DPH. V posudzovanom prípade dodanie služieb,

na základe ktorých vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu a platiteľ
dane je zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri dodaní tejto služby vznikla daňová
povinnosť nielen po stránke formálnej, ale po stránke obsahovej, pričom samotná faktúra bez ďalšieho
nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne nakúpil služby, pri ktorých vznikla daňová povinnosť.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo založené na podvode ani zneužití práva, ako to prezentuje

žalobca v kasačnej sťažnosti, ale na záveroch, že nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných
plnení deklarovaným dodávateľom, ktorý neuskutočnil žiadne dodanie alebo inou zdaniteľnou osobou
registrovanou pre daň. Závery žalovaného ako aj správcu dane sú plne v súlade s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ vo veci C-154/20, Kemwater ProChemie. V danom prípade boli požadované dôkazy
k preukázaniu priameho dodávateľa žalobcu a na žalobcu nebolo nedôvodne prenášané dôkazné

bremeno. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti
mieni uplatniť uplatniť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe určitého zdaniteľného
plneniazabezpečilauchovaldostatokpodkladovslúžiacichnaosvedčenie,žetotoplneniebolozaložené
na reálnom základe a prebehlo presne tak, ako vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, na
ktorých podklade si nárok uplatní. Žalovaný zotrval na správnosti svojich záverov a kasačnú sťažnosť

žalobcu navrhol zamietnuť.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej
sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s §452 ods. 1 SSP. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že
podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a včas. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

24. Kľúčovou právnou otázkou, ktorou sa kasačný súd zaoberal v predmetnom prípade bolo, či správca
dane, žalovaný a správny súd dospeli na základe zisteného skutkového stavu k správnemu záveru, keď

sťažovateľovi odmietli priznať odpočet DPH z dôvodu, že nebolo preukázané, že žalobca ako daňový
subjekt splnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských
faktúr od dodávateľa BRASTRECH s. r. o., keď nepreukázal, že k dodaniu prác došlo deklarovaným
dodávateľom uvedeným na faktúrach, t. j. spoločnosťou BRASTRECH s. r. o.

25. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už bola právne obdobná, skutkovo

súvisiaca vec identických účastníkov konania, týkajúca sa iba iného zdaňovacieho obdobia - roku 2015,
v ktorej kasačný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4Sfk/14/2023 z 24.04.2024, argumentáciu sťažovateľa
vyhodnotiac ako nedôvodnú.

26. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už

bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. Kasačný súd preto v súlade
s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia kasačného súdu sp. zn.
4Sfk/14/2023 z 24.04.2024. S týmto rozsudkom kasačného súdu sa konajúci senát v plnom rozsahu
stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza:

„35. Kasačný súd v prvom rade k námietkam sťažovateľa ohľadne dôkazného bremena uvádza, že
dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti,
teda že splnil zákonom stanovené podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Daňový
subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a ?povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v?samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia

zákonnom stanovených podmienok a?následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte

správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný
nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva

iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky - sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový
subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda
prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.
36. V tejto súvislosti vo vzťahu k neprimeranému dôkaznému bremenu, konkrétne k poukazom

sťažovateľa na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“), ako aj judikatúry
Najvyššieho súdu SR, kasačný súd uvádza, že právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením
formálnych ako aj hmotnoprávnych požiadaviek. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane
vyplývajúce z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) sú, že (1)

poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status
osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
(t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v
rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane
nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje

(sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Z uvedeného pritom jednoznačne
vyplýva, že jednou z podmienok je, aby tovar alebo služby boli dodané osobou, ktorá má postavenie
zdaniteľnej osoby.37. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ
dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:
- dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),

- daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH),
- daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z
tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH),
- zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však
formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

38. Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie
(status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?
faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater
ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa
11. novembra 2021, body 26, 27).??
39. Kasačný súd tak k prejednávanej veci zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny

súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí
argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu tovar bol dodaný od deklarovaného dodávateľa
BRASTRECH s. r. o., a rovnako ani od inej zdaniteľnej osoby, spochybnili práve splnenie materiálnej/
hmotnoprávnejpodmienkyprávanaodpočítaniedane-dodanietovaru,resp.službyosobousostatusom
zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice, ktorej preukazovanie je na

daňovom subjekte. Platí pritom, že nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je
možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu
a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ,
ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.
Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky

doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností uvedených na faktúrach.
40. Kasačný súd zároveň zdôrazňuje, že k?otázke dôkazného bremena takisto existuje početná a?
v?zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v?rozsudkoch sp. zn.
1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo
dňa 30.04.2019 a?iné. Z?ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z?dôvodu ľahkej

zneužiteľnostiprávanaodpočetdanejedôkaznýmbremenomnapreukázaniesplneniahmotnoprávnych
podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie
pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené
doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový
subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020 a sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019).
41. Ustálená rozhodovacia činnosť národných súdov, ako aj SD EÚ identifikovala rad okolností, ktoré
samé osebe (bez ďalších okolností) nie sú spôsobilé vyvolať dôvodnú pochybnosť správcu dane
o preukázaní splnenia materiálnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH (osobitne ak

nie je sporná existencia dodaného tovaru/služieb). Ide napríklad o (i) nekontaktnosť dodávateľa či
subdodávateľov ako výlučnú okolnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1Sžfk/44/2020 zo dňa 25.05.2021), (ii) nedostatok potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre
vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa či subdodávateľov (rozhodnutia SD EÚ vo veci
Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 47, vo veci Maks Pen EOOD, C-18/13 zo

dňa 13.02.2014, body 31, 32; vo veci Gábor Tóth, C-324/11 zo dňa 06.09.2012, bod 49), (iii) pochybnosti
na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (uznesenie SD EÚ vo veci Vikingo Fővállalkozó
Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64).
42. Kasačný súd v predmetnej veci konštatuje, že pri spornom dodávateľovi BRASTRECH s. r. o.
boli spochybnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie DPH. Sťažovateľom predložené dôkazy

vykonané dokazovanie totiž nepreukazujú, že ku zdaniteľným obchodom, ktoré sú predmetom faktúr za
zdaňovacie obdobia máj, august, september a november 2015 skutočne došlo tak, ako to sťažovateľ
deklaroval. Kasačný súd dospel rovnako ako správny súd k záveru, že sťažovateľ nepreukázal
uskutočnenie zdaniteľných obchodov (pomocné, stavebné a rekonštrukčné práce) tak, ako boli
fakturované deklarovaným dodávateľom, pričom nebolo preukázané ani ich vykonanie iným platiteľom

dane. Kasačný súd dodáva, že tak ako žalovaný, ani správny súd nespochybnil reálne vykonanie
prác, spochybnené bolo ich vykonanie spoločnosťou BRASTRECH s. r. o. alebo inou zdaniteľnou
osobou a s tým spojené právo sťažovateľa na odpočítanie dane (pozn.: pre priznanie práva na odpočetDPH nepostačuje len samotná existencia tovaru/služby, ale musí byť preukázané aj ich dodanie iným
platiteľom dane/inou zdaniteľnou osobou).
43. V prejednávanej veci neboli zistené ani iné skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali dodanie

služby iným platiteľom dane (ako spoločnosťou BRASTRECH s. r. o.) a sťažovateľ uvedené ani netvrdil
- trval na tom, že deklarované služby mu boli dodané spoločnosťou BRASTRECH s. r. o. Keďže
splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane
uplatňuje (sťažovateľ), bol sťažovateľ následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať,
že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil. Je potrebné súhlasiť so sťažovateľom, že

hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane nie je preukázanie konkrétnej osoby deklarovaného
dodávateľa. Hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane - ako je uvedené vyššie - však je
preukázanie statusu osoby dodávateľa (v nadväznosti na závery rozsudku SD EÚ C-154/20 Kemwater
ProChemie), t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH, pričom dôkazné bremeno
ohľadom statusu osoby dodávateľa je spravidla práve na osobe, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane.
44. Kasačný súd ďalej sumarizuje, že pochybnosti správcu dane vo vzťahu k deklarovanému

dodávateľovi BRASTRECH s. r. o. boli najmä nasledovné:
- konateľ tejto spoločnosti, p. Čech, o jej činnosti nič nevedel (zápisnica z ústneho pojednávania č.
100014668/2017 z 04.01.2017), osoba konajúca v jej mene, p. Č. síce potvrdila dodanie služieb, avšak
subdodávateľsky, a to spoločnosťou PreShov H+R, s. r. o. a bez vedomosti o ďalších podrobnostiach
(zápisnica z ústneho pojednávania č. 100173100/2017 z 30.01.2017);

- osoba konajúca v mene spoločnosti PreShov H+R, s. r. o., p. S., potvrdil dodanie služieb, avšak tiež
subdodávateľsky spoločnosťou MPV Consult, s. r. o., a naviac, oprávnenie p. S. konať v mene tejto
spoločnosti bolo spochybnené;
- dodanie služieb spoločnosťou MPV Consult, s. r. o. bolo spochybnené, keďže jej konateľ dodanie
služieb nepotvrdil a rovnako existovali pochybnosti o jeho konaní v mene tejto spoločnosti;

- sťažovateľ nepredložil žiadne iné relevantné dôkazy o tom, že deklarované služby mu boli skutočne
dodané.
45. Keďže išlo o pochybnosti na strane priameho dodávateľa (ktorej konateľ o činnosti spoločnosti
nič nevedel a zástupkyňa p. Č. okrem uvedenia svojho subdodávateľa iné okolnosti uviesť nevedela),
tieto pochybnosti i kasačný súd považuje za relevantné. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie nikde

neuviedol, ako tieto pochybnosti správcu dane vyvrátil (inak ako dôkazmi, ktoré boli správcom dane
spochybnené) a ako dodanie služieb od deklarovaného dodávateľa spol. BRASTRECH s. r. o. (príp.
iným dodávateľom, ktorý je platiteľom dane) relevantne preukázal. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza
iba nekonkrétne tvrdenia, že bez akejkoľvek pochybnosti uniesol svoje dôkazné bremeno a ako dôkaz
potvrdzujúci jeho tvrdenia predložil fotodokumentáciu vykonaných prác. Podľa kasačného súdu však

takáto fotodokumentácia (súhlasne s názorom správcu dane a žalovaného) najmä nepreukazuje, či
vôbec, kto, kedy, ako a v akom rozsahu sporné pomocné, rekonštrukčné a stavebné práce vykonal. Zo
spisového materiálu tak nevyplynul žiaden dokument ani iný relevantný dôkaz, ktorým by sťažovateľ
preukázal, že k dodaniu služieb skutočne došlo tak, ako to sťažovateľ deklaroval.
46. Kasačný súd zároveň poukazuje aj na povahu fakturovaného plnenia, kedy išlo o pomocné,

rekonštrukčné a stavebné práce, kde bežne subjekty sú na plnení priamo jeho vlastnou realizáciou
zúčastnené a disponujú dodacími listami, súpismi vykonaných prác, zápismi z kontrolných dní,
odovzdávacích či preberacích protokolov alebo dokonca stavebnými denníkmi. Na základe vykonaného
dokazovania sa tak dodanie sporných služieb sťažovateľovi od spoločnosti BRASTRECH s. r. o.
nepreukázalo, keďže nebolo preukázané, že toto plnenie by dodal deklarovaný dodávateľ a ani

žiaden z ním uvádzaných subdodávateľov. Podstatná je pritom tá skutočnosť, že ani sám sťažovateľ
nevedel správcovi dane predložiť žiadne relevantné dôkazy, ktoré by hodnoverne preukázali realizáciu
deklarovaného obchodu.
47. Tu kasačný súd nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti
plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode. Kasačný súd prízvukuje, že

nie je možné pri právnom posúdení dôvodu pre nepriznanie práva na odpočítanie dane kumulovať
nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s daňovým podvodom, resp. vedomostnou zložkou sťažovateľa
o daňovom podvode alebo so zneužitím práva). Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru/dodanie služieb bolo
správcom dane spochybnené, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v

deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, príp. inou zdaniteľnou osobou (iným platiteľom
dane). Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH (v prípade, že má všetky
zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane.
Ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú pochybnosti o pravdivostiúdajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil, čo v uvedenom prípade
sťažovateľ nevykonal. Sťažnostné body vo vzťahu k dôkaznému bremenu sťažovateľa, k splneniu
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane sťažovateľom a k posúdeniu veci ako daňového

podvodu sú preto nedôvodné.
48. K namietaným procesným pochybeniam správcu dane kasačný súd uvádza, že závery správcu
dane, žalovaného, ako aj správneho súdu, majú oporu v administratívnom spise, z ktorého vyplýva, že
správca dane sťažovateľa so svojimi zisteniami priebežne oboznamoval, sťažovateľ nahliadol do spisu
a vyhotovil si z nich fotokópie, teda sa k nim mohol vyjadriť. Správca dane ho informoval o výsluchoch

svedkov, ktoré vykonal (napr. relevantná svedecká výpoveď p. Č. a p. Č.), pričom sťažovateľ sa ich
nezúčastnil. Sťažovateľ kvalifikovane nenavrhol vypočuť žiadneho svedka. Kasačný súd dodáva, že
argumentácia sťažovateľa je veľmi všeobecná, nekonkretizuje, pri akom úkone a akým spôsobom mu
boli upreté jeho procesné práva. Navyše kasačný súd považuje za nutné uviesť, že sťažovateľ kasačnú
sťažnosťdopĺňaajocitácieatvrdeniasprávnehosúdu,ktorésavšakvnapadnutomrozsudkusprávneho
súdu nenachádzajú. Kasačný súd podotýka, že je na sťažovateľovi, akým spôsobom bude realizovať

svoju procesnú obranu, avšak nemožno následne očakávať, že kasačný súd bude reagovať na každé
jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala
predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu,
ktorá by bola súvisiaca s prejedávaným prípadom.
49. I napriek uvedenému kasačný súd dopĺňa, že otázke využitia podkladov a listín z?daňovej kontroly

iných subjektov sa venoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. 8Sžfk/76/2020 z 02.02.2022, kde v bode 39
uviedol, že „V?súhrne je preto možné uviesť, že ak svedkovia vypočúvaní v?rámci inej daňovej kontroly
neboli vypočúvaní aj v?daňovej kontrole sťažovateľky, nie je porušením procesných práv sťažovateľky
to, ak o?výsluchu takýchto svedkov upovedomená nebola. Uvedené neznamená, že je vylúčené, aby
ako dôkaz v?daňovej kontrole sťažovateľky nemohli byť?použité ako podklady aj listiny z?daňovej

kontroly týchto iných subjektov, keď podľa názoru kasačného súdu, takto obstarané podklady (najmä
protokoly z?iných daňových kontrol) spĺňajú podmienku dôkazu podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o?rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k?nim.“
50. Kasačný súd preto k uvedenej veci zdôrazňuje, že správca dane postupoval správne pokiaľ si
zabezpečil všetky relevantné informácie a dôkazy a hodnotil ich jednotlivo, ale aj vo vzájomných
súvislostiach a zároveň prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zároveň je potrebné

podotknúť, že správca dane materiálnu, resp. právnu podstatu rozhodnutia vo veci nezaložil na
skutočnostiach získaných KÚFS, konkrétne spomínaným začatím trestného stíhania vo veci trestného
činu falšovania verejnej listiny, či len skutočnostiach zistených ohľadne subdodávateľov sťažovateľa tak,
ako sa to snaží sťažovateľ vykresliť. Správca dane svoje rozhodnutia založil na už vyššie spomínanej
skutočnosti, keď pri spornom dodávateľovi BRASTRECH s. r. o. boli spochybnené hmotnoprávne

podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty - existencia plnenia v rámci konkrétneho vzťahu
medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom, príp. iným dodávateľom - platiteľom dane. Žalovaný
v napadnutom rozhodnutí uviedol, že služby neboli dodané tak, ako to uviedol sťažovateľ a že
reálnosť dodania služieb zdaniteľnou osobou nebola hodnoverným spôsobom preukázaná, teda
svoje rozhodnutie založil na konkrétnych zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania v rámci

daňového konania, a to v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku. Ani sťažnostný bod ohľadom
porušenia procesných práv sťažovateľa preto kasačný súd nepovažuje za dôvodný.
51. K sťažovateľom namietaným rozhodnutiam SD EÚ vo veci C-18/13, Maks Pen a C- 610/19 Vikingo
Fővállalkozó Kft. kasačný súd uvádza, že tieto riešia primárne otázku spochybnených subdodávateľov,
avšak v prípade sťažovateľa sa pochybnosti týkali i deklarovaného dodávateľa BRASTRECH s. r.

o. Aj keď jednou z pochybností správcu dane boli zistenia, že službu nemohli dodať deklarovaní
subdodávatelia, pretože posledný v ich rade dodanie nepotvrdil, sťažovateľ sám nepredložil žiadne
relevantné dôkazy o reálnosti ich dodania. V rozhodnutí C-446/15 Signum Alfa Sped bola skutková
situácia tiež odlišná, pretože dôvodom pochybností správcu dane bolo, že deklarovaní dodávatelia
nedisponovali ľudskými a materiálnymi zdrojmi potrebnými na vykonanie fakturovaných služieb v čase

ich vykonania. V prípade sťažovateľa toto bola jedna z okolností, ktorú správca dane vzniesol, avšak
jeho ďalšie pochybnosti boli založené na nedostatku podkladov od samotného sťažovateľa.
52. K sťažovateľovým ďalším námietkam kasačný súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Za tieto považoval kasačný súd otázky
uvedené vyššie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že správny súd sa posudzovanou vecou
dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj
právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, a ktoré i kasačný súd považuje za správne.
53. V súlade s citovanými ustanoveniami súvisiacej právnej úpravy a vyššie uvedenými právnymi
názormi, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu bol vydaný v súlade

so zákonom a nezistil dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a kasačnú sťažnosť preto ako nedôvodnú
zamietol (v zmysle ust. § 461 SSP).“

27. S citovaným právnym posúdením a rozsudkom kasačného súdu, ktorý v plnom rozsahu vyčerpal
námietky žalobcu, sa kasačný súd v súdenej veci stotožnil, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

28. Kasačný súd dopĺňa, že i Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. IV.
ÚS 619-/2024-40 (bod 11) poukázal, že možno spochybniť ako pre vec relevantné aj také dôkazy,
ktoré vypovedajú o určitých skutočnostiach iba vo všeobecnej rovine, a teda neposkytujú hodnoverný
a spoľahlivý obraz o konkrétnom skutkovom deji, ktorý je podstatný z hľadiska posudzovania

individuálneho zdaniteľného obchodu. Uvedené je aplikovateľné i na súdenú vec, kde dôkazy
produkované sťažovateľom mali prevažne iba všeobecnú a nekonkrétnu výpovednú hodnotu (napr.
konateľ deklarovaného dodávateľa BRASTRECH s. r. o. p. Čech o činnosti spoločnosti nič nevedel,
splnomocnená zástupkyňa p. Č. síce potvrdila dodanie služieb, avšak subdodávateľsky a bez uvedenia
akýchkoľvek bližších podrobností, predložené fotografie boli bez výpovednej hodnoty vo vzťahu k

deklarovanému dodávateľovi a pod.).

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

29. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a

preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

30. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods.
1 a § 168. Kasačný súd sťažovateľovi (žalobcovi) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom
konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému, ktorý bol síce v konaní

úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné
dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.